{"guid": "ussr:3ff863a4-c13e-4b0e-a5b5-23ba95b6cbf1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.793.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 793/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 793/2016 z 14. 2. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 14. februára 2017, sp. zn. II. ÚS 793/2016, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.793.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2017-02-14", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/3ff863a4-c13e-4b0e-a5b5-23ba95b6cbf1", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.793.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.793.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.793.2016.1/text", "citacie_n": 9, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 793/2016-35\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. februára 2017\nv senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Vevurkom, Advokátska kancelária,\nMieru 312/13, Námestovo, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n5 MCdo 14/2013 zo 16. decembra 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosti\n\nnevyhovuje.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2016\ndoručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta\n\nporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\n\nslobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 5 MCdo 14/2013 zo 16. decembra 2015 (ďalej aj „napadnuté\nuznesenie“). Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 21. marca 2016.\nÚstavný súd uznesením č. k. II. ÚS 793/2016-11 z 27. októbra 2016 prijal sťažnosť\nna ďalšie konanie.\nZo sťažnosti vyplýva, že žalobkyňa sa voči sťažovateľovi domáhala určenia\nvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, hoci podľa názoru sťažovateľa správne mala\npožadovať určenie, že označené nehnuteľnosti patria do dedičstva po jej matke.\nRozsudkom Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 C 24/2010163 zo 16. apríla 2012 bolo žalobe vyhovené. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej\nlen „krajský súd“) č. k. 8 Co 275/2012-190 z 10. januára 2013 bol rozsudok okresného súdu\npotvrdený. Napokon uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 MCdo 14/2013 zo 16. decembra\n2015 bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky\n(ďalej len „generálny prokurátor“) podané na základe podnetu sťažovateľa proti rozsudkom\nkrajského súdu a okresného súdu.\nPodľa názoru sťažovateľa najvyšší súd sa nevysporiadal s primárnou otázkou, teda\ns nesprávne podaným žalobným petitom. Krajský súd k tomu inak uviedol, že pred podaním\nžaloby už prebehlo dedičské konanie po matke žalobkyne, v ktorom bola žalobkyňa zistená\nako jediná dedička, a preto nebolo nutné podávať žalobu o určenie, že sporné nehnuteľnosti\npatria do dedičstva po matke žalobkyne.\nSťažovateľ je ďalej presvedčený, že najvyšší súd obišiel zákon, keď sa stotožnil\ns názorom krajského súdu. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“) totiž upravuje\nspôsob, ako sa má domáhať dedič svojho majetku, avšak neupravuje tzv. priame\nnadobudnutie dedičstva na základe určovacej žaloby. Najvyšší súd tým, že nenapravil\npochybenia okresného súdu a krajského súdu, podľa názoru sťažovateľa porušil jeho\noznačené práva podľa ústavy a dohovoru. Ďalej sťažovateľ namieta, že najvyšší súd vec\nnesprávne právne posúdil, keď mimoriadne dovolanie odmietol aj preto, že sťažovateľ sám\n\n2\n\nnepodal dovolanie proti rozsudku krajského súdu, čo má znamenať, že sám náležite svoje\npráva nechránil a nekonal dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne.\nPodľa názoru sťažovateľa bol žalobný petit nesprávny a touto skutočnosťou\nargumentoval aj v podnete na podanie mimoriadneho dovolania. Bolo právom sťažovateľa\nrozhodnúť sa, aký postup si zvolí, teda či podá dovolanie sám, alebo sa obráti na\ngenerálneho prokurátora s podnetom na podanie mimoriadneho dovolania. Občiansky súdny\nporiadok upravuje oba inštitúty (dovolanie a mimoriadne dovolanie), pritom súd je povinný\nzaoberať sa takýmito podaniami, či už ich podá účastník sám, alebo prostredníctvom\npodnetu generálny prokurátor.\nSťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„I. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5MCdo 14/2013 zo dňa\n16. decembra 2015 porušené bolo.\nII. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa zrušuje a vec sa Najvyššiemu\nsúdu Slovenskej republiky vracia na ďalšie konanie.\nIII. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný do jedného mesiaca od\nprávoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné\nzadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 1.500,- eur (slovom tisícpäťsto eur) na účet právneho\nzástupcu sťažovateľa.\nIV. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania\nvo výške 363,79 eur do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“\nII.\nZ uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 MCdo 14/2013 zo 16. decembra 2015\nvyplýva, že ním bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora proti\nrozsudku krajského súdu sp. zn. 8 Co 275/2012 z 10. januára 2013 a proti rozsudku\nokresného súdu č. k. 2 C 24/2010-163 zo 16. apríla 2012.\nNajvyšší súd predovšetkým poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské\npráva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom\n\n3\n\nporiadku zmluvnej strany dohovoru musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6 dohovoru. Ďalej\npoukazuje na závery pléna ústavného súdu vyplývajúce z uznesenia sp. zn. PLz. ÚS 3/2015,\npodľa ktorého je prípustnosť mimoriadneho dovolania akceptovateľná za podmienky\nvyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych a mimoriadnych opravných\nprostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na\nochranu svojich práv a oprávnených záujmov.\nPovinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade pochybnosti o jeho\núčinnosti, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Účastník konania je povinný vyčerpať\nvšetky dostupné opravné prostriedky až po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej je\nmožné rozumne predpokladať, že ten-ktorý opravný prostriedok je aspoň potenciálne\nspôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci.\nĎalej najvyšší súd zdôrazňuje spoločné zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho\na obchodnoprávneho kolégia k prípustnosti mimoriadneho dovolania (uverejnené v Zbierke\nstanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 94/2015), podľa\nktorého procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je\nv občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne\nvyužil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky,\nktoré boli potenciálne spôsobilé pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie s tým, že\npokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť. Toto stanovisko\nvychádza z názoru o potrebe rešpektovať zásadu „nech si každý chráni svoje práva“. Táto\nzásada zdôrazňuje procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak,\naby sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou\na predvídavosťou sledoval ochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník zostane\npasívny, je neskoršia aktivita generálneho prokurátora ústiaca do podania mimoriadneho\ndovolania neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané v ustanoveniach\n§ 243 písm. e) až písm. j) Občianskeho súdneho poriadku.\nNa základe uvedeného dospel najvyšší súd k záveru, že v dvojstupňovom konaní mal\nsťažovateľ možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sám\nnáležite chránil svoje práva a konal dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne. Nepodal\ndovolanie proti rozsudku krajského súdu, a preto nevyužil dostupný mimoriadny opravný\nprostriedok, ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť\n\n4\n\nrozhodnutie v merite veci. Vzhľadom na pasivitu samotného sťažovateľa pri včasnej\nochrane jeho práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita generálneho prokurátora,\nku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania na základe podnetu sťažovateľa.\nZ týchto dôvodov najvyšší súd mimoriadne dovolanie odmietol ako procesne\nneprípustné.\nIII.\nVyjadrenie odporcu, dotknutej osoby, replika sťažovateľa\nVyjadrenie odporcu\nListom č. KP 3/2016-78 zo 7. decembra 2016 doručeným ústavnému súdu\n15. decembra 2016 sa k sťažnosti vyjadril najvyšší súd ako odporca v konaní.\nNajvyšší súd v úvode odkazuje na svoje stanovisko z 10. decembra 2015 k sťažnosti\nvo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. I. ÚS 349/2015, ako aj na stanovisko\nz 24. augusta 2015 k sťažnosti vedenej pod sp. zn. I. ÚS 379/2016 a dopĺňa, že najvyšší súd\nv zásade jednotne vychádza zo spoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodného\nkolégia najvyššieho súdu z 20. októbra 2015 uverejneného pod č. 94/2015 v Zbierke\nstanovísk najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č. 8/2015.\nNajvyšší súd dospel k uvedenému stanovisku na základe judikatúry ESĽP, ktorý\nvo svojej rozhodovacej praxi už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 dohovoru vtedy, keď\nk nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného\nprávneho posúdenia veci oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec\ns konečnou platnosťou prerokovali a meritórne rozhodli.\nV zmysle judikatúry ESĽP je podľa najvyššieho súdu prípustné zasiahnuť do\nnastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní\ndošlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu, ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu\nmimoriadne okolnosti prípadu, pričom podľa judikatúry ESĽP za takúto vadu (exces) však\nnemožno považovať skutočnosť, že na predmet konania existujú dva rozličné názory,\npretože právna istota v sebe zahŕňa požiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej\nprejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je podľa najvyššieho\nsúdu zdôraznené zásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnená žiadať o preskúmanie\n\n5\n\nkonečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla znovuotvorenie\nprípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny opravný prostriedok by de facto\nmal charakter odvolania (najvyšší súd odkazuje na vec Ryabykh proti Rusku z 3. 12. 2003,\nsťažnosť č. 52854/99, bod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP podľa najvyššieho súdu už\njudikoval, že nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe\nmimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (najvyšší súd\nodkazuje na vec Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod 29, Tripon proti\nRumunsku, rozsudok z 23. 9. 2008, bod 22, Brumarescu proti Rumunsku, rozsudok\nz 28. 10. 1999, bod 62, Cornif proti Rumunsku, rozsudok z 11. 1. 2007, body 29 ‒ 30, Asito\nproti Moldavsku, rozsudok z 8. 11. 2005, body 48 ‒ 49, Sitkov proti Rusku, rozsudok\nz 18. 1. 2007, bod 77, Sovtransavto Holding proti Ukrajine, rozsudok z 25. 7. 2002,\nUkraineTyumen proti Ukrajine, rozsudok z 22. 11. 2007, Eugénia a Doina Duca proti\nMoldavsku, rozsudok z 3. 3. 2009). Podľa vyjadrenia najvyššieho súdu ESĽP tieto\npredpoklady prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov opätovne zdôraznil\nv rozhodnutiach z 9. 6. 2015 vo veciach DRAFT-OVA, a. s., proti Slovenskej republike,\nPSMA, s. r. o., proti Slovenskej republike a COMPCAR, s. r. o., proti Slovenskej republike.\nI najvyšší súd v súvislosti s aplikáciou predmetných ustanovení Občianskeho súdneho\nporiadku (právny predpis účinný do 30. 6. 2016) o mimoriadnom dovolaní a ich ústavne\nkonformným výkladom, majúc na pamäti judikatúru ESĽP i judikatúru ústavného súdu,\ndospel vo svojich viacerých rozhodnutiach k záveru (najvyšší súd odkazuje na vec sp. zn.\n8 MCdo 4/2014, sp. zn. 5 MCdo 1/2013), že pokiaľ zákonodarca odvádzal prípustnosť\nmimoriadneho dovolania z porušenia zákona s odkazom na ustanovenie § 243f OSP, kde\nbližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré zaradil aj nesprávne právne posúdenie veci,\ntak potom v prípade podania mimoriadneho dovolania práve z dôvodu nesprávneho\nprávneho posúdenia je potrebné pod porušením zákona rozumieť také porušenie procesného\npráva ‒ zákona, ktoré v konečnom dôsledku znamená zároveň aj nesprávne právne\nposúdenie (či už hmotnoprávneho, alebo prípadne procesného charakteru). K takémuto\ninterpretačnému záveru dospel najvyšší súd v spojitosti s kumulatívnym predpokladom\nprípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovoval podmienku, ak to vyžaduje ochrana\npráv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu.\n\n6\n\nV opačnom prípade, najvyšší súd argumentuje, že ak by nesprávne právne posúdenie\nbolo spájané výlučne s porušením hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak\nby de facto v takmer každom prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec\ntýmto mimoriadnym opravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný\nprostriedok dostal na úroveň „ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho\nprokurátora, do ktorej právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho\ndovolania s odvolaním sa na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad by podľa\nnajvyššieho súdu vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne základného práva\nna súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov konania, zásady\nnezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou, odlišnou od\núčastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci. Čo podľa mienky najvyššieho súdu\nopodstatnene vyvoláva otázky, či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti\nsúdov a súdnej moci ako takej. Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd bol v citovaných\nrozhodnutiach toho názoru, že ustanovenie § 243e ods. 1 OSP je potrebné vykladať\nreštriktívne a pod porušením zákona v prípade dôvodu vyjadreného v § 243f ods. 1 písm. c)\nOSP (nesprávne právne posúdenie) je potrebné predovšetkým rozumieť závažné porušenie\nzákona procesného charakteru, pretože v opačnom prípade by nebola splnená ďalšia\npodmienka prípustnosti mimoriadneho dovolania, a to požiadavka ochrany práv a zákonom\nchránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu. Požiadavka presadenia\nvecnej správnosti a spravodlivosti meritórneho právoplatného rozhodnutia prostredníctvom\nmimoriadneho dovolania by nemala byť podľa názoru najvyššieho súdu legitímna v prípade,\nak generálny prokurátor napriek záveru o rešpektovaní všetkých relevantných procesných\npravidiel všeobecným súdom konajúcim o veci samej presadzuje využitím predmetného\nmimoriadneho opravného prostriedku výlučne svoj odlišný právny názor na hmotno-právne\nposúdenie právoplatne ukončenej kauzy.\nK zásadnému stanovisku o podmienkach prípustnosti mimoriadneho dovolania\ngenerálneho prokurátora dospel i ústavný súd (najvyšší súd odkazuje na zjednocujúce\nstanovisko sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015).\nTak stanovisko ústavného súdu, ako i už uvedené stanovisko najvyššieho súdu\nvychádzajú podľa najvyššieho súdu z presvedčenia, že ak k naplneniu účelu sledovanému\ndovolateľom podaním dovolania mohlo dôjsť už tým, že by predtým podal odvolanie\n\n7\n\na v odvolacom konaní sa domáhal nápravy nesprávností prvostupňového konania\na rozhodovania, je procesne neprípustné dovolanie podané tým, kto túto možnosť nevyužil\na nepodal odvolanie. Podobne, ak by účastník konania mohol svojím dovolaním dosiahnuť\núčel sledovaný mimoriadnym dovolaním, je podľa najvyššieho súdu procesne neprípustný\ntento mimoriadny opravný prostriedok generálneho prokurátora podaný v prospech\núčastníka, ktorý nevyužil možnosť podať dovolanie. Pokiaľ účastník konania má sám\nmožnosť použiť opravný prostriedok, ktorý je v jeho vlastnej dispozícii, musí podľa\nnajvyššieho súdu prednostne použiť tento opravný prostriedok. Pravidlo vyčerpania\nopravných prostriedkov podľa najvyššieho súdu požaduje využiť možnosti všetkých\nopravných prostriedkov dostupných podľa právneho poriadku, o ktorých sa dá\npredpokladať, že budú predstavovať efektívnu ochranu práv a sú postačujúce na dosiahnutie\nnápravy rozhodnutia súdu. Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade\npochybnosti o jeho účinnosti vyplýva podľa odkazu najvyššieho súdu tiež z ustálenej\njudikatúry ESĽP (najvyšší súd odkazuje na vec Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok\nz roku 1980). Účastník konania je podľa úvah najvyššieho súdu povinný vyčerpať všetky\ndostupné opravné prostriedky až po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej je možné\nrozumne predpokladať, že ten-ktorý opravný prostriedok, oprávnenie podať ktorý má, je\npotenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Osobný názor\núčastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho opravného prostriedku nie je\npodľa najvyššieho súdu významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné\nopravné prostriedky, náleží podľa najvyššieho súdu totiž ex officio súdu, ktorý rozhoduje\no mimoriadnom opravnom prostriedku. Zjednocujúce stanovisko má podľa mienky\nnajvyššieho súdu pôsobiť nielen do budúcna, ako je to pri zrušení protiústavných právnych\npredpisov, ale nový právny názor vyjadrený v stanovisku treba aplikovať na všetky pred\nsúdmi prebiehajúce konania. Zásadou vo všetkých štátoch s kontinentálnym právnym\nsystémom práva (rovnako aj v systéme common lem) je podľa presvedčenia najvyššieho\nsúdu aplikácia novej sudcom vytvorenej normy na všetky aktuálne pred súdmi prebiehajúce\nkauzy (incidentná retrospektíva). Nový právny názor sa aplikuje do minulosti\n(retrospektívne). Vychádza sa podľa názoru najvyššieho súdu z prevažujúceho prístupu, že\nsúd právo netvorí, ale iba nachádza. Nepripúšťa sa, aby na právne vzťahy z minulosti boli\naplikované mylné právne názory. Najvyšší súd preferuje incidentnú retrospektívu s tým, že\n\n8\n\nlen v celkom špecifických prípadoch chráni právnu istotu a legitímne očakávania adresátov\nprávnej normy, spravidla len pri aplikácii hmotnoprávnej normy. Aplikácia nového\nprávneho názoru na skôr začaté a ešte neukončené konanie sa často spája so zmenou\nprocesnoprávnej judikatúry, čo je podľa najvyššieho súdu umocnené zásadou, že zmeny\nv procesnom práve sa spravidla vzťahujú na dosiaľ neukončené konania, ak nová zákonná\núprava neustanovuje niečo iné.\nNajvyšší súd je toho názoru, že sťažnosť proti uzneseniu najvyššieho súdu nie je\ndôvodná, rozhodnutie o nej ponecháva na úvahe ústavného súdu a súhlasí s upustením od\nústneho pojednávania.\nVyjadrenie dotknutej osoby\nListom č. Akc 4/17 doručeným ústavnému súdu 1. februára 2017 sa k podanej\nsťažnosti a vyjadreniu najvyššieho súdu vyjadrila dotknutá osoba –\n\n.\n\nDotknutá osoba považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za vecne správne.\nSťažovateľ neuplatnil svoje právo v rámci dovolacieho konania, a teda nevyužil všetky\nopravné prostriedky na ochranu svojich práv. Aj v prípade vyhovenia sťažnosti možno\npodľa dotknutej osoby „v zásade očakávať, že výsledok konania by bol v uvedenej veci taký\nistý, lebo nehnuteľnosti by nadobudla v konečnom dôsledku\n\n(...),\n\npretože v konaniach bolo jednoznačne preukázané, že jedinou dedičkou po nebohej\nje jej dcéra\n\n“. Dedičské konanie po nebohej\n\nvykonal notár JUDr. Marián Zboja ako súdny komisár pod sp. zn. 5 D 69/2003,\nv ktorom dedila ako jediná dedička\n\n– žalobkyňa. V tomto dedičskom\n\nkonaní nemohli byť podľa dotknutej osoby prerokované žalované nehnuteľnosti, „lebo\nv rámci pozemkových úprav boli zapísané na vyššie cit. listy vlastníctva v prospech pôvodne\nžalovanej\n\n“.\n\nnadobudla uvedené nehnuteľnosti podľa\n\n§ 460 Občianskeho zákonníka smrťou poručiteľky. Podľa dotknutej osoby Občiansky\nzákonník vychádza pri úprave dedenia zo zásady univerzálnej sukcesie, to znamená, že\ndedič vstupuje smrťou poručiteľa do jeho majetkoprávnych vzťahov v celej ich šírke\na vo všetkých zložkách, tak do jeho práv, ako aj povinností. Za situácie, že v uvedenej veci\npred podaním žaloby bolo už vykonané dedičské konanie po nebohej\nv tomto konaní bol zistený jeden dedič ‒\n\n,\n\n, ktorá dedičstvo neodmietla,\n9\n\nnebolo podľa dotknutej osoby nutné podávať žalobu, že „nehnuteľnosti patria do dedičstva\npo poručiteľke“, pretože by žalobkyňa nadobudla tie isté nehnuteľnosti, a to aj v prípade\ndodatočného dedičského konania.\nPodľa názoru dotknutej osoby sú rozhodnutia prvostupňového, odvolacieho\na dovolacieho súdu vecne a právne správne a zároveň napĺňajú požiadavku na spravodlivý\nproces stanovenú nielen slovenským právnym poriadkom, ale aj medzinárodným právom,\nktorým sú súdy pri svojej rozhodovacej činnosti viazané. Súdy pri rozhodovaní\npredmetného sporu podľa dotknutej osoby správne právne posúdili nárok a právo žalobkyne\na rozhodli tak, ako je uvedené vo výrokových častiach rozsudkov s tým, že odôvodnenie\nrozhodnutí je zákonné a je z neho zrejmé, prečo a z akých dôvodov súdy rozhodli tak, ako je\nv nich uvedené. Dotknutá osoba je toho názoru, že právny poriadok platný na území\nSlovenskej republiky nezakazuje súdu, aby v spore o určenie vlastníckeho práva, pri\nsúčasne naplnenej podmienke existencie jediného dediča, ktorý dedičstvo neodmietol,\nrozhodol tak, že vlastnícke právo prizná priamo tomuto jedinému dedičovi. Zároveň je\ntakýto postup najspravodlivejší nielen z pohľadu žalobcu, ale aj žalovaných, pretože iný\npostup, ktorý by len predĺžil nezákonný stav s rovnakým výsledkom, by bol v rozpore\nso zásadou spravodlivého procesu.\nDotknutá osoba sa plne stotožňuje s právnymi názormi vyslovenými v písomnom\nstanovisku najvyššieho súdu k podanej sťažnosti a žiada ústavný súd, aby sťažnosť\nvyhodnotil ako nedôvodnú, a zároveň navrhuje, aby ústavný súd rozhodol bez ústneho\npojednávania.\nReplika sťažovateľa\nListom z 29. decembra 2016 doručeným ústavnému súdu 30. decembra 2016 sa\nk vyjadreniu najvyššieho súdu vyjadril sťažovateľ.\nSťažovateľ sa nestotožňuje s vyjadrením najvyššieho súdu.\nAk najvyšší súd argumentuje, že sťažovateľ nevyužil všetky dostupné prostriedky na\nnápravu rozhodnutia všeobecných súdov, potom je potrebné podľa sťažovateľa poukázať na\nskutočnosť, že využil na nápravu rozhodnutia všetky zákonom pripúšťajúce riadne opravné\nprostriedky.\n\n10\n\nSťažovateľ uvádza, že dovolanie a mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora\nvtedy platný právny predpis Občiansky súdny poriadok upravoval ako mimoriadne opravné\nprostriedky. Využitie týchto mimoriadnych opravných prostriedkov nie je podľa\nsťažovateľa v Občianskom súdnom poriadku žiadnym spôsobom podmienené svojím\nporadím a nie je to ani možné, a účastník konania má možnosť využitia len jedného\nz mimoriadnych opravných prostriedkov. Voľba využitia mimoriadneho opravného\nprostriedku je podľa názoru sťažovateľa na účastníkovi konania.\nV čase podávania podnetu na podanie mimoriadneho opravného prostriedku ‒\nmimoriadneho\n\ndovolania\n\ngenerálneho\n\nprokurátora\n\n‒\n\nvychádzal\n\nsťažovateľ\n\naj\n\nz publikovaného stanoviska najvyššieho súdu č. S 36/2008. V tejto súvislosti je potrebné\npoukázať aj na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 EMCdo 1/2015 z 31. marca 2016.\nAj v tomto prípade, t. j. prípade sťažovateľa, napadol podľa dôkazu sťažovateľa\ngenerálny prokurátor mimoriadnym dovolaním rozsudky všeobecných súdov pre nesprávne\nprávne posúdenie veci. Podľa sťažovateľa sám najvyšší súd dôvodí, že podanie dovolania\núčastníkom konania by bolo neprípustné a jediná možná náprava chybných rozhodnutí\nvšeobecných súdov bola možná len prostredníctvom podania podnetu generálnemu\nprokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania, ktorý mimoriadne dovolanie po\npreskúmaní veci podal.\nAk v jednej veci najvyšší súd mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora\nvyhovel (na ktorú sťažovateľ odkázal), resp. ho prerokoval, nie je podľa názoru sťažovateľa\nmožné akceptovať iný prístup najvyššieho súdu v jeho veci, kde mimoriadnym dovolaním\ngenerálneho prokurátora sú napadnuté rozsudky všeobecných súdov z dôvodu nesprávneho\nprávneho posúdenia veci, kde by účastník konania podaním dovolania neuspel z dôvodu\njeho neprípustnosti.\nSťažovateľ súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.\nIV.\nPrehľad doterajšieho rozhodovania I. a III. senátu ústavného súdu o niektorých\nsťažnostiach proti rozhodnutiam najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní\n\n11\n\nÚstavný súd je skôr, ako prejde k právnemu posúdeniu sťažnosti sťažovateľa, nútený\nkonštatovať, že pred podaním sťažnosti zo strany sťažovateľa sa s problematikou\nodmietnutia mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora najvyšším súdom z dôvodov\nrovnakých, aké boli prezentované v napadnutom uznesení, stretol opakovane v sťažnostiach\nviacerých sťažovateľov, ktoré v minulosti prerokúval.\nV tomto smere bola pre vývoj judikatúry ústavného súdu určujúca najmä judikatúra\nI. a III. senátu ústavného súdu, a preto je na tomto mieste vhodné odkázať na niektoré\nkľúčové rozhodnutia týchto senátov ústavného súdu vo veciach obdobných, ako je vec\nsťažovateľa. Ide o nasledovné rozhodnutia spolu s kľúčovými právnymi závermi:\nNález sp. zn. III. ÚS 357/2013 z 2. júla 2014\nTretí senát ústavného súdu nálezom sp. zn. III. ÚS 357/2013 z 2. júla 2014 rozhodol,\nže základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 3 M Obdo 2/2012 z 29. novembra 2012 boli porušené. Najvyšší súd rozhodoval\no mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora proti rozsudku Krajského súdu\nv Bratislave sp. zn. 2 Cob 258/2010 z 22. marca 2011 (účastníci konania nepodali proti\ntomuto rozsudku krajského súdu dovolanie) podanom z dôvodu podľa § 243f ods. 1 písm. c)\nOSP (nesprávne právne posúdenie veci), pričom najvyšší súd zrušil napadnutý rozsudok\nkrajského súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.\nTretí senát dospel k týmto záverom:\n«Ústavný súd v súvislosti s aplikáciou predmetných ustanovení Občianskeho súdneho\nporiadku a ich ústavne konformným výkladom, majúc na pamäti judikatúru ESĽP, dospel\nk záveru, že pokiaľ zákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia\nzákona s odkazom na ustanovenie § 243f OSP, kde bližšie konkretizuje možné dôvody,\nmedzi ktoré zaradil aj nesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania\nmimoriadneho dovolania práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné\npod porušením zákona rozumieť také porušenie procesného práva – zákona, ktoré\nv konečnom dôsledku znamená zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už\nhmotnoprávneho alebo prípadne procesného charakteru). K takémuto interpretačnému\n\n12\n\nzáveru dospel ústavný súd v spojitosti s kumulatívnym predpokladom prípustnosti\nmimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje podmienku, ak to vyžaduje ochrana práv\na zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu. V opačnom\nprípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo spájané výlučne s porušením\nhmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by de facto v takmer každom\nprípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto mimoriadnym opravným\nprostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok dostal na úroveň\n„ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora, do ktorej\nprávoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania s odvolaním sa\nna nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení Občianskeho\nsúdneho poriadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne základného\npráva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov konania, zásady\nnezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou, odlišnou\nod účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva otázky, či\nide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako takej.\nÚstavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP, z ktorej\nvyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych názorov na vec\nnie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci. ...\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenie § 243e OSP je\npotrebné vykladať reštriktívne a pod porušením zákona v prípade dôvodu vyjadreného\nv § 243f ods. 1 písm. c) OSP (nesprávne právne posúdenie) je potrebné predovšetkým\nrozumieť závažné porušenie zákona procesného charakteru, pretože v opačnom prípade by\nnebola splnená ďalšia podmienka prípustnosti mimoriadneho dovolania, a to požiadavka\nochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu.\nPožiadavka presadenia vecnej správnosti a spravodlivosti meritórneho právoplatného\nrozhodnutia prostredníctvom mimoriadneho dovolania podľa názoru ústavného súdu nie je\nlegitímna v prípade, ak generálny prokurátor napriek záveru o rešpektovaní všetkých\nrelevantných procesných pravidiel všeobecným súdom konajúcim o veci samej presadzuje\nvyužitím predmetného mimoriadneho opravného prostriedku výlučne svoj odlišný právny\nnázor na hmotno-právne posúdenie právoplatne ukončenej kauzy. Totiž aj v prípade, ak by\nprávny\n\nnázor generálneho prokurátora rešpektoval kritérium vecnej správnosti\n\n13\n\npri rozhodovaní v merite veci, „porušenie“ zákona pričítateľné všeobecnému súdu by\nnemalo charakter narušenia princípov spravodlivého procesu a v konečnom dôsledku by\nneznamenalo odoprenie práva na súdnu ochranu v duchu čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože\nabsentuje podstatné (závažné) porušenie práv účastníkov konania, ktorých ťažisko je\nv čl. 46 až čl. 50 ústavy.»\nInými slovami, podľa tretieho senátu ústavného súdu pod porušením zákona\n(v prípade podania mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom) z dôvodu\nvyjadreného v § 243f ods. 1 písm. c) OSP (nesprávne právne posúdenie) je potrebné\npredovšetkým rozumieť závažné porušenie zákona procesného charakteru, pričom závažné\nporušenia procesných pravidiel sú v zásade dôvodmi zmätočnosti podľa § 237 OSP, ktoré\nsú dovolacími dôvodmi a pri existencii ktorých je dovolanie prípustné proti každému\nrozhodnutiu. Na túto konštrukciu nadväzujú následne ďalšie právne závery prvého a tretieho\nsenátu ústavného súdu v ďalej citovaných uzneseniach.\nPre komplexný pohľad možno doplniť, že už v čase pred rozhodnutím o náleze\nsp. zn. III. ÚS 357/2013, III. senát zrušoval rozsudok vydaný na základe mimoriadneho\ndovolania pre porušenie právnej istoty. Išlo o nález sp. zn. III. ÚS 179/2013, ktorý bol\npublikovaný v Zbierke nálezov a uznesení (č. 41/2013) s nasledujúcou právnou vetou:\n„Princíp stability súdneho rozhodnutia vyjadrený jeho právoplatnosťou vyplýva z princípu\nprávnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu. Postupom, ktorým\nNajvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok krajského súdu na základe mimoriadneho\ndovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky len z dôvodu, pre ktorý mohol sám\núčastník konania podať dovolanie, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky odchýlil od ústavne\nsúladného výkladu aplikovaného zákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní (§ 243e\nods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), následkom čoho došlo k porušeniu základného\npráva dotknutého účastníka konania na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“ Z pohľadu zjednocovania nález\nsp. zn. III. ÚS 179/2013 nie je sporný, pretože rozhodnutie krajského súdu bolo zrušené\nmimoriadnym dovolaním podaným zo zmätočných dôvodov, ktoré mohol uplatniť aj\n\n14\n\nsťažovateľ sám. Každopádne ide o prvý nález dotýkajúci sa vzťahu zrušujúceho rozsudku\nvzišlého z mimoriadneho dovolania a právnej istoty.\n\nUznesenie sp. zn. III. ÚS 104/2016 z 24. februára 2016\nTretí senát v odôvodnení uvedeného uznesenia o odmietnutí sťažnosti k právnym\nzáverom najvyššieho súdu z preskúmavaného rozhodnutia, ktorým najvyšší súd odmietol\nmimoriadne dovolanie, uviedol:\n«Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie\npredstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho\nprávoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,\nktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť\nsúdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne\ndovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej\núpravy; jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky\nnápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií je\nnevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva na\nsúdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami\nzaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010). ...\nObdobne najvyšší súd v spoločnom stanovisku občianskoprávneho kolégia\na obchodnoprávneho kolégia č. 94 z 20. októbra 2015 k prípustnosti mimoriadneho\ndovolania v zmysle § 243e až § 243j OSP ustálil, že „Procesná prípustnosť mimoriadneho\ndovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,\nže tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené\nriadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre\nneho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba\nodmietnuť.“. ...\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia dospel\nk záveru,\n\nže\n\nnajvyšší súd pri posudzovaní ne/splnenia podmienok\n\nprípustnosti\n\nmimoriadneho dovolania postupoval nielen v súlade s vlastnou judikatúrou, ale aj\ns judikatúrou ústavného súdu. Najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď\npríslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku podstatné pre posúdenie danej veci\n15\n\ninterpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych\nfaktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Najvyšší súd svoje\nrozhodnutie o odmietnutí mimoriadneho opravného prostriedku náležite a presvedčivo\nodôvodnil v zmysle § 157 ods. 2 OSP, čím zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné\notázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľ pred ním domáhal, preto\njeho závery v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne\nneodôvodnené. Skutočnosť, že sa najvyšší súd odchýlil od predstáv a očakávaní sťažovateľa,\nešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (podobne\nnapr. II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08).»\nTotožné závery vyslovil III. senát ústavného súdu v obdobnej veci aj v uznesení\nsp. zn. III. ÚS 113/2016 z 24. februára 2016.\nUznesenie sp. zn. I. ÚS 117/2016 zo 17. februára 2016\nPrvý senát ústavného súdu odmietol uznesením sp. zn. I. ÚS 117/2016\nzo 17. februára 2016 sťažnosť sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojich ústavných\npráv o. i. uznesením sp. zn. 7 M Cdo 17/2014 z 21. októbra 2015 z dôvodu, že najvyšší súd\nodmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora podané podľa § 243f ods. 1\npísm. c) (nesprávne právne posúdenie veci) OSP ako neprípustné s odôvodnením, že:\n„Navrhovateľka (sťažovateľka, pozn.) nepodala dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu\nv Žiline z 20. decembra 2013 sp. zn. 5 Co 566/2013.“\nPrvý senát v odôvodnení uvedeného uznesenia uviedol:\n«21. Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégia)\nprijal 20. októbra 2015 zovšeobecňujúce stanovisko: „Procesná prípustnosť mimoriadneho\ndovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,\nže tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené\nriadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre\nneho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba\nodmietnuť.“ Týmto stanoviskom sa revidovali prijaté závery vyjadrené v predchádzajúcom\nobdobí (R 36/2008).\n\n16\n\n22. Nosné dôvody uvádzané vo všetkých troch napadnutých rozhodnutiach\nnajvyššieho súdu (sp. zn. 7 MCdo 17/2014 z 21. októbra 2015, sp. zn. 1 MCdo 6/2014\nz 12. novembra 2015 a sp. zn. 1 MCdo 2/2014 z 27. októbra 2015), na základe ktorých bolo\nodmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom, spočívajú –\nzjednodušene povedané – v názore, že sťažovateľka predtým, ako v jej veciach generálny\nprokurátor podal mimoriadne dovolanie, sama mohla podať mimoriadny opravný\nprostriedok (dovolanie) podľa § 236 a nasl. OSP, „ktorý mala k dispozícii a ktorý bol\npotenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci“. A keďže tak\nsťažovateľka neurobila, nebola naplnená dikcia procesného predpisu „a túto ochranu nie je\nmožné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“ (§ 243e ods. 1 in fine OSP), v dôsledku\nčoho nebol generálny prokurátor oprávnený podať mimoriadne dovolanie. ...\n23. Otázka posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti\na jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis\nmutandis IV. ÚS 35/02). Podľa názoru ústavného súdu v bode 22 uvedený výklad\nnajvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.\nV citovaných častiach odôvodnení napadnutých rozhodnutí najvyšší súd zrozumiteľným\na jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať mimoriadne\ndovolanie generálneho prokurátora za neprípustné, a vysporiadal sa so skutkovou i\nprávnou problematikou posudzovaných vecí, a preto ich ústavný súd považuje i z hľadiska\nústavných aspektov za dostačujúce a ústavne relevantné. Ústavný súd k namietaným\nrozhodnutiam najvyššieho súdu už iba v krátkosti dodáva, že v súvislosti s namietanými\nrozhodnutiami sp. zn. 7 MCdo 17/2014 a sp. zn. 1 MCdo 2/2014 nebolo v hre konečné\n„meritórne“ rozhodnutie súdov, ale iba posúdenie otázky, či vedľajší účastník konania\nmôže alebo nemôže podať odpor proti vydanému platobnému rozkazu, táto okolnosť má\nsúvislosť s ustanovením § 237 ods. 1 OSP. ...»\nV.\nAutoritatívne právne názory ústavného súdu a najvyššieho súdu\nk inštitútu mimoriadneho dovolania\nUznesenie pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015:\n„Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím,\n17\n\nzohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako\ni výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku\npodávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom\nkonaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,\nako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii\na ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“\nSpoločné\n\nstanovisko\n\nobčianskoprávneho\n\nkolégia\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\na obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. R 94/2015 z 20. októbra 2015\nk prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle § 243e až § 243j Občianskeho súdneho\nporiadku: „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka\nje v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne\nvyužil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky,\nktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto\nmožnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“\nVI.\nPrávne názory, ku ktorým dospel II. senát ústavného súdu v prerokúvanej veci (ako aj\nvo veciach sp. zn. II. ÚS 454/2016, sp. zn. II. ÚS 296/2016 a sp. zn. Rvp 5863/2016)\nPrerokúvajúc sťažnosť sťažovateľa, ako aj iné sťažnosti s obdobnými námietkami\nsťažovateľov proti rozhodnutiam najvyššieho súdu o odmietnutí mimoriadneho dovolania\nz dôvodov totožných, ako sú uvedené v napadnutom uznesení, dospel II. senát ústavného\nsúdu k záverom odlišným od záverov I. a III. senátu ústavného súdu vyslovených v skorších\nrozhodnutiach týkajúcich sa obdobných, už prezentovaných vecí.\nZ toho dôvodu bol II. senát ústavného súdu povinný iniciovať v zmysle § 6 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) konanie o zjednotení odchylných právnych\nnázorov senátov ústavného súdu. Sudca spravodajca Lajos Mészáros pripravil a v mene\nII. senátu ústavného súdu plénu ústavného súdu predložil návrh na zjednotenie odchylných\n\n18\n\nprávnych názorov I. a III. senátu ústavného súdu vyslovených v náleze sp. zn.\nIII. ÚS 357/2013 z 2. júla 2014 a uzneseniach sp. zn. III. ÚS 104/2016 z 24. februára 2016\na sp. zn. I. ÚS 117/2016 zo 17. februára 2016 a v stanovisku II. senátu ústavného súdu,\nku ktorému\n\ndospel\n\npri\n\nprerokovaní\n\nsťažností\n\nsp. zn. II. ÚS 454/2016,\n\nsp.\n\nzn.\n\nII. ÚS 296/2016 a sp. zn. Rvp 5863/2016 (návrh vzišiel formálne z na tento účel\nprerušeného konania sp. zn. II. ÚS 296/2016, keďže išlo o časovo skoršie podanú sťažnosť\nako sťažnosť sťažovateľa), s týmito závermi a argumentmi:\nÚstavný súd chráni súdnou formou (nezávislými sudcami viazanými právom)\nústavnosť, a preto aj v konaní o zjednotení právnych názorov je potrebné hľadať a vnímať\nústavnoprávny rozmer. Ústavný súd sa z tohto dôvodu musí vysporiadať s otázkou, či právo\nna prístup k súdu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy chráni aj procesno-právnu pozíciu\núčastníka civilného konania, v prospech ktorého podal generálny prokurátor mimoriadne\ndovolanie. Pozíciu protistrany chráni nepochybne komponent právnej istoty, ktorý je\nsúčasťou práva na súdnu ochranu. Ústavný súd má k dispozícii dva pohľady, resp.\nkoncepcie: (a) Ak podanie podnetu na mimoriadne dovolanie nie je považované za effective\nremedy a ak sa generálny prokurátor predsa len rozhodne mimoriadne dovolanie podať, tak\nto síce zákon umožňuje, ale nie je to súčasťou súdnej ochrany konkrétneho účastníka. Inými\nslovami, ak sa najvyšší súd odmietne zaoberať niečím, na čo účastník konania nikdy nemal\nnárok, nejde o zásah do práva na súdnu ochranu. (b) Druhý pohľad vychádza z textu zákona\na z možnosti, že generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie z výnimočných – ústavne\nakceptovateľných dôvodov. Napriek signálom z ESĽP a tiež z domáceho prostredia, že\nmimoriadne dovolanie je ústavne hraničný inštitút, je Občiansky súdny poriadok v „živých“\nveciach stále platný a aplikovateľný, teda platí zákonom dané vyváženie medzi ústavnou\nhodnotou právnej istoty na jednej strane a ochranou objektívneho práva, resp. zákonnosti na\nstrane druhej. (Text právnej úpravy obmedzuje možnosti, aby sa prostredníctvom\n„normatívnej“ judikatúry znížilo riziko zásahu do právnej istoty druhého účastníka\nkonania.) Momentom uchopenia veci generálnym prokurátorom podaním mimoriadneho\ndovolania tak nastupujú všetky ústavné záruky práv účastníkov. Inými slovami, ak už\nv niekoho prospech podá generálny prokurátor mimoriadne dovolanie, tak potom má mať\nprístup k súdu podľa zákona. Ústavný súd sa neľahko prikláňa k druhému variantu, a robí\n\n19\n\ntak z dôvodu rešpektu k demokratickou formou prijatému zákonu s tým, že signály\no medzinárodnoprávnej zodpovednosti za systémový problém v civilnom procesnom práve\nmajú byť zvážené Národnou radou Slovenskej republiky, exekutívou, a v tomto špecifickom\nprípade aj generálnym prokurátorom v koncepcii (ne)podávania mimoriadneho dovolania.\nSkutočnosť, že konanie o mimoriadnom dovolaní spadá do rozsahu čl. 46 ods. 1\nústavy, možno podporiť v prvom rade judikatúrou, ktorá sa formovala od počiatku\nrozhodovacej činnosti ústavného súdu. Uvedená judikatúra vychádza zo zákonnej\nkonkretizácie práva na súdnu ochranu (každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde) a z požiadavky zabezpečiť\nreálnosť prístupu (I. ÚS 84/97, II. ÚS 88/01, II. ÚS 400/2011) k jednotlivým zákonom\nupraveným štádiám a inštanciám konania [porov. Feťková, G., Klučka, J. (eds.): Právne\nvety z rozhodovacej činnosti ústavného súdu SR 1993 ‒ 2000, s. 71 a nasl.]. Z toho\nvyplýva, že ak už zákon pozná určitý inštitút, opravný prostriedok, tak sa na jeho\nuplatňovanie vzťahujú záruky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, aj keď, prirodzene, nie\nkaždé porušenie zákona je porušením čl. 46 ods. 1 ústavy. (To nie je samozrejmé, pretože\nústavný súd by mohol postupovať teoreticky opačne a viac akcentovať ochranu v nižších\ninštanciách, prípadne akcentovať vnímanie konania ako celku.) Judikatúra zahŕňa\nsubjektívne práva účastníkov po už podanom mimoriadnom dovolaní do rozsahu práva na\nsúdnu ochranu priamo (II. ÚS 42/01 ‒ Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora\npodané na návrh navrhovateľa možno (vzhľadom na kasačné účinky rozhodnutia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky o ňom) považovať za účinný právny prostriedok\nnápravy toho základného práva alebo slobody, s namietaným porušením ktorých sa\nnavrhovateľ obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky; tiež I. ÚS 178/08), ale aj nepriamo\ntým, že ústavný súd odmietal sťažnosti z dôvodu subsidiarity, ak zistil, že prebieha konanie\no mimoriadnom dovolaní (III. ÚS 40/04 ‒ Ak bolo vo veci podané mimoriadne dovolanie,\ntak sa v nej už nemožno podľa zásady subsidiarity (čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky)\ndomáhať ochrany pred Ústavným súdom Slovenskej republiky; tiež III. ÚS 202/02).\nV náleze sp. zn. II. ÚS 591/2012 ústavný súd vrátane právnych viet vyjadril mnohé\nmyšlienky dôležité pre uchopenie problému ústavne korektnejšej aplikácie mimoriadneho\ndovolania. V predmetnej veci ústavný súd zrušil zrušujúci rozsudok „MCdo“, pretože\n20\n\nnajvyšší súd za inú vadu konania považoval aj medzitým zrušenú vadu spočívajúcu v tom,\nže rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu\nvo vykonanom dokazovaní. Najvyšší súd tu rozšíril dôvody kasácie, čím porušil právnu\nistotu. (V zjednotení ide o to, že najvyšší súd podmieňuje použitie jednej vady využitím\ninej.) Z uvedeného nálezu možno vnímať, že ústavná ochrana poskytnutá po podaní\nmimoriadneho dovolania patrí obidvom protistranám, ako aj dôležitosť rozlišovať dovolacie\ndôvody.\nInformačné pole potrebné pre zjednotenie si žiada aj pohľad generálneho\nprokurátora. V správe generálneho prokurátora o činnosti prokuratúry v roku 2014\na poznatkoch prokuratúry o stave zákonnosti v Slovenskej republike sa uvádza, že\n«mimoriadne dovolanie je dôležitým prostriedkom na ochranu práv účastníkov konania,\nako aj osôb dotknutých, poškodených nepriaznivými účinkami napadnutých rozhodnutí,\nktoré sa nepodáva výlučne v ich záujme, ale v prvom rade v záujme spravodlivosti\na zákonnosti súdnych rozhodnutí. Sleduje ochranu tiež účastníka pred dôsledkami\nnespravodlivého procesu, konania, ktoré trpí základnými procesnými pochybeniami a pred\npostupom súdov, znamenajúcim v konečnom dôsledku porušenie práva na súdnu ochranu.\nGenerálny prokurátor oprávnením podať mimoriadne dovolanie sa stáva len\nzákonným sprostredkovateľom zabezpečenia ochrany práv nielen účastníkov konania, ale aj\nosôb rozhodnutím súdu dotknutých alebo osôb rozhodnutím súdu poškodených. Nie je voči\nsúdu v postavení nadradenosti, koná len na základe zákona a v medziach zákona.\nNezasahuje do nezávislosti súdu.\nMimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z princípu právnej istoty. Podstatou tejto\nvýnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie,\ns cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených\nprípadoch. Právny štát nie je založený iba na princípe právnej istoty, ale proporcionálne\nmusí rešpektovať aj princíp legality (zákonnosti rozhodnutí). K obom princípom je potrebné\npristupovať tak, aby boli vyvážene zastúpené. Mimoriadne dovolanie možno podať len za\nkumulatívneho splnenia zákonom stanovených podmienok uvedených v § 243e OSP.\nPodanie mimoriadneho dovolania je teda možné, ak generálny prokurátor zistí na základe\npodnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej\n\n21\n\nrozhodnutím súdu, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon a ak to vyžaduje\nochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb, alebo\nštátu, ktorú nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.\nV roku 2014 napadlo 1 761 podnetov na podanie mimoriadneho dovolania. Oproti\npredchádzajúcemu roku, kedy bolo podaných 2 010 podnetov to predstavuje pokles o 249\nvecí (pokles o 12,3 %). Pokles možno, okrem bežného medziročného kolísania nápadu,\npričítať aj zúženiu rozsahu možnosti na podanie mimoriadneho dovolania generálnym\nprokurátorom v exekučných veciach. Nápad podnetov sa dostal na úroveň rokov 20102011, kedy bolo evidovaných 1 746, resp. 1 663 vecí.\nV roku 2014 bolo podaných 155 mimoriadnych dovolaní, čo predstavuje dôvodnosť\npodnetov 8,8 %. V roku 2013 bola dôvodnosť podnetov na podanie mimoriadneho\ndovolania 8,1 %. Najčastejšie bolo mimoriadne dovolanie podané proti rozhodnutiam\nsúdov týkajúcich sa záväzkových vzťahov (50 vecí) a trov konania (14 vecí).\nPri vyhodnocovaní úspešnosti mimoriadneho dovolania treba brať do úvahy fakt, že\núdaje nie sú kompletné a odvíjajú sa od dĺžky konania na najvyššom súde. Dosiaľ evidujeme\nnerozhodnuté mimoriadne dovolania i z rokov 2010 (7 vecí) a 2011 (39 vecí).\nZ mimoriadnych dovolaní podaných v roku 2014 bolo rozhodnutých 25 vecí. Najvyšší súd\nvyhovel 23 podaným mimoriadnym dovolaniam (92 %). Z mimoriadnych dovolaní podaných\nv roku 2013 bolo už súdom rozhodnutých 109 vecí, pričom vyhovených dovolaní bolo 91\n(83,5 %).».\nŠtrasburská\n\nperspektíva\n\ntlmí\n\nnutnosť\n\npodávania\n\nmimoriadneho\n\ndovolania.\n\nZástupkyňa Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva v tlačovej\nspráve z 9. júna 2015 uviedla, že s poukazom na konštantnú judikatúru ESĽP dlhodobo\nupozorňovala na problematiku normatívnej formulácie a využívania inštitútu mimoriadneho\ndovolania. Uvedenej problematike sa preto venovala aj ako členka Komisie pre\nrekodifikáciu Občianskeho súdneho poriadku. Nový Civilný sporový poriadok, ktorý je\núčinný od 1. júla 2016, už judikatúru ESĽP reflektuje, a to v úprave nového inštitútu\ndovolania generálneho prokurátora. Podľa zástupkyne Slovenskej republiky pred\nEurópskym súdom pre ľudské práva je potrebné, aby judikatúra ESĽP vrátane dnešných\nrozhodnutí bola zohľadňovaná v ďalšej praxi generálnej prokuratúry, ako aj najvyššieho\n\n22\n\nsúdu. Zároveň upozorňuje účastníkov konania požadujúcich podanie mimoriadneho\ndovolania na to, že sa vystavujú riziku zmeškania lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127\nústavy a následnej sťažnosti na ESĽP, keďže mimoriadne dovolanie nie je považované za\ntaký prostriedok, ktorý je potrebné v zmysle judikatúry ESĽP vyčerpať. Ďalej upozorňuje\nna to, že sa iniciovaním tohto mimoriadneho opravného prostriedku vystavujú riziku jeho\nnapadnutia na ESĽP druhým účastníkom konania.\nPochybnosti o potrebe kultivovať judikatúru týkajúcu sa mimoriadneho dovolania,\nktoré môžu z hľadiska intertemporality prirodzene vyvstať, možno rýchlo rozptýliť tým, že\naj keď už nie je účinný Občiansky súdny poriadok, tak to nezbavuje ústavný súd riadne\nrozhodnúť dobiehajúce veci týkajúce sa mimoriadneho dovolania.\nÚstavný súd už v zjednocujúcom uznesení sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 rozsiahlo\npoukazoval na rozhodnutia ESĽP týkajúce sa opravných prostriedkov podobných\nmimoriadnemu dovolaniu. Nie dlho po prijatí uvedeného uznesenia a vzápätí po prijatí\nCivilného sporového poriadku v Národnej rade Slovenskej republiky ESĽP prijal tri\nrozsudky proti Slovenskej republike, a to veci DRAFT-OVA a. s., proti Slovenskej\nrepublike č. 72493/10, PSMA, spol. s r. o., proti Slovenskej republike č. 42533/11\na COMPCAR, s. r. o., proti Slovenskej republike č. 25132/13, v ktorých vyslovil porušenie\npráva na spravodlivý proces podľa čl. 6 dohovoru. Vo veci DRAFT-OVA a. s., bolo\nzároveň konštatované porušenie čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k dohovoru, teda práva na\npokojné užívanie majetku, a to tým, že došlo k zrušeniu právoplatného rozsudku\npriznávajúceho sťažujúcej sa spoločnosti peňažné plnenie. Išlo o prvé rozhodnutia ESĽP\nproti Slovenskej republike, ktorým podľa záveru ESĽP došlo k neprípustnému zásahu do\nčl. 6 ods. 1 dohovoru súdnym rozhodnutím vydaným na základe mimoriadneho dovolania,\nkonkrétne do princípu právnej istoty ako zložky práva na súdnu ochranu. Nálezom sp. zn.\nI. ÚS 76/2016 ústavný súd povolil obnovu konania vo veci obchodnej spoločnosti\nCOMPCAR, s. r. o., vedenej ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 421/2012.\nMožno zhrnúť (porov. tlačovú správu zástupkyne vlády Slovenskej republiky pred\nESĽP z 9. júna 2015), že ide o prípady, v ktorých sťažovatelia namietali porušenie svojich\npráv v dôsledku využitia inštitútu mimoriadneho dovolania. Vo všetkých troch prípadoch\n\n23\n\nboli právoplatné rozsudky vydané vnútroštátnymi súdmi v prospech sťažovateľov zrušené\nnajvyšším súdom na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom\nz podnetu druhého z účastníkov konania. Sťažovatelia na ESĽP tvrdili, že týmto krokom\ndošlo k porušeniu ich práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 dohovoru.\nEurópsky súd pre ľudské práva vo svojich rozsudkoch poukázal na svoju ustálenú\njudikatúru týkajúcu sa porušenia princípu právnej istoty v dôsledku zrušenia právoplatných\nsúdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch na základe mimoriadnych opravných\nprostriedkov, v rámci ktorej pripúšťa takýto postup len na účely napravenia podstatných vád\nkonania alebo omylov vo výkone spravodlivosti, ktoré majú zásadný vplyv na právny\nsystém, a nie na účely zabezpečenia právnej čistoty. Európsky súd pre ľudské práva\nkonštatoval, že v týchto prípadoch nezistil žiadne „podstatné a presvedčivé okolnosti“, ktoré\nby odôvodňovali výnimku z princípu právnej istoty, ktorý vyžaduje nezrušiteľnosť súdnych\nrozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch. Poukázal na to, že v rámci konania\no mimoriadnom dovolaní neboli predložené žiadne skutočnosti alebo argumenty, ktoré by\nnebolo možné predložiť už v priebehu prejednávania veci súdmi dvoch stupňov. Vzhľadom\nna uvedené ESĽP rozhodol, že neboli dané okolnosti odôvodňujúce zásah do právoplatného\na vykonateľného rozsudku v prospech sťažovateľov a tento zásah bol v rozpore s princípom\nprávnej istoty a rovnosti zbraní v súdnom konaní. Došlo preto k porušeniu čl. 6 dohovoru.\nEurópsky súd pre ľudské práva vo svojich rozsudkoch tiež vychádzal zo záverov\nBenátskej komisie. Benátska komisia v správe o nezávislosti súdneho systému ako reakciu\nna právomoc prokuratúry v post-sovietskych štátoch na podanie mimoriadneho dovolania\nakcentuje zásadu, že súdne rozhodnutie by nemalo podliehať žiadnej revízii mimo\nodvolacieho konania, najmä nie prostredníctvom protestu prokurátora alebo iného štátneho\norgánu a zároveň mimo odvolacieho konania po právoplatnosti. Podľa ESĽP dovolanie\ngenerálneho prokurátora sa vo veci DRAFT-OVA a. s., javilo ako ďalšie odvolanie, inak\npovedané, tzv. odvolanie v prestrojení.\nUžitočné je pripomenúť si vývoj inštitútu dovolania na našom území, pretože v ňom\nsú ukryté mnohé odpovede. V demokratickom Československu malo podanie dovolania\nsuspenzívny účinok (porov. § 410 Civilného sporového poriadku – zákon č. I/1911)\na sťažnosti pre porušenie zákona neboli. To sa „prevrátilo“ prijatím zákona č. 319/1948 Zb.\n24\n\no zľudovení súdnictva (porov. jeho § 142 bod 14). Judikatúra sa zjednocovala\nprostredníctvom sťažností pre porušenie zákona podávaných ministrom spravodlivosti alebo\ngenerálnym prokurátorom proti právoplatným rozhodnutiam. Chránilo sa objektívne právo,\nzákonnosť a účastníci konania boli len objektom. Z tohto dôvodu napríklad z doby\nneslobody nie je judikatúra týkajúca sa odňatia možnosti konať pred súdom, pretože tá bola\ndôvodom obnovy konania, a nie súčasťou sťažnosti pre porušenie zákona. Rokmi sa tak\nzafixovala právna úprava a povedomie, že „treťostupňové“ opravné prostriedky sú viazané\nna právoplatnosť, a to spôsobuje veľké starosti. Pri návrate k tradičným princípom procesu,\npo prijatí novely č. 519/1991 Zb. sa tak ponechala podmienka právoplatnosti na podanie\ndovolania a zvláštnym previazaním dovolania a sťažnosti pre porušenie zákona vzniklo\nmimoriadne dovolanie. Všetko sa ešte skomplikovalo návratom k štandardnej ústavnej\nsťažnosti v roku 2002.\nÚstavný súd to vyjadril v uznesení sp. zn. II. ÚS 337/2016 (bod 11): „Zložitý vzťah\ndovolania podľa § 237 OSP (dôvody zmätočnosti) a ústavnej sťažnosti je daný tiež tým, že\n(i) dovolanie aj ústavná sťažnosť smerujú proti právoplatným rozhodnutiam, (ii) dovolaním\npodľa § 237 OSP možno kasáciou zahojiť niektoré procesné záťaže s ústavným rozmerom,\nale nie akékoľvek ústavné záťaže (iii) a napokon pri dovolaní podľa § 237 OSP splýva\nprípustnosť s dôvodnosťou. V záujme umožnenia riadneho využitia dovolania aj ústavnej\nsťažnosti ústavný súd konštantne akceptuje podanie ústavnej sťažnosti po rozhodnutí súdu\ndovolacieho, a to jednak proti rozhodnutiu druhostupňového súdu, ako aj proti rozhodnutiu\ndovolacieho súdu (II. ÚS 592/2015, I. ÚS 169/09, III. ÚS 166/2014, IV. ÚS 317/2013).\nS týmto poňatím súvisí, že ústavný súd považuje podané dovolanie za účinný prostriedok\nnápravy, a tak ústavné sťažnosti proti rozhodnutiam, proti ktorým bolo zároveň podané\ndovolanie, odmieta pre nedostatok právomoci alebo pre neprípustnosť.“\nKľúčom k zjednoteniu právnych názorov je uvedomenie si „dvoj-inštitútovosti“\ndovolania a jeho väzby na právoplatnosť. Pozícia oponujúceho senátu vychádza z názoru, že\nak existuje teoretická možnosť kasácie napadnutého rozhodnutia, a to prakticky výlučne na\nzáklade extrémnej procesnej arbitrárnosti podľa § 237 písm. f) OSP, tak musí byť využitá.\nTáto pozícia sa posilňuje sporným ústavným zázemím mimoriadneho dovolania.\nV súvislosti s dovolaním je teda nutné rozlišovať (i) prípustnosť dovolania, (ii) dôvod\n25\n\npodania dovolania (§ 241 ods. 2, § 243f ods. 1 OSP) a (iii) dôvodnosť – meritórnosť,\ndovolania.\nÚstavný súd už viackrát zdôraznil, že opravný prostriedok, ktorý zákon nazýva\ndovolaním, zahŕňa v sebe v podstate dva rôzne inštitúty, a to tzv. zmätočné dovolanie a tzv.\nzjednocujúce dovolanie. Tie majú prienik v tom, že ak je prípustné zjednocujúce dovolanie,\ntak najvyšší súd musí ex offo posúdiť aj zmätočné dôvody, lebo tie sú také závažné, že\n„toxifikujú“ celé konanie a znemožňujú iný prieskum.\nDovolanie zo zmätočných dôvodov je takpovediac NEPRIAMO prípustné, lebo\no prípustnosti sa rozhoduje uno actu s meritórnym rozhodovaním, t. j. akoby ústavný súd\nrozhodoval o porušení práva naraz s prijatím veci a inak by vec odmietal. Dovolanie\nzo zjednocovacích dôvodov je PRIAMO prípustné, lebo v zásade už z výroku krajského\nsúdu\n\nje\n\njasná\n\njeho\n\nprípustnosť\n\nPORUŠENÉ/NEVYHOVUJE).\n\n(t.\n\nj.\n\nakoby\n\nPriamu prípustnosť\n\nústavný\n\nsúd\n\nmožno označiť\n\nrozhodoval\n\nlen\n\naj technickou\n\nprípustnosťou a nepriamu prípustnosťou diskréčnou.\nPodstatou zjednotenia je právny názor, podľa ktorého ak generálny prokurátor podal\nmimoriadne dovolanie z konkrétneho DÔVODU podľa § 243f ods. 1 písm. b) a c) OSP,\nteda že v konaní došlo k inej (ne-zmätočnej) vade alebo že vec bola nesprávne právne\nposúdená, tak najvyšší súd nemôže požadovať na účastníkovi podanie iného prostriedku\nnápravy – dovolania zo zmätočných dôvodov s tým uvažovaním, že TEORETICKY by\nprostredníctvom neho mohlo dôjsť ku kasácii rozhodnutia v prospech účastníka, ktorý dal\npodnet na mimoriadne dovolanie. (Na tomto mieste treba povedať, že aj keď extrémne\nneodôvodnenie súdneho rozhodnutia možno kvalifikovať ako odňatie možnosti konania\npred súdom, tak sa tým nerieši vecná správnosť rozhodnutia.)\nInými slovami, najvyšší súd môže odmietnuť mimoriadne dovolanie podané pre nezmätočné dôvody, len ak má účastník PRIAMO PRÍPUSTNÉ dovolanie. Uvedený právny\nnázor vyplýva z toho, že nemožno len tak prechádzať medzi (a) typmi dovolania,\nzo skutočnosti, že už uchopenie veci (b) verejnou autoritou – generálnym prokurátorom je\nistou formou prípustnosti (a contrario § 243f ods. 2 OSP), a (c) z toho, že ak prípustnosť\n\n26\n\nvyplýva z diskrécie najvyššieho súdu, tak právny prostriedok ‒ dovolanie podľa § 237 OSP\n‒ nemôže byť vnímaný ako (účinný) prostriedok nápravy podľa § 243e ods. 2 OSP.\nÚčelom mimoriadneho dovolania je práve uchopovať prípady, kde nebolo dovolanie\npriamo prípustné, a verejná autorita sa rozhodla akceptovať podnet účastníka, a tak\nkultivovať objektívne právo, ako aj zlepšiť právnu pozíciu podnecovateľa.\nNa tomto mieste sa ponúka otázka, kedy by generálny prokurátor mohol podať\ndovolanie podľa § 243f ods. 1 písm. a) OSP. Úprimne možno odpovedať, že v zásade len\nv kombinácii s ďalšími dôvodmi, pretože účastníkovi nemôže nič brániť, aby sám podal tzv.\nzmätočné dovolanie.\nÚstavný súd pozná judikatúru ESĽP, avšak kým platí aj „ultraaktívny“ bývalý\nObčiansky súdny poriadok, a hlavne ak sa sám generálny prokurátor neobmedzuje\nrozhodnutiami ESĽP, tak sa najvyšší súd a aj ústavný súd musia dívať na zákon neutrálne\nako na platné ústavne súladné právo.\nZjednotenie právnych názorov senátov ústavného súdu v už popísanom duchu by\nnebolo popretím, ale spresnením zjednocovacieho uznesenia sp. zn. PLz. ÚS 3/2015\nz 18. marca 2015 a najvyššieho súdu č. R 94/2015 z 20. októbra 2015. Zmyslom zjednotenia\nje aj kultivácia uvažovania o rozlišovaní hmotných a procesných záťaží a taktiež intenzity\nprocesných záťaží naprávaných v dovolacom konaní, a sprostredkovane aj o rozlišovaní\nmedzi hmotnými základnými právami a právom na súdnu ochranu [porov. tiež rozsudky\nESĽP zo 7. 1. 2014 Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., (č. 2) proti Slovenskej republike a\nRingier Axel Springer Slovakia, a. s., (č. 3) proti Slovenskej republike.]. Obdobne\nzjednocujúce rozhodnutie najvyššieho súdu č. R 2/2016 (Nepreskúmateľnosť rozhodnutia\nzakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku.\nVýnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov\npodstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť\ndovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.) nie je úplným\npopretím R 111/1998, ktorý „chirurgicky“ rozlišoval medzi inou vadou a zmätočnosťou, ale\njeho spresnením, ako jasne vyplýva z prvej vety R 2/2016. Z tohto pohľadu upúta, ako senát\n\n27\n\n3Cdo, ktorý roky podporoval pozíciu R 111/1998, teraz odmieta mimoriadne dovolania\npodané z nezmätočných dôvodov pre nevyčerpanie dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f)\nOSP.\nVzhľadom na už uvedené zaujal II. senát právny názor, ktorý možno vyjadriť touto\nprávnou vetou (návrh výroku v druhým senátom ústavného súdu navrhovanom uznesení\no zjednotení odchylných právnych názorov): „Najvyšší súd Slovenskej republiky poruší\nzákladné právo na prístup k súdu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,\nak ako neprípustné odmietne mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom\nSlovenskej republiky z iných než zmätočných dôvodov (§ 237 Občianskeho súdneho\nporiadku) s odôvodnením, že podnecovateľ nepodal dovolanie, hoci podanie dovolania\npodľa § 238 a § 239 Občianskeho súdneho poriadku nebolo prípustné.“\nVII.\nKonanie pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov\nDňa 9. novembra 2016 ústavný súd v pléne zloženom z predsedníčky pléna Ivetty\nMacejkovej a sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta,\nMilana Ľalíka, Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), Marianny Mochnáčovej, Ladislava\nOrosza a Rudolfa Tkáčika na neverejnom zasadnutí prerokoval návrh II. senátu ústavného\nsúdu na zjednotenie už popísaných odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu.\nOtázkou, ktorá bola predmetom konania o zjednotení odchylných právnych názorov,\ntak v tomto prípade v zmysle už prezentovaných východísk a argumentov bolo, či je\nz ústavného hľadiska udržateľný taký prístup najvyššieho súdu ako súdu rozhodujúceho\no mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, v zmysle ktorého najvyšší súd,\nargumentujúc, že v zásade každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti\nrozhodnutiu odvolacieho súdu otvára priestor pre posúdenie správnosti niektorých aspektov\nprocesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie, a tým zároveň\ndáva určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní, odmieta mimoriadne\ndovolania generálneho prokurátora ako neprípustné, ak dotknutý účastník konania nepodal\ndovolanie z dôvodov podľa § 237 OSP, a to aj v prípade, keď generálny prokurátor namieta\n\n28\n\nv mimoriadnom dovolaní výlučne nesprávne hmotnoprávne posúdenie veci napr. podľa\n§ 243f ods. 1 písm. c) OSP (nesprávne právne posúdenie veci).\nPlénum ústavného súdu citovaný návrh stanoviska II. senátu ústavného súdu na\nzjednotenie odchylných právnych názorov neschválilo, resp. uvedený návrh sudcu\nspravodajcu zamietlo. Z toho dôvodu je II. senát ústavného súdu viazaný platnými právnymi\nzávermi I. a III. senátu ústavného súdu v obdobných/totožných veciach (ktoré sú\nprávoplatne judikované) a nie je oprávnený (predovšetkým v záujme zachovania právnej\nistoty sťažovateľov, ktorí sa obrátia na ústavný súd v budúcnosti v obdobných/totožných\nveciach) prelamovať právne názory I. a III. senátu ústavného súdu (na prelomenie už\nvyslovených a opakujúcich sa právnych názorov senátov ústavného súdu na konkrétnu\nprávnu otázku v prípade nesúhlasu iného senátu ústavného súdu s týmito právnymi názormi\nslúži práve inštitút zjednocovania odchylných právnych názorov podľa § 6 zákona\no ústavnom súde).\nVIII.\nZávery ústavného súdu vo veci sťažnosti sťažovateľa\nÚstavný súd viazaný\n(i) svojou ustálenou judikatúrou (najmä I. a III. senátu ústavného súdu) vo veci\nprieskumu prístupu najvyššieho súdu ako súdu rozhodujúceho o mimoriadnom dovolaní\ngenerálneho prokurátora, v zmysle ktorého najvyšší súd, argumentujúc, že v zásade každé\ndovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu otvára\npriestor pre posúdenie správnosti niektorých aspektov procesného postupu súdu, ktorý vydal\ndovolaním napadnuté rozhodnutie, a tým zároveň dáva určité vyhliadky na úspech\ndovolateľa v konaní o dovolaní, odmieta mimoriadne dovolania generálneho prokurátora\nako neprípustné, ak dotknutý účastník konania nepodal dovolanie z dôvodov podľa § 237\nOSP, a to aj v prípade, keď generálny prokurátor namieta v mimoriadnom dovolaní výlučne\nnesprávne hmotnoprávne posúdenie veci, ako aj viazaný\n(ii) výsledkom konania pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych\nnázorov z 9. novembra 2016 a\n\n29\n\n(iii) zjednocovacím uznesením ústavného súdu z 18. marca 2015 pod sp. zn.\nPLz. ÚS 3/2015, rešpektujúc zároveň\n(iv) judikatúru ESĽP v sporoch sťažovateľov proti Slovenskej republike vo veciach\ntýkajúcich sa rozhodovania najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní generálneho\nprokurátora a\n(v)\n\nspoločné\n\nstanovisko\n\nobčianskoprávneho\n\nkolégia\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\na\n\nobchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu R 94/2015 z 20. októbra 2015,\nkonštatuje, že najvyšší súd napadnutým uznesením, ktorým, odvolávajúc sa na\njudikatúru ESĽP a zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2015,\nodmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora z dôvodu, že podnecovateľ\nnepodal v jeho veci dovolanie, a teda opomenul účinne hájiť svoje práva, ktoré zákon\nposkytuje dotknutej osobe, a opomenutie využitia opravného prostriedku nemôže byť\nnahradené mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktorý má iný účel\na podmienky, konal a rozhodol v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu v súlade\nso zjednocujúcim stanoviskom pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2015, rešpektujúc\npritom vlastnú judikatúru najvyššieho súdu a spoločné stanovisko občianskoprávneho\nkolégia najvyššieho súdu a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu R 94/2015\nz 20. októbra 2015.\nNa základe uvedeného nemožno (v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu)\npovažovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za také, ktoré by porušovalo\nsťažovateľom označené ústavné práva. Ústavný súd akceptuje (v zmysle ustálenej\njudikatúry ústavného súdu) ako súladné s dikciou a duchom základného práva na prístup\nk súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnuté uznesenie\nnajvyššieho súdu, ktorými najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolania podané z iných než\nzmätočných dôvodov z toho dôvodu, že sťažovateľ ako účastník konania, v prospech\nktorého bolo mimoriadne dovolanie podané, nevyčerpal dovolanie podľa § 237 OSP.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 14. februára 2017\n\n30", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "mimoriadne dovolanie", "mimoriadne dovolanie", "generálny prokurátor", "dovolanie-nepodanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:44c293f5-d240-4693-8229-376631d68a9e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.379.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 379/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 379/2016 z 29. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-29", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.379.2016.1"}, {"guid": "ussr:ccc827de-f7d0-47ab-94f1-7c4ba3038cc4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.296.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 296/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 296/2016 z 9. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-09", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.296.2016.1"}, {"guid": "ussr:d025420b-c4ea-4f24-9c60-2cebd902b65c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.454.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 454/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 454/2016 z 26. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-26", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.454.2016.1"}, {"guid": "ussr:5d1e1611-b67a-4371-b627-20076bd5a47e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.76.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 76/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 76/2016 z 11. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-11", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.76.2016.2"}, {"guid": "ussr:3149fb5b-855a-4613-87e5-5da0d98f47f4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.104.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 104/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 104/2016 z 24. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-24", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.104.2016.1"}, {"guid": "ussr:20450f2f-6929-4c41-8bfd-d9cfbcba5d9f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.113.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 113/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 113/2016 z 24. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-24", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.113.2016.1"}, {"guid": "ussr:41bd3a46-b425-4168-ab59-cc6a72b52a73", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.117.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 117/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/2016 z 17. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-17", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.117.2016.1"}, {"guid": "ussr:144365c8-aa9a-4e1e-9925-fbd21895be3a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.349.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 349/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 349/2015 z 19. 1. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-01-19", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.349.2015.1"}, {"guid": "ussr:aa6303b2-53fd-429a-88bc-4100447fd7d9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.592.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 592/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 592/2015 z 23. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-23", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.592.2015.1"}, {"guid": "ussr:45f5571a-5a8b-463e-bfe1-08bd421d7d1e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 3/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1"}, {"guid": "ussr:2d92d8d4-b52d-4345-9941-6f857528ac89", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 357/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 357/2013 z 2. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-02", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d92d8d4-b52d-4345-9941-6f857528ac89"}, {"guid": "ussr:02f6c37f-045b-48fa-ab6c-80b3816f8b9b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 166/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 166/2014 z 4. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-04", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:02f6c37f-045b-48fa-ab6c-80b3816f8b9b"}, {"guid": "ussr:55fc7671-7970-4e60-b706-94ee2a748e87", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 591/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 591/2012 z 4. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-04", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55fc7671-7970-4e60-b706-94ee2a748e87"}, {"guid": "ussr:3e16e2b0-8574-45cb-8cf2-031b8bb74412", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 179/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 179/2013 z 18. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-18", "citacie_n": 94, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3e16e2b0-8574-45cb-8cf2-031b8bb74412"}, {"guid": "ussr:aaae89ad-053a-4ac1-9fea-ec574b224d99", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 317/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 317/2013 z 6. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-06", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae89ad-053a-4ac1-9fea-ec574b224d99"}, {"guid": "ussr:595ab85f-35f4-44d1-aa0a-e57d4f21a6c6", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 421/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 421/2012 z 11. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-11", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:595ab85f-35f4-44d1-aa0a-e57d4f21a6c6"}, {"guid": "ussr:f09f58dd-1529-4edd-99cd-7e4e67699e5d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 400/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 400/2011 z 11. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-11", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f09f58dd-1529-4edd-99cd-7e4e67699e5d"}, {"guid": "ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 280/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 280/2010 z 17. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-17", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149"}, {"guid": "ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 185/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 185/09 z 12. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-12", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e"}, {"guid": "ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 169/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 169/09 z 24. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-24", "citacie_n": 772, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40"}, {"guid": "ussr:bcb7fc11-3a36-4c60-8396-5f93995f1960", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 178/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 178/08 z 4. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-04", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bcb7fc11-3a36-4c60-8396-5f93995f1960"}, {"guid": "ussr:b8062c35-493e-47d8-9a74-18c4edf2110d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 232/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 232/08 z 3. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-03", "citacie_n": 147, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b8062c35-493e-47d8-9a74-18c4edf2110d"}, {"guid": "ussr:e144b971-f50f-4699-9a0e-1c80af16cc1e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 56/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 56/07 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 136, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e144b971-f50f-4699-9a0e-1c80af16cc1e"}, {"guid": "ussr:59564acc-a37a-47e5-bea6-7cd3503fdc48", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 225/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 225/05 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 361, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:59564acc-a37a-47e5-bea6-7cd3503fdc48"}, {"guid": "ussr:2b05df37-cf1b-4ca5-bea7-956d0d0fd485", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 202/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 202/02 z 16. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-16", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2b05df37-cf1b-4ca5-bea7-956d0d0fd485"}, {"guid": "ussr:a9914a60-741f-4c79-bd31-963405852831", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 40/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 40/04 z 12. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-12", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a9914a60-741f-4c79-bd31-963405852831"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:fd483bec-4211-43ba-9ee7-964cfeb46596", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 42/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 42/01 z 21. 2. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-02-21", "citacie_n": 110, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd483bec-4211-43ba-9ee7-964cfeb46596"}, {"guid": "ussr:71747d0f-e48f-4dd5-84e5-e9a313ba5c84", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.84.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 84/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 84/97 z 20. 11. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-11-20", "citacie_n": 56, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.84.1997.1"}], "citovane_v": [{"guid": "9a0b8568-028a-4c50-bcaf-14c4cb29a6c5:ba6a9c33-e7e1-4eb7-98fe-fd88dca33ee6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:2118201130.1", "spisova_znacka": "9CdoGp/1/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9CdoGp/1/2024 z 30. 10. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-10-30", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:2118201130.1"}, {"guid": "d1104f1b-a2fc-48d0-a90d-75f56bcec529:47d41809-6d27-4580-be83-08d74a7b9320", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:1306206004.1", "spisova_znacka": "9CdoGp/1/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9CdoGp/1/2022 z 25. 9. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-09-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:1306206004.1"}, {"guid": "8f972920-b994-45d9-83e6-30fc88e21ca2:a7cc6577-1b4a-408d-a892-e9673832f56a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:5718203305.1", "spisova_znacka": "6CdoGp/1/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6CdoGp/1/2022 z 28. 2. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-02-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:5718203305.1"}, {"guid": "b482373b-dc67-4931-96ca-029200958de8:0302a4e7-ddc0-409d-a71a-87afe062ac47", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:3816212126.1", "spisova_znacka": "7CdoGp/1/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7CdoGp/1/2019 z 24. 9. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-09-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:3816212126.1"}, {"guid": "f0f00621-edc1-41b8-9dd1-83fe7e74a071:f0f99404-6672-485b-8b77-13ff0a074287", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:9017200039.1", "spisova_znacka": "2CdoGp/1/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2CdoGp/1/2017 z 30. 7. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-07-30", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:9017200039.1"}, {"guid": "daed770f-e0cc-495a-9dd8-70190cfa43b8:d03f5d70-6874-4977-9141-d4002b3cfc00", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:6716203563.1", "spisova_znacka": "7CdoGp/2/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7CdoGp/2/2018 z 25. 6. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-06-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:6716203563.1"}, {"guid": "430ab4f4-b011-48ba-9a81-f154a7420e93:27c13c95-05e0-462f-982a-c252995d7d07", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:7209216276.1", "spisova_znacka": "2CdoGp/2/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2CdoGp/2/2017 z 28. 3. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-03-28", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:7209216276.1"}, {"guid": "30e72ce9-5200-4d80-977f-1d2dff6845ac:9d1bd8d9-2246-4065-82c1-bb528d06ada0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1113233930.1", "spisova_znacka": "3CdoGp/1/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3CdoGp/1/2017 z 13. 9. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-09-13", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1113233930.1"}, {"guid": "db6e4cfe-a6a8-404e-bd5a-4f47efb2dfe0:95bc1adf-98ad-4888-9967-45b78e81d10a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:8408203494.1", "spisova_znacka": "3CdoGp/2/2016", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3CdoGp/2/2016 z 13. 6. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-06-13", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:8408203494.1"}]}