{"guid": "ussr:17e72163-9abf-461f-9b8e-a078429ad0c6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.488.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 488/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 488/2017 z 25. 7. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 25. júla 2017, sp. zn. II. ÚS 488/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.488.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2017-07-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-2", "nazov": "čl. 47 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/17e72163-9abf-461f-9b8e-a078429ad0c6", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.488.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.488.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.488.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 488/2017-15\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júla 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa\nspravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť\n,\n\n,\n\n,\n, zastúpeného JUDr. Jozefom Podobom, Bratislavská 354/32, Dubnica\n\nnad Váhom, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47\nods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Trenčín\nsp. zn. 2 T 29/2015 z 12. marca 2015, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne\nsp. zn. 3 To 18/2015 z 22. apríla 2015 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nv konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 76/2016 a jeho uznesením z 30. januára 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2017\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie\n\nsvojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej\n\nrepubliky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný\nsúd“) sp. zn. 2 T 29/2015 z 12. marca 2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“),\nrozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 18/2015\nz 22. apríla 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.\n2 Tdo 76/2016 (ďalej len „napadnuté konanie najvyššieho súdu“) a jeho uznesením\nz 30. januára 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu\nuznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby\nomamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania\ns nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom\nna § 138 písm. j) Trestného zákona na skutkovom základe, ako je uvedený v tomto\nrozsudku, za čo mu bol podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l)\nTrestného zákona, § 38 ods. 2 a 3 Trestného zákona a § 39 ods. 1 a 3 písm. c) Trestného\nzákona uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere piatich rokov a podľa § 48\nods. 4 Trestného zákona bol na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon\ntrestu s minimálnym stupňom stráženia.\nSťažovateľ uvádza, že okresný súd pri ukladaní trestu vzal do úvahy jednu\npoľahčujúcu okolnosť, ako aj skutočnosť, že sa na neho hľadí, akoby nebol dosiaľ\nodsúdený, pričom nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť. Sťažovateľ sa od začiatku trestného\nkonania priznával k spáchaniu skutku, pre ktorý bol stíhaný a napokon aj obžalovaný,\na tento skutok úprimne oľutoval. Na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie podľa § 257\nods. 1 písm. b) Trestného poriadku, preto okresný súd podľa neho správne aplikoval inštitút\nmimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona, keďže\nuloženie trestu v sadzbe od desiatich rokov by bolo vzhľadom na okolnosti prípadu\na na jeho pomery neprimerane prísne.\nProti rozsudku okresného súdu však podal prokurátor Okresnej prokuratúry Trenčín\n(ďalej len „prokurátor okresnej prokuratúry“) odvolanie v jeho neprospech z dôvodu,\nže uložený trest neposilňuje u ostatných členov spoločnosti pocit právnej istoty\n\n2\n\na spravodlivosti, a preto nemôže plniť funkciu generálnej a individuálnej prevencie, pričom\nzároveň namietal aj použitie ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody.\nNásledne krajský súd napadnutým rozsudkom podľa § 321 ods. 1 písm. e) a ods. 2\nTrestného poriadku rozsudok okresného súdu vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe\njeho výkonu zrušil a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sťažovateľa odsúdil\npodľa § 172 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 a 3, § 36 písm. 1) a n)\nTrestného zákona a § 39 ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona na trest odňatia slobody\nvo výmere siedmich rokov a podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona ho na výkon trestu odňatia\nslobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.\nSťažovateľ následne podal v predmetnej trestnej veci dovolanie, ktoré však najvyšší\nsúd napadnutým uznesením podľa § 382 písm. b) Trestného poriadku odmietol. Sťažovateľ\nuvádza, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu mu bolo doručené 27. februára 2017.\nSťažovateľ zastáva názor, že napadnuté rozhodnutia vo veci konajúcich súdov sú\nv rozpore „s čl. 46 ods. 1/, čl. 47 ods. 2/ a s čl. 50 ods. 3/ Ústavy Slovenskej republiky\na Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv, čl. 5-6 /ďalej len Dohovor/“. Podľa jeho\nnázoru sa najvyšší súd podobne ako ani okresný súd a krajský súd nezaoberal vo svojom\nkonaní podstatnou skutočnosťou, a to že už v rámci prípravného konania bolo porušené jeho\nzákladné právo na obhajobu.\nSťažovateľ uvádza, že z trestného spisu vyplýva, že už 5. augusta 2014 bolo\nuznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej\npolície v Trenčíne (ďalej len „vyšetrovateľ“) pod ČVS: ORP-682/l-VYS-TN-2014\npodľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku začaté trestné stíhanie pre zločin nedovolenej výroby\nomamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie\ns nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) Trestného zákona.\nDňa 24. septembra 2014 o 22.45 h bola vykonaná domová prehliadka na základe\npríkazu okresného súdu č. k. OS TN-V-22/2014-Tp-4, kde bola zaistená omamná\na psychotropná látka metamfetamín, ako aj dosiaľ neznáma látka rastlinného pôvodu.\n\n3\n\nNásledne bol sťažovateľ podľa § 85 Trestného poriadku zadržaný, pričom už z jeho\nvýpovede ako osoby podozrivej bolo zrejmé, že v danej veci išlo o predaj omamných\nlátok „viacerým osobám“, no napriek tomu mu bolo uznesením vyšetrovateľa\npod ČVS: ORP-682/l-VYS-TN-2014 (ďalej len „uznesenie o vznesení obvinenia“)\npodľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie len pre zločin nedovolenej\nvýroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie\na obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) Trestného zákona.\nSťažovateľ namieta, že už od samotného začiatku prípravného konania bolo porušené\njeho právo na obhajobu, pretože zo strany vyšetrovateľa zámerne došlo k použitiu\nmiernejšej právnej kvalifikácie skutku, čím bol ako obvinený zavádzaný tým,\nže nepotreboval od samotného počiatku prípravného konania obhajcu.\nPodľa jeho názoru okresný súd aj krajský súd pochybili, keď svoj záver o jeho vine\n«založili na všeobecne podanej obžalobe prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín\nsp. zn. 1Pv688/14/3309-58 zo dňa 05. 03. 2015, v ktorej nie je konkretizované, že by som\nomamnú látku mal predávať „konkrétnym“ minimálne trom /teda viacerým/ osobám».\nSťažovateľ ďalej uvádza, že prípisom pod ČVS: KRP-209/l-VYS-TN-2014\nz 18. decembra 2015 označeným ako „zmena právnej kvalifikácie − upozornenie“ bol\nvyšetrovateľom Krajského riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície\nv Trenčíne podľa § 206 ods. 6 Trestného poriadku upozornený, že skutok, pre ktorý mu\nbolo vznesené obvinenie uznesením z 25. septembra 2014, bude ďalej právne kvalifikovaný\nako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,\njedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d)\na ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona.\nSťažovateľ po poukázaní na § 163 ods. 3 Trestného poriadku uvádza, že podľa jeho\nnázoru malo v rámci prípravného konania zo strany vyšetrovateľa dôjsť k vydaniu\nuznesenia podľa § 206 ods. 5 Trestného poriadku o vznesení obvinenia pre «pokračovací\nobzvlášť závažný zločin nedovolená výroba omamných a psychotropných látok, jedov alebo\n\n4\n\nprekurzorov, ich držanie a obchodovanie nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2\npísm. c) Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. j) Tr. zák., kde malo byť presne popísané moje\nkonanie vo vzťahu k „viacerým osobám“, kde tieto osoby mali byť aj konkretizované\nosobnými údajmi a podrobným popisom môjho konania, nakoľko v pôvodnom uznesení\no vznesení obvinenia... k takémuto popisu konania nedošlo, rovnako k podrobnému popisu\nmôjho konania nedošlo ani v liste z 18. 12. 2015... označeným ako „zmena právnej\nkvalifikácie - upozornenie“ a rovnako ani v obžalobe prokurátora Okresnej prokuratúry\nTrenčín zo dňa 05. 03. 2015 pod sp. zn. 1Pv688/14/3309-58».\nNásledne sťažovateľ po odcitovaní § 122 ods. 10 Trestného zákona, § 206 ods. 4, 5\na 6 Trestného poriadku, § 234 ods. 2 a § 278 ods. l Trestného poriadku namieta,\nže „obvinenie mi ale bolo vznesené pre jediný z týchto čiastkových útokov a to iba za zločin\npodľa § 172 ods. 1 písm. c), d) Tr. zák., na možnosť prísnejšej kvalifikácie som bol síce\nupozornený, pričom ale zákon vyžaduje pri nových čiastkových útokoch, ktoré vyšli najavo\nv priebehu vyšetrovania, a ktoré dostatočne odôvodňujú záver, že obvinený spáchal\npred oznámením uznesenia o vznesení obvinenia ďalší čiastkový útok pokračovacieho\ntrestného činu, na ktorý sa uznesenie o vznesení obvinenia nevzťahuje, rozšíriť uznesením\npodľa § 206 ods. 5 Tr. por. obvinenie aj pre tento ďalší čiastkový skutok pokračovacieho\ntrestného činu, pričom nie je potrebné preň už začať trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1\nTr. por.\nTakýmto postupom mi počas celého priebehu prípravného konania bola odňatá\nmožnosť brániť sa, využiť svoje práva na obhajobu, pričom osobitne zdôrazňujem, že mi\nbolo odňaté právo podávať sťažnosti proti rozširovaniu obvinenia aj pre ďalšie čiastkové\nútoky.“.\nPodľa jeho názoru «tento závažný procesný nedostatok nemá pritom iba\ntechnickoprávny význam, pretože sa premietol do nezákonného vykonania rozhodujúcej\nskupiny dôkazov nielen v prípravnom konaní, ale aj na hlavnom pojednávaní. V zmysle\nprávnej doktríny známej ako „Ovocie z otráveného stromu“ totiž nezákonne vykonaný\ndôkaz rovnako ako nezákonný procesný postup prenáša svoju nezákonnosť a procesnú\nnespôsobilosť na ďalšie dôkazy (ako jed na plody otráveného stromu). Táto právna doktrína\n\n5\n\nuplatňovaná najskôr v právnom systéme USA našla odraz aj v práve EÚ (čl. 6 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd), v Judikatúre Európskeho súdu\npre ľudské práva ako aj v právnej praxi členských štátov EÚ vrátane SR (rozsudok NS SR\nsp. zn. 4 Tz 9/2006, Nález Ústavného súdu ČR z 27. 3. 2003 a iné).».\nVo vzťahu k výroku o treste sťažovateľ jeho nezákonnosť odvodzuje z nezákonnosti\nvýroku o jeho vine. Keďže podľa jeho názoru mal byť uznaný za vinného iba podľa § 172\nods. 1 písm. c) a d) Trestného zákona, mal mu byť podľa tohto ustanovenia uložený\naj primeraný trest odňatia slobody, pričom „pri trestnej sadzbe u § 172 ods. 1 písm. c, d/\nTrestného zákona a pri použití zmierňujúceho ustanovenia podľa § 39 ods. 1, ods. 3 Tr. zák.\nprichádzalo do úvahy dokonca iba... podmienečné odsúdenie“.\nSťažovateľ zastáva názor, že okresný súd ani krajský súd sa dôsledne nezaoberali\nokolnosťami vyplývajúcimi z porušenia práva na obhajobu, s procesnými pochybeniami\nz prípravného konania a v konečnom dôsledku s chybným obžalobným návrhom\nprokurátora a založili svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení skutku. Súdy\nkonajúce v jeho trestnej veci nesprávne ustálili jeho zavinenie na skutkovom deji opísanom\nv obžalobe, v ktorej podľa jeho názoru absentuje popis takého konania, ktoré by\nzodpovedalo uvedenej právnej kvalifikácií skutku, a napriek neodstráneniu procesných chýb\ndospeli k právnemu záveru, že sa dopustil drogovej trestnej činnosti, a uznali ho za vinného\nzo skutku, ktorý nie je vo výrokovej časti rozsudku okresného súdu popísaný.\nPo poukázaní na judikatúru ústavného súdu, ako aj judikatúru Európskeho súdu\npre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) uvádza, že rozsudkom okresného súdu a následne\nrozsudkom krajského súdu bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu\na vo veci konajúce súdy svoje rozhodnutia založili na dôkazoch, ktoré neboli vykonané\nzákonným spôsobom. Nápravu nevykonal ani najvyšší súd, ktorý sa dostatočným spôsobom\nnezaoberal podstatou jeho argumentácie, ktorou poukazoval ma porušenie jeho práva\nna obhajobu, preto došlo aj k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\n\n6\n\nNa základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:\n„1. Základné právo\n\nna právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými\n\nštátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok\nustanovených zákonom upravené v čl. 47 ods. 2/ a základné právo, aby mu bol poskytnutý\nčas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom\nobhajcu podľa čl. 50 ods. 3/ Ústavy Slovenskej republiky ako aj základné právo na súdnu\nochranu v zmysle čl. 46 ods. 1/ Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky a jeho rozhodnutím pod sp. zn. 2 Tdo/76/2016 zo dňa 30. 01. 2017,\nrozsudkom Krajského súdu v Trenčíne pod sp. zn. 3 To/18/2015 zo dňa 22. 04. 2015\na rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne pod sp. zn. 2 T/29/2015 zo dňa 12. 03. 2015\nporušené bolo.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Tdo/76/2016\nzo dňa 30. 01. 2017 sa zrušuje.\n3. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby vo veci podaného\ndovolania znovu konal a rozhodol a zakazuje sa pokračovať v porušovaní základného práva\nna právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo\norgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom,\npráva obvineného, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa\nmohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu a právo na súdnu a inú ochranu.\n4.\n\npriznáva trovy právneho zastúpenia v sume 312,34,- € na účet\n\nadvokáta JUDr. Jozefa Podobu, číslo\n\nvedený vo\n.“\nII.\n\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n7\n\nÚstavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nAk ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.\nSťažovateľ predložil ústavnému súdu sťažnosť prostredníctvom kvalifikovaného\nprávneho zástupcu, pričom namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1,\nčl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy napadnutým rozsudkom okresného súdu, rozsudkom\nkrajského súdu a postupom najvyššieho súdu v konaní o jeho dovolaní, ako aj jeho\nuznesením. Porušenie označených práv odôvodňuje v podstate tým, že vo veci konajúce\nsúdy nesprávne zistili skutkový stav a vec nesprávne právne posúdili, svoje rozhodnutia\nzaložili na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, a v nadväznosti\nna to mu zároveň uložili aj neprimerane prísny trest.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,\ninými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,\na to za podmienok ustanovených zákonom.\n\n8\n\nPodľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť\nna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.\n1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu\na rozsudkom krajského súdu\nSťažovateľ bol napadnutým rozsudkom okresného súdu uznaný za vinného\nzo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných\nlátok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1\npísm. c) a d) a ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného\nzákona, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere piatich\nrokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom\nstráženia.\nProti napadnutému rozsudku okresného súdu podal v neprospech sťažovateľa\npre nesprávnosť výroku o uloženom treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu\nprokurátor okresnej prokuratúry odvolanie.\nKrajský súd následne na podklade prokurátorom podaného odvolania rozsudok\nokresného súdu vo výroku o uloženom treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu zrušil\na sťažovateľovi sám uložil trest odňatia slobody vo výmere siedmich rokov a na výkon\ntohto trestu odňatia slobody ho zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody\ns minimálnym stupňom stráženia.\nZ obsahu sťažnosti, ako aj zo sťažovateľom doložených príloh vyplýva,\nže sťažovateľ v konaní pred okresným súdom na hlavnom pojednávaní konanom\n12. marca 2015 urobil vyhlásenia o priznaní viny zo spáchania žalovaného skutku\npodľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pričom okresný súd, keďže nemal\npochybnosti o vine sťažovateľa, toto jeho vyhlásenie prijal a zároveň sa stotožnil\naj s právnou kvalifikáciou stíhaného skutku podľa obžaloby. Vzhľadom na uvedené okresný\nsúd následne vykonal dokazovanie už len vo vzťahu k výroku o treste.\n\n9\n\nNapriek tomu, že sťažovateľ sa k spáchaniu skutku uvedeného v obžalobe priznal,\ntento skutok oľutoval a dokonca, ako to vyplýva z napadnutého rozsudku krajského súdu,\naj napomáhal pri objasňovaní tohto skutku, podal sťažnosť ústavnému súdu, v ktorej teraz\nnamieta porušenie označených práv rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského\nsúdu v časti týkajúcej sa výroku o vine a v nadväznosti na to namieta aj nezákonnosť\nvýroku o treste odňatia slobody. Z obsahu argumentácie sťažovateľa obsiahnutej v jeho\nsťažnosti však nevyplývajú žiadne také dôvody, pre ktoré by ústavný súd pri rozhodovaní\no sťažnosti sťažovateľa nemal prihliadať na jeho vyhlásenie urobené podľa § 257 ods. 1\npísm. b) Trestného poriadku. Sťažovateľ tiež žiadnym spôsobom nenamieta, že by nebol\npoučený o následkoch a dôsledkoch predmetného vyhlásenia, prípadne že by im dostatočne\nneporozumel.\nPodľa § 257 ods. 1 Trestného poriadku po prednesení obžaloby predseda senátu\npoučí obžalovaného o jeho práve urobiť niektoré z vyhlásení, že\na) je nevinný,\nb) je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe,\nc) nepopiera spáchanie skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe.\nPodľa § 257 ods. 2 Trestného poriadku predseda senátu súčasne obžalovaného poučí\no následkoch vyhlásenia podľa odseku 1 písm. b) alebo písm. c), a to v rozsahu\npodľa odsekov 5 a 8.\nPodľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní\nvyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených\nv obžalobe alebo urobil vyhlásenie podľa odseku 4, súd v tomto rozsahu postupuje\nprimerane podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) a zároveň obžalovaného poučí,\nže súdom prijaté vyhlásenie o vine, ako aj súdom prijaté vyhlásenie, že nepopiera spáchanie\nskutku uvedeného v obžalobe, je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné\nodvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c).\n\n10\n\nPodľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ\nnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu\njeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ\noprávnený podľa osobitných predpisov.\nPodľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,\naj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku\nnesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.\nVychádzajúc z uvedeného, keďže sa sťažovateľ v podstate sám dobrovoľne vzdal\npráva na podanie riadneho opravného prostriedku – odvolania, teda dobrovoľne nevyužil\nmožnosť brániť sa proti namietanému porušeniu práv okresným súdom podaním odvolania,\nnevyužil účinný právny prostriedok nápravy v konaní pred všeobecnými súdmi, a preto\nje jeho sťažnosť v časti, ktorou namieta porušenie označených práv napadnutým rozsudkom\nokresného súdu, neprípustná. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti tiež konštatuje,\nže sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnosti neuvádza ani\nžiadne dôvody, pre ktoré by mal ústavný súd postupovať podľa § 53 ods. 2 zákona\no ústavnom súde.\nObdobne je sťažnosť neprípustná aj vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského\nsúdu v časti týkajúcej sa výroku o vine.\nVo vzťahu k výroku o uloženom treste ústavný súd uvádza, že ak sťažovateľ zastával\nnázor, že krajský súd porušil pri rozhodovaní o uloženom treste odňatia slobody zákon,\nmal možnosť podať proti napadnutému rozsudku krajského súdu vo výroku o uloženom\ntreste dovolanie podľa § 368 a násl. Trestného poriadku. Sťažovateľ dovolanie proti\nnapadnutému rozsudku krajského súdu síce podal, no vecne v ňom namietal výrok o vine,\nktorý urobil okresný súd na základe sťažovateľovho vyhlásenia o jeho vine, a z toho\nnásledne odvodzoval aj nezákonnosť uloženého trestu. Najvyšší súd preto dovolanie\nsťažovateľa odmietol podľa § 382 písm. b) Trestného poriadku (ako podané neoprávnenou\nosobou, pozn.).\n\n11\n\nÚstavný súd, riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti v nadväznosti\nna rozhodovaciu činnosť ESĽP (m. m. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská\nverzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54), rešpektujúc aj vlastnú\nrozhodovaciu činnosť, uvádza, že v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu\no odmietnutí dovolania je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona\no ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému\nrozhodnutiu všeobecného súdu (m. m. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010,\nIV. ÚS 394/2013). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že uznesenie najvyššieho súdu bolo\nsťažovateľovi doručené 27. februára 2017, pričom sťažovateľ doručil sťažnosť ústavnému\nsúdu 24. apríla 2017. Ústavný súd preto v tomto prípade považoval lehotu na podanie\nsťažnosti proti napadnutému uzneseniu krajského súdu za zachovanú.\nNapriek tomu, že sťažovateľ namieta, že vo veci konajúce súdy (teda aj krajský súd,\npozn.) nesprávne zistili skutkový stav a vec nesprávne právne posúdili, svoje rozhodnutia\nzaložili na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, a v nadväznosti na to mu\nzároveň uložili aj neprimerane prísny trest, ústavný súd, prihliadajúc na už uvedené,\nposudzoval porušenie sťažovateľom označených práv napadnutým rozsudkom krajského\nsúdu len vo vzťahu k výroku o uloženom treste.\nÚstavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že vo veciach, ktoré patria\ndo právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou\ninštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013). Do sféry pôsobnosti všeobecných\nsúdov môže preto zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne\nnedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,\na zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody\n(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).\nV nadväznosti na uvedené ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského\nsúdu vo výroku o treste.\n\n12\n\nZ odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd\npovažoval odvolanie prokurátora okresnej prokuratúry za čiastočne dôvodné. Krajský súd\npo posúdení argumentácie prokurátora vo vzťahu k mimoriadnemu zníženiu trestu zistil, že\n„aplikácia § 39 ods. 1 Tr. zák. je v prejednávanom prípade zákonná a dôvodná...“.\nNa druhej strane však bol sťažovateľovi podľa názoru krajského súdu uložený neprimerane\nmierny trest vzhľadom na vysokú závažnosť trestného činu i jeho osobu. Krajský súd\nuvedené takto odôvodnil: «V čase rozhodovania o vine a treste... nedisponoval súd prvého\nstupňa žiadnymi relevantnými poznatkami vzťahujúcimi sa k dokumentovaniu zhoršeného\nzdravotného stavu obžalovaného, preto mu nemohol a nemal jeho tvrdenia zohľadňovať\npri určení výmery trestu odňatia slobody. Argumentačne neobstojí ani poukaz na okolnosť,\nže zaistené množstvo drogy zodpovedalo „len“ 11 až 44 obvykle jednorazovým dávkam\ndrogy. Obžalovaný totiž páchal trestný čin formou kúpy, zadovažovania, prechovávania\na predaja drogy viacerým osobám v čase od augusta 2013 do 24. 9. 2014, čo vyplýva\nz právoplatných skutkových zistení a právnych záverov o vine vyvodených nielen z jeho\npriznania a vyhlásenia o vine, ale aj z výpovedí v prípravnom konaní vypočutých svedkov\n(\n\n,\n,\n\n,\n,\n\n,\n,\n\n,\n,\n\n,\n\n) a listinných dôkazov\n\n(príkazy na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností, prepisy telefonických\nhovorov obžalovaného za čas od 7. 8. 2014 do 24. 9. 2014 čl. 117 - 492), z ktorých\nje jednoznačne preukázané, že množstvo obžalovaným zadováženej a predanej drogy\nkonzumentom bolo podstatne väčšie. Prokurátor tiež dôvodne poukázal ďalej na to,\nže úmysel obžalovaného maximalizovať svoje zisky formou predaja drog vyplýva aj z tej\nskutočnosti, že z hľadiska ich distribúcie sa konanie obžalovaného sústreďovalo na predaj\nmetamfetamínu, čo je návyková látka začleňovaná do kategórie tzv. tvrdých drog.\nZameranie sa na šírenie týchto drog nie je náhodné, pretože ich predaj je pre distribútora\nfinančne oveľa lukratívnejší a umožňuje mu dosahovať mimoriadne vysoké finančné zisky aj\nnapriek tomu, že ich užívanie je pre konzumentov týchto drog spojené so zvýšenou mierou\nnebezpečnosti, ohrozenia ich života a najmä zdravia. Typickým prejavom dlhodobého\nužívania tvrdých drog je popri fyzickej devastácii organizmu aj celkový psychický rozpad\nosobnostnej štruktúry užívateľa drog, ktorý je spravidla nezvratný. Je preto evidentné, že\nv porovnaní s mäkkými drogami sa vyznačuje činnosť páchateľa, orientujúceho sa na\n\n13\n\npredaj tvrdých drog, oveľa vyššou mierou závažnosti a k takému záveru posúdenia\nzávažnosti činu možno dospieť aj v prípade konania obžalovaného. S poukazom na\nkonkrétne skutkové okolnosti daného prípadu i s prihliadnutím na povahu a charakter\nkonania obžalovaného, ktorý sa sústreďoval na predaj tvrdých drog sledujúc pritom svoje\nzištné motívy, berúc do úvahy rozsah jeho distribučných aktivít, možno dôvodne\nkonštatovať, že uložený trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov je neprimerane mierny,\nnezodpovedá zákonným požiadavkám proporcionality trestu − jeho primeranosti a\nspravodlivosti, ani dostatočne neodradzuje ostatných potenciálnych páchateľov od\npáchania trestných činov a u ostatných členov spoločnosti neposilňuje pocit právnej istoty a\nspravodlivosti, preto nemôže v dostatočnej miere plniť funkcie generálnej a individuálnej\nprevencie trestu.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti a na podklade odvolania podaného prokurátorom\nv neprospech obžalovaného preto odvolací súd v napadnutom rozsudku zrušil výrok\no uloženom treste odňatia slobody, ako aj výrok o spôsobe jeho výkonu a sám rozhodol tak,\nže podľa § 172 ods. 2 Tr. zák., s prihliadnutím na § 38 ods. 2, 3, § 36 písm. 1/, n/ Tr. zák.\ns použitím § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. zák. uložil obžalovanému trest odňatia slobody\nvo výmere 7 (sedem) rokov, na výkon ktorého ho v zmysle § 48 ods. 4 Tr. zák. zaradil\ndo ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Z hľadiska osoby obžalovaného\nide o páchateľa, na ktorého sa hľadí, akoby nebol odsúdený. Vo výkone trestu odňatia\nslobody doposiaľ nebol a možno konštatovať, že nie je závažnejšie kriminálne narušený.\nOdvolací súd pritom uvádza, že aj keď je trest odňatia slobody uložený pod dolnú hranicu\nzákonom stanovenej trestnej sadzby, jeho výmera predstavuje pomerne dlhodobé\nobmedzenie osobnej slobody obžalovaného, ktoré podľa presvedčenia súdu bude mať\nna neho\n\ndostatočný\n\nprevýchovný\n\nvplyv,\n\naby\n\nsi\n\nuvedomil\n\nzávažnosť\n\nsvojho\n\nprotispoločenského konania a bude splnený účel trestu tak, ako to má na mysli ustanovenie\n§ 34 Tr. zák., t. j. chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných činov, zabrániť\nodsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovať ho k tomu, aby viedol riadny\nživot a tiež výchovne pôsobiť na ostatných členov spoločnosti.\nOdvolací súd ďalej zistil, že obžalovanému ako páchateľovi obzvlášť závažného\nzločinu mal byť pri správnom postupe uložený podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. aj ochranný\ndohľad, t. j. ochranné opatrenie, ktoré je súčasťou tzv. nútenej postpenitenciárnej\n\n14\n\nstarostlivosti nevyhnutnej na dovŕšenie nápravy páchateľov obzvlášť závažných zločinov\na u ktorého obligatórna povinnosť jeho uloženia vyplýva priamo z ustanovenia § 76 ods. 1\nTr. zák. Prokurátor rozsudok súdu prvého stupňa napadol odvolaním v neprospech\nobžalovaného len pre nesprávnosť výroku o treste odňatia slobody. Nenapadol však\nrozsudok odvolaním v neprospech obžalovaného aj preto, že takýto výrok o uložení\nochranného dohľadu nebol urobený. Odvolací súd preto pri chýbajúcom odvolaní\nprokurátora vo vzťahu k neuloženiu ochranného dohľadu (k neurobeniu takéhoto výroku)\nnemal preto podklad pre nápravu pochybenia súdu prvého stupňa v uvedenom smere.»\nAko z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, krajský súd\nsprávne postupoval, keď posudzoval napadnutý rozsudok okresného súdu len vo vzťahu\nk prokurátorom napadnutému výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. Krajský súd sa\nv dostatočnej miere zaoberal odvolaním prokurátora a svoje závery primeraným spôsobom\naj odôvodnil. Za týchto okolností ústavný súd nevidí dôvod na to, aby zasahoval do záverov\nkrajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu je v právomoci všeobecných súdov vykladať\na aplikovať zákony a ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd\nnemá dôvod doň zasahovať. Ústavný súd preto považuje sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorá\nsmeruje proti rozsudku krajského súdu vo výroku o uloženom treste a spôsobe jeho výkonu,\nza zjavne neopodstatnenú.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť\nsťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1,\nčl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy napadnutým rozsudok okresného súdu a napadnutým\nrozsudkom krajského súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nako neprípustnú a vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu ústavný súd navyše\nsťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako zjavne neopodstatnenú.\n2. K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu\nv napadnutom konaní a jeho uznesením\n\n15\n\nZ § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že jednou z možností, pre ktoré môže\nústavný súd odmietnuť sťažnosť sťažovateľa už pri predbežnom prerokovaní, je jej zjavná\nneopodstatnenosť. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne\nneopodstatnená vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo\nslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.\nZa zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným\ndôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí\naj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,\nresp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,\nposudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m.\nIV. ÚS 62/08).\nÚstavný súd už uviedol, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných\nsúdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,\nIV. ÚS 339/2013). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,\nale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Kompetencie\nústavného súdu preto nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov\na nepoužívajú\n\nsa\n\nani\n\nna\n\nskúmanie\n\nnamietanej\n\nvecnej\n\nnesprávnosti.\n\nKritériom\n\nna rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté\ndo ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv\na slobôd a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý\nzjavne viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).\nObsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je poskytnúť\nuplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné\n\n16\n\npodmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny\nprístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by\nmohlo dôjsť v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať\na rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (IV. ÚS 103/2014).\nNajvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. b)\nTrestného poriadku odmietol ako podané neoprávnenou osobou. V odôvodnení\nnapadnutého uznesenia najvyšší súd najskôr interpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu\nsa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania, vo vzťahu k nej následne posúdil\nrelevantnosť obsahu sťažovateľom uplatneného dovolania a svoje rozhodnutie takto\nodôvodnil: «V prvom rade treba k veci uviesť, že hoci podané dovolanie formálne smeruje\nproti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu druhého stupňa, ktorý na podklade odvolania\nprokurátora zmenil výrok o treste napadnutého rozsudku v neprospech obvineného,\ndovolateľ v ňom vecne napáda iba výrok o vine, ktorý urobil prvostupňový súd na základe\njeho vyhlásenia o vine a proti ktorému Trestný poriadok, v rozsahu v akom bolo toto\nvyhlásenie prijaté, nepriznáva obvinenému právo podať odvolanie. Nezákonnosť uloženého\ntrestu totiž dovolateľ odvíja výlučne z podľa neho nezákonného výroku o vine.\nZ vyššie citovaného ustanovenia § 257 ods. 5 Tr. por. pritom vyplýva, že proti\nrozsudku, ktorý bol vydaný na základe prijatého vyhlásenia obvineného o vine, možno\nv rozsahu, v akom bolo toto vyhlásenie prijaté, t. j. proti jeho výroku o vine, podať\ndovolanie, avšak iba z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Toto ustanovenie ale\nzároveň neurčuje okruh osôb, ktoré sú oprávnené tak urobiť. Pri riešení tejto otázky je preto\nnutné zohľadniť ďalšie ustanovenia Trestného poriadku upravujúce postup v konaní\no dovolaní, najmä ustanovenia § 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por. a § 372 ods. 1 Tr. por.,\nz ktorých vyplýva, že obvinený je oprávnený podať dovolanie iba proti rozhodnutiu súdu\ndruhého stupňa. Teda iba vtedy, ak proti výroku, ktorý napáda dovolaním (v tomto prípade\nvýrok o vine), podal riadny opravný prostriedok, o ktorom bolo rozhodnuté, resp. ak bol\ntakýto výrok druhostupňovým súdom zmenený v jeho neprospech na podklade opravného\nprostriedku podaného prokurátorom alebo poškodeným.\n\n17\n\nKeďže obvinený nepodal (ani nemohol podať) proti dovolaním napádanému výroku\no vine riadny opravný prostriedok a ani nedošlo k zmene tohto výroku v jeho neprospech\nna podklade odvolania prokurátora, nie je v posudzovanej veci osobou oprávnenou podať\ndovolanie a takouto osobou by mohol byť len minister spravodlivosti (pozri rozhodnutie\nnajvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky pod č. 12/2017).\nV závere najvyšší súd len pre úplnosť dodáva, že podané dovolanie nespĺňa\nani podmienku uvedenú v § 371 ods. 4 Tr. por. Obvineným namietané okolnosti, ktoré by\nv prípade ich preukázania bolo možné vecne podradiť pod dovolací dôvod podľa § 371\nods. 1 písm. c/ Tr. por. (porušenie práva na obhajobu v dôsledku podkvalifikovania skutku\nv počiatočnej fáze konania a nesprávneho postupu pri „rozširovaní“ obvinenia), mu totiž\nboli známe už v pôvodnom konaní, pričom doposiaľ ich vôbec nenamietal.»\nNajvyšší súd po posúdení obsahu dovolania sťažovateľa ustálil, že sťažovateľ síce\npodal dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu, no vecne v ňom namietal\nvýrok o vine, ktorý urobil okresný súd, pričom nezákonnosť uloženého trestu odvíjal práve\nz nezákonného výroku o jeho vine. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého\nuznesenia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, právny názor, na ktorom\nje založené napadnuté uznesenie, je z ústavného hľadiska akceptovateľný a v okolnostiach\ndanej veci nič nenasvedčuje tomu, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu označených\nzákladných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy.\nÚstavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nKeďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, rozhodovanie o ďalších\nprocesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 25. júla 2017\n\n18\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trest-nepodmienečný", "dokazovanie-dokazovanie v trestnom konaní", "skutkový stav veci-zistenie", "trestné konanie-dokazovanie v trestnom konaní", "trestné konanie-rozhodnutie o treste"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:33e886dc-730b-4977-9106-6969bd2b90c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 103/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 103/2014 z 19. 2. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-02-19", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33e886dc-730b-4977-9106-6969bd2b90c0"}, {"guid": "ussr:b9b8b3c6-2688-424f-8766-484bb94c7273", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 394/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 394/2013 z 26. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-26", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9b8b3c6-2688-424f-8766-484bb94c7273"}, {"guid": "ussr:1cfd6eb2-4bba-4f58-9a01-402a3b1772aa", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 339/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 339/2013 z 13. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-13", "citacie_n": 139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cfd6eb2-4bba-4f58-9a01-402a3b1772aa"}, {"guid": "ussr:ba3ae771-63a7-45ac-adb4-c517ca0699c6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 276/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 276/2010 z 7. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-07", "citacie_n": 104, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ba3ae771-63a7-45ac-adb4-c517ca0699c6"}, {"guid": "ussr:a54e1f33-173e-4f7c-a1dd-45a02fa3318c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 227/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 227/2010 z 1. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-01", "citacie_n": 122, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a54e1f33-173e-4f7c-a1dd-45a02fa3318c"}, {"guid": "ussr:7f43083e-4b0a-482c-840d-a21cd745c982", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/2010 z 19. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-19", "citacie_n": 330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7f43083e-4b0a-482c-840d-a21cd745c982"}, {"guid": "ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 362/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09 z 15. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-15", "citacie_n": 1155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e"}, {"guid": "ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 62/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 62/08 z 21. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-21", "citacie_n": 1204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2"}, {"guid": "ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 822, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "35827e99-be2f-4ac5-8f90-149b396babf0:37329838-adfe-486f-82ad-17ea3ae760a3", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:3115010366.1", "spisova_znacka": "2Tdo/76/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/76/2016 z 29. 1. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-01-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:3115010366.1"}, {"guid": "284173c5-0206-4fcd-955a-4f8f677c8919:7937b1b8-797e-47db-8868-9df14395083d", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2015:8713010455.1", "spisova_znacka": "3To/18/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 3To/18/2015 z 17. 6. 2015", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2015-06-17", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8713010455.1"}], "citovane_v": []}