{"guid": "ussr:09bf92fc-8a9c-4f18-8fb8-a51be5b8509c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.453.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 453/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 453/2017 z 6. 7. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 6. júla 2017, sp. zn. II. ÚS 453/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.453.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2017-07-06", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "nazov": "čl. 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-7.odsek-2", "nazov": "čl. 7 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-7.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-7"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-39.odsek-1", "nazov": "čl. 39 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-39.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-39"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-52.odsek-2", "nazov": "čl. 52 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-52.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-52"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "nazov": "čl. 6 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 7 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 7 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 7 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 7 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 7 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 7 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-2", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-7", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-39", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-52", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/09bf92fc-8a9c-4f18-8fb8-a51be5b8509c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.453.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.453.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.453.2017.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 453/2017-13\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júla 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpeného\nadvokátkou JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou, J. M. Geromettu 146/1, Žilina, ktorou namieta\nporušenie základných práv podľa čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd, ako aj porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžso 49/2015 z 26. januára\n2017 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 Scud 10/2014 z 2. júna 2015\n(sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 1048/2017), a sťažnosť\n, zastúpeného advokátkou JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou,\nJ. M. Geromettu 146/1, Žilina, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 39\nods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 7\nods. 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 7 Sžso 50/2015 z 26. januára 2017 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline\nsp. zn. 20 Scud 21/2014 z 9. júna 2015 (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 1077/2017),\na takto\nrozhodol:\n\n1. Sťažnosť\n\nvedenú pod sp. zn. Rvp 1048/2017 a sťažnosť\nvedenú pod sp. zn. Rvp 1077/2017 s p á j a na spoločné konanie,\n\nktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1048/2017.\n2. Sťažnosti\n\na\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2017\ndoručená sťažnosť (Rvp 1048/2017)\n(ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), zastúpeného\nadvokátkou JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou, J. M. Geromettu 146/1, Žilina, ktorou namieta\nporušenie základných práv podľa čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2 a čl. 52\nods. 2 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 7 Sžso 49/2015 z 26. januára 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho\nsúdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.\n20 Scud 10/2014 z 2. júna 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).\nDňa 14. júna 2017 bola ústavnému súdu doručená sťažnosť (Rvp 1077/2017)\n(ďalej len „sťažovateľ\nv 2. rade“, spolu\n\nlen\n\n„sťažovatelia“),\n\nzastúpeného\n\nadvokátkou\n\nJUDr. Ing. Zuzanou\n\nKvakovou, J. M. Geromettu 146/1, Žilina, ktorou namieta porušenie základných práv podľa\nčl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj\nporušenie čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.\n7 Sžso 50/2015 z 26. januára 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu\nz 26. januára 2017“, spolu len „napadnuté rozhodnutia“) a rozsudkom krajského súdu\n\n2\n\nsp. zn. 20 Scud 21/2014 z 9. júna 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu\nz 9. júna 2015“, spolu len „napadnuté rozhodnutia“).\nZo sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 1048/2017 a z príloh k nej\npriložených vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca (ďalej len „pobočka Sociálnej\npoisťovne“) vydala 2. októbra 2013 rozhodnutie č. 46104-1/2013-CA (ďalej len\n„rozhodnutie z 2. októbra 2013“), ktorým rozhodla, že sťažovateľovi v 1. rade nevzniklo\npovinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie\nv nezamestnanosti ako zamestnancovi obchodnej spoločnosti\n\n,\n\nod 1. júla 2012 do 31. decembra 2012 v súlade so zákonom č. 461/2003 Z. z. o sociálnom\npoistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“).\nProti rozhodnutiu pobočky Sociálnej poisťovne z 2. októbra 2013 podal sťažovateľ\nv 1. rade odvolanie, ktoré Sociálna poisťovňa – ústredie (ďalej len „Sociálna poisťovňa“)\nrozhodnutím č. 15646-3/2014-BA z 28. januára 2014 (ďalej len „rozhodnutie z 28. januára\n2014“) zamietla a rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne z 2. októbra 2013 potvrdila ako\nvecne správne. Napadnutým rozsudkom krajského súdu bola žaloba sťažovateľa v 1. rade\no preskúmanie rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 28. januára 2014 zamietnutá v celom\nrozsahu. Napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bol napadnutý rozsudok krajského súdu\npotvrdený ako vecne správny.\nZo sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 1077/2017 a z príloh k nej\npriložených vyplýva, že pobočka Sociálnej poisťovne vydala 2. októbra 2013 rozhodnutie\nč. 46062-1/2013-CA, ktorým rozhodla, že sťažovateľovi v 2. rade nevzniklo povinné\nnemocenské\n\npoistenie,\n\npovinné\n\ndôchodkové\n\npoistenie\n\nv nezamestnanosti ako zamestnancovi obchodnej spoločnosti\n\na povinné\n\npoistenie\n,\n\nod 1. septembra 2012 v súlade so zákonom o sociálnom poistení.\nProti rozhodnutiu pobočky Sociálnej poisťovne č. 46062-1/2013-CA z 2. októbra\n2013 podal sťažovateľ v 2. rade odvolanie, ktoré Sociálna poisťovňa rozhodnutím č. 155823/2014-BA z 22. januára 2014 (ďalej len „rozhodnutie z 22. januára 2014“) zamietla\n\n3\n\na rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne č. 46062-1/2013-CA z 2. októbra 2013\npotvrdila ako vecne správne. Napadnutým rozsudkom krajského súdu z 9. júna 2015 bola\nžaloba sťažovateľa v 2. rade o preskúmanie rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 22. januára\n2014 zamietnutá v celom rozsahu. Napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 26. januára\n2017 bol napadnutý rozsudok krajského súdu z 9. júna 2015 potvrdený ako vecne správny.\nVo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy a základných práv podľa\nčl. 46 ods. 1 a 2 ústavy sťažovatelia argumentujú, že otázka, ako zamestnanci obchodnej\nspoločnosti\n\n, spĺňajú predpoklady na aplikáciu čl. 13 ods. 3 nariadenia\n\n(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho\nzabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“), a teda či sú osobami, ktoré zvyčajne\nvykonávajú činnosť ako zamestnané osoby a činnosť ako samostatne zárobkovo činné\nosoby v odlišných členských štátoch, je predmetom hmotnoprávneho posúdenia. Z čl. 16\nods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa ustanovuje\npostup vykonávania základného nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), podľa\nsťažovateľov vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu\nbydliska osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia. V tejto súvislosti\nsťažovatelia argumentujú, že ich bydlisko je v Poľskej republike, preto je na určenie\nuplatniteľnej legislatívy príslušná poľská inštitúcia „ZUS“, ktorá určila, že uplatniteľnou\nlegislatívou je vo veci sťažovateľov slovenská legislatíva.\nZ uvedeného dôvodu sťažovatelia namietajú právomoc správnych orgánov\nkonajúcich v ich veci vydať rozhodnutie o „nevzniknutí“ povinného poistenia v súlade\ns § 178 ods. 1 písm. a) prvým bodom zákona o sociálnom poistení. Vzhľadom na uvedené\nsťažovatelia zastávajú názor, že napadnutými rozsudkami krajského súdu a najvyššieho\nsúdu, napadnutým rozsudkom krajského súdu z 9. júna 2015 a napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu z 26. januára 2017 došlo k porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy a základných práv\npodľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, keďže označené súdy nerozhodli v súlade s v tom čase\nplatným a účinným § 250ja ods. 3 prvou vetou Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj\n„OSP“), keďže „nie je daná kompetencia správneho orgánu za daného skutkového stavu\nvôbec rozhodovať o vzniku/nevzniku poistenia sťažovateľa v Slovenskej republike“.\n\n4\n\nSťažovatelia ďalej namietajú, že tak krajský súd, ako ani najvyšší súd sa vôbec\nnevysporiadali so záznamom č. 34103-2/2013-CA zo 7. marca 2013 o vykonaní kontroly\nzameranej na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „záznam“), ktorý bol hlavným podkladom na vydanie rozhodnutí\nsprávnych orgánov. Podľa sťažovateľov najvyšší súd zákonným spôsobom nevyhodnotil\ndôkaz získaný v rámci „prvostupňového správneho konania vykonaný Sociálnou\npoisťovňou, pobočka Čadca, a to v rámci kontroly zameranej na preverenie reálneho\nvýkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky za obdobie od 01. 03. 2012\ndo 26. 02. 2013, uskutočnenej u zamestnávateľa sťažovateľa dňa 26. 02. 2013, ktorej\nvýsledkom pri preskúmavaní reálneho výkonu činnosti sťažovateľa na území Slovenskej\nrepubliky bol záznam v zmysle § 246 ods. 6 Zákona o SP“.\nPodľa sťažovateľov zo záznamu ako podkladového rozhodnutia správneho orgánu\nnevyplýva, žeby práca sťažovateľov pre ich vtedajšieho zamestnávateľa za kontrolované\nobdobie vykonávaná nebola, pričom najvyšší súd napriek značnému množstvu dôkazov,\n„a to aj nad rámec svojej povinnosti, ktoré predložil sťažovateľ za účelom podpory\npreukázania reálneho výkonu práce... štvrťročné správy o vykonávaní prác opatrené\nvizitkami a pečiatkami firiem, nebol zo strany Krajského súdu, resp. Najvyššieho súdu\nvyvrátený záver o tom, že práca nebola reálne vykonávaná, a to aj napriek tomu, že dôkaz\no opaku neposkytli“.\nSťažovatelia namietajú, že v ich veciach konajúce súdy na nich v rozpore s právnou\núpravou preniesli ako na účastníkov konania dôkaznú povinnosť na «preukazovanie\nokolností, ktoré sú pre správny orgán dôležité pre meritórne a náležité rozhodnutie vo veci\nsamej. ... je neakceptovateľné a nespravodlivé, aby bol nad rámec „súčinnosti“ povinný\nv administratívnom konaní čokoľvek preukazovať a dokazovať namiesto orgánu verejnej\nsprávy, a už vôbec nie v konaní pred súdom v správnom súdnictve, kde sa rozhoduje\nzásadne na podklade skutočného stavu veci zisteného v administratívnom konaní.».\nSťažovatelia na podporu svojej argumentácie poukazujú na závery „Krajského súdu\nv Prešove v právne obdobných prípadoch, vyslovené napr. v rozsudku č. k. 5 S 29/2014-32\n\n5\n\nzo dňa 18. 02. 2015...“, podľa ktorých dokazovanie, ktoré bolo vykonané správnymi\norgánmi, nebolo dostatočné na úplné zistenie skutkového stavu, pričom práve tieto závery\nbolo potrebné podľa ich názoru použiť aj v posudzovaných veciach.\nV neposlednom rade sťažovatelia namietajú nedostatočné odôvodnenie napadnutého\nrozsudku najvyššieho súdu a napadnutého rozsudku najvyššieho súdu z 26. januára 2017,\nktoré neobsahujú ani „odkaz na príslušnú právnu normu alebo konkrétne ustanovenie\nprávnej normy, z ktorej by bol zrejmý dôvod nevzniku povinného nemocenského poistenia,\npovinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti sťažovateľa. ...\nnajvyšší súd sa nevysporiadal so všetkými jeho námietkami v podanom odvolaní.“.\nVzhľadom na to, že tak krajský súd, ako aj najvyšší súd odmietli aplikovať\nv posudzovaných veciach príslušné ustanovenia základného nariadenia a vykonávacieho\nnariadenia, porušili podľa sťažovateľov čl. 7 ods. 2 ústavy.\nVydaním príslušných rozhodnutí správnych orgánov, ako aj napadnutých rozhodnutí\nkrajského súdu a najvyššieho súdu došlo podľa sťažovateľov zároveň aj k porušeniu\nprincípu rovnakého zaobchádzania, keďže obchodná spoločnosť\n\n,\n\nzamestnávala viacero zamestnancov – občanov Poľskej republiky, vo vzťahu ku ktorým\nSociálna poisťovňa nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve, a to len\n„z dôvodu vydania formulára PD A1 (doklad preukazujúci skutočnosť, že zamestnanec\npodlieha slovenskej legislatíve) týmto ostaným zamestnancov. Týmto bol vo vzťahu\nk porovnateľným spolupracovníkom sťažovateľa uplatnený odlišný postup ako vo vzťahu\nk sťažovateľovi ako občanovi Poľskej republiky, hoci aj u nich nebol podľa Sociálnej\npoisťovne, ústredie preukázaný reálny výkon práce.“.\nNa základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí\nsťažností na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 7\nods. 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy, základných práv zaručených v čl. 39 ods. 1, čl. 40 a čl. 46\nods. 1 a 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami\nkrajského súdu a najvyššieho súdu, napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho\n\n6\n\nsúdu zruší, veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a zároveň sťažovateľom prizná\núhradu trov konania v sume každému po 312,34 €.\nII.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\nII.1 K spoločnému prerokovaniu vecí\n\n7\n\nPodľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci\nto nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia\nCivilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) alebo Trestného poriadku.\nPodľa § 166 ods. 1 CSP v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné\nkonanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých\nistých strán. Ak boli také konania pridelené viacerým sudcom toho istého súdu, rozhodne\no spojení konaní ten sudca, u ktorého sa začalo konanie skôr.\nZákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade\ns citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127\nústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 166 ods. 1 CSP.\nS prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými\nznačkami: Rvp 1048/2017 a Rvp 1077/2017 a z neho vyplývajúcu právnu a skutkovú\nsúvislosť, ako aj vzhľadom na totožnosť všeobecných súdov, proti ktorým sťažnosti\nsmerujú, rozhodol ústavný súd o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je\nuvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.\nII.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46\nods. 1 a 2 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2 a čl. 52\nods. 2 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu z 9. júna 2015\nZ čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv\na slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných\nsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný\nsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.\nZ princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu\nzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\n\n8\n\nnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza\nzo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.\nPreto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná\nprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd\nmôže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným\n(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci\nna jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).\nProti napadnutému rozsudku krajského súdu a napadnutému rozsudku krajského súdu\nz 9. júna 2015 mohli sťažovatelia podať odvolania (čo aj využili), o ktorých bol oprávnený\na aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaniach\nsťažovateľov v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto\nčasť sťažností odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok\nprávomoci na jej prerokovanie.\nII.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\na napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 26. januára 2017\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\n\n9\n\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nVo všeobecnosti sťažovatelia argumentujú, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu\na napadnutý rozsudok najvyššieho súdu z 26. januára 2017 sú arbitrárne a nedostatočne\nodôvodnené. Osobitnými námietkami sťažovatelia namietajú, že\n- správne orgány konajúce vo veciach sťažovateľov postupovali pri rozhodovaní\no vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia\na povinného poistenia v nezamestnanosti v rozpore s právnymi predpismi,\n- najvyšší súd sa nevysporiadal so záznamom ako dôkazom zákonným spôsobom,\n- v ich veciach konajúce všeobecné súdy na nich v rozpore s právnou úpravou\npreniesli ako na účastníkov konania dôkaznú povinnosť a neprimeraným spôsobom ich\ntýmto zaťažili a že\n- najvyšší súd odmietol aplikovať v posudzovaných veciach príslušné ustanovenia\nzákladného nariadenia a vykonávacieho nariadenia.\nPri predbežnom prerokovaní sťažností sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či nie\nsú zjavne neopodstatnené. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž\nvyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či\ntáto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne\nneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva\nalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.\nZa zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní\nktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež\nnapr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nÚstavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností vychádzal tiež zo svojho\nustáleného právneho názoru, podľa ktorého obsah základného práva na súdnu ochranu\n\n10\n\nzaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy tvorí predovšetkým ústavou garantovaná možnosť\nkaždého na reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci\nkonať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom\nkonaní. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti\nvšeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či\nprávneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,\nnadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07,\nIII. ÚS 26/08). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým\nprislúcha interpretácia zákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou\nalebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.\nPosúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného\nsúdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,\nboli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel\na význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).\nÚstavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,\nktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému\nuplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní\nskutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,\nIII. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je pritom vždy posudzované\nso zreteľom na konkrétny prípad (obdobne pozri aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské\npráva, napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).\nVo všeobecnosti ústavný súd poukazuje ďalej na špecifiká, ktorými sa riadi súdny\nprieskum uskutočňovaný podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku\n(platného a účinného v čase rozhodovania najvyššieho súdu), v zmysle ktorých je úlohou\n\n11\n\n(správneho) všeobecného súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu\nsprávneho orgánu posúdiť, či si pre vydanie rozhodnutia príslušný správny orgán zadovážil\ndostatok skutkových podkladov, zistil vo veci skutočný stav a či konal v súčinnosti\ns účastníkom konania, a ďalej to, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými\nprávnymi predpismi. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnuté rozhodnutia\nnajvyššieho súdu boli vydané s prihliadnutím na citované osobitosti správneho súdnictva\na či sú zároveň ústavne udržateľné s prihliadnutím na už citovanú judikatúru ústavného súdu\na Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa základného práva na súdnu ochranu\na práva na spravodlivé súdne konanie.\nSťažovatelia v prvom rade namietajú postup správnych orgánov konajúcich v ich\nveciach pri rozhodovaní o uplatniteľnosti slovenskej legislatívy a argumentujú, že\nvzhľadom na čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia uplatniteľné právne predpisy určí\ninštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia.\nKeďže sťažovatelia mali bydlisko v Poľsku, na určenie uplatniteľnej legislatívy bola podľa\nich názoru príslušná poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia „Zaklad Ubezpieczeń\nSpolecznych“, ktorá určila, že uplatniteľnou legislatívou je slovenská legislatíva. K tomuto\nsťažovatelia dopĺňajú, že „keďže Sociálna poisťovňa namietala toto určenie, a došlo z tohto\ndôvodu k zmene zo strany ZUS v určení, ktoré však nie je právoplatné, nakoľko Sťažovateľ\nvyužil prostriedky obrany v Poľsku v zmysle poľských právnych predpisov“. Na tomto\nzáklade sťažovatelia tvrdia, že správne orgány Slovenskej republiky konali v rozpore\ns právnymi predpismi, ak v ich veciach rozhodli, že im v Slovenskej republike nevzniklo\npoistenie.\nVo vzťahu k tejto námietke ústavný súd zdôrazňuje, že predmetom súdneho\nprieskumu v správnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti OSP sú individuálne\nsprávne akty vydané správnymi orgánmi, ktorými sa zakladajú, menia alebo rušia\nsubjektívne práva fyzických alebo právnických osôb. V posudzovaných veciach\nsťažovateľov správne orgány rozhodli o tom, že sťažovateľom nevzniklo verejnoprávne\npoistenie v Slovenskej republike, pričom však boli aj naďalej súčasťou verejnoprávneho\npoistenia v Poľskej republike. Z uvedeného dôvodu je sporné, či vôbec došlo ku kráteniu\n\n12\n\nsubjektívnych práv sťažovateľov, ktoré je nevyhnutným materiálnym predpokladom\núspechu v konaní o správnej žalobe, keďže im boli zachované v zásade všetky ich práva v\nrámci sociálneho zabezpečenia, ktoré požívajú v Poľskej republike, a to aj v rozsahu, ktorý\npokrýva pracovné činnosti vykonávané na území Slovenskej republiky (pozri čl. 13 ods. 5\nzákladného nariadenia).\nPodľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia je určenie uplatniteľných právnych\npredpisov predbežné, pričom podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia v prípade\nexistencie neistoty pri určení uplatniteľných právnych predpisov určia sa právne predpisy\nuplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného\nnariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia.\nZ rozhodnutí Sociálnej poisťovne z 22. januára 2014 vyplýva, že v súvislosti\ns posúdením uplatniteľnej legislatívy na účely správneho vykonania základného nariadenia\na vykonávacieho nariadenia bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeń\nSpolecznych (ďalej len „ZUS“) ako inštitúcia v členskom štáte, v ktorom majú sťažovatelia\nmiesto bydliska, oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností, pričom\npobočka Sociálnej poisťovne bola povinná rozhodujúce skutočnosti preukázať.\nV posudzovaných veciach mal najvyšší súd z obsahu administratívnych spisov\nza preukázané, že pobočka Sociálnej poisťovne v súlade s čl. 76 ods. 4 základného\nnariadenia informovala na základe požiadavky ZUS poľskú inštitúciu listom č. 369682/2013BA z 25. júla 2013, že v prípade zamestnávateľov, medzi ktorými bol uvedený aj\nzamestnávateľ sťažovateľov, ide o firmy, ktorých zamestnanci reálne nevykonávajú činnosť\nna\n\núzemí\n\nSlovenskej\n\nrepubliky,\n\npričom\n\nZUS\n\noznámené\n\nskutočnosti\n\nlistom\n\nč. 992900/502/32/2013 z 10. októbra 2013 akceptovala.\nZ uvedených dôvodov ústavný súd zastáva názor, že záver najvyššieho súdu o tom,\nže pobočka Sociálnej poisťovne postupovala vo veciach sťažovateľov v úzkej súčinnosti\nso ZUS, a teda aj v súlade s čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, je ústavne\nakceptovateľný a nevykazuje znaky procesného excesu. Ústavný súd preto nemá dôvod\n\n13\n\ndo napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu svojím rozhodnutím zasahovať, pretože podľa\njeho názoru medzi ich obsahom a obsahom základných práv garantovaných čl. 46 ods. 1 a 2\nústavy a obsahom práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,\nna základe ktorej by v súvislosti s prvou námietkou po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie\nkonanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.\nK námietke sťažovateľov, podľa ktorej správne orgány nesprávne vyhodnotili\nzáznam ako dôkaz, ústavný súd uvádza, že záznam bol len jedným z dôkazov, na základe\nktorých príslušné správne orgány rozhodli a s ktorých postupom a rozhodnutím sa\nvšeobecné súdy stotožnili. Na základe obsahu administratívnych spisov totiž najvyšší súd\npovažoval za preukázané, že pobočka Sociálnej poisťovne na základe kontrolných zistení\nvyhodnotila, že zamestnávateľ sťažovateľov nespĺňal kritériá ustanovené na určenie\nregistrovaného sídla alebo miesta podnikania, keď v označenom sídle obchodná spoločnosť\nnemala samostatnú kanceláriu a v čase kontroly sa v sídle spoločnosti nenachádzal žiadny\nzamestnanec ani konateľ obchodnej spoločnosti. Kontrolami, ktoré pobočka Sociálnej\npoisťovne vykonala, nemala zároveň za preukázaný reálny výkon činnosti sťažovateľov ako\nzamestnancov, a to z dôvodu nepredloženia dokladov preukazujúcich skutočný výkon práce\nzamestnanca na určenom mieste, resp. v určenom dni (vyúčtovanie cestovných nákladov,\ncestovné príkazy a pod.), pričom predložené doklady ako záznam Inšpektorátu práce Žilina\no inšpekcii práce z 15. marca 2013 a zápočtový list nepreukazovali čas a miesto reálneho\nvykonania prác.\nNajvyšší súd v odôvodnení svojich rozhodnutí jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo\nnemal za preukázané, že k reálnemu výkonu činnosti sťažovateľov ako zamestnancov došlo,\npričom zároveň označil dôkazy, ktoré považoval za relevantné, a zvýraznil, aké závery\npri aplikácii konkrétnych právnych predpisov z nich vyvodil. Úlohou ústavného súdu nie je\nvo veci sťažovateľov opätovne vyhodnocovať dôkazy, prípadne prehodnocovať skutkový\nstav, ako to požadujú sťažovatelia vo svojich sťažnostiach. Z uvedených dôvodov je\nnámietka sťažovateľov založená na tvrdení o nezákonnom „vyhodnotení záznamu“ ako\ndôkazu podľa názoru ústavného súdu nedôvodná.\n\n14\n\nAni námietku neúmerného zaťaženia sťažovateľov dôkaznou povinnosťou zo strany\nvšeobecných súdov nepovažuje ústavný súd za dôvodnú. Najvyšší súd vo veciach\nsťažovateľov v tejto súvislosti zdôraznil, že samotné vykonávacie nariadenie v čl. 16 ods. 1\na 6 ustanovuje osobe vykonávajúcej činnosť vo viacerých členských štátoch povinnosť\nposkytnúť príslušnej inštitúcii sociálneho zabezpečenia informácie, teda samotná právna\núprava ustanovuje takejto osobe dôkaznú povinnosť svoju činnosť aj preukázať. Keďže\nv zmysle čl. 13 ods. 3 základného nariadenia bolo základnou otázkou to, či sťažovatelia\nna území Slovenskej republiky požívajú status zamestnanca, bolo ich povinnosťou\npredložiť, resp. navrhnúť dôkazy, ktoré by nespochybniteľným spôsobom preukazovali, že\nna území Slovenska skutočne vykonávali prácu dojednanú v pracovných zmluvách\nuzavretých so svojím zamestnávateľom. Pokiaľ preto najvyšší súd napadnutými\nrozhodnutiami „odobril“ postup správnych orgánov (pobočky Sociálnej poisťovne\na Sociálnej poisťovne) v súvislosti s dôkaznou povinnosťou sťažovateľov, konal tak\nv súlade s procesno-právnymi predpismi uplatňovanými vo veciach sťažovateľov.\nVzhľadom na uvedené je aj táto námietka sťažovateľov nedôvodná.\nOstatná námietka sťažovateľov je založená na ich tvrdení, že najvyšší súd ako súd\nodvolací odmietol aplikovať v ich veciach základné nariadenie a vykonávacie nariadenie.\nNajvyšší súd sa zaoberal aj touto otázkou a v odôvodnení napadnutého rozsudku\na napadnutého rozsudku z 26. januára 2017 k tomu uviedol, že pre aplikáciu príslušných\nustanovení základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia musí byť splnený základný\npredpoklad, a síce reálny výkon činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky,\npričom:\n\n„...\n\nformálne\n\nuzatvorenie\n\npracovnej\n\nzmluvy\n\nmedzi\n\nzamestnancom\n\na zamestnávateľom ešte nezakladá žalobcovi právo na aplikáciu článku 13 ods. 3\nzákladného nariadenie, pretože uzatvorením pracovnej zmluvy pracovník nenadobúda\nautomaticky status zamestnanca. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ za\nzamestnanca je potrebné považovať každého, kto vykonáva skutočne konkrétne činnosti,\nteda ten kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť. Napokon aj z článku 13 ods. 3\nzákladného nariadenia vyplýva, že výkon práce musí byť reálny.“\n\n15\n\nKeďže reálny (skutočný) súbeh dvoch činností (zamestnanie a samostatná zárobková\nčinnosť) v odlišných členských štátoch nebol vo veciach sťažovateľov preukázaný, nemohli\nbyť zároveň splnené ani zákonné predpoklady na aplikáciu základného nariadenia (čl. 13\nods. 3) a v tejto súvislosti ani vykonávacieho nariadenia. Z citovanej časti napadnutých\nrozhodnutí najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd neodmietol príslušné ustanovenia\nzákladného nariadenia a vykonávacieho nariadenia aplikovať bezdôvodne, ale pri ich\nvýklade dospel k záveru, že v prípade sťažovateľov nebola naplnená hypotéza príslušných\nustanovení (právnych noriem), a teda neboli splnené podmienky na ich aplikáciu. Ústavný\nsúd tak dospel k záveru, že ani táto argumentácia sťažovateľov nie je spôsobilá indikovať,\nže došlo k porušeniu práv sťažovateľov garantovaných čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1\ndohovoru.\nNa základe dosiaľ uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že z odôvodnenia\nnapadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu jednoznačne vyplýva, že najvyšší súd sa vecou\nsťažovateľov riadne zaoberal, že príslušné právne normy interpretoval a aplikoval ústavne\nkonformným spôsobom, rozviedol, akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil, a svoje\nrozhodnutie tiež zrozumiteľne a preskúmateľným spôsobom odôvodnil. Ústavný súd tak\nz týchto dôvodov dospel k záveru, že najvyšší súd napadnutými rozhodnutiami nemohol\nporušiť základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a ani\nich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nNad rámec uvedeného ústavný súd považuje za vhodné uviesť, že nie je\npri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby oprávnený brať na zreteľ postup súdov,\nresp. správnych orgánov v podobných veciach iných fyzických osôb, keďže sa obmedzuje\nlen na preskúmanie ústavnej akceptovateľnosti právnych účinkov rozhodnutia na právnu\nsituáciu fyzickej osoby oprávnenej na podanie sťažnosti, teda tej, o ktorej základné práva\nv konaní pred ústavným súdom ide. Zároveň ústavný súd nie je ani oprávnený zjednocovať\npostup alebo rozhodovaciu činnosť správnych alebo súdnych orgánov v obdobných veciach,\nkeďže túto úlohu zákonodarca zveril najvyššiemu súdu, ale vždy posudzuje jednotlivé\nprávne veci s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu.\n\n16\n\nVzhľadom na to záver o tom, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\na napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 26. januára 2017 nemohlo dôjsť k porušeniu\nzákladného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ani práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sťažnosti\nsťažovateľov pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto\nčasti odmietol ako zjavne neopodstatnené.\nII.4 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 40\nnapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\nz 26. januára 2017\nV súlade s čl. 40 ústavy každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného\npoistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke\npomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.\nV súlade s čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné\nzabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.\nZ obsahu sťažností možno vyvodiť, že sťažovatelia porušenie základných práv podľa\nčl. 39 ods. 1 a čl. 40 ústavy namietajú v priamej príčinnej súvislosti s namietaným\nporušením práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom\nna skutočnosť, že ústavný súd nezistil porušenie základných práv zaručených čl. 46 ods. 1\na 2 ústavy ani práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho\nsúdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 26. januára 2017, nemohlo dôjsť ani\nk porušeniu základných práv sťažovateľov zaručených čl. 39 ods. 1 a čl. 40 ústavy.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto časť sťažností odmietol ako zjavne\nneopodstatnenú v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nII.5 K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy\nnapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\nz 26. januára 2017\n\n17\n\nV zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nPodľa čl. 7 ods. 2 ústavy môže Slovenská republika medzinárodnou zmluvou, ktorá\nbola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej\nzmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu.\nPrávne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred\nzákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú\nimplementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.\nV súlade s čl. 52 ods. 2 ústavy cudzinci požívajú v Slovenskej republike základné\nľudské práva a slobody zaručené touto ústavou, ak nie sú výslovne priznané iba občanom.\nÚstavný súd v súvislosti s touto časťou sťažností zdôrazňuje, že čl. 2 ods. 2, čl. 7\nods. 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy majú charakter ústavných princípov, resp. všeobecných\ninterpretačných pravidiel, ktoré sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať\npri výklade a uplatňovaní ústavy, a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania\nústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy\n(m. m. IV. ÚS 119/07). Keďže predmetom tohto konania je rozhodovanie o porušení\nzákladných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich\nz kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno v tomto konaní uvažovať o porušení čl. 2\nods. 2, čl. 7 ods. 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy len v spojení s porušením konkrétneho základného\npráva alebo slobody. Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru\no porušení žiadneho so sťažovateľom označených základných práv garantovaných ústavou,\nresp. práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohol dospieť ani k záveru o porušení\nčl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy, a preto sťažnosti sťažovateľov aj v tejto časti\nodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.\nKeďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo bez právneho dôvodu, aby sa\nústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnostiach.\n\n18\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 6. júla 2017\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "poistenie, poistné", "sociálna poisťovňa"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 26/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 26/08 z 23. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-23", "citacie_n": 494, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2"}, {"guid": "ussr:5aeea194-a26d-42ef-938c-36997069d958", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 119/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 119/07 z 20. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-20", "citacie_n": 259, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5aeea194-a26d-42ef-938c-36997069d958"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 71/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/07 z 26. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-26", "citacie_n": 498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "524326e6-881c-4481-9771-d049369e25b2:a0707687-b1e7-45fe-9bba-f732ecca3253", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2015:5014200385.2", "spisova_znacka": "20Scud/21/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 20Scud/21/2014 z 8. 6. 2015", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2015-06-08", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5014200385.2"}, {"guid": "6b9c9c8e-d7c5-49b2-a2ea-866e6b35dd5e:334330c4-df91-465a-9d1f-8751c1864778", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2015:5014200340.2", "spisova_znacka": "20Scud/10/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 20Scud/10/2014 z 1. 6. 2015", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2015-06-01", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5014200340.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:afb7cda4-fbc4-495e-b700-2f5715ccc0a2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.502.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 502/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 502/2017 z 9. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-09", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.502.2017.1"}]}