{"guid": "ussr:91ddf19e-4203-4a98-8a9c-48b07a25a89b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.719.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 719/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 719/2016 z 22. 9. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 22. septembra 2016, sp. zn. II. ÚS 719/2016, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.719.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2016-09-22", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "nazov": "čl. 46 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "nazov": "čl. 6 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/91ddf19e-4203-4a98-8a9c-48b07a25a89b", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.719.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.719.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.719.2016.1/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 719/2016-25\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2016\nv senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej\n(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť\nLAMEX výrobno-obchodné družstvo, Švábska 74, Prešov, zastúpeného Advokátskou\nkanceláriou Consiliaris, s. r. o., v mene ktorej koná advokát JUDr. Branislav Kšiňan,\nvo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.\n1 CoZm 1/2015 a jeho uznesením zo 16. apríla 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nLAMEX\n\nvýrobno-obchodné\n\ndružstvo\n\nodmieta\n\nako\n\nzjavne\n\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2015\ndoručená sťažnosť LAMEX výrobno-obchodné družstvo, Švábska 74, Prešov (ďalej len\n„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského\nsúdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CoZm 1/2015\n\n(ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením zo 16. apríla 2015 (ďalej aj „napadnuté\nuznesenie“).\nZo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal Okresnému súdu Prešov (ďalej len\n„okresný súd“) návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu. Týmto návrhom\nsa domáha plnenia zmenkovej sumy 46 999,87 € voči ručiteľovi\n(ďalej len „ručiteľ“ alebo „odporca“), za dlžníka –\nobchodnú spoločnosť\n\n(ďalej len „dlžník“), v ktorej je\n\nodporca jediným spoločníkom a konateľom.\nSťažovateľ poukazuje na okolnosti vymáhania predmetnej zmenkovej sumy voči\nručiteľovi, pričom uvádza:\n„\n\nako konateľ dlžníka\n\n, učinil podvod pri\n\nodplatnom postúpení pohľadávky na Sťažovateľa voči spoločnosti\n, za čo bol odsúdený Rozsudkom Okresného súdu\nPrešov sp. zn. 5 T/123/2012-169; IČS: 8112011631 - zo dňa 5. 9. 2013. Tento Rozsudok OS\nPrešov však určil, že ekonomický delikvent má nahradiť spôsobenú škodu až v časovom\nhorizonte 5 rokov − čo sa však odsúdený delikvent ani čiastočne nesnaží plniť a tak tento\nRozsudok je v súčasnosti úplne nepoužiteľný na exekučné vymáhanie pohľadávky\na mimovoľne poskytuje ochranu delikventovi aj na obdobie ďalších 3 rokov. Z uvedeného\nvážneho dôvodu preto Navrhovateľ sa rozhodol uplatniť ručiteľskú zmenku\n\nako\n\nfyzickej osoby, aby sa priblížil k možnosti exekučného vymáhania pohľadávky, nakoľko na\ndobrovoľné plnenie danej osoby sa nedá absolútne spoľahnúť.\nSťažovateľ má za to, že vymáhanie pohľadávky na zmeku nie je a ani v budúcnosti\nnebude v kolízii s trestným Rozsudkom Okresného súdu Prešov..., pretože ak medzitým by sa\npodarilo exekučne vymôcť na titul zmenky, toto získané plnenie by bolo spôsobilé\nk započítaniu medzi Sťažovateľom a Zmenkovým dlžníkom (Ručiteľom) v budúcnosti, takže\nnespôsobuje sa tým žiadny zásadný právny ani vecný problém.“\nOkresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 2 819,50 €.\nSťažovateľ následne podal návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).\n\n2\n\nO návrhu sťažovateľa rozhodol okresný súd uznesením č. k. 22 Zm 12/2014-28\nz 3. novembra 2014 tak, že mu nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov.\nProti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol\nkrajský súd napadnutým uznesením zo 16. apríla 2015 tak, že uznesenie okresného súdu\npotvrdil.\nSťažovateľ spochybňuje záver konajúcich súdov o tom, že nespĺňa podmienky\nna oslobodenie od súdnych poplatkov. Podľa sťažovateľa na základe predložených\ndokladov – predovšetkým vyplneného tlačiva – mali konajúce súdy dospieť k záveru,\nže v jeho prípade ide o „nemennú, dlhodobo pretrvávajúcu primárnu relevantnú právnu\nskutočnosť, že žalobca/Sťažovateľ nemá peniaze, nemá majetok (okrem žalovaných\npohľadávok) a teda podľa stavu svojich súčasných reálnych majetkových/finančných\npomerov objektívne nie je schopný súdny poplatok zaplatiť“.\nSťažovateľ namieta, že konajúce súdy nevyhodnotili dostatočne jeho pomery,\nako jeden zo zákonných predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov.\nV prvom rade poukazuje na to, že konajúce súdy zhrnuli jeho majetkové pomery\ndo účtovného ukazovateľa – vlastného imania vo výške 225 675 €, pričom vlastné imanie\n«sú v podvojnom účtovníctve tzv. vlastné pasíva, zahrňujúce základné imanie a jeho vývoj,\nvrátane účtovania o tvorbe kapitálových fondov, fondoch zo zisku, výsledkoch hospodárenia\nminulých rokov, a výsledku hospodárenia za účtovné obdobie daného roka), vyhol sa však\nv úplnosti tomu, aby posúdil ich bilančný zrkadlový obraz – reálny stav aktív (nezaplatené\npohľadávky a v sume 194.033,98 EUR, preukázaný stav dlhodobého finančného deficitu)...\n„Vlastné imanie“ je účtovný pojem (na strane súvahových PASÍV), ale sám o sebe\nnie je reálnym zdrojom (potenciálom) možnosti zaplatiť − o možnosti alebo nemožnosti\nzaplatiť má schopnosť vypovedať len štruktúra súvahových AKTÍV (zjednodušene povedané\n− hmotný majetok, štandardné pohľadávky, speňažiteľné pohľadávky a dispozičné peniaze\nna bankovom účte alebo v pokladni - tu také nie sú; sú tu len súdené rizikové pohľadávky)...\n\n3\n\nOdvolací súd sa nemôže opierať výhradne o účtovný ukazovateľ časti súvahových pasív −\n„vlastné imanie“ - bez toho, aby prihliadol a posúdil, čo sa udialo (medzitým) na strane\naktív právnickej osoby. Ak sa aktíva prevrátili do dominantnej pohľadávkovej formy,\nprávnická osoba (podnikateľský subjekt) je vo faktickej finančnej insolvencii a pohľadávky,\no ktorých úhradu sa musí žiadateľ súdiť sú už zjavne v rizikovom stave obtiažnej dobytnosti.\nOdvolací súd ako keby vôbec nechápal túto reálnu situáciu žalobcu/Sťažovateľa a bol úplne\nmimo ekonomickej reality aká je, čo potvrdzuje i skutočnosť, že súd popri svojom\nneodôvodnenom optimizme úvah nenašiel i neoznačil vo svojom Odôvodnení Napádaného\nrozhodnutia reálny zdroj úhrady súdneho poplatku v majetku žalobcu/Sťažovateľa.\nJednoduchšie povedané, odvolací súd sa nevyjadril a nepoukázal, kde alebo v čom vidí\nzdroj úhrady súdneho poplatku vo výške 2.819,50 EUR v reálnej dispozičnej majetkovej\nštruktúre žiadateľa...\nŽalobca/ Sťažovateľ namieta, že odvolací súd aj keď tvrdí, že „komplexne posúdil“\nmajetkové pomery žalobcu/ Sťažovateľa, v skutočnosti súd vôbec meritórne nepochopil, že\núčtovne vykazovaný stav vlastného imania družstva/ Sťažovateľa vo výške 225.675,- EUR\nnie je ukazovateľ aktuálneho reálneho stavu fyzického majetku alebo peňažného majetku\nžiadateľa − ak sú k týmto vlastným pasívam adekvátne aktíva utopené v pohľadávkach - je\nto čisto účtovný fenomén ekonomickej štatistiky. Vlastné imanie je zväčšením alebo\nzmenšením základného imania a zahŕňa a koncentruje celú historickú genézu podnikania −\nale keď aktíva družstva sa naposledy obratovo neotočili (nevrátili s peňažným prírastkom,\nso ziskom), ale naopak − zostali utopené v nezaplatených pohľadávkach družstva voči dvom\nrozhodujúcim obchodným partnerom, ktoré teraz družstvo krvopotne a syzifovsky vymáha −\ntak po dobu vymáhania sa ohrozené rizikové aktíva účtovne neodpisujú a nelikvidujú na\núkor (poklesu) vlastného imania. Jednoducho povedané - Žalobca svoj peňažný majetok\nnajprv reálne mal (vyprodukoval) a neskôr vložil (dal) do ďalších podnikateľských aktivít\nna trhu, odkiaľ sa mu už tieto peniaze nevrátili ani v prírastku, ale ani v pôvodnej istine.\nPreto ukazovateľ stavu vykazovaného vlastného imania (na strane pasív) je takto účtovne\nvysoký ale je to už len dosluhujúci (dočasný) stav, ktorý sa udržiava už len po dobu, dokedy\nsa nedokončí súdne vymáhanie pohľadávok.\nVlastné imanie v aktuálnej ekonomickej realite Sťažovateľa teda nereprezentuje\nreálnu kapitálovú disponibilitu družstva/ Sťažovateľa ale len účtovnú štatistickú sumu, ktorú\n\n4\n\ndružstvo definitívne alebo z väčšej časti stratí v budúcom zápočte odpisu nevymožených\npohľadávok na ťarchu /t. j. zníženia/ vlastného imania, keď (ak) nevymôže svoje pohľadávky\nod dvoch rozhodujúcich dlžníkov (medzi nimi aj žalovanú pohľadávku zo žalovanej\nZmenky).\n\nOdvolací\n\nsúd\n\nsám\n\nseba\n\nvoviedol\n\ndo\n\nomylu\n\na\n\nrozhodoval\n\nv pojmovom/metodologickom a skutkovom omyle, keď si predstavoval a usudzoval,\nže účtovne vykazované vlastné imanie je to isté, ako keby žalobca takým kapitálovým\n(finančným) majetkom reálne disponoval.».\nNásledne sťažovateľ namieta, že krajský súd nevzal do úvahy od roku 2011\npretrvávajúcu dlhodobú druhotnú platobnú neschopnosť plynúcu „hlavne z nesplatených\ndvoch pohľadávok od tretích osôb“. Sťažovateľ tiež uvádza, že k vyplnenému tlačivu\npredložil aj daňové priznanie za rok 2013 a výpisy z účtu, podľa ktorých mal na účte\nk 31. decembru 2013 sumu 473,94 €, ku dňu podania návrhu sumu 481,66 €, ku dňu\npodania návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov sumu 486,99 €, pričom tento stav\n„má dlhodobú povahu a v dohľadnej dobe sa nemá ako zmeniť k lepšiemu...“.\nPodľa sťažovateľa bez „konštruktívnej súčinnosti súdu vydaním platobného rozkazu\nsa tento insolvenčný stav u žalobcu nijako sám po sebe neprelomí. Je zvláštne až absurdné,\nže toto odvolací súd nechápe a stavia intenzitu záujmu štátu na zaplatení súdneho poplatku\n(2.819,50 EUR) nad intenzitu záujmu žalobcu o prístup k súdu a k spravodlivému súdnemu\nkonaniu (vymoženie zmenkovej sumy 46.999,87 EUR)...“.\nNásledne sťažovateľ podrobne poukazuje na právne závery v uznesení Najvyššieho\nsúdu Českej republiky sp. zn. 29 Cdo 3632/2013 z 29. apríla 2014.\nSťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:\n«Odvolací súd si ani z podaného odvolania nevšimol a nerozpoznal rovnako ako\npredtým aj 1. stupňový súd, že Sťažovateľ si už nemôže dovoliť aktívne podnikať na trhu\na od r. 2010 žalobca zúžil svoju existenciu len na činnosť súdneho vymáhania svojich\npohľadávok. Inak povedané, prevádzka družstva/Sťažovateľa je od r. 2011 sporadicky\ndotovaná družstevníkmi len na úrovni prevádzkového minima za účelom podržať existenciu\ndružstva v stave nepodnikania a pred prahom likvidácie.\n5\n\nSťažovateľ namieta voči... úvahám odvolacieho súdu, lebo ide o zásadný omyl, ktorý\nmá za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ak si súd z Odvolania Sťažovateľa vôbec\nnevšimol, že Sťažovateľ už nepodniká, nerobí „výkon podnikateľskej činnosti“, len pasívne\nexistuje od r. 2009, resp. definitívne od r. 2011, keď sa už aj odregistroval z platcu DPH.\nAk vyššie vyslovený názor súdov 2. a 1. stupňa chce naznačiť, že by sa Sťažovateľ\nmohol a mal pokúsiť - ak už nemá majetok okrem svojich pohľadávok - získať úver/finančnú\npôžičku na zaplatenie súdneho poplatku, tak treba povedať, že je to len nekorektná ideová\nkonštrukcia a neodôvodniteľná hypotéza, ktorá v hospodárskej praxi takto nefunguje. Každý\noslovený potenciálny veriteľ (banka alebo iný súkromný subjekt) si žiada pravdivé\ninformácie, prečo a na aký účel úver/pôžička má byť použitá. Sťažovateľ sa v takejto zmluve\no úvere/pôžičke nemôže zodpovedne zaviazať, že ju bude vedieť aj reálne plniť\n(úver/pôžičku vrátiť). Ani budúce súdne rozhodnutie (vydaný Zmenkový platobný rozkaz)\nvôbec žalobcovi nezaručuje, že v budúcom exekučnom konaní sa dosiahne v prípade\npovinného\n\naj reálny finančný výťažok. Preto táto cesta je nielen\n\nprakticky neschodná ale mohla by založiť a spôsobiť až protiprávnosť konania...\nAlternatívou riešenia situácie na trhu - pri nedostupnosti úveru/pôžičky je predaj\npohľadávok tretím osobám (faktorom), ale za cenu veľkého diskontu a teda priamej straty\npre Sťažovateľa. Pritom tieto faktoringové nákupy pohľadávok fungujú tiež so svojou\nzložitosťou − spravidla s odkladacími podmienkami platenia a platí sa dohodnutá cena s\nveľkým diskontom (50-80%) alebo cena pomerom budúceho reálneho výťažku na dlžníkovi.\nSúdy by však nemali hnať žalobcov ani na nové zadlžovanie sa, aby zaplatili súdne\npoplatky, ani na pokorujúci a okamžite stratový predaj svojich pohľadávok, ale súdy by\nmali plniť svoju určenú spoločenskú verejnú funkciu, zdostupňovať právo na spravodlivý\nsúd všetkým. ...\nUrčujúcim kritériom, na základe ktorého súd rozhoduje o návrhu účastníka konania\npodľa § 138 OSP, je objektívna schopnosť/neschopnosť zaplatiť súdny poplatok\nv stanovenej výške. Ak existuje objektívna neschopnosť účastníka zaplatiť súdny poplatok,\nmôže súd dospieť k záveru o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov zásadne len\nv prípade, že ide o svojvoľné či zrejmé bezúspešne uplatňovanie práva.»\n\n6\n\nSťažovateľ tiež namieta spôsob, akým konajúce súdy vyhodnotili jeho návrh, aby\nsúdny poplatok zaplatil odporca, a v tejto súvislosti uvádza:\n«Odvolací súd akoby nepochopil, že žiadateľ podal tento návrh len ako\n„alternatívny“ dielčí návrh, inak vcelku nezásadnej povahy, ak je badať, že súd za každú\ncenu chce mať toho, kto by súdny poplatok zaplatil. Sťažovateľ podal návrh na zaviazanie\nžalovaného, ako príčinného vinníka konania, ale vôbec nie v pevnej väzbe, že treba zaviazať\nžalovaného v tomto štádiu konania. Naopak logika veci hovorí, že súd by mohol zaviazať\nžalovaného až následne a v súvislosti s prejednaním veci samej, keď sa v hlavnom konaní\npreukáže, že žalobca úspešne uplatnil svoje právo na zaplatenie zmenkovej pohľadávky. Tu\nodvolací súd opäť prejavil absenciu citlivosti a praktickej logiky a hľadá chybu\nv navrhovaní Sťažovateľa. Tu, kde odvolací súd by mohol sám prejaviť konštruktívnu\niniciatívu, tak sa opäť stavia k veci s absolútnou defenzívnosťou a vyhýbavosťou.»\nSťažovateľ argumentuje, že prístup konajúcich súdov vytvára prekážku pre realizáciu\npráva na súdnu ochranu.\nNa tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„Krajský súd v Prešove postupom v konaní vedenom pod sp. zn. č. k.\n1 CoZm/1/2015-44 porušil základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu garantované v\nčlánku 46 a nasl. Ústavy SR a v článku 6 Dohovoru..., ako aj ďalšieho základného práva.\n...Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. č. k. 1 CoZm/1/2015-44 zo dňa\n16. apríla 2015 ruší a vracia vec Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n7\n\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\nPodľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom\nna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť\nústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti\npetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127\nústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha\n(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred\nústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na\nuvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej\nsťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv\n(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Text uvedený mimo\npetitu považuje ústavný súd za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit\n(I. ÚS 316/09, I. ÚS 98/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05,\nIV. ÚS 174/2011, IV. ÚS 126/2012).\nSťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite sťažnosti\nnamieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ústavy. V odôvodnení sťažnosti cituje\nčl. 46 ods. 1 ústavy, pričom jeho argumentácia v sťažnosti nemá žiadnu vecnú súvislosť\nso základnými právami podľa čl. 46 ods. 2 a 3 ústavy.\n\n8\n\nRovnako tak sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie práva podľa čl. 6\ndohovoru. Právo podľa čl. 6 dohovoru inkorporuje v sebe viacero práv uvedených v troch\nodsekoch tohto článku. Vychádzajúc z obsahu sťažovateľových námietok a z toho, že jeho\nsťažnosť sa týka postupu všeobecných súdov a ich rozhodnutí v konaní o návrhu na vydanie\nzmenkového platobného rozkazu, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ namieta\nporušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aj s prihliadnutím na to, že čl. 6 ods. 2 a 3\ndohovoru upravuje práva obvineného/obžalovaného v trestnom konaní.\nNa tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ namieta porušenie\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom\nkrajského súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením zo 16. apríla 2015.\nPo takomto vymedzení predmetu konania ústavný súd preskúmal v rámci\npredbežného prerokovania sťažnosť sťažovateľa z hľadiska, či ju nemožno považovať\nza zjavne neopodstatnenú.\nO zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu\nštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní\nktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\nI. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri\nuplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\n\n9\n\na aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže\nstať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými\nsa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom\nby bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis\nI. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nSťažovateľ namieta porušenie označených práv napadnutým uznesením krajského\nsúdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu v rámci konania o jeho návrhu\nna oslobodenie od súdnych poplatkov.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek\ntrestnom čine, z ktorého je obvinený.\nÚčelom citovaného čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane,\nk súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy\numožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom\núčastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd\njej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými\noprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.\n\n10\n\nZ judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú si osvojil aj\nústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup\nk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení\nvšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by\nuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú\nzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len\nvtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými\nprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).\nUloženie poplatkovej povinnosti v občianskoprávnych veciach nemožno samo osebe\npovažovať za rozporné s právom na prístup k súdu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy alebo čl. 6\nods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 176/03, I. ÚS 45/09, I. ÚS 464/2010, PL. ÚS 109/2011,\nporovnaj tiež napr. rozsudok ESĽP Tolstoy-Miloslavsky proti Spojenému kráľovstvu, bod\n61 a nasl., rozsudok ESĽP z 19. 6. 2001 vo veci Kreuz proti Poľsku, bod 54). Skutočnosť,\nže realizácia tohto základného práva môže podliehať obmedzeniam, vyplýva už z jeho\npovahy. Jeho realizácia totiž vyžaduje vytvorenie účinného systému súdnej ochrany práv\njednotlivca zo strany štátu, ktorého schopnosť plniť svoju funkciu bude vždy prinajmenšom\nfakticky limitovaná. Ani jedno z uvedených ustanovení navyše nezaručuje právo\nna bezplatné súdne konanie (PL. ÚS 38/99).\nAby však konkrétna poplatková povinnosť obstála ako prípustný zásah\ndo základného práva na súdnu ochranu, musí nielen sledovať legitímny cieľ, ale tiež\nrešpektovať ústavou predpokladané medze vyplývajúce z princípu proporcionality.\nKonkrétne opatrenie obmedzujúce právo jednotlivca na prístup k súdu musí byť primerané\nsvojmu účelu (mutatis mutandis PL. ÚS 56/07, PL. ÚS 109/2011 porovnaj ďalej\nnapr. rozsudky ESĽP Tolstoy-Miloslavsky proti Spojenému kráľovstvu, bod 59, Kreuz proti\nPoľsku, bod 66; rozsudok ESĽP z 10. 1. 2006 vo veci Teltronic-CATV proti Poľsku,\nbod 63). V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Európsky súd pre ľudské práva podrobuje\nobmedzenia práva na prístup k súdu sledujúce len fiškálny účel a nemajúce vzťah\nk predmetu súdneho konania alebo šanci účastníka na úspech mimoriadne prísnemu\n\n11\n\nhodnoteniu z hľadiska záujmov spravodlivosti (napr. rozsudok z 26. 7. 2005 vo veci\nPodbielski a PPU Polpure proti Poľsku, bod 65).\nÚstavný súd ďalej zdôrazňuje, že rozhodovanie o oslobodení od súdnych poplatkov\npatrí zásadne do rozhodovacej sféry všeobecných súdov (II. ÚS 134/2015, II. ÚS 361/2015,\nporovnaj tiež uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 788/09). Je preto\nvecou judikatúry všeobecných súdov, aby vymedzila kritériá, z ktorých bude pri aplikácii\nzákonných ustanovení týkajúcich sa oslobodenia od súdnych poplatkov vychádzať (porov.\nI. ÚS 27/2014, III. ÚS 559/2011, III. ÚS 441/2014, II. ÚS 134/2015, II. ÚS 361/2015).\nVšeobecné súdy sú pri rozhodovaní o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov však\npovinné s ohľadom na všetky podstatné skutočnosti vyskytujúce sa v konkrétnom prípade\na význam práva na súdnu ochranu v demokratickej spoločnosti primerane vyvažovať\nzáujem štátu na vyberaní súdnych poplatkov za rozhodovanie sporov na jednej strane\na záujem účastníka konania uplatňujúceho si svoj nárok (resp. práva) súdnou cestou\n(porovnaj rozsudok ESĽP vo veci Kreuz proti Poľsku z 19. 6. 2001, bod 66).\nÚstavný súd už judikoval, že samotné nepriznanie oslobodenia od súdneho poplatku\nsamo osebe ešte nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu\n(porov. II. ÚS 142/04, III. ÚS 344/2012, II. ÚS 134/2015, II. ÚS 361/2015).\nPredmetom ústavnej ochrany sa môže stať rozhodovanie o oslobodení od súdnych\npoplatkov však vtedy, keď jeho výsledok dosahuje intenzitu opodstatňujúcu porušenie\nzákladných práv a slobôd sťažovateľa. Ústavný súd je oprávnený v ojedinelých prípadoch\nzasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o poplatkovej povinnosti, a to iba\nza predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu o neoslobodení od povinnosti\nzaplatiť súdny poplatok došlo vzhľadom na výšku súdneho poplatku, posudzovanú vo svetle\nkonkrétnych okolností prípadu a vo svetle ekonomických (finančných) možností\nsťažovateľa zaplatiť tento súdny poplatok, a vzhľadom na fázu konania pred všeobecným\nsúdom, k obmedzeniu samotnej podstaty práva sťažovateľa na súdnu ochranu (porov.\nrozsudok ESĽP vo veci Jedamski a Jedamska proti Poľsku z 26. 7. 2005, body 60 a 66).\nPríčinou uvedeného stavu býva najčastejšie úplná rezignácia všeobecného súdu\n\n12\n\nna vyvažovanie verejného a súkromného záujmu, prípadne nedôsledné vyvažovanie\n(opomenutie podstatnej „premennej“ pri vyvažovaní).\nKrajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia zo 16. apríla 2015 v prvom rade\npoukázal na obsah odôvodnenia uznesenia okresného súdu, ktoré napadol sťažovateľ\nodvolaním, pričom uviedol:\n„Prvostupňový súd napadnutým uznesením, vydaným vyšším súdnym úradníkom,\nnepriznal žalovanému oslobodenie od súdnych poplatkov.\nV dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca je právnickou osobou (výrobnoobchodné družstvo) a ako taký musí znášať podnikateľské riziko, ktoré zahŕňa aj náklady\ns prípadnými súdnymi konaniami týkajúcimi sa jeho činnosti a ktoré nemôže byť prenesené\nna inú osobu t.j. ani na štát, a to ani formou oslobodenia od platenia súdnych poplatkov.\nŽalobca nesie zodpovednosť za svoje podnikateľské aktivity, a teda musí znášať aj náklady\nvzniknuté pri jeho podnikaní, a preto súd nevidel opodstatnenosť žiadosti o oslobodenie od\nsúdnych poplatkov. Dodal, že zaplatenie súdneho poplatku v uvedenej výške zaťažuje\nžalobcu len jednorázovo, okrem toho uvedená výška súdneho poplatku nemôže mať\nna majetkové pomery, prípadne na podnikanie žalobcu, podstatne negatívny vplyv. Súd mal\nza to, že žalobca nepreukázal opodstatnenosť svojej žiadosti o oslobodenie od súdnych\npoplatkov, a preto žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal.“\nNásledne krajský súd citoval príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku\n(najmä § 138 ods. 1, § 374 ods. 4) a uviedol tieto právne závery:\n«Ustanovenie § 138 ods. 1 O. s. p. upravuje tzv. individuálne oslobodenie od\nsúdnych poplatkov, t. j. oslobodenie, ktoré na rozdiel od oslobodenia zákonného (vecného\na osobného) upraveného zákonom č. 71/1992 Zb., súd môže i nemusí na návrh účastníka\npriznať. Na to, aby súd takéto oslobodenie priznal, musí byť splnených niekoľko zákonných\npodmienok.\nNávrh na priznanie individuálneho oslobodenia od súdnych poplatkov podáva\núčastník konania, teda žalobca alebo žalovaný, pričom zákon z možnosti priznať\noslobodenie podľa § 138 ods. 1 O. s. p. okrem fyzických osôb nevylučuje ani fyzické osoby\n− podnikateľov a právnické osoby. V zmysle ustálenej judikatúry totiž platí, že priznanie\n\n13\n\noslobodenia, ak sú pre to splnené predpoklady, nerobí rozdiel medzi fyzickými\na právnickými osobami, preto za splnenia podmienok stanovených citovaným ustanovením,\nje možné priznať oslobodenie od súdnych poplatkov aj právnickým osobám (napr. uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. októbra 2009, sp. zn. 4 Obdo 36/2008, alebo\nuznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. mája 2000, sp. zn. 4 Obo 37/2000).\nOkrem spôsobilého subjektu, ktorý návrh na oslobodenie podáva, je podmienkou\npriznania individuálneho oslobodenia od súdnych poplatkov i skutočnosť, že oslobodenie\nodôvodňujú pomery účastníka. Obsah pojmu „pomery účastníka“ zákon síce nešpecifikuje,\nno z podstaty oslobodenia jednoznačne vyplýva, že ide predovšetkým o pomery majetkové,\npričom u fyzických osôb sa posudzujú zároveň pomery osobné, zárobkové, rodinné, sociálne\na zdravotné. Majetkové pomery právnických osôb, resp. fyzických osôb − podnikateľov, sa\npreukazujú najmä výkazom o príjmoch a výdavkoch, výkazom o majetku a záväzkoch,\npotvrdením o podaní daňového priznania (prípadne samotným daňovým priznaním),\nvýpismi z podnikateľských účtov a inými relevantnými dokladmi. V procese skúmania\nmajetkových a iných pomerov účastníka je potom potrebné, aby súd skúmal predovšetkým\ntie okolnosti, ktoré nie sú len prechodnej povahy, pričom tieto okolnosti musia byť natoľko\nzávažné, že poplatník objektívne nemôže splniť svoju poplatkovú povinnosť alebo že jej\nsplnenie od neho nemožno spravodlivo požadovať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky z 12. decembra 2000, sp. zn. 5 Obo 169/2000).\nSvoje pomery musí preukázať účastník, ktorý žiada o oslobodenie. Nie je\npovinnosťou súdu tieto pomery zisťovať.\nPoslednou zákonnou požiadavkou pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov\nje, že zo strany žiadateľa nesmie ísť o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie\nalebo bránenie práva. O svojvôli pri uplatňovaní či bránení práva možno hovoriť\nv súvislosti so zneužitím práva účastníkom, o zrejme bezúspešné uplatňovanie či bránenie\npráva pôjde vtedy, ak už zo skutkových tvrdení žiadateľa možno bez dokazovania dospieť\nk nepochybnému záveru o tom, že jeho návrhu nemožno vyhovieť.\nOdvolací súd z predloženého tlačiva pre dokladovanie pomerov účastníka konania,\nktorý navrhuje, aby mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov pre právnické\nosoby, zistil, že žalobca mal v deň podania žiadosti zostatok na účte vo výške 481,66 eur,\niné vklady ani úspory na účtoch v bankách nemá. Má štyri peňažné pohľadávky, v sumách\n\n14\n\n132.775,68 eur, 46.999,87 eur, 9.399,97 eur a 4.858,46 eur, ktoré si uplatňuje v súdnom\nkonaní. Nemá žiaden bankový úver, ale má dva záväzky voči spriaznenej osobe\nv sumách 35.619,87,- eur a 4.746,73 eur z titulu krátkodobej pôžičky\na krátkodobej finančnej výpomoci. Nevlastní žiaden nehnuteľný ani hnuteľný majetok. Jeho\nvlastné imanie predstavuje 225.675,- eur.\nPo komplexnom posúdení všetkých skutočností, prihliadajúc na celkové majetkové\npomery žalovaného (vlastné imanie 225.675,- eur), výšku súdneho poplatku (2.819,50 eur)\na povahu spoplatňovaného úkonu dospel odvolací súd k záveru, že pomery žalobcu\nneodôvodňujú oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Zaplatenie súdneho poplatku\nv sume 2.819,50 eur za návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu, podľa názoru\nodvolacieho súdu, nemôže ohroziť výkon podnikateľskej činnosti žalovaného tak, že by mu\nto dokázalo spôsobiť existenčné problémy, ktoré by znamenali vytvorenie prekážky\nv realizácii jeho práva na súdnu ochranu. Naďalej je možné akceptovať názor, že účastník\n− podnikateľ má reálnu možnosť a tým aj povinnosť zabezpečiť si prostriedky na platenie\nsúdnych poplatkov, pokiaľ z jeho majetkových pomerov preukázateľne nevyplýva iný záver.\nV tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že v prípade úspechu vo veci samej\nbude žalobcovi prisúdená náhrada ním zaplateného súdneho poplatku za podaný návrh\nvo forme náhrady trov konania.\nNemožno vyhovieť odvolaciemu návrhu žalobcu, aby súd preniesol zaplatiť súdny\npoplatok za podaný návrh na žalovaného. K tomuto odvolací súd uvádza, že zákon\numožňuje takýto postup, avšak súd tak môže urobiť len v prípade, že po prejednaní veci\nnávrhu žalobcu vyhovie; v takomto prípade, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd\njeho návrhu vyhovel, zaplatí, podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť\nžalovaný, ak nie je tiež od poplatku oslobodený (§ 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb.).\nV danom prípade nie je možné postupovať v zmysle uvedeného zákonného\nustanovenia, pretože vec ešte nebola prejednaná súdom, resp. návrhu žalobcu zatiaľ nebolo\nvyhovené. V terajšom štádiu konania, t. j. pred prejednaním veci samej je neprípustné len\nna základe jednostranných tvrdení žalobcu konštatovať, že na strane žalovaného nie je\nprávo a zaviazať ho k zaplateniu súdneho poplatku za podaný návrh.\n\n15\n\nPrvostupňový súd správne rozhodol, keď žalovanému nepriznal oslobodenie\nod súdnych poplatkov. Preto odvolací súd napadnuté uznesenie podľa ustanovenia § 219\nO. s. p. potvrdzuje.»\nÚstavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu vychádzal\nzo svojho\n\nustáleného\n\nprávneho\n\nnázoru,\n\npodľa\n\nktorého\n\nodôvodnenia\n\nrozhodnutí\n\nprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,\nIII. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska\npredmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku\nkomplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,\nako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania\n(IV. ÚS 350/09).\nZ argumentácie sťažovateľa v sťažnosti vyplýva, že namieta porušenie základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského\nsúdu v napadnutom konaní a jeho uznesením zo 16. apríla 2015, ktorým tento potvrdil\nuznesenie okresného súdu z 3. novembra 2014 o nepriznaní oslobodenia od súdnych\npoplatkov. Sťažovateľ spochybňuje záver konajúcich súdov o tom, že jeho pomery\nneodôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov. Poukazuje na to, že konajúce súdy pri\nposudzovaní jeho majetkových pomerov vychádzali z vlastného imania, ktoré nevypovedá\no jeho skutočných pomeroch a o schopnosti zaplatiť súdny poplatok. Poukazuje na svoju\ndruhotnú platobnú neschopnosť, na výpisy z účtu, na priložené daňové priznania a na to,\nže svoje podnikanie obmedzil výlučne na vymáhanie pohľadávok. Podľa sťažovateľa\nnemožno od neho požadovať, aby si vzal úver na zaplatenie súdneho poplatku, prípadne aby\npredal niektorú zo svojich pohľadávok.\nKrajský súd v napadnutom uznesení uviedol, že sťažovateľ mal v čase podania\nžiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov na účte 481,66 €. Sťažovateľ mal tiež štyri\npeňažné pohľadávky (v celkovej výške 194 033,98 €, pozn.), ktoré si uplatňuje v súdnych\nkonaniach. Poukázal tiež na dva záväzky voči spriaznenej osobe v celkovej výške\n40 366,60 € a taktiež na vlastné imanie vo výške 225 675 €. Na základe týchto skutočností\n\n16\n\ndospel k záveru, že sťažovateľ nesplnil podmienky na priznanie oslobodenia od súdnych\npoplatkov podľa § 138 ods. 1 OSP. Vysporiadal sa tiež s návrhom sťažovateľa, aby súdny\npoplatok zaplatil odporca.\nÚstavný súd na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že konajúce súdy\nuviedli, z akých dôvodov dospeli k záveru, že majetkové pomery sťažovateľa neodôvodňujú\npriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, tento právny záver nie je zjavne\nneodôvodnený. Konajúce súdy aplikovali a interpretovali § 138 OSP v súlade s jeho\nzmyslom a účelom, preto uvedený právny záver nemožno považovať za arbitrárny.\nZo skutočností uvedených v uzneseniach konajúcich súdov totiž vyplýva, že sťažovateľ\ndisponuje určitým majetkom, ktorý predstavujú finančné pohľadávky, ktoré súdne vymáha.\nUvedené zistenie umožňuje vytvorenie predpokladu, že sťažovateľ môže byť úspešný\nv uvedených súdnych konaniach. Pokiaľ ide o vlastné imanie, toto tvoria vlastné zdroje\nfinancovania obchodného majetku podnikateľa podľa osobitného predpisu (§ 6 ods. 4\nObchodného zákonníka) a „vyjadruje účtovnú hodnotu majetku a záväzkov podnikateľa\nv zmysle zákona o účtovníctve“ (komentár k § 6 Obchodného zákonníka, ASPI). Vlastné\nimanie takto predstavuje určitý obraz o stave majetku a záväzkov podnikateľa, preto\nnemožno vytknúť krajskému súdu, ak na tento ukazovateľ prihliadol.\nBerúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť už pri jej\npredbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne\nneopodstatnenú.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch\nsťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd\nuž nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 22. septembra 2016\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "arbitrárnosť", "družstvo", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prístup k súdu", "poplatok-súdny", "poplatok-oslobodenie", "podnikateľská činnosť-podnikateľ", "platobný rozkaz"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a9992a24-7ff3-41c7-85c1-7ed48c80110d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.361.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 361/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 361/2015 z 11. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-11", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.361.2015.1"}, {"guid": "ussr:6965d6bc-2942-4e89-afa9-df455944b6d3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 134/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 134/2015 z 10. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-10", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6965d6bc-2942-4e89-afa9-df455944b6d3"}, {"guid": "ussr:3852c7dc-0469-4922-9cf0-f3fef6027208", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 441/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 441/2014 z 24. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-24", "citacie_n": 71, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3852c7dc-0469-4922-9cf0-f3fef6027208"}, {"guid": "ussr:51c82f06-6b07-4d16-96e3-5c28d17c02aa", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/2014 z 22. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-22", "citacie_n": 83, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51c82f06-6b07-4d16-96e3-5c28d17c02aa"}, {"guid": "ussr:c3bc08ed-236f-4abc-bd2d-fde586c940f7", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 344/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 344/2012 z 1. 8. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-08-01", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c3bc08ed-236f-4abc-bd2d-fde586c940f7"}, {"guid": "ussr:55b9a3d2-57d0-43d4-961e-fac2a959034e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 126/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 126/2012 z 8. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-08", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55b9a3d2-57d0-43d4-961e-fac2a959034e"}, {"guid": "ussr:366f46fa-cd9c-409e-b0fc-baa8a213ddb0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 559/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 559/2011 z 13. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-13", "citacie_n": 86, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:366f46fa-cd9c-409e-b0fc-baa8a213ddb0"}, {"guid": "ussr:2db3c67b-b3a1-4dbf-be60-f5019b1f1e84", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 174/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 174/2011 z 12. 5. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-05-12", "citacie_n": 117, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2db3c67b-b3a1-4dbf-be60-f5019b1f1e84"}, {"guid": "ussr:a6f098f7-0333-4f6c-9dc4-451dca4aecb5", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 98/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 98/2011 z 16. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-16", "citacie_n": 87, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a6f098f7-0333-4f6c-9dc4-451dca4aecb5"}, {"guid": "ussr:49e407d5-1dd8-4552-8bfe-8f9e2f2fb735", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 464/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 464/2010 z 10. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-10", "citacie_n": 125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49e407d5-1dd8-4552-8bfe-8f9e2f2fb735"}, {"guid": "ussr:96c6e8b2-41c0-42ca-af8b-a4f2ef563c3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 45/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 45/09 z 27. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-27", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:96c6e8b2-41c0-42ca-af8b-a4f2ef563c3c"}, {"guid": "ussr:9771905a-4feb-426c-bb65-633bb357b443", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 415/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 415/09 z 10. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-10", "citacie_n": 248, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9771905a-4feb-426c-bb65-633bb357b443"}, {"guid": "ussr:233a8155-ce6d-4530-ac1f-7a3cd8c60675", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 316/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 316/09 z 21. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-21", "citacie_n": 119, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:233a8155-ce6d-4530-ac1f-7a3cd8c60675"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:33bda040-90a6-495b-981e-26b6cf913620", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 355/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 355/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 327, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33bda040-90a6-495b-981e-26b6cf913620"}, {"guid": "ussr:76fe0655-6306-49fd-9b9d-58a45d0e4331", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 154/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 154/09 z 15. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-15", "citacie_n": 114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:76fe0655-6306-49fd-9b9d-58a45d0e4331"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:214f4b83-6a9d-4b46-bce8-0904134bb4dc", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 103/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 103/08 z 6. 3. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-03-06", "citacie_n": 113, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:214f4b83-6a9d-4b46-bce8-0904134bb4dc"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:af9b1cc2-37bc-4303-ba77-75848d859977", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 235/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 235/05 z 24. 8. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-08-24", "citacie_n": 223, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af9b1cc2-37bc-4303-ba77-75848d859977"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1191, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 2/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 2/05 z 11. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-11", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1"}, {"guid": "ussr:61699f2f-5142-4d6f-ac7c-be07a66f27ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 142/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 142/04 z 3. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-03", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:61699f2f-5142-4d6f-ac7c-be07a66f27ae"}, {"guid": "ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 176/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 176/03 z 8. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-08", "citacie_n": 764, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:9edb98f1-fb8e-4aa3-b025-e0751eafa7ad", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.591.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 591/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 591/2023 z 18. 1. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-01-18", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.591.2023.1"}, {"guid": "ussr:a54823ba-e836-4440-bd3a-b6b4995999bd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.31.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 31/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 31/2018 z 18. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.31.2018.1"}, {"guid": "73681234-17b7-4aeb-b12e-7d81dcca372a:c94c7591-8aff-4e83-8ffe-a1a3d2912107", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8124210265.1", "spisova_znacka": "18Co/1/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 18Co/1/2025 z 11. 2. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-02-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8124210265.1"}, {"guid": "33dbf7bc-fe0a-4f88-9dc8-24b39622eefb:b804fcef-eda9-400a-b692-e955571d923b", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2025:1523201651.6", "spisova_znacka": "B5-39C/35/2023", "nazov": "Uznesenie Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B5-39C/35/2023 z 9. 6. 2025", "sud": "Mestský súd Bratislava IV", "datum_vydania": "2025-06-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2025:1523201651.6"}]}