{"guid": "ussr:274f1411-0930-48e6-b441-9adca9115278", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.579.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 579/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 579/2016 z 2. 3. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 2. marca 2017, sp. zn. II. ÚS 579/2016, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.579.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2017-03-02", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "nazov": "čl. 26 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10", "nazov": "čl. 10 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-26", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-10", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/274f1411-0930-48e6-b441-9adca9115278", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.579.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.579.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.579.2016.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 579/2016-82\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa\nspravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa o sťažnosti\n, zastúpených advokátom JUDr. Martinom\nOlosom, Ulica Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice, ktorou namietajú porušenie svojich\nzákladných práv podľa čl. 26 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv\npodľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 57/2012 z 23. mája 2012,\nako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 268/2012\nzo 17. októbra 2012, za účasti Krajského súdu v Trenčíne a Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\na\n\nna súdnu ochranu podľa\n\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom slobodne\nrozširovať informácie podľa čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 10\n\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu\nv Trenčíne sp. zn. 17 Co 57/2012 z 23. mája 2012 p o r u š e n é b o l i .\n2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 57/2012 z 23. mája 2012\nz r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Trenčíne j e\na\n\ntrovy\n\np o v i n n ý uhradiť\n\nprávneho\n\nzastúpenia\n\nv\n\nsume\n\n537,62\n\n€\n\n(slovom\n\npäťstotridsaťsedem eur a šesťdesiatdva centov) na účet ich právneho zástupcu\nJUDr. Martina Olosa, Ulica Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice, do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n15. januára 2014 doručená a 3. augusta 2015 doplnená sťažnosť\na\n\n(ďalej len „sťažovatelia“),\n\nzastúpených advokátom JUDr. Martinom Olosom, Ulica Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice,\nktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 2 a čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu\nNové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 16/2008 z 19. decembra 2011\n(ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne\n(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 57/2012 z 23. mája 2012 (ďalej len „napadnutý\nrozsudok krajského súdu“), ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej\nlen „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 268/2012 zo 17. októbra 2012 (ďalej len „napadnuté\nuznesenie najvyššieho súdu“).\n\n2\n\nPredmetom konania pred všeobecnými súdmi je rozhodovanie o žalobe\no ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy;\nsťažovatelia sú v tejto veci žalovanými. Na základe rozhodnutí všeobecných súdov\nsa sťažovatelia majú navrhovateľovi ospravedlniť za „vedomé šírenie nepravdivých\ninformácií listom zo dňa 2. 2. 2001 na Okresnom úrade v novom Meste nad Váhom, odbor\nživotného prostredia o tom, že\na majú obci\n\nzlomil\n\nnohu.“\n\nprostredníctvom podateľne doručiť list, ktorým „potvrdzujú, že vedome\n\nšírili o\n\n, bytom\n\nnepravdivé informácie o tom, že\nzlomil nohu“.\n\nSťažovatelia vo svojej sťažnosti uvádzajú:\n«Porušovateľom základných práv sťažovateľov je Okresný súd Nove Mesto nad\nVáhom. Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci\nnavrhovateľa\n\n, bytom\na 2/\n\n, proti odporcom 1/\n\n, oba bytom\n\n,\n\no ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn.\n5 C/16/2008.\nSťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. čl. 46 ods. 1\nÚstavy SR ako aj čl. 1 Ústavy SR, a porušenie čl. 26 ods. 2 ústavy rozsudkom Okresného\nsúdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C/16/2008-551 zo dňa\n19. 12. 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) −... rozsudkom Krajského\nsúdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co/57/20l2-823 zo dňa 23. 05. 2012\n(ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) −... ako aj uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 268/2012 zo dňa 17. 10. 2012\ndoručeného 11. 11. 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“)...\nSťažovatelia poukazujú na skutočnosť, že petit žaloby a požadované ospravedlnenie\nje v rozpore so zákonom, a to okrem iného aj z dôvodu, že odporuje právoplatným\nrozhodnutiam trestných konaní. Jeho vykonaním ich súd núti priznať sa k páchaniu\ntrestného činu ohovárania a krivého obvinenia, čo je v hrubom rozpore s Ústavou SR,\ntaktiež ich núti nerešpektovať rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, a to\nrozsudku vo veci trestného konania č. NM-13 T 175/03 zo dňa 13. 06. 2005, ktoré\n\n3\n\nnadobudlo právoplatnosť dňa 16. 02. 2006 (krivé obvinenie)..., vo veci trestného konania\npre ohováranie právoplatne ukončenom Uznesením Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad\nVáhom sp. zn. Pv 505/08-38 zo dňa 03. 11. 2008.»\nPodľa názoru sťažovateľov «Súd vyneseným rozsudkom nariaďuje sťažovateľom\nrozposielať lživé tvrdenie, ktorého lživosť bola dokázaná aj orgánmi činnými v trestnom\nkonaní, dokonca im nariaďuje textom tohto tvrdenia priznať sa k spáchaniu trestného činu,\nktorý nespáchali a spáchanie ktorého bolo v predchádzajúcom období vyvrátené\nprávoplatnými rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní, dokonca, i v trestnom\nsúdnom konaní. Týmto nariadením súd hrubo porušuje základné práva sťažovateľov.\nTrestné konanie vo veci krivého obvinenia bolo vedené na základe trestného\noznámenia\n\nproti sťažovateľke 1/ (spis. značka ČVS: ORP-35/ST-2002)\n\nako potvrdzuje... Uznesenie OO PZ Stará Turá sp. zn. ČVS: ORP-35/ST-2002 zo dňa\n30. 09. 2002, teda orgány činné v trestnom konaní nezačali konať proti sťažovateľke 1/\nna základe ich vlastného zváženia, ale trestné konanie za krivé obvinenie bolo proti\nsťažovateľke 1 vedené na základe nepravdivého trestného oznámenia\nna sťažovateľku 1, teda na základe aktívneho konania\n\nsmerujúceho proti\n\nsťažovateľke 1, ktorý sa snažil dosiahnuť trestné stíhanie sťažovateľky 1 aj po odložení\nveci vyššie citovaným uznesením OO PZ Stará Turá... dňa 13. 06. 2005 bol\nOkresným súdom Trenčín, pracovisko Nové Mesto nad Váhom vynesený oslobodzujúci\nrozsudok NM-13 T 175/03-150, ktorý sa stal právoplatný dňa 16. 02. 2006. V tomto\nrozsudku došla sudkyňa k záveru, ktorým odôvodňuje svoje rozhodnutie... cit.: „Z dôkazov\nvykonaných na hlavnom pojednávaní nepochybne vyplýva, že\n\nhádzal takto\n\nodstránené stromčeky smerom k obžalovanej či členom jej rodiny. Niet tiež dôvodu\npochybovať o tom, že jeden zo stromčekov zasiahol obžalovanú do nohy. Poškodený toto\nsíce popieral, avšak ide o jeho tvrdenie, ktoré možno postaviť voči tvrdeniu obžalovanej\na rovnako i voči objektívnemu nálezu spočívajúcemu v tom, že obžalovaná mala skutočne\núraz na nohe, o čom existujú i lekárske záznamy.“\nOkresný súd sa v napadnutom rozsudku vôbec nezaoberal skutočnosťami\nvyplývajúcimi z trestných konaní, na ktoré sťažovatelia poukázali a vynesený napadnutý\nrozsudok je s nimi a s ich závermi v hrubom rozpore...\n\n4\n\nV rozsudku Okresného súdu v Trenčíne pod sp. zn. NM-13 T 175/03-150 je uvedené,\nže údaje o vytrhnutých, respektíve vyrýľovaných, či vysekaných stromčekoch sú pravdivé,\nrovnako z obrazového záznamu i predložených vyhotovených fotografií vyplýva, že\nhádzal takto odstránené stromčeky smerom k obžalovanej či členom jej rodiny.\nNiet tiež dôvodu pochybovať o tom, že jeden zo stromčekov zasiahol obžalovanú do nohy.\nSťažovatelia tiež v napadnutom konaní č. 5 C/16/2008 poukázali na fakt,\nže vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva v Trenčíne uznesením zo dňa 16. 07. 2008 zastavil\npre bezdôvodnosť po prešetrení trestné stíhanie začaté na základe trestného oznámenia\nvo veci prečinu ohovárania, ktorého sa podľa jeho trestného oznámenia\nmala sťažovateľka 1 dopustiť tvrdením, že jej\npričom na sťažnosť\n\ndňa 25. 04. 2000 zlomil nohu,\n\nnámestníčka okresného prokurátora Nové Mesto nad\n\nVáhom v Uznesení zo dňa 03. 11. 2008, ktorým sťažnosť zamietla, uvádza: „V danom\nkonaní nebolo preukázané, že\n\no inom oznámila nepravdivý údaj.“\n\nV kontexte uvedených rozhodnutí príslušných trestných orgánov sa prvostupňový súd\nvôbec nezaoberal argumentáciou sťažovateľov, v zmysle ktorej je súd viazaný rozhodnutím\npríslušných orgánov o tom, či bol spáchaný trestný čin (§ 135 OSP) a ktorý potvrdzuje\naj konštantná judikatúra...\nV odvysielanej relácii Paľba\n\nz Krajskej prokuratúry Trenčín sa\n\nvyjadril tiež k trestnému konaniu vo veci krivého obvinenia\nvedenom z dôvodu tvrdenia sťažovateľky 1/, že jej\nzlomeninu nohy, pričom\n\nsťažovateľkou 1/\ndňa 25. 04. 2000 spôsobil\n\nz Krajskej prokuratúry Trenčín uviedol cit.: „Táto\n\nvec bola predmetom preskúmania na základe podnetu\n\n, nadriadená\n\nprokuratúra konštatovala, že v tomto prípade obžaloba bola bezdôvodne podaná na základe\nnenáležité zisteného skutkového stavu“, čo potvrdzuje tiež Upovedomenie Generálnej\nprokuratúry SR sp. zn. IV/1 GPt 810/03-20 zo dňa 18. 01. 2005)... V čase odvysielania\nrelácie Paľba dňa 08. 10. 2007 rozsudok vo veci krivého obvinenia bol už právoplatný,\na teda sťažovateľka 1 mala právo sa oň opierať, okrem toho meno\n\nnebolo\n\nv relácii ani raz spomenuté.\nSúd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nijako nevysporiadal s ďalšími dôkazmi\nzaloženými do súdneho spisu 5 C 16/2008, ktoré ako bolo uvedené vyššie, jasne\n\n5\n\npreukazovali, že sťažovateľka 1 mala v dôsledku zasiahnutia hodeným smrekom zlomenú\nnohu...\nSťažovatelia poukazujú na skutočnosť, že všetky prvotné dôkazy, ktoré existujú,\njednoznačne dokazujú, že\n\nnaozaj na sťažovateľku 1/ dňa 25. 04. 2000 zaútočil\n\na že následne bezprostredne po útoku bola ošetrená na pohotovosti, kde lekár došiel\nk záveru, že útokom mohla byť spôsobená zlomenina členku. Bezprostredne po útoku a po\nošetrení na pohotovosti išla na políciu nahlásiť útok, čo jej prikázal aj lekár z pohotovosti,\npričom si službukonajúci policajti prehliadli aj videozáznam nasnímaný pri útoku. Následne\nbola zlomenina diagnostikovaná chirurgom na základe rtg vyšetrenia, čím bolo potvrdené\nprvotné podozrenie. Taktiež skutočnosť, že zranenie bolo spôsobené cudzou osobou, bola\nkonštatovaná aj lekárkou\n\n, ktorá na základe svojho vyšetrenia pred\n\nchirurgickým vyšetrením a pred sadrovou fixáciou došla k záveru, že zranenie má znaky\ncudzieho zavinenia, čo jednoznačne uviedla aj v lekárskej správe vyhotovenej na vyžiadanie\npolície, čím došla k záveru, že tvrdenie sťažovateľky 1/ sa s jej závermi vyšetrenia zhoduje...\nDiagnóza bola stanovená lekármi, nie laikmi. Nejednalo sa len o dojmy sťažovateľky 1/, ale\naj o konkrétne zistenia lekárov potvrdené listinnými dôkazmi doloženými tiež\ndo napadnutého spisu.\nSkutočnosť, že cudzou osobou, ktorá mala spôsobiť diagnostikované zranenie\nspôsobené cudzou osobou, je\n\n, bola pre sťažovateľku zrejmá, nakoľko\n\npred vyšetrením na pohotovosti ju napadol iba on, čo potvrdili aj svedecké\nvýpovede svedkov vypočutých v napadnutom konaní 5 C/16/2008, ako aj v trestnom konaní\nč. NM-13 T 175/03...\nSúd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nijako nevysporiadal s ďalšími dôkazmi\nzaloženými do súdneho spisu, ktoré ako bolo uvedené vyššie, jasne preukazovali,\nže sťažovateľka 1/ mala v dôsledku zasiahnutia hodeným smrekom zlomenú nohu.\nSťažovatelia poukazujú na skutočnosť zaznamenanú aj na videozázname, že\nvyrýľovaný smrek iba neodhodil smerom k sťažovateľke 1/, ale z bezprostrednej blízkosti\nsa proti nej aj zahnal, z čoho sa v nasledujúcom období aj viackrát smial, že zase by ju mal\nniečím ,,očiahnuť“.\nĎalej sťažovatelia chcú poukázať na skutočnosť, že vo veci bol vypracovaný iba\njediný znalecký posudok na základe vyšetrenia a oboznámenia sa s kompletnou zdravotnou\n\n6\n\ndokumentáciou, a to znalecký posudok vypracovaný\n\n, a teda jedná\n\nsa o jediný znalecký posudok, ktorý bol vypracovaný na základe dôkladných podkladov\na jeho závermi bola potvrdená diagnóza a tiež skutočnosť, že k zlomenine mohlo dôjsť\nnárazom tupého predmetu do členka sťažovateľky 1/ (Dôkaz č. 10).\nv napadnutom konaní vypočutý nebol.\nZnalecký posudok vypracovaný\n\nzo dňa 14. 04. 2005 taktiež\n\njednoznačne uvádza, že zlomeninu členka, ktorú potvrdilo vyšetrenie RTG, nemožno\nspochybniť. Keďže prvostupňový súd neakceptoval názor\nna žiadosť\n\nza znalca\n\n, ustanovil\n\n, ktorý však vo svojom znaleckom\n\nposudku zo dňa 06. 04. 2011 rovnako ako\n\nuvádza, že diagnózu zlomeniny\n\nčlenka, ktorá bola stanovená na základe RTG vyšetrenia, nie je možné spochybňovať.\nako aj\n\nzhodne pripúšťajú možnosť, že k zlomenine členku\n\nľavej nohy sťažovateľky 1/ mohlo dôjsť úderom tupého predmetu do členku ako\nje podrobnejšie uvedené nižšie. Je nesporné, že takýmto tupým predmetom sú aj korene\n1,5 m vysokého smreku obalené ílovitou zeminou. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je\nzrejmé, ako sa súd vysporiadal s týmito skutočnosťami, jasne preukázanými i dôkazmi,\na preto je v tejto časti rozsudok nepreskúmateľný.\nSťažovatelia sú si vedomí, že čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, podľa ktorého má každý právo na slobodu prejavu, nie je absolútne.\nToto právo však zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo\nmyšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Ústava SR toto\nprávo priznáva v čl. 26 ods. 2.\nObmedzenia slobody prejavu musia byť interpretované v úzkom rozsahu\na nevyhnutnosť obmedzení musí byť presvedčivo odôvodnená (napr. rozsudok ESĽP\nObserver a Guardian proti Spojenému kráľovstvu z 26. 11. 1991, Zbierka A č. 216, str. 30,\n§ 59)...\nSťažovatelia žiadnym spôsobom nezasiahli do práv\n\n, nakoľko\n\npreukázali skutočnosť, že v dôsledku úmyselného udretia stromčekom\ndo nohy sťažovateľky 1/ utrpela sťažovateľka 1/ zlomeninu ľavého členka. Sloboda prejavu\npredstavuje jeden zo základných elementov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných\npodmienok pre jej pokrok a pre rozvoj každého človeka. Vzťahuje sa nielen na informácie\n\n7\n\nalebo myšlienky, ktoré sú priaznivo prijímané ale i na tie, ktoré urážajú, šokujú alebo\nznepokojujú. Takéto sú požiadavky pluralizmu, tolerancie a liberálnosti, bez ktorej\nby neexistovala demokratická spoločnosť (napr. rozsudok ESĽP Oberschlick proti Rakúsku\nz 23. 5. 1991, Zbierka A č. 204, § 57).\nK záveru, že k útoku došlo, a že nie je dôvod pochybovať, že zlomenina bola\nspôsobená\n\n, došiel aj trestný súd v trestnom konaní č. NM-13 T 175/03\n\nvo veci krivého obvinenia, čo je uvedené aj v odôvodnení rozsudku zo dňa 13. 06. 2005...\nK záveru, že tvrdenie sťažovateľky 1/ o zlomenine nohy je pravdivé, dospela aj Okresná\nprokuratúra Nové Mesto nad Váhom v konaní vo veci ohovárania, ako potvrdzuje\nUznesenie sp. zn. Pv 505/08-38 zo dňa 03. 11. 2008...\nAj podľa Ústavy SR by mali byť účastníci súdneho sporu rovnocenní, čo sa však\nv tomto konaní nestalo, tento princíp bol porušený, nakoľko súd nevykonával dôkazy, ktoré\nnavrhovali sťažovatelia, nevypočul svedkov navrhovaných sťažovateľmi vrátane znalca\n, aj keď ich vypočutie nariadil a taktiež nebral do úvahy mnohé dôkazy,\nktoré sťažovatelia doložili do spisu a ktoré dokazovali, že sťažovatelia tvrdili pravdivé\ninformácie. Súd sa v rozhodnutí opiera o svedecké výpovede svedkov, ktorí neboli prítomní\npri útoku, ktorí boli dňa 19. 10. 2005 vypočutí bez prítomnosti sťažovateľov, bez toho aby\nsťažovatelia na pojednávanie boli riadne predvolaní ak ich znovuvypočutiu nedošlo, aj keď\nsa k tomu súd zaviazal právoplatným uznesením zo dňa 10. 02. 2010 priamo na pojednávaní\ndňa 10. 02. 2010, ktoré do dnešného dňa nebolo zrušené, čím došlo k vážnemu procesnému\npochybeniu a k oklamaniu sťažovateľov. Títo svedkovia vypovedali len s úmyslom poškodiť\ndobré meno odporcov bez akýchkoľvek priamych vedomostí o útoku, pričom išlo o zaujaté\nosoby blízke\n\n.\n\nRozhodnutie súdu sa opiera o znalecký posudok\n\n, ktorý bol\n\nvypracovaný na základe hrubých procesných pochybení súdu, ktoré nemohli byť náhodné.\nJedná sa o dôkaz získaný v rozpore so zákonom, ktorý nemôže byť použitý ako dôkaz\nv súdnom konaní... Znalecký posudok\n\nbol vypracovaný predčasne a v dobe\n\njeho vypracovania nemal znalec zákonný titul ho vypracovávať a mať prístup k spisovému\nmateriálu. Taktiež ho vypracoval znalec, ktorý bol v osobnom konflikte so sťažovateľmi\na vo veci bol zaujatý. Dodatočné potvrdenie znalca nič nemení na skutočnosti, že v čase\nvypracovania znaleckého posudku tento titul nemal a posudok vypracoval protizákonne.\n\n8\n\nOkrem toho je zrejmé, že sa jedná o tendenčný znalecký posudok, nakoľko ho vypracoval\nbez kompletných podkladov, bez kompletnej zdravotnej dokumentácie, bez rtg snímkov\nzo zlomeniny nohy spôsobenej dňa 25. 04. 2000, bez aktuálneho vyšetrenia sťažovateľky 1/\nvrátane aktuálneho rtg vyšetrenia. Závery jeho znaleckého posudku vypracovaného 11\nrokov po útoku\n\nna sťažovateľku 1/ a jej syna\n\nsú veľmi všeobecné,\n\na teda nie sú použiteľné pre konkrétny prípad. Znalecký posudok je neúplný, nakoľko\nvo všeobecných záveroch zavádza súd, a to tým, že pred súdom zatajuje dôležité fakty, čím\novplyvnil záver posudku. Jedná sa najmä o skutočnosť, že pri strednej intenzite sily úderu\nvzniká presne zranenie, ako utrpela sťažovateľka 1/, a taktiež zľahčuje pravdepodobnosť\nvzniku daného zranenia, a to percentuálnym vyjadrením výskytu zhodných prípadov, ako sa\nstalo sťažovateľke 1/, a subjektívnym zavádzaním, že je to veľmi nízke percento zlomenín\n(2 %), pričom však musí vedieť, že 2 % všetkých zlomenín za posledných 100 rokov\nna populácii zeme je niekoľko desiatok možno aj sto miliónov prípadov, teda inými slovami\njedná sa o bežné zranenie, ktoré utrpelo veľké množstvo ľudí (niekoľko miliónov). Znalec\nvkladá do posudku ničím podložené subjektívne tvrdenia o tvare zlomeniny, a pritom nikdy\nnevidel rtg snímky z predmetnej zlomeniny nohy sťažovateľky, v znaleckom posudku uvádza,\nže rtg snímky zo zlomeniny nohy sťažovateľky spôsobenej dňa 25. 04. 2000 sú skartované.\nteda tvar zlomeniny si iba vymyslel...\nAko je vyššie uvedené na políciu išli sťažovatelia po ošetrení sťažovateľky 1/\nbezprostredne po útoku na pohotovosti, na zákonnú povinnosť ísť na políciu ich upozornil\naj ošetrujúci lekár z pohotovosti...\nDôvody odvolania proti napadnutému rozsudku okresného súdu a dôvody dovolania\nna Najvyšší súd SR proti rozsudku odvolacieho súdu sťažovatelia podrobne uviedli\nv odvolaní a v jeho doplnení a v dovolaní. Poukazujú v nich na závažné pochybenia\nokresného súdu a krajského súdu v napadnutom konaní.\nSťažovatelia využili aj právo na podanie mimoriadneho opravného prostriedku\ndovolania na Najvyšší súd Slovenskej republiky, no ani tento im neposkytol ochranu ich\npráv a dovolanie odmietol...\n... trestné konania v týchto veciach vedené a v súčasnosti právoplatne ukončené nad\nvšetky pochybnosti preukázali, že svojim tvrdením, že dňa 25. 04. 2000\n\nzlomil\n\nnohu sťažovateľke 1, sa nedopustila sťažovateľka 1 ani krivého obvinenia a ani ohovárania,\n\n9\n\nteda ani sťažovateľ 2. Napadnutý rozsudok aj napriek tomu prikazuje sťažovateľom k týmto\ntrestným činom sa priznať a túto nepravdu ďalej rozširovať.».\nVzhľadom na uvedené „sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv\npodľa čl. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj s čl. 1 Ústavy SR aj porušenie čl. 26 ods. 2\na tiež podľa článku č. 6 ods. 1 DOHOVORU o ľudských právach a základných slobodách\n(Rím, 4. 11. 1950) v znení protokolov č. 3, 5, 8 a 11 rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto\nnad Váhom sp. zn. 5 C/16/2008-551 zo dňa 19. 12. 2011, rozsudkom Krajského súdu\nv Trenčíne sp. zn. 17 Co/57/2012-823 zo dňa 23. 05. 2012 ako aj uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 268/2012 zo dňa 17. 10. 2012 doručeného\n11. 11. 2013“.\nSťažovatelia tvrdia, že «Súd prvého stupňa ani odvolací súd vo svojich rozsudkoch\na ani Najvyšší súd SR v uznesení neprihliadli na konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj\nna mieru (intenzitu) tvrdeného zásahu do cti\n\n, pričom tak nezohľadnili túto\n\nskutočnosť aj v kontexte slobody prejavu najmä so zreteľom na proporcionalitu\nuplatňovania týchto práv a ich ochranu. Intenzita zásahu do práva sťažovateľov na slobodu\nprejavu je podstatná, pretože sťažovatelia by sa museli ospravedlniť a zároveň tvrdiť, že\nv podstate spáchali trestný čin krivého obvinenia, z čoho bola sťažovateľka 1/ právoplatne\noslobodená a do čoho ju nikto nemôže nútiť. Sťažovatelia nemôžu písomne doporučene\npotvrdiť, že vedome šírili nepravdivú informáciu, keď nebolo jednoznačne preukázané, že\ninformácia bola nepravdivá, a keď nemali dôvod pochybovať, že je pravdivá aj na základe\nvšetkých vyššie uvedených dôkazov a záverov trestných konaní.\nSúd prvého stupňa ako aj odvolací súd vo svojich rozsudkoch a Najvyšší súd SR\nv uznesení porušili základné práva sťažovateľov, nimi vyvodené závery boli zjavne\nneodôvodnené a arbitrárne a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné\na majú za následok porušenie základného práva a slobody prejavu a porušenie práva\nsťažovateľov na súdnu ochranu.\nZ vyššie uvedených dôvodov je zrejmé, že rozsudok okrem toho, že obsahuje\nnesprávne právne posúdenie veci, je tiež nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.\nRozsudok okrem toho, že odporuje § 157 ods. 2 O. s. p. odporuje aj odporuje aj čl. 46 ods. 1\n\n10\n\nÚstavy SR. čl. 1 ods. 1 Ústavy SR ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), pričom podľa názoru sťažovateľov porušuje\nich právo na spravodlivý proces. S týmito pochybeniami sa nevysporiadal ani krajský súd\na ani Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach.».\nPoukazujú tiež na to, že «Výrok rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom\nsp. zn. 5 C/16/2008-551 zo dňa 19. 12. 2011 je zmätočný, nevykonateľný, nezrozumiteľný\na v právom štáte neprípustný. Výrok nám totiž uložil povinnosť „strpieť písomne sa\nospravedlniť“. Výrok je tak vnútorne absolútne rozporný, nakoľko povinnosť vykonať\npísomné ospravedlnenie je výrokom znejúcim na plnenie (aktívne konanie žalovaného),\npričom uloženie povinnosti strpenia je uloženie výlučne pasívneho konania žalovaného, kde\nsubjekt je povinný pasívne znášať/strpieť konanie iného subjektu (spravidla žalobcu).\nPrávoplatný výrok rozsudku okresného súdu v spojitosti s potvrdzujúcim rozsudkom\nkrajského súdu je tak v očividnom rozpore so základným právom účastníka na súdnu a inú\nprávnu ochranu zaručeného podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj\ns princípom a požiadavkami právnej istoty, nakoľko právoplatný výrok si v uložení\npovinnosti účastníkovi konania sám zjavne odporuje. Je zarážajúce, že výrok rozsudku\nokresného v podstate svojim obsahom nastolil stav právnej neistoty.».\nSťažovatelia preto navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľa 1/\na sťažovateľa\nna súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na\nslobodu prejavu zaručené podľa čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 10\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nové\nMesto nad Váhom sp. zn. 5 C/16/2008-551 zo dňa 19. 12. 2011, rozsudkom Krajského súdu\nv Trenčíne sp. zn. 17 Co/57/2012-823 zo dňa 23. 05. 2012 a uznesením Najvyššieho súdu SR\nsp. zn. 3 Cdo/268/2012 zo dňa 17. 10. 2012 porušené bolo.\n\n11\n\n2. Rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 5 C/16/2008-551 zo dňa\n19. 12. 2011, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co/57/2012-823 zo dňa\n23. 05. 2012 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo/268/2012 zo dňa 17. 10. 2012\nsa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom na ďalšie konanie.\n3. Sťažovateľovi 1/\nsa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- € (slovom päťtisíc\neur), ktoré sú Okresný súd v Trenčíne, Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd SR povinní mu\nzaplatiť spoločne a nerozdielne, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Sťažovateľovi 2/\nsa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- € (slovom päťtisíc\neur), ktoré sú Okresný súd v Trenčíne, Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd SR povinní mu\nzaplatiť spoločne a nerozdielne, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n5. Okresný súd v Trenčíne, Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd SR sú povinní\nspoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľom 1/ I\na 2/\ndo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu trovy\nkonania vo výške 355,72 EUR na účet advokáta JUDr. Martina Olosa\nvedený v Tatra banke, a. s., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\nÚstavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov na neverejnom zasadnutí\nsenátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a keďže nezistil\ndôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, uznesením č. k.\nII. ÚS 579/2016-41 z 21. júla 2016 ju v časti namietaného porušenia základných práv podľa\nčl. 26 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 dohovoru rozsudkom\nkrajského súdu č. k. 17 Co 57/2012-823 z 23. mája 2012 a uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 3 Cdo 268/2012 zo 17. októbra 2012 prijal na ďalšie konanie.\n\n12\n\nPo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 9. septembra 2016 predsedu\nkrajského súdu a predsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili k sťažnosti a zároveň\naj k otázke vhodnosti ústneho pojednávania.\nPodpredsedníčka krajského súdu vo vyjadrení k sťažnosti z 26. septembra 2016\n(Spr 255/16, doručenom ústavnému súdu 27. septembra 2016) okrem iného uviedla:\n«Pokiaľ ide o vecnú stránku, krajský súd považuje namietaný rozsudok č. k.\n17 Co/57/2012 zo dňa 23. 5. 2012 za vecne správny a zákonný a pripája vyjadrenie\npredsedníčky senátu\n\n, ktorá uvádza:\n\n„Z obsahu pripojeného zberného spisu sp. zn. 17 Co/57/2012 vyplýva, že vec\nnapadla na Krajský súd v Trenčíne dňa 14. 02. 2012, kedy bol predložený spis s opravným\nprostriedkom, ktorí podali všetci účastníci konania, t. z. ako navrhovateľ, tak aj odporcovia\n1/, 2/, a to proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 19. 12. 2011.\nKrajský súd v Trenčíne v prejednávanej veci rozhodol rozsudkom zo dňa\n23. 05. 2012, kedy rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a vyslovil, že žiaden z účastníkov\nnemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.\nVo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu pod sp. zn. 17 Co/57/2012 odvolací súd\ndodáva, že z ust. § 132 O. s. p. vyplýva povinnosť voľného hodnotenia dôkazov, ktorá\nsa prejavuje v tom, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či nepravdivosti tvrdených\nskutočností vzhľadom k správam, získaným z prevedených dôkazov, je vecou vnútorného\nsudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami,\nktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania, musí sudca od samého\npočiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú pre spor rozhodné z hľadiska hmotnoprávnej\nnormy, ktorú hodlá na tvrdenia účastníkov aplikovať. Z týchto rozhodných skutočností\npotom môže sudca vylúčiť tie, o ktorých medzi účastníkmi nebol spor. Podstatou zistenia\nskutkového stavu veci je úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú\npravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za preukázané správami získanými vykonaním\njednotlivých dôkazov.\nZákon nepredpisuje, ani nepredpisoval pravidlá, z ktorých by sa malo vychádzať ako\npri hodnotení jednotlivých dôkazov, tak aj v ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto,\nže hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový postup, ktorého podstatou sú jednak dielčie\n\n13\n\na jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti správ získaných vykonaním dôkazov,\nktoré sú podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má sudca\nza preukázané a ktorý tvorí podstatný zistený skutkový stav. Základom hodnotiaceho\npostupu by mali byť aj pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do\nzákladných logických zásad.\nVierohodnosť určite správy získanej vykonaním konkrétneho dôkazu a jej význam\nz hľadiska dôkazu pravdivosti súd hodnotí izolovane a v porovnaní so správami získanými\nvykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov.\nV prejednávanej veci potom v konečnom dôsledku odvolací súd na základe\ndokazovania pre súdom prvého stupňa uzatvoril, že v danej veci je nepochybné,\nže odporkyňa 1/ mala zlomenú vonkajšiu časť členkovej kosti, pričom táto zlomenina sa\nnedá spochybniť. Pokiaľ teda znalec, z ktorého v konečnom dôsledku vychádzal ako\nodvolací súd, tak aj súd prvého stupňa, musel pri vypracovaní znaleckého posudku\nvychádzať len z dokumentácie, pretože odporkyňa 1/ neposkytla potrebnú súčinnosť a na\npozvanie znalcom doručené doporučeným listom sa nedostavila, možno potom uzatvoriť, že\nodporkyňa 1/ sama svojím konaním nereagujúc na výzvy spôsobila, že znalec musel\nvychádzať z písomnej dokumentácie pri vypracovaní znaleckého posudku. Odvolací súd\nnemal dôvod pochybovať o mechanizme vzniku zlomeniny, ktorá bola popísaná znalcom\nv predmetnej veci, pričom podstatné pre posudzovanie daného skutkového stavu bola aj tá\nskutočnosť, že znalecký posudok, z ktorého vychádzal ako súd prvého stupňa, tak\naj odvolací súd, sa zaoberal aj posudkom, ktorý predložili v konaní účastníci, teda\nznaleckým posudkom\n\n(správne má byť\n\npozn.), preto\n\nv konečnom dôsledku považoval odvolací súd znalecký posudok\nza dôveryhodný a vychádzal z neho.\nPokiaľ teda došlo k preukázaniu, že zlomenina členka u odporkyne 1/ nebola\nv priamej príčinnej súvislosti medzi hádzaním stromčekov zo strany navrhovateľa\ns prihliadnutím na vzájomné správanie sa účastníkov, preukázateľne zlé medziľudské vzťahy\nmedzi nimi, dospel v konečnom dôsledku odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa\nk tomu záveru, že informácie, ktoré šírila odporkyňa 1/ spoločne s odporcom 2/ v tom\nsmere, že k zlomenine členku došlo v dôsledku protiprávneho správania sa navrhovateľa nie\nsú pravdivé.\n\n14\n\nĎalej odvolací súd vo zvyšku poukazuje na odôvodnenie v predmetnom rozsudku.\nČo sa týka viazanosti jednotlivými trestnými konaniami, prípadnými priestupkovými\nkonaniami, ktoré medzi účastníkmi prebiehali, je nutné konštatovať, že súd nie je viazaný\noslobodzujúcim rozsudkom v rámci trestného konania.\nVo zvyšku poukazujem na odôvodnenie rozhodnutia rozsudku č. k. 17 Co/57/2012823 zo dňa 23. 05. 2012.“»\nPodpredsedníčka krajského súdu súčasne ústavnému súdu oznámila, že súhlasí\ns upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.\nPredsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo 7. októbra 2016\n(č. KP 3/2016-62, doručenom ústavnému súdu 12. októbra 2016) okrem iného uviedla:\n«... Úvodné časti sťažnosti (str. 1 až 12) opisujú doterajší priebeh konania na súde\nprvej inštancie a následne na odvolacom súde. Konania a rozhodovania najvyššieho súdu\nsa týka najmä nasledovná časť sťažnosti (str. 12 až 14). Podstatou sťažnosti je námietka, že\nrozsudky súdov spočívajú na neúplných skutkových zisteniach a ich nesprávnom právnom\nposúdení, pričom odôvodnenia týchto rozsudkov nemajú náležitosti v zmysle § 157 ods. 2\nO. s. p. a sú nepreskúmateľné. Najvyššiemu súdu sa vytýka, že po podaní dovolania\nsťažovateľov neodstránil nedostatky konania a rozhodovania nižších súdov a vydal\nuznesenie, ktoré je tiež nepreskúmateľné a arbitrárne. Z pohľadu najvyššieho súdu pritom\nzo sťažnosti zreteľne nevyplýva, z čoho konkrétne sťažovatelia vyvodzujú, že uznesenie\nnajvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté dovolanie, je nepreskúmateľné.\nNajvyšší súd v uznesení, ktoré sťažovatelia napadli sťažnosťou, podrobne uviedol\ndovtedajší priebeh konania, charakterizoval podstatné skutkové a právne okolnosti\npreskúmavanej veci a v odôvodnení reagoval na všetky stránky a zložky argumentácie\ndovolateľov.\n1. Najvyšší súd v sťažnosťou napadnutom uznesení charakterizoval účel dovolania\na dovolacieho konania, vysvetlil rozsah a hranice prieskumnej činnosti dovolacieho súdu\na tiež podmienky, za ktorých sa tento prieskum môže uskutočniť.\n2. Po konštatovaní, že dovolanie sťažovateľov nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné\na že vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a f/ O. s. p. neboli v dovolaní tvrdené\n\n15\n\na dovolacím súdom zistené, pristúpil najvyšší súd k posúdeniu opodstatnenosti námietky,\npodľa ktorej bola dovolateľom odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/\nO. s. p. V odôvodnení odmietajúceho uznesenia uviedol, v ktorých prípadoch dochádza\nk procesnej vade tejto povahy.\n3. Dovolací súd poukázal na judikát R 111/1998 považujúci nepreskúmateľnosť\nrozhodnutia len za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), ktorá prípustnosť\ndovolania nezakladá. K tomu uviedol celý rad rozhodnutí najvyššieho súdu a tiež ústavného\nsúdu, ktoré spočívajú na rovnakom názore. Zvlášť pripomenul, že ústavný súd sa v náleze\nz 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 „väčšinovým názorom svojich senátov priklonil\nk tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia\nrozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.“.\nPre účely ústavným súdom požadovaného vyjadrenia vo veci vedenej na ňom pod\nsp. zn. II. ÚS 579/2016 najvyšší súd poznamenáva, že ústavný súd sa v uznesení\nz 26. augusta 2015 sp. zn. I. ÚS 364/2015 stotožnil s argumentáciou najvyššieho súdu\ntýkajúcou sa nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov, čo potvrdil\nv mnohých svojich rozhodnutiach. Za správny označil tiež záver najvyššieho súdu, že bez\nsplnenia zákonom ustanovených predpokladov prípustnosti dovolania dochádza zrušením\nnapadnutého rozhodnutia k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces.\nV náleze z 11. novembra 2015 sp. zn. II. ÚS 184/2015 ústavný súd poukázal na to,\nže právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v R 111/1998 je podporený aj judikatúrou\nsamotného ústavného súdu (napr. IV. ÚS 499/2011, I. ÚS 275/2012, II. ÚS 148/09), ktorú\nústavný súd nemá dôvod spochybňovať, lebo predstavuje väčšinový názor jeho senátov\n(k tomu pozri III. ÚS 551/2012).\nNapokon v náleze z 25. novembra 2015 sp. zn. III. ÚS 288/2015 ústavný súd\npoukázal na to, že otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej\nriešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m.\nIV. ÚS 35/02 a II. ÚS 324/2010). Konštatoval, že postup najvyššieho súdu bol v súlade\ns procesnoprávnou úpravou, lebo najvyšší súd po zistení, že nie je daný žiaden z dôvodov\npodľa § 237 a § 238 O. s. p. dovolanie odmietol ako neprípustné (III. ÚS 539/2011).\nNajvyšší súd dodáva, že (aj) na tieto rozhodnutia ústavného súdu poukázalo v závere\nroka 2015 stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu publikované v Zbierke\n\n16\n\nstanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktoré\nopätovne a na právne vyššej forme potvrdilo, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu\npredstavuje (len) tzv. inú procesnú vadu, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá.\nV preskúmavanej veci nebol žiadny dôvod ovplyvňujúci aplikáciu druhej vety tohto\nstanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom\nojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu\npre ľudské práva [napríklad preto, lebo sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre\nsúdny systém“ (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne vady majúce\nza následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003)].\n4. Pokiaľ sťažovatelia v dovolaní tvrdili, že v konaní na súde prvej inštancie došlo\nk nesprávnostiam v procese dokazovania výpoveďami svedkov, najvyšší súd v sťažnosťou\nnapadnutom uznesení uviedol, že dovolatelia mali v plnom rozsahu vytvorenú procesnú\nmožnosť uplatniť svoj vplyv na výsledok konania poukázaním na nimi tvrdené vady\na nedostatky v odvolaní. Najvyšší súd tu postupoval v súlade s judikátom R 39/1993, podľa\nktorého „podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. nie je splnená\nv prípade, že sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom pre časť konania do takej\nmiery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. tým,\nže mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie.“\n5. Podstatná časť dovolacích námietok sa týkala procesu dokazovania, ktoré bolo\n(alebo podľa názoru sťažovateľov malo byť) vykonané, a správnosti vyhodnotenia\ndokazovania.\nNajvyšší súd stabilne zastáva názor, podľa ktorého dôvodom zakladajúcim\nprípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. (resp. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.) nie\nje nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých\nnavrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere\nnajvyšší súd poukazuje na závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999,\nR 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011,\n3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011,\n7 Cdo 38/2012).\n6. Pokiaľ sťažovatelia v dovolaní namietali, že dovolaním napadnutý rozsudok\nodvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, najvyšší súd vysvetlil,\n\n17\n\nže dovolací súd je oprávnený skúmať opodstatnenosť uplatnenia dovolacieho dôvodu\nv zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. (a pristúpiť k meritórnemu dovolaciemu\nprieskumu) iba vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné. Konštatoval, že i keby\nnapadnutý rozsudok (prípadne) spočíval na nesprávnych právnych záveroch, nezakladala\nby táto nesprávnosť prípustnosť dovolania (viď najmä judikát R 54/2012, ale aj\nviaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,\n3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010\na 8 ECdo 170/2014).\n7. Na podporu dôvodnosti vyššie uvedenej argumentácie najvyšší súd, podobne ako\nvo viacerých iných rozhodnutiach, poukázal na konštatovanie ústavného súdu, že „prípadný\nnedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne\nzistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa\n§ 237 písm. f/ O. s. p.“ (viď IV. ÚS 196/2014).\n8. Pokiaľ sťažovatelia po výpočte nedostatkov, ku ktorým podľa ich názoru došlo\nkonaním a rozhodovaním súdu prvoinštančného a odvolacieho súdu, najvyššiemu súdu\nvytýkajú, že neodstránil nimi tvrdené nedostatky, je potrebné uviesť, že dovolací súd vždy\nprednostne skúma, či je dovolanie prípustné; opodstatnenosť dovolania z hľadiska\nsprávnosti alebo nesprávnosti právnych záverov súdov môže skúmať až po zistení,\nže dovolanie je prípustné. Takýto prístup najvyššieho súdu zodpovedá tomu, že právo\nna súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky\nprocesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť\no veci samej; to platí aj pre dovolacie konanie (I. ÚS 4/2011).\nNajvyšší súd, ktorý v danom prípade dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľov nie\nje procesne prípustné, nepristúpil (nemohol pristúpiť) k posudzovaniu vecnej správnosti\nrozsudku odvolacieho súdu, resp. opodstatnenosti dovolacej argumentácie sťažovateľov\ntýkajúcej sa napadnutého rozhodnutia vo veci samej. K argumentácii sťažovateľov najvyšší\nsúd uvádza, že v predmetnej veci vzhľadom na to, že ich dovolanie nebolo procesne\nprípustné, nemohol „zjednávať nápravu“ ani „odstraňovať nedostatky“, lebo inak\nby porušil základné právo na súdnu ochranu účastníka stojaceho na opačnej procesnej\nstrane (II. ÚS 172/03).\n\n18\n\n9. Najvyššiemu súdu, ktorý sa dôsledne riadil ustanoveniami zákona upravujúcim\nprípustnosť dovolania a podmienok, za ktorých možno uskutočniť meritórny dovolací\nprieskum, sťažovatelia nedôvodne vytýkajú, že v dovolacom konaní nepostupoval podľa ich\npredstáv. Odôvodnenie nimi napadnutého uznesenia najvyššieho súdu obsahovalo\nargumentáciu, právne úvahy a ich vysvetlenie, ktoré sa štandardne vyskytujú v obdobných\nprípadoch v rozhodnutiach vec prejednávajúceho senátu najvyššieho súdu, a ktoré ústavný\nsúd považuje za nezasahujúce do chránených ústavných práv (viď napríklad uznesenie\nz 30. marca 2016 sp. zn. III. ÚS 173/2016).\n10. Z dôvodov uvedených vyššie najvyšší súd zastáva názor, že sťažovatelia\nneopodstatnene namietajú, že konaním a rozhodnutím najvyššieho súdu boli porušené ich\nzákladné práva podľa čl. 26 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6\nods. 1 a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»\nPredsedníčka najvyššieho súdu súčasne oznámila ústavnému súdu, že v predmetnej\nveci netrvá na ústnom pojednávaní.\nPrávny zástupca sťažovateľov k vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu\nzaujal v prípise z 27. októbra 2016 (doručenom ústavnému súdu 28. októbra 2016) toto\nstanovisko:\n«K vyjadreniu Krajského súdu v Trenčíne uvádzame nasledovné:\nTvrdenie krajského súdu, že namietaný rozsudok č. k. 17 Co/57/2012 je vecne\nsprávny a zákonný, neobstojí. Rozsudok obsahuje veľké množstvo procesných pochybení\nako aj pochybení pri hodnotení dôkazov a svedectiev a dokonca poloprávd až neprávd.\nOkrem toho, že Rozsudok v tomto znení je nevykonateľný a vo svojej podstate absolútne\nnezmyselne formulovaný, núti nás – sťažovateľov sa de facto priznať k spáchaniu trestného\nčinu (deliktu), ktorý sme nespáchali, čo bolo potvrdené v trestných konaniach v príslušných\nveciach vedených.\nZásada voľného hodnotenia dôkazov nezakladá sudcovi právo na ľubovôľu a učiniť\nzáver v hrubom rozpore s predloženými dôkazmi. Zároveň sudca je viazaný princípom\nprávnej istoty, ktorý spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene\nočakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych\n\n19\n\npredpisov, že budú ich správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03,\nIV. ÚS 92/09). Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú\nrelevantnú právnu otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká\nodpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Vzhľadom\nk tomu, že vo veci neboli zistené žiadne nové skutočnosti oproti trestným konaniam vedeným\nproti sťažovateľke I. a tiež sťažovateľovi II., sudca mal rešpektovať predchádzajúce\nprávoplatné rozhodnutia trestných konaní vrátane právoplatne skončeného trestného\nsúdneho konania. Civilné rozhodnutie nemôže byť v hrubom rozpore so závermi\nprávoplatného trestného rozhodnutia, a to v zásadných (ťažiskových) otázkach, inak by bola\npopretá samotná podstata trestného konania, ktoré je súdnym konaním. Princíp právnej\nistoty vylučuje situáciu, ktorá sa stala v tomto konaní, kde na rovnakú otázku pri opakovaní\nrovnakých podmienok sudca dospel k opačnému rozhodnutiu, ako bolo už predtým\nprávoplatne rozhodnuté.\nHodnotenie dôkazov a následný rozsudok hrubo odporuje základným pravidlám\nlogického myslenia a základným logickým zásadám, napr. aj v hodnotení znaleckého\nposudku\n\n, kde sám znalec pripustil možnosť vzniku zlomeniny nohy\n\nspôsobom, akým ho opísala sťažovateľka I., ale súd túto skutočnosť opomenul ako\nopomenul aj ďalšie množstvo dôkazov potvrdzujúcich slová sťažovateľov a jeho rozsudok\nspočíva len na tvrdení navrhovateľa, t. j. páchateľa útoku. Tvrdenie navrhovateľa o tom, že\nsťažovateľkou uvádzaný skutok sa nestal a z toho dôvodu údajne malo dôjsť k ohováraniu\na krivému obvineniu navrhovateľa, bolo osamotené a nepodporené inými dôkazmi. Tvrdenia\nnavrhovateľa boli pritom vyvrátené na základe rozsiahleho dokazovania v trestných\nkonaniach vrátane súdneho trestného konania prebiehajúceho v štyroch pojednávacích\ndňoch s preverovaním veľkého množstva dôkazov o tom, že skutok sa stal tak, ako tvrdíme\na tieto dôkazy boli v trestných konaniach uznané ako relevantné a dôvodné.\nAj sám Krajský súd vo svojom vyjadrení konštatuje cit.: „Je nepochybné,\nže odporkyňa 1/ mala zlomenú vonkajšiu časť členkovej kosti, pričom táto zlomenina sa\nnedá spochybniť.“\nOba znalecké posudky (znalecký posudok\n\na znalecký posudok\n\n) túto skutočnosť potvrdili, ako aj možnosť vzniku takejto zlomeniny úderom\ntupého predmetu do členka. Znalecký posudok\n\n20\n\nsíce uvádza nízke percento\n\nzlomenín vzniknutých takýmto spôsobom (2 % zo všetkých zlomenín), ale jednoznačne\nnevylučuje, že k takému zraneniu mohlo dôjsť následkom útoku navrhovateľa\nna sťažovateľku I. Ide o rovinu štatistiky a teórie.\nTvrdenie Krajského súdu, že sťažovateľka neposkytla znalcovi potrebnú súčinnosť,\nje nedôvodné. V upozornení Spr/2511/2011 zo dňa 06. 06. 2011 žurnalizované\nv napadnutom súdnom spise 5 C 16/2008 pod číslom strany 388 (viď Dôkaz č. 1), v ktorom\npredsedníčka Okresného súdu\n\nkonštatuje cit.:\n\n„... o námietke zaujatosti znalca bolo rozhodnuté až po viac ako 9 mesiacoch\na znalcovi bol spis zaslaný bez rozhodnutia o námietke zaujatosti.“\nZ vyššie uvedeného vyplýva, že sťažovateľka I. ani nemohla poskytnúť súčinnosť\nznalcovi bez toho, aby vedome porušila svoje procesné práva, keďže o námietkach\nzaujatosti znalca bolo právoplatne rozhodnuté až cca 3 mesiace po vypracovaní znaleckého\nposudku. Ide tým o nezákonne zadovážený dôkaz, na ktorom Okresný a aj Krajský súd\nstavia svoj rozsudok, pričom oba súdy nebrali do úvahy skutočnosť, že aj on pripúšťal\nmožnosť vzniku zlomeniny spôsobom, ako uvádzala sťažovateľka I. aj keď len 2 %-ami\nvšetkých zlomenín členka, podrobnejšie uvedené v Ústavnej sťažnosti, dovolaní a odvolaní\nspolu s jeho rozšírením. Zároveň je dôležité poukázať na skutočnosť, že\npreukázateľne posielal sťažovateľke jedinú listovú zásielku, ktorá bola doručená na poštu\nv\n\n28. 03. 2011 s úložnou dobou do 15. 04. 2011. Znalecký posudok\n\nspolu s vyúčtovaním znalečného je datovaný dňa 06. 04. 2011, čiže znalecký posudok bol\nvypracovaný len 9 dní od odoslania údajnej žiadosti na súčinnosť pri vypracovávaní\nznaleckého posudku a úložná doba zásielky na pošte skončila až o ďalších 9 dní, kedy mu\nbola vrátená ako nevyzdvihnutá v úložnej lehote. Teda znalec v čase vypracovania\nznaleckého posudku nijako nemohol vedieť, či mu sťažovateľka poskytne súčinnosť alebo\nneposkytne, pritom v znaleckom posudku uvádza, že mu neposkytla súčinnosť. Okrem listu\nod\n\nzo dňa 28. 03. 2011 sťažovateľke nebola doručovaná žiadna iná\n\nzásielka od znalca\n\n, nebol na ňu ani časový priestor. Znalec znalecký\n\nposudok nevypracovával v časovej tiesni, nakoľko ho súdu odovzdal v predstihu, pred\nskončením lehoty stanovenej súdom na jeho vypracovanie. Znalecký posudok, ako aj sám\nuvádza, vypracoval bez kompletnej zdravotnej dokumentácie, bez rtg\nsnímkov zo zlomeniny nohy spôsobenej dňa 25. 04. 2000 (podľa jeho tvrdenia v znaleckom\n\n21\n\nposudku rtg dokumentácia vzťahujúca sa k tomuto poraneniu už bola skartovaná), bez\naktuálneho vyšetrenia sťažovateľky vrátane bez aktuálneho RTG vyšetrenia, na rozdiel od\nznalca\n\n, ktorý mal k dispozícii kompletnú zdravotnú dokumentáciu vrátane\n\naktuálneho vyšetrenia spolu s RTG vyšetrením. Okrem už uvedeného sťažovatelia\nopakovane poukazujú na skutočnosť, že sa jedná o zaujatého znalca, ktorý v minulosti\nneposkytol ich synovi potrebné ošetrenie pri popálenine hlavy, ktorej následky boli neskôr\nodstraňované 3 plastickými operáciami, o čom existuje množstvo zdravotnej dokumentácie,\nktorú sťažovatelia na vyžiadanie doložia.\nTvrdenie Krajského súdu na str. 2 ods. 5 vyjadrenia na výzvu Ústavného súdu SR je\nmimo reálneho stavu. Je potrebné poukázať na skutočnosť, že k útokom v rámci zlých\nmedziľudských vzťahov nikdy nedochádzalo zo strany sťažovateľov, avšak zo strany\nnavrhovateľa a jeho manželky boli sťažovatelia a ich deti opakovane napádaní, čo donútilo\nsťažovateľov ich nehnuteľnosti v susedstve navrhovateľa prestať užívať z obavy o svoje\nzdravie. Sťažovatelia sa vždy týmto útokom snažili brániť jedine zákonnou cestou\nprostredníctvom polície a súdov, čo dokazuje aj množstvo trestných oznámení podložených\naj videozáznamami dokazujúcimi trestnú činnosť navrhovateľa a jeho manželky. Tieto\ntrestné oznámenia vždy boli odložené alebo stratené spisy, prípadne orgány činné\nv trestnom konaní nekonali, aj keď konať mali, ako potvrdzujú viaceré listinné dôkazy\nvyhotovené orgánmi činnými v trestnom konaní. Navrhovateľ sa netajil tým, že mu s tým\nv značnej miere pomáhajú kontakty na polícii a na súdoch, ktoré mu sprostredkováva\n. Dokonca\n\nho v konaniach, vrátane\n\nnapadnutého konania, zastupoval a preukazoval sa v niektorých prípadoch preukazom\nPrezídia Policajného zboru. Pre úplnosť sťažovatelia dodávajú, že sa jedná o vysokého\ndôstojníka bývalej ŠtB a neskôr pracovníka SIS, v súčasnosti odsúdeného v trestnom konaní\nOkresného súdu Bratislava I č. 5 T/52/2009 za podvody.\nAko je už vyššie uvedené, v konaní č. 5 C 16/2008 (t. j. pred prečíslovaním spisov OS\nNové Mesto nad Váhom konanie č. NM-5C 156/2011) došlo k porušeniu množstva\nprocesných predpisov, ktoré sú podrobnejšie uvedené v Ústavnej sťažnosti, dovolaní\na odvolaní spolu s jeho rozšírením a zároveň tieto skutočnosti potvrdzuje aj záverečná časť\nUpozornenia predsedníčky Okresného súdu\n\n22\n\n, k čomu cit.\n\nUpozornenie sp. zn. Spr/2511/2011 zo dňa 06. 06. 2011 žurnalizované v napadnutom\nsúdnom spise 5 C 16/2008 pod číslom strany 388, - 2 strana.:\n„Upozorňujem zákonnú sudkyňu a súdne tajomníčky, ktoré v období od vydania\nrozhodnutia o ustanovení znalca až do súčasnej doby predmetnú vec vybavovali, na\nporušenie procesných predpisov a tým aj porušenie práv účastníka konania. Zákonnú\nsudkyňu upozorňujem na zanedbanie dohľadu nad činnosťou súdnych úradníkov a kontroly\nich činnosti, resp. organizácie pohybu súdneho spisu. Povinnosťou súdneho tajomníka je\norganizovať prácu v súdnom oddelení podľa pokynov sudcu príslušného súdneho oddelenia\na v prípade pochybností si vyžiadať pokyn sudcu /§ 5 ods. 2 písm. a/ Spravovacieho\nporiadku/.\nUkladám súdnym tajomníčkam, aby námietky zaujatosti znalca, ale aj sudcu,\nsúdneho úradníka, zapisovateľa, tlmočníka, notára predkladali ihneď zákonnému sudcovi.\nUpozorňujem zákonnú sudkyňu na prieťahy pri vybavovaní veci. O žiadosti na zmenu\nnávrhu doručenej dňa 15. 11. 2007 bolo rozhodnuté po 17 mesiacoch.“\nČo sa týka postupu Najvyššieho súdu SR, pri takých závažných a relevantne\nnamietaných pochybeniach, mal rozhodne konať i Najvyšší súd SR. Odmietnutie dovolania,\nnakoľko všetky procesné podmienky na prípustnosť dovolania boli splnené, je samozrejme\npotvrdením nášho základného práva, tak ako namietame v podanej ústavnej sťažnosti.\nVo všetkých častiach plne zotrvávame na podanej ústavnej sťažnosti.»\nPrávny zástupca sťažovateľov v odpovedi na výzvu súčasne oznámil ústavnému\nsúdu, že netrvá na ústnom prerokovaní sťažnosti. Spresnil tiež petit v časti týkajúcej sa trov\nkonania.\nV nadväznosti na vyjadrenia účastníkov konania, že netrvajú na ústnom pojednávaní,\nústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho\npojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie\nveci.\n\n23\n\nII.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických alebo\nprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo\nľudských\n\npráv\n\na\n\nzákladných\n\nslobôd\n\nvyplývajúcich\n\nz\n\nmedzinárodnej\n\nzmluvy,\n\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nSťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu podľa\nčl. 26 ods. 2 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj\npráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na slobodu prejavu\npodľa čl. 10 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu\na napadnutým rozsudkom krajského súdu ako odvolacieho súdu.\nPodľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom\na písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať\na rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha\npovoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať\nna povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\nPodľa čl. 10 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa\nslobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky\n\n24\n\nbez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,\naby\n\nvyžadovali\n\nudeľovanie\n\npovolení\n\nrozhlasovým,\n\ntelevíznym\n\nalebo\n\nfilmovým\n\nspoločnostiam.\nPodstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nods. 1 ústavy).\nÚčelom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru je v prvom rade zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému\norgánu právnej ochrany. Základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy\na právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru umožňuje každému, aby sa stal po splnení\npredpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní\npredpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať\nsa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré\nz tohto postavenia vyplývajú.\nReálne uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy predpokladá, že účastníkovi súdneho alebo iného právom upraveného konania\nsa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie\nzákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať\nzákladné právo účastníkov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\n(napr. m. m. II. ÚS 63/06). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať\nzákony. Podľa právneho názoru ústavného súdu ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich\nsa rozhodovacej činnosti súdov a iných orgánov verejnej moci Slovenskej republiky\npredstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jediný zodpovedá\nzákladnému právu každého na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (I. ÚS 24/00,\nIII. ÚS 119/03).\n\n25\n\nK porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo\npredovšetkým vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva\nna nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom\nnávrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98), ale tiež\nv prípade, ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej\nsvojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade\ns priebehom konania alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené. Pokiaľ výklad\nnie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr.\nI. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi\nbol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\nvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti\núčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,\nI. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať\niba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo\nsamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom\nskutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy,\nak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného\nhľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie\nzákladného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).\n1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu\nVychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné\nzdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené procesné podmienky na uskutočnenie\n\n26\n\ndovolacieho konania, patrí zásadne\n\ndo\n\nvýlučnej právomoci\n\ndovolacieho súdu,\n\nt. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci\nv ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný\nsúd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich\ndo právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95,\nII. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve\nvšeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj\nza dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto\nprávomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,\nak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy\nneposkytnú ochranu označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.\nSťažovatelia namietajú porušenie svojich práv napadnutým uznesením najvyššieho\nsúdu, ktorým najvyšší súd odmietol ich dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn.\n17 Co 57/2012 z 23. mája 2012 podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. b) a c)\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ako neprípustné.\nSťažovatelia uplatnili v dovolaní tieto zásadné námietky smerujúce proti\nnapadnutému uzneseniu najvyššieho súdu:\n- upretie práva na spravodlivý proces,\n- spôsob vykonania dokazovania a vyhodnotenia dôkazov,\n- právne závery najvyššieho súdu.\nÚstavný súd v rozsahu uplatnených námietok preskúmal napadnuté uznesenie\nnajvyššieho súdu.\nVýchodiská pre svoje rozhodovanie o dovolaní sťažovateľov sformuloval najvyšší\nsúd v odôvodnení napadnutého uznesenia takto:\n«Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací\n(§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1\n\n27\n\nO. s. p.) zastúpení v súlade s § 241 ods. 1 O. s. p., skúmal bez nariadenia dovolacieho\npojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti\nrozhodnutiu, ktoré ním možno napadnúť.\nOtázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie\ndovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (viď IV. ÚS 238/07\na aktuálne tiež III. ÚS 14/2013).\nPrávo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty\na riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou\nktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov\nv konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len\nvtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd\nmôže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred\nobčianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).\nDovolanie v občianskom súdnom konaní je mimoriadny opravným prostriedok,\nktorým môže dovolací súd zasiahnuť do už odvolacím súdom právoplatne nastoleného stavu\nprávnej istoty účastníkov konania o predmete konania. Preto dovolanie neslúži na nápravu\nakýchkoľvek vád prvostupňovej alebo druhostupňovej fázy základného konania, ale len vád,\nktorých závažnosť zákonodarca povýšil nad právnu istotu účastníkov konania\n(I. ÚS 35/2013). Dovolanie možno podať iba ak to výslovne pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1\nO. s. p.). Dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v\nktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Občiansky súdny poriadok\nupravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý možno podať len proti\nprávoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu výslovne uvedeným v zákone [viď § 238\nO. s. p. (pokiaľ ide o rozsudok) a § 239 O. s. p. (pokiaľ ide o uznesenie)], alebo len v\nprípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných závažných procesných vád (viď § 237\nO. s. p.).\n1. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa\n§ 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým\nbol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p.\nje dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho\nnázoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie\n\n28\n\nprípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého\nstupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie\nprípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide\no potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil\nneplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie odporcov 1/ a 2/\nsmeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky uvedené\nv § 238 ods. 3 O. s. p. Prípustnosť ich dovolania preto z § 238 O. s. p. nevyplýva.\nSo zreteľom na obsah dovolania, ale tiež vzhľadom na § 242 ods. 1 veta druhá\nO. s. p. ukladajúci dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú\nvadu uvedenú v § 237 O. s. p. sa dovolací v ďalšom zaoberal otázkou, či v konaní (ne)došlo\nk procesnej vade (zmätočnosti), ktorá zakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.\nPodľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní\nvystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania\nnemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej vecí sa už prv\nprávoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh\nna začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom\nsúdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd\nnesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, že § 237\nO. s. p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú\nspôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto\nustanovenia nie je predmet konania významný, preto ak v konaní došlo k niektorej\nz procesných vád uvedených v § 237 O. s. p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia\nvo veciach, v ktorých je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999\na R 34/1995). Rovnako ale treba uviesť, že prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.\nnezakladá samo tvrdenie účastníka (resp. jeho subjektívny názor) o existencii niektorej\nz predmetných procesných vád; rozhodujúcim je výlučne iba záver (zistenie) dovolacieho\nsúdu, že k vade tejto povahy skutočne došlo.\nProcesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. dovolatelia\nnenamietali a existencia týchto procesných vád nevyšla v dovolacom konaní najavo.\nPrípustnosť dovolania odporcov 1/ a 2/ preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.\n\n29\n\nS prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov\nnižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľom bola v konaní\nodňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/\nO. s. p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie\ntých procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny\nporiadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní\npostupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi\npredpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18\nO. s. p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný\nzabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv - viď napríklad právo vykonávať\nprocesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O. s. p.), nazerať do spisu a robiť si\nz neho výpisy (§ 44 O. s. p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným\ndôkazom, (§ 123 O. s. p.), byť predvolaní na súdne pojednávanie (§ 115 O. s. p.), na to, aby\nim bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].“.\nPodstatná časť dovolania obsahuje námietku odporcov, že v odvolacom konaní\nim bolo upreté právo na spravodlivý súdny proces. Dovolací súd v nadväznosti na túto\nnámietku uvádza, že vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p. znamená vždy porušenie\nč1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), to však ale bez\nďalšieho neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, že každé porušenie\npráva na spravodlivý súdny proces, pokiaľ k nemu vôbec dôjde, dosahuje intenzitu (až)\nvady konania v zmysle § 237 O. s. p...\nDo práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný\nsúd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04)\na aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka\n(I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania\nvyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom alebo dožadovať\nsa nim navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97) a ani toho, aby\nsúdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý\npredkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).\n\n30\n\nI keď Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom\nsúdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených\nzáujmov účastníkov (§ 1 ods. 1 O. s. p.) a právnou úpravou občianskeho súdneho konania\ndbá o to, aby rozhodnutie súdu bolo vecne správne a spravodlivé, nemôže zabezpečiť,\nže každé konanie bude v plnom rozsahu (v každom momente konania) zodpovedať jeho\nustanoveniam a že súdmi bude vždy rozhodnuté iba správne. Ústava neupravuje, aké\ndôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred\nsúdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu\nústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý\npredpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom\nkonaní, a v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení\nupravuje aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť\nprocesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným\nvadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p. ako prípady „zmätočnosti“,\npripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný význam − vady tejto povahy považuje\nza okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď § 237 O. s. p.) a zároveň tiež za\nprípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Aj niektorým ďalším\nprocesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237\nO.s.p. pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. Tieto „iné vady, ktoré mali za následok\nnesprávne rozhodnutie vo veci“ ale považuje - na rozdiel od procesných vád vymenovaných\nv § 237 O. s. p. − (len) za relevantný dovolaci dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.);\nv zmysle konštantnej judikatúry najvyššieho súdu, ale „iná vada“ prípustnosť dovolania\nnezakladá.»\nPodľa názoru ústavného súdu všeobecne formulované právne východiská\nnajvyššieho súdu k ne/prípustnosti dovolania sú súčasťou judikatúry tak všeobecných\nsúdov, ako aj ústavného súdu a sú/boli ústavne akceptovateľným východiskom aj pre\nposúdenie ne/prípustnosti sťažovateľmi podaného dovolania.\nNajvyšší súd sa s jednotlivými dovolacími námietkami sťažovateľov vyrovnal\nnasledovným spôsobom:\n\n31\n\n«V nadväznosti na dovolacie námietky a tiež so zreteľom na právne závery ústavného\nsúdu zaujaté v niektorých jeho nálezoch (viď napríklad II. ÚS 261/06) treba dodať, že je\nvždy vecou individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú tie\nprocesné nedostatky, ku ktorým prípadne došlo v občianskom súdnom konaní v postupe\nsúdov. Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na\nzreteli, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už\nprávoplatnému rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159\nods. 1 O.s.p.). Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch\nzákladných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny\nproces, jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.\nVzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej miery\nobmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce otázky\nv dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení.\nDaná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných\nčlánkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj I. ÚS 252/05 a aktuálne\ntiež IV. ÚS 481/2011). V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len\nodporcami zdôrazňované právo na prejednanie veci bez porušenia procesných ustanovení\nObčianskeho súdneho poriadku, ale musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne\nrelevantnú rovnováhu medzi týmto pravom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol\nvyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov nižších stupňov.\nDovolatelia porušenie ich práva na spravodlivý súdny proces vyvodzujú z viacerých\n(nimi tvrdených) nesprávností, chýb a procesných vád, ku ktorým podľa ich názoru došlo\nv odvolacom konaní. Zo spisu ale nevyplýva, že by v konaní na súdoch nižších stupňov bola\ndovolateľom odňatá možnosť konať pred súdom vo forme, spôsobom a v intenzite, ktorá by\nbola relevantná z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. K tomuto záveru dospel dovolací súd\nz nasledovných dôvodov:\n1.1. V dovolaní sa namieta, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výpoveďami\nsvedkov\n\n,\n\n,\n\na\n\nna pojednávaní 19. októbra 2005, na ktorom neboli odporcovia 1/ a 2/\nprítomní. I keď súd prvého stupňa uznesením z 10. februára 2010 nariadil ich opätovné\n\n32\n\nvypočutie, týchto svedkov už nevypočul. Predmetné pochybenie namietali dovolatelia aj\nv ich odvolaní, odvolací súd sa ale touto námietkou nezaoberal.\nTvrdenie odporcov 1/ a 2/, že menovaní svedkovia boli vypočutí v ich neprítomnosti,\nmá oporu v spise. Zápisnica z pojednávania 19. októbra 2005, ktorá je v spise založená\nna č. l. 70 spisu, toto tvrdenie potvrdzuje. Rovnako opodstatnene je dovolateľmi namietané,\nže súd prvého stupňa nariadil opätovné vypočutie týchto svedkov unesením z 10. februára\n2010 (č. l. 217), ich výsluch ale napokon nevykonal.\nDovolací súd pri úvahe, či predmetným postupom súdu (ne)došlo k procesnej vade\nkonania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. vzal na zreteľ materiálne hľadisko, to znamená\nreálny dopad namietaného postupu súdu na procesnú situáciu odporcov. Zohľadnil, že\nskutkové okolnosti, o ktorých vypovedali títo svedkovia (o šírení informácie o zlomení nohy\nodporkyne 1/ navrhovateľom), odporcovia v dovolaní nespochybňujú, namietajú však,\nže predmetnú informáciu nešírili vedome ako nepravdivú. Navyše, konštantná judikatúra\nnajvyššieho súdu už dávnejšie dospela k názoru, že „podmienka prípustnosti dovolania\npodľa § 237 písm. f/ O.s.p. nie je splnená v prípade, že sa účastníkovi odňala možnosť\nkonať pred súdom pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť\nsvoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol\nriadne doručený, odvolanie“ (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 30. júna\n1992 sp. zn. 2 Cdo 29/1992 publikovaný ako judikát R 39/1993). Odporcom 1/ a 2/ bola táto\nprocesná možnosť vytvorená.\nPokiaľ dovolatelia odvolaciemu súdu vytýkajú, že na ich námietku týkajúcu\nsa výsluchu svedkov 19. októbra 2005 náležite nereagoval, dovolací súd uvádza,\nže rozhodnutie odvolacieho súdu nemá odpovedať na každú námietku alebo argument\nv opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie\no odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového\nrozhodnutia. Predmetnou námietkou odporcovia namietajú, že odôvodnenie potvrdzujúceho\nrozsudku odvolacieho súdu je v tejto časti nepreskúmateľné (k tomu viď tiež ďalej 1.2.).\nZ pohľadu prípustnosti dovolania treba uviesť, že bez ohľadu na to, či predmetná námietka\nodporcov bola alebo nebola uplatnená v ich odvolaní, absencia reakcie na ňu v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku odvolacieho súdu nezakladá procesnú vadu, ktorá by svojou\nzávažnosťou a stupňom intenzity viedla k odňatiu možnosti odporcov pred súdom konať.\n\n33\n\n1.2. Pokiaľ odporcovia 1/ a 2/ tvrdia, že k odňatiu ich možnosti pred súdom konať\ndošlo v dôsledku nepreskúmateľnosti dovolaním napadnutého rozsudku, dovolací súd\nuvádza, že Občiansky súdny poriadok neumožňuje stotožniť vadu konania uvedenú\nv ustanovení § 237 písm. f/ O. s. p. so súdnym rozhodnutím, ani s jeho odôvodnením. Už\nv rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 najvyšší súd uviedol, že prípustnosť dovolania\npodľa § 237 písm. f/ O. s. p. nemožno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom súdu\nvtedy, ak ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Pod postupom súdu možno\ntotiž rozumieť len jeho faktickú (ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci (porovnaj\nrozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 90/2012, 91/2012), ktorá predchádza vydaniu\nkonečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemožnenie realizácie procesných\noprávnení účastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní.\n„Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok\nvecnej rozhodovacej činnosti súdu...“ (viď uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.\n5 Cdo 201/2011). „Postupom súdu“ (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie samotný priebeh\nkonania, spôsob vedenia konania či procesu, jednotlivé procesné úkony súdu, jeho faktická\nčinnosť alebo nečinnosť, nie však výsledný rozhodovací akt súdu (produkt konania), úlohou\nktorého je vyhodnotiť konanie a podať záväzný názor súdu na prejednávanú vec.\nNa základe uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke\nstanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“)\nako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn.\n2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala\nza následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy,\nak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal\nnepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom\njudikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci odovolací súd ani v danom prípade\nnemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto\nveci, pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy (v žiadnej ním prejednávanej veci)\nnepovažoval uvedený judikát za „prekonaný“ a vždy dôsledne a bezvýnimočne zastával\nnázor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle\n§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.\n(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009,\n\n34\n\n3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 158/2002).\nPrávna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu\nzakladajúceho (iba) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov\nnajvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 MCdo\n18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo\n52/2011 a 7 Cdo 109/2011). Správnosť názoru vec preskúmavajúceho senátu najvyššieho\nsúdu, podľa ktorého nepreskúmateľnosť nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237\npísm. f/ O. s. p., potvrdzujú tiež viaceré aktuálne rozhodnutia ústavného súdu. V uznesení\nz 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 ústavný súd konštatoval, že „sa väčšinovým\nnázorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že\nnedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/\nO. s. p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.“. V inom prípade\nústavný súd pri posudzovaní údajného zásahu do ústavných práv účastníka konania\nvedeného na najvyššom súde pod sp. zn. 3 Cdo 51/2012, rozhodnutie v ktorom spočíva na\nprávnom názore, že nepreskúmateľnosť nie je vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s.\np., v uznesení z 13. februára 2013 sp. zn. II. ÚS 110/2013 konštatoval, že „právny názor,\nna ktorom je založené namietané uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie\nsťažovateľky z dôvodu jeho neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci\nnemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani\npráva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“. Obdobné závery zaujal ústavný aj v ďalších\nuzneseniach (viď napríklad sp. zn. III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 161/2012,\nI. ÚS 275/2012, I. ÚS 35/2013 a I. ÚS 33/201).\nZ vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že i keby snáď napadnutý\nrozsudok odvolacieho súdu bol v niečom nepreskúmateľný (dovolací súd sa jeho\nnepreskúmateľnosťou nezaoberal), išlo by o tzv. inú procesnú vadu konania majúcu za\nnásledok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), ktorá ale\nprípustnosť dovolania nezakladá.\n1.3. Podstatná časť dovolacích námietok sa týka procesu dokazovania, ktoré bolo\n(alebo podľa názoru dovolateľov malo byť) vykonané, a správnosti vyhodnotenia\nvykonaného dokazovania.\n\n35\n\nI keď čl. 6 ods. I dohovoru zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie,\nneustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť\nposúdené. Ani ústava neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu\nna príslušné zákony. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých\nposúdenie je zásadne v právomocí toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite.\nDokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára\npoznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka,\nv sebe obsahuje právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú\npotrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd\nv občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania\na nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie\ndokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou\nsúdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníkov konania (porovnaj tiež uznesenia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012, 3 Cdo 2012/2012,\n4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011).\nNevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal ten −\nktorý dôkaz) môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne\nk vydaniu nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O. s. p.\n(viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky\nnavrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno\nvyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f/ O. s. p.\nprípustné (viď R 125/1999). Tým, že súd prvého stupňa napriek návrhu odporcov nevykonal\ndokazovanie výsluchom\n\n, neodňal odporcom možnosť pred\n\nsúdom konať.\nDovolatelia tiež na viacerých miestach ich mimoriadneho opravného prostriedku\nnesúhlasia so závermi súdov, že účastník na jednej alebo druhej procesnej strane\n(ne)uniesol dôkazné bremeno a spochybňujú správnosť hodnotenia dôkazov vykonaných\nsúdmi. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že\nv konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci\nsamej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci\nsamej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa\n\n36\n\nhmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil\npovinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1\nvety prvej O.s.p., alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Okruh\nrozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú účastníka konania zaťažujúce povinnosti\ntvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je vždy daný hypotézou\nhmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania.\nV preskúmavanom prípade rozhodujúcou hmotnoprávnou normou bolo ustanovenie\n§ 11 Občianskeho zákonníka. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť\nna preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti\nprejednávanej veci. V danom prípade sa navrhovateľ domáhal ochrany pred šírením\nnepravdivej informácie, že odporkyni 1/ zlomil nohu; zaťažovala ho teda povinnosť tvrdiť\na preukázať, že jej nohu nezlomil. Pokiaľ odporcovia 1/ a 2/ v rámci svojej procesnej\nobrany tvrdili niečo iné, bolo na nich, aby preukázali svoje tvrdenia. Výsledkami\nvykonaného dokazovania bol preukázaný skutkový dej, v rámci ktorého malo (podľa\ntvrdenia odporcov) dôjsť k zlomeniu nohy odporkyne 1/, súd prvého stupňa ale nemal\nza preukázané, že navrhovateľ v rámci tohto deja zlomil odporkyni 1/ nohu. Odvolací súd\nsa s ním stotožnil. Pokiaľ odporcovia 1/ a 2/ tvrdili opak (že odporkyni 1/ zlomil nohu),\nzaťažovalo ich v tomto smere dôkazné bremeno, teda (procesná) povinnosť preukázať svoje\ntvrdenia. Rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov sú založené na závere, že odporcovia\ntvrdenia, ktoré by mohli viesť k úplnému zamietnutiu navrhovateľovho návrhu nepreukázali.\nAk súdy v niektorom smere prípadne aj založili svoje rozhodnutia na nesprávnom posúdení\ndôkazného bremena, vytýkaná okolnosť nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v § 237\npísm. f/ O. s. p.; vo svojej podstate ide o námietku nesprávneho vyhodnotenia dôkazov.\nKonštantná judikatúra najvyššieho súdu zastáva ale názor, že nesprávne hodnotenie\ndôkazov nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (porovnaj\nnapríklad uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011\na 5 Cdo 24/2012). Dovolací súd opakuje, že do obsahu základného práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo\núčastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,\nprípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov\n(I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal\n\n37\n\nprípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. (viď R 42/1993). Z prieskumnej povahy\ndovolacieho konania a z jeho charakteru vyplýva, že dokazovanie sa v ňom nevykonáva\n(§ 243a ods. 2 O. s. p.), preto dovolaciemu súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy\nvykonané súdmi nižších stupňov.\nČi už teda výsledky dokazovania (ktoré bolo na súde prvého stupňa vykonané\naj videozáznamom a znaleckým posudkom\nvyjadrením\n\na výpoveďami svedkov\n\n, odborným písomným\na\n\nml.) boli súdmi vyhodnotené správne alebo nesprávne, nemohlo to mať za následok\nprocesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.\nDovolatelia osobitne vyjadrili svoje výhrady voči dokazovaniu, ktoré bolo vykonané\nznaleckým posudkom. K tejto časti ich argumentácie je potrebné uviesť, že ak je súdu\nv konaní predložený posudok, ktorého vypracovanie nenariadil súd (napr. posudok bol\nvypracovaný na základe požiadania účastníka konania), skutočne nejde o znalecký posudok\nv zmysle § 127 O. s. p. Aj takýmto „posudkom“ možno však vykonať dôkaz, ale iba ako\nlistinou. Rozdielnosť sa prejaví najmä v hodnotení tohto dôkazu. Najvyšší súd už v uznesení\nsp. zn. 3 Cdo 116/2012 uviedol, že „pokiaľ súd v procese vyhodnocovania výsledkov\nvykonaného dokazovania prizná stupeň preukaznosti zistení zodpovedajúcich inak zisteniam\nvyplývajúcim zo znaleckého posudku (§ 127 O. s. p.) takým zisteniam, ku ktorým dospel\nna základe 'posudku' vyhotoveného nie po nariadení súdom, ale na požiadanie niektorého\nz účastníkov konania, nejde o procesný postup súdu zakladajúci prípustnosť dovolania\nv zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd totiž konštantne zastáva názor, že súd neodníme\núčastníkovi konania možnosť pred ním konať tým, že (prípadne) nesprávne vyhodnotí\nniektorý z vykonaných dôkazov“. Nadväzujúc na tieto závery dovolací súd pre účely\npreskúmavanej veci uvádza, že ak pri vyhodnocovaní výsledkov vykonaného dokazovania\nprizná súd stupeň preukaznosti zistení zodpovedajúcich zisteniam vyplývajúcim\nzo znaleckého posudku (§ 127 O. s. p.) takým zisteniam, ku ktorým dospel na základe\nposudku vyhotoveného znalcom v čase, keď ešte nebolo rozhodnuté o návrhu na jeho\nvylúčenie (§ 17 ods. 1 O. s. p.), nejde o procesný postup súdu zakladajúci prípustnosť\ndovolania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.\nNámietka dovolateľov, že predmetom dokazovania mala byť otázka, či odporcovia\n„vedome“ šírili nepravdivú informáciu o navrhovateľovi, a že súdy dokazovanie týmto\n\n38\n\nsmerom nezamerali a túto podstatnú okolnosť neskúmali, sa týka úplnosti skutkových\nzáverov súdov a správnosti ich právneho posúdenia Neúplné zistenie rozhodujúcich\nskutkových okolností môže viesť k tzv. inej vade konania (viď bod 9.2. nálezu ústavného\nsúdu zo 4. septembra 2013 sp. zn. II. ÚS 591/2012) a vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie\nvšak k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. To isté treba konštatovať\naj vo vzťahu k námietke dovolateľov, že v danom prípade nebola preukázaná príčinná\nsúvislosť medzi ich konaním a znížením vážnosti alebo dôstojnosti navrhovateľa, resp. že\nnebola celkom jednoznačne vylúčená existencia príčinnej súvislosti medzi konaním\nnavrhovateľa a zlomením nohy odporkyne 1/.\n1.4. Vadu konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli spôsobilé založiť ani právne závery,\nna ktorých založili súdy svoje rozhodnutia. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho\nrozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 O. s. p.,\npretože právnym posudzovaním súd nemôže založiť žiadnu procesnú vadu, ktorá je uvedená\nv tomto ustanovení. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení\nvyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.\nNesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový\nstav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny\npredpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval\nalebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne\nprávne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. d/ O. s. p.),\nktorý ale môže byť úspešne uplatnený iba v procesne prípustnom dovolaní. Samo nesprávne\nprávne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá (R 54/2012), lebo nemá základ\nvo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia. Názor,\nv zmysle ktorého nesprávne právne posúdenie veci nie je procesnou vadou uvedenou v §\n237 O.s.p., je zhodne zastávaný všetkými senátmi občianskoprávneho kolégia najvyššieho\nsúdu (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo\n97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo\n41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).\nNesprávnosť právneho posúdenia veci, je dovolateľmi vytýkaná aj v tej časti\ndovolania, v ktorej odporcovia 1/ a 2/ namietajú, že tým, čo uviedli v odvolaní podanom\nOkresnému úradu v Novom Meste nad Váhom, len realizovali svoje ústavné právo na\n\n39\n\nslobodu prejavu a že súdy vec nesprávne posúdili, lebo bez testu proporcionality\na dostatočného opodstatnenia uprednostnili právo navrhovateľa na ochranu osobnosti,\ni keď prednosť mala byť daná ich právu na slobodu prejavu.\nTúto časť odôvodnenia uzatvára dovolací súd konštatovaním, že i keby tvrdenia\ndovolateľov o nesprávnosti právnych záverov, na ktorých spočíva napadnuté rozhodnutie,\nboli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľmi\nvytýkaná nesprávnosť právneho posúdenia by mala za následok vecnú nesprávnosť\nnapadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia\n§ 237 O.s.p.\nKeďže dovolanie odporcov 1/ a 2/ nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd\npristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom.\n2. Odporcovia 1/ a 2/ výslovne uviedli, že ich dovolanie smeruje aj proti výroku\nodvolacieho súdu o povinnosti navrhovateľa nahradiť trovy štátu.\nUvedeným výrokom nebolo z procesného hľadiska negatívne zasiahnuté do právneho\npostavenia odporcov 1/ a 2/ (viď R 50/1999). Dovolací súd preto ich dovolanie v tejto časti\nodmietol ako podané subjektmi, ktoré nie sú oprávnené podať dovolanie (§ 243b ods. 5\nO.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.).\n3. Dovolaním je napadnutý aj výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol\npotvrdený výrok rozsudku súdu prvého stupňa o povinnosti odporcov 1/ a 2/ zaplatiť štátu\nnáhradu trov.\nTáto časť dovolania smeruje síce proti výroku obsiahnutému v rozsudku, napadnutý\nvýrok má ale povahu uznesenia (viď § 167 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd preto prípustnosť\ndovolania v tejto časti posudzoval podľa ustanovení, ktoré upravujú prípustnosť dovolania\nsmerujúceho proti uzneseniu odvolacieho súdu.\nV ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. je výslovne uvedené, že dovolanie proti uzneseniu\no trovách nie je prípustné. Prípustnosť dovolania proti uzneseniu o trovách prichádza do\núvahy len z dôvodov uvedených v § 237 O.s.p. (R 117/1999); tieto dôvody ale v dovolacom\nkonaní neboli preukázané. Dovolací súd preto dovolanie odporcov 1/ a 2/ v tejto časti\nodmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, ktoré nemožno napadnúť dovolaním (§ 243b\nods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).\n\n40\n\n4. Dovolanie napokon smeruje proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo\nrozhodnuté, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov odvolacieho\nkonania.\nAj táto časť dovolania smeruje proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorý má\npovahu uznesenia (viď § 167 ods. 1 O.s.p.) a bolo ním rozhodnuté o trovách; procesné vady\nkonania v zmysle § 237 O.s.p. neboli ani v tomto prípade zistené.\nDovolací súd preto dovolanie odporcov 1/ a 2/ aj v tejto časti odmietol ako\nsmerujúce proti rozhodnutiu, ktoré nemožno napadnúť dovolaním (§ 243b ods. 5 O.s.p.,\n§ 239 ods. 3 a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).\n5. Zo všetkých uvedených dôvodov (1. až 4.) dospel najvyšš súd k záveru, že\nv prejednávanej veci je dovolanie odporcov neprípustné. Vzhľadom na to ich dovolanie\nodmietol (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p.).»\nPrávo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak\nsú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže\nkonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym\nsúdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky boli upravené\nv § 236 a nasl. OSP platného a účinného v čase rozhodovania všeobecných súdov. V rámci\nvšeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu\nv § 237 OSP bolo výslovne uvedené, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady\nuvedené v písmene a) až písmene g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie bolo\nprípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípade uvedenom v § 238 ods. 2 OSP.\nÚstavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného\nprostriedku uvádzané sťažovateľmi, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani\nnemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom\nprípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo\nneprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie\ndovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob\n\n41\n\nv konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľov k súdnej\nochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.\nNajvyšší súd, opakovane poukazujúc v napadnutom uznesení najvyššieho súdu na\nskúmanie splnenia zákonných dôvodov (procesných podmienok) prípustnosti dovolania, sa\nzaoberal námietkami sťažovateľov v rozsahu a spôsobom, ktoré mu umožňovali dospieť\nk ústavne akceptovateľnému záveru, že procesné dôvody prípustnosti dovolania neboli\nsplnené. Podľa názoru ústavného súdu je takýto záver najvyššieho súdu s poukazom na\nodôvodnenie napadnutého uznesenia z ústavnoprávneho aspektu korektný a ústavne\nkonformný.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti v časti, ktorou sťažovatelia namietajú\nporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho\nsúdu, nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).\n2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 26 ods. 2 ústavy\na práva podľa čl. 10 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu\nV súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 26\nods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 10 dohovoru ústavný súd konštatuje, že všeobecný súd,\nrešpektujúc ústavno-procesné princípy garantujúce základné právo účastníka konania na\nsúdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.\n1 dohovoru, v konaní o ochrane týchto práv a v spojení s nimi posúdil aj namietané\nporušenie práv sťažovateľov podľa čl. 26 ods. 2 ústavy a čl. 10 dohovoru. Ústavný súd\ndospel k záveru, že ak nevyslovil porušenie sťažovateľmi označeného základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva podľa\nčl. 26 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 10 dohovoru, preto sťažnosti sťažovateľov ani\nv tejto časti nevyhovel.\n\n42\n\n3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu\nDo obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj\nprávo účastníka konania na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorého rámec ustanovuje\n§ 157 ods. 2 OSP. Odôvodnenie rozhodnutí umožňuje účastníkom konania posúdiť, ako\nvšeobecný súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné a hmotnoprávne predpisy\na akými úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní vo veci samej. Podľa judikatúry\nústavného súdu (III. ÚS 209/04) je súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé\nkonanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj právo účastníka\nkonania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva\nodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej\nochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Pritom všeobecný\nsúd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na\ntie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia (m. m. napr. IV. ÚS 115/03).\nÚstavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantne\nzdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom\naj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorej\n„Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.\nOdôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd\npovinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy\nposudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,\nRecueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,\nAnnuaire, č. 303-B). Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov preto tvorí súčasť\nspravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a tiež právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nV zmysle svojej judikatúry považuje však ústavný súd rozhodnutia všeobecných\nsúdov za protiústavné aj arbitrárne, ak ich odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej aj\n\n43\n\nextrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti\n(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\nSťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým tento\nsúd potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 5 C 16/2008-551 z 19. decembra 2011.\nÚstavný súd preto preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu\nodvolacích námietok sťažovateľov, ktorí namietali:\n- nepresvedčivé vyrovnanie sa odvolacieho súdu s predmetom konania,\n- nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov.\nKrajský súd reagoval na odvolanie podané sťažovateľmi takto:\n„Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez\nnariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že\nnapadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa\n§ 219 ods. 1 O. s. p. z týchto dôvodov:\nSúd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke\nsprávne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol.\nPredmetom práva na ochranu osobnosti zo strany navrhovateľa voči odporcom 1/, 2/\nbolo šírenie informácií zo strany odporcov 1/, 2/ o tom, že navrhovateľ pri konflikte dňa\n25. 04. 2000 vyrýľoval stromčeky, ktoré v počte dvoch kusov hodil na pozemok odporcom\n1/, 2/ s tým, že následne sa tvrdenia účastníkov rozchádzali v tom smere, že odporkyňa 1/\ntvrdila, že hodením jedného zo stromčekov došlo týmto konaním navrhovateľa k zlomenine\nľavej dolnej končatiny u odporkyne 1/.\nPredmetom celého ďalšieho konania bolo potom šírenie informácie o tom, že\nv dôsledku tohto skutku došlo práve k tejto zlomenine u odporkyne 1/ (s tým, že predmetom\nkonania potom bolo dokazovanie, či skutočne k zlomenine končatiny u odporkyne 1/ došlo\nv dôsledku správania sa navrhovateľa.\nV\n\nprejednávanej\n\nveci\n\npredložili\n\nodporcovia\n\nII,\n\n2/\n\nznalecký\n\nposudok\n\n(zo 14. mája 2005, pozn.), avšak nakoľko sa jedná o znalecký\nposudok vyžiadaný práve odporcami 1/, 2/ tento posudok nemožno brať za rovnocenný\n\n44\n\nznaleckému posudku, ktorý dal vyhotoviť súd pre účely občianskoprávneho konania\nvyhotovený\n\n(zo 6. apríla 2011, pozn.) pre účely súdneho konania dňa\n\n06.04.2011. Znalecký posudok\n\nje potrebné brať len ako dôkaz predložený\n\nodporcami 1/, 2/ (tak, ako to predpokladá § 129 O.s.p.).\nV prejednávanej veci je nepochybné, že skutočne odporkyňa 1/ mala zlomenú\nvonkajšiu časť členkovej kosti s tým, že táto zlomenina vonkajšieho členka sa nedá\nspochybniť (k poraneniu došlo 25. apríla 2000, pozn.) Tieto závery potvrdil aj\n. Súdom ustanovený znalec\nposudkom\n\nsa však dôsledne zaoberal aj\n\nako aj ošetrujúceho lekára, pričom za podstatné považuje\n\nodvolací súd zdôrazniť tú skutočnosť, že terajší zdravotný stav na strane odporkyne 1/ nie je\nmožné popísať vzhľadom na to, že na vyšetrenie znalcom, na ktoré bola pozvaná\ndoporučeným listom sa nedostavila, pričom znalec zisťoval zároveň u všeobecnej lekárky\nodporkyne 1/\n\n, kam menovaná patrí prítomnosť zdravotnej\n\ndokumentácie, ktorú má odporkyňa 1/ už asi 10 rokov u seba a nie je možné ju od nej získať\na na výzvy nereaguje. Znalec konštatoval, že pri zlomenine členka nemusí byť porušená\nintegrita kože tým, že verifikovať prítomnosť zranenia nie je možné, pretože röntgenová\ndokumentácia vzťahujúca sa k zraneniu bola skartovaná, avšak zlomeninu vylúčiť možné\nnie je...\nZnalec opakovane zdôraznil, že zdravotná dokumentácia odporkyne nie je dostupná\na všeobecná lekárka, teda ošetrujúca lekárka odporkyne 1/ pre dospelých\nuviedla, že odporkyňa u nej nebola 10 rokov, čo by bolo v prípadnom poranení\npotrebné a nemá vedomosť o tom, že by bola odporkyňa 1/ registrovaná u iného\nvšeobecného lekára.“\nPodľa názoru krajského súdu skutočnosť, že sťažovateľka mala zlomenú vonkajšiu\nčasť členka (k poraneniu došlo 25. apríla 2000), sa nedá spochybniť (v odôvodnení\nsa poukazuje na závery znaleckého posudku). Krajský súd vychádzal z toho, že „Práve\ntento posudok považoval súd prvého stupňa zhodne s odvolacím súdom za podstatný\na rozhodujúci pre posúdenie daného skutkového stavu veci. Je teda nepochybné, že\nk zlomenine členku u odporkyne 1/ došlo, avšak z hľadiska príčinných súvislostí a to aj\ns poukazom na správanie sa samotných účastníkov konania, nebolo v konaní jednoznačne,\n\n45\n\nspoľahlivo a preukázateľne zistené, že k zlomenine, ku ktorej preukázateľne došlo práve\nv dôsledku protiprávneho správania sa navrhovateľa.“.\nV nadväznosti na uvedené krajský súd uzavrel, že „Navrhovateľ preto v tomto\nprípade v celom rozsahu uniesol dôkazné bremeno a jednoznačne bolo preukázané, že\nnapriek tomu, že u odporkyne 1/ došlo k zlomenine ľavého členku na jej dolnej končatine,\nnebola preukázaná príčinná súvislosť medzi hádzaním stromčekov zo strany navrhovateľa\na zlomeninou ľavej dolnej končatiny odporkyne 1/.\nTúto skutočnosť nemôžu zvrátiť ani svedecké výpovede, pretože tieto môžu\npreukazovať len priebeh daného konfliktu. Pokiaľ znaleckým posudkom nebolo jednoznačne\npreukázané, že k tejto zlomenine došlo práve v dôsledku správania sa navrhovateľa,\nodvolací súd zdôrazňuje, že akékoľvek informácie, ktoré následne šírila odporkyňa 1/\nspoločne s odporcom 2/, že k zlomenine došlo práve v dôsledku protiprávneho správania sa\nnavrhovateľa sú nepravdivé.\nPredmetom konania o ochranu osobnosti nebolo vzájomné správanie sa účastníkov\nkonania, kedy je nepochybne preukázané, že vzťahy medzi účastníkmi konania sú zlé,\nnarušené o čom svedčí množstvo súvisiacich konaní vyvolaných či už navrhovateľom alebo\nodporcami 1/, 2/.\nOdvolací súd preto zdôrazňuje, že odporcom 1/, 2/ sa nepodarilo hodnoverne\npreukázať, že k zlomenine ľavého predného členka u odporkyne 1/ došlo v dôsledku toho, že\nnavrhovateľ hodil do nej vykopaný stromček...\nZ hľadiska dôkazu pravdy v prejednávanej veci navrhovateľ uniesol dôkazné\nbremeno a preukázal, že odporcovia 1/, 2/ o ňom šírili nepravdivú informáciu, v dôsledku\nčoho sa mu dostalo satisfakcie vo forme ospravedlnenia sa.“.\nÚstavný súd poukazuje na to, že súčasťou procesných záruk spravodlivého\nrozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia.\nPodľa § 157 ods. 2 OSP (platného a účinného v čase rozhodovania krajského súdu)\nsúd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých\n\n46\n\ndôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,\nstručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,\nz ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo\nnevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie\nrozsudku bolo presvedčivé (pozri aj § 393 Civilného sporového poriadku účinného od\n1. júla 2016).\nV súlade s už uvedenými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku bolo\npovinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na\nktorých založil svoje meritórne rozhodnutie. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa\ntýka tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.\nVypracovaniu jasného a presvedčivého odôvodnenia svojho rozhodnutia mal podľa\nnázoru ústavného súdu krajský súd venovať väčšiu pozornosť. Naopak, podľa názoru\nústavného súdu sa krajský súd pri odmietnutí odvolania sťažovateľov § 157 ods. 2 OSP\ndôsledne neriadil a jeho odôvodnenie obsahuje viaceré vnútorné protirečenia.\nÚstavný súd v rámci preskúmania odôvodnenia potvrdzujúceho rozsudku krajského\nsúdu dospel k záveru, že krajský súd ako súd odvolací sa vyrovnal s námietkami\nsťažovateľov uvedenými v odvolaní len na prvý pohľad, a to len po formálnej stránke,\npričom sa vecne a argumentačne stotožnil so závermi z rozsudku prvostupňového súdu,\nktoré podľa neho mali dostatočnú oporu v dokazovaní. Krajský súd uviedol, že\n„navrhovateľ uniesol dôkazné bremeno“, konštatoval, že znaleckým posudkom nebolo\njednoznačne preukázané, že k zlomenine sťažovateľky došlo práve v dôsledku správania sa\nnavrhovateľa, keďže „nebolo v konaní jednoznačne, spoľahlivo a preukázateľne zistené, že\nk zlomenine, ku ktorej preukázateľne došlo práve v dôsledku protiprávneho správania sa\nnavrhovateľa“, teda „nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi hádzaním stromčekov\na zlomením nohy odporkyne“, a následne na tomto základe jednoznačne formuloval svoj\nzáver, že informácie týkajúce sa toho, že navrhovateľ zlomil sťažovateľke nohu, sú\nnepravdivé.\n\n47\n\nKrajský súd sa v napadnutom rozsudku (a jeho odôvodnení) aj v kontexte rozsudku\nprvostupňového súdu, s ktorým sa krajský súd ako súd odvolací stotožnil, argumentačne\nnedôsledne a rozporuplne vyrovnal so skutkovým stavom, z ktorého mal vyvodiť\njednoznačné a presvedčivo odôvodnené rozhodnutie, nesprávne vyhodnotil nedostatočné\ndôkazy, resp. skončil dokazovanie bez toho, aby dokázal získať presvedčivejšie informácie\no skutkových okolnostiach prípadu [na jednej strane krajský súd nespochybnil,\nže k zlomenine sťažovateľky došlo, rovnako nespochybnil, resp. nevylúčil (vyplynulo to\nzo znaleckého posudku ‒ „čo sa týka vzniku zlomeniny priamym mechanizmom sa jedná\no veľmi zriedkavý jav... o 2 % zo všetkých zlomenín členkov“), že mohlo dôjsť k zlomenine\nspôsobom, ktorý uvádzajú sťažovatelia (ich tvrdenie podporili aj niektoré výpovede\nsvedkov)]. Jednoznačné závery krajského súdu týkajúce sa identifikácie, či išlo o „útok“\nnavrhovateľa a či zlomenina členka je jeho dôsledkom, sú potom značne sporné\na rozporuplné, ako aj jednoznačný záver o vedomom šírení nepravdivých informácií\nsťažovateľmi, ktoré sa stalo predmetom konania (žaloby) o ochranu osobnosti navrhovateľa.\nNapriek týmto nevyjasneným otázkam sa krajský súd „uspokojil“ s rozporuplným\na spochybniteľným a navyše podľa názoru ústavného súdu arbitrárnym záverom, že\n„navrhovateľ... v celom rozsahu uniesol dôkazné bremeno a jednoznačne bolo preukázané,\nže napriek tomu, že u odporkyne 1/ došlo k zlomenine ľavého členku na jej dolnej končatine,\nnebola preukázaná príčinná súvislosť medzi hádzaním stromčekov zo strany navrhovateľa\na zlomeninou ľavej dolnej končatiny odporkyne 1/“. Pritom práve táto otázka bola kľúčová\npre rozhodnutie vo veci samej v napadnutom konaní, a práve tejto sa ani okresný súd a ani\nkrajský súd dostatočne nevenovali. Ústavný súd preto rozhodol, že napadnutým rozsudkom\nkrajský súd porušil základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ich právo\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).\n4. K namietanému porušeniu čl. 26 ods. 2 ústavy a čl. 10 dohovoru napadnutým\nrozsudkom krajského súdu\nSťažovatelia vo svojej sťažnosti namietali aj porušenie svojho základného práva\nslobodne rozširovať informácie podľa čl. 26 ods. 2 ústavy a svojho práva na slobodu\n\n48\n\nprejavu podľa čl. 10 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. V tomto kontexte\nústavný súd poukazuje na záver krajského súdu, v ktorom sa uvádza:\n„Preto dospel v konečnom dôsledku odvolací súd k záveru, že ako odvolanie\nnavrhovateľa, tak aj odporcov 1/, 2/ dôvodné nie je. Z hľadiska dôkazu pravdy\nv prejednávanej veci navrhovateľ uniesol dôkazné bremeno a preukázal, že odporcovia 1/\na 2/ o ňom šírili nepravdivú informáciu, v dôsledku čoho sa mu dostalo satisfakcie vo forme\nospravedlnenia sa...“\nOdvolací súd konštatoval, že „navrhovateľ uniesol dôkazné bremeno, lebo v konaní\nnebola preukázaná príčinná súvislosť medzi hádzaním stromčekov a zlomením nohy\nodporkyne“. Z toho vyvodil, že pokiaľ znaleckým posudkom nebolo jednoznačne\npreukázané, že k tejto zlomenine došlo práve v dôsledku správania navrhovateľa,\nsú nepravdivé informácie, že navrhovateľ zlomil odporkyni nohu. Znalecký posudok\npríčinnú súvislosť pritom nevylúčil, naopak, pripustil. Identifikácia/preukázanie príčinnej\nsúvislosti prislúchala na základe vykonania celého dokazovania a vyhodnotenia dôkazov\nsúdu. Podľa názoru ústavného súdu je tento záver krajského súdu nedostatočne\nvyargumentovaný (vecne nedostatočne podložený), predčasný aj vo vzťahu k ďalším\notvoreným možnostiam dokazovania (prípadnej ohliadke či rekonštrukcii, výsluchov\nďalších svedkov), ktoré krajský súd nevyužil (nepotreboval alebo nedokázal využiť).\nV nadväznosti na uvedené aj záver týkajúci sa „vedomého šírenia nepravdivých informácií“\nsťažovateľmi nemá dostatočne presvedčivú oporu vo vykonanom dokazovaní, je úplne\nodchylný od veci samotnej a extrémne nelogický so zreteľom na preukázané skutkové\na právne skutočnosti. Zotrvávanie na ňom preto predstavuje aj porušenie čl. 26 ods. 2 ústavy\na čl. 10 dohovoru, a preto ústavný súd rozhodol aj o tejto časti sťažnosti tak, ako to je\nuvedené bode 1 tohto nálezu.\nIII.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\n\n49\n\nalebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy), a zruší také rozhodnutie, opatrenie\nalebo iný zásah.\nKeďže napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu označených\nzákladných práv sťažovateľov, ústavný súd tento rozsudok zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy\nv spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie\nkonanie [čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].\nV tomto bude viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom\nsúde) a jeho povinnosťou bude najmä odstrániť vytýkané nedostatky a rešpektovať\nrelevantné ústavné princípy.\nPodľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie\nsťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné\nzadosťučinenie. Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia\nv sume každému po 5 000 €. Ústavný súd tejto žiadosti sťažovateľov nevyhovel, pretože\npovažoval už samotné vyslovenie porušenia ich práv (bod 1 výroku tohto nálezu) a zrušenie\nnapadnutého rozhodnutia krajského súdu (bod 2 výroku tohto nálezu) za poskytnutie\ndostatočnej ochrany ich práv.\nÚstavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj\no úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním\nadvokátom JUDr. Martinom Olosom, Ulica Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice. Ústavný\nsúd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy\nzamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, resp. 2015, ktorá bola\n839 €, resp. 858 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2015, resp. 2016.\nÚhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie\nsťažnosti, vypracovanie vyjadrenia v priebehu konania), a to v sume 537,62 €.\n\n50\n\nKrajský súd je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu\nsťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa bodu 3 výroku\ntohto nálezu.\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je\nprípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 2. marca 2017\n\n51", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "ochrana osobnosti", "náhrada nemajetkovej ujmy", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "rozhodnutie-odôvodnenie", "náhrada nemajetkovej ujmy", "ochrana osobnosti"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "17Co/57/2012", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ad9c5a14-9d7d-44bd-84d3-a4737b76aa80", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.173.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 173/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 173/2016 z 30. 3. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-03-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.173.2016.1"}, {"guid": "ussr:7d786ac1-03df-4301-afb8-a595f9ea76cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2015 z 25. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-25", "citacie_n": 541, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1"}, {"guid": "ussr:642f3f9f-d215-4faa-86d5-c88f5d0560fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 184/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 551, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1"}, {"guid": "ussr:32c9bb19-7f74-4ad4-846e-4ddcf0fb0cf9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 364/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 364/2015 z 26. 8. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-08-26", "citacie_n": 516, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1"}, {"guid": "ussr:7286c173-ddb8-4994-81d0-261416257e91", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 196/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 196/2014 z 27. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-27", "citacie_n": 284, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7286c173-ddb8-4994-81d0-261416257e91"}, {"guid": "ussr:55fc7671-7970-4e60-b706-94ee2a748e87", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 591/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 591/2012 z 4. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-04", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55fc7671-7970-4e60-b706-94ee2a748e87"}, {"guid": "ussr:02a0dbf2-b930-4dff-9694-4316ebdb82e2", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 110/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 110/2013 z 13. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-13", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:02a0dbf2-b930-4dff-9694-4316ebdb82e2"}, {"guid": "ussr:7726703e-4b0c-4b45-adbc-f76d404c40e2", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 35/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 35/2013 z 6. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-06", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7726703e-4b0c-4b45-adbc-f76d404c40e2"}, {"guid": "ussr:41d3133b-7619-4640-9854-a9f535e3dd1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 551/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 551/2012 z 30. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-30", "citacie_n": 280, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:41d3133b-7619-4640-9854-a9f535e3dd1a"}, {"guid": "ussr:13b89d7f-ca10-4d15-94d3-38109049f2e3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 14/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 14/2013 z 15. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13b89d7f-ca10-4d15-94d3-38109049f2e3"}, {"guid": "ussr:d4e71433-720d-4e69-8c41-205777518a27", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 275/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 275/2012 z 6. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-06", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d4e71433-720d-4e69-8c41-205777518a27"}, {"guid": "ussr:173a3ac3-1ed8-447e-981f-8d88afee199c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 208/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 208/2012 z 19. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-19", "citacie_n": 56, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:173a3ac3-1ed8-447e-981f-8d88afee199c"}, {"guid": "ussr:5f33f13d-273c-4c2a-9f31-7249aaca8089", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 148/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 148/2012 z 3. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-03", "citacie_n": 76, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5f33f13d-273c-4c2a-9f31-7249aaca8089"}, {"guid": "ussr:131dd7c8-8cf4-4dbb-bb48-07841af678ed", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 161/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 161/2012 z 22. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-22", "citacie_n": 236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:131dd7c8-8cf4-4dbb-bb48-07841af678ed"}, {"guid": "ussr:9ad188bf-0c6a-4642-b88f-163dfbf364e6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 539/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 539/2011 z 13. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-13", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ad188bf-0c6a-4642-b88f-163dfbf364e6"}, {"guid": "ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 499/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 499/2011 z 22. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-22", "citacie_n": 800, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722"}, {"guid": "ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 481/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 481/2011 z 10. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-10", "citacie_n": 423, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4"}, {"guid": "ussr:d4803749-1cc9-44ce-a009-c48aca612e31", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/2011 z 27. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-27", "citacie_n": 728, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d4803749-1cc9-44ce-a009-c48aca612e31"}, {"guid": "ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 324/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 324/2010 z 8. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-08", "citacie_n": 741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c"}, {"guid": "ussr:700f5ee8-6712-4219-a808-7cc359fece7c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 148/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/09 z 9. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-09", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:700f5ee8-6712-4219-a808-7cc359fece7c"}, {"guid": "ussr:60202cb3-51df-491a-824b-666ddbb0606c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/09 z 19. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-19", "citacie_n": 557, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:60202cb3-51df-491a-824b-666ddbb0606c"}, {"guid": "ussr:3d6c2227-5fbb-4a53-838c-258c8dfe162f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 261/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 261/06 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 182, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d6c2227-5fbb-4a53-838c-258c8dfe162f"}, {"guid": "ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 822, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37"}, {"guid": "ussr:499f86e6-e72d-4d2a-9e13-71eda4ec9d18", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 356/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 356/06 z 10. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-10", "citacie_n": 581, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:499f86e6-e72d-4d2a-9e13-71eda4ec9d18"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:f44c973c-c877-42ec-8a9c-33d27acc60c7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 63/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 63/06 z 13. 7. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-07-13", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f44c973c-c877-42ec-8a9c-33d27acc60c7"}, {"guid": "ussr:48bbb5a3-740a-455f-869e-56bdb5bd2f5a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 252/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 252/05 z 22. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-22", "citacie_n": 318, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:48bbb5a3-740a-455f-869e-56bdb5bd2f5a"}, {"guid": "ussr:6963aaca-a5db-463f-9e2b-230717210a64", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 67/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 67/06 z 1. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-01", "citacie_n": 125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6963aaca-a5db-463f-9e2b-230717210a64"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:f3d2faf1-0abe-47ee-8b42-e1d07f982ec7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.288.2020.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/2020 z 13. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.288.2020.2"}, {"guid": "9e443a9d-d1d3-4259-bbac-bbbb6c7cf481:2c815841-c0c1-4da3-b890-3f39c75bf132", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2024:3508899935.19", "spisova_znacka": "5Co/51/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/51/2024 z 27. 11. 2024", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2024-11-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2024:3508899935.19"}]}