{"guid": "ussr:be65f1b7-2546-458d-ae7f-7c49e78730c5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.6.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 6/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 6/2017 z 11. 1. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 11. januára 2017, sp. zn. II. ÚS 6/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.6.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2017-01-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/be65f1b7-2546-458d-ae7f-7c49e78730c5", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.6.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.6.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.6.2017.1/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 6/2017-14\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. januára 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Futej & Partners, s. r. o.,\nRadlinského 2, Bratislava, v mene ktorej koná JUDr. Daniel Futej, CSc., vo veci\nnamietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 221/2015 z 29. septembra\n2016, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 684/2014, 4 Co 716/2014\nz 25. marca 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. novembra\n2016 doručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou\n\nnamieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\n\nlen „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 221/2015 z 29. septembra 2016, ako aj rozsudkom Krajského\nsúdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 684/2014, 4 Co 716/2014\nz 25. marca 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 15. novembra 2016.\nZo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný\nsúd“) č. k. 16 C 23/2012-169 z 3. júla 2014 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa ako žalobcu\nproti Slovenskej republike, zastúpenej Národnou bankou Slovenska (ďalej aj „žalovaná“\nalebo „NBS“), o náhradu škody vo výške 1 707,71 € s prísl.\nRozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 684/2014-226, 4 Co 716/2014 z 25. marca\n2015 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn.\n1 Cdo 221/2015 z 29. septembra 2016 bolo dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského\nsúdu odmietnuté. Uznesenie najvyššieho súdu bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa\ndoručené 20. októbra 2016.\nSťažovateľ vložil svoje peňažné prostriedky do PODIELOVÉHO DRUŽSTVA\nSLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „družstvo“) ako jeho člen. Družstvo zhromažďovalo\npeňažné prostriedky od členov a zabezpečovalo ich zhodnocovanie v zmysle zákona\nč. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov. Družstvo\nmalo danú činnosť vykonávať na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt v zmysle\n§ 126 zákona o cenných papieroch, na základe zverejneného prospektu investície\nschváleného Národnou bankou Slovenska.\nDružstvo na zhodnocovanie peňažných prostriedkov používalo výhradne služby\nspoločnosti CAPITAL INVEST o. c. p., a. s. (ďalej len „obchodník s cennými papiermi“),\nktorá vykonávala činnosť do 1. marca 2011, kedy jej NBS odobrala povolenie na\nposkytovanie investičných služieb.\nNadobúdanie majetkových hodnôt a ich spravovanie upravovala zmluva uzatvorená\nmedzi družstvom a obchodníkom s cennými papiermi. Miera zhodnotenia peňažných\n\n2\n\nprostriedkov vložených sťažovateľom do družstva mala byť 8 % ročne (garantovaná výška\nzhodnotenia).\nNad činnosťou družstva a obchodníka s cennými papiermi mala zákonnú právomoc\nvykonávať dohľad NBS, a to v zmysle ustanovenia § 136 a nasl. zákona o cenných\npapieroch. Kompetencie dohľadu jej vyplývali aj podľa zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska v znení neskorších predpisov.\nSťažovateľ viacnásobne v priebehu súdneho konania poukazoval na to, že peňažné\nprostriedky vložil do družstva výhradne z dôvodu, že sa spoliehal na to, že družstvo\na obchodník s cennými papiermi sú subjekty, nad ktorými vykonáva dohľad NBS, čo malo\nzabezpečiť ich riadne fungovanie, ochránenie a zhodnotenie jeho peňažných prostriedkov.\nNa základe informácií od družstva sa sťažovateľ v máji 2010 dozvedel, že obchodník\ns cennými papiermi k 30. aprílu 2010 skončil činnosť pre družstvo, neodovzdal družstvu\nžiadne portfólio, ale ani zverené finančné prostriedky, a že preto družstvo nemá prostriedky\nna výplatu sťažovateľom zverených peňazí vrátane ich zhodnotenia. V tejto súvislosti\nsťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že nemal vedomosť o tom, že môže dôjsť k škode na\njeho investícii. Družstvo totiž tvrdilo, že obchodník s cennými papiermi predkladal\nvyúčtovania nenasvedčujúce neplneniu záväzkov.\nV dôsledku nezákonného konania obchodníka s cennými papiermi sťažovateľovi\nvznikla škoda, ktorá predstavuje sumu, o ktorú sa zmenšil majetok sťažovateľa, pretože túto\nsumu mu družstvo nevrátilo a ani nevráti.\nOkresný súd žalobu sťažovateľa zamietol z dôvodu, že sťažovateľ údajne\nnepreukázal vznik škody. V tejto súvislosti vychádzal z rozhodnutia najvyššieho súdu\nsp. zn. 4 Cz 110/84, ktoré označil za ustálenú súdnu judikatúru. Poukázal na skutočnosť, že\nnárok na náhradu škody je údajne možné uplatniť voči štátu až vtedy, ak nemožno\ndosiahnuť uspokojenie pohľadávky voči dlžníkovi (družstvu) z iného titulu. Preto kým\nsťažovateľ nepreukáže bezúspešné domáhanie sa úhrady svojej pohľadávky voči družstvu,\nnie je daný predpoklad zodpovednosti žalovanej. Nárok sťažovateľa mal byť teda uplatnený\npredčasne, lebo konkurzné konanie voči družstvu dosiaľ nie je ukončené a vzhľadom na\njeho stav nie je možné jednoznačne konštatovať vylúčenie možnosti uspokojenia\npohľadávky sťažovateľa voči družstvu v konkurze. Okrem toho sťažovateľ nepreukázal\n\n3\n\nnesprávny úradný postup NBS, pretože táto mala povinnosť vykonávať dohľad iba\nv obmedzenom rozsahu spočívajúcom v kontrole plnenia povinností vyhlasovateľa ponuky\nmajetkových hodnôt podľa zákona o cenných papieroch. NBS údajne nemala právomoc\nvykonávať dohľad nad celkovou činnosťou družstva. Navyše sťažovateľovi údajne nemohla\nvzniknúť škoda v príčinnej súvislosti s konaním obchodníka s cennými papiermi, keďže\nsťažovateľ nebol v žiadnom záväzkovom či inom vzťahu s obchodníkom s cennými\npapiermi.\nNa základe odvolania sťažovateľa (z dôvodov, ktoré sťažovateľ podrobne uvádza)\nrozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 684/2014-226, 4 Co 716/2014 z 25. marca 2015 bol\nrozsudok okresného súdu potvrdený.\nPodľa názoru krajského súdu povinnosť aktualizovať prospekt investície bola\ndružstvu uložená až od 1. januára 2009, družstvo malo povinnosť dodržiavať prospekt až po\n1. júni 2010, skúmanie rizikovosti portfólia nebolo zákonnou povinnosťou družstva, a preto\nani nebolo povinnosťou NBS v uvedených smeroch na činnosť družstva dohliadať.\nZo zmluvy medzi družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplývalo, že tento\nobchodoval vo vlastnom mene na účet družstva, a preto riziko nieslo družstvo, ktoré dávalo\npokyny na nákup či predaj toho-ktorého finančného nástroja. Zodpovednosť žalovanej\nnemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči družstvu či\nsekundárnu zodpovednosť družstva voči sťažovateľovi. Platí tiež, že sťažovateľ sa nemôže\ndomáhať náhrady škody voči žalovanej za nesprávny úradný postup NBS. Nie je možné za\nnesprávny úradný postup považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci či\naplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od toho, čo\nočakáva účastník, ktorého práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.\nNBS svojím postupom neporušila povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci postupovala\nv rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom. Napokon je podľa krajského súdu\npodstatné, že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom môže byť\nvoči žalovanej uplatnený až vtedy, ak sťažovateľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej\npohľadávky v konkurznom konaní. Nárok na náhradu škody od žalovanej by mohol\nsťažovateľ uplatniť až vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal jej vydania\nv konkurznom konaní, pretože existencia pohľadávky uplatnenej v konkurznom konaní\n\n4\n\nvylučuje vznik škody. Nie je pritom daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti žalovanej za\nškodu, a to existencia samotnej škody.\nV dovolaní, ktoré sťažovateľ podal proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu,\nuviedol, že ho podáva na základe § 237 písm. f) v spojení s § 241 ods. 2 písm. a), b) a c)\nObčianskeho súdneho poriadku, pričom v dovolaní tvrdil, že rozsudok krajského súdu (ale\naj okresného súdu) je vecne aj právne nesprávny a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá\nmala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Namietal tiež, že krajský súd rozhodol\nsvojvoľne (arbitrárne) a formalisticky. Judikatúru, ktorú považoval za vhodnú, citoval, ale\nostatnú a rovnako dôležitú zamlčal alebo ju ani nespomenul. Rozsudok krajského súdu\nnevychádza z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich skutočností a je\nzaložený na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, keďže zistenia vychádzajú\nz neúplného dokazovania. V ďalšom sťažovateľ podrobne uvádza, v čom konkrétne treba\nvidieť nesprávnosť skutkových a právnych záverov krajského súdu.\nUznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 221/2015 z 29. septembra 2016 bolo\ndovolanie sťažovateľa odmietnuté. Podľa názoru najvyššieho súdu podané dovolanie by\nbolo procesne prípustné, len ak v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo\nk procesnej vade uvedenej v ustanovení § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Povinnosť\nskúmať, či v konaní nedošlo k niektorej z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia\n§ 242 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľ namietal, že v konaní došlo\nk procesnej vade v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. O procesnú vadu\nv zmysle tohto ustanovenia ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore\nso zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a týmto\npostupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. V prípade neúplnosti alebo\nnesprávnosti skutkových zistení nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi\nnajvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania podľa § 237\npísm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Táto môže viesť k tzv. inej procesnej vade majúcej\nza následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho\nporiadku]. Vadu takejto povahy možno úspešne uplatniť iba v procesne prípustnom\ndovolaní. Samotná tzv. iná vada prípustnosť dovolania nezakladá. Postup súdu, ktorý\n\n5\n\nv priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhnuté dôkazy alebo vykonal iné\ndôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f)\nObčianskeho súdneho poriadku, lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť\nkonať pred súdom. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je takouto vadou. Pokiaľ súd\nnesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, jeho rozhodnutie môže byť z tohto\ndôvodu nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania\nv zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Taktiež ak súd nevykoná dokazovanie\ntakým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej vade, ktorá však prípustnosť\ndovolania nezakladá. Samotné neprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania\nnezakladá, lebo je iba relevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno uplatniť v procesne\nprípustnom dovolaní.\nPodľa názoru sťažovateľa rozsudok krajského súdu je postavený na právnych\na skutkových záveroch, ktoré sú nepodložené a arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné. Nápravou rozsudku krajského súdu sa najvyšší súd\nodmietol zaoberať, keď vyhodnotil dovolanie ako neprijateľné (správne má byť zrejme\n„neprípustné“, pozn.). Zo strany najvyššieho súdu a krajského súdu sa tak nerešpektoval\nústavný príkaz minimalizovať formalistický výklad práva, a to najmä v otázkach limitácie\ndohľadu zo strany NBS, nahrádzania zodpovednosti žalovanej primárnou zodpovednosťou\nobchodníka s cennými papiermi voči družstvu, či družstva voči sťažovateľovi a subsidiarity\nuplatneného nároku voči žalovanej vo vzťahu k pohľadávke uplatnenej sťažovateľom\nv konkurznom konaní voči družstvu. Konkrétne pripomienky vo vzťahu k uvedeným\notázkam sťažovateľ v ďalšom podrobne rozvádza.\nSťažovateľ dospieva napokon k záveru, že najvyšší súd svojím uznesením vybočil\nz ústavných medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Najvyšší súd de facto\nodmietol právo sťažovateľa na súdnu ochranu a vytvoril mu prekážku v prístupe\nk spravodlivosti. Ide o zásah do práva sťažovateľa na spravodlivý proces.\nPodľa sťažovateľa zásahom do práva na spravodlivý proces je aj to, že najvyšší súd\nnedostatočne odôvodnil svoj záver, hoci právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa\nv sebe nepochybne aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z odôvodnenia uznesenia\n\n6\n\nnajvyššieho súdu vyplýva, že podané dovolanie bolo odmietnuté s poukazom na to, že je\nneprípustné, keďže sťažovateľom namietaná procesná vada, ale ani iné vady nevyšli najavo.\nSťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné\nza procesnú vadu v zmysle platnej právnej úpravy považovať. Z odôvodnenia uznesenia\nrovnako nie je zrejmé, akých úvah sa najvyšší súd pri odmietnutí dovolania pridržiaval.\nSťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 1Cdo/221/2015 zo dňa 29.09.2016 a rozsudkom Krajského súdu\nv Bratislave sp. zn. 4Co/684/2014, 4Co/716/2014 zo dňa 25.03.2015 porušené bolo.\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 1Cdo/221/2015 zo dňa\n29.09.2016 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/684/2014, 4Co/716/2014\nzo dňa 25.03.2015 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie\nkonanie a rozhodnutie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť\nSťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do 10 dní od\nprávoplatnosti tohto rozhodnutia.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\n\n7\n\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\nSťažnosť v časti smerujúcej pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6\nods. 1 dohovoru proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.\n1 Cdo 221/2015 a jeho uzneseniu z 29. septembra 2016 treba považovať za zjavne\nneopodstatnenú.\nO zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho\nrozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne\nz iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri\npredbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho\nprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\n\n8\n\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nPodľa názoru sťažovateľa uznesenie najvyššieho súdu nerešpektuje ústavný príkaz\nminimalizovať formalistický výklad práva týkajúci sa rozhodujúcich skutkových a právnych\nokolností prípadu, vybočuje z ústavných medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany\npráva a znamená vlastne odmietnutie práva sťažovateľa na súdnu ochranu. Okrem toho\nuznesenie nie je dostatočným spôsobom odôvodnené, keďže nie je z neho zrejmé, čo možno\npovažovať za procesnú vadu v zmysle platnej právnej úpravy.\nÚstavný súd je toho názoru, že závery najvyššieho súdu treba v otázke prípustnosti\ndovolania považovať za dostatočné, zodpovedajúce dlhoročnej konštantnej judikatúre,\na preto aj plne presvedčivé. Argumentácia najvyššieho súdu ani v najmenšom nejaví\nznámky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec\nodlišný názor, sama osebe bez ďalšieho nezakladá porušenie označených práv.\nNajvyšší súd vychádza zo správnej (ani sťažovateľom nespochybnenej) premisy,\npodľa ktorej v danej veci možno prípustnosť dovolania vyvodiť len z ustanovenia § 237\n(od 1. januára 2016 § 237 ods. 1) Občianskeho súdneho poriadku, keďže dovolanie\nsmerovalo proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu a nešlo o žiaden z prípadov\nuvedených v ustanovení § 238 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku. Rovnako je\nnepochybné, že dovolanie, ktorého prípustnosť sa opiera o ustanovenie § 237, možno\nodôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 [§ 241 ods. 2 písm. a)]\nObčianskeho súdneho poriadku.\n\n9\n\nSťažovateľ prípustnosť dovolania síce oprel o ustanovenie § 237 písm. f)\nObčianskeho súdneho poriadku (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť\nkonať pred súdom), avšak dovolanie neodôvodnil uvedením konkrétnych skutočností,\nz ktorých by odňatie možnosti konať pred súdom vyplývalo [teda v zmysle § 241 ods. 2\npísm. a) Občianskeho súdneho poriadku], pretože v skutočnosti namietal nesprávne\nskutkové a právne závery okresného súdu a krajského súdu, teda dôvody subsumovateľné\npod ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b) a c) Občianskeho súdneho poriadku. Tieto dovolacie\ndôvody však možno právne relevantným spôsobom uplatňovať iba v prípade dovolania,\nktorého prípustnosť sa opiera o ustanovenie § 238, resp. § 239 Občianskeho súdneho\nporiadku.\nZ uvedeného rámca režimu prípustnosti dovolania, ako aj vzájomného vzťahu medzi\nprípustnosťou dovolania a uplatniteľnými dovolacími dôvodmi možno uzavrieť, že\ndovolanie sťažovateľa sa javilo už na prvý pohľad ako jednoznačne neprípustné, a tak ho\nv konečnom dôsledku najvyšší súd napokon aj posúdil.\nUznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať za formalistické, keďže námietkou\nnesprávneho skutkového a právneho posúdenia rozhodujúcich skutočností sa vzhľadom na\nexistujúcu právnu úpravu dovolacieho konania nemal právo zapodievať. Práve opačne,\nz medzí svojich právomocí by vybočil vtedy, keby sa zaoberal správnosťou skutkových\na právnych záverov nižších súdov. Tak medze prípustnosti dovolania, ako aj medze vlastnej\nprieskumnej právomoci zdôvodnil v dostatočnej, výstižnej a presvedčivej podobe.\nSťažnosť v časti smerujúcej pre porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru\nproti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 684/2014, 4 Co 716/2014\na jeho rozsudku z 25. marca 2016 treba považovať za oneskorene podanú.\nPodľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ\nnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu\njeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ\noprávnený podľa osobitných predpisov.\n\n10\n\nPodľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch\nmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom\nzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ\nmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.\nHoci ústavnému súdu nie je známe, kedy presne nadobudol právoplatnosť rozsudok\nkrajského súdu č. k. 4 Co 684/2014-226, 4 Co 716/2014 z 25. marca 2015, dá sa bezpečne\nusúdiť, že k tomu muselo dôjsť ešte v roku 2015. Vyplýva to celkom nepochybne\nzo skutočnosti, že dovolanie sťažovateľa proti právoplatnému rozsudku krajského súdu bolo\npodané v roku 2015, pretože na najvyššom súde sa dovolacie konanie viedlo pod sp. zn.\n1 Cdo 221/2015.\nZa uvedeného stavu sťažnosť ústavnému súdu odovzdanú na poštovú prepravu\n15. novembra 2016 treba považovať za oneskorene podanú.\nZ podanej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ začiatok plynutia zákonnej\ndvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde odvodzuje z dátumu\ndoručenia uznesenia najvyššieho súdu jeho právnemu zástupcovi (20. októbra 2016).\nVo všeobecnej rovine možno so sťažovateľom súhlasiť v tom, že v prípade podania\ndovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu treba spravidla považovať za včas podanú\nsťažnosť ústavnému súdu tak vo vzťahu voči rozhodnutiu odvolacieho súdu, ako aj voči\nrozhodnutiu dovolacieho súdu, ak je sťažnosť podaná v dvojmesačnej lehote počítanej od\ndoručenia rozhodnutia dovolacieho súdu. Vyplýva to z ustanovenia § 53 ods. 3 v spojení\ns ustanovením § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Podanie dovolania ako účinného\nmimoriadneho opravného prostriedku odďaľuje začiatok plynutia lehoty podľa § 53 ods. 3\nzákona o ústavnom súde vo vzťahu k odvolaciemu rozhodnutiu do momentu doručenia\nrozhodnutia, resp. momentu právoplatnosti dovolacieho rozhodnutia.\nUvedený zásadný záver však nemôže platiť v prípade, keď ide o dovolanie, ktoré je\nvzhľadom na konštrukciu jeho argumentácie už na prvý pohľad neprípustné. V takomto\n\n11\n\nprípade nemožno dovolanie (z materiálneho hľadiska) považovať za účinný mimoriadny\nopravný prostriedok v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.\nÚstavný súd poukazuje aj na svoj právny názor (m. m. napr. IV. ÚS 49/2010), podľa\nktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne\npodanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy možno takúto sťažnosť považovať za\nprípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude\npovažovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému\nrozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú\n(k tomu porovnaj aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bulena a spol.\nproti Českej republike a rozhodnutie uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného\nsúdu Českej republiky; zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.).\nBerúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva\nz výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. januára 2017\n\n12", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-prípustnosť", "dokazovanie-opomenutie dôkazov (nevykonanie dôkazov)"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a45aaaf1-7afa-49fa-8b4a-0e449d233479", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/2010 z 5. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-05", "citacie_n": 407, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a45aaaf1-7afa-49fa-8b4a-0e449d233479"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "5c058100-bc6d-4b95-adb5-bb16b644e412:c623eb9f-70c9-4bd1-9d97-5154a1e01691", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:1014893577.1", "spisova_znacka": "4Co/716/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/716/2014 z 24. 3. 2015", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2015-03-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1014893577.1"}, {"guid": "e88e472b-994f-4725-8341-cd570087aa1b:8be46942-fb47-4224-bc36-a04a35137bd8", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2014:3814204879.1", "spisova_znacka": "4Co/684/2014", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/684/2014 z 23. 7. 2014", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2014-07-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3814204879.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:937131a8-a745-462c-83e7-34b53dc3a9cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.448.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 448/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 448/2017 z 6. 7. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-07-06", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.448.2017.1"}, {"guid": "ussr:4c4515ed-2e8d-4b17-a323-6504cca65229", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.327.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 327/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 327/2017 z 18. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.327.2017.1"}, {"guid": "ussr:76bcee65-c8ee-41e8-920f-1616b82f70b7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.280.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 280/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 280/2017 z 26. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.280.2017.1"}, {"guid": "ussr:0e3882b5-8884-4c78-9248-2cba96aed40b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.130.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 130/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 130/2017 z 1. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-01", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.130.2017.1"}]}