{"guid": "ussr:ae67c543-5fb7-430b-aa9b-d87068acb76b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.311.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 311/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 311/2017 z 9. 5. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 9. mája 2017, sp. zn. II. ÚS 311/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.311.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2017-05-09", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ae67c543-5fb7-430b-aa9b-d87068acb76b", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.311.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.311.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.311.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 311/2017-13\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. mája 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej\nspoločnosti KT služby, s. r. o., Horná 67, Banská Bystrica, zastúpenej advokátom\nMgr. Štefanom Lišiakom, Robotnícka 8, Banská Bystrica, ktorou namieta porušenie\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných\n\nslobôd\n\nuznesením\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp. zn. 1 MCdo 12/2013 z 30. novembra 2015, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti KT služby, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n23. februára 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KT služby, s. r. o., Horná 67,\nBanská Bystrica (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. Štefanom\nLišiakom, Robotnícka 8, Banská Bystrica, ktorou namieta porušenie základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\n\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 MCdo 12/2013 z 30. novembra 2015\n(ďalej len „napadnuté uznesenie“).\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou\nkonania vedeného Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)\npod sp. zn. 12 C 131/2005 v procesnom postavení žalovanej, proti ktorej sa obchodná\nspoločnosť\n\n(ďalej len „žalobkyňa“), domáha zrušenia a vyporiadania\n\npodielového spoluvlastníctva reálnou deľbou nehnuteľnosti. Uznesením okresného súdu\nsp. zn. 12 C 131/2005 z 19. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie z 19. októbra 2012“)\nbola sťažovateľke uložená povinnosť v lehote 15 dní zaplatiť súdny poplatok za konanie\nvo veci vzájomného návrhu v sume 3 741 €. Sťažovateľka podala proti označenému\nuzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici\n(ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 16 Co 395/2012 zo 6. decembra 2012 (ďalej\nlen „uznesenie zo 6. decembra 2012“) tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil.\nOznačené rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu považovala sťažovateľka\nza nezákonné, a preto podala generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej\nlen „generálny prokurátor“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania. Generálny\nprokurátor podnetu vyhovel a 13. novembra 2013 podal mimoriadne dovolanie, v ktorom\nkonštatoval, že vo veci konajúce všeobecné súdy nesprávne právne vec posúdili,\nkeď dospeli k záveru, že „vyjadrenie sťažovateľa k návrhu zo dňa 11. 1. 2006 a 31. 8. 2008\nje vzájomným návrhom v zmysle § 97 O. s. p., pretože by mu bránila prekážka\nlitispendencie, keďže konanie o zrušenie spoluvlastníctva už bolo začaté. Navyše tak súd\nurobil až po lehote uvedenej v § 13 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku\nza výpis z registra trestov, nakoľko cena podielu uplatňovaného sťažovateľom bola zrejmá\nuž pri podaní vyjadrenia, ktoré súd nesprávne považoval za vzájomný návrh, čím je daný\ndovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. c) OSP.“.\nNajvyšší súd napadnutým uznesením mimoriadne dovolanie odmietol ako procesne\nneprípustné.\n\n2\n\nSťažovateľka vyjadruje nesúhlas s právnym názorom najvyššieho súdu obsiahnutým\nv napadnutom uznesení, podľa ktorého „každé dovolanie podané v občianskom súdnom\nkonaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu otvára priestor pre posúdenie správnosti\nniektorých aspektov procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté\nrozhodnutie a tým zároveň dáva určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní,\nže každé dovolanie je teda v tomto zmysle potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť\nrozhodnutie v merite veci“.\nV tejto súvislosti namieta, že „Podľa ustanovenia § 236 O. s. p. dovolaním možno\nnapadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.\nAk je dovolanie podľa zákona neprípustné (§ 238 ods. 4 a ods. 5, § 239 ods. 3 a ods. 4\nO. s. p.) tak jeho podanie vyhliadky na úspech nedáva, pritom dovolanie ako mimoriadny\nopravný prostriedok voči uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné len za splnenia\npodmienok uvedených v § 238 ods. 2, § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p., resp. proti každému\nrozhodnutiu odvolacieho súdu za splnenia podmienok uvedených v § 237 O. s. p. V zmysle\ntýchto podmienok sťažovateľ nemohol využiť možnosť podať dovolanie, pretože súdy\nrozhodovali o trovách konania, čo vylučuje ustanovenie § 239 ods. 3 O. s. p. Navyše\nprípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým je potvrdené uznesenie\nsúdu prvého stupňa je podmienená v zmysle ustanovenia § 239 ods. 2 písmeno a) O. s. p.,\nvyslovením prípustnosti dovolania z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke\nzásadného významu. Odvolacím súdom prípustnosť dovolania vyslovená nebola.“.\nOdôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu považuje sťažovateľka\nza nedostatočné\n\na nepresvedčivé,\n\nkeďže\n\nnajvyšší\n\nsúd\n\nsa\n\nnezaoberal\n\nzákonnými\n\npodmienkami prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Okrem uvedeného\nnajvyšší súd nerešpektoval ani judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej aj „ESĽP“), ktorá pripúšťa zrušenie právoplatného rozhodnutia v rámci konania\no mimoriadnom dovolaní, a to na účely nápravy fundamentálnych nedostatkov vo výkone\nspravodlivosti.\n\n3\n\nPodľa sťažovateľky najvyšší súd odmietol „mimoriadne dovolanie bez meritórneho\nprerokovania iba z procesných (formálnych) dôvodov. Takéto odmietnutie opravného\nprostriedku (riadneho alebo mimoriadneho), je podľa názoru ústavného súdu totožné\nso zastavením súdneho konania pre nedostatok niektorej procesnej podmienky, pričom\nv prípadoch nezákonného zastavenia občianskoprávneho konania by mohlo dôjsť\nk porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy.“.\nNa základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,\nnapadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie\na zároveň rozhodne o úhrade trov konania, ktoré sťažovateľke vznikli v súvislosti s jej\nprávnym zastupovaním v konaní o sťažnosti.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\n\n4\n\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nO zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ide\nvtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným\npostupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa\nnamietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno\npovažovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť\nporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05,\nI. ÚS 453/2011).\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPredmetom preskúmania zo strany ústavného súdu je ústavná udržateľnosť\nodôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z pohľadu záruk obsiahnutých\n\n5\n\nv čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie\nnajvyššieho súdu za nedostatočné a nepresvedčivé, keďže najvyšší súd sa nezaoberal\nzákonnými podmienkami prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu.\nNapadnuté uznesenie najvyššieho súdu zároveň považuje za rozporné s judikatúrou ESĽP\ntýkajúcou sa prípustnosti zrušenia právoplatných rozhodnutí všeobecných súdov\nna podklade mimoriadneho dovolania.\nSťažovateľka v tejto súvislosti vyslovuje nesúhlas s kľúčovým právnym názorom\nnajvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom uznesení, podľa ktorého každé dovolanie\npodané v občianskom súdnom konaní je spôsobilé otvoriť priestor pre posúdenie správnosti\nniektorých aspektov procesného postupu vo veci konajúceho všeobecného súdu.\nNapadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo mimoriadne dovolanie smerujúce\nproti uzneseniu krajského súdu zo 6. decembra 2012 odmietnuté ako procesne neprípustné\nv súlade s v tom čase platným a účinným § 243i ods. 2 v spojení s § 243b ods. 5 a § 218\nods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) na podklade\nzistenia, že sťažovateľka nevyužila možnosť podať proti uzneseniu krajského súdu\nzo 6. decembra 2012 dovolanie.\nV súvislosti s otázkou posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania ústavný súd\nzdôrazňuje, že ide o otázku zákonnosti, pričom jej riešenie nemôže viesť k záveru\no porušení označených práv sťažovateľky (m. m. IV. ÚS 35/02).\nV nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju\nkonštantnú judikatúru, v rámci ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému\nvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať\na posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.\nÚlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým\nprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\n\n6\n\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným\nsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,\nI. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).\nÚstavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,\nktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému\nuplatneniu.\nOdôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový\na právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,\nIII. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je pritom vždy posudzované\nso zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgiadis v. Grécko, rozsudok\nz 29. 5. 1997, sťažnosť č. 21522/93, bod 42).\nV napadnutom uznesení najvyšší súd poukázal na zjednocujúce stanovisko\nobčianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu publikované v Zbierke\nstanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 94/2015, podľa\nktorého „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je\nv občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne\nvyužil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky,\n\n7\n\nktoré boli potencionálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto\nmožnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“.\nV nadväznosti na citované stanovisko najvyšší súd v prerokúvanej veci zdôraznil, že\njeho podstatou je rešpektovanie zásady „nech si každý chráni svoje práva“, ktorá\n«zdôrazňuje procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sám\nsvojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou\nsledoval ochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane\nv naznačenom smere pasívny, je (neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca\ndo podania mimoriadneho dovolania neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky\npredpokladané Občianskym súdnym poriadkom v ustanoveniach v § 243e až § 243j O. s. p.\nAj ústavný súd už dávnejšie konštatoval, že „ak účastník konania mohol podať dovolanie\na neurobil tento procesný úkon, nemá už žiadnu možnosť dosiahnuť podnetom podanie\nmimoriadneho dovolania“».\nNa podklade zistenia, podľa ktorého sťažovateľka v prerokúvanej veci dovolanie\nproti rozhodnutiu odvolacieho súdu (uznesenie krajského súdu zo 6. decembra 2012)\nnepodala, najvyšší súd napadnutým uznesením mimoriadne dovolanie generálneho\nprokurátora odmietol ako procesne neprípustné.\nZ obsahu sťažnosti možno vyvodiť postoj sťažovateľky, ktorá nesúhlasí so záverom\nnajvyššieho súdu prezentovaným v napadnutom uznesení a naopak tvrdí, že podmienky\nna „meritórne preskúmanie dovolania“ boli dané. Z tohto postoja možno zároveň vyvodiť\nnesúhlas sťažovateľky s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého je podmienkou procesnej\nprípustnosti mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom aktívne využitie\nmimoriadneho opravného prostriedku ‒ dovolania zo strany nespokojného účastníka\nkonania.\nV judikatúre ústavného súdu sa ustálil právny názor, že mimoriadne dovolanie\npredstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho\nprávoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,\n\n8\n\nktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť\nsúdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne\ndovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;\njedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy\npochybení\n\nvytýkaných\n\nv\n\nmimoriadnom\n\ndovolaní.\n\nRešpektovanie\n\ntýchto\n\nkritérií\n\nje nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva\nna súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami\nzaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).\nReštriktívne posudzovanie mimoriadneho dovolania súvisí s princípom právneho\nštátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom procese\nje inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti.\nRovnako súvisí s princípom rovnosti, keď intervenciou tretej osoby (generálneho\nprokurátora) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníka spoliehajúceho\nsa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie. S princípom rovnosti a bezrozpornosti\nprávneho poriadku súvisí aj okolnosť, že v prípadoch dovolania podaného účastníkom\nkonania je za dôvod neprípustnosti považovaný tiež finančný cenzus (čo je v hre) vyjadrený\nv § 238 ods. 5 OSP, kým v prípade mimoriadneho dovolania podávaného generálnym\nprokurátorom\n\ntakýto\n\nfinančný\n\ncenzus\n\nexplicitne\n\nz\n\nprávnej\n\núpravy\n\nnevyplýva\n\n(I. ÚS 117/2016).\nÚstavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu\npre ľudské práva možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym opravným\nprostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde k podaniu\ntakéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu\nrozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP\nje však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím\nvnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,\nktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však\npodľa judikatúry ESĽP za takúto vadu (exces) však nemožno považovať skutočnosť,\nže na predmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa\n\n9\n\npožiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť\nrozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je určené zásadou, že žiadna zo strán nie je\noprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu,\naby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny\nopravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť po tejto línii\nrozhodnutia iba na účely nápravy fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku\nz 24. 7. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval,\nže nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou\nokolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku\nz 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod 29).\nJudikatúra ústavného súdu i všeobecných súdov k otázke prípustnosti mimoriadneho\ndovolania podávaného generálnym prokurátorom sa plynutím času menila (aj pod vplyvom\njudikatúry ESĽP) a premietla sa do tendencie prehlbovania reštriktívneho prístupu súdnych\norgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať mimoriadne dovolanie. Európsky\nsúd pre ľudské práva opakovane potvrdil, že pripúšťa určité zásahy do konečných súdnych\nrozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady res judicata, ak je takýto\nzásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby.\nMimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal\nin disguise) a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania\nnie je dôvodom na opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné\niba tam, kde je to nevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu.“\n(Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009, sťažnosť č. 8269/02, bod 33).\nEurópsky súd pre ľudské práva vo veci Bulgakova proti Rusku (rozsudok z 18. 1.\n2007, sťažnosť č. 69524/01, bod 34) uviedol: «... Dohovor zásadne umožňuje\n„znovuotvorenie“ právoplatne rozhodnutých konaní v prípade, ak vyjdú najavo nové\nskutočnosti. Akokoľvek preskúmanie rozhodnutia by sa malo uplatniť pre účely nápravy\nhrubých (veľkých) pochybení súdu... a nie iba ako inštitút predstavujúci vo svojej podstate\nodvolanie.» Aj rozhodnutia ESĽP z 9. júna 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej\n\n10\n\nrepublike (DRAFT-OVA, a. s., PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam a\nobsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí\notázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí,\nktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním\nmimoriadneho dovolania (I. ÚS 117/2016).\nÚstavný súd prijal 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 zjednocujúce\nstanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola\nnastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako\nmimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej\nrepubliky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania\nvšetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,\nktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich\npráv a oprávnených záujmov.“\nNásledne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégium) prijal\n20. októbra 2015 už citované zovšeobecňujúce stanovisko.\nNosný dôvod uvádzaný v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, na základe\nktorého bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom, spočíva\nv názore, že sťažovateľka predtým, ako v jej veci generálny prokurátor podal mimoriadne\ndovolanie, sama mohla podať mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) podľa § 236\na nasl. OSP, ktorý mala k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť\nrozhodnutie v merite veci.\nKeďže tak sťažovateľka neurobila, ani podľa názoru ústavného súdu nebola naplnená\ndikcia procesného predpisu „a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi\nprostriedkami“ (§ 243e ods. 1 in fine OSP).\n\n11\n\nPodľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu odôvodnené\nzávermi obsiahnutými v stanovisku najvyššieho súdu možno v posudzovanom prípade\npovažovať pre účely procesného rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní podanom\ngenerálnym prokurátorom za primerane odôvodnené a nemožno ho považovať za arbitrárne.\nNajvyšší súd v napadnutom rozhodnutí objasnil sťažovateľke prijaté stanovisko,\nktoré vychádza z názoru, že postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal\nv určitom prípade možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním\na uvedenú možnosť nevyužil, aj keď také opravné prostriedky mali potenciál podstatne\novplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči všeobecne rešpektovanej zásade „vigilantibus iura\nscripta sunt“.\nV prípade pasivity účastníka konania pri takejto ochrane svojich práv je neskoršia\naktivita generálneho prokurátora vyúsťujúca do podania mimoriadneho dovolania\nneprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané v § 243e až § 243j OSP.\nPreskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd\nkonal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho\nporiadku podstatné pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným\nspôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom\nlegitímne a právne akceptovateľné. Najvyšší súd svoje rozhodnutie o odmietnutí\nmimoriadneho opravného prostriedku náležite a presvedčivo odôvodnil v zmysle § 157\nods. 2 OSP, čím zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka pred ním domáhala, preto jeho závery\nv žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.\nSkutočnosť, že sa najvyšší súd odchýlil od predstáv a očakávaní sťažovateľky,\nešte neznamená, že došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (podobne\nnapr. II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08).\n\n12\n\nKeďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu a označenými právami, porušenie ktorých sťažovateľka namietala,\npredloženú sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky\nv uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 9. mája 2017\n\n13", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "mimoriadne dovolanie", "dovolanie-prípustnosť", "trovy konania"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:41bd3a46-b425-4168-ab59-cc6a72b52a73", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.117.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 117/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/2016 z 17. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-17", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.117.2016.1"}, {"guid": "ussr:45f5571a-5a8b-463e-bfe1-08bd421d7d1e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 3/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1"}, {"guid": "ussr:7a24a1dd-0597-4e08-9fed-153433e73d41", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 453/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 453/2011 z 23. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-23", "citacie_n": 217, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7a24a1dd-0597-4e08-9fed-153433e73d41"}, {"guid": "ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 280/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 280/2010 z 17. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-17", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149"}, {"guid": "ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 185/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 185/09 z 12. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-12", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e"}, {"guid": "ussr:b8062c35-493e-47d8-9a74-18c4edf2110d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 232/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 232/08 z 3. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-03", "citacie_n": 147, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b8062c35-493e-47d8-9a74-18c4edf2110d"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:e144b971-f50f-4699-9a0e-1c80af16cc1e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 56/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 56/07 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 136, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e144b971-f50f-4699-9a0e-1c80af16cc1e"}, {"guid": "ussr:59564acc-a37a-47e5-bea6-7cd3503fdc48", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 225/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 225/05 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 361, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:59564acc-a37a-47e5-bea6-7cd3503fdc48"}, {"guid": "ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 168/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 168/05 z 9. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-09", "citacie_n": 1886, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "cdf9223e-f523-4752-95c7-4fed545174da:a4def09b-96f6-4c25-8905-cce7a2c661fd", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:6105218404.1", "spisova_znacka": "1MCdo/12/2013", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo/12/2013 z 29. 11. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-11-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:6105218404.1"}], "citovane_v": []}