{"guid": "ussr:ed3da5b6-5922-4a57-a080-ffa1401e0a7d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.310.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 310/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 310/2017 z 9. 5. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 9. mája 2017, sp. zn. II. ÚS 310/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.310.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2017-05-09", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ed3da5b6-5922-4a57-a080-ffa1401e0a7d", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.310.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.310.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.310.2017.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 310/2017-14\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. mája 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej\nrepubliky – Ministerstva financií Slovenskej republiky, Štefanovičova 5, Bratislava,\nzastúpenej zamestnankyňou Ministerstva financií Slovenskej republiky\n, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 3 MCdo 13/2013 z 10. decembra 2015, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť Slovenskej republiky – Ministerstva financií Slovenskej republiky\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n17. februára 2016 doručená sťažnosť Slovenskej republiky – Ministerstva financií\nSlovenskej republiky, Štefanovičova 5, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej\nzamestnankyňou Ministerstva financií Slovenskej republiky\n\n, ktorou\n\nnamieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 MCdo 13/2013 z 10. decembra 2015 (ďalej len\n„napadnuté uznesenie“).\n\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola\núčastníčkou konania vedeného Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“)\npod sp. zn. 21 C 217/2004\n\nv procesnom\n\npostavení\n\nžalovanej,\n\npôvodná žalobkyňa (obchodná spoločnosť\n\nproti\n\nktorej\n\nsa\n\n) domáhala zaplatenia\n\nsumy 2 937 825,10 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím štátu. Dňa 8. júla 2009 bola táto pohľadávka ‒ právo na náhradu škody\na ušlého zisku ‒ postúpená pôvodnou žalobkyňou\n\n(žalobca).\n\nSťažovateľka v sťažnosti popisuje skutkový stav posudzovanej veci, pričom\nzdôrazňuje predovšetkým tieto okolnosti:\nObchodná spoločnosť\n\n, v roku 1992 doviezla z Talianskej\n\nrepubliky strojné zariadenie na opracovanie kameňa (ďalej len „strojné zariadenie“), ktoré\nbolo na základe návrhu podaného konateľom obchodnej spoločnosti\n\n,\n\nprepustené do colného režimu záznamového obehu na dočasné použitie s čiastočným\noslobodením od dovozného cla. Lehota na spätný vývoz tovaru, resp. na pridelenie iného\ncolne schváleného určenia bola určená na 3 roky, pričom nedošlo k predĺženiu lehoty\nna spätný vývoz a ani k prideleniu iného colne schváleného určenia.\nStrojné zariadenie od obchodnej spoločnosti\n\n, odkúpil\n\n, ktorý ho následne predal obchodnej spoločnosti\n\n(pôvodná\n\nžalobkyňa).\nNa obchodnú spoločnosť\n\n, bol vyhlásený konkurz, ktorý bol\n\nuznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 K 256/96\nz 12. januára 2000 zrušený pre nedostatok majetku. V dôsledku vzniku colného dlhu, ktorý\nnebol uhradený v určenej lehote, Colný úrad Košice začal správne konanie vo veci\nzabránenia nedovolenému nakladaniu s tovarom (strojné zariadenie) voči vlastníkovi tovaru\na 26. marca 2001 vydal predbežné opatrenie č. 4 K/2001/1, ktorým vlastníkovi strojného\nzariadenia (pôvodná žalobkyňa) uložil zákaz tento hnuteľný majetok scudziť, prenajať,\nprepožičať alebo iným spôsobom s ním nakladať, aby nedošlo k zníženiu jeho hodnoty.\n\n2\n\nColný úrad Košice rozhodnutím sp. zn. 4 K/2001/8/ZK z 11. júna 2001 potvrdeným\nrozhodnutím Colného riaditeľstva Slovenskej republiky sp. zn. 30778/01-2956/01/1\nz 18. júla 2001 rozhodol o predaji strojného zariadenia. Označené rozhodnutia Colného\núradu Košice a Colného riaditeľstva Slovenskej republiky boli rozsudkom najvyššieho súdu\nsp. zn. 7 Sž 142/01 zo 7. novembra 2001 v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\norgánu verejnej správy zrušené s odôvodnením, že obchodná spoločnosť\n(pôvodná žalobkyňa), nebola colným dlžníkom a nebol jej v relevantnom čase vymeraný\ncolný dlh. Konanie pred príslušnými správnymi orgánmi o predaji strojného zariadenia bolo\nnásledne 16. augusta 2002 zastavené.\nNa\n\nzáklade\n\nuvedeného\n\nspoločnosti\n\nColný\n\núrad\n\n(pôvodná\n\nKošice\n\nžalobkyňa),\n\nvymeral\ncolný\n\ndlh\n\nobchodnej\nvo\n\nvýške\n\n957 368,25 €. Opodstatnenosť vyrubenia colného dlhu potvrdil najvyšší súd rozsudkom\nsp. zn. 2 Sž-o-KS 92/2004 z 15. februára 2006. Pôvodná žalobkyňa do dňa podania\nsťažnosti ústavnému súdu vyrubený colný dlh vo výške 957 368,25 € nezaplatila.\nPôvodný vlastník\n\nprenajal strojné zariadenie na základe nájomnej\n\nzmluvy uzavretej 2. januára 1998 obchodnej spoločnosti\n, na ktorú bol 3. augusta 1998 vyhlásený konkurz a následne bola správkyňou\nkonkurznej podstaty úpadcu\nzmluva.\n\nV novembri\n\n, vypovedaná nájomná\n\n1998\n\nsprávkyňa\n\nkonkurznej\n\npodstaty\n\núpadcu\n\n, prenajala objekty úpadcu novému vlastníkovi strojného\nzariadenia obchodnej spoločnosti\n\n(pôvodná žalobkyňa), pričom uzavretú\n\nnájomnú zmluvu vypovedala 4. septembra 2000 s jednomesačnou výpovednou lehotou\nod 5. októbra 2000.\nPo predaji objektov obchodnej spoločnosti\nobchodnej spoločnosti\n\n,\n\n, vydal Colný úrad Košice obchodnej spoločnosti\n\n(pôvodná žalobkyňa), ako vlastníkovi strojného zariadenia súhlas\nna vypratanie strojného zariadenia z objektov obchodnej spoločnosti\n\n3\n\n,\n\na zároveň vyzval pôvodnú žalobkyňu, aby premiestnila strojné zariadenie na určené miesto\na oznámila termín premiestnenia. K premiestneniu strojného zariadenia pôvodnou\nžalobkyňou však nedošlo z dôvodu, že nemala objekty, kde by ho mohla premiestniť.\nVzhľadom na uvedené obchodná spoločnosť\n\n, ako vlastníčka objektov\n\nzačala s premiestňovaním strojného zariadenia, ktorého vlastníčkou bola pôvodná\nžalobkyňa, pri ktorom došlo k jeho poškodeniu.\nPôvodná žalobkyňa v konaní pred všeobecnými súdmi tvrdila, že Colný úrad Košice\nrozhodnutiami o predbežnom opatrení a predaji tovaru zasiahol do jej vlastníctva a práv\nz neho vyplývajúcich, pričom v súlade so zákonom č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti\nza škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným\npostupom v znení neskorších predpisov si nárokovala náhradu škody v sume 2 937 825 €\ns príslušenstvom.\nOkresný súd medzitýmnym rozsudkom č. k. 21 C 217/2004-303 z 9. novembra 2011\n(ďalej len „medzitýmny rozsudok“) rozhodol, že sťažovateľka (žalovaná) zodpovedá\nza škodu spôsobenú žalobcovi. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 94/2012 z 8. novembra\n2012 (ďalej len „rozsudok z 8. novembra 2012“) medzitýmny rozsudok okresného súdu\npotvrdil ako vecne správny.\nSťažovateľka následne podala podnet na podanie mimoriadneho dovolania\nGenerálnej prokuratúre Slovenskej republiky, ktorému generálny prokurátor Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „generálny prokurátor“) vyhovel. V mimoriadnom dovolaní generálny\nprokurátor argumentoval, že rozhodnutiami všeobecných súdov bol porušený zákon, pričom\nzároveň zdôraznil, že tieto rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci\npodľa v tom čase platného a účinného § 243f ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku\n(ďalej len „OSP“). O mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora proti medzitýmnemu\nrozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu z 8. novembra 2012 najvyšší súd\nrozhodol napadnutým uznesením tak, že mimoriadne dovolanie odmietol ako procesne\nneprípustné podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 243b ods. 5 a § 218 ods. 1 písm. c) OSP.\n\n4\n\nSťažovateľka zdôrazňuje, že tak okresný súd, ako aj krajský súd „vec nesprávne\nprávne posúdil, čím boli splnené podmienky na podanie podnetu na podanie mimoriadneho\ndovolania. Ústavou ako aj zákonnou povinnosťou najvyššieho súdu bolo mimoriadne\ndovolanie meritórne preskúmať a vo veci rozhodnúť. Tým, že najvyšší súd takto neučinil\npriamo tým zasiahol do práv sťažovateľa. V demokratickom a právnom štáte sú všetky\norgány verejnej moci povinné rešpektovať základné práva a slobody a úlohou súdov\nje poskytovať im ochranu, resp. svojbytnú a špecifickú formu ochrany, ak ide o ústavný súd.\nAj judikatúra štrasburských orgánov ochrany práv potvrdzuje, že čl. 6 dohovoru síce nenúti\nzmluvné štáty na vytváranie odvolacích alebo dovolacích súdov, avšak pokiaľ tieto\njurisdikcie existujú, garancie ustanovené v čl. 6 dohovoru musia byť rešpektované hlavne\ntak, kde zaisťujú účastníkom konania účinné právo na prístup k súdom pre účely\nprerokovania ich práv. Najvyšší súd pri skúmaní prípustnosti mimoriadneho dovolania\nnenaplnil svoju ústavnú povinnosť poskytnúť sťažovateľovi svojím rozhodnutím súdnu\nochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), čoho sa\nsťažovateľ domáhal v dôsledku zjavného zlyhania prvostupňového súdu ako aj odvolacieho\nsúdu.“.\nNa základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„1. Sťažnosti sa vyhovuje.\n2. Základné právo Slovenskej republiky – Ministerstva financií Slovenskej republiky\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 13/2013 zo dňa 10. 12. 2015 porušené bolo.\n3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 3 MCdo 13/2013 zo dňa\n10. 12. 2015 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie\nkonanie.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\n\n5\n\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nPodľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom\nna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť\nústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou\nčasťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1\nzákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným\nsúdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže\nústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,\na vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Viazanosť\npetitom sa vzťahuje aj na rozsah ústavou garantovaných práv, ktorých porušenie sťažovateľ\nnamieta. Ústavný súd preto môže sťažnosť predbežne prerokovať len vo vzťahu k právam,\n\n6\n\nktorých namietané porušenie sťažovateľ premietne do petitu. Podľa ustálenej judikatúry\nústavného súdu sa tvrdenia o porušení iných práv [v prípade sťažovateľky ide o namietané\nporušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“)], ktoré sťažovateľ uvádza v texte nového znenia sťažnosti, t. j. mimo petitu,\npovažujú len za súčasť jeho argumentácie (m. m. III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07,\nIV. ÚS 279/07).\nNa základe uvedeného ústavný súd viazaný petitom ustálil, že predmetom konania\no sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu.\nPri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či nie je\nzjavne neopodstatnená. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou\nústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne\nneopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného\norgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré\noznačil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom\nalebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto\nmožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,\nIV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPredmetom\n\nústavného\n\nprieskumu\n\nje\n\nposúdenie\n\nústavnej\n\nakceptovateľnosti\n\na udržateľnosti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z hľadiska záruk\n\n7\n\nvyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu bolo mimoriadne dovolanie smerujúce proti medzitýmnemu rozsudku\nokresného súdu a rozsudku krajského súdu z 8. novembra 2012 odmietnuté ako procesne\nneprípustné na podklade zistenia, že sťažovateľka nevyužila možnosť podať proti rozsudku\nkrajského súdu z 8. novembra 2012 dovolanie.\nSťažovateľka v tejto súvislosti argumentuje, že podmienky na podanie podnetu\nna podanie mimoriadneho dovolania boli splnené, pričom ústavnou, ako aj zákonnou\npovinnosťou najvyššieho súdu bolo mimoriadne dovolanie meritórne preskúmať a vo veci\nrozhodnúť.\nV súvislosti s otázkou posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania ústavný súd\nzdôrazňuje, že ide o otázku zákonnosti, ktorej riešenie v zásade nemôže viesť k záveru\no porušení označených práv sťažovateľky (m. m. IV. ÚS 35/02).\nV nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju\nustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému\nvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať\na posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.\nÚlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým\nprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným\nsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\n\n8\n\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,\nI. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).\nÚstavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva\nna spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,\nt. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti\nodôvodniť rozhodnutie je pritom vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad\n(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).\nV napadnutom uznesení najvyšší súd poukázal na zjednocujúce stanovisko\nobčianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu publikované v Zbierke\nstanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 94/2015, podľa\nktorého „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je\nv občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne\nvyužil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky,\nktoré boli potencionálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto\nmožnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“.\nV nadväznosti na citované stanovisko najvyšší súd v prerokúvanej veci zdôraznil, že\njeho podstatou je rešpektovanie zásady „nech si každý chráni svoje práva“, ktorá\n„zdôrazňuje procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sám\nsvojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou\nsledoval ochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane\nv naznačenom smere pasívny, je (neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca\ndo podania mimoriadneho dovolania neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky\n\n9\n\npredpokladané Občianskym súdnym poriadkom v ustanoveniach v § 243e až § 243j\nO. s. p.“.\nNa podklade zistenia, podľa ktorého sťažovateľka v prerokúvanej veci dovolanie\nproti rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudok krajského súdu z 8. novembra 2012)\nnepodala, najvyšší súd napadnutým uznesením mimoriadne dovolanie generálneho\nprokurátora odmietol ako procesne neprípustné.\nZ obsahu sťažnosti možno vyvodiť postoj sťažovateľky, ktorá nesúhlasí so záverom\nnajvyššieho súdu prezentovaným v napadnutom uznesení a naopak tvrdí, že podmienky\nna „meritórne preskúmanie dovolania“ boli dané. Z tohto postoja možno zároveň vyvodiť\nnesúhlas sťažovateľky s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého je podmienkou procesnej\nprípustnosti mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom aktívne využitie\nmimoriadneho opravného prostriedku ‒ dovolania „nespokojným“ účastníkom konania.\nV judikatúre ústavného súdu sa konštantne uvádza právny názor, v zmysle ktorého\nmimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia\nvyjadreného jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho\nopravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú\nsprávnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel\nmôže mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti\njeho právnej úpravy; jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne\nprostriedky nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto\nkritérií je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska\npráva na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade\ns hodnotami zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09,\nII. ÚS 280/2010).\nReštriktívne posudzovanie mimoriadneho dovolania súvisí s princípom právneho\nštátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom procese\nje inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti.\nRovnako súvisí s princípom rovnosti, keď intervenciou tretej osoby (generálneho\n\n10\n\nprokurátora) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníka spoliehajúceho\nsa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie. S princípom rovnosti a bezrozpornosti\nprávneho poriadku súvisí napríklad aj okolnosť, že v prípadoch dovolania podaného\núčastníkom konania je za dôvod neprípustnosti považovaný tiež finančný cenzus\n(čo je v hre) vyjadrený v § 238 ods. 5 OSP, kým v prípade mimoriadneho dovolania\npodávaného generálnym prokurátorom takýto finančný cenzus explicitne z právnej úpravy\nnevyplýva (I. ÚS 117/2016).\nÚstavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu\npre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym\nopravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde\nk podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku alebo nie, a následne k vyneseniu\nrozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP\nje však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím\nvnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,\nktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však\npodľa judikatúry ESĽP za takúto vadu (exces) však nemožno považovať skutočnosť,\nže na predmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa\npožiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť\nrozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznené zásadou, že žiadna zo strán\nnie je oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho\ndôvodu, aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto\nmimoriadny opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť\npo tejto línii rozhodnutia iba na účely nápravy fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti\nRusku z 24. 7. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP\nuž judikoval, že nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe\nmimoriadnou\n\nokolnosťou\n\nodôvodňujúcou\n\nzrušenie\n\nprávoplatného\n\nrozhodnutia\n\n(pozri Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod 29).\nJudikatúra ústavného súdu i všeobecných súdov sa k otázke prípustnosti\nmimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom postupom času menila,\n\n11\n\na to predovšetkým pod vplyvom judikatúry ESĽP. Zmeny sa prejavovali v tendencii\nreštriktívnejšieho prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať\nmimoriadne dovolanie. Európsky súd pre ľudské práva opakovane potvrdil, že pripúšťa\nurčité zásahy do konečných súdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty\na zo zásady res judicata, ak je takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby.\nMimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal\nin disguise) a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania\nnie je dôvodom na opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné\niba tam, kde je to nevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu\n(Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009, sťažnosť č. 8269/02, bod 33). Vo veci\nBulgakova proti Rusku (rozsudok z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 69524/01, bod 34) ESĽP\nuviedol, že «... Dohovor zásadne umožňuje „znovuotvorenie“ právoplatne rozhodnutých\nkonaní v prípade, ak vyjdú najavo nové skutočnosti. Akokoľvek preskúmanie rozhodnutia by\nsa malo uplatniť pre účely nápravy hrubých (veľkých) pochybení súdu..., a nie iba\nako inštitút predstavujúci vo svojej podstate odvolanie.». Obdobne aj v rozhodnutiach\nz 9. 6. 2015 vydaných vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a. s., PSMA,\ns. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) ESĽP pripomína význam a obsah princípu rovnosti\nzbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti,\nnezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté\nz iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania\n(m. m. I. ÚS 117/2016).\nÚstavný súd vzhľadom na odchylné právne názory jeho senátov k otázke\nmimoriadneho dovolania prijal 18. marca 2015 zjednocujúce stanovisko (PLz. ÚS 3/2015),\nv ktorom je uvedená táto právna veta: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola\nnastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako\nmimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej\nrepubliky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania\nvšetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,\n\n12\n\nktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich\npráv a oprávnených záujmov.“\nNásledne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégium) prijal\n20. októbra 2015 už citované zovšeobecňujúce stanovisko.\nNosný dôvod uvádzaný v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, na základe\nktorého bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom, spočíva\nv názore, že sťažovateľka predtým, ako v jej veci generálny prokurátor podal mimoriadne\ndovolanie, sama mohla podať mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) podľa § 236\na nasl. OSP, ktorý mala k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť\nrozhodnutie v merite veci. Keďže tak sťažovateľka neurobila, ani podľa názoru ústavného\nsúdu nebola naplnená dikcia procesného predpisu „a túto ochranu nie je možné dosiahnuť\ninými právnymi prostriedkami“ (§ 243e ods. 1 in fine OSP).\nPodľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu odôvodnené\nzávermi obsiahnutými v stanovisku najvyššieho súdu možno v posudzovanom prípade\npovažovať pre účely procesného rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní podanom\ngenerálnym prokurátorom za primerane odôvodnené a nemožno ho považovať za arbitrárne.\nNajvyšší súd v napadnutom rozhodnutí objasnil sťažovateľke prijaté stanovisko,\nktoré vychádza z názoru, že postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal\nv určitom prípade možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním\na uvedenú možnosť nevyužil, aj keď také opravné prostriedky mali potenciál podstatne\novplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči všeobecne rešpektovanej zásade „vigilantibus iura\nscripta sunt“.\nV prípade pasivity účastníka konania pri takejto ochrane svojich práv je neskoršia\naktivita generálneho prokurátora vyúsťujúca v podanie mimoriadneho dovolania\nneprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané v § 243e až § 243j OSP.\n\n13\n\nNa základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky v sťažnosti\nústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o takej príčinnej\nsúvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a základným právom na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o jeho porušení.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nrozhodol tak, že sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky\nv uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 9. mája 2017\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "opravný prostriedok-mimoriadny", "dovolanie-nepodanie", "mimoriadne dovolanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:41bd3a46-b425-4168-ab59-cc6a72b52a73", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.117.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 117/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/2016 z 17. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-17", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.117.2016.1"}, {"guid": "ussr:45f5571a-5a8b-463e-bfe1-08bd421d7d1e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 3/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1"}, {"guid": "ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 280/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 280/2010 z 17. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-17", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149"}, {"guid": "ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 185/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 185/09 z 12. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-12", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e"}, {"guid": "ussr:645dce09-be53-48f9-a4a8-87234afa4350", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 279/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 279/07 z 7. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-07", "citacie_n": 198, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:645dce09-be53-48f9-a4a8-87234afa4350"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:b1ff7371-7f65-42a4-9395-3f94cca74b0b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 65/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 65/07 z 26. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-26", "citacie_n": 357, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1ff7371-7f65-42a4-9395-3f94cca74b0b"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "81150812-6b12-4226-b1b0-755c09726a81:ea03a440-04ec-40f1-b522-f1c5e5b86126", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:7104898503.1", "spisova_znacka": "3MCdo/13/2013", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/13/2013 z 19. 12. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-12-19", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:7104898503.1"}, {"guid": "e29a2bc1-5cde-4539-9988-30cf92ef72c9:9a2d106f-200d-4626-a160-c03fca20aa5f", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2016:8304112813.8", "spisova_znacka": "5Co/94/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/94/2012 z 13. 6. 2016", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2016-06-13", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8304112813.8"}], "citovane_v": [{"guid": "4c38706a-f93d-4f83-9535-4c0a7b8bb251:5f978977-e543-43e3-8887-27862b841d7e", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2026:7210210683.1", "spisova_znacka": "6Co/79/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/79/2025 z 26. 5. 2026", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2026-05-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2026:7210210683.1"}]}