{"guid": "ussr:606047ed-e2a0-401a-927c-545edfa707b8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.439.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 439/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 439/2016 z 27. 10. 2016", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 27. októbra 2016, sp. zn. II. ÚS 439/2016, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.439.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2016-10-27", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "nazov": "čl. 26 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-3", "nazov": "čl. 26 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-1", "nazov": "čl. 10 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-26", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-10", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/606047ed-e2a0-401a-927c-545edfa707b8", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.439.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.439.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.439.2016.1/text", "citacie_n": 20, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 439/2016-60\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2016\nv senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť\n,\n,\n\n,\n\n,\n\n, a\n\n,\n\n, zastúpených advokátom JUDr. Markom Tkáčom, Advokátska\nkancelária, Námestie sv. Martina 39, Lipany, vo veci namietaného porušenia ich základných\npráv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv\npodľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\na práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 19 Co 302/2015-312\nz 1. decembra 2015 v I. výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Svidník č. k.\n4 C 196/2012-217 z 26. marca 2015 v jeho III., V., VI. a VII. bode výroku, a takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\n,\na\n\n,\n\nna ochranu vlastníctva podľa\n\nčl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\n\nÚstavy Slovenskej republiky, ako aj ich právo na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na\nslobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nv spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd výrokom rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k.\n19 Co 302/2015-312 z 1. decembra 2015, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu\nSvidník č. k. 4 C 196/2012-217 z 26. marca 2015 v jeho III., V., VI. a VII. výroku,\nporušené boli.\n2. Výrok rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 19 Co 302/2015-312\nz 1. decembra 2015, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Svidník č. k. 4 C 196/2012217 z 26. marca 2015 v jeho III., V., VI. a VII. výroku, z r u š u j e\n\na vec v r a c i a\n\nKrajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Prešove j e\n\np o v i n n ý uhradiť\n\n,\n\n,\n\na\n\ntrovy konania spolu v sume 640,64 € (slovom šesťstoštyridsať eur\na šesťdesiatštyri centov), a to na účet advokáta JUDr. Marka Tkáča, Advokátska kancelária,\nNámestie sv. Martina 39, Lipany, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca\n2016 doručená sťažnosť\n\n,\na\n\n.\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovatelia“) vo veci\n\nnamietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a 3 a čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\na práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv\n\n2\n\na základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove\n(ďalej len „krajský súd“) č. k. 19 Co 302/2015-312 z 1. decembra 2015 v I. výroku, ktorým\ntento potvrdil rozsudok Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) č. k.\n4 C 196/2012-217 z 26. marca 2015 v jeho III., V., VI. a VII. bode výroku (ďalej aj\n„napadnutý rozsudok“).\n1.1 Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 439/2016-27 z 19. mája 2016 prijal sťažnosť\nna ďalšie konanie.\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom č. k. 4 C 196/2012217 z 26. marca 2015 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) v III., V., VI. a VII. bode\nvýroku rozhodol, že sťažovatelia sú povinní zaplatiť žalobcovi\n(ďalej aj „žalobca“) náhradu nemajetkovej ujmy každý v sume 500 eur okrem žalovaného\nv I. rade (sťažovateľ\n\n), ktorý bol zaviazaný zaplatiť\n\nsumu 1 500 eur. Okresný súd mal z vykonaných dôkazov za preukázané, že žalovaní\n(sťažovatelia) sú pasívne legitimovaní v spore (t. j. nie je pasívne legitimovaný vydavateľ\ntlače), ktorým sa žalobca domáha voči nim práva na ochranu osobnosti. Sú osobami,\nktorých konkrétny článok „Choromyseľné návrhy na pôdu mestského zastupiteľstva\nnepatria“ uverejnený v týždenníku Podduklianske novinky 17. 10. 2011, ďalej článok\nv týždenníku DUKLA zo 6. 2. 2012 «Čudné vinčovanie novodobých „buditeľov“» a text\n„Poznámky k žiadosti\n\nzo dňa 8. 4. 2006“ uverejnený vo Vedeckom\n\nZborníku Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku (ďalej aj „MUK“) č. 26 z roku 2011\nsvojím obsahom zasiahli do chráneného práva žalobcu na osobnú česť a dobrú povesť.\nPodľa okresného súdu bola znížená dôstojnosť, vážnosť a česť žalobcu a v danej situácii,\nmieste, čase a spoločenskom postavení žalobcu by to ako závažnú ujmu vnímala každá\nfyzická osoba. Súd prvého stupňa uviedol, že slová a hodnotenie žalobcu, ktoré boli\nv článkoch použité, majú znevažujúcu povahu. Podávajú negatívny obraz o žalobcovi, jeho\nsprávaní, charakterových vlastnostiach a pracovných výsledkoch.\n2.1 Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu č. k.\n4 C 196/2012-217 z 26. marca 2015 v jeho III., V., VI. a VII. bode výroku, zrušil vo zvyšnej\nčasti (t. j. v bodoch I., II., IV., VIII. a IX. výroku) rozsudok okresného súdu č. k.\n\n3\n\n4 C 196/2012-217 z 26. marca 2015 (ide o časť, resp. body výroku, ktorými okresný súd\no. i. uložil sťažovateľom povinnosť uverejniť na vlastné náklady ospravedlnenie žalobcovi)\na vrátil vec v tejto zvyšnej časti okresnému súdu na opätovné rozhodnutie. Krajský súd\nv napadnutom rozsudku uviedol: «Odvolacie dôvody spočívali v tvrdení, že rozhodnutie\nsúdu prvého stupňa je „nevymožiteľné“, v tvrdení, že žalovaní nie sú pasívne legitimovaní,\nlebo sporné texty boli uverejnené v tlači, písali ich ako zamestnanci múzea, texty nijako\nnezasiahli do práv žalobcu, lebo v nich boli použité len bežné výrazové prostriedky, išlo\no reakcie s obranným charakterom a súd prvého stupňa nevykonal dôkaz žiadosťou\nzo 04.05.2006 - stanoviskom k osobe žalobcu.\nOpravným prostriedkom nebol napadnutý výrok o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej\nčasti žiadaného finančného zadosťučinenia, čo sa týka tohto výroku - výroku označeného\nsúdom prvého stupňa ako výrok VIII., rozhodnutie súdu prvého stupňa nadobudlo\nprávoplatnosť v zmysle § 206 ods. 2 O.s.p.\nV napadnutej časti odvolací súd preskúmal rozsudok v odvolaním určenom rozsahu.\nNad rámec rozsahu a dôvodov nebol odvolací súd oprávnený ani povinný rozhodnutie súdu\nprvého stupňa preskúmať. Výnimku by mohli tvoriť len tie vady konania, ktoré by mohli mať\nza následok nesprávne rozhodnutie vo veci.\nOdvolací súd posúdil relevantnosť odvolacích dôvodov nie len z hľadiska zvolených\nformulácií, ale aj z hľadiska ich podstaty, t.j. toho, čo bolo odvolaním sledované, to všetko\ns prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú\nnámietku alebo argument o opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci\nvýznam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).\nPrioritnou námietkou, ktorou bolo potrebné sa zaoberať, bola námietka nedostatku\npasívnej legitimácie žalovaných, a to v dvoch rovinách:\nPrvou bola tá, že články, ktoré sa mali žalobcu dotknúť, boli uverejnené v tlači a súd\nnesprávne vyslovil záver o nezodpovednosti vydavateľa tlače podľa zákona č. 167/2008\nZ. z., druhou rovinou to, že pokiaľ články, ktoré boli v tlači uverejnené žalovaní písali,\npísali ich ako zamestnanci Slovenského národného múzea - Múzea ukrajinskej kultúry\nvo Svidníku; pre obidve tieto roviny má platiť nesprávne právne posúdenie veci.\n\n4\n\nNesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva.\nO omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť,\nalebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.\nVšeobecná úprava ochrany osobnosti je v Občianskom zákonníku, fyzická osoba má\nprávo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej a ľudskej dôstojnosti\nako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy (§ 11) a má právo najmä sa\ndomáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu ich osobnosti,\naby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie\n(§ 13 ods. 1).\nDoplnením rozširujúcim a posilňujúcim všeobecnú občianskoprávnu ochranu\nosobnosti je zákon č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve\na o doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon), (ďalej len „Tlačový zákon“).\nVzťah oboch úprav, t.j. všeobecnej v Občianskom zákonníku a úpravy v Tlačovom\nzákone je potrebné chápať ako vzťah úpravy všeobecnej a osobitnej, z čoho vyplýva, že\ndotknutá osoba si môže zvoliť podľa ktorej právnej úpravy bude ochranu svojej osobnosti\nuplatňovať, uplatňovať ju môže pritom aj paralelne.\nŽalobca si zvolil úpravu zodpovednosti podľa Občianskeho zákonníka, jeho voľba\nbola legitímna, nebolo preto úlohou súdu prvého stupňa zaoberať sa a hodnotiť, ako sa\nžalovaní mylne domnievali, zodpovednosťou vydavateľa tlače, v ktorej boli sporné články,\ntexty uverejnené a už vôbec nie tým, že žalobca údajne s oneskorením na tieto články\nreagoval, nežiadal odpoveď, ale podal žalobu.\nAutorom článku uverejneného v Podduklianskych novinách 17.10.2011 bol žalovaný\nv 1. rade, autormi článku v týždenníku DUKLA zo 06.02.2012 žalovaní v 2. až 4. rade.\nK menám autorov týchto článkov bolo pripojené aj slovné spojenie „riaditeľ múzea“,\nresp. „zamestnanci múzea“, podľa žalovaných má uvedené svedčiť pre to, že pasívne\nlegitimovaným má byť, ak nie vydavateľ tlače, tak múzeum, nie oni.\nZ listinného dôkazu - listu generálneho riaditeľa Slovenského národného múzea\nzo 14.06.2012 (č. l. 201 spisu) vyplýva jednoznačné poukázanie na to, že nie je to Slovenské\nnárodné múzeum, ktoré by malo za údajné porušenie práva žalobcu na ochranu osobnosti\nzodpovedať, nakoľko jeho práva múzeum neporušilo. Táto písomnosť je pritom priamou\n\n5\n\nreakciou na podanie žalobcu, v ktorom zamestnávateľa žalovaných upovedomuje\no článkoch, ktoré boli uverejnené v sporných periodikách.\nJe bez akýchkoľvek pochybností, že povinnosťou každého zamestnanca je starať sa\no dobrú povesť svojho zamestnávateľa, jeho dobré meno a aj o oprávnenosť jeho existencie\nv spoločenských vzťahoch, ak však prejavy týchto povinností vybočia z realizácie činnosti\nzamestnávateľa, ide o exces, za ktorý nesie zodpovednosť konkrétna osoba, ktorá sa excesu\ndopustila - § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka per analógiam na základe § 853 ods. 1\nObčianskeho zákonníka.\nPodľa názoru odvolacieho súdu, v záujme žiadneho zamestnávateľa nemôže byť\nuverejňovanie takých článkov, ktoré sa môžu dotknúť dôstojnosti inej osoby. Je vylúčené aj\nto, aby to bolo predmetom činnosti zamestnávateľa žalovaných, preto sa nestotožnil\ns tvrdeniami žalovaných o tom, že konali v mene svojho zamestnávateľa, z čoho vyplýva, že\nak žalobca uplatnil svoj nárok podľa Občianskeho zákonníka voči žalovaným ako\nsúkromným fyzickým osobám, nárok uplatnil na základe toho právneho predpisu, ktorý mu\nuplatnenie nároku na ochranu osobnosti umožňuje a aj voči osobám, ktoré sú pasívne\nlegitimované.\nĎalšou odvolacou námietkou bolo to, že texty, ktorými sa žalobca cíti byť dotknutý,\nnijako nezasiahli do práv žalobcu, malo ísť len o ich reakcie obranného charakteru\ns použitím bežných výrazových prostriedkov.\nPodľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, aj\nčl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, sloboda prejavu a právo na informácie sú\nzaručené. Každý má právo na slobodu prejavu, t.j. právo zastávať názory, rozširovať\ninformácie. Táto sloboda a právo sú však obmedzené vtedy, ak ide o opatrenia v\ndemokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných.\nŽiadne základné právo nemá absolútnu prednosť pred inými a ktorékoľvek z nich\nmôže v určitej situácii prevážiť nad iným. Typickým prípadom je stret slobody prejavu\n(čl. 26 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky) a ochrana dobrej povesti (čl. 19 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky), pri ktorom Ústava Slovenskej republiky neustanovuje žiadnu možnosť\nobmedzenia tohto práva, hoci v určitých prípadoch môže mať prednosť aj sloboda prejavu,\nale len za predpokladu, že je vyslovená v dobrej viere bez snahy poškodiť osobu, na ktorú\n\n6\n\nsa tento prejav vzťahuje (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 29.07.2008,\nsp. zn. III. ÚS 238/08).\nÚstava Slovenskej republiky v čl. 19 aj v už citovanom ustanovení § 11 Občianskeho\nzákonníka garantuje právo na česť, dôstojnosť, dobrú povesť, právo na ochranu súkromia,\nchránia teda osobnostné práva.\nObčianskoprávna zodpovednosť je objektívna, ten, kto sa zásahu do ochrany\nosobnosti dopustil, sa nemôže exkulpovať tvrdením, že konal v dobrej viere.\nŽalovaní v priebehu celého konania aj v odvolaní tvrdili, že ich konanie bolo\nobranné aj použité prostriedky mali byť len bežné.\nObčianske súdne konanie je ovládané zásadou kontradiktórnosti, čo znamená, že ten,\nkto niečo tvrdí, musí k vlastným tvrdeniam, z ktorých vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky,\npredložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešným byť nemôže.\nČlánok s názvom „Choromyseľné návrhy na pôdu mestského zastupiteľstva\nnepatria“\n\npodpísaný\n\nžalovaným\n\nv\n\n1.\n\nrade,\n\nktorý\n\nbol\n\nuverejnený\n\n17.10.2011\n\nv Podduklianských novinách s podtitulom „reakcia“, podľa formulácií a informácií v ňom\nuvedených nie je možné žiadnou osobou na veci nezainteresovanou chápať ako článok\nobranného charakteru voči článku, ktorý bol v Podduklianských novinách uverejnený\n03.10.2011 a podpísaný žalobcom.\nKým článok podpísaný žalobcom je verejnou výzvou na zmenu názvu festivalu a jeho\norganizátora, s ktorou sa má vysporiadať Mestské zastupiteľstvo vo Svidníku, t.j. výzvou sa\nzaoberať, prijať ju alebo odmietnuť, článok podpísaný žalovaným v 1. rade má zjavne,\npoužitými formuláciami, charakteristikou žalobcu, hanlivý, útočný charakter, ktorý\nu čitateľa musí vzbudiť pozornosť v zmysle poznatku, že osoba v ňom opisovaná svojim\nkonaním a postojom je prospechárska („nenaplnené ambície, komplexy a frustrácie\nv celoživotnom zápase o akúkoľvek funkciu a osobný prospech“), s pochybným vzdelaním\n(„zrušiť by sa mal aj diplom\n\n“), zlými povahovými vlastnosťami\n\n(„intolerantnosť, zlomyseľnosť, nekompetentnosť autora“), nečestným správaním („vedenie\nRusínskej obrody ho odkoplo pre špinavosti, ktoré stváral vo vnútri organizácie“).\nObdobnú charakteristiku je možné vydedukovať aj z „Poznámok k žiadosti\np.\n\nzo dňa 08.04.2006“, podpísaných žalovaným v 1. rade, uverejnených\n\nvo Vedeckom Zborníku Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku z roku 2011, zostavovateľom\n\n7\n\nktorého bol žalovaný v 1. rade („práca v múzeu mu nevoňala... mal však aj iné záujmy,\ndôkazom čoho je skutočnosť, že v roku 1985 bol obvinený a následne odsúdený pre trestný\nčin neoprávneného používania veci z majetku v socialistickom vlastníctve podľa § 133\nods. 1 Trestného zákona. Táto jeho povahová vlastnosť - privlastňovanie si cudzieho\nmajetku ho sprevádza dodnes“).\nObdobný charakter má aj článok, autormi ktorého sú žalovaní v 2. až 4. rade, ktorý\nbol uverejnený v týždenníku DUKLA 06.02.2012 s titulkom „Čudné vinšovanie novodobých\n„buditeľov“. Článok má byť „reakciou“ na článok Priania pre Rusínov na rok 2012 z čísla\n5. Tento článok v čísle 5 nepísal žalobca ale\n\n, predseda OO RO\n\nvo Svidníku, tzv. reakcia je však súborom invektívnych charakteristík o osobe žalobcu\nobdobných ako v článku napísanom žalovaným v 1. rade v Podduklianských novinách, len\ns použitím iných slovných spojení („z karieristických dôvodov usmerňoval tzv.\nukrajinizáciu“, „zradil národnosť, vlasť kde sa narodil, zradil rusínsku obrodu, ktorú teraz\nšpiní“, „indivídum s takýmto charakterom je schopné zavrhnúť aj vlastnú mater“, „táto\nosoba... sa nechutným spôsobom pokúšala získať funkciu riaditeľa... aby si mohla\nprivlastniť dlhoročné výsledky práce tejto ustanovizne. Táto povahová vlastnosť, t.j.\nprivlastňovanie si cudzieho, sprevádza p.\n\npo celý život, má na to svojrázny\n\ncertifikát - v roku 1995 bol obvinený a následne odsúdený pre trestný čin neoprávneného\npoužívania veci z majetku v socialistickom vlastníctve“).\nOdvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa vychádzajúcim z tvrdenia\nžalobcu, že texty, na ktoré poukázal, autormi ktorých sú žalovaní, zasiahli do jeho\nosobnostných práv a spôsobili mu tým nie nezávažnú ujmu. Za nie nezávažnú ujmu je\npotrebné považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých\nk porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie dopad a dôsledky považuje za ujmu\nznačnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda\nto, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne\nv spoločenskom postavení) vnímala aj každá iná fyzická osoba (Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky v uznesení 3Cdo/137/2008).\nŽalobcovi tak vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy, ako správne uzavrel súd\nprvého stupňa, vzhľadom na formu zásahu - tlačou, obsah textov by akákoľvek iná osoba\npovažovala za ujmu závažnú s oprávnením požadovať zadosťučinenie.\n\n8\n\nSúd prvého stupňa uložil žalovaným uverejniť spôsobom a v rozsahu ako v rozsudku\nšpecifikoval ospravedlnenie, a uložil im taktiež zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej\nujmy v peniazoch.\nŽalobca uplatnil obe formy, žiadal ospravedlnenie aj finančné zadosťučinenie.\nČo sa týka ospravedlnenia, treba prisvedčiť odvolacej námietke žalovaných, že výrok\nrozsudku súdu prvého stupňa je nevykonateľný. Ani jeden zo žalovaných nie je vydavateľom\nperiodika, v ktorom boli sporné texty uvedené, nie je možné im preto uložiť povinnosť\nuverejniť ospravedlnenie. Súd prvého stupňa, ako zo spisu vyplýva, žalobcu nevyzval na\nodstránenie vady tejto časti petitu žalobného návrhu, preto odvolaciemu súdu nezostávalo\niné, než rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie.\nAž po tom, ako vyzve žalobcu na odstránenie vady a poučí ho, že petit žaloby musí byť\nvykonateľný, môže o tejto časti žaloby rozhodnúť. Ak žalobca zotrvá v ďalšom priebehu\nkonania na požiadavke o ospravedlnenie petitom, ktorý bude vykonateľný, súd prvého\nstupňa pred rozhodnutím taktiež posúdi rozsah z hľadiska formulácie ospravedlnenia, ktoré\nby mali žalovaní realizovať. Z podstaty sporu je totiž čitateľná animozita zúčastnených\nstrán, pôvod ktorej spočíva v rozdielnych názoroch na národnostnú otázku, čo v žiadnom\nprípade neprislúcha súdu posudzovať a hodnotiť, okrem toho v judikatúre Európskeho súdu\npre ľudské práva sa objavujú názory, že verejné ospravedlnenie ako forma morálneho\nzadosťučinenia môže byť v rozpore so slobodou prejavu. Povinné ospravedlnenie núti\njednotlivca vyjadriť svoj názor s ktorým nesúhlasí a táto forma nezdá sa byť nevyhnutnou\n(Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Kazakov v. Russia z 18.12.2008: „The Court\nnotes that the applicant was ordered to issue an apology. In its view, to make someone\nretract his or her own opinion by acknowledging his or her own wrongness is a doubtful\nform of redress and does not appear to be „necessary“...“- „záverom súd poznamenáva, že\nsťažovateľovi bolo nariadené ospravedlniť sa. Podľa názoru súdu prinútiť niekoho vziať\nspäť svoj vlastný úsudok tým, že uzná svoje pochybenie, je pochybná forma odškodnenia\na nezdá sa byť nevyhnutná“ - voľný preklad odv. súdu.)\nSúd prvého stupňa v prípade úpravy petitu návrhu v časti žiadaného ospravedlnenia\na zotrvaní na žalobe aj v tejto časti sa v rozhodovacom procese vysporiada okrem už\nuvedeného aj s tým, či ospravedlnenie sa verejným spôsobom po uplynutí niekoľkých rokov\nnestráca už na svojom význame, ako aj s tým, či takáto forma satisfakcie v konkrétnych\n\n9\n\nokolnostiach prípadu neprivodí stav, keď sa o veci môžu dozvedieť z textu ospravedlnenia aj\ntaké ďalšie osoby, ktoré dovtedy o nej nemali žiadny poznatok, t.j. čo vlastne môže pôsobiť\nkontraproduktívne.\nČo sa týka zadosťučinenia vo forme peňažnej náhrady, žalovaní sa nevyjadrili k jej\nvýške, v tomto zmysle výšku nespochybnili, spochybnili len základ tohto nároku.\nOdvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením existencie predpokladov pre priznanie\nfinančného zadosťučinenia tak, ako ich uviedol súd prvého stupňa zdôrazňujúc aj zmysel\ntejto formy náhrady ako ho charakterizoval Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku sp. zn.\n30Cdo 1542/2003 z 25.09.2003: „Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je\nurčenie vzťahu medzi mierou ujmy na hodnotách ľudskej osobnosti a konkrétnym finančným\nvyjadrením náhrady takejto ujmy; vždy ide o právny nástroj, ktorého úlohou je zabezpečiť\nrešpektovanie a ochranu osobnosti fyzickej osoby“.\nV masovokomunikačných prostriedkoch tak žalovaný v 1. rade ako i žalovaní v 2. až\n4. rade škandalizujúcim spôsobom charakterizovali žalobcu, zverejnili informácie aj\no dávno zahladenom odsúdení žalobcu (žalovaní v 2. až 4. rade dokonca uviedli aj\nnesprávny rok - 1995), o ktorom sa nie jedna nezainteresovaná osoba mohla prvýkrát\ndozvedieť až zo zverejnenia tejto informácie. Táto informácia nemala žiadny súvis\ns motívom, ktorý údajne žalovaných viedol k písaniu sporných textov a nie je možné vnímať\nju, vzhľadom na neexistenciu jej kontextu s názorovými rozdielmi na národnostnú otázku\ninak, ako zlomyseľnosť s cieľom žalobcovi uškodiť. Takéto konanie nemôže byť bez\nnásledkov. Najvyšší súd štátu Kalifornia v rozhodnutí Taylor v. Superior Court uviedol túto\núvahu, s ktorou sa odvolací súd stotožňuje a považuje ju za aplikovateľnú na danú vec:\n„Na priznanie sankčnej náhrady sa vždy vyžaduje čosi viac, než len spáchanie civilného\ndeliktu. Musí to byť nejaká priťažujúca alebo poburujúca okolnosť, ako napríklad\nschválnosť, zlovoľnosť, zlomyseľný motív na strane škodcu alebo taká vedomá a úmyselná\nabsencia ohľadov na záujmy druhých, že jeho správanie možno nazvať zlo voľným alebo\nbezohľadným.“ (cit. podľa Procházka R.: Mak proti Gatsbymu, Osud, vina a zodpovednosť\nza škodu, Edition Ryba, 2009, s. 78).\nZáklad nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch bol tak súdom prvého\nstupňa správne posúdený, rozsah priznaných súm finančného zadosťučinenia, ktorý bol\nprimeraný, nebol namietaný. Rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo preto správne.\n\n10\n\nČo sa týka odvolacej námietky spočívajúcej v nevykonaní dôkazu - žiadosti\nzo 04.05.2006 so stanoviskom k osobe žalobcu z 08.04.2006, ide o nedôvodnú odvolaciu\nnámietku, dôkaz bol vykonaný ako vyplýva zo spisu, bolo to na pojednávaní, ktoré na\nprejednanie veci nariadil súd prvého stupňa.\nPre dôvody, ktoré odvolací súd uviedol, rozsudok súdu prvého stupňa v časti\npriznaného finančného zadosťučinenia potvrdil s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1, 2\nO.s.p. Rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku žiadaného ospravedlnenia podľa § 221\nods. 1 písm. f), h) O.s.p. zrušil spolu so súvisiacim výrokom o trovách konania a v rozsahu\nzrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.\nÚlohou súdu prvého stupňa bude tak, ako je to uvedené vyššie, najprv vyzvať žalobcu\nna úpravu petitu tak, aby tento bol vykonateľný a následne o ňom rozhodne.»\n3. Sťažovatelia sú toho názoru, že okresný súd a krajský súd vec nesprávne právne\nposúdili, nedostatočne zistili skutkový stav a na základe vykonaných dôkazov dospeli\nk nesprávnym skutkovým zisteniam. Súdy prvého a druhého stupňa taktiež podľa\nsťažovateľov nesprávne vec právne posúdili tým, že nepoužili správne ustanovenie právneho\npredpisu a nedostatočne zistili skutkový stav.\n3.1 Sťažovatelia sú ďalej toho názoru, že ak má byť toto súdne konanie spravodlivé,\nbolo potrebné sa zo strany prvostupňového a druhostupňového súdu zaoberať tvrdeniami\nžalobcu v kontexte celých uverejnených článkov, ktoré boli uverejnené v týždenníku\nPodduklianske novinky, vo Vedeckom Zborníku MUK vo Svidníku a týždenníku DUKLA,\nresp. posudzovať celé články, a nie len útržky z nich, ako to bolo nesprávne urobené súdom\nprvého stupňa a zvlášť súdom druhého stupňa. Podľa mienky sťažovateľov ak by sa súdy\nprvého a druhého stupňa boli zaoberali celými článkami uverejnenými jednak\nv týždenníkoch a jednak vo vedeckom zborníku, neboli by rozhodli arbitrárne.\n3.2 Sťažovatelia k tomu dopĺňajú, že v týždenníku Podduklianske novinky\nzo 17. októbra 2011 je na začiatku článku uvedený dôvod, pre ktorý články v týždenníkoch\nvznikli, čím sa už však súdy nezaoberali, keďže neposudzovali celé uverejnené články.\nV úvode týždenníka je podľa sťažovateľov uvedené, že: „V posledných číslach našich\nregionálnych novín sa objavujú výzvy, návrhy, vyjadrenia, a poďakovania z pera\n\n11\n\n, ktorými rozosieva zlobu, rozdúchava národnostné vášne a nenávisť medzi\nobčanmi Svidníka a okolia. Tie isté, resp. podobné štvavé články uverejňuje aj v kultúrnospoločenskom mesačníku Rusínov SR Národne novinky.“\n3.3 Ďalej sťažovatelia poukazujú na to, že v konaní pred okresným súdom a\nkrajským súdom okrem samotného žalobcu žiadna konkrétna osoba, ktorá by potvrdila, že\ndané články čítala, ako svedok nevypovedala, a preto nemožno byť toho názoru, že\nsamotným zverejnením článkov v tlači došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti\nžalobcu, a tobôž nie v značnej miere. Keďže súdy podľa sťažovateľov vôbec nezistili ani\nintenzitu zásahu, jeho trvanie, dopad a dôsledky, nemožno zastávať názor, že došlo k\nznačnému zásahu do osobnostných práv žalobcu. Z napadnutého rozsudku krajského sudu\nnie je podľa sťažovateľov možné zistiť ani to, ako druhostupňový súd dospel k záveru, že\nobsah textov by akákoľvek iná osoba považovala za ujmu závažnú, čo nemožno zistiť ani z\nrozsudku súdu prvého stupňa. Napadnutý rozsudok krajského súdu (ako aj rozsudok\nokresného súdu) preto sťažovatelia považujú za neodôvodnený, nepreskúmateľný,\narbitrárny a v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces a právom na slobodu prejavu.\n3.4 Sťažovatelia taktiež uviedli, že súdne konanie pred všeobecnými súdmi vzniklo na\nnávrh žalobcu len preto, aby touto formou presadil svoj názor na postavenie rusínskoukrajinského etnika, resp. aby dosiahol, že ho sťažovatelia hodnotili za jeho názory týkajúce\nsa rusínskej otázky, za jeho návrh na zmenu názvu festivalu Slávnosti kultúry Ukrajincov \nRusínov Slovenska na Festival kultúry Ukrajincov a Rusínov a za jeho návrh na zmenu\nhlavného organizátora festivalu.\n3.5 Sťažovatelia v konaní vzniesli námietku nedostatku pasívnej legitimácie, s ktorou\nsa prvostupňový a druhostupňový súd podľa nich nesprávne vysporiadali. Z článkov, ktoré\nboli uverejnené, podľa sťažovateľov jednoznačne vyplýva, že boli publikované a spísané\nv súvislosti s činnosťou Slovenského národného múzea  Múzea ukrajinskej kultúry\nvo Svidníku (ďalej aj „SNM – MUK“), a to sťažovateľmi konajúcimi ako zamestnanci tejto\norganizácie, čo dosvedčujú ich výpovede, ako aj samotná skutočnosť, že v predmetných\nčlánkoch sťažovatelia  zamestnanci SNM  MUK vo Svidníku, píšu za samotnú inštitúciu\nSNM  MUK a zastávajú sa tejto inštitúcie, ako aj jej názorov na problematiku Rusínov \n\n12\n\nUkrajincov, pričom pri menách sťažovateľov je zároveň uvedené ich postavenie v SNM\nMUK, či už ako riaditeľ SNM  MUK, alebo odborní pracovníci SNM  MUK. O tejto\nnámietke súd prvého stupňa a súd druhého stupňa podľa mienky sťažovateľov rozhodli\nv rozpore s ustanovením § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojitosti s ustanovením\n§ 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Predmetom žaloby sú teda podľa názoru sťažovateľov\nbezpochyby reakcie riaditeľa múzea a vedúcich oddelení a odborných pracovníkov SNM \nMUK, čo odvolací súd nezistil. Vo vzťahu k námietke nedostatku pasívnej legitimácie\nsťažovatelia zastávajú názor, že súd prvého a druhého stupňa nesprávne aplikovali aj\nustanovenie § 5 ods. 1 a 3 a § 8 zákona č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom\nspravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon) v znení neskorších\npredpisov. Keďže aj krajský súd poukazuje na to, že články sťažovateľov ako zamestnancov\nSNM  MUK vo Svidníku v týždenníku Podduklianske novinky zo 17. októbra 2011\na v týždenníku DUKLA zo 6. februára 2012 boli „reakciou“, nedošlo zo strany\nsťažovateľov podľa ich mienky k odpovedi v zmysle ustanovenia § 8 tlačového zákona, čo\nnebolo ani na základe vykonaných dôkazov preukázané. Tým, že články označené ako\n„reakcia“ nie sú odpoveďou v zmysle ustanovenia § 8 tlačového zákona, je daná\nzodpovednosť za zverejnenie predmetných článkov v týždenníku Podduklianske novinky\na týždenníku DUKLA na vydavateľoch periodickej tlače, a to v zmysle § 5 ods. 1 tlačového\nzákona účinného k 1. septembru 2011, na čo súd prvého stupňa a súd druhého stupňa podľa\nsťažovateľov neprihliadli.\n3.6 Sťažovatelia sú toho názoru, že článok v týždenníku Podduklianske novinky\nzo 17. októbra 2011, ako aj sken dokumentu zo 4. mája 2006 vo Vedeckom Zborníku MUK,\ntzv. poznámky k žiadosti\n\nz 8. apríla 2006, ktoré spolu so stanoviskom\n\ntvorili podľa ich názoru súčasť žiadosti o prijatie adresovanej Ministerstvu kultúry\nSlovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), a článok v týždenníku DUKLA\nzo 6. februára 2012 s názvom «Čudné vinčovanie novodobých „buditeľov“» vôbec\nnezasiahli do osobnostných práv žalobcu, a preto mu nebola spôsobená ani žiadna ujma.\nOpak v konaní nebol ani preukázaný, keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno. V daných\nčlánkoch a vo Vedeckom Zborníku SNM  MÚK sa podľa presvedčenia sťažovateľov\nneobjavili žiadne nepravdivé údaje, žiadne kriminalizujúce slová, žiadne urážlivé, hanlivé\n\n13\n\nslová ani dôstojnosť znižujúce slová a žiadne difamačné skutkové tvrdenia. Jednotlivé\nčlánky podľa názoru sťažovateľov používajú iba slová, ktoré sa bežne používajú\nv slovenskom jazyku. Články vznikli iba ako reakcia voči žalobcovi a jeho názorom, ktorý\nuž predtým bezdôvodne napádal (aj rôznymi článkami v periodikách) ukrajinskú kultúru,\ninštitúciu SNM  MUK a jej pracovníkov spolu s inými jeho spolupracovníkmi, s čím sa súd\nprvého a druhého stupňa vôbec nevysporiadali, hoci boli predložené zo strany sťažovateľov\nlistinné dôkazy, ktoré boli súčasťou vyjadrení sťažovateľov (napr. vyjadrenia z 8. 1. 2012,\n9. 1. 2013, 8. 4. 2013 a 17. 9. 2014), na ktoré súdy vôbec neprihliadli.\n3.7 Sťažovatelia, pokračujúc vo svojej sťažnosti, akcentujú, že žalobca sa podľa ich\nnázoru už vyše 25 rokov snaží vyvolať pochybnosti o dôveryhodnosti výsledkov ich\ndlhoročnej práce, ako aj inštitúcie  Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku, v ktorej žalobca\nsám pracoval 10 rokov a formou externého štúdia získal vysokoškolské vzdelanie so\nzameraním na ukrajinskú tému, pričom súd prvého a druhého stupňa odignorovali písomné\nvyjadrenie a dôkazy o protiprávnych zásahoch do práv sťažovateľov na národnostnú a\nkultúrno-etnickú identifikáciu, o jeho nespočetných krivých obvineniach, neoprávnených\nsťažnostiach, žiadostiach, návrhoch a iných invektívach. Prvostupňový a druhostupňový súd\npodľa sťažovateľov síce kvalifikovali inkriminované písomnosti ako reakcie sťažovateľov,\navšak vôbec neskúmali, čím boli vyvolané. Útočný vo vyjadreniach bol podľa sťažovateľov\nvždy žalobca, ich reakcie mali výlučne obranný charakter, a preto náhľad na danú vec, ako\nučinil aj krajský súd, je podľa ich mienky nesprávny. Predmetné články vznikli podľa\nsťažovateľov iba v dobrom úmysle, a to v úmysle zastaviť bezprecedentné a nezmyselné\ninvektívy žalobcu, jeho neoprávnené obvinenia dehonestujúce ukrajinskú národnosť, jej\nkultúru, poukázať na jeho cieľ ovládnuť inštitúciu SNM  MUK a privlastniť si jej doterajšie\nvýsledky, príp. poukázať na snahu žalobcu o likvidáciu tejto inštitúcie.\n3.8 Sťažovatelia dávajú do pozornosti, že žalobca je bývalý člen Výboru pre\nnárodnostné menšiny a etnické skupiny Rady vlády Slovenskej republiky za národnosť\nrusínsku.\n3.9 Pokiaľ ide o odsúdenie žalobcu, k tomu sťažovatelia uvádzajú, že žalobca bol\nv súlade s v tom čase platnými a účinnými právnymi predpismi trestného práva súdený\n\n14\n\na odsúdený verejne a ide o pravdivú informáciu, čo nepoprel ani samotný žalobca, čím\nsťažovatelia neuviedli žiadny nepravdivý údaj.\n3.10 Sťažovatelia napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorý nevzal do úvahy\nkompletné predmetné články v týždenníkoch a kompletnú žiadosť o prijatie u ministra\nkultúry Slovenskej republiky zamestnancov SNM  MUK, považujú za znevažovanie\ndlhoročných výsledkov práce profesionálnych múzejníkov uznávaných vo vedeckých\na kultúrnych kruhoch doma i zahraničí. Článok v týždenníku Podduklianske novinky\nzo 17. októbra 2011 a v týždenníku DUKLA zo 6. februára 2012, ako aj písomnosť\n„Poznámky k žiadosti p.\n\nz 8. apríla 2006“ tvoriaca súčasť žiadosti\n\nSNM  MUK o prijatie zo 4. mája 2006 u ministra kultúry Slovenskej republiky, ktorá bola\nuverejnená vo Vedeckom Zborníku MUK č. 26 z roku 2011, sú vo svojej celosti podľa\npresvedčenia sťažovateľov uplatnením práva na slobodu prejavu zaručeného v čl. 26 ods. 1\na 2 ústavy a v čl. 10 ods. 1 prvej vete dohovoru. Žalobca, ktorý podľa sťažovateľov v konaní\nani nekonkretizoval, do ktorého z osobnostných práv mu malo byť zasiahnuté, nepreukázal\nžiadny vznik ujmy v dôsledku uverejnenia článkov, resp. ani žiadny neoprávnený zásah do\njeho osobnostných práv, jeho rozsah, intenzitu zásahu, trvanie, dopad a ani dôsledky, čím\nnemožno hovoriť o zásahu v značnej miere do práva na ochranu osobnosti, a preto v danom\nprípade nie je naplnené ustanovenie § 11 a § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.\n3.11 V závere sa sťažovatelia vyjadrili k uloženej povinnosti uhradiť nemajetkovú\nujmu žalobcu a uviedli, že popretím samotného základu nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy v peniazoch je zároveň popretá aj samotná výška priznanej sumy nemajetkovej ujmy.\nÚvahy krajského súdu o nespochybňovaní výšky nemajetkovej ujmy boli preto podľa\nnázoru sťažovateľov nesprávne, keďže aj ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka\nustanovuje, že výšku náhrady určí súd, a preto ak by krajský súd dospel k záveru, že výška\nnáhrady priznaná súdom prvého stupňa nie je správna, je povinný v súlade so zásadou\nspravodlivého súdneho procesu určiť správnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Keďže\nnárok na náhradu nemajetkovej ujmy v danom prípade nie je podľa sťažovateľov vôbec\ndôvodný, krajský súd nemal žalobcovi priznať náhrady nematkovej ujmy v sume 1 500 eur a\ntrikrát v sume 500 eur, a preto aj záver druhostupňového súdu o správnosti priznaného\n\n15\n\nfinančného zadosťučinenia, t. j. náhrady nemajetkovej ujmy, bol z už uvedených dôvodov\npodľa sťažovateľov nesprávny.\n4. Sťažovatelia navrhli vydať tento nález:\n„a) Základné právo\n\n,\n\n(...), na súdnu ochranu\n\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie\nzaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na\nslobodu prejavu garantované čl. 26 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok zaručené\nčl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1 ods. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\nrozsudkom Krajského súdu v Prešove, č. k 19Co/302/2015-312, zo dňa 01.11.2015,\nv I. výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Svidník, č. k. 4C/196/2012-217,\nzo dňa 26.03.2015, v III. výroku, bolo porušené.\nRozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. 19Co/302/2015-312, zo dňa 01.12.2015,\nv I. výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Svidník, č. k 4C/196/2012-217, zo\ndňa 26.03.2015, v III. výroku, sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie\nkonanie.\nKrajský súd v Prešove je povinný uhradiť\n\n,\n\n(...) trovy konania (trovy právneho zastúpenia - § 13a ods. 1 písm. a) a c) v spojení\ns ustanovením § 10 ods. 8, § 11 ods. 3 a § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení\nneskorších predpisov - 2 x 91,29 EUR + § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení\nneskorších predpisov - 2 x 8,58 EUR) v sume 99,87 EUR /199,74 EUR: 2/ do 15 dní od\ndoručenia rozhodnutia na účet jeho právneho zástupcu.\nb) Základné právo\n\n(...) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\n\nÚstavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na slobodu prejavu\ngarantované čl. 26 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok zaručené čl. 20\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1 ods. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\n\n16\n\nrozsudkom Krajského súdu v Prešove, č. k. 19Co/302/2015-312, zo dňa 01.12.2015,\nv I. výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Svidník, č. k. 4C/196/2012-217,\nzo dňa 26.03.2015, v V. výroku, bolo porušené.\nRozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. 19Co/302/2015-312, zo dňa 01.12.2015,\nv I. výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Svidník, č. k. 4C/196/2012-217,\nzo dňa 26.03.2015, v V. výroku, sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie\nkonanie.\nKrajský súd v Prešove je povinný uhradiť\n\n(...) trovy\n\nkonania (trovy právneho zastúpenia - § 13a ods. 1 písm. a) a c) v spojení s ustanovením\n§ 10 ods. 8, § 11 ods. 3 a § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších\npredpisov - 2 x 91,29 EUR+ § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších\npredpisov - 2 x 8,58 EUR) v sume 99,87 EUR /199,74 EUR: 2/ do 15 dní od doručenia\nrozhodnutia na účet jeho právneho zástupcu.\nc) Základné právo\n\n(...) na súdnu ochranu podľa čl. 46\n\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na slobodu prejavu\ngarantované čl. 26 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok zaručené čl. 20\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1 ods. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\nrozsudkom Krajského súdu v Prešove, č. k. 19Co/302/2015-312, zo dňa 01.12.2015,\nv I. výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Svidník, č. k. 4C/196/2012-217,\nzo dňa 26.03.2015, v VI. výroku, bolo porušené.\nRozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. 19Co/302/2015-312, zo dňa 01.12.2015,\nv I. výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Svidník, č. k. 4C/196/2012-217,\nzo dňa 26.03.2015, v VI. výroku, sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na\nďalšie konanie.\nKrajský súd v Prešove je povinný uhradiť\n\n(...) trovy\n\nkonania (trovy právneho zastúpenia - § 13a ods. 1 písm. a) a c) v spojení s ustanovením\n§ 10 ods. 8, § 11 ods. 3 a § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších\npredpisov - 2 x 91,29 EUR + § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších\n\n17\n\npredpisov - 2 x 8,58 EUR) v sume 99,87 EUR /199,74 EUR: 2/ do 15 dní od doručenia\nrozhodnutia na účet jeho právneho zástupcu.\nd) Základné právo\n\n.\n\n(...) na súdnu ochranu podľa čl. 46\n\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na slobodu prejavu\ngarantované čl. 26 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok zaručené čl. 20\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1 ods. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\nrozsudkom Krajského súdu v Prešove, Č. k 19Co/302/2015-312, zo dňa 01.12.2015,\nv I. výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Svidník, c. k. 4C196/2012-217, zo\ndňa 26.03.2015, v VII. výroku, bolo porušené.\nRozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. 19Co/302/2015-312, zo dňa 01.12.2015,\nv I. výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Svidník, č. k. 4C/196/2012-217,\nzo dňa 26.03.2015, v VII. výroku, sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na\nďalšie konanie.\nKrajský súd v Prešove je povinný uhradiť\n\n(...) trovy\n\nkonania (trovy právneho zastúpenia - § 13a ods. 1 písm. a) a c) v spojení s ustanovením\n§ 10 ods. 8, § 11 ods. 3 a § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších\npredpisov - 2 x 91,29 EUR + § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších\npredpisov - 2 x 8,58 EUR) v sume 99,87 EUR /199,74 EUR : 2/ do 15 dní od doručenia\nrozhodnutia na účet jeho právneho zástupcu.“\nII.\nVyjadrenie odporcu a replika sťažovateľov\n5. Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie požiadal o vyjadrenie (i)\nkrajský súd ako odporcu v konaní, ako aj (ii) dotknutú osobu – žalobcu v konaní pred\nkrajským súdom. Uvedeným subjektom zaslal na tento účel sťažnosť sťažovateľov aj\nuznesenie ústavného súdu o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.\n\n18\n\n5.1 Ústavný súd uvádza, že dotknutá osoba – žalobca v konaní pred krajským súdom,\nnevyužila možnosť vyjadriť sa k podanej sťažnosti a na písomnú výzvu zo 6. júna 2016\nnezaslala ústavnému súdu žiadne vyjadrenie.\n5.2 Po doručení vyjadrenia odporcu, resp. uplynutí lehoty poskytnutej ústavným\nsúdom na zaslanie vyjadrenia, mali sťažovatelia možnosť zaujať k vyjadreniu odporcu\npísomne stanovisko (repliku).\nVyjadrenie odporcu\n6. Listom č. Spr/10052/2016 z 23. júna 2016 doručeným ústavnému súdu 29. júna\n2016 sa k podanej sťažnosti vyjadril odporca.\n6.1 Podľa odporcu vo veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 19 Co 30/2015\nodvolací súd konal v medziach svojej právomoci. Právne závery odvolacieho súdu\nvyplývajú podľa jeho názoru z vykonaného dokazovania. Jeho úvahy uvedené v dôvodoch\nrozhodnutia z 1. decembra 2015 vychádzajú z konkrétnych faktov prípadu, sú logické\na majú oporu v obsahu spisového materiálu.\n6.2 Odporca ďalej konštatoval, že prejav nespokojnosti sťažovateľov s napadnutým\nrozsudkom je potrebné hodnotiť aj tak, že obsah základného práva na súdnu a inú právnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je zárukou toho, že rozhodnutie súdu bude spĺňať\nočakávania a predstavy účastníka konania. Základným atribútom podľa odporcu je, aby\npostup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho\nrozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.\n6.3 Podľa názoru odporcu v predmetnej veci bol uvedený predpoklad dodržaný\npostupom odvolacieho súdu, aj obsah napadnutého rozsudku je čo do dôvodov zákonný,\nnearbitrárny a preskúmateľný. Nie je preto možné z hľadiska doterajšieho stavu veci podľa\nmienky odporcu konštatovať porušenie základných práv účastníka súdneho konania\nupravených v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy.\n\n19\n\n6.4 Referujúca sudkyňa senátu „19Co“ JUDr. Monika Jusková zároveň doplnila, že\nv odvolacom konaní proti rozsudku okresného súdu č. k. 4 C 196/2012-217 z 26. marca\n2015 senát odvolacieho súdu vedený jeho predsedníčkou JUDr. Zlatou Simkovou dospel po\npreskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo,\nk rozhodnutiu vyplývajúcemu z napadnutého rozsudku, ktorý je sťažovateľmi namietaný.\nNapadnutý rozsudok odvolacieho súdu je podľa referujúcej sudkyne riadne odôvodnený,\nvychádzajúci z právnych predpisov v ňom uvedených, pri výklade a aplikácii ktorých\nnedošlo k odchýleniu sa od znenia príslušných ustanovení, a krajský súd ani nepoprel ich\nvýznam a účel.\n6.5 Odporca zároveň vyjadril súhlas s tým, aby ústavný súd upustil podľa § 30 ods. 2\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho verejného prerokovania veci.\nReplika sťažovateľov\n7. Listom z 25. augusta 2016 doručeným ústavnému súdu 30. augusta 2016\nsťažovatelia súhlasili s upustením od verejného ústneho pojednávania vo veci, k vyjadreniu\nodporcu nezaujali žiadne stanovisko.\nIII.\nZávery ústavného súdu\n8. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\nPodľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\nPodľa čl. 26 ods. 3 ústavy cenzúra sa zakazuje.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na\ninom orgáne Slovenskej republiky.\n\n20\n\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek\ntrestnom čine, z ktorého je obvinený.\nPodľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa\nslobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez\nzasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby\nvyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.\nPodľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo\npokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného\nzáujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.\nToto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné,\naby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie\ndaní alebo iných poplatkov alebo pokút.\n1. K namietanému porušeniu čl. 26 ods. 1 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru\nnapadnutým rozsudkom krajského súdu\n9. Slobodu prejavu (ktorá zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať\ninformácie alebo myšlienky) je potrebné považovať za konštitutívny znak demokratickej\npluralitnej spoločnosti a za jednu zo základných podmienok na jej chod a individuálnu\n(seba)realizáciu jednotlivca.\n9.1 Sloboda prejavu patrí do vlastnej sféry ľudskej slobody, ktorá je spätá\npredovšetkým s vnútornou oblasťou vedomia a zahŕňa atribúty tejto ľudskej slobody,\nku ktorej patrí sloboda svedomia, sloboda myslenia a sloboda zastávať, šíriť a prijímať\nnázory na všetky otázky spojené so životom spoločnosti. Sloboda prejavu je prakticky\nneoddeliteľná od slobody myslenia. Nijaká spoločnosť, v ktorej nie sú tieto slobody\nrešpektované, nie je slobodná, nech už má vláda tejto spoločnosti (štátu) akúkoľvek formu\n(porov. Mill, John Stuart. On Liberty. Third Edition. London: Longman, Green, Longman,\nRoberts & Green, 1864, s. 26 – 27). Každý človek má nespochybniteľné právo verejne\n\n21\n\nproklamovať svoj názor, pričom zakázať verejne vyjadrovať názory znamená zničiť slobodu\nprejavu (porov. Blackstone, W. Commentaries on the Laws of England. Book the Fourth.\nThe Fourth Edition. Oxford: Clarendon Press, 1770, s. 151 – 152).\n9.2 Tento imperatív vlastný modernej konštitucionalistike a ústavám demokratických\nprávnych štátov je akcentovaný v priestore modernej Európy predovšetkým súdnymi\norgánmi ochrany ľudských práv a základných slobôd, ako je Európsky súd pre ľudské práva\n(ďalej aj „ESĽP“) a ústavné súdy štátov Európy.\n9.3 Európsky súd pre ľudské práva považuje v zmysle svojej ustálenej judikatúry\nk čl. 10 dohovoru slobodu prejavu za jeden z esenciálnych základov demokratickej\nspoločnosti a jednu zo základných podmienok jej progresu a rozvoja každého jednotlivca\n[porov. Handyside v. Veľká Británia, č. 5493/72, plenárny rozsudok ESĽP zo 7. 12. 1976,\nbod 49; rovnaké závery porov. aj v Observer and Guardian v. Veľká Británia, č. 13585/88,\nplenárny rozsudok ESĽP z 26. 11. 1991; bod 59; Oberschlick v. Rakúsko, č. 11662/85,\nplenárny rozsudok ESĽP z 23. 5. 1991, bod 57; Nilsen and Johnsen v. Nórsko, č. 23118/93,\nrozsudok Veľkej komory ESĽP z 25. 11. 1999, bod 43; z novšej judikatúry Rádio Twist\nv. Slovenská republika, č. 62202/00, rozsudok ESĽP z 19. 12. 2006, bod 47; Axel Springer\nv. Nemecko, 39954/08, rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 7. 2. 2012, bod 78; Centro\nEuropa 7 S.R.L. and Di Stefano v. Taliansko, č. 38433/09, rozsudok Veľkej komory ESĽP\nzo 7. 6. 2012, bod 131; Ringier Axel Springer Slovensko v. Slovenská republika (č. 2),\nč. 21666/09, rozsudok ESĽP zo 7. 1. 2014, bod 48 a ďalšie].\n9.4 Podľa Spolkového ústavného súdu (Bundesverfassungsgericht) Spolkovej\nrepubliky Nemecko je sloboda prejavu priamym vyjadrením ľudskej osobnosti, je jedným\nz najušľachtilejších ľudských práv vôbec. Podľa Spolkového ústavného súdu Nemecka je\nsloboda prejavu konštitutívnym prvkom demokracie, keďže umožňuje konštantnú\nintelektuálnu rozpravu, súboj názorov, ktorý je tomuto systému vlastný. V istom zmysle je\nsloboda prejavu základným pilierom slobody ako takej (porov. rozhodnutia Spolkového\nústavného súdu Nemecka 1 BvR 400/51 z 15. 1. 1958, bod 31; 1 BvR 131/96 z 24. 3. 1998,\nbod 27; 2 BvR 2219/01 z 15. 12. 2004, bod 15).\n\n22\n\n9.5 Ústavný súd Českej republiky rovnako považuje slobodu prejavu za jednu\nz najdôležitejších hodnôt každej demokratickej spoločnosti a opakovane trvá na tom, že\nkaždý názor, stanovisko, kritika je v zásade prípustnou záležitosťou. Podľa Ústavného súdu\nČeskej republiky v podmienkach liberálnej demokracie je každému dovolené vyjadrovať sa\nk veciam verejným, ktoré môžu byť verejne posudzované. Ide o výraz demokratického\nprincípu, o výraz participácie občianskej spoločnosti na veciach verejných (porov. nález\nÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 823/11 zo 6. marca 2012, body 19 a 21;\ntaktiež porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 357/96 z 10. decembra\n1997).\n9.6 Ústavnému súdu sa opakovane dostalo príležitosti prispieť k ústavnoprávnej\nrozprave o slobode prejavu. V jednom zo svojich rozhodnutí extenzívnejšie pojednávajúcich\no ochrane slobody prejavu, v náleze sp. zn. II. ÚS 326/09 zo 4. marca 2010, deklaroval, že\nsloboda prejavu je nevyhnutná pre demokraciu a pre tvorbu slobodnej verejnej mienky\nv otvorenej spoločnosti, je základným pilierom demokratickej spoločnosti, v ktorej je\nkaždému dovolené vyjadrovať sa k verejným veciam a vynášať o nich hodnotové súdy,\npričom aj pri kritike platí z princípu demokracie vyplývajúca ústavná prezumpcia, že ide\no kritiku dovolenú (porov. II. ÚS 326/09, bod 39). Ústavný súd následne v náleze sp. zn.\nIII. ÚS 385/2012 z 21. januára 2014 aj v duchu judikatúry ESĽP (najmä už uvedeného\nrozsudku ESĽP vo veci Handyside v. Veľká Británia, bod 49) doplnil, že sloboda prejavu\nvo všetkých štátoch vybudovaných na demokratických princípoch predstavuje jeden\nzo základných pilierov demokracie a uplatňuje sa nielen voči informáciám a myšlienkam,\nktoré sú prijímané priaznivo, resp. sú pokladané za neškodné či neutrálne, ale aj voči tým,\nktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva, čo je dané\npožiadavkami pluralizmu, znášanlivosti a otvorenosti, bez ktorých nemožno hovoriť\no demokratickej spoločnosti.\n9.7 Obmedzenie slobody prejavu je v demokratickej spoločnosti výnimkou, ktorú je\nnavyše potrebné interpretovať reštriktívne a je možné ju ospravedlniť iba kvalifikovanými\nokolnosťami. Predložená interpretácia obmedzenia slobody prejavu primárne zakazuje tzv.\npredchádzajúce obmedzenie (doktrína „no previous restraint“), typicky cenzúru (porov.\nčl. 26 ods. 3 ústavy), resp. dovoľuje obmedziť slobodu prejavu v prípadoch, ak ide o prejav\n23\n\njasne a bezprostredne vytvárajúci podstatné ohrozenie [doktrína „clear and present danger“;\nk tomu porov. široko citované stanovisko legendárneho sudcu O. W. Holmesa Jr., ktoré sa\nstalo základom rozhodnutia Najvyššieho súdu Spojených štátov amerických vo veci\nSchenck v. United States 249 U.S. 47 (1919) z 3. marca 1919, bod 50] určitého\nkvalifikovaného vyššieho záujmu.\n9.8 Moderným jazykom ústavy a dohovoru povedané, slobodu prejavu možno\nobmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu\npráv a slobôd iných alebo na ochranu určitého kvalifikovaného verejného záujmu.\nLimitačná klauzula inkorporovaná v čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru (už\ncitované) explicitne uvádza dôvody takéhoto obmedzenia, pričom takéto obmedzenie musí\nbyť stále v súlade s demokratickým charakterom spoločnosti („nevyhnutné v demokratickej\nspoločnosti“).\n9.9 Článok 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru nedávajú štátu neobmedzený\npriestor na uváženie („margin of appreciation“) v určení, v prospech akého štátom\nproklamovaného verejného záujmu štát obmedzí slobodu prejavu. Takéto uváženie štátu ide\nruka v ruke s dohľadom nad ním prostredníctvom súdnych orgánov – ústavného súdu\na ESĽP. Tento dohľad zahŕňa otázku, či bolo uvedené obmedzenie slobody prejavu legálne,\nlegitímne a nevyhnutné, pričom dohľad pokrýva tak oblasť legislatívy, ako aj jej aplikáciu\nv praxi predovšetkým prostredníctvom súdov [porov. už uvedený rozsudok ESĽP vo veci\nHandyside v. Veľká Británia, bod 49; ale aj Sunday Times v. Veľká Británia (č. 1),\nč. 6538/74, plenárny rozsudok ESĽP z 26. 4. 1979, bod 59; Tele 1 Privatfernseh v. Rakúsko,\nč. 32240/96, rozsudok ESĽP z 21. 9. 2000, bod 34; Mouvement Raëlien Suisse\nv. Švajčiarsko, č. 16354/06, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 13. 7. 2012, body 59 – 60].\n9.10 Dôvodom obmedzenia slobody prejavu môže byť o. i. ochrana práv iných, teda\naj základné právo na česť podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, resp. čl. 16 ods. 1 ústavy,\nkonkretizované § 11 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Na úrovni zákona chráni teda ustanovenie § 11\na nasl. Občianskeho zákonníka osobnosť súkromných osôb pred neoprávnenými zásahmi\nzo strany iných súkromných osôb alebo štátu. Takýmto zásahom do osobnostných práv\n\n24\n\nmôže byť aj zverejnenie nepravdivých a poškodzujúcich údajov o určitej osobe. Teória\na súdna prax preto rozlišuje medzi skutkovými tvrdeniami, u ktorých možno zisťovať ich\npravdivosť, a hodnotovými súdmi.\n9.11 V prípade, že orgány verejnej moci rozhodli, že dotknutá osoba (t. j. sťažovateľ\npred ústavným súdom) výkonom slobody prejavu porušila povinnosť (teda ústavné\na zákonné obmedzenie slobody prejavu) uloženú podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, resp. čl. 16\nods. 1 ústavy konkretizovanú § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a dotknutá osoba (t. j.\nsťažovateľ pred ústavným súdom) namieta, že tento zásah do jej slobody prejavu\n[spočívajúci v rozhodnutí orgánov verejnej moci, že dotknutá osoba výkonom svojho práva\nna slobodu prejavu porušila čl. 19 ods. 1 ústavy, resp. čl. 16 ods. 1 ústavy a § 11 a nasl.\nObčianskeho zákonníka] zo strany orgánov verejnej moci nebol ústavný (t. j. že vôbec\nnedošlo ku kolízii slobody prejavu c/a ochrany osobnosti) alebo ústavne proporcionálny\n(t. j. že síce došlo ku kolízii slobody prejavu c/a ochrany osobnosti, ale v konkrétnom\nprípade bolo potrebné dať prednosť slobode prejavu), ústavný súd skúma v prípade zásahu\ndo slobody prejavu dotknutej osoby v záujme orgánmi verejnej moci tvrdenej ochrany\nosobnosti:\n(I) či druh predmetného prejavu dotknutej osoby je chránený v zmysle čl. 26 ústavy\na čl. 10 dohovoru,\n(II) či došlo k zásahu do slobody prejavu,\n(III) či uvedený zásah mal zákonný základ a\n(IV) následne skúma samotný prejav perspektívou odpovedí na otázky najmä\n- KTO (aké médium, resp. či redaktor, účastník diskusie, verejný funkcionár,\nsúkromná osoba a pod.),\n- O KOM (na akú tému),\n- ČO (aké názory, myšlienky a idey),\n- KDE (v rámci akého publikačného nástroja),\n- KEDY (či v rámci napr. jedného článku, alebo opakovane vo viacerých článkoch\npod.) a\n- AKO (spôsob, rozsah, formulácia a pod.)\n\n25\n\nuviedol (uverejnil, povedal), pričom na základe odpovedí na dané otázky možno\nzistiť, či\n(IV.a) došlo ku kolízii dvoch ústavou chránených záujmov (sloboda prejavu\nvysielateľa c/a ochrana osobnosti) a či\n(IV.b) pri kladnej odpovedi na otázku v bode IV.a bolo ústavne proporcionálne (test\nproporcionality; bližšie k testu proporcionality aplikovanému ústavným súdom pozri nález\nsp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. decembra 2009) zasiahnuť zo strany orgánov verejnej moci do\nslobody prejavu dotknutej osoby [konštatovať porušenie čl. 19 ods. 1 ústavy, resp. čl. 16\nods. 1 ústavy a § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka] v prospech ochrany osobnosti tretej\nosoby. Je potrebné však upozorniť, že tento dôležitý, avšak nie vždy jednoznačný nástroj, je\nlen jednou z pomôcok najmä pri skúmaní difamácie a slobody prejavu.\n9.12 Ústavný súd napokon dodáva, že väčšinou preskúmava len určitý výsek súdnych\nrozhodnutí definovaný sťažnosťou a právnou úpravou, čo determinuje rozsah prieskumu.\nŽaloby o ochranu osobnosti, ak je v nich komponent slobody prejavu, majú už na\nvšeobecných súdoch svoj ústavnoprávny charakter, keďže je to práve všeobecný súd, ktorý\nako prvý zasiahne do slobody prejavu alebo ochrany osobnosti svojím rozhodnutím tým, že\n„dá prednosť“ jednému z práv na úkor druhého, resp. kde uprednostní pri strete týchto práv\njedno z nich (t. j. zasiahne do hmotných ústavných práv), čo odôvodňuje aj možnosť plnej\ningerencie ústavného súdu do ich preskúmavania (porov. II. ÚS 152/08, bod 27;\nII. ÚS 647/2014, bod 25; Smet, S. Freedom of Expression and the Right to Reputation:\nHuman Rights in Conflict. In: American University International Law Review, Vol. 26,\nNo. 1, s. 185). Táto plná ingerencia sa v konaní o sťažnostiach s predmetom sporu ochrany\nosobnosti c/a slobody prejavu prejavuje (a musí sa prejaviť) o. i. aj tým, že ústavný súd\npodáva vlastný právny názor na to, čo je z ústavnoprávneho hľadiska a vzhľadom na\nskutkový stav správnou odpoveďou na už rozlíšené otázky, a to v záujme posúdenia, či\nvzhľadom na odpovede na tieto otázky mala dostať v konaní pred všeobecnými súdmi\nprednosť sloboda prejavu alebo ochrana osobnosti. Týmto spôsobom ústavný súd\npostupoval v minulosti v sporoch o ochranu osobnosti a slobodu prejavu niekoľkokrát\na opakovane, v tejto súvislosti pozri napr. nález II. ÚS 152/08, z novších napr. nález\nII. ÚS 184/2015 alebo nález IV. ÚS 492/2012.\n\n26\n\n1.1 Aplikácia uvedených záverov na prerokovávanú vec sťažovateľov\n10. Ústavný súd v úvode poznamenáva, že pri preskúmavaní napadnutého rozsudku\nkrajského súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého\nodôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať\nizolovane (porov. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové\na odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor\nzahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov\n(prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho\nkonania (porov. IV. ÚS 350/09). Z toho dôvodu ústavný súd posudzoval napadnutý\nrozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu a právnymi závermi v ňom\nuvedenými.\n10.1 Okresný súd rozsudkom č. k. 4 C 196/2012-217 z 26. marca 2015 v III., V., VI.\na VII. bode výroku rozhodol, že sťažovatelia sú povinní zaplatiť žalobcovi\nnáhradu nemajetkovej ujmy každý v sume 500 eur okrem žalovaného v I. rade\n(\n\n), ktorý bol zaviazaný zaplatiť sumu 1 500 eur.\n\nOkresný súd mal z vykonaných dôkazov preukázané, že žalovaní (sťažovatelia) sú pasívne\nlegitimovaní v spore (t. j. nie je pasívne legitimovaný vydavateľ tlače), ktorým sa žalobca\ndomáha voči nim práva na ochranu osobnosti. Sú osobami, ktorých konkrétny článok\n„Choromyseľné návrhy na pôdu mestského zastupiteľstva nepatria“\n\nuverejnený\n\nv týždenníku Podduklianske novinky 17. 10. 2011, ďalej článok v týždenníku DUKLA\nzo 6. 2. 2012 «Čudné vinčovanie novodobých „buditeľov“» a text „Poznámky k žiadosti\nzo dňa 8. 4. 2006“ uverejnený vo Vedeckom Zborníku MUK č. 26\nz roku 2011 svojím obsahom zasiahli do chráneného práva žalobcu na osobnú česť a dobrú\npovesť. Podľa okresného súdu bola znížená dôstojnosť, vážnosť a česť žalobcu a v danej\nsituácii, mieste, čase a spoločenskom postavení žalobcu by to ako závažnú ujmu vnímala\nkaždá fyzická osoba. Súd prvého stupňa uviedol, že slová a hodnotenie žalobcu, ktoré boli\nv článkoch – textoch použité, majú znevažujúcu povahu. Podávajú negatívny obraz\no žalobcovi, jeho správaní, charakterových vlastnostiach a pracovných výsledkoch.\n\n27\n\n10.2 Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu č. k.\n4 C 196/2012-217 z 26. marca 2015 v jeho III., V., VI. a VII. bode výroku, zrušil vo zvyšnej\nčasti (t. j. v bodoch I., II., IV., VIII. a IX. výroku) rozsudok okresného súdu č. k.\n4 C 196/2012-217 z 26. marca 2015 (ide o časť, resp. body výroku, ktorými okresný súd\no. i. uložil sťažovateľom povinnosť uverejniť na vlastné náklady ospravedlnenie žalobcovi)\na vrátil vec v tejto zvyšnej časti okresnému súdu na opätovné rozhodnutie.\n11. Najprv (I) ústavný súd uvádza, že uverejnenie článkov v tlačenom médiu,\nv ktorom autori článku prezentujú svoje názory, postoje a idey, je plne kryté slobodou\nprejavu v zmysle čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru a ochranou, ktorá sa\nslobode prejavu v demokratickom právnom štáte poskytuje.\n12. Po druhé (II), tým, že krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok\nokresného súdu č. k. 4 C 196/2012-217 z 26. marca 2015 v jeho III., V., VI. a VII. bode\nvýroku, ktorým okresný súd rozhodol, že sťažovatelia sú povinní zaplatiť žalobcovi\nnáhradu nemajetkovej ujmy každý v sume 500 eur okrem\nžalovaného v I. rade (\n\n.,\n\n), ktorý bol zaviazaný zaplatiť\n\nsumu 1 500 eur z dôvodu, že ich konkrétny článok „Choromyseľné návrhy na pôdu\nmestského zastupiteľstva nepatria“ uverejnený v týždenníku Podduklianske novinky\n17. 10. 2011, ďalej článok v týždenníku DUKLA zo 6. 2. 2012 «Čudné vinčovanie\nnovodobých „buditeľov“» a text „Poznámky k žiadosti\n\nzo dňa\n\n8. 4. 2006“ uverejnený vo Vedeckom Zborníku MUK č. 26 z roku 2011 svojím obsahom\nzasiahli do chráneného práva žalobcu na osobnú česť a dobrú povesť, došlo k zásahu do\nslobody prejavu sťažovateľov.\n13. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či v danom prípade išlo z ústavného\nhľadiska o akceptovateľné obmedzenie slobody prejavu.\n14. V danom prípade išlo nepochybne o obmedzenie slobody prejavu sťažovateľov\nna zákonnom podklade (III), ktorý tvorili ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka,\npričom zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva\nna ochranu osobnosti žalobcu.\n\n28\n\n15. Za týchto okolností bolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnutého\nrozsudku krajského súdu kľúčové posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľov\nprimeraný, t. j. či zodpovedal zásade proporcionality.\n15.1 Ústavný súd preto pristúpil hic et nunc k preskúmaniu proporcionality medzi\nzásahom do slobody prejavu sťažovateľov a ústavnými garanciami práva na súkromie\nžalobcu. Na ten účel, obdobne ako v iných porovnateľných prípadoch (napr. II. ÚS 152/08,\nII. ÚS 326/09, I. ÚS 408/2010, IV. ÚS 492/2012) ústavný súd vykonal test proporcionality\nzaložený na (IV) hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO\nv danom prípade „hovoril“ (uverejnil informáciu).\nKTO zásah do práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie) vykonal\n16. Z dokazovania vykonaného všeobecnými súdmi vyplýva, že sťažovatelia sú\nzamestnancami Slovenského národného múzea  Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku\ns tým, že žalovaný v 1. rade\na žalovaní v 2. rade\n.\n\n., je riaditeľom SNM  MUK\n, v 3. rade\n\n, vo 4. rade\n\nsú odborní pracovníci SNM  MUK.\n\n16.1 Sťažovatelia sú aktívni v kultúrnej oblasti a\n, má akademické pozadie.\n16.2 Priestor kultúry je priestorom slobody. Slobody slova, slobody umeleckej\ntvorby, bádania, ale aj priestor pre akcentovanie a zobrazovanie spoločenských problémov,\nneduhov. Kultúra môže edukovať, obohacovať spoločenský (verejný) život, ale aj rôznou\nformou reagovať na pálčivé otázky súčasnosti (príp. minulosti a pod.) na mikroúrovni alebo\núrovni celospoločenskej. Možno zovšeobecniť, že kultúra sú vzťahy, inštitúcie alebo\numenie, cez ktoré charakterizujeme či popisujeme spoločnosť. Podľa UNESCO je kultúra\n„komplex špecifických duchovných, materiálnych, intelektuálnych a emocionálnych čŕt\nspoločnosti alebo sociálnej skupiny, ktorý zahŕňa spolu s umením a literatúrou aj spoločný\nspôsob života, životný štýl, hodnotový systém, tradície a vieru“ („culture should be\nregarded as the set of distinctive spiritual, material, intellectual and emotional features of\n29\n\nsociety or a social group, and that it encompasses, in addition to art and literature,\nlifestyles, ways of living together, value systems, traditions and beliefs“; pozri UNESCO\nUniversal\n\nDeclaration\n\non\n\nCultural\n\nDiversity,\n\n2002.\n\nDostupné\n\nna:\n\nhttp://www.unesco.org/education/imld_2002/unversal_decla.shtml).\n16.3 Kultúra sprostredkúva diferentné pohľady na svet, spoločnosť, provokuje myseľ\na je často reflexiou spoločnosti, je spôsobilá kreovať identitu spoločnosti, hodnoty\nspoločnosti.\n16.4 Sťažovatelia ako predstavitelia kultúrneho života v regióne (predstavitelia\nkultúrnej inštitúcie  SNM  MUK) teda predstavujú z hľadiska ochrany slobody prejavu\nnezastupiteľný hlas v rámci diskusie o rôznorodých otázkach spoločnosti (regiónu), zvlášť\nkeď sa ich hlas (informovanie) týka vecí verejného záujmu.\n16.5 Všeobecné súdy však nevenovali statusu sťažovateľov ako šíriteľov spornej\ninformácie (článku) žiadnu pozornosť, nezaoberali sa prostredím, v ktorom sťažovatelia\npôsobia, a úlohami, ktoré v spoločnosti sťažovatelia plnia.\nO KOM boli inkriminované články a do koho osobnostnej sféry zasahovali\n17. Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je\naj kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uvedené v tlači týkajú a do ktorých osobnostnej\nsféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať. Hranice akceptovateľnosti šírenia\ninformácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných“\nobčanov.\n17.1 V zmysle dôkazov reflektovaných všeobecnými súdmi je nesporné, že žalobca\nv období rokov 2011 až 2014 aktívne pôsobil v regióne Prešov\na vo Svidníku pri obhajobe práv Rusínov. Do roku 2014 bol členom Výboru pre\nnárodnostné menšiny a etnické skupiny Rady vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva,\nnárodnostné menšiny a rodovú rovnosť (ústavný súd zistil, že žalobca je uvedený\nv archívnom dokumente Zloženie Výboru pre národnostné menšiny a etnické skupiny 2011\n 2014 ako zástupca rusínskej národnostnej menšiny a člen výboru s hlasovacím právom;\n30\n\ndostupné\n\nna\n\nhttp://www.narodnostnemensiny.gov.sk/vybor-pre-narodnostne-mensiny-a-\n\netnicke-skupiny/), ktorý je stálym odborným orgánom Rady vlády Slovenskej republiky pre\nľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť, pre otázky týkajúce sa národnostných\nmenšín a etnických skupín a ich príslušníkov a pre oblasť implementácie Európskej charty\nregionálnych a menšinových jazykov v zmysle čl. 7 ods. 4 charty a Rámcového dohovoru\nna ochranu menšín. Ako člen výboru publikoval v regionálnych novinách rôzne články, kde\nvyjadroval svoj názor na vzťah národnosti Rusín a národnosti Ukrajinec tak, že ide o dve\netniká.\n17.2 Žalobca bol v čase publikovania sporných článkov (roky 2011 a 2012) verejne\nčinný v prostredí, ktoré možno nazvať politicko-odborné, ako člen Výboru pre národnostné\nmenšiny a etnické skupiny Rady vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnostné\nmenšiny a rodovú rovnosť, zaujímal stanoviská k otázkam celospoločenského charakteru\na ako člen Výboru pre národnostné menšiny a etnické skupiny Rady vlády Slovenskej\nrepubliky pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť mal možnosť podieľať\nsa na formovaní konkrétnej politiky vlády Slovenskej republiky. Takáto osoba si musí byť\nvedomá, že jej aktivity majú byť a budú pod dohľadom (kontrolou) odbornej i laickej\nverejnosti (resp. občianskej spoločnosti), keďže v „hre“ je otázka vplyvu takejto osoby na\nreálnu politiku vlády Slovenskej republiky v konkrétnej (aj keď odbornej) oblasti.\n17.3 Z pohľadu ochrany súkromia (osobnosti) žalobcu je preto nutné konštatovať, že\nhranice akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa osoby žalobcu sú širšie oproti\n„bežným“ občanom nemajúcim vplyv na formovanie politiky vlády Slovenskej republiky\na ktorí nie sú členmi určitého politicko-odborného fóra.\n17.4 Všeobecné súdy sa však vo svojich rozsudkoch vôbec nevenovali otázke\nakceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa osoby žalobcu či jeho statusu\nvo verejnom živote, resp. žalobcu bez ďalšieho považovali za „bezúhonného občana“,\npričom na adresu žalobcu artikulovali iba nasledovné: „Aj napriek tomu, že trest, ktorý bol\nžalobcovi uložený v roku 1985 a bol dávno zahladený, snažia sa žalobcu verejne\nkriminalizovať dokonca v článku uverejnenom v periodiku DUKLA uvádzajú dátum 1995,\nčo je dokonca nesprávny dátum, správny je rok 1985. ... Toto odsúdenie bolo však\n\n31\n\nzahladené a na žalobcu sa pozerá akoby nebol odsúdený. Súd je toho názoru a stotožňuje sa\ns názorom žalobcu, že týmito tvrdeniami v článkoch a úsudkami zo strany žalovaných došlo\nk zásahu do osobnostných práv žalobcu, ktorý je objektívne spôsobilý spôsobiť ujmu na jeho\nosobnostných právach. ... Preto nikto nie je oprávnený zverejňovať takúto skutočnosť a už\nvôbec nie za účelom zneváženia osobnosti žalobcu a zabránenia vyjadrovania jeho názorov.\n... Mimoriadna závažnosť tvrdení zverejnených žalovanými spočíva v týchto skutočnostiach,\nže žalovaní verejne kriminalizujú bezúhonného občana, žalovaní používajú veľmi silné\nvýrazy... Vo vzťahu do práva žalobcu spätého s ochranou jeho osobnosti, týmto útokom\nprostredníctvom uverejnených článkov bolo vážne narušené a poškodené právo žalobcu na\nosobnú česť, dobrú povesť, týmto v značnej miere bola znížená dôstojnosť, vážnosť a česť\nžalobcu. Podľa názoru súdu, by v tejto situácii, v danom mieste a čase v spoločenskom\npostavení žalobcu vnímala ako závažnú ujmu každá fyzická osoba.“\n17.5 Všeobecné súdy neakcentovali jeden z dôležitých prvkov rozhodovania stretu\nslobody prejavu c/a ochrany osobnosti – status žalobcu (subjektu domáhajúceho sa ochrany\nosobnosti) vo verejnom živote spoločnosti, resp. zo zisteného stavu veci vyvodili nesprávny\nzáver o žalobcovi ako o „bežnom“ občanovi, pri ktorom sú hranice akceptovateľnosti\nšírenia informácií týkajúcich sa jeho osobnostnej sféry najužšie.\nČO bolo obsahom inkriminovaných článkov\n18. Pri posudzovaní proporcionality medzi slobodou prejavu a právom na ochranu\nosobnosti je nevyhnutné posúdiť aj obsah prejavu sťažovateľov, ktorý mal spôsobiť\nneprípustný zásah do osobnostných práv žalobcu.\n18.1 Nielen z titulkov, ale aj z celkového obsahu inkriminovaných článkov\n(v novinách Podduklianske novinky z dátumom vydania 17. októbra 2011 pod názvom\n„CHOROMYSEĽNÉ NÁVRHY NA PÔDU MESTSKÉHO ZASTUPITEĽSTVA NEPATRIA,\nPÁN\n\nZAVÁDZA A KLAME“, vo Vedeckom zborníku MUK č. 26 z roku 2011\n\npod názvom „Poznámky k žiadosti p.\n\nzo dňa 8. 4. 2006“ a v týždenníku\n\nobčanov podduklianského regiónu DUKLA s dátumom vydania 6. februára 2012 pod\nnázvom «ČUDNÉ VINČOVANIE NOVODOBÝCH „BUDITEĽOV“» vyplýva, že ich\n\n32\n\npredmetom boli informácie o verejných aktivitách žalobcu, konkrétne (i) o návrhoch\nžalobcu prednesených podpredsedovi vlády Slovenskej republiky a predsedovi Výboru pre\nnárodnostné menšiny a etnické skupiny Rady vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva,\nnárodnostné menšiny a rodovú rovnosť Rudolfovi Chmelovi a Mestskému zastupiteľstvu\nmesta Svidník, ďalej (ii) o verejných a obdobných funkciách, ktoré žalobca počas života\nvykonával, a o návrhu žalobcu o spôsobe zriadenia samostatného rusínskeho múzea\nso samostatnou rusínskou kultúrou a (iii) o pôsobení žalobcu v Okresnej organizácii\nRusínskej obrody vo Svidníku a aktivitách žalobcu v rusínskej otázke (založenie Múzea\nrusínskej kultúry v Prešove a pod.).\n18.2 V súvislosti s verejnými aktivitami žalobcu sťažovatelia v uvedených článkoch\npoukázali na odsúdenie žalobcu pre trestný čin neoprávneného používania vecí z majetku\nv socialistickom vlastníctve v roku 1985.\n18.3 Vzhľadom na to, že žalobca v čase uverejnenia článkov bol verejne činný\nv prostredí, ktoré možno nazvať politicko-odborné, ako člen Výboru pre národnostné\nmenšiny a etnické skupiny Rady vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnostné\nmenšiny a rodovú rovnosť, ústavný súd nenachádza racionálny dôvod na to, aby predmetom\npozornosti verejnosti (odbornej i laickej) nemohli byť verejné aktivity žalobcu súvisiace\ns otázkami, ktoré sú (viac či menej) predmetom aj jeho pôsobenia vo Výbore pre\nnárodnostné menšiny a etnické skupiny Rady vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva,\nnárodnostné menšiny a rodovú rovnosť. Rovnako niet dôvodu, prečo by v tejto súvislosti\nnebolo prípustné poukazovať na predchádzajúce verejné pôsobenie žalobcu, či už v rôznych\nverejných funkciách, alebo verejným angažovaním sa v kultúrnych a obdobných otázkach\nv danom regióne, príp. poukázať (objektívne) na dokázané porušenie právnych predpisov\nžalobcom v minulosti.\n18.4 K otázke predmetu inkriminovaných článkov okresný súd v rozsudku uvádza:\n„Žalovaní v súdnom konaní ani nepopreli, že vedome chceli vyvolať pochybnosti\no dôveryhodnosti žalobcu, o jeho osobnej a profesionálnej cti. Aj napriek tomu, že trest,\nktorý bol žalobcovi uložený v roku 1985 a bol dávno zahladený, snažia sa žalobcu verejne\nkriminalizovať dokonca v článku uverejnenom v periodiku DUKLA uvádzajú dátum 1995,\n\n33\n\nčo je dokonca nesprávny dátum, správny je rok 1985. ... Motív žalovaných, ktorým bolo\nzabrániť žalobcovi prezentovať iný názor na odbornú etnologickú otázku vybočil z medzi\nlegitimity, tvrdenia a hodnotenia nie sú robené v medziach profesionálnych názorov na\netnické postavenie Rusínov a Ukrajincov, sú robené útočne z cieľom škandalizovať,\nosočovať a ohovárať.“\n18.5 Krajský súd v napadnutom rozsudku k predmetu článkov uviedol: «Článok\ns názvom „Choromyseľné návrhy na pôdu mestského zastupiteľstva nepatria“ podpísaný\nžalovaným v 1. rade, ktorý bol uverejnený 17.10.2011 v Podduklianských novinách\ns podtitulom „reakcia“, podľa formulácií a informácií v ňom uvedených nie je možné\nžiadnou osobou na veci nezainteresovanou chápať ako článok obranného charakteru voči\nčlánku, ktorý bol v Podduklianských novinách uverejnený 03.10.2011 a podpísaný\nžalobcom.\nV masovokomunikačných prostriedkoch tak žalovaný v 1. rade ako i žalovaní v 2. až\n4. rade škandalizujúcim spôsobom charakterizovali žalobcu, zverejnili informácie aj\no dávno zahladenom odsúdení žalobcu (žalovaní v 2. až 4. rade dokonca uviedli aj\nnesprávny rok - 1995), o ktorom sa nie jedna nezainteresovaná osoba mohla prvýkrát\ndozvedieť až zo zverejnenia tejto informácie. Táto informácia nemala žiadny súvis\ns motívom, ktorý údajne žalovaných viedol k písaniu sporných textov a nie je možné vnímať\nju, vzhľadom na neexistenciu jej kontextu s názorovými rozdielmi na národnostnú otázku\ninak, ako zlomyseľnosť s cieľom žalobcovi uškodiť.»\n18.6 Všeobecné súdy podľa mienky ústavného súdu veľmi lakonicky až nedostatočne\nposúdili predmet inkriminovaných článkov. Ani náznakom sa nezaoberali skutočnosťou, že\nprimárne bolo obsahom (predmetom) článkov verejné (súčasné i minulé) pôsobenie žalobcu\na jeho aktivity s tým spojené, žalobcove návrhy prednesené na verejných fórach\n(podpredsedovi vlády Slovenskej republiky a predsedovi Výboru pre národnostné menšiny\na etnické skupiny Rady vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnostné menšiny\na rodovú rovnosť a mestskému zastupiteľstvu mesta Svidník, návrh bol publikovaný\nv Podduklianských\n\nnovinkách\n\n3.\n\noktóbra\n\n2011)\n\na vyjadrenia\n\ntýkajúce\n\nsa\n\ntém\n\nceloregionálneho (až celospoločenského) charakteru (témy zriaďovania múzeí, kultúrneho\n\n34\n\npostavenia Rusínov, aktivít organizácií a inštitúcií zaoberajúcich sa rusínskou a ukrajinskou\notázkou a pod.).\n18.7 Vôľa vyvolať pochybnosti o dôveryhodnosti žalobcu, o jeho osobnej\na profesionálnej cti, prezentovanie ostrých názorov na etnické postavenie Rusínov\na Ukrajincov a charakteristika žalobcu mohli byť (pozri ďalej odpoveď na otázku AKO) až\nsekundárnym a sprievodným javom predmetných článkov. Nebolo primárnym predmetom\nčlánkov vykresliť charakter žalobcu, ale poukázať na jeho verejné angažovanie sa (primárny\npredmet článkov), pričom spôsob angažovania sa žalobcu v spoločenských otázkach\nsťažovatelia dávajú do súvisu aj s ich charakteristikou osobnostných čŕt žalobcu\n(sekundárny a sprievodný jav článkov).\nKDE boli inkriminované články uverejnené\n19. Užitočným kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je miesto\nzaznenia či uverejnenia sporných výrokov. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa\ninformácia distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv.\n19.1 Inkriminované články boli uverejnené v regionálnych periodikách či oblastných\npublikačných nástrojoch. Nešlo teda o printové médiá s celoslovenskou pôsobnosťou, a teda\nich „public impact“ je výrazne nižší ako pri celoslovenských denníkoch či týždenníkoch,\nresp. ako pri širokodostupných publikačných nástrojoch (blog, internetová stránka, e-kniha\na pod.). Ústavný súd však pripúšťa, že z pohľadu regiónu, t. j. množiny ľudí žijúcich či\nobývajúcich daný región, môže ísť o významný publikačný nástroj, ktorý má potenciál\nosloviť väčšinu obyvateľov daného regiónu, ktorý si aj na základe článkov publikovaných\nv daných regionálnych médiách môžu spoluutvárať názor na osoby spomínané v daných\nčlánkov.\n19.2 Tieto premenné však všeobecné súdy, ako vyplýva z ich rozsudkov, nevzali pri\nriešení otázky intenzity zásahu do osobnostných práv žalobcu do úvahy.\n\n35\n\nKEDY bol inkriminované články uverejnené\n20. Ústavný súd už v tomto náleze zdôraznil, že žalobca bol v čase publikovania\nsporných článkov (roky 2011 a 2012) verejne činný v prostredí, ktoré možno nazvať\npoliticko-odborné, ako člen Výboru pre národnostné menšiny a etnické skupiny Rady vlády\nSlovenskej republiky pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť.\n20.1 Na ťarchu žalobcovi tak v tomto prípade musí pri posudzovaní oprávnenosti\nzásahu do jeho osobnostných práv byť skutočnosť, že inkriminované články boli\npublikované v čase, keď bol členom Výboru pre národnostné menšiny a etnické skupiny\nRady vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť,\nkeďže takéto verejné pôsobenie je vecou legitímneho verejného záujmu.\n20.2 Uvedený rozmer veci opomenuli všeobecné súdy vo svojich rozsudkoch\nzohľadniť a čo sa týka hodnotenia významu času (obdobia) publikácie sporných článkov,\nrozsudok okresného súdu aj napadnutý rozsudok krajského súdu mlčia.\nAKO boli informácie v inkriminovaných článkoch formulované\n21. Európsky súd pre ľudské práva pri posudzovaní limitov slobody prejavu\nstarostlivo rozlišuje medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno\npreukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (porov.\nFeldek v. Slovenská republika, č. 29032/95, rozsudok ESĽP z 12. 7. 2001). Aj keď\nhodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí\nvychádzať z dostatočného faktického základu (Jerusalem v. Rakúsko, č. 26958/95, rozsudok\nESĽP z 27. 2. 2001). Z uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnom prípade sú z hľadiska\nústavnej akceptovateľnosti posudzované hodnotiace úsudky, tak je ochrana výrokov\ntakéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu\nintenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať\nneskôr ako nepravdivé. Tento prístup ESĽP k posudzovaniu právnych sporov, ktorých\npredmetom je konflikt medzi slobodou prejavu a právom na ochranu súkromia, konštantne\nuplatňuje vo svojej judikatúre aj ústavný súd (porov. napr. II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09,\n\n36\n\nII. ÚS 340/09, IV. ÚS 362/09, IV. ÚS 302/2010), a preto ho považuje za potrebné uplatniť\naj vo veci sťažovateľov.\n21.1 Klasifikácia prejavu ako faktu alebo hodnotiaceho úsudku je vecou posúdenia\npríslušných orgánov, predovšetkým všeobecných súdov (porov. Prager and Oberschlick,\nč. 15974/90, rozsudok ESĽP z 26. 4. 1995, bod 36). Všeobecne aplikovateľné kritérium na\nklasifikáciu výrokov na fakty a hodnotiace úsudky neexistuje, avšak vo veci Andreescu\nproti Rumunsku (rozsudok ESĽP z 8. 6. 2010, body 94  96) ESĽP konštatoval, že svoju\núlohu zohrávajú aj okolnosti, že pôvodca výroku neprezentuje určité skutočnosti ako istoty,\nale vyjadruje len pochybnosti či podozrenie, a že jeho snahou je v dobrej viere informovať\nverejnosť o veci všeobecného záujmu (porov. mutatis mutandis IV. ÚS 472/2012). Ústavný\nsúd vo veci sp. zn. PL. ÚS 12/09 uviedol, že skutkové tvrdenia sú také vyjadrenia, ktoré\nmožno podrobiť testu pravdivosti [obdobne Ústavný súd Českej republiky vo veci sp. zn.\nI. ÚS 453/03 alebo Spolkový ústavný súd Nemecka vo veci 1 BvR 23/94 z 13. 4. 1994\n(BVerfGE 90, 241, 247)]. Hodnotiace úsudky sú potom všetky ostatné tvrdenia. Ak nie je\nmožné skutkové tvrdenia oddeliť od hodnotiacich úsudkov, je potrebné na nich nazerať ako\nna hodnotiace úsudky, keďže tie poskytujú širšiu mieru ochrany slobody prejavu [porov.\nzávery Spolkového ústavného súdu Nemecka vo veciach 1 BvR 1555/88 z 9. 10. 1991\n(BVerfGE 85, 1, 15 ff.), 1 BvR 434/87 z 11. 1. 1994 (BVerfGE 90, 1, 15)].\n21.2 Okresný súd aj krajský súd považovali za neprípustnú kritiku zo strany\nsťažovateľov na adresu žalobcu sériu výrokov v uverejnených článkoch v novinách\nPodduklianske novinky s dátumom vydania dňa 17. 10. 2011 pod názvom\n„CHOROMYSEĽNÉ NÁVRHY NA PÔDU MESTSKÉHO ZASTUPITEĽSTVA NEPATRIA,\nPÁN\n\nZAVÁDZA A KLAME“, vo Vedeckom zborníku MUK č. 26 z roku 2011\n\npod názvom „Poznámky k žiadosti p.\n\nzo dňa 8. 4. 2006“ a v týždenníku\n\nobčanov podduklianského regiónu DUKLA s dátumom vydania dňa 6. 2. 2012, pod názvom\n«ČUDNÉ VINČOVANIE NOVODOBÝCH „BUDITEĽOV“».\n21.3 Okresný súd k výrokom sťažovateľov uviedol: «Súd dospel k záveru, že slová\na hodnotenia žalobcu, ktoré použili žalovaní vo svojich článkoch majú znevažujúcu povahu,\n\n37\n\npodávajú negatívny obraz o osobe žalobcu, jeho správaní, charakterových vlastnostiach\na pracovných výsledkoch. ...\nAj napriek tomu, že trest, ktorý bol žalobcovi uložený v roku 1985 a bol dávno\nzahladený, snažia sa žalobcu verejne kriminalizovať...\nSúd je toho názoru a stotožňuje sa s názorom žalobcu, že týmito tvrdeniami\nv článkoch a úsudkami zo strany žalovaných došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu,\nktorý je objektívne spôsobilý spôsobiť ujmu na jeho osobnostných právach.\nŽalovaní žalobcu verejne kriminalizujú a používajú silné výrazy, robia tak pre svoje\nosobné záujmy to s jediným cieľom, prinútiť žalobcu, aby nevyslovoval svoj názor. Články\npodľa názoru súdu objektívne vyvolávajú dojem pravdu skresľujúci, čím pôsobia difamačne.\nPodľa súdu je zrejmé, že články uvádzajú tvrdenia ďaleko nad rámec prípustných úsudkov,\nvedľa toho obsahujú nepravdivé údaje a difamačné skutkové tvrdenia a pre svoj excenzívny\ncharakter nemôžu obstáť ani ako vyjadrenie názoru. Mimoriadna závažnosť tvrdení\nzverejnených žalovanými spočíva v týchto skutočnostiach, že žalovaní verejne kriminalizujú\nbezúhonného občana, žalovaní používajú veľmi silné výrazy ako „indivíduum“ s takýmto\ncharakterom je schopné zavrhnúť aj vlastnú mater, táto povahová vlastnosť, t.j.\nprivlastňovanie si cudzieho sprevádza p.\n\npo celý život. Má na to svoj vlastný\n\n„certifikát“ - v roku 1985 bol obvinený a následne odsúdený pre trestný čin neoprávneného\nužívania cudzej veci z majetku v socialistickom vlastníctve“, „ho vedenie rusínskej obrody\nna Slovensku odkoplo pre špinavosti“, „najnovšie vo svojich primitívnych zlátaninách“.\nVo vzťahu do práva žalobcu spätého s ochranou jeho osobnosti, týmto útokom\nprostredníctvom uverejnených článkov bolo vážne narušené a poškodené právo žalobcu na\nosobnú česť, dobrú povesť, týmto v značnej miere bola znížená dôstojnosť, vážnosť a česť\nžalobcu. Podľa názoru súdu, by v tejto situácii, v danom mieste a čase v spoločenskom\npostavení žalobcu vnímala ako závažnú ujmu každá fyzická osoba.»\n21.4 Krajský súd zhrnul výroky sťažovateľov, ktoré mali byť príčinou\nneoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu, takto: «... článok podpísaný\nžalovaným v 1. rade má zjavne, použitými formuláciami, charakteristikou žalobcu, hanlivý,\nútočný charakter, ktorý u čitateľa musí vzbudiť pozornosť v zmysle poznatku, že osoba\nv ňom opisovaná svojim konaním a postojom je prospechárska („nenaplnené ambície,\n\n38\n\nkomplexy a frustrácie v celoživotnom zápase o akúkoľvek funkciu a osobný prospech“),\ns pochybným vzdelaním („zrušiť by sa mal aj diplom\n\n“), zlými povahovými\n\nvlastnosťami („intolerantnosť, zlomyseľnosť, nekompetentnosť autora“), nečestným\nsprávaním („vedenie Rusínskej obrody ho odkoplo pre špinavosti, ktoré stváral vo vnútri\norganizácie“).\nObdobnú charakteristiku je možné vydedukovať aj z „Poznámok k žiadosti p.\nzo dňa 08.04.2006“, podpísaných žalovaným v 1. rade, uverejnených\nvo Vedeckom Zborníku Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku z roku 2011, zostavovateľom\nktorého bol žalovaný v 1. rade („práca v múzeu mu nevoňala... mal však aj iné záujmy,\ndôkazom čoho je skutočnosť, že v roku 1985 bol obvinený a následne odsúdený pre trestný\nčin neoprávneného používania veci z majetku v socialistickom vlastníctve podľa § 133\nods. 1 Trestného zákona. Táto jeho povahová vlastnosť - privlastňovanie si cudzieho\nmajetku ho sprevádza dodnes“).\nObdobný charakter má aj článok, autormi ktorého sú žalovaní v 2. až 4. rade, ktorý\nbol uverejnený v týždenníku DUKLA 06.02.2012 s titulkom „Čudné vinšovanie novodobých\n„buditeľov““. Článok má byť „reakciou“ na článok Priania pre Rusínov na rok 2012\nz čísla 5. Tento článok v čísle 5 nepísal žalobca ale\n\n, predseda OO RO\n\nvo Svidníku, tzv. reakcia je však súborom invektívnych charakteristík o osobe žalobcu\nobdobných ako v článku napísanom žalovaným v 1. rade v Podduklianských novinách, len\ns použitím iných slovných spojení („z karieristických dôvodov usmerňoval tzv.\nukrajinizáciu“, „zradil národnosť, vlasť kde sa narodil, zradil rusínsku obrodu, ktorú teraz\nšpiní“, „indivídum s takýmto charakterom je schopné zavrhnúť aj vlastnú mater“, „táto\nosoba... sa nechutným spôsobom pokúšala získať funkciu riaditeľa... aby si mohla\nprivlastniť dlhoročné výsledky práce tejto ustanovizne. Táto povahová vlastnosť, t.j.\nprivlastňovanie si cudzieho, sprevádza p.\n\npo celý život, má na to svojrázny\n\ncertifikát - v roku 1995 bol obvinený a následne odsúdený pre trestný čin neoprávneného\npoužívania veci z majetku v socialistickom vlastníctve“). ...\nV masovokomunikačných prostriedkoch tak žalovaný v 1. rade ako i žalovaní v 2. až\n4. rade škandalizujúcim spôsobom charakterizovali žalobcu, zverejnili informácie aj\no dávno zahladenom odsúdení žalobcu (žalovaní v 2. až 4. rade dokonca uviedli aj\nnesprávny rok - 1995), o ktorom sa nie jedna nezainteresovaná osoba mohla prvýkrát\n\n39\n\ndozvedieť až zo zverejnenia tejto informácie. Táto informácia nemala žiadny súvis\ns motívom, ktorý údajne žalovaných viedol k písaniu sporných textov a nie je možné vnímať\nju, vzhľadom na neexistenciu jej kontextu s názorovými rozdielmi na národnostnú otázku\ninak, ako zlomyseľnosť s cieľom žalobcovi uškodiť.»\n21.5 Skutkovým vyhlásením sťažovateľov v danej veci bol výrok o odsúdení žalobcu\nza trestný čin neoprávneného používania veci z majetku v socialistickom vlastníctve.\nUvedený výrok opisuje pravdivo realitu, keďže k odsúdeniu žalobcu v roku 1985 skutočne\ndošlo. Nemožno preto takýto výrok, ktorý sa zakladá na pravdivom základe, vytýkať\na tvrdiť, že by sťažovatelia uvádzali v tomto bode nepravdy na adresu žalobcu alebo by\nvýroky skresľovali pravdu.\n21.6 Ostatné výroky, ktoré súdy považovali za sporné, možno hodnotiť (rovnako ako\nich hodnotili súdy) ako hodnotiace úsudky. Súdy považovali tieto úsudky za „silné výrazy“,\nvýrazy „difamačné“, ktoré majú „znevažujúcu povahu“.\n21.7 Ústavný súd uznáva, že slovník zvolený sťažovateľmi bol emočný, ostrý\na nevyhol sa zveličeniu. Je preto na mieste tvrdiť, že tieto mali potenciál zasiahnuť do\nosobnostných práv žalobcu. Avšak v žiadnom prípade nemožno tvrdiť, že by sťažovatelia\númyselne mierili svoje slová alebo charakteristiku osoby žalobcu s cieľom zasiahnuť do cti\na dôstojnosti žalobcu alebo ho haniť ako súkromnú osobu.\n21.8 Každá charakteristika osoby a činov žalobu bola výlučne v spojitosti s jeho\nverejným pôsobením. V článkoch nie sú pejoratívne slová, pričom výrazy ako\n„intolerantnosť, zlomyseľnosť, nekompetentnosť, indivídum, špinavosti, nechutným“\nnemožno považovať za neprípustné v rámci kritiky žalobcu zo strany sťažovateľov, a to\nvzhľadom na to KTO kritizoval, O KOM kritika bola a ČO bolo predmetom kritiky\nsťažovateľov.\n21.9 Rovnako výroky ako „schopné zavrhnúť aj vlastnú mater“ a „povahová\nvlastnosť, t. j. privlastňovanie si cudzieho“ (vyslovený v súvislosti s odsúdením žalobcu),\nktoré možno hodnotiť ako hodnotiace súdy zo strany sťažovateľov, nie sú schopné pre\n\n40\n\nkontext, v ktorom boli použité (pozri odpoveď na otázku O KOM, ČO, KDE), znížiť\nzásadným spôsobom dôstojnosť žalobcu ako verejne sa angažujúcej osoby.\n21.10 Nemožno preto súhlasiť so závermi všeobecných súdov, že sťažovatelia\n„žalobcu verejne kriminalizujú a používajú silné výrazy, robia tak pre svoje osobné záujmy\nto s jediným cieľom, prinútiť žalobcu, aby nevyslovoval svoj názor“ a ani s názorom, že\n„články... objektívne vyvolávajú dojem pravdu skresľujúci, čím pôsobia difamačne...\nuvádzajú tvrdenia ďaleko nad rámec prípustných úsudkov, vedľa toho obsahujú nepravdivé\núdaje a difamačné skutkové tvrdenia a pre svoj excenzívny charakter nemôžu obstáť ani ako\nvyjadrenie názoru“.\n22. Uvedený KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO test je kľúčový pre posúdenie\nproporcionality medzi slobodou prejavu a ochranou osobnosti, keďže z odpovedí na tieto\notázky jednoznačne vyplýva, že (IVa) došlo k stretu slobody prejavu sťažovateľov\na ochrany osobnosti žalobcu.\n23. Primeranosť zásahu skúma ústavný súd podobne ako mnohé európske ústavné\nsúdy na základe trojstupňového testu proporcionality (IVb).\n23.1 Test proporcionality je klasicky založený na nasledujúcich troch krokoch:\nPrvým krokom (A) je test dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimate aim/effect), teda\ntest vhodnosti (Geeignetheit) – či zásah smeruje k cieľu, ktorý je dostatočne dôležitý na\nospravedlnenie zásahu; a test racionálnej väzby medzi zásahom a cieľom zásahu – či daným\nprostriedkom (obmedzením slobody prejavu) je možné dosiahnuť akceptovateľný cieľ\n(ochranu cti).\n23.2 Druhým krokom (B) je test nevyhnutnosti (test potrebnosti použitia daného\nprostriedku – zásahu (Erforderlichkeit, test of necessity, test of subsidiarity) – teda či nebolo\nmožné použiť šetrnejší zásah.\n23.3 Napokon tretím krokom (C) je test proporcionality v užšom slova zmysle\n(Angemessenheit, test of proporcionality in the strict sense, proporcionate effect), ktorý\nzahŕňa jednak (C1) praktickú konkordanciu (praktickú súladnosť), t. j. test zachovania\n\n41\n\nmaxima z obidvoch základných práv, a jednak (C2) tzv. Alexyho vážiacu formulu, vážiaci\nvzorec (porov. Alexy, R. Balancing, constitutional review, and representation, I.CON,\nVolume 3, Number 4, 2005. s 572 a nasl., zvlášť s. 575; Kosař, D. Kolize základních práv\nv judikatuře Ústavního soudu ČR, Jurisprudence 1/2008, s. 3 a nasl.). Príkladom praktickej\nsúladnosti môže byť situácia, keď obec namiesto toho, aby zakázala zhromaždenie\nz dôvodu, že na danom mieste sa v tom istom čase koná iné zhromaždenie, umožní napr. za\nasistencie polície konanie oboch.\n24. Ad A  Zásah do slobody prejavu sťažovateľov možno považovať za vhodný,\npretože umožňuje dosiahnuť legitímny cieľ, ochranu iného základného práva, a to práva na\nzachovanie osobnej cti a dobrej povesti žalobcu. Je pravdou, že články sťažovateľov sa\ntýkali verejného pôsobenia žalobcu, avšak uvedené verejné pôsobenie nemožno oddeliť od\nosoby žalobcu, jeho osobnostných práv, keďže kritizovaná je stále tá istá osoba.\n25. Ad B  Zásah do slobody prejavu sťažovateľov možno považovať za prostriedok\nochrany práv žalobcu, pretože žalobca v prípade presvedčenia o porušení jeho osobnostných\npráv si svoju osobnosť chránil adekvátnym prostriedkom  žalobou o ochranu osobnosti.\nInak povedané, právny poriadok poskytuje subjektom, ktoré sa domnievajú, že došlo\nk zásahu do ich osobnostných práv výkonom slobody prejavu tretích subjektov, ako nástroj\nochrany ich osobnostných práv ochranu poskytovanú súdmi na základe žaloby o ochranu\nosobnosti v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. V tomto smere potom konajúci súd\nako prostriedok ochrany osobnostných práv žalobcu môže rozhodnúť o porušení\nosobnostných práv žalobcu a výrokom rozhodnutia rozhodnúť v prospech žalobcu, t. j.\nv neprospech žalovanej strany, ktorá uplatnila svoje právo na slobodu prejavu.\n26. Ad C1  V uvedenom prípade, vyplývajúc z jeho podstaty, nebolo možné\nzachovať obidve práva popri sebe. Pri strete práva na ochranu osobnosti v konaniach na\nochranu osobnosti a slobody prejavu sú odpovede A, B a C1 v zásade automatické.\nKľúčovou je teda vážiaca formula.\n27. Ad C2  Vážiaca formula pracuje intenzitou zásahu. Intenzita zásahu do jedného\nzákladného práva sa pomeruje s mierou uspokojiteľnosti druhého práva v kolízii, pričom\n\n42\n\nintenzita zásahu a miera uspokojenia nadobúdajú jednu z hodnôt „nízka“, „stredná“\na „podstatná“.\n27.1 V prerokúvanej veci bola intenzita zásahu do práva sťažovateľov podstatná,\npretože išlo o článok osôb pôsobiacich v oblasti kultúry, ktorý sa týkal otázok verejného\npôsobenia žalobcu, ktorý v čase publikovania sporných článkov pôsobil ako člen Výboru\npre národnostné menšiny a etnické skupiny Rady vlády Slovenskej republiky pre ľudské\npráva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť, zaujímal stanoviská k otázkam\ncelospoločenského charakteru a ako člen Výboru pre národnostné menšiny a etnické\nskupiny Rady vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú\nrovnosť mal možnosť podieľať sa na formovaní konkrétnej politiky vlády Slovenskej\nrepubliky.\n27.2 Miera uspokojiteľnosti práva na ochranu osobnosti žalobcu vyplýva z odpovedí\nna test otázkami KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO hovoril, pričom ústavný súd\nkonštatuje, že na jednej strane výroky sťažovateľov mali potenciál zasiahnuť do\nosobnostných práv sťažovateľa, avšak na strane druhej žalobca v čase vydania sporných\nčlánkov ako člen Výboru pre národnostné menšiny a etnické skupiny Rady vlády\nSlovenskej republiky pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť bol povinný\nstrpieť väčšiu mieru kritiky oproti „bežným“ občanom. Navyše, kritika pozostávala\nprevažne z hodnotiacich súdov, ktoré neboli výrazne explicitné, kritika nesmerovala na\nsúkromný život žalobcu a skutkové vyhlásenie sťažovateľov (informovanie o odsúdení\nžalobcu v roku 1985) sa zakladalo na pravdivom, skutočnom základe. V tomto smere miera\nuspokojiteľnosti práv žalobcu môže byť v tomto prípade maximálne stredná.\n27.3 Z uvedeného vyplýva, že podstatný zásah prevažuje strednú uspokojiteľnosť,\na preto bolo nutné dať prednosť slobode prejavu sťažovateľov.\n28. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd potvrdením rozsudku okresného súdu,\nktorý dal prednosť ochrane osobnosti žalobcu pred slobodou prejavu sťažovateľov, porušil\nnapadnutým rozsudkom právo sťažovateľov na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 ústavy\na čl. 10 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).\n\n43\n\n2. K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového\nprotokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu\n29. Napadnutým rozsudkom krajský súd zároveň potvrdil povinnosť sťažovateľov\nuhradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 1 500 eur (\n), resp. ostatní traja sťažovatelia po 500 eur. Táto povinnosť uložená okresným súdom\na potvrdená krajským súdom vychádzala z úsudku súdov o potrebe poskytnúť ochranu\nosobnostným právam žalobcu pred slobodou prejavu sťažovateľov a konštatovania\nneoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu.\n29.1 Keďže však ústavný súd dospel k záveru, že v prerokovávanom prípade bolo\npotrebné dať presnosť slobode prejavu, povinnosť uhradiť nemajetkovú ujmu uložená\nsťažovateľom nie je opodstatnená. V tomto ohľade krajský súd napadnutým rozsudkom\nporušil právo sťažovateľov vlastniť majetok garantované čl. 20 od. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1\ndodatkového protokolu (bod 1 výroku nálezu).\n3. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru\n30. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach\nfyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je\nnevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.\nTieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),\nako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).\n30.1 Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené\nkonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej\nochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú\nprávnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (porov. I. ÚS 117/05). Podľa ustálenej\njudikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj\npráva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu\nzodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi\npredpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať\n\n44\n\na rozhodnúť (porov. II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým\na právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané\na umožnené\n\nprocesné\n\núkony\n\núčastníka\n\nprimeraným,\n\nzrozumiteľným\n\na\n\nústavne\n\nakceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov.\nv tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).\n30.2 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych\ngarancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné\notázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa\nodvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne\nnižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na\nním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov\n(porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok ESĽP z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič\nv. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2).\n30.3 Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových\na právnych záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.\n31. Najprv ústavný súd hodnotí, že závery všeobecných súdov o pasívnej legitimácii\nsťažovateľov sú ústavne korektné a udržateľné a nepredstavujú prekážku pre konštatovanie\nzachovania princípov spravodlivého procesu pri zodpovedaní danej otázky. Sťažovatelia nie\nsú zamestnanci vydavateľstiev [nepôjde teda o zamestnanecké diela v zmysle § 90 zákona\nč. 185/2015 Z. z. Autorský zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „autorský\nzákon“), kde majetkové práva (v zmysle § 19 autorského zákona, kam možno zaradiť aj\nzverejnenie diela; § 6 ods. 1 autorského zákona, teda článku) autora (t. j. autora článku)\nk zamestnaneckému dielu (t. j. samotnému článku) vykonáva vo svojom mene a svoj účet\nzamestnávateľ (t. j. vydavateľstvo vydávajúce periodikum, kde bol článok zverejnený)]\npublikujúcich periodiká či publikačné nástroje, kde boli zverejnené dotknuté články\n(Podduklianske novinky, týždenník DUKLA), resp. všetky články boli publikované pod\nvlastným menom sťažovateľov ako výsledok samostatnej tvorivej duševnej činnosti bez\nredakčnej záštity (Vedecký Zborník MUK) v zborníku, ktorý je z autorskoprávneho\n\n45\n\nhľadiska posudzovaný v zmysle autorského zákona ako „databáza“, pri ktorej ide o súbor\nnavzájom nezávislých diel, kde práva a povinnosti nositeľov práv k jednotlivým súčastiam\n(dielam) databázy zostávajú zachované (podľa § 130 ods. 1 a 2 autorského zákona\n„databázou je súbor navzájom nezávislých diel, údajov alebo iných navzájom nezávislých\nmateriálov systematicky alebo metodicky usporiadaných a jednotlivo prístupných\nelektronickými alebo inými prostriedkami bez ohľadu na formu jeho vyjadrenia. Práva\nnositeľov práv k jednotlivým súčastiam databázy zostávajú zachované“. Podľa § 131\nautorského zákona „... databázou je najmä zborník...“).\n31.1 Podľa názoru ústavného súdu sa však krajský súd v napadnutom rozsudku\nnevysporiadal s ďalšími, pre spravodlivé a ústavne udržateľné rozhodnutie vo veci\nťažiskovými premennými danej veci. Napadnuté rozsudky súdov sa nezaoberali legalitou,\nlegitimitou a nevyhnutnosťou zásahu do slobody prejavu sťažovateľov, nevykonali test\nproporcionality, ktorý je štandardným nástrojom pomeriavania slobody prejavu a ochrany\nosobnosti. Okresný súd a následne krajský súd sa podrobne nevenovali otázke, či je\nlegitímne a nevyhnutné zasiahnuť do slobody prejavu sťažovateľov jej obmedzením\nv prospech ochrany osobnosti žalobcu.\n31.2 Už uvedený nedostatok napadnutého rozsudku krajského súdu postačuje na\nkonštatovanie porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu\njeho zjavnej neodôvodnenosti, keďže krajský súd neodpovedal v napadnutom rozsudku na\nprávne relevantné ťažiskové otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany poskytovanej\nsťažovateľom v konaní o odvolaní proti rozsudku okresného súdu.\n4. K namietanému porušeniu čl. 26 ods. 3 ústavy napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu\n32. Článok 26 ods. 3 upravuje zákaz cenzúry. Cenzúra (priama cenzúra)\nv ústavnoprávnom ponímaní znamená najmä politicky motivovaný zásah orgánov verejnej\nmoci do slobody prejavu dotknutého subjektu (porov. III. ÚS 308/06) spočívajúci\nv posudzovaní obsahu názorov, myšlienok, ideí, faktov, ako aj formu ich šírenia\n\n46\n\na zobrazenia, ktoré zamýšľa dotknutý subjekt (fyzická osoba, médium, vydavateľ a pod.)\nv budúcnosti šíriť (ex ante kontrola) alebo ktoré už boli verejnosti sprístupnené (ex post\nkontrola) s cieľom predovšetkým z politických dôvodov pozmeniť alebo úplne negovať\ntieto názory, myšlienky, idey alebo fakty alebo ich formu šírenia a zobrazovania (porov.\nmutatis mutandis III. ÚS 42/09). Charakter priamej cenzúry môže mať aj zásah do slobody\nprejavu spočívajúci v zákaze šírenia alebo dodatočnom zákaze šírenia určitého druhu\ninformácií, ktoré boli v minulosti bez obmedzení šírené (napr. zákaz alebo dodatočný zákaz\nvydávať tlač, zákaz alebo dodatočný zákaz pôsobiť médiu na mediálnom trhu, zákaz\nverejnej publikovať alebo zákaz ďalej verejnej publikovať a pod.) z dôvodov vzťahujúcich\nsa na dotknutý subjekt alebo obsah šírených názorov, myšlienok, ideí, ktoré dotknutý\nsubjekt v minulosti alebo v danom čase šíril alebo šíriť chcel, ak nejde o zákaz alebo\ndôvody, ktoré sú ústavou alebo dohovorom ospravedlniteľné, resp. ide o zákaz a dôvody\npoliticky motivované v zmysle politickej „nevhodnosti“ dotknutého subjektu alebo určitého\ndruhu informácií (porov. II. ÚS 307/2014, bod 89).\n33. V uvedenom prípade však sťažovateľom nebolo zabránené verejne odprezentovať\ninformáciu alebo nebolo do obsahu informácie dodatočne (ani počiatočne) fakticky alebo\nmateriálne zasahované zo strany orgánov verejnej moci v zmysle v predchádzajúcom bode\nuvedených kritérií. Napadnutý rozsudok krajského súdu ani nijako neovplyvnil právo\nsťažovateľov naďalej publikovať svoje názory v akejkoľvek forme.\n33.1 Z uvedeného dôvodu ústavný súd konštatuje, že základné právo vyplývajúce\nsťažovateľom z čl. 26 ods. 3 ústavy nebolo napadnutým rozsudkom krajského súdu\nporušené, a preto tejto časti sťažnosti sťažovateľov nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).\n5. Záver\n34. Na základe záverov o porušení ústavných práv sťažovateľov ústavný súd\nv zmysle § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušil napadnutý rozsudok\nkrajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Úlohou krajského\nsúdu bude podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde vec znova prerokovať a rozhodnúť,\na to s ohľadom na závery ústavného súdu uvedené v tomto náleze.\n\n47\n\nIV.\n35. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde\naj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym\nzastupovaním advokátom JUDr. Markom Tkáčom (ďalej len „advokát“) v konaní pred\nústavným súdom (bod 3 výroku nálezu).\n35.1 Ústavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným súdom nie je možné\noceniť peniazmi. Ústavný súd vo veci sťažovateľov viedol jedno konanie na základe jednej\nsťažnosti podanej sťažovateľmi. Ústavný súd preto pri priznaní úhrady trov právneho\nzastúpenia vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).\n35.2 Ústavný súd priznal sťažovateľom úhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony\nprávnej služby v roku 2016 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie návrhu). Ústavný súd\nnepriznal náhradu trov právneho zastúpenia za podanie repliky, keďže sťažovatelia v nej\nneuviedli žiadne argumenty, ktoré by napomohli rozhodnutiu vo veci samej.\n35.3 Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2015 (§ 1\nods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 858 eur\n(z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 143 eur a jedna stotina\nv zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 8,58 eur).\n35.4 Za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2016 patrí odmena v sume 143\neur, preto trovy právneho zastúpenia pre jedného sťažovateľa v roku 2016 (za dva úkony\nprávnej služby) predstavujú sumu 286 eur. Táto základná sadzba tarifnej odmeny sa znižuje\no 50 % (§ 13 ods. 2 vyhlášky), pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch\nalebo viacerých osôb, t. j. znižuje sa na sumu 143 eur za dva úkony právnej služby v roku\n2016 v prípade jedného sťažovateľa.\n35.5 Ústavný súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia 4 sťažovateľom za 2\núkony právnej služby v roku 2016 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 572 eur\n\n48\n\n(4 sťažovatelia x 143 eur za dva úkony právnej služby v prípade jedného sťažovateľa) a 2 x\nrežijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 68,64 eur [4 sťažovatelia x 17,16\neur (2x 8,58 eur)]. Podľa zoznamu daňových subjektov registrovaných pre DPH vedeného\nFinančným riaditeľstvom Slovenskej republiky nie je advokát sťažovateľov daňovým\nsubjektom registrovaným pre DPH. Ústavný súd priznal sťažovateľom úhradu trov\nprávneho zastúpenia spolu v sume 640,64 eur.\nK odôvodneniu rozhodnutia pripája odlišné stanovisko sudca Ladislav Orosz.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 27. októbra 2016\n\n49", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie", "cenzúra", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena", "tlač", "test proporcionality"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "19Co/302/2015", "guid": null, "vztah": "zrusene"}, {"sz": "4C/196/2012", "guid": "cbdbeb6f-e42e-4448-89e8-e96db8f52972:081295e8-1a68-480c-a7e5-9e7f8c57b98b", "vztah": "porusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:642f3f9f-d215-4faa-86d5-c88f5d0560fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 184/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 551, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1"}, {"guid": "ussr:20697caa-13e6-427a-a7be-7c5b5079f79e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2. US.307.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 307/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 307/2014 z 18. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-18", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2. US.307.2014.1"}, {"guid": "ussr:09e38d34-e33c-403b-a945-0b47995fdeb9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 647/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 647/2014 z 30. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-30", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:09e38d34-e33c-403b-a945-0b47995fdeb9"}, {"guid": "ussr:c00191dd-a683-45da-9905-f18df7053a0b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 385/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 385/2012 z 21. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-21", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c00191dd-a683-45da-9905-f18df7053a0b"}, {"guid": "ussr:4495ad29-bfcf-4598-9c40-a2892684081d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 492/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 492/2012 z 18. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-18", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4495ad29-bfcf-4598-9c40-a2892684081d"}, {"guid": "ussr:336f1a73-490a-4cc8-965d-d8deea7c5695", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 472/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 472/2012 z 10. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-10", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:336f1a73-490a-4cc8-965d-d8deea7c5695"}, {"guid": "ussr:2abfcd9d-32ae-43db-b2e4-41897744dfbc", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 340/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 340/09 z 18. 9. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-09-18", "citacie_n": 79, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2abfcd9d-32ae-43db-b2e4-41897744dfbc"}, {"guid": "ussr:561ecdf9-cffc-40fb-b2b4-e9c92f9e603a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 302/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 302/2010 z 7. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-07", "citacie_n": 108, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:561ecdf9-cffc-40fb-b2b4-e9c92f9e603a"}, {"guid": "ussr:bd16a2ee-8775-44ee-980e-174da34cd511", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 408/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 408/2010 z 16. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-16", "citacie_n": 58, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bd16a2ee-8775-44ee-980e-174da34cd511"}, {"guid": "ussr:a8116a06-df0d-40fc-891d-6022b5240a94", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 326/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 326/09 z 4. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-04", "citacie_n": 126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a8116a06-df0d-40fc-891d-6022b5240a94"}, {"guid": "ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 152/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-15", "citacie_n": 291, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec"}, {"guid": "ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 362/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09 z 15. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-15", "citacie_n": 1155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:3460d7c8-b2de-4025-b4d3-61f2cb55788e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/09 z 16. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-16", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3460d7c8-b2de-4025-b4d3-61f2cb55788e"}, {"guid": "ussr:c7d7c5c5-c3df-44c2-a4eb-e4a4989e14f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 42/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 42/09 z 2. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-02", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c7d7c5c5-c3df-44c2-a4eb-e4a4989e14f6"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:633d07f2-1d47-401c-94a0-2974134bd823", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 238/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 238/08 z 29. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-29", "citacie_n": 48, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:633d07f2-1d47-401c-94a0-2974134bd823"}, {"guid": "ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 32/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/07 z 15. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-15", "citacie_n": 881, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580"}, {"guid": "ussr:a8576704-d127-4707-8c40-75dbb6747785", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 308/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 308/06 z 21. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-21", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a8576704-d127-4707-8c40-75dbb6747785"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 759, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f"}, {"guid": "ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 329/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 329/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "5611e4b2-e381-4da5-8a8f-3137f192ce17:9b7941d7-ef6f-4fab-8fee-eda8fb9715e7", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2015:8612205038.1", "spisova_znacka": "19Co/302/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 19Co/302/2015 z 30. 11. 2015", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2015-11-30", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8612205038.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:7ae4005f-3b73-44a9-8ed0-c5158674c76c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.59.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 59/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 59/2018 z 6. 2. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-02-06", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.59.2018.1"}, {"guid": "ussr:fb8e0699-38e6-4d53-b2e1-adbb1323afd6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.655.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 655/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 655/2017 z 14. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-14", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.655.2017.1"}, {"guid": "ea25cc64-e921-457f-93cf-726c2efec763:568abacc-fff8-4c00-b58a-0794889c5365", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2026:2122206241.1", "spisova_znacka": "28Co/34/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 28Co/34/2025 z 24. 2. 2026", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2026-02-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2026:2122206241.1"}, {"guid": "491a2dc4-723a-4c9c-ae5e-dfc401b8dd00:68d63e77-083d-462f-9236-142df0ad8e39", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1519202016.4", "spisova_znacka": "15Co/131/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/131/2022 z 18. 12. 2024", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2024-12-18", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1519202016.4"}, {"guid": "701789a8-b0cd-4da1-b186-e3cf63cf0326:c252195a-a356-4908-beb5-b4b48bac92de", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8123201277.1", "spisova_znacka": "25Co/7/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 25Co/7/2024 z 10. 12. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-12-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8123201277.1"}, {"guid": "7568f299-8a5e-421e-8244-b6b0b6054eea:e3a4245f-21a8-4fdc-9ee8-658b1df10dc9", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2024:7619202462.2", "spisova_znacka": "9Co/199/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 9Co/199/2023 z 2. 10. 2024", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2024-10-02", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2024:7619202462.2"}, {"guid": "45870e22-f784-47a1-8c70-9c74d88b283e:6d15ed1a-6e82-48e7-8730-a6311072c5f7", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1019201564.3", "spisova_znacka": "5S/255/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5S/255/2019 z 21. 6. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-06-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1019201564.3"}, {"guid": "a60a0439-782e-46b5-998c-977caadf8dc2:e1c8ff2a-0464-4db0-81f2-0750ac2acfb7", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2020:3116223508.1", "spisova_znacka": "19Co/90/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/90/2019 z 18. 8. 2020", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2020-08-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2020:3116223508.1"}, {"guid": "a60a0439-782e-46b5-998c-977caadf8dc2:5d3cec8d-79ac-452b-9d2e-439ceaa6e046", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2020:3116223508.1", "spisova_znacka": "19Co/90/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/90/2019 z 18. 8. 2020", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2020-08-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2020:3116223508.1"}, {"guid": "a60a0439-782e-46b5-998c-977caadf8dc2:4125a186-0d29-4a76-a593-18978f7f1ee8", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2020:3116223508.1", "spisova_znacka": "19Co/90/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/90/2019 z 18. 8. 2020", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2020-08-18", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2020:3116223508.1"}, {"guid": "cb3c09bf-659f-4633-a714-1904db3ffd14:c788b3fa-c80c-4c8c-a1f3-815637e7b047", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2020:2119202741.1", "spisova_znacka": "11Co/1/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 11Co/1/2020 z 23. 7. 2020", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2020-07-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2020:2119202741.1"}, {"guid": "cb3c09bf-659f-4633-a714-1904db3ffd14:5c0a4e01-7ddc-4a1e-99ea-cac1f3e49b43", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2020:2119202741.1", "spisova_znacka": "11Co/1/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 11Co/1/2020 z 23. 7. 2020", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2020-07-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2020:2119202741.1"}, {"guid": "a6e2ad7a-1d5d-497d-909e-7ee4eea76f48:1ae9a57d-5732-4305-b7ff-5795742fb362", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7113207515.2", "spisova_znacka": "11Co/30/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/30/2018 z 18. 2. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-02-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7113207515.2"}, {"guid": "a6e2ad7a-1d5d-497d-909e-7ee4eea76f48:01513198-3b20-4462-82a9-d512a6cdc905", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7113207515.2", "spisova_znacka": "11Co/30/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/30/2018 z 18. 2. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-02-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7113207515.2"}, {"guid": "2714b320-741f-443b-b29b-b877f6fba115:6e5c66e2-02cb-4f5d-9fae-4cf129228a99", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1315214158.2", "spisova_znacka": "8Co/69/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/69/2017 z 10. 2. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-02-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1315214158.2"}, {"guid": "2714b320-741f-443b-b29b-b877f6fba115:ec2a2c03-7620-4f5f-bf9f-573d8422edce", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1315214158.2", "spisova_znacka": "8Co/69/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/69/2017 z 10. 2. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-02-10", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1315214158.2"}, {"guid": "3cd8f918-146e-4ca6-8f2f-991319eed0dd:dd77178d-2231-45a2-b10c-60b7b66cb2fd", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2018:8612205038.3", "spisova_znacka": "9Co/49/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 9Co/49/2018 z 25. 6. 2018", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2018-06-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8612205038.3"}, {"guid": "231f743b-23d3-448c-8a3f-8e55bd7c9b4d:ad694a4f-dbdb-4523-a72d-1aaa9ccdd892", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2017:8612205038.2", "spisova_znacka": "9Co/86/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 9Co/86/2017 z 28. 6. 2017", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2017-06-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8612205038.2"}, {"guid": "ca6ed11c-96cf-4706-abbe-0d14e132caa5:6f50337e-9262-4c78-87e2-79d66a7cac4d", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2026:1321202437.11", "spisova_znacka": "B3-65C/2/2021", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B3-65C/2/2021 z 30. 4. 2026", "sud": "Mestský súd Bratislava IV", "datum_vydania": "2026-04-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2026:1321202437.11"}, {"guid": "8cc29427-36ec-47aa-aaf1-5546edba541a:5051fc4a-f95c-4cce-ba92-3e9aabaa4268", "ecli": "ECLI:SK:OSTT:2024:2122206241.5", "spisova_znacka": "17C/48/2022", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 17C/48/2022 z 2. 10. 2024", "sud": "Okresný súd Trnava", "datum_vydania": "2024-10-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSTT:2024:2122206241.5"}]}