{"guid": "ussr:2ce6500a-4be2-45f6-a3e2-c3b72fd4f556", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.469.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 469/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 469/2017 z 25. 7. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 25. júla 2017, sp. zn. II. ÚS 469/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.469.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2017-07-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/2ce6500a-4be2-45f6-a3e2-c3b72fd4f556", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.469.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.469.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.469.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 469/2017-13\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júla 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť\n,\n\n, zastúpenej advokátkou JUDr. Jankou Hazlingerovou,\n\nČapkova 8, Bratislava, ktorou namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského\nsúdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 442/2015 z 21. marca 2016, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2016\ndoručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Jankou Hazlingerovou, Čapkova 8,\nBratislava, ktorou namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom\n\nKrajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 442/2015 z 21. marca\n2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou\nkonania vedeného Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.\n7 C 108/2010 v procesnom postavení žalovanej, proti ktorej sa\n\n(žalobca)\n\ndomáhal zaplatenia sumy 182 567 € s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia.\nŽalobca odôvodňoval žalobu tým, že 29. septembra 2008 uzatvoril so žalovanou kúpnu\nzmluvu o predaji nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území Bratislava-Ružinov\n(ďalej len „predmetné nehnuteľnosti“), pričom žalovanú pri predaji nehnuteľností\nzastupoval na základe plnej moci z 2. septembra 2008\n\n. Žalobca za predmetné\n\nnehnuteľnosti zaplatil prostredníctvom sprostredkovateľa sumu 5 500 000 Sk. Vzhľadom na\nto, že vklad vlastníckeho práva žalobcu k predmetných nehnuteľnostiam bol zamietnutý\na ako vlastníčka predmetných nehnuteľností je vedená aj naďalej žalovaná, žalobca\npožadoval vrátenie sumy, ktorú za predmetné nehnuteľnosti zaplatil.\nOkresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 108/2010 z 11. apríla 2012 (ďalej len „rozsudok\nz 11. apríla 2012“) žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 182 566,55 € s 9,5 % úrokom\nz omeškania ročne od 4. októbra 2011 do zaplatenia, konanie v časti o zaplatenie úroku\nz omeškania od 29. septembra 2008 do 1. októbra 2011 zastavil a vo zvyšnej časti žalobu\nzamietol. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 534/2012 z 8. júla 2013 (ďalej len „rozsudok\nz 8. júla 2013“) zmenil rozsudok okresného súdu z 11. apríla 2012 tak, že žalobu zamietol.\nŽalobca síce nevyužil právo na podanie dovolania proti rozsudku krajského súdu\nz 8. júla 2013, avšak v posledný deň zákonnej lehoty podal podnet Generálnej prokuratúre\nSlovenskej republiky na podanie mimoriadneho dovolania. Generálny prokurátor\nSlovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal 22. júla 2014 proti rozsudku\nkrajského súdu z 8. júla 2013 mimoriadne dovolanie, na základe ktorého Najvyšší súd\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) následne uznesením sp. zn. 2 M Cdo 8/2014\nz 30. júna 2015 (ďalej len „uznesenie z 30. júna 2015“) zrušil mimoriadnym dovolaním\nnapadnuté rozhodnutie krajského súdu.\n\n2\n\nKrajský súd následne vydal napadnutý rozsudok, ktorým, súc viazaný právnym\nnázorom najvyššieho súdu vyjadreným v uznesení z 30. júna 2015, potvrdil rozsudok\nokresného súdu z 11. apríla 2012.\nSťažovateľka v sťažnosti predovšetkým zdôrazňuje, že „ten istý súd vydal v tej istej\nveci dve úplne iné rozhodnutia, ktoré však vychádzali z toho istého skutkového stavu\na výsledkov dokazovania. Rozdiel bol len v právnom posúdení predložených dôkazov, a to\nz dôvodu\n\npodania\n\nmimoriadneho\n\ndovolania\n\nproti\n\nprávoplatnému\n\nrozhodnutiu\n\ndruhostupňového súdu, na základe podnetu žalobcu takýmto postupom bola žalovaná\npoškodená na svojich právach a to predovšetkým postupom Generálnej prokuratúry SR,\nktorá podala mimoriadne dovolanie, aj keď pre jeho podanie neboli splnené zákonom\nstanovené podmienky... Prípad existencie dvoch odlišných právnych názorov na ten istý\npredmet konania v žiadnom prípade neoprávňuje zrušenie právoplatného a záväzného\nrozhodnutia súdu, a to na základe mimoriadneho dovolania, ak sporová strana nevyužila\nsvoje právo na podanie dovolania a ak dôvodom vydania mimoriadneho dovolania bol iba\nodlišný právny názor.“.\nS poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)\nsťažovateľka zdôrazňuje, že „Generálny prokurátor nebol oprávnený podať mimoriadne\ndovolanie proti právoplatnému a vykonateľnému rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave\nzo dňa 8. 7. 2013 pod č. 6 Co/534/2012-315, Najvyšší súd SR ako dovolací súd nebol\noprávnený zrušiť rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave a následne Krajský súd\nv Bratislave, ktorý vo veci znovu konal a rozhodoval, nemal rozhodnúť v intenciách\nrozhodnutia dovolacieho súdu. Krajský súd Bratislava sa nezaoberal námietkami\nžalovaného iba z toho dôvodu, že bol viazaný právnym názorom dovolacieho súdu. Krajský\nsúd v Bratislave, ktorý vo veci opätovne konal a rozhodoval... svoje Rozhodnutie zo dňa\n21. 3. 2016... riadne neodôvodnil.“.\nVzhľadom na uvedené sťažovateľka zdôrazňuje, že závery, ku ktorým krajský súd\nv napadnutom rozsudku dospel, riadiac sa právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným\nv uznesení z 30. júna 2015, „najmä pokiaľ ide o zmenu právneho posúdenia súdenej veci\n\n3\n\nv dôsledku podania mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora“, sú jednoznačne\narbitrárne a ústavne neudržateľné. Krajský súd sa podľa sťažovateľky neriadil povinnosťou\nriadne odôvodniť svoje rozhodnutie v súlade s právom na spravodlivý proces, čím došlo\nk porušeniu jej práva garantovaného prostredníctvom čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nSťažovateľka ďalej namieta, že v záujme právnej istoty „implicitne zahrnutej\nv článku 6 Dohovoru, by právoplatné rozsudky vo všeobecnosti mali zostať nedotknuté.\nK ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba za účelom nápravy zásadných vád, pričom\nv žiadnom prípade však za takú vadu nemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania\nexistujú dva odlišné právne názory (dve odlišné právne posúdenia), takýto dôvod nemožno\npovažovať za opodstatnený pre znovu posúdenie veci. Prípad existencie dvoch odlišných\nprávnych názorov na ten istý predmet konania v žiadnom prípade neoprávňuje zrušenie\nprávoplatného a záväzného rozhodnutia.“.\nSťažovateľka v sťažnosti predostiera argumentáciu, ktorou vyjadruje nesúhlas\ns vecným posúdením žalobného návrhu, a v tejto súvislosti tvrdí, že medzi ňou a žalobcom\nnikdy nedošlo k platnému uzavretiu kúpnej zmluvy z 29. septembra 2008, keďže túto nikdy\nnepodpísala a na takýto úkon nebol splnomocnený ani\n\n, pretože „v plnej moci\n\nzo dňa 02.09.2008 boli taxatívne vymenované jednotlivé úkony, ku ktorým bol pán\nžalovanou splnomocnený. V taxatívnom vymenovaní úkonov, ku ktorým bol pán\nžalovanou splnomocnený, nie je uvedené právo uzatvorenia kúpnej zmluvy. V tejto\nplnej moci nie je uvedené, že splnomocnenec môže podpísať kúpnu zmluvu za žalovanú, a ak\npán\n\ntakýto úkon urobil, konal vo svojom mene a nie v mene žalovanej.“.\nNa základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí\n\nsťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie jej práva\nzaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnutý\nrozsudok zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a zároveň rozhodne aj o úhrade\ntrov konania, ktoré sťažovateľke vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním v konaní\npred ústavným súdom.\n\n4\n\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd\nrozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie\nsvojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd\nvyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola\nvyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje\niný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nsťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nSťažovateľka na základe svojej sťažnostnej argumentácie namieta nedostatočné\nodôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu a vyslovuje nesúhlas s vecným\nposúdením žalobného návrhu, ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu,\nktorým žalobnému návrhu žalobcu vyhovel (ďalej len „prvá námietka“).\nÚstavnú neudržateľnosť napadnutého rozsudku odôvodňuje sťažovateľka ďalej aj\ntým, že krajský súd sa nevysporiadal s jej námietkami len z dôvodu, že bol viazaný\nprávnym názorom vysloveným najvyšším súdom v uznesení z 30. júna 2015. V tejto\n\n5\n\nsúvislosti ďalej spochybňuje ústavnú udržateľnosť samotného uznesenia najvyššieho súdu\nz 30. júna 2015, ktorým najvyšší súd ako dovolací súd vyhovel mimoriadnemu dovolaniu\ngenerálneho prokurátora. Sťažovateľka argumentuje, že k zrušeniu právoplatných\nrozhodnutí všeobecných súdov by nemalo dochádzať iba z dôvodu existencie dvoch\nodlišných právnych názorov tak, ako sa to stalo v jej veci. Podľa názoru sťažovateľky\ngenerálny prokurátor nebol oprávnený v jej veci podať mimoriadne dovolanie proti\nrozsudku krajského súdu z 8. júla 2013, takže najvyšší súd ako dovolací súd nebol\noprávnený zrušiť rozsudok krajského súdu z 8. júla 2013, pričom „následne Krajský súd\nv Bratislave, ktorý vo veci znovu konal a rozhodoval, nemal rozhodnúť v intenciách\nrozhodnutia dovolacieho súdu“ (ďalej len „druhá námietka“).\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.\nV rámci predbežného prerokovania sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie,\nči ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd vychádzal pritom\nzo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide\nvtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu\nverejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu základného\npráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci\na základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných\ndôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nÚstavný súd poukazuje v súvislosti so zásadnou argumentáciou sťažovateľky, ktorou\nspochybňuje ústavnú udržateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, na tú časť svojej\n\n6\n\nustálenej judikatúry, v ktorej opakovane pripomína, že nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nV súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre\nzdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou\nani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je\nzásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho\npri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,\nči v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry\npôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie\nalebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého\nzákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).\nO svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo\nmožné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).\nVo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon\nnie je chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi všeobecných\nsúdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, IV. ÚS 111/09).\nProstredníctvom prvej námietky sťažovateľka namieta nedostatočné odôvodnenie\nnapadnutého rozsudku krajského súdu z vecného hľadiska a prejavuje nespokojnosť\ns posúdením zásadných otázok posudzovanej veci, konkrétne otázku (ne)platnosti kúpnej\nzmluvy z 29. septembra 2008 a rozsahu ňou udeleného splnomocnenia (k tomu pozri aj\nargumentáciu obsiahnutú v časti I tohto uznesenia).\nÚstavný súd v nadväznosti na túto časť sťažnostnej argumentácie sťažovateľky\nkonštatuje, že súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na\n\n7\n\ntaké odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.\ns uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).\nVšeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom\nkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu\nuvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu\n(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo\núčastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05). Uvedenému\nprávnemu názoru zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý napr.\nvo veci Ruiz Torija c. Španielsko (rozsudok z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B) uviedol:\n„Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý\nargument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty),\nktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“ Ústavný\nsúd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a funkcie v zásade nemôže preskúmavať\nsprávnosť hodnotenia dôkazov a rovnako nemôže skúmať, či súdy správne právne\nvyhodnotili zistený stav.\nV napadnutom rozsudku krajský súd k otázke (ne)platnosti kúpnej zmluvy\nz 29. septembra 2008 a k posúdeniu rozsahu sporného splnomocnenia s odkazom na závery\nobsiahnuté v uznesení najvyššieho súdu z 30. júna 2015 predovšetkým uviedol:\n«Samotné zastúpenie vzniká na základe dohody o plnomocenstve... uzavreté na\nzáklade § 23 Obč. zák. medzi splnomocniteľom a splnomocnencom, ktorou sa\nsplnomocnenec zaväzuje zastupovať splnomocniteľa v dohodnutom rozsahu. Od dohody\no plnomocenstve je treba odlišovať samotné plnomocenstvo, ako jednostranný právny úkon\nsplnomocniteľa, ktorý je adresovaný tretím osobám s ktorými má konať splnomocnenec\nv mene a na účet splnomocniteľa. Vzhľadom na to, že plnomocenstvo je právnym úkonom...\nsú ďalšími podstatnými náležitosťami plnomocenstva všeobecné náležitosti právneho úkonu.\nPlnomocenstvo musí byť určité a zrozumiteľné a musí byť urobené slobodne a vážne.\n\n8\n\nPlnomocenstvo je jednostranným právnym úkonom, pričom z konania na základe\nplnomocenstva musí byť zrejmé, že konajúca osoba koná v mene zastupovanej osoby, a že\njej bolo na toto konanie udelené plnomocenstvo.\nZ odôvodnenia dovolacieho súdu... vyplýva, že z obsahu sporného plnomocenstva na\nč. l. 7 vyplýva, že žalovaná splnomocnila\n\n, aby ju zastúpil pri všetkých\n\nprávnych úkonoch, spojených s predajom pozemkov v jej výlučnom vlastníctve, ktoré\npozemky následne podrobne špecifikovala. Pod špecifikáciou predmetných pozemkov je\nuvedených 10 právnych úkonov, ktoré bezprostredne súvisia s predajom nehnuteľnosti,\nmedzi ktorými podpísanie kúpnej zmluvy absentuje, avšak bez akéhokoľvek vymedzenia.\nPokiaľ teda žalovaná mala v úmysle splnomocniť\n\niba na určité právne\n\núkony spojené s predajom nehnuteľnosti, pričom medzi tieto úkony nemalo patriť\nuzatvorenie a podpísanie kúpnej zmluvy, bola povinná takéto obmedzenie oprávnenia konať\nv jej mene, výslovne v spornom plnomocentve vyjadriť. Keďže si žalovaná túto povinnosť\nnesplnila, podľa dovolacieho súdu je potrebné vychádzať z „prvej“ časti sporného\nplnomocenstva, kde je výslovne uvedené, že\n\nje oprávnený zastupovať\n\nžalovanú pri všetkých právnych úkonoch, spojených s predajom presne špecifikovaných\npozemkov medzi ktoré bezpochyby patrí aj uzatvorenie a podpísanie kúpnej zmluvy.\nDovolací súd sa preto stotožnil s argumentáciou generálneho prokurátora. Žalovaná je\nteda vo veci pasívne legitimovaná.\nOdvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne\nsprávny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.»\nVychádzajúc z citovanej časti napadnutého rozsudku, ústavný súd zastáva názor,\nže záver krajského súdu vychádzajúci z uznesenia najvyššieho súdu z 30. júna 2015\nnemožno označiť za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený a nevyplýva z neho ani taká\naplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola\npopretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu\nnestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o „ústavnej neudržateľnosti“ či arbitrárnosti\nnapadnutého rozhodnutia. Súčasťou stabilizovanej rozhodovacej činnosti ústavného súdu\n(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) je aj právny názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu\nochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí\n\n9\n\nrozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich\ndôvodov a námietok.\nPo preskúmaní relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu\nústavný súd konštatuje, že nezistil taký výklad a aplikáciu príslušných zákonných\nustanovení zo strany krajského súdu, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné\nso sťažovateľkou označeným právom na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1\ndohovoru.\nProstredníctvom druhej námietky sťažovateľka spochybňuje ústavnú udržateľnosť\nodôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré je založené len na viazanosti\nprávnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným v rozhodnutí najvyššieho súdu\no mimoriadnom\n\ndovolaní,\n\nktoré\n\nsťažovateľka\n\npovažuje\n\nz ústavného\n\nhľadiska\n\nza neudržateľné, keďže podľa jej názoru nezodpovedá požiadavkám kladeným na\nrozhodnutie o mimoriadnych opravných prostriedkoch v súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru a je\nzároveň v rozpore s judikatúrou ESĽP.\nPodľa § 243i ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného v čase\nrozhodovania krajského súdu (ďalej len „OSP“) v konaní o mimoriadnom dovolaní platia\nprimerane ustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 až § 243d), ak tento zákon\nneustanovuje niečo iné.\nV súlade s § 243d ods. 1 OSP ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd,\nktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý\nrozhodoval o dovolaní, záväzný.\nZáväznosť rozhodnutí najvyššieho súdu má podľa právnej teórie a praxe dva\nrozmery, a síce rozmer precedenčný (záväznosť v inej než prejednávanej skutkovo a právne\nobdobnej veci) a rozmer kasačný alebo inštančný (záväznosť v priamo prejednávanej veci).\nZásada viazanosti a podriadenosti súdu nižšieho stupňa právnym názorom vysloveným\ndovolacím súdom je v prípade kasačnej alebo inštančnej záväznosti v zásade bezvýnimočná\n\n10\n\na jej dodržanie je späté s výkonom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru. Viazanosť právnym názorom vysloveným súdom vyššej inštancie však nie je\nabsolútna a právna teória i prax postupne vymedzila výnimky z tejto zásady dané\npredovšetkým zmenou skutkových zistení tvoriacich základ zrušujúceho a zrušovaného\nrozhodnutia; zmenou právnej úpravy, ku ktorej došlo po vydaní zrušujúceho rozhodnutia\na pred rozhodnutím odvolacieho súdu; ale aj judikatórnym posunom, ku ktorému došlo\nv dôsledku rozhodnutí príslušných medzinárodných súdnych orgánov v otázke, ktorá v čase\nrozhodovania dovolacieho súdu nebola celkom uspokojivo vyriešená (k tomu pozri\naj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 12/2016 z 31. marca 2016).\nReflektujúc argumentáciu obsiahnutú v sťažnosti, okolnosťou vylučujúcou podľa\nnázoru sťažovateľky viazanosť krajského súdu právnym názorom vysloveným najvyšším\nsúdom v konaní o mimoriadnom dovolaní by mala byť neudržateľnosť postupu\na rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý podľa jej tvrdenia v rozpore s judikatúrou ESĽP\nvyhovel\n\nmimoriadnemu\n\ndovolaniu\n\ngenerálneho\n\nprokurátora\n\naj\n\nnapriek\n\ntomu,\n\nže v okolnostiach prerokúvanej veci neboli splnené podmienky pre takýto postup\na rozhodnutie (žalobca nevyčerpal všetky zákonom dovolené mimoriadne opravné\nprostriedky a dôvodom na zrušenie a vrátenie veci krajskému súdu bolo odlišné právne\nposúdenie, nie náprava zásadnej vady).\nVo vzťahu k rozhodovaniu najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní sa\nv judikatúre ústavného súdu ustálil právny názor, podľa ktorého mimoriadne dovolanie\npredstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho\nprávoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,\nktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť\nsúdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne\ndovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;\njedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy\npochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií je\nnevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva na\n\n11\n\nsúdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami\nzaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).\nReštriktívne\n\nposudzovanie\n\nmimoriadneho\n\ndovolania\n\nsúvisí\n\ns požiadavkami\n\nvyvoditeľnými z princípu právnej istoty, ktorý tvorí integrálnu súčasť generálneho princípu\nprávneho štátu, a to s princípom právnej istoty. Zákonné naplnenie princípu právnej istoty\nv civilnom procese je späté s inštitútom právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich\nzáväznosťou a nezmeniteľnosťou. Rovnako treba v súvislosti s inštitútom mimoriadneho\ndovolania brať na zreteľ aj ústavný princíp rovnosti, keďže intervenciou tretej osoby\n(generálneho prokurátora) v prospech jedného z účastníkov konania sa prima facie narúša\nprávna istota druhého účastníka spoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne\nrozhodnutie. S princípom rovnosti a bezrozpornosti právneho poriadku súvisí aj okolnosť,\nže v prípadoch dovolania podaného účastníkom konania je za dôvod neprípustnosti\npovažovaný tiež finančný cenzus (čo je v hre) vyjadrený v § 238 ods. 5 OSP, kým v prípade\nmimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom takýto finančný cenzus\nexplicitne z právnej úpravy nevyplýva (I. ÚS 117/2016).\nÚstavný súd sa stotožňuje s argumentáciou sťažovateľky, prostredníctvom ktorej\npoukazuje na kritický postoj ESĽP k mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré závisia\nod úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde k podaniu takéhoto mimoriadneho\nopravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu rozhodnutia, ktorým sa zruší\nprávoplatné (konečné) rozhodnutie. V zmysle (v zásade) stabilizovanej judikatúry ESĽP je\nprípustné zasiahnuť do právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho súdu nastolenej právnej\nistoty len vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu, ktorý\nje potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu. Podľa stabilizovanej\njudikatúry ESĽP za takúto vadu (exces) však nemožno považovať skutočnosť, že na\npredmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa\npožiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť\nrozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je určené zásadou, že žiadna zo strán nie je\noprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu,\naby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny\n\n12\n\nopravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť po tejto línii\nrozhodnutia iba na účely nápravy fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku z 24.\n7. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod 52). V tejto súvislosti ESĽP tiež vyslovil právny názor,\npodľa ktorého nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe\nmimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri\nKot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod 29).\nJudikatúra ústavného súdu i všeobecných súdov k otázke prípustnosti mimoriadneho\ndovolania podávaného generálnym prokurátorom sa plynutím času menila (aj pod vplyvom\njudikatúry ESĽP) a premietla sa do tendencie prehlbovania reštriktívneho prístupu súdnych\norgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať mimoriadne dovolanie. Európsky\nsúd pre ľudské práva opakovane potvrdil, že pripúšťa určité zásahy do konečných súdnych\nrozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady res judicata, ak je takýto\nzásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby.\nÚstavný súd rovnako k otázke mimoriadneho dovolania prijal 18. marca 2015 pod\nsp. zn. PLz. ÚS 3/2015 zjednocujúce stanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc\nprincíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp\nsubsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť\nmimoriadneho\n\ndovolania\n\nako\n\nmimoriadneho\n\nopravného\n\nprostriedku\n\npodávaného\n\ngenerálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní\nakceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj\nmimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré\nmohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“\nReflektujúc označené zjednocujúce stanovisko, ako aj judikatúru ESĽP k otázke\nprípustnosti mimoriadneho dovolania v civilnom konaní si ústavný súd uvedomuje ústavnoprávny rozmer argumentácie sťažovateľky per se. Avšak v súlade s § 20 ods. 4 zákona\no ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem\nprípadov výslovne uvedených v tomto zákone, nie je ústavný súd vo veci sťažnosti\n\n13\n\nsťažovateľky oprávnený preskúmavať postup a rozhodnutie najvyššieho súdu vydaného\nv konaní o mimoriadnom dovolaní.\nPodľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa totiž jeho viazanosť návrhom na začatie\nkonania v zmysle § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde prejavuje predovšetkým\nvo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa\nčl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu\ndomáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred\nústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na\nuvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej\nsťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m.\nIV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).\nVychádzajúc z petitu sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej veci\npredmet konania pred ústavným súdom tvorí rozhodovanie o porušení sťažovateľkou\noznačeného práva zaručeného dohovorom, ku ktorému malo dôjsť napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu. Takto vymedzený predmet konania nemožno z hľadiska požadovanej\nústavnej ochrany rozšíriť len na základe odôvodnenia sťažnosti. V okolnostiach\nposudzovanej veci teda nemožno predmet konania len na základe odôvodnenia sťažnosti\nrozšíriť aj o rozhodovanie o namietanom porušení práva zaručeného dohovorom uznesením\nnajvyššieho súdu z 30. júna 2015 vydaným v konaní o mimoriadnom dovolaní, ktorého sa\nsťažovateľka vo svojej podstate v sťažnosti domáha.\nÚstavný súd, súc viazaný návrhom na rozhodnutie vo veci, v súlade s § 20 ods. 4\nzákona o ústavnom súde nemôže preskúmavať ústavnú udržateľnosť uznesenia najvyššieho\nsúdu z 30. júna 2015, a teda posúdiť, či generálny prokurátor bol oprávnený podať\nmimoriadne dovolanie proti rozsudku krajského súdu z 8. júla 2013, a ani to, či najvyšší súd\nako dovolací súd bol oprávnený zrušiť rozsudok krajského súdu z 8. júla 2013. Preto ani\nnadväzujúca sťažnostná argumentácia sťažovateľky o tom, že na tomto základe ani krajský\nsúd v napadnutom rozsudku „nemal rozhodnúť v intenciách rozhodnutia dovolacieho\n\n14\n\nsúdu“, zjavne nie je spôsobilá odôvodniť záver o porušení práva zaručeného čl. 6 ods. 1\ndohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.\nNa základe uvedených skutočností podľa názoru ústavného súdu nejestvuje taká\npríčinná súvislosť medzi označeným právom sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\na napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie\nkonanie reálne mohla viesť k záveru o vyslovení jeho porušenia.\nVychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť\nsťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd\nzaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 25. júla 2017\n\n15", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "súd-viazanosť súdu nižšieho stupňa právnym názorom súdu vyššieho stupňa", "mimoriadne dovolanie", "občianske súdne konanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:41bd3a46-b425-4168-ab59-cc6a72b52a73", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.117.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 117/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/2016 z 17. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-17", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.117.2016.1"}, {"guid": "ussr:45f5571a-5a8b-463e-bfe1-08bd421d7d1e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 3/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1"}, {"guid": "ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 280/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 280/2010 z 17. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-17", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149"}, {"guid": "ussr:9771905a-4feb-426c-bb65-633bb357b443", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 415/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 415/09 z 10. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-10", "citacie_n": 248, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9771905a-4feb-426c-bb65-633bb357b443"}, {"guid": "ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 185/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 185/09 z 12. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-12", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e"}, {"guid": "ussr:33bda040-90a6-495b-981e-26b6cf913620", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 355/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 355/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 327, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33bda040-90a6-495b-981e-26b6cf913620"}, {"guid": "ussr:d2ea1106-8055-472d-bb1e-b966e7393b8d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 111/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 111/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d2ea1106-8055-472d-bb1e-b966e7393b8d"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1191, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c"}, {"guid": "ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 2/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 2/05 z 11. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-11", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 176/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 176/03 z 8. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-08", "citacie_n": 764, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}, {"guid": "dfdadd15-9fd7-4488-bbb7-2cf4c6e6d0cf:a6774c68-aac6-40d1-95af-590c0cdb0e3f", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2015:4215214327.1", "spisova_znacka": "6Co/442/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 6Co/442/2015 z 4. 10. 2015", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2015-10-04", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2015:4215214327.1"}, {"guid": "eaa92171-e21f-445f-bf46-c9773733e2d0:ba75715d-5046-417a-8707-d5fc3d4dddce", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Co/534/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/534/2012 z 8. 7. 2013", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2013-07-08", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/eaa92171-e21f-445f-bf46-c9773733e2d0:ba75715d-5046-417a-8707-d5fc3d4dddce"}], "citovane_v": []}