{"guid": "ussr:b4167a37-be26-4640-b0ce-a198e59228af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.85.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 85/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 85/2017 z 2. 2. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 2. februára 2017, sp. zn. II. ÚS 85/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.85.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2017-02-02", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b4167a37-be26-4640-b0ce-a198e59228af", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.85.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.85.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.85.2017.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 85/2017-9\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. februára 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa\nspravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej\nspoločnosti ŠTART, spol. s r. o., Mukačevská 59, Prešov, zastúpenej JUDr. Tiborom\nŠafárikom, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa\nčl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu\nv Košiciach sp. zn. 4 Co 239/2011 z 31. októbra 2013 a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 763/2015 z 22. septembra 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti ŠTART, spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra\n2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ŠTART, spol. s r. o., Mukačevská 59,\nPrešov (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa\nčl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom\n\nKrajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 239/2011 z 31. októbra\n2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 763/2015 z 22. septembra\n2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).\nV súvislosti s doterajším priebehom konania pred všeobecnými súdmi sťažovateľka\nvo svojej sťažnosti uvádza:\n„Sťažovateľ bol v pozícii žalobcu účastníkom sporu o určenie práva k nehnuteľnosti.\nV závere sporu bol formálne úspešný, no v jednej z predchádzajúcich etáp rozhodovania bol\nzaviazaný na náhradu trov protistrane. Tak, ako znel výrok vtedajšieho rozsudku, zaplatil\ntrovy jej advokátovi.\nPo definitívnej zmene situácie požiadal advokáta protistrany o ich vrátenie. Bez\núspechu, preto nasledovala žaloba.\nZa žalovaného označil sťažovateľ advokáta ako prijímateľa žalovanej sumy.\nPo právnej stránke vychádzal z názoru o bezdôvodnom obohatení s poukázaním na § 451\nods. 2 Občianskeho zákona, keď považoval pôvodný právny dôvod plnenia za odpadnuvší.\nOkresný súd rozsudkom sp. zn. 37 C 18/2011 z 11. 3. 2011 žalobu zamietol. Krajský\nsúd na odvolanie sťažovateľa napadnutý rozsudok v konaní 4 Co 239/2011 potvrdil.\nNajvyšší súd uznesením 3 Cdo 763/2015 z 22. 9. 2016 (doručenom sťažovateľovi\n21. 10. 2016) dovolanie odmietol.\nNárok sťažovateľa nepovažoval ani prvostupňový ani odvolací súd za sporný. Oporu\npreň však našli v § 454 Občianskeho zákona − žalovaným mal byť teda ten, za koho\nsa plnilo. A tým bol účastník v spore a nie jeho právny zástupca. Tento názor považovali\nza natoľko jednoznačný, že môj názor ani slovom ako neprijateľný nespomenuli.“\nSťažovateľka ďalej uvádza, že «[v] súdenom prípade sa podľa môjho názoru\nvzniknuté vzťahy nemôžu posudzovať spôsobom, ako v predchádzajúcom bode a ako ich\nposudzovali všeobecné súdy. Trovy prisúdené v predchádzajúcom konaní a zaplatené, teda\nnáhrada trov „... podľa právoplatného rozhodnutia, ktoré bolo neskoršie zrušené, nie\nje už súčasťou trov súdneho konania pokračujúceho po tomto zrušení“ − rozhodnutia\n(Rozsudok NS SR z 27. 1. 1987, 2 Cz 71/87). Podľa tohoto rozhodnutia možno vrátenie\n2\n\nzaplatenej náhrady uplatniť žalobou o vydanie neoprávneného majetkového prospechu\n(bezdôvodného obohatenia).\nNapokon − pre nás to najdôležitejšie − rozhodnutie kvalifikuje takto nadobudnuté\nbezdôvodné obohatenie ako plnenie bez právneho dôvodu! Ja sa síce domnievam, že právny\ndôvod na plnenie existoval, no neskôr odpadol. Podstatné však je, že nejde o prípad plnenia\nza iného podľa § 454 OZ, ako to konštatovali rozsudky. Na tom nič nemení fakt, že citované\nrozhodnutie sa týka účastníkov.».\nProti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka podľa čl. 127\nods. 1 ústavy sťažnosť, v ktorej v súvislosti s namietaným porušením základných práv\npodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy krajskému súdu vytýka, že «[s]ystematika tretej\nhlavy šiestej časti Občianskeho zákonníka neurčuje poradie dôležitosti jednotlivých\nspôsobov nadobudnutia bezdôvodného obohatenia. Isté však je, že ich nemôže existovať viac\npopri sebe v tej istej veci. „Konkurencia“ ale možná je a vtedy sa žiada presvedčivé\nzdôvodnenie neprijateľnosti odmietnutého. Ako totiž vidno, sú s voľbou spojené závažné\nprocesné dôsledky ohľadne aktívnej i pasívnej vecnej legitimácie v konaní o vrátenie\nzaplatenej náhrady trov konania.\nOd podmienok konania o určenie povinnosti zaplatiť (vrátiť) náhradu prisúdenú\na zaplatenú podľa § 149 ods. 1 OSP na základe právoplatného, neskôr zrušeného\nrozhodnutia sa zásadným spôsobom odlišujú podmienky konania o určenie povinnosti\nnahradiť trovy konania podľa § 142 ods. 1 a § 149 ods. 1 OSP. Súdy si tento rozdiel\nneuvedomili, alebo odmietli akceptovať. (opakujem, že dôvody neuviedli!). V dôsledku toho\nrozhodovali a judikatúrou podporovali zdôvodnenie iného právneho vzťahu, než o aký išlo\na ide.\nAk účastník, zaviazaný podľa § 142 ods. 1 na náhradu trov svoju povinnosť nesplní,\nje to úspešný účastník, ktorý je aktívne legitimovaný podať návrh na exekúciu. Prax\ni judikatúra sa ustálili na tomto postupe i v prípade, že úspešného účastníka zastupoval\nadvokát. Ustanovenie § 149 ods. 1 sa vykladá tak, že advokát je iba „platobné miesto“,\n(neochotne súhlasím, pretože nemôže byť pochybnosť o tom, že opozitom povinnosti v texte\n§ 149 ods. 1 je právo. Na nespochybniteľný výklad ustanovenia by malo byť inak\nformulované atď.)».\n3\n\nSťažovateľka najvyššiemu súdu vytýka, že „nekriticky prijal právny názor nižších\nsúdov. Okrem iného sa odvolal na zjednocujúce stanovisko R2/2016 tvrdiac,\nže na uplatnenie jeho druhej vety obsah spisu nedáva žiadny dôvod. Podľa môjho názoru sa\nmýli, pretože na základe vyššie uvedených argumentov − ak budú prijaté − bola založená\nprípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP.“.\nSťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza, že „[p]odľa čl. 46 ods. 1 Ústavy sa môže\nkaždý domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Toto základné právo\nje podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu (napr. I. ÚS 26/94) korelátom zákonom\nupraveného relevantného konania súdov. Omyly v právnom hodnotení a posúdení, vedúce\nk zamietnutiu žaloby v majetkovej veci znamenajú, resp. majú za následok porušenie\nzákladného práva, chráneného čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.“.\nNa základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„1./ Vysloví, že rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Co 239/2011\nz 31. 10. 2013\n\na\n\nuznesením\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSR\n\nsp. zn.\n\n3 Cdo 763/2015\n\nz 22. septembra 2016 boli porušené základné práva sťažovateľa chránené článkami 46\nods. 1 a 20 ods. 1 Ústavy SR,\n2./ Uvedené rozhodnutia zruší a vec vráti Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie\nkonanie a\n3./ Prizná sťažovateľovi právo na náhradu trov konania.“\nII.\nÚstavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n4\n\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané\nzákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,\nako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý\nje zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,\nuznesenie sa nemusí odôvodniť.\nII.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46\nods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu\nO zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle\nkonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú\nneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo\nslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva\nalebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi\nnamietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých\nnavrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne\nnapr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).\n\n5\n\nÚstavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch\nv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite\nzistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd\nvyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať\nrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo\nsamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové\na právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného\nsúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak\nz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok\nporušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,\nIII. ÚS 268/05).\nÚstavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky namietajúcej porušenie svojich\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\nV zmysle ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy má účastník súdneho konania právo na\ntaké odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným, právne korektným\na zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami\n\n6\n\na dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, a teda na také\nrozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.\nZ obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľky\no nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, nesprávnom právnom\nposúdení veci, svoju právnu argumentáciu vedie v rovine polemiky s výkladom relevantnej\nprávnej úpravy uskutočneným všeobecnými súdmi a predkladá ústavnému súdu vlastnú\nskutkovú verziu veci.\nÚstavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie\notázky, či možno považovať napadnutý rozsudok krajského súdu za ústavne udržateľný\na akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatňuje.\nKrajský súd v odôvodnení svojho rozsudku konštatuje, že „[o]dvolací súd na základe\npodaného odvolania vec prejednal, preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa aj s konaním\nktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 O.s.p.), doplnil dokazovanie obsahom spisu Okresného\nsúdu Prešov sp.zn. 13C/80/2001 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné.\nSúd prvého stupňa správne zistil potrebný skutkový stav a aj jeho právny záver,\npokiaľ z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie žalobu zamietol, zodpovedá zákonu.\nSprávne, výstižné a presvedčivé sú aj dôvody napadnutého rozsudku, odvolací súd sa\nv plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa a naň poukazuje\n(§ 219 ods. 2 O. s. p.) a len na zdôvodnenie správnosti týchto dôvodov a k odvolacím\nnámietkam žalobcu dodáva:\nV posudzovanej veci išlo o žalobcom proti žalovanému uplatňovaný nárok na vydanie\nbezdôvodného obohatenia v sume 1.290,94 eura (s prísl.) vzniknutého plnením z právneho\ndôvodu, ktorý odpadol s odôvodnením, že rozsudok Krajského súdu v Prešove\nsp. zn. 1 Co 283/2006, na základe ktorého žalovanému advokátovi zaplatil náhradu trov\nkonania, bol neskôr Ústavným súdom Slovenskej republiky zrušený, v dôsledku jeho nálezu\ndošlo k obratu úspešnosti účastníkov v spore a to viedlo v konečnom dôsledku k zastaveniu\npôvodného konania.\n\n7\n\nZ výsledkov dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa a doplneného odvolacím\nsúdom (obsahom spisu Okresného súdu Prešov sp. zn. 13 C/80/2001) je zrejmé, že\nna Okresnom súde Prešov sa pod sp. zn. 13 C/80/2001 viedlo na návrh žalobcu\n, zastúpeného žalovaným ako advokátom proti žalobcovi (vtedy\nžalovanému v 1. rade) konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a v tomto\nkonaní rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 16. 5. 2007 sp. zn. 1 Co/283/06, ktorým\nodvolací súd na základe odvolania žalobcu (vtedy žalovaného v 1. rade) potvrdil rozsudok\nsúdu prvého stupňa (Okresného súdu Prešov z 5. 4. 2006 č. k. 13 C/80/01-244) a žalobcovi\nprisúdil náhradu trov odvolacieho konania vo výške\n38.891,-Sk s tým, že žalobca (vtedy žalovaný v 1. rade) je povinný ju zaplatiť žalovanému\nadvokátovi (vtedy zástupcovi žalobcu) do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Následne\nnálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. 12. 2007 III. ÚS 260/07-29 bol\nrozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co/283/06 zo 16. 5. 2007 zrušený a vec mu\nvrátená na ďalšie konanie.\nPodľa ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením\nje majetkový prospech získaný okrem iného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol.\nO takýto prípad bezdôvodného obohatenia ide aj v prípade zaplatenia náhrady trov\nkonania podľa právoplatného súdneho rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené.\nBezdôvodné obohatenie musí vydať ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil\n(§ 451 ods. 1 Obč. zákonníka), preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď sa v prvom\nrade zaoberal otázkou pasívnej legitimácie žalovaného v spore. Správne uzavrel,\nže aj v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré pozostáva zo zaplatenej náhrady\ntrov konania podľa právoplatného a neskôr zrušeného súdneho rozhodnutia, ak v súlade\ns týmto rozhodnutím bola náhrada zaplatená do rúk alebo na účet advokáta zastupujúceho\núčastníka, ktorému bola náhrada trov konania prisúdená, nie je pasívne legitimovaným\nsubjektom na vydanie bezdôvodného obohatenia advokát, ale sám účastník, ktorému bola\nnáhrada trov prisúdená. Právny záver súdu prvého stupňa zodpovedá už konštantnej\njudikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Okrem rozhodnutí, na ktoré v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku poukázal súd prvého stupňa, odvolací súd poukazuje najmä\nna rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 12/2006, s ktorého\nprávnymi závermi sa v plnom rozsahu stotožnil. V zmysle uvedených záverov ustanovenie\n8\n\n§ 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak advokát zastupoval\núčastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená\nnáhrada týchto trov, povinný túto advokátovi zaplatiť, nezakladá aktívnu legitimáciu\nadvokáta na náhradu týchto trov konania; oprávneným subjektom je aj v tomto prípade\núčastník konania, ktorý sa právoplatnosťou rozhodnutia stáva veriteľom pohľadávky na\nnáhradu trov. Určenie povinnosti zaplatiť náhradu trov konania advokátovi je len\nstanovením platobného miesta a advokát zároveň nadobúda postavenie osoby, ktorá\nje oprávnená v mene účastníka a s účinkami pre účastníka náhradu trov prijať. Sám však\nnie je oprávnený podať vo vlastnom mene odvolanie proti rozhodnutiu o trovách konania\na nie je ani oprávnený vo vlastnom mene tento nárok exekučne vymáhať. Zaplatením\nnáhrady trov konania advokátovi (do jeho rúk alebo na jeho účet) podľa neskôr zrušeného\nsúdneho rozhodnutia, vzniká bezdôvodné obohatenie tomu, v mene koho advokát náhradu\nprijal, t. j. účastníkovi, ktorého v konaní zastupoval a ktorému bola ich náhrada prisúdená.\nAdvokát nie je pasívne legitimovaným subjektom v konaní o vydanie takéhoto bezdôvodného\nobohatenia, vrátane jeho príslušenstva. Najvyšší súd Slovenskej republiky pri svojich\nzáveroch vychádzal z povahy nároku na náhradu trov konania, keďže ide o nárok, ktorý\nmá základ v procesnom práve a pohľadávka na náhradu trov konania vzniká až na základe\nprávoplatného rozhodnutia súdu (rozhodnutie súdu má v tomto smere konštitutívnu povahu)\na zánik tejto pohľadávky sa spravuje všeobecnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka\nupravujúcimi zánik záväzkov. Pohľadávka na náhradu trov konania zaniká predovšetkým jej\nsplnením. Dlh musí byť splnený riadne a včas (§ 559 ods. 2 Obč. zákonníka) a podmienkou\nriadneho splnenia dlhu je okrem iného aj jeho splnenie určeným spôsobom a na určenom\nmieste. Preto ustanovenie § 149 ods. 1 O. s. p. o povinnosti zaplatenia náhrady trov konania\nadvokátovi je len stanovením platobného miesta, keďže subjektom oprávneným na náhradu\ntrov konania je aj v týchto prípadoch účastník konania, ktorý sa právoplatnosťou\nrozhodnutia stáva veriteľom pohľadávky na náhradu trov konania. Ak je náhrada trov\npodľa právoplatného súdneho rozhodnutia zaplatená advokátovi, teda na takto\ntakto určenom platobnom mieste (do rúk alebo na účet advokáta) dochádza k zániku tejto\npohľadávky účastníka, ktorému bola náhrada trov prisúdená, jej riadnym splnením.\n\n9\n\nRozhodnutie súdu prvého stupňa korešponduje s uvedenými závermi Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky, preto odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil\nrozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny.“\nPri hodnotení napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal\nz ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho\nsúdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,\nIV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania\ntvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania\nrozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané\nv priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).\nVzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozsudku krajského súdu s rozsudkom\nOkresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 37 C 18/2011 z 11. marca 2011\n(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval\nústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku\nokresného súdu, v ktorej okresný súd uviedol:\n„Na základe vykonaného dokazovania a citovaných ustanovení súd dospel k záveru,\nže žaloba nie je dôvodná.\nTak ako uviedol právny zástupca žalobcu, v prejednávanej veci nie je sporné, že\nv konaní vedenom na Okresnom súde v Prešove pod č. k. 13 C/80/2001 (resp. v odvolacom\nkonaní) odvolací súd prisúdil žalobcovi\n\nnáhradu\n\ntrov odvolacieho konania vo výške 38.891,- Sk, t.j. 1.290,94 eura, ktorú žalovaný v 1. rade,\nt.j. žalobca v tomto konaní spoločnosť ŠTART, spol. s r.o. Mukačevská 59, Prešov, IČO:\n31 693 504, IČO: 31 693 504 zaplatil na účet\n\n, advokáta,\n\nt. j. žalovaného v tomto konaní.\nBezdôvodné obohatenie je konštruované ako záväzkový právny vzťah medzi tým, kto\nsa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho došlo k bezdôvodnému obohateniu.\nBezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu,\nplnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol,\nako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (§ 451 ods. 2 Občianskeho\n10\n\nzákonníka). Bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám\n(§ 454 Občianskeho zákonníka). Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie\nvydať (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka) tomu, na úkor koho sa získal (§ 456\nObčianskeho zákonníka). Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením;\nak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa\nposkytnúť peňažná náhrada (§ 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka).\nPodľa ust. § 149 ods. 1 O. s. p., ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola\nprisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný\nzaplatiť ju advokátovi. Z výroku rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 1 Co 283/2006\nzo dňa 16. 5. 2007 vyplýva, že tento prisúdil\n\nako\n\nžalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 38.891,- Sk, t. j. 1.290,94 eura, ktorú\nbol žalovaný v 1. rade (v tomto spore žalobca) povinný zaplatiť advokátovi\n(v tomto spore žalovanému).\nSúd sa nemá dôvod v prejednávanej veci odkláňať od planej judikatúry.\nZástupca účastníka konania nie je aktívne legitimovaný vo vlastnom mene vymáhať\nnáhradu trov konania priznaných exekučným titulom tomu účastníkovi, ktorého v súdnom\nkonaní zastupoval; môže tak urobiť len ako zástupca účastníka. Ak je účastník zastúpený\nadvokátom a bola mu prisúdená náhrada trov konania, účastník, ktorý bol zaviazaný,\nje povinný ju zaplatiť na účet advokáta, a to bez zreteľa na to, či trovy vynaložil priamo\núčastník alebo ich za neho hradil advokát. Prípadné vzájomné nároky sú vnútorným\nvzťahom advokáta a klienta (účastníka). Ak to povinný dodatočne nesplní, advokát nemôže\npodať návrh na výkon rozhodnutia vo vlastnom mene, ale len ako zástupca účastníka, ak má\nsplnomocnenie na podanie tohto návrhu (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nz 24. apríla 2004, sp. zn. 4 Cdo 122/2003 a R 104/1994).\nTrovy konania, prisúdené účastníkovi zastupovanému advokátom alebo komerčným\nprávnikom, za zastupovanie, je účastník, ktorému bola uložená ich náhrada, povinný\nich zaplatiť advokátovi alebo komerčnému právnikovi. Ak to povinný dobrovoľne nesplní,\nadvokát alebo komerčný právnik nemôže podať návrh na výkon rozhodnutia vo vlastnom\nmene, ale len ako zástupca účastníka, ak má splnomocnenie na podanie tohto návrhu.\nKomerčný právnik je v prípadoch podľa § 149 ods. 3 O. s. p., platobným miestom, čo však\nneznamená, že sa stal účastníkom konania s právom podať návrh na výkon rozhodnutia\n11\n\nvo svojom mene, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu uložilo vykonateľné rozhodnutie.\n(Rozsudok\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nz\n\n25. októbra 1993\n\nsp. zn.\n\n2 Obdo 3/1993).\nAk rozhodne súd v zmysle ustanovenia § 149 ods. 1 O. s. p., že ten komu bola uložená\npovinnosť k náhrade trov konania, je povinný ju zaplatiť advokátovi (k jeho rukám),\nje osobou oprávnenou z tohto rozhodnutia účastník, ktorého advokát zastupoval, pretože\nurčenie, že náhrada trov konania sa platí advokátovi, predstavuje iba určenie platobného\nmiesta, nemôže tento nárok úspešne vo vlastnom mene exekučne ani inak vymáhať advokát\n(Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu ČR č. 7, ročník 1998, pod\npor. č. 52, pod bodom XV. na str. 182/358).\nVýrok súdu o tom, že náhrada trov konania má byť zaplatená advokátovi (k jeho\nrukám), je iba určením platobného miesta; osobou, ktorej bola náhrada trov konania\npriznaná, je účastník konania (§ 142, § 149 ods. 1 O. s. p.). Advokáta preto pri uplatňovaní\ntakejto pohľadávky nemožno ani v konkurze považovať za dlžníkovho veriteľa\n(R52XV/1998).\nPodľa názoru súdu sa v tomto prípade bezdôvodne obohatil ten, komu bola priznaná\nnáhrada trov konania podľa § 142 ods. 1 a § 149 ods. 1 O. s. p. rozsudkom, ktorý bol neskôr\nzrušený nálezom Ústavného súdu SR. V prejednávanej veci vo výroku rozhodnutia\no náhrade trov konania bolo výslovne uvedené, že žalobcovi\nsa prisudzuje náhrada trov konania vo výške 38.891,- Sk, ktorú je žalovaný\nv 1. rade, t. j. Štart s. r. o. Prešov, IČO: 31 693 504 povinný zaplatiť\n, advokátovi, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.\nVecná legitimácia je teoretická konštrukcia, ktorá vo vzťahu k účastníkom konania\nvyjadruje stav vyplývajúci z hmotného práva, pričom pasívnu vecnú legitimáciu\nmá účastník, u ktorého je preukázateľné, že je zaviazaným z tvrdeného hmotného práva\nžalobcu a v prípade, že to účastník konania nepreukáže, vedie to k jeho neúspechu v konaní.\nNedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vedie vždy k zamietnutiu návrhu\nna začatie konania meritórnym rozhodnutím.\nVzhľadom k tomu, že súd v tomto konaní zistil, že žalovaný nie je v uvedenom prípade\ndlžníkom vo vzťahu k žalobcovi (tým je\n\nako žalobca\n\n12\n\nv spore vedenom na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. 13 C/80/2001), žalobu z dôvodu\nnedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného v celom rozsahu zamietol.“\nTakto formulované právne závery okresného súdu nenesú prvky arbitrárnosti v jeho\npostupe, ktoré mali byť korigované v nadväzujúcom konaní krajského súdu a ktoré by mohli\npre nedostatok primeranej reakcie zo strany krajského súdu zakladať ústavnú\nneudržateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.\nÚstavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že argumentácia sťažovateľky je len\nopakovaním jej predchádzajúcej odvolacej argumentácie, v rámci ktorej polemizovala\ns právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu, a je výlučne\nvýrazom jej odlišného skutkového a právneho hodnotenia veci, aké zastávajú všeobecné\nsúdy, do posúdenia ktorého ústavný súd s poukazom na už uvedené nie je ani oprávnený\nani povinný vstupovať (m. m. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).\nUvedené právne závery krajského súdu sa pohybujú v rámci obvyklého významu\ninterpretovaných pojmov, a predstavujú tak jednu z možných výkladových alternatív,\npričom ústavný súd v rámci svojej právomoci nie je povinný korigovať právne názory\nvšeobecných súdov za predpokladu, že na danú vec existujú dva odlišné právne názory,\nktoré sú ústavne udržateľné. V tejto súvislosti je potrebné aj s poukazom na závery\nvyplývajúce z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)\nuviesť, že princíp právnej istoty, ktorý bol nastolený právoplatným rozhodnutím\nvšeobecného súdu, môže ustúpiť iba výnimočne, a to na účely zaistenia korekcie závažných\njustičných omylov (pozri napr. rozsudok ESĽP Ryabykh proti Rusku z 24. 7. 2003,\nsťažnosť č. 52854/99) a napravenia vád zásadného významu pre súdny systém, a nielen\nz dôvodu dosiahnutia právnej čistoty rozhodnutia všeobecného súdu (pozri napr. rozsudok\nESĽP Sutyazhnik proti Rusku z 23. 7. 2009, sťažnosť č. 8269/02).\nÚstavný súd po preskúmaní odôvodnenia rozsudku krajského súdu v spojení\ns odôvodnením rozsudku okresného súdu, vo väzbe na obsah sťažnostnej argumentácie\nsťažovateľky dospel k záveru, že označené rozhodnutia všeobecných súdov ústavne\n13\n\nakceptovateľným spôsobom zodpovedali všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom\nsúdnej ochrany, a preto napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom\nokresného súdu nemožno hodnotiť ako arbitrárny.\nZ uvedených dôvodov sa sťažovateľke v okolnostiach danej veci pre zjavnú absenciu\nústavnoprávne relevantnej argumentácie (polemika so skutkovými a právnymi závermi\nvšeobecných súdov, ktorá stavia ústavný súd len do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy\nvšeobecných súdov) nepodarilo preukázať namietané porušenie označených práv podľa\nústavy, reálnosť ktorých by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie\nkonanie.\nZ už uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nII.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46\nods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu\nPodľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno\npovažovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať\npo jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03,\nIII. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 214/2010).\nSťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu, že jej dovolanie proti\nnapadnutému rozsudku krajského súdu je neprípustné.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\n14\n\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nSťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie základných práv zaručených čl. 46 ods. 1\na čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo ňou podané\ndovolanie odmietnuté ako neprípustné. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnutým\nuznesením, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky, boli porušené označené\npráva sťažovateľky.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného\norgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré\noznačila sťažovateľka, a to predovšetkým pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci\na základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, ako aj vtedy,\nak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,\n15\n\nktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia\nalebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,\nIV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať\ntakú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí\nna ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,\nII. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010, II.ÚS 528/2015, II. ÚS 44/2016,\nII. ÚS 325/2016).\nZ pohľadu ústavného súdu treba považovať za rozhodujúce, že najvyšší súd svoj\nprávny názor primerane odôvodnil, nepostupoval arbitrárne, rešpektoval zmysel a účel\nustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“; ktorý bol platný a účinný\ndo 30. júna 2016), Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“, ktorý je účinný\nod 1. júla 2016) a jeho argumentácia nie je vnútorne rozporná.\nPrávo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,\nak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže\nkonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym\nsúdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky v čase podania\ndovolania upravoval § 236 OSP.\nV rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania z § 237 OSP výslovne vyplýva,\nže proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu bolo dovolanie prípustné, len pokiaľ\nišlo o prípady uvedené pod písmenom a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie\nbolo prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi\nbol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\nvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti\n16\n\núčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95,\nII. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).\nZ tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia\nvšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím\ndošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery\nvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli\nzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).\nÚstavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,\npričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho\nsúdu nemajúci oporu v zákone.\nNajvyšší súd svoje uznesenie v podstatnej časti odôvodnil takto:\n«Dovolanie bolo podané 20. februára 2014. Podľa prechodného ustanovenia § 470\nods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla\n2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom\nnadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov,\nktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú\nzachované.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací\n(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana\nzastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté\nrozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel\nk záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá\nCSP) dovolací súd uvádza nasledovné:\nDovolanie je procesný úkon strany adresovaný súdu, ktorým dovolateľ prejavuje\nvôľu, aby bol uskutočnený dovolací prieskum.\n17\n\nDovolania podané do 30. júna 2016, v prípade ktorých podľa vtedy účinnej právnej\núpravy nebol daný dôvod ani pre zastavenie konania [napríklad vzhľadom na nesplnenie\nosobitnej podmienky dovolacieho konania (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.)] ani pre\nodmietnutie dovolania [z niektorého dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia § 243c O. s. p.\nv spojení s § 218 ods. 1 písm. a/ až d/ O. s. p. (napríklad preto, lebo dovolanie bolo podané\nproti rozhodnutiu, proti ktorému nebol tento opravný prostriedok prípustný)], vyvolali\nprocesný účinok umožňujúci a zároveň prikazujúci dovolaciemu súdu uskutočniť meritórny\ndovolací prieskum.\nTie dovolania podané do 30. júna 2016, v prípade ktorých bol podľa vtedy účinnej\nprávnej úpravy daný dôvod na zastavenie dovolacieho konania alebo odmietnutie\ndovolania, tento procesný účinok nemali (porovnaj tiež I. ÚS 4/2011 a II. ÚS 172/03).\nZohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP\ndovolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej\naplikability procesnoprávnych noriem (viď § 470 ods. 1 CSP), rešpektuje ale procesný\núčinok tých dovolaní uvedených v bode 8.1., ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (viď\n§ 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej, od 1. júla 2016 účinnej,\nprávnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní sa v prípade týchto dovolaní nemôže\nuplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami.\nÚplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní až pri dovolaniach\npodaných od uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych\nočakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť\nvo svojej dôvere k nemu sklamaný [viď tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. PL. ÚS 36/1995].\nPodľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť\nprávoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (viď § 236\nods. 1 O. s. p.). Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzoval § 238 O. s. p.\nDovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu tiež vtedy, ak v konaní došlo\nk závažnejším procesným vadám uvedeným v § 237 O. s. p.\nDovolanie žalobcu smeruje proti rozsudku, ktorý nemá znaky rozsudkov, proti ktorým\nbolo dovolanie v zmysle § 238 O. s. p. prípustné. Dovolanie žalobcu teda v zmysle § 238\n\n18\n\nO. s. p. nevyvolalo účinky, ktoré by podľa právneho stavu do 30. júna 2016 umožňovali\nuskutočniť meritórny dovolací prieskum.\nV danej veci by preto dovolanie bolo prípustné, iba ak v konaní došlo k procesným\nvadám uvedeným v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle\n§ 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. nenamietal a vady tejto povahy ani nevyšli\nv dovolacom konaní najavo.\nŽalobca tvrdí, že mu bola odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/\nO. s. p. Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle tohto ustanovenia rozumel\nprocesné nesprávny postup súdu znemožňujúci účastníkovi konania realizáciu jeho\nprocesných oprávnení [v zmysle § 18 O. s. p. mali účastníci rovnaké postavenie a súd bol\npovinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv − viď napríklad právo\núčastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O. s. p.),\nnazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O. s. p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy\na k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O. s. p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie\n(§ 115 O. s. p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2\nO. s. p.)].\nNamietaná\n\nnepreskúmateľnosť\n\nrozhodnutia\n\nbola\n\nuž\n\ndávnejšou\n\njudikatúrou\n\npovažovaná nie za procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ale za tzv. inú\nvadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 111/1998). Na tom zotrvalo\naj neskoršie zjednocujúce stanovisko R 2/216; obsah spisu nedáva žiadny dôvod pre\nuplatnenie druhej vety tohto stanoviska − v dovolaním napadnutom rozhodnutí sú zreteľne\nvysvetlené jeho podstatné dôvody.\nObdobne do 30. júna 2016 prípustnosť dovolania nezakladalo (a účinky umožňujúce\nmeritórny dovolací prieskum nevyvolávalo) ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho\nsúdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch (viď najmä judikát\nR 54/2012, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010,\n2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011,\n7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014).\nZ dôvodov uvedených vyššie dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalobcu, ktoré\nbolo podľa právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016 procesné neprípustné, nevyvolalo\núčinok umožňujúci uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu, ktorý by zostal\n19\n\nzachovaný aj po tomto dni (§ 470 ods. 2 CSP). Najvyšší súd preto jeho dovolanie odmietol\npodľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP.»\nPodľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti\ndovolania\n\nje\n\nv\n\nnapadnutom\n\nuznesení\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nzdôvodnený\n\nústavne\n\nakceptovateľným spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší\nsúd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie\nsťažovateľky odmietnuť ako neprípustné. Nemožno dospieť k záveru, podľa ktorého by\nnapadnuté uznesenie najvyššieho súdu malo byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené.\nNa uvedenom závere nič nemení okolnosť, že sťažovateľka je iného názoru. Jej odlišný\nprávny názor totiž nemôže sám osebe bez ďalšieho zakladať porušenie práv podľa\noznačených článkov ústavy.\nOtázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť\ndovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie\ndo právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd\na všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou\nani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných\nsúdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).\nVzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu\nsťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy ako nedostatočnú\nna to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť\na preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným\nporušením označených práv. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je v takej príčinnej\nsúvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1\nústavy aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie\nplatných procesných noriem upravujúcich postup občianskoprávnych súdov v opravnom\nkonaní (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00), a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.\n\n20\n\nNavyše obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé\nsúdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho\nkonania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,\nII. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).\nKeďže\n\nsťažnosť\n\nbola\n\nodmietnutá,\n\nrozhodovanie\n\no\n\nďalších\n\nprocesných\n\nnávrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný\nsúd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 2. februára 2017\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "bezdôvodné obohatenie", "arbitrárnosť", "rozhodnutie-nepreskúmateľnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8d96fc90-d138-4dd4-b68a-8d1dbef8c10b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.325.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 325/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 325/2016 z 14. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-14", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.325.2016.1"}, {"guid": "ussr:7d2d9b67-313a-45b6-b11e-e36b928f3e5a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.44.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 44/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/2016 z 21. 1. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-01-21", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.44.2016.1"}, {"guid": "ussr:3dd0bce2-6f4f-4363-823d-a8cc8e0339ba", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.528.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 528/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 528/2015 z 3. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-03", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.528.2015.1"}, {"guid": "ussr:9e7e44bf-3cd8-40f4-8473-ecff08c725df", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 320/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 320/2012 z 14. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-14", "citacie_n": 173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9e7e44bf-3cd8-40f4-8473-ecff08c725df"}, {"guid": "ussr:d4803749-1cc9-44ce-a009-c48aca612e31", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/2011 z 27. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-27", "citacie_n": 728, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d4803749-1cc9-44ce-a009-c48aca612e31"}, {"guid": "ussr:bf7b07ac-6c82-497c-90ca-692cc77b9275", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 214/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 214/2010 z 25. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-25", "citacie_n": 81, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bf7b07ac-6c82-497c-90ca-692cc77b9275"}, {"guid": "ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 27/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 27/2010 z 28. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-28", "citacie_n": 671, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:05db828b-63d2-4901-b31d-5f01100e0558", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 139/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 139/08 z 29. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-29", "citacie_n": 1218, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:05db828b-63d2-4901-b31d-5f01100e0558"}, {"guid": "ussr:5363c5e5-2505-4dc6-9656-43effd872afa", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 260/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 260/07 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 94, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5363c5e5-2505-4dc6-9656-43effd872afa"}, {"guid": "ussr:17a82aa6-7f0c-4e1a-95f8-cba07ba7941f", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 265/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 265/07 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 1207, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:17a82aa6-7f0c-4e1a-95f8-cba07ba7941f"}, {"guid": "ussr:4ea9b363-a5f2-45b5-ac14-c9ab308833db", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 229/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 229/07 z 20. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-20", "citacie_n": 536, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ea9b363-a5f2-45b5-ac14-c9ab308833db"}, {"guid": "ussr:36b19f43-1d13-4215-8735-a6e99df45a39", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 218/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 218/07 z 21. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-21", "citacie_n": 249, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:36b19f43-1d13-4215-8735-a6e99df45a39"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/05 z 13. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-13", "citacie_n": 1777, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:933c0239-7912-4bbe-9f03-fcff51781745", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 55/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/05 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 1279, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:933c0239-7912-4bbe-9f03-fcff51781745"}, {"guid": "ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 20/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 20/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1749, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 1/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/05 z 5. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-05", "citacie_n": 2095, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea"}, {"guid": "ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 172/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 172/03 z 27. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-27", "citacie_n": 859, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a"}, {"guid": "ussr:40b7b57e-ffac-466f-81fa-99c364369685", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 166/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 166/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 598, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:40b7b57e-ffac-466f-81fa-99c364369685"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:78e0670d-abca-4352-8728-e9d97cbff645", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.349.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 349/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 349/2024 z 25. 7. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-07-25", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.349.2024.1"}]}