{"guid": "ussr:da8ab573-2099-45c8-a1c3-40877606dd06", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.860.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 860/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 860/2016 z 16. 11. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 16. novembra 2016, sp. zn. II. ÚS 860/2016, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.860.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2016-11-16", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/da8ab573-2099-45c8-a1c3-40877606dd06", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.860.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.860.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.860.2016.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 860/2016-12\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. novembra 2016\nv senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej\n(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť\n,\nzastúpeného Advokátskou kanceláriou VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners, s. r. o.,\nKuzmányho 29, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Martin Vasiľ, vo veci\nnamietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.\n5 Tdo 82/2014 a jeho uznesením z 12. februára 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2015\ndoručená sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\n\na práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nv konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 82/2014 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho\nuznesením z 12. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).\nZo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu\nMichalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 254/2013 z 29. mája 2014 na trest odňatia\nslobody v trvaní 11 mesiacov nepodmienečne a bol zaradený do ústavu na výkon trestu\nodňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Predmetným rozsudkom bol uznaný\nza vinného z prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona.\nProti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol\nKrajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 7 To 79/2014\nzo 4. septembra 2014 tak, že ho zamietol.\nProti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol\nnajvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie podľa § 382 písm. c) Trestného\nporiadku odmietol.\nPodľa sťažovateľa napadnutým uznesením bolo porušené jeho právo „domáhať sa\nzákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom inom orgáne\nSlovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... právo na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.\nSťažovateľ uvádza, že v jeho trestnej veci «bola podstatnou otázka zaujatosti, resp.\nnezaujatosti povereného príslušníka, ktorý vykonával úkony v prípravnom konaní.\nKonkrétne išlo o to, že poverený príslušník por.\nvzťahu s poškodenou\n\nbol v priateľskom\n, keď títo boli na sociálnej sieti\n\nfacebook evidovaní ako priatelia, pričom poverený príslušník viackrát označil jej fotky\na statusy označením „páči sa mi to“ a dokonca aj pozitívne komentoval jej fotografiu\n\n2\n\ns textom „Morská víla ☺“, čo poškodená opätovala tým, že označila, že tento komentár sa\njej páči cez funkciu „páči sa mi to“.».\nSťažovateľ túto skutočnosť (vzťah/komunikáciu medzi poškodenou a povereným\npolicajtom prostredníctvom facebooku signalizujúcu priateľský vzťah týchto osôb) namietal\nv odvolaní a následne aj v podanom dovolaní. V rámci svojej argumentácie poukazuje\nna § 31 ods. 1 a § 2 ods. 10 Trestného poriadku a na judikatúru ústavného súdu\n(III. ÚS 26/2010) a v tejto súvislosti uvádza:\n«V tejto veci je zrejmé, že poverený príslušník a poškodená boli vzájomní priatelia na\nfacebooku, pričom poverený príslušník aktívne prejavoval náklonnosť poškodenej\npoužívaním funkcie „páči sa mi to“ a prejavovaním pozitívnych komentárov a táto mu\nuvedenú skutočnosť opätovala. Je potrebné tiež uviesť, že aby boli tieto osoby vzájomní\npriatelia na facebooku, títo sa museli vzájomne potvrdiť na sociálnej sieti ako priatelia. Bez\nsúhlasu oboch týchto osôb systém siete facebook neumožňuje, aby tieto osoby boli evidovaní\nako priatelia.\nNajvyšší súd uviedol, že nejde o vzťah takého charakteru, ktorý objektívne\ni subjektívne bránil policajnému orgánu pristupovať k veci a stranám trestného konania\nnezaujato a preto oprávnene vyvoláva pochybnosti o jeho nezaujatosti. V § 31 ods. 1\nTrestného poriadku je však uvedené, že je potrebné vylúčiť osobu, u ktorej možno mať\npochybnosť o nezaujatosti pre jej pomer k inej zákonom uvedenej osobe. Taktiež\nz citovaného rozhodnutia ústavného súdu je zrejmé, že orgán rozhodujúci o právach\nobvineného musí sa objektívne javiť v očiach strán ako nestranný.\nV tejto veci nastala paradoxná situácia, kedy odvolací aj najvyšší súd svojim\nrozhodnutím vlastne vyjadrili, že je v poriadku, ak osoba, ktorá rozhoduje o právach\nobvineného, je v priateľskom vzťahu s poškodeným. Tento priateľský vzťah je navyše\npodporený tým, že takáto osoba aktívne prejavuje na sociálnej sieti pozitívny vzťah\nk poškodenej využitím funkcie „páči sa mi to“ a pozitívnymi komentármi a druhá osoba\nto spätne opätuje. Táto situácia je tak paradoxná, že sťažovateľ už ani nevie, ako inak by\nmal možnosť preukázať, že ide o vzťah, ktorý by objektívne i subjektívne bránil policajnému\norgánu pristupovať k veci a stranám trestného konania nezaujato. Takýto výklad ustanovení\no vylúčení osoby v prípade jej zaujatosti postavil osobu, ktorá má byť týmito ustanoveniami\n\n3\n\nchránená do situácie, kedy by mala táto osoba preukazovať intenzitu vzťahu medzi\nvylúčenou osobou a osobou voči ktorej má pomer. Uvedené však nevyplýva z citovaného\nzákonného ustanovenia − § 31 ods. 1 Trestného poriadku, ktoré ustanovuje, že stačí\npochybnosť o nezaujatosti takejto osoby, preto táto skutočnosť nemusí byť bezpochybne\ndokázaná.»\nPodľa sťažovateľa – špecifikovaný priateľský vzťah medzi poškodenou a povereným\npolicajtom – vyvoláva pochybnosti aj o zákonnosti vykonaného dokazovania, na základe\nktorého bol usvedčený zo spáchania predmetného skutku. V tejto súvislosti sťažovateľ ďalej\nuvádza:\n«V prípravnom konaní sťažovateľ nebol zastúpený právnym zástupcom, pričom\non sám nemá právnické vzdelanie, teda je zrejmé, že dôkazy, ktoré boli obstarané\nv prípravnom konaní záviseli od toho, ako boli obstarávané a zaznamenávané povereným\npríslušníkom, ktorý bol v priateľskom vzťahu s poškodenou. V tejto veci možno mať\naj pochybnosť o tom, či poverený príslušník riadne poučil sťažovateľa ako obvineného\no jeho právach a či sa ubezpečil, že svojim právam rozumie a náležite mu ich vysvetlil alebo\nči takéto poučenie len formálne uviedol v zápisnici. Je zrejmé, že ak je poverený príslušník\nv priateľskom vzťahu s poškodenou, existuje pochybnosť o tom, či s rovnakou náležitosťou\npostupoval tak, aby boli vykonané dôkazy aj v prospech sťažovateľa. Tento zásadný\nnedostatok nemožno následne konvalidovať tým, že prokurátor nezistil žiadne pochybenia\nzo strany povereného príslušníka, keďže prokurátor nebol osobne prítomný pri úkonoch,\nktoré poverený príslušník vykonával a teda nemal reálnu vedomosť, ako tieto úkony\nprebehli. Je zrejmé, že priateľský vzťah povereného príslušníka s poškodenou nie je\nskutočnosť, na ktorú by bolo možné jednoducho sa neprizerať, keďže takáto skutočnosť\nmôže mať a má vážne následky pre život sťažovateľa, ktorý sa v súčasnosti nachádza\nvo výkone trestu odňatia slobody.\nO tom, že pochybnosti o nezaujatosti povereného príslušníka sú reálne, svedčí\naj skutočnosť, že odporca sám skonštatoval, že pri rekognícii v prípravnom konaní\nsa nepostupovalo v zmysle zákona, keď tento dokonca uviedol, že išlo o nadbytočný úkon.\nZ opísaného je tiež jasné, že poverený príslušník bol ovplyvnený svojim vzťahom\nk poškodenej, keď vykonával úkony, ktoré sú v rozpore so zákonom a nadbytočné.\n\n4\n\nV tejto súvislosti je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa sa opieral o rekogníciu ako\no podstatný dôkaz, keď sám uviedol, že „v rámci vykonanej rekogníciie poškodená\nopakovane ako páchateľa skutku označila obžalovaného\n.“. Z citovaného je zrejmé, že identifikácia páchateľa bola vykonaná najmä\nna základe úkonu, ktorý bol vykonávaný v rozpore so zákonom. Preto v tejto súvislosti\nnie je možné dospieť k názoru, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí odporca, a to že\n„dovolaním napadnuté rozhodnutie sa o žiadny nezákonný dôkaz neopiera.“ V tejto veci je\nzrejmé, že práve identifikácia páchateľa, ktorá je najdôležitejšou zložkou objasňovania\ntrestných činov, sa opiera o dôkaz, ktorý bol vykonávaný v rozpore so zákonom.\nNie je potrebné ďalej vysvetľovať, že práve zákonom ustanovený postup je esenciálnou\nzložkou právneho štátu, ktorá je explicitne zakotvená v článku 46 ods. 1 Ústavy SR.\nRozhodnutie odporcu a nižších súdov sú teda založené na viacerých dôkazoch, ktoré boli\nvykonané nezákonne.»\nVzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný\nsúd nálezom takto rozhodol:\n„Základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva\nna nezávislom a nestrannom inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru... sťažovateľa... bolo porušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 5 Tdo 82/2014 zo dňa 12. 2. 2015 a konaním, ktoré mu predchádzalo.\n... zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 82/2014\nzo dňa 12. 2. 2015 a vracia vec na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy konania v sume\n355,73 EUR do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu\nsťažovateľa...“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\n\n5\n\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa,\nak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nÚstavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť, ktorou sťažovateľ\nnamieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 12. februára\n2015, z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.\nO zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu\nštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej\nústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\n\n6\n\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\nI. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nNajvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktorým odmietol dovolanie\nsťažovateľa, poukázal na rozsudok okresného súdu, odvolanie sťažovateľa, uznesenie\nkrajského\n\nsúdu\n\na tiež\n\nna\n\ndovolaciu\n\nargumentáciu\n\nsťažovateľa,\n\nvysporiadal\n\nsa s podmienkami dovolacieho konania a poukázal na účel dovolania. Následne uviedol\ntieto právne závery:\n„V posudzovanej veci obvinený ako prvý uplatnil dôvod dovolania uvedený\nv ustanovení § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať,\nak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci,\nktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.\nExistenciu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por., ako už bolo\nvyššie uvedené, obvinený videl v tom, že úkony v prípravnom konaní činil poverený\npríslušník, ktorý mal byť pre jeho priateľský vzťah s poškodenou vylúčený z vykonávania\núkonov trestného konania.\n\n7\n\nDovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por. možno uplatniť, ak vo veci konal\nalebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca, alebo prísediaci, ktorý mal byť\nvylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. V rámci uplatneného dovolacieho\ndôvodu musí dovolací súd potom skúmať, či skutočne vo veci rozhodol vylúčený orgán...\nV posudzovanej veci, ako vyplýva zo spisového materiálu, obvinený až v dôvodoch\nsvojho\npor.\n\nodvolania\n\nvzniesol\n\nnámietku\n\nzaujatosti\n\nvoči\n\npoverenému\n\npríslušníkovi\n\n. S jeho námietkami sa podľa názoru dovolacieho súdu\n\ndostatočne a presvedčivo vysporiadal súd druhého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia\n(strana 4 napadnutého uznesenia), preto v podrobnostiach na ne poukazuje. Dovolací súd\npovažuje za potrebné k tomu dodať, že dôvodom zaujatosti nie je akýkoľvek vzťah\nk prejednávanej veci alebo k účastníkom, ale musí ísť o vzťah takého charakteru, ktorý\nobjektívne i subjektívne bráni policajnému orgánu pristupovať k veci a stranám trestného\nkonania nezaujato, a preto oprávnene vyvoláva pochybnosti o jeho nezaujatosti.\nV konkrétnom prípade však žiadny taký pomer resp. vzťah ani dovolací súd nezistil.\nOkolnosť, že poverený príslušník a poškodená boli na sociálnej sieti vedení ako priatelia,\nešte nenasvedčuje tomu, že ide o taký vzťah medzi nimi, ktorý by vzbudzoval pochybnosti\no jeho nezaujatosti. Napokon o skutočnosti, že poverený príslušník vo veci postupoval\nnezaujato, svedčí aj tá okolnosť, že po podaní návrhu na podanie obžaloby, tento návrh\npreskúmal najskôr prokurátor a keďže nezistil žiadne pochybenia zo strany povereného\npríslušníka, podal na príslušnom súde vo veci obžalobu, ktorá bola bez akýchkoľvek\npochybností súdom prijatá. Z uvedeného potom vyplýva, že námietky obvineného\nnie sú spôsobilé naplniť dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por.\nAko ďalší dovolací dôvod obvinený uviedol ustanovenie § 371 ods. 1 písm. g/\nTr. por., podľa ktorého možno dovolanie podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch,\nktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.\nVo všeobecnej rovine treba k tomu dovolaciemu dôvodu uviesť, že tento dôvod\ndovolania sa vzťahuje k najdôležitejšej fáze trestného konania − k dokazovaniu.\nDokazovanie prebieha v štyroch etapách, začína vyhľadávaním, nasleduje etapa\nzabezpečovania dôkazov, potom ich vykonávania a na záver etapa hodnotenia dôkazov.\nZa dôkaz pritom môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci\n\n8\n\na čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa Trestného poriadku alebo podľa osobitného\nzákona.\nDôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. sa vzťahuje predovšetkým\nk tretej etape dokazovania, t. j. k vykonávaniu dôkazov súdom. Logicky však zahŕňa\naj predchádzajúce dve štádiá dokazovania, lebo dôkazy zadovážené v rozpore so zákonom\nnie sú v trestnom konaní použiteľné a hodnotiteľné ani v prípade, ak by ich súd na hlavnom\npojednávaní vykonal v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. Aby bol\ntento dovolací dôvod skutočne obsahovo naplnený, musí sa zároveň súdne rozhodnutie\no nezákonné dôkazy aj reálne opierať.\nObvinený\n\nv rámci tohto dovolacieho dôvodu argumentoval,\n\nže v prípravnom konaní sa pri rekognícii nepostupovalo zákonným spôsobom a namietal\nhodnovernosť svedeckých výpovedí príslušníkov polície.\nK uplatnenému dovolaciemu dôvodu považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že pri\nrekognícii v prípravnom konaní sa skutočne nepostupovalo v zmysle zákona. V konkrétnom\nprípade vzhľadom na priebeh udalostí išlo dokonca o nadbytočný úkon. Poškodená totiž\nsama prenasledovala páchateľa vniknutia do jej chaty a na základe jej iniciatívy bol\nobvinený aj zadržaný hliadkou polície. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že súdne\nrozhodnutie o vine obvineného nie je založené iba na tomto jedinom dôkaze. Rozhodnutie\nje výsledkom dokazovania na hlavnom pojednávaní, ktoré bolo aj podľa dovolacieho súdu\nvykonané zákonným spôsobom. V trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá\npre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov -ustanovenia § 2 ods. 10\na ods. 12 a § 168 ods. 1 Tr. por. Podľa nich bolo potrebné zisťovať skutkový stav veci\nv rozsahu, ktorý bol nevyhnutný pre rozhodnutie. Z uvedeného vyplýva, že dovolaním\nnapadnuté rozhodnutie sa o žiadny nezákonný dôkaz neopiera. Argumentáciu obvineného\nvo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. vyhodnotil dovolací\nsúd ako nedôvodnú, predstavujúcu skôr skrytú formu vyjadrenia jeho záujmu, aby boli\nvykonané dôkazy (zistený skutkový stav) hodnotené v jeho prospech.\nV dovolacom konaní platí, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení\na právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu,\nmusí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa\n§ 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje\n\n9\n\nna príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti obsahuje\nargumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré\nje potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c/ Tr. por...\nNajvyšší súd Slovenskej republiky na základe všetkých vyššie uvedených skutočností\na právnych záverov konštatuje, že v trestnej veci obvineného\n\ndôvody\n\ndovolania upravené v § 371 ods. 1 písm. e/, písm. g/ Tr. por. splnené nie sú, a preto\nNajvyšší súd Slovenskej republiky s použitím § 382 písm. c/ Tr. por. na neverejnom\nzasadnutí dovolanie obvineného\n\nodmietol.“\n\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení odkázal na tú časť odôvodnenia uznesenia\nkrajského súdu sp. zn. 7 To 79/2014 zo 4. septembra 2014, v ktorej sa tento vysporiadal\ns námietkou sťažovateľa týkajúcej sa priateľského vzťahu poškodenej a povereného\npolicajta.\nV súvislosti s odkazom najvyššieho súdu poukazuje ústavný súd na svoj ustálený\nprávny názor, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho\nsúdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08),\npretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.\nTento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí\nvšeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu\npríslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09). Tento právny názor možno primerane\naplikovať aj v trestnom konaní a taktiež vo vzťahu k rozhodnutiu dovolacieho súdu\na rozhodnutiu odvolacieho súdu.\nNa tomto základe ústavný súd preskúmal aj tú časť odôvodnenia uznesenia krajského\nsúdu zo 4. septembra 2014, na ktorú najvyšší súd výslovne poukázal. Krajský súd v tejto\nčasti svojho uznesenia uviedol:\n„Poukazujúc na vyššie uvedené, obžalovaný\n\nnámietku zaujatosti\n\nvzniesol až v odvolaní a podľa názoru odvolacieho súdu z dôkazov pripojených k jeho\nodvolaniu nie je možné ani jednoznačne urobiť záver, aby sa jednalo o taký priateľský\n\n10\n\nvzťah, o takej vnútornej kvalite a intenzite, aby por.\n\nnebol spôsobilý\n\nnezaujato vykonávať úkony trestného konania v zmysle § 31 ods. 1 Tr. por.“\nZákladom sťažovateľovej sťažnosti je jeho nesúhlas s právnym záverom najvyššieho\nsúdu a krajského súdu, podľa ktorého špecifikovaný vzťah medzi poškodenou a povereným\npolicajtom (vzájomná komunikácia prostredníctvom facebooku) nemá takú kvalitu, aby\nvyvolával pochybnosti o jeho nezaujatosti. Podľa sťažovateľa, vychádzajúc zo znenia § 31\nods. 1 Trestného poriadku, stačí pochybnosť o nezaujatosti bez toho, aby bolo potrebné\npreukazovať intenzitu špecifikovaného vzťahu.\nPodľa sťažovateľa tento vzťah medzi poškodenou a povereným policajtom zároveň\nvyvoláva pochybnosti o zákonnosti vykonaného dokazovania – pochybnosť o tom, či\nsťažovateľ bol povereným policajtom riadne poučený, či tento vykonal dôkazy v prospech\nsťažovateľa dôsledne. Rovnako tak poukázal na záver najvyššieho súdu, podľa ktorého\nrekognícia nebola vykonaná v súlade so zákonom, a tento dôkaz navyše považoval za\nnadbytočný.\nPodľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania\nje vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt,\nprobačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora\na zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer\nk prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému\nzástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.\nZ konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie\nveci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v trestnom konaní garantované\nprostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednávania veci pre jeho zaujatosť\nv zmysle § 31 a § 32 Trestného poriadku. Obsahom základného práva na prerokovanie veci\nnestranným súdom nie je však povinnosť sudcu vyhovieť návrhu oprávnených osôb\na vylúčiť sa z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom\nzákladného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu\n\n11\n\nprerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokúvania\na rozhodovania veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (obdobne napr. I. ÚS 27/98,\nII. ÚS 121/03, III. ÚS 246/2012). Obdobný právny záver možno aplikovať aj v prípade,\nak oprávnená osoba podá návrh na vylúčenie policajta z prerokúvania veci.\nV prerokúvanom prípade sťažovateľ spochybnil nezaujatosť povereného policajta\nv odvolaní a taktiež v dovolaní. Krajský súd v odvolacom konaní a najvyšší súd\nv dovolacom konaní posúdili skutočnosti, na ktorých zakladal sťažovateľ svoju námietku,\na dospeli k záveru, že špecifikovaný vzťah medzi poškodenou a povereným policajtom\nnebol takého charakteru, aby vyvolal pochybnosti o jeho nezaujatosti. Najvyšší súd\npoukázal na to, že pochybnosť o nezaujatosti nevyvoláva akýkoľvek vzťah k stranám\ntrestného konania, ale len „vzťah takého charakteru, ktorý objektívne i subjektívne bráni\npolicajnému orgánu pristupovať k veci a stranám trestného konania nezaujato“. Obdobne\nkrajský súd uviedol, že podľa sťažovateľom predložených dôkazov nešlo o „taký priateľský\nvzťah, o takej vnútornej kvalite a intenzite, aby... (poverený policajt) nebol spôsobilý\nnezaujato\n\nvykonávať\n\núkony\n\ntrestného\n\nkonania...“.\n\nKomunikácia\n\nprostredníctvom\n\nfacebooku/sociálnej siete podľa ich názoru v okolnostiach danej veci takýto vzťah sama\nosebe nemohla založiť. Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol, že „napokon\no skutočnosti, že poverený príslušník vo veci postupoval nezaujato, svedčí a j tá okolnosť, že\npo podaní návrhu na podanie obžaloby, tento návrh preskúmal najskôr prokurátor a keďže\nnezistil žiadne pochybenia zo strany povereného príslušníka, podal na príslušnom súde\nvo veci obžalobu, ktorá bola bez akýchkoľvek pochybností súdom prijatá“.\nVychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd konštatuje, že konajúce súdy –\nnajvyšší súd a krajský súd sa s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa zaujatosti povereného\npolicajta zaoberali a svoj právny záver primerane odôvodnili. Právny záver najvyššieho\nsúdu v spojení s právnym názorom krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu\npovažovať ani za arbitrárny a ani za zjavne neodôvodnený, preto je ústavne udržateľný.\nNeobstojí\n\nnámietka\n\nsťažovateľa,\n\nže\n\npre\n\nposúdenie\n\nnezaujatosti\n\npolicajta\n\nnie je potrebné preukazovať povahu a intenzitu vzťahu k špecifikovanej osobe (v tomto\n\n12\n\nprípade k poškodenej, pozn.). Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)\nv súvislosti s posudzovaním nestrannosti súdu uviedol: „V každom jednotlivom prípade\nmusí byť rozhodnuté, či predmetná známosť je takého druhu a stupňa, že indikuje\nnedostatok nestrannosti súdu.“ (rozsudok vo veci Pullar proti Spojenému kráľovstvu\nz 10. 6. 1996, bod 38, obdobne pozri aj uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 38/09,\nktorý taktiež poukazuje na uvedený rozsudok ESĽP). Obdobne najvyšší súd v uznesení\nsp. zn. 1 Toš Nd 2/2007 z 25. apríla 2007 (z ktorého zjavne vychádzal aj krajský súd pri\nodôvodnení svojho uznesenia zo 4. septembra 2014) uviedol, že „[k] vylúčeniu sudcu\nz vykonávania úkonov trestného konania z dôvodu pomeru k takým osobám môže\nv uvedenom prípade dôjsť len vtedy, ak jeho vzťah k týmto osobám je takej vnútornej kvality\na intenzity, že sudca nie je spôsobilý rozhodovať nestranne a nezávisle alebo by sa takým\nmohol javiť navonok“. V súvislosti s citovanými právnymi závermi ústavný súd konštatuje,\nže aj pri posudzovaní nestrannosti policajta je primerane potrebné aplikovať zásady, ktoré sa\nuplatňujú pri posudzovaní nestrannosti sudcu, resp. súdu.\nPokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa nezákonnosti vykonaného\ndokazovania, túto tiež nemožno akceptovať. Námietky sťažovateľa v tomto smere majú\nsčasti hypotetický charakter s tým, že sťažovateľ nijako nepreukazuje reálnosť svojich\ntvrdení. Pokiaľ ide o námietku o nezákonnosti rekognície, najvyšší súd sa s touto námietkou\nvysporiadal a poukázal na to, že okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal ďalšie\ndôkazy, ktoré v dostatočnej miere usvedčujú sťažovateľa zo spáchania vymedzeného\nskutku. Z rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 T 254/2013 z 29. mája 2014 vyplýva, že tento\nna hlavnom pojednávaní vypočul svedkyňu – poškodenú a svedkov\n\n–\n\npolicajtov a vykonal aj konfrontáciu týchto svedkov so sťažovateľom. Rovnako tak vypočul\naj svedkyňu\n\n. Okresný súd prečítal znalecké posudky\n\nKriminalistického a expertízneho ústavu v Košiciach týkajúce sa okrem iného zaistených\ntrasologických stôp a zaistených topánok sťažovateľa. Následne popri prečítaní zápisnice\no rekognícii okresný súd prečítal aj zápisnice o ohliadke miesta činu a o vydaní veci\n[páru letnej obuvi a páru úpletových (zimných) rukavíc]. Vychádzajúc z uvedených\nskutočností, ústavný súd konštatuje, že právny záver najvyššieho súdu týkajúci\n\n13\n\nsa vykonaného dokazovania nie je arbitrárny, prípadne zjavne neodôvodnený, preto je\nústavne udržateľný.\nNa tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa\nodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nPo odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi\nsťažovateľa.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 16. novembra 2016\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "trestné konanie-dokazovanie v trestnom konaní", "zaujatosť / predpojatosť-námietka zaujatosti", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "arbitrárnosť", "trestné konanie-trestný poriadok"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6130bb76-64e9-417a-851a-0610f278c215", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 246/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 246/2012 z 13. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-13", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6130bb76-64e9-417a-851a-0610f278c215"}, {"guid": "ussr:897d7481-abf8-4c32-9548-1c67d25c9597", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 26/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 26/2010 z 20. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-20", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:897d7481-abf8-4c32-9548-1c67d25c9597"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:e8c57cd2-b5ae-4552-8607-606533b4d205", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 38/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 38/09 z 16. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-16", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e8c57cd2-b5ae-4552-8607-606533b4d205"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1d11da8e-40b5-4bea-bd98-e32e4f56d174", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 121/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 121/03 z 24. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-24", "citacie_n": 179, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1d11da8e-40b5-4bea-bd98-e32e4f56d174"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:70a18969-316e-4c82-981b-aa63a8bd4265", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.27.1998.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 27/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/98 z 25. 3. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-03-25", "citacie_n": 691, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.27.1998.1"}, {"guid": "2bfbbb6f-8c99-4bf6-9f7e-5639ae057ef9:f0985645-68e0-4cb6-a440-c8d5aa1297ca", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2014:7713010885.1", "spisova_znacka": "7To/79/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 7To/79/2014 z 3. 9. 2014", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2014-09-03", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7713010885.1"}], "citovane_v": []}