{"guid": "ussr:d21a089b-c1b1-4a6c-9391-40e86604491a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.62.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 62/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 62/2017 z 24. 1. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 24. januára 2017, sp. zn. II. ÚS 62/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.62.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2017-01-24", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["sudca nie je vylúčený"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["procesné konanie ÚS SR"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d21a089b-c1b1-4a6c-9391-40e86604491a", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.62.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.62.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.62.2017.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 62/2017-15\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. januára 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval vyhlásenie prezidenta Slovenskej\nrepubliky Andreja Kisku, zastúpeného Jánom Mazákom, poradcom prezidenta Slovenskej\nrepubliky, ktorým odmieta sudcov I. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky Milana\nĽalíka, Petra Brňáka a Mariannu Mochnáčovú pre ich predpojatosť v konaní vedenom\nÚstavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. I. ÚS 575/2016, a takto\nrozhodol:\nSudcovia Ústavného súdu Slovenskej republiky Milan Ľalík, Peter Brňák a Marianna\nMochnáčová\n\nn i e s ú v y l ú č e n í z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom\n\nÚstavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. I. ÚS 575/2016.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bolo 2. novembra\n2016 doručené vyhlásenie prezidenta Slovenskej republiky Andreja Kisku (ďalej len\n„prezident“), v ktorom uplatňuje námietku predpojatosti proti sudcom I. senátu ústavného\nsúdu v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 575/2016. Predmetom konania vedeného pod\nsp. zn. I. ÚS 575/2016 je rozhodovanie o sťažnostiach JUDr. Jána Bernáta, JUDr. Miroslava\nDuriša, PhD., JUDr. Evy Fulcovej, JUDr. Juraja Sopoligu a JUDr. Jany Laššákovej (spolu\n\nďalej aj „sťažovatelia“), ktorými namietajú porušenie svojich Ústavou Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) garantovaných práv postupom prezidenta (sťažnosť JUDr. Jána\nBernáta) a rozhodnutiami prezidenta (sťažnosti JUDr. Miroslava Duriša, PhD., JUDr. Evy\nFulcovej, JUDr. Juraja Sopoligu a JUDr. Jany Laššákovej) o ich nevymenovaní [ako\nNárodnou radou Slovenskej republiky zvolených kandidátov] za sudcov ústavného súdu.\n2. Prezident v úvodnej časti svojho vyhlásenia, v ktorom uplatňuje námietku\npredpojatosti proti sudcom I. senátu ústavného súdu, uvádza, že 5. októbra 2016 mu bolo\ndoručené uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 575/2016 zo 14. septembra 2016 o prijatí\nsťažností sťažovateľov na ďalšie konanie. Prezident namieta, že I. senát ústavného súdu\ntakto konal a rozhodol bez toho, aby mu doručil sťažnosti na vyjadrenie. Prezident tiež\nnamieta, že uznesenie o prijatí neobsahuje žiadne odôvodnenie prijatia všetkých sťažností\nna ďalšie konanie, a preto je podľa jeho názoru nepreskúmateľné a súčasne arbitrárne.\nPrezident zdôrazňuje, že toto tvrdenie sa vzťahuje predovšetkým na predbežné prerokovanie\nsťažnosti Jána Bernáta, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie, hoci v konaní sp. zn.\nIV. ÚS 719/2014 svoju (obdobnú) sťažnosť vzal späť, v dôsledku čoho sa prezidentovo\nrozhodnutie o jeho nevymenovaní za sudcu ústavného súdu stalo podľa jeho názoru\nnezmeniteľné a nenapadnuteľné v konaní pred ústavným súdom.\n2.1 Podrobnejšie prezident vo svojom vyhlásení ďalej uvádza, že podľa § 9 ods. 2\nSpravovacieho a rokovacieho poriadku Ústavného súdu Slovenskej republiky v znení\nneskorších predpisov uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod\nč. 114/1993 Z. z. (ďalej len „rokovací poriadok“) „... nadpísaného Začatie konania,\nspravodajca zabezpečí, aby návrh pred predbežným prerokovaním alebo podnet po jeho\nprijatí bol bez meškania doručený ostatným účastníkom konania, prípadne aj vedľajším\núčastníkom konania s výzvou, aby sa v určenej lehote k nemu vyjadrili. Na tejto povinnosti\nnemení nič ani § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého spravodajca zabezpečí,\naby návrh, ktorý sa prijal na ďalšie konanie, bez meškania sa doručil ostatným účastníkom\nkonania s výzvou na vyjadrenie v lehote, ktorú určí. Citované ustanovenie zákona\no ústavnom súde totiž ustanovuje o návrhu, ktorý sa prijal na ďalšie konanie; § 9 ods. 2\nrokovacieho poriadku ustanovuje o návrhu pred predbežným prerokovaním. Sudca\nspravodajca však sťažnosť sťažovateľov predložil senátu I. ÚS na predbežné prerokovanie\n2\n\nbez splnenia povinnosti ustanovenej v § 9 ods. 2 rokovacieho poriadku a senát, napriek\ntomuto porušeniu všeobecne záväzného právneho predpisu, sťažnosti predbežne prerokoval\na prijal ich na ďalšie konanie.“.\n2.1.1 Prezident upozorňuje, že v „rovnakej právnej veci pred ústavným súdom a za\nrovnakej právnej úpravy však sudca spravodajca správne, pred predbežným prerokovaním\nsťažnosti Jozefa Čentéša vo veci sp. zn. I. ÚS 397/2014 doručil jeho sťažnosť prezidentovi\nSlovenskej republiky Ivanovi Gašparovičovi, ktorý sa k nej vyjadril a uplatnil tak svoje\nprocesné oprávnenia, okrem iného aj právo odmietnuť sudcov ústavného súdu pre ich\npredpojatosť, ktoré využil až voči siedmim sudcom ústavného súdu. Rovnako aj vo veciach\nsp. zn. II. ÚS 718/2014 a sp. zn. II. ÚS 719/2014, ktoré boli spojené, sudca spravodajca\nrešpektoval § 9 ods. 2 rokovacieho poriadku a doručil mi sťažnosti na vyjadrenie pred ich\npredbežným prerokovaním.“.\n2.1.2 Podľa prezidenta ďalej I. senát ústavného súdu v uznesení o prijatí sťažností\n„žiadnym spôsobom nevysvetlil, z akého, právom aprobovaného, dôvodu zvolil iný prístup\nku mne ako prezidentovi Slovenskej republiky v prítomnej veci oproti prístupu iného senátu\nústavného súdu a sudcu spravodajcu vo veci sťažnosti Jozefa Čentéša, ako aj sudcu\nspravodajcu vo veciach sp. zn. II. ÚS 718/2014 a sp. zn. II. ÚS 719/2014, hoci aj senát\nústavného súdu je viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého môže konať len tak, ako mu to\numožňuje ústava a zákon. Z toho vyplýva, že sudca spravodajca konal v rozpore\nso všeobecne záväzným právnym predpisom (rokovací poriadok), a tak procesne\ndiskriminoval mňa, súčasného prezidenta Slovenskej republiky, oproti bývalému\nprezidentovi Slovenskej republiky Ivanovi Gašparovičovi, ktorý, v súlade s § 9 ods. 2\nrokovacieho poriadku, dostal možnosť vyjadriť sa k sťažnosti Jozefa Čentéša; súčasne\nsudca spravodajca zvolil voči mne, oproti inému sudcovi spravodajcovi (sp. zn.\nII. ÚS 718/2014 a sp. zn. II. ÚS 719/2014) bez rozumného dôvodu odlišný prístup, hoci išlo\no rovnaké právne situácie a rovnaký predmet konania, s druhovo rovnakými účastníkmi\nkonania.“.\n\n3\n\n2.2 Predpojatosť sudcu spravodajcu, ako aj ostatných sudcov – členov I. senátu\nústavného súdu možno podľa presvedčenia prezidenta vyvodiť aj z ďalšej závažnej\nokolnosti, ktorá úzko súvisí s porušením § 9 ods. 2 rokovacieho poriadku. Prezident uvádza,\nže «senát I. ÚS prijal na ďalšie konanie aj sťažnosť Jána Bernáta, ktorý tvrdí porušenie\nsvojich základných práv mojim postupom, ktorým som nerozhodol o ňom ako kandidátovi\nna sudcu ústavného súdu. Toto tvrdenie sa nezakladá na pravde a odporuje tomu, čo\nvyslovil ústavný súd v uznesení o odmietnutí návrhu prezidenta na výklad ústavy v konaní\nsp. zn. PL. ÚS 45/2015. V tomto uznesení sa výslovne uvádza: „Ústavný súd v tejto\nsúvislosti konštatuje, že je nepochybné, že skutková i právna situácia všetkých piatich\nnevymenovaných kandidátov na sudcov ústavného súdu je rovnaká (v zásade identickosť\njednotlivých rozhodnutí navrhovateľa o nevymenovaní), pričom z rozhodnutí navrhovateľa\no ich nevymenovaní dosiaľ tretím osobám nevznikli žiadne práva ani povinnosti. Podľa\nnázoru ústavného súdu by preto nebolo spravodlivé, aby dvom kandidátom na sudcov\nústavného súdu, ktorí vzali svoje sťažnosti späť, bola rozhodnutiami navrhovateľa, ktoré sú\npodľa nálezu sp. zn. III. ÚS 571/2014 zjavne protiústavné, odobratá šanca zostať\nkandidátmi na sudcu ústavného súdu. Z uvedeného vyplýva, že v okolnostiach daného\nprípadu navrhovateľ môže a má zrušiť dve predmetné rozhodnutia o nevymenovaní Jána\nBernáta a Imricha Volkaia a následne má vybrať dvoch sudcov ústavného súdu z piatich\nostávajúcich kandidátov (Ján Bernát, Eva Fulcová, Miroslav Duriš, Juraj Sopoliga, Imrich\nVolkai), ktorí mu boli navrhnutí národnou radou. Týmto spôsobom navrhovateľ odstráni\nním spôsobený protiústavný stav, ako aj porušenie práv piatich kandidátov na sudcov\nústavného súdu.“».\n2.2.1 Vo vzťahu k svojmu rozhodnutiu o nevymenovaní Jána Bernáta za sudcu\nústavného súdu prezident zdôrazňuje, že ho «nikdy nezrušil. Takúto povinnosť som nikdy\nnemal a ani nemohol mať, pretože moje rozhodnutie o jeho nevymenovaní sa stalo jeho\ndoručením Jánovi Bernátovi právoplatným, a tak autoremedúra by sa ani teoreticky\nnemohla uplatniť. Z tohto dôvodu Ján Bernát prestal byť kandidátom na sudcu ústavného\nsúdu a mohol by sa ním stať len po opätovnom zvolení v národnej rade. Preto vzniká\notázka, akým spôsobom dospeli odmietaní sudcovia ústavného súdu k záveru, že jeho\nsťažnosť je prípustná a podaná včas, ak toto rozhodnutie nebolo zrušené a mne nevznikla\n\n4\n\nžiadna povinnosť o Jánovi Bernátovi znovu konať a rozhodovať. Takéto „prehliadnutie“\nskutkového a právneho stavu vo veci Jána Bernáta, ktoré muselo byť všetkým odmietaným\nsudcom ústavného súdu známe z ich vlastnej rozhodovacej činnosti, a mohlo byť\njednoducho objasnené, ak by mi bola jeho sťažnosť doručená pred jej predbežným\nprerokovaním, nemožno za žiadnych okolností považovať iba za právny názor. Ide o\númyselné konanie všetkých odmietaných sudcov ústavného súdu, ktoré nemožno\nospravedlniť inak než ich zaujatosťou vo veci. Úmysel konať predpojato je v uznesení o\nprijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie „ukrytý“ vo všeobecných, nepreskúmateľných\nfrázach o splnení predpokladov ustanovených v § 25 ods. 2 a § 50 zákona o ústavnom súde.\nTieto predpoklady však splnené neboli.».\n2.3 Ak fyzická osoba (Ján Bernát) vzala späť svoju sťažnosť podanú proti orgánu\nverejnej moci (rozhodnutiu prezidenta o jeho nevymenovaní), došlo podľa názoru\nprezidenta „k zániku jej procesnej aktívnej legitimácie podať túto sťažnosť opätovne nielen\nz dôvodov neprípustnosti, ale aj z dôvodu, že k opätovnému podaniu sťažnosti nemohlo\ndôjsť včas, t. j. v lehote dvoch mesiacov od doručenia napadnutého rozhodnutia.\nOprávnenie podať sťažnosť proti rozhodnutiu, ktoré reálne existuje a je nezmeniteľné, sa\nnedá „obnoviť“ špekulatívnym podaním sťažnosti proti postupu orgánu verejnej moci.\nPostup totiž len predchádzal vydaniu rozhodnutia (o nevymenovaní). V týchto súvislostiach\nzdôrazňujem, že v zákone o ústavnom súde ani v judikatúre ústavného súdu niet žiadnej\nprávnej možnosti či precedensu, ktoré by potvrdzovali, že po späťvzatí sťažnosti môže\nfyzická osoba znovu podať sťažnosť proti takému rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktoré\nsa stalo v dôsledku jej späťvzatia nezmeniteľným a nenapadnuteľným alebo by sa mohla\nobísť nemožnosť podania takej sťažnosti tvrdením, že k porušeniu jej základných práv došlo\npostupom orgánu verejnej moci. Takéto opakované sťažnosti boli vždy odmietané po ich\npredbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).“.\n2.4 Na základe uvedenej argumentácie sa prezident domáha, aby ústavný súd vylúčil\nsudcov ústavného súdu Milana Ľalíka, Petra Brňáka a Mariannu Mochnáčovú z výkonu\nsudcovskej funkcie v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 575/2016 ako zjavne predpojatých.\n\n5\n\nII.\n3. K vyhláseniu prezidenta o predpojatosti sa vyjadril sudca spravodajca vo veci\nsp. zn. I. ÚS 575/2016 Milan Ľalík v podaní z 15. novembra 2016, v ktorom najmä uvádza:\n„Porušovateľ namieta členov senátu I. ÚS pre ich procesný postup pri prejednaní tejto veci\na spôsob rozhodovania, čo zákon výslovne vylučuje (§ 31a zákona o ústavnom súde\nv spojení s § 49 ods. 3 Civilného sporového poriadku). Inak dodávam, že nemám taký\npomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom, ktorý by mi bránil vo veci\nobjektívne a nepredpojate rozhodovať.“\n4. Sudkyňa Marianna Mochnáčová sa k prezidentom vznesenej námietke\npredpojatosti vyjadrila v podaní zo 16. novembra 2016, v ktorom uvádza: „Prezident\nSlovenskej republiky v podaní č. 4101-2016-KPSR z 27. októbra 2016 na začatie\ndisciplinárneho konania proti mne ako členke I. senátu Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky súvislosti s konaním vedeným ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 575/2016\nzároveň vzniesol z rovnakých dôvodov aj námietku zaujatosti proti mojej osobe v\npredmetnom konaní. Moje vyjadrenie č. Spr 1811/2016 z 9. novembra 2016 adresované\npredsedníčke Ústavného súdu Slovenskej republiky platí aj pre tento účel. Zároveň\nprehlasujem, že sa necítim byť zaujatá v súvislosti s prerokovávaním a rozhodovaním veci\nvedenej pod sp. zn. I. ÚS 575/2016 so zreteľom na pomer veci, účastníkom, resp. ich\nprávnym zástupcom.“\n4.1 Ústavný súd poukazuje aj na vyjadrenie sudkyne Marianny Mochnáčovej\nk návrhu prezidenta na začatie disciplinárneho konania voči nej, v ktorom sa uvádza:\n«... dôvody uvádzané v podnete prezidenta Slovenskej republiky nepovažujem za spôsobilé\nodôvodniť začatie disciplinárneho konania proti mojej osobe, pretože som sa nedopustila\nžiadneho zavineného porušenia svojich služobných povinností, ani svojím správaním\nnenarušila dôstojnosť funkcie sudcu ústavného súdu, ani neohrozila dôveru k ústavnému\nsúdu a ani napriek výzve nepokračovala v činnosti nezlučiteľnej s funkciou sudkyne\nústavného súdu.\nPodľa označeného podnetu prezidenta Slovenskej republiky som mala úmyselne\nporušiť § 9 ods. 2 Spravovacieho a rokovacieho poriadku Ústavného súdu Slovenskej\n\n6\n\nrepubliky (ďalej len „Spravovací poriadok“) tým, že I. senát ústavného súdu, na ktorého\nkonaní a rozhodovaní sa ako jeho členka podieľam, uznesením sp. zn. I. ÚS 575/2016\nzo 14. septembra 2016 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Jána Bernáta vo veci namietaného\nporušenia základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých\npodmienok zaručeného čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\nv spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy postupom prezidenta Slovenskej republiky, ktorým nerozhodol\no menovanom ako o kandidátovi na sudcu ústavného súdu a sťažnosť Evy Fulcovej, Juraja\nSopoligu a Miroslava Ďuriša vo veci namietaného porušenia ich základného práva na\nprístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok zaručeného čl. 30\nods. 4 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy rozhodnutiami prezidenta\nSlovenskej republiky č. 636-2016-KPSR zo 6. júla 2016 o ich nevymenovaní za sudcov\nústavného súdu bez toho, aby bolo prezidentovi Slovenskej republiky umožnené vyjadriť sa\nk podanej sťažnosti.\nVzhľadom na uvedené si dovoľujem upriamiť pozornosť na znenie § 9 ods. 1\nSpravovacieho poriadku, podľa ktorého „Konanie pred Ústavným súdom o návrhu podľa\nčl. 130 ods. 1 a 2 Ústavy sa začne dňom jeho doručenia Ústavnému súdu a konanie\no podnete podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy sa začne dňom jeho prijatia na predbežnom\nprerokovaní (§ 18 ods. 3 zákona)“. Ustanovenie § 9 ods. 2 Spravovacieho poriadku zase\nznie: „Spravodajca zabezpečí, aby návrh pred predbežným prerokovaním alebo podnet po\njeho prijatí bol bez meškania doručený ostatným účastníkom konania, prípadne aj\nvedľajším účastníkom konania s výzvou, aby sa v určenej lehote k nemu vyjadrili (§ 29 ods.\n5 zákona).“\nZ obsahu § 9 Spravovacieho poriadku vyplýva priama väzba na čl. 130 ústavy\nv znení do 30. júna 2001, podľa ktorého mohol ústavný súd začať konanie na návrh\nsubjektov vymenovaných v čl. 130 ods. 1 ústavy, prípadne na návrh subjektov ustanovených\npodľa čl. 130 ods. 2 ústavy osobitným zákonom alebo na podnet právnických alebo\nfyzických osôb namietajúcich porušenie svojich práv v zmysle čl. 130 ods. 3 ústavy. Prijatím\nústavného zákona č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky\nč. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon č. 90/2001 Z. z.“)\ndošlo k rozsiahlej novelizácii ustanovení vzťahujúcich sa na právomoc ústavného súdu,\nktorou bolo fyzickým osobám a právnickým osobám umožnené namietať porušenie svojich\n\n7\n\nzákladných práv a slobôd sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy, pričom však zároveň došlo\nk zrušeniu práva týchto osôb na podanie podnetu podľa § 130 ods. 3 ústavy. Z uvedeného je\nzrejmé, že právna úprava obsiahnutá v § 9 Spravovacieho poriadku nereagovala na ústavné\nzmeny vyplývajúce z ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. účinného od 1. júla 2001\nspočívajúce v nahradení konania o podnete fyzických osôb alebo právnických osôb podľa\nčl. 130 ods. 3 ústavy konaním o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.\nÚstavný súd však od 20. marca 2002, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 124/2002\nZ. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov, začal na svoj procesný postup aplikovať § 29 ods. 3\n(v období od 20. marca 2002 do 31. mája 2004 išlo o § 29 ods. 6) zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“), podľa ktorého „Spravodajca zabezpečí, aby návrh, ktorý sa prijal\nna ďalšie konanie, bez meškania sa doručil ostatným účastníkom konania s výzvou\nna vyjadrenie v lehote, ktorú určí“.\nPokiaľ bola sťažnosť Jána Bernáta, Evy Fulcovej, Juraja Sopoligu a Miroslava\nĎuriša vedená pod sp. zn. I. ÚS 575/2016 doručená prezidentovi Slovenskej republiky po jej\nprijatí na ďalšie konanie, zastávam názor, že sudca spravodajca postupoval primerane\naplikujúc účinnú právnu úpravu obsiahnutú v § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde.\nSkutočnosť, že sudca spravodajca v danej veci nepostupoval podľa v podstate obsolentného\nustanovenia Spravovacieho poriadku, ktorý na rozdiel od zákona o ústavnom súde ani nie je\nvšeobecne záväzným právnym predpisom (podľa § 1 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe\nprávnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov všeobecne záväzným právnym predpisom je ústava, ústavné zákony,\nzákony, nariadenia vlády Slovenskej republiky, vyhlášky a opatrenia ministerstiev,\nostatných ústredných orgánov štátnej správy, iných orgánov štátnej správy a Národnej\nbanky Slovenska), ale podľa platného a účinného § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde\nnemôže zakladať žiadny dôvod na začatie disciplinárneho konania proti mojej osobe, a to\nani vo vzťahu k uzneseniu sp. zn. I. ÚS 575/2016 zo 14. septembra 2016. V tejto súvislosti\npoznamenávam, že doručovanie návrhov na začatie konania, vrátane sťažností podľa\n\n8\n\nčl. 127 ústavy až po ich prijatí na ďalšie konanie je súčasťou stabilizovaného procesného\npostupu ústavného súdu, ktorý je dnes aj v širšej právnickej verejnosti považovaný\nv podstate za notorietu.\nVzhľadom na uvedené považujem podnet prezidenta Slovenskej republiky č. 41012016-KPSR z 27. októbra 2016 na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania proti\nmojej osobe za nedôvodný.»\n5. Sudca Peter Brňák sa k vyhláseniu prezidenta o predpojatosti vyjadril v podaní\nzo 14. novembra 2016, v ktorom uvádza: «Dôvodom podnetu p. prezidenta má byť\nskutočnosť, že členovia senátu I. ÚS úmyselne porušili § 9 ods. 2 spravovacieho poriadku,\npodľa ktorého „spravodajca zabezpečí, aby návrh pred predbežným prerokovaním alebo\npodnet po jeho prijatí bol bez meškania doručený ostatným účastníkom konania, prípadne\naj vedľajším účastníkom konania s výzvou, aby sa v určenej lehote k nemu vyjadrili (§ 29\nods. 5 zákona)“, a to vecne tým spôsobom, že pred prijatím návrhu vo veci I. ÚS 575/2016\nnedoručili tento p. prezidentovi na vyjadrenie. Z uvedených dôvodov bola (aj) voči mojej\nosobe vznesená tiež námietka zaujatosti.\nPodľa môjho názoru nie je bez významu k p. prezidentom uskutočnenom výbere\nnamietaných sudcov ani skutočnosť, že po prijatí návrhu vo veci I.ÚS 575/2016 (i) iný senát\nprijal podobný návrh (III. ÚS 664/2016) a (ii) následne plénum rozhodlo o pripojení veci\nIII. ÚS 664/2016 k veci I. ÚS 575/2016 (PLs. ÚS 22/2016).\nÚmerne k nastoleným výhradám, v krátkosti a iba príkladmo považujem za potrebné\nuviesť, že\n(i) na rozdiel od spravovacieho poriadku (ako podzákonnej normy) podľa § 29 ods. 2\na 3 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak spravodajca\nneodloží podanie podľa § 23a, pripraví vec na predbežné prerokovanie. Ak sa návrh prijme\nna konanie, prerokuje sa v senáte alebo v pléne Ústavného súdu (ods. 2). Spravodajca\nzabezpečí, aby návrh, ktorý sa prijal na ďalšie konanie, bez meškania sa doručil ostatným\núčastníkom konania s výzvou na vyjadrenie v lehote, ktorú určí (ods. 3).“\n(ii) p. prezidentom uvádzané ustanovenie § 9 ods. 2 spravovacieho poriadku je\njednak mŕtve (pozri vyjadrenie sudkyne Mochnáčovej) a jednak odporuje vyššie citovanému\n\n9\n\n§ 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Podľa môjho názoru je potrebné k spravovaciemu\nporiadku navyše dodať, že tento ako celok v súčasnosti nepredstavuje právnu úpravu, ktorá\npriznáva vymožiteľné práva a povinnosti účastníkom konania, už len z toho dôvodu, že\n„zákon vydaný na základe ústavného zmocnenia preniesol zmocnenie ďalej“ (pozri napr.\nJán Drgonec, „Konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky“, Heuréka, 2008,\ns. 29).\n(iii) v rámci právnej teórie, ako aj v praxi súdov je všeobecne zaužívaná zásada,\npodľa ktorej dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom\npostupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti. O to viac uvedené platí pre prípadné\ndisciplinárne konanie proti sudcovi.\nKeďže p. prezident súčasne vzniesol z rovnakých dôvod námietku zaujatosti (aj) proti\nmojej osobe, platí uvedené... aj pre tieto účely. Zároveň prehlasujem, že sa necítim byť\nzaujatý v súvislosti s prejednávaním a rozhodovaním vo veci sp. zn. I. ÚS 575/2016\nso zreteľom na pomer k veci, účastníkom resp. ich právnym zástupcom.»\nIII.\n6. Podľa § 27 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) je sudca\nvylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer\nk veci, účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho\npredpojatosti.\nPodľa § 28 ods. 1 zákona o ústavnom súde účastník konania môže vyhlásiť, že\nniektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu\no odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť vznikli do začiatku ústneho pojednávania, môže ju\núčastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho pojednávania. Ak dôvody, ktoré\nvedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli v priebehu prvého\nústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť bez zbytočného odkladu.\nNa neskoršie vyhlásenie o odmietnutí sudcu pre predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd\nuž o ňom nerozhoduje.\n\n10\n\nPodľa § 28 ods. 3 prvej vety zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v senáte\nústavného súdu, o vylúčení sudcu pre predpojatosť rozhodne iný senát.\nPodľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci\nto nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom ustanovenia Civilného\nsporového poriadku alebo Trestného poriadku.\nPodľa § 49 ods. 3 Civilného sporového poriadku dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú\nokolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti.\nPodľa čl. IV bodu 1 rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie\n1. 3. 2016 – 28. 2. 2017 (ďalej len „platný rozvrh práce“) o vylúčení sudcu pri rozhodovaní\nv senáte podľa § 28 ods. 3 zákona o ústavnom súde rozhoduje\na) druhý senát, ak ide o sudcov prvého senátu,\nb) tretí senát v zložení určenom v čl. II bode 3 písm. b), ak ide o sudcov druhého\nsenátu,\nc) prvý senát, ak ide o sudcov tretieho senátu.\n6.1 Vzhľadom na skutočnosť, že prezident sa domáha vylúčenia sudcov I. senátu\nústavného súdu z konania vedeného pod sp. zn. I. ÚS 575/2016, je podľa platného rozvrhu\npráce o tom oprávnený rozhodnúť II. senát ústavného súdu.\nIV.\n7. Ústavný súd v konaniach, v ktorých rozhoduje o námietkach predpojatosti,\nštandardne uvádza, že požiadavka nestrannosti sudcu sa dotýka samej podstaty\nspravodlivosti a jej vnímania. Nestrannosť znamená absenciu zaujatosti či predsudku,\nznamená, že sudca nemá žiaden osobný záujem na výsledku konania (porov. Barak, A.\nJudge in a Democracy. Princeton University Press, 2008, s. 101 a nasl.), resp. nevzniká\nnavonok legitímny dojem, že by takýto záujem mohol mať. Rozhodovanie sudcom, ktorý\nnie je nestranný, nie je len popretím rovnosti účastníkov konania, ale ide svojím spôsobom\naj o rozhodovanie vo vlastnej veci (nemo iudex in causa sua; porov. bod 5 uznesenia\nNajvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. Nao 46/2010-78 z 11. júna 2010;\ndostupné na internete: www.nssoud.cz), a vôbec o popretie zmyslu súdnictva a práva.\n11\n\n7.1 Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre taktiež opakovane zdôrazňuje, že\nz ľudskoprávneho pohľadu je právo na nestranného sudcu komponentom práva\nna spravodlivý proces. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) v tejto súvislosti\nvo svojej judikatúre sformoval dve previazané stránky nestrannosti a judikatúru k nim\nrozvíja už viac ako 30 rokov (Piersack v. Belgicko, sťažnosť č. 8692/79, rozsudok ESĽP\nz 1. 10. 1982; Pohoska v. Poľsko, sťažnosť č. 33530/06, rozsudok ESĽP z 10. 1. 2012).\nNestrannosť má stránku subjektívnu a stránku objektívnu, a tie sú overované rovnomennými\ntestami. Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje význam nestrannosti sudcu pre dôveru\nverejnosti v súdnictvo, a to jednak vo všeobecnosti (Olujić v. Chorvátsko, sťažnosť\nč. 22330/05, rozsudok ESĽP z 5. 2. 2005, bod 57), ale osobitne pri objektívnom teste\n(Kinský v. Česká republika, sťažnosť č. 42856/06, rozsudok ESĽP z 9. 2. 2012, bod 87).\nNestrannosť je vo vnímaní ESĽP absenciou zaujatosti či predsudku vo veci, pričom\nnestrannosť môže byť overovaná už spomenutým subjektívnym a objektívnym testom.\n8. Základné východiská doktríny, na základe ktorej ESĽP posudzuje nestrannosť\nsudcu, sa v plnom rozsahu premietli aj do judikatúry ústavného súdu a ústavný súd z nich\nvychádza aj v tomto konaní. V tomto konaní je však rozhodovanie o (ne)vylúčení\nprezidentom odmietaných sudcov I. senátu ústavného súdu pre ich predpojatosť primárne\npredurčené obsahom a charakterom dôvodov, na základe ktorých sa prezident domáha ich\nvylúčenia z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 575/2016.\n8.1 Z argumentácie prezidenta, ktorej podstatné časti sú citované v bode 2\nodôvodnenia tohto uznesenia, možno vyvodiť, že vo vzťahu k sudcom I. senátu ústavného\nsúdu uplatňuje dva navzájom previazané dôvody, na základe ktorých sa domáha ich\nvylúčenia z výkonu sudcovskej funkcie v predmetom konaní;\na) prvý dôvod sa týka postupu sudcu spravodajcu, resp. I. senátu ústavného súdu pred\npredbežným prerokovaním sťažností sťažovateľov − prezident konkrétne namieta, že mu\nsudca spravodajca pred rozhodnutím senátu o prijatí sťažností na ďalšie konanie nepredložil\ntieto sťažnosti na vyjadrenie, a tým porušil § 9 ods. 2 rokovacieho poriadku (ďalej len\n„námietka proti postupu pred predbežným prerokovaním“),\n\n12\n\nb) druhý dôvod sa týka rozhodnutia I. senátu ústavného súdu o prijatí sťažností na\nďalšie konanie v časti týkajúcej sa sťažnosti sťažovateľa Jána Bernáta, ktorá bola prijatá na\nďalšie konanie aj napriek tomu, že podľa prezidenta existovali zjavné dôvody na jej\nodmietnutie jednak ako oneskorene podanej, ako aj preto, že svoju pôvodnú sťažnosť vzal\nspäť, čím sa stalo rozhodnutie o jeho nevymenovaní za sudcu ústavného súdu podľa\nprezidenta nezmeniteľné a menovaný už nie je kandidátom na sudcu ústavného súdu,\no ktorom by bolo potrebné opätovne rozhodnúť (ďalej len „námietka proti prijatiu sťažnosti\nJána Bernáta na ďalšie konanie“).\n8.2 V nadväznosti na obsah a charakter námietok, ktoré prezident uplatňuje proti\nsudcom I. senátu ústavného súdu, ústavný súd konštatuje, že na rozhodovanie o vylúčení\nsudcov z výkonu sudcovskej funkcie pre ich predpojatosť je v spojení s § 31a zákona\no ústavnom súde primerane použiteľný § 49 ods. 3 Civilného sporového poriadku, podľa\nktorého „dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom\npostupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti“.\nÚstavný súd považuje za žiaduce poukázať aj na § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho\nporiadku platného a účinného do 30. júna 2016, podľa ktorého „dôvodom na vylúčenie\nsudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo\nv jeho rozhodovaní v iných veciach“. Z citovaného vyplýva, že aj predchádzajúca právna\núprava ex lege neumožňovala, aby boli sudcovia vylučovaní z výkonu sudcovskej funkcie\nz dôvodov procesného postupu, resp. rozhodovania v iných veciach.\nZásada fixovaná z § 49 ods. 3 Civilného sporového poriadku, resp. § 14 ods. 3\nObčianskeho súdneho poriadku, sa premietla aj do judikatúry ústavného súdu. Ústavný súd\nnapríklad poukazuje na uznesenie sp. zn. III. ÚS 679/2014 z 25. novembra 2014, v ktorom\nsa uvádza: „dôvodom na vylúčenie sudcu/-ov nemôže byť jeho/ich postup (a rozhodovanie)\nv inej veci...“\nÚstavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že porovnateľná právna úprava v Českej\nrepublike sa obdobne premietla aj do judikatúry českých súdov (pozri napr. uznesenie\nNajvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. Nao 188/2015, bod 11).\n\n13\n\n8.3 Z obsahu a charakteru dôvodov, na základe ktorých sa prezident domáha\nvylúčenia sudcov I. senátu ústavného súdu z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom\npod sp. zn. I. ÚS 575/2016, vyplýva, že tieto sa týkajú výlučne\n- doterajšieho postupu I. senátu ústavného súdu v označenom konaní (námietka proti\npostupu pred predbežným prerokovaním) a\n- rozhodnutia I. senátu ústavného súdu v označenom konaní (námietka proti prijatiu\nsťažnosti Jána Bernáta na ďalšie konanie).\n8.4 Z uvedeného zjavne vyplýva, že dôvody na základe, ktorých sa prezident domáha\nvylúčenia sudcov I. senátu ústavného súdu z konania vedeného pod sp. zn. I. ÚS 575/2016,\nsú ex lege vylúčené, a preto ústavný súd bez potreby ich podrobnejšej analýzy rozhodol tak,\nako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.\n9. Nad rámec tohto rozhodnutia II. senát ústavného súdu poznamenáva, že\nuplatňovanie rozhodovacej praxe, na základe ktorej by boli sudcovia ústavného súdu\nvylučovaní z výkonu sudcovskej funkcie z dôvodu procesného postupu alebo rozhodovania\nv iných veciach, by mohlo v konečnom dôsledku viesť k znefunkčneniu ústavného súdu,\na tým aj súdnej ochrany ústavnosti v Slovenskej republike. V nadväznosti na uvedené\nústavný súd zároveň nad rámec tohto rozhodnutia považuje za žiaduce tiež zdôrazniť, že\nobsah a charakter dôvodov uplatnených prezidentom proti sudcom I. senátu ústavného súdu\nnielen ex lege neumožňujú, aby ústavný súd na ich základe vylúčil dotknutých sudcov\nz výkonu sudcovskej funkcie pre predpojatosť, ale zároveň aj vylučujú, aby k námietkam\nprezidenta zaujímal vecný postoj, keďže v tomto konaní nemôže nahradzovať či reparovať\nčinnosť toho rozhodovacieho telesa, ktorému bola sťažnosť sťažovateľov v súlade s platným\nrozvrhom práce pridelená. Na tomto konštatovaní nemôže nič zmeniť skutočnosť, že\nčlenovia II. senátu ústavného súdu sa s podstatou argumentácie prezidenta týkajúcej sa\nnámietky proti prijatiu sťažnosti Jána Bernáta na ďalšie konanie stotožňujú, a preto aj\nodôvodnene očakávajú, ako sa s ňou I. senát ústavného súdu vysporiada v konaní vo veci\nsamej.\n10. K odôvodneniu rozhodnutia pripája doplňujúce stanovisko sudca Lajos Mészáros.\n\n14\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 24. januára 2017\n\n15", "vazby": {"registre": ["námietka zaujatosti sudcu ÚS SR", "prezident republiky", "Ústavný súd Slovenskej republiky", "sudca-námietka zaujatosti", "zaujatosť / predpojatosť-námietka zaujatosti"], "ustanovenia": ["§ 28 ods. 3 zákona o organizácii ÚS SR platného do 28. 2. 2019"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:90ef4513-52c9-4203-8464-9cc2c952ce0b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.575.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 575/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 575/2016 z 6. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-06", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.575.2016.1"}, {"guid": "ussr:34cfe858-9ecd-4f16-b6b7-6abea0965ae6", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 45/2015", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 45/2015 z 28. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-28", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:34cfe858-9ecd-4f16-b6b7-6abea0965ae6"}, {"guid": "ussr:9382d11c-5231-4efa-b7b0-fe09ca9fc032", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.718.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 718/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 718/2014 z 23. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-23", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.718.2014.1"}, {"guid": "ussr:06a6b9b9-236e-42f3-a387-27b782319f91", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.571.2014.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 571/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 571/2014 z 17. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-17", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.571.2014.1"}, {"guid": "ussr:cfdd65c0-c191-42a2-b62e-ac3eaffb52a2", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 719/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 719/2014 z 28. 1. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-01-28", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cfdd65c0-c191-42a2-b62e-ac3eaffb52a2"}, {"guid": "ussr:d7c92b5f-3848-45aa-afef-f5f63a302609", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 397/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 397/2014 z 4. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-04", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d7c92b5f-3848-45aa-afef-f5f63a302609"}, {"guid": "ussr:f1829773-3462-45aa-940a-a22130289829", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 679/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 679/2014 z 25. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-25", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f1829773-3462-45aa-940a-a22130289829"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:ba5e49c4-ba9f-4239-9f14-afcbc709a1ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.351.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 351/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 351/2023 z 15. 6. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-06-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.351.2023.1"}, {"guid": "ussr:90ef4513-52c9-4203-8464-9cc2c952ce0b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.575.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 575/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 575/2016 z 6. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-06", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.575.2016.1"}]}