{"guid": "ussr:75e078c7-7ae1-43eb-96b8-034f433522e2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.831.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 831/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 831/2016 z 23. 3. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 23. marca 2017, sp. zn. II. ÚS 831/2016, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.831.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2017-03-23", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/75e078c7-7ae1-43eb-96b8-034f433522e2", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.831.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.831.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.831.2016.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 831/2016-54\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa\nMészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Ján Florián Gajniak,\nadvokát s. r. o., Šafárikovo námestie 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Ján\nFlorián Gajniak, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez\nzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom\nOkresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 295/2013 a takto\nrozhodol:\nSťažnosti\n\nnevyhovuje.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.\nII. ÚS 831/2016-22 z 10. novembra 2016 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci\nbez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní\nvedenom pod sp. zn. 7 C 295/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“).\n2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla chronológiu úkonov vykonaných\nokresným súdom a účastníkmi konania v napadnutom konaní až do podania tejto sťažnosti,\na k skutkovému stavu uviedla najmä, že:\n„(...) V predmetnej veci spis. zn. 7C/295/2013, dňa 16.9.2013 podala\nsťažovateľka(...) na Okresnom súde v Žiline, návrh na vydanie platobného rozkazu\no finančnú úhradu nájomného, v zmysle ustanovení § 172 OSP, ods. 1, a § 451, ods. 1 OZ.\n(...) Ku dňu podania sťažnosti na bezdôvodné prieťahy v konaní na Ústavný súd SR,\n16.9.2015, neodôvodnené prieťahy v konaní(...) predstavujú celkom 730 dní.\nČo znamená, že sú to už (nielen) pri seniorskom veku sťažovateľky dva roky.\nVzhľadom na tak závažné porušenie práva súdom počas dlhých mesiacov a pre\nnedôstojný priebeh súdneho procesu, akceptovaním špekulatívnych listín, včítane krivého\nsvedectva nezletilého, vedome predkladaných súdu, v zrejmej snahe ho podviesť\nnepravdivými skutočnosťami, čo súd podivuhodne akceptuje, v protiklade s neakceptovaním\nuplatňovaných zákonných námietok navrhovateľa/sťažovateľa. Pojednávania nie sú riadne\npripravené a späté s opakovanými šikanóznymi snahami súdu nezmyselnými predvolávkami\nísť sa pozrieť na výlet na pozemok sťažovateľa, bez zabezpečenia jeho ochrany pred\npotenciálnym agresívnym atakom a bez odborného geodeta oprávneného určovať lomové\nbody medzi jednotlivými parcelami (225 km od jeho trvalého bydliska - t. j. 450 tam a späť),\nktorý sťažovateľ pozná už vyše 70 rokov, pod zámienkou tzv. ohliadky na mieste, bez\nsplnenia zákonom uvažovaných zmysluplných podmienok, keď ani opakované sťažnosti na\nprieťahy v konaní predsedovi Okresného súdu v Žiline nepomohli dať priebeh konania do\nzákonných rámcov musí sťažovateľ pri ochrane svojich práv podať túto sťažnosť.\n(...) Bezdôvodnými, viacmesačnými prieťahmi v konaní vyúsťujúcich už takmer do\ndvoch rokov, sa sťažovateľ dostal do situácie, že sa nedovolal ochrany svojich práv ani\nsťažnosťami predsedovi Okresného súdu v Žiline a nepochodil ani na Krajskom súde\n\n2\n\nv Žiline, takže sťažovateľova právna neistota naďalej pretrváva až do dňa meritórneho\nrozhodnutia vo veci, ktoré je v dôsledku krokov okresného súdu v nedohľadne.\n(...) Pre svoj vysoký vek sa ťažko chorá sťažovateľka nazdáva, že jej náhle zhoršenie\nzdravotného stavu nie je vec neobvyklá. Musí s tým žiť. Takéto stavy jej objektívne\nzabraňovali v účasti na dvoch vytýčených pojednávaniach v krátkom čase. To by sa nemalo\nstať dôvodom na pardonovanie okresného súdu za tieto mnohomesačné prieťahy v konaní\n(z troch pojednávaní na jednom neospravedlnene chýbali odporcovia) a uchránenia súdu\nzaplatiť primeranú majetkovú ujmu sťažovateľovi. Ako je zdokumentované, sťažovateľka si\nvšak vždy v konaní promptne plnila všetky zákonom i súdom požadované povinnosti.\nVo vyššie uvedenom časovom rozpätí odporcovia podali svoje priam detinsky\npriehľadné lživé, ale pritom účelové vyjadrenia, ktoré v podstate potom neustále opakujú,\nčo im súd schvaľuje. Sú síce úplne nezmyselné, právne irelevantné a skutkový stav i priebeh\nskutkového deja deformujúce tvrdenia (na čo podľa zákona majú odporcovia právo), ale\nsúd má povinnosť to vyriešiť a nie spĺňať želania a príkazy odporcov.\nSťažovateľ pre\n\nnedôstojný\n\npriebeh súdneho procesu,\n\npretože\n\nv\n\nrozpore\n\ns ustanoveniami OSP - súd konanie po 2 rokoch, síce s určitými, ale nie relevantnými\npojednávaniami a bez akéhokoľvek dokazovania v zmysle § 132-135 OSP, vedie tak že\nvynesenie právoplatného rozsudku je v nedohľadne.\nBezdôvodné prieťahy v konaní Okresného súdu v Žiline podľa jeho jednotlivých\nkrokov je možné charakterizovať tým, že takýmto postupom nebol sťažovateľ súdom\nchránený vo svojich právach.\n(...) Túto svoju sťažnosť zasielanú na Ústavný súd SR na postup Okresného súdu\nv Žiline, podávame z toho dôvodu že o ochrane nami označeného základného práva\nnerozhoduje iný súd a u tohto súdu sa v priebehu 730 dní, t. j. 24 mesiacov, teda 2 roky\nprejavil nedostatok takých procesných úkonov v dôsledku nesprávneho posudzovania meritu\nveci, dôsledkom čoho bolo vážne poškodenie sťažovateľa súdom, hoci ide o veľmi\njednoduchú, štandardne sa asi opakujúcu vec aj na mnohých iných súdoch na Slovensku.\n(...) Na rozdiel od súdu, sťažovateľ v priebehu dlhého času konania si vždy včas\nsplnil výzvy súdu a včas predkladal ďalšie a ďalšie štátom aprobované dokumenty,\npotvrdzujúce, že úplne a teda absolútne uniesol dôkazné bremeno. Týmto splnil podmienky,\nna základe ktorých je možné posúdiť opodstatnenosť ochrany jeho Ústavou SR\n\n3\n\ngarantovaných práv. Priebeh postupu veci na súde dokumentuje, že súd jej od začiatku\nnevenoval dostatočnú pozornosť. (...)\n(...) Aby sa dovŕšila ochrana porušeného základného práva formou primeraného\nfinančného zadosťučinenia, od Ústavného súdu v zmysle čl. 127 Ústavy SR požadujeme aj\nprimerané finančné zadosťučinenie podľa zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP v sume\n8.000.- Eur, pretože k porušeniu nášho práva došlo takým vážnym spôsobom, neriešením\nsťažnosti na prieťahy u predsedu Okresného súdu v Žiline i Krajského súdu v Žiline, ktorý si\npreto vyžaduje vyšší stupeň ochrany, najskôr sťažnosť predsedovi Okresného súdu, potom aj\nKrajského súdu a teraz Sťažnosť na Ústavný súd SR - a nie iba jednoduchú deklaráciu\nporušenia, základného práva (IV. ÚS 210/04).\nVyššie uvedené vyčíslenie nemajetkovej ujmy, ktorej sa domáha sťažovateľ je iba\nnajminimálnejším zobrazením odškodnenia za psychické útrapy a zlomkom celej ujmy, čím\nsa preukazujeme nestarostlivosťou súdu o odstránenie právnej neistoty u vekovo veľmi\nstarého sťažovateľa, čo trvá už 2 roky. V seniorskom veku taká etapa života predstavuje\nveľmi dlhé obdobie.\nTakto uplatnenú sumu primeraného finančného zadosťučinenie podľa § 50, ods. 3\nzákona o Ústavnom súde, zdôvodňujeme tým, že právna neistota, v ktorej sa dlhodobo\nnachádzame nám spôsobila aj vážnu materiálnu ujmu. Ujmu, ktorú utrpel sťažovateľ je tak\nvážna, že požadovaná výška nemajetkovej ujmy v tomto smere, zodpovedá praxi Ústavného\nsúdy SR a máme pocit, že ju sťažovateľ navrhuje zodpovedne.\nSťažovateľ sa domáha aj primeraného zadosťučinenia, pretože je presvedčený, že\nzavinením Okresného súdu Žilina mu vzniká majetková ujma 80.000 Eur (ako náhrada\nškody, ktorú si však sťažovateľ v tejto sťažnosti neuplatňuje) i nemajetková ujma 20.000 Eur\ntitulom nemožnosti užívať svoj majetok alebo dostať zaplatené za dlhodobé nepovolené\nužívanie jeho vlastníctva, preto žiada zaplatiť takú vysokú sumu od vinníka formou\nfinančného zadosťučinenia.\nAk by sme finančné prostriedky, ktoré by sme utŕžili predajom parcely uložili na účet\nv banke, získali by sme aj pri tom najminimálnejšom ročnom úroku 1,5 %, efektívne značné\nfinančné prostriedky, čoho sú si vedomí odporcovia i súd, takže prieťahmi je táto\npotenciálna finančná transakcia s vlastníctvom sťažovateľky odsúvaná do neurčitého,\nneprehľadného času v budúcnosti. Ak sa toho dožije. (...)\n\n4\n\nPretože súd o našom návrhu konal bez relevantného priebehu pojednávaní, vznikla\nnám majetková ujma nielen na finančných prostriedkoch, ale aj ochromenia celkového\nživota rodiny. Žiadame, aby nám Ústavný súd priznal aj náhradu trov konania a ďalších\nnákladov, spojených s uplatňovaním nášho základného práva na Ústavnom súde SR,\npretože okresný súd v našej veci nielen ako seniora riadne nekoná viac mesiacov a pritom\nide o veľmi jednoduchú vec, takže ich uplatňujeme sumou 361,96 Eur(...)“\n2.1 Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa sťažovateľka domáha toho, aby ústavný súd\no jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„1/ Základné právo\n\n, upravené v čl. 48, ods. 2 Ústavy SR\n\nv konaní vedenom pod spis. zn. 7C/295/2013 na Okresnom súde v Žiline, porušené bolo\n2/ Okresnému súdu v Žiline sa prikazuje v konaní vedenom pod spis. zn. 7C/295/2013\naby konal bez zbytočných prieťahov.\n3/\n\nsa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške\n\n20.000.-Eur, ktoré je Okresný súd v Žiline, povinný zaplatiť do 2 mesiacov od\nprávoplatnosti tohto nálezu.\n4/ Ústavný súd SR priznáva\n\núhradu trov konania sumou\n\n361,96 Eur, ktoré je povinná kancelária Ústavného súdu SR zaplatiť na účet jej právneho\nzástupcu\n\nGajniaka(...) do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\n\n3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:\nokresný súd, zastúpený jeho podpredsedom, listom sp. zn. 1SprS/575/2016 z 5. decembra\n2016 (ku ktorému bolo pripojené aj vyjadrenie zákonnej sudkyne) a právny zástupca\nsťažovateľky stanoviskom k vyjadreniu okresného súdu z 10. januára 2017 a jeho\ndoplnením zo 6. februára 2017.\n3.1 Podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol tieto relevantné\nskutočnosti:\n«(...) Zhodne s vyjadrením zákonnej sudkyne mám za to, že s poukazom na náročnosť\nprejedávanej veci a z prehľadu úkonov súdu je možné vyvodiť záver, že zo strany súdu\nnedochádza k zavineniu neodôvodnených prieťahov a súd v konaní žiadne prieťahy\nnespôsobil.\n\n5\n\nV plnom rozsahu sa stotožňujem s vyjadrením sudkyne, ktorá podrobne opísala\nčinnosť a postup súdu v konaní. Sťažovateľkou nasčítané dni, ktoré označuje ako prieťahy\nnie je možné považovať za prieťahy, a to najmä s poukazom na ich charakteristiku\na vymedzenie rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 86/02,\nIV. ÚS 440/2012. Všeobecne za prieťah je možné považovať dlhšie, neefektívne obdobie\nnečinnosti súdu. Určite za prieťah v konaní nemožno považovať to, že súd nevyhovel návrhu\na nevydal platobný rozkaz. O tom, že nárok nebol dostatočne preukázaný svedčí aj rozsudok\nč. k. 7C/295/2013-342 z 23.11.2016, kde bez ohľadu na správnosť či nesprávnosť\nrozhodnutia, ktoré doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť, sudkyňa riadne odôvodnila, prečo\nnávrh čiastočne zamietla. Naviac, rozhodnúť v skrátenom konaní len na základe návrhu bez\nriadneho kontradiktórneho procesu je právom sudcu, ktorý v prípade pochybnosti či\nnepreukázania návrhu nemusí vo veci rozhodnúť platobným rozkazom ale nariadi\npojednávanie.\nOsobitne musím poukázať na skutočnosť, že ak súd umožní účastníkovi vyjadriť sa\nalebo vykonať určitý úkon v stanovenej lehote, musí aj pre vykonanie jednotlivých úkonov\nzo strany súdu byť primeraná lehota, nakoľko súd nerozhoduje len výlučne o jednej veci, ale\no celom súhrne napadnutých vecí, priemerne 400 až 500 vecí na jedného sudcu a nie je\nschopný na každé uplynutie lehoty či podanie reagovať v hodinách.\nCelú sťažnosť považujem za šikanóznu vedenú skôr snahou o „pomstu“ voči súdu\na snahou dosiahnuť možnosť prípadného finančného zadosťučinenia, ako snahou odstrániť\nprieťahy a dosiahnuť plynulosť konania. Celá sťažnosť je vedená útočným tónom\nznevažujúcim súd, sudkyňu a súdnu moc vlastnými invektívami sťažovateľky, jej názormi\na fabuláciami a skutočne je nehodná podania advokáta, od ktorého sa voči súdu a najmä\nv konaní pred ústavným súdom očakáva minimálne určitá miera profesionality, vybočuje\nz etiky advokáta a jeho poslaním.\nSpor považujem za skutkovo náročný, nakoľko súd musel vychádzať z posúdenia\nvlastníckych práv, prejudiciálne rozhodovať o vlastníckom práve, zistiť a vyhodnotiť\nprípadný rozsah využívania nehnuteľnosti a následne stanoviť a vyhodnotiť prípadnú výšku\nbezdôvodného obohatenia. Teda, ak súd nariadil ohliadku na mieste samom pri sporných\nskutočnostiach tvrdených stranami, nebolo to za účelom výletu, tak ako účelom výletu nie je\nani rozhodovanie Ústavného súdu SR mimo pojednávacích miestnostiach pri volebných\n\n6\n\nkonaniach. Rovnako súd nepostupoval svojvoľne, ak si pripojil dedičský spis, z ktorého mali\nvyplývať vlastnícke práva sťažovateľky.\nVo veci samej bolo vykonané rozsiahle dokazovanie a vo veci rozhodnuté rozsudkom\n(zatiaľ neprávoplatne) v rozmedzí 2 rokov a 2 mesiacov od napadnutia veci na súd, čo\nvzhľadom k celkovej náročnosti konania považujem za viac ako primeranú dobu. Naviac, ak\nboli spôsobené prieťahy v konaní, tieto sú následkom konania žalobkyne, ktorá využívala\nsvoje procesné práva a nie nekonania či neefektívnej činnosti súdu, najmä s rôznymi\nodvolaniami, zmenami návrhu, námietkami, absenciou súčinnosti a pod.\nVzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujem Ústavnému súdu SR, aby svojim\nnálezom rozhodol tak, že vyhlási sťažnosť za nedôvodnú.\nZároveň oznamujem, že Okresný súd Žilina súhlasí s tým, aby Ústavný súd\nSlovenskej republiky podľa § 30 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. v platnom znení upustil od\nústneho prejednania prijatej sťažnosti, pretože od ústneho pojednávanie nemožno očakávať\nďalšie objasnenie.»\n3.2 Zákonná sudkyňa popísala chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci\na dodala tieto relevantné skutočnosti:\n„(...) Sťažovateľka namieta procesný postup súdu pri vykonávaní dokazovania\na zabezpečovania dôkazov. V danej veci potreba vykonania dokazovania vyplynula\nz priebehu konania na základe návrhov sporových strán ako aj v dôsledku námietok\nžalovaných týkajúcich sa vlastníckeho práva žalobkyne, ktoré preukazovali listinnými\ndôkaznými prostriedkami a podali ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania za účelom\npreukázania ich tvrdení. Súd už na pojednávaní dňa 3.9.2014 sporovým stranám oznámil,\nže bude prejudiciálne skúmať vlastnícke právo žalobkyne z dôvodu námietok žalovaných a\nnimi predložených dôkazných prostriedkov, nakoľko údaje katastra sú hodnoverné a\nzáväzné pokiaľ sa nepreukáže opak a žalovaní predloženými dôkazmi jej vlastnícke právo\nspochybňujú. Zároveň oznámil sporovým stranám, že v konaní je sporný aj rozsah užívania\na výška požadovanej náhrady, pričom súd žalobkyňu aj poučil, že všetky tvrdenia, ktoré\nv žalobe uvádza je potrebné preukázať, alebo na preukázanie týchto tvrdení navrhnúť\nvykonanie dokazovania.\n\n7\n\nV zmysle ustanovenia § 70 Zákona č. 162/1995 Z.z. sú údaje katastra (medzi ktoré\npatria aj údaje o právach k nehnuteľnostiam vrátane identifikačných údajoch o vlastníkoch\nnehnuteľností (§ 7 písm. c/) hodnoverné ak sa nepreukáže opak. Citované zákonné\nustanovenie vyjadruje právnu domnienku, ktorá pripúšťa dôkaz opaku. Súd ju má preto za\npreukázanú pokiaľ v konaní nevyjde opak (bývalý § 133 O.s.p. v súč. § 192 CSP).\nV civilnom sporovom konaní môže súd riešiť rôzne prejudiciálne otázky (bývalý\n§ 135 ods.2 v súč. § 193 CSP). Posúdenie otázky vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci nie\nje otázkou uvedenou v § 135 ods. 1 O.s.p. v súč. v § 193 CSP, ktoré ustanovenie taxatívne\nvymedzuje prípady, ktoré súd nemôže v konaní riešiť ako otázky predbežné, preto je súd\noprávnený riešiť túto otázku prejudiciálne za splnenia podmienok uvedených v § 194 ods. 2\nCSP (bývalý § 135 ods. 2 O.s.p.) to je za predpokladu, že o tejto otázke nebolo už vydané\npríslušným orgánom rozhodnutie. Nie je pritom rozhodujúce ani to, že otázka vlastníctva\nmôže byť riešená aj v samostatnom konaní súdu o žalobe podľa § 137 písm. c/ CSP.\nRozhodnutie Okresného úradu - odboru katastra nehnuteľností, ktorým bolo zapísané\nvlastnícke právo k nehnuteľnostiam nie je rozhodnutím správneho orgánu o vlastníckom\npráve, ktorým by bol súd viazaný v tom zmysle, že by nemohol ako predbežnú riešiť otázku\nvlastníctva nehnuteľností, alebo odchýliť sa pri posúdení otázky, kto je jej vlastníkom od\nstavu zaevidovaného v katastri nehnuteľností. Súd preto posudzoval otázku vlastníckeho\npráva žalobkyne k predmetnej nehnuteľnosti ako prejudiciálnu, nakoľko na vydanie\nbezdôvodného obohatenia je oprávnená iba osoba podľa § 456 O.z. a teda aj v predmetnom\nkonaní súd musel skúmať aktívnu legitimáciu, či žalobkyňa je účastníčkou hmotnoprávneho\nvzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok, nakoľko žalovaní jej aktívnu vecnú\nlegitimáciu namietali a z toho vyplynula aj potreba rozsiahleho dokazovania, ktoré žalovaní\nnavrhli. Žalovaní predloženým geometrickým plánom preukazovali duplicitné vlastníctvo\nv časti nehnuteľnosti, ku ktorej sa žalobkyňa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia\na v ďalšej časti tvrdili, že túto časť odkúpila obec v 70-tych rokoch min. storočia za účelom\nvybudovania obecnej cesty a predkladali k ním tvrdeným skutočnostiam dôkazy\na navrhovali dokazovanie. V tomto smere išlo o skutkovú zložitosť sporu, nakoľko\nžalobkyňa svoje vlastnícke právo odvíjala od dedenia po svojich právnych predchodcoch,\npo ktorých zdedila nehnuteľnosti uvedené v ded. rozhodnutiach v PK stave v stave\nneidentickom a jej spoluvlastnícke podiely boli zapísané v katastri nehnuteľnosti na LV ako\n\n8\n\nparc. CKN na základe geometrického plánu, ktorý k zápisu predložila. Aj keď parcela bola\nv dedičskom konaní prejednaná v stave PK, nemožno hovoriť o prevode vlastníckeho práva\nz poručiteľa na dediča, ale len o prechode vlastníctva veci v dôsledku udalosti, s ktorou\nzákon spája uvedené právne následky (smrť poručiteľa) a zaradenie určitej veci do aktív\ndedičstva nie je nezvratným dôkazom vlastníctva toho, kto vec nadobudol podľa uznesenia o\ndedičstve. V danom prípade žalobkyňa nadobudla spoluvlastnícke podiely podľa PK stavu v\nstave neidentickom a geometrický plán taktiež nemôže byť dôkazom o vlastníctve. To slúži\nlen na deklarovanie právneho stavu, ku ktorému došlo ku dňu smrti a pre dedičov má\nvýznam legitimácie, keďže osvedčujú ich postavenie ako právnych nástupcov poručiteľa.\nPrávni predchodcovia žalovaných nadobudli susednú nehnuteľnosť kúpnou zmluvou v PK\nstave od právnych predchodcov žalobkyne a obec taktiež nadobudla vlastnícke právo k\nsusedným nehnuteľnostiam od právnych predchodcov žalobkyne. Všetky nehnuteľnosti v\nminulosti tvorili jednu parcelu, ktorá bola GP v roku 1963 rozdelená a v takomto\nrozdelenom stave boli novovytvorené parcely predmetom následných prevodov a to v PK\nstave. Následne sa vykonávali zápisy v EN stave. Súd sa preto musel zaoberať obranou\nžalovaných, podloženou konkrétnymi dôkazmi a návrhmi na vykonanie dokazovania, túto\nprávne vyhodnotiť a vysporiadať sa so všetkými dôkazmi.\nSúd v predmetnej veci priebežne konal, v rámci primeraných časových možností\ndaných aj inými konaniami vedenými pred tunajším súdom v senáte sudkyne, vykonával\ndokazovanie v zmysle vývoja procesnej a dôkaznej situácie, ktorá vyplynula aj z návrhov\nsamotnej žalobkyne, rozhodoval o procesných návrhoch žalobkyne. Sama žalobkyňa\npodávaním rôznych námietok proti procesným rozhodnutiam súdu, odvolaní proti vydaným\nrozhodnutiam spôsobila, že súd sa musel jej námietkami a odvolaniami zaoberať a o nich\nrozhodovať, čím došlo k predĺženiu konania. V rámci kritérií a významu veci pre žalobkyňu\nje možné konštatovať, že v danom prípade nejde napríklad o osobno-statusový spor,\npracovný spor, či spor pre žalobkyňu inak existenčný.“\n3.3 Právny zástupca sťažovateľky v reakcii na uvedené vyjadrenie podpredsedu\nokresného súdu a zákonnej sudkyne v posudzovanom konaní zaujal takéto stanovisko:\n«Oddiel prvý\n\n9\n\nNebyť viacerých invektív podpredsedu Okresného súdu Žilina, smerovaných nie\nk veci sťažnosti ale proti advokátovi, v našom stanovisku by sme k neodôvodneným\nprieťahom v konaní mohli byť vcelku struční. Tieto invektívy s hmotnoprávnou stránkou\nkonania vo veci na OS Žilina ako ani so sťažnosťou na Ústavný súd v žiadnom prípade\nnesúvisia, takže je potrebné zaujať k nim stanovisko splnomocneného advokáta.\nVo Vyjadrení podpredseda OS arbitrárne, bez akýchkoľvek dôkazov popiera hneď dve\npráva. Po prvé, akoby advokát nemal voči svojmu klientovi žiadne povinnosti, chrániť jeho\npráva podľa § 25, ods. 2, býv. OSP, alebo § 89, ods. 1 a § 92, ods. 2, CSP.\nPodpredseda OS Žilina vo svojom Vyjadrení v podstate popiera aj právo\nsťažovateľky podať sťažnosť na ústavný súd, ak sa konanie bezdôvodne, bez opory v zákone\n„vlečie“ niekoľko rokov, pričom podpredseda tvrdí, že dva roky nekonania súdu,\nneslobodno považovať za niečo nezvyklého a súčasne predpojato, neodôvodnene tvrdí, že\nprieťahy v konaní spôsobovala práve sťažovateľka, pričom sťažovateľku „častuje“\nnevyberavými pojmami, obviňuje z niečoho čo vôbec nevykonala ani nikdy netvrdila.\nAbsurdne mimo akejkoľvek logiky označil spor o dlžnom nájomnom za dlhé roky\nneoprávnene obsadený pozemok sťažovateľky, že ide o „náročný spor“, čo si údajne\nvyžadovalo mnoho rokov preskúmať viacero vecí. Je preto nepochopiteľné, aké dôvody\nviedli podpredsedu okresného súdu k takýmto nepodloženým záverom, čím sa vlastne vyhol,\naby k dôvodom v sťažnosti na neodôvodnené prieťahy v konaní, sa kvalifikovane, na základe\nprávnych argumentov nejako zmysluplne a logicky vyjadril.\nAko príloha je k Vyjadreniu podpredsedu OS Žilina priložené Vyjadrenie samotnej\nsudkyne.\nZ Vyjadrenia konajúcej sudkyne sa dá vnímať to, že všetkému je údajne na vine\nsťažovateľka a súd nerobil nič iné, len riešil obštrukcie sťažovateľky. Preto sudkyňa spolu\ns podpredsedom OS Žilina považujú sťažnosť sťažovateľky za neoprávnenú. Z takéhoto\npostoju sudkyne k neoprávneným prieťahom v konaní sa nedá dopátrať, prečo vlastne\ninštitút sťažnosti na Ústavný súd vlastne jestvuje. Akoby sťažovateľka konala nejako\nilegálne a protiprávne.\nVzhľadom na takéto meritum sťažnosti obchádzajúce právne neakceptovateľné\ntvrdenia, je potrebné k nim obsahovo podať právny protivýklad, v zmysle princípov\n\n10\n\nprocesného práva, ako aj hmotnoprávne aspekty dôvodnosti sťažnosti sťažovateľky podať\nsťažnosť na neodôvodnené prieťahy v konaní.\nOddiel druhý\nBod prvý:\nPrávo podať sťažnosť na Ústavný súd SR podľa čl. 127, ods. 1 Ústavy SR, nemôže\nbyť predsa zo strany podpredsedu Okresného súdu Žilina, podľa názoru sťažovateľky, tak\nvágne odsúdené, akoby imidž okresného súdu, bola touto sťažnosťou nejako neomalene\npoškodená. Takéto vnímanie procesného i hmotného práva nemôže potom vo verejnosti\nvzbudiť dôveru v nestrannosť nielen konajúcej sudkyne, ale aj okresného súdu, v mene\nktorého takto vystupuje jeho podpredseda.\nBod druhý:\nK týmto jednoslovným sťažovateľku deklasujúcimi výrazmi, vo Vyjadrení napísaných,\ntreba povedať pravdu.\nPo a)\nČo sa týka vydania Platobného rozkazu sťažovateľka vôbec nikdy ani v sťažnosti ani\nv priebehu konania ani v odvolaní proti rozsudku z 23.11.2016, nijako a ničím\nnespochybnila predsa gramotnému občanovi jasný, právne zreteľný fakt, že o vydaní (alebo\nnariadení) Platobného rozkazu rozhoduje konajúci sudca. Lenže keď sudca nekonal\nv r. 2013 v zmysle príslušných ustanovení OSP, § 172-§ 175, ktoré neposkytuje súdu žiadnu\nmožnosť ignorovať právo, ktorého dodržiavanie vydaním platobného rozkazu je vymožiteľné\nod jedného z účastníkov sporu. Paragrafy o tom, sú veľmi jasné a nedvojzmyselné. Takže:\nv § 172, ods. 1, OSP sa hovorí o tom, že vydať PR, je možné vtedy, keď sa uplatňuje právo\nna zaplatenie peňažnej sumy. Ak súd nevydal PR, nariadi pojednávanie (§ 172, ods. 3).\nMiesto toho súd až 14.1.2014, zaslal poučenie pre navrhovateľa s tým, aby sa tento vyjadril,\nči trvá na pojednávaní alebo nie. Ak sa v PR uplatňuje právo, ktoré je v časti v zjavnom\nrozpore s právnymi predpismi, súd so súhlasom navrhovateľa vydá PR len v tej časti, ktorej\nsa zrejmý rozpor netýka. Je preto dôležité uviesť, že navrhovateľka súdny poplatok\nzaplatila, ale súd nevydal PR do desiatich dní § 172, ods. 8, OSP. Preto je zo zákona\nprávom sťažovateľky dozvedieť sa pravdu o tom, prečo teda súd hneď na samom začiatku,\nv r. 2013, v zmysle zákona nepostupoval. V priebehu celého konania, ako ani v rozsudku\nz 23.11.2016 (voči ktorému sa sťažovateľka odvolala) opísanie tejto nejasnosti chýba.\n\n11\n\nVyjadrenie obchádza právo sťažovateľky, dozvedieť sa prečo súd v r. 2013, nežiadal\nod odporcov podanie odporu voči PR. Takže títo, do Žiliny o nemuseli predložiť relevantné\nlistinné dôkazy, aby predišli vykonateľnosti PR. Aj týmto si súd hneď od začiatku vytvoril\npredpoklady svojich nasledujúcich, ďalších prieťahov v konaní. Je asi nesporné, že už v tom\nčase, súd tým vážne poškodil navrhovateľku, pretože odporcovia od samého začiatku\nkonania nepredkladali žiadne listinné doklady, ale pokúsili sa dokonca aj o podvod\n(uvedieme v ďalšom).\nSúd nekonaním spôsoboval v priebehu konania často veľké prestávky.\nPo b)\nŽe vyjadrenie sudkyne je „obrátením na ruby“ celého zdôvodnenia neodôvodnených\nprieťahov, zistí každý hoci len trošku v práve rozhľadený odborník, pretože popisu priebehu\nskutkových dejov príliš často chýba opora v nejakom právnom ustanovení, podľa ktorého\nsudkyňa postupovala, pretože tieto, vo väzbe na nič neriešiace zbytočné pojednávania,\nna ktoré nebola sudkyňa riadne pripravená, neviedli k vyriešeniu merita veci, nakoľko sa\nsudkyňa venovala mimoprocesným záležitostiam a pritom od samého začiatku konania\nvo veci vedome obchádzala právne záväzné ustanovenie § 216, ods. 1 CSP, že súd je\nviazaný žalobným návrhom žalobcu.\nŽiadna svojvôľa súdu, nemôže byť podľa názoru sťažovateľky interpretovaná ako\nzákonný postup súdu, zvlášť vtedy, ak sa súd absolútne podriadi nezákonnému želaniu\nprávneho zástupcu odporcov, keď ich spoločné podvrhy a obštrukcie akceptuje a nimi sa\nriadi aj pri vynesení rozsudku, ktorého vyhlásenie dňa 23.11.2016, bez prítomnosti\núčastníkov, ospravedlňoval tým, že rozsudok je „v štádiu doručovania“, str. 5., prvý odsek.\nPri pozornejšom čítaní vyjadrenia sudkyne sa dá ľahko zistiť, že to nemohla byť\nsťažovateľka, ktorá spôsobila neodôvodnené prieťahy v konaní. Napr. na str. 1., súd píše, že\nprvá ohliadka sa neuskutočnila preto, lebo nebolo sudkyni k dispozícii motorové vozidlo.\nInokedy sa pojednávanie neuskutočnilo preto, lebo až dodatočne sa ospravedlnil právny\nzástupca odporcov, čo nebolo iba raz. Z toho vidno, že sťažovateľka by mala viackrát\nzbytočne „prehnať“ 400 km (tam a späť) z jej bydliska v Bratislave do Žiliny.\nAby sa sťažovateľka i jej splnomocnený právny zástupca, pre ich trvale zlý zdravotný\nstav, ochránili pred takýmto postupom súdu, kedy pojednávania nič neriešili, požiadala\nsťažovateľka súd o možnosť, aby sa nasledujúce pojednávanie, ktoré bude vytýčené,\n\n12\n\nuskutočnilo v zmysle § 116 ods. 6, OSP prostredníctvom videokonferencie, na ktoré sú súdy\ntechnicko-technologicky vybavené. Táto jej žiadosť však bola súdom zamietnutá.\nZ celého vyjadrenia sudkyne sa stalo úplne jasným, na čo vlastne potrebovala toľko\ntzv. procesných a neprocesných technických úkonov, v takej jednoduchej veci, ako je dlžné\nnájomné za dva roky. Z vyjadrenia súdu sa nedá dozvedieť, prečo súd prijímal od\nžalovaných, pre gramotného človeka ľahko rozoznateľné rôzne podvrhy, ako „listiny\nspochybňujúce vlastníctvo navrhovateľky/sťažovateľky „a na takomto podvode, postaviť\npotom svoj rozsudok. Akoby v spore nezmyslene išlo o účastníkov, ktorí by si navzájom\nspochybňovali svoje vlastníctva.\nPo b)\nTakýmto subjektivistickým popisom časového a vecného priebehu konania sa\nsudkyňa snaží vytvoriť o sťažovateľke celkom skreslený obraz, že sťažovateľka v podstate,\npodľa súdu, nebojuje za svoje práva, ale „bojuje“ proti sudkyni, ktorá ju za takýto „postoj“\nmusí permanentne kárať. Takže Vyjadrenie podpredsedu súdu ako aj sudkyne sa\nsťažovateľke, pre v nich použité jednostranné výrazové prostriedky k ústavnej sťažnosti, javí\nako povrchné, málo zmysluplne vysvetľujúce.\nBod tretí\nAko rozsudok i priebeh konania dosvedčujú, že súd v konaní nepostupoval v zmysle\nprincípov procesného práva, pretože bol od samého začiatku jednoznačne neznámeho\ndôvodu, vnútorne presvedčený, že sťažovateľka nemá žiadne právo domáhať sa realizácie\nsvojho dedičstva.\nPreto ani na nepripravených pojednávaniach i ohliadke vôbec neurčovala, ktoré\nskutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považujú za nesporné,\nktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná, podľa § 171, ods. 1 druhá veta, CSP.\nBod štvrtý\nV nadväznosti na predchádzajúci bod je potrebné povedať zamlčovanú pravdu\no „ohliadke“. Sťažovateľke sú úplne jasné ustanovenia §§ 120-130, o dokazovaní\na hodnotení dôkazov, že toto je plne v nespochybniteľnej rozhodovacej právomoci súdu.\nLenže keď sa súd vyberie na vychádzku do okolia Žiliny do\n\na tam za pomoci\n\nprávneho zástupcu odporcov sami určujú, akú časť pozemku sťažovateľke vlastne okupujú,\nza žiadny dôkaz nemožno považovať.\n\n13\n\nVo vyjadrení sa nerozoberá, že sťažovateľka sa na nezákonnej ohliadky na mieste,\nospravedlnila z dôvodu nezabezpečenia jej ochrany (§ 116 ods. 2 OSP) pred možným\nagresívnym atakom zo strany odporcov (skúsenosť z minulosti) a pre neprítomnosť\nodborného geodeta. Pri akejkoľvek ohliadke okupovaných zahradných pozemkov, súd nemá\nzákonné oprávnenie predstierať, že je odborne geodeticky spôsobilý, určovať lomové body\nhraníc pozemkov, aby potom mohol v spore spravodlivo rozhodnúť. Súd neveriac LV\ns úradne overeným GP sťažovateľky (tzv. notorieta, pretože súd spochybnil oprávnenosť\nkatastra, že na základe zákona, môže viesť pohyb, t. j. zmenu vlastníkov na\nnehnuteľnostiach, čím súd súčasne spochybnil aj oprávnenie katastra, vydávať LV),\nnekompromisne, vyslovene účelovo (aby pravda nevyšla najavo), odmietal aby ohliadku\nhraníc pozemkov definoval na mieste kvalifikovaný geodet. Pre rozhodnutie súdu potom\nmohli byť jednoducho (obrazne povedané za 5 minút), na následnom pojednávaní\nporovnávať „papiere odporcov“ so skutočnosťou, aby tak lož odporcov vyšla ihneď najavo.\nTo súd neuskutočnil, čím potvrdil, že nerešpektuje § 127, ods. 1, OSP. Naprosto nikto iný,\nokrem kvalifikovaného geodeta, nemá právo, ani spôsobilosť určovať lomové body hranice\nmedzi dvomi pozemkami. Pritom súdu pri ohliadke akosi podivuhodne „uniklo“, že\nodporcovia aj plotom si ohradili pozemok sťažovateľky.\nSúd žiadnou ohliadkou bez geodeta so satelitným zameriavačom, absolútne nič\nnemôže zamerať.\nNa neodôvodnenom „vyšetrovaní“ vlastníctva sťažovateľky, ktoré nie je meritum\ntohto sporu, súd potreboval enormné množstvo skoro až tisícku dní. Ale na to, aby teda\n„vyšetril“ (keď už si súd prisvojil právomoci policajného vyšetrovateľa a prokurátora) aký\nrozsah pozemku sťažovateľky neoprávnene, nezákonne, trestuhodne dlhé roky zaberajú\nodporcovia čo je meritum sporu, to súd „vybavil“, nezákonnou, laickou „ohliadkou\nna mieste“.\nPodľa názoru sťažovateľky, keby pri každom spore o dlžnom nájomnom z titulu\nbezdôvodného obohatenia, mali súdy na Slovensku mať skúmať iba „tzv. prejudiciálnu“\notázku vlastníctva navrhovateľov, tak takéto spory pre ich súčasnú početnosť, by podľa\nkvalifikovanej prognózy, v hodnote a rozpätí od 20 do 500 € (prevzaté z dostupných\nzverejnených údajov), ktorú stručne excerpuje sťažovateľka, tak by mohli byť takéto drobné\n\n14\n\nspory právoplatne skončené niekedy v rozpätí rokov 2050-2070. Je to istotne absurdné, ale\npráve takýmto absurdným smerom, neznámo čím a kým motivovaný, sa vydal konajúci súd.\nBod piaty\nNaprosto neodôvodnená kriminalizácia navrhovateľky a prítomnosť „ducha“\nantisemitizmu v priebehu konania je čitateľná aj v rozsudku. Týmto počinom súd prispel\nk tomu, aby tortúru svojich predkov prežila v súčasnosti opätovne aj sťažovateľka.\nJe\n\npreto\n\npodľa\n\nnázoru\n\nsťažovateľky\n\nnesporné,\n\nže\n\nsúd\n\nsvojvoľným\n\npretransformovaním žaloby o bezdôvodnom obohacovaní odporcov, na „žalobu“ proti\nnavrhovateľke že bolo „spochybnené jej vlastníctvo“, aby tak vyhovel želaniu odporcov,\nčím nezákonne menil postavenie účastníkov sporu. Na takúto manipuláciu so žalobou nemá\nsúd žiadne zákonné oprávnenie. Takýto asi štandardne sa opakujúci spor, o nemorálne\nkonajúcich odporcoch, ktorí písomne priznali sťažovateľke že jej vlastníctvo nezákonne\nokupujú, tak sa sťažovateľka žalobou o nájomné, snažila dostať svoje vlastníctvo do\nzákonných rámcov, súd zneužil na akési svoje posmechovanie sa z holocaustu, čo je aj\nz ústavného hľadiska na Slovensku neprípustné. Nielen Ústava SR ale aj právo Európskej\núnie nepripúšťa aby bol niekto z rasových dôvodov prenasledovaný a poškodzovaný na\nsvojich právach.\nBod šiesty\nSťažovateľka si vôbec nemyslí, že by súd mal spĺňať jej želania. Ale ak súd nechce,\nodmieta, bagatelizuje zákon, európske právo, pravdu i skutočnosť, ponižuje a zosmiešňuje\nsťažovateľku/navrhovateľku, ignoruje aj ďalšie vecné i právne skutočnosti, musela\nsťažovateľka na to vo svojom odvolaní proti rozsudku z 23.11.2016, reagovať.\nSťažovateľka veľmi dobre vie, že nemá žiadne právo hodnotiť sudcov, ale keď je súd\nz neznámych dôvodov a motívov rozhodnutý sťažovateľku bezdôvodne perzekvovať, tak sa\nsťažovateľka takejto neodôvodnenej, svojvoľnej perzekúcii, zo strany súdu musí brániť.\nO spravodlivom súdnom konaní nehovorí ani postup súdu keď ignoruje, že\nsťažovateľka, miesto toho, aby oprávnene očakávala od súdu ochranu svojich práv, podľa\nústavy i zákonov SR, ako aj práva Európskej únie, tak sťažovateľka úplne naopak, dlhé roky\nprakticky a dokázateľne čelí trýzneniu a perzekúcii zo strany konajúceho súdu prvej\ninštancie, ktorý demonštruje, že odporcom je odhodlaný pomáhať za každých okolností.\n\n15\n\nVždy však na úkor práv sťažovateľky. Z konania a dôvodov súdu má sťažovateľka asi právo\na možnosť takéto konštatovanie odvodzovať.\nBod siedmy\nSťažovateľka si myslí, že je oprávnená konštatovať, že súd v celom priebehu konania\npreukazoval, že nehodlal proti odporcom chrániť vlastnícke právo sťažovateľky, zaručené\nÚstavou SR, čo dokazujú to ďalšie riadky:\nKataster v Žiline, ako zo zákona oprávnený správny orgán, vybavený príslušnými\nprávomocami, riadne, na základe historicky vyhotovovaných geometrických plánov – máp,\nmajetkových podstát, vykonal zápis zdedených pozemkov a vystavil listy vlastníctva dedičom\n(a teda aj navrhovateľke/sťažovateľke).\nNeodôvodnené prieťahy v konaní boli súdom spôsobované aj preto, lebo podľa\nnázoru sťažovateľky, súd ignoroval v tomto konaní i v rozsudku mnohé z ustanovení nielen\nzákladných právnych kódexov, upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní, ale\naj ďalších zákonov o čom sa vo vyjadreniach nič nehovorí.\nSťažovateľka môže preto kompetentne tvrdiť, o čom všetkom presahujúcom, čo riešia\ncelkom iné ustanovenia z právnych predpisov, čo súd pripojil k meritu veci, a čo je\nzobrazené aj v rozsudku:\n- o jej predkoch\n- o žalobe o vlastníctvo\n- o žalobe o dedičstvo\n- o žalobe o ústavnom práve v otázke vlastníctva\n- o zákone o osobnej identite\n- o dedičstve samotnom\n- o stavebnom poriadku\nIgnorovaním stavebného zákona a stavebného poriadku si súd prisvojil aj právomoc\nstavebného úradu schvaľovať stavby, čím chcel vyjsť v ústrety odporcom, aby ich nelegálne\nstavby na pozemku sťažovateľky boli takto súdom mimozákonne, navždy, legalizované. To je\npríkry rozpor so zákonmi.\nOddiel tretí\nBod prvý\n\n16\n\nZ posudzovaných Vyjadrení neinformovaný čitateľ by sa nedozvedel, ako konajúca\nsudkyňa sa opakovane dožadovala na Okresnom úrade Žilina, odbor katastra, aby jej tento\npredkladal do „vyšetrovania“ rôzne vyjadrenia. Sudkyňa tým neustále pri obhajovaní\nnezákonných želaní odporcov spochybňovala vlastníctvo sťažovateľky s nejakou snahou\npreukázať takýmto „dôkazom“, že sťažovateľka nie je vlastníčkou ňou deklarovaných\npozemkov vo\n\n, kde sudkyňa riešila dve veci sťažovateľky.\n\nPodpredseda súdu akcentuje iba čas po podaní sťažnosti. Akoby sa predtým v konaní\nnič nedialo. Uvádza iba dátum rozsudku v konaní 7C/295/2013 z 23.11.2016, ale neuvádza,\nže sťažovateľka sa proti zatiaľ neprávoplatnému rozsudku v lehote, dňa 7.12.2016,\nodvolala. Ak by sťažovateľka tento nedostatok vo Vyjadrenie nedoplnila, informácia pre\nÚstavný súd by nebola kompletná. Nazdáva sa preto, že by pre Ústavný súd mohla uviesť\nv ďalšom niekoľko okruhov z odvolania proti tomuto napadnutému rozsudku.\nPodpredseda okresného súdu sa asi necítil byť nad vecou a preto na viacerých\nriadkoch svojho Vyjadrenia k sťažnosti sa vyjadruje obviňujúco, s typom vyjadrení\nneobvyklých pre predstaviteľa štátnej správy súdu, ktorí sú podľa ustanovenia § 74, ods. 1,\npísm. d), f) zákona č. 757/2004 Z.z., povinní dohliadať nad zákonnosťou na danom súde.\nTakže neprekvapuje, že Vyjadrenie nie je prejavom nestrannosti, ale prezrádza určitý\nzáujem na výsledku sporu, poškodzujúcim práva sťažovateľky.\nTakýmito formuláciami by chcel navodiť predstavu, že konajúce súdy nemajú žiadne\nzáväzné právne normy, ktorými sa pri vedení konania mali pridŕžať. Akoby sudca nemusel\nrešpektovať to čo danej veci požadujú zákony - OZ, OSP, alebo CSP, alebo zákony\n757/2004 Z.z., 385/2000 Z.z. Vo Vyjadrení sú zväčša na ospravedlnenie nekonajúcej\nsudkyne uvádzajú iba právne irelevantné dôvody, ktorými podľa názoru sťažovateľky\nnemôžu dlhoročné neodôvodnené prieťahy v celkom jednoduchej veci ospravedlniť.\nBod druhý\nV sťažnosti na neodôvodnené prieťahy v konaní sťažovateľka predsa uviedla, že\nnávrh na vydanie platobného rozkazu súdom, podala až potom, keď sa márne snažila\ndosiahnuť, aby odporcovia vo veci odmietali opustiť nezákonne okupovanú a nimi\nvyužívanú parcelu sťažovateľky. Až potom nasledoval súd. Návrhom na vydanie Platobného\nrozkazu v r. 2013, z titulu bezdôvodného obohacovania za dlžné nájomné za dva roky (bez\nzmluvy, v zmysle Občianskeho zákonníka) Dokumentuje to výpočet nájomného za tieto roky,\n\n17\n\nčo sťažovateľka ako vlastníčka, určila iba symbolickou (nie trhovou) cenou 2€/m2/rok. Za\ndva roky je to 1148,00 €. A takýto nenáročný spor podpredseda súdu vo svojom Vyjadrení,\noznačuje ako náročný. Je úplne neznáme akou právnou úvahou bol vedený podpredseda\nokresného súdu pri tomto tvrdení.\nBod tretí\nKeďže sudkyňa identicky s touto vecou 7C/295/2013, postupovala aj vo veci\n7C/296/2013, musia byť na viacerých miestach identické aj stanoviská sťažovateľky\nk Vyjadreniam podpredsedu okresného súdu. Identicky v tom zmysle, že v konaniach, kde sú\nrozdielne iba mená a priezviská odporcov „zmiešavaním“ obdobnej problematiky jedného\nkonania s druhým, súdu neodôvodneným splývaním dôvodov, vytvárala pseudo právne\nproblémy v oboch konaniach. Preto aj sťažnosti na Ústavný súd SR, voči takémuto postupu\nkonajúcej sudkyne, sa predsa nemôžu významne odlišovať, nech by ich podal ktokoľvek.\nJe neobvyklé, že podpredseda okresného súdu do svojho Vyjadrenia vložil\nsubjektivistické slangové výrazy „pomsta“, „šikanózne“, atď. čo je právne, bez dôkladných\na presvedčivých dôkazov neprípustné. Pretože sťažnosť bola na ÚS SR, po neúspešnej snahe\nsťažovateľky u predsedu okresného súdu, aby sa zasadil za odstránenie neodôvodnených\nprieťahov v konaní v tejto veci. Takže nič sťažnosť nepredbiehala a bola podaná viac ako 1\nrok predtým, ako sudkyňa vyhlásila svoj rozsudok 23.11.2016 a dodnes sťažovateľka nevie,\nči jej odvolanie proti tomuto rozsudku už bolo zaslané na odvolací Krajský súd Žilina,\npretože dodnes neobdržala ani výzvu na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie.\nA odvtedy je to už ďalších 47 dní.\nV sťažnosti na ÚS SR boli v zmysle zákona uvedené viaceré dlhšie etapy z lehoty\nnečinnosti súdu (napr. za rok 2014 to bolo 365 dní), ako aj zdôvodnenie, ako nekonaním\nsúdu bola sťažovateľka ukrátená na svojich právach, pretože súd nepostupoval v zmysle\nustanovenia definovaného v § 6 OSP, čo jej spôsobuje škodu veľkého rozsahu, ktorú však\nv predkladanej sťažnosti na neodôvodnené prieťahy v konaní si predsa neuplatňovala.\nV sťažnosti sa domáhala opäť v zmysle zákona iba nemateriálnej ujmy, ktorá jej vznikla\nvinou súdu jeho nekonaním dnes už v dĺžke času je to 1163 dní, ku ktorým treba pripočítať\naj 61 dní k vyžiadaniu si podania stanoviska k Vyjadreniu. Takže celkový počet dní\nprieťahov je už 1224 dní, čo sú už 3 roky.\n\n18\n\nNa svoju obranu sťažovateľka musí uviesť, že v sťažnosti nebolo napísané absolútne\nnič osobného, znevažujúceho, proti konajúcej sudkyni, ako to nepravdivo tvrdí podpredseda\nsúdu. Čo uskutočnila sudkyňa po podanej ústavnej sťažnosti, bolo zase o ďalších\nneodôvodnených prieťahoch, ktoré tak vzrástli o ďalší rok. Toto predstaviteľ podpredseda\nokresného súdu obchádza a nie je vecný a nezaujatý vo vyjadrovaní, kryjúc sa\nneopodstatnenými a pre meritum sťažnosti nepodstatnými právnickými frázami.\nVyjadrenie stráca právnu vierohodnosť pretože pseudoprávnické frázy, nemôžu\nnijako zakryť neodôvodnené prieťahy v konaní, podľa názoru sťažovateľky, nesporne\nzavinené súdom. Z vyjadrenia podpredsedu okresného súdu možno vyvodiť, vnímanie práva\nzo strany štátnej správy Okresného súdu Žilina má určité rezervy.\nBod štvrtý\nKonajúca sudkyňa štátne úradné dokumenty nihilizovala, čo nie je prípustné podľa\nčl. 11, ods. 4, CSP. Celé mesiace, presne ako policajný vyšetrovateľ, aj v časti bývalého\nČeskoslovenska „vyšetrovala“ sťažovateľku a jej predkov až do „5 kolena“, z nejakého\npodvodu, aby „objavila“ niečo v prospech odporcu. A to len preto, aby odporca mohol\nnaďalej čo možno najdlhšie, nezákonne pokračovať vo využívaní vlastníctva sťažovateľky\na brať z neho benefity. Je teda podľa názoru sťažovateľky nesporné, že sudkyňa absolútne\nneodôvodneným kriminalizovaním, perzekvovala sťažovateľku, čo nemožno vyvrátiť\nžiadnym nezmyselným tvrdením, ako sa to snaží na škodu sťažovateľky robiť podpredseda\nokresného súdu, ktorý odmieta vidieť zreteľne, ďalšie roky prieťahov v konaní,\nprezentované v rozsudku z 23.11.2016, ktorý musel byť odvolaním napadnutý\nsťažovateľkou, v zmysle § 363 CSP.\nÚstavnému súdu musíme doložiť ešte aj to, čo je už v sťažnosti uvedené ale k náprave\ndodnes nedošlo. Konajúca sudkyňa si úplne svojvoľne pre nejaký svoj osobný záujem,\npripojila ku konaniu o dlžnom nájomnom, pod zámienkou prejudiciality, ku konaniu vo veci,\n(hoci prejudicialitu v zmysle § 194 CSP v r. 2014 platný OSP takto neriešil) dedičský spis\nsťažovateľky, ktorý bol v konaní o nájme absolútne nepotrebný a teda nezmyselný. Ako\nsťažovateľka na OS Žilina zistila, tento jej dedičský spis bol viackrát zapožičiavaný\nneznámym osobám, na neznáme účely, a dodnes ho na domiciliový súd v Bratislave sudkyňa\nnevrátila. A pritom predstaviteľ štátnej správy súdu, neodôvodnene a nepravdivo tvrdí, že\ntento dedičský spis vlastníctvo sťažovateľky „iba údajne“ preukazuje. Pričom otázka\n\n19\n\nvlastníctva sťažovateľky alebo jej dedičstvo, nebola vôbec ani vzdialene, predmetom\nsúdneho sporu. Sudkyňa v súčinnosti (nie pod zákonným dohľadom) so štátnou správou\nOkresného súdu Žilina, úporne, a podľa názoru sťažovateľky dlhé roky nezákonne, aj\nnapriek rozsudku z 23.11.2016, zadržiavajú tento dedičský spis sťažovateľky, aby jej\nznemožňovali dokončiť jej znovu objavené dedičstvo, čo možno asi považovať za\nporušovanie práva 79 ročnej sťažovateľky dokončiť zákonné dedičstvo, podľa §§§ 460-487\nObč. zákonníka. (...)\nOddiel štvrtý\nSťažovateľka sa nazdáva, že Vyjadrenie podpredsedu okresného súdu Žilina, ako aj\nvyjadrenie sudkyne je svojim obsahom iba neúčinnou obranou nekonajúcej sudkyne\na vzhľadom na vyššie uvedený rozbor týchto Vyjadrení, ako aj vecného a hmotnoprávneho\npriebehu konania, sa sťažovateľka domáha toho, aby Ústavný súd SR pri svojom\nrozhodovaní tieto Vyjadrenia nebral do úvahy, pretože neprispeli k vyjasneniu právnych\notázok sťažnosti.\nOddiel piaty\nSťažovateľka považuje ústne pojednávanie v takejto jednoduchej veci, že by Ústavný\nsúd zbytočne zaťažovalo, pretože predložené dôkazy o neodôvodnených prieťahoch\nv súdnom konaní už súčasnosti predstavujú rozsahu 1163 dní, čo sú 3 roky a 68 dní, takže\nposkytujú Ústavnému súdu SR, dostatočný podklad pre jeho rozhodnutie. Preto\nsťažovateľka netrvá na ústnom pojednávaní v predmetnej veci.»\n3.4 Právny zástupca sťažovateľky doplnil svoje vyjadrenie zo 6. februára 2017,\npričom v tomto dodatku uviedol:\n«DODATOK (DOPLNENIE)\nDňa 10.1.2017 sme Ústavnému súdu SR v lehote zaslali Vyjadrenie k Stanovisku OS\nŽilina, vo veci našej sťažnosti. Spis. zn. II. ÚS 381/2016 o neodôvodnených prieťahoch\nv konaní.\nV predmetnom Vyjadrení OS Žilina, jeho podpredseda Ústavnému súdu SR uviedol,\nže sťažovateľka neodôvodnene očakáva od prvostupňového súdu, že tento bude v jej veci\nkonať v „hodine“, hoci prieťahy sú už 3 ročné.\n\n20\n\nSťažovateľka preto predkladá ďalší dôkaz o tom, že nikdy neočakávala, že by\nprvostupňový súd mal konať v jej veci „v hodine“.\nK tomuto nášmu Stanovisku musíme doplniť, že 1.2.2017 sme museli podať ďalšiu\nsťažnosť (už tretiu vo vysokom seniorskom veku sťažovateľky r. nar.\n\n) predsedovi OS\n\nŽilina JUDr. Danielovi Bérešovi o pokračujúcich neodôvodnených prieťahoch v konaní\nspis. zn. 7C/295/2013, nakoľko od vynesenia rozsudku 23.11.2016 uplynulo k dnešnému dňu\nuž ďalších 75 dní, keď súd nevykonal žiadny, ani len jednoduchý, technicko-administratívny\núkon.\nDodnes tak nie je známe, či súd naše odvolanie voči tomuto rozsudku súdu prvého\nstupňa zaslal odporcom na vyjadrenie, nevyzval nás, ako navrhovateľa na zaplatenie\nsúdneho poplatku za odvolanie, preto nie je tiež známe, či naše odvolanie bolo už zaslané\nvyššiemu odvolaciemu Krajskému súdu Žilina. Takže máme zasa obavy, že neodôvodnené\nprieťahy v konaní budú nekonaním súdu prvého stupňa, aj naďalej narastať.»\n4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona\no ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa\ns ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva na\nprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.\nII.\n5. Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania\na z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento relevantný priebeh\na stav konania vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 7 C 295/2013:\nDňa 19. septembra 2013 podala sťažovateľka okresnému súdu návrh na vydanie\nplatobného rozkazu na zaplatenie 716 € s prísl. (z titulu bezdôvodného obohatenia za\nužívané pozemky) proti\n\n(ďalej len „odporca“) a\n\n(spolu\n\nďalej len „odporcovia“).\nDňa 8. októbra 2013 okresný súd vyzval sťažovateľku na úhradu súdneho poplatku\nza podaný návrh. Sťažovateľka tejto výzve vyhovela 18. októbra 2013.\n\n21\n\nDňa 11. novembra 2013 súd vydal uznesenie č. k. 7 C 295/2013-13, ktorým uložil\nodporcom povinnosť vyjadriť sa k návrhu v stanovenej lehote.\nDňa 2. decembra 2013 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľky.\nDňa 6. decembra 2013 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcov.\nDňa 18. februára 2014 okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 19. marec 2014,\npričom sťažovateľke spolu s predvolaním zaslal aj písomné vyjadrenie odporcov.\nDňa 20. februára 2014 bolo súdu doručené podanie sťažovateľky, v ktorom\nnamietala, že nebol vydaný platobný rozkaz, a žiadala o uplatnenie dôvodu osobitného\nzreteľa vzhľadom na jej vek, keďže dosiahla 75 rokov. Zároveň žiadala, aby sa\npojednávanie konalo za jej prítomnosti.\nDňa 26. februára 2014 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľky\no zaslanie uznesenia č. k. 7 C 295/2013-13; súd obratom odpovedal, že nejde o dokument,\nktorý je potrebné jej doručovať.\nDňa 6. marca 2014 bolo súdu doručené stanovisko sťažovateľky k vyjadreniam\nprotistrany.\nDňa 18. marca 2014 manžel sťažovateľky telefonicky ospravedlnil jej neúčasť na\nnariadenom pojednávaní z dôvodu jej náhleho a ťažkého ochorenia. Zároveň požiadal súd\no odročenie pojednávania.\nDňa 19. marca 2014 bolo súdu doručené písomné ospravedlnenie neúčasti\nsťažovateľky spolu s lekárskym potvrdením. Na pojednávanie sa dostavili odporcovia,\navšak z uvedených dôvodov bolo pojednávanie odročené na 23. apríl 2014.\nDňa 20. marca 2014 bola sťažovateľka predvolaná na pojednávanie.\nDňa 22. apríla 2014 telefonicky ospravedlnili svoju neúčasť na nariadenom\npojednávaní odporcovia, a to zo zdravotných dôvodov odporcu. Odporca však nepredložil\npotvrdenie od lekára o tom, že zdravotný stav mu neumožňuje zúčastniť sa pojednávania.\nDňa 23. apríla 2014 sa uskutočnilo pojednávanie za prítomnosti sťažovateľky a bez\nodporcov, ktoré bolo odročené na 11. jún 2014 na účely predloženia ďalších dôkazov\nsťažovateľkou.\nDňa 28. apríla 2014 bolo odporcom zaslané predvolanie.\nDňa 15. mája 2014 bola súdu doručená listinná dokumentácia od sťažovateľky.\n\n22\n\nDňa 11. júna 2014 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom sa odporcovia\npredložením listinných dôkazov snažili spochybňovať vlastníctvo sťažovateľky, ktorá\nnaopak,\n\npredložila\n\nlistinné\n\ndôkazy\n\npreukazujúce\n\njej\n\nvlastníctvo\n\nk predmetným\n\nnehnuteľnostiam. Pojednávanie bolo odročené na 3. september 2014, pretože obidve strany\nnavrhli vykonať ďalšie dokazovanie.\nDňa 22. augusta 2014 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľky, ktoré\nobsahovalo vyjadrenie geodetky na tvrdenia odporcov.\nDňa 3. september 2014 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom súd oznámil\nprítomným účastníkom konania, že v dôsledku námietok odporcov bude prejudiciálne\nskúmať nadobudnutie vlastníckeho práva sťažovateľkou a na tento účel na návrh odporcov\nsi pripojí súvisiaci dedičský spis, na čo sťažovateľka súdu oznámila, že ďalšieho\npojednávania sa nezúčastní, pretože sú to obštrukcie. Pojednávanie bolo odročené na\n3. november 2014 na účely ďalšieho dokazovania.\nDňa 18. septembra 2014 súd požiadal Okresný súd Bratislava I o zapožičanie\ndedičského spisu.\nDňa 30. septembra 2014 bola súdu doručená odpoveď, že konanie pod uvedenou\nspisovou značkou sa na Okresom súde Bratislava I nevedie.\nDňa 2. októbra 2014 súd zaslal opätovnú žiadosť o zapožičanie dedičského spisu pod\ninou spisovou značkou na Okresný súd Bratislava I.\nDňa 3. októbra 2014 bol žiadaný spis zapožičaný.\nDňa 23. októbra 2014 bolo súdu doručené stanovisko sťažovateľky k tvrdeniam.\nDňa 27. októbra 2014 bolo súdu doručené doplnenie dokazovania, ospravedlnenie\nneúčasti sťažovateľky na pojednávaní a jej žiadosť o nariadenie nového termínu\npojednávania.\nDňa 3. novembra 2014 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na\n27. november 2014 na vykonanie ohliadky na mieste samom. Sťažovateľka svoju\nneprítomnosť na pojednávaní ospravedlnila a navrhla miestnu ohliadku na mieste samom za\núčasti geodetky.\nDňa 7. novembra 2014 bola sťažovateľka predvolaná na miestnu ohliadku.\nDňa 21. novembra 2014 sťažovateľka namietala zmätočnosť jej predvolania na\nmiestnu ohliadku, ospravedlnila svoju neúčasť na nariadenej miestnej ohliadke a požiadala\n\n23\n\no stanovenie nového termínu miestnej ohliadky z dôvodu kolízie termínov s pojednávaním\nna Okresnom súde Bratislava I.\nDňa 26. novembra 2014 okresný súd na návrh sťažovateľky zrušil pôvodný termín\nmiestnej ohliadky.\nDňa 27. novembra 2014 bol súdu doručený návrh sťažovateľky, ktorým rozšírila\nžalobný návrh a domáhala sa zaplatenia 740 €.\nDňa 1. decembra 2014 sťažovateľka zaslala súdu svoje stanovisko k doterajšiemu\nkonaniu.\nDňa 3. marca 2015 súd nariadil ohliadku na 31. marec 2015, avšak z dôvodu, že\nv uvedený deň nebolo k dispozícii služobné vozidlo, bol určený nový termín miestnej\nohliadky na 9. apríl 2015.\nDňa 20. marca 2015 bola súdu doručená námietka zmätočnosti predvolania na\nmiestnu ohliadku, v ktorej sťažovateľka zdôrazňuje svoj seniorský vek a pobyt v Bratislave,\nna ktorý súd neberie ohľad. V námietke taktiež upozorňuje na potrebu prítomnosti geodeta.\nV prípade, že sa má vykonať „laická“ ohliadka bez prítomnosti geodeta, sťažovateľka\nvopred ospravedlňuje svoju neprítomnosť.\nDňa 24. marca 2015 súd zaslal sťažovateľke vyjadrenie, v ktorom uvádza, akým\nspôsobom prihliadol pri stanovení ohliadky na jej vek a reagoval na tvrdenú zmätočnosť\npredvolania.\nDňa 8. apríla 2015 bolo súdu doručené ospravedlnenie neúčasti sťažovateľky na\nohliadke.\nDňa 9. apríla 2015 sa uskutočnila ohliadka miesta bez prítomnosti sťažovateľky.\nDňa 23. júla 2015 okresný súd uznesením č. k. 7 C 295/2013-242 pripustil zmenu\nžalobného petitu.\nDňa 4. septembra 2015 bol súdu doručený návrh sťažovateľky na opravu uvedeného\nuznesenia.\nDňa 14. septembra 2015 súd vydal uznesenie č. k. 7 C 295/2013-252, ktorým návrh\nsťažovateľky na opravu uznesenia č. k. 7 C 295/2013-242 zamietol.\nDňa 23. júna 2015 okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 19. október 2015.\n\n24\n\nDňa 13. októbra 2015 bolo súdu doručené podanie sťažovateľky, ktoré obsahovalo\nodvolanie voči uzneseniu č. k. 7 C 295/2013-252 a zároveň návrh, ktorým sťažovateľka\nrozšírila svoj pôvodný žalobný návrh na zaplatenie sumy 1 480 € s prísl.\nDňa 14. októbra 2015 bolo súdu doručené ospravedlnenie neúčasti sťažovateľky na\nnariadenom pojednávaní so žiadosťou o jeho odročenie až do času, kedy bude o jej odvolaní\nrozhodnuté, a tiež so žiadosťou, aby sa najbližšie pojednávanie konalo formou\nvideokonferencie alebo inými prostriedkami komunikačnej technológie.\nDňa 19. októbra 2015 sa uskutočnilo pojednávanie bez prítomnosti sťažovateľky,\nktoré bolo odročené na neurčito aj na účely predloženia spisu odvolaciemu súdu.\nDňa 29. októbra 2015 okresný súd predložil spis Krajskému súdu v Žiline (ďalej len\n„krajský súd“), aby rozhodol o podanom odvolaní sťažovateľky.\nDňa 30. novembra 2015 krajský súd uznesením č. k. 9 Co 686/2015-278 napadnuté\nuznesenie okresného súdu č. k. 7 C 295/2013-252 potvrdil.\nDňa 3. februára 2016 bol spis vrátený okresnému súdu.\nDňa 1. marca 2016 okresný súd uznesením č. k. 7 C 295/2013-282 pripustil zmenu\nžalobného petitu.\nDňa 19. mája 2016 okresný súd uznesením č. k. 7 C 295/2013-288 zamietol návrh\nsťažovateľky na uskutočnenie pojednávania formou videokonferencie. V rovnaký deň bolo\nvo veci nariadené pojednávanie na 1. jún 2016.\nDňa 30. mája 2016 bolo súdu doručené odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu č. k.\n7 C 295/2013-288 a ospravedlnenie jej neúčasti na nariadenom pojednávaní.\nDňa 1. júna 2016 súd predložil spis krajskému súdu, aby rozhodol o opravnom\nprostriedku sťažovateľky.\nDňa 26. júla 2016 bolo okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu č. k.\n9 Co 226/2016-304, ktorým ostatné odvolanie sťažovateľky bolo odmietnuté.\nDňa 13. septembra 2016 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 12. október 2016.\nDňa 5. októbra 2016 bola súdu doručená žiadosť odporcov o odročenie nariadeného\npojednávania z dôvodu kolízie termínov pojednávaní.\nDňa 6. októbra 2016 bolo súdu doručené ospravedlnenie neúčasti sťažovateľky na\nnariadenom pojednávaní z dôvodu jej mimoriadne zlého zdravotného stavu.\n\n25\n\nDňa 7. októbra 2016 okresný súd upovedomil účastníkov konania o nariadení nového\ntermínu pojednávania na 26. október 2016.\nDňa 20. októbra 2016 bolo súdu doručené opakované ospravedlnenie sťažovateľky\nz neúčasti na nariadenom pojednávaní z dôvodu jej mimoriadne zlého zdravotného stavu.\nSťažovateľka a jej právny zástupca súhlasili s pojednávaním bez ich účasti.\nDňa 26. októbra 2016 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie bez prítomnosti\nsťažovateľky, ktoré bolo na účely vyhlásenia rozsudku odročené na 23. november 2016.\nDňa 18. novembra 2016 bolo okresnému súdu doručené ospravedlnenie neúčasti\nsťažovateľky na odročenom pojednávaní s tým, že súhlasí, aby sa konalo bez jej účasti.\nDňa 23. novembra 2016 bol vyhlásený rozsudok č. k. 7 C 295/2013-342.\nDňa 7. decembra 2016 sťažovateľka podala odvolanie proti uvedenému rozsudku.\nIII.\n6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak\nporušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže\nprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)\nPodľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie\nsťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné\nzadosťučinenie.\n7. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či vo veci o zaplatenie\n716 € s prísl. (neskôr o zaplatenie sumy 1 480 € s prísl.) postupom okresného súdu v konaní\nvedenom pod sp. zn. 7 C 295/2013 dochádzalo k porušovaniu základného práva\nsťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.\n\n26\n\nÚstavný súd pripomína, že predmet tohto konania bol vymedzený uznesením č. k.\nII. ÚS 831/2016-22 o prijatí veci na ďalšie konanie, a pokiaľ sťažovateľka namieta aj iné\naspekty práva na spravodlivé súdne konanie než právo na konanie bez zbytočných\nprieťahov (napr. že miestna ohliadka „bola nezákonná“, okresný súd si mal prisvojiť\n„aj právomoc stavebného úradu schvaľovať stavby“, súd nezákonne „zadržiava dedičský\nspis“ a pod.), tieto námietky nie sú predmetom tohto konania pred ústavným súdom, ale\nmôžu byť predmetom napr. odvolacieho konania.\n8. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných prieťahov(...)\n9. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie\nzákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,\nv súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\nje odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia\nvšeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby\ndomáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až\nprávoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý\nznamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m.\nI. ÚS 41/02).\nJudikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo,\nalebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované\nv čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého\njednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie\núčastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho\nsúdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)\nv posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02,\nII. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.\n10. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie\nv napadnutom konaní mohlo byť po skutkovej stránke zložitejšie, pretože skutkové\n\n27\n\nposúdenie veci si vyžadovalo prejudiciálne skúmať vlastnícke právo sťažovateľky, pretože\nodporcovia sa v napadnutom konaní snažili preukázať, že v danej veci aspoň sčasti ide\no duplicitné vlastníctvo. Po právnej stránke možno danú vec považovať za štandardnú,\nnijako sa nevymykajúcu bežnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.\n11.\n\nPri\n\nhodnotení\n\npodľa\n\nďalšieho\n\nkritéria,\n\nteda\n\nsprávania\n\nsťažovateľky\n\nv preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne\nzohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom\nkonaní k zbytočným prieťahom. Pokiaľ sťažovateľka podala procesné návrhy (rozšírenie\nžaloby, žiadosť o odročenie pojednávania, odvolania), ústavný súd pripomína svoju\nustálenú judikatúru, podľa ktorej využitie možností daných navrhovateľom procesnými\npredpismi (napr. podľa v tom čase platného a účinného Občianskeho súdneho poriadku)\nna uplatňovanie a presadzovanie ich práva v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce\npredĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom\nsú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01). Sťažovateľka si za takýchto okolností musela byť\nvedomá toho, že dôjde k predĺženiu predmetného konania, a to bol tiež dôvod, že vec\nnemohla byť ukončená v kratšom časovom horizonte. Z uvedených dôvodov však správaním\nsťažovateľky neboli vyvolané zbytočné prieťahy v napadnutom konaní.\n12. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a konštatuje, že\nz prehľadu procesných úkonov zistených zo súdneho spisu, ktorý bol ústavnému súdu\nzapožičaný, vyplýva, že okresný súd od podania návrhu (19. septembra 2013) konal vo veci\nv podstate priebežne, pričom dbal na záujmy účastníkov konania, napr. tým, že nariaďoval\ntermíny dvoch súdnych pojednávaní (napadnutého konania vedeného pod sp. zn.\n7 C 295/2013 a konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 296/2013) v rovnaký\ndeň, aby sa sťažovateľka a ostatní účastníci konania nemuseli zúčastňovať pojednávaní\nv rôzne dni. Významnejšiu nečinnosť počas celého trvania napadnutého konania nemožno\npričítať okresnému súdu. Ústavný súd síce pripúšťa, že pri celkovom trvaní posudzovaného\nkonania v relatívne krátkom období od 26. novembra 2014 do 9. apríla 2015 (štyri mesiace)\nneboli úkony súdu vždy efektívne. Z judikatúry ústavného súdu však vyplýva, že nie každý\nzistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na\nprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis\n28\n\nmutandis I. ÚS 47/03 a v ňom odkaz na predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu).\nV okolnostiach danej veci ojedinelý a krátkodobý neefektívny postup súdu neovplyvnil\npodľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že vec bola napokon meritórne rozhodnutá\n23. novembra 2016 vyhlásením rozsudku. Napokon ústavný súd konštatuje, že napadnuté\nkonanie trvalo na okresnom súde celkove 2 roky a 9 mesiacov (v dôsledku využitia\nopravných prostriedkov sťažovateľkou sa spis 2x nachádzal na krajskom súde, celkove na\ndobu piatich mesiacov; toto obdobie nemožno pričítať na vrub okresnému súdu), vzhľadom\nna okolnosti danej veci toto obdobie je ešte z pohľadu čl. 48 ods. 2 ústavy akceptovateľné.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že nebolo možné z hľadiska\nkomplexného posúdenia napadnutého konania považovať postup okresného súdu v ňom za\nporušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\nzaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.\nPostup okresného súdu, aj keď nebol vždy efektívny, sa zjavne nevyznačuje takými\nvýznamnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle\nčl. 48 ods. 2 ústavy.\nZ uvedených dôvodov a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou\nústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.\n13. Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia označeného základného práva navrhla,\naby ústavný súd svojím rozhodnutím prikázal okresnému súdu konať vo veci bez\nzbytočných prieťahov, a domáhala sa aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia\na trov právneho zastúpenia.\nV zmysle ustanovenia § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde ak sa základné\nprávo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie\nalebo opatrenie zruší. V zmysle odseku 4 citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde\nmôže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj\nprimerané finančné zadosťučinenie. Z uvedeného vyplýva, že tieto výroky sú viazané na\nvyhovenie vo veci samej. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd vyslovil, že základné\n\n29\n\nprávo, ktorého porušenie sťažovateľka namietala, porušené nebolo, uvedenými návrhmi sa\npri svojom rozhodovaní už podrobnejšie nezaoberal.\n14. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému z účastníkov, aby úplne alebo sčasti\nuhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Keďže sťažovateľka v konaní neuspela,\nnepripadalo do úvahy, aby jej ústavný súd priznal náhradu trov konania.\n15. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené\nvo výroku tohto nálezu.\n16. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že právny zástupca\nsťažovateľky „obsahom svojich písomných prejavov“ neprispieval k dôstojnosti a vážnosti\núkonov (§ 38 Advokátskeho poriadku) v napadnutom konaní, a preto sa možno domnievať,\nže tak konal v rozpore s profesijnou etikou, ktorú je povinný dodržiavať (Preambula\nAdvokátskeho poriadku).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 23. marca 2017\n\n30", "vazby": {"registre": ["prieťahy", "prieťahy v konaní", "platobný rozkaz"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:999736cc-8456-4b67-88d4-407f92b0e546", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.381.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 381/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 381/2016 z 12. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-12", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.381.2016.1"}, {"guid": "ussr:492b1757-eb43-4b80-af55-edfb0c489cfb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 440/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 440/2012 z 28. 8. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-08-28", "citacie_n": 143, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:492b1757-eb43-4b80-af55-edfb0c489cfb"}, {"guid": "ussr:cd486cb1-7248-4290-851f-aba788212e7a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 210/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 210/04 z 15. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-15", "citacie_n": 3328, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cd486cb1-7248-4290-851f-aba788212e7a"}, {"guid": "ussr:f382b3bc-f651-4800-af16-2b012738bbce", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 47/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 47/03 z 12. 11. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-11-12", "citacie_n": 204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f382b3bc-f651-4800-af16-2b012738bbce"}, {"guid": "ussr:7ea7224e-2bac-4944-ada5-87223a288ccc", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 41/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 41/02 z 25. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-25", "citacie_n": 3395, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7ea7224e-2bac-4944-ada5-87223a288ccc"}, {"guid": "ussr:06e8c539-f6a9-4c2e-b860-a8506e87114b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 54/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 54/02 z 13. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-13", "citacie_n": 2999, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:06e8c539-f6a9-4c2e-b860-a8506e87114b"}, {"guid": "ussr:e08b12b7-073b-4c8a-bc36-e67d21214f2b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 86/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 86/02 z 28. 8. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-08-28", "citacie_n": 1075, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e08b12b7-073b-4c8a-bc36-e67d21214f2b"}, {"guid": "ussr:7683ba13-f53e-4632-8406-ded7b9bd5a96", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 32/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 32/02 z 12. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-12", "citacie_n": 3990, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7683ba13-f53e-4632-8406-ded7b9bd5a96"}, {"guid": "ussr:526b277f-09b6-40e5-96e6-7bd986ca445a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 31/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 31/01 z 25. 10. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-10-25", "citacie_n": 341, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:526b277f-09b6-40e5-96e6-7bd986ca445a"}, {"guid": "ussr:0ad657ff-4121-454d-b6bd-ff91080680e0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.19.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 19/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/00 z 23. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-23", "citacie_n": 3954, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.19.2000.1"}, {"guid": "20a21f3b-7133-42e0-9e81-790b3317831c:aa812dca-62ac-452d-a0e3-3e9ef408e990", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2016:4315217377.1", "spisova_znacka": "9Co/226/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/226/2016 z 13. 4. 2016", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2016-04-13", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2016:4315217377.1"}, {"guid": "cbce8fcd-9acd-4919-8f85-74f8588bc158:aaf7703c-121a-4198-9617-4c3623c97159", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2015:4615202811.1", "spisova_znacka": "9Co/686/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/686/2015 z 19. 7. 2015", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2015-07-19", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2015:4615202811.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:096628c8-4862-40bd-9eb1-4af09c5ceff9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.832.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 832/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 832/2016 z 23. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.832.2016.1"}]}