{"guid": "ussr:0fd702f9-87b5-427f-9e6e-7d559fee02ec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.60.2017.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 60/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 60/2017 z 12. 4. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2017, sp. zn. II. ÚS 60/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.60.2017.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2017-04-12", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "nazov": "čl. 17 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/0fd702f9-87b5-427f-9e6e-7d559fee02ec", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.60.2017.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.60.2017.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.60.2017.2/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 60/2017-40\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa\nMészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť\n\n,\n\n,\n\nzastúpeného advokátom JUDr. Dušanom Hudákom, Advokátska kancelária, Štúrova 20,\nKošice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd príkazom Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 7 T 54/2012\nz 31. októbra 2016 a príkazom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Tos 28/2016\nzo 7. decembra 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosti\n\nnevyhovuje.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.\nII. ÚS 60/2016-9 z 19. januára 2017 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\n\no ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“)\n\nvo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) príkazom Okresného súdu Stará\nĽubovňa (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 T 54/2012 z 31. októbra 2016 (ďalej aj\n„napadnutý príkaz okresného súdu“) a príkazom Krajského súdu v Prešove (ďalej len\n„krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 28/2016 zo 7. decembra 2016 (ďalej aj „napadnutý príkaz\nkrajského súdu“).\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým príkazom nariadil,\naby bol sťažovateľ ako obžalovaný v rámci trestného konania pozorovaný v zdravotníckom\nzariadení na účely vyšetrenia jeho duševného stavu. Okresný súd v napadnutom príkaze\nuviedol:\n„1. Proti obžalovanému\n\nsa na tunajšom súde vedie trestné\n\nstíhanie pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. d Trestného zákona a zločin\nznásilnenia podľa § 199 ods. 1 Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1\nTrestného zákona.\n2. V predmetnej trestnej veci bol vydaný príkaz sp. zn. 7T/54/2012 zo dňa\n23.11.2015, podľa § 148 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku na vyšetrenie duševného stavu\nobžalovaného. V nadväznosti na vydaný príkaz, súd uznesením sp. zn. 7T/54/2012 zo dňa\n11.4.2016 postupom podľa § 142 ods. 1 Trestného poriadku do konania pribral dvoch\nznalcov\n\nz\n\nodboru\n\nzdravotníctvo\n\na\n\nfarmácia,\n\na\n\nodvetvie\n\npsychiatria/sexuológia\n\n-\n\n.\n\n3. Proti predmetnému uzneseniu podal obžalovaný v zákonom stanovenej lehote,\nprostredníctvom svojej obhajkyne sťažnosť. Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn.\n4Tos/13/2016 zo dňa 31.5.2016, predmetnú sťažnosť obžalovaného v zmysle § 193 ods. 1\npísm. c/ Trestného poriadku zamietol, poukazujúc na to, že ani v súčasnosti nie je dôvod\nmeniť potrebu zisťovania skutočnosti dôležitej pre trestné konanie - riešenie otázky\nne/príčetnosti obžalovaného.\n4. Znalci za účelom vypracovania znaleckého posudku obžalovaného písomne\npredvolali na znalecké vyšetrenie na dni 4.8.2016 a 17.8.2016. Obžalovaný sa nezúčastnil\n\n2\n\nani na jednom termíne vyšetrenia, v oboch prípadoch zaslal znalcom písomné vyjadrenie,\nprečo sa na vyšetrení nezúčastní. Obžalovaný svoju neúčasť na prvom termíne vyšetrenia\nodôvodnil svojou pracovnou zaneprázdnenosťou a nemožnosťou vybaviť si voľno\nu zamestnávateľa, nakoľko predvolanie prevzal dňa 3.8.2016 o 15.15 hod. Obžalovaný sa\nnedostavil ani na druhý termín vyšetrenia (nariadený na deň 17.8.2016), pribratému\nznalcovi zaslal svoje ospravedlnenie zo dňa 15.8.2016, z obsahu ktorého je zrejmé, že\nobžalovaný považuje znalecké vyšetrenie za predčasné a irelevantné z dôvodu, že obžaloba\nje postavená iba na základe tvrdenia proti tvrdeniu. Následne súd opatrením sp. zn.\n7T/54/2012 zo dňa 3.10.2016 podľa § 120 ods. 3 Trestného nariadil predvedenie\nobžalovaného prostredníctvom útvaru policajného zboru pred znalcov na deň 12.10.2016\n(streda) o 15:30 hod., ktoré bolo bezúspešné. Na to súd opätovne opatrením sp. zn.\n7T/54/2012 zo dňa 13.10.2016 nariadil predvedenie obžalovaného prostredníctvom útvaru\npolicajného zboru pred znalcov na deň 15.10.2016 (sobota) o 8:30 hod., ktoré bolo\núspešné, avšak obžalovaný sa na ňom odmietol podrobiť znaleckému vyšetreniu s tým, že ak\nby mu súd zaslal opatrenie o predvedení, bol by sa vyšetreniu podrobil, resp., že do\nbudúcna sa neodmietne podrobiť vyšetreniu, ak sa vykonajú opatrenia, ktoré žiada.\n5. Na možnosť postupu podľa § 148 ods. 3 Trestného poriadku poukázal v tejto\ntrestnej veci aj Krajský súd v Prešove vo svojom uznesení sp. zn. 4To/28/2014 zo dňa\n13.10.2014. Podľa názoru krajského súdu o.i. vyšetriť duševný stav obžalovaného je možné\nvychádzajúc z ustanovenia § 148 ods. 3 Tr. por. ambulantne a v prípade, že ambulantné\nvyšetrenie nepostačuje aj pozorovaním v zdravotníckom ústave (samozrejme takéto\nvyšetrenie musí nariadiť súd). Vyšetrenie duševného stavu obvineného a zvlášť jeho\npozorovaním v zdravotníckom ústave, je nepochybne závažným zásahom do základných\npráv a slobôd obvineného, a to predovšetkým jeho osobnej slobody, ako aj slobody pohybu\na pobytu, a preto pre jeho nariadenie musí existovať závažný dôvod. No práve závažným\ndôvodom je skutočnosť, že obvinená sa bez relevantného dôvodu odmieta psychiatrickému\nvyšetreniu podrobiť a ustanovení znalci, bez tohto vyšetrenia, nemôžu duševný stav\nobvineného posúdiť, a preto, odporúčajú jeho vyšetrenie pozorovaním v zdravotníckom\nzariadení.\n6. Zo správania obžalovaného popísaného v 4. bode tohto príkazu jednoznačne\nvyplýva, že ten sa umelo, všemožnými spôsobmi snaží vyhnúť vyšetreniu, polemizuje\n\n3\n\ns právoplatnými rozhodnutiami viaznucimi na túto vec, ba dokonca kladie súdu vlastné\npodmienky nemajúce oporu v ustanoveniach Trestného poriadku. Vychádzajúc zo zistených\nskutočností a majúc pritom na pamäti všetky dostupné okolnosti, v danom prípade súd\ndospel k záveru, že nateraz iným spôsobom, ako vyšetrením duševného stavu\nv zdravotníckom. zariadení, by sa nedosiahol sledovaný účel, a preto postupom podľa § 148\nods. 3 Trestného poriadku, bolo nariadené vyšetrenie duševného stavu obžalovaného jeho\npozorovaním v zdravotníckom zariadení. Takýto postup má oporu aj v čl. 17 ods. 7 Ústavy\nSR.“\nProti napadnutému príkazu okresného súdu nie je prípustný žiaden opravný\nprostriedok, o čom bol sťažovateľ v napadnutom príkaze okresného súdu poučený.\n2.1 Z § 148 ods. 4 Trestného poriadku vyplýva, že nariadenie pozorovania\nobvineného v zdravotníckom zariadení na účely vyšetrenia jeho duševného stavu konajúci\nsúd prijíma uznesením, proti ktorému je prípustná sťažnosť. Z toho dôvodu, aj keď bolo\nnariadenie pozorovať duševný stav sťažovateľa v zdravotníckom zariadení vydané\nokresným súdom vo forme príkazu, proti ktorému nie je možné podať opravný prostriedok,\na sťažovateľ bol o neprípustnosti opravného prostriedku poučený, sťažovateľ v presvedčení,\nže okresný súd konal protizákonne (nenariadil pozorovanie sťažovateľa v zdravotníckom\nzariadení uznesením, ale príkazom), podal proti napadnutému príkazu okresného súdu\nsťažnosť na krajskom súde. Medzičasom bol sťažovateľ 24. novembra 2016 internovaný\nv zdravotníckom zariadení. Krajský súd bez toho, že by bol oprávnený konať o sťažnosti\nsťažovateľa proti napadnutému príkazu okresného súdu (keďže proti nemu nie je prípustný\nopravný prostriedok), napadnutým príkazom prikázal zdravotníckemu zariadeniu ihneď\nprepustiť sťažovateľa zo zdravotníckeho zariadenia. Napadnutý príkaz krajského súdu\nokrem samotného príkazu (výroku) neobsahuje žiadne odôvodnenie.\n3. Podľa sťažovateľa z uvedených ustanovení § 148 ods. 3 a 4 Trestného poriadku\ncelkom jednoznačne vyplýva, že pre obmedzenie osobnej slobody na účely pozorovania\nv zdravotníckom zariadení sa vyžaduje vydanie uznesenia, proti ktorému zákon osobitným\nustanovením pripúšťa sťažnosť s odkladným účinkom. Zákonodarca takto podľa\nsťažovateľa zvýraznil význam ochrany a zároveň kontroly zákonnosti pozbavenia osobnej\nslobody. Aj nariadené pozorovanie v zdravotníckom zariadení podľa mienky sťažovateľa\n4\n\nnesporne patrí k zásahom do práva na osobnú slobodu, ktoré sú možné iba z dôvodov\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n3.1 Sťažovateľ uvádza, že v jeho prípade okresný súd zásadným a hrubým spôsobom\nporušil citované ustanovenia Trestného poriadku, keď o pozorovaní zdravotného stavu\nnerozhodol zákonom predpísanou formou ‒ uznesením, ale formou príkazu, ktorý prichádza\ndo úvahy iba podľa § 148 ods. 1 a 2 Trestného poriadku, teda vo vzťahu k vyšetreniu\nduševného stavu ambulantnou formou. Sťažovateľ navyše uvádza, že podľa § 181 ods. 3\nTrestného poriadku „Proti príkazu opravný prostriedok nie je prípustný“, a teda podľa jeho\nnázoru mu postupom okresného súdu bolo znemožnené domáhať sa preskúmania\nrozhodnutia súdu prostredníctvom riadneho opravného prostriedku, ktorý by mu v prípade\nuznesenia v zmysle zákona patril a ktorý by sa navyše spájal s odkladným účinkom.\n3.2 Keďže okresný súd vo veci v rozpore so zákonom nariadil pozorovanie\nsťažovateľa v zdravotníckom zariadení príkazom, nemal sťažovateľ inú možnosť, ako na\npozorovanie nastúpiť. Zároveň sťažovateľ konštatuje, že zaslal krajskému súdu podanie\nnazvané „Sťažnosť pre porušovanie ľudských práv a slobôd a pre porušovanie práv\nobvineného na riadnu a spravodlivú obhajobu“, v ktorom vzniknutú situáciu opísal. Podľa\nsťažovateľa krajský súd na jeho podanie zareagoval tak, že opäť formou napadnutého\npríkazu prikázal bez akéhokoľvek odôvodnenia či konštatovania nezákonnosti postupu\nokresného súdu jeho okamžité prepustenie z psychiatrického oddelenia zdravotníckeho\nzariadenia. Dôsledkom nezákonného postupu okresného súdu bola podľa sťažovateľa jeho\nosobná sloboda obmedzená po dobu 14 dní, čo má za následok porušenie jeho ústavou\ngarantovaných práv, najmä základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2\nústavy, ako aj základného práva na spravodlivé súdne konanie a prístup k súdu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy. Nezákonným postupom okresného súdu bolo sťažovateľovi podľa jeho slov\nznemožnené domáhať sa preskúmania rozhodnutia prvostupňového súdu prostredníctvom\nopravného prostriedku, čím bolo porušené jeho právo na účinný opravný prostriedok podľa\nčl. 13 dohovoru.\n3.3 Nápravu nezákonného stavu v sťažovateľovej veci nezjednal podľa presvedčenia\nsťažovateľa ani krajský súd, keďže podľa Trestného poriadku neexistoval žiaden opravný\n\n5\n\nprostriedok (riadny ani mimoriadny), na základe ktorého by mohol konať a príkaz\nokresného súdu zrušiť. Krajský súd teda reagoval na vec vydaním nového napadnutého\npríkazu, v ktorom podľa názoru sťažovateľa však žiadnym spôsobom nekonštatoval\nnezákonnosť postupu okresného súdu, ani nijako neodôvodnil, prečo v súvislosti\ns nutnosťou sťažovateľovho pozorovania v zdravotníckom zariadení dospel zrejme\nk odlišnému názoru ako okresný súd. Napadnutý príkaz krajského súdu neobsahuje podľa\nsťažovateľa ani zákonné náležitosti podľa § 181 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a to\nuvedenie zákonných ustanovení, ktoré boli použité.\n3.4 Absencia právneho stanoviska zo strany krajského súdu, ako aj absencia\nakéhokoľvek rozhodnutia, ktorým by bola konštatovaná nezákonnosť rozhodnutia\nokresného súdu, vedie k nemožnosti sťažovateľa nárokovať si voči štátu náhradu škody,\nktorá mu nezákonným pozbavením osobnej slobody vznikla. Popri škode spočívajúcej\nv ušlom zárobku v dôsledku vynútenej neprítomnosti v práci je tu podľa sťažovateľa aj\nťažko vyčísliteľná nemajetková ujma, ktorá spočíva najmä v zásahu do jeho súkromného\na rodinného života. Sťažovateľ uvádza, že celé trestné stíhanie vedené voči nemu už takmer\n7 rokov silno traumatizuje jeho aj jeho rodinu, pričom nútené obmedzenie osobnej slobody\nspojené s pobytom na psychiatrickej klinike pôsobí aj vo vzťahu k širšiemu okoliu značne\ndifamujúco. Obzvlášť to podľa sťažovateľa platí v kontexte toho, že pred obvinením dlhé\nroky pracoval v štátnej službe ako príslušník Policajného zboru a z tohto prostredia má\nväčšinu priateľov a známych. V neposlednom rade tento zásah okresného súdu vyvolal\npodľa sťažovateľa závažné pochybnosti jeho zamestnávateľa o jeho spôsobilosti vykonávať\nprácu, a to prácu šoféra v dopravnom podniku. Vo vzťahu k osobe sťažovateľa podľa jeho\nvyjadrenia išlo o závažný zásah do jeho psychického stavu, keďže s ním bolo bezdôvodne\nzaobchádzané ako s psychiatrickým pacientom, neustále bol pod dohľadom a taktiež mu\nzo strany personálu boli neustále ponúkané rôzne liečivá, a to bez toho, aby o ne žiadal,\na bez toho, aby mu bolo riadne vysvetlené, o aké prípravky ide.\n4. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:\n„1. Príkazom Okresného súdu Stará Ľubovňa - predsedu senátu pod sp. zn.\n7 T 54/2012 z 31. októbra 2016 bolo porušené základné právo sťažovateľa zaručené\n\n6\n\nčlánkom 17 ods. 1, ods. 2 prvá veta a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo zaručené čl. 13\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Príkazom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Tos 28/2016 zo 7. decembra 2016\nbolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.\n3. Okresný súd a krajský súd sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť\nsťažovateľovi nemajetkovú ujmu v peniazoch v sume 5.000 € (slovom: päťtisíc eur).\n4. Okresný súd a krajský súd sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť\nsťažovateľovi trovy konania vo výške 303,16 eur na účet jeho právneho zástupcu do 30 dni\nod právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\nVyjadrenia odporcov a replika sťažovateľa\nVyjadrenie okresného súdu\n5. Listom sp. zn. 1 Spr 178/2017 z 27. februára 2017 doručeným ústavnému súdu\n1. marca 2017 sa k sťažnosti vyjadril okresný súd, a to prostredníctvom stanoviska\nzákonného sudcu konajúceho v sťažovateľovej veci, na ktoré odkázala aj predsedníčka\nokresného súdu v pripojenom sprievodnom liste. Okresný súd zároveň súhlasil s upustením\nod verejného ústneho pojednávania vo veci.\n5.1 Okresný súd v úvode svojho vyjadrenia odkazuje, že 31. októbra 2016 vtedajší\npredseda senátu vydal napadnutý príkaz, ktorým podľa § 148 ods. 3 Trestného poriadku\nnariadil, aby bol sťažovateľ ako obžalovaný pozorovaný v zdravotníckom ústave –\nvo Fakultnej nemocnici s poliklinikou\n\n(ďalej aj „zdravotnícky\n\nústav“) na účely vyšetrenia jeho duševného stavu. Tento príkaz okresný súd náležite\nodôvodnil, pričom sa odvolával na neochotu sťažovateľa ako obžalovaného podrobiť sa\nvyšetreniu duševného stavu ambulantnou formou, čo bolo nariadené už príkazom okresného\nsúdu sp. zn. 7 T 54/2012 z 23. novembra 2015. Na tomto mieste považuje okresný súd za\npotrebné uviesť, že k vyšetreniu duševného stavu sťažovateľa ako obžalovaného\nv zdravotníckom ústave okresný súd pristúpil až potom, keď sa sťažovateľ ako obžalovaný\n\n7\n\nviackrát odmietol podrobiť vyšetreniu duševného stavu pred znalcami, ktorí boli do konania\npribratí.\n5.2 Napadnutý príkaz bol podľa okresného súdu sťažovateľovi doručený\n18. novembra 2016 a 24. novembra 2016 sťažovateľ dobrovoľne nastúpil do zdravotníckeho\nústavu.\n5.3 Okresný súd uvádza, že sťažovateľ v sťažnosti namieta aj to, že vydaním\nnapadnutého príkazu okresný súd postupoval nezákonne, a zároveň namieta, že absentuje\nakékoľvek právne stanovisko krajského súdu, ktorým by tento súd konštatoval nezákonnosť\nnapadnutého príkazu. V nadväznosti na uvedené je podľa okresného súdu nevyhnutné\npoukázať na uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Tos 28/2016 zo 7. decembra 2016, ktorým\nkrajský súd postupom podľa § 194 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku napadnutý príkaz\nokresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu, aby vo veci znova konal a rozhodol.\nV odôvodnení tohto rozhodnutia krajský súd konštatoval nezákonnosť postupu okresného\nsúdu, keďže o nariadení, aby bol sťažovateľ ako obžalovaný pozorovaný v zdravotníckom\nústave, mal okresný súd rozhodnúť uznesením, a to s poukazom na § 148 ods. 3 a 4\nTrestného poriadku. Okrem toho, že krajský súd zrušil namietaný príkaz, napadnutým\npríkazom krajského súdu nariadil zdravotníckemu ústavu prepustiť obžalovaného\nz psychiatrického oddelenia. Podľa presvedčenia okresného súdu je nepochybné, že v čase\npodania sťažnosti ústavnému súdu obžalovaný nepoznal obsah uznesenia krajského súdu\no zrušení príkazu okresného súdu, keďže predmetné uznesenie mu bolo doručené 9. januára\n2017.\n5.4 Odvolávajúc sa na aktuálny obsah spisu okresného súdu sp. zn. 7 T 54/2012,\nokresný súd je toho názoru, že krajský súd na základe podania sťažovateľa ako\nobžalovaného smerujúceho voči napadnutému príkazu okresného súdu poskytol\nsťažovateľovi ochranu v materiálnom zmysle, jeho podaním sa riadne zaoberal a na základe\ntoho konštatoval nezákonnosť postupu okresného súdu. Krajský súd ako primárny ochranca\npráv poskytol sťažovateľovi súdnu ochranu v požadovanej kvalite, keď napadnutý príkaz\nokresného súdu zrušil a nariadil prepustiť sťažovateľa zo zdravotníckeho ústavu.\n\n8\n\nVyjadrenie krajského súdu\n6. Listom sp. zn. Spr 10026/2017 z 22. februára 2017 doručeným ústavnému súdu\n28. februára 2017 sa k podanej sťažnosti vyjadril krajský súd, a to prostredníctvom\npredsedníčky krajského súdu a aj predsedu senátu 4Tos krajského súdu. Krajský súd\nzároveň súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci.\n6.1 Podľa krajského súdu, vychádzajúc z citovaných ustanovení § 148 ods. 3 a 4\nTrestného poriadku, okresný súd naozaj nepostupoval správne, pokiaľ pozorovanie\nsťažovateľa ako obžalovaného v zdravotníckom ústave nariadil napadnutým príkazom\ns poučením, že proti nemu nie je opravný prostriedok prípustný, pretože podľa výslovného\nznenia ustanovenia § 148 ods. 4 Trestného poriadku tak mal urobiť uznesením, proti\nktorému je prípustná sťažnosť, ktorá má navyše odkladný účinok.\n6.2 Avšak skutočnosť, že okresný súd pri svojom rozhodovaní použil nesprávnu\nformu rozhodnutia a sťažovateľa ako obžalovaného nesprávne poučil o neprípustnosti\nopravného prostriedku proti rozhodnutiu o nariadení pozorovania obžalovaného\nv zdravotníckom ústave, podľa presvedčenia krajského súdu neznamená, že krajský súd nie\nje oprávnený o sťažnosti obžalovaného proti takému rozhodnutiu rozhodnúť. Právomoc\nkrajského súdu rozhodovať o sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým bolo nariadené\npozorovanie obžalovaného v zdravotníckom ústave, je podľa odkazu krajského súdu totiž\ndaná zákonom (§ 148 ods. 4, § 193 a § 194 Trestného poriadku a § 7 ods. 1 zákona\nč. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov) a použitie nesprávnej formy rozhodnutia zo strany okresného súdu a jeho\nnesprávne poučenie o neprípustnosti opravného prostriedku proti takémuto rozhodnutiu už\ncitované zákonné ustanovenia nemení a právomoc krajskému súdu rozhodnúť o takomto\nopravnom prostriedku neodníma.\n6.3 Krajský súd bol teda s odkazom na už citované zákonné ustanovenia oprávnený\no sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému príkazu okresného súdu rozhodnúť a urobil tak\nuznesením zo 7. decembra 2016, ktorým napadnutý príkaz okresného súdu zrušil,\nokresnému súdu uložil, aby vo veci znova konal a rozhodol a toto svoje uznesenie aj\n\n9\n\nnáležite odôvodnil. Spomínané uznesenie krajského súdu bolo podľa krajského súdu\nsťažovateľovi doručené 9. januára 2017.\n6.4 Uvedené podľa krajského súdu potom navyše znamená, že krajský súd\no sťažnosti (teda vo veci) nerozhodoval napadnutým príkazom krajského súdu, pretože tak\nurobil už spomínaným uznesením a napadnutý príkaz krajského súdu predstavuje len\ntechnicko-organizačné rozhodnutie určené zdravotníckemu ústavu, logicky nadväzujúce na\nspomínané uznesenie krajského súdu, pretože zrušením napadnutého príkazu okresného\nsúdu, ku ktorému došlo dotknutým uznesením, zanikol akýkoľvek podklad pre držanie\nsťažovateľa ako obžalovaného v zdravotníckom ústave, a preto bolo potrebné sťažovateľa\nprávoplatnosťou uznesenia krajského súdu (7. decembra 2016) zo zariadenia ihneď\nprepustiť, čo sa udialo napadnutým príkazom.\n6.5 Krajský súd ďalej uvádza, že okrem uvedeného, vychádzajúc z citovaného\nustanovenia § 162 ods. 1 Trestného poriadku, náležitosti príkazu vyplývajúce z ustanovenia\n§ 181 ods. 1 Trestného poriadku sa vzťahujú na príkaz, ktorým sa rozhoduje vo veci (ako\nnapríklad o prepustení zadržanej osoby podľa § 87 ods. 2 Trestného poriadku, ktorému ale\niné rozhodnutie súdu už nepredchádza), navyše krajský súd pri prikázaní prepustenia\nsťažovateľa zo zdravotníckeho zariadenia ani žiadne konkrétne zákonné ustanovenie\nTrestného poriadku nepoužil, v podstate ním len reagoval na situáciu, ktorá vznikla\nzrušením napadnutého príkazu okresného súdu, ako to už bolo uvedené, teda na už\nneexistenciu právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým by bolo nariadené pozorovanie\nsťažovateľa v zdravotníckom ústave. Krajský súd na tomto mieste dopĺňa, že z toho istého\ndôvodu, keďže napadnutým príkazom krajský súd nerozhodoval o sťažnosti sťažovateľa,\nnerozhodoval teda vo veci, keďže tak už predtým urobil uznesením z toho istého dňa,\nnapadnutý príkaz odôvodnenie neobsahuje a navyše aj podľa § 181 ods. 2 Trestného\nporiadku písomné vyhotovenie príkazu musí obsahovať odôvodnenie len vtedy, kde to\nzákon výslovne ustanovuje, čo nie je prípad prerokúvanej veci, keďže zákon (Trestný\nporiadok) odôvodniť takýto príkaz neukladá.\n6.6 Vzhľadom na to, že uznesenie krajského súdu zo 7. decembra 2016 obsahuje\nvyčerpávajúce odôvodnenie konštatujúce, že napadnutý príkaz okresného súdu nebol\n\n10\n\nvydaný v súlade so zákonom, za neopodstatnenú považuje krajský súd aj námietku\nsťažovateľa, že neexistuje rozhodnutie, ktoré by konštatovalo nezákonnosť rozhodnutia\nokresného súdu. Podľa odkazu krajského súdu navyše sťažovateľ vo svojom vysvetlení\nnedorozumenia z 9. februára 2017 uvádza, že uznesenie krajského súdu sp. zn.\n4 Tos 28/2016 hodnotí kladne a proti nemu sťažnosť nepodal.\n6.7 Z týchto dôvodov navrhuje krajský súd sťažnosti sťažovateľa v časti týkajúcej sa\npostupu krajského súdu nevyhovieť.\n7. Predseda senátu 4Tos krajského súdu (ďalej len „predseda senátu“) doplnil\nvyjadrenie predsedníčky krajského súdu a uviedol, že voči napadnutému príkazu okresného\nsúdu podal sťažovateľ sťažnosť pre porušovanie ľudských práv a slobôd a pre porušovanie\npráv obvineného na riadnu a spravodlivú obhajobu. Z tohto dôvodu bola vec 5. decembra\n2016 predložená krajskému súdu, pričom zákonnému sudcovi bola vec prostredníctvom\nelektronickej podateľne pridelená do jeho senátu 6. decembra 2016 pod sp. zn.\n4 Tos 28/2016.\n7.1 Predseda senátu uvádza, že po oboznámení sa so spisovým materiálom\nvzťahujúcim sa na túto trestnú vec bol predsedom senátu na 7. december 2016 určený\ntermín konania neverejného zasadnutia, na ktorom bol konajúcim senátom podľa § 194\nods. 1 písm. b) Trestného poriadku zrušený napadnutý príkaz okresného súdu a okresnému\nsúdu bolo uložené, aby vo veci znova konal a rozhodol. Súčasne, zistiac nezákonnosť\npostupu okresného súdu, v ten istý deň bol predsedom senátu vydaný napadnutý príkaz\nkrajského súdu, ktorým bol sťažovateľ ihneď prepustený z psychiatrického oddelenia\nFakultnej nemocnice s poliklinikou\n\n.\n\n7.2 Čo sa týka odôvodnenia napadnutého príkazu krajského súdu, predseda senátu\npoukazuje na ustanovenie § 181 ods. 2 Trestného poriadku, keď vo vzťahu k takémuto\npríkazu Trestný poriadok neukladá povinnosť ho odôvodňovať.\n7.3 Predseda senátu konštatuje, že krajský súd napokon vo svojom uznesení sp. zn.\n4 Tos 28/2016 zo 7. decembra 2016 podrobne rozviedol dôvody takéhoto procesného\npostupu, pričom uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 9. januára 2017 (č. l. 838).\n11\n\nZ popísaného je podľa predsedu senátu zrejmé, že krajský súd v uvedenej veci nekonal\nformou príkazu, ktorý neobsahuje odôvodnenie, na čo poukazuje sťažovateľ vo svojej\nústavnej sťažnosti, ale rozhodoval formou uznesenia s jeho odôvodnením, pričom\nnapadnutý príkaz bol vydaný až následne na účely okamžitého prepustenia sťažovateľa\nz psychiatrického oddelenia, kde bol hospitalizovaný, na slobodu.\n7.4 Súčasne predseda senátu predložil ústavnému súdu aj podanie sťažovateľa\noznačené ako „vysvetlenie nedorozumenie – zaslanie“, z obsahu ktorého vyplýva, že\nkonanie na krajskom súde pod uvedeným číslom sťažovateľ hodnotil ako kladné uznesenie\na vôbec voči nemu nepodal sťažnosť.\nReplika sťažovateľa\n8. Podaním doručeným ústavnému súdu 30. marca 2017 sťažovateľ súhlasil\ns upustením od ústneho pojednávania vo veci, avšak nijako sa k stanoviskám odporcov\nnevyjadril a ani nerozšíril svoju pôvodnú argumentáciu.\nIII.\nZávery ústavného súdu\n9. Predmetom sťažnosti je predovšetkým námietka sťažovateľa, že okresný súd\nzásadným a hrubým spôsobom porušil ustanovenia Trestného poriadku, keď o pozorovaní\njeho zdravotného stavu v zdravotníckom zariadení nerozhodol zákonom predpísanou\nformou ‒ uznesením, ale formou príkazu, ktorý prichádza do úvahy iba podľa § 148 ods. 1\na 2 Trestného poriadku. Dôsledkom nezákonného postupu okresného súdu bola podľa\nsťažovateľa jeho osobná sloboda obmedzená po dobu 14 dní, čo má za následok porušenie\njeho ústavou garantovaných práv, najmä základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17\nods. 1 a 2 ústavy, ako aj základného práva na spravodlivé súdne konanie a prístup k súdu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Nápravu nezákonného stavu v sťažovateľovej veci nezjednal\npodľa presvedčenia sťažovateľa ani krajský súd, keďže napadnutý príkaz okresného súdu\nnezrušil. Krajský súd teda reagoval na vec vydaním nového napadnutého príkazu, v ktorom\npodľa názoru sťažovateľa však žiadnym spôsobom nekonštatoval nezákonnosť postupu\n\n12\n\nokresného súdu a ani nijako neodôvodnil, prečo v súvislosti s nutnosťou sťažovateľovho\npozorovania v zdravotníckom zariadení dospel zrejme k odlišnému názoru ako okresný súd.\nK namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy napadnutým príkazom\nokresného súdu a napadnutým príkazom krajského súdu\n10. Ústavný súd sa bude v tejto časti venovať námietke sťažovateľa, že jeho osobná\nsloboda bola obmedzená po dobu 14 dní, čo má za následok porušenie jeho ústavou\ngarantovaných práv, najmä základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2\nústavy.\n10.1 Ústavný súd hic et nunc zdôrazňuje, že v tejto časti preskúmaval napadnutý\npríkaz okresného súdu a napadnutý príkaz krajského súdu čisto z obsahového hľadiska, t. j.\nz hľadiska naplnenia materiálnych podmienok pre obmedzenie osobnej slobody\nsťažovateľa.\n10.2 Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.\nPodľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako\nz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre\nneschopnosť dodržať zmluvný záväzok.\n10.3 Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na skutkový a právny stav nedošlo\nk porušeniu práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy\nnapadnutým príkazom okresného súdu a napadnutým príkazom krajského súdu.\n10.4 Okresný súd v napadnutom príkaze jasne, riadne a ústavne korektným\nspôsobom odôvodnil potrebu nariadenia vyšetrenia duševného stavu sťažovateľa ako\nobvineného v zdravotníckom zariadení v rámci trestného konania. Takéto obmedzenie\nosobnej slobody sťažovateľa bolo legitímne a nevyhnutné vzhľadom na záujem na vyšetrení\ntrestných činov a možnosti posúdenia zodpovednosti sťažovateľa za spáchanie trestných\nčinov, ktoré sú mu kladené za vinu, v spojení s opakovaným neúspešným pokusom\no vyšetrenie sťažovateľa ambulantnou formou (písomne predvolanie sťažovateľa na\nznalecké vyšetrenie na 4. 8. 2016 a 17. 8. 2016) na základe opakovaných príkazov\n\n13\n\nokresného súdu (pričom neúspešne sa skončilo i predvedenie sťažovateľa orgánmi\nPolicajného zboru 12. 10. 2016 i predvedenie prostredníctvom útvaru Policajného zboru\npred znalcov na 15. 10. 2016) a v spojení s poučením sťažovateľa na možnosť postupu\npodľa § 148 ods. 3 Trestného poriadku v tejto trestnej veci krajským súdom v uznesení\nsp. zn. 4 To 28/2014 z 13. októbra 2014.\n10.5 Po ďalšie, proti sťažovateľovi neboli použité prostriedky mocenského\ndonútenia, keďže sťažovateľ sa podrobil dobrovoľne napadnutému príkazu okresného súdu\na dobrovoľne nastúpil na pozorovanie do zdravotníckeho zariadenia, hoci podal proti\nnapadnutému príkazu okresného súdu sťažnosť.\n10.6 Čo sa týka napadnutého príkazu krajského súdu, tak ten vyznieva v prospech\nsťažovateľa a krajský súd tým prakticky plne vyhovel sťažovateľovi a nariadil prepustenie\nsťažovateľa zo zdravotníckeho zariadenia. Teda ak sa aj sťažovateľ domnieval, že\nnapadnutý príkaz okresného súdu porušuje jeho hmotné ústavné právo na osobnú slobodu,\ntak napadnutým príkazom krajského súdu došlo z pohľadu sťažovateľa k náprave tohto\nstavu. Sťažovateľ tak prakticky vyzýva ústavný súd, aby mu poskytol duplicitnú ochranu\njeho práva na osobnú slobodu, čo nie je vzhľadom na znenie čl. 127 ods. 1 ústavy prípustné.\n10.7 Ústavný súd sumarizuje, že nedošlo v tomto smere (z pohľadu obsahu\nnapadnutých príkazov) k porušeniu práva na osobnú slobodu sťažovateľa a že vo veci\nnariadenia vyšetrenia sťažovateľa v zdravotníckom zariadení (a na tento účel jeho internácie\nv tomto zdravotníckom zariadení na základe dobrovoľného nastúpenia na pozorovanie do\nzdravotníckeho zariadenia) bolo v konečnom dôsledku sťažovateľovým námietkam\nvyhovené. Napadnutý príkaz okresného súdu bol riadne odôvodnený a nariadenie\npozorovania\n\nsťažovateľa\n\nv zdravotníckom\n\nzariadení\n\nbolo\n\nv súlade\n\ns ústavnými\n\npožiadavkami ochrany práva na osobnú slobodu. Zároveň krajský súd vyhovel\nsťažovateľovi a pre formálne (nie obsahové/materiálne) pochybenie okresného súdu (pozri\nďalej) prikázal sťažovateľa prepustiť na slobodu zo zdravotníckeho zariadenia.\n10.8 V tejto časti preto ústavný súd nevyhovel sťažnosti sťažovateľa.\n\n14\n\nK namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 13 dohovoru napadnutým\npríkazom okresného súdu a napadnutým príkazom krajského súdu\n11. Sťažovateľ v tejto časti namieta, že okresný súd rozhodol o nariadení\npozorovania sťažovateľa v zdravotníckom zariadení príkazom, proti ktorému nie je\nprípustná sťažnosť, pričom okresný súd tak mal v tomto prípade urobiť uznesením podľa\n§ 148 ods. 3 a 4 Trestného poriadku, proti ktorému je prípustná sťažnosť. Sťažovateľ\nuvádza, že krajský súd nezjednal nápravu, keďže napadnutým príkazom krajského súdu\nnezrušil napadnutý príkaz okresného súdu a napadnutý príkaz krajského súdu neobsahuje\nodôvodnenie.\n11.1 Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli\nporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa\nporušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.\nPodľa § 148 ods. 3 Trestného poriadku ak na vyšetrenie duševného stavu nepostačí\nambulantné vyšetrenie, môže súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre\nprípravné konanie nariadiť, aby obvinený bol pozorovaný v zdravotníckom ústave alebo, ak\nje vo väzbe, v nemocnici pre obvinených a odsúdených.\nPodľa § 148 ods. 4 Trestného poriadku proti uzneseniu v odseku 3 možno podať\nsťažnosť, ktorá má odkladný účinok.\n11.2 Ústavný súd rovnako ako krajský súd konštatuje, že, vychádzajúc z citovaných\nustanovení § 148 ods. 3 a 4 Trestného poriadku, okresný súd naozaj nepostupoval správne,\npokiaľ pozorovanie sťažovateľa ako obžalovaného v zdravotníckom ústave nariadil\nnapadnutým príkazom s poučením, že proti nemu nie je opravný prostriedok prípustný,\npretože podľa výslovného znenia § 148 ods. 4 Trestného poriadku tak mal urobiť\nuznesením, proti ktorému je prípustná sťažnosť, ktorá navyše má odkladný účinok.\n\n15\n\n11.3 Okresný súd sa tak dopustil formálneho pochybenia, ktoré možno hodnotiť len\nako dočasnú nekoncentrovanosť (a nie úmysel), avšak týmto hoc formálnym pochybením\nokresný súd na prvý pohľad obral sťažovateľa o opravný prostriedok, ktorý je inak pri\nnariadení pozorovania v zdravotníckom zariadení vždy prípustný (t. j. sťažnosť) a kde je\ndotknutej osobe umožnené, aby sa proti obmedzeniu osobnej slobody účinne bránila na\ndruhostupňovom súde.\n11.4 Napriek tomu sťažovateľ podal proti napadnutému príkazu sťažnosť. Krajský\nsúd správne posúdil túto sťažnosť a napadnutý príkaz okresného súdu materiálne (podľa\nobsahu) a riadne postupoval ako druhostupňový súd, využijúc svoju právomoc preskúmať\nnapadnutý príkaz okresného súdu, ktorý mal byť vydaný vo forme uznesenia.\n11.5 Krajský súd na základe podanej sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému\npríkazu okresného súdu rozhodol uznesením č. k. 4 Tos 28/2016-815 zo 7. decembra 2016\n(ktoré je súčasťou spisu 7 T 54/2012, ktorý okresný súd zapožičal ústavnému súdu, a ktoré\npripojil okresný súd aj k svojmu vyjadreniu k podanej sťažnosti), výrokom ktorého krajský\nsúd zrušil napadnutý príkaz okresného súdu a uložil okresnému súdu, aby vo veci znova\nkonal a rozhodol. Krajský súd v odôvodnení opísaného uznesenia uviedol:\n„Napadnutým rozhodnutím - príkazom predseda senátu podľa § 148 ods. 3 Tr.\nporiadku nariadil, aby bol obž.\nvo FNsP\n\npozorovaný v zdravotníckom ústave –\n\n, za účelom vyšetrenia jeho duševného stavu.\n\nProti tomuto rozhodnutiu podal obžalovaný sťažnosť pre porušovanie ľudských práv\na slobôd a pre porušovanie práv obvineného na riadnu a spravodlivú obhajobu. Okrem\niného namieta, žeby nepostačovalo jeho ambulantné vyšetrenie a zároveň neexistuje\nzávažný dôvod na jeho hospitalizáciu. Obžaloba je postavená len na tvrdeniach proti\ntvrdeniu a v ďalšom hodnotí priebeh doterajšieho súdneho konania vedeného voči nemu.\nZúčastnil sa dvoch psychologických vyšetrení, ktoré hovoria o tom, že je v poriadku a nie je\npotrebné použiť § 148 ods. 3 Tr. poriadku. Nevznikli žiadne závažné dôvody na to, aby bol\nobmedzený závažným spôsobom na osobnej slobode. Odôvodnenie súdu nepovažuje za\nriadne a nie je dôvod na obmedzenie jeho osobnej slobody.\nV prvom rade krajský súd skúmal či sú splnené podmienky na preskúmanie\nnapadnutého rozhodnutia, keďže v danom prípade bol predsedom senátu vydaný príkaz,\n16\n\nvoči ktorému Trestný poriadok nepripúšťa možnosť podať opravný prostriedok (viď ust.\n§ 181 ods. 3 Tr. poriadku).\nPodľa § 148 ods. 3 Tr. poriadku, ak na vyšetrenie duševného stavu nepostačí\nambulantné vyšetrenie, môže súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre\nprípravné konanie nariadiť, aby obvinený bol pozorovaný v zdravotníckom ústave alebo, ak\nje vo väzbe, v nemocnici pre obvinených a odsúdených.\nPodľa § 148 ods. 4 Tr. poriadku, proti uzneseniu v odseku 3 možno podať sťažnosť,\nktorá má odkladný účinok.\nZ uvedeného preto vyplýva, že v danom prípade nesprávne postupoval predseda\nsenátu, ak o nariadení vyšetrenia duševného stavu obž.\n\npozorovaním\n\nv zdravotníckom ústave rozhodol príkazom, voči ktorému nie prípustný opravný\nprostriedok. Krajský súd preto pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia sa riadil jeho\nobsahom a nie jeho označením a má za to, že v danom prípade, vzhľadom aj na použitie ust.\n§ 148 ods. 3 Tr. poriadku, ide o rozhodnutie, voči ktorému sťažnosť je prípustná.\nZároveň sa sťažnostný súd zaoberal aj tým, či sťažnosť bola podaná v zákonom\nstanovenej lehote, pričom prihliadal aj na ust. § 193 ods. 2 Tr. poriadku, podľa ktorého,\nako oneskorenú nemožno zamietnuť sťažnosť, ktorú oprávnená osoba podala oneskorene\nlen preto, že sa spravovala nesprávnym poučením, ktoré jej bolo dané pri oznámení\nuznesenia. Z uvedenej citácie jasne preto vyplýva, vzhľadom na poučenie prvostupňového\nsúdu o neprípustnosti podania opravného prostriedku voči predmetnému príkazu, aj keď\nobžalovanému bol tento príkaz doručený prostredníctvom pošty dňa 18.11.2016 (v piatok)\na sťažnosť podal na pošte až dňa 22.11.2016 (v utorok, teda až po uplynutí 3 dňovej\nzákonnej lehoty umožňujúcej podať opravný prostriedok), že sťažnosť bola podaná včas.\nPo vyriešení vyššie uvedených otázok krajský súd potom preskúmal v zmysle ust.\n§ 192 ods. 1 Tr. poriadku správnosť výroku napadnutého rozhodnutia, proti ktorému\nsťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce tomuto výroku a dospel k záveru,\nže napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v súlade so zákonom.\nObžalovanému\n\nsa mimo iného obžalobou kladie za vinu aj\n\nspáchanie skutku právne kvalifikovaného ako zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1 Tr.\nzákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zákona, za ktorý je možné uložiť trest odňatia\n\n17\n\nslobody na päť rokov až desať rokov. V zmysle § 237 ods. 3 písm. c) Tr. poriadku o podanej\nobžalobe a vo veci rozhoduje predseda senátu alebo senát v ostatných prípadoch.\nPodľa druhej vety § 2 ods. 16 Tr. poriadku predseda senátu, samosudca alebo sudca\npre prípravné konanie rozhodujú sami, ak to zákon výslovne ustanovuje.\nZ vyššie citovaného ust. § 148 ods. 3 Tr. poriadku je zrejmé, že v terajšom štádiu\ntrestného konania o pozorovaní obžalovaného\n\nv zdravotníckom ústave\n\nrozhoduje súd, čo v tomto konkrétnom prípade znamená, že mal o uvedenej otázke\nrozhodnúť senát na neverejnom zasadnutí.\nV preskúmavanom trestnom spise absentuje akákoľvek zápisnica o konaní\nneverejného zasadnutia senátu zaoberajúca sa predmetným nariadením vyšetrenia\nduševného stavu obžalovaného pozorovaním v zdravotnom zariadení a k tomu prináležiaca\nzápisnica o hlasovaní senátu. Naopak z príkazu je zrejmé, že o tomto nariadení rozhodol len\npredseda senátu sám. Takýto postup je preto v rozpore s príslušnými ustanoveniami\nTrestného poriadku, čo spôsobuje aj nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nZistiac uvedené sťažnostný súd zrušil napadnuté rozhodnutie a prikázal okresnému\nsúdu vo veci znova konať a rozhodnúť a to pri dodržaní vyššie zmieneného procesného\npostupu. Keďže obžalovaný dobrovoľne nastúpil na základe predvolania FNsP\nhospitalizáciu na psychiatrické oddelenie za účelom vyšetrenia jeho duševného\nstavu, súčasne, zistiac vyššie konštatovanú nezákonnosť, bol zo strany krajského súdu\nbezodkladne vydaný príkaz na jeho okamžité prepustenie.\nSťažnostný súd sa v ďalšom preto nezoberal námietkami obžalovaného ani\nopodstatnenosťou vydaného rozhodnutia.\nOkrajom len krajský súd dodáva, že pozorovanie duševného stavu v zdravotníckom\nzariadení je závažným zásahom do základných práv a slobôd obžalovaného a jeho\nnariadenie musí byť výnimočné, keďže pozorovaním duševného stavu v zdravotníckom\nzariadení dochádza k obmedzeniu jedného z najvýznamnejších práv človeka- práva na\nosobnú slobodu- a je potrebné takéto rozhodnutie považovať za opatrenie výnimočné\na k jeho použitiu je preto nutné pristupovať iba za prísneho dodržania všetkých jeho\npodmienok a tie naviac vykladať reštriktívne, v súlade s jednou zo základných zásad\ntrestného konania, podľa ktorej do základných práv a slobôd osôb, v prípadoch dovolených\n\n18\n\nzákonom, možno zasahovať len v miere nevyhnutnej na dosiahnutie účelu trestného konania\n(§ 2 ods. 2 Tr. poriadku).\nPostup podľa § 148 ods.3 Tr. poriadku bude teda prichádzať do úvahy len vtedy, ak\nsa už ináč vyčerpali všetky možnosti vyšetrenia duševného stavu obvineného, alebo ak je\nz okolností týkajúcich sa jeho osoby zrejmé, že žiadne iné možnosti nie sú alebo od počiatku\nani neboli.\nV danom prípade sa nariadenie pozorovania duševného stavu obžalovaného\nodôvodňuje tým, že obžalovaný pri vyšetrení duševného stavu odmieta spolupracovať.\nPokiaľ obžalovaný\n\npri vyšetrení duševného stavu odmietol\n\nspolupracovať, bolo potrebné ho vypočuť, opýtať sa ho na dôvody odmietania spolupráce,\npoučiť ho o možnosti, že v prípade takéhoto jeho postoja je prípustné nariadiť pozorovanie\njeho duševného stavu v zdravotníckom ústave a až po takomto postupe, pokiaľ by\nobžalovaný aj naďalej odmietal spolupracovať, bolo možné pristúpiť k vydaniu\nnapadnutého rozhodnutia.“\n11.6 Sťažovateľova námietka, že ochrana jeho procesných práv nebola úplná, keďže\nkrajský súd napadnutým príkazom nezrušil napadnutý príkaz okresného súdu, nie je\nopodstatnená (resp. sa nekorešponduje so skutočným stavom veci), keďže krajský súd\nnapadnutý príkaz okresného súdu pre formálne pochybenie okresného súdu zrušil\nuznesením č. k. 4 Tos 28/2016-815 zo 7. decembra 2016 a vec vrátil okresnému súdu na\nďalšie konanie. A teda napadnutý príkaz okresného súdu nie je viac platný a ochrana aj\nprocesných ústavných práv sťažovateľa bola zo strany krajského súdu úplná a ústavne\nbezchybná. Ústavný súd je teda aj v tejto časti sťažnosti vo vzťahu k namietanému\nporušeniu jeho procesných ústavných práv napadnutým príkazom okresného súdu\nsťažovateľom prakticky vyzývaný, aby poskytol sťažovateľovi duplicitnú ochranu jeho práv\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 13 dohovoru, čo nie je vzhľadom na znenie čl. 127 ods. 1\nústavy prípustné, keďže ochranu týchto práv mu efektívne poskytol krajský súd uznesením\nč. k. 4 Tos 28/2016-815 zo 7. decembra 2016.\n11.7 Krajský súd navyše tým, že posudzoval napadnutý príkaz okresného súdu podľa\njeho obsahu a že o podaní sťažovateľa proti napadnutému príkazu okresného súdu konal ako\no sťažnosti podľa § 148 ods. 4 Trestného poriadku, zároveň uznal odklad vykonateľnosti\n19\n\nnapadnutého príkazu [a teda aj z tohto dôvodu (t. j. nad rámec už popísaných dôvodov\ntýkajúcich sa obsahu napadnutého príkazu a splnenia materiálnych predpokladov pre\nnariadenie pozorovania sťažovateľa v zdravotníckom zariadení) nemohlo dôjsť opísaným\nformálnym pochybením okresného súdu k zásahu do ústavného hmotného práva\nsťažovateľa na osobnú slobodu, keďže sťažovateľ nebol verejnomocensky nútený na\nzáklade napadnutého príkazu okresného súdu po podaní sťažnosti, o ktorej riadne konal\nkrajský súd, nastúpiť na pozorovanie do zdravotníckeho zariadenia – napadnutý príkaz\nokresného súdu nebol z dôvodu podania sťažnosti a konania krajského súdu o nej\nvykonateľný]. Sťažovateľ však medzičasom dobrovoľne nastúpil na pozorovanie do\nzdravotníckeho zariadenia, a preto krajský súd po prijatí uvedeného uznesenia vydal aj\nnapadnutý príkaz na prepustenie sťažovateľa zo zdravotníckeho zariadenia.\n11.8 Správne potom krajský súd uvádza, že čo sa týka odôvodnenia napadnutého\npríkazu krajského súdu, napadnutým príkazom krajský súd nerozhodoval o sťažnosti\nsťažovateľa, nerozhodoval ním vo veci, keďže vo veci samej už predtým rozhodol\nuznesením č. k. 4 Tos 28/2016-815 zo 7. decembra 2016 (ktorým vyhovel sťažnosti\nsťažovateľa). Napadnutý príkaz teda odôvodnenie nemusel obsahovať (napadnutý príkaz\nkrajského súdu predstavuje len technicko-organizačné rozhodnutie určené zdravotníckemu\nústavu, logicky nadväzujúce na spomínané uznesenie krajského súdu) a navyše aj podľa\n§ 181 ods. 2 Trestného poriadku písomné vyhotovenie príkazu musí obsahovať\nodôvodnenie len vtedy, kde to zákon výslovne ustanovuje, čo nebol prípad prerokúvanej\nveci sťažovateľa, keďže zákon (Trestný poriadok) odôvodniť takýto napadnutý príkaz\nkrajského súdu neukladá. Napadnutým príkazom nemohlo dôjsť k porušeniu procesných\nústavných práv sťažovateľa z dôvodu sťažovateľom namietanej absencie odôvodnenia\nnapadnutého príkazu krajského súdu.\nZáver\n12. Ústavný súd v závere posúdil, že dôvody, ktoré ho viedli ku konštatovaniu\no neporušení označených ústavných práv sťažovateľa napadnutým príkazom okresného\nsúdu a napadnutým príkazom krajského súdu, by boli spôsobilé založiť dôvod odmietnutia\n\n20\n\nsťažnosti sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní, konkrétne ide o dôvody zakladajúce\nzjavnú neopodstatnenosť sťažnosti.\n12.1 Ústavný súd však najmä vzhľadom na tvrdenia sťažovateľa o absencii zrušenia\nnapadnutého príkazu okresného súdu a nevedomosti ústavného súdu o existencii uznesenia\nkrajského súdu č. k. 4 Tos 28/2016-815 zo 7. decembra 2016 bol povinný si pre náležité\na úplné zistenie právneho stavu veci vyžiadať na vec sa vzťahujúci spis okresného súdu\na zároveň dať možnosť všetkým účastníkom konania pred ústavným súdom sa\nplnohodnotne vyjadriť k sťažnosti.\n12.2 Na základe záverov prezentovaných v náleze ústavný súd uzatvára, že\nnapadnutým príkazom okresného súdu a napadnutým príkazom krajského súdu nedošlo\nk porušeniu sťažovateľom označených ústavných práv. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako\nto je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 12. apríla 2017\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "príkaz", "duševná porucha/choroba-skúmanie duševného stavu", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na osobnú slobodu", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "duševná porucha/choroba-skúmanie duševného stavu", "príkaz", "sťažnosť", "trestné konanie", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na osobnú slobodu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:0f24f4a0-a515-4766-9ad2-46b654febefb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.60.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 60/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 60/2016 z 28. 1. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-01-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.60.2016.1"}, {"guid": "2d56e780-9418-4abb-a05b-edeab0f0f08b:70371c55-3c43-4cb1-b57d-f7fd1e457db5", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2016:6214010131.1", "spisova_znacka": "4Tos/13/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 4Tos/13/2016 z 19. 4. 2016", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2016-04-19", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6214010131.1"}, {"guid": "200d0473-dafa-42fe-858a-af21067c3d26:a2e9d4fc-9c8e-4129-a8ac-fabd1c435110", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2014:6712010222.1", "spisova_znacka": "4To/28/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 4To/28/2014 z 29. 4. 2014", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2014-04-29", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2014:6712010222.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:536c8ab9-0538-429f-abc8-c86016e89dd1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.489.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 489/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 489/2019 z 3. 12. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-12-03", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.489.2019.1"}, {"guid": "ussr:ec028287-c62a-48e3-906d-2187a051b28e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.59.2019.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 59/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 59/2019 z 2. 7. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-07-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.59.2019.2"}]}