{"guid": "ussr:ab0537f1-e3a4-448e-b0cc-6604f0989d9a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.373.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 373/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 373/2017 z 15. 6. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 15. júna 2017, sp. zn. II. ÚS 373/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.373.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2017-06-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ab0537f1-e3a4-448e-b0cc-6604f0989d9a", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.373.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.373.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.373.2017.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 373/2017-16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Trokanom, Radlinského 1,\nTrnava, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 8 MCdo 8/2015 z 28. októbra 2015, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\n24. februára 2016 osobne doručená sťažnosť\n\nlen\n\n„ústavný\n\n,\n\nsúd“)\n\nbola\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Trokanom, Radlinského 1, Trnava,\nktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nuznesením\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„najvyšší\n\nsp. zn. 8 MCdo 8/2015 z 28. októbra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).\n\nsúd“)\n\nZo\n\nsťažnosti\n\na z príloh\n\nk nej\n\npriložených\n\nvyplýva,\n\nže\n\nsťažovateľ\n\nbol\n\núčastníkom konania vedeného Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný súd“)\npod sp. zn. 14 C 125/2011 v procesnom postavení žalobcu, ktorý sa proti obchodnej\nspoločnosti\n\n(ďalej len „žalovaná“), domáhal určenia\n\nneplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Okresný súd rozsudkom\nsp. zn. 14 C 125/2011 z 22. marca 2013 (ďalej len „rozsudok z 22. marca 2013“) zamietol\nžalobu sťažovateľa a konanie o určenie, že pracovný pomer sťažovateľa u žalovanej\nneskončil a trvá, a o určenie povinnosti žalovanej umožniť sťažovateľovi pokračovať\nv práci do 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, ako aj v časti o náhradu mzdy\nza obdobie od 11. augusta 2012 do 31. decembra 2012 vrátane príslušenstva zastavil.\nNa základe sťažovateľom podaného odvolania proti označenému rozsudku okresného súdu\nKrajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudok súdu prvého stupňa rozsudkom\nsp. zn. 23 Co 270/2013 z 2. júna 2014 (ďalej len „rozsudok z 2. júna 2014“) potvrdil\nako vecne správny. Mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „generálny prokurátor“) proti rozsudku krajského súdu z 2. júna 2014\nnajvyšší súd napadnutým uznesením odmietol.\nSťažovateľ namieta, že najvyšší súd v rovnakej právnej veci iných žalobcov proti\nžalovanej rozhodol opačne. Okresný súd totiž rozsudkom sp. zn. 27 Cpr 1/2011\nz 26. novembra 2012 (ďalej len „rozsudok z 26. novembra 2012“) žalobu iných žalobcov\nv rovnakej veci zamietol a následne krajský súd rozsudkom sp. zn. 10 CoPr 1/2013\nzo 4. septembra 2013 rozsudok okresného súdu z 26. novembra 2012 zmenil tak, že žalobe\nvyhovel. Po podaní dovolania žalovanou najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Cdo 460/2013\nz 25. júna 2015 (ďalej len „rozsudok z 25. júna 2015“) dovolanie zamietol, pričom\nsťažovateľ o tom, že v označenej (inej) veci bolo dovolanie zamietnuté, senát najvyššieho\nsúdu „8MCdo“ (rozhodujúci v jeho veci) listami z 1. júla 2015 a 12. októbra 2015\ninformoval.\nZa kardinálny problém hmotného a procesného práva sťažovateľ považuje to,\nže v rovnakej právnej veci rozhodol najvyšší súd opačne, pričom rozsudok najvyššieho súdu\nz 25. júna 2015 preukazuje, že „rozhodnutia súdov napadnuté mimoriadnym dovolaním\ngenerálneho prokurátora sú vydané v rozpore s platným právom. Sme presvedčení,\n\n2\n\nže nesprávne vec posúdili aj právne Okresný súd Trnava (rozsudok zo dňa 22. 03. 2013,\nspis. zn. 14C/125/2011) a Krajský súd v Trnave (rozsudok zo dňa 02. 06. 2014, spis. zn.\n23Co/270/2013), ktorých rozsudky boli napadnuté mimoriadnym dovolaním. Senát\nnajvyššieho súdu, ktorý rozhodoval o mimoriadnom dovolaní, vedel o tom (listy sťažovateľa\nz 01. 07. 2015 a z 12. 10. 2011), že iný senát najvyššieho súdu, t. j. 6 Cdo, rozhodol\nv právne a skutkovo totožnej veci už v júni 2015 s rozdielnym právnym názorom ako\nokresný súd a krajský súd, ktorých rozhodnutia boli napadnuté mimoriadnym dovolaním.“.\nSťažovateľ zdôrazňuje, že „dal podnet generálnemu prokurátorovi na podanie\nmimoriadneho dovolania, nakoľko sťažovateľ by nesprávne právne posúdenie veci ako\nprávny titul dovolania nemohol použiť. Ak Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení\n8 MCdo/8/2015 zo dňa 28. 10. 2015, ktorým rozhodol, že mimoriadne dovolanie odmieta,\nuvádza, že sme mali podať dovolanie, takéto tvrdenie nemá oporu v zákone. V danej veci\npreto generálny prokurátor podal mimoriadne dovolania.“.\nOpodstatnenosť mimoriadneho dovolania odôvodnil generálny prokurátor tým,\nže rozhodnutiami všeobecných súdov bol porušený zákon a zároveň, že v nich všeobecné\nsúdy nesprávne vec právne posúdili.\nSťažovateľ v ďalšom poukazuje aj na nesúlad výroku napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu s jeho odôvodnením, keďže „odmietnutie mimoriadneho dovolania nie je\npodložené žiadnym zdôvodneným (v súlade s platnou právnou úpravou) právnym\nargumentom zo strany dovolacieho súdu. V texte odôvodnenia uznesenia odmietajúceho\nmimoriadne dovolanie nie sú uvedené žiadne zákonné ustanovenia, ktoré oprávňovali\núčastníka sporu podať dovolanie, resp. riadny opravný prostriedok. Vedomosť o možnosti\npodať dovolanie nemal pravdepodobne ani konajúci senát a takúto skutočnosť ani\nv odôvodnení odmietnutia mimoriadneho dovolania neuviedol.“.\nNa základe uvedených skutočností považuje sťažovateľ napadnuté uznesenie\nnajvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené.\nSudcovia senátu „8MCdo“ najvyššieho súdu mali na základe existencie:\n\n3\n\n„- uznesenia pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky PLz. ÚS 3/2015-22 zo dňa\n18. marca 2015,\n-\n\nspoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia\n\nnajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. októbra 2015 – Zbierka stanovísk NS a súdov\nSR 8/2015 k prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle § 243e až § 243j Občianskeho\nsúdneho poriadku,\n-\n\nrozhodnutia najvyššieho súdu číslo 6 Cdo 460/2013 zo dňa 25. 06. 2015 vo veci\n\nžalobcov\n\na\n\nproti žalovanej..., ktorým bolo dovolanie\n\nžalovanej zamietnuté,\n-\n\npodaní podnecovateľa mimoriadneho dovolania listami zo dňa 01. 07. 2015\n\na 12. 10. 2015, preukázanú nielen prípustnosť mimoriadneho dovolania, ale aj právnu\nskutočnosť, že rozhodnutiami v prvom a druhom stupni v predmetnej veci bol porušený\nzákon a podanie mimoriadneho dovolania si vyžiadala ochrana práv a zákonom\nchránených záujmov účastníka konania, keďže túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými\nprávnymi prostriedkami ako mimoriadnym dovolaním. ... na základe vedomosti o uznesení\npléna Ústavného súdu Slovenskej republiky PLz. ÚS 3/2015-22 zo dňa 18. marca 2015 a na\nzáklade vedomosti o spoločnom stanovisku občianskoprávneho a obchodnoprávneho\nkolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. októbra 2015 – Zbierka stanovísk NS\na súdov SR 8/2015 mali konať tak, aby právne vety z týchto rozhodnutí rešpektovali.\nNerešpektovaním... stanovísk vedome porušili povinnosti sudcu rozhodovať nestranne\na nezaujato.“\nOdôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu neuvádza, či „účastník mal\nmožnosť využiť nejaký riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok, iba konštatuje, že ak\ntakúto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť. Odôvodnenie neodkazuje\nna žiadne ustanovenie právneho predpisu, na základe ktorého mal účastník možnosť využiť\nriadny alebo mimoriadny opravný prostriedok, ani o aký opravný prostriedok konkrétne\nmalo ísť. K tomu považujeme ešte za potrebné dodať, že aj samotné mimoriadne dovolanie\nje opravným prostriedkom, ktorý bol v tomto prípade podaný z podnetu účastníka.\nZ uvedených dôvodov, vydanie uznesenia o odmietnutí mimoriadneho dovolania vo veci\n8 MCdo 8/2015 pokladáme preto za svojvoľné rozhodnutie, ktoré je v rozpore s právom\n\n4\n\na spôsobilé spôsobiť obzvlášť závažný následok pre účastníka, t. j. odňatie možnosti konať\npred súdom, resp. spôsobiť nemalé finančné straty.“.\nNajvyšší súd nedokázal podľa sťažovateľa v odôvodnení napadnutého uznesenia\nidentifikovať konkrétny opravný prostriedok, ktorý mohol (podľa názoru najvyššieho súdu)\núčastník konania využiť, a zároveň ani to, či malo ísť o mimoriadny alebo iný opravný\nprostriedok, keď v odôvodnení uvádza: «podnecovateľ mimoriadneho dovolania (žalobca)\nnevyužil dostupný (mimoriadny) opravný prostriedok“ – uvedením slova „mimoriadny“\nv zátvorke najvyšší súd len potvrdzuje svoju neistotu (nevedomosť) o existencii opravného\nprostriedku, tým že nevie jednoznačne označiť ani to, či malo ísť o mimoriadny alebo iný\nopravný prostriedok.»\nNa základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie rozhodol takto:\n„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu\npodľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky bolo porušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nzo dňa 28. októbra 2015... 8 MCdo 8/2015 v právnej veci žalobcu\nproti žalovanej\n\no určenie neplatnosti okamžitého skončenia\n\npracovného pomeru s prísl., ktorým bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie generálneho\nprokurátora.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky o odmietnutí mimoriadneho dovolania zo dňa 28. októbra 2015... 8 MCdo 8/2015\na vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.“\n\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\n\n5\n\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nO zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno v súlade s ustálenou\njudikatúrou ústavného súdu hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo\nvôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,\na to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím\nalebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,\nktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil\nžiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by\nmohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05,\nIV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).\n\n6\n\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPredmetom predbežného prerokovania sťažnosti je posúdenie ústavnej udržateľnosti\nodôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z pohľadu záruk obsiahnutých\nv čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie\nnajvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené a nepresvedčivé a zároveň za svojvoľné,\nkeďže najvyšší súd nedokázal v odôvodnení napadnutého uznesenia identifikovať konkrétny\nopravný prostriedok, ktorý mohol (podľa názoru najvyššieho súdu) účastník konania využiť,\na zároveň ani to, či malo ísť o mimoriadny alebo iný opravný prostriedok.\nSťažovateľ v tejto súvislosti s prihliadnutím na uznesenie ústavného súdu\nsp. zn. PLz.\n\nÚS\n\n3/2015\n\nz 18.\n\nmarca\n\n2015,\n\nstanovisko\n\nobčianskoprávneho\n\na obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 20. októbra 2015 k prípustnosti\nmimoriadneho dovolania v zmysle v tom čase platného a účinného § 243e až § 243j\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a s poukazom na uznesenie najvyššieho\nsúdu sp. zn. 6 Cdo 460/2013 z 25. júna 2015 v totožnej veci iných žalobcov argumentuje,\nže najvyšší súd mal v jeho veci preukázanú procesnú prípustnosť mimoriadneho dovolania.\nNapadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo mimoriadne dovolanie smerujúce\nproti rozsudku krajského súdu z 2. júna 2014 odmietnuté ako procesne neprípustné v súlade\ns § 243i v spojení s § 243b ods. 5 OSP na podklade zistenia, že sťažovateľ nevyužil\nmožnosť podať proti citovanému rozsudku krajského súdu dovolanie ako mimoriadny\nopravný prostriedok.\n\n7\n\nV súvislosti s otázkou posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania ústavný súd\nv prvom rade zdôrazňuje, že vo svojej podstate ide o otázku zákonnosti, pričom jej riešenie\nv zásade\n\nnemôže\n\nviesť\n\nk\n\nzáveru\n\no porušení\n\noznačených\n\npráv\n\nsťažovateľa\n\n(m. m. IV. ÚS 35/02).\nÚstavný súd v nadväznosti na argumentáciu sťažovateľa považuje za vhodné\npoukázať tiež na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že nie je súčasťou\nsystému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom\nochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd v zásade nie je oprávnený\npreskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie\nskutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým\npredovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou\nalebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.\nPosúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného\nsúdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,\nboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii\nzákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by\nsa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel\na význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).\nÚstavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,\nktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému\nuplatneniu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní\nskutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,\nIII. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je pritom vždy posudzované\n\n8\n\nso zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,\nRecueil III/1997).\nV napadnutom uznesení najvyšší súd poukázal na zjednocujúce stanovisko\nobčianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu publikované v Zbierke\nstanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 94/2015, podľa\nktorého „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka\nje v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne\nvyužil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky,\nktoré boli potencionálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto\nmožnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“.\nV nadväznosti na citované stanovisko najvyšší súd osobitne v prerokúvanej veci\nzdôraznil, že pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní nemožno brať zreteľ len\nna generálnym prokurátorom namietané „porušenie zákona, lebo je potrebné zachovať\nústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi právom na spravodlivé súdne konanie\na ústavným princípom právnej istoty. Právo na spravodlivý súdny proces treba pritom\nvnímať ako právo, ktoré sa netýka len jedného z účastníkov konania (jednej procesnej\nstrany) a sleduje len jeho práva a oprávnené záujmy; právo na spravodlivý súdny proces sa\nviaže na občianske súdne konanie ako celok a právne postavenie všetkých jeho účastníkov\nrovnako. Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania musí dať\nprednosť ústavnému princípu právnej istoty vtedy, keď účastník sám nevyužil všetky\ndostupné procesné prostriedky poskytované právnym poriadkom za účelom nápravy\nkonania alebo rozhodovania súdov a zostal v tomto smere pasívny. To rovnako platí vtedy,\nkeď sa účastník občianskeho súdneho konania sám svojim procesným úkonom (vzdaním sa\nodvolania) zbavil možnosti podať dostupný opravný prostriedok. V oboch týchto prípadoch\nje procesná aktivita generálneho prokurátora podávajúceho mimoriadne dovolanie\nneprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané v ustanoveniach § 243e\naž § 243j O. s. p. V danom prípade generálny prokurátor napadol mimoriadnym dovolaním\nrozsudok odvolacieho súdu vo veci samej. Zo spisu vyplýva, že žalobca tento výrok\nnenapadol dovolaním. Vzhľadom na to, že v predmetnom konaní podnecovateľ\n\n9\n\nmimoriadneho dovolania (žalobca) nevyužil dostupný (mimoriadny) opravný prostriedok,\nnajvyšší súd dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je v danom prípade procesne\nneprípustné.“.\nZ citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu podľa názoru\nústavného súdu zjavne vyplýva, že práve skutočnosť, že sťažovateľ v prerokúvanej veci\ndovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu odvolacieho súdu\n(rozsudok krajského súdu z 2. júna 2014) nepodal, bola dôvodom, pre ktorý najvyšší súd\nnapadnutým uznesením mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietol ako\nprocesne neprípustné.\nS prihliadnutím na obsah sťažnosti možno identifikovať postoj sťažovateľa, ktorý\nnesúhlasí so záverom najvyššieho súdu prezentovaným v napadnutom uznesení, naopak\ntvrdí, že podmienky na „meritórne preskúmanie dovolania“ boli dané. Z tohto postoja\nsťažovateľa možno zároveň vyvodiť jeho nesúhlas s názorom najvyššieho súdu, podľa\nktorého je podmienkou procesnej prípustnosti mimoriadneho dovolania podaného\ngenerálnym prokurátorom aktívne využitie mimoriadneho opravného prostriedku ‒\ndovolania nespokojným účastníkom konania, a to bez toho, aby v samotnom texte\nnapadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol zákonné ustanovenia, ktoré by účastníka sporu\noprávňovali tento mimoriadny opravný prostriedok podať.\nV judikatúre ústavného súdu sa ustálil právny názor, podľa ktorého mimoriadne\ndovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho\nprávoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,\nktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť\nsúdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne\ndovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;\njedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy\npochybení\n\nvytýkaných\n\nv\n\nmimoriadnom\n\ndovolaní.\n\nRešpektovanie\n\ntýchto\n\nkritérií\n\nje nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva\n\n10\n\nna súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami\nzaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).\nReštriktívne posudzovanie mimoriadneho dovolania súvisí s princípom právneho\nštátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom procese\nje inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti.\nRovnako súvisí s princípom rovnosti, keď intervenciou tretej osoby (generálneho\nprokurátora) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníka spoliehajúceho sa\nna záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie. S princípom rovnosti a bezrozpornosti\nprávneho poriadku súvisí napríklad aj okolnosť, že v prípadoch dovolania podaného\núčastníkom konania je za dôvod neprípustnosti považovaný tiež finančný cenzus\n(čo je v hre) vyjadrený v § 238 ods. 5 OSP, kým v prípade mimoriadneho dovolania\npodávaného generálnym prokurátorom takýto finančný cenzus explicitne z právnej úpravy\nnevyplýva (I. ÚS 117/2016).\nÚstavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu\npre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym\nopravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde\nk podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu\nrozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP\nje však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím\nvnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,\nktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však\npodľa judikatúry ESĽP za takúto vadu (exces) však nemožno považovať skutočnosť,\nže na predmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa\npožiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť\nrozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu vychádza zo zásady, že žiadna zo strán nie je\noprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu,\naby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny\nopravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť po tejto línii\nrozhodnutia iba na účely nápravy fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku\n\n11\n\nz 24. 7. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval,\nže nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou\nokolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku\nz 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod 29).\nJudikatúra ústavného súdu i všeobecných súdov k otázke prípustnosti mimoriadneho\ndovolania podávaného generálnym prokurátorom sa predovšetkým pod vplyvom judikatúry\nESĽP plynutím času menila, pričom tieto zmeny charakterizuje tendencia reštriktívnejšieho\nprístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať mimoriadne\ndovolanie. Európsky súd pre ľudské práva opakovane potvrdil, že pripúšťa určité zásahy\ndo konečných súdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady res\njudicata, ak je takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby.\nMimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal in\ndisguise) a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania nie je\ndôvodom na opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba tam, kde\nje to nevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu (Sutyazhnik proti\nRusku, rozsudok z 23. 7. 2009, sťažnosť č. 8269/02, bod 33). Vo veci Bulgakova proti\nRusku (rozsudok z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 69524/01, bod 34) ESĽP k otázke\nmimoriadneho prieskumu súdnych rozhodnutí uviedol: «... Dohovor zásadne umožňuje\n„znovuotvorenie“ právoplatne rozhodnutých konaní v prípade, ak vyjdú najavo nové\nskutočnosti. Akokoľvek preskúmanie rozhodnutia by sa malo uplatniť pre účely nápravy\nhrubých (veľkých) pochybení súdu..., a nie iba ako inštitút predstavujúci vo svojej podstate\nodvolanie.» Rovnako možno poukázať na rozhodnutia ESĽP z 9. 6. 2015 vydané vo veciach\nproti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a. s., PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.),\nv ktorých sa taktiež pripomína význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej\nistoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti\nprávoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho\nprokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania (I. ÚS 117/2016).\n\n12\n\nK problematike posudzovania mimoriadneho dovolania ústavný súd vydal uznesením\nsp. zn. PLz. 3/2015 z 18. marca 2015 zjednocujúce stanovisko, v ktorého výrokovej časti sa\nuvádza: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným\nrozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného\nprostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho\nprípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom\ndovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník\nkonania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených\nzáujmov.“\nV nadväznosti na zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu prijal aj najvyšší\nsúd (resp. jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégium) 20. októbra 2015\n(už spomínané) zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky pod č. 94/2015.\nNosný dôvod odmietnutia mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora vo veci\nsťažovateľa uvedený explicitne v odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu\nvychádza z toho, že sťažovateľ predtým, ako v jeho veci generálny prokurátor podal\nmimoriadne dovolanie, sám mohol (a mal) podať mimoriadny opravný prostriedok\n(dovolanie) podľa § 236 a nasl. OSP, ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne\nspôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Keďže tak sťažovateľ neurobil\n(dovolanie nepodal), ani podľa názoru ústavného súdu nebola naplnená dikcia procesného\npredpisu „a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“ (§ 243e\nods. 1 in fine OSP).\nPodľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu odôvodnené\npoukazom na závery obsiahnuté v zjednocujúcom stanovisku občianskoprávneho\na obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho\nsúdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 94/2015 možno v posudzovanom\n\n13\n\nprípade považovať pre účely procesného rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní podanom\ngenerálnym prokurátorom za primerane odôvodnené a nemožno ho považovať za arbitrárne.\nNajvyšší súd v napadnutom rozhodnutí objasnil sťažovateľovi prijaté stanovisko,\nktoré vychádza z názoru, že postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal\nv určitom prípade možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním\na uvedenú možnosť nevyužil, aj keď také opravné prostriedky mali potenciál podstatne\novplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči všeobecne rešpektovanej zásade „vigilantibus iura\nscripta sunt“.\nV prípade pasivity účastníka konania pri takejto ochrane svojich práv je neskoršia\naktivita generálneho prokurátora vyúsťujúca do podania mimoriadneho dovolania\nneprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané v § 243e až § 243j OSP.\nPreskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd\nkonal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho\nporiadku podstatné pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným\nspôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom\nlegitímne a právne akceptovateľné. Najvyšší súd svoje rozhodnutie o odmietnutí\nmimoriadneho opravného prostriedku náležite a presvedčivo odôvodnil v zmysle § 157\nods. 2 OSP, čím zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľ pred ním domáhal, preto jeho závery\nv žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.\nSkutočnosť, že najvyšší súd sa odchýlil od predstáv a očakávaní sťažovateľa,\nešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (podobne\nnapr. II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08).\n\n14\n\nKeďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu a označenými právami, porušenie ktorých sťažovateľ namietal, predloženú\nsťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa\nv uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. júna 2017\n\n15", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "generálny prokurátor", "občianske súdne konanie", "mimoriadne dovolanie", "dovolanie-nepodanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:41bd3a46-b425-4168-ab59-cc6a72b52a73", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.117.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 117/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/2016 z 17. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-17", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.117.2016.1"}, {"guid": "ussr:45f5571a-5a8b-463e-bfe1-08bd421d7d1e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 3/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1"}, {"guid": "ussr:7a24a1dd-0597-4e08-9fed-153433e73d41", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 453/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 453/2011 z 23. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-23", "citacie_n": 217, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7a24a1dd-0597-4e08-9fed-153433e73d41"}, {"guid": "ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 280/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 280/2010 z 17. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-17", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149"}, {"guid": "ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 185/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 185/09 z 12. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-12", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e"}, {"guid": "ussr:b8062c35-493e-47d8-9a74-18c4edf2110d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 232/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 232/08 z 3. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-03", "citacie_n": 147, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b8062c35-493e-47d8-9a74-18c4edf2110d"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:e144b971-f50f-4699-9a0e-1c80af16cc1e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 56/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 56/07 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 136, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e144b971-f50f-4699-9a0e-1c80af16cc1e"}, {"guid": "ussr:59564acc-a37a-47e5-bea6-7cd3503fdc48", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 225/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 225/05 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 361, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:59564acc-a37a-47e5-bea6-7cd3503fdc48"}, {"guid": "ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 168/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 168/05 z 9. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-09", "citacie_n": 1886, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "56914880-e438-43ef-8658-7151fdc07480:8da6deeb-721f-4330-b284-51db41d4e0e2", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2014:2111219365.5", "spisova_znacka": "23Co/270/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/270/2013 z 1. 6. 2014", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2014-06-01", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2111219365.5"}, {"guid": "b286820b-f84e-495a-a385-e4219f16cd4b:2f64977d-fac3-4233-a5b8-5b9b5dcf16f3", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2013:8112216552.1", "spisova_znacka": "10CoPr/1/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 10CoPr/1/2013 z 17. 9. 2013", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2013-09-17", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8112216552.1"}, {"guid": "8e124328-994a-44ba-b977-cf5c9987bf7f:a6eb4846-d425-4ae4-a9df-fe0f352fafc7", "ecli": null, "spisova_znacka": "27Cpr/1/2011", "nazov": "Rozhodnutie Okresného súdu Žilina sp. zn. 27Cpr/1/2011 z 7. 12. 2012", "sud": "Okresný súd Žilina", "datum_vydania": "2012-12-07", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/8e124328-994a-44ba-b977-cf5c9987bf7f:a6eb4846-d425-4ae4-a9df-fe0f352fafc7"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:fc22e9df-5efb-4704-ac0c-aef3be16f886", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.117.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 117/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/2023 z 23. 2. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-02-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.117.2023.1"}]}