{"guid": "ussr:d025420b-c4ea-4f24-9c60-2cebd902b65c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.454.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 454/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 454/2016 z 26. 1. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 26. januára 2017, sp. zn. II. ÚS 454/2016, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.454.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2017-01-26", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d025420b-c4ea-4f24-9c60-2cebd902b65c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.454.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.454.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.454.2016.1/text", "citacie_n": 18, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 454/2016-162\nÚstavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 26. januára 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť mesta Martin, Námestie S. H.\nVajanského 1, Martin, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Kubinom, Advokátska\nkancelária Dentons Europe CS LLP, organizačná zložka, Štefánikova 15, Bratislava, vo veci\nnamietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 1 M Obdo V 2/2015 z 25. februára 2016 a takto\nrozhodol:\n1. Základné právo mesta Martin na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 1 M Obdo V 2/2015 z 25. februára 2016 p o r u š e n é b o l i .\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V 2/2015\nz 25. februára 2016 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na\nďalšie konanie.\n\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť mestu Martin trovy\nkonania v sume 909,48 € (slovom deväťstodeväť eur a štyridsaťosem centov), a to na účet\nadvokáta JUDr. Petra Kubinu, Advokátska kancelária Dentons Europe CS LLP, organizačná\nzložka, Štefánikova 15, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca\n2016 doručená sťažnosť mesta Martin (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaniami\ndoručenými ústavnému súdu 30. marca 2016, 6. apríla 2016, 8. apríla 2016, 18. apríla 2016,\n27. apríla 2016 a 3. mája 2016, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na\nsúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 M Obdo V 2/2015 z 25. februára 2016 (ďalej\naj „napadnuté uznesenie“).\n1.1 Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 454/2016-51 z 1. júna 2016 prijal sťažnosť na\nďalšie konanie, pričom návrhu sťažovateľa na vydanie dočasného opatrenia nevyhovel.\n1.2 Ústavný súd hneď v úvode dáva do pozornosti, že 19. júla 2016 bola zo strany\nobchodnej spoločnosti PK Faktoring, s. r. o., ako dotknutej osoby (ďalej aj „dotknutá\nosoba“) vznesená (podaná) námietka zaujatosti proti všetkým trom sudcom druhého senátu\nústavného súdu. Zároveň 31. augusta 2016 bola zo strany sťažovateľa vznesená (podaná)\nnámietka zaujatosti proti všetkým sudcom prvého a tretieho senátu ústavného súdu\n(s výnimkou sudcu Rudolfa Tkáčika).\n1.2.1 Podaním uvedených námietok vznikol stav, keď bolo námietkami predpojatosti\ndotknutej osoby a účastníka konania namietnutých pre predpojatosť celkovo 9 z 10 sudcov\nústavného súdu. Nebolo teda možné zostaviť námietkový senát zložený zo sudcov\nnedotknutých námietkami, ktorí by mohli rozhodnúť o námietke dotknutej osoby a námietke\n\n2\n\nsťažovateľa. Z toho dôvodu bol 12. októbra 2016 predsedníčkou ústavného súdu spis sp. zn.\nII. ÚS 454/2016 vrátený v zmysle § 28 ods. 3 a 4 zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) a čl. IV ods. 2 úplného znenia rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie\n1. 3. 2016 – 28. 2. 2017 na konanie a rozhodovanie pôvodnému meritórnemu senátu II. ÚS\nv zložení predseda Lajos Mészáros (sudca spravodajca), sudkyňa Ľudmila Gajdošíková\na sudca Ladislav Orosz.\n2. Zo sťažnosti, z jej doplnení a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd v právnej veci\nžalobcu PK Faktoring, s. r. o. (predtým\n\n), proti žalovanému sťažovateľovi\n\no zaplatenie 3 422 293,04 eur s príslušenstvom vedenej na Krajskom súde v Žiline (ďalej aj\n„krajský súd“) pod sp. zn. 19 Cb 161/2002 o mimoriadnom dovolaní (ďalej aj „druhé\nmimoriadne dovolanie“) generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len\n„generálny prokurátor“) proti rozsudku najvyššieho súdu č. k. 2 Obo 38/2014,\n2 Obo 39/2014-1167 z 26. februára 2015 (vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu\nprvého stupňa v časti, ktorou uložil žalovanému sťažovateľovi povinnosť zaplatiť\nžalobcovi 3 422 293,04 eur s 11,4 % úrokom z omeškania od 15. septembra 2002 do\nzaplatenia; ďalej aj „meritórny rozsudok“) rozhodol tak, že mimoriadne dovolanie\ngenerálneho prokurátora odmietol. Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol: «Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 3 O. s. p.) po preskúmaní veci podľa\n§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že mimoriadne\ndovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.\nPredmetom dovolacieho konania je rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho\nsúdu v časti, ktorou rozhodli o zaplatení 3 422 293,04 eur s príslušenstvom.\nZ obsahu spisu vyplýva, že v prejednávanej veci už v roku 2009 podal generálny\nprokurátor mimoriadne dovolanie proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nzo dňa 03.09.2008, č. k. 2Obo/168/2007-564 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline\nzo dňa 12.05.2005, č. k. 19Cb/161/2002-487 z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia\nveci. V mimoriadnom dovolaní okrem iného sa generálny prokurátor vyslovil aj k začiatku\nplynutia premlčacej doby (str. 10, prvý odsek), keď uviedol, že od 06.09.1999 začala plynúť\n\n3\n\nnová štvorročná premlčacia doba (§ 407 ods. 1, 3 Obchodného zákonníka). Tento názor si\nosvojil dovolací súd vo svojom uznesení zo dňa 29.04.2010, č. k. 1MObdo V 15/2009-657,\nktorým vyslovil právne záväzný názor pre súdy nižších stupňov, že žaloba bola podaná na\nsúd v zákonnej premlčacej dobe. Krajský súd v Žiline ako súd prvého stupňa a aj Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky ako súd odvolací sa týmto záväzným právnym názorom v ďalšom\nkonaní riadili a rozhodli v jeho intenciách.\nZ obsahu spisu ďalej vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu žalovaný\ndovolanie nepodal, ale podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania.\nDovolací súd preto skúmal, či podaním mimoriadneho dovolania bola splnená jedna\nz podmienok konania o mimoriadnom dovolaní, a to že jeho podanie vyžaduje ochranu práv\nžalovaného.\nV tejto súvislosti je potrebné poukázať na zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu\nSlovenskej republiky zo dňa 18.03.2015, sp. zn. PLz. ÚS 3/2015: „Rešpektujúc princíp\nprávnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp\nsubsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť\nmimoriadneho\n\ndovolania\n\nako\n\nmimoriadneho\n\nopravného\n\nprostriedku\n\npodávaného\n\ngenerálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní\nakceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj\nmimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré\nmohol účinne využiť na ochranu svojich práv.“\nEurópsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej rozhodovacej praxi\nviackrát konštatoval porušenie čl. 6 dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného\npreskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci\noproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali\na meritórne rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusko z roku 2005). Zdôraznil, že v záujme\nprávnej istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich\nzrušeniu by malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád. Právoplatnosť\nrozhodnutia súdu môže byť prelomená len výnimočne a výlučne iba za účelom zaistenia\nopravy základných vád alebo justičných omylov a napravenia „vád najzákladnejšej\ndôležitosti pre súdny systém“, nie však z dôvodu právnej čistoty alebo iného právneho\nnázoru.\n\n4\n\nUvedené predpoklady prípustnosti mimoriadneho dovolania ESĽP zdôraznil\nv rozhodnutiach zo dňa 09.06.2015 vo veciach: DRAFT - OVA, a. s. proti Slovenskej\nrepublike, PSMA, s. r. o,. proti Slovenskej republike a COMPCAR, s. r. o. proti Slovenskej\nrepublike. ESĽP v uvedených rozhodnutiach vyslovil názor, že ak súd nezistí žiadne\n„ostatné a presvedčivé okolnosti“, ktoré by odôvodňovali výnimku z princípu právnej istoty,\nktorý vyžaduje nezrušiteľnosť súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch, nemožno\ntakýto mimoriadny opravný prostriedok použiť.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v prejednávanej veci postupoval podľa ústavného\nvýkladu a v súlade s judikatúrou ESĽP a skúmal, či nápravu nezákonného stavu\nv napadnutej časti žalovaný nemohol dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Zistil, že\nžalovaný, ktorý podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania, nenamietal nesprávne\nprávne posúdenie súdom prvého stupňa o ním vznesenej námietke premlčania práva\nv odvolaní a nepodal ani dovolanie pre vady konania, ktoré naznačuje vo svojom vyjadrení\nk mimoriadnemu dovolaniu. Teda opomenul účinne hájiť svoje práva, ktoré zákon poskytuje\ndotknutej osobe. Opomenutie využitia opravného prostriedku nemôže byť nahradené\nmimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktorý má iný účel a podmienky.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti dovolací súd mimoriadne dovolanie odmietol\npodľa ustanovenia § 243i ods. 2 v spojení s § 243b ods. 5 a § 218 ods. 1 písm. e/ O. s. p.»\n3. Sťažovateľove výhrady proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu vznesené\nv sťažnosti a v jej doplneniach možno rozdeliť do dvoch skupín.\n3.1 Po prvé, sťažovateľ namieta arbitrárnosť napadnutého uznesenia najvyššieho\nsúdu spočívajúcu v nesprávnych alebo nepravdivých skutkových východiskách, na ktorých\nje napadnuté uznesenie založené.\n3.1.1 Sťažovateľ uviedol, že najvyšší súd odôvodnil napadnuté uznesenie tým, že\nv konaní, ktoré predchádzalo podaniu druhého mimoriadneho dovolania, údajne „opomenul\núčinne hájiť svoje práva, ktoré zákon poskytuje dotknutej osobe,“ keďže „nenamietal\nnesprávne právne posúdenie súdom prvého stupňa o ním vznesenej námietke premlčania\npráva v odvolaní“ a „nepodal ani dovolanie pre vady konania, ktoré naznačuje vo svojom\nvyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu“. Konštatovanie najvyššieho súdu, že sťažovateľ\n\n5\n\n„nenamietal nesprávne právne posúdenie súdom prvého stupňa o ním vznesenej námietke\npremlčania práva v odvolaní“, je podľa sťažovateľa nesprávne a nepravdivé. Naopak,\nsťažovateľ tvrdí, že je preukázateľné podaniami obsiahnutými v súdnom spise a aj\nrozhodnutiami súdov v konaní predchádzajúcom vydaniu meritórneho rozsudku, že\nnámietku premlčania uplatňoval od začiatku konania na súdoch všetkých stupňov, ktoré\nv predmetnej veci konali. Rovnako konštatovanie najvyššieho súdu, že sťažovateľ „nepodal\nani dovolanie pre vady konania, ktoré naznačuje vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu\ndovolaniu“, je podľa sťažovateľa nesprávne a nepravdivé. Uvedeným konštatovaním\nnajvyšší súd podľa sťažovateľa naznačuje, že proti meritórnemu rozsudku mohol podať\n(riadne) dovolanie. To však nie je podľa presvedčenia sťažovateľa pravda, keďže je toho\nnázoru, že proti meritórnemu rozsudku riadne dovolanie, na ktorého podanie by bol aktívne\nlegitimovaný, nebolo prípustné, pretože nebola splnená žiadna z podmienok jeho\nprípustnosti podľa § 237 a § 238 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).\nSťažovateľ k tomu doplnil, že práve preto, že proti meritórnemu rozsudku nebol k dispozícii\nžiaden riadny ani mimoriadny opravný prostriedok, na ktorého podanie by bol aktívne\nlegitimovaný, podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania.\n3.1.2 Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu založené na dôvodoch už uvedených je\npreto podľa sťažovateľa nad mieru akejkoľvek rozumnej pochybnosti arbitrárne a svojvoľné\na je v rozpore nielen s platným právom, ale aj so zisteným skutkovým stavom. Sťažovateľ\n„netuší“, ako sa k nim najvyšší súd dopracoval. Miera svojvôle obsiahnutá v napadnutom\nuznesení je podľa sťažovateľa taká veľká, že dokonca môže vzbudzovať odôvodnené\npochybnosti o tom, či vydanie napadnutého uznesenia „nebolo motivované aj niečím iným“\nnež záujmom na riadnej a ústavne súladnej aplikácii práva. Tieto skutočnosti sú samy osebe\npodľa sťažovateľa dôvodom na zrušenie napadnutého uznesenia.\n3.2 Po druhé, sťažovateľ namieta arbitrárnosť napadnutého uznesenia spočívajúcu\nv interpretačnej a aplikačnej svojvôli vo vzťahu k judikatúre Európskeho súdu pre ľudské\npráva (ďalej aj „ESĽP“).\n3.2.1 Sťažovateľ sa v priebehu konania o druhom mimoriadnom dovolaní (k prvému\nmimoriadnemu dovolaniu vo veci pozri bod 3.2.2) k mimoriadnemu dovolaniu písomne\n\n6\n\nvyjadril a poukázal pritom na relevantnú judikatúru ESĽP, v ktorej podľa neho ESĽP\nzásadným spôsobom obmedzil podmienky prípustnosti mimoriadneho dovolania a ktorá\nbola zverejnená až po podaní mimoriadneho dovolania (avšak podľa sťažovateľa sa týka\nmimoriadnych dovolaní podaných približne v tom istom čase, ako bolo v jeho neprospech\npodané mimoriadne dovolanie proti pôvodnému právoplatnému rozsudku najvyššieho\nsúdu). Táto judikatúra sa podľa sťažovateľa týka rovnakých skutočností, aké viedli\nk vydaniu meritórneho rozsudku a ktoré nastali zhruba v rovnakom čase, v akom nastali aj\nv konaní predchádzajúcom vydaniu meritórneho rozsudku. Celé konanie po vydaní\nmeritórneho rozsudku, ktoré vyvrcholilo podaním druhého mimoriadneho dovolania\na následne vydaním napadnutého uznesenia, bolo iba výsledkom realizácie krokov\nsťažovateľa na obranu proti meritórnemu rozsudku v rámci procesných možností, ktoré mal\nako účastník konania k dispozícii.\n3.2.2 K uvedenému sťažovateľ dôvodí, že je preukázané a všeobecne známe, že\nkonanie o žalobe žalobcu PK Faktoring, s. r. o., a jeho právnych predchodcov proti\nsťažovateľovi predchádzajúce vydaniu napadnutého uznesenia trvá od 21. mája 2002,\npričom 3. septembra 2008 bolo toto konanie právoplatne skončené v prospech sťažovateľa\npôvodným právoplatným rozsudkom najvyššieho súdu (rozsudok č. k. 2 Obo 168/2007-564\nz 3. septembra 2008, pozn.), ktorým bol potvrdený pôvodný právoplatný rozsudok\nKrajského súdu v Žiline (rozsudok č. k. 19 Cb 161/2002-487 z 12. mája 2005, pozn.). Tento\nstav podľa sťažovateľa trval až do 1. októbra 2009, keď na podnet právneho predchodcu\nžalobcu a vtedajšieho majiteľa spornej pohľadávky\n\npodal voči\n\npôvodnému právoplatnému rozsudku najvyššieho súdu prvé mimoriadne dovolanie\ngenerálny prokurátor. Sťažovateľ uvádza, že na základe tohto prvého mimoriadneho\ndovolania bol potom pôvodný právoplatný rozsudok najvyššieho súdu zrušený (uznesením\nnajvyššieho súdu č. k. 1 M Obdo V 15/2009-657 z 29. apríla 2010, pozn.), vec bola vrátená\npostupne až prvostupňovému súdu a súčasným výsledkom tohto konania je meritórny\nrozsudok (rozsudok najvyššieho súdu č. k. 2 Obo 38/2014, 2 Obo 39/2014-1167\nz 26. februára 2015, pozn.) a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu. Podľa sťažovateľa\npôvodný právoplatný rozsudok najvyššieho súdu bol zrušený na základe uvedeného prvého\nmimoriadneho dovolania generálneho prokurátora výlučne pre odlišné právne posúdenie\n\n7\n\nveci, a to v otázke vzniku a existencie spornej pohľadávky a v otázke jej premlčania.\nZrušenie právoplatného rozsudku na základe prvého mimoriadneho dovolania výlučne\nz dôvodu odlišného právneho posúdenia veci je podľa názoru sťažovateľa porušením práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a tým aj základného práva na\nsúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\n3.2.3 V tejto otázke sťažovateľ odkazuje na stanovisko ESĽP v rozsudkoch\nz 9. 6. 2015 vo veciach PSMA, spol. s. r. o., proti Slovenskej republike (sťažnosť\nč. 42533/11), COMPCAR, s. r. o., proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 25132/13)\na DRAFT-OVA, a. s., proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 72493/10). Sťažovateľ\ndopĺňa, že tieto rozsudky ESĽP nadobudli právoplatnosť 9. septembra 2015. Sťažovateľ na\nne poukázal vo svojom písomnom vyjadrení k druhému mimoriadnemu dovolaniu.\nNamiesto toho, aby najvyšší súd na základe tejto judikatúry rozhodol v prospech\nsťažovateľa (čím by po rokoch odstránil protiprávny stav, ktorý podľa neho najvyšší súd\nvytvoril zrušením pôvodného právoplatného rozsudku na základe prvého mimoriadneho\ndovolania výlučne pre odlišné právne posúdenie veci), podľa sťažovateľa závery tejto\njudikatúry svojvoľne prekrútil a odôvodnil nimi neprípustnosť druhého mimoriadneho\ndovolania proti meritórnemu rozsudku. Urobil tak svojvoľne napriek tomu, že zo spisu\na z celého priebehu konania je zrejmé, že druhé mimoriadne dovolanie bolo len\nprostriedkom obrany sťažovateľa proti presne takému porušeniu jeho práv, aké konštatoval\nESĽP v uvedenej judikatúre.\n3.2.4 Sťažovateľ zakončuje, že aj keď v súčasnosti existuje právoplatné\na vykonateľné rozhodnutie súdu v prospech žalobcu (ktorým je meritórny rozsudok\nnajvyššieho súdu), toto rozhodnutie je výsledkom rovnakého postupu, aký ESĽP vo svojich\nuž citovaných rozsudkoch označil za porušenie práva dotknutého účastníka na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa sťažovateľa právnu ochranu pred\npreskúmaním a zvrátením právoplatného súdneho rozhodnutia vymedzenú v uvedenej\njudikatúre ESĽP nemôže požívať meritórny rozsudok, ale iba pôvodný právoplatný\nrozsudok najvyššieho súdu a ním potvrdený pôvodný právoplatný rozsudok Krajského súdu\nv Žiline. Rozhodnutie ústavného súdu o sťažnosti v zmysle jej petitu by podľa sťažovateľa\ntúto právnu ochranu zabezpečilo a v ďalšom konaní by najvyšší súd bol povinný vo veci\n8\n\ndruhého mimoriadneho dovolania rozhodnúť v súlade s právnym názorom ústavného súdu\ntak, aby jeho rozhodnutím bolo rešpektované právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\na základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako si to vyžaduje citovaná judikatúra ESĽP.\nÚčelom sťažnosti je podľa sťažovateľa dosiahnuť právnu ochranu pred porušením jeho\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorú mu\nspôsobili všeobecné súdy na čele s najvyšším súdom tým, že v rozpore s čl. 6 ods. 1\ndohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy (i) zrušili iba z dôvodu odlišného právneho posúdenia veci\npôvodný právoplatný rozsudok najvyššieho súdu znejúci v prospech sťažovateľa na základe\nprvého mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora podaného v prospech druhého\núčastníka konania a (ii) dopustili sa aplikačnej a výkladovej svojvôle pri posudzovaní\notázok prípustnosti druhého mimoriadneho dovolania, ktorého cieľom bolo už uvedený\nprotiprávny stav odstrániť.\n3.3 V doplneniach k svojej sťažnosti doručených ústavnému súdu 6. apríla 2016\na 18. apríla 2016 sťažovateľ uviedol, že členmi senátu, ktorý vydal napadnuté uznesenie,\nboli sudcovia JUDr. Juraj Seman, JUDr. Darina Ličková a JUDr. Anna Marková, ktorí boli\nzároveň členmi senátu, ktorý vydal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 15/2009\nz 29. apríla 2010, ako aj členmi senátu v jednej z predchádzajúcich fáz súdneho konania\nvo veci sťažovateľa na najvyššom súde pod sp. zn. 1 ObdoV 25/2011. Keďže predmetom\nmimoriadneho dovolania, ktoré bolo napadnutým uznesením odmietnuté, bola (v podstatnej\nčasti) revízia uvedeného právneho názoru formulovaného v uznesení najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 M ObdoV 15/2009 z 29. apríla 2010, uvedení sudcovia podľa sťažovateľa\nrozhodovali v konaní predchádzajúcom vydaniu napadnutého uznesenia sami o sebe. Podľa\nsťažovateľa asi nikto nemôže rozumne očakávať, že sudcovia s takouto predispozíciou budú\nnezávisle a nestranne rozhodovať vo veci, v ktorej ide o preskúmanie ich skôr vysloveného\nprávneho názoru. Podľa sťažovateľa okrem toho v senáte, ktorý vydal napadnuté uznesenie,\nbola členkou aj sudkyňa JUDr. Beáta Miničová, ktorá rozhodovala v jeho veci v jednej\nz predchádzajúcich fáz súdneho konania (konanie vedené na najvyššom súde pod sp. zn.\n1 ObdoV 25/2011), a preto podľa neho tiež rozhodovala sama o sebe, pretože v rozhodnutí\nv uvedenom konaní potvrdila právny názor, ktorý bol predmetom prieskumu na základe\nostatného mimoriadneho dovolania odmietnutého napadnutým uznesením. Uvedený\n\n9\n\nproblém sa podľa sťažovateľa teda priamo týkal štvorčlennej väčšiny konajúceho senátu,\nkeď štyria z piatich sudcov rozhodovali o preskúmaní vlastného právneho názoru, a teda\nnemohli byť nezávislí a nestranní. Tým malo podľa jeho názoru dôjsť k porušeniu jeho\noznačených ústavných práv.\n3.4 V doplnení svojej sťažnosti doručenom ústavnému súdu 27. apríla 2016\nsťažovateľ rozšíril svoju sťažnosť o argumentáciu a dôkazy ku konštatovaniu najvyššieho\nsúdu v napadnutom uznesení, že „opomenul účinne hájiť svoje práva, ktoré zákon poskytuje\ndotknutej osobe“, tým, že „nenamietal nesprávne právne posúdenie súdom prvého stupňa\no ním vznesenej námietke premlčania v odvolaní“. (Odvolaním sa tu má na mysli\npravdepodobne odvolanie sťažovateľa z 28. apríla 2014.) Podľa sťažovateľa odvolanie\nsmerovalo proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 19 Cb 161/2002 z 19. marca 2014.\nV tomto rozsudku Krajský súd v Žiline však vôbec právne neposudzoval premlčanie nároku\nžalobcu a námietku premlčania uplatnenú sťažovateľom, pretože tak urobiť nemohol.\nV otázke (ne)premlčania nároku žalobcu bol prvostupňový súd podľa sťažovateľa viazaný\nprávnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v uznesení sp. zn. 1 M ObdoV 15/2009\nz 29. apríla 2010, ktorým najvyšší súd vyhovel mimoriadnemu dovolaniu generálneho\nprokurátora v neprospech sťažovateľa.\n4. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:\n„Základné právo sťažovateľ[a] na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V 2/2015 zo dňa 25. februára 2016\nporušené bolo.\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V 2/2015 zo dňa\n25. februára 2016 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie\nkonanie.\nSťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným\nsúdom Slovenskej republiky vo vyčíslenej výške, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky\npovinný uhradiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\n\n10\n\nII.\nVyjadrenie odporcu, dotknutej osoby a replika sťažovateľa\nVyjadrenie odporcu\n5. Listom č. KP 3/2016-43 doručeným ústavnému súdu 30. júna 2016 sa k podanej\nsťažnosti vyjadril najvyšší súd ako odporca v konaní.\n5.1 Najvyšší súd v úvode svojho vyjadrenia uviedol, že je toho názoru, že dovolací\nsúd sa v sťažnosťou napadnutom uznesení adekvátne zaoberal všetkými podstatnými\nskutočnosťami a preskúmateľným spôsobom sa s nimi vysporiadal tak, ako to vyplýva\nz odôvodnenia rozhodnutia. Odôvodnenie napadnutého uznesenia dovolacieho súdu podľa\nodporcu spĺňa kritériá ústavnej akceptovateľnosti zodpovedajúce ustanoveniu § 157 ods. 2\nOSP, súčasne zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania, rovnako\nspĺňa základné gramatické a štylistické hľadiská a poskytuje dostatočný základ pre svoj\nvýrok, čím spĺňa požiadavky vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 36 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd, ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy. Odôvodnenia sťažnosťou\nnapadnutého uznesenia sa najvyšší súd naďalej pridržiava, majúc na zreteli, že inštitút\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia je jednou z podstatných záruk výkonu súdnej moci\na súčasne že výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie musí byť v súlade\ns ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľ svojimi\ntvrdeniami sleduje len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre neho\nnepriaznivým výsledkom. Táto okolnosť však sama osebe podľa odporcu nemôže byť\nprávnym základom pre namietnutie porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp.\npráva na spravodlivý proces.\n5.2 Zhrnúc už uvedené, najvyšší súd zastáva názor, že medzi napadnutým uznesením\ndovolacieho súdu a namietaným porušením základných práv zaručených ústavou\na dohovorom neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť záver o ich porušení.\n5.3 Vzhľadom na uvedené je najvyšší súd toho názoru, že napadnutým uznesením\nk porušeniu sťažovateľom označených práv nedošlo.\n\n11\n\n5.4 Vo vzťahu k vhodnosti ústneho pojednávania v predmetnej veci na ústavnom\nsúde najvyšší súd oznámil, že na ústnom pojednávaní netrvá a súhlasí s jeho upustením.\nVyjadrenie dotknutej osoby\n6. Listami z 28. júna 2016 a 28. júla 2016 doručenými ústavnému súdu 30. júna 2016\na 2. augusta 2016 sa k podanej sťažnosti, jej doplneniam a sťažovateľovým vyjadreniam\nv zmysle § 51 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyjadrila dotknutá osoba.\n6.1 Dotknutá osoba v prvom rade uvádza, že sťažnosť sťažovateľa voči napadnutému\nuzneseniu je zjavne a bez akejkoľvek pochybnosti bezdôvodná, napadnuté uznesenie spĺňa\nnielen všetky ústavnoprávne požiadavky z hľadiska obsahu a formy, ale vydanie\nrozhodnutia o odmietnutí mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora ako procesne\nneprípustného muselo byť v danom prípade jednoznačne očakávaným dôsledkom podania\nmimoriadneho dovolania, a dokonca muselo byť sťažovateľovi už pri podaní podnetu na\npodanie mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora (14. apríla 2015) zrejmé, že aj\nv prípade vyhovenia tohto podnetu zo strany generálneho prokurátora bude bez využitia\ndovolania ako dostupného mimoriadneho opravného prostriedku mimoriadne dovolanie ako\nprocesne neprípustné odmietnuté, keďže za daných okolností dovolací súd ani inak\no mimoriadnom dovolaní rozhodnúť nemohol.\n6.2 Dotknutá osoba ďalej poukázala na zjednocujúce stanovisko pléna ústavného\nsúdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015, judikatúru ESĽP vo veciach DRAFT-OVA,\nPSMA, COMPCAR proti Slovenskej republike a spoločné stanovisko občianskoprávneho\nkolégia a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu R 94/2015 z 20. októbra 2015.\nZároveň poukázala na mnohé rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sa podľa nej skončili\nodmietnutím mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora z dôvodov obdobných, aké\nnajvyšší súd uviedol v napadnutom uznesení.\n6.3 Z uvedeného je tak podľa dotknutej osoby zrejmé, že pokiaľ by malo byť\nsťažovateľom napádané uznesenie o odmietnutí mimoriadneho dovolania generálneho\nprokurátora v rozpore s ústavou alebo dohovorom, tak by nemohlo platiť, resp. muselo by\n\n12\n\nbyť nesprávne už uvedené stanovisko pléna ústavného súdu, ako aj spoločné stanovisko\noboch civilných kolégií najvyššieho súdu, nesprávne by musel byť aj 3 x vyslovený názor\nESĽP a konečne všetky obdobné rozhodnutia najvyššieho súdu (vo všetkých veciach\ntotožné) by museli byť nesúladné s ústavou a/alebo dohovorom. Dotknutá osoba,\nvychádzajúc z týchto skutočností, z absolútnej predvídateľnosti, zrozumiteľnosti,\nštandardnosti (keďže je x-krát opakované v mnohých iných súdnych rozhodnutiach, ako\nuvádza dotknutá osoba) napádaného uznesenia o odmietnutí mimoriadneho dovolania\ngenerálneho prokurátora, zastáva názor, že sťažnosť sťažovateľa je bez akýchkoľvek\npochybností bezdôvodná.\n6.4 Sťažovateľ si podľa dotknutej osoby zjavne zamieňa podanie námietky\npremlčania na strane jednej a obsah odvolacích dôvodov, resp. dôvodov podaného\nmimoriadneho dovolania na strane druhej (ako to podľa nej vyplýva z odôvodnenia ústavnej\nsťažnosti). Podľa dotknutej osoby niet sporu, že sťažovateľ v predmetnom sporovom konaní\nskutočne námietku premlčania podal (čo najvyšší súd výslovne aj v citovanej vete\nnapádaného uznesenia uvádza, keď hovorí o „... vznesenej námietke premlčania“). Súčasne\nvšak (a to je podľa dotknutej osoby podstatné aj vo vzťahu k napádanej vete zdôvodnenia\nnapádaného uznesenia) je faktom, že sťažovateľ nenamietal nesprávne právne posúdenie\nsúdom prvého stupňa o ním vznesenej námietke premlčania práva v odvolaní.\n6.5 Slovami dotknutej osoby povedané ‒ obsahom mimoriadneho dovolania\ngenerálneho prokurátora by nemali byť argumenty, ktoré sám účastník ani len nepoužil ako\nsvoje odvolacie argumenty voči rozsudku prvostupňového súdu, pretože mimoriadne\ndovolanie generálneho prokurátora z hľadiska princípov rovnosti zbraní nemá nahradzovať\nprocesnú pasivitu účastníka konania (dotknutá osoba odkazuje na DRAFT-OVA, a. s., proti\nSlovenskej republike, bod 84 a 79, PSMA, s. r. o., proti Slovenskej republike, bod 75 a 76,\nbod 71). V tejto súvislosti je podľa mienky dotknutej osoby potrebné poukázať na celý\npriebeh konania, a to najmä na vyjadrenia sťažovateľa pred súdom prvého stupňa\nv poslednom štádiu konania a zvlášť na jeho odvolanie voči rozsudku Krajského súdu\nv Žiline z 28. apríla 2014, v ktorom sa sťažovateľ vôbec nedomáhal nesprávnosti rozsudku\nKrajského súdu v Žiline z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia námietky premlčania\nz dôvodov, ktoré uviedol generálny prokurátor v jeho mimoriadnom dovolaní. Podľa\n13\n\ndotknutej osoby je teda zrejmé, že pokiaľ sa samotný sťažovateľ nebránil v konaní a najmä\nv odvolacom konaní touto argumentáciou, súdy nemali dôvod a priestor sa touto\nargumentáciou zaoberať, a teda táto argumentácia nemohla byť dôvodom na preskúmavanie\nprávoplatného a záväzného rozsudku v prospech dotknutej osoby. Námietka sťažovateľa\nv podanej sťažnosti preto podľa dotknutej osoby zjavne neobstojí, konštatovanie\nz napadnutého uznesenia je pravdivé a námietka sťažovateľa skôr vyplýva zo subjektívneho\nneporozumenia inak celkom jednoznačne a pravdivo uvedeného faktu zo strany najvyššieho\nsúdu v odôvodnení napadnutého uznesenia.\n6.6 Pokračujúc vo svojom vyjadrení, dotknutá osoba konštatuje, že je očividným\nfaktom, že sťažovateľ nepodal vo veci dovolanie, v dôsledku čoho podľa nej bolo\nmimoriadne dovolanie generálneho prokurátora neprípustné, čo aj dovolací súd\nskonštatoval. Dotknutej osobe aj vo vzťahu ku všetkému uvedenému potom „uniká“,\nz akého dôvodu považuje sťažovateľ napadnuté uznesenie za nesprávne, arbitrárne, či\ndokonca zmätočné.\n6.7 Úvahy sťažovateľa dotknutá osoba považuje za rozporné s elementárnou právnou\nlogikou. Podľa nej je predsa nepochybné, že sťažovateľ dovolanie podať mohol. To, či by\nbolo prípustné alebo neprípustné, ak by podané bolo, je v danom prípade irelevantné, keďže\npodané objektívne nebolo. O vecnej prípustnosti dovolania predsa je oprávnený rozhodnúť\njedine dovolací súd, a to iba za podmienky, že dovolanie podané je, a prípustnosť dovolania\nzávisí potom (aj) od toho, ako je dovolanie formulované a z akých dovolacích dôvodov je\npodané. Čiže všetky úvahy sťažovateľa dnes zdôvodňujúce a ospravedlňujúce nepodanie\ndovolania\n\nsú\n\npodľa\n\nnázoru\n\ndotknutej\n\nosoby\n\ncelkom irelevantné, nijako však\n\nnespochybňujúce vecne správny záver najvyššieho súdu v napadnutom uznesení, že\ndovolanie sťažovateľ nepodal, a v dôsledku toho je mimoriadne dovolanie generálneho\nprokurátora neprípustné.\n6.8 Dotknutá osoba následne uvádza chronológiu konania vo veci samej pred\nvšeobecnými súdmi a konštatuje, že sa domnieva, že pre už uvádzané, ako aj mnohé ďalšie\ndôvody nie je možné zo strany ústavného súdu postupovať tak, ako to navrhuje sťažovateľ.\nV konaní o ústavnej sťažnosti smerujúcej proti konkrétnemu uzneseniu najvyššieho súdu,\n\n14\n\nktorým bolo mimoriadne dovolanie odmietnuté pre jeho neprípustnosť, nie je podľa\ndotknutej osoby možné skúmať iné okolnosti, ktoré nesúvisia s ústavnou sťažnosťou\nnapadnutým uznesením a ani s konaním, ktoré mu predchádzalo. Ak by však ústavný súd\nbol toho názoru, že v danom prípade toto preskúmavanie postupu najvyššieho súdu v roku\n2010 o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora z roku 2009 je možné, dotknutá\nosoba uvádza, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora z roku 2009 bolo zjavne\nprípustné aj v zmysle najnovšej rozhodovacej praxe ústavného súdu, najvyššieho súdu, ako\naj ESĽP, a to z veľmi prozaického dôvodu ‒ generálny prokurátor podal mimoriadne\ndovolanie v roku 2009 na podnet\n\n, ktorý nebol účastníkom súdneho\n\nkonania, ktorého práva však boli vydaným rozsudkom odvolacieho súdu nepriaznivo\ndotknuté (keďže pohľadávku tvoriacu predmet sporu nadobudol z konkurzu pôvodného\núčastníka konania) a ktorý tak nemal možnosť podať sám dovolanie. Z tohto dôvodu sa\npodľa dotknutej osoby obrátil na generálneho prokurátora, ktorý vo veci podal mimoriadne\ndovolanie, ktorému následne bolo vecne vyhovené zo strany najvyššieho súdu.\n6.9 K doplneniam sťažnosti sťažovateľa a jeho námietkam tam vzneseným dotknutá\nosoba uviedla, že pokiaľ sa sťažovateľ domnieva, že dovolací súd mal v rámci ústavnou\nsťažnosťou napadnutého uznesenia preskúmať aj skoršie dovolacie rozhodnutie sp. zn.\n1 M OboV 15/2009 z 29. apríla 2010 a keďže tak dovolací súd neurobil, bolo porušené jeho\nprávo na spravodlivý súdny proces, potom dotknutá osoba považuje takýto názor\nsťažovateľa za absolútne nezákonný, mylný, nekorektný a zákonne nekonformný, a to\nnajmä z dôvodu, že (i) dovolací súd nepreskúmava v rámci mimoriadneho dovolania\nsprávnosť alebo nesprávnosť skôr právoplatného rozhodnutia dovolacieho súdu, ale\npreskúmava iba správnosť alebo nesprávnosť rozhodnutia napadnutého mimoriadnym\ndovolaním, (ii) bez ohľadu na už uvedené dovolací súd rozhoduje o mimoriadnom dovolaní\ngenerálneho prokurátora v rozsahu podaného mimoriadneho dovolania, a nie mimo rozsahu\ntohto mimoriadneho opravného prostriedku.\n6.10 Pokiaľ sťažovateľ v logickej následnosti úvah namieta, že JUDr. Seman (alebo\nktorýkoľvek iný sudca dovolacieho senátu) nemohol o mimoriadnom dovolaní rozhodnúť\nz dôvodu, že bol súčasne členom dovolacieho senátu rozhodujúceho o mimoriadnom\ndovolaní generálneho prokurátora voči rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 168/2007\n15\n\nz 3. septembra 2008 alebo o dovolaní voči rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 94/2010\nz 8. marca 2011, tak dotknutá osoba konštatuje, že bez ohľadu na to, či JUDr. Seman bol\nalebo nebol členom dovolacieho senátu vo veci sp. zn. 1 M OboV 15/2009, tieto úvahy\nsťažovateľa sú mylné práve z dôvodu, že je absolútne mylný ich predpoklad. Dovolací senát\npodľa dotknutej osoby nepreskúmava iné rozhodnutie dovolacieho súdu, a preto sudcovia\ndovolacieho senátu ani „nerozhodujú sami o sebe“, ako uvádza sťažovateľ. Tento právny\nnázor sťažovateľa sa dotknutej osobe javí až „vtipný“, keďže tak ako odvolací súd\nnepreskúma skoršie rozhodnutie odvolacieho súdu alebo prvostupňový súd nepreskúmava\nsvoje predchádzajúce rozhodnutie, a preto je podľa nej každodennou a nikým\nnespochybňovanou realitou, že v zmysle ústavného práva na zákonného sudcu rozhoduje\nv jednej veci aj viackrát ten istý sudca a že ten istý odvolací senát zložený z tých istých\nsudcov rozhoduje v tom istom konaní o viacerých nasledujúcich odvolaniach účastníkov\nkonania. Dotknutá osoba v závere poukazuje aj na jedinú zákonnú dikciu upravujúcu túto\nproblematiku v konaní pred civilným súdom, a to dikciu v tom čase platného a účinného\n§ 14 ods. 2 OSP, kde sú vylúčení z rozhodovania sudcovia, ktorí v tej istej veci rozhodovali\nna súde iného stupňa, vylúčení z rozhodovania však nie sú rozhodujúci sudcovia toho istého\nstupňa.\n6.11 K doplneniu sťažnosti sťažovateľa z 27. apríla 2016 dotknutá osoba uvádza, že\npodľa jej názoru platí nespochybniteľný fakt, že keď sa účastník súdneho konania\ndomnieva, že nárok voči nemu je premlčaný, a prvostupňový súd rozhodne v neprospech\ntohto účastníka (tzn. explicitne alebo implicitne neprihliadne na námietku premlčania, lebo\nvysloví, že nárok existuje a ho prizná), tak skutočne nič nebráni takémuto účastníkovi\nsúdneho konania v odvolaní uviesť, že nárok je premlčaný z takého alebo onakého dôvodu\n(rovnako ako takéto zdôvodnenie podľa odkazu dotknutej osoby použil generálny\nprokurátor vo svojom mimoriadnom dovolaní).\nReplika sťažovateľa\n7. Na výzvu ústavného súdu zaslal k vyjadreniam odporcu a dotknutej osoby\nsťažovateľ repliku podaním doručeným ústavnému súdu 29. júla 2016.\n\n16\n\n7.1 K vyjadreniu odporcu sťažovateľ konštatuje, že odporca neuviedol nič nové\noproti tomu, čo bolo uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia. Z toho pre sťažovateľa\nvyplýva, že odporca neuviedol nič, čím by vyvrátil alebo spochybnil argumentáciu\nsťažovateľa uvedenú v sťažnosti, na ktorú opätovne sťažovateľ v replike poukazuje.\n7.2 K vyjadreniu dotknutej osoby sťažovateľ uvádza, že k tomu, prečo nemusel a ani\núčinne nemohol podať proti meritórnemu rozsudku (riadne) dovolanie, sa podrobne\nvyjadruje v sťažnosti. Tieto argumenty dotknutá osoba podľa sťažovateľa nijakým\nspôsobom nevyvracia, a preto nepovažuje za potrebné ich znova opakovať a odkazuje na\nargumentáciu zo sťažnosti.\n7.2.1 Sťažovateľ v reakcii na ďalšiu argumentáciu dotknutej osoby uvádza, že proti\nmeritórnemu rozsudku mu Občiansky súdny poriadok neposkytoval možnosť podať riadne\ndovolanie. Podanie riadneho dovolania by podľa mienky sťažovateľa nespĺňalo ani\npožiadavku dodržania „logického sledu“ zohľadňujúceho stav konania, pretože ak konanie\nbolo skončené rozhodnutím, proti ktorému je riadne dovolanie objektívne neprípustné,\npotom podanie takéhoto dovolania by bolo vrcholne nelogické. Sťažovateľ by tým navyše\nriskoval, že zmešká lehotu na podanie ústavnej sťažnosti, ako aj lehotu na podanie\nprípadného mimoriadneho dovolania. V tomto prípade podľa názoru sťažovateľa neboli ani\nnemohli byť žiadne pochybnosti o účinnosti či neúčinnosti riadneho dovolania. Princíp\npublicity zákonov a prezumpcia ich znalosti platia podľa úvahy sťažovateľa preto, aby si\nkaždý mohol zákon prečítať a podľa neho konať. Zákon podľa sťažovateľa v žiadnom\nprípade nenúti nikoho, aby obťažoval súdy zjavne zbytočnými podaniami, o ktorých\nzbytočnosti a neprípustnosti nie sú pochybnosti. O riadnom dovolaní proti meritórnemu\nrozsudku sa nedalo podľa presvedčenia sťažovateľa predpokladať, že povedie k dosiahnutiu\nnápravy, a to z dôvodov explicitne uvedených v § 237 a § 238 OSP. Záver, že riadne\ndovolanie proti meritórnemu rozsudku nie je prípustné, nie je podľa sťažovateľa jeho\nosobným názorom. Tento záver je podľa sťažovateľa uvedený v § 237 a § 238 OSP, podľa\nktorých aj postupoval. Z § 237 a § 238 OSP podľa sťažovateľa vyplýva, že proti\nmeritórnemu rozsudku nemal k dispozícii riadne dovolanie. Ak by teda sťažovateľ podal\nproti meritórnemu rozsudku riadne dovolanie a toto by dovolací súd odmietol, mimoriadne\ndovolanie by podľa neho už podľa § 243f ods. 2 písm. c) OSP nebolo prípustné. Okrem\n17\n\ntoho by podľa sťažovateľa pravdepodobne došlo aj k zmeškaniu lehoty na podanie\nmimoriadneho dovolania, ktorá je 1 rok od právoplatnosti napádaného rozhodnutia (a táto\nlehota sa podaním riadneho dovolania neprerušuje ani počas konania o ňom nespočíva).\nPodanie mimoriadneho dovolania v tomto prípade podľa sťažovateľa teda spĺňalo všetky\npodmienky jeho akceptovateľnosti aj podľa zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného\nsúdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2015.\n7.2.2 Sťažovateľ k údajnému opomenutiu v odvolaní namietať nesprávne právne\nposúdenie námietky premlčania odkazuje na svoje doplnenie sťažnosti z 27. apríla 2016\na argumentáciu tam uvedenú.\n7.2.3 K údajnej nejasnosti toho, čoho sa v sťažnosti domáha, sťažovateľ uvádza, že\nústavný súd nemôže na základe sťažnosti svojím výrokom zrušiť iné rozhodnutia\nvšeobecných súdov než napadnuté uznesenie, a sťažovateľ to od ústavného súdu ani\nnepožaduje. Po prípadnom vrátení veci odporcovi na ďalšie konanie však bude podľa\nnázoru sťažovateľa najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným\nv rozhodnutí o sťažnosti, ktorým môže ústavný súd (v rozsahu svojej právomoci\na rešpektujúc zásady zdržanlivosti, sebaobmedzenia a subsidiarity) usmerniť najvyšší súd,\nako má pristupovať k výkladu a aplikácii právnych noriem a judikatúry tak, aby tým\nneporušoval základné práva sťažovateľa, prípadne ako má, resp. ako nesmie byť zložený\ndovolací senát konajúci o mimoriadnom dovolaní a pod. Na základe toho môže podľa\nsťažovateľa dôjsť k tomu, že všeobecné súdy (najskôr dovolací a následne po ňom aj súdy\nnižších stupňov) vrátia vec aj do stavu, v akom sa nachádzala pred podaním mimoriadneho\ndovolania v neprospech sťažovateľa v roku 2009.\n7.2.4 Pokiaľ vo vyjadrení dotknutá osoba uvádza argumenty, že prvé mimoriadne\ndovolanie v neprospech sťažovateľa bolo prípustné preto, lebo\n\n, ktorý dal\n\npodnet na jeho podanie, údajne nebol účastníkom daného konania, a tým mali byť údajne\nporušené jeho procesné práva, sťažovateľ preukazuje, že dotknutá osoba bola v danom\nkonaní (na svoju vlastnú žiadosť) riadne zastúpená konkurznou správkyňou, ktorú písomne\npodľa § 530 Občianskeho zákonníka poverila uplatňovaním postúpeného nároku v jej mene,\n\n18\n\nale na účet dotknutej osoby, a preto o upretí jej procesných práv v danom konaní nemôže\nbyť podľa sťažovateľa reč.\nIII.\nVerejné ústne pojednávanie\n8. Dňa 15. decembra 2016 sa vo veci konalo verejné ústne pojednávanie pred\nústavným súdom, na ktorom bol prítomný sťažovateľ, zastúpený právnym zástupcom\n(advokátom). Odporca sa verejného ústneho pojednávania nezúčastnil.\n9. Sťažovateľ na verejnom ústnom pojednávaní zhrnul podstatné argumenty,\nna ktorých sa zakladá sťažnosť, jej doplnenia, ako aj replika sťažovateľa.\n9.1 Potom, čo sťažovateľ ozrejmil genézu veci a jej priebeh na všeobecných súdoch,\nzopakoval hlavné 4 výhrady voči napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ktoré\nkomunikoval v sťažnosti, jej doplneniach alebo v replike.\n9.2 Sťažovateľ sa vyjadril (i) k podmienke podania dovolania a (ii) nenamietnutia\npremlčania odvolaním takto: „Tvrdíme, že dovolanie v tejto veci bolo zjavne neprípustné,\npretože nebola splnená žiadna z podmienok jeho prípustnosti podľa § 237 OSP. Odporca aj\ndotknutá osoba tvrdia, že sťažovateľ bol povinný toto dovolanie podať, aj keď bolo zjavne\nneprípustné. ... Čiže naozaj nebolo podané práve preto, lebo naozaj žiaden dôvod jeho\nprípustnosti nebol daný a nebol daný objektívne. Z uvedeného je jednoznačné, že to\ndovolanie je potrebné vyčerpať iba vtedy, ak je prípustné určite alebo je jeho prípustnosť\nsporná. V prípade sťažovateľa nebolo prípustné ani len teoreticky. Tu si dovolím\npoznamenať, že ak dovolací súd odmieta mimoriadne dovolanie z dôvodu, že podľa jeho\nnázoru mohol účastník podať sám riadne dovolanie, avšak ho nepodal a obdobne ak to tvrdí\ndotknutá osoba, tak potom je v záujme preskúmateľnosti takéhoto rozhodnutia alebo na\npodporu takejto argumentácie, mal dovolací súd, resp. alebo tá osoba, uviesť, teraz ide\nhlavne o dovolací súd, lebo jeho rozhodnutie napádame, mal by uviesť na základe ktorého\ndôvodu a ktorej podmienky prípustnosti toho riadneho dovolania mohol a mal účastník\npodať. Toto dovolací súd v napadnutom rozhodnutí neuviedol, pretože ani nemohol.\nRovnako ani dotknutá osoba nikdy nikde neuviedla túto informáciu. Dotknutá osoba\n19\n\na najvyšší súd len tvrdia, že podmienkou prípustnosti akéhokoľvek mimoriadneho dovolania\nje predchádzajúce podanie riadneho dovolania účastníkom konania, čo je záver, ktorý\npovažujeme vzhľadom na dikciu § 243e ods. 2 písm. c) OSP za svojvoľný.\nTo napadnuté rozhodnutie obsahuje tvrdenie, že sťažovateľ mesto Martin opomenul\núčinne hájiť svoje práva, ktoré zákon poskytuje dotknutej osobe tým, že nenamietal\nnesprávne právne posúdenie súdom prvého stupňa o ním vznesenej námietke premlčania\nodvolaním. Tu treba povedať, že odvolanie smerovalo proti rozsudku Krajského súdu\nv Žiline 19 Cb 161/2002 z 19. marca 2014, kópiu tohto rozsudku sme priložili k jednému\nz našich podaní, a v tomto konaní prvostupňový súd vôbec právne neposudzoval otázku\npremlčania, pretože tak urobiť jednoducho nemohol. K otázke nepremlčania nároku bol\nprvostupňový súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným práve v tom\nprvotnom uznesení o mimoriadnom dovolaní, kedy sa vyslovene konštatovalo, že ten nárok\nje nepremlčaný. Čiže ten súd nemohol znova tú otázku právne posudzovať, on to mohol iba\nprevziať. ... Aj keď sťažovateľ vždy v tom priebehu toho sporu dôsledne uplatňoval námietku\npremlčania a nesúhlasil s tým, ako bola táto námietka posúdená tým dovolacím súdom,\nnesúhlasil s tým záverom, že ten nárok nie je premlčaný, tak v odvolaní nemal žiaden dôvod\nani možnosť namietať nesprávne právne posúdenie námietky premlčania prvostupňovým\nsúdom Krajským súdom v Žiline. Tieto argumenty by boli proti právnemu posúdeniu, ktoré\nv tomto prípade nebolo prípustné. Sťažovateľ tú námietku premlčania uplatnil, to je\ndôležité, že ju uplatnil vždy, keď ju uplatniť mohol. O tom niet pochýb, lebo vlastne všetky\ntieto relevantné rozhodnutia, kde to bolo urobené, to nepochybne konštatujú. Tento bod\nuzavriem tým, že ten Krajský súd v Žiline – prvostupňový si uplatnil na tú námietku\npremlčania záväzný právny názor dovolacieho súdu a sám ju právne neposudzoval, že ani\nodvolací súd ju nemohol posúdiť inak a práve preto jediným prostriedkom, na základe\nktorého bolo možné v rámci systému všeobecného súdnictva tento právny názor korigovať\na odstrániť tú svojvôľu, ktorá ním bola nastolená, bolo to mimoriadne dovolanie, ktoré\nodmietol najvyšší súd pre neprípustnosť.“\n9.3 Následne sa sťažovateľ vyjadril (iii) k súladu, resp. nesúladu napadnutého\nuznesenia s judikatúrou ESĽP: „Ohľadom súladu tohto druhého mimoriadneho dovolania\ns citovanou judikatúrou ESĽP sťažovateľ sa, ako ste pán predseda uviedli, v priebehu\n\n20\n\nkonania o mimoriadnom dovolaní písomne vyjadril a poukázal na tú judikatúru, avšak\nnebolo to nejakým spôsobom zohľadnené, judikatúra bola citovaná v tom napadnutom\nuznesení, ale nebola vôbec korektne interpretovaná. Vybrali si z nej čo sa im hodilo, inými\nslovami. ...\nNajvyšší súd v rozhodnutí, ktoré tu dnes napádame závery tejto judikatúry svojvoľne\nprekrútil a odôvodnil nimi neprípustnosť mimoriadneho dovolania proti ostatnému\nmeritórnemu rozsudku. Urobil tak napriek tomu svojvoľne, že zo spisu a z celého priebehu\nkonania je jasné každému, kto si to prečíta, kto má teda trpezlivosť celé čítať, že\nmimoriadne dovolanie bolo len prostriedkom obrany sťažovateľa proti presne takému\nporušeniu jeho práv, ktoré konštatoval ESĽP v uvedenej judikatúre. Táto judikatúra uvádza,\nže zásah štátu do právoplatne uzavretého civilného sporu podaním mimoriadneho\ndovolania v prospech jedného z účastníkov, čiže inak povedané ľudskou rečou, narušenie\nzásady rovnosti zbraní je prípustný iba vtedy, ak je to nevyhnutné na odstránenie tých\nnajhrubších procesných chýb, kde verejný záujem na očiste právneho systému ich\nodstránením, je nadradený právnej istote účastníkov v nezmeniteľnosti a nezrušiteľnosti\nprávoplatného súdneho rozhodnutia. Presne preto sme my tu dnes. My chceme odstrániť\njednu z najhorších procesných chýb. Kde vlastne rozhodnutie, ktoré bolo právoplatne\nprijaté v prospech mesta a následne sa s tým rok nič nerobilo, zrazu na základe právneho\nnázoru iného, bolo zrušené. V takomto prípade je záujem na právnej istote dotknutej osoby,\nlebo prvý kto má právnu istotu v tomto celom procese je sťažovateľ, lebo on ju už raz mal\na mala mu ostať. Dôvod, prečo to dospelo až do štádia riešenia veci mimoriadnym\ndovolaním, nie už skôr ústavnou sťažnosťou, k tomu som sa už dostatočne vyjadril.“\n9.4 Pokračujúc vo svojom prednese, sťažovateľ sa zaoberal (iv) zložením senátu,\nktorý rozhodoval o napadnutom uznesení: „Ako doplnenie alebo zdôraznenie k zhrnutiu\nprezentovaného pánom predsedom senátu by som uviedol, že tento problém sa týkal nielen\npána sudcu Semana a pani sudkyne Miničovej, ale týkal sa rovnako aj paní sudkýň\nLičkovej, Markovej a Priecelovej. ...\nPo prvom mimoriadnom dovolaní rozhodoval senát v zložení: Seman, Ličková,\nMarková, Priecelová a piaty sudca, ktorého meno neni dôležité pre túto analýzu. O tom\nriadnom dovolaní rozhodoval senát v zložení: Seman, Ličková, Marková, Priecelová\n\n21\n\na Miničová a o tom druhom, čiže o tom napadnutom rozhodnutí rozhodoval senát v zložení:\nSeman, Ličková, Marková, Miničová a opäť piaty sudca, ktorý neni pre účely tohto\nposudzovania dôležitý. ...\nSťažovateľ tvrdí, že na meritórne rozhodnutie v konaní o mimoriadnom dovolaní,\nktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, je potrebné posúdiť a vysporiadať sa aj\ns právnym názorom vysloveného v tom skoršom dovolacom rozhodnutí, v tom, ktoré som\nnazval tým krivo zapnutým gombíkom, pretože to rozhodnutie vydali tí istí sudcovia\nz väčšinového hľadiska, ktorí vydali aj to druhé. A v takomto prípade by nemali rozhodovať\nsudcovia, ktorí rozhodovali v skoršej fáze toho konania, nakoľko pri tom svojom\nrozhodovaní nemôžu byť nezávislí a nestranní. ...\nZ tohto vyplýva, že v záujme zabezpečenia... nezávislosti a nestrannosti meritórneho\nrozhodovania nemôžu o ňom [druhom mimoriadnom dovolaní, pozn.] rozhodovať tí istí\nsudcovia, ktorí vo veci už skôr rozhodovali a ktorí by sa mohli pri rozhodovaní dostať do\nsituácie, že musia posudzovať aj svoj vlastný skorší právny názor v dotknutej veci. Ja som\nuviedol, že teda mal ten prvý dovolací senát to rozhodnutie zmeniť, tak tu len uvediem, že ja\nhovorím predovšetkým, že mal to dovolanie zamietnuť alebo mu nevyhovieť, ale keď už teda\nsa rozhodol mu vyhovieť, tak potom mal postupovať v súlade so zákonom a mal ho teda\nzmeniť. Ak rozhoduje ten istý sudca v tej istej veci na tom istom stupni viackrát, tak\nObčiansky súdny poriadok takýto stav výslovne predpokladá len v prípadoch, keď\npri druhom a prípadnom ďalšom rozhodovaní sa k tomuto sudcovi tá vec dostane z titulu\ntoho, že vyšší súd, ktorého názorom právnym je viazaný, tak mu to vráti. A v takomto\nprípade na kľúčové právne otázky sa ten konflikt záujmov alebo ľudovo povedané zaujatosť,\nvylučuje, pretože v tých kľúčových otázkach jednoducho ten vyšší súd tomu nižšiemu povie,\nako má rozhodnúť. Toto sa udialo aj vo veci sťažovateľa, keď tí istí sudcovia na prvom\na druhom stupni najskôr rozhodli v jeho prospech a potom, keď im bola na základe\nmimoriadneho dovolania vec vrátená, tak rozhodli v jeho neprospech, lebo boli viazaní tým\nprávnym názorom dovolacieho súdu.\nSituácia, ktorá je predmetom našej sťažnosti, je však odlišná. Vo veci má druhýkrát\nrozhodovať dovolací senát nie na základe toho, že mu to nejaký vyšší orgán vráti, ale\nna základe nezávisle podaného mimoriadneho dovolania. Dovolací senát teda nie je\nviazaný právnym názorom žiadneho vyššieho súdu, ale má nanovo nezávisle a nestranne\n\n22\n\nrozhodnúť o merite veci. My tvrdíme, že takto nezávisle a nestranne o danej veci nemôžu\njednoducho rozhodovať sudcovia, ktorí o podstate predmetného sporu už raz alebo dvakrát\npredtým nejako rozhodli. Sťažovateľ samozrejme nežiada, aby títo sudcovia boli nútení\nkorigovať svoj vlastný predchádzajúci právny názor, my rešpektujeme, že ho majú, aj keď\nnie je jasné, na základe čoho, na základe ktorých paragrafov, tak my len žiadame, aby v tom\nkonaní títo sudcovia nerozhodovali a aby v ňom rozhodovali takí sudcovia, ktorí z dôvodu\nsvojho predchádzajúceho rozhodovania v tej istej veci nemôžu byť vo vzťahu k meritu veci\nnezávislí a nestranní.“\n9.6 Sťažovateľ na záver navrhol vydať nález v znení, ktorý sa zhoduje s návrhom\nuplatneným v sťažnosti (pozri bod 4).\n10. Verejného ústneho pojednávania sa zúčastnila aj dotknutá osoba, ktorá však\nvzhľadom na svoje postavenie v konaní pred ústavným súdom nemala možnosť zaujať ústne\nstanovisko. Dotknutá osoba však svoje stanovisko, ktoré mala v úmysle predniesť na\nverejnom ústnom pojednávaní, zaslala ústavnému súdu v písomnej podobe listom\nzo 16. decembra 2016 doručeným ústavnému súdu 19. decembra 2016.\nIV.\nPrehľad doterajšieho rozhodovania I. a III. senátu ústavného súdu o niektorých\nsťažnostiach proti rozhodnutiam najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní\n11. Ústavný súd skôr, ako prejde k právnemu posúdeniu sťažnosti sťažovateľa, je\nnútený konštatovať, že pred podaním sťažnosti zo strany sťažovateľa sa ústavný súd\ns problematikou odmietnutia mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora najvyšším\nsúdom z dôvodov rovnakých, aké boli prezentované v napadnutom uznesení, stretol\nopakovane v sťažnostiach viacerých sťažovateľov, ktoré v minulosti prerokúval.\n11.1 V tomto smere bola pre vývoj judikatúry ústavného súdu určujúca najmä\njudikatúra I. a III. senátu ústavného súdu, a preto je na tomto mieste vhodné odkázať na\nniektoré kľúčové rozhodnutia týchto senátov ústavného súdu vo veciach obdobných, ako je\nvec sťažovateľa.\n\n23\n\nNález sp. zn. III. ÚS 357/2013 z 2. júla 2014\n12. Tretí senát ústavného súdu nálezom sp. zn. III. ÚS 357/2013 z 2. júla 2014\nrozhodol, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho\nsúdu sp. zn. 3 M Obdo 2/2012 z 29. novembra 2012 boli porušené. Najvyšší súd rozhodoval\no mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora proti rozsudku Krajského súdu\nv Bratislave sp. zn. 2 Cob 258/2010 z 22. marca 2011 (účastníci konania nepodali proti\ntomuto rozsudku dovolanie) podanom z dôvodu podľa § 243f ods. 1 písm. c) OSP\n(nesprávne právne posúdenie veci), pričom najvyšší súd zrušil napadnutý rozsudok\nKrajského súdu v Bratislave a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.\n12.1 Tretí senát dospel k týmto záverom:\n„Ústavný súd v úvode poznamenáva, že z početnej judikatúry Európskeho súdu\npre ľudské práva... je možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym opravným\nprostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde k podaniu\ntakéhoto mimoriadneho opravného prostriedku alebo nie a následne k vyneseniu\nrozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP je\nvšak prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím\nvnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,\nktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľa\njudikatúry ESĽP za takúto vadu exces nemožno považovať skutočnosť, že na predmet\nkonania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa požiadavku\nrešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia. ...\nÚstavný súd v súvislosti s aplikáciou predmetných ustanovení Občianskeho súdneho\nporiadku a ich ústavne konformným výkladom, majúc na pamäti judikatúru ESĽP, dospel\nk záveru, že pokiaľ zákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia\nzákona s odkazom na ustanovenie § 243f OSP, kde bližšie konkretizuje možné dôvody,\nmedzi ktoré zaradil aj nesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania\nmimoriadneho dovolania práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné\npod porušením zákona rozumieť také porušenie procesného práva – zákona, ktoré\nv konečnom dôsledku znamená zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už\n24\n\nhmotnoprávneho alebo prípadne procesného charakteru). K takémuto interpretačnému\nzáveru dospel ústavný súd v spojitosti s kumulatívnym predpokladom prípustnosti\nmimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje podmienku, ak to vyžaduje ochrana práv\na zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu. V opačnom\nprípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo spájané výlučne s porušením\nhmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by de facto v takmer každom\nprípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto mimoriadnym opravným\nprostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok dostal na úroveň\n„ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora, do ktorej\nprávoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania s odvolaním sa\nna nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení Občianskeho\nsúdneho poriadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne základného\npráva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov konania, zásady\nnezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou, odlišnou\nod účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva otázky, či\nide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako takej...\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenie § 243e OSP je\npotrebné vykladať reštriktívne a pod porušením zákona v prípade dôvodu vyjadreného\nv § 243f ods. 1 písm. c) OSP (nesprávne právne posúdenie) je potrebné predovšetkým\nrozumieť závažné porušenie zákona procesného charakteru, pretože v opačnom prípade by\nnebola splnená ďalšia podmienka prípustnosti mimoriadneho dovolania, a to požiadavka\nochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo\nštátu.“\n12.2 Inými slovami, podľa tretieho senátu ústavného súdu pod porušením zákona\n(v prípade podania mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom) z dôvodu\nvyjadreného v § 243f ods. 1 písm. c) OSP (nesprávne právne posúdenie) je potrebné\npredovšetkým rozumieť závažné porušenie zákona procesného charakteru, pričom závažné\nporušenia procesných pravidiel sú v zásade dôvodmi zmätočnosti podľa § 237 OSP, ktoré\nsú dovolacími dôvodmi a pri existencii ktorých je dovolanie prípustné proti každému\n\n25\n\nrozhodnutiu. Na túto konštrukciu nadväzujú následne ďalšie právne závery prvého a tretieho\nsenátu ústavného súdu v ďalej citovaných uzneseniach.\nUznesenie sp. zn. III. ÚS 104/2016 z 24. februára 2016\n13. Tretí senát ústavného súdu odmietol uznesením sp. zn. III. ÚS 104/2016\nz 24. februára 2016 sťažnosť sťažovateľa, ktorý namietal porušenie svojich ústavných práv\nuznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 M Obdo 2/2013 z 28. októbra 2014 z dôvodu, že\nnajvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora podané podľa § 243e\nods. 1 a § 243f ods. 1 písm. c) OSP (nesprávne právne posúdenie veci) v podstate tým, že\n„v danej veci účastník... dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nepodal. ...\nopomenutie využitia dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku účastníkom\nkonania nemožno nahradiť mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktoré má iný\núčel a podmienky.“.\n13.1 Tretí senát v odôvodnení uvedeného uznesenia k citovaným právnym záverom\nnajvyššieho súdu, pre ktoré odmietol mimoriadne dovolanie, uviedol:\n«Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie\npredstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho\nprávoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,\nktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť\nsúdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne\ndovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej\núpravy; jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky\nnápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. ...\nÚstavný súd sa vo svojom stanovisku č. k. PLz. ÚS 3/2015-22 z 18. marca 2015\nk prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora vyslovil tak, že\n„Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím,\nzohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako\ni výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku\npodávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom\nkonaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,\n\n26\n\nako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii\na ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“.\nObdobne najvyšší súd v spoločnom stanovisku občianskoprávneho kolégia\na obchodnoprávneho kolégia č. 94 z 20. októbra 2015 k prípustnosti mimoriadneho\ndovolania v zmysle § 243e až § 243j OSP ustálil, že „Procesná prípustnosť mimoriadneho\ndovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,\nže tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené\nriadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre\nneho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba\nodmietnuť.“.\nObe tieto stanoviská reflektujú aj relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské\npráv (ďalej aj „ESĽP“), keď tento súd v rámci svojej rozhodovacej praxe viackrát\nkonštatoval porušenie čl. 6 dohovoru, najmä porušenie princípu právnej istoty a v dôsledku\ntoho aj práva na spravodlivý súdny proces ...\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia dospel\nk záveru,\n\nže\n\nnajvyšší súd pri posudzovaní ne/splnenia podmienok\n\nprípustnosti\n\nmimoriadneho dovolania postupoval nielen v súlade s vlastnou judikatúrou, ale aj\ns judikatúrou ústavného súdu.»\n13.2 Totožné závery vyslovil tretí senát ústavného súdu v obdobnej veci aj\nv uznesení sp. zn. III. ÚS 113/2016 z 24. februára 2016.\nUznesenie sp. zn. I. ÚS 117/2016 zo 17. februára 2016\n14. Prvý senát ústavného súdu odmietol uznesením sp. zn. I. ÚS 117/2016\nzo 17. februára 2016 sťažnosť sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojich ústavných\npráv o. i. uznesením sp. zn. 7 M Cdo 17/2014 z 21. októbra 2015, z dôvodu, že najvyšší súd\nodmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora podané podľa § 243f ods. 1\npísm. c) OSP (nesprávne právne posúdenie veci) ako neprípustné s odôvodnením, že:\n„Navrhovateľka (sťažovateľka, pozn.) nepodala dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu\nv Žiline z 20. decembra 2013 sp. zn. 5 Co 566/2013. ... V zmysle vyššie uvedeného výkladu\n\n27\n\nnajvyššieho súdu to znamená, že sama nevyužila dostupný mimoriadny opravný prostriedok,\nktorý mala k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie\nv merite veci. Vzhľadom na pasivitu samotnej navrhovateľky pri včasnej ochrane jej práv je\nprocesne neprípustná dodatočná aktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním\nmimoriadneho dovolania podnecovaného navrhovateľkou...“\n14.1 Prvý senát v odôvodnení uvedeného uznesenia uviedol:\n«20. Ústavný súd 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 prijal zjednocujúce\nstanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola\nnastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako\nmimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej\nrepubliky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania\nvšetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,\nktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich\npráv a oprávnených záujmov.“\n21. Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégia)\nprijal 20. októbra 2015 zovšeobecňujúce stanovisko: „Procesná prípustnosť mimoriadneho\ndovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,\nže tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené\nriadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre\nneho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba\nodmietnuť.“ Týmto stanoviskom sa revidovali prijaté závery vyjadrené v predchádzajúcom\nobdobí (R 36/2008).\n22. Nosné dôvody uvádzané vo všetkých troch napadnutých rozhodnutiach\nnajvyššieho súdu (sp. zn. 7 MCdo 17/2014 z 21. októbra 2015, sp. zn. 1 MCdo 6/2014\nz 12. novembra 2015 a sp. zn. 1 MCdo 2/2014 z 27. októbra 2015), na základe ktorých bolo\nodmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom, spočívajú –\nzjednodušene povedané – v názore, že sťažovateľka predtým, ako v jej veciach generálny\nprokurátor podal mimoriadne dovolanie, sama mohla podať mimoriadny opravný\nprostriedok (dovolanie) podľa § 236 a nasl. OSP, „ktorý mala k dispozícii a ktorý bol\n\n28\n\npotenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci“. A keďže tak\nsťažovateľka neurobila, nebola naplnená dikcia procesného predpisu „a túto ochranu nie je\nmožné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“ (§ 243e ods. 1 in fine OSP), v dôsledku\nčoho nebol generálny prokurátor oprávnený podať mimoriadne dovolanie. ...\n23. Otázka posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti\na jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis\nmutandis IV. ÚS 35/02). Podľa názoru ústavného súdu v bode 22 uvedený výklad\nnajvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.»\nV.\nAutoritatívne právne názory ústavného súdu a najvyššieho súdu k inštitútu\nmimoriadneho dovolania\n15. Uznesenie pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015:\n„Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím,\nzohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako\ni výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku\npodávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom\nkonaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,\nako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii\na ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“\n16.\n\nSpoločné\n\nstanovisko\n\nobčianskoprávneho\n\nkolégia\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\na obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu R 94/2015 z 20. októbra 2015 k prípustnosti\nmimoriadneho dovolania v zmysle § 243e až § 243j OSP: „Procesná prípustnosť\nmimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní\npodmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky\nzákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne\nspôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil,\nmimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“\n\n29\n\nVI.\nPrávne názory, ku ktorým dospel II. senát ústavného súdu vo veci\nsp. zn. II. ÚS 454/2016 (ako aj vo veciach sp. zn. II. ÚS 296/2016 a sp. zn.\nRvp 5863/2016)\n17. Prerokúvajúc sťažnosť sťažovateľa, ako aj iné sťažnosti s obdobnými námietkami\nsťažovateľov proti rozhodnutiam najvyššieho súdu o odmietnutí mimoriadneho dovolania\nz dôvodov totožných, ako sú uvedené v napadnutom uznesení, dospel II. senát ústavného\nsúdu k záverom odlišným od záverov I. a III. senátu ústavného súdu vyslovených v skorších\nrozhodnutiach týkajúcich sa obdobných už prezentovaných vecí.\n17.1 Z toho dôvodu bol druhý senát ústavného súdu povinný iniciovať v zmysle § 6\nzákona o ústavnom súde konanie o zjednotení odchylných právnych názorov senátov\nústavného súdu. Sudca spravodajca Lajos Mészáros pripravil a v mene druhého senátu\nústavného súdu predložil plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych\nnázorov I. a III. senátu ústavného súdu vyslovených v náleze sp. zn. III. ÚS 357/2013\nz 2. júla 2014 a uzneseniach sp. zn. III. ÚS 104/2016 z 24. februára 2016 a sp. zn.\nI. ÚS 117/2016 zo 17. februára 2016, a v stanovisku II. senátu ústavného súdu, ku ktorému\ndospel pri prerokovaní sťažností sp. zn. II. ÚS 454/2016, sp. zn. II. ÚS 296/2016 a sp. zn.\nRvp 5863/2016 (návrh vzišiel formálne z na tento účel prerušeného konania vedeného pod\nsp. zn. II. ÚS 296/2016, keďže išlo o časovo skôr podanú sťažnosť ako sťažnosť\nsťažovateľa), s týmito závermi a argumentmi:\n18. Ústavný súd chráni súdnou formou (nezávislými sudcami viazanými právom)\nústavnosť, a preto aj v konaní o zjednotení právnych názorov je potrebné hľadať a vnímať\nústavnoprávny rozmer. Ústavný súd sa z tohto dôvodu musí vysporiadať s otázkou, či právo\nna prístup k súdu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy chráni aj procesnú-právnu pozíciu\núčastníka civilného konania, v prospech ktorého podal generálny prokurátor mimoriadne\ndovolanie. Pozíciu protistrany chráni nepochybne komponent právnej istoty, ktorý je\nsúčasťou práva na súdnu ochranu. Ústavný súd má k dispozícii dva pohľady, resp.\nkoncepcie: (a) Ak podanie podnetu na mimoriadne dovolanie nie je považované za effective\nremedy a ak sa generálny prokurátor predsa len rozhodne mimoriadne dovolanie podať, tak\n\n30\n\nto síce zákon umožňuje, ale nie je to súčasťou súdnej ochrany konkrétneho účastníka. Inými\nslovami, ak sa najvyšší súd odmietne zaoberať niečím, na čo účastník konania nikdy nemal\nnárok, nejde o zásah do práva na súdnu ochranu. (b) Druhý pohľad vychádza z textu zákona\na z možnosti, že generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie z výnimočných – ústavne\nakceptovateľných dôvodov. Napriek signálom z ESĽP a tiež z domáceho prostredia, že\nmimoriadne dovolanie je ústavne hraničný inštitút, je Občiansky súdny poriadok v „živých“\nveciach stále platný a aplikovateľný, teda platí zákonom dané vyváženie medzi ústavnou\nhodnotou právnej istoty na jednej strane a ochranou objektívneho práva, resp. zákonnosti na\nstrane druhej. (Text právnej úpravy obmedzuje možnosti, aby sa prostredníctvom\n„normatívnej“ judikatúry znížilo riziko zásahu do právnej istoty druhého účastníka\nkonania.) Momentom uchopenia veci generálnym prokurátorom podaním mimoriadneho\ndovolania tak nastupujú všetky ústavné záruky práv účastníkov. Inými slovami, ak už\nv niekoho prospech podá generálny prokurátor mimoriadne dovolanie, tak potom má mať\nprístup k súdu podľa zákona. Ústavný súd sa neľahko prikláňa k druhému variantu, a robí\ntak z dôvodu rešpektu k demokratickou formou prijatému zákonu s tým, že signály\no medzinárodnoprávnej zodpovednosti za systémový problém v civilnom procesnom práve\nmajú byť zvážené Národnou radou Slovenskej republiky, exekutívou, a v tomto špecifickom\nprípade aj generálnym prokurátorom v koncepcii (ne)podávania mimoriadneho dovolania.\n18.1 Skutočnosť, že konanie o mimoriadnom dovolaní spadá do rozsahu čl. 46 ods. 1\nústavy, možno podporiť v prvom rade judikatúrou, ktorá sa formovala od počiatku\nrozhodovacej činnosti ústavného súdu. Uvedená judikatúra vychádza zo zákonnej\nkonkretizácie práva na súdnu ochranu (Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.) a z požiadavky zabezpečiť\nreálnosť prístupu (I. ÚS 84/97, II. ÚS 88/01, II. ÚS 400/2011) k jednotlivým zákonom\nupraveným štádiám a inštanciám konania [porov. Feťková, G., Klučka, J. (eds.): Právne\nvety z rozhodovacej činnosti ústavného súdu SR 1993 ‒ 2000, s. 71 a nasl.]. Z toho\nvyplýva, že ak už zákon pozná určitý inštitút, opravný prostriedok, tak sa na jeho\nuplatňovanie vzťahujú záruky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, aj keď prirodzene, nie\nkaždé porušenie zákona je porušením čl. 46 ods. 1 ústavy. (To nie je samozrejmé, pretože\nústavný súd by mohol postupovať teoreticky opačne a viac akcentovať ochranu v nižších\n\n31\n\ninštanciách, prípadne akcentovať vnímanie konania ako celku.) Judikatúra zahŕňa\nsubjektívne práva účastníkov po už podanom mimoriadnom dovolaní do rozsahu práva na\nsúdnu ochranu priamo [II. ÚS 42/01 ‒ Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora\npodané na návrh navrhovateľa možno (vzhľadom na kasačné účinky rozhodnutia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky o ňom) považovať za účinný právny prostriedok\nnápravy toho základného práva alebo slobody, s namietaným porušením ktorých sa\nnavrhovateľ obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky; tiež I. ÚS 178/08], ale aj nepriamo\ntým, že ústavný súd odmietal sťažnosti z dôvodu subsidiarity, ak zistil, že prebieha konanie\no mimoriadnom dovolaní [III. ÚS 40/04 ‒ Ak bolo vo veci podané mimoriadne dovolanie,\ntak sa v nej už nemožno podľa zásady subsidiarity (čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky)\ndomáhať ochrany pred Ústavným súdom Slovenskej republiky; tiež III. ÚS 202/02].\n18.2 V náleze sp. zn. II. ÚS 591/2012 ústavný súd vyjadril vrátane právnych viet\nmnohé myšlienky dôležité pre uchopenie problému ústavne korektnejšej aplikácie\nmimoriadneho dovolania. V predmetnej veci ústavný súd zrušil zrušujúci rozsudok\n„MCdo“, pretože najvyšší súd za inú vadu konania považoval aj medzitým zrušenú vadu\nspočívajúcu v tom, že rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá\nv podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Najvyšší súd tu rozšíril dôvody kasácie,\nčím porušil právnu istotu. (V zjednotení ide o to, že najvyšší súd podmieňuje použitie jednej\nvady využitím inej.) V náleze sa uvádza, že «článok 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému\nprávo domáhať sa ochrany svojho práva zákonom ustanoveným postupom pred súdom\nalebo iným orgánom. Ústavný súd však vo svojej konštantnej judikatúre v podstate\nrozširujúcim výkladom tohto ustanovenia zdôrazňuje, že obsahom tohto práva je právo\núčastníka, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa platnej a účinnej právnej normy majúcej\nsvoj základ v právnom poriadku Slovenskej republiky (porov. IV. ÚS 77/02, č. 108/2002\nZbierky nálezov a uznesení ústavného súdu, ďalej len „Zb. ÚS“). Súd preto podľa skoršej\njudikatúry ústavného súdu poruší základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy vždy vtedy,\nkeď postupuje v rozpore so zákonom upravujúcim konanie pred ním (I. ÚS 26/94, č. 2/94\nZb. ÚS). Praktickému presadeniu požiadavky zákonnosti v súdnom konaní tak slúžia okrem\niného aj opravné prostriedky. Citované ustanovenie preto poskytuje rovnakú ochranu aj\nprávu na opravný prostriedok (porov. napr. I. ÚS 53/96, č. 43/96 Zb. ÚS) vrátane tých\n\n32\n\nopravných prostriedkov, ktoré možno uplatniť až proti právoplatným rozhodnutiam (teda\ntzv. mimoriadnych opravných prostriedkov), medzi ktoré sa zaraďuje i mimoriadne\ndovolanie upravené v Občianskom súdnom poriadku (porov. I. ÚS 178/08, č. 17/2009 Zb.\nÚS).\nNa druhej strane však ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 43/95 (č. 7/96\nZb. ÚS) označil inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí za jeden zo základných prvkov\nprávneho štátu a za zákonný výraz naplnenia jeho požiadaviek. Súčasne ústavný súd\nobmedzil prípustnosť zásahov do právoplatnosti len na základe zákona a z dôvodov, ktoré\nsú významnejšie než je záujem štátu na právnej istote a stabilite súdnych rozhodnutí.\nV rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 38/99 (č. 4/99 Zb. ÚS) ústavný súd na tomto názore zotrval\na doplnil, že právnu istotu vytvorenú nezmeniteľnosťou súdnych rozhodnutí treba považovať\nza súčasť základného práva na súdnu ochranu. To samo osebe nevylučuje existenciu\nmimoriadnych opravných prostriedkov, ktorými možno napadnúť aj právoplatné\nrozhodnutie všeobecného súdu a na základe ktorého môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu\ntakého rozhodnutia. Práve naopak, jednostranná preferencia záujmu na nezmeniteľnosti\na záväznosti súdneho rozhodnutia by mohla mať veľmi významné negatívne dôsledky.\nVo veľkej miere by sa totiž oslabila dôvera vo vecnú správnosť a spravodlivosť\nrozhodovania súdov (porov. § 1 OSP). Je však úlohou zákonodarcu vymedziť rozsah\nrozhodnutí napadnuteľných mimoriadnymi opravnými prostriedkami a dôvody ich\nnapadnutia, ktoré sa musia obmedziť iba na najzávažnejšie pochybenia v procese alebo\nv rozhodnutí (porov. PL. ÚS 57/99).\nÚlohou zákonodarcu (porov. čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ústavy) je tak vyvážiť a zabezpečiť\npraktický „súzvuk“ viacerých ústavných práv, ktoré možno vyvodiť z ustanovenia čl. 46\nods. 1 ústavy, a to práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy na jednej strane\na práva na právnu istotu založenú síce (objektívne) nesprávnym, ale predsa právoplatným\nsúdnym rozhodnutím.\nS požiadavkou zabezpečiť praktický súzvuk viacerých (kolidujúcich) základných práv\nvyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy súvisí aj úprava spôsobu rozhodovania o opravnom\nprostriedku. Ustanovenia ústavy v zásade nezaväzujú zákonodarcu upraviť žiadny\nkonkrétny systém opravných prostriedkov v civilnom procese a ten má pri jeho úprave\nširokú mieru právnopolitickej úvahy. Mysliteľný je tak systém apelačný, kasačný alebo\n\n33\n\nrevízny, prípadne ich rozdielne kombinácie (všeobecne napríklad Ficová, S. Systém\nopravných prostriedkov v civilnom procese. Bratislava: IURA EDITION, 1998). Vždy je\nvšak potrebné vnímať, že procesná úprava má vytvárať len rámec na presadenie\nsúkromných subjektívnych práv a nemá sa stať účelom sama pre seba. Ústavnoprávne\nproblematickou by sa úprava opravného prostriedku mohla stať vtedy, ak by jej dôsledkom\nbolo podstatné zníženie efektívnej možnosti na dosiahnutie cieľa súdnej ochrany – teda\nnastolenia stavu právnej istoty v podobe právoplatného rozhodnutia (I. ÚS 47/96, č. 3/97\nZb. ÚS, odvtedy konštantná judikatúra), prípadne ak by jej praktickým dôsledkom bol zásah\ndo iných procesných práv (napríklad do základného práva na rovnosť účastníkov konania\npodľa čl. 47 ods. 3 ústavy).\nJe zrejmé, že k najväčšiemu napätiu medzi týmito princípmi dochádza v tzv.\nkasačnom systéme mimoriadnych opravných prostriedkov. Dôsledkom kasácie je totiž na\njednej strane zrušenie už raz právoplatného rozhodnutia, teda odstránenie vytvoreného\nstavu právnej istoty, avšak bez toho, aby bol súčasne (bezprostredne) nahradený stavom\nnovej právnej istoty v podobe nového (konečného a právoplatného) súdneho rozhodnutia.\nZ ústavnej požiadavky zabezpečenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\npodľa čl. 48 ods. 2 ústavy tak pre zákonodarcu vyplýva pozitívny záväzok, aby v prípade, že\nzavedie tzv. kasačný systém pri rozhodovaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch,\nzabezpečil efektívny vplyv kasačného rozhodnutia na ďalšie konanie tak, aby mohlo čo\nnajrýchlejšie smerovať k odstráneniu obnoveného stavu právnej neistoty takým spôsobom,\naby už nebol potrebný opätovný zásah vyššieho súdu na základe ďalšieho mimoriadneho\nopravného prostriedku. Prostriedkami takého efektívneho vplyvu je najmä záväznosť\nvyslovených právnych názorov v kasačnom rozhodnutí pre súdy, ktoré majú o veci znova\nalebo ďalej konať.\nVyváženie záujmu na správnosti súdnych rozhodnutí a na nastolení a zachovaní\nprávnej istoty reprezentovanej ich právoplatnosťou je v zmysle uvedených právnych záverov\nústavného súdu v prvom rade úlohou zákonodarcu (už cit. PL. ÚS 43/95, časť III.B),\nktorého úlohou je tiež úprava procesných následkov vyhovenia mimoriadnemu opravnému\nprostriedku. Úlohou súdov, ktoré sú pri rozhodovaní v zmysle čl. 144 ods. 1 ústavy viazané\nzákonom, je pohybovať sa v tomto zákonnom rámci, a tým zabezpečovať právo účastníkov\nna súdnu ochranu „postupom ustanoveným zákonom“ v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy.\n\n34\n\nPožiadavky vyslovené v citovanej judikatúre ústavného súdu boli síce adresované v prvom\nrade zákonodarcovi, no podľa názoru ústavného súdu sú použiteľné a záväzné i pre\nvšeobecný súd aplikujúci zákonné ustanovenia o mimoriadnom opravnom prostriedku.\nVšeobecný súd je tak povinný vykladať ustanovenia týkajúce sa mimoriadnych opravných\nprostriedkov práve vo svetle toho, čo vyjadruje „mimoriadnosť“ opravných prostriedkov –\nrovnováha medzi právnou istotou nastolenou (napadnutým) právoplatným rozhodnutím na\njednej strane a záujmom účastníkov a v neposlednom rade aj spoločnosti na správnosti\nsúdnych rozhodnutí a na zabezpečení ústavných práv účastníkov v konaní, ktoré vydaniu\nrozhodnutia predchádza, na strane druhej.\nTáto požiadavka nevyhnutne neznamená, ako tvrdí sťažovateľka, že by sa\nustanovenia o prípustnosti a dôvodnosti mimoriadneho opravného prostriedku mali\nvykladať vždy „reštriktívne“. Uprednostňovanie reštriktívneho výkladu by totiž znamenalo\npriznať „v pochybnostiach“ o výklade vždy prednosť zachovaniu právnej istoty v podobe\nprávoplatného rozhodnutia na úkor jeho správnosti (najmä zákonnosti), hoci z už podaného\nvýkladu vyplýva, že zmyslom úpravy mimoriadnych opravných prostriedkov je práve\nvyrovnávanie týchto ústavných požiadaviek, ktoré vyplývajú z čl. 46 ods. 1 ústavy. Úlohou\nvšeobecného súdu je však pri výklade jednotlivých právnych noriem upravujúcich\nprípustnosť a dôvodnosť mimoriadneho opravného prostriedku (ako napokon pri výklade\nvšetkých právnych noriem) vykladať ich vždy s ohľadom na účel (telos), ktorému majú\npodľa prejavenej a poznateľnej vôle zákonodarcu slúžiť, a v súlade so systematikou\nzákonodarcom vymedzených dôvodov mimoriadneho opravného prostriedku. Splnenie\npodmienok konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku, ako aj naplnenie určitého\ndovolacieho dôvodu je súd povinný vyčerpávajúco odôvodniť (porov. napr. II. ÚS 58/2010\na tiež I. ÚS 252/05, č. 17/2006 Zb. ÚS). Ďalej je súd povinný v prípade, že na základe\nmimoriadneho opravného prostriedku dospeje k záveru, že podmienky jeho prípustnosti\na dovôdnosti sú splnené a že treba prelomiť napadnuté (právoplatné) súdne rozhodnutie,\nvyužiť dostupné procesné prostriedky na to, aby takto odstránený stav právnej istoty buď\nokamžite nahradil „novou“ právnou istotou v podobe nového meritórneho rozhodnutia,\nalebo aby nižšie súdy pre ďalšie konanie zaviazal natoľko jednoznačným právnym názorom,\naby bolo v ďalšom konaní možné čo najrýchlejšie dospieť k novému (právoplatnému)\nrozhodnutiu, o ktorom bude možné rozumne predpokladať, že bude v súlade s právnym\n\n35\n\nnázorom súdu, ktorý o mimoriadnom opravnom prostriedku rozhodoval. Podľa zistení\nústavného súdu uvedené závery do svojej rozhodovacej činnosti čiastočne prevzal i najvyšší\nsúd (porov. napr. 5 Cdo 253/2008).\nZ ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy potom možno vyvodiť právo účastníka nebyť bez\nsplnenia zákonných predpokladov prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku\nvystavený účinkom pre neho nepriaznivého rozhodnutia v opravnom konaní (II. ÚS 172/03,\nč. 20/2004 Zb. ÚS). Inými slovami, čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje právnu istotu vyjadrenú\nprávoplatnosťou a nezmeniteľnosťou súdnych rozhodnutí, do ktorej nemožno zasiahnuť\nrozhodnutím o mimoriadnom opravnom prostriedku bez splnenia „postupu ustanoveného\nzákonom“, nielen ako objektívny ústavný príkaz, ale aj ako ústavne chránené verejné\nsubjektívne (t. j. základné) právo, ktorého porušenie možno namietať aj sťažnosťou podľa\nčl. 127 ods. 1 ústavy.\nVeľmi podobné je vnímanie princípu právnej istoty založenej právoplatným\nrozhodnutím v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6\ndohovoru. Už v rozsudku Veľkej komory z 28. októbra 1999 vo veci Brumărescu proti\nRumunsku, sťažnosť č. 28342/95, zdôraznil, že toto právo sa musí vykladať vo svetle\npreambuly dohovoru, ktorá vyhlasuje právny štát za súčasť spoločného dedičstva\nzmluvných štátov. Jednou zo základných stránok právneho štátu je princíp právnej istoty,\nktorý si okrem iného vyžaduje, aby sa potom, čo súdy s konečnou platnosťou rozhodli určitú\nvec, ich rozhodnutie nespochybňovalo. V neskoršej judikatúre k tomu ESĽP dodal, že\nprávna istota predpokladá rešpektovanie princípu rei iudicatae. Tento princíp znamená, že\nnikto z účastníkov súdneho konania nemôže žiadať preskúmanie právoplatného a záväzného\nrozhodnutia len s tým cieľom, aby sa jeho vec opakovane prerokovala a aby sa o nej\nrozhodlo znova. Vyššie (nadriadené) súdy by v takom prípade svoje prieskumné oprávnenie\nmali vykonávať na účel nápravy skutkových a právnych omylov a procesných pochybení,\nnie opätovného prerokovania veci. Takéto preskúmanie sa nesmie stať skrytým riadnym\nopravným prostriedkom a sama okolnosť, že na vec môžu existovať dva názory, nie je\ndostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci. Odklon od týchto princípov je\nprípustný len z výnimočných dôvodov (porov. Rjabich proti Rusku, sťažnosť č. 52854/99,\nrozsudok z 24. júla 2003, ods. 52; naposledy napr. Gridan a ďalší proti Rumunsku,\n\n36\n\nsťažnosti č. 28237/03, 24386/04, 46124/07 a 33488/10, rozsudok zo 4. júla 2012, ods. 13\na 14).\nZákonodarca upravil mimoriadne dovolanie v občianskom súdnom konaní (§ 243e až\n§ 243i OSP) ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť v zásade len\nprávoplatné rozhodnutie súdu. V dôsledku toho sa na mimoriadne dovolanie vzťahujú\nvšetky ústavné požiadavky na mimoriadne opravné prostriedky, ako aj požiadavky na ne\nvyplývajúce z judikatúry ESĽP. (...)\nLiteratúra i doktrína sa zhodujú v tom, že „inou vadou konania“ uvedenou v § 243f\nods. 1 písm. b) OSP sa rozumie error in procedendo – porušenie ustanovenia zákona\nupravujúceho konanie od začiatku až do skončenia (porov. Bajánková, J. In Števček, M.,\nFicová, S., a kol. Občiansky súdny poriadok. Komentár. Praha : C. H. BECK, 2011, s. 687).\nAko príklady sa uvádzajú nezisťovanie skutočností podstatných pre rozhodnutie, porušenie\nustanovení o vykonávaní jednotlivých dôkazov, nesprávne meritórne rozhodnutie namiesto\nodmietnutia alebo zastavenia konania (pozri Bajánková, J. In cit. dielo), nesprávne\nvyhodnotenie určitej skutočnosti ako nespornej, prípadne všeobecne známej, a na to\nnadväzujúce nevykonanie navrhnutého dôkazu alebo nedostatok predpísaných poučení\n(porov. Drápal, L., Bureš, J., a kol. Občanský soudní řád. II. diel. Komentář. Praha : C. H.\nBECK, 2009, s. 1918 až 1919). Dovolacím dôvodom je však takéto porušenie zákona len\nv prípade, ak bolo kauzálne pre nesprávne rozhodnutie vo veci. Z textu právnej normy\npritom možno súdiť, že kauzalita musí byť konkrétna, preto nepostačuje len abstraktná\nspôsobilosť zistenej vady konania založiť nesprávnosť napadnutého rozhodnutia [porov.\nverba legis „mala za následok“ v § 243f ods. 1 písm. b) na rozdiel od formulácie „mohla\nmať za následok“ v § 205 ods. 2 písm. b) OSP].\nKým odlíšenie inej vady konania od tzv. dôvodov zmätočnosti spravidla nespôsobuje\nzásadnejší problém (vzhľadom na taxatívny výpočet dôvodov zmätočnosti v § 237 OSP),\nproblematickejším môže byť odlíšenie inej vady konania od nesprávneho právneho\nposúdenia. Ešte problematickejším potom môže byť vzťah inej vady konania a zisťovania\nskutkového stavu.»\n\n37\n\n18.3 Z uvedeného nálezu možno vnímať, že ústavná ochrana poskytnutá po podaní\nmimoriadneho dovolania patrí obidvom protistranám, ako aj dôležitosť rozlišovať dovolacie\ndôvody.\n18.4 Informačné pole potrebné pre zjednotenie si žiada aj pohľad generálneho\nprokurátora. V správe generálneho prokurátora o činnosti prokuratúry v roku 2014\na poznatkoch prokuratúry o stave zákonnosti v Slovenskej republike sa uvádza, že\n«mimoriadne dovolanie je dôležitým prostriedkom na ochranu práv účastníkov konania,\nako aj osôb dotknutých, poškodených nepriaznivými účinkami napadnutých rozhodnutí,\nktoré sa nepodáva výlučne v ich záujme, ale v prvom rade v záujme spravodlivosti\na zákonnosti súdnych rozhodnutí. Sleduje ochranu tiež účastníka pred dôsledkami\nnespravodlivého procesu konania, ktoré trpí základnými procesnými pochybeniami a pred\npostupom súdov, znamenajúcim v konečnom dôsledku porušenie práva na súdnu ochranu.\nGenerálny prokurátor oprávnením podať mimoriadne dovolanie sa stáva len\nzákonným sprostredkovateľom zabezpečenia ochrany práv nielen účastníkov konania, ale aj\nosôb rozhodnutím súdu dotknutých alebo osôb rozhodnutím súdu poškodených. Nie je voči\nsúdu v postavení nadradenosti, koná len na základe zákona a v medziach zákona.\nNezasahuje do nezávislosti súdu.\nMimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z princípu právnej istoty. Podstatou tejto\nvýnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie,\ns cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených\nprípadoch. Právny štát nie je založený iba na princípe právnej istoty, ale proporcionálne\nmusí rešpektovať aj princíp legality (zákonnosti rozhodnutí). K obom princípom je potrebné\npristupovať tak, aby boli vyvážene zastúpené. Mimoriadne dovolanie možno podať len za\nkumulatívneho splnenia zákonom stanovených podmienok uvedených v § 243e OSP.\nPodanie mimoriadneho dovolania je teda možné, ak generálny prokurátor zistí na základe\npodnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej\nrozhodnutím súdu, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon a ak to vyžaduje\nochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb, alebo\nštátu, ktorú nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.\n\n38\n\nV roku 2014 napadlo 1 761 podnetov na podanie mimoriadneho dovolania. Oproti\npredchádzajúcemu roku, kedy bolo podaných 2 010 podnetov to predstavuje pokles o 249\nvecí (pokles o 12,3 %). Pokles možno, okrem bežného medziročného kolísania nápadu,\npričítať aj zúženiu rozsahu možnosti na podanie mimoriadneho dovolania generálnym\nprokurátorom v exekučných veciach. Nápad podnetov sa dostal na úroveň rokov 20102011, kedy bolo evidovaných 1 746, resp. 1 663 vecí.\nV roku 2014 bolo podaných 155 mimoriadnych dovolaní, čo predstavuje dôvodnosť\npodnetov 8,8 %. V roku 2013 bola dôvodnosť podnetov na podanie mimoriadneho\ndovolania 8,1 %. Najčastejšie bolo mimoriadne dovolanie podané proti rozhodnutiam\nsúdov týkajúcich sa záväzkových vzťahov (50 vecí) a trov konania (14 vecí).\nPri vyhodnocovaní úspešnosti mimoriadneho dovolania treba brať do úvahy fakt, že\núdaje nie sú kompletné a odvíjajú sa od dĺžky konania na najvyššom súde. Dosiaľ evidujeme\nnerozhodnuté mimoriadne dovolania i z rokov 2010 (7 vecí) a 2011 (39 vecí).\nZ mimoriadnych dovolaní podaných v roku 2014 bolo rozhodnutých 25 vecí. Najvyšší súd\nvyhovel 23 podaným mimoriadnym dovolaniam (92 %). Z mimoriadnych dovolaní podaných\nv roku 2013 bolo už súdom rozhodnutých 109 vecí, pričom vyhovených dovolaní bolo 91\n(83,5 %).».\n18.5 Štrasburská perspektíva tlmí nutnosť podávania mimoriadneho dovolania.\nZástupkyňa Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva v tlačovej\nspráve z 9. júna 2015 uviedla, že s poukazom na konštantnú judikatúru ESĽP dlhodobo\nupozorňovala na problematiku normatívnej formulácie a využívania inštitútu mimoriadneho\ndovolania. Uvedenej problematike sa preto venovala aj ako členka Komisie pre\nrekodifikáciu Občianskeho súdneho poriadku. Nový Civilný sporový poriadok, ktorý je\núčinný od 1. júla 2016, už judikatúru ESĽP reflektuje, a to v úprave nového inštitútu\ndovolania generálneho prokurátora. Podľa zástupkyne Slovenskej republiky pred\nEurópskym súdom pre ľudské práva je potrebné, aby judikatúra ESĽP vrátane dnešných\nrozhodnutí bola zohľadňovaná v ďalšej praxi generálnej prokuratúry, ako aj najvyššieho\nsúdu. Zároveň upozorňuje účastníkov konania požadujúcich podanie mimoriadneho\ndovolania na to, že sa vystavujú riziku zmeškania lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127\nústavy a následnej sťažnosti na ESĽP, keďže mimoriadne dovolanie nie je považované za\n\n39\n\ntaký prostriedok, ktorý je potrebné v zmysle judikatúry ESĽP vyčerpať. Ďalej upozorňuje\nna to, že sa iniciovaním tohto mimoriadneho opravného prostriedku vystavujú riziku jeho\nnapadnutia na ESĽP druhým účastníkom konania.\n18.6 Pochybnosti o potrebe kultivovať judikatúru týkajúcu sa mimoriadneho\ndovolania, ktoré môžu z hľadiska intertemporality prirodzene nastať, možno rýchlo\nrozptýliť tým, že aj keď už nie je účinný Občiansky súdny poriadok, tak to nezbavuje\nústavný súd riadne rozhodnúť dobiehajúce veci týkajúce sa mimoriadneho dovolania.\n18.7 Ústavný súd už v zjednocujúcom uznesení sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 rozsiahlo\npoukazoval na rozhodnutia ESĽP týkajúce sa opravných prostriedkov podobných\nmimoriadnemu dovolaniu. Nie dlho po prijatí uvedeného uznesenia a vzápätí po prijatí\nCivilného sporového poriadku v Národnej rade Slovenskej republiky ESĽP prijal tri\nrozsudky proti Slovenskej republike, a to veci DRAFT-OVA a. s., proti Slovenskej\nrepublike č. 72493/10, PSMA, spol. s r. o., proti Slovenskej republike č. 42533/11\na COMPCAR, s. r. o., proti Slovenskej republike č. 25132/13, v ktorých ESĽP vyslovil\nporušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 dohovoru. Vo veci DRAFT-OVA a. s.,\nbolo zároveň konštatované porušenie čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k dohovoru, teda\npráva na pokojné užívanie majetku, a to tým, že došlo k zrušeniu právoplatného rozsudku\npriznávajúceho sťažujúcej sa spoločnosti peňažné plnenie. Išlo o prvé rozhodnutia ESĽP\nproti Slovenskej republike, ktorým podľa záveru ESĽP došlo k neprípustnému zásahu do\nčl. 6 ods. 1 dohovoru súdnym rozhodnutím vydaným na základe mimoriadneho dovolania,\nkonkrétne do princípu právnej istoty ako zložky práva na súdnu ochranu. Nálezom sp. zn.\nI. ÚS 76/2016 ústavný súd povolil obnovu konania vo veci obchodnej spoločnosti\nCOMPCAR, s. r. o., vedenej ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 421/2012.\n18.8 Možno zhrnúť (porov. tlačovú správu zástupkyne vlády Slovenskej republiky\npred ESĽP z 9. júna 2015), že ide o prípady, v ktorých sťažovatelia namietali porušenie\nsvojich práv v dôsledku využitia inštitútu mimoriadneho dovolania. Vo všetkých troch\nprípadoch boli právoplatné rozsudky vydané vnútroštátnymi súdmi v prospech sťažovateľov\nzrušené najvyšším súdom na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym\nprokurátorom z podnetu druhého z účastníkov konania. Sťažovatelia na ESĽP tvrdili, že\n\n40\n\ntýmto krokom došlo k porušeniu ich práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6\ndohovoru. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudkoch poukázal na svoju ustálenú\njudikatúru týkajúcu sa porušenia princípu právnej istoty v dôsledku zrušenia právoplatných\nsúdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch na základe mimoriadnych opravných\nprostriedkov, v rámci ktorej pripúšťa takýto postup len na účely napravenia podstatných vád\nkonania alebo omylov vo výkone spravodlivosti, ktoré majú zásadný vplyv na právny\nsystém, a nie na účely zabezpečenia právnej čistoty. Európsky súd pre ľudské práva\nkonštatoval, že v týchto prípadoch nezistil žiadne „podstatné a presvedčivé okolnosti“, ktoré\nby odôvodňovali výnimku z princípu právnej istoty, ktorý vyžaduje nezrušiteľnosť súdnych\nrozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch. Poukázal na to, že v rámci konania\no mimoriadnom dovolaní neboli predložené žiadne skutočnosti alebo argumenty, ktoré by\nnebolo možné predložiť už v priebehu prejednávania veci súdmi dvoch stupňov. Vzhľadom\nna uvedené ESĽP rozhodol, že neboli dané okolnosti odôvodňujúce zásah do právoplatného\na vykonateľného rozsudku v prospech sťažovateľov a tento zásah bol v rozpore s princípom\nprávnej istoty a rovnosti zbraní v súdnom konaní. Došlo preto k porušeniu čl. 6 dohovoru.\n18.9 Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozsudkoch tiež vychádzal zo záverov\nBenátskej komisie, ktorá vo svojej správe o nezávislosti súdneho systému ako reakciu na\nprávomoc prokuratúry v post-sovietskych štátoch na podanie mimoriadneho dovolania\nakcentuje zásadu, že súdne rozhodnutie by nemalo podliehať žiadnej revízii mimo\nodvolacieho konania, najmä nie prostredníctvom protestu prokurátora alebo iného štátneho\norgánu a zároveň mimo odvolacieho konania po právoplatnosti. Podľa ESĽP dovolanie\ngenerálneho prokurátora sa vo veci DRAFT-OVA a. s., javilo ako ďalšie odvolanie, inak\npovedané, tzv. odvolanie v prestrojení.\n18.10 Užitočné je pripomenúť si vývoj inštitútu dovolania na našom území, pretože\nv ňom sú ukryté mnohé odpovede. V demokratickom Československu malo podanie\ndovolania suspenzívny účinok (porov. § 410 Civilného sporového poriadku – zákon\nč. I/1911) a sťažnosti pre porušenie zákona nebolo. To sa „prevrátilo“ prijatím zákona\nč. 319/1948 Zb. o zľudovení súdnictva (porov. jeho § 142 bod 14). Judikatúra sa\nzjednocovala prostredníctvom sťažností pre porušenie zákona podávaných ministrom\nspravodlivosti alebo generálnym prokurátorom proti právoplatným rozhodnutiam. Chránilo\n41\n\nsa objektívne právo, zákonnosť a účastníci konania boli len objektom. Z tohto dôvodu\nnapríklad niet z doby neslobody judikatúry k odňatiu možnosti konať pred súdom, pretože\ntá bola dôvodom obnovy konania, a nie súčasťou sťažnosti pre porušenie zákona. Rokmi sa\ntak zafixovala právna úprava a povedomie, že „treťostupňové“ opravné prostriedky sú\nviazané na právoplatnosť, a to spôsobuje veľké starosti. Pri návrate k tradičným princípom\nprocesu po prijatí novely zákonom č. 519/1991 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky\nsúdny poriadok a notársky poriadok v znení neskorších predpisov sa tak ponechala\npodmienka právoplatnosti na podanie dovolania a zvláštnym previazaním dovolania\na sťažnosti pre porušenie zákona vzniklo mimoriadne dovolanie. Všetko sa ešte\nskomplikovalo návratom k štandardnej ústavnej sťažnosti v roku 2002.\n18.11 Ústavný súd to vyjadril v uznesení sp. zn. II. ÚS 337/2016 (bod 11): „Zložitý\nvzťah dovolania podľa § 237 OSP (dôvody zmätočnosti) a ústavnej sťažnosti je daný tiež\ntým, že (i) dovolanie aj ústavná sťažnosť smerujú proti právoplatným rozhodnutiam, (ii)\ndovolaním podľa § 237 OSP možno kasáciou zahojiť niektoré procesné záťaže s ústavným\nrozmerom, ale nie akékoľvek ústavné záťaže (iii) a napokon pri dovolaní podľa § 237 OSP\nsplýva prípustnosť s dôvodnosťou. V záujme umožnenia riadneho využitia dovolania aj\nústavnej sťažnosti ústavný súd konštantne akceptuje podanie ústavnej sťažnosti po\nrozhodnutí súdu dovolacieho, a to jednak proti rozhodnutiu druhostupňového súdu, ako aj\nproti rozhodnutiu dovolacieho súdu (II. ÚS 592/2015, I. ÚS 169/09, III. ÚS 166/2014,\nIV. ÚS 317/2013). S týmto poňatím súvisí, že ústavný súd považuje podané dovolanie za\núčinný prostriedok nápravy, a tak ústavné sťažnosti proti rozhodnutiam, proti ktorým bolo\nzároveň podané dovolanie, odmieta pre nedostatok právomoci alebo pre neprípustnosť.“\n18.12 Kľúčom k zjednoteniu právnych názorov je uvedomenie si „dvojinštitútovosti“\ndovolania a jeho väzbu na právoplatnosť. Pozícia oponujúceho senátu vychádza z názoru, že\nak existuje teoretická možnosť kasácie napadnutého rozhodnutia, a to prakticky výlučne na\nzáklade extrémnej procesnej arbitrárnosti podľa § 237 písm. f) OSP, tak táto musí byť\nvyužitá. Táto pozícia sa posilňuje sporným ústavným zázemím mimoriadneho dovolania.\nV súvislosti s dovolaním je teda nutné rozlišovať (i) prípustnosť dovolania, (ii) dôvod\npodania dovolania (§ 241 ods. 2 a § 243f ods. 1 OSP) a (iii) dôvodnosť – meritórnosť\ndovolania.\n42\n\n18.13 Ústavný súd už viackrát zdôraznil, že opravný prostriedok, ktorý zákon nazýva\ndovolaním, zahŕňa v sebe v podstate dva rôzne inštitúty, a to tzv. zmätočné dovolanie a tzv.\nzjednocujúce dovolanie. Tie majú prienik v tom, že ak je prípustné zjednocujúce dovolanie,\ntak najvyšší súd musí ex offo posúdiť aj zmätočné dôvody, lebo tie sú také závažné, že\n„toxifikujú“ celé konanie a znemožňujú iný prieskum.\n18.14 Dovolanie zo zmätočných dôvodov je takpovediac NEPRIAMO prípustné,\nlebo o prípustnosti sa rozhoduje uno actu s meritórnym rozhodovaním, t. j. akoby ústavný\nsúd rozhodoval o porušení práva naraz s prijatím veci a inak by vec odmietal. Dovolanie\nzo zjednocovacích dôvodov je PRIAMO prípustné, lebo v zásade už z výroku krajského\nsúdu\n\nje\n\njasná\n\njeho\n\nprípustnosť\n\nPORUŠENÉ/NEVYHOVUJE).\n\n(t.\n\nj.\n\nakoby\n\nPriamu prípustnosť\n\nústavný\n\nsúd\n\nmožno označiť\n\nrozhodoval\n\nlen\n\naj technickou\n\nprípustnosťou a nepriamu prípustnosťou diskréčnou.\n18.15 Podstatou zjednotenia je právny názor, podľa ktorého ak generálny prokurátor\npodal mimoriadne dovolanie z konkrétneho DÔVODU podľa § 243f ods. 1 písm. b) a c)\nOSP, teda že v konaní došlo k inej [(ne)zmätočnej] vade alebo že vec bola nesprávne právne\nposúdená, tak najvyšší súd nemôže požadovať od účastníka podanie iného prostriedku\nnápravy – dovolania zo zmätočných dôvodov s tým uvažovaním, že TEORETICKY by\nprostredníctvom neho mohlo dôjsť ku kasácii rozhodnutia v prospech účastníka, ktorý dal\npodnet na mimoriadne dovolanie. (Na tomto mieste treba povedať, že aj keď extrémne\nneodôvodnenie súdneho rozhodnutia možno kvalifikovať ako odňatie možnosti konania\npred súdom, tak sa tým nerieši vecná správnosť rozhodnutia.)\n18.16 Inými slovami, najvyšší súd môže odmietnuť mimoriadne dovolanie podané\npre (ne)zmätočné dôvody, len ak má účastník PRIAMO PRÍPUSTNÉ dovolanie. Uvedený\nprávny názor vyplýva z toho, že nemožno len tak prechádzať medzi (a) typmi dovolania,\nzo skutočnosti, že už uchopenie veci (b) verejnou autoritou – generálnym prokurátorom je\nistou formou prípustnosti (a contrario § 243f ods. 2 OSP), a (c) z toho, že ak prípustnosť\nvyplýva z diskrécie najvyššieho súdu, tak právny prostriedok, dovolanie podľa § 237 OSP,\nnemôže byť vnímaný ako (účinný) prostriedok nápravy podľa § 243e ods. 2 OSP.\n\n43\n\n18.17 Účelom mimoriadneho dovolania je práve uchopovať prípady, kde nebolo\ndovolanie priamo prípustné, a verejná autorita sa rozhodla akceptovať podnet účastníka,\na tak kultivovať objektívne právo, ako aj zlepšiť právnu pozíciu podnecovateľa.\n18.18 Na tomto mieste sa ponúka otázka, kedy by generálny prokurátor mohol podať\ndovolanie podľa § 243f ods. 1 písm. a) OSP. Úprimne možno odpovedať, že v zásade len\nv kombinácii s ďalšími dôvodmi, pretože účastníkovi nemôže nič brániť, aby sám podal tzv.\nzmätočné dovolanie.\n18.19 Ústavný súd pozná judikatúru ESĽP, avšak kým platí aj „ultraaktívne“ bývalý\nObčiansky súdny poriadok, a hlavne ak sa sám generálny prokurátor neobmedzuje\nrozhodnutiami ESĽP, tak sa najvyšší súd a aj ústavný súd musia dívať na zákon neutrálne\nako na platné, ústavne súladné právo.\n18.20 Zjednotenie právnych názorov senátov ústavného súdu v už popísanom duchu\nby nebolo popretím, ale spresnením zjednocovacieho uznesenia z 18. marca 2015 pod\nsp. zn. PLz. ÚS 3/2015 a najvyššieho súdu R 94/2015 z 20. októbra 2015. Zmyslom\nzjednotenia je aj kultivácia uvažovania o rozlišovaní hmotných a procesných záťaží\na taktiež intenzity procesných záťaží naprávaných v dovolacom konaní a sprostredkovane aj\no rozlišovaní medzi hmotnými základnými právami a právom na súdnu ochranu [porov. tiež\nrozsudky ESĽP zo 7. 1. 2014 Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., (č. 2) proti Slovenskej\nrepublike a Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., (č. 3) proti Slovenskej republike].\nObdobne zjednocujúce rozhodnutie najvyššieho súdu R 2/2016 (Nepreskúmateľnosť\nrozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho\nporiadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné\nvysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá\nprípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.) nie je\núplným popretím R 111/1998, ktorý „chirurgicky“ rozlišoval medzi inou vadou\na zmätočnosťou, ale jeho spresnením, ako jasne vyplýva z prvej vety R 2/2016. Z tohto\npohľadu upúta, ako senát „3Cdo“, ktorý roky podporoval pozíciu R 111/1998, teraz odmieta\n\n44\n\nmimoriadne dovolania podané z nezmätočných dôvodov pre nevyčerpanie dôvodu § 237\nods. 1 písm. f) OSP.\n18.21 Vzhľadom na už uvedené zaujal druhý senát ústavného súdu právny názor,\nktorý možno vyjadriť touto právnou vetou (návrh výroku v druhým senátom ústavného súdu\nnavrhovanom uznesení o zjednotení odchylných právnych názorov): „Najvyšší súd\nSlovenskej republiky poruší základné právo na prístup k súdu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky, ak ako neprípustné odmietne mimoriadne dovolanie podané\ngenerálnym prokurátorom Slovenskej republiky z iných než zmätočných dôvodov (§ 237\nObčianskeho súdneho poriadku) s odôvodnením, že podnecovateľ nepodal dovolanie, hoci\npodanie dovolania podľa § 238 a § 239 Občianskeho súdneho poriadku nebolo prípustné.“\nVII.\nKonanie pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov\n19. Dňa 9. novembra 2016 ústavný súd v pléne zloženom z predsedníčky pléna Ivetty\nMacejkovej a sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta,\nMilana Ľalíka, Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), Marianny Mochnáčovej, Ladislava\nOrosza a Rudolfa Tkáčika na neverejnom zasadnutí prerokoval návrh II. senátu ústavného\nsúdu na zjednotenie už popísaných odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu.\n19.1 Otázkou, ktorá bola predmetom konania o zjednotení odchylných právnych\nnázorov, tak v tomto prípade v zmysle už prezentovaných východísk a argumentov bolo, či\nje z ústavného hľadiska udržateľný taký prístup najvyššieho súdu ako súdu rozhodujúceho\no mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, v zmysle ktorého najvyšší súd,\nargumentujúc, že v zásade každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti\nrozhodnutiu odvolacieho súdu otvára priestor pre posúdenie správnosti niektorých aspektov\nprocesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie, a tým zároveň\ndáva určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní, odmieta mimoriadne\ndovolania generálneho prokurátora ako neprípustné, ak dotknutý účastník konania nepodal\ndovolanie z dôvodov podľa § 237 OSP, a to aj v prípade, keď generálny prokurátor namieta\n\n45\n\nv mimoriadnom dovolaní výlučne nesprávne hmotnoprávne posúdenie veci napr. podľa\n§ 243f ods. 1 písm. c) OSP (nesprávne právne posúdenie veci).\n19.2 Plénum ústavného súdu už citovaný návrh stanoviska druhého senátu ústavného\nsúdu na zjednotenie odchylných právnych názorov neschválilo, resp. uvedený návrh sudcu\nspravodajcu zamietlo. Z toho dôvodu je II. senát ústavného súdu viazaný platnými právnymi\nzávermi I. a III. senátu ústavného súdu v obdobných/totožných veciach (ktoré sú\nprávoplatne judikované), a nie je oprávnený (predovšetkým v záujme zachovania právnej\nistoty\n\ntých\n\nsťažovateľov,\n\nktorí\n\nsa\n\nobrátia\n\nna\n\nústavný\n\nsúd\n\nv budúcnosti\n\nv obdobných/totožných veciach) prelamovať právne názory I. a III. senátu ústavného súdu\n(na prelomenie už vyslovených a opakujúcich sa právnych názorov senátov ústavného súdu\nna konkrétnu právnu otázku v prípade nesúhlasu iného senátu ústavného súdu s týmito\nprávnymi názormi slúži práve inštitút zjednocovania odchylných právnych názorov podľa\n§ 6 zákona o ústavnom súde). Nemožno preto súhlasiť s názorom sťažovateľa, že druhý\nsenát ústavného súdu nie je v prípade plenárneho zamietnutia jeho návrhu na zjednotenie\nodchylných právnych názorov viazaný predchádzajúcou judikatúrou iných senátov\nústavného súdu a ich právnymi názormi na totožné (obdobné) právne problémy, aké sa\nvyskytujú v sťažovateľovej veci.\nVIII.\nZávery ústavného súdu vo veci sťažnosti sťažovateľa\nK arbitrárnosti napadnutého uznesenia\n20. Ústavný súd tak viazaný (i) svojou ustálenou judikatúrou (najmä I. a III. senátu\nústavného súdu) vo veci prieskumu prístupu najvyššieho súdu ako súdu rozhodujúceho\no mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, v zmysle ktorého najvyšší súd,\nargumentujúc, že v zásade každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti\nrozhodnutiu odvolacieho súdu otvára priestor pre posúdenie správnosti niektorých aspektov\nprocesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie, a tým zároveň\ndáva určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní, odmieta mimoriadne\ndovolania generálneho prokurátora ako neprípustné, ak dotknutý účastník konania nepodal\n\n46\n\ndovolanie z dôvodov podľa § 237 OSP, a to aj v prípade, keď generálny prokurátor namieta\nv mimoriadnom dovolaní výlučne nesprávne hmotnoprávne posúdenie veci, ako aj viazaný\n(ii) výsledkom konania pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov\nz 9. novembra 2016 a (iii) zjednocovacím uznesením pléna ústavného súdu sp. zn.\nPLz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015, rešpektujúc zároveň (iv) judikatúru ESĽP v sporoch\nsťažovateľov proti Slovenskej republike vo veciach týkajúcich sa rozhodovania najvyššieho\nsúdu o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora a (v) spoločné stanovisko\nobčianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu\nR 94/2015 z 20. októbra 2015, konštatuje, že najvyšší súd napadnutým uznesením, ktorým,\nodvolávajúc sa na judikatúru ESĽP a zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn.\nPLz. ÚS 3/2015, odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora z dôvodu, že\npodnecovateľ nepodal vo veci dovolanie, a teda „opomenul účinne hájiť svoje práva, ktoré\nzákon poskytuje dotknutej osobe“ a „opomenutie využitia opravného prostriedku nemôže\nbyť nahradené mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktorý má iný účel\na podmienky“, konal a rozhodol v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu, v súlade\nso zjednocujúcim stanoviskom pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 a rešpektujúc\npritom vlastnú judikatúru najvyššieho súdu a spoločné stanovisko občianskoprávneho\nkolégia najvyššieho súdu a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu R 94/2015\nz 20. októbra 2015.\n20.1 Na základe uvedeného nemožno (v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu)\npovažovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za také, ktoré by porušovalo\nsťažovateľom označené ústavné práva. Ústavný súd akceptuje (v zmysle ustálenej\njudikatúry ústavného súdu) ako súladné s dikciou a duchom základného práva na prístup\nk súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnuté uznesenie\nnajvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolania podané z iných než\nzmätočných dôvodov z toho dôvodu, že sťažovateľ ako účastník konania, v prospech\nktorého bolo mimoriadne dovolanie podané, nevyčerpal dovolanie podľa § 237 OSP.\n20.2 Ústavný súd sťažnosti sťažovateľa v tejto časti z dôvodov prezentovaných\ndosiaľ v tomto náleze vyhovieť nemohol.\n\n47\n\nK námietke\n\nzaujatosti\n\nčlenov\n\nsenátu\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nrozhodujúcich\n\no napadnutom uznesení\n21. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa účasti sudcov JUDr. Juraja\nSemana, JUDr. Dariny Ličkovej, JUDr. Anny Markovej a JUDr. Beáty Miničovej\nv senátoch, ktoré rozhodovali o prvom mimoriadnom dovolaní (JUDr. Juraj Seman,\nJUDr. Darina Ličková, JUDr. Anna Marková), resp. v minulosti v inej fáze konania (vo veci\nriadneho dovolania – aj JUDr. Beáta Miničová) vo veci sťažovateľa, ústavný súd hodnotí,\nže ani jeden z uvedených sudcov nebol členom senátov najvyššieho súdu alebo krajského\nsúdu pri meritórnom rozhodovaní veci na prvom a druhom stupni všeobecných súdov\n(rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 19 Cb 161/2002 z 19. marca 2014 a rozsudok\nnajvyššieho súdu č. k. 2 Obo 38/2014, 2 Obo 39/2014-1167 z 26. februára 2015), proti\nrozhodnutiam ktorým smerovalo druhé mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora.\nSudcovia JUDr. Juraj Seman, JUDr. Darina Ličková, JUDr. Anna Marková boli\nčlenmi senátu najvyššieho súdu, ktorý rozhodoval o prvom mimoriadnom dovolaní\ngenerálneho prokurátora, a to uznesením sp. zn. 1 M ObdoV 15/2009 z 29. apríla 2010,\nktorým najvyšší súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu (najvyššieho súdu) č. k.\n2 Obo 168/2007-564 z 3. septembra 2008 z dôvodu, že napriek zmluve o postúpení\npohľadávky uzavretej medzi žalobkyňou ako postupcom a M. G. ako postupníkom dňa\n26. júna 2008 konal odvolací súd naďalej s pôvodným účastníkom konania na strane\nžalobcu a 3. septembra 2008 vydal rozsudok. Dovolací súd uložil odvolaciemu súdu\npovinnosť zaoberať sa aktívnou legitimáciou postupníka v zmysle zmluvy o postúpení\nvymáhanej pohľadávky. Záväzný právny názor vyriekol dovolací súd aj vo vzťahu k otázke\nsplatenia nepeňažného vkladu žalovaným konštatujúc, že „... odvolací súd v preskúmavanej\nveci dospel k nesprávnemu záveru, že záväzok splatiť nepeňažný vklad, ku ktorému sa\nžalovaný zaviazal, splnil na základe jeho písomného vyhlásenia...“.\nSudkyňa JUDr. Beáta Miničová bola spolu s už uvedenými sudcami členkou senátu\nnajvyššieho súdu vo veci sp. zn. 1 Obdo V 25/2011, ktorý rozhodoval o riadnom dovolaní\nžalobkyne a M. G. proti rozsudku najvyššieho súdu č. k. 1 Obo 94/2010-677 z 8. marca\n2011. Najvyšší súd uznesením o dovolaní sp. zn. 1 Obdo V 25/2011 z 29. novembra 2012\nzrušil uvedený rozsudok odvolacieho súdu z dôvodu, že ten nerešpektoval záväzné\n\n48\n\nstanovisko dovolacieho súdu (konkrétne povinnosti zaoberať sa aktívnou procesnou\nlegitimáciou postupníka v zmysle zmluvy o postúpení vymáhanej pohľadávky, pričom\nodvolací súd konal opäť s pôvodným žalobcom, zastávajúc názor, že je na mieste vecnú\nprocesnú spôsobilosť M. G. nepriznať) vyslovené v uznesení najvyššieho súdu sp. zn.\n1 M ObdoV 15/2009 z 29. apríla 2010, ktorým sa rozhodlo o prvom mimoriadnom dovolaní\ngenerálneho prokurátora.\n21.1 Z uvedeného opisu vyplýva, že označení štyria sudcovia, ktorí boli členmi\nsenátu najvyššieho súdu rozhodujúceho o druhom mimoriadnom dovolaní generálneho\nprokurátora napadnutým uznesením, (i) nerozhodovali dotknutú vec na súdoch nižšej\ninštancie (čo by v prípade opaku zakladalo, samozrejme, automaticky dôvod na ich\nvylúčenie podľa § 14 ods. 2 OSP, t. j. uvedení sudcovia boli vždy členmi dovolacích\nsenátov, a nie zákonnými sudcami odvolacích alebo prvostupňových súdov) a (ii)\nv napadnutom uznesení sa nevyjadrili k hmotnoprávnemu posúdeniu veci.\n21.2 Avšak ústavný súd je nútený k vypovedanému doplniť, že pri rozhodovaní\no tom, či v danom prípade existuje legitímny dôvod na obavy, že istému sudcovi chýba\nnestrannosť, hľadisko namietateľa je dôležité, ale nie je rozhodujúce; rozhodujúce je, či\ntieto obavy môžu byť považované za objektívne odôvodnené (Thorgeir Thorgeirson v.\nIsland, sťažnosť č. 13778/88, rozsudok ESĽP z 25. 6. 1992, bod 51). V tomto smere je\ndôležitý objektívny test nestrannosti (ktorý v rámci skúmania nestrannosti sudcu plynule\nnadväzuje na subjektívny test), ktorý si všíma, či sudca vykazuje legitímne pochybnosti\nz hľadiska jeho nestrannosti. Tu je dôležitá perspektíva nestranného pozorovateľa\na relevantné je aj zdanie (ne)strannosti („Justice must not only be done, it must also be seen\nto be done“). Podľa ESĽP musí byť ustálené, či existujú zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu\nvzbudzovať pochybnosti o nestrannosti sudcov, a v tomto zmysle môže mať aj zdanie určitú\ndôležitosť, pretože „v stávke“ je dôvera, ktorú musia súdy v spoločnosti vzbudzovať,\nnehovoriac o dôvere samotných účastníkov konania (Daktaras v. Litva, sťažnosť\nč. 42095/98, rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000, bod 32). Ústavný súd dodáva, že súčasne\ns dôverou, na ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti ašpirovať, je cez ňu „v stávke“\naj autorita súdnych rozhodnutí.\n\n49\n\n21.3 Uvedení štyria sudcovia ako členovia senátov dovolacieho súdu rozhodovali\nvo veci sťažovateľa spolu trikrát (resp. dvakrát ‒ JUDr. Beáta Miničová), pričom\nnerozhodovali vždy len v rámci mimoriadneho dovolania, ale aj v rámci riadneho dovolania\nv sťažovateľovej veci.\n21.4 Podľa ústavného súdu uvedení sudcovia tým, že vo veci sťažovateľa pred\nrozhodovaním o druhom mimoriadnom dovolaní (t. j. pred prijatím napadnutého uznesenia)\nrozhodovali vo veci opakovane a zaujali v minulosti pri prvom mimoriadnom dovolaní\na riadnom dovolaní meritórnu pozíciu, môžu v očiach nestranného pozorovateľa vyvolať\nobavy, že daní sudcovia už majú na vec (aj vzhľadom na nemenný skutkový stav) vytvorený\nsilný konštantný meritórny názor a pri hoci aj procesnom odmietnutí druhého\nmimoriadneho\n\ndovolania\n\nnapadnutým\n\nuznesením\n\nuž\n\nmôžu\n\n(po\n\nopakovanom\n\na viacnásobnom rozhodovaní v sťažovateľovej veci) pôsobiť v očiach tretích subjektov\n(nestranného pozorovateľa) nie nezaujato v prospech jedného účastníka konania, a to toho\núčastníka konania, v prospech ktorého (v tomto prípade v prospech žalobcu) v minulosti\ndvakrát meritórne rozhodli v rámci mimoriadneho dovolania a riadneho dovolania.\n21.5 K tomu ústavný súd odkazuje, že ESĽP sa pri posudzovaní zaujatosti snaží\nrekonštruovať stav mysle sudcu [„state of mind“; van Dijk, P. Article 6 § 1 of the\nConvention and the concept of „objective impartiality“. In: Mahoney, P., Matscher, F.,\nPetzold, H., Wildhaber, L. (eds.) Protecting Human Rights: The European Perspective.\nStudies in memory of Rolv Ryssdal. 2. Edition, Köln: Carl Heymanns Verlag, 2000,\ns. 1503], a to tak z hľadiska subjektívneho, ako aj z hľadiska objektívneho, pričom sa zvlášť\nzamýšľa nad situáciou, keď posudzovaný sudca bol viackrát angažovaný v posudzovaní\nurčitej veci (the same person has been involved in a certain case in two different capacties;\ndouble involvement, van Dijk, cit dielo, s. 1503; z doterajšej judikatúry možno vyvodiť, že\ndo rámca skutočností spochybňujúcich nestrannosť súdu z objektívneho hľadiska patria\npredovšetkým rôzne prípady inkompatibility, teda situácie, keď sudca rozhodujúci o veci\nmal s ňou dočinenia predtým, resp. v skoršej fáze v inom postavení).\n21.6 Na základe opísaného právneho a skutkového stavu možno teda dospieť\nk záveru, že označení sudcovia sa môžu z objektívneho hľadiska javiť ako zaujatí vo veci\n\n50\n\nrozhodovania o druhom mimoriadnom dovolaní, a preto ústavný súd vyhovel v tejto časti\nnámietke sťažovateľa a konštatuje, že tým, že menovaní štyria sudcovia boli členmi senátu\nrozhodujúceho o druhom mimoriadnom dovolaní a napadnutom uznesení, došlo vzhľadom\nna už prezentované závery k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci\nnestranným a nezaujatým súdom v zmysle čl. 46 ods. ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru.\n21.7 Ústavný súd preto napadnuté uznesenie v zmysle § 56 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd sa bude musieť\nvysporiadať\n\nv zmysle\n\nzáverov\n\nústavného\n\nsúdu\n\nso\n\nzložením\n\nzákonného\n\nsenátu\n\nprerokúvajúcim druhé mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora.\nIX.\nTrovy konania\n22. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde\naj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym\nzastupovaním advokátom JUDr. Petrom Kubinom v konaní pred ústavným súdom (bod 3\nvýroku nálezu).\n22.1 Ústavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným súdom nie je možné\noceniť peniazmi. Ústavný súd vo veci sťažovateľa viedol jedno konanie na základe jednej\nsťažnosti podanej sťažovateľom, preto pri priznaní úhrady trov právneho zastúpenia\nvychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie\nprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).\n22.2 Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia za 5 úkonov\nprávnej služby v roku 2016 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti, doplnenie\nsťažnosti, replika sťažovateľa a účasť na verejnom ústnom pojednávaní). Ústavný súd\nk tomu upresňuje, že viacnásobné doplnenie sťažnosti sťažovateľom ústavný súd na účely\ntrov konania posudzoval vzhľadom na obsah týchto doplnení ako 1 úkon právnej služby,\nrovnako tak viacnásobné písomné reakcie na vyjadrenie odporcu alebo dotknutej osoby\n51\n\nústavný súd na účely trov konania posudzoval vzhľadom na obsah týchto reakcií (replík)\nako 1 úkon právnej služby.\n22.3 Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2015 (§ 1\nods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 858 eur\n(z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 143 eur a jedna stotina\nv zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 8,58 eur).\n22.4 Ústavný súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľa za 5 úkonov\nprávnej služby v roku 2016 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 715 eur\n(5 úkonov x 143 eur) a 5 x režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume\n42,90 eur (5 x 8,58 eur). Podľa zoznamu daňových subjektov registrovaných pre DPH\nvedeného Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky je advokát sťažovateľa daňovým\nsubjektom registrovaným pre DPH (IČ DPH SK1072214726). Ústavný súd priznal\nsťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 909,48 eur (757,90 eur + 20 %\nDPH).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 26. januára 2017\n\n52", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "vykonateľnosť-odklad", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "konanie pred ústavným súdom-dočasné opatrenie", "sudca-nestrannosť", "sudca-nezávislosť", "zaujatosť / predpojatosť", "súd-senát", "mimoriadne dovolanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ccc827de-f7d0-47ab-94f1-7c4ba3038cc4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.296.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 296/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 296/2016 z 9. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-09", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.296.2016.1"}, {"guid": "ussr:5d1e1611-b67a-4371-b627-20076bd5a47e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.76.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 76/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 76/2016 z 11. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-11", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.76.2016.2"}, {"guid": "ussr:20450f2f-6929-4c41-8bfd-d9cfbcba5d9f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.113.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 113/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 113/2016 z 24. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-24", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.113.2016.1"}, {"guid": "ussr:3149fb5b-855a-4613-87e5-5da0d98f47f4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.104.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 104/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 104/2016 z 24. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-24", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.104.2016.1"}, {"guid": "ussr:41bd3a46-b425-4168-ab59-cc6a72b52a73", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.117.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 117/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/2016 z 17. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-17", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.117.2016.1"}, {"guid": "ussr:aa6303b2-53fd-429a-88bc-4100447fd7d9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.592.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 592/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 592/2015 z 23. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-23", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.592.2015.1"}, {"guid": "ussr:45f5571a-5a8b-463e-bfe1-08bd421d7d1e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 3/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1"}, {"guid": "ussr:2d92d8d4-b52d-4345-9941-6f857528ac89", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 357/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 357/2013 z 2. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-02", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d92d8d4-b52d-4345-9941-6f857528ac89"}, {"guid": "ussr:02f6c37f-045b-48fa-ab6c-80b3816f8b9b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 166/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 166/2014 z 4. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-04", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:02f6c37f-045b-48fa-ab6c-80b3816f8b9b"}, {"guid": "ussr:55fc7671-7970-4e60-b706-94ee2a748e87", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 591/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 591/2012 z 4. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-04", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55fc7671-7970-4e60-b706-94ee2a748e87"}, {"guid": "ussr:aaae89ad-053a-4ac1-9fea-ec574b224d99", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 317/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 317/2013 z 6. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-06", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae89ad-053a-4ac1-9fea-ec574b224d99"}, {"guid": "ussr:595ab85f-35f4-44d1-aa0a-e57d4f21a6c6", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 421/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 421/2012 z 11. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-11", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:595ab85f-35f4-44d1-aa0a-e57d4f21a6c6"}, {"guid": "ussr:f09f58dd-1529-4edd-99cd-7e4e67699e5d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 400/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 400/2011 z 11. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-11", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f09f58dd-1529-4edd-99cd-7e4e67699e5d"}, {"guid": "ussr:2ff4f968-b6bb-48ca-860f-23b6c23d03f5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 58/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/2010 z 9. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-09", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2ff4f968-b6bb-48ca-860f-23b6c23d03f5"}, {"guid": "ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 169/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 169/09 z 24. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-24", "citacie_n": 772, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40"}, {"guid": "ussr:bcb7fc11-3a36-4c60-8396-5f93995f1960", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 178/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 178/08 z 4. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-04", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bcb7fc11-3a36-4c60-8396-5f93995f1960"}, {"guid": "ussr:48bbb5a3-740a-455f-869e-56bdb5bd2f5a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 252/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 252/05 z 22. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-22", "citacie_n": 318, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:48bbb5a3-740a-455f-869e-56bdb5bd2f5a"}, {"guid": "ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 172/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 172/03 z 27. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-27", "citacie_n": 859, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a"}, {"guid": "ussr:2b05df37-cf1b-4ca5-bea7-956d0d0fd485", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 202/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 202/02 z 16. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-16", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2b05df37-cf1b-4ca5-bea7-956d0d0fd485"}, {"guid": "ussr:a9914a60-741f-4c79-bd31-963405852831", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 40/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 40/04 z 12. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-12", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a9914a60-741f-4c79-bd31-963405852831"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:fd483bec-4211-43ba-9ee7-964cfeb46596", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 42/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 42/01 z 21. 2. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-02-21", "citacie_n": 110, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd483bec-4211-43ba-9ee7-964cfeb46596"}, {"guid": "ussr:2e069517-c169-4899-a93a-4d7f1256943d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/99 z 23. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-23", "citacie_n": 177, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1"}, {"guid": "ussr:71747d0f-e48f-4dd5-84e5-e9a313ba5c84", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.84.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 84/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 84/97 z 20. 11. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-11-20", "citacie_n": 56, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.84.1997.1"}, {"guid": "ussr:f71c7b4b-87af-484f-9c0a-4ffcab3f5f45", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.47.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 47/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 47/96 z 28. 2. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-02-28", "citacie_n": 401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.47.1996.1"}, {"guid": "ussr:5f849823-9dc7-4696-a813-f4656e8ca09b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.53.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 53/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 53/96 z 11. 10. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-10-11", "citacie_n": 73, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.53.1996.1"}, {"guid": "ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 43/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 43/95 z 10. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-10", "citacie_n": 572, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50"}, {"guid": "ussr:ee98ae3f-dc93-4f8e-8766-3f372395cb3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 26/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-10", "citacie_n": 1929, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:1525442c-47ca-4b94-976f-d9203dfcd53b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.316.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 316/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 316/2019 z 11. 3. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-03-11", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.316.2019.1"}, {"guid": "ussr:55b6e433-7d2a-444a-8248-f316118fa7ee", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.235.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 235/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 235/2019 z 11. 9. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-09-11", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.235.2019.1"}, {"guid": "ussr:0a00fe0c-5aa8-442f-a157-5d3253afaab6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.295.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 295/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 295/2017 z 9. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-09", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.295.2017.1"}, {"guid": "ussr:678eb69c-c073-4304-82a9-7495ae554567", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.278.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 278/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 278/2017 z 26. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.278.2017.1"}, {"guid": "ussr:3ff863a4-c13e-4b0e-a5b5-23ba95b6cbf1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.793.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 793/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 793/2016 z 14. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-14", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.793.2016.1"}, {"guid": "ussr:e5f35ac4-9ef8-4df9-bb63-dff2c75ee497", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.787.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 787/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 787/2016 z 14. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.787.2016.1"}, {"guid": "ussr:ccc827de-f7d0-47ab-94f1-7c4ba3038cc4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.296.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 296/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 296/2016 z 9. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-09", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.296.2016.1"}, {"guid": "ussr:47a4285e-479a-4352-a9f7-03349659abca", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.696.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 696/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 696/2016 z 9. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.696.2016.1"}, {"guid": "ussr:33eee53d-12c2-4d41-b1a9-409864094e03", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PLz.US.3.2016.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 3/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 3/2016 z 9. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-09", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PLz.US.3.2016.1"}, {"guid": "9a0b8568-028a-4c50-bcaf-14c4cb29a6c5:ba6a9c33-e7e1-4eb7-98fe-fd88dca33ee6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:2118201130.1", "spisova_znacka": "9CdoGp/1/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9CdoGp/1/2024 z 30. 10. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-10-30", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:2118201130.1"}, {"guid": "d1104f1b-a2fc-48d0-a90d-75f56bcec529:47d41809-6d27-4580-be83-08d74a7b9320", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:1306206004.1", "spisova_znacka": "9CdoGp/1/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9CdoGp/1/2022 z 25. 9. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-09-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:1306206004.1"}, {"guid": "f0f00621-edc1-41b8-9dd1-83fe7e74a071:f0f99404-6672-485b-8b77-13ff0a074287", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:9017200039.1", "spisova_znacka": "2CdoGp/1/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2CdoGp/1/2017 z 30. 7. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-07-30", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:9017200039.1"}, {"guid": "430ab4f4-b011-48ba-9a81-f154a7420e93:27c13c95-05e0-462f-982a-c252995d7d07", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:7209216276.1", "spisova_znacka": "2CdoGp/2/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2CdoGp/2/2017 z 28. 3. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-03-28", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:7209216276.1"}, {"guid": "0a8272d9-2acc-4edf-99b6-5ebf5bbba7b9:1911a71b-070a-4abc-a18b-e17e401786a2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:9016898195.1", "spisova_znacka": "2Obo/10/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo/10/2016 z 29. 11. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-11-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:9016898195.1"}, {"guid": "30e72ce9-5200-4d80-977f-1d2dff6845ac:9d1bd8d9-2246-4065-82c1-bb528d06ada0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1113233930.1", "spisova_znacka": "3CdoGp/1/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3CdoGp/1/2017 z 13. 9. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-09-13", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1113233930.1"}, {"guid": "12d17fa6-c6bb-45ac-9739-6533b7754bef:ee7a6d65-8489-43b4-a92a-04e760f831be", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2020:6110202024.2", "spisova_znacka": "43Cob/112/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 43Cob/112/2019 z 28. 1. 2020", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2020-01-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2020:6110202024.2"}, {"guid": "12d17fa6-c6bb-45ac-9739-6533b7754bef:ae0aa803-67a1-4840-aff4-6b37ef892918", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2020:6110202024.2", "spisova_znacka": "43Cob/112/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 43Cob/112/2019 z 28. 1. 2020", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2020-01-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2020:6110202024.2"}, {"guid": "12d17fa6-c6bb-45ac-9739-6533b7754bef:3f0210c2-7053-458a-8ea5-4e5c460464da", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2020:6110202024.2", "spisova_znacka": "43Cob/112/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 43Cob/112/2019 z 28. 1. 2020", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2020-01-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2020:6110202024.2"}]}