{"guid": "ussr:096628c8-4862-40bd-9eb1-4af09c5ceff9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.832.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 832/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 832/2016 z 23. 3. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 23. marca 2017, sp. zn. II. ÚS 832/2016, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.832.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2017-03-23", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/096628c8-4862-40bd-9eb1-4af09c5ceff9", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.832.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.832.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.832.2016.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 832/2016-57\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa\nMészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpenej advokátom JUDr. Mariánom Ševčíkom, CSc., Advokátska\nkancelária, Nezábudková 22, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 296/2013\na takto\nrozhodol:\nSťažnosti\n\nnevyhovuje.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.\nII. ÚS 832/2016-24 z 10. novembra 2016 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci\nbez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní\nvedenom pod sp. zn. 7 C 296/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“).\n2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla chronológiu úkonov vykonaných\nokresným súdom a účastníkmi konania v napadnutom konaní až do podania sťažnosti,\na k skutkovému stavu uviedla najmä, že:\n„(...) V predmetnej veci spis. zn. 7C/296/2013 dňa 16.9.2013 podala sťažovateľka(...)\nna Okresnom súde v Žiline, návrh na vydanie platobného rozkazu o finančnú úhradu\nnájomného, v zmysle ustanovení § 172 OSP, ods.1, a § 451, ods. 1 OZ.\n2.3.2015 Okresný súd - podpredseda, oznamuje sťažovateľovi, že v konaní sa nič(...)\nhrozného sa nedeje, s totálne absurdným zdôvodnením, že súd skúma nadobudnutie\nvlastníckeho práva, akoby v spore išlo o vlastníctvo.\n4.3.2015 Sťažovateľ zasiela predsedovi OS Žilina opakovanú sťažnosť na\nbezdôvodné prieťahy v konaní.\n(...) Od podania prvej sťažnosti na neodôvodnené prieťahy v konaní (29.1.2015), po\ndátum uhradenia súdneho doplatku (4.8.2015), neodôvodnené prieťahy v konaní napriek\nopakovaným sťažnostiam predstavujú 187 dní.\nPritom § 172 OSP neumožňuje súdu nekonať.\nKu dňu podania sťažnosti na bezdôvodné prieťahy v konaní na Ústavný súd SR,\n16.9.2015, neodôvodnené prieťahy v konaní(...) predstavujú celkom 730 dní.\nČo znamená, že sú to pri seniorskom veku sťažovateľky už dva roky + 7dní.\nVzhľadom na tak závažné porušenie práva súdom počas dlhých mesiacov a pre\nnedôstojný priebeh súdneho procesu, akceptovaním špekulatívnych listín, vedome\npredkladaných súdu, v zrejmej snahe ho podviesť nepravdivými skutočnosťami súd\npodivuhodne akceptuje, v protiklade s neakceptovaním uplatňovaných zákonných námietok\nnavrhovateľa/sťažovateľa. Pojednávania nie sú riadne pripravené a späté s opakovanými\nšikanóznymi snahami súdu nezmyselnými predvolávkami ísť sa pozrieť na výlet na pozemok\nsťažovateľa, bez zabezpečenia jeho ochrany pred potenciálnym agresívnym atakom a bez\nodborného geodeta oprávneného určovať lomové body medzi jednotlivými parcelami (225\n\n2\n\nkm od jeho trvalého bydliska - t.j. 450 tam a späť), ktorý sťažovateľ pozná už vyše 70 rokov,\npod zámienkou tzv. ohliadky na mieste, bez splnenia zákonom uvažovaných zmysluplných\npodmienok, keď ani opakované sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi Okresného súdu\nv Žiline nepomohli dať priebeh konania do zákonných rámcov musí sťažovateľ pri ochrane\nsvojich práv podať túto sťažnosť.\nZ(...) prehľadu je zreteľne zdokumentované, že sťažovateľ vždy promptne, obranne\nreagoval na šikanózne postupy súdu. Vo vysokom seniorskom veku chorého sťažovateľa sa\nvek dožitia človeka už totiž nepočíta na roky, mesiace, týždne, ale na dni. Preto je 737 dní\nbezdôvodných prieťahov v konaní z tohto aspektu pre sťažovateľa vážna psychická záťaž\na ujma na právach žalobcu.\n(...) Bezdôvodnými, viacmesačnými prieťahmi v konaní vyúsťujúcich do viac ako\ndvoch rokov, sa sťažovateľ dostal do situácie, že sa nedovolal ochrany svojich práv ani\nsťažnosťami predsedovi Okresného súdu v Žiline a nepochodil ani na Krajskom súde\nv Žiline, takže sťažovateľova právna neistota naďalej pretrváva až do dňa meritórneho\nrozhodnutia vo veci, ktoré je v dôsledku krokov okresného súdu v nedohľadne.\n(...) Pre svoj vysoký vek sa ťažko chorá sťažovateľka nazdáva, že jej náhle zhoršenie\nzdravotného stavu nie je vec neobvyklá. Musí s tým žiť. Takéto stavy jej objektívne\nzabraňovali v účasti na dvoch vytýčených pojednávaniach v krátkom čase. To by sa nemalo\nstať dôvodom na pardonovanie okresného súdu za tieto mnohomesačné prieťahy v konaní\na uchránenia\n\nsúdu\n\nzaplatiť\n\nprimeranú\n\nmajetkovú\n\nujmu\n\nsťažovateľovi.\n\nAko\n\nje\n\nzdokumentované, sťažovateľka si však vždy v konaní promptne plnila všetky zákonom\ni súdom požadované povinnosti.\nVo vyššie uvedenom časovom rozpätí odporcovia podali svoje priam primitívne,\npriehľadné lživé, ale pritom účelové vyjadrenia, ktoré v podstate potom neustále opakujú,\nktoré sa pre súd prekvapujúco stávajú priamo pokynmi ,aby v ich zmysle postupoval. Sú\nsíce úplne nezmyselné, právne irelevantné a skutkový stav i priebeh skutkového deja\ndeformujúce tvrdenia, ale nestranný súd má povinnosť to vyriešiť a nie spĺňať želania\na odporcov.\nSťažovateľ pre\n\nnedôstojný\n\npriebeh súdneho procesu,\n\npretože\n\nv\n\nrozpore\n\ns ustanoveniami OSP - súd konanie po viac ako 2 rokoch, síce s určitými, ale nie\n\n3\n\nrelevantnými pojednávaniami a bez akéhokoľvek dokazovania v zmysle § 132-135 OSP,\nvedie takže vynesenie právoplatného rozsudku je v neznámej budúcnosti.\nBezdôvodné prieťahy v konaní Okresného súdu v Žiline podľa jeho vyššie stručne\npopísaných jednotlivých krokov je možné charakterizovať tým, že takýmto postupom nebol\nsťažovateľ súdom chránený vo svojich právach.\n(...) Túto svoju sťažnosť zasielanú na Ústavný súd SR na postup Okresného súdu\nv Žiline, podávame z toho dôvodu že o ochrane nami označeného základného práva\nnerozhoduje iný súd a u tohto súdu sa v priebehu 730 dní, t.j. 24 mesiacov, teda 2 roky\nprejavil nedostatok takých procesných úkonov v dôsledku nesprávneho posudzovania meritu\nveci, dôsledkom čoho bolo vážne poškodenie sťažovateľa súdom, hoci ide o veľmi\njednoduchú, štandardne sa asi opakujúcu vec aj na mnohých iných súdoch na Slovensku.\n(...) Aby sa dovŕšila ochrana porušeného základného práva formou primeraného\nfinančného zadosťučinenia Ústavného súdu v zmysle čl. 127, Ústavy SR požadujeme aj\nprimerané finančné zadosťučinenie podľa zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP v sume\n10.000.-Eur, pretože k porušeniu nášho práva došlo takým vážnym spôsobom, neriešením\nsťažnosti na prieťahy u predsedu Okresného súdu v Žiline i Krajského súdu v Žiline, ktorý si\npreto vyžaduje vyšší stupeň ochrany, najskôr sťažnosť predsedovi Okresného súdu, potom aj\nKrajského súdu a teraz Sťažnosť na Ústavný súd SR - a nie iba jednoduchú deklaráciu\nporušenia, základného práva (IV.ÚS 210/04). Súd svojim postupom prekvapujúco prejavil\nignoranciu voči tak vážnemu dokumentu, akým je Ústava SR, ktorá v čl. 20 ods. 1. zakotvuje\nprávo vlastníctva majetku. Podľa názoru sťažovateľa, popieranie ústavy by na súde nemalo\nmať miesto.\nVyššie uvedené vyčíslenie nemajetkovej ujmy, ktorej sa domáha sťažovateľ je iba\nnajminimálnejším zobrazením odškodnenia za psychické útrapy a zlomkom celej ujmy, čím\nsa preukazujeme nestarostlivosťou súdu o odstránenie právnej neistoty u vekovo veľmi\nstarého sťažovateľa, čo trvá už viac ako 2 roky. V seniorskom veku, podľa štatistiky dožitia,\ntaká etapa života predstavuje veľmi dlhé obdobie psychickej trýzne.\nTakto uplatnenú sumu primeraného finančného zadosťučinenie podľa § 50, ods. 3\nzákona o Ústavnom súde, zdôvodňujeme tým, že právna neistota, v ktorej sa dlhodobo\nnachádzame nám spôsobila aj vážnu materiálnu ujmu. Ujmu, ktorú utrpel sťažovateľ je taká\n\n4\n\nvážna, že požadovaná výška nemajetkovej ujmy v tomto smere, zodpovedá praxi Ústavného\nsúdy SR a máme pocit, že ju sťažovateľ navrhuje zodpovedne.\n(...) Konaním odporcu, ktoré podľa názoru sťažovateľa svojim nekonaním podporuje\nOkresný súd v Žiline, sťažovateľovi je dlhodobo bránené získať finančné prostriedky\nz možného predaja jeho parcely, ktoré nám chýbajú v existenčnom prežívaní, čo muselo byť\nutlmené, čím trpí rodina sťažovateľa.\nSťažovateľ sa domáha aj primeraného zadosťučinenia, pretože je presvedčený, že\nzavinením Okresného súdu Žilina mu vzniká majetková ujma minimálne vo výške 50.000\nEur (ako náhrada škody, ktorú si však sťažovateľ v tejto sťažnosti neuplatňuje)\ni nemajetková ujma, 10.000 Eur titulom nemožnosti užívať svoj majetok alebo dostať\nzaplatené za dlhodobé nepovolené užívanie jeho vlastníctva, preto žiada zaplatiť takú\nvysokú sumu od vinníka formou finančného zadosťučinenia\nAk by sme finančné prostriedky, ktoré by sme utŕžili predajom parcely uložili na účet\nv banke, získali by sme aj pri tom najminimálnejšom ročnom úroku 2-5%, efektívne značné\nfinančné prostriedky, čoho sú si vedomí odporca i súd, takže prieťahmi je táto potenciálna\nfinančná transakcia s vlastníctvom sťažovateľky odsúvaná do neurčitého, neprehľadného\nčasu v budúcnosti. Ak sa toho dožije. Ale s tým by spravodlivý súd nemal vo svojich\núvahách kalkulovať.\nPretože súd o našom návrhu konal bez relevantného priebehu pojednávaní, vznikla\nnám majetková ujma nielen na finančných prostriedkoch, ale aj ochromenia celkového\nživota rodiny. Žiadame, aby nám Ústavný súd priznal aj náhradu trov konania a ďalších\nnákladov, spojených s uplatňovaním nášho základného práva na Ústavnom súde SR,\npretože okresný súd v našej veci nielen ako seniora riadne nekoná viac mesiacov a pritom\nide o veľmi jednoduchú vec, takže ich uplatňujeme sumou 361,96 Eur /tarifa v zmysle\nVyhlášky o úhrade advokátskych služieb.“\n2.1 Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sa sťažovateľka domáha toho, aby\nústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„1/ Základné právo\n\n, upravené v čl. 48, ods. 2 Ústavy SR\n\nv konaní vedenom pod spis. zn. 7C/296/2013 na Okresnom súde v Žiline, porušené bolo.\n\n5\n\n2/ Okresnému súdu v Žiline sa prikazuje v konaní vedenom pod spis. zn. 7C/296/2013\naby konal bez zbytočných prieťahov.\n3/\n\nsa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške\n\n10.000.-Eur, ktoré je Okresný súd v Žiline, povinný zaplatiť do 2 mesiacov od\nprávoplatnosti tohto nálezu.\n4/ Ústavný súd SR priznáva\n\núhradu trov konania sumou\n\n361,96 Eur, ktoré je povinná kancelária Ústavného súdu SR zaplatiť na účet jej právneho\nzástupcu JUDr. Mariána Ševčíka, CSc., advokáta(...) do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto\nnálezu.“\n3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:\nokresný súd, zastúpený jeho podpredsedom, listom sp. zn. 1SprS/579/2016 z 13. decembra\n2016 (ku ktorému bolo pripojené aj vyjadrenie zákonnej sudkyne) a právny zástupca\nsťažovateľky stanoviskom k vyjadreniu okresného súdu z 9. januára 2017.\n3.1 Podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol tieto relevantné\nskutočnosti:\n«(...) Zhodne s vyjadrením zákonnej sudkyne mám za to, že s poukazom na náročnosť\nprejednávanej veci a z prehľadu úkonov súdu je možné vyvodiť záver, že zo strany súdu\nnedochádza a nedošlo k zavineniu neodôvodnených prieťahov a súd v konaní žiadne\nprieťahy nespôsobil.\nHoci sťažovateľka podala sťažnosť v obdobnej veci, ktorú ústavný súd vedie pod\nsp. zn. II. ÚS 831/2016 na prieťahy v konaní II. ÚS 381/2016 a hoci je zastúpená\nrozdielnymi advokátmi, má sťažnosť ten istý formát, charakter a dokonca aj totožné\npreklepy a chyby.\nV plnom rozsahu sa stotožňujem s vyjadrením sudkyne, ktorá podrobne opísala\nčinnosť a postup súdu v konaní. Sťažovateľkou nasčítané dni, ktoré označuje ako prieťahy,\nnie je možné považovať za prieťahy, a to najmä s poukazom na ich charakteristiku\na vymedzenie rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 86/02,\nIV. ÚS 440/2012. Všeobecne za prieťah je možné považovať dlhšie, neefektívne obdobie\nnečinnosti súdu. Sťažovateľka za prieťah označuje samotné plynutie času napr. od výzvy na\nzaplatenie súdneho poplatku po jeho úhradu, od vytýčenia pojednávania po pojednávanie,\n6\n\nkde takéto vymedzenie sa vymyká nielen konštantnej judikatúre, ale aj samotnej logike\nsporu. Určite za prieťah v konaní nemožno považovať to, že súd nevyhovel návrhu a\nnevydal platobný rozkaz. O tom, že nárok nebol dostatočne preukázaný svedčí aj rozsudok\nč. k. 7C/296/2013-330 z 09.11.2016, kde bez ohľadu na správnosť či nesprávnosť\nrozhodnutia, ktoré doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť, sudkyňa riadne odôvodnila, prečo\nnávrh čiastočne zamietla, teda aj skutočnosť, ktorá bránila vydaniu platobného rozkazu.\nNaviac, rozhodnúť v skrátenom konaní len na základe návrhu bez riadneho\nkontradiktórneho procesu je právom sudcu, ktorý v prípade pochybnosti či nepreukázania\nnávrhu nemusí vo veci rozhodnúť platobným rozkazom ale nariadi pojednávanie.\nOsobitne musím poukázať na skutočnosť, že ak súd umožní účastníkovi vyjadriť sa\nalebo vykonať určitý úkon v stanovenej lehote, musí aj pre vykonanie jednotlivých úkonov\nzo strany súdu byť primeraná lehota, nakoľko súd nerozhoduje len výlučne o jednej veci ale\no celom súhrne napadnutých vecí, priemerne 400 až 500 vecí na jedného sudcu a nie je\nschopný na každé uplynutie lehoty či podanie reagovať v hodinách. Sťažovateľkou tvrdené\nprieťahy 737 dní k vyhotoveniu sťažnosti 22.9.2015 predstavuje jeho začiatok ku dňu\n15.9.2013 čo je deň predchádzajúci doručeniu žaloby na súd. Teda sťažovateľka\nkoncipovala sťažnosť ako nečinnosť súdu, hoci sťažnosť podala až po tom, ako súd vykonal\npojednávanie, ohliadnuc, rozhodol o procesných návrhoch (zamietnutý návrh na vykonanie\nopravy uznesenia) a nariadil termín pojednávania. Hoci je sťažovateľka zastúpená právnym\nzástupcom, dokonca v každom konaní samostatným a ktorí podali obsahovo totožné\nsťažnosti, podľa obsahu a nimi samými uvádzanými úkonmi súdu, tieto úkony nepovažuje za\npodstatné, pretože nevedú k dosiahnutiu sťažovateľkou sledovaného cieľa, ktorý\nnenachádza v rozhodnutí o žalobnom návrhu ale bezbrehom akceptovaní jej tvrdení.\nSamotní právni zástupcovia sa vyjadrujú k úkonom protistrany ako „lživým tvrdeniam“,\nvykonaniu ohliadky „ako ceste na dovolenku“, úkony súdu bez bližšieho odôvodnenia\noznačuje ako nezákonné, odvoláva sa na neúčasť polície pri ohliadke a možné napadnutie\nsťažovateľky a pod. Pritom aj bez osobitných znalostí musí byť osobe s právnym vzdelaním\nzrejmý rozdiel medzi nečinnosťou a neefektívnou činnosťou.\nCelú sťažnosť považujem za šikanóznu vedenú skôr snahou o „pomstu“ voči súdu\na snahou dosiahnuť možnosť prípadného finančného zadosťučinenia ako snahou odstrániť\nprieťahy a dosiahnuť plynulosť konania. Celá sťažnosť je vedená útočným tónom\n\n7\n\nznevažujúcim súd, sudkyňu (viackrát obvinenú sťažovateľkou z antisemitizmu) a súdnu moc\nvlastnými invektívami sťažovateľky, jej názormi a fabuláciami a skutočne je nehodná\npodania advokáta, od ktorého sa voči súdu a najmä v konaní pred ústavným súdom očakáva\nminimálne určitá miera profesionality, vecnej kritiky a vyjadrenie vybočuje z etiky advokáta\na jeho poslaním.\nSpor považujem za skutkovo náročný, nakoľko súd musel vychádzať z posúdenia\nvlastníckych práv, prejudiciálne rozhodovať o vlastníckom práve, zistiť a vyhodnotiť\nprípadný rozsah využívania nehnuteľnosti a následne stanoviť a vyhodnotiť prípadnú výšku\nbezdôvodného obohatenia. Teda, ak súd nariadil ohliadku na mieste samom pri sporných\nskutočnostiach tvrdených stranami, nebolo to za účelom výletu tak ako účelom výletu nie je\nani rozhodovanie Ústavného súdu SR mimo pojednávacích miestnostiach pri volebných\nkonaniach. Rovnako súd nepostupoval svojvoľne, ak si pripojil dedičský spis, z ktorého mali\nvyplývať vlastnícke práva sťažovateľky.\nVo veci samej bolo vykonané rozsiahle dokazovanie a vo veci rozhodnuté rozsudkom\n(zatiaľ neprávoplatne) v rozmedzí 2 rokov a 2 mesiacov od napadnutia veci na súd, čo\nvzhľadom k celkovej náročnosti konania považujem za viac ako primeranú dobu. Naviac, ak\nboli spôsobené prieťahy v konaní, tieto sú následkom konania žalobkyne, ktorá využívala\nsvoje procesné práva a nie nekonania či neefektívnej činnosti súdu, najmä s rôznymi\nodvolaniami, zmenami návrhu, námietkami, absenciou súčinnosti a pod.\nVzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujem Ústavnému súdu SR, aby svojim\nnálezom rozhodol tak, že vyhlási sťažnosť za nedôvodnú a zamietol ju.\nZároveň oznamujem, že Okresný súd Žilina súhlasí s tým, aby Ústavný súd\nSlovenskej republiky podľa § 30 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z.z. v platnom znení upustil od\nústneho prejednania prijatej sťažnosti, pretože od ústneho pojednávania nemožno očakávať\nďalšie objasnenie.»\n3.2 Zákonná sudkyňa popísala chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci\na dodala tieto relevantné skutočnosti:\n«(...) Sťažovateľka namieta procesný postup súdu pri vykonávaní dokazovania\na zabezpečovania dôkazov. V danej veci potreba vykonania dokazovania vyplynula\nz priebehu konania na základe návrhov sporových strán ako aj v dôsledku námietok\n\n8\n\nžalovanej týkajúcich sa vlastníckeho práva žalobkyne, ktoré preukazovala listinnými\ndôkaznými prostriedkami a podala ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania za účelom\npreukázania jej tvrdení. Súd už na pojednávaní dňa 3.9.2014 sporovým stranám oznámil, že\nbude prejudiciálne skúmať vlastnícke právo žalobkyne z dôvodu námietok žalovanej a ňou\npredložených dôkazných prostriedkov, nakoľko údaje katastra sú hodnoverné a záväzné\npokiaľ sa nepreukáže opak a žalovaná predloženými dôkazmi jej vlastnícke právo\nspochybňuje. Zároveň oznámil sporovým stranám, že v konaní je sporný aj rozsah užívania\na výška požadovanej náhrady, pričom súd žalobkyňu aj poučil, že všetky tvrdenia, ktoré\nv žalobe uvádza je potrebné preukázať, alebo na preukázanie týchto tvrdení navrhnúť\nvykonanie dokazovania.\nV zmysle ustanovenia § 70 Zákona č. 162/1995 Z. z. sú údaje katastra (medzi ktoré\npatria aj údaje o právach k nehnuteľnostiam vrátane identifikačných údajoch o vlastníkoch\nnehnuteľností (§ 7 písm. d) hodnoverné ak sa nepreukáže opak. Citované zákonné\nustanovenie vyjadruje právnu domnienku, ktorá pripúšťa dôkaz opaku. Súd ju má preto za\npreukázanú pokiaľ v konaní nevyjde opak (bývalý § 133 O.s.p. v súč. § 192 CSP).\nV civilnom sporovom konaní môže súd riešiť rôzne prejudiciálne otázky (bývalý § 135\nods. 2 v súč. § 193 CSP). Posúdenie otázky vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci nie je\notázkou uvedenou v § 135 ods. 1 O.s.p. v súč. v § 193 CSP, ktoré ustanovenie taxatívne\nvymedzuje prípady, ktoré súd nemôže v konaní riešiť ako otázky predbežné, preto je súd\noprávnený riešiť túto otázku prejudiciálne za splnenia podmienok uvedených v § 194 ods. 2\nCSP (bývalý § 135 ods. 2 O.s.p.) to je za predpokladu, že o tejto otázke nebolo už vydané\npríslušným orgánom rozhodnutie. Nie je pritom rozhodujúce ani to, že otázka vlastníctva\nmôže byť riešená aj v samostatnom konaní súdu o žalobe podľa § 137 písm. c/ CSP.\nRozhodnutie Okresného úradu - odboru katastra nehnuteľností, ktorým bolo zapísané\nvlastnícke právo k nehnuteľnostiam nie je rozhodnutím správneho orgánu o vlastníckom\npráve, ktorým by bol súd viazaný v tom zmysle, že by nemohol ako predbežnú riešiť otázku\nvlastníctva nehnuteľnosti, alebo odchýliť sa pri posúdení otázky, kto je jej vlastníkom od\nstavu zaevidovaného v katastri nehnuteľností. Súd preto posudzoval otázku vlastníckeho\npráva žalobkyne k predmetnej nehnuteľnosti ako prejudiciálnu, nakoľko na vydanie\nbezdôvodného obohatenia je oprávnená iba osoba podľa § 456 O.z. a teda aj v predmetnom\nkonaní súd musel skúmať aktívnu legitimáciu, či žalobkyňa je účastníčkou hmotnoprávneho\n\n9\n\nvzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok, nakoľko žalovaná jej aktívnu vecnú\nlegitimáciu namietala a z toho vyplynula aj potreba rozsiahleho dokazovania, ktoré\nžalovaná\n\nnavrhla.\n\nŽalovaná\n\npredloženými\n\nlistinnými\n\ndôkaznými\n\nprostriedkami\n\npreukazovala, že nehnuteľnosť, ku ktorej sa žalobkyňa domáhala vydania bezdôvodného\nobohatenia bola odkúpená obcou v 70-tych rokoch min. storočia za účelom vybudovania\nrod. domu žalovanej a v časti vybudovania obecnej cesty a predkladala k jej tvrdeným\nskutočnostiam dôkazy a navrhovala dokazovanie. V tomto smere išlo o skutkovú zložitosť\nsporu, nakoľko žalobkyňa svoje vlastnícke právo odvíjala od dedenia po svojich právnych\npredchodcoch, po ktorých zdedila nehnuteľnosti uvedené v ded. rozhodnutiach v PK stave\nv stave neidentickom a jej spoluvlastnícke podiely boli zapísané v katastri nehnuteľnosti na\nLV ako parc. CKN na základe geometrického plánu, ktorý k zápisu predložila. Aj keď\nparcela bola v dedičskom konaní prejednaná v stave PK, nemožno hovoriť o prevode\nvlastníckeho práva z poručiteľa na dediča, ale len o prechode vlastníctva veci v dôsledku\nudalosti, s ktorou zákon spája uvedené právne následky (smrť poručiteľa) a zaradenie\nurčitej veci do aktív dedičstva nie je nezvratným dôkazom vlastníctva toho, kto vec\nnadobudol podľa uznesenia o dedičstve. V danom prípade žalobkyňa nadobudla\nspoluvlastnícke podiely podľa PK stavu v stave neidentickom a geometrický plán taktiež\nnemôže byť dôkazom o vlastníctve. To slúži len na deklarovanie právneho stavu, ku ktorému\ndošlo ku dňu smrti a pre dedičov má význam legitimácie, keďže osvedčujú ich postavenie\nako právnych nástupcov poručiteľa. Žalovaná spolu so svojim manželom nadobudla svoju\nnehnuteľnosť od obce, ktorá ju nadobudla od právnych predchodcov žalobkyne s odkazom\nna PK stav a EN. Všetky nehnuteľnosti v minulosti tvorili jednu parcelu, ktorá bola GP\nv roku 1963 rozdelená a v takomto rozdelenom stave boli novovytvorené parcely\npredmetom následných prevodov a to v PK stave. Následne sa vykonávali zápisy v EN\nstave. Súd sa preto musel zaoberať obranou žalovanej, podloženou konkrétnymi dôkazmi a\nnávrhmi na vykonanie dokazovania, túto právne vyhodnotiť a vysporiadať sa so všetkými\ndôkazmi.\nSúd v predmetnej veci priebežne konal, v rámci primeraných časových možností\ndaných aj inými konaniami vedenými pred tunajším súdom v senáte sudkyne, vykonával\ndokazovanie v zmysle vývoja procesnej a dôkaznej situácie, ktorá vyplynula aj z návrhov\nsamotnej žalobkyne, rozhodoval o procesných návrhoch žalobkyne. Sama žalobkyňa\n\n10\n\npodávaním rôznych námietok proti procesným rozhodnutiam súdu, odvolaní proti vydaným\nrozhodnutiam spôsobila, že súd sa musel jej námietkami a odvolaniami zaoberať a o nich\nrozhodovať, čím došlo k predĺženiu konania. V rámci kritérií a významu veci pre žalobkyňu\nje možné konštatovať, že v danom prípade nejde napríklad o osobno-statusový spor,\npracovný spor, či spor pre žalobkyňu inak existenčný.\nZáverom chcem poukázať na to, že sťažovateľka ako žalobkyňa podala na tunajšom\nsúde dva návrhy, a to dňa 19.9.2013, ktorý je vedený pod sp. zn. 7C 295/2013 a dňa\n20.9.2013, ktorý je vedený pod sp. zn. 7C 296/2013, o zaplatenie žalovaných súm titulom\nbezdôvodného obohatenia, ktoré uplatňovala síce proti odlišným žalovaným avšak na\nzáklade rovnakých skutkových dôvodov. Všetky nehnuteľnosti vlastnícky vedené na\nžalobkyňu ako aj nehnuteľnosti vlastnícky vedené na žalovaných sú susednými\nnehnuteľnosťami v kú.\n\n. V obidvoch prípadoch žalovaní namietali vlastnícke právo\n\nžalobkyne z totožných skutkových dôvodov a navrhovali totožné dokazovanie, taktiež\nžalobkyňou tvrdený skutkový stav v obidvoch konaniach vychádzal z rovnakých skutočností.\nSúd preto v obidvoch konaniach postupoval tak, že termíny pojednávania aj ohliadky boli\nvytyčované na rovnaký deň, po sebe a v čase aby sa žalobkyňa mohla dostaviť na\npojednávania práve z ohľadom na vek žalobkyne a vzdialenosť jej bydliska, ktorá je\nzB\n\n, aby ju neprimerane nezaťažoval. Procesná aj dôkazná situácia bola totožná aj\n\nkeď v obidvoch konaniach ide o odlišných žalovaných. V priebehu konania vo viacerých\nsvojich podaniach a vyjadreniach sa žalobkyňa vyjadrovala vo vzťahu k súdu ako aj\nprávnym zástupcom žalovaných znevažujúco, jej podania obsahovali množstvo invektív,\nktoré obsahujú aj ústavné sťažnosti, ku ktorým sa nebudem vyjadrovať, avšak jej vyjadrenie\nv závere odvolania, ktoré podala proti rozsudku č. k. 7C 296/2013-330 zo dňa 9.11.2016,\nv ktorom ma vlastne obvinila z „brutálneho, nezakrytého osobného antisemitizmu ktorý jej\nspôsobil ťažké poškodzovanie práv“ presahuje rámec akceptovateľnosti. Žalobkyňa\nv obidvoch veciach podala totožné ústavné sťažnosti.»\n3.3 Právny zástupca sťažovateľky v reakcii na uvedené vyjadrenie podpredsedu\nokresného súdu a zákonnej sudkyne v posudzovanom konaní zaujal toto stanovisko:\n«A. 1) Celé Vyjadrenie je predstaviteľom štátnej správy súdu koncipované tak, akoby\nnešlo o sťažnosť na Ústavný súd, ale ako o nejakom dovolaní v trestnej veci na Najvyššom\n\n11\n\nsúde. Teda úplne mimo rámcov, ktoré má rozhodovať Ústavný súd. Navyše má taký, priam\nstalinistický „prokurátorský“ z trestného konania odvodený, obviňujúci štýl, ktorým sú\nsťažovateľka a prekvapujúco neodôvodnene, hneď dvaja advokáti, objektom jeho obvinení,\nakoby sa títo mali dopustiť nejakého trestného činu, podaním sťažnosti na neodôvodnené\nprieťahy v konaní zavinené okresným súdom. Toto ústavné právo sťažovateľky, sa\npredstaviteľ štátnej správy okresného súdu snaží takto sťažovateľke uprieť odvádzaním\npozornosti na iné skutočnosti, so sťažnosťou nesúvisiace, na zneváženie právnej\nopodstatnenosti podať ústavnú sťažnosť. Je preto nemožné objaviť v sťažnosti nič\n„útočného“. Ani jedno z neobvykle expresívnych hovorových výrazov, použitých\npredstaviteľom štátnej správy súdu sa vôbec v sťažnosti sťažovateľky nenachádza, ani len\npribližne.\nPodstatným pritom je, že sa zaoberá nie časovým priebehom do podania sťažnosti,\nale obdobím až po nej. Uvádza iba dátum rozsudku 9.11.2016, ale neuvádza, že\nsťažovateľka sa proti zatiaľ neprávoplatnému rozsudku v lehote 23.11.2016 odvolala.\nSťažovateľka pre informáciu Ústavného súdu sa nazdáva, že by pre Ústavný súd mohla\nuviesť v ďalšom niekoľko okruhov z odvolania proti tomuto napadnutému rozsudku.\nPredstaviteľ štátnej správy súdu s chýbajúcim nadhľadom nad vecou, vo viacerých\npasážach svojho Vyjadrenia k sťažnosti vystupuje svojimi tvrdeniami tak neprimerane nie\nako predstaviteľ štátnej správy súdu, ktorý má podľa ustanovenia § 74, ods. 1, písm. d), f)\nzákona č. 757/ 2004 Z. z., dohliadať nad zákonnosťou na danom súde, ale ako advokát\nodporcu.\nJe preto prekvapujúce že Vyjadrenie nie je prejavom nestrannosti, ale prezrádza\nurčitý záujem na negatívnom výsledku sporu proti právam sťažovateľky.\nB. Vzhľadom na vyššie uvedené, je potrebné hoci len stručne k nepravdivým\na nepodloženým tvrdeniam vo Vyjadrení zaujať odborné právne kvalifikované stanovisko.\n2) Predstaviteľ štátnej správy okresného súdu vo svojom Vyjadrení sa snaží navodiť\nsvojimi subjektivistickými, expresívnymi tvrdeniami dojem, akoby v Slovenskej republike\nneexistovali pre konajúce súdy žiadne záväzné právne normy, ale pri riešení sporov sa musí\nvychádzať iba zo subjektivistického, ničím neodôvodneného názoru sudcu na danú vec. Bez\nrešpektu voči tomu, čo k danej veci požadujú zákony – OZ, OSP alebo CSP alebo zákony\n757/2004 Z.z., 385/2000 Z.z. Vo Vyjadrení sú zväčša na ospravedlnenie nekonajúcej\n\n12\n\nsudkyne uvádzajú iba právne irelevantné dôvody, ktorými podľa názoru sťažovateľky\nnemôžu dlhoročné neodôvodnené prieťahy v celkom jednoduchej veci ospravedlniť.\n3) Právny zástupca sťažovateľky nepovažuje z hľadiska svojej právnickej vzdelanosti\na odbornosti i mnohoročnej advokátskej praxi, aby sa nejako vyjadroval k insinuáciám\na dehonestujúcim tvrdeniam predstaviteľa štátnej správy okresného súdu, opakovane\nuvádzaným na viacerých miestach predmetného Vyjadrenia, pretože sú to naprosto\nneopodstatnené a ničím relevantným nedoložené verbálne tvrdenia.\n4) Vyjadrenie\n\nneoprávnene,\n\nironizujúco\n\na\n\nnekvalifikovane\n\nspája\n\nsťažnosti\n\nsťažovateľky z dvoch konaní, hoci tieto konania vedie tá istá sudkyňa, ktorá v nich identicky\npostupuje, kde sú rozdielne iba mená odporcov, „zmiešavaním“ obdobnej problematiky\njedného konania s druhým, čím neodôvodneným splývaním dôvodov, vytvárala pseudo\nprávne problémy v oboch konaniach. Preto aj sťažnosti na Ústavný súd SR, voči takémuto\npostupu konajúcej sudkyne sa predsa nemôžu významne odlišovať, nech by ich podal\nktokoľvek.\n5) Po márnej snahe sťažovateľky, keď odporca vo veci odmietal opustiť nezákonne\nokupovanú a ním využívanú parcelu sťažovateľky, bola potom nútená, domáhať sa svojich\npráv na súde. Vyjadrila to návrhom na vydanie Platobného rozkazu v r. 2013, vo forme\nbezdôvodného obohacovania z titulu dlžného nájomného, (bez zmluvy v zmysle Občianskeho\nzákonníka). Na súde uplatňovala svoj nárok - dlžné nájomné. Výpočet nájomného za 2 roky,\nsťažovateľka ako vlastníčka určila iba symbolickou (nie trhovou) cenou 2€/m2/rok, t.j.\n0,0054794 € denné, čo by mesačne znamenalo 44,33 €, celkovo za rok 532 €, čo bol v tom\nčase dedičský podiel sťažovateľky. Za dva roky je to 1064,00 €. A takýto drobný spor\npredstaviteľ štátnej správy súdu vo svojom Vyjadrení, označuje ako náročný.\nTakže je úplne podivuhodné, akou právnou úvahou bol vedený predstaviteľ štátnej\nsprávy súdu, keď tvrdí, že z dlžného ročného nájomného, počas dvoch rokov, nezákonne\nokupovaného pozemku sťažovateľky, sa stala „nesmierne náročná vec“, na „vyriešenie“\nktorej potreboval súd 3 roky.\n6) Vyjadrenie obsahuje množstvo subjektívno expresívnych výrazov, typu „pomsta“,\n„šikanózne“, atď., čo je absolútne neprijateľné akceptovať, pretože sťažnosť bola na ÚS SR\npo márnej snahe sťažovateľky u predsedu okresného súdu, aby sa v zmysle zákona\na oprávnení, ktoré mu z funkcie vyplývajú, zasadil za odstránenie neodôvodnených\n\n13\n\nprieťahov v konaní v tejto veci, podaná viac ako 1 rok predtým, ako sudkyňa vyniesla svoj\nrozsudok 9.11.2016.\nV sťažnosti na ÚS SR boli v zmysle zákona uvedené lehoty nečinnosti súdu,\na zdôvodnenie, ako nekonaním súdu bola sťažovateľka ukrátená na svojich právach, pretože\nsúd nepostupoval v zmysle ustanovenia definovananého v § 6 OSP, čo jej spôsobuje škodu\nveľkého rozsahu, ktorú však v predkladanej sťažnosti na neodôvodnené prieťahy v konaní si\npredsa neuplatňovala. V sťažnosti sa domáhala opäť v zmysle zákona iba nemateriálnej\nujmy, ktorá jej vznikla vinou súdu jeho nekonaním počas dlhého času 1153 dní.\nO žiadnu „pomstu“ predsa nemôže ísť, keďže sa sťažovateľka nápravy v zmysle\nzákona neúspešne domáhala až 2x u predsedu okresného súdu. V sťažnosti nebolo napísané\nabsolútne nič osobného, znevažujúceho proti konajúcej sudkyni, ako to nepravdivo tvrdí\npredstaviteľ štátnej správy súdu. Čo uskutočnila sudkyňa po podanej sťažnosti, bolo zase\no ďalších neodôvodnených prieťahoch, ktoré tak vzrástli o ďalší rok. Toto predstaviteľ\nštátnej správy súdu úplne obchádza, nie je vecný vo vyjadrovaní a uplatňuje iba\nbezdôvodné insinuácie a invektívy, kryjúc sa neopodstatnenými a pre meritum sťažnosti\nnepodstatnými právnickými frázami. Vyjadrenie stráca právnu vierohodnosť, pretože\npseudoprávnické frázy nemôžu nijako zakryť neodôvodnené prieťahy v konaní, podľa\nnázoru sťažovateľky, nesporne zavinené súdom. Predstaviteľ štátnej správy súdu sa snaží\nmožno to ľudovo povedať jednou ranou, zabiť dve muchy“, keď neodôvodnene, spojením\nnapáda súčasne hneď dve sťažnosti na Ústavnom súde, čím sa neoprávnene snaží\nosočovaním dvoch advokátov ovplyvniť Ústavný súd. Je pod dôstojnosť advokáta s\ndlhoročnou advokátskou praxou, aby komentoval agresívne nekompetentné výroky\npredstaviteľa štátnej správy okresného súdu, na jeho adresu. Predstaviteľ štátnej správy\nsúdu tým súčasne podáva nelichotivý obraz o svojráznom vnímaní práva zo strany štátnej\nsprávy Okresného súdu Žilina.\n7) Vo Vyjadrení sa vytýka sťažovateľke, že sa odvolala k nejakému čiastkovému\nuzneseniu, tak toto treba uviesť na pravú mieru. Odvolanie bolo jednak zákonné, aj v zmysle\npoučenia, pretože uznesenie obsahovalo vadu, ktorú je súd oprávnený sám odstrániť. Bez\ntakejto opravy by sa uznesenie stalo nejasným, neurčitým a zmätočným, a tak\nnepreskúmateľným a nevykonateľným, pretože sudkyňa svojvoľnou zmenou, upravovala\nobsah žalobného petitu. Vyjadrenie predstaviteľa štátnej správy súdu, tak spochybňuje\n\n14\n\nzákonné právo sťažovateľky podať odvolanie k čiastkovým uzneseniam súdu, čím sa\npredstaviteľ štátnej správy súdu snaží prevrátiť vec „hore nohami“, akoby to mala byť\npráve sťažovateľka, ktorá jednou procesnou obranou spôsobuje prieťahy v konaní. Že je to\núplne vykonštruované obvinenie sťažovateľky, sa dá jednoducho vyvrátiť pohľadom na\nčasový priebeh, dokumentujúci viacerých, úplne nelogických krokov, ktoré uskutočnil súd\nna škodu práv sťažovateľky.\n8) Konajúca sudkyňa štátne úradné dokumenty nihilizovala, čo nie je prípustné\npodľa čl. 11, ods. 4, CSP. Celé mesiace, ako policajný vyšetrovateľ, aj v časti bývalého\nČeskoslovenska „vyšetrovala“ sťažovateľku a jej predkov až do „5 kolena“, z nejakého\npodvodu, aby „objavila“ niečo v prospech odporcu. A to len preto, aby odporca mohol\nnaďalej čo možno najdlhšie, nezákonne pokračovať vo využívaní vlastníctva sťažovateľky\na brať z neho benefity. Je teda podľa názoru sťažovateľky nesporné, že sudkyňa absolútne\nneodôvodneným kriminalizovaním, perzekvovala sťažovateľku, čo nemožno vyvrátiť\nžiadnym nezmyselným tvrdením, ako sa to snaží na škodu sťažovateľky robiť predstaviteľ\nštátnej správy súdu, ktorý odmieta vidieť zreteľne, ďalšie roky prieťahov v konaní,\nprezentované v rozsudku z 9.11.2016, ktorý musel byť odvolaním napadnutý sťažovateľkou.\nÚstavnému súdu musíme doložiť ešte aj to, čo je už v sťažnosti uvedené ale k náprave\ndodnes nedošlo. Konajúca sudkyňa si úplne svojvoľne, pre nejaký svoj osobný záujem,\npripojila ku konaniu o dlžnom nájomnom, pod zámienkou prejudiciality, ku konaniu vo veci,\n(hoci prejudicialitu v zmysle § 194 CSP, v r.2014 platný OSP takto neriešil) dedičský spis\nsťažovateľky, ktorý bol v konaní o nájme absolútne nepotrebný a teda nezmyselný. Ako\nsťažovateľka na OS Žilina zistila, tento jej dedičský spis bol viackrát zapožičiavaný\nneznámym osobám, na neznáme účely, a dodnes ho na domiciliový súd v Bratislave sudkyňa\nnevrátila. A pritom predstaviteľ štátnej správy súdu, neodôvodnene a nepravdivo tvrdí, že\ntento dedičský spis vlastníctvo sťažovateľky „iba údajne“ preukazuje. Pričom otázka\nvlastníctva sťažovateľky alebo jej dedičstvo, nebola vôbec ani vzdialene, predmetom\nsúdneho sporu. Sudkyňa v súčinnosti (nie pod zákonným dohľadom) so štátnou správou\nOkresného súdu Žilina, úporne, a podľa názoru sťažovateľky dlhé roky, nezákonne, aj\nnapriek rozsudku z 9.11.2016, zadržiavajú tento dedičský spis sťažovateľky, aby jej\nznemožňovali dokončiť jej znovu objavené dedičstvo, čo možno asi považovať za\nporušovanie práva 79 ročnej sťažovateľky dokončiť zákonné dedičstvo. (...)\n\n15\n\n9) K spomínanie „ohliadke“ treba uviesť nasledovné: bol to naozajstný výlet, o čom\nsvedčia fakty, že hranice pozemkov medzi sťažovateľkou/ navrhovateľkou a odporcom, ako\nsa dá zo zápisu dedukovať, určoval právny zástupca odporcu asi rozpažením rúk\na ukázaním prstom v tráve, kade ide hranica. Miesto toho aby súd podľa zákona (okresný\nsúd sa nemôže prirovnávať s Ústavným súdom pri výkone svojej právomoci) zabezpečil\nzákonnú ochranu sťažovateľky, po jej skúsenostiach z minulosti, pred reálne možným\nagresívnym konaním odporcu, o čom by neboli potom žiadni svedkovia. Súd nepostupoval\nv zmysle zákona, keď nevyužil na určenie hranice odborného geodeta, podľa § 127 OSP,\nods. 1.\n10) Konajúca sudkyňa je zrejme hlboko presvedčená, že keď sa raz už\nzadarmo bez náhrady zmocnili pozemkov predkov sťažovateľky, ktorí zahynuli\nv koncentráku, tak je od sťažovateľky drzosť, že si dovolila zdediť pozemky po svojich\npredkoch. Svojim rozsudkom si sudkyňa prisvojila akési „právo stredovekého feudála“\nalebo právo komunistického znárodňovateľa a rozhodla, že odporca má právo bezplatne asi\naž do smrti sťažovateľky užívať jej pozemok a znemožniť jej tak slobodne nakladať so svojim\nvlastníctvom. K 3 rokom, odkedy sa sťažovateľka márne domáhala toho, aby odporca\nopustil jej nezákonne okupovaný pozemok, sudkyňa svojimi úplne nezmyselnými krokmi,\nktoré sa nijako nedajú nazvať ako zákonný procesný postup, spôsobovala neodôvodnené\nprieťahy v konaní, takže ďalšími 3 rokmi neodôvodnených prieťahov, v podstate docielila,\nže sťažovateľka už 6 rokov nemôže slobodne nakladať so svojim vlastníctvom. V tom je tá\nspomínaná pseudo „náročnosť“ vo Vyjadrení predstaviteľa štátnej správy okresného súdu\nk prieťahom v súdnom konaní.\nTentoraz (oproti minulosti) je to sťažovateľka, ktorá je prakticky bez náhrady,\nobraná o svoje vlastníctvo, v prospech odporcu.\n11) K vypočítaným dňom neodôvodnených prieťahov v konaní k 16.9.2015, čo robilo\ns podaním sťažnosti, 735 dní, treba pripočítať čas ďalších prieťahov v konaní zavinených\nsúdom od termínu podania sťažnosti, až k 9.11.2016, keď bol vynesený zatiaľ ešte\nneprávoplatný rozsudok, čo je 418 dní. K tomu treba pripočítať ešte aj dni, ku termínu\npodania tohto stanoviska t.j. k 9.1.2017, čo je 61 dní. Takže celkové neodôvodnené prieťahy\nv konaní sú už teraz v dĺžke 1153 dní, čo sú 3 roky a 58 dní. Pripočítaním týchto 61 dní je to\ndohromady 1217 dní, pričom konanie nie je zatiaľ právoplatne ukončené, takže rozsah\n\n16\n\nprieťahov v konaní sa istotne zvýši, pretože sťažovateľke nie je známe, koľko mesiacov sa\nbude odvolací Krajský súd Žilina zaoberať jej odvolaním.\nA sťažovateľka v tomto roku 2017, dovŕši 79 rokov svojho veku. Je preto úplne\nlegitímnou otázkou, či sa pri takomto nekonaní súdu a nekonaní štátnej správy súdu,\nsťažovateľka môže vôbec právoplatného rozhodnutia o svojom ústavne zaručenom práve\nnedotknuteľnosti svojho vlastníctva, vôbec dožiť.\nPričom v sťažnosti je dokázané, že napr. len v jednom zo 4 období rozsiahlej\nnečinnosti súdu, nečinnosť predstavuje 383 dní. Takže úplne nepravdivé tvrdenie\npredstaviteľa štátnej správy o počítaní dní prieťahov je nezmyselne mätúce.\n12) Že sťažovateľka nikdy ani v podvedomí si nepredstavovala, že by súd mal konať\n„v hodine”, svedčí aj jej list z 2.1.2017, v ktorom sa domáha, po splnení všetkých\nnáležitostí, že ani po vyše 39 dňoch nie je sťažovateľke známe, prečo doteraz neobdržala\nvyjadrenie odporcu k jej odvolaniu, takže nie je rovnako známe, či prvostupňový súd už\npostúpil jej odvolanie na príslušný odvolací Krajský súd Žilina, aby nevznikali ďalšie\nneodôvodnené prieťahy v konaní. (...)\nSťažovateľka sa nazdáva, že Ústavnému súdu je potrebné uviesť aspoň iba\nv extrémnej skratke skutočnosti, aj voči ktorým bolo potrebné sa proti rozsudku z 9.11.2016\nodvolať.\n13) Sumárne najskôr:\n- súd svojvoľne pretransformoval žalobu o bezdôvodnom obohacovaní odporcu,\nna žalobu proti navrhovateľke/sťažovateľke, o „spochybnenom vlastníctve“ navrhovateľky,\naby tak vyhovel želaniu odporcu, čím nezákonne menil postavenie účastníkov sporu.\nNa takúto manipuláciu so žalobou nemá súd žiadne zákonné oprávnenie\n-\n\nv\n\nrozsudku\n\nprvostupňového\n\nsúdu\n\nabsentuje\n\nzaoberanie\n\nsa\n\nkomplexne\n\nhmotnoprávnou, občiansko-právnou, otázkou sporu, pričom povinnosťou súdu prvej\ninštancie je postupovať zákonným spôsobom, prejednať vec v medziach podanej žaloby\nnavrhovateľky, čo súd na úkor práv navrhovateľky, tieto medze nezákonne, príliš často\nprekračoval. Asi sa mylne nazdávajúc, že to čo platí pre konanie na Najvyššom súde SR,\nmôže uplatňovať pri svojom rozhodovaní aj prvostupňový súd\n- právnu hodnotu rozsudku si devalvuje súd sám, nevykonateľným rozsudkom\nneakceptovateľným ignorovaním nielen zákonov ale aj judikátov najvyšších súdnych\n\n17\n\ninštancií na Slovensku: Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR, ako keby neexistovali\na nemali žiadny právny vzťah a význam k typicky právnemu obsahu predmetnej žalobe\nnavrhovateľky.\n- to, čo súd v rozsudku konštatuje, že má akože za preukázané je to vždy a výhradne\niba v neprospech práv navrhovateľky. Toto sa dá zodpovedne a kvalifikovane nazvať, že sú\nto akési fixné idey súdu, v úplnom rozpore s realitou i právom, bez akéhokoľvek dôkazného\nfaktu. Súd si účelovo upravoval súvislosti medzi faktami tak, aby vyhovovali jeho nevieme\nodkiaľ pochádzajúcemu skreslenému názoru.\n- z rozsudku je patrné, že súd absolútne nevnímal hlavné piliere zákonných dôkazov\nžaloby,\n- súd neustále vo svojich úvahách a rozhodnutiach argumentuje však iba fiktívnym\nprávom odporcu\n- súd v konaní neuplatňoval rovnosť medzi jeho účastníkmi, a všetky s vecou\nsúvisiace zákonné ustanovenia ostentatívne ignoruje, zamieňajúc ich so svojimi\npredstavami, úvahami, takže asi to nesvedčí o spravodlivom súdnom procese.\n- spravodlivom súdnom konaní nehovorí ani postup súdu keď ignoruje, že\nnavrhovateľka, miesto toho, aby oprávnene očakávala od súdu ochrany svojich práv, podľa\nústavy i zákonov SR, ako aj práva Európskej únie, tak navrhovateľka úplne naopak, dlhé\nroky prakticky a dokázateľne, čelí trýzneniu a perzekúcii zo strany konajúceho súdu prvej\ninštancie, ktorý okázale demonštruje, že odporcovi je odhodlaný pomáhať za každých\nokolností. Vždy však na úkor navrhovateľkiných práv. Z konania a dôvodov súdu má\nnavrhovateľka právo a možnosť takéto konštatovanie odvodzovať.\nTakže už aj z tohto možno vyvodiť predbežný záver: že v rozsudku nemožno nájsť\nžiadnu pasáž, ktorá by dokumentovala, že konajúci súd sa pri formulovaní rozsudku\npridržiaval ustanovení čl. 3 ods. 1 CSP a čl. 11 ods. 4 CSP.\n14) V súvislosti s Vyjadrením je potrebné uviesť, že sťažovateľke nebolo dodnes\nvierohodne súdom preukázané, prečo súd vlastne nevydal PR, keď to súdu §§§ 172-175\nOSP neumožňujú. A akou komunikáciou so súdom sa odporca vlastne dozvedel, že návrh na\nPR bol navrhovateľkou podaný. Pritom obsah ustanovení v týchto paragrafoch neposkytuje\nsúdu žiadnu možnosť ignorovať právo navrhovateľa v PR formulované, ako sťažovateľka\nv ďalšom uvádza:\n\n18\n\n§ 172, ods. 1, OSP - hovorí o tom, vydať PR, keď sa uplatňuje právo na zaplatenie\npeňažnej sumy\n§ 172, ods. 3, OSP ak súd nevydal PR, nariadi pojednávanie. To znamená že nebolo\nsprávne, zaslanie až 14.1.2014 poučenie pre navrhovateľa s tým, aby sa tento vyjadril, či\nchce pojednávanie alebo nie. Takáto variabilita v §§ 172-175 OSP neexistuje\n§ 172, ods. 7, OSP ak sa v PR uplatňuje právo, ktoré je v časti v zjavnom rozpore\ns právnymi predpismi, súd so súhlasom navrhovateľa vydá PR len v tej časti, ktorej sa\nzrejmý rozpor netýka.\n§ 172, ods. 8, OSP ak je zaplatený súdny poplatok súd vydá PR do 10 dní.\nNavrhovateľka ho zaplatila. Aj napriek tomu PR nebol vydaný.\nVyjadrenie obchádza právo sťažovateľky, dozvedieť sa prečo súd v r. 2013, ušetril\nodporcu od podania odporu voči PR, kedy by musel predložiť relevantné listinné dôkazy\naby sa PR nestal vykonateľným. Aj v tomto postupe súdu hneď od začiatku boli položené\n„základy“ ďalších prieťahov v konaní. Už vtedy súd tým vážne poškodil navrhovateľku,\npretože odporca v ďalšom postupe konania predkladal nie dôkazy ale len nezmysly.\nSúd spôsoboval v priebehu konania časové pomlky aj tým, že sťažovateľke\nnedoručoval písomnosti od odporcu v zmysle zákona, ale sťažovateľka, keď sa o nich\nnásledne od súdu dozvedela, sa ich musela listami od súdu dožadovať, atď. Čas pritom\nneodôvodnene plynul.\n15) Takýto v podstate banálny spor, (riešiteľný podľa známej judikatúry, maximálne\nak nie v týždňoch, tak niekoľkých mesiacoch) o nemorálne konajúcom odporcovi,\nnezákonne dlhé roky okupujúci vlastníctvo sťažovateľky, žalobou o nájomné, a nie v snahe\nzarobiť, ale v snahe usmerniť vlastníctvo do zákonných rámcov. Súd zneužil na akési svoje\nposmechovanie sa z holokaustu. Takže takýto jasný antisemitizmus je čitateľný aj z rozsudku\nOkresného súdu Žilina v tejto kauze, čo je aj z ústavného hľadiska na Slovensku\nneprípustné. Nielen Ústava SR ale aj právo Európskej únie nepripúšťa aby bol niekto\nz rasových dôvodov prenasledovaný a poškodzovaný na svojich právach ešte aj\nv 21. storočí.\nNeodôvodnená kriminalizácia navrhovateľky a prítomnosť „ducha“ antisemitizmu je\n„čitateľná“ v priebehu konania i v rozsudku. Týmto počinom sa súd vehementne snažil, aby\ntortúru svojich predkov prežila v súčasnosti vo svojom vysokom veku, opätovne aj\n\n19\n\nnavrhovateľka. Tento zámer sa súdu podarilo asi na jeho vlastnú spokojnosť doteraz\nuskutočniť. Pri nízkom dôchodku sťažovateľky, jej súd takýmto nezákonným postupom\ni rozsudkom, znemožnil na dlhé roky zlepšiť si životné podmienky, predajom svojho\npozemku, ktorý pre vysoký vek, nemôže obhospodarovať.\nZ nepochopiteľných dôvodov súd úplne ignoroval § 216, ods. 1 CSP, že súd je\nviazaný žalobným návrhom žalobcu.\nSťažovateľka, ktorá prežila holocaust svojej rodiny, sa nedá nikým poučovať o tom,\nčo antisemitizmus je alebo nie je.\n16) Sťažovateľka si vôbec nemyslí, že by súd mal spĺňať jej želania. Ale ak súd\nnechce, odmieta, bagatelizuje zákon, európske právo, pravdu i skutočnosť, ponižuje\na zosmiešňuje navrhovateľku a ignoruje ďalšie vecné i právne skutočnosti, musela\nsťažovateľka na to v odvolaní reagovať.\nKonanie je poznačené aj tým, že medzi účastníkmi nevládla „rovnosť zbraní“. Súd\nneúmerne a neodôvodnene zvýhodňoval odporcu, priam ako jeho „advokát“, na úkor práv\nnavrhovateľky. Aj odvolaním sa navrhovateľka domáha toho, aby jej vec bola vrátená na\npôdu Občianskeho zákonníka a CSP.\nNavrhovateľka veľmi dobre vie, že nemá žiadne právo hodnotiť sudcov, ale keď je\nsúd urputne rozhodnutý navrhovateľku z neznámeho motívu perzekvovať, navrhovateľka sa\ntakejto neodôvodnenej, svojvoľnej perzekúcii, zo strany súdu musí brániť.\n17) Z Vyjadrenia predstaviteľa štátnej správy Okresného súdu Žilina je teda zrejmé,\nže keď bezdôvodne lživo osočuje sťažovateľku z jej údajne zištných motívov je to úplne\nnaopak pretože tento predstaviteľ štátnej správy súdu sa aj za cenu prekrucovania pravdy\na právnych skutočností, snaží „svoj“ súd ochrániť ešte len pred možnou ústavnou finančnou\nsankciou.\nSťažovateľka sa nazdáva, že Vyjadrenie predstaviteľa štátnej správy súdu Žilina je\nsvojim obsahom iba neúčinnou obranou nekonajúcej sudkyne a vzhľadom na vyššie uvedený\nrozbor tohto Vyjadrenia, ako aj vecného priebehu konania, sa sťažovateľka domáha toho,\naby Ústavný súd SR pri svojom rozhodovaní toto Vyjadrenie nebral do úvahy.\nSťažovateľka považuje ústne pojednávanie v takejto jednoduchej veci, že by Ústavný\nsúd zbytočne zaťažovalo, pretože predložené dôkazy o neodôvodnených prieťahoch\nv súdnom konaní už súčasnosti predstavujú rozsahu 1153 dní, čo sú 3 roky a 58 dní, takže\n\n20\n\nposkytujú Ústavnému súdu SR, dostatočný podklad pre jeho rozhodnutie. Preto\nsťažovateľka netrvá na ústnom pojednávaní v predmetnej veci.»\n4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona\no ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa\ns ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva na\nprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.\nII.\n5. Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania\na z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento relevantný priebeh\na stav konania vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 7 C 296/2013:\nDňa 20. septembra 2013 podala sťažovateľka okresnému súdu návrh na vydanie\nplatobného rozkazu o zaplatenie 1 016 € s prísl. (z titulu bezdôvodného obohatenia za\nužívané pozemky) proti\n\n(ďalej len „žalovaná“).\n\nDňa 8. októbra 2013 bola sťažovateľka okresným súdom vyzvaná na zaplatenie\nsúdneho poplatku, ktorý zaplatila 18. októbra 2013.\nDňa 11. novembra 2013 okresný súd vydal uznesenie č. k. 7 C 296/2013-13, ktorým\nvyzval žalovanú, aby sa vyjadrila k žalobnému návrhu.\nDňa 4. decembra 2013 sa žalovaná vyjadrila k podanému návrhu.\nDňa 18. februára 2014 okresný súd nariadil pojednávanie na 19. marec 2014.\nDňa 24. februára 2014 bolo predvolanie na nariadené pojednávanie doručené\nžalovanej a rovnako bolo vyjadrenie žalovanej doručené sťažovateľke spolu s predvolaním\nna pojednávanie.\nDňa 20. februára 2014 a 26. februára 2014 boli okresnému súdu doručené ďalšie\npodania sťažovateľky.\nDňa 26. februára 2014 okresný súd zaslal sťažovateľke odpoveď na jej listy\nz 20. februára 2014 a 26. februára 2014.\nDňa 6. marca 2014 sa sťažovateľka podaním doručeným okresnému súdu vyjadrila\nk stanovisku žalovanej.\n\n21\n\nDňa 19. marca 2014 sa uskutočnilo na okresnom súde pojednávanie. Na termín\npojednávania sa sťažovateľka nedostavila, svoju neúčasť ospravedlnila prostredníctvom\nsvojho manžela telefonicky 18. marca 2014 z dôvodu ťažkého ochorenia a požiadala\no odročenie\n\npojednávania\n\na\n\nnariadenie\n\nnového\n\ntermínu\n\npojednávania.\n\nPísomné\n\nospravedlnenie spolu s potvrdením lekára bolo súdu doručené 19. marca 2014 pred\npojednávaním. Na žiadosť sťažovateľky bolo pojednávanie odročené na 23. apríl 2014.\nDňa 23. apríla 2014 sa uskutočnilo na okresnom súde pojednávanie. Na nariadený\ntermín pojednávania sa nedostavila žalovaná, ktorá sa písomne neospravedlnila ani\nnepožiadala o odročenie pojednávania. V uvedený deň okresný súd pojednával v jej\nneprítomnosti. Pojednávanie bolo odročené na 11. jún 2014 na účely predloženia ďalších\ndôkazov zo strany sťažovateľky na preukázanie rozsahu užívania a výšky ceny, o čo\nsťažovateľka požiadala.\nDňa 15. mája 2014 a 21. mája 2014 sťažovateľka doručila okresnému súdu listinné\ndôkazné prostriedky.\nDňa 11. júna 2014 sa uskutočnilo na okresnom súde pojednávanie. Splnomocnený\nzástupca sťažovateľky navrhol pojednávanie odročiť na účely oboznámenia s listinnými\ndôkaznými prostriedkami, ktoré predkladala žalovaná, aby mohol k nim zaujať stanovisko.\nĎalší termín pojednávania bol nariadený na 3. september 2014 na účely ďalšieho\ndokazovania.\nDňa 3. septembra 2014 sa uskutočnilo na okresnom súde pojednávanie. Súd na\npojednávaní oboznámil listinné dôkazné prostriedky predložené žalovanou a oznámil\núčastníkom, že v dôsledku námietok žalovanej bude prejudiciálne skúmať nadobudnutie\nvlastníckeho práva sťažovateľky a na tento účel na návrh žalovaných si pripojí predmetný\ndedičský spis a vykoná ďalšie dokazovanie v zmysle návrhu sťažovateľky. Pojednávanie\nbolo odročené na 3. november 2014.\nDňa 18. septembra 2014 zaslal okresný súd sťažovateľke požadované listinné\nmateriály a zároveň v tento deň zaslal Okresnému úradu Žilina, katastrálnemu odboru\nžiadosť o poskytnutie súčinnosti a zaslanie požadovaných listinných materiálov.\nDňa 2. októbra 2014 doručila sťažovateľka okresnému súdu ďalšie listinné dôkazy,\nktoré okresný súd zaslal žalovanej na vedomie listom v rovnaký deň.\n\n22\n\nDňa 6. októbra 2014 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie Okresného úradu\nŽilina, katastrálneho odboru.\nDňa 29. októbra 2014 a 30. októbra 2014 bolo okresnému súdu doručené podanie\nsťažovateľky, ktorým zaujala stanovisko k pojednávaniu z 3. septembra 2014 a zároveň\npožiadala o odročenie pojednávania nariadeného na 3. november 2014.\nDňa 3. novembra 2014 sa uskutočnilo na okresnom súde pojednávanie.\nNa pojednávanie sa sťažovateľka nedostavila, svoju neprítomnosť ospravedlnila a navrhla\nohliadku na mieste samom za účasti geodeta. Žalovaná predložila ďalšie listinné dôkazné\nprostriedky, ktorými spochybňovala vlastnícke právo sťažovateľky. Súd pojednávanie\nodročil na 27. november 2014 na účely ohliadky na mieste samom.\nDňa 7. novembra 2014 a 24. novembra 2014 sťažovateľka podaniami navrhovala\nspresnenie žalobného petitu.\nDňa 21. novembra 2014 podaním doručeným okresnému súdu sťažovateľka namietla\nzmätočnosť predvolania na ohliadku, ospravedlnila sa z neúčasti a žiadala stanovenie\nnového termínu ohliadky z dôvodu kolízie s pojednávaním na Okresnom súde Bratislava I,\nžiadala rozhodnúť najskôr o zmene petitu.\nDňa 26. novembra 2014 okresný súd zrušil termín ohliadky na mieste samom\nstanovený pôvodne na 27. november 2014. Zrušenie bolo v ten istý deň oznámené\núčastníkom konania telefonicky a faxom.\nDňa 27. novembra 2014 podaním doručeným okresnému súdu sťažovateľka žiadala,\naby súd na jej návrhy na spresnenie petitu neprihliadal, tieto podania ruší, berie späť\na doručí súdu opravené verzie spresneného žalobného petitu.\nDňa 2. decembra 2014 sťažovateľka podaním doručeným súdu rozšírila žalobu\na žiadala o zaplatenie 1 064 € s prísl.\nDňa 3. marca 2015 sudkyňa stanovila termín ohliadky na 31. marec 2015, avšak\nz dôvodu, že v uvedený deň nebolo možné zabezpečiť služobné vozidlo, určila termín\nohliadky na 9. apríl 2015, na ktorý boli predvolaní písomne účastníci konania.\nDňa 20. marca 2015 sťažovateľka podaním doručeným okresnému súdu namietala\nzmätočnosť ohliadky. K uvedenému podaniu okresný súd listom z 24. marca 2015 zaslal\nsťažovateľke a jej splnomocnenému zástupcovi vyjadrenie.\n\n23\n\nDňa 30. marca 2015 podaním doručeným okresnému súdu právny zástupca žalovanej\npožiadal o odročenie ohliadky z dôvodu kolízie s inými označenými konaniami.\nDňa 30. marca 2015 okresný súd na žiadosť právneho zástupcu žalovanej zrušil\nohliadku na mieste samom, o čom písomne vyrozumel strany sporu, pričom nový dátum\nohliadky nestanovil.\nDňa 8. apríla 2015 podaním doručeným okresnému súdu sťažovateľka zaslala\nospravedlnenie neúčasti na ohliadke.\nDňa 23. júla 2015 okresný súd uznesením č. k. 7 C 296/2013-190 pripustil zmenu\nžalobného petitu v zmysle návrhu sťažovateľky a zároveň v tento deň nariadil ohliadku na\nmieste samom na 13. august 2015. Zároveň na základe návrhov na vykonanie dokazovania\nžalovanej požiadal okresný súd listom z 23. júla 2015 o súčinnosť Okresný úrad Žilina,\nkatastrálny odbor.\nDňa 10. augusta 2015 sťažovateľka podaním doručeným okresnému súdu\nospravedlnila neúčasť na ohliadke.\nDňa 13. augusta 2015 sa uskutočnila ohliadka na mieste samom aj v neprítomnosti\nsťažovateľky a jej splnomocneného zástupcu.\nDňa 28. augusta 2015 bola okresnému súdu doručená odpoveď Okresného úradu\nŽilina, katastrálneho odboru.\nDňa 4. septembra 2015 sťažovateľka podaním doručeným okresnému súdu žiadala\no vydanie opravného uznesenia k uzneseniu č. k. 7 C 296/2013-190 z 23. júla 2015.\nDňa 22. septembra 2015 okresný súd uznesením č. k. 7 C 296/2013-247 návrh\nsťažovateľky na vydanie opravného uznesenia zamietol a na 19. október 2015 nariadil\npojednávanie, na ktoré boli účastníci písomne predvolaní.\nDňa 13. októbra 2015 bolo okresnému súdu zo strany sťažovateľky doručené\npodanie, ktoré obsahovalo odvolanie proti už uvedenému uzneseniu a zároveň návrh,\nktorým sťažovateľka rozšírila svoju pôvodnú žalobu na sumu 2 128 € s prísl.\nDňa 14. októbra 2015 podaním doručeným okresnému súdu sťažovateľka\nospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní 19. novembra 2015 a požiadala o odročenie\npojednávania až do času, kedy bude o jej odvolaní meritórne rozhodnuté, a žiadala, aby\nnasledujúce pojednávanie súd nariadil a uskutočnil prostredníctvom videokonferencie.\n\n24\n\nDňa 19. októbra 2015 sa uskutočnilo na okresnom súde pojednávanie aj\nv neprítomnosti sťažovateľky, okresný súd doručil žalovanej odvolanie a rozšírenie a zmenu\nžaloby a vykonal dokazovanie oboznámením s listinnými dôkaznými prostriedkami\nv zmysle predchádzajúcich návrhov. Pojednávanie odročil na neurčito na účely zvolenia\nďalšieho procesného postupu ‒ predloženia odvolania krajskému súdu a potom rozhodnutia\no procesnom návrhu sťažovateľky na zmenu žalobného petitu.\nDňa 4. novembra 2015 bol Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský\nsúd“) doručený spis, aby rozhodol o odvolaní sťažovateľky voči uzneseniu č. k.\n7 C 296/2013-247.\nDňa 8. januára 2016 bolo okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu č. k.\n7 Co 660/2015-275 z 30. novembra 2015, ktorým krajský súd už uvedené uznesenie\nokresného súdu potvrdil.\nDňa 19. februára 2016 okresný súd uznesením č. k. 7 C 296/2013-278 pripustil\nzmenu žalobného petitu v zmysle návrhu sťažovateľky z 13. októbra 2015.\nDňa 4. marca 2016 okresný súd uznesením č. k. 7 C 296/2013-281 uložil\nsťažovateľke zaplatiť vecné náklady za vyhotovenie fotokópií listín.\nDňa 8. apríla 2016 súd nariadil termín pojednávania na 1. jún 2016.\nDňa 28. apríla 2016 sťažovateľka podaním doručeným okresnému súdu ospravedlnila\nneúčasť na pojednávaní a žiadala o jeho odročenie do času, pokiaľ sa súdu nepodarí\nzabezpečiť pojednávanie prostredníctvom videokonferencie.\nDňa 18. mája 2016 okresný súd uznesením č. k. 7 C 296/2013-288 zamietol návrh\nsťažovateľky na uskutočnenie pojednávania prostredníctvom videokonferencie.\nDňa 30. mája 2016 sťažovateľka podaním doručeným okresnému súdu podala\nodvolanie proti už uvedenému uzneseniu.\nDňa 31. mája 2016 okresný súd zrušil termín pojednávania nariadený na 1. jún 2016\ns poukazom na § 119 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že sťažovateľka\npodala odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 7 C 295/2013-288, a túto skutočnosť\noznámil splnomocnenému zástupcovi sťažovateľky a právnemu zástupcovi žalovanej v ten\nistý deň.\nDňa 15. júna 2016 bol spis doručený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní\nsťažovateľky proti uvedenému uzneseniu.\n\n25\n\nDňa 1. augusta 2016 bolo okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu č. k.\n10 Co 229/2016-303, ktorým krajský súd odvolanie sťažovateľky odmietol.\nDňa 13. septembra 2016 okresný súd nariadil pojednávanie na 12. október 2016,\nna ktoré boli účastníci písomne predvolaní.\nDňa 6. októbra 2016 sťažovateľka písomným podaním doručeným okresnému súdu\nospravedlnila svoju neúčasť a neúčasť jej právneho zástupcu z dôvodov jej nezvratného\nmimoriadne zlého zdravotného seniorského stavu a súhlasila, aby sa pojednávanie\nuskutočnilo bez ich účasti.\nDňa 12. októbra 2016 sa uskutočnilo na okresnom súde pojednávanie. Súd\npojednával v neprítomnosti sťažovateľky a za účasti právneho zástupcu žalovanej, vykonal\nďalšie dokazovanie v zmysle návrhu žalovanej a pojednávanie odročil na 9. november 2016\nna účely vyhlásenia rozsudku.\nDňa 7. novembra 2016 sťažovateľka doručila okresnému súdu list, ktorým súhlasila\ns pojednávaním bez jej prítomnosti a ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní\nnariadenom na 9. november 2016.\nDňa 9. novembra 2016 okresný súd vyhlásil rozsudok č. k. 7 C 296/2013-330.\nDňa 30. novembra 2016 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľky proti\nuvedenému rozsudku.\nIII.\n6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak\nporušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže\nprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)\n\n26\n\nPodľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie\nsťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné\nzadosťučinenie.\n7. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či vo veci o zaplatenie\n1 016 € s prísl. (neskôr o zaplatenie sumy 2 128 € s prísl.) postupom okresného súdu\nv konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 296/2013 dochádzalo k porušovaniu základného práva\nsťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.\nÚstavný súd pripomína, že predmet tohto konania bol vymedzený uznesením č. k.\nII. ÚS 832/2016-24 o prijatí veci na ďalšie konanie, a pokiaľ sťažovateľka namieta aj iné\naspekty práva na spravodlivé súdne konanie než právo na konanie bez zbytočných\nprieťahov (napr. že okresný súd „akceptoval špekulatívne listiny“,\n\nnebola zachovaná\n\n„rovnosť zbraní“, súd nezákonne „zadržiava dedičský spis“ a pod.), tieto námietky nie sú\npredmetom tohto konania pred ústavným súdom, ale môžu byť predmetom napr.\nodvolacieho konania.\n8. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných prieťahov(...)\n9. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie\nzákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,\nv súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\nje odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia\nvšeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby\ndomáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až\nprávoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý\nznamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m.\nI. ÚS 41/02).\nJudikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo,\nalebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované\nv čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého\n27\n\njednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie\núčastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho\nsúdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)\nv posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02,\nII. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.\n10. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie\nv napadnutom konaní mohlo byť po skutkovej stránke zložitejšie, pretože skutkové\nposúdenie veci si vyžadovalo prejudiciálne skúmať vlastnícke právo sťažovateľky, keďže\nžalovaná sa v napadnutom konaní snažila spochybňovať vlastníctvo sťažovateľky.\nPo právnej stránke možno danú vec považovať za štandardnú, nijako sa nevymykajúcu\nbežnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.\n11.\n\nPri\n\nhodnotení\n\npodľa\n\nďalšieho\n\nkritéria,\n\nteda\n\nsprávania\n\nsťažovateľky\n\nv preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne\nzohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom\nkonaní k zbytočným prieťahom. Pokiaľ sťažovateľka podala procesné návrhy (rozšírenie\nžaloby, žiadosť o odročenie pojednávania, odvolania), ústavný súd pripomína svoju\nustálenú judikatúru, podľa ktorej využitie možností daných navrhovateľom procesnými\npredpismi (napr. podľa v tom čase platného a účinného Občianskeho súdneho poriadku) na\nuplatňovanie a presadzovanie ich práva v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce\npredĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom\nsú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01). Sťažovateľka si za takýchto okolností musela byť\nvedomá toho, že dôjde k predĺženiu predmetného konania, a to bol tiež dôvod, že vec\nnemohla byť ukončená v kratšom časovom horizonte. Z uvedených dôvodov však správaním\nsťažovateľky neboli vyvolané zbytočné prieťahy v napadnutom konaní.\n12. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a konštatuje, že\nz prehľadu procesných úkonov zistených zo súdneho spisu, ktorý bol ústavnému súdu\nzapožičaný, vyplýva, že okresný súd od podania návrhu (20. septembra 2013) konal vo veci\nv podstate priebežne, pričom dbal na záujmy účastníkov konania, napr. tým, že nariaďoval\ntermíny dvoch súdnych pojednávaní (napadnutého konania vedeného pod sp. zn.\n\n28\n\n7 C 295/2013 a konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 296/2013) v rovnaký\ndeň, aby sa sťažovateľka a ostatní účastníci konania nemuseli zúčastňovať pojednávaní\nv rôzne dni. Významnejšiu nečinnosť počas celého trvania napadnutého konania nemožno\npričítať okresnému súdu. Ústavný súd síce pripúšťa, že pri celkovom trvaní posudzovaného\nkonania v relatívne krátkom období od 26. novembra 2014 do 9. apríla 2015 (štyri mesiace)\nneboli úkony súdu vždy efektívne. Z judikatúry ústavného súdu však vyplýva, že nie každý\nzistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na\nprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis\nmutandis I. ÚS 47/03 a v ňom odkaz na predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu).\nV okolnostiach danej veci ojedinelý a krátkodobý neefektívny postup súdu neovplyvnil\npodľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že vec bola napokon meritórne rozhodnutá\n9. novembra 2016 vyhlásením rozsudku. Napokon ústavný súd konštatuje, že napadnuté\nkonanie trvalo na okresnom súde celkove 2 roky a 10 mesiacov (v dôsledku využitia\nopravných prostriedkov sťažovateľkou sa spis 2x nachádzal na krajskom súde, celkove na\ndobu vyše troch mesiacov; toto obdobie nemožno pričítať na vrub okresnému súdu),\nvzhľadom na okolnosti danej veci toto obdobie je ešte z pohľadu čl. 48 ods. 2 ústavy\nakceptovateľné.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že nebolo možné z hľadiska\nkomplexného posúdenia napadnutého konania považovať postup okresného súdu za\nporušenie práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného\nv čl. 48 ods. 2 ústavy.\nPostup okresného súdu, aj keď nebol vždy efektívny, sa zjavne nevyznačuje takými\nvýznamnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle\nčl. 48 ods. 2 ústavy.\nZ uvedených dôvodov a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou\nústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.\n13. Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia označeného práva navrhla, aby\nústavný súd svojím rozhodnutím prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných\n\n29\n\nprieťahov, a domáhala sa aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a trov\nprávneho zastúpenia.\nV zmysle ustanovenia § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde ak sa základné\nprávo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie\nalebo opatrenie zruší. V zmysle odseku 4 citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde\nmôže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj\nprimerané finančné zadosťučinenie. Z uvedeného vyplýva, že tieto výroky sú viazané na\nvyhovenie vo veci samej. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd vyslovil, že základné\nprávo, ktorého porušenie sťažovateľka namietala, porušené nebolo, uvedenými návrhmi sa\npri svojom rozhodovaní už podrobnejšie nezaoberal.\n14. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému z účastníkov, aby úplne alebo sčasti\nuhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Keďže sťažovateľka v konaní neuspela,\nnepripadalo do úvahy, aby jej ústavný súd priznal náhradu trov konania.\n15. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené\nvo výroku tohto nálezu.\n16. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že právny zástupca\nsťažovateľky „obsahom svojich písomných prejavov“ neprispieval k dôstojnosti a vážnosti\núkonov (§ 38 Advokátskeho poriadku) v napadnutom konaní, a preto sa možno domnievať,\nže tak konal v rozpore s profesijnou etikou, ktorú je povinný dodržiavať (Preambula\nAdvokátskeho poriadku).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 23. marca 2017\n\n30", "vazby": {"registre": ["prieťahy", "platobný rozkaz", "prieťahy v konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:75e078c7-7ae1-43eb-96b8-034f433522e2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.831.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 831/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 831/2016 z 23. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.831.2016.1"}, {"guid": "ussr:999736cc-8456-4b67-88d4-407f92b0e546", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.381.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 381/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 381/2016 z 12. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-12", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.381.2016.1"}, {"guid": "ussr:492b1757-eb43-4b80-af55-edfb0c489cfb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 440/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 440/2012 z 28. 8. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-08-28", "citacie_n": 143, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:492b1757-eb43-4b80-af55-edfb0c489cfb"}, {"guid": "ussr:cd486cb1-7248-4290-851f-aba788212e7a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 210/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 210/04 z 15. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-15", "citacie_n": 3328, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cd486cb1-7248-4290-851f-aba788212e7a"}, {"guid": "ussr:f382b3bc-f651-4800-af16-2b012738bbce", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 47/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 47/03 z 12. 11. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-11-12", "citacie_n": 204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f382b3bc-f651-4800-af16-2b012738bbce"}, {"guid": "ussr:7ea7224e-2bac-4944-ada5-87223a288ccc", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 41/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 41/02 z 25. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-25", "citacie_n": 3395, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7ea7224e-2bac-4944-ada5-87223a288ccc"}, {"guid": "ussr:06e8c539-f6a9-4c2e-b860-a8506e87114b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 54/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 54/02 z 13. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-13", "citacie_n": 2999, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:06e8c539-f6a9-4c2e-b860-a8506e87114b"}, {"guid": "ussr:e08b12b7-073b-4c8a-bc36-e67d21214f2b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 86/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 86/02 z 28. 8. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-08-28", "citacie_n": 1075, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e08b12b7-073b-4c8a-bc36-e67d21214f2b"}, {"guid": "ussr:7683ba13-f53e-4632-8406-ded7b9bd5a96", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 32/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 32/02 z 12. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-12", "citacie_n": 3990, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7683ba13-f53e-4632-8406-ded7b9bd5a96"}, {"guid": "ussr:526b277f-09b6-40e5-96e6-7bd986ca445a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 31/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 31/01 z 25. 10. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-10-25", "citacie_n": 341, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:526b277f-09b6-40e5-96e6-7bd986ca445a"}, {"guid": "ussr:0ad657ff-4121-454d-b6bd-ff91080680e0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.19.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 19/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/00 z 23. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-23", "citacie_n": 3954, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.19.2000.1"}, {"guid": "76ee5bca-59d6-4763-8ca7-f6bf6a249dfe:90c36cbc-9523-47c8-b130-160332859c47", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2016:1516209260.1", "spisova_znacka": "10Co/229/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10Co/229/2016 z 28. 9. 2016", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2016-09-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1516209260.1"}, {"guid": "540507bd-31cb-4ef8-ab40-a09a8250054c:b2f333aa-e41a-4f4d-9583-0294b974b33f", "ecli": null, "spisova_znacka": "7Co/660/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/660/2015 z 18. 12. 2015", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2015-12-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/540507bd-31cb-4ef8-ab40-a09a8250054c:b2f333aa-e41a-4f4d-9583-0294b974b33f"}], "citovane_v": []}