{"guid": "ussr:2b885589-dd3c-4459-947b-bc63d6777105", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.850.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 850/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 850/2016 z 10. 11. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 10. novembra 2016, sp. zn. II. ÚS 850/2016, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.850.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2016-11-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/2b885589-dd3c-4459-947b-bc63d6777105", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.850.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.850.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.850.2016.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 850/2016-17\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2016\nv senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu\nLadislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej\nspoločnosti Plastic People, s. r. o., Dunajská I. 7664/12, Bratislava, zastúpenej Havel,\nHolásek & Partners s. r. o., Mlynské Nivy 49, Bratislava, v mene ktorej koná advokát\nMgr. Ondřej Majer, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 409/2015 a sp. zn. 3 Cdo 453/2015\nz 20. júna 2016, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti Plastic People, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta\n2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Plastic People, s. r. o., Dunajská I. 7664/12,\nBratislava\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„sťažovateľka“, v citáciách\n\naj\n\n„sťažovateľ“),\n\nzastúpenej\n\nHavel, Holásek & Partners s. r. o., Mlynské Nivy 49, Bratislava, v mene ktorej koná\njej advokát Mgr. Ondřej Majer, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 409/2015 a sp. zn. 3 Cdo 453/2015\nz 20. júna 2016 (spolu ďalej len „napadnuté uznesenia“).\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou\nkonaní vedených Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.\n16 C 42/2011 a sp. zn. 12 C 83/2011, predmetom ktorých bolo rozhodovanie o spore medzi\nžalobcom\n\na sťažovateľkou (žalovaná) o zaplatenie\n\nistiny s príslušenstvom z titulu nezaplateného nájomného vyplývajúceho z nájomných\nzmlúv uzavretých medzi žalobcom (ako prenajímateľom) a sťažovateľkou (ako nájomcom).\nV oboch konaniach okresný súd rozsudkami sp. zn. 16 C 42/2011 zo 16. januára 2013\na sp. zn. 12 C 83/2011 zo 14. marca 2013 (spolu ďalej len „rozsudky okresného súdu“)\nsťažovateľku zaviazal na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom. Po sťažovateľkou\npodaných odvolaniach boli rozsudky okresného súdu rozsudkami Krajského súdu\nv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 259/2013 a sp. zn. 6 Co 429/2013\nz 20. apríla 2015 (spolu ďalej len „rozsudky z 20. apríla 2015“) v odvolacom konaní\npotvrdené ako vecne správne.\nSťažovateľka argumentuje, že nájomné zmluvy uzavreté medzi žalobcom a ňou sú\nneplatné, keďže žalobca nebol oprávnený nájomné zmluvy uzavrieť. Ďalej tiež tvrdí,\nže pozemky, ktoré mali byť predmetom nájomného vzťahu medzi ňou a žalobcom,\nsú v podielovom spoluvlastníctve viacerých osôb, medzi ktoré patrí aj žalobca, a tvoria\nspoločnú vec v zmysle zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 181/1995 Z. z.\no pozemkových\n\nspoločenstvách\n\nv znení neskorších\n\no pozemkových spoločenstvách“).\n\n2\n\npredpisov\n\n(ďalej len „zákon\n\nSťažovateľka zastáva názor, že „každý podielový spoluvlastník spoločných\npozemkov, a to bez výnimky, je v zmysle § 2 ods. 2 uvedeného zákona teda aj členom\npozemkového spoločenstva. V tomto prípade je\n\nčlenom združenia\n\n. Tak, ako to uvádza dôvodová správa k pôvodnému Zákonu\no pozemkových spoločenstvách, na podielové spoluvlastníctvo v pozemkovom spoločenstve\nsa nevzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce podielové spoluvlastníctvo,\na preto sa navrhuje prijatie osobitnej právnej úpravy, ktoré má pôsobiť proti ďalšiemu\ndrobeniu skupiny pozemkov v pozemkovom spoločenstve. Na základe uvedených skutočností\nmáme za to, že žalobca ako člen pozemkového spoločenstva bol povinný dodržiavať\nustanovenia zákona o pozemkových spoločenstvách, vrátane ustanovení o obligatórnych\norgánoch pozemkového spoločenstva a spôsobu konania pozemkového spoločenstva\nnavonok vo vzťahu k tretím osobám. V zmysle ust. § 20 o pozemkových spoločenstvách za\npozemkové spoločenstvo navonok konal výbor alebo predseda pozemkového spoločenstva.\nIný spôsob konania nebol v zmysle uvedeného zákona možný a ani dovolený. Preto pokiaľ\nžalobca disponoval s podielmi spoločných pozemkov samostatne, tak v zmysle uvedeného\nzákona na také konanie nebol oprávnený. Pokiaľ by súd aj pripustil, že žalobca by mohol\nso spoločnými pozemkami disponovať vo vzťahu k tretím osobám bez súhlasu pozemkového\nspoločenstva, mal tak urobiť v mene pozemkového spoločenstva (a nie vo svojom mene),\nčo sa však nestalo. Nájomná zmluva je preto absolútne neplatná.“.\nSťažovateľka v konaniach pred okresným súdom a následne krajským súdom\nnamietala chýbajúcu vecnú legitimáciu na strane žalobcu, ako aj na svojej strane, pričom\nz tohto dôvodu navrhovala, aby všeobecné súdy žaloby zamietli. Vzhľadom na to,\nže všeobecné súdy žalobám vyhoveli a sťažovateľku zaviazali zaplatiť žalobcovi\npožadované istiny aj s príslušenstvom, sťažovateľka podala proti rozsudkom krajského súdu\nz 20. apríla 2015 dovolania, ktoré boli napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu\nodmietnuté.\nSťažovateľka tvrdí, že jej dovolania smerujúce proti rozsudkom krajského súdu\nz 20. apríla 2015 spĺňali subjektívne a objektívne podmienky, ktoré musia spĺňať dovolania.\nPodľa jej názoru „Argumentácia uvedená v oboch rozhodnutiach Najvyššieho súdu\n\n3\n\nSlovenskej republiky, podľa ktorej chýbajúca vecná legitimácia, či už na strane\nnavrhovateľa alebo na strane odporcu (prípadne na strane oboch), nezakladá dôvod\nzmätočnosti podľa § 237 ods. 1 OSP, a to z dôvodu, že dovolateľ (sťažovateľ) nesprávne\noznačil procesnú vadu, a to písmenom b) ustanovenia § 237 ods. 1 OSP, ani v jednom\nprípade neobstojí. Dovolací súd si totiž vo vlastnom odôvodnení rozhodnutia protirečí, keď\nna jednej strane uvádza, že uvedený rozpor (uvedenie dôvodu zo strany dovolateľa) riešil\ns prihliadnutím na obsah dovolania, a zároveň na strane druhej uvádza, že vecnú\nlegitimáciu dovolací súd neposudzoval.“.\nZa rozporný s právnou normou považuje sťažovateľka aj právny názor najvyššieho\nsúdu, podľa ktorého dovolanie proti rozsudku, v ktorom odvolací súd potvrdil rozsudok\nsúdu prvého stupňa, nie je v zmysle v tom čase platného a účinného § 238 Občianskeho\nsúdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) prípustné, keďže „v ust. § 238 ods. 3 OSP sa uvádza,\nže dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok\nsúdu prvého stupňa, ak ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Tomu,\nže v oboch prípadoch išlo o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ktoré nesie\nvšetky znaky uvedené v ust. § 238 ods. 3 OSP nasvedčuje aj skutočnosť, že uplatňovanie\nakýchkoľvek nárokov zo strany\n\nvoči sťažovateľovi z absolútne neplatnej\n\nzmluvy o nájme je v rozpore s právnym poriadkom.“.\nNa základe uvedených skutočností sťažovateľka zastáva názor, že napadnuté\nuznesenia najvyššieho súdu sú nesprávne, arbitrárne a nepodložené právnou normou,\npričom najvyšší súd mal rozsudky krajského súdu z 20. apríla 2015 zrušiť a veci vrátiť\nkrajskému súdu v zmysle § 243b ods. 3 OSP.\nSťažovateľka v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu sp. zn.\n6 Co 429/2013 z 20. apríla 2015 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn.\n12 C 83/2011 zo 14. marca 2013 a rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 259/2013\n\n4\n\nz 20. apríla 2015 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 16 C 42/2011\nzo 16. januára 2013 do rozhodnutia o sťažnosti a zároveň žalobcovi uložil povinnosť zdržať\nsa „oprávnení“, ktoré mu boli priznané označenými rozhodnutiami okresného súdu\na krajského súdu.\nSťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie\nnálezom takto rozhodol:\n„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením vydaným v konaní vedenom pod\nsp. zn. 3 Cdo 409/2015 zo dňa 20. 06. 2016, porušil základné právo sťažovateľa na\nspravodlivé súdne konanie garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky uznesením vydaným v konaní vedenom pod sp. zn.\n3 Cdo 453/2015 zo dňa 20. 06. 2016, porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivé\nsúdne konanie garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\nÚstavný súd Slovenskej republiky na základe čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a ust. § 56 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov zrušuje uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 409/2015 zo dňa 20. 06. 2016 a\nzároveň na základe ust. § 56 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov vec vracia Najvyššiemu\nsúdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\nÚstavný súd Slovenskej republiky na základe čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a ust. § 56 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov zrušuje Uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 453/2015 zo dňa 20. 06. 2016 a\nzároveň na základe ust. § 56 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov vec vracia Najvyššiemu\nsúdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\nSťažovateľovi: Plastic People, s. r. o... na základe čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a ust. § 56 ods. 4 a 5 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\n\n5\n\nSlovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov z dôvodu porušenia\nzákladného práva na spravodlivé súdne konanie priznáva primerané finančné\nzadosťučinenie vo výške 10.000,- Eur, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky\nsťažovateľovi povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je povinný... uhradiť trovy právneho zastúpenia\nprávnemu zástupcovi Havel, Holásek & Partners s. r. o., advokátska kancelária vo výške\n908,93 Eur... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu...“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nneustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nZ § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri\npredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide\n\n6\n\nvtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu\nverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil\nsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto\nmožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,\nIV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej\nneopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna\nintenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní\npríslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami\nprípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\nZ doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť\nzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich namietané porušenie možno\npreskúmavať spoločne.\nSťažovateľkina argumentácia, ktorou odôvodňuje porušenie svojho základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami\nnajvyššieho súdu, ktorými boli jej dovolania smerujúce proti rozsudkom krajského súdu\nz 20. apríla 2015 odmietnuté ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218\nods. 1 písm. c) OSP, sa sústreďuje predovšetkým na arbitrárnosť rozhodnutí najvyššieho\n\n7\n\nsúdu ako dovolacieho súdu. Sťažovateľka v dovolaniach proti napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu z 20. apríla 2015 namietala existenciu procesnej vady obsiahnutej v § 237\nods. 1 písm. b) OSP, podľa ktorej je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu, ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť\núčastníkom konania.\nVychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd v rámci predbežného prerokovania\npodrobil napadnuté uznesenia najvyššieho súdu prieskumu z ústavne významných hľadísk,\npričom sa sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom\nvysporiadal s dovolacou námietkou sťažovateľky, ktorou odôvodňovala prípustnosť\ndovolania v súlade s § 237 ods. 1 písm. b) OSP.\nV súvislosti s preskúmavaním napadnutých uznesení najvyššieho súdu ústavný súd\npoukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,\nže otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie\nkonanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci\nústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a spôsob\njej riešenia sám osebe nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv\n(napr. II. ÚS 324/2010).\nNajvyšší súd v napadnutých uzneseniach najprv preskúmal procesnú prípustnosť\ndovolaní proti napadnutým rozsudkom krajského súdu z 20. apríla 2015 podľa § 238\nods. 1 až 3 OSP, pričom dospel k záveru, že dovolanie z týchto dôvodov nie je procesne\nprípustné. V tejto súvislosti sťažovateľka osobitne namieta, že tento záver najvyššieho súdu\nnie je správny, keďže dovolania proti rozsudkom krajského súdu z 20. apríla 2015 boli\npodľa jej názoru prípustné v zmysle § 238 ods. 3 OSP, keďže „... v oboch prípadoch išlo\no rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ktoré nesie všetky znaky uvedené\nv ust. § 238 ods. 3 OSP nasvedčuje aj skutočnosť, že uplatňovanie akýchkoľvek nárokov\nzo strany\n\nvoči Sťažovateľovi z absolútne neplatnej zmluvy o nájme\n\nje v rozpore s právnym poriadkom“.\n\n8\n\nPodľa § 238 ods. 1 OSP dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,\nktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.\nPodľa § 238 ods. 2 OSP dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného\nv tejto veci.\nPodľa § 238 ods. 3 OSP dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,\nktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku\nsvojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie\npo právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého\nstupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky\npodľa § 153 ods. 3 a 4.\nUstanovenie § 238 ods. 3 OSP rieši prípustnosť dovolania v prípade potvrdzujúceho\nrozsudku odvolacieho súdu. Okrem prípustnosti dovolania proti potvrdzujúcemu rozsudku\nodvolacieho súdu, ak odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým súd\nprvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4,\ncitované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku rieši aj prípad prípustnosti dovolania\nproti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ak odvolací súd vyslovil vo výroku\nsvojho potvrdzujúceho rozsudku, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie\npo právnej stránke zásadného právneho významu.\nVo vzťahu k interpretácii § 238 ods. 3 OSP ústavný súd v zhode s názormi\nvyslovenými v právnej doktríne (KRAJČO, J. a spol. Občiansky súdny poriadok. I. diel.\nKomentár. Bratislava: Eurounion, 2019, s. 949 a nasl.) zdôrazňuje, že oprávnenie vysloviť\nprípustnosť dovolania proti svojmu vlastnému rozsudku patrí výlučne odvolaciemu súdu.\nPokiaľ absentuje výrok potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu, ktorým by bola\nvyslovená prípustnosť dovolania (pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného\nprávneho významu), dovolací súd nemá oprávnenie skúmať, či v konkrétnych okolnostiach\no také rozhodnutie ide. Z tohto hľadiska je dovolací súd viazaný názorom odvolacieho súdu.\n\n9\n\nVzhľadom na uvedené a s prihliadnutím na to, že v rozsudkoch krajského súdu\nz 20. apríla 2015 výrok o prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 3 OSP chýba, je námietka\nsťažovateľky o tom, že najvyšší súd v napadnutých uzneseniach postupoval v rozpore\ns právnou normou upravujúcou prípustnosť dovolania v prípade potvrdzujúceho rozsudku\nodvolacieho súdu, zjavne neopodstatnená.\nNajvyšší súd v napadnutých uzneseniach preskúmal dovolania proti rozsudkom\nkrajského súdu z 20. apríla 2015 s prihliadnutím na § 242 ods. 1 druhú vetu OSP\naj z dôvodov uvedených v § 237 ods. 1 OSP, a to predovšetkým z dôvodu existencie\nprípadnej vady podľa § 237 ods. 1 písm. b) OSP, ktorej sa sťažovateľka osobitne\ndovolávala. V konkrétnostiach najvyšší súd v napadnutých uzneseniach k námietke\nsťažovateľky o existencii vady podľa § 237 ods. 1 písm. b) OSP uvádza:\n„Žalobkyňa v dovolaní poukázala na § 237 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (ktorý sa týka\nprocesnej vady spočívajúcej v tom, že účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol\nriadne zastúpený), k uvedenému ustanoveniu ale priradila znenie, vzťahujúce sa na § 237\nods. 1 písm. b/ O. s. p., podľa ktorého je dovolanie prípustné, ak ten, kto v konaní\nvystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania. Dovolací súd, riešiac\nuvedený rozpor s prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom zvolenú argumentáciu\nžalovanej, vychádzal z toho, že dovolateľka namieta existenciu procesnej vady konania\nv zmysle § 237 ods. 1 písm. b/ O. s. p. Účastníkmi konania sú navrhovateľ (žalobca)\na odporca (žalovaný) alebo tí, ktorých zákon za účastníkov označuje (§ 90 O. s. p.). Právnu\núpravu spôsobilosti byť účastníkom konania obsahuje § 19 O. s. p. Túto spôsobilosť má\npodľa uvedeného ustanovenia ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten,\nkomu ju priznáva zákon. V občianskoprávnych vzťahoch majú spôsobilosť mať práva\na povinnosti predovšetkým fyzické osoby. Ich spôsobilosť vzniká narodením a zaniká smrťou\n(viď § 7 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka). V zmysle § 18 ods. 1 tohto zákonníka majú\nuvedenú spôsobilosť tiež právnické osoby. Ustanovenie § 18 ods. 2 Občianskeho zákonníka\nza ne považuje a/ združenia fyzických alebo právnických osôb, b/ účelové združenia\nmajetku, c/ jednotky územnej samosprávy a d/ iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon.\nPrávnická osoba zapísaná v obchodnom registri alebo v inom zákonom určenom registri\n\n10\n\nzaniká dňom výmazu z tohto registra, pokiaľ osobitné zákony neustanovujú inak (viď § 20a\nods. 2 tohto zákonníka). V prejednávanej veci nebolo medzi účastníkmi sporné, že žalobca\naj žalovaná sú subjekty zapísané v obchodnom registri. V zmysle vyššie uvedeného\nprehľadu právnej úpravy je nepochybné, že v čase vydávania dovolaním napadnutého\nrozsudku mali oba tieto subjekty spôsobilosť mať práva a povinnosti, a boli preto aj\nspôsobilé byť účastníkom predmetného občianskoprávneho konania. Obsah dovolania\nnaznačuje, že dovolateľka nesprávne stotožňuje spôsobilosť byť účastníkom konania s\nvecnou legitimáciou žalobcu a žalovanej v spore. Tieto dva pojmy nemožno ale zamieňať.\nAk prípadne niektorý z účastníkov konania nemá vecnú legitimáciu, nezakladá to procesnú\nvadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. b/ O. s. p.\nVecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého\nje jeden z účastníkov nositeľom oprávnenia (je aktívne legitimovaný) a druhý účastník je\nnositeľom právnej povinnosti (je pasívne legitimovaný). Možno preto uzavrieť, že ak by\naj v konaní došlo prípadne k nesprávnosti v tom, že vec bola prejednaná a rozhodnutá\nnapriek tomu, že žalobca alebo žalovaná neboli vecne legitimovaní (pozn.: dovolací súd\nz uvedeného hľadiska vec neposudzoval), nešlo by o procesnú vadu v zmysle § 237\nods. 1 písm. b/ O. s. p. Z uvedeného dôvodu je dovolacia námietka žalovanej o existencii\nprocesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. b/ O. s. p. neopodstatnená. Vzhľadom\nna to, že ďalšie vady konania, ktoré sú vymenované v § 237 ods. 1 O. s. p., neboli v\ndovolaní namietané a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo, dospel dovolací súd k záveru,\nže prípustnosť dovolania žalovanej z ustanovenia § 237 ods. 1 O. s. p. nevyplýva.“\nVychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd\nsa v napadnutých uzneseniach ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovou\ndovolacou\n\nnámietkou\n\n(založenou\n\nna\n\nnesprávnom\n\nstotožnení\n\nvecnej\n\nlegitimácie\n\nso spôsobilosťou byť účastníkom konania), ktorú sťažovateľka uplatnila vo svojich\ndovolaniach smerujúcich proti rozsudkom krajského súdu z 20. apríla 2015, pričom právne\nzávery, ktoré k nej zaujal, sú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu\na zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaniach aplikoval.\nNapadnuté uznesenia najvyššieho súdu sú preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného\nhľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizujú takú príčinnú súvislosť medzi ich\n\n11\n\nobsahom a sťažovateľkou označenými právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť\nich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.\nÚstavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je\npovinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané\nsťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho\npovažovať za porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa\ndohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody\nprípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup\na rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto\npoužitý spôsob v konkrétnych prípadoch nemožno kvalifikovať ako odopretie prístupu\nsťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.\nNa základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť\nsťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími\nnávrhmi v nej uplatnenými (vrátane návrhu sťažovateľky na rozhodnutie o dočasnom\nopatrení a odložení vykonateľnosti rozsudkov krajského súdu z 20. apríla 2015).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. novembra 2016\n\n12", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-prípustnosť", "spôsobilosť-procesná", "legitimácia-aktívna"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 324/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 324/2010 z 8. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-08", "citacie_n": 741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c"}, {"guid": "ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 362/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09 z 15. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-15", "citacie_n": 1155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e"}, {"guid": "ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 62/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 62/08 z 21. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-21", "citacie_n": 1204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "5e202ca5-9567-467e-8e35-949cf6bd5bc3:7437e475-c535-436e-b6d1-b9053507902a", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:1211211199.1", "spisova_znacka": "6Co/259/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/259/2013 z 19. 4. 2015", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2015-04-19", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1211211199.1"}, {"guid": "bd93c871-305b-4b67-9884-2be0cb5a95f9:0f75ec4a-e687-49bc-8d50-98f59c9544ea", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:1211211242.1", "spisova_znacka": "6Co/429/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/429/2013 z 19. 4. 2015", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2015-04-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1211211242.1"}], "citovane_v": []}