{"guid": "ussr:9a7780dd-c76a-4b04-815b-6ca3fc95bd40", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.789.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 789/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 789/2016 z 2. 3. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 2. marca 2017, sp. zn. II. ÚS 789/2016, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.789.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2017-03-02", "forma": "Uznesenie,Uznesenie", "povaha": ["rozhodnutie potvrdzuje", "rozhodnutie potvrdzuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o preskúmaní rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/357/#clanok-10.odsek-2", "nazov": "čl. 10 ods. 2 zákona č. 357/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/357/#clanok-10.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/357-2004/clanok-10"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/357#clanok-10"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/9a7780dd-c76a-4b04-815b-6ca3fc95bd40", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.789.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.789.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.789.2016.1/text", "citacie_n": 21, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 789/2016-60\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa o návrhu Mgr. Igora Matoviča,\n, zastúpeného KADUC & PARTNERS s. r. o., Vajanského 40, Trnava, v mene ktorej\nkoná advokát JUDr. Ing. Miroslav Kadúc, na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej\nrady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií č. VP/03/16/K zo 16. júna 2016 takto\nrozhodol:\nRozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií\nč. VP/03/16/K zo 16. júna 2016 p o t v r d z u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\n12. októbra 2016 doručený návrh Mgr. Igora Matoviča,\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbol\n\n(ďalej len\n\n„navrhovateľ“), zastúpeného KADUC & PARTNERS s. r. o., Vajanského 40, Trnava,\nv mene ktorej koná advokát JUDr. Ing. Miroslav Kadúc, na preskúmanie rozhodnutia\nVýboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor\npre nezlučiteľnosť funkcií“ alebo „výbor“) č. VP/03/16/K zo 16. júna 2016 (ďalej len\n„napadnuté rozhodnutie“). Navrhovateľ svoj návrh doplnil podaním doručeným ústavnému\nsúdu 18. októbra 2016.\n\nZ návrhu, jeho doplnenia a priloženej prílohy vyplýva, že výbor pre nezlučiteľnosť\nfunkcií napadnutým rozhodnutím vyslovil, že navrhovateľ porušil čl. 5 ods. 2 ústavného\nzákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných\nfunkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon\no ochrane verejného záujmu“ alebo „ústavný zákon“) tým, že v období od 10. augusta 2013\ndo 2. septembra 2013 podnikal pod obchodným menom „Mgr. Igor Matovič –\nregionPRESS“, a uložil mu v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona pokutu\nvo výške 11 766 €. Podľa navrhovateľa je napadnuté rozhodnutie výboru pre nezlučiteľnosť\nfunkcií vecne nesprávne a arbitrárne a zároveň podľa neho trpí zásadnou a pritom\nneodstrániteľnou procesnou vadou.\nNapadnuté rozhodnutie je podľa navrhovateľa vecne nesprávne a arbitrárne preto,\nže výbor pre nezlučiteľnosť funkcií nevzal pri rozhodovaní do úvahy fakt, že právna\nskutočnosť, ktorá bola posúdená ako porušenie čl. 5 ods. 2 ústavného zákona, nenastala\nv dôsledku jeho aktívnej činnosti, ale ex lege [§ 57 ods. 5 zákona č. 455/1991 Zb.\no živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov].\nVýbor pre nezlučiteľnosť funkcií v konaní o ochrane verejného záujmu proti\nnavrhovateľovi vychádzal z informácií obsiahnutých v liste Okresného úradu, odboru\nživnostenského podnikania Trnava (ďalej len „okresný úrad“) č. OT-TT-2016/020951-2\nz 9. júna 2016 a jeho prílohách, z ktorých zistil, že navrhovateľ nemal v období\nod 10. augusta\n\n2013\n\ndo\n\n2.\n\nseptembra\n\n2013\n\npozastavenú\n\nživnostenskú\n\nčinnosť\n\npod obchodným menom „Mgr. Igor Matovič – regionPRESS“. Na základe tohto\nzistenia výbor s poukazom na právne závery obsiahnuté v uznesení ústavného súdu sp. zn.\nIII. ÚS 137/2012 z 3. apríla 2012 „ďalej neposudzoval ďalšie skutkové okolnosti súvisiace\ns výkonom živnostenskej činnosti Navrhovateľa (napr. zásadnú otázku dosahovania zisku\nv danom období) a uspokojil sa s formálnou subsumpciou, tzn. už samotnú existenciu\nplatného živnostenského oprávnenia kvalifikoval ako podnikanie (ktoré je v intenciách\nÚstavného zákona zakázané)“.\n\n2\n\nNavrhovateľ považuje takúto argumentáciu výboru pre nezlučiteľnosť funkcií\nza formalistickú a nespravodlivú, nezohľadňujúcu koncept materiálnej spravodlivosti.\nPodľa navrhovateľa bolo povinnosťou výboru pre nezlučiteľnosť funkcií posúdiť\nproblematiku komplexne, a to nielen zo skutkového, ale aj z právneho hľadiska.\nVychádzajúc z dikcie § 2 ods. 1 a 2 písm. b) zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného\nzákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“) a § 2\nživnostenského zákona, navrhovateľ zastáva názor, že aj čl. 5 ods. 2 druhú vetu ústavného\nzákona treba interpretovať tak, že pod podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná\nsamostatne osobou, ktorá podniká na základe živnostenského oprávnenia vo vlastnom mene\na na vlastnú zodpovednosť na účely dosiahnutia zisku.\nNavrhovateľ poukazuje na to, že síce naplnil jednu zo zákonných podmienok\npodnikania (existencia živnostenského oprávnenia), avšak ďalšie zákonom ustanovené\npodmienky podnikania nespĺňal, keďže v rozhodnom období nevykonával sústavnú činnosť\nna účely dosiahnutia zisku, teda „formálne bol podnikateľom (pasívny aspekt), ale de facto\nnepodnikal (aktívny aspekt). ... Navrhovateľ je presvedčený, že korektný právny výklad\npredmetných ustanovení Ústavného zákona – teda gramatický a systematický výklad, ktorý\nzohľadňuje aj aktívny aspekt podnikania v zmysle relevantných ustanovení Obchodného\nzákonníka – nielen umožňuje Výboru skúmať, či verejný funkcionár aktívne využíval\noprávnenie podnikať, prípadne či z tejto činnosti dosahoval príjem alebo zisk, ale mu takýto\npostup priamo prikazuje.“. Výbor pre nezlučiteľnosť funkcií podľa názoru navrhovateľa\nnapadnutým rozhodnutím vyložil relevantnú právnu normu neprimerane extenzívne,\nčím zároveň de facto prekročil rovinu procesu aplikácie práva a právo dotvoril.\nNa podporu svojej interpretácie pojmu podnikanie navrhovateľ poukazuje\naj na aplikačnú\n\nprax\n\nvšeobecných\n\nsúdov\n\nv\n\ntrestných\n\nveciach\n\na\n\nzdôrazňuje,\n\nže „Aj v trestnoprávnej rovine... platí, že neoprávneným podnikaním je taká činnosť, ktorá\nkumulatívne zahŕňa všetky prvky podnikania vymedzené v Obchodnom zákonníku...“.\nNavrhovateľ namieta aj nedostatok svojej pasívnej legitimácie vo vzťahu ku konaniu\nvýboru pre nezlučiteľnosť funkcií, ktoré vyústilo do vydania napadnutého rozhodnutia.\nV tejto súvislosti navrhovateľ poukazuje na čl. 81a písm. a) Ústavy Slovenskej republiky\n\n3\n\n(ďalej len „ústava“), z ktorého vyplýva, že mandát poslanca Národnej rady Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „národná rada“) zaniká uplynutím volebného obdobia. Uplynutie\nvolebného obdobia má teda podľa navrhovateľa konštitutívne účinky, ktoré spôsobujú, že\nposlanec národnej rady prestáva byť verejným funkcionárom (pre dané volebné obdobie)\na pôsobnosť ústavného zákona sa na neho vzťahuje už len v rozsahu jeho čl. 7 a čl. 8, a aj to\nlen v časovom rozpätí jedného roka. Na podporu svojho právneho názoru navrhovateľ\npoukazuje aj na právne názory ústavného súdu vyslovené vo veciach sp. zn.\nIII. ÚS 452/2013 a sp. zn. PLz. ÚS 1/2010. Uvedené skutočnosti podľa názoru navrhovateľa\nnaznačujú, že v predmetnej veci nebolo možné proti nemu viesť konanie o porušení čl. 5\nods. 2 ústavného zákona.\nV nadväznosti na uvedené východisko navrhovateľ argumentuje, že mu mandát\nposlanca národnej rady zanikol 5. marca 2016, t. j. týmto dňom prestal byť verejným\nfunkcionárom, pričom opätovné zvolenie za poslanca národnej rady mu nevrátilo späť\npôvodný právny status – „nejedná sa o právnu kontinuitu výkonu funkcie verejného\nfunkcionára, ale o dve separátne, aj keď na seba nadväzujúce právne skutočnosti. Takýto\nzáver vyplýva z ústavného princípu časovo obmedzenej vlády, ktorý je jedným zo\nzákladných princípov demokratického štátu vyvierajúceho z čl. 1 ods. 1 Ústavy.“.\nNavrhovateľ nespochybňuje, že v súčasnosti je verejným funkcionárom, ale zároveň\nzdôrazňuje, že „tento jeho právny status sa vzťahuje len na aktuálne volebné obdobie.\nPrávny status verejného funkcionára, ktorý Navrhovateľovi zanikol uplynutím predošlého\nvolebného obdobia (VI. volebného obdobia) je relevantným len na účely Čl. 7 a 8\nÚstavného zákona a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa Čl. 7 a 8 Ústavného\nzákona. Na účely Čl. 5 ods. 2 Ústavného zákona a na účely konania, v ktorom sa posudzuje\núdajné porušenie povinnosti Čl. 5 ods. 2 Ústavného zákona v roku 2013, však Navrhovateľ\nuž verejným funkcionárom nie je. V konaní č. P/03/16/K teda Navrhovateľ nebol pasívne\nlegitimovaným subjektom, keďže bol verejným funkcionárom len v rozsahu Čl. 7 a 8\nÚstavného zákona.“.\n\n4\n\nNavrhovateľ poukazuje aj na skutočnosť, že v zmysle čl. 9 ods. 3 ústavného zákona\nje dňom začatia konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov\ndeň doručenia podnetu výboru pre nezlučiteľnosť funkcií (23. február 2016), ku ktorému\ndošlo v jeho prípade ešte v predchádzajúcom volebnom období. V tejto súvislosti vyslovuje\npresvedčenie, že jeho pasívna legitimácia v konaní pred výborom pre nezlučiteľnosť funkcií\nskončila momentom uplynutia volebného obdobia, pričom z dôvodu „mlčania“ ústavného\nzákona o ochrane verejného záujmu treba tento právny problém riešiť použitím analogie\nlegis (§ 107 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a § 62 Civilného sporového poriadku),\nt. j. konanie zastaviť.\nV neposlednom rade navrhovateľ poukazuje na skutočnosť, že v jeho prípade nebola\ndodržaná 60-dňová lehota na vydanie rozhodnutia výboru ustanovená v čl. 9 ods. 4\nústavného súdu, a zdôrazňuje, že v jeho prípade bola takmer dvojnásobne prekročená\n(uplynula 24. apríla 2016 a výbor rozhodol až 16. júna 2016). Podľa navrhovateľa nie je\nudržateľný ustálený právny názor ústavného súdu (napr. III. ÚS 23/07, III. ÚS 24/07,\nIV. ÚS 3/07, IV. ÚS 141/07), podľa ktorého „prekročenie tejto lehoty... sa nespája\nso žiadnymi právnymi účinkami“. Poukazujúc na čl. 9 ods. 8 písm. a) ústavného zákona,\nktoré ustanovuje možnosť uloženia sankcie v podobe vyslovenia straty mandátu poslanca\nnárodnej rady, navrhovateľ argumentuje, že «... vychádzajúc z doktríny ústavného princípu\nčasovo obmedzenej vlády, by malo platiť, že uplatnenie sankcie ustanovenej v Čl. 9 ods. 8\npísm. a Ústavného zákona je možné len v tom prípade, ak opakované nesplnenie/porušenie\npovinností vyplývajúcich z Ústavného zákona nastalo v jednom a tom istom funkčnom\n(volebnom) období. Možnosť Výboru „nedodržiavať“ poriadkové lehoty v takomto kontexte\nvytvára priestor pre kumuláciu porušení v rámci jedného funkčného obdobia\na konzekventné vyslovenie straty mandátu, ktoré by v prípade dodržania poriadkovej lehoty\nnemuselo nastať. Vzhľadom na uvedené je Navrhovateľ presvedčený, že ÚS SR by mal\nvo svojom uznesení zaujať postoj aj k tejto problematike.».\nNa základe popísanej argumentácie navrhovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí\nnávrhu na ďalšie konanie takto rozhodol:\n\n5\n\n„1. Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť\nfunkcií č. VP/03/16/K zo 16. júna 2016 sa zrušuje.\n2. Národná rada Slovenskej republiky je povinná uhradiť Navrhovateľovi trovy\nkonania v sume 303,16 eur (slovom tristotri eur a šestnásť centov) na účet jeho právneho\nzástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\nĎalší priebeh konania\nII.1 Prijatie návrhu navrhovateľa na ďalšie konanie\nÚstavný\n\nsúd\n\nnávrh\n\nnavrhovateľa\n\npredbežne\n\nprerokoval\n\na uznesením\n\nč. k. II. ÚS 789/2016-19 z 27. októbra 2016 ho podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.\nII.2 Stanovisko výboru pre nezlučiteľnosť funkcií k návrhu navrhovateľa\nPo prijatí návrhu na ďalšie konanie si ústavný súd vyžiadal stanovisko výboru\nk návrhu, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 27. decembra 2016. Výbor sa vo svojom\nstanovisku vyjadruje k jednotlivým námietkam navrhovateľa, pričom argumentuje najmä\ntakto:\nK námietke navrhovateľa o nesprávne a neúplne zistenom skutkovom stave\na nedostatočnom dokazovaní, ktoré nepreukazujú, že porušil čl. 5 ods. 2 ústavného zákona,\nvýbor zdôrazňuje, že „Uvedeným argumentom navrhovateľa chýba vecná, ako aj formálna\nlogika a nepreukazujú iný skutkový stav ako zistil výbor. Z tohto dôvodu výbor ani nemohol\nprijať iný záver, ako v konaní prijal a preto sú uvedené tvrdenia navrhovateľa\nzavádzajúce.“.\n\n6\n\nArgumentáciu\n\nnavrhovateľa\n\ntýkajúcu\n\nsa\n\ninterpretácie\n\nzákazu\n\npodnikania\n\nustanoveného v čl. 5 ods. 2 druhej vete ústavného zákona, ako aj nedostatku jeho „pasívnej\nlegitimácie“ považuje výbor za účelovú a irelevantnú, keďže jej cieľom je „vyviniť sa\nz plnenia povinností verejného funkcionára a zo sankcií, ktoré pri ich porušení nasledujú“.\nVo vzťahu k námietkam navrhovateľa týkajúcim sa odlišnej interpretácie pojmu\npodnikanie v judikatúre všeobecných súdov, konkrétne v rozsudku Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 109/03 z 26. novembra 2003\nvýbor uvádza, že relevantná právna veta v označenom rozsudku znie: «... „Samotná účasť\nžalobcu, ako spoločníka v obchodných spoločnostiach s ručením obmedzeným, nie je\nvykonávaním jeho vlastnej podnikateľskej činnosti, ale je len určitou formou dispozície\ns vlastným majetkom, oprávňujúcou ho podieľať sa na výkone práv a povinností\nvyplývajúcich z jeho kapitálovej účasti v spoločnosti. Vykonávaním, resp. prevádzkovaním\npodnikateľskej činnosti právnickou osobou treba rozumieť aktívnu činnosť smerujúcu\nk dosiahnutiu zisku.“ Z uvedeného vyplýva, že predmetný rozsudok najvyššieho súdu sa\ntýkal úplne inej veci, a to účasti spoločníka v obchodných spoločnostiach s ručením\nobmedzeným. Posledná časť právnej vety je len dodatkom k záveru, ktorý prijal príslušný\nsenát najvyššieho súdu v inej veci. Ide o účelový výklad, ktorý nemá váhu oproti stanovisku\nústavného súdu, prijatom v uznesení sp. zn. III. ÚS 137/12 a ktorý sa naozaj vecne týkal\nposudzovania výkonu podnikateľskej činnosti v kontexte s čl. 5 ods. 2 ústavného zákona.»\nNavrhovateľ vo svojom návrhu argumentuje aj stanoviskom trestnoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 5 Tz 16/99. Označené stanovisko nie je podľa názoru výboru\nna vec navrhovateľa aplikovateľné, keďže ide o trestnú vec, ktorá sa zaoberá naplnením\nskutkovej podstaty trestného činu podvodu, pričom navyše predmetom posúdenia\nv dotknutej trestnej veci bola majetková účasť v obchodnej spoločnosti, a nie existencia\nživnostenského oprávnenia. Na podporu svojho názoru výbor poukazuje na komentár\nk pôvodnému živnostenskému zákonu, podľa ktorého sa živnostenské oprávnenie chápe\n«„... ako subjektívne právo podnikateľa vykonávať živnosť, a nie je možné ho stotožňovať\ns inými listinami, ktoré majú predovšetkým legitimačné poslanie“. ... Keďže ide\no subjektívne právo živnostníka, tým, že požiadal o vydanie živnostenského oprávnenia,\n\n7\n\nprejavil záujem podnikať. Uplatnil teda svoje subjektívne právo na podnikanie v praktickom\nživote. Podaním žiadosti o vydanie živnostenského oprávnenia urobil prvý krok k tomu, aby\nmohol v praxi podnikať, a preto je potrebné na neho nazerať ako na fyzickú osobu\nvykonávajúcu podnikateľskú činnosť. Navyše výbor nemá v žiadnom prípade možnosť\npreverovať jednotlivé úkony verejného funkcionára ako živnostníka, pretože nie je reálne\nsledovať podnikateľskú činnosť navrhovateľa inak ako cez existenciu živnostenského\noprávnenia a nakladania s ním.».\nNa základe uvedených skutočností výbor navrhuje, aby ústavný súd napadnuté\nrozhodnutie výboru v súlade s § 73b zákona o ústavnom súde potvrdil a nepriznal\nnavrhovateľovi úhradu trov konania.\nII.3 Prerušenie konania a konanie o zjednotení odchylných právnych názorov\npodľa § 6 zákona o ústavnom súde\nZ argumentácie navrhovateľa popísanej v časti I tohto uznesenia vyplýva, že jedným\nz kľúčových právnych problémov, ktorý svojím návrhom nastolil, je otázka ústavne\nkonformného výkladu slovného spojenia „Verejný funkcionár nesmie podnikať...“\npoužitého v druhej vete čl. 5 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, a to aj\nv kontexte právnych dôsledkov, ktoré môžu vyplynúť z porušenia tohto zákazu.\nV súvislosti s prípravou rozhodnutia vo veci samej II. senát ústavného súdu zistil,\nže senáty ústavného súdu sa s právnym problémom výkladu zákazu podnikať\nvyplývajúceho z čl. 5 ods. 2 druhej vety ústavného zákona už viackrát zaoberali, pričom s\nniektorými závermi, ktoré v tejto súvislosti príslušné senáty ústavného súdu formulovali, sa\nII. senát ústavného súdu nestotožnil.\nKeďže II. senát ústavného súdu dospel v súvislosti so svojou rozhodovacou\nčinnosťou k inému právnemu názoru, než sú právne názory vyjadrené v rozhodnutiach\niných senátov ústavného súdu, bol povinný v zmysle § 6 zákona o ústavnom súde predložiť\nplénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov. Na tento účel\n\n8\n\nII. senát ústavného súdu uznesením č. k. II. ÚS 789/2016-29 zo 4. novembra 2016 konanie\no návrhu navrhovateľa prerušil a sudcovi spravodajcovi uložil vypracovať a predložiť plénu\nústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov podľa § 6 zákona\no ústavnom súde vo vzťahu k výkladu slovného spojenia „Verejný funkcionár nesmie\npodnikať...“ použitého v druhej vete čl. 5 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného\nzáujmu.\nOponovaným právnym názorom sa v konaní o zjednotení odchylných právnych\nnázorov podľa § 6 zákona o ústavnom súde (ďalej len „konanie o zjednotení odchylných\nprávnych názorov“) iniciovanom II. senátom ústavného súdu stal právny názor\nvyslovený v rozhodnutiach vydaných v konaniach vedených pod sp. zn. I. ÚS 382/2010\na sp. zn. III. ÚS 137/2012, podľa ktorého ústavný zákon na účely zistenia, či verejný\nfunkcionár neporušil zákaz podnikať, „... neumožňuje výboru skúmať a pri rozhodovaní\nzohľadniť, či verejný funkcionár aktívne využíval oprávnenie podnikať, prípadne či z tejto\nčinnosti dosahoval príjem alebo zisk“. Z citovaného vyplýva, že podstatou oponovaného\nprávneho názoru je výklad, podľa ktorého k vysloveniu porušenia zákazu podnikať\nustanoveného v druhej vete čl. 5 ods. 2 ústavného zákona nie je potrebné (a ani možné), aby\nvýbor pre nezlučiteľnosť funkcií v konaní o zamedzení rozporu záujmov skúmal, či verejný\nfunkcionár v rozhodnom období aktívne vykonával (na základe živnostenského oprávnenia)\nčinnosť za účelom dosiahnutia zisku.\nV konfrontácii s oponovaným právnym názorom vysloveným v konaniach vedených\npod sp. zn. I. ÚS 382/2010 a sp. zn. III. ÚS 137/2012 dospel II. senát ústavného súdu\nv súvislosti s rozhodovaním o návrhu navrhovateľa k odchylnému právnemu názoru\ntýkajúcemu sa výkladu slovného spojenia „Verejný funkcionár nesmie podnikať...“\nobsiahnutého v čl. 5 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, než predtým\nvyslovili vo svojich rozhodnutiach I. a III. senát ústavného súdu vo svojich rozhodnutiach\nvydaných v konaniach vedených pod sp. zn. I. ÚS 382/2010 a sp. zn. III. ÚS 137/2012.\nVzhľadom na uvedené II. senát ústavného súdu predložil podľa § 6 zákona\no ústavnom súde plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov\n\n9\n\nsenátov ústavného súdu (podrobnejšie o argumentácii II. senátu ústavného súdu pozri\nuznesenie pod sp. zn. PLz. 1/2017 z 1. februára 2017), pričom plénu ústavného súdu\nnavrhol, aby si osvojilo túto interpretáciu slovného spojenia „Verejný funkcionár nesmie\npodnikať...“ obsiahnutého v čl. 5 ods. 2 ústavného zákona:\n«Výbor Národnej rady Slovenskej republiky môže vysloviť, že verejný funkcionár\nporušil čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu\npri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/20005 Z. z.\nv časti „Verejný funkcionár nesmie podnikať...“, vtedy, ak zistí, že v rozhodnom období\nv rámci svojho živnostenského oprávnenia aktívne vykonával činnosť za účelom\ndosiahnutia zisku.»\nPlénum\n\nústavného\n\nsúdu\n\npo\n\npreskúmaní\n\nprávnych\n\nnázorov\n\nvyslovených\n\nI. a III. senátom ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 382/2010 a sp. zn.\nIII. ÚS 137/2012 a právneho názoru II. senátu ústavného súdu, ku ktorému dospel vo veci\nvedenej pod sp. zn. II. ÚS 789/2016, o návrhu II. senátu ústavného súdu hlasovalo, pričom\ntento návrh v hlasovaní nezískal požadovanú väčšinu, t. j. plénum ústavného súdu návrh\nII. senátu ústavného súdu uznesením sp. zn. PLz. ÚS 1/2017 z 1. februára 2017 zamietlo\n(čl. 131 ods. 1 ústavy).\nVzhľadom na skutočnosť, že návrh II. senátu ústavného súdu bol plénom ústavného\nsúdu zamietnutý, bol II. senát ústavného súdu v zmysle § 6 poslednej vety zákona\no ústavnom súde pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľa viazaný právnym názorom\nI. a III. senátu vysloveným v konaniach vedených pod sp. zn. I. ÚS 382/20010 a sp. zn.\nIII. ÚS 137/2012, podľa ktorého ústavný zákon o ochrane verejného záujmu výboru\npre nezlučiteľnosť funkcií pri preskúmavaní, či verejný funkcionár porušil zákaz\nustanovený v čl. 5 ods. 2 druhej vete tohto ústavného zákona, neumožňuje skúmať\na pri rozhodovaní zohľadniť, či verejný funkcionár aktívne využíval oprávnenie podnikať,\nprípadne či z tejto činnosti dosahoval príjem alebo zisk.\nKeďže plénum ústavného súdu uznesením sp. zn. PLz. ÚS 1/2017 z 1. februára 2017\nzamietlo návrh II. senátu ústavného súdu na zjednotenie odchylných právnych názorov\n\n10\n\ntýkajúci sa právneho problému nastoleného návrhom navrhovateľa, odpadla v zmysle § 165\nods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde prekážka,\npre ktorú ústavný súd konanie vedené pod sp. zn. II. ÚS 789/2016 prerušil, a preto v ňom aj\nbez návrhu pokračoval.\nII.4 Skutkové zistenia ústavného súdu\nV súvislosti s prípravou rozhodnutia o návrhu navrhovateľa ústavný súd preskúmal\nspis výboru pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/03/16/K a, vychádzajúc z jeho obsahu,\nzistil, že výbor pre nezlučiteľnosť funkcií v uznesení č. 20 z 18. mája 2016 (ďalej len\n„uznesenie z 18. mája 2016“) konštatoval, že doručením podnetu Koalície politických strán\n„Spoločne za Slovensko“ sa proti navrhovateľovi 23. februára 2016 začalo konanie vo veci\nochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa čl. 9 ods. 2 písm. b)\nústavného zákona pre porušenie „čl. 4 ods. 2 písm. a) ústavného zákona“. Navrhovateľ\nv reakcii na uznesenie výboru č. 20 z 18. mája 2016 v podaní z 2. júna 2016 namietol\n„nezrovnalosť“ obsiahnutú v označenom uznesení, podľa ktorého sa mal dopustiť porušenia\nčl. 4 ods. 2 písm. a) ústavného zákona. Na základe toho vydal výbor pre nezlučiteľnosť\nfunkcií 6. júna 2016 opravné uznesenie č. 20a, ktorým opravil uznesenie z 18. mája 2016\nv časti namietaného porušenia ústavného zákona, s konštatovaním, že navrhovateľ sa mal\ndopustiť porušenia čl. 5 ods. 2 ústavného zákona (zákazu podnikať).\nV ďalšom priebehu konania výbor pre nezlučiteľnosť funkcií 6. júna 2016 vyzval\nv súlade s čl. 9 ods. 14 ústavného zákona príslušný okresný úrad na zaslanie úplného výpisu\nzo živnostenského registra týkajúceho sa navrhovateľa registrovaného pod obchodným\nmenom „Mgr. Igor Matovič – regionPRESS“ s miestom podnikania Čajkovského 30,\nTrnava. Z okresným úradom zaslanej dokumentácie vyplynulo, že navrhovateľ nemal\nv období od 10. augusta 2013 do 2. septembra 2013 pozastavené živnostenské oprávnenie.\nV súvislosti s týmto zistením výbor pre nezlučiteľnosť funkcií v napadnutom rozhodnutí\nkonštatoval, že nemal pochybnosti o tom, že navrhovateľ si skutočne 31. júla 2010,\nt. j. v lehote 30 dní odo dňa ujatia sa výkonu verejnej funkcie, pozastavil výkon\nživnostenského oprávnenia na tri roky, poukazujúc v tejto súvislosti na to, že navrhovateľ\n\n11\n\ntúto skutočnosť potvrdil aj svojím podpisom uvedeným na oznámení o ujatí sa verejnej\nfunkcie podanom v roku 2010. Z tejto skutočnosti ale zároveň výbor vyvodil, že vzhľadom\nna § 57 ods. 6 živnostenského zákona, podľa ktorého možno živnostenské oprávnenie\npozastaviť najviac na tri roky, v prípade navrhovateľa trojročné obdobie pozastavenia jeho\nživnostenského oprávnenia uplynulo 31. júla 2013, čo zároveň znamená, že od 31. júla 2013\nzačalo plynúť ďalšie trojročné obdobie, ktoré uplynulo 31. júla 2016.\nV nadväznosti\n\nna\n\nskutočnosti\n\nzistené\n\nzo živnostenského\n\nregistra,\n\nvýbor\n\nv napadnutom rozhodnutí poukázal na uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 137/2012\nz 3. apríla 2012, v ktorom je vyslovený právny názor, podľa ktorého „ústavný zákon\nneumožňuje výboru skúmať a pri rozhodovaní zohľadniť, či verejný funkcionár aktívne\nvyužíval oprávnenie podnikať, prípadne či z tejto činnosti dosahoval príjem alebo zisk“.\nVýbor zároveň v napadnutom rozhodnutí vyjadril nesúhlas s argumentáciou navrhovateľa,\nže o podnikanie ide len vtedy, ak dôjde k naplneniu jeho všetkých (piatich) definičných\nznakov, keďže podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne\npodnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku,\na uzavrel, že navrhovateľ svoju povinnosť pozastaviť živnostenskú činnosť „opomenul“,\nčím sa dopustil závažného porušenia ústavného zákona, pričom výbor ho nemôže zbaviť\nzodpovednosti za toto porušenie.\nNa tomto skutkovom a právnom základe výbor pre nezlučiteľnosť funkcií\nnapadnutým rozhodnutím č. VP/03/16/K zo 16. júna 2016 rozhodol, že navrhovateľ\nv období od 10. augusta 2013 do 2. septembra 2013 podnikal pod obchodným menom\n„Mgr. Igor Matovič-regionPRESS“ so sídlom Čajkovského 30, Trnava, čím porušil čl. 5\nods. 2 ústavného zákona, a uložil mu v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona\npokutu vo výške 11 766 €.\n\nIII.\n\n12\n\nRelevantná právna úprava a preskúmanie námietok navrhovateľa\nIII.1 Relevantná právna úprava\nKonanie o preskúmanie rozhodnutia výboru pre nezlučiteľnosť funkcií vo veci\nochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je upravené v § 73a a § 73b\nzákona o ústavnom súde. Ústavný súd považuje za žiaduce poukázať predovšetkým\nna dikciu § 73b ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde.\nPodľa § 73b ods. 2 zákona o ústavnom súde o návrhu verejného funkcionára, ktorého\nsa týka rozhodnutie výboru, koná a rozhoduje senát ústavného súdu na neverejnom\nzasadnutí.\nPodľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie\nverejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu\npri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí.\nV opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.\nZ argumentácie navrhovateľa možno vyvodiť, že pri rozhodovaní o jeho návrhu\nje potrebné vychádzať predovšetkým z platného znenia ustanovení čl. 5 ods. 2 a 7, čl. 9\nods. 5, 6 a 10 písm. d) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, ako aj z dikcie § 2\nods. 1 a 2 písm. b) Obchodného zákonníka a § 2, § 5 ods. 1 a 2, § 57 ods. 4 až 6\nživnostenského zákona.\nPodľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona verejný funkcionár nesmie byť štatutárnym\norgánom alebo členom štatutárneho orgánu, členom riadiaceho, kontrolného alebo\ndozorného orgánu právnickej osoby, ktorá bola zriadená na výkon podnikateľskej činnosti,\nokrem valného zhromaždenia a členskej schôdze. Verejný funkcionár nesmie podnikať;\nto sa nevzťahuje na výkon podnikania, ktoré môže vykonávať len fyzická osoba za\nzákonom ustanovených podmienok.\n\n13\n\nPodľa čl. 5 ods. 7 ústavného zákona ak verejný funkcionár vykonáva funkciu,\nzamestnanie alebo činnosť podľa odsekov 1 a 2 v čase ustanovenia do verejnej funkcie,\nje povinný do 30 dní odo dňa ustanovenia do verejnej funkcie takú funkciu, zamestnanie\nalebo činnosť skončiť alebo vykonať zákonom ustanovený právny úkon smerujúci k jej\nskončeniu.\nV súlade s čl. 9 ods. 5 ústavného zákona orgán podľa odseku 1 rozhodne vo veci\ndo 60 dní odo dňa začatia konania.\nPodľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona ak sa v konaní preukázalo, že verejný funkcionár\nnesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom\nalebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé\núdaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa uvedie, v čom je konanie alebo opomenutie\nverejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonom alebo zákonom, odôvodnenie\na poučenie o opravnom prostriedku. Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu\npodľa odseku 10.\nV súlade s čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona pokuta sa ukladá v sume\nzodpovedajúcej šesťnásobku mesačného platu verejného funkcionára, ak verejný funkcionár\nporuší povinnosti podľa čl. 5 ústavného zákona.\nPodľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka podnikaním sa rozumie sústavná činnosť\nvykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť\nza účelom dosiahnutia zisku.\nPodľa § 2 ods. 2 písm. b) Obchodného zákonníka podnikateľom podľa tohto zákona\nje osoba, ktorá podniká na základe živnostenského oprávnenia.\nPodľa § 2 živnostenského zákona živnosťou je sústavná činnosť prevádzkovaná\nsamostatne, vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť, za účelom dosiahnutia zisku\na za podmienok ustanovených týmto zákonom.\n\n14\n\nPodľa § 5 ods. 1 živnostenského zákona živnosť môže prevádzkovať fyzická osoba\n(živnostník) alebo právnická osoba, ak splní podmienky ustanovené týmto zákonom;\npovolenie na prevádzkovanie živnosti sa vyžaduje len v prípadoch vymedzených týmto\nzákonom.\nPodľa § 5 ods. 2 živnostenského zákona fyzické osoby a právnické osoby môžu\nprevádzkovať živnosť, ak to neobmedzujú alebo nevylučujú osobitné zákony.\nPodľa § 57 ods. 4 živnostenského zákona podnikateľ môže oznámiť miestne\npríslušnému živnostenskému úradu pozastavenie prevádzkovania živnosti. Účinky\npozastavenia\n\nživnostenského\n\noprávnenia\n\nnastávajú\n\ndňom\n\ndoručenia\n\noznámenia\n\no pozastavení prevádzkovania živnosti živnostenskému úradu, alebo ak je v oznámení\nuvedený neskorší deň, týmto dňom.\nPodľa § 57 ods. 5 živnostenského zákona po pozastavení prevádzkovania živnosti\npodnikateľ\n\nnadobudne\n\nživnostenské\n\noprávnenie\n\nuplynutím\n\ndoby\n\npozastavenia\n\nprevádzkovania živnosti alebo dňom uvedeným v oznámení o zmene doby pozastavenia\nprevádzkovania živnosti.\nPodľa § 57 ods. 6 živnostenského zákona pozastavenie živnosti nemôže trvať kratšie\nako šesť mesiacov a dlhšie ako tri roky.\nIII.2 Preskúmanie námietok navrhovateľa\nZ časti I tohto uznesenia vyplýva, že navrhovateľ vo svojom návrhu formuluje dve\nkľúčové námietky, a to\n- námietku nesprávneho výkladu slovného spojenia „Verejný funkcionár nesmie\npodnikať...“ obsiahnutého v druhej vete čl. 5 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného\nzáujmu a\n\n15\n\n- námietku „nedostatku pasívnej legitimácie“ na konanie výboru o porušení\npovinnosti ustanovenej v druhej vete čl. 5 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného\nzáujmu.\nIII.2.1 K námietke nesprávneho výkladu slovného spojenia „Verejný funkcionár\nnesmie podnikať...“ obsiahnutého v druhej vete čl. 5 ods. 2 ústavného zákona\no ochrane verejného záujmu\nZ časti II tohto uznesenia vyplýva, že II. senát ústavného súdu konajúci podľa\nplatného rozvrhu práce ústavného súdu o návrhu navrhovateľa si v zásade osvojil jeho\nargumentáciu, že výbor pre nezlučiteľnosť funkcií nesprávne interpretoval slovné spojenie\n„Verejný funkcionár nesmie podnikať...“ obsiahnuté v druhej vete čl. 5 ods. 2 ústavného\nzákona o ochrane verejného záujmu, keďže dospel k záveru, že ústavne konformná\ninterpretácia uvedeného slovného spojenia by mala znieť takto:\n«Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií môže\nvysloviť, že verejný funkcionár porušil čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.\no ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného\nzákona č. 545/20005 Z. z. v časti „Verejný funkcionár nesmie podnikať...“, vtedy, ak zistí,\nže v rozhodnom období v rámci svojho živnostenského oprávnenia aktívne vykonával\nčinnosť za účelom dosiahnutia zisku.»\nCitovaný právny názor by bol aplikovateľný na vec navrhovateľa (vzhľadom\nna existenciu odchylných právnych názorov iných senátov ústavného súdu, pozn.) len v tom\nprípade, ak by si ho osvojilo plénum ústavného súdu v konaní podľa § 6 zákona o ústavnom\nsúde vedenom pod sp. zn. PLz. ÚS 1/2017. Keďže plénum ústavného súdu si\ncitovaný právny názor II. senátu ústavného súdu neosvojilo (jeho návrh zamietlo uznesením\nsp. zn. PLz. ÚS 1/2017 z 1. februára 2017), bol na argumentáciu navrhovateľa\naplikovateľný už skôr vyslovený právny názor I. a III. senátu ústavného súdu, z ktorého\nvychádzal aj výbor pre nezlučiteľnosť funkcií pri vydávaní napadnutého rozhodnutia.\n\n16\n\nNa tomto základe II. senát ústavného súdu viazaný právnym záverom pléna\nústavného súdu, ktorý vyplynul z konania vedeného pod sp. zn. Plz. ÚS 1/2017, nemohol\nrozhodnúť inak než vyhodnotiť námietku navrhovateľa o nesprávnom výklade slovného\nspojenia „Verejný funkcionár nesmie podnikať...“ obsiahnutého v druhej vete čl. 5 ods. 2\nústavného zákona o ochrane verejného záujmu ako nedôvodnú.\nIII.2.2 K námietke „nedostatku pasívnej legitimácie“ navrhovateľa na konanie\nvýboru pre nezlučiteľnosť funkcií o porušení povinnosti ustanovenej v druhej vete\nčl. 5 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu\nNavrhovateľ svoju druhú kľúčovú námietku o nedostatku „pasívnej legitimácie“\nodôvodňuje v podstate tým, že uplynutie volebného obdobia má konštitutívne účinky v tom\nzmysle, že poslanec národnej rady prestáva byť verejným funkcionárom (pre uplynulé\nvolebné obdobie) a pôsobnosť ústavného zákona sa na neho ďalej vzťahuje len v rozsahu\njeho čl. 7 a čl. 8, a aj to len v časovom rozpätí jedného roka. Navrhovateľ teda spochybňuje\nkoncept právnej kontinuity výkonu funkcie verejného funkcionára po (prípadnom)\nopätovnom ustanovení do verejnej funkcie a zdôrazňuje, že mandát poslanca mu zanikol\n5. marca 2016, pričom opätovným zvolením za poslanca národnej rady sa mu nenavrátil\nstatus verejného funkcionára, ktorým disponoval v uplynulom volebnom období.\nNavrhovateľ je presvedčený, že od momentu uplynutia volebného obdobia už nedisponuje\n„pasívnou legitimáciou“ v konaní pred výborom pre nezlučiteľnosť funkcií, pričom\nz dôvodu „mlčania“ ústavného zákona o ochrane verejného záujmu je vo vzťahu k tomuto\nprávnemu problému potrebné uplatniť analogiu legis (podľa § 107 ods. 1 Občianskeho\nsúdneho poriadku, resp. § 62 Civilného sporového poriadku), a teda konanie zastaviť.\nV nadväznosti na argumentáciu navrhovateľa ústavný súd vo všeobecnej rovine\nkonštatuje, že v občianskom súdnom konaní (civilnom konaní) má vecnú legitimáciu,\nt. j. spôsobilosť byť účastníkom (stranou) konania ten, komu svedčí stav z hmotného práva,\nteda ten, kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia), alebo ten, kto je\nnositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná\nlegitimácia), o ktorých sa v predmetnom konaní rozhoduje. Zároveň však ústavný súd\npovažuje za žiaduce podotknúť, že vecná legitimácia je primárne inštitútom súkromného\n17\n\npráva, do ktorého konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu\nzáujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu zjavne nepatrí.\nPodľa ústavného súdu má ústavný zákon o ochrane verejného záujmu ako celok\ncelkom nepochybne verejnoprávny charakter, čo zásadným spôsobom predurčuje\nuplatňovanie jeho zodpovednostného (sankčného) mechanizmu. V tejto súvislosti ústavný\nsúd poukazuje aj na právny názor vyslovený v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 185/2014,\npodľa ktorého nesplnenie či porušenie povinnosti alebo obmedzení ustanovených ústavným\nzákonom o ochrane verejného záujmu síce nie je trestným činom, ale je iným\nverejnoprávnym deliktom, resp. deliktom sui generis, a preto je aj vzhľadom na z neho\nvyplývajúce obligatórne ukladanie sankcií (alebo iných povinností) za porušenie ním\nustanovených konkrétnych povinností alebo obmedzení nevyhnutné pri rozhodovaní podľa\ntohto ústavného zákona zohľadňovať (v širšom kontexte) princípy vzťahujúce sa na správne\ntrestanie.\nVychádzajúc z verejnoprávneho charakteru konania vo veci ochrany verejného\nzáujmu a zamedzenia rozporu záujmov a jeho obligatórneho následku, ktorým je uloženie\nsankcie plniacej tak preventívnu, ako aj represívnu funkciu, v prípade ak sa preukáže, že\nk nesplneniu či porušeniu povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného ústavným zákonom\ndošlo, nemožno podľa názoru ústavného súdu inštitút vecnej legitimácie posudzovať podľa\nzásad uplatňovaných v súkromnom práve. Keďže nesplnenie alebo porušenie konkrétnej\npovinnosti alebo obmedzenia ustanoveného ústavným zákonom o ochrane verejného\nzáujmu predstavuje verejnoprávny delikt sui generis, v zásade neprichádza pri aplikácii\ntohto ústavného zákona do úvahy použitie analogia legis (na účely prípadného preklenutia\nnedostatkov právnej úpravy), resp. ju možno použiť len v celkom výnimočných prípadoch.\nZ argumentácie navrhovateľa možno vyvodiť, že v podstate spochybňuje svoju\nzodpovednosť za porušenie ústavného zákona z dôvodu uplynutia funkčného obdobia,\nv ktorom k „porušeniu ústavného zákona“ došlo. Základnou otázkou, ku ktorej musí\nústavný súd v kontexte s navrhovateľovou námietkou o „nedostatku pasívnej legitimácie“\nzaujať postoj, je otázka, či sa má výkon verejnej funkcie verejnými funkcionármi, ktorí\nspadajú pod osobnú pôsobnosť ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, posudzovať\n18\n\nkontinuálne, t. j. či možno verejnému funkcionárovi, ktorý ešte pred uplynutím\npredchádzajúceho volebného (funkčného) obdobia porušil povinnosť alebo obmedzenie\nvyplývajúce mu z ústavného zákona, uložiť za tento verejnoprávny delikt sankciu aj\nv nasledujúcom volebnom (funkčnom) období (za podmienky, že bol do verejnej funkcie\nopätovne zvolený, resp. vymenovaný, pozn.).\nV súvislosti\n\ns hľadaním\n\nodpovede\n\nna\n\nnastolenú\n\notázku\n\nústavný\n\nsúd\n\nkonštatuje, že na ňu už minimálne nepriamo odpovedal v uznesení sp. zn. II. ÚS 52/2011\nzo 17. februára 2011, v ktorom okrem iného vyslovil, že ústavný zákon o ochrane verejného\nzáujmu „nekoncipuje právomoc výboru na konanie ako dočasnú. Zo žiadneho ustanovenia\nústavného zákona nevyplýva, že by právomoc výboru na konanie bola limitovaná volebným\nobdobím Národnej rady Slovenskej republiky. Ide o stálu právomoc výboru, pričom ústavný\nzákon počíta s kontinuálnym prechodom tejto právomoci na výbor kreovaný v ďalšom\nvolebnom období. Z uvedeného vyplýva, že aj v prípade konaní, ktoré neboli ukončené\ndo uplynutia volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky a ukončenia činnosti\njej orgánov (výborov), právomoc výboru na konanie a rozhodnutie nezaniká, ale prechádza\nna výbor kreovaný v novom volebnom období.“.\nPodstatou citovaného právneho názoru je zvýraznenie kontinuálneho výkonu\nprávomoci výboru pre nezlučiteľnosť funkcií založeného na oprávnení výboru pokračovať\nv konaniach, ktoré neboli ukončené v predchádzajúcom volebnom období národnej rady.\nJe zjavné, že kontinuálny výkon právomoci výboru pre nezlučiteľnosť funkcií by v zásade\nnemal žiadny význam, ak by na zásade právnej kontinuity nebol založený aj výkon funkcie\nverejného funkcionára po jeho (prípadnom) opätovnom ustanovení do tej istej, resp. inej\nverejnej funkcie.\nKľúčové východisko na otázku uplatňovania zásady právnej kontinuity výkonu\nverejnej funkcie po opätovnom ustanovení určitej osoby do verejnej funkcie a z nej\nvyplývajúcich zodpovednostných vzťahov pri aplikácii ústavného zákona o ochrane\nverejného záujmu ponúka podľa názoru ústavného súdu zmysel a účel sledovaný týmto\nústavným zákonom. Základný zmysel a účel ústavného zákona o ochrane verejného záujmu\nspočíva v efektívnom zabezpečovaní právneho mechanizmu ochrany verejného záujmu\n19\n\npri výkone verejných funkcií, ktorého hlavnou funkciou je zamedziť vzniku rozporu\nosobných záujmov verejných funkcionárov s verejným záujmom v súvislosti s výkonom ich\nverejnej funkcie a predchádzanie zneužívaniu postavenia spojeného s verejnou funkciou\nna osobný prospech verejných funkcionárov (porovnaj m. m. II. ÚS 185/2014).\nV nadväznosti na účel sledovaný ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu\nústavný súd konštatuje, že v ústavno-politickom živote je v zásade bežnou praxou, že určitá\nosoba sa po uplynutí volebného (funkčného) obdobia opätovne, a pritom nie zriedka\núspešne, uchádza o výkon verejnej funkcie, vďaka čomu vykonáva verejnú funkciu v zásade\nkontinuálne. Na tom nič podstatného nemôže zmeniť skutočnosť, že deň skončenia výkonu\nverejnej funkcie v predchádzajúcom volebnom období nesplýva s dňom opätovného\nnadobudnutia tejto (alebo inej) verejnej funkcie, a to aj vzhľadom na to, že takáto osoba sa\nv zmysle čl. 3 ods. 1 druhej vety považuje za verejného funkcionára aj v období jedného\nroka od skončenia výkonu verejnej funkcie [aj keď v obmedzenom rozsahu (k tomu pozri aj\nargumentáciu uvedenú vo veciach sp. zn. PLz. ÚS 1/2010 a sp. zn. II. ÚS 452/2013)]. Ak sa\nza verejného funkcionára v období jedného roka od skončenia výkonu verejnej funkcie\npovažuje osoba, ktorá sa po uplynutí volebného (funkčného) obdobia už neuchádza\no opätovné nadobudnutie verejnej funkcie, tak o to viac treba za verejného funkcionára\nkontinuálne považovať osobu, ktorá opätovne verejnú funkciu nadobudla („argumentum\na minori ad maius“, t. j. „od menšieho k väčšiemu“).\nDiskontinuálny prístup k interpretácii ústavného zákona o ochrane verejného záujmu\nz hľadiska uplatňovania sankcií za porušenie povinností alebo obmedzení uložených týmto\nústavným zákonom, ktorý predostiera navrhovateľ, je podľa názoru ústavného súdu\nv rozpore so zmyslom a účelom sledovaným týmto ústavným zákonom. Diskontinuálna\ninterpretácia totiž vo svojej podstate bráni efektívnemu naplneniu účelu sledovanému\nústavným zákonom o ochrane verejného záujmu, keďže umožňuje verejnému funkcionárovi\nminimálne v období bezprostredne pred uplynutím svojho volebného (funkčného) obdobia\nv zásade „beztrestne“ porušovať povinnosti alebo obmedzenia uložené mu týmto ústavným\nzákonom vo vedomí, že výbor pre nezlučiteľnosť funkcií o porušení týchto povinností alebo\nobmedzení už nestihne do uplynutia svojho volebného obdobia rozhodnúť, pričom\npo prípadnom opätovnom zvolení (ustanovení) dotknutého verejného funkcionára\n20\n\ndo verejnej funkcie sa jeho deliktami „spáchanými“ v uplynulom volebnom (funkčnom)\nobdobí už novoustanovený výbor nebude môcť zaoberať.\nVychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že vybor pre nezlučiteľnosť\nfunkcií môže uložiť osobe, ktorá vykonávala verejnú funkciu, sankciu za porušenie\npovinnosti alebo obmedzenia ustanoveného ústavným zákonom o ochrane verejného\nzáujmu, ku ktorému došlo v uplynulom volebnom (funkčnom období), aj po opätovnom\nujatí sa tejto (alebo inej) verejnej funkcie nadobudnutej v novom volebnom (funkčnom)\nobdobí.\nNa podporu uvedeného záveru ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že ide\no právny názor, ktorý vo svojej podstate korešponduje právnemu názoru, ku ktorému sa\npriklonila väčšina poslancov národnej rady pri rokovaní o návrhu ústavného zákona, ktorým\nsa mení a dopĺňa ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone\nfunkcií verejných funkcionárov (III. volebné obdobie, parlamentná tlač č. 1282), keď\nvyslovila nesúhlas so zavedením objektívnej a subjektívnej lehoty pre rozhodnutie\npríslušného orgánu o strate mandátu, funkcie alebo uložení pokuty podľa ústavného zákona,\npričom podľa dôvodovej správy účelom ustanovenia týchto lehôt malo byť zamedzenie\n„bezbrehého“ uplatňovania sankčnej zodpovednosti. Záver vyvoditeľný z takéhoto\nrozhodnutia väčšiny poslancov národnej rady minimálne nepriamo zodpovedá právnemu\nzáveru ústavného súdu o kontinuálnom uplatňovaní sankčného postihu podľa ústavného\nzákona o ochrane verejného záujmu vo vzťahu k tým verejným funkcionárom, ktorí sú\npo predchádzajúcom uplynutí, resp. skončení volebného (funkčného) obdobia opätovne\nzvolení, resp. ustanovení do verejnej funkcie, t. j. vykonávajú ju v zásade kontinuálne.\nNa uvedenom závere nič nemení skutočnosť, že ústavný súd zastáva názor,\nže pre ukladanie sankcií podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu by bolo\nvhodné ustanoviť primerané premlčacie doby, tak ako to je u iných verejnoprávnych\ndeliktov (pozri prvú vetu § 20 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.\no priestupkoch v znení neskorších predpisov, alebo § 87 Trestného zákona). Ak však\nústavný zákon v platnom znení neustanovuje lehotu, uplynutie ktorej by malo za následok\nzánik sankčnej zodpovednosti za nesplnenie alebo porušenie povinnosti alebo obmedzenia\n21\n\nustanovenej ústavným zákonom, tak je potrebné túto skutočnosť vykladať v súlade s účelom\nústavného zákona o ochrane verejného záujmu.\nV nadväznosti na už uvedené závery ústavný súd vo vzťahu k námietke navrhovateľa\ntýkajúcej sa právnych dôsledkov nedodržania 60-dňovej lehoty na vydanie rozhodnutia\nzdôrazňuje, že argumentáciu navrhovateľa uvedenú v jeho návrhu nepovažuje za dostatočnú\nna to, aby spochybnil svoju už ustálenú judikatúru, podľa ktorej lehota ustanovená v čl. 9\nods. 5 ústavného zákona je lehotou poriadkovou, s uplynutím ktorej ústavný zákon nespája\nžiadne právne účinky, a teda ani zánik sankčnej zodpovednosti či neplatnosť následného\nrozhodnutia výboru o uložení sankcie (m. m. III. ÚS 23/07, IV. ÚS 153/07).\nČasť argumentácie navrhovateľa, podľa ktorej „možnosť“ výboru nedodržať\n(poriadkovú) lehotu ustanovenú v čl. 9 ods. 5 ústavného zákona vytvára priestor\npre kumuláciu konaní vo veci ochrany verejného záujmu v rámci jedného volebného\n(funkčného) obdobia, v dôsledku ktorého môže dôjsť v zásade „obligatórne“ k uloženiu\nnajprísnejšej represívnej sankcie v podobe straty mandátu, resp. verejnej funkcie podľa čl. 9\nods. 8 písm. a) ústavného zákona, nemá ústavný súd dôvod spochybňovať. Vo vzťahu\nk tejto argumentácii navrhovateľa ústavný súd v prvom rade v zhode so svojou doterajšou\njudikatúrou zdôrazňuje, že je v záujme dodržiavania princípov právneho štátu, najmä\nprávnej istoty účastníkov konania, aby výbor vydával rozhodnutia v lehote ustanovenej\nv čl. 9 ods. 5 prvej vete ústavného zákona o ochrane verejného záujmu aj napriek tomu,\nže táto lehota je poriadková (m. m. I. ÚS 92/07, III. ÚS 23/07, IV ÚS 153/07). Na druhej\nstrane si je ústavný súd vedomý, že bez ohľadu na túto požiadavku nemožno vylúčiť vznik\ntakej situácie, keď v dôsledku nedodržania poriadkovej lehoty dôjde ku kumulácii konaní\nvo veci ochrany verejného záujmu vo vzťahu k tomu istému verejnému funkcionárovi,\na to prípadne aj za rôzne volebné (funkčné) obdobia, ktorá je spojená s reálnou hrozbou\nuloženia najprísnejšej sankcie. Negatívne právne dôsledky vzniku takejto situácie, ktorému\nnepochybne napomáha aj nedokonalosť ústavného zákona o ochrane verejného záujmu,\nale nemožno odstraňovať takým výkladom jeho ustanovení, ktorý by bol v rozpore s účelom\ntohto ústavného zákona a verejnoprospešnými cieľmi, ktoré sa ním sledujú.\n\n22\n\nNa základe dosiaľ uvedeného ústavný súd, sumarizujúc svoju argumentáciu,\nzdôrazňuje, že výbor pre nezlučiteľnosť funkcií môže uložiť osobe, ktorá vykonávala\nverejnú funkciu, sankciu za porušenie povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného ústavným\nzákonom o ochrane verejného záujmu, ku ktorému došlo v uplynulom volebnom (funkčnom\nobdobí), aj po opätovnom ujatí sa tejto (alebo inej) verejnej funkcie nadobudnutej v novom\nvolebnom (funkčnom) období, t. j. uplatnenie sankčnej zodpovednosti podľa ústavného\nzákona o ochrane verejného záujmu je založené na zásade kontinuity sankčného postihu\ndotknutého verejného funkcionára. Za týchto okolností bol navrhovateľ „pasívne\nlegitimovaný“ vo vzťahu ku konaniu, v ktorom výbor pre nezlučiteľnosť funkcií\nnapadnutým rozhodnutím vyslovil, že porušil povinnosť ustanovenú čl. 5 ods. 2 ústavného\nzákona, a uložil mu pokutu v sume šesťnásobku mesačného platu verejného funkcionára\nnapriek tomu, že k porušeniu tejto povinnosti došlo v predchádzajúcom volebnom období.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd vyhodnotil aj druhú kľúčovú námietku\nnavrhovateľa ako nedôvodnú, čo zakladá dôvod v spojení so záverom vysloveným k jeho\nprvej kľúčovej námietke (interpretácia slovného spojenia „Verejný funkcionár nesmie\npodnikať...“) pre potvrdenie napadnutého rozhodnutia výboru pre nezlučiteľnosť funkcií.\nÚstavný súd preto rozhodol v súlade s § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde tak,\nako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 2. marca 2017\n\n23", "vazby": {"registre": ["konanie podľa § 73a zč. 38/1993", "konanie-prerušenie", "verejná funkcia", "pokuta-uloženie", "živnosť, živnostenské oprávnenie", "podnikateľská činnosť-povinnosti podnikateľov", "verejná funkcia", "zodpovednosť", "živnosť, živnostenské oprávnenie", "podnikateľská činnosť-povinnosti podnikateľov", "verejná funkcia", "zodpovednosť"], "ustanovenia": ["čl. 10 ods. 2 úst. zák. č. 357/2004 Z. z."]}, "cituje": [{"guid": "ussr:34d75f49-dab2-4ddf-aa12-c3ab9debc9a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PLz.US.1.2017.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 1/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2017 z 1. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-01", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PLz.US.1.2017.1"}, {"guid": "ussr:edef79f1-5468-4ae7-83c8-29887d7e2319", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 185/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 185/2014 z 13. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-13", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:edef79f1-5468-4ae7-83c8-29887d7e2319"}, {"guid": "ussr:4787f6e4-7653-4b5d-802a-bd6a53667a98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 452/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 452/2013 z 26. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-26", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4787f6e4-7653-4b5d-802a-bd6a53667a98"}, {"guid": "ussr:383815c3-0d19-47f9-96dd-b2ae3f160b8a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 452/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 452/2013 z 26. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:383815c3-0d19-47f9-96dd-b2ae3f160b8a"}, {"guid": "ussr:31aefc02-2652-4be0-b6e4-fb21f26bafc4", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 137/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 137/2012 z 3. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-03", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:31aefc02-2652-4be0-b6e4-fb21f26bafc4"}, {"guid": "ussr:9d33d9bd-7cdb-454b-ba59-485463af56f7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 52/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 52/2011 z 17. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-17", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9d33d9bd-7cdb-454b-ba59-485463af56f7"}, {"guid": "ussr:1184f4bb-a98c-40c3-af31-30cb5bd43372", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/2010 z 21. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-21", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1184f4bb-a98c-40c3-af31-30cb5bd43372"}, {"guid": "ussr:96c94c44-d523-4d15-9b5d-a85ae9dbd82a", "ecli": null, "spisova_znacka": "PLz. ÚS 1/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2010 z 7. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-07", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:96c94c44-d523-4d15-9b5d-a85ae9dbd82a"}, {"guid": "ussr:1f2b18bf-cae5-4782-a788-d0c1a4ee4e64", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 92/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 92/07 z 5. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-05", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1f2b18bf-cae5-4782-a788-d0c1a4ee4e64"}, {"guid": "ussr:120a267e-184e-45b2-bada-c69b04bf778c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 141/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 141/07 z 25. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-25", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:120a267e-184e-45b2-bada-c69b04bf778c"}, {"guid": "ussr:fb477a27-2300-49e7-9467-d4a5aba43e82", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 153/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 153/07 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb477a27-2300-49e7-9467-d4a5aba43e82"}, {"guid": "ussr:ceacdb39-a985-4725-ac27-99889fecbae4", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 24/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/07 z 17. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-17", "citacie_n": 43, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ceacdb39-a985-4725-ac27-99889fecbae4"}, {"guid": "ussr:e5214cbb-5050-41aa-a724-78e4f4f63d17", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 3/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 3/07 z 8. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-08", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e5214cbb-5050-41aa-a724-78e4f4f63d17"}, {"guid": "ussr:d94a6872-9bbd-4ffd-9067-57f89e11dd1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 23/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 23/07 z 7. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-07", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d94a6872-9bbd-4ffd-9067-57f89e11dd1a"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:80921b76-4e5c-46e0-87a5-a34a1688aae9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.523.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 523/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 523/2026 z 8. 9. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-09-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.523.2026.1"}, {"guid": "ussr:3befdfca-ac20-4d6d-a1d2-99181366fbac", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.203.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 203/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 203/2024 z 17. 4. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-04-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.203.2024.1"}, {"guid": "ussr:d595b6ef-39bd-4243-af69-2cbf0447d2ed", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.473.2023.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 473/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 473/2023 z 11. 10. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-10-11", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.473.2023.2"}, {"guid": "ussr:708ecb7d-c10c-40df-bd87-4f34b50adeb1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.478.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 478/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 478/2023 z 19. 9. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-09-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.478.2023.1"}, {"guid": "ussr:9c4fd318-d347-4612-a565-78d00a4e06de", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.148.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 148/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/2022 z 14. 12. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-12-14", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.148.2022.1"}, {"guid": "ussr:eeed5fb1-2e1e-4bd0-b829-855fcc9bbd84", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PLz.US.4.2022.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 4/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 4/2022 z 23. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PLz.US.4.2022.1"}, {"guid": "ussr:31b5a47f-c8b9-4aee-9a53-01b33fee9286", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.129.2022.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 129/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 129/2022 z 14. 4. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-04-14", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.129.2022.2"}, {"guid": "ussr:b93365c5-4b12-42e3-a392-29119abfb18b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.356.2021.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 356/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 356/2021 z 20. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-20", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.356.2021.2"}, {"guid": "ussr:275ad686-c56b-4a8a-99d0-3ab3e78c88b2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.466.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 466/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 466/2021 z 14. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-14", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.466.2021.1"}, {"guid": "ussr:720a889b-14a8-4529-b302-9a2a84ce85cb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.369.2021.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 369/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 369/2021 z 13. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-13", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.369.2021.2"}, {"guid": "ussr:ec5c1f28-fd4b-4130-b5de-a70367d851c7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.547.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 547/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 547/2020 z 6. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.547.2020.1"}, {"guid": "ussr:f8457dab-f8b4-40f7-b987-2f52f7c4c382", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.238.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 238/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 238/2021 z 6. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-06", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.238.2021.1"}, {"guid": "ussr:bd2cd49d-5ff2-48c1-b108-58d303fe8fa7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.542.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 542/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 542/2017 z 20. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-20", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.542.2017.1"}, {"guid": "ussr:34d75f49-dab2-4ddf-aa12-c3ab9debc9a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PLz.US.1.2017.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 1/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2017 z 1. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-01", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PLz.US.1.2017.1"}, {"guid": "6f5613cd-bd2b-4e8f-96b6-32875cda789b:dead68af-7540-4ff3-9d1d-8c4fd1ca4b7b", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2026:6124296250.1", "spisova_znacka": "8Co/109/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 8Co/109/2025 z 31. 8. 2026", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2026-08-31", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2026:6124296250.1"}, {"guid": "cb14857b-7e6a-435e-b167-8bbe92b079e3:5108e3e5-4ce0-4642-a8c2-ec5e9e5614fb", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2026:6124291635.2", "spisova_znacka": "11Co/140/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/140/2025 z 30. 6. 2026", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2026-06-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2026:6124291635.2"}, {"guid": "6bb7ad46-3cbc-4543-bf8d-a996b7728f50:a4960736-4587-4669-8838-ba366414854d", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2026:6121429457.1", "spisova_znacka": "6Co/47/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/47/2026 z 29. 6. 2026", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2026-06-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2026:6121429457.1"}, {"guid": "4893ce4b-20bb-44cd-8f72-df08fdc7f1d2:f134fce5-2209-4ddb-901b-86d72b665ff9", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2026:6125267395.1", "spisova_znacka": "1Co/10/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 1Co/10/2026 z 28. 4. 2026", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2026-04-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2026:6125267395.1"}, {"guid": "f3a2c8e2-280d-481a-8350-8f6886435606:44de421f-de0b-4e45-9651-66bd7105bfaa", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2026:6124451482.1", "spisova_znacka": "6Co/110/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/110/2025 z 24. 2. 2026", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2026-02-24", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2026:6124451482.1"}, {"guid": "5aff8eec-3a36-4322-aae2-54e3da5f853f:495b3c9b-9cbe-4e9f-aaaf-99810e8bdf49", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2026:6124453307.1", "spisova_znacka": "6Co/121/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/121/2025 z 27. 1. 2026", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2026-01-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2026:6124453307.1"}, {"guid": "e430a634-4529-426d-939e-066a41afc6b6:e8c2d6f4-5277-476d-888c-55f8aa8307bd", "ecli": "ECLI:SK:OSBB:2025:6122376431.5", "spisova_znacka": "74Ek/2037/2022", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 74Ek/2037/2022 z 24. 10. 2025", "sud": "Okresný súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-10-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSBB:2025:6122376431.5"}]}