{"guid": "ussr:ba24c20c-571c-4a17-9a44-1751b62c0d87", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.443.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 443/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 443/2017 z 6. 7. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 6. júla 2017, sp. zn. II. ÚS 443/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.443.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2017-07-06", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3.odsek-1", "nazov": "čl. 3 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3.odsek-2", "nazov": "čl. 3 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "nazov": "čl. 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "nazov": "čl. 8 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-12.odsek-1", "nazov": "čl. 12 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-12.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-12.odsek-2", "nazov": "čl. 12 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-12.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 2", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 1", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 2", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 2", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 1", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 2", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-3", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-2", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-12", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ba24c20c-571c-4a17-9a44-1751b62c0d87", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.443.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.443.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.443.2017.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 443/2017-42\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júla 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa\nspravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť\n, a\n, zastúpenej matkou\n\n,\n\nzastúpených advokátom JUDr. Andrejom Garom, Štefánikova 14, Bratislava, vo veci\nnamietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky v spojení s porušením čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa\npostupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 3 P 187/2016 a jeho\nuznesením z 24. januára 2017 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom\npod sp. zn. 11 CoP 203/2017 a jeho uznesením z 31. mája 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\n,a\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2017\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľka“ alebo „matka maloletej“), a\n(ďalej len „maloletá“, spolu ďalej len „sťažovateľky“), vo veci\nnamietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením čl. 2 ods. 2 ústavy,\npráv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach\ndieťaťa postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom\npod sp. zn. 3 P 187/2016 (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a jeho uznesením\nz 24. januára 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), ako aj postupom\nKrajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.\n11 CoP 203/2017 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho uznesením\nz 31. mája 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že\n\n– štátny občan Českej republiky,\n\ntrvale bytom\n\n, a bytom\n(ďalej len „navrhovateľ“ alebo „otec maloletej“), podal okresnému súdu\n\n5. októbra 2016 návrh na nariadenie návratu maloletej do krajiny obvyklého pobytu,\nt. j. do Fínska.\nO návrhu rozhodol okresný súd napadnutým uznesením č. k. 3 P 187/2016-456\nz 24. januára 2017 tak, že nariadil návrat maloletej do krajiny obvyklého pobytu do Fínskej\nrepubliky. Okresný súd tiež nariadil matke maloletej, aby maloletú navrátila na územie\nFínskej republiky do 15 dní od právoplatnosti uznesenia. V prípade ak matka maloletej\nmaloletú na územie Fínskej republiky nenavráti, je otec maloletej oprávnený po uplynutí\nstanovenej lehoty maloletú prevziať na účely jej navrátenia do krajiny obvyklého pobytu\nmaloletej, t. j. na územie Fínskej republiky.\nProti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol\nkrajský súd napadnutým uznesením č. k. 11 CoP 203/2017-540 z 31. mája 2017 tak,\nže uznesenie okresného súdu potvrdil.\n\n2\n\nSťažovateľky v prvom rade namietajú, že okresný súd sa dostatočne nezaoberal\notázkou obvyklého pobytu maloletej, pričom mal dospieť k záveru, že listinné dôkazy\npredložené sťažovateľkou neobstoja, keďže sú irelevantné pre konanie vo veci samej. Podľa\nsťažovateliek je odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu nepreskúmateľné.\nV tejto súvislosti poukazujú sťažovateľky na judikatúru Európskeho súdneho dvora –\nrozsudok vo veci Barbara Mercredi proti Richardovi Chaffeovi, C-497/10 PPU\nz 22. 12. 2010, podľa ktorého sa má pojem obvyklý pobyt v zmysle čl. 8 a čl. 10 nariadenia\nRady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone\nrozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa\nzrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie č. 2201/2003“), vykladať tak, že\n„tento pobyt zodpovedá miestu, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do\nsociálneho a rodinného prostredia“. Podľa sťažovateliek určenie zmyslu a rozsahu tohto\npojmu „sa musí vykonať s ohľadom na kontext ustanovení a cieľ nariadenia... tak, aby\nzodpovedali najlepšiemu záujmu dieťaťa, a najmä kritériu blízkosti“.\nV tejto súvislosti sťažovateľky ďalej uvádzajú:\n„Vzhľadom na zaužívanú súdnu prax je potrebné brať do úvahy trvanie,\npravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky\npredškolskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré maloletá\nudržiavala a udržiava (poukazujeme na vek, rozumové a iné možnosti vytvárania\nsi sociálnych väzieb), je zrejmé a nespochybniteľné, že maloletá si vytvorila rodinné\na sociálne väzby na území Slovenskej republiky. Mal.\n\nod septembra 2015 navštevuje\n\nna území SR predškolské zariadenie na ulici\nnajlepšiu kamarátku\n\n, maloletá má na SR\n\nrovnako ako aj kamarátky\n\n. Ďalej maloletá spolu so sťažovateľkou býva v byte na\n\n,\n\nktorý sťažovateľka vlastní po dobu vyše 10-tich rokov a maloletá ho nazýva svojím\ndomovom. Maloletá má na území SR taktiež vytvorené hlboké citové väzby so starou mamou\nzo sťažovateľkinej strany, ďalej s prastarým otcom\nako aj s bratrancom\nmaloletej\n\ntetou\n\na sesternicou\n\na jeho synom\n\nrovnako\n\nz druhého kolena, s krstnou mamou\n\na tetou\n\ns ujom\n\n3\n\na ich deťmi\n\n,\n\n. Na druhej strane maloletá nevidela otcovu rodinu od júla\n2014 a otcovu súčasnú partnerku od decembra 2015, pričom iný kontakt k rodinnými\npríslušníkmi otca nemá a to ani na území Fínskej republiky. Okrem iného maloletá od roku\n2016 navštevuje baletnú školu\n\n, baletné štúdio\n\ndetský\n\nturistický klub pre deti. Maloletá chodieva so sťažovateľkou do Bábkového divadla,\nna detské predstavenia Slovenského národného divadla a na predstavenia v Bibiáne.\nTaktiež, od septembra 2017 je maloletá zapísaná v\n\nodbor literárno-\n\ndramatický, hudobný - klavír a tanečný odbor, pričom na území Fínskej republiky maloletá\nnemala prístup ku obdobným kultúrnym podujatiam, sťažovateľka s maloletou\nnenavštevovala koncerty, predstavenia či iné podujatia a zo strany otca záujem o obdobné\nkultúrne podujatia absentoval. V súčasnosti je celkom zrejmé, že nakoľko by bola\nsťažovateľka v prípade jej odchodu na územie Fínska nezamestnaná a bez akéhokoľvek\npríjmu finančných prostriedkov, bola by nútená maloletú\n\no takýto všestranný\n\nprogram ochudobniť. Návrat do Fínska spôsobí maloletej neporovnateľne väčšiu ujmu, ako\njej premiestnenie na Slovensko.“\nSťažovateľky poukazujú na dôvodovú správu k Dohovoru o občianskoprávnych\naspektoch medzinárodných únosov detí z 25. októbra 1980 [oznámenie Ministerstva\nzahraničných vecí Slovenskej republiky č. 119/2001 Z. z. (ďalej len „Haagsky dohovor“)],\npodľa ktorej „časový faktor je rozhodujúci a upozorňuje na psychologické problémy, ktoré\nmôže spôsobiť návrat detí v prípade, ak je nariadený po dlhej dobe, najmä ak sa deti zžili\ns novým prostredím...“.\nSťažovateľky zároveň poukazujú na negatívne skúsenosti, ktoré mali nadobudnúť\nvo Fínsku, napr. odsadanie ľudí vo vlaku či autobuse po tom, ako prehovorili po slovensky.\nAk by sa maloletá mala vrátiť do Fínska, „musela by sa opätovne adaptovať na nové\nprostredie, nachádzala by sa v krajine, kde nemá dnes žiadnych rodinných príslušníkov\n/okrem osoby otca/ a ani žiadnych kamarátov, takáto situácia by znamenala ďalšiu,\npodstatnú zmenu výchovného prostredia, pretrhnutie rodinných, sociálnych a výchovných\nväzieb, čo by malo negatívny vplyv na ďalší vývoj...“.\n\n4\n\nSťažovateľky ďalej namietajú, že otázka obvyklého pobytu maloletej bola už riešená\nako predbežná otázka v konaní o rozvod manželstva navrhovateľa a sťažovateľky vedenom\nokresným súdom pod sp. zn. 3 P 128/2015, a to rovnakou zákonnou sudkyňou. Z uvedeného\ndôvodu sťažovateľky podali v napadnutom konaní námietku zaujatosti voči uvedenej\nsudkyni okresného súdu. Skutočnosť, že predmetná sudkyňa opakovane rozhodovala\no tej istej otázke medzi tými istými účastníkmi, predstavuje podľa sťažovateliek „celkom\nzrejmý prípad objektívnej zaujatosti...\nV rámci konania o návrat maloletého dieťaťa do cudziny mala teda zákonná sudkyňa\nvopred vysporiadanú otázku určenia obvyklého pobytu maloletého dieťaťa, a to i napriek\ntomu, že v tomto konaní bola daná vec ešte len v štádiu dokazovania. Jednalo sa o identické\nprávne skutočnosti, identický skutkový dej, identické dokazovania a identických účastníkov\nkonania. Súd v tomto smere nijako nevykonával dokazovanie, právny názor si prebral\nz iného konania. V danom prípade je teda nepochybné, že išlo o zásadnú pochybnosť\núčastníka konania o nezaujatosti sudkyne...“.\nSťažovateľky zároveň zdôrazňujú, že centrum záujmov maloletej je na Slovensku\naj vzhľadom na to, že je tu zdravotne poistená, má tu ošetrujúceho lekára, stomatológa\na podrobila sa tu lekárskym zákrokom a špeciálnej zdravotnej starostlivosti.\nNásledne sťažovateľky namietajú, že súd prvej inštancie v dostatočnej miere\nneskúmal dôvody pre nenariadenie návratu maloletej do Fínska. Podľa sťažovateliek súd\nprvej inštancie neprihliadol na najlepší záujem maloletej, nedostatočne zistil skutkový stav\na neobjasnil dôvody, ktoré by mohli viesť k eliminácii návratu maloletej do Fínska –\npredovšetkým súd prvej inštancie zamietol návrh na vypracovanie znaleckého posudku\nznalcom z odboru detskej psychológie, ktorý by sa zaoberal vplyvom odlúčenia maloletej\nod sťažovateľky. Podľa sťažovateliek súd prvej inštancie nesprávne aplikoval čl. 13\nHaagskeho dohovoru a nerešpektoval čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa. S prihliadnutím na\n§ 38 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“)\nokresný súd alebo krajský súd mali podľa sťažovateliek nariadiť znalecké dokazovanie\nex offo. V tejto súvislosti poukazujú sťažovateľky na závery rozsudku Európskeho súdu pre\nľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) X proti Lotyšsku, z ktorého vyplýva záver, že\n\n5\n\n«„v konaniach o návrat musia postupovať v súlade s článkom 8 Dohovoru a zabezpečiť\nnáležité preskúmanie tvrdení vznesených účastníkmi konania o prípadnej existencii\n„vážneho nebezpečenstva“ pre dieťa podľa článku 13 ods. h) Haagskeho dohovoru, a to aj\nza potreby vykonania znaleckého dokazovania, ktoré môže vyvstať počas konania a ktoré\nmôže do istej mieru predĺžiť konanie, a to za účelom prijatia rozhodnutia zohľadňujúceho\nnajlepší záujem dieťaťa.“». Podľa sťažovateliek konajúce súdy nepostupovali správne, ak\nnenariadili znalecké dokazovanie s odôvodnením, že znalecký posudok sa mal viac týkať\nopatrovníckeho konania ako konania o návrat. Európsky súd pre ľudské práva poukazoval\nna to, že posudok smeroval k posúdeniu rizika vzniku psychickej traumy a viedol tak\nk zohľadneniu najlepšieho záujmu dieťaťa. Navyše je relevantné, že konanie o návrat je\nnesporové konanie, preto súd nie je viazaný návrhmi účastníkov konania a môže vykonať\ndôkaz, ktorý účastníci nenavrhli (§ 36 CMP).\nSťažovateľky tiež poukazujú na závery ústavného súdu v náleze sp. zn. I. ÚS 114/08,\npodľa ktorých súdy musia v konaní o návrat dieťaťa vychádzať zo spoľahlivo zisteného\nskutkového stavu a musia objasniť aj skutočnosti, ktoré by mohli eliminovať návrat dieťaťa.\nRovnako tak poukazujú na závery ESĽP v rozsudku vo veci B. proti Belgicku z 10. 7. 2012,\npodľa ktorých bolo relevantné, že dieťa v čase rozhodovania žilo v Belgicku už dva roky\na zžilo sa s prostredím.\nSťažovateľky tiež namietajú, že konajúce súdy nezisťovali názor maloletej vo veci\nnávratu do Fínska. V tejto súvislosti ďalej uvádzajú:\n«Za dôkaz psychického stavu považujeme 3 rôzne Správy z psychologických\nkonzultácií pani\n\ndoložené matkou do konania, a to konkrétne na\n\nSprávu z psychologickej konzultácii zo dňa 22. 11. 2016, na Správu z psychologickej\nkonzultácii zo dňa 29. 12. 2016 a na Správu z psychologickej konzultácii zo dňa\n20. 01. 2017. V závere všetkých predmetných správ dospela p.\nk názoru, že mal.\n\nnie je na odlúčenie od matky zrelá, pričom súčasne uviedla, že:\n\n„každým ďalším pokusom sa jej úzkosť len prehlbuje, čo spôsobuje zbytočné negatívne\nzmeny na jej emocionálnom vývine. Proces priblíženia a zapojenia otca do života\n\nje\n\nnutné, aby prebehol výhradne v súlade s jej emocionálnym zrením, s jej detskými\n\n6\n\npožiadavkami, v harmónii s jej tempom, a nie proti, ako sa to deje za posledné mesiace.\nNeodporúčam dieťa odlučovať od matky, a už vôbec nie na noc.“. I napriek vyššie\nuvedeným Správam a zaužívanej súdnej praxe sa súd prvej inštancie nesnažil nijakým\nspôsobom zistiť názor maloletého dieťaťa...»\nSťažovateľky poukazujú na závery ESĽP v rozsudku vo veci Neulinger a Shuruk\nproti Švajčiarsku zo 6. 7. 2010, podľa ktorých «„návrat dieťaťa nemá byť v prípadoch,\nkeď je Haagsky dohovor aplikovateľný, nariadený automaticky alebo mechanicky a najlepší\nzáujem dieťaťa musí byť posudzovaný v každom jednotlivom prípade a závisí od škály\nindividuálnych okolností, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie\nrodičov, okolia a skúseností. Z procesného hľadiska má národný orgán konať na základe\núplného preskúmania celkovej rodinnej situácie a faktorov materiálnej, emocionálnej,\nzdravotnej, psychologickej a pod. povahy.“... V okolnostiach danej veci preto je možné\nnevykonanie dôkazu výsluchom maloletého dieťaťa ako účastníka konania prostredníctvom\npríslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí, ako aj nevykonanie znaleckého\ndokazovania hodnotiť ako postup, ktorým bola maloletému dieťaťu odňatá možnosť konať\npred súdom...».\nPostupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu zásady rovnosti\nzbraní, keď podľa sťažovateliek okresný súd „otcovi umožnil, aby v priebehu celého\nkonania dokladal súdu nové listinné dôkazy a uvádzal nové skutočnosti relevantné pre\nkonanie, pričom na druhej strane sťažovateľke, takéto právo odobral, a to výlučne\ns poukazom na zásadu koncentrácie konania. Takýmto postupom súdu došlo k celkom\nzrejmému nepomeru účastníkov konania a ich nerovnoprávneho postaveniu, resp. porušeniu\nzákladného princípu rovnosti zbraní, nakoľko matka mala možnosť v konaní predkladať\nlistinné dôkazy len v priebehu 7-dňovej lehoty, pričom otec tak mohol konať a listinné\ndôkazy predkladať v priebehu celého konania, a to bez akéhokoľvek obmedzenia.“.\nSťažovateľky poukazujú na dôkazy, ktoré navrhovali vykonať – výsluch\nšpecifikovaných svedkov, pričom krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia\nlen všeobecne uviedol, že nie je povinnosťou súdu vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Podľa\n\n7\n\nsťažovateliek ak súd „považuje sťažovateľkou tvrdené skutočnosti za nepreukázané, nie je\nnám zrejmé, z akého dôvodu nevykoná ňou navrhnuté dôkazy, resp. na ich obsah vôbec\nneprihliadne, a i naďalej striktne zastáva názor, že listinné dôkazy sťažovateľkou navrhnuté\nsú pre konanie nadbytočné.\n... Súd sa v odôvodnení uznesenia nevysporiadal s nepripustením listinných dôkazov\nnavrhovaných PZ matky, nijakým spôsobom neuviedol dôvod, na podklade ktorého\npovažoval vykonanie ďalšieho dokazovania za nadbytočné.“.\nSťažovateľky tiež argumentujú tým, že podľa Haagskeho dohovoru musia súdy\nvychádzať zo starostlivo zisteného skutkového stavu, to teda znamená, že „dôvody, ktoré by\nmohli eliminovať návrat dieťaťa do miesta bydliska v inom členskom štáte, musia byť\nzistené a objasnené natoľko dostatočne, aby posúdenie (ne)navrátenia maloletého dieťaťa\nnevychádzalo iba z vyjadrení a dôkazov produkovaných jedným účastníkom súdneho\nkonania (v konkrétnom prípade otca maloletého dieťaťa), ale aby aj druhej strane\n(maloletému dieťaťu a jeho sťažovateľke) poskytol súdnu ochranu spočívajúcu vo vytvorení\npodmienok na uplatnenie základných práv a slobôd.“.\nPodľa sťažovateliek konajúce súdy mohli aplikovať čl. 20 Haagskeho dohovoru\na odmietnuť návrat maloletej s prihliadnutím na jej najlepší záujem.\nVo veci Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku ESĽP vytkol konajúcim súdom,\nže neprihliadli na závery znaleckých posudkov, ktoré poukazovali na to, že odlúčenie\nod matky mohlo mať pre dieťa priamy negatívny dopad. Okrem toho súdy mali preskúmať\npodmienky v domácnosti, v ktorej malo dieťa žiť po návrate. Okrem toho podľa ESĽP\n„drastické odlúčenie dieťaťa od matky v podobe nariadenia návratu dieťaťa do\nlingvistického, kultúrne odlišného prostredia by v žiadnom prípade nemohlo byť\nkompenzované návštevou ruských tried, plavárne a škôlky. Ani psychologická podpora,\nktorú chcel otec zabezpečiť, by nebola dostatočnou alternatívou, pokiaľ ide o prerušenie\nstykov medzi dieťaťom a matkou. Okrem toho Súd uviedol, že talianske súdy sa ani\nnezaoberali alternatívnym riešením zabezpečenia styku s otcom.“.\n\n8\n\nSťažovateľky tiež poukazujú na ďalšie závery vyplývajúce z rozsudku vo veci\nB. proti Belgicku, kde ESĽP uviedol, že konajúci súd nepožiadal o ďalšie znalecké\nposudky, ktoré by overili význam rizík pre dieťa v prípade jeho návratu. Európsky súd pre\nľudské práva tiež poukázal na to, že „v dobe rozhodnutia súdu bolo dieťa v Belgicku už dva\nroky, hovorilo po holandsky a bolo plne integrované do svojho okolia a školského\nprostredia. Toto začlenenie odvolací súd nevzal do úvahy z dôvodu, že žiadosť o návrat bola\npodaná v dobe, keď maloleté dieťa strávilo v Belgicku menej ako rok. Súd zvážil, že časový\nprvok bol rozhodujúci pre hodnotenie konkrétnych dôsledkov návratu...“.\nSťažovateľky ďalej uvádzajú:\n„Odhliadnuc od vyššie uvedeného poukazujeme aj na skutočnosť, že otec:\npodal na území Fínska na sťažovateľku v I. rade trestné oznámenie vo veci\nrodičovského únosu, v čoho dôsledku by bola sťažovateľka s najväčšou pravdepodobnosťou\npo návrate vystavená hrozbe trestného stíhania na území Fínska. Sťažovateľka bola taktiež\nv roku 2014 a v roku 2015 proti svojej hospitalizovaná na psychiatrickej liečebni vo Fínsku,\na to za súčinnosti fínskych psychiatrov v spolupráci s fínskou sociálkou. Sťažovateľka bola\nzo strany fínskej sociálky nútená podpisovať rozličné dokumenty, s ktorých obsahom\nstotožnená nebola, nesúhlasila s ním, avšak za predpokladu, že by ich nebola podpísala,\nnedostala by sa k maloletej dcére. Listinné dôkazy preukazujúce hospitalizáciu sťažovateľky\ntvoria súčasť spisového materiálu. Sťažovateľa má v súčasnosti značnú, resp. celkom\nzrejmú obavu, že by jej v prípade návratu do Fínska sociálne úrady maloletú odobrali,\nnakoľko nerešpektovala ich jednostranne nastavenú dohodu, rovnako ako aj má obavy, že\nbude hospitalizovaná zo strany fínskych zdravotníkov, tak ako tomu bolo aj v priebehu\njej posledného pobytu vo Fínsku, prípadne, že celá situácia vyústi až do vzatia sťažovateľky\ndo väzby fínskymi príslušníkmi policajného zboru.\nPZ sťažovateľky v konaní pred súdom prvej inštancie dokonca spochybnil aj\nposudok, resp. voľnú formu posudku zo dňa 21. 10. 2016 p.\n\n− odbornej\n\nlekárky, ktorý do súdneho spisu založil otec. PZ sťažovateľky na pojednávaní zo dňa 24. 01.\n2017 poukázal na skutočnosť, že diagnózy v ňom uvedené − konkrétne diagnóza F29 nie je\nakceptovaná v Európskej únii a diagnóza F30.2 je tak závažného charakteru, že v prípade,\nže by ňou sťažovateľka skutočne trpela, nebolo by možné sťažovateľku po troch týždňoch\n\n9\n\nprepustiť, a to bez akejkoľvek pokračujúcej medikamentóznej liečby. PZ sťažovateľky sa pri\nuvedených tvrdeniach spravoval odbornými názormi psychológov na území Slovenskej\nrepubliky, ktorých za týmto účelom vopred kontaktoval.\nSťažovateľka taktiež v dôsledku správania a prístupu otca:\n\n, bola\n\nnútená podať ústne do zápisnice dňa 18. 01. 2016 na Odbore kriminálnej polície Okresnom\nriaditeľstve Policajného zboru v Bratislave I na jeho osobu trestné oznámenie vo veci\ntýrania blízkej osoby a zverenej osoby v zmysle ust. § 208 ods. 1 písm. b) TZ, ktoré bolo dňa\n16. 11. 2016 v súlade s č. 17 ods. 2 a 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady\n2012/29/EU z 25. októbra 2012 odovzdané do Fínska na ďalšie konanie, nakoľko Slovenská\nrepubliky nemá jurisdikciu na konanie vo veci samej.“\nNa tomto základe sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„Právo sťažovateliek na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky... na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru\no právach dieťaťa... na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky... na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3\nods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa... vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa\nčl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky... na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru... na to, aby štátne orgány konali iba na základe ústavy, v jej medziach\na v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa článku 2 odsek 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky... na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru...\npostupom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. 01. 2017, sp. zn.: 3 P/187/2016-456\na postupom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. 05. 2017 sp. zn.: 11 CoP/203/2017-540\nporušené bolo.\nPrávo sťažovateliek na právo dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočutý\nv súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Okresného\nsúdu Bratislava I zo dňa 24. 01. 2017, sp. zn.: 3 P/187/2016-456 a uznesením Krajského\nsúdu v Bratislave zo dňa 31. 05. 2017 sp. zn.: 11 CoP/203/2017-540 porušené bolo.\nUznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. 01. 2017, sp. zn.: 3 P/187/2016456 v spojení s Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. 05. 2017 sp. zn.:\n11 CoP/203/2017-540, sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.\n\n10\n\nOkresnému súdu Bratislava I. sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.\n3 P/187/2016 konal bez zbytočných prieťahov.\nKrajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľke v I. a II. rade trovy konania\na trovy právneho zastúpenia, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet\nprávneho zástupcu sťažovateľky...“\nSťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa § 52\nods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a odložil vykonateľnosť napadnutého\nuznesenia okresného súdu z 24. januára 2017 a napadnutého uznesenia krajského súdu\nz 31. mája 2017 do rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej. Návrh na rozhodnutie\no dočasnom opatrení sťažovateľky odôvodňujú takto:\n„Máme za to, že za predpokladu, že by nedošlo k odkladu vykonateľnosti uvedeného\nrozhodnutia maloletá by utrpela značnú duševnú ujmu, nakoľko si na prostredie a územie\nFínska nepamätá, nemá na území Fínska žiadne sociálne a citové väzby /okrem osoby otca/,\nžiadnych iných rodinných príslušníkov či kamarátov. Maloletá sa nedohovorí fínskym\njazykom a ten nikdy ani neovládala. U maloletého dieťaťa by sa vzhľadom na všetky vyššie\npopísané skutočnosti rovnako ako aj vzhľadom na šetrenia vykonané psychológmi objavila\nvýrazná úzkostná symptomatológia v dôsledku okolností, v ktorých by sa maloletá ocitla.\nMaloletá dnes nie je pripravená na separáciu od sťažovateľky, na separáciu od jej\nrodinných príslušníkov nachádzajúcich sa na území SR a na separáciu od kamarátskych\nväzieb, ktoré si úpenlivo vybudovala v priebehu jedného roka a pol nepretržitého pobytu na\núzemí SR rovnako ako aj v priebehu značného časového rozpätia, ktoré strávila na SR pred\npremiestnením. Odložením vykonateľnosti uvedeného rozhodnutia sa naopak zabráni vzniku\nďalšej ujmy, sťažovateľka nebude bezprostredne ohrozená hospitalizáciou na území Fínska,\nsťažovateľke nebude bezprostredne hroziť obmedzenie výkonu rodičovských práv\na povinností zo strany sociálnych pracovníkov Fínska, pričom maloletá i naďalej zotrvá\nv známom a rodinnom prostredí, ktoré dnes nazýva svojím domovom a to až do rozhodnutia\nÚstavného súdu vo veci samej... V prípade návratu maloletého dieťaťa na územie Fínskej\nrepubliky by už náprava bola len ťažko možná, nakoľko by sa s najväčšou\n\n11\n\npravdepodobnosťou naplnili obavy sťažovateľky z hrozby z oddelenia maloletej od matky\npo jej návrate do Fínska, opätovne poukazujeme na skutočnosť, že sťažovateľka má\ndôvodnú obavu podloženú konkrétnymi dôkazmi založenými v súdnom spise, že tí, ktorí\nspôsobili jej obe hospitalizácie vo Fínsku, budú v tomto konaní pokračovať v prípade jej\nnávratu do Fínska, v štáte, ktorého úradný jazyk sťažovateľka nepozná a už v minulosti sa\npred hospitalizovaním uskutočneným proti jej vôli neubránila. Sťažovateľa má značnú\nobavu, že bude odobratá sociálnymi úradmi, nakoľko nerešpektovala ich jednostranne\nnastavenú dohodu, má obavy, že bude hospitalizovaná zo strany fínskych zdravotníckych\npracovníkov, tak ako tomu bolo aj v priebehu jej posledného pobytu vo Fínsku, pripadne,\nže celá situácia vyústi až do vzatia sťažovateľky do väzby fínskymi príslušníkmi policajného\nzboru, v dôsledku trestného oznámenia podaného zo strany otca.\nTým, že porušovatelia nevzali do úvahy podstatné skutočnosti majúce zásadný vplyv\nna meritórne rozhodnutie a v dôsledku toho rozhodli vydaním napádaných rozhodnutí,\nsťažovateľka stratila dôveru v súdny systém Slovenskej republiky a trpí pocitom právnej\nneistoty a bezmocnosti, nakoľko sa nemôže domôcť ochrany svojich práv a záujmov.\nZároveň u sťažovateľky existuje dôvodná obava, že dôjde k oddeleniu maloletého dieťaťa\nod jeho rodiča − matky, čím je pocit právnej neistoty a bezmocnosti u sťažovateľky,\no to viac znásobený. ...\nPoukazujeme na to, že v tomto prípade ide o vec, ktorá je veľmi citlivo vnímaná\nsťažovateľkou, nakoľko sa týka jej práva na súkromný a rodinný život, práva rodiča byť\ns maloletým dieťaťom a konať s prihliadnutím na jeho eminentný záujem. Týmito obavami\nje daná závažnosť ujmy, ktorá jej napádanými rozhodnutiami bola spôsobená. Jedinou\nmožnou nápravou je ich /rušenie a vrátenie veci na nové konanie, v rámci ktorého\nby konajúce súdy prihliadli na vyššie popísané podstatné skutočnosti, ktoré v rozpore\nso svojimi povinnosťami doposiaľ nevzali do úvahy, čím sa dopustili nesprávneho postupu\na následného nesprávneho rozhodnutia.\nMáme za to, že len odklad vykonateľnosti uvádzaných rozhodnutí môže zabrániť\nprehlbovaniu už vzniknutej ujmy, a tiež vzniku ďalšej − nenapraviteľnej ujmy na právach\nsťažovateľky a maloletej\n\nktorá by mohla vzniknúť v prípade výkonu predmetných\n\nsúdnych rozhodnutí.“\n\n12\n\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských\n\npráv\n\na\n\nzákladných\n\nslobôd\n\nvyplývajúcich\n\nz\n\nmedzinárodnej\n\nzmluvy,\n\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom\nprerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy\nvo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú\nnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nII.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1,\nčl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s porušením čl. 2 ods. 2 ústavy, práv podľa\nčl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru\no právach dieťaťa postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením\nz 24. januára 2017\nŠpecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom,\nže k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity\nvyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou\nústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci\npredovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti\ninštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných\ndo úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.\n\n13\n\nK namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru\na Dohovoru o právach dieťaťa postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho\nuznesením z 24. januára 2017 ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený\nv čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,\nak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje,\nže nemá právomoc preskúmať napadnuté uznesenie okresného súdu a postup, ktorý\npredchádzal jeho vydaniu, pretože ho preskúmal krajský súd na základe odvolania\nsťažovateľky podľa § 59 CMP.\nNa tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti pre nedostatok právomoci\nna jej prerokovanie.\nII.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1,\nčl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s porušením čl. 2 ods. 2 ústavy, práv podľa\nčl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru\no právach dieťaťa postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením\nz 31. mája 2017\nÚstavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal tú časť sťažnosti, ktorou\nsťažovateľky namietajú porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48\nods. 2 ústavy v spojení s porušením čl. 2 ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8\ndohovoru a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa\npostupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 31. mája 2017,\nz hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.\nO zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu\nštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\n\n14\n\nneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej\nústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I.\nÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri\nuplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani\nprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže\nstať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými\nsa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by\nbolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,\nI. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nKrajský súd ako odvolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia z 31. mája 2017,\nktorým potvrdil uznesenie okresného súdu, poukázal na odvolaciu argumentáciu\nsťažovateliek, na vyjadrenie navrhovateľa a procesného opatrovníka maloletej a uviedol\ntieto právne závery:\n„7. Tým, že predmetom konania v danej veci je návrh otca o nariadenie návratu\nmaloletej do krajiny jej obvyklého pobytu, súd prvej inštancie správne postupoval v zmysle\nprávnych predpisov, záväzných pre Slovenskú republiku, vrátane Nariadenia Rady (ES)\nč. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach\na vo veciach rodičovských práv a povinností (ďalej len Nariadenie) a Dohovoru\nč. 119/2001 Z. z. o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosoch detí (ďalej len\nDohovor), ktoré v spojení čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky majú prednosť pred\n\n15\n\nvnútroštátnymi predpismi, čo znamená, že súdy sa nimi musia riadiť a rozhodovať v súlade\ns nimi. Cieľom Dohovoru je pritom zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene\npremiestnené do niektorého iného štátu alebo sú v ňom zadržiavané. Cieľ Dohovoru\nvyjadrený v čl. 1 je záväzný pre všetky štáty, ktoré k Dohovoru pristúpili, pričom postup\norgánov štátu. t. j. postup, ako zabezpečiť účel Dohovoru už Dohovor ponecháva\nna vnútroštátnu právnu úpravu jednotlivých zmluvných štátov. V právnom poriadku\nSlovenskej republiky ide o procesný kódex − Civilný mimosporový poriadok, ktorý\nvo svojom šiestom oddiely osobitne upravuje dokazovanie a podmienky konania o návrat\nmaloletého do cudziny pri jeho neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní.\n8. S poukazom na citované ustanovenia, prihliadajúc na obsah súdneho spisu\na z neho vyplývajúci skutočný stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie\nz hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie\nvo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi uvedenými\nv uznesení súdu prvej inštancie, v ktorom nariadil návrat maloletej\n\n,\n\n, do krajiny jej obvyklého pobytu do Fínskej republiky, a v ktorom\npodrobne zodpovedal na v konaní nastolené otázky relevantného charakteru, ktoré matka\nčiastočne zopakovala v podanom odvolaní; z uvedeného dôvodu, osvojac si dôvody\nrozhodnutia odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 387 ods. 2 C. s. p.\n9. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a v záujme dôsledného\nvyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd konštatuje, že v danej veci,\npredmetom ktorej je nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu,\nsúd prvej inštancie v tomto konaní v zmysle čl. 3 Dohovoru správne zameral svoje\ndokazovanie na zistenie ustálenia miesta obvyklého pobytu maloletého dieťaťa a existenciu\nopatrovníckeho práva, pričom so záverom ku ktorému dospel, sa plne stotožnil aj odvolací\nsúd. Odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie je toho názoru, že krajinou obvyklého\npobytu maloletej\n\nje Fínsko, do krajiny ktorej maloletú rodičia na základe\n\nspoločnej dohody a slobodného rozhodnutia presťahovali v októbri 2012, kde si rodičia,\nktorí sú doposiaľ aj manželmi, založili centrum svojho rodinného života, pracovali\na do bezpodielového spoluvlastníctva nadobudli neskôr nehnuteľnosť, v ktorej rodina žila.\nNa uvedenom nemení nič ani okolnosť, že rodičia sa v marci 2015 rozišli, keď matka\nzostala naďalej s maloletou žiť vo Fínsku, bývala v prenajatom byte, bola nezamestnaná a\n\n16\n\npoberala podporu v nezamestnanosti. Uvedený stav trval až do odchodu matky s maloletou\nna Slovensko dňa 09. 01. 2016. Skutočnosti, že matka opakovane s maloletou cestovala\nna Slovensko za účelom návštevy rodiny a známych, to, že obe mali trvalý pobyt\nna Slovensku, či to, že maloletá bola na Slovensku zdravotne vyšetrovaná, rovnako nemajú\nvplyv na vyvrátenie úvahy, že rodičmi založený obvyklý pobyt maloletej vo Fínsku, by mohol\nbyť na základe takýchto okolnosti zmenený. Bez právneho významu je v tomto smere\nodvolacia námietka matky o dôslednom nezaoberaní sa otázkou obvyklého pobytu maloletej\nsúdom prvej inštancie a nedostatočnom odôvodnení jeho písomného vyhotovenia\nrozhodnutia. Vychádzajúc z jeho obsahu je možné konštatovať, že ustálenie obvyklého\npobytu maloletej súdom prvej inštancie nie je založené len na tom, že matka maloletej ho\nv priebehu konania nedokázala spochybniť, ale i na skutkových zisteniach vyplývajúcich\nz riadne vykonaného dokazovania v súlade s ust. § 123 ods. 2. § 131 ods. 1 C. m. p.\nV danom posudzovanom prípade súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj nadobudnutie\na výkon opatrovníckeho práva oboma rodičmi (táto otázka napokon sporná v konaní\nnebola) a správne vyhodnotil, že maloletá je matkou od 28. 03. 2016 neoprávnene\nzadržiavaná na území Slovenskej republiky. Po ustálení obvyklého pobytu maloletého\ndieťaťa a konštatovaní, že otec bol nositeľom opatrovníckeho práva k maloletej, ktoré aj\nvykonával, správne súd prvej inštancie postupoval, keď vyhodnocoval podmienky pobytu\nmaloletej na území Slovenskej republiky od 09. 01. 2016 z pohľadu udelenia súhlasu otca\na jeho podmienok. V rámci výkonu opatrovníckych práv vysťahovanie maloletého dieťaťa\ndo inej krajiny treba považovať za podstatnú vec súvisiacu s výkonom opatrovníckych práv\nčo znamená, že súhlas na vysťahovanie maloletého dieťaťa na územie iného štátu musia dať\nobaja rodičia. So záverom súdu prvej inštancie, že otec súhlas matke k vysťahovaniu\nmaloletej z Fínska nedal aj to, že matka s takýmto súhlasom nedisponovala ani na základe\nrozhodnutia príslušného súdu, sa odvolací súd rovnako stotožnil. Z vykonaného\ndokazovania pred súdom prvej inštancie je možné dospieť k záveru, že otec pri splnení\nkonkrétnych podmienok, súhlasil s dočasným pobytom maloletej na území Slovenskej\nrepubliky na obdobie od odchodu matky dňa 09. 01. 2016 najdlhšie do 28. 03. 2016, t. j.\npo uplynutí doby, na ktorú dal otec súhlas matke s vycestovaním dieťaťa došlo\nk neoprávnenému\n\nzadržaniu\n\nmaloletej\n\nna\n\núzemí\n\nSlovenskej\n\nrepubliky.\n\nRovnako\n\nz vykonaného dokazovania nevyplýva, že by sa otec s pobytom maloletej na území\n\n17\n\nSlovenskej republiky zmieril, keď návratové konanie bolo iniciované už bezprostredne\npo odchode matky z Fínska a nedodržaní dohodnutých podmienok pre jej pobyt s maloletou\nna Slovensku, prostredníctvom fínskeho ústredného orgánu, ktorý dňa 26. 01. 2016 zaslal\ndožiadanému orgánu na Slovensku žiadosť o návrat maloletej. Pokiaľ matka dôvodí, že\nv danom prípade je potrebné prihliadať na dĺžku času, ktorú maloletá strávila na Slovensku\na jej adaptáciu a nadobudnuté rodinné a sociálne väzby na Slovensku a na rodinu matky,\nodvolací súd udáva, že v danom prípade nešlo o splnenie podmienok podľa čl. 12\nDohovoru, keďže plynutie času pri neoprávnenom zadržaní neznamená jeho legalizáciu,\nči možnosť ustálenia, že sa dieťa zžilo s prostredím. V danom prejednávanom prípade\nodvolací súd súhlasí aj so stanoviskom súdu prvej inštancie a kolízneho opatrovníka o tom,\nže nebol daný ani niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletej aplikáciou článku\n13 písm. b/ Dohovoru, v spojení s čl. II bodu 4 Nariadenia rady. Aj podľa názoru\nodvolacieho súdu matka v konaní nepreukázala, že návrat by maloleté dieťa vystavil\nfyzickej, alebo duševnej ujme, alebo by ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. V konaní\nneboli preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by mohli eliminovať nariadenie návratu\nmaloletej z dôvodu nevhodných sociálnych podmienok pre život maloletej vo Fínsku, alebo\nnevhodného výchovného prostredia vo Fínsku, pripadne iného zlého zaobchádzania\ns dieťaťom. Je potrebné zdôrazniť, že maloletá po návrate nebude vystavená žiadnej\nduševnej ujme, keďže sa vráti do jej známeho prostredia, s matkou môže bývať v rodinnom\ndome (vo vlastníctve matky), ktorý otec udržiava aj keď v ňom nebýva, do predškolského\nzariadenia, ktoré navštevovala, ale najmä k druhému rodičovi − otcovi, ktorý má\ns maloletou vybudované pevné citové väzby, ktoré je potrebné v záujme zdravého vývoja\nmaloletej naďalej budovať a rozvíjať. Ktorý z rodičov a v akej miere v prípade ich rozvodu\nbude vykonávať osobnú starostlivosť o dieťa rozhodne príslušný súd v mieste obvyklého\npobytu maloletej. V kontexte uvedených zistených a preukázaných skutočností neobstojí ani\ntvrdenie matky o existencii vážneho nebezpečenstva, že by návrat maloletú vystavil fyzickej\nalebo duševnej ujme, alebo ju inak priviedol do neznesiteľnej situácie pre hrozbu odobratia\nmaloletej z biologickej rodiny fínskymi orgánmi, alebo jej oddelenia od matky z dôvodu\nnútenej hospitalizácie matky v nemocničnom zariadení, keď matka svoje tvrdenia tak\nv konaní pred súdom prvej inštancie a ani v odvolacom konaní nepreukázala. Odvolací súd\nzhodne so záverom súdu prvej inštancie uzatvára, že ide o ničím nepodložené tvrdenia\n\n18\n\nmatky, vychádzajúce z informácií všeobecného a štatistického charakteru, ktoré sa na daný\nprejednávaný prípad nevzťahujú, rovnako v tejto rovine zostali aj tvrdenia matky\no jej údajnej násilnej a nútenej hospitalizácii a bezdôvodnej liečbe.\n10. Vo vzťahu k námietkam matky týkajúcich sa odmietnutia ňou navrhnutého\ndokazovania v priebehu konania je treba uviesť, že obsahom práva na spravodlivý súdny\nproces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom\ntomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý\nsúdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití\nrelevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú\nsvojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel\nzmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces však ale\nnepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,\nnavrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník\nkonania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho\npožiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\na práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo účastníka\nkonania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa\ndožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).\nK uvedenému je treba uviesť, že citované predpisy neustanovujú žiadne pravidlá pre\nprípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené a úprava týchto záležitostí sa\nponecháva na príslušne zákony, spravidla na procesné kódexy. Právomoc konať o veci,\nktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje aj právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie\nskutkového stavu sú potrebné, a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie\n(I. ÚS 52/03). Posúdenie návrhu účastníkov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré\nz navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je teda vždy vecou konajúceho\nsúdu a nie účastníkov konania. V súvislosti s týmito dôkaznými návrhmi matky, ktorých\nvykonanie súd prvej inštancie zamietol, je treba uviesť, že tieto nesmerovali k preukázaniu\npodmienok ustálenia obvyklého pobytu maloletej, posúdeniu či jej premiestnenie alebo\nzadržanie bolo neoprávnené a či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu\nVykonanie takéhoto dokazovania sa potom s prihliadnutím na ciele a účel konania\n\n19\n\no návrate dieťaťa, ktorého výsledkom má byť čo najrýchlejšie rozhodnutie, aj odvolaciemu\nsúdu javí ako nadbytočné, nesmerujúce k preukázaniu okolností potrebných pre právne\na skutkové posúdenie zisteného stavu veci. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že\nustanovenie § 131 ods. 1 C. m. p., sledujú dôraz na efektívne rozhodnutia vo veci, za účelom\nochrany práv neoprávnene premiestneného alebo zadržaného dieťaťa a prijatia rozhodnutia\nv súlade s ustanovením § 134 ods. C. m. p. V danom prípade správne súd prvej inštancie\npostupoval, keď v súlade s ust. § 131 ods. 1, 2, a § 129 C. m. p., aj z uvedeného dôvodu\nďalšie návrhy matky na doplnenie dokazovania nepripustil. Za nedôvodné posúdil odvolací\nsúd aj námietky matky o tom, že súd prvej inštancie nezabezpečil zisťovanie názoru\nmaloletej. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na právo súdu posúdiť a rozhodnúť\no potrebe vykonania dokazovania jednotlivými dôkaznými prostriedkami, pričom v danom\nprípade odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že vzhľadom na vek maloletej\n4.5 roka a stupeň jej vyspelosti, sa zisťovanie jej názoru, k otázkam návratu\nk opustenému rodičovi javí ako nevhodné, pričom odvolávanie sa matky na judikatúru\nESĽP nie je v danom prípade právne významné, keďže sa netýka identických právnych\nskutočností návratového konania. Odvolací súd sa stotožnil s postupom súdu prvej inštancie\naj pri vysporiadaní sa so vznesenou námietkou zaujatosti proti zákonnej sudkyni. Správne\npostupoval súd prvej inštancie, keď na vznesenú námietku zaujatosti neprihliadal\na nadriadenému súdu ju nepredkladal v súlade s ustanovením § 54 C. s. p., pre nesplnenie\npodmienok na uplatnenie námietky účastníkom konania v zmysle ust. § 52 ods. 2, a § 53\nods. 1 C. s. p.“\nÚstavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu vychádzal\nzo svojho\n\nustáleného\n\nprávneho\n\nnázoru,\n\npodľa\n\nktorého\n\nodôvodnenia\n\nrozhodnutí\n\nprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,\nIII. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové konanie a odvolacie konanie\nz hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku\nkomplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,\nako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania\n(IV. ÚS 350/09).\n\n20\n\nÚstavný\n\nsúd\n\npreto\n\npreskúmal\n\naj\n\nnapadnuté\n\nuznesenie\n\nokresného\n\nsúdu\n\nz 24. januára 2017, ktorým tento nariadil návrat maloletej na územie Fínskej republiky\na rozhodol o ďalších súvisiacich otázkach. Okresný súd poukázal na obsah návrhu, ako aj\nna listinné dôkazy, ktoré predložil navrhovateľ. K výsluchu maloletej okresný súd uviedol:\n„10. Súd v prejednávanom prípade upustil od výsluchu maloletej\n\nkeďže\n\nusúdil, že maloletá vzhľadom na svoj vek nie je schopná samostatne vyjadriť svoj názor\nohľadom návratu. Zo všeobecne dostupných poznatkov, týkajúcich sa vývoja detí, je známe,\nže deti mladšieho predškolského veku, v ktorom je aj\n\n(4,5 roka v čase rozhodovania)\n\nešte dostatočne nerozlišujú medzi krajinami a vzdialenosťami medzi nimi a svoje\npreferencie k miestu pobytu posudzujú skôr podľa prítomnosti blízkych osôb.“\nNásledne okresný súd poukázal na príslušné ustanovenia Haagskeho dohovoru,\nnariadenia č. 2201/2003 a uviedol tieto právne závery:\n«23. Súd v rámci návratového konania rozhoduje výlučne o tom, či bude dieťa\ndo miesta obvyklého pobytu navrátené alebo nie. V konaní súd teda nerozhoduje\no starostlivosti, výchove, výžive dieťaťa ani o styku rodičov s dieťaťom (s výnimkou rámca\nvhodných opatrení). Právna úprava obsiahnutá v Dohovore a Nariadení Rady je jasná\na striktná. V prípade, že súd ustáli, že došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo\nzadržaniu maloletého dieťaťa a návrh na návrat je podaný do jedného roka\nod neoprávneného premiestenia alebo zadržania, musí súd nariadiť návrat maloletého\ndieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. Túto povinnosť nemá iba v prípade, ak je daná\nniektorá z výnimiek uvedených v článku 13 alebo 20 Dohovoru. Výnimky je pritom potrebné\nv zmysle Dohovoru vykladať reštriktívne a mať pri ich aplikácii na zreteli, že vo svojej\npodstate idú proti hlavným cieľom Dohovoru. Článok 11 Nariadenia Rady preto stanoví,\nže pri rozhodovaní o návrhu na návrat je výnimka z povinnosti nariadiť návrat dieťaťa\nstanovená v článku 13 písm. b) Dohovoru obmedzená na minimum, pretože aj napriek\nexistencii okolnosti predvídaných týmto ustanovením musí súd nariadiť návrat dieťaťa,\nak boli prijaté primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate\ndo krajiny obvyklého pobytu.\n24. Návratové konanie, ako výslovne vyplýva zo znenia Dohovoru (článok 19),\nnie je svojou povahou konanie vo veci samej, teda konaním o úpravu výkonu rodičovských\n\n21\n\npráv a povinností k maloletému dieťaťu, ale má charakter predbežného konania, v ktorom je\nzisťovaný konflikt s jurisdikciou a má v ňom byť s konečnou platnosťou zodpovedaná otázka\njurisdikcie nad maloletým dieťaťom. V návratovom konaní preto súd nehodnotí výchovné\nschopnosti rodičov, ich osobné, zárobkové a majetkové pomery, rozsah, v akom sú schopní\nzabezpečovať starostlivosť o maloleté dieťa a saturovať jeho potreby a záujmy. Súd v\nkonaní\n\nzisťuje\n\nvýlučne\n\nskutočnosti\n\nrozhodné\n\nz\n\nhľadiska\n\nvýkladu\n\npríslušných\n\nhmotnoprávnych ustanovení Dohovoru, ako aj Nariadenia Rady (súvisí s ust. § 123 CMP).\n25. Nariadenie návratu do krajiny obvyklého pobytu maloletého dieťaťa v zásade\nneznamená jeho návrat k opustenému rodičovi a jeho oddelenie od rodiča „únoscu“, keďže\nsúd v prípade, že návrhu vyhovie, nariadi návrat maloletého dieťaťa do krajiny jeho\nobvyklého pobytu a nie návrat „do rúk“ opusteného rodiča.\n26. Dokazovania v predmetnom konaní súd zameral a vykonal v rozsahu potrebnom\nvýlučne na zistenie skutočností nevyhnutných pre posúdenie, či bolo v danom prípade\npremiestnenie alebo zadržanie maloletej neoprávnené, s čím v súvislosti bolo potrebné\nodpovedať na otázky: aká je krajina obvyklého pobytu dieťaťa; kto k maloletému dieťaťu\nvykonával opatrovnícke práva a ak v prípade, ak súd zistí, že návrat maloletej je potrebné\nnariadiť, či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu.\n27. Prvou otázkou, s ktorou sa s poukazom na odsek 30 súd musel vysporiadať, bolo\nustálenie krajiny obvyklého pobytu dieťaťa. Z listinných dôkazov predložených\nnavrhovateľom, najmä prihlásenia na pobyt (č. l. 15), potvrdenia tamojšieho predškolského\nzariadenia (č. l. 49), výpovedí oboch rodičov, vrátane výpovede samotnej matky (č. l. 313 až\n316) vyplynulo, že maloletá sa na území Fínska zdržiavala na základe rozhodnutia oboch\nrodičov od 10/2012, kedy v 4 mesiacoch svojho života pricestovala s matkou za otcom.\nRodičia, ktorí boli manželmi, si v tom čase prenajali rodinný dom v meste\n\nktorý\n\nv roku 2013 spoločne nadobudli kúpou do vlastníctva a ktorý doposiaľ spoločne vlastnia.\nMaloletá\n\nvo Fínsku od 11/2013 navštevovala anglickú materskú školu, z fínskeho\n\nsociálneho systému jej bol za týmto účelom priznaný príspevok na návštevu predškolského\nzariadenia, ktorý jej bol zo strany fínskeho štátu poskytovaný fakticky až do jej\npremiestnenia matkou na Slovensko. V čase jej detských chorôb, zostávala v starostlivosti\nstarej matky z matkinej strany, ktorá za týmto účelom cestovala zo Slovenska do Fínska\n(výpoveď matky). Otec maloletej vo Fínsku pracoval od 10/2012 v spoločnosti\n\nv\n\nkde pracuje doposiaľ. Matka od 11/2013 vo Fínsku pracovala\n\nu rovnakého zamestnávateľa ako otec, v 03/2015 s ňou zamestnávateľ pracovný pomer\nukončil výpoveďou. Od 29. 03. 2015 do 08. 01. 2016 (09. 01. 2016 matka s maloletou odišla\nna Slovensko) bola matka evidovaná na fínskom úrade práce. Vykonaným dokazovaním mal\ntak súd za preukázané, že miestom obvyklého pobytu dieťaťa je Fínsko. Ako vyplýva aj\nz čl. 3 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého\nv Haagu dňa 25. októbra 1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí\nSlovenskej republiky pod č. 119/2001 Z. z. (ďalej len „Dohovor“), súd mal v konaní\npreukázané, že maloletá sa narodila z manželského vzťahu rodičov na Slovensku (č. l. 12),\nna základe rozhodnutia oboch rodičov odišla spolu s matkou v 10/2012 za otcom do Fínska,\nkde od príchodu do marca 2016, kedy sa s matkou presťahovala do matkou prenajatého\nbytu v meste\n\n, žila v spoločnej domácnosti s otcom maloletej.\n\nZ uvedeného mal súd preukázané, že dieťa nadobudlo rozhodnutím oboch rodičov obvyklý\npobyt na území Fínska, pričom rozhodnutie vytvoriť kompletnú rodinu a spolužitie v jednej\ndomácnosti v mieste bydliska boli obidvomi rodičmi v konaní potvrdené (č. l. 313 až 316).\nJe pravdou, a otec to ani nespochybňoval, že maloletá chodievala s matkou často aj\nna Slovensko, kde má starých rodičov z matkinej strany a ďalších príbuzných, a kde matka\nvlastní byt na\n\n, avšak vždy išlo o návštevy rodiny, prípadne\n\npriateľov, čo otec považoval za prirodzené a patrilo to k spôsobu života rodiny. Existenciu\ntakto nadobudnutého obvyklého pobytu nebolo možné vyvrátiť obranou matky, spočívajúcou\nvo vyčíslení období faktického pobytu maloletej v oboch krajinách a v jeho percentuálnom\nvyjadrení, nakoľko z hľadiska nadobudnutia obvyklého pobytu maloletým dieťaťom je vždy\nrozhodujúci spoločný úmysel rodičov, pričom v danom prípade je nepochybné, že rodičia\ncentrum svojho rodinného života založili vo Fínsku, kde si zariadili spoločnú domácnosť\n(výpoveď matky č. l. 313), ktorú neskôr viedli v spoločne nadobudnutej nehnuteľnosti, obaja\nvo Fínsku pracovali, dieťa navštevovalo predškolské zariadenie, na ktoré jej prispieval\nfínsky štát a po tom, čo rodičia ukončili spoločné spolužitie v jednej domácnosti, si matka\nprenajala v 01/2015 v\n\n, za ktorý platila 1 500,- Eur mesačné\n\nnájomné, hoci v tom čase nepracovala a bola evidovaná (od 29. 03. 2015) na fínskom úrade\npráce. Vo svetle tejto skutočnosti len ťažko môže obstáť obrana matky, že byt prenajímala\nz dôvodu návštev otca maloletej vo Fínsku s cieľom umožniť jej styk s otcom, a to aj\n\n23\n\ns prihliadnutím na skutočnosť, že rodina vlastnila priestranný dom. Z obsahu spisu bolo tiež\nnepochybne zistené, že dieťa malo vo Fínsku sociálneho kurátora, pred ktorým rodičia\nviedli mediáciu ohľadom rodičovskej dohody a usporiadaní pomerov k maloletej na čas\npo rozvode.\n28. V druhom rade sa súd vysporiadal s otázkou, kto vykonával opatrovnícke práva\nk maloletej. Podľa čl. 5 Dohovoru sa opatrovníckym právom rozumejú práva, týkajúce\nsa osobnej starostlivosti o dieťa, a najmä právo určiť miesto pobytu dieťaťa. V zmysle\nNariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. 11. 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone\nrozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinnosti, ktorým\nsa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, pojem opatrovnícke právo zahŕňa práva\na povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto\nobvyklého pobytu dieťaťa. Z predložených dokumentov − sobášneho listu rodičov (č. l. 13),\nrodného listu maloletej (č. l. 12) súd vyvodil záver, že ide o dieťa pochádzajúce\nz manželstva rodičov, ku ktorému vykonávajú opatrovnícke práva obaja rodičia. V danom\nprípade otec nadobudol opatrovnícke právo zo zákona, vykonával ho, pričom bez súhlasu\notca matka nemohla rozhodnúť o mieste pobytu maloletej.\n29. Treťou otázkou súd ustaľoval, či premiestnenie maloletej bolo vykonané\nneoprávnene. Neoprávneným premiestnením, alebo zadržiavaním dieťaťa, sa rozumie\nporušenie opatrovníckeho práva, v danom prípade nadobudnutého zo zákona, podľa práva\nčlenského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením,\nalebo zadržaním a za predpokladu, že to právo sa skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo\nsamostatne, alebo by sa takto bolo vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu alebo\nzadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe\nrozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť\no mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností (čl. 3\nDohovoru). Súd mal za preukázané, že v danom prípade matka odišla na Slovensko\ns maloletou so súhlasom otca dňa 09. 01. 2016, s tým, že maloletú vráti do Fínska\nnajneskôr po Veľkej noci, t. j. do 28. 03. 2016. Matka maloletú do Fínska už nevrátila. Otec\ns vysťahovaním maloletej na Slovensko súhlas matke neudelil a matka nemala\nna vysťahovanie maloletej ani súhlas súdu. Od 28. 03. 2016 tak trvá protiprávny stav\nneoprávneného zadržiavania maloletej na území Slovenskej republiky, teda mimo územia\n\n24\n\nkrajiny jej obvyklého pobytu. Tieto skutočnosti matka dôkazmi, spôsobilými preukázať\nsúhlas otca so zotrvaním maloletej na území Slovenskej republiky, nespochybnila.\n30. V poslednom okruhu sa súd v zmysle článku 13 písm. b) Dohovoru zaoberal\notázkou, či existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo\nduševnej ujme, alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Nariadenia rady (ES)\nč. 2201/2003 rozširuje povinnosť súdu nariadiť návrat aj na prípady, keby dieťa bolo\nvystavené takejto ujme, ale napriek tomu je preukázané, že boli vykonané primerané\nopatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po návrate, ktoré musia byť preukázateľne\nspôsobilé dostatočne ochranu dieťaťa po jeho návrate zabezpečiť.\n31. Tvrdenia matky prednesené v konaní jej právnym zástupcom, ktorými\nnenariadenie návratu s poukazom na článok 13 písm. b) Dohovoru odôvodňoval,\nspočívajúce v údajnej hrozbe odobratia maloletej fínskymi orgánmi, oddelenia maloletej\nod matky po jej návrate do Fínska z dôvodu umiestnenia matky maloletej v nemocničnom\nzariadení bez jej súhlasu a z iniciatívy otca, zostali v konaní v rovine ničím nepodložených\ntvrdení a predpokladov. Nebolo totiž možné prihliadnuť na obranu vychádzajúcu\nz informácií všeobecného a štatistického charakteru, týkajúcich sa odoberania deti\nv severských štátov, z dôvodu, že sa na prejednávaný prípad nevzťahujú.\n32. Súd, sledujúc záujem maloletej ako hlavný atribút konania, sa zaoberal\naj podmienkami maloletej pre prípad jej návratu, v súvislosti s čím mal za preukázané,\nže otec prenechal pre potreby matky a maloletej rodinný dom vo Fínsku, v ktorom maloletá\naž do rozpadu spoločnej domácnosti jej rodičov vyrastala, otec si prenajal z tohto dôvodu\nbyt, zaviazal sa platiť výdavky spojené s užívaním domu a bolo tiež preukázané, že matka\npravidelne platí výživné na maloletú v priemere cca 630,- Eur mesačne.\n33. Vychádzajúc zo všetkých doposiaľ uvedených záverov, súd nemal nijakým\nrelevantným spôsobom preukázané skutočnosti o existencii hrozby, že maloletá\n\nbude\n\npo návrate vystavená ujme, v dôsledku ktorej sa môže ocitnúť v neznesiteľnej situácii.\n34. Súd sa na podporu správnosti svojho rozhodnutia odvoláva tiež na aktuálnu\njudikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý vo svojom ostatnom rozhodnutí,\ntýkajúcom sa návratovej veci (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.\n3 Cdo 176/2015 zo dňa 27. 04. 2015) poukázal na to, že z rodičovstva vyplývajú nielen\npráva, ale aj povinnosti. Rodič, ktorý neoprávnene premiestni dieťa z miesta jeho obvyklého\n\n25\n\npobytu, zasiahne nielen do práv druhého rodiča (najmä jeho práva na starostlivosť o dieťa\na jeho výchovu), ale aj do práv samotného dieťaťa, najmä práva byť vychovávané\nobidvomi rodičmi (čl. 7 a čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa, publikovaného oznámením\nč. 104/1991 Zb., ďalej len „Dohovor“), práva na nezasahovanie do života v rozpore\ns právom (čl. 16 Dohovoru), práva na to, aby nebolo nezákonne premiestnené z miesta\nobvyklého pobytu (čl. 11 Dohovoru) a práva nebyť zbavené svojho rodinného prostredia\n(čl. 20 Dohovoru). V zmysle citovaného rozhodnutia v konaní o navrátenie dieťaťa ide\no čo najrýchlejšie navrátenie dieťaťa tam, kde žilo v čase pred jeho medzinárodným únosom\na kde môže byť v súlade s právom meritórne rozhodnuté o úprave pomerov k dieťaťu.\nÚčelom konania o nariadenie návratu dieťaťa neoprávnene premiestneného z miesta jeho\nobvyklého pobytu je zabezpečiť, aby o deťoch rozhodovali súdy štátu ich obvyklého pobytu.\nTakéto konanie má zároveň pozbaviť únoscu výhod, ktoré získal neoprávnením\npremiestnením dieťaťa. Skutočnosť, že v cudzine únosca nedosiahne vydanie rozhodnutia\no opatrovníckych právach k dieťaťu a riskuje konanie o návrat, by mala tiež pôsobiť\npreventívne a nabádať rodičov, aby sa nerozhodli uniesť dieťa a uprednostnili vyriešenie\nsporov o opatrovníckych právach v štáte obvyklého pobytu dieťaťa. Súd v tomto konaní\nrozhoduje len o nariadení alebo nenariadení navrátenia dieťaťa do miesta jeho obvyklého\npobytu (pod jurisdikciu tohto štátu); rozhodnutie súdu o navrátení dieťaťa do miesta jeho\nobvyklého pobytu nie je rozhodnutím o opatrovníckych právach, ani rozhodnutím\no navrátení dieťaťa konkrétnej osobe, resp. rozhodnutím o oddelení dieťaťa od inej\nkonkrétnej osoby, keď najlepšiemu záujmu dieťaťa zásadne zodpovedá jeho navrátenie\ndo miesta obvyklého pobytu. Haagsky dohovor predsa len uznáva aj potrebu určitých\nvýnimiek z tejto zásady, preto v čl. 13 písm. b/ ods. 2 a tiež v čl. 20 vymenúva prípady,\nv ktorých síce k medzinárodnému únosu došlo, napriek tomu ale dieťa nemožno navrátiť\ndo miesta jeho obvyklého pobytu, lebo návrat dieťaťa by bol v rozpore s jeho záujmami.\nVýnimky v zmysle čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru treba vykladať reštriktívne (už len\nz toho dôvodu, že vo svojej podstate idú proti hlavným cieľom Haagskeho dohovoru).\nV rámci Európskej únie sa uplatňujú prísnejšie podmienky na nenariadenie návratu\noproti Haagskemu dohovoru a zároveň sa posilňuje charakter konania o návrat\nako predbežného konania sui generis, ktorého účelom je dosiahnuť návrat dieťaťa pod\njurisdikciu členského štátu jeho obvyklého pobytu.\n\n26\n\n35. Súd uznesením prijatým na pojednávaní dňa 24. 01. 2017 zamietol ďalšie návrhy\nna vykonanie dokazovania, nakoľko dospel s poukazom na ust. § 123 CMP k záveru, že\nvzhľadom na zistený skutočný stav a charakter konania je vykonanie ďalšieho dokazovania\nnadbytočné.\n36. S poukazom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že návrh otca je dôvodný\na v súlade s čl. 12 Dohovoru rozhodol súd tak, že nariadil návrat maloletej\ndo krajiny jej obvyklého pobytu do Fínskej republiky.»\nKrajský súd v spojení s okresným súdom v napadnutých uzneseniach skúmali\nrelevantné aspekty pre rozhodnutie o návrhu navrhovateľa na návrat maloletej na územie\nFínskej republiky. Dospeli k záveru, že krajinou obvyklého pobytu maloletej bezprostredne\npred premiestnením bola Fínska republika [čl. 3 písm. a) Haagskeho dohovoru], a poukázali\nna skutkové okolnosti a kritériá, na základe ktorých dospeli k tomuto záveru. Vysporiadali\nsa s otázkou, či premiestnenie maloletej na územie Slovenskej republiky predstavovalo\nporušenie opatrovníckeho práva – uviedli, že opatrovnícke právo k maloletej nadobudol\nnavrhovateľ zo zákona – narodením maloletej ako jej otec a zároveň manžel sťažovateľky.\nUviedli skutkové okolnosti, na základe ktorých dospeli k záveru, že navrhovateľ svoje\nopatrovnícke právo voči maloletej aj reálne vykonával, a taktiež uviedli okolnosti, z ktorých\nje zrejmé, že navrhovateľ sa s premiestnením nezmieril a ani s ním nesúhlasil [čl. 13\npísm. a) Haagskeho dohovoru]. Konajúce súdy sa vysporiadali aj s otázkou, či je daná\nexistencia dôvodov, pre ktoré by nenariadili návrat maloletej. Z odôvodnení napadnutých\nuznesení vyplýva, že konajúce súdy sa vysporiadali s otázkou, či je možné a vhodné\nvypočuť maloletú k otázke návratu, pričom vzhľadom na jej vek dospeli k záveru, že\nmaloletú k uvedenej veci vypočuť nemožno. Rovnako tak sa vysporiadali s návrhmi\nsťažovateľky na vykonanie dokazovania, pričom uviedli predovšetkým to, že predmetné\ndôkazy a skutočnosti, ktoré nimi mali byť objasnené, presahovali predmet konania\no návrate.\nÚstavný súd zastáva názor, že krajský súd v spojení s okresným súdom vo svojich\nrozhodnutiach odôvodnili svoje závery týkajúce sa nariadenia návratu maloletej na územie\nFínskej republiky dostatočne, preto právne závery konajúcich súdov nepovažuje za zjavne\n\n27\n\nneodôvodnené. Odôvodnenie napadnutých uznesení predstavuje adekvátny podklad pre\nvýrok napadnutého uznesenia okresného súdu o nariadení návratu maloletej a súvisiacich\nvýrokov. Rovnako tak aplikácia a výklad príslušných ustanovení Haagskeho dohovoru,\nnariadenia č. 2201/2003 a Dohovoru o právach dieťaťa týmito súdmi rešpektuje zmysel\na účel týchto ustanovení, sú logické, preto právne závery krajského súdu v spojení\ns okresným súdom nie sú arbitrárne.\nÚstavný súd zastáva názor, že postup konajúcich súdov v predmetných konaniach\na ich rozhodnutia boli v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania\nv uvedenej občianskoprávnej veci. Pokiaľ ide o porušenie v sťažnosti označených hmotných\npráv, ústavný súd nezistil relevantnú vecnú súvislosť medzi namietaným porušením týchto\npráv a napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.\nNad rámec veci poukazuje ústavný súd aj na to, že je sčasti vecou sťažovateľky,\naby svojím konaním eliminovala negatívne dôsledky návratu maloletej na územie Fínskej\nrepubliky. Z napadnutých uznesení vyplýva, že vo Fínsku majú s maloletou k dispozícii\nrodinný dom, ktorý pre nich navrhovateľ udržiava, preto môže spolu s maloletou vycestovať\naj sťažovateľka. Pokiaľ ide o negatívne následky, ktoré sťažovateľke podľa jej vlastného\nvyjadrenia hrozia vo Fínsku, tieto nijako bližšie nepreukázala a zároveň niektoré dôsledky,\nak by nastali, by boli dôsledkom jej vlastného konania, preto v zásade sa na ne nemôže\nodvolávať. Je potrebné rešpektovať aj záujem maloletej na kontakte s otcom –\nnavrhovateľom a jeho opatrovnícke právo (právo styku) nemožno ignorovať a eliminovať.\nĎalšie otázky, ktoré zjavne presahujú rámec konania o návrate, t. j. rozvod manželstva\nsťažovateľky a navrhovateľa a úprava výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej,\nodôvodnenosť\n\nskutočností\n\nuvedených\n\nv\n\ntrestnom\n\noznámení\n\nsťažovateľky\n\nvoči\n\nnavrhovateľovi, budú nepochybne riešiť príslušné orgány Fínskej republiky. Všetky\nuvedené skutočnosti sú prirodzeným dôsledkom tzv. zmiešaných manželstiev, t. j.\nmanželstiev osôb – štátnych príslušníkov rôznych štátov a spoločného pobytu v tretej\nkrajine, ktorých si tieto osoby musia byť vedomé a v zásade sa týmto dôsledkom musia\npodriadiť.\n\n28\n\nNa tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch\nsťažovateliek v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd\nuž nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 6. júla 2017\n\n29", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "rodičovské práva, rodina", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na rovnosť účastníkov v konaní", "dieťa-záujem dieťaťa", "maloletý-obvyklý pobyt", "znalec, znalecký posudok-znalecké dokazovanie", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na nedotknuteľnosť osoby, súkromia", "dieťa-obvyklý pobyt"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:c76163d8-ebbe-4dbe-8f8e-59d7b8af3563", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 114/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 114/08 z 12. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-12", "citacie_n": 841, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c76163d8-ebbe-4dbe-8f8e-59d7b8af3563"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:89b37383-be9c-4e73-a70e-9ca9cb110320", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 52/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 52/03 z 12. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-12", "citacie_n": 1125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:89b37383-be9c-4e73-a70e-9ca9cb110320"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "110ab543-81fc-436a-936b-750589a816f2:3b6ed88b-9667-4591-9389-5cfc20383f69", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1116220746.2", "spisova_znacka": "11CoP/203/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 11CoP/203/2017 z 30. 5. 2017", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2017-05-30", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1116220746.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:34af5699-282c-4925-b83b-ffa0390c6edd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.602.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 602/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 602/2020 z 17. 12. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-12-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.602.2020.1"}, {"guid": "ussr:cccc93fd-8ea6-4b95-9c9a-9db9d2ea4517", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.155.2018.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 155/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 155/2018 z 20. 6. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-06-20", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.155.2018.2"}]}