{"guid": "ussr:6f7c7a65-aec6-44ff-a27d-2689cd6340e8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.607.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 607/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 607/2017 z 12. 10. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 12. októbra 2017, sp. zn. II. ÚS 607/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.607.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2017-10-12", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/6f7c7a65-aec6-44ff-a27d-2689cd6340e8", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.607.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.607.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.607.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 607/2017-16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. októbra 2017\nv senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť mesta Košice,\nTrieda SNP 48/A, Košice, zastúpeného primátorom MUDr. Richardom Rašim, PhD., MPH,\nprávne zastúpeného advokátom prof. JUDr. Petrom Vojčíkom, CSc., Rázusova 28, Košice,\nktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 MCdo 3/2015 a jeho uznesením z 29. júna 2016,\na takto\nrozhodol:\nSťažnosť mesta Košice o d m i e t a\n\nako zjavne neopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n14. septembra 2016 doručená sťažnosť mesta Košice, Trieda SNP 48/A, Košice,\nzastúpeného primátorom MUDr. Richardom Rašim, PhD., MPH (ďalej len „sťažovateľ“),\n\nprávne zastúpeného advokátom prof. JUDr. Petrom Vojčíkom, CSc., Rázusova 28, Košice,\nktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\npostupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v konaní\nvedenom pod sp. zn. 5 MCdo 3/2015 (ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho uznesením\nz 29. júna 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že na Okresnom súde Košice II\n(ďalej len „okresný súd“) sa žalobca proti sťažovateľovi domáhal zaplatenia finančnej\nnáhrady za vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach\npri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu\nna obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov. Okresný súd medzitýmnym rozsudkom sp. zn. 42 C 64/2012 zo 14. januára 2013\n(ďalej len „medzitýmny rozsudok zo 14. januára 2013“) rozhodol tak, že nárok žalobcu\nna náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa citovaného zákona je daný, pričom\no rozsahu náhrady bude rozhodovať po vykonaní dokazovania. Krajský súd v Košiciach\n(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 2 Co 145/2013 z 27. februára 2014 (ďalej len\n„rozsudok z 27. februára 2014“) rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil ako vecne\nsprávne. Z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci sťažovateľ podal podnet\nna podanie mimoriadneho dovolania, na základe ktorého generálny prokurátor Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal proti medzitýmnemu rozsudku\nokresného súdu zo 14. januára 2013 a rozsudku krajského súdu z 27. februára 2014\nmimoriadne dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd tak, že ho odmietol ako procesne\nneprípustné z dôvodu nevyužitia dovolania ako dostupného mimoriadneho opravného\nprostriedku.\nSťažovateľ v súvislosti s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej aj „ESĽP“), na ktorú odkazuje v napadnutom uznesení najvyšší súd, zdôrazňuje,\nže vo vzťahu k neprípustnosti mimoriadneho dovolania je potrebné sa zaoberať skutkovým\nstavom, z ktorého rozhodnutie ESĽP vzišlo. S prihliadnutím na analýzu rozhodnutí ESĽP\n\n2\n\nsťažovateľ zdôrazňuje, že významnou je „pri posúdení súladnosti mimoriadneho prieskumu\ns Dohovorom... skutočnosť, že verejný žalobca mohol tento proces iniciovať bez časového\nobmedzenia... V rozhodnutí Tripon proti Rumunsku ESĽP označil za priťažujúci faktor\npri posúdení zásahu do princípu právnej istoty ponechanie podania mimoriadneho\ndovolania výlučne na voľnej úvahe prokurátora.“. Sťažovateľ na základe uvedeného\nzastáva názor, že „slovenská právna úprava mimoriadneho dovolania takéto priťažujúce\nskutočnosti ako mali prípady riešené pred ESĽP neobsahuje, a preto nie je možné\nbez ďalšieho považovať mimoriadne dovolanie v podmienkach slovenského právneho\nporiadku za nesúladné s Dohovorom.“.\nS odvolaním sa na svoje legitímne očakávania v súvislosti s rozhodovacou činnosťou\nvšeobecných súdov sťažovateľ zdôrazňuje, že pri podaní podnetu na podanie mimoriadneho\ndovolania sa opieral o zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu č. R 36/2008, ktoré platilo\na bolo všeobecne akceptované súdnou praxou v čase rozhodnom pre podanie predmetného\npodnetu na podanie mimoriadneho dovolania, z ktorého nevyplývala podmienka využitia\nriadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku účastníkom konania. Týmto spôsobom\nzároveň najvyšší súd podľa sťažovateľa vniesol do rozhodovania prvok neistoty\nnezlučiteľný s právom na spravodlivý proces.\nSťažovateľ ďalej namieta argumentácii najvyššieho súdu, podľa ktorej každé\ndovolanie je v istom zmysle potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite\nveci a poukazuje na vzájomnú nezávislosť inštitútov dovolania a mimoriadneho dovolania\na zároveň uvádza, že ak napriek splneniu podmienok na podanie mimoriadneho dovolania\nnajvyšší súd napadnutým rozhodnutím „odmietol poskytnúť ochranu práv Sťažovateľa,\nv konečnom dôsledku napadnuté rozhodnutie zakladá odopretie práva na súdnu ochranu,\nktorej ťažisko je v čl. 46 až 50 Ústavy, resp. v čl. 6 Dohovoru“.\nKonanie na prvom a druhom stupni podľa sťažovateľa nevykazovalo známky\nprocesných pochybení, ktoré by bolo možné subsumovať pod niektorý z dôvodov\nzmätočnosti podľa v tom čase platného a účinného § 237 ods. 1 Občianskeho súdneho\n\n3\n\nporiadku (ďalej len „OSP“), a preto podanie dovolania v jeho veci by nemalo reálny účinok\na nebolo by potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci.\nSťažovateľ zdôrazňuje, že „Odmietnutie mimoriadneho dovolania napadnutým\nrozhodnutím na základe ústavne nekonformnej argumentácie s použitím neskoršej zmenenej\njudikatúry na skorší právny úkon účastníka, tak zbavuje Sťažovateľa účinnej právnej obrany\nvoči rozhodnutiu nižších súdov, ktoré nesprávne interpretovali dotknuté právne normy,\nčím napadnuté rozhodnutie porušuje práva Sťažovateľa garantované v čl. 46 a nasl. Ústavy,\nako aj v čl. 6 Dohovoru.“.\nNa základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie rozhodol o nej nálezom tak, že vysloví porušenie práv\nzaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu\nv napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu\nzruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a zároveň rozhodne o úhrade trov\nkonania.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\n\n4\n\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nPri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či nie je\nzjavne neopodstatnená. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou\nústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne\nneopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného\norgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré\noznačil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom\nalebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto\nmožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,\nIV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\n\n5\n\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...\nPredmetom\n\nústavného\n\nprieskumu\n\nje\n\nposúdenie\n\nústavnej\n\nakceptovateľnosti\n\na udržateľnosti postupu najvyššieho súdu v napadnutom konaní a odôvodnenia napadnutého\nuznesenia najvyššieho súdu z hľadiska záruk vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6\nods. 1 dohovoru berúc do úvahy argumentáciu sťažovateľa uvádzanú v časti I tohto\nrozhodnutia. Ústavný súd konštatuje, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo\nmimoriadne dovolanie smerujúce proti medzitýmnemu rozsudku okresného súdu\nzo 14. januára 2013 a rozsudku krajského súdu z 27. februára 2014 odmietnuté ako procesne\nneprípustné na podklade zistenia, že sťažovateľ nevyužil možnosť podať proti rozsudku\nkrajského súdu z 27. februára 2014 dovolanie.\nSťažovateľ v tejto súvislosti argumentuje, že podmienky na podanie podnetu\nna podanie mimoriadneho dovolania boli splnené, pričom ústavnou, ako aj zákonnou\npovinnosťou najvyššieho súdu bolo mimoriadne dovolanie meritórne preskúmať a vo veci\nrozhodnúť.\nV súvislosti s otázkou posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania ústavný súd\nv prvom rade konštatuje, že ide v podstate o otázku zákonnosti, ktorej riešenie v zásade\nnemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 35/02).\nV nadväznosti na argumentáciu sťažovateľa ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú\njudikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov,\nale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní\ntejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory\nvšeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je\nzastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia\nzákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\n\n6\n\no ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže\nstať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými\nsa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,\na tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 13/00,\nI. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii\nzákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa\ntento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel\na význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).\nÚstavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva\nna spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,\nt. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti\nodôvodniť rozhodnutie je pritom vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad\n(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).\nV napadnutom uznesení najvyšší súd poukázal na zjednocujúce stanovisko\nobčianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu publikované v Zbierke\nstanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 94/2015,\npodľa ktorého „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet\núčastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám\nneúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné\nprostriedky, ktoré boli potencionálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.\nPokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“.\nV nadväznosti na citované stanovisko najvyšší súd v prerokúvanej veci zdôraznil,\nže jeho podstatou je rešpektovanie zásady „nech si každý chráni svoje práva“, ktorá\n\n7\n\n„zdôrazňuje procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sám\nsvojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou\nsledoval ochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane\nv naznačenom smere pasívny, je (neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca\ndo podania mimoriadneho dovolania neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky\npredpokladané Občianskym súdnym poriadkom v ustanoveniach v § 243e až § 243j\nO. s. p.“.\nNa podklade zistenia, podľa ktorého sťažovateľ v prerokúvanej veci dovolanie proti\nrozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudok krajského súdu z 27. februára 2014) nepodal,\nnajvyšší súd napadnutým uznesením mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora\nodmietol ako procesne neprípustné.\nZ obsahu sťažnosti možno vyvodiť postoj sťažovateľa, ktorý nesúhlasí so záverom\nnajvyššieho súdu prezentovaným v napadnutom uznesení a naopak tvrdí, že boli splnené\nvšetky podmienky stanovené zákonom na meritórne preskúmanie veci a jej rozhodnutie.\nZ tohto postoja možno zároveň vyvodiť nesúhlas sťažovateľa s názorom najvyššieho súdu,\npodľa ktorého je podmienkou procesnej prípustnosti mimoriadneho dovolania podaného\ngenerálnym prokurátorom aktívne využitie mimoriadneho opravného prostriedku ‒\ndovolania „nespokojným“ účastníkom konania.\nV judikatúre ústavného súdu sa taktiež postupne sformoval postoj k inštitútu\nmimoriadneho dovolania, v rámci ktorého ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje,\nže mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia\nvyjadreného jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho\nopravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú\nsprávnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel\nmôže mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti\njeho právnej úpravy; jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne\nprostriedky nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto\nkritérií je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska\n\n8\n\npráva na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade\ns hodnotami zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09,\nII. ÚS 280/2010).\nReštriktívne posudzovanie mimoriadneho dovolania súvisí s princípom právneho\nštátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom procese\nje inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti.\nRovnako súvisí s princípom rovnosti, keď intervenciou tretej osoby (generálneho\nprokurátora Slovenskej republiky) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníka\nspoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie. S princípom rovnosti\na bezrozpornosti právneho poriadku súvisí napríklad aj okolnosť, že v prípadoch dovolania\npodaného účastníkom konania je za dôvod neprípustnosti považovaný tiež finančný cenzus\n(čo je v hre) vyjadrený v § 238 ods. 5 OSP, kým v prípade mimoriadneho dovolania\npodávaného generálnym prokurátorom takýto finančný cenzus explicitne z právnej úpravy\nnevyplýva (I. ÚS 117/2016).\nÚstavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry ESĽP možno vyvodiť\nkritický postoj ESĽP k mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy\npríslušného orgánu verejnej moci, či dôjde k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného\nprostriedku alebo nie, a následne k vyneseniu rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné\nkonečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP je však prípustné zasiahnuť do nastolenej\nprávnej istoty právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo\nk zásadnej vade alebo závažnému excesu, ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne\nokolnosti prípadu, pričom však podľa judikatúry ESĽP za takúto vadu (exces) však\nnemožno považovať skutočnosť, že na predmet konania existujú dva rozličné názory,\npretože právna istota v sebe zahŕňa požiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej\nprejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznené\nzásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného\nrozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie,\npretože takýto mimoriadny opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania.\nZrušené môžu byť po tejto línii rozhodnutia iba na účely nápravy fundamentálnych chýb\n\n9\n\n(pozri Ryabykh proti Rusku z 24. 7. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod 52). V tejto súvislosti\ntiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je\nsám osebe mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia\n(pozri Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod 29).\nJudikatúra ústavného súdu i všeobecných súdov sa k otázke prípustnosti\nmimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom postupom času menila,\na to predovšetkým pod vplyvom judikatúry ESĽP. Zmeny sa prejavovali v tendencii\nreštriktívnejšieho prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať\nmimoriadne dovolanie. Európsky súd pre ľudské práva opakovane potvrdil, že pripúšťa\nurčité zásahy do konečných súdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty\na zo zásady res judicata, ak je takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby.\nMimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal\nin disguise) a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania\nnie je dôvodom na opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba\ntam, kde je to nevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu\n(Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009, sťažnosť č. 8269/02, bod 33). Vo veci\nBulgakova proti Rusku (rozsudok z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 69524/01, bod 34) ESĽP\nuviedol, že «... Dohovor zásadne umožňuje „znovuotvorenie“ právoplatne rozhodnutých\nkonaní v prípade, ak vyjdú najavo nové skutočnosti. Akokoľvek preskúmanie rozhodnutia\nby sa malo uplatniť pre účely nápravy hrubých (veľkých) pochybení súdu..., a nie iba ako\ninštitút predstavujúci vo svojej podstate odvolanie.».\nObdobne aj v rozhodnutiach z 9. júna 2015 vydaných vo veciach proti Slovenskej\nrepublike (DRAFT-OVA, a. s., PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) ESĽP pripomína\nvýznam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne\nsúvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych\nrozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním\nmimoriadneho dovolania (m. m. I. ÚS 117/2016).\n\n10\n\nÚstavný súd vzhľadom na odchylné právne názory jeho senátov k otázke\nmimoriadneho dovolania prijal 18. marca 2015 zjednocujúce stanovisko (PLz. ÚS 3/2015),\nv ktorom je uvedená táto právna veta: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola\nnastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako\nmimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej\nrepubliky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania\nvšetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,\nktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich\npráv a oprávnených záujmov.“\nNásledne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégium) prijal\n20. októbra 2015 už citované zovšeobecňujúce stanovisko.\nNosný dôvod uvádzaný v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, na základe\nktorého bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom, spočíva\nv názore, že sťažovateľ predtým, ako v jeho veci generálny prokurátor podal mimoriadne\ndovolanie, sám mohol podať mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) podľa § 236\na nasl. OSP, ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť\nrozhodnutie v merite veci. Keďže tak sťažovateľ neurobil, ani podľa názoru ústavného súdu\nnebola naplnená dikcia procesného predpisu „a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými\nprávnymi prostriedkami“ (§ 243e ods. 1 in fine OSP).\nPodľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu odôvodnené\nzávermi\n\nobsiahnutými\n\nv zjednocujúcom\n\nstanovisku\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nmožno\n\nv posudzovanom prípade považovať pre účely procesného rozhodnutia o mimoriadnom\ndovolaní podanom generálnym prokurátorom za primerane odôvodnené a nemožno\nho považovať za arbitrárne.\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení objasnil sťažovateľovi svoje stanovisko, ktoré\nvychádza z názoru, že postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom\n\n11\n\nprípade možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním a uvedenú\nmožnosť nevyužil, aj keď také opravné prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť\nrozhodnutie súdu, sa prieči všeobecne rešpektovanej zásade „vigilantibus iura scripta\nsunt“.\nV prípade pasivity účastníka konania pri takejto ochrane svojich práv je neskoršia\naktivita generálneho prokurátora vyúsťujúca v podanie mimoriadneho dovolania\nneprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané v § 243e až § 243j OSP.\nPokiaľ sťažovateľ osobitne namieta, že v čase podania podnetu na podanie\nmimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom boli dané jeho legitímne očakávania\nvyplývajúce zo zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu č. R 36/2008, podľa ktorého\npodanie\n\nmimoriadneho\n\ndovolania\n\nnebolo\n\npodmienené\n\nvyužitím\n\nriadneho\n\nalebo\n\nmimoriadneho opravného prostriedku účastníkom konania, ústavný súd podotýka,\nže už v tomto čase bola rozhodovacia prax najvyššieho súdu nejednotná [(pričom\nrozhodovacia prax ústavného súdu bola dokonca prevažne opačná), k tomu pozri nálezy\nústavného súdu sp. zn. III. ÚS 179/2013 z 18. júla 2013 a sp. zn. III. ÚS 307/2012\nz 12. februára 2013], a nie vždy rešpektovala závery vyplývajúce zo zjednocujúceho\nstanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. R 36/2008 (k tomu pozri\naj uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 27. septembra 2012,\nsp. zn. 4 M Cdo 16/2007 z 27. januára 2009 a sp. zn. 4 M Cdo 19/2008 z 27. januára 2009).\nUvedený právny stav napokon vyústil 18. marca 2015 do prijatia už spomínaného uznesenia\npléna ústavného súdu o zjednotení právnych názorov (uznesenie sp. zn. Plz. ÚS 3/2015)\na následne do prijatia zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho\nkolégia najvyššieho súdu, ktoré predchádzajúce zjednocujúce stanovisko č. R 36/2008\nrevidovalo (stanovisko č. R 94/2015). Z uvedených dôvodov sa sťažovateľ nemôže\ndomáhať záverov zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu z roku 2008 ako niečoho\nnemenného a vžitého, zvlášť ak rozhodovacia prax najvyššieho súdu v čase podania\na následného rozhodovania o mimoriadnom dovolaní toto stanovisko (sprevádzané\nrozdielnou rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu) preklenula prijatím nových\nzjednocujúcich stanovísk najvyššieho súdu a ústavného súdu.\n\n12\n\nNa základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti\nústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o takej príčinnej\nsúvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal\njeho vydaniu, a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na základe ktorej by ústavný súd\npo prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru\no ich porušení.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť\nsťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa\nv uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 12. októbra 2017\n\n13", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-nepodanie", "občianske súdne konanie-Občiansky súdny poriadok", "mimoriadne dovolanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:41bd3a46-b425-4168-ab59-cc6a72b52a73", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.117.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 117/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/2016 z 17. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-17", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.117.2016.1"}, {"guid": "ussr:45f5571a-5a8b-463e-bfe1-08bd421d7d1e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 3/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1"}, {"guid": "ussr:3e16e2b0-8574-45cb-8cf2-031b8bb74412", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 179/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 179/2013 z 18. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-18", "citacie_n": 94, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3e16e2b0-8574-45cb-8cf2-031b8bb74412"}, {"guid": "ussr:34dcc92e-7766-4552-b60a-98a8104f452a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 307/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 307/2012 z 12. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-12", "citacie_n": 99, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:34dcc92e-7766-4552-b60a-98a8104f452a"}, {"guid": "ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 280/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 280/2010 z 17. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-17", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149"}, {"guid": "ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 185/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 185/09 z 12. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-12", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "21f4e1f1-51d2-493d-a0e6-8f872eac82fe:1ad89e34-62cf-48d9-bc0c-d8c0e880e438", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:7212207326.1", "spisova_znacka": "5MCdo/3/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/3/2015 z 28. 6. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-06-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:7212207326.1"}], "citovane_v": []}