{"guid": "ussr:95911902-87fd-4e51-a876-1b730ea98d71", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.598.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 598/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 598/2017 z 6. 10. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 6. októbra 2017, sp. zn. II. ÚS 598/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.598.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2017-10-06", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/95911902-87fd-4e51-a876-1b730ea98d71", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.598.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.598.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.598.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 598/2017-11\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom Mgr. Otom Salokym, Hlavná 94, Prešov,\nktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3\nÚstavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní\nvedenom pod sp. zn. 5 Cdo 6/2016 a jeho uznesením z 25. januára 2017, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2017\ndoručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“),\n\nzastúpeného advokátom Mgr. Otom Salokym, Hlavná 94, Prešov, ktorou namieta porušenie\nzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n\n„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 6/2016 a jeho uznesením\nz 25. januára 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ podal Okresnému\nsúdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) 13. februára 2014 žalobu, ktorou sa proti obci\nChminianska Nová Ves domáhal vydania bezdôvodného obohatenia v sume 224 044,98 €.\nDňa 4. marca 2014 sťažovateľ požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov v celom\nrozsahu, avšak okresný súd mu uznesením sp. zn. 10 C 53/2014 z 13. marca 2014\nnevyhovel. Na základe sťažovateľom podaného odvolania Krajský súd v Prešove (ďalej len\n„krajský súd“) uznesením sp. zn. 20 Co 185/2014 z 30. septembra 2014 uznesenie\nprvostupňového\n\nsúdu\n\nzmenil\n\na priznal mu oslobodenie\n\nod\n\nsúdnych\n\npoplatkov\n\nnad sumu 300 €.\nOkresný súd následne sťažovateľa 6. novembra 2014 vyzval na zaplatenie súdneho\npoplatku v sume 300 € s poučením, že v prípade jeho nezaplatenia konanie zastaví.\nAj napriek tomu, že výzva na zaplatenie súdneho poplatku bola právnemu zástupcovi\nsťažovateľa doručená 14. novembra 2014, k úhrade súdneho poplatku do dňa vyhotovenia\nuznesenia prvostupňového súdu o zastavení konania nedošlo. Na základe uvedeného\nokresný súd konanie vedené pod sp. zn. 10 C 53/2014 uznesením č. k. 10 C 53/2014-51\nz 31. marca 2015 zastavil (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 31. marca 2015“).\nNa\n\nzáklade\n\nz 31. marca 2015\n\nodvolania\npotvrdené\n\nsťažovateľa\n\nbolo\n\nako\n\nsprávne\n\nvecne\n\nuznesenie\n\nprvostupňového\n\nuznesením\n\nkrajského\n\nsúdu\nsúdu\n\nsp. zn. 7 Co 227/2015 z 19. augusta 2015 (ďalej len „uznesenie krajského súdu\nz 19. augusta\n\n2015“).\n\nDovolanie\n\nsťažovateľa\n\nproti\n\nuzneseniu\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nz 19. augusta 2015 najvyšší súd odmietol ako procesne neprípustné v súlade s § 447 písm. c)\nCivilného sporového poriadku.\nSťažovateľ uvádza, že v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu z 31. marca 2015\nzdôraznil jeho neschopnosť naraz uhradiť celú sumu súdneho poplatku a zároveň poukázal\nna samotné procesné úkony, ktoré v konaní o jeho žalobe už boli vykonané. Z uvedeného\n\n2\n\nďalej vyvodzuje, že podľa obsahu mal okresný súd v čase doručenia odvolania posúdiť jeho\nodvolanie ako novú žiadosť o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, príp. uznesenie\no zastavení zrušiť z dôvodu, že už vo veci začal konať.\nSťažovateľ ďalej zdôrazňuje, že krajský súd mal informácie o tom, že v pokladni\nokresného súdu už uhradil sumu 220 €, a tým uhradil „poplatok za návrh stanovený\nUznesením 20 C 185/2014-42... Z § 114 ods. 1 a 2 OSP jednoznačne vyplýva, že súd zašle\nžalobný návrh odporcovi označenom v návrhu až po tom, keď neodmietne návrh\nz procesných dôvodov, a to rozhodnutím o zastavení konania. Ak súd napriek neuhradeniu\nsúdneho poplatku doručil žalovanému odporcovi moju žalobu, konanie bolo začaté, navyše\nžalovaný reagoval nejakou obranou a súdu bolo v čase zastavovania konania zrejmé, že\npoplatok splácam, teda bude zaplatený.“.\nPodľa sťažovateľa postupom všeobecných súdov konajúcich v jeho veci došlo\nk porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ argumentuje aj\ntým, že „selektovanie žiadateľov o prejednanie veci pred súdom, je diskriminácia a pri\nuplatňovaní svojho práva na súdnu ochranu som diskriminovaný z titulu postavenia\n(nie som nositeľ verejného záujmu) ako aj sociálneho postavenia (nie som v hmotnej núdzi)\na majetku (mám finančný príjem a majetok, ale nemám a nie som schopný v krátkom\nstanovenom čase zaplatiť poplatok z návrh v stanovenej výške z vlastných zdrojov)“.\nNa základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie rozhodol o nej nálezom tak, že vysloví porušenie základných\npráv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, napadnuté uznesenie\nnajvyššieho súdu zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a zároveň mu prizná\núhradu trov konania.\n\n3\n\nSťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd vydal „predbežné opatrenie, ktorým\npozastaví právoplatnosť a účinnosť Uznesenia NS č. 5 Cdo/6/2016 zo dňa 25. 01. 2017,\nktorým ma NS zaviazal k úhrade trov konania vo výške 100 % odporcovi“.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nZ § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.\nPodľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď\nnapadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci\nnemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,\n\n4\n\na to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých\nsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať\nsťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí\nna ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,\nIII. ÚS 198/07).\nII.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47\nods. 3 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal\njeho vydaniu\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nV súlade s čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.\nÚstavný súd poukazuje v nadväznosti na námietky sťažovateľa, ktorými spochybňuje\nústavnú udržateľnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a postupu,\nktorý predchádzal jeho vydaniu, na tú časť svojej konštantnej judikatúry, v ktorej\nopakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124\nústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. V súvislosti so svojím ústavným\npostavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach\npatriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou\ninštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom\nbol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\nvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti\núčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\n\n5\n\no ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže\nústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne\nnedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,\na zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody\n(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo\naplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa\njeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel\na význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení zdôraznil, že dovolaním je napadnuté\nrozhodnutie vo veci trov konania, u ktorého je prípustnosť dovolania podľa v tom čase\nplatného a účinného § 239 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)\nvylúčená, a v ďalšom sa zameral na preskúmanie existencie vád zmätočnosti podľa § 237\nods. 1 OSP. Dovolateľ v dovolaní tvrdil existenciu procesnej vady podľa § 237 ods. 1\npísm. f) OSP a namietal, že všeobecné súdy nesprávne zastavili konanie o celom\nuplatnenom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, pokiaľ došlo k čiastočnej úhrade\nsúdneho poplatku za žalobu.\nPreskúmaním právnej úpravy § 10 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady\nč. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení účinnom\ndo 31. decembra 2003 a v znení účinnom do 30. júna 2016 (ďalej len „zákon o súdnych\npoplatkoch“) najvyšší súd dospel k záveru, že platná právna úprava nepotvrdzuje úmysel\nzákonodarcu zmeniť dovtedajší náhľad na požiadavku zaplatenia súdneho poplatku\nv správne predpísanej (vyrubenej) výške pod následkom zastavenia konania.\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení pritom zvýraznil, že «Zmena právnej úpravy\nustanovenia § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. od 1. januára 2004 ani platná právna\núprava v čase rozhodovania súdov v tejto veci do 19. augusta 2015 (právny stav platný do\n30. júna 2016) nepotvrdzuje úmysel zákonodarcu zmeniť dovtedajší náhľad (do 31.\ndecembra 2003) na požiadavku zaplatenia súdneho poplatku v správne predpísanej\n(vyrubenej) výške pod následkom zastavenia konania. Podľa názoru dovolacieho súdu sa\n\n6\n\nuvádzané zmeny právnej úpravy ustanovenia § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. po 31.\ndecembri 2003 zamerali na spresnenie interpretácie textu právnej normy - „podaním\nnávrhu na začatie konania“ - tento neskôr rozšírili už aj na - „podaním návrhu na začatie\nkonania, odvolania alebo dovolania“ - napokon ho zúžili už len na - „podaním návrhu na\nzačatie konania alebo dovolania“, reagujúc na požiadavky o určitosti poplatkovo právnych\nnoriem v kontexte nesplnenia poplatkovej povinnosti vznikajúcej podaním odvolania a\ndovolania. Pokiaľ by tu malo ísť o zmenu dovtedajšej filozofie právnej úpravy a jej\njudikatúry (trvajúcej na požiadavke riadneho a úplného splnenia poplatkovej povinnosti)\ntáto by bola premietnutá jednak v dôvodovej správe k prijatým zmenám zákona, čo sa\nnestalo (porovnaj napr. dôvodovú správu k zákonu č. 531/2003 Z. z., číslo 61, parlamentná\ntlač. č. 531 dostupné na http://www.nrsr.sk/ web/Default.aspx?sid =zakony/ cpt& Zak\nZborID =13 & Cis Obdobia=3&ID=351) a súčasne by bol aspekt čiastočného splnenia\npoplatkovej povinnosti a jeho dopad na prípadné konanie (v možnosti jeho pokračovania v\nobmedzenom rozsahu) zreteľne vyjadrený v samotnom texte ustanovenia § 10 zákona č.\n71/1992 Zb... Je potrebné uviesť, že zákon o súdnych poplatkoch čiastočné splnenie\npoplatkovej povinnosti bez ďalšieho (automaticky) nepriradzuje k žiadnej časti uplatnenému\nnároku a to ani pokiaľ ide o peniazmi vyjadrené nároky, nehladiac na to, že napríklad pri\nžalobách o určení práva, či právneho vzťahu je to obzvlášť problematické. V sporovom\nkonaní (čo je aj tento prípad) platí pravidlo, že so žalobou smie disponovať výlučne len\nžalobca (dominus litis), nie však súd. Pokiaľ právny predpis neustanovuje niečo iné, nemôže\nsúd z čiastočného splnenia poplatkovej povinnosti vyvodzovať právne následky pre niektorú\nčasť žalobou uplatneného nároku. V normatívnej rovine nenachádzame oporu pre prípadné\nnázory, ktoré čiastočnému splneniu poplatkovej povinnosti pripisujú domnelé účinky\nspäťvzatia žaloby nad rámec splnenej poplatkovej povinnosti spojené s oprávnením súdu\nzastaviť konanie len v určitej časti uplatneného nároku. Rešpektovanie tohto pravidla je\nvyjadrením zmyslu takej interpretácie pôvodnej i súčasnej právnej úpravy ustanovenia § 10\nods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., že pokiaľ nebude súdny poplatok zaplatený v súdom\npožadovanej (a zákonom zodpovedajúcej) výške, súd musí konanie o celom uplatnenom\nnároku zastaviť; pritom nie je významné v akej výške ešte zostal súdny poplatok neuhradený\na ani to, či poplatníkovi (ne)bolo prípadne súdom priznané čiastočné oslobodenie od\nplatenia súdnych poplatkov (§ 138 O. s. p., resp. § 254 CSP). Dovolací súd v tejto veci\n\n7\n\nrešpektuje doterajšiu judikatúru (R 22/98) a nenachádza dôvody, pre ktoré by sa mal od nej\nodkloniť; v dôsledku rozhodnutí najvyššieho súdu... (sp. zn. 3 Cdo 20/2014, sp. zn. 4 Cdo\n227/2014) ju považuje naďalej za ustálenú a neprekonanú (precedentnú). Rozhodnutie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 1/2009 z 28. januára 2009 predstavuje\nojedinelý prípad vybočenia z doterajšej judikatúry a jeho závery nezaznamenali podľa\nnázoru dovolacieho súdu relevanciu hodnú nasledovania v rozhodovacej praxi všeobecných\nsúdov.“.\nV ďalšej časti napadnutého uznesenia dovolací súd poukazuje aj na vec sťažovateľa\naplikovateľnú judikatúru českého ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva\na v tejto súvislosti uvádza, že «sa... stotožňuje s názorom vysloveným v náleze Ústavného\nsúdu Českej republiky zo 16. marca 2000 sp. zn. III. ÚS 59/2000, že platobná nedisciplína\núčastníka konania už je sama osebe očividne nežiaduca, okrem iného preto, lebo všeobecné\nsúdy v ich agende zbytočne zaťažuje, a ak účastník konania v tejto nedisciplíne napriek\nvýzve a upozorneniu na procesné dôsledky spojené s nedodržaním výzvy pokračuje, ide\no konanie (opomenutie), za ktoré musí niesť procesnú zodpovednosť, najmä ak bola lehota\nustanovená všeobecným súdom dostatočná. Povinnosť zaplatiť súdny poplatok v súvislosti\ns podaním žaloby k civilnému súdu nemôže byť považované za obmedzenie práva na prístup\nk súdu, ktoré by bolo v rozpore s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (napr. Kreuz proti Poľsku, rozsudok, z 19. júna 2001, č. 28249/95,\n§ 60). ESĽP zároveň upozornil, že tí, ktorí zámerne „nafukujú“ výšku svojich nárokov\nna odškodnenie, nemôžu očakávať, že budú celkom oslobodení od súdnych poplatkov alebo\nod požiadavky prispieť primeranou čiastkou k nákladom konania o žalobe (napr. Kupiec\nproti Poľsku, rozsudok, zo 14. septembra 2010, č. 275/02, § 45)...».\nV nadväznosti na citované najvyšší súd formuluje v napadnutom uznesení svoje\nzávery, keď sumarizujúc uvádza, že «Súd prvej inštancie v súlade so zákonom vyzval\nžalobcu, aby v stanovenej lehote 10 dní zaplatil správne vyrubený súdny poplatok za\npodanú žalobu vo výške 300 € (pri zohľadnení žalobcovho čiastočného oslobodenia od\nplatenia súdnych poplatkov súdom) s poučením, že ak nebude poplatok v určenej lehote\nzaplatený, súd konanie zastaví (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.). Napriek tomu, že táto\n\n8\n\nvýzva bola žalobcovi riadne doručená do rúk jeho právneho zástupcu (viď č. l. 44 spisu),\nžalobca ju nerešpektoval. Súd prvej inštancie preto konanie správne zastavil. Za správne\ndovolací súd považuje aj rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý na tomto základe uzavrel, že\nodvolanie žalobcu nebolo dôvodné, a preto napadnuté uznesenie potvrdil.\n18. V zmysle § 48 ods. 1 CSP platí, že ak senát najvyššieho súdu pri svojom\nrozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol\nvyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie\na rozhodnutie veľkému senátu. V uznesení o postúpení veci odôvodní svoj odlišný právny\nnázor. Postúpenie veci veľkému senátu podľa § 48 ods. 1 CSP ale neznamená, že trojčlenný\nsenát musí postúpiť vec veľkému senátu najvyššieho súdu pri každom nestotožnení sa\ns názorom vyjadreným už skôr v inom rozhodnutí niektorého trojčlenného senátu. I keď by\ndoslovné znenie tohto ustanovenia mohlo viesť k záveru, že ide o bezpodmienečnú\npovinnosť, nie je to tak. Bolo by v rozpore s účelom i zmyslom právnej úpravy ustanovenia\n§ 48 ods. 1 CSP, pokiaľ by každá (minulá) aplikačná alebo interpretačná nejednotnosť,\nktorá sa v rozhodovaní senátov najvyššieho súdu vyskytla pred 1. júlom 2016, bola však do\ntohto dňa prekonaná postupmi a mechanizmami vyplývajúcimi z vtedajšieho právneho\nporiadku (napríklad publikovaním judikátu alebo stanoviska v Zbierke), musela „nanovo“\nviesť k procesu, ktorý predpokladá uplatnenie mechanizmov a postupov v zmysle tohto\nustanovenia a je zavŕšený rozhodnutím veľkého senátu (viď Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 3 Cdo 136/2016, 3 Cdo 174/2016). Účelom tohto ustanovenia bezpochyby\nnie je, aby bola veľkým senátom posudzovaná správnosť názoru trojčlenného senátu, podľa\nktorého „nie je“ dôvod na zmenu doterajších právnych náhľadov a rozhodovacej praxe\nustálenej v minulosti prijatím judikátu (alebo stanoviska) publikovaného v Zbierke, tak ako\nje tomu v prejednávanom prípade, keď od rozhodnutia publikovaného v Zbierke\npod R 22/98 sa trojčlenný senát pri rozhodovaní tejto veci neodkláňa.\n17. Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania\nžalobcu nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., ani z ustanovenia § 237\nods. 1 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobcu podľa § 447 písm.\nc/ CSP ako procesne neprípustné odmietol.».\n\n9\n\nZ citovaného vyplýva, že najvyšší súd vyslovil pri preskúmavaní prípustnosti\ndovolania v sťažovateľovej veci berúc do úvahy stabilizovanú judikatúru všeobecných\nsúdov súhlas s právnym názorom, podľa ktorého čiastočné splnenie poplatkovej povinnosti\nnemožno eo ipso spájať so zdanlivými účinkami späťvzatia žaloby nad rámec splnenej\npoplatkovej povinnosti s následným oprávnením všeobecného súdu zastaviť konanie len\nv príslušnej časti uplatneného nároku.\nZ citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia zreteľne a zrozumiteľne\nvyplývajú dôvody, pre ktoré najvyšší súd dovolanie smerujúce proti uzneseniu krajského\nsúdu z 19. augusta 2015 odmietol ako procesne neprípustné. Právne závery, ktoré najvyšší\nsúd v citovanej časti napadnutého uznesenia k (ne)prípustnosti dovolania v sťažovateľovej\nveci zaujal, sú podľa názoru ústavného súdu primeraným spôsobom odôvodnené\na zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní\no dovolaní\n\naplikoval.\n\nRozhodnutie\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nnemožno\n\npreto\n\npovažovať\n\nza svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože najvyšší súd sa pri\nvýklade a aplikácii zákonných predpisov vo veci sťažovateľa neodchýlil od znenia\npríslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.\nNámietku sťažovateľa o povinnosti vyhodnotiť jeho odvolanie smerujúce proti\nrozhodnutiu prvostupňového súdu ako novú žiadosť o oslobodenie od platenia súdnych\npoplatkov považuje ústavný súd za irelevantnú pre posúdenie ústavnej udržateľnosti\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu a postupu, ktorý vydaniu tohto rozhodnutia\npredchádzal. V argumentácii sťažovateľa totiž absentujú nové okolnosti, ktoré by opätovné\nposúdenie žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov nad rámec dôvodov, ktoré\nsťažovateľ už uvádzal vo svojej predchádzajúcej žiadosti, o ktorej všeobecné súdy už\nprávoplatne rozhodli, odôvodňovali.\nRozhodnutiu všeobecného súdu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho\npoplatku za podanú žalobu nebránil rovnako ani procesný úkon doručenia žaloby protistrane\nv konaní, keďže týmto procesným úkonom (doručenie žaloby protistrane) k začatiu konania\nvo veci samej nedošlo [v súlade s § 10 ods. 2 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch\n\n10\n\nvšeobecný súd konanie nezastaví, ak už začal konať vo veci samej]. Za začatie konania\nvo veci samej v zmysle § 10 ods. 2 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch totiž možno\npovažovať pojednávanie vo veci samej a výzvu všeobecného súdu na prednesenie návrhu na\ntomto pojednávaní, prípadne vydanie platobného rozkazu, nie však doručenie žaloby\nprotistrane v konaní. Z uvedených dôvodov je rovnako námietka sťažovateľa o tom, že\nvšeobecný súd v jeho veci už začal konať (vo veci samej), a preto došlo nesprávne\nk zastaveniu konania pre posúdenie ústavnej udržateľnosti napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu a postupu, ktorý vydaniu rozhodnutia predchádzal, právne irelevantná.\nNa základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že\nmedzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho\nvydaniu a obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ktorých\nvyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe\nktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru\no ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nII.2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20\nods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal\njeho vydaniu\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.\nVo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy\nústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jeho porušenie sťažovateľ namieta v spojení, resp.\nako dôsledok namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že k porušeniu základného práva podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý\npredchádzal jeho vydaniu, nemohlo dôjsť, nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva\npodľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol pri\n\n11\n\npredbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\nPo odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími\nnávrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti vrátane návrhu na vydanie\ndočasného opatrenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 6. októbra 2017\n\n12", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-dovolacie dôvody", "konanie-zastavenie", "poplatok-nezaplatenie", "trovy konania"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 176/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 176/03 z 8. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-08", "citacie_n": 764, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "1edc0a6b-47fd-4e48-8cf8-b3e2e46af6d9:5045b5e6-e3f5-4bb1-9211-798b39177dff", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1311211640.1", "spisova_znacka": "3Cdo/136/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/136/2016 z 17. 10. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-10-17", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1311211640.1"}, {"guid": "7b58252f-b7e5-4db2-a48a-b8df8240cc3e:f1bb8b34-66b2-4b1a-8cbd-48521928cba2", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2015:8114204211.1", "spisova_znacka": "7Co/227/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 7Co/227/2015 z 18. 8. 2015", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2015-08-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8114204211.1"}], "citovane_v": []}