{"guid": "ussr:f113ff90-d238-4e5f-a2c1-98d5e7d93edb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.298.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 298/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 298/2015 z 15. 12. 2016", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 15. decembra 2016, sp. zn. II. ÚS 298/2015, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.298.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2016-12-15", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-30.odsek-4", "nazov": "čl. 30 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-30.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-30"}, {"iri": "/SK/ZZ/1976/120/#clanok-25", "nazov": "čl. 25 zákona č. 120/1976 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1976/120/#clanok-25", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/120-1976/clanok-25"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 25 písm. c", "nazov": "Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 25 písm. c", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyMedzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 25 písm. c", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 25 písm. c", "nazov": "Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 25 písm. c", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyMedzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 25 písm. c", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-30", "/SK/ZZ/1976/120#clanok-25", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f113ff90-d238-4e5f-a2c1-98d5e7d93edb", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.298.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.298.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.298.2015.1/text", "citacie_n": 12, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 298/2015-168\nÚstavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 15. decembra 2016 v senáte\nzloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu\nLadislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti JUDr. Marianny Reiffovej,\n, zastúpenej advokátkou JUDr. Annou Durdíkovou, Cintorínska 2/745, Šamorín\n(pôvodne zastúpenej JUDr. Jánom Drgoncom, DrSc., Peterská 22, Bratislava), ktorou\nnamieta porušenie svojho základného práva na prístup k voleným a iným verejným\nfunkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva\nna vstup do verejných služieb svojej krajiny za rovnakých podmienok podľa čl. 25 písm. c)\nMedzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozhodnutím (resp. alternatívne\núkonom) prezidenta Slovenskej republiky č. 1211-2014-BA z 9. júna 2014 o jej odvolaní\nz funkcie sudkyne v spojení s uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 9\nzo 16. októbra 2012, a o sťažnosti JUDr. Heleny Kožíkovej,\nzastúpenej Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava,\nv mene ktorej koná advokát JUDr. Michal Mandzák, ktorou taktiež namieta porušenie\nsvojho základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých\npodmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva na vstup do verejných\nslužieb svojej krajiny za rovnakých podmienok podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu\no občianskych a politických právach rozhodnutím (resp. alternatívne úkonom) prezidenta\n\nSlovenskej republiky zo 17. júna 2015 v spojení s uznesením Súdnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 444 z 30. marca 2015, takto\nrozhodol:\nZákladné právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých\npodmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a právo na vstup do verejných\nslužieb svojej krajiny za rovnakých podmienok podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu\no občianskych a politických právach JUDr. Marianny Reiffovej rozhodnutím prezidenta\nSlovenskej republiky č. 1211-2014-BA z 9. júna 2014 o jej odvolaní z funkcie sudkyne\nv spojení s uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 9 zo 16. októbra 2012\na JUDr. Heleny Kožíkovej rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zo 17. júna 2015\nv spojení s uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 444 z 30. marca 2015\nporušené neboli.\nOdôvodnenie:\nI.\nI.1 Sťažnosť JUDr. Marianny Rieffovej\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\n19. augusta 2014 doručená sťažnosť Marianny Reiffovej,\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n(ďalej aj\n\n„sťažovateľka v prvom rade“), zastúpenej advokátkou JUDr. Annou Durdíkovou,\nCintorínska 2/745, Šamorín [pôvodne zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Drgoncom,\nDrSc., Peterská 22, Bratislava (ďalej aj „pôvodný právny zástupca“), neskôr advokátom\nJUDr. Markom Polakovičom, Vysoká 19, Bratislava, a následne advokátkou JUDr. Janou\nDrgoncovou, Peterská 22, Bratislava], ktorou namieta porušenie svojho základného práva\nna prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30\nods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) a práva na vstup do verejných\nslužieb svojej krajiny za rovnakých podmienok podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu\n\n2\n\no občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) rozhodnutím\nprezidenta Slovenskej republiky (ďalej aj „prezident“) č. 1211-2014-BA z 9. júna 2014\no odvolaní z funkcie sudkyne (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky\nv prvom rade“) v spojení s uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „Súdna\nrada“) č. 9 zo 16. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie Súdnej rady č. 9“), resp.\nalternatívne úkonom prezidenta č. 1211-2014-BA z 9. júna 2014 o odvolaní z funkcie\nsudkyne v spojení s uznesením Súdnej rady č. 9 zo 16. októbra 2012.\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka v prvom rade,\nktorá vykonávala funkciu sudkyne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“), prevzala 19. júna 2014 «nepomenované písomné vyhotovenie úkonu\nprezidenta... zo dňa 9. júna 2014..., ktorým prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič\noznámil sťažovateľke, že ju odvoláva z funkcie sudcu. Prezident SR vo svojom úkone\nodkazuje na uznesenie č. 9 zo 16. októbra 2012, ktoré mu doručila Súdna rada Slovenskej\nrepubliky v bližšie nešpecifikovaný deň a rok. Prezident SR vo svojom úkone uviedol, že\nv uznesení č. 9 zo 16. októbra 2012 mu súdna rada „navrhuje Vaše odvolanie z funkcie\nsudcu“. Uznesením č. 9 zo 16. októbra 2012 Súdna rada Slovenskej republiky predložila\nprezidentovi SR „návrh podľa čl. 141a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a § 18 ods. 3\nzákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov týkajúci sa\n15 v návrhu menovaných sudcov. Návrh Súdnej rady Slovenskej republiky je zmätočný, lebo\nsa v ňom výslovne neuvádza, či vôbec niektorého z menovaných sudcov súdna rada\nnavrhuje odvolať podľa čl. 147 ods. 2 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky a ak áno, tak\nktorých z nich. Súdna rada Slovenskej republiky si pred svojím zasadnutím konaným\n16. októbra 2012 vyžiadala stanovisko sudcovskej rady na najvyššom súde. Sudcovská rada\nvo svojom stanovisku uviedla:\n„Sudcovská rada si je vedomá zákonnej povinnosti súdnej rady vyplývajúcej\nz ustanovenia §18 ods. 3 zákona o sudcoch. V prípade sudcov NS SR - JUDr. Závadskej,\nJUDr. Reiffovej a JUDr. Ing. Ivana Jakubíka však neodporúča ich odvolanie z funkcie\nsudcu.“\nSama Súdna rada SR v zápisnici zo zasadnutia konaného 16. októbra 2012\nk možnosti odvolania sťažovateľky z funkcie sudcu uviedla:\n\n3\n\n„(...) Vzhľadom na nemožnosť doplnenia sociálnych senátov najvyššieho súdu\nz krajských súdov, kde sa špecializácia na danú oblasť neprehlbuje, v súčasnosti len\n4 sudcovia najvyššieho súdu sú zárukou zachovania inštitucionálnej pamäte súdu v danej\noblasti rozhodovania, pričom najdlhšou praxou disponujú práve JUDr. Závadská\na JUDr. Reiffová. Skúsenosti a znalosti JUDr. Závadskej a JUDr. Reiffovej sú\npre zabezpečenie plynulého a odborného výkonu súdnej činnosti v sociálnej agende naďalej\npotrebné a nevyhnutné a ich odchod by vážne ohrozil funkčnosť súdnej ochrany v tejto\ncitlivej oblasti súdneho rozhodovania.“\nÚkon, ktorým prezident SR sťažovateľke oznámil, že ju odvoláva z funkcie sudcu,\nneobsahuje odôvodnenie sťažovateľkinho odvolania z funkcie. Z troch ustanovení Ústavy\nSR, ktoré prezident SR uviedol vo svojom úkone (čl. 102 ods. 1 písm. t/, čl. 145 ods. 1\na čl. 147 ods. 2 písm. b/) možno vyvodiť, že príčinou je vek sťažovateľky. Sťažovateľka\nnebola najstaršou, ani najmladšou sudkyňou, o ktorých Súdna rada SR urobila svoj bližšie\nnešpecifikovaný návrh.».\nSťažovateľka v prvom rade vo vzťahu k uplatňovaniu právomoci prezidenta podľa\nčl. 147 ods. 2 písm. b) ústavy, podľa ktorého prezident na návrh Súdnej rady môže sudcu\nodvolať, ak dosiahol vek 65 rokov, poukazuje na interpretačný problém, ktorý vzniká\nv súvislosti s otázkou, či sa má považovať za odvolanie z funkcie sudcu podľa označeného\nustanovenia ústavy iba taký prejav jeho vôle, ktorý „je výslovne označený ako rozhodnutie,\nalebo či takým rozhodnutím je akýkoľvek prejav vôle prezidenta, z ktorého možno bez\nrozumných pochybností vyvodiť jeho obsah a účel – zámer odvolať sudcu z funkcie“.\nV súvislosti s uvedenými alternatívami odpovede na nastolenú otázku sťažovateľka\nv prvom rade predkladá ústavnému súdu alternatívny návrh rozhodnutia o sťažnosti a od\nústavného súdu požaduje, aby „Za predpokladu, že prezident SR odoslal sťažovateľke\nrozhodnutie o odvolaní z funkcie sudcu... zrušil toto rozhodnutie prezidenta SR. Ak úkon\nprezidenta SR v okolnostiach prípadu nie je rozhodnutím o odvolaní z funkcie sudcu, potom\nsťažovateľka žiada ústavný súd, aby svojím výrokom potvrdil, že úkon prezidenta SR nie je\nrozhodnutím o odvolaní z funkcie sudcu, a preto tento úkon nie je spôsobilý vyvolať ústavný\núčinok rozhodnutia prezidenta SR o odvolaní z funkcie sudcu.“.\n\n4\n\nK namietanému porušeniu základného práva na prístup k volenej a inej verejnej\nfunkcii podľa čl. 30 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu\nsťažovateľka v prvom rade predovšetkým uvádza, že:\n„Základným právom na prístup k verejnej funkcii sa neposkytuje ústavná ochrana\niba vo fáze uchádzania sa o funkciu. Zaručuje sa ním aj právo pôsobiť vo funkcii získanej\nv súlade s platným právnym poriadkom, ako aj právo na odchod z verejnej funkcie výlučne\nv súlade s podmienkami určenými právnymi poriadkom a pri dodržaní postupu\nustanoveného právnym poriadkom.\nV okolnostiach prípadu v súlade s Článkom 30 ods. 4 Ústavy SR sťažovateľka mala\nprávo zotrvať v dosiahnutej funkcii sudcu bez časového obmedzenia (čl. 145 ods. 1 Ústavy\nSR) s ústavnými obmedzeniami, ku ktorým okrem iného patrí ustanovenie, podľa ktorého po\ndovŕšení veku 65 rokov ju prezident SR môže odvolať (čl. 147 ods. 2 písm. b/).\nÚstava SR neustanovuje, že každý sudca, ktorý dovŕšil predpísaný vek, musí opustiť\nfunkciu sudcu. Ústava SR tiež neurčuje prezidentovi SR povinnosť odvolať z funkcie\nkaždého sudcu, ktorý dovŕšil ústavne relevantný vek 65 rokov. Ústava SR zriaďuje\nnestranné a nezávislé súdy ako orgány výkonu súdnictva (čl. 145 ods. 1). K ústavným\ngaranciám nezávislosti súdnictva patrí aj ochrana sudcov pred svojvôľou pri skončení\nfunkcie sudcu. Odvolanie sudcu z funkcie sa spája nielen s podmienkou veku sudcu, ale aj\nz postupom, aký musí predchádzať odvolaniu. Ak sudca nie je odvolaný z funkcie Ústavou\nSR a zákonom určeným postupom, nemožno jeho odvolanie z funkcie hodnotiť ako súladné\ns Ústavou SR. V prípade protiústavného odvolania sudcu z funkcie v príčinnej súvislosti\ns protiústavným odvolaním dôjde aj porušeniu ochrany, aká sa pre prístup a pôsobenie\nvo verejnej funkcii sudcu zaručuje každému v medziach článku 30 ods. 4 Ústavy SR.“\nSťažovateľka v prvom rade poukazuje na právne názory ústavného súdu vyslovené\nv konaniach o výklade ústavy alebo ústavných zákonov podľa čl. 128 ústavy (uznesenia\nI. ÚS 39/93, PL. ÚS 14/06 a PL. ÚS 4/2012 týkajúce sa kreačnej právomoci prezidenta)\na tvrdí, že tieto sa «Týkajú sa všetkých návrhov na uplatnenie menovacej právomoci\nprezidenta SR, ktoré v súlade s Ústavou SR predloží príslušný štátny orgán.\n\n5\n\nSúdna rada Slovenskej republiky je jedným z takých orgánov. Podľa čl. 141a ods. 4\npísm. a) Ústavy SR do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky patrí predkladať\nprezidentovi Slovenskej republiky návrhy kandidátov na vymenovanie sudcov a návrhy na\nodvolanie sudcov.\nUstanovením prvej vety § 18 ods. 3 zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 185/2002 Z. z. sa v nadväznosti\nna pôsobnosť Súdnej rady SR uvádza: „Ak sú dôvody na odvolanie z funkcie sudcu podľa\nodseku 1 alebo 2, súdna rada musí predložiť prezidentovi návrh na odvolanie sudcu.“\nAj interpretácia a aplikácia § 18 ods. 3 zákona o sudcoch a prísediacich podlieha\ninterpretačnému príkazu článku 152 ods. 4 Ústavy SR. Prvú vetu § 18 ods. 3 v spojení\ns článkom 152 ods. 4 ústavy nemožno interpretovať a aplikovať ako príkaz zakladajúci\nSúdnej rade SR povinnosť navrhnúť každého sudcu, ktorý dosiahol vek 65 rokov,\nna odvolanie z funkcie sudcu. Taká interpretácia by bola porušením článku 152 ods. 4\nústavy, lebo by odporovala úprave pôsobnosti Súdnej rady SR podľa čl. 141a ods. 4 písm.\na) Ústavy SR.».\nSťažovateľka v prvom rade akcentuje, že „Ústava SR ustanovuje obligatórne (čl. 147\nods. 1) aj fakultatívne dôvody pre odvolanie sudcu z funkcie (čl. 47 ods. 2). V okolnostiach\nprípadu je právne relevantný jeden z dvoch fakultatívnych dôvodov, a to odvolanie sudcu\nz dôvodu dovŕšenia veku 65 rokov [čl. 147 ods. 2 písm. b)].\nDovŕšenie ústavne významného veku nie je spôsobilé samo osebe vyvolať právny\núčinok spočívajúci v odvolaní z funkcie sudcu. Ak by Ústava SR takýto právny účinok\nustanovila, išlo by o negatívnu diskrimináciu spojení s vekom. Fakultatívnosťou úpravy sa\nvylučuje veková diskriminácia, ktorá je ústavne významným prvkom preč vyvolanie úvahy,\nči každý individuálny sudca je naďalej spôsobilý osobne sa podieľať na výkone súdnej moci,\nalebo či má túto spôsobilosť v dôsledku veku vážne narušenú, či dokonca ju celkom stratil.\nPosúdenie individuálnej spôsobilosti sudcu... je v prvom slede zverené Súdnej rade SR,\nktorá má právo úvahy, či sudca je spôsobilý naďalej vykonávať súdnu moc, alebo či túto\nspôsobilosť stratil a treba ho odvolať. Súdna rada teda nemá ústavnú povinnosť navrhnúť\nodvolanie každého sudcu z funkcie iba preto, lebo dovŕšil ústavne relevantný vek. Súdna\nrada má povinnosť oznámiť prezidentovi SR o každom sudcovi, že dovŕšil vek 65 rokov na\n\n6\n\nodvolanie. Za návrh na odvolanie... možno označiť iba ústavne relevantný návrh, teda taký\nnávrh, v ktorom Súdna rada SR výslovne uvedie, že konkrétneho sudcu navrhuje na\nodvolanie z funkcie sudcu.“.\nSťažovateľka JUDr. Marianna Reiffová ďalej tvrdí, že prezident je pri uplatnení\nsvojej právomoci podľa čl. 102 ods. 1 písm. t) ústavy v spojení s čl. 147 ods. 2 písm. b)\nústavy viazaný návrhom Súdnej rady, pričom za takýto návrh „nemožno označiť akýkoľvek\ntext, ktorý prezident SR dostane od Súdnej rady SR. Za návrh súdnej rady na odvolanie\nsudcu z funkcie možno... pokladať iba ten návrh, v ktorom Súdna rada SR výslovne uvedie,\nže navrhuje konkrétneho sudcu na odvolanie z funkcie. Ak Súdna rada SR oznámi\nprezidentovi SR, že sudca dovŕšil vek 65 rokov, ale nenavrhne jeho odvolanie, prezident SR\nnemôže sudcu odvolať z funkcie, lebo sa nesplnila ústavná podmienka pre vznik\nrozhodovacej právomoci prezidenta SR - prezident nedostal ústavne relevantný návrh na\nodvolanie sudcu.\nAk súdna rada navrhne prezidentovi SR odvolanie sudcu z funkcie, prezident SR\nnemá ústavnú povinnosť návrhu vyhovieť. Prezident SR má právo vlastného uváženia, či\nnávrhu vyhovie, alebo návrh odmietne. V tomto rozsahu ide o rozhodovaciu právomoc\nprezidenta SR v rovnakom rozsahu a s rovnakým obsahom, ako ostatné menovacie\nprávomoci prezidenta SR zaručujúce mu právo úvahy.“.\nPodľa názoru sťažovateľky v prvom rade uznesenie Súdnej rady č. 9 zo 16. októbra\n2012 nie je jednoznačné, pričom ani ústavne konformným výkladom nemožno „určiť jeho\nobsah, zistiť ktorých sudcov súdna rada navrhuje na odvolanie, ak ich navrhuje na\nodvolanie“. Sťažovateľka v tejto súvislosti zastáva názor, že Súdna rada «nepredložila\nprezidentovi SR ústavne konformný návrh. Implikovanou ústavnou povinnosťou prezidenta\nSR bolo požiadať Súdnu radu SR o vysvetlenie, aký obsah má uznesenie Súdnej rady č. 9\nzo 16. októbra 2012. Túto povinnosť prezident SR zanedbal. Z úkonu Súdnej rady SR, ktorý\nsa dal objektívne a nestranne vysvetliť ako návrh na odvolanie sudcov, aj ako návrh na\nponechanie sudcov vo funkcii, si prezident SR svojvoľne vyvodil právomoc rozhodnúť\no odvolaní sudcov... V tejto časti uplatnenia právomoci priznanej podľa čl. 102 ods. 1\npísm. t) svojvôľa prezidenta SR Ivana Gašparoviča spočívala v tom, že bez ústavne\n\n7\n\nrelevantného návrhu Súdnej rady SR o ňom rozhodol, ako keby návrh bol ústavne\nrelevantný.\nPrávne irelevantné je, že následne postupoval v medziach svojho ústavného uváženia\na z ústavne irelevantného „návrhu“ si vybral sudcov, ktorých odvolá a iných sudcov,\nktorých ponechal vo funkcii. Na záver uplatňovania právomoci podľa čl. 102 ods. 1 písm. t)\nÚstavy SR sa prezident SR znovu dopustil svojvôle, lebo v rozpore s výkladom jeho\nmenovacej právomoci, ktorý podal Ústavný súd SR vo veci PL. ÚS 4/2012 prezident SR\nneuviedol dôvody, ktoré ho vedú k odvolaniu sťažovateľky z funkcie sudcu (hoci podľa\nÚstavného súdu SR tieto nesmú byť svojvoľné).».\nSťažovateľka v prvom rade v odôvodnení svojej sťažnosti namieta aj porušenie čl. 1\nods. 1 ústavy, pričom v tejto súvislosti najmä uvádza: „Rozhodovacia činnosť ústavného\nsúdu SR vychádza z koncepcie, že orgán verejnej moci, ktorý poruší niektorú ústavnú normu\nrozdielnu od ustanovenia o právnom štáte určeného čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, sa nespráva ako\norgán právneho štátu, a že ústavný súd rozhodne súbežne s rozhodnutím o porušení iného\nustanovenia ústavy aj o porušení čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ak navrhovateľ požiada\no rozhodnutie ohľadne čl. 1 ods. 1 Ústavy SR (napr. PL. ÚS 15/98. Zbierka nálezov\na uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1999, s. 58). S prihliadnutím na túto\nkoncepciu ochrany ústavnosti sťažovateľka navrhuje, aby Ústavný súd SR vyslovil, že\nprezident SR nekonal tak, ako je v sfére základných práv a slobôd povinný konať orgán\nštátu v materiálnom právnom štáte, a že predtým sa rovnakého porušenia Ústavy SR\ndopustila aj Súdna rada SR.“\nPodľa sťažovateľky v prvom rade sa Súdna rada a prezident zároveň dopustili aj\nporušenia čl. 2 ods. 2 ústavy, keďže Súdna rada „neuplatnila svoju ústavou zverenú\npôsobnosť ústavne relevantným a ústavne konformným postupom“, pričom „... Následne\nani prezident Slovenskej republiky nekonal v súlade s ustanovením čl. 2 ods. 2 ústavy, lebo\npostupom odporujúcim čl. 2 ods. 2 ústavy porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 30\nods. 4 v spojení s čl. Paktu OSN o občianskych a politických právach.“.\n\n8\n\nSťažovateľka v prvom rade sa domáha tiež priznania primeraného finančného\nzadosťučinenia, čo odôvodňuje tým, že jej „vznikla ujma spočívajúca v dlhodobom pocite\nzúfalstva a beznádeje, že privilégiá života v materiálnom právnom štáte sú pre ňu\nnedostupné“.\nNa základe uvedeného sťažovateľka v prvom rade navrhuje, aby po prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľky priznané článkom 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a jej ľudské právo podľa čl. 25 písm. c) Paktu o občianskych a politických\nprávach rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky z 9. júna 2014 číslo 1211-2014-BA\no odvolaní z funkcie sudcu v spojení s uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 9\nzo 16. októbra 2012 porušené bolo.“\nZ dôvodov uvedených v odôvodnení sťažnosti sťažovateľka v prvom rade predkladá\nbod 2 navrhnutého rozhodnutia (petitu) v dvoch alternatívach. V prvej alternatíve žiada,\naby ústavný súd vyslovil, že „2. Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky z 9. júna 2014\nčíslo 1211-2014-BA sa zrušuje.“.\nV druhej alternatíve sťažovateľka v prvom rade žiada, aby ústavný súd vyslovil, že:\n„2. Úkon prezidenta Slovenskej republiky z 9. júna 2014 číslo 1211-2014-BA nespĺňa\npožiadavku právnej istoty, aká sa musí spojiť s rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky\npodľa čl. 147 ods. 2 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 102 ods. 1\npísm. t) ústavy, a preto nie je spôsobilý vyvolať právny účinok podľa čl. 147 ods. 2 písm. b)\nÚstavy Slovenskej republiky.“\nSťažovateľka v prvom rade ďalej navrhuje, aby body 3 a 4 ňou navrhnutého\nrozhodnutia zneli takto:\n„3. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa článku 127 odsek 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky priznáva sťažovateľke za porušenie jej základného práva priznaného článkom 30\nods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s ľudským právom podľa článku 25 písm. c)\nPaktu o občianskych a politických právach primerané finančné zadosťučinenie 3.000,euro. Prezident Slovenskej republiky je povinný vyplatiť toto zadosťučinenie do dvoch\nmesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v sídle\nÚstavného súdu Slovenskej republiky na účet sťažovateľky.\n\n9\n\n4. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340 euro\na 88 centov, ktorú je prezident Slovenskej republiky povinný vyplatiť advokátovi\nJUDr. Jánovi Drgoncovi, DrSc., do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle\nÚstavného súdu Slovenskej republiky na účet advokáta.“\nI.2 Sťažnosť JUDr. Heleny Kožíkovej\nDňa 28. júla 2015 bola ústavnému súdu doručená sťažnosť JUDr. Heleny Kožíkovej,\n(ďalej aj „sťažovateľka v druhom rade“, spolu ďalej len\n„sťažovateľky“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5,\nBratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Michal Mandzák, ktorou namieta porušenie\nsvojho základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých\npodmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy a práva na vstup do verejných služieb svojej krajiny\nza rovnakých podmienok podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu rozhodnutím (resp.\nalternatívne úkonom) prezidenta zo 17. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie\no odvolaní sťažovateľky v druhom rade“, spolu ďalej len „napadnuté rozhodnutia\no odvolaní sťažovateliek“) v spojení s uznesením Súdnej rady č. 444 z 30. marca 2015\n(ďalej aj „napadnuté uznesenie Súdnej rady č. 444“; spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia\nSúdnej rady“).\nSťažovateľka v druhom rade pri popise skutkového stavu v sťažnosti najmä uvádza:\n«Prezident Slovenskej republiky v zmysle čl. 102 ods. 1 písm. t), čl. 145 ods. 1\na čl. 147 ods. 2 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 18 ods. 2 písm. b) zákona\nč. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov odvolal z funkcie sudkyne JUDr. Helenu Kožíkovú, sudkyňu\nOkresného súdu Bratislava I. s účinnosťou ku dňu 17. 06. 2015.\nPodľa ustanovenia § 18 ods. 4 cit. zákona jej týmto dňom mala zaniknúť funkcia\nsudkyne.\nPrezident Slovenskej republiky mal rozhodnúť na základe Rozhodnutia Súdnej rady\nč. 444 zo dňa 30. 03. 2015, ktorým: „Súdna Rada Slovenskej republiky predkladá\nprezidentovi Slovenskej republiky, v zmysle čl. 141a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky\n\n10\n\na § 18 ods. 3 Zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene o doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov zoznam sudcov:...“, pričom na tomto\nzozname sa nachádzala i sťažovateľka ako sudkyňa Okresného súdu Bratislava I.\nSťažovateľka sa o odvolaní z funkcie sudcu dozvedela až od predsedníčky Okresného\nsúdu Bratislava I ako i z oznámenie o odvolaní z funkcie zverejnenom na internetovej\nstránke Ministerstva spravodlivosti SR www.justice.gov.sk.\nJe nám známe, že Prezident uplatňoval pri doručovaní napadnutého rozhodnutia\nnáhradné doručenie, a preto rozhodnutia Prezidenta o odvolaní z funkcie nemôžem priložiť\nk tejto ústavnej sťažnosti.»\nV rámci právnej argumentácie sťažovateľka v druhom rade poukazuje na čl. 147\nústavy, ktorého odsek 2 (na rozdiel od odseku 1) nie je podľa jej názoru „konštruovaný ako\nústavný imperatív prikazujúci Prezidentovi odvolať z funkcie sudcu, ktorý dosiahol vek\n65 rokov. Z Ústavy SR nemožno vyvodiť žiadnu takúto povinnosť Prezidenta. Na tom nič\nnemení ani ustanovenie § 18 ods. 3 Zákona č. 385/2000 Z. z., ktoré je potrebné\ninterpretovať len s ohľadom na Ústavu SR v zmysle článku 152 ods. 4 Ústavy SR. Inými\nslovami povedané, ústavne akceptovateľným výkladom ustanovenia § 18 ods. 3 Zákona\nč. 385/2000 Z. z. je len taký výklad, že ani Súdna rada nemala ústavnú povinnosť predložiť\nsudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov na ich odvolanie Prezidentovi.“.\nV nadväznosti na citovaný právny názor sťažovateľka v druhom rade, poukazujúc na\nzápisnicu z rokovania Súdnej rady, uvádza, že aj medzi členmi Súdnej rady existujú\n(existovali) rôznorodé názory vo vzťahu k povinnosti Súdnej rady predložiť prezidentovi\n„sudcov, ktorí dovŕšili vek 65 rokov na odvolanie“, pričom z tejto skutočnosti odvodzuje, že\nnapadnuté uznesenie nepredstavuje „spôsobilý návrh na odvolanie sudcu podľa\nčlánku 141a ods. 5 písm. c) v spojení s článkom 147 ods. 2 písm. b) Ústavy SR“. Z textu\nnapadnutého uznesenia Súdnej rady podľa sťažovateľky v druhom rade „jednoznačne\nnevyplýva, že Súdna rada vskutku navrhla odvolanie sťažovateľky z funkcie sudcu.\nZ diskusie na úrovni Súdnej rady nakoniec možno dôvodiť, že toto uznesenie je potrebné\nvnímať len v takom význame, že súdna rada oznámila Prezidentovi zoznam sudcov, ktorí\ndovŕšili ústavne relevantný vek, a nie navrhla ich odvolanie.“.\n\n11\n\nV nadväznosti na citované hodnotenie napadnutého uznesenia Súdnej rady\nsťažovateľka v druhom rade vo vzťahu k postupu prezidenta pri jej odvolávaní uvádza:\n„Za takejto situácie (kedy neexistovalo uznesenie Súdnej rady, ktorým by bol podaný\nnávrh na odvolanie sťažovateľky z funkcie sudcu), Prezident nebol oprávnený vydať\nrozhodnutie o odvolaní sťažovateľky z funkcie sudcu, pretože uznesenie Súdnej rady\no návrhu na odvolanie z funkcie sudcu je základným predpokladom pre takýto postup.\nPrezident mal v danom prípade postupovať tak, že mal požiadať Súdnu radu o vysvetlenie\nalebo o doplnenie svojho stanoviska, a nie uplatniť svoju právomoc svojvoľným spôsobom.\nUž len táto okolnosť sama o sebe spôsobuje ústavnú neudržateľnosť napadnutých\nrozhodnutí.“\nSťažovateľka v druhom rade osobitne namieta, že nie sú jej známe dôvody, na\nktorých je založené rozhodnutie prezidenta o jej odvolaní, pričom v tejto súvislosti\nargumentuje, že „Prezident nemôže postupovať pri výkone svojej právomoci svojvoľným\nspôsobom a napadnuté rozhodnutie by malo byť i náležité odôvodnené, t. j. v danom\nprípade by malo byť z napadnutého rozhodnutia zrejmé, ktoré ústavne relevantné dôvody\nviedli Prezidenta k vydaniu napadnutého Rozhodnutia a to i s ohľadom na napadnuté\nrozhodnutie Súdnej rady, ktoré sa dotýkalo i iných sudcov, u ktorých Prezident doposiaľ\nneuplatnil svoju právomoc.“.\nPodľa názoru sťažovateľky v druhom rade „napadnuté Rozhodnutie Prezidenta je\npoznačené svojvôľou a arbitrárnosťou. ktorého sa musia orgány verejnej moci vyvarovať.\nKaždé rozhodnutie orgánu verejnej moci sa musí zakladať na spoľahlivom zistení\nskutkového stavu a musí byť náležité odôvodnené, a to navyše i v tých prípadoch, v ktorých\nmá orgán verejnej moci priestor na úvahu (m. m. II. ÚS 143/02).“.\nUzatvárajúc svoju argumentáciu, sťažovateľka v druhom rade konštatuje, že\n„napadnutými rozhodnutiami došlo k porušeniu článku 30 ods. 4 Ústavy SR v spojení\ns ľudským právom podľa článku 25 písm. c) Dohovoru OSN o občianskych a politických\nprávach, keďže právo na prístup k verejnej funkcii y sebe zahŕňa i právo na pôsobenie\n\n12\n\nvo verejnej funkcii (m. m. III. ÚS 79/04), a teda i právo na ukončenie funkcie výlučne\nz dôvodov predpokladaných právnym poriadkom a hlavne pri dodržaní postupu v zmysle\nprávneho poriadku.\nMáme preto za to, že napadnuté rozhodnutia nespĺňajú základné štandardy\nmateriálneho právneho štátu.“.\nSťažovateľka v druhom rade navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto\nrozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľa JUDr. Heleny Kožíkovej podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy\nSR a jej ľudské právo podľa čl. 25 písm. d Paktu o občianskych a politických právach\nrozhodnutím Prezidenta Slovenskej republiky o odvolaní sťažovateľa z funkcie sudcu ku dňu\n17. 06. 2015 v spojení s uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 444 zo dňa\n30. 03. 2015 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.\n2. Zrušuje sa v celom rozsahu rozhodnutie Prezidenta Slovenskej republiky\no odvolaní sťažovateľa z funkcie sudcu ku dňu 17. 06. 2015.\n3. Úkon Prezidenta Slovenskej republiky o odvolaní sťažovateľa z funkcie sudcu\nku dňu 17. 06. 2015 nemá právne účinky predpokladané čl. 147 ods. 2 písm. b) Ústavy SR.\n4. Prezident Slovenskej republiky a Súdna rada Slovenskej republiky sú povinní\nuhradiť sťažovateľovi JUDr. Helene Kožíkovej do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy\nkonania na účet jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o.“\nII.\nĎalší priebeh konania\nII.1 Ďalší priebeh konania o sťažnosti JUDr. Marianny Reiffovej\nSťažnosť sťažovateľky v prvom rade bola pôvodne pridelená sudcovi Sergejovi\nKohutovi ako sudcovi spravodajcovi, v tom čase členovi II. senátu ústavného súdu. Sudca\nSergej Kohut listom z 3. septembra 2014 oznámil predsedníčke ústavného súdu skutočnosti,\nktoré by mohli zakladať dôvody na jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania\npredmetnej veci v súlade s § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\n\n13\n\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“). V nadväznosti na uvedené bol sudca Sergej Kohut v súlade s platným rozvrhom\npráce uznesením sp. zn. III. ÚS 572/2014 z 24. septembra 2014 vylúčený z výkonu\nsudcovskej funkcie v konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 10010/2014, a preto v ďalšom\npriebehu konania o sťažnosti sťažovateľky v prvom rade rozhodoval II. senát ústavného\nsúdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto nálezu.\nII.1.1 Vyjadrenie prezidenta k sťažnosti sťažovateľky v prvom rade\nNa výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti ešte pred jej predbežným prerokovaním\nvyjadril prezident vo svojom prípise zo 4. februára 2015 doručenom ústavnému súdu\n9. februára 2015, v ktorom navrhol sťažnosť po predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej\nprerokovanie alebo z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Svoj návrh na odmietnutie\nsťažnosti z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu prezident odôvodňuje tým, že\n„Prezident republiky pri odvolávaní sudcu všeobecného súdu koná a rozhoduje ako orgán\nvýkonnej moci“, a preto mala sťažovateľka v prvom rade právo napadnúť jeho rozhodnutie\nžalobou v rámci správneho súdnictva. Návrh na odmietnutie sťažnosti ako zjavne\nneopodstatnenej prezident zakladá na tvrdení, že súčasťou základného práva podľa čl. 30\nods. 4 ústavy „nie je čiastkové právo na riadne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia“.\nPrezident v rámci svojej argumentácie v prípise zo 4. februára 2015 v prvom rade\nkonštatuje, že „Z ústavnej a zákonnej úpravy práva prezidenta republiky odvolať sudcu\nvšeobecného súdu vyplýva, že toto právo môže prezident republiky vykonať za splnenia\ntýchto predpokladov:\nsudca dosiahol vek 65 rokov;\nsúdna rada predloží návrh na odvolanie sudcu.\nIné ústavné alebo zákonné predpoklady na vykonanie práva prezidenta republiky\nodvolať sudcu všeobecného súdu v platnej právnej úprave nenájdeme.“.\n\n14\n\nZ platnej ústavnej a zákonnej úpravy prezident vyvodzuje, že pri výkone právomoci\nodvolať sudcu všeobecného súdu z funkcie disponuje uvážením, pričom pri rozhodovaní\no odvolaní sťažovateľky v prvom rade ho uplatnil. Podľa prezidenta jeho uváženie «má\nrozhodujúci základ v pojme, ktorý používa § 18 ods. 2 písm. b) zákona o sudcoch:\n„... prezident na návrh súdnej rady môže sudcu odvolať, ak dosiahol vek 65 rokov.“\nZ pojmu „môže“ vyplýva, že prezident republiky:\nnemusí sudcu všeobecného súdu odvolať ani vtedy, ak sú splnené všetky zákonné\npredpoklady na jeho odvolanie (I. 1. a 2.);\nak sudcu všeobecného súdu odvolá, postačuje, ak tak koná na základe návrhu súdnej\nrady a skutočnosti, že odvolávaný sudca dosiahol 65 rokov veku.\nUváženie prezidenta republiky pri odvolávaní sudcu všeobecného súdu je teda\nurčené dvomi možnosťami. Prvou možnosťou je právo prezidenta republiky neodvolať\nsudcu všeobecného súdu, hoci boli na to splnené všetky zákonné predpoklady; nečinnosť\nprezidenta republiky sa nemusí odôvodniť.\nDruhou možnosťou je odvolanie sudcu všeobecného súdu; v takom prípade tak ako to\nvyplýva zo základného práva na dobrú správu vecí verejných (čl. 1 ods. 1 ústavy) je\npovinnosťou prezidenta republiky odôvodniť svoje rozhodnutie konštatovaním splnenia\nústavou a zákonom o sudcoch ustanovených predpokladov. Iné odôvodnenie neprichádza do\núvahy.\nV napadnutom rozhodnutí prezident republiky konštatoval, že sťažovateľku odvoláva\nz funkcie sudkyne všeobecného súdu z dôvodov, ktoré sú ustanovené v čl. 147 ods. 2 písm.\nb) ústavy, v ktorom sú ustanovené oba predpoklady na takýto úkon hlavy štátu (I. 1. a 2.).\nVzhľadom na to, že iné dôvody ústava ani zákon o sudcoch nevyžadujú, podľa môjho\nnázoru, takéto odôvodnenie plne postačovalo a nenarušovalo žiaden princíp právneho\nštátu, najmä základné právo na dobrú správu vecí verejných a neporušovalo ani čl. 2 ods. 2\nústavy.».\nPrezident zároveň vo svojom prípise zo 4. februára 2015 ústavnému súdu oznámil, že\nnetrvá na ústnom pojednávaní vo veci sťažovateľky v prvom rade.\n\n15\n\nII.1.2 Stanovisko právneho zástupcu sťažovateľky v prvom rade k vyjadreniu\nprezidenta\nV reakcii na prípis prezidenta zo 4. februára 2015 bolo ústavnému súdu 24. apríla\n2015 doručené stanovisko pôvodného právneho zástupcu sťažovateľky v prvom rade\nz 20. apríla 2015 k vyjadreniu prezidenta, v ktorom sa okrem iného uvádza:\n«... Prezident SR má Ústavou SR výslovne priznané právo menovať do niektorých\nústavných funkcií a odvolať vymenovaného predstaviteľa z funkcie, do ktorej ho vymenoval.\nMedzi vymenovaním do funkcie a odvolaním z funkcie je zásadný politický rozdiel, ale nie je\nústavnoprávny rozdiel. Menovacia právomoc je vždy len jedna, bez ohľadu na to, či jej\npredmetom je ustanovenie do funkcie alebo odvolanie z funkcie. Ústava SR nevytvára\nprávny základ pre rozdielny spôsob uplatnenia menovacej právomoci podľa toho, či\nprezident menuje alebo odvoláva. ...\nSťažovateľka pripomína, že prezident SR Andrej Kiska svojím vyjadrením k časti\nskutkového stavu, v ktorom prezident SR Ivan Gašparovič nekonal v súlade so svojou\nmenovacou právomocou, a tak porušil základné právo sťažovateľky, manipuluje\nso skutkovým stavom, navodzuje zdanie, že sťažovateľka označila za porušenie svojho práva\nčosi iné, ako naozaj namietla. ...\nSťažovateľka v skutočnosti namietla dvojnásobné porušenie svojho základného\npráva. Zo skutkového hľadiska každé z týchto porušení samo osebe vykazuje znaky\nprotiústavného uplatnenia právomoci prezidenta SR podľa čl. 102 ods. 1 písm. t)...\nPrvého porušenia Ústavy SR sa prezident SR Ivan Gašparovič dopustil, keď\nsťažovateľku odvolal z funkcie sudkyne Najvyššieho súdu SR bez návrhu Súdnej rady SR.\nPrezident SR dostal od Súdnej rady SR list, ktorý ho informoval o tom, že 15 sudcov\ndovŕšilo vek 65 rokov. List Súdnej rady Slovenskej republiky je zmätočný, lebo sa v ňom\nvýslovne neuvádza, či vôbec niektorého z menovaných sudcov súdna rada navrhuje odvolať\npodľa čl. 147 ods. 2 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky a ak áno, tak ktorých z nich.\nPrezident SR si neoveril, či účelom tohto listu je podanie návrhu na odvolanie\nsudcov z funkcie. Prezident SR obsahovo sporný list nevyhodnotil ako návrh na odvolanie\nvšetkých v liste uvedených sudcov z funkcie, čo preukazuje nasledujúce správanie\n\n16\n\nprezidenta SR, keď prezident prevažnú väčšinu v liste uvedených sudcov z funkcie\nneodvolal.\nPrezident SR svojvoľne vyhodnotil list Súdnej rady SR ako návrh na odvolanie\nsťažovateľky z funkcie. ...\nPrezident SR odňal Súdnej rade SR jej právomoc a tú „preniesol“ vlastným\nrozhodnutím na seba bez toho, aby mal pre také rozhodnutie základ v Ústave SR. S Ústavou\nSR nezlučiteľné správanie prezidenta SR Ivana Gašparoviča postihlo sťažovateľku na jej\nzákladnom práve zaručenom čl. 30 ods. 4 Ústavy SR. ...\nDruhého porušenia Ústavy SR sa prezident SR Ivan Gašparovič dopustil, keď\nsťažovateľku odvolal z funkcie sudkyne Najvyššieho súdu bez uvedenia dôvodov pre svoje\nrozhodnutie. Povinnosť odôvodniť rozhodnutie je implikovaná v ústavnej úprave\nmenovacích právomocí prezidenta SR (PL. ÚS 4/2012-27). Aj keď túto povinnosť Ústavný\nsúd SR výslovne priznal vo vzťahu k odôvodňovaniu rozhodnutia o uplatnení menovacej\nprávomoci v prípade kandidáta na generálneho prokurátora SR, z Ústavy SR nemožno\nvyvodiť, že ide o výnimku zo všeobecnej ústavnej úpravy, a že uplatnenie menovacej\nprávomoci v prípade iných ústavných činiteľov prezident SR môže urobiť bez odôvodnenia.»\nV ďalšej časti stanoviska k vyjadreniu prezidenta pôvodný právny zástupca\nsťažovateľky v prvom rade analyzuje relevantnú judikatúru ústavného súdu a konštatuje, že\n«Z predchádzajúcich právnych názorov vyslovených Ústavným súdom SR v rokoch 1993 až\n2014 o účele, obsahu a rozsahu menovacích právomocí prezidenta SR možno vyvodiť:\n1. prezident SR nie je a priori povinný uplatniť svoju právomoc ustanoviť do ústavnej\nfunkcie, ani svoju právomoc odvolať z ústavnej funkcie na základe jednoduchej okolnosti, že\norgán štátu s právomocou navrhnúť vymenovanie (odvolanie) osoby z ústavnej funkcie taký\nnávrh podá;\n2. prezident SR nemôže uplatniť viazanú právomoc bez návrhu od ústavného orgánu\noprávneného navrhnúť osobu na ustanovenie do ústavnej funkcie alebo na odvolanie\nz ústavnej funkcie. Ak návrh dostane, má právo úvahy, či návrhu vyhovie alebo nie.\n3. prezident SR má právo úvahy, ktorá musí byť ústavne konformná; prezidentova\núvaha je ústavne konformná, ak je v súlade s podmienkami špecifikovanými Ústavným\n\n17\n\nsúdom SR v rozhodnutí PL. ÚS 4/2012. Podľa právneho názoru, ktorý ústavný súd vyslovil\nv tejto veci Prezident uvedie dôvody nevymenovania, pričom tieto nesmú byť svojvoľné. ...\nUplatnenie právomoci prezidentom nesmie byť svojvoľné a musí byť predvídateľné.\nUváženie prezidenta SR, ktoré neuvádza dôvody pre uplatnenie či neuplatnenie právomoci,\nako aj nedostatočne odôvodnené uváženie (napr. výlučne všeobecná úvaha bez spojenia\ns konkrétnym prípadom uplatnenia právomoci) je nepredvídateľná úvaha. Zákaz svojvôle\na príkaz predvídateľnosti rozhodnutia je implikovaný v požiadavke právnej istoty, ktorá\npatrí ku garanciám materiálneho právneho štátu podľa prvej vety čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. ...\nInterpretácia čl. 145 ods. 2 Ústavy SR ponúknutá prezidentom SR A. Kiskom člení\nsudcov všeobecných súdov na dve kategórie. Na sudcov, ktorých prezident SR nemôže\nodvolať, lebo nedosiahli vek 65 rokov a na sudcov, ktorých prezident SR na návrh Súdnej\nrady SR môže kedykoľvek odvolať, lebo dovŕšili vek 65 rokov.\nRozčlenenie sudcov na tieto dve kategórie odníma sudcom, ktorí dovŕšili 65 rokov,\nprávnu istotu, výrazne ich znevýhodňuje pri uplatnení rozhodovacej právomoci. Ak ich\nprezident SR po dovŕšení veku neodvolá, zostanú vo funkcii sudcu, ale bez garancie\nindividuálnej nezávislosti, lebo kedykoľvek bez akéhokoľvek viditeľného dôvodu ich\nprezident SR môže okamžite odvolať.\nTakto k „múru pritlačení“ sudcovia by mali uplatňovať súdnu moc nestranne\na nezávisle.\nNa zachovanie nezávislosti sudcov bez zníženia intenzity ochrany ich nezávislosti\nslúži povinnosť prezidenta SR implikovaná v jeho menovacej právomoci riadne odôvodniť\nsvoje rozhodnutie.\nTejto povinnosti podlieha každé rozhodnutie o vymenovaní alebo odvolaní sudcu bez\nohľadu na to, či obsahom rozhodnutia je odvolanie sudcu, alebo jeho ponechanie vo\nfunkcii. Iba tak možno vytvoriť právnu istotu ohľadne príčin, ktoré majú za následok\nodvolanie sudcu z funkcie po dovŕšení 65 rokov veku.».\nII.1.3 Prijatie sťažnosti sťažovateľky v prvom rade na ďalšie konanie\nZohľadňujúc stanovisko pôvodného právneho zástupcu sťažovateľky z 20. apríla\n2015 reagujúce na vyjadrenie prezidenta zo 4. februára 2015, ústavný súd sťažnosť\n\n18\n\nsťažovateľky v prvom rade predbežne prerokoval a uznesením č. k. II. ÚS 298/2015-44 zo 6.\nmája 2015 ju prijal na ďalšie konanie.\nOznačené uznesenie o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zaslal ústavný súd\núčastníkom konania, pričom zároveň vyzval prezidenta na prípadné doplnenie vyjadrenia\nk sťažnosti a predsedníčku Súdnej rady na predloženie vyjadrenia k sťažnosti. Prezident\nsvoje vyjadrenie k sťažnosti už nedoplnil.\nPôvodný právny zástupca sťažovateľky v prvom rade v reakcii na prijatie sťažnosti\nna ďalšie konanie ústavnému súdu v podaní z 15. júna 2015 oznámil, že sťažovateľka\nv prvom rade „vyslovuje svoj súhlas s upustením od ústneho prejednania sťažnosti“.\nII.1.4 Vyjadrenie Súdnej rady k sťažnosti sťažovateľky v prvom rade\nPredsedníčka Súdnej rady v reakcii na výzvu ústavného súdu v prípise z 25. júna\n2015 predložila vyjadrenie Súdnej rady k sťažnosti sťažovateľky v prvom rade z 24. júna\n2015, v ktorom sa okrem iného uvádza:\n«... Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka pôsobiaca ako sudkyňa Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky prevzala 19. júna 2014 „nepomenované písomné vyhotovenie úkonu\nprezidenta“ zo dňa 9. júna 2014, ktorým prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič\noznámil sťažovateľke, že ju odvoláva z funkcie sudcu. Prezident vo svojom úkone odkazuje\nna uznesenie č. 9 zo 16. októbra 2012, ktoré mu doručila súdna rada v bližšie\nnešpecifikovaný deň a rok. Sťažovateľka namieta návrh súdnej rady ako zmätočný, lebo sa\nv ňom výslovne neuvádza, či vôbec niektorého z menovaných sudcov súdna rada navrhuje\nodvolať podľa čl. 147 ods. 2 písm. b) ústavy a ak áno, tak ktorých z nich. ...\n... Z hľadiska procesu odvolania funkcie sudcu z dôvodu dosiahnutia 65 rokov veku\n- minister každoročne oznámi súdnej rade mená sudcov, ktorí v konkrétnom roku\ndosiahnu vek 65 rokov,\n- súdna rada na zasadnutí prerokuje návrh na odvolanie sudcov, ktorí dosiahli vek\n65 rokov,\n- súdna rada prijme uznesenie,\n\n19\n\n- súdna rada predloží prezidentovi, v zmysle čl. 141a ods. 5 písm. c) ústavy a § 18\nods. 3 zákona o sudcoch návrh sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov.\nVyššie citovaný článok 147 ods. 2 ústavy taxatívne vymenúva dôvody, pre ktoré môže\nprezident Slovenskej republiky odvolať sudcu z funkcie sudcu.\nUstanovenie § 18 ods. 3 zákona o sudcoch ukladá povinnosť súdnej rade predložiť\nprezidentovi návrh, ak existuje dôvod - dosiahnutie veku sudcu 65 rokov.\nSúdna rada uznesením č. 9 zo 16. októbra 2012 si splnila zákonom stanovenú\npovinnosť a predložila návrh, v ktorom uviedla menný zoznam sudcov, ktorí naplnili dôvod\ndovŕšenia 65 rokov veku a ktorý je dôvodom na možné odvolanie z funkcie sudcu\nprezidentom Slovenskej republiky, t. j. súdna rada predložila návrh na odvolanie sudcov\nmenovite uvedených v predmetnom uznesení č. 9.\nZákon nestanovuje povinnosť zaslať prezidentovi Slovenskej republiky zoznam\nsudcov, tak ako to uvádza sťažovateľka, ale ukladá povinnosť súdnej rade predložiť návrh\nvo veci odvolania sudcov, ktorí dovŕšili 65 rokov veku. Návrh súdna rada predkladá\nprezidentovi po prerokovaní a prijatí uznesenia. Súdna rada ako kolektívny orgán svoje\nprávo prerokovať a rozhodnúť uplatňuje prostredníctvom uznesenia v súlade s čl. 141a\nods. 6 ústavy, podľa ktorého na prijatie uznesenia súdnej rady je potrebný súhlas\nnadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov. Podľa uvedeného článku ústavy súdna rada svoje\nrozhodnutia realizuje prostredníctvom prijímania uznesení. Podľa ústavy, zákona o sudcoch\na Rokovacieho poriadku súdnej rady je prijatie uznesenia jediným spôsobom, akým\nrozhoduje súdna rada o veciach patriacich do jej pôsobnosti a teda aj prijatie uznesenia\nsúdnej rady k návrhu sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov, je návrhom na odvolanie sudcov\nprezidentom Slovenskej republiky.\nPrijaté uznesenie č. 9 sa odvoláva na čl. 147 ods. 2 ústavy a na § 18 ods. 2 zákona\no sudcoch (možnosť odvolania z funkcie sudcu prezidentom Slovenskej republiky na návrh\nsúdnej rady), na čl. 141a ods. 4 ústavy (v čase rozhodovania v roku 2012 pôsobnosť súdnej\nrady - predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy na odvolanie sudcov), na\nustanovenie § 18 ods. 3 zákona o sudcoch (ak sú splnené dôvody na odvolanie dovŕšením\nveku sudcu 65 rokov, povinnosť pre súdnu radu predložiť návrh prezidentovi Slovenskej\nrepubliky) a zároveň obsahuje menný zoznam sudcov. Na základe uvedeného, súdna rada\npovažuje uznesenie za jednoznačné.\n\n20\n\nNa podklade vyjadreného je súdna rada toho názoru, že jej postup bol v súlade s jej\nústavným a zákonným vymedzením, a preto súdna rada navrhuje, aby Ústavný súd\nSlovenskej republiky rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prístup k voleným a iným\nverejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 a právo na vstup do verejných služieb svojej krajiny\nza rovnakých podmienok podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych\na politických právach 2010 porušené nebolo.»\nSúdna rada zároveň ústavnému súdu oznámila, že súhlasí s tým, aby ústavný súd\nupustil od ústneho pojednávania o sťažnosti sťažovateľky v prvom rade.\nII.1.5 Stanovisko právneho zástupcu sťažovateľky v prvom rade k vyjadreniu\nSúdnej rady a ďalšie podania sťažovateľky v prvom rade\nPo predchádzajúcej výzve ústavného súdu zaujal stanovisko k vyjadreniu Súdnej\nrady pôvodný právny zástupca sťažovateľky v prvom rade v podaní doručenom ústavnému\nsúdu 14. septembra 2015, v ktorého úvodnej časti zdôrazňuje, že v súvislosti\ns preskúmavaním sťažnosti sťažovateľky v prvom rade „vznikol spor o účel návrhu na\nodvolanie a o úlohu Súdnej rady pri odvolávaní sudcov, ktorý svojou sťažnosťou vyvolala\nsťažovateľka. Podstatou sporu je tvrdenie, že Súdna rada SR má povinnosť oznámiť\nprezidentovi SR, že sudca dovŕšil vek 65 rokov, no táto povinnosť nezahŕňa aj povinnosť\nSúdnej rady každého sudcu, ktorý dovŕšil Ústavou určený vek, navrhnúť na odvolanie.\nSúdna rada SR má právo uváženia, či sudca je alebo nie je spôsobilý ďalej vykonávať\nfunkciu sudcu, tvrdí v spore sťažovateľka.“.\nPodľa pôvodného právneho zástupcu sťažovateľky v prvom rade «Spor o právomoc\nnavrhnúť sudcu na odvolanie z funkcie z dôvodu dovŕšenia veku 65 rokov má zásadný\nvýznam pre vymedzenie miesta a úlohy Súdnej rady Slovenskej republiky v systéme\nústavných orgánov Slovenskej republiky. Má súdna rada reálne právomoci, alebo sa musí\nuspokojiť stým, že existuje, no bez reálneho vplyvu na najvýznamnejšie otázky chodu\nsúdnictva a postavenia sudcov?\nZároveň je sporom o správny postup pri výklade Ústavy Slovenskej republiky. ...\n\n21\n\nPredsedníčka Súdnej rady Slovenskej republiky trvá na výklade, podľa ktorého sa\nÚstava musí interpretovať a aplikovať podľa vykonávacích zákonov. JUDr. Bajánková\nneuvádza prameň práva, podľa ktorého treba Ústavu vysvetľovať tak, aby bola totožná\nso znením zákona.\n... Vykonávací zákon o sudcoch zakladá Súdnej rade SR povinnosť „predložiť\nprezidentovi návrh na odvolanie sudcu“. Súdna rada SR má ústavnú právomoc predkladať\nprezidentovi návrhy na odvolanie sudcov (čl. 141a ods. 5 písm. c/). Povinnosť oznámiť\nprezidentovi Slovenskej republiky, že sudca dovŕšil vek 65 rokov, v ktorom prezident\nSlovenskej republiky môže odvolať (čl. 147 ods. 2 písm. b/) nezakladá Ústava, ale zákon.\n„Ak sú dôvody na odvolanie z funkcie sudcu podľa odseku 1 alebo 2, súdna rada musí\npredložiť prezidentovi návrh na odvolanie sudcu. ... Ak sú dôvody na odvolanie z funkcie\nsudcu... podľa odseku 2 písm. b), minister oznámi túto skutočnosť súdnej rade.“\n... Predsedníčka Súdnej rady Slovenskej republiky zakladá argumentáciu na\nformálnych dôvodoch. ...\nSťažovateľka tvrdí, že Súdna rada v okolnostiach prípadu uplatnila svoju právomoc\nv rozsahu ustanovenia § 18 ods. 3, no porušila čl. 141a ods. 5 písm. c) Ústavy.\n... Dovŕšenie veku 65 rokov je dôvodom na odvolanie sudcu podľa ustanovenia § 18\nods. 2 písm. b). Tento dôvod na odvolanie podľa zákona oznamuje Súdnej rade Slovenskej\nrepubliky minister spravodlivosti Slovenskej republiky. ...\nAk sa ustanovenie § 18 ods. 3 v spojení s § 18 ods. 2 zákona o sudcoch interpretuje\npodľa čl. 2 ods. 2 Ústavy, predsedníčka Súdnej rady Slovenskej republiky sa nemýli. Súdna\nrada Slovenskej republiky má povinnosť oznámiť prezidentovi Slovenskej republiky, že\nsudca dovŕšil vek 65 rokov a týmto úkonom súdna rada uplatňuje svoju právomoc podľa\nčl. 141a ods. 5 písm. c). ...\nKaždý zákon prijatý v Slovenskej republiky sa musí interpretovať a aplikovať tak,\naby bol v súlade s Ústavou (čl. 152 ods. 4). Aj ustanovenie § 18 ods. 3 zákona o sudcoch sa\nmusí interpretovať a aplikovať tak, aby bolo v súlade s Ústavou. ...\n... V záujme zachovania podstaty ústavnej úpravy sa ustanovenie čl. 2 ods. 2 musí\ninterpretovať a aplikovať v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy a s využitím zdravého rozumu. ...\nSúdna rada SR, ktorá má plniť úlohu strážcu a ochrancu nezávislosti súdnej moci od\nvýkonnej moci sa ustanovením § 18 ods. 3 zákona o sudcoch dostáva do pozície „podateľne\n\n22\n\nministra spravodlivosti“, bez priestoru pre uplatnenie svojej ústavnej právomoci navrhnúť\nprezidentovi SR sudcu na odvolanie. ...\nVo vzťahu k oznámeniu, ktorým minister spravodlivosti dáva súdnej rade na\nvedomie, že sudcovia dovŕšili vek 65 rokov, Súdna rada SR môže rozhodovať de facto iba\no tom, či minister v oznámení nezabudol na niektorého sudcu, ktorý dovŕšil vek 65 rokov,\nprípadne o tom, či každý zo sudcov zaradených do zoznamu skutočne má aspoň 65 rokov.\nTakéto „rozhodovanie“ je neprimerané úlohe Súdnej rady SR pri ochrane nezávislosti\nsúdnej moci. Materiálny aspekt právomoci Súdnej rady SR sa naplní jedine, ak súdna rada\nuplatní úvahu, ako každý zo sudcov uvedených v oznámení ministra spravodlivosti SR spĺňa\nmateriálne podmienky pre zotrvanie vo funkcii sudcu, a preto či je dôvod, aby Súdna rada\nSR navrhla prezidentovi SR odvolať sudcu z funkcie, alebo aby ho vyrozumela o dovŕšení\nveku sudcu, ale bez toho, aby navrhla jeho odvolanie...\n„Návrh na odvolanie“ je prejav, ktorý súdna rada musí urobiť, lebo zákon jej tak\nukladá, no zákon nepredpisuje súdnej rade povinnosť, aký obsah má mať; súdna rada\nnávrhom uplatňuje svoju ústavnú právomoc, ku ktorej patrí právo úvahy, aký návrh\nprezidentovi SR predloží v nadväznosti na informáciu, že sudca dovŕšil Ústavou určený vek\npre odvolanie z funkcie. Ako odborný orgán zriadený Ústavou pre ochranu nezávislosti\nsúdnej moci je Súdna rada SR povinná podrobiť informáciu od ministra spravodlivosti\no dovŕšení veku sudcom úvahe, či táto okolnosť zakladá dôvod pre odvolanie sudcu, alebo\nči napriek tejto okolnosti je sudca spôsobilý zotrvať vo funkcii. Iba tak sa v nastavenom\nmodele vzťahov medzi súdnou radou a predstaviteľom výkonnej moci (ministrom) dá\nchrániť nezávislosť súdnej moci pred výkonnou mocou, aj keď ide o vplyv s nižšou mierou\ndopadu na status sudcu, aký mal minister spravodlivosti SR na chod súdnictva pred prijatím\nústavného zákona č. 90/2001 Z. z. ...».\nStanovisko k vyjadreniu Súdnej rady sťažovateľka v prvom rade doplnila\nprostredníctvom svojho pôvodného právneho zástupcu o skutkové okolnosti jej odvolávania\nz funkcie sudkyne v podaní doručenom ústavnému súdu 17. septembra 2015. V označenom\npodaní sa okrem iného uvádza:\n„Súdna rada SR na zasadnutie konané 16. októbra 2012 si najskôr nechala predložiť\nstanovisko Sudcovskej rady SR a písomné stanovisko predsedníčky správneho kolégia\n\n23\n\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Idy Hanzelovej. (Oba tieto materiály si Súdna\nrada SR vyžiadala nad rámec zákona. V okolnostiach prípadu sú indíciou v prospech\nsťažovateľkinho tvrdenia o úsilí Súdnej rady SR vyhnúť sa nepríjemnostiam potenciálne\nhroziacim od odvolaných sudcov).\nPo tejto príprave zasadnutia Súdnej rady SR tento štátny orgán pozval sťažovateľku\nna zasadnutie Súdnej rady SR konané 16. októbra 2012...\nNa zasadnutí konanom dňa 16. októbra 2012 členovia Súdnej rady SR kládli\nsťažovateľke otázky o jej predchádzajúcom pôsobení v sudcovskej funkcii. Sťažovateľka na\nvšetky položené otázky riadne odpovedala. Potom sťažovateľka opustila zasadaciu\nmiestnosť. Po vykonanom vypočutí sťažovateľky členovia Súdnej rady SR tajne hlasovali\no tom, či sťažovateľku navrhnú prezidentovi Slovenskej republiky na odvolanie.\nVýsledok tajného hlasovania Súdna rada SR vyhlásila ústne na mieste. Súdna rada\nSR oznámila sťažovateľke, že Súdna rada SR sa pripája k oboznámeným stanoviskám\npredsedníčky správneho kolégia a Sudcovskej rady a neodporúča sťažovateľku odvolať\nz funkcie sudcu.\nSúdna rada SR takto rozhodla o sťažovateľke a dvoch ďalších sudcoch. Dvanásť\niných sudcov, ktorých oznámil minister spravodlivosti SR ako sudcov, ktorí dovŕšili vek\n65 rokov, Súdna rada SR podľa ústneho vyhlásenia výsledku svojho hlasovania dňa\n16. októbra 2012 navrhla na odvolanie z funkcie sudcu.\nSťažovateľka navrhuje, aby Ústavný súd SR vyžiadal od Súdnej rady SR zápisnicu\no hlasovaní o návrhu na odvolanie sudcov, ktorí dovŕšili vek 65 rokov, ktorú Súdna rada SR\nspísala na svojom zasadnutí konanom dňa 16. októbra 2012...“\nZo svojej rozhodovacej činnosti v iných veciach, ako aj z oznámenia Slovenskej\nadvokátskej komory ústavný súd zistil, že pôvodnému právnemu zástupcovi sťažovateľky\nv prvom rade bol s účinnosťou od 30. júna 2015 pozastavený výkon advokácie. Ústavný súd\npreto vyzval sťažovateľku v prvom rade, aby mu predložila splnomocnenie na svoje\nzastupovanie v konaní pred ústavným súdom iným (ňou zvoleným advokátom). V reakcii na\ntúto výzvu sťažovateľka v prvom rade najprv v podaní doručenom ústavnému súdu\n6. októbra 2015 akcentovala požiadavku, aby ústavný súd priznal právne účinky všetkým\núkonom, ktoré v jej mene vykonal jej pôvodný právny zástupca, a následne bolo 13. októbra\n\n24\n\n2015 ústavnému súdu doručené splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľky v prvom rade\nv konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. Markom Polakovičom, Vysoká 19,\nBratislava. Následne sťažovateľka v prvom rade doručila 19. augusta 2016 ústavnému súdu\nsplnomocnenie na svoje zastupovanie v konaní pred ústavným súdom udelené advokátke\nJUDr. Jane Drgoncovej, Peterská 22, Bratislava. Dňa 5. septembra 2016 bolo ústavnému\nsúdu doručené podanie, ktorého prílohu tvorí splnomocnenie sťažovateľky v prvom rade na\nzastupovanie pred ústavným súdom udelené advokátke JUDr. Anne Durdíkovej,\nCintorínska 2/547, Bratislava.\nV reakcii na požiadavku sťažovateľky v prvom rade vyjadrenú v jej podaní\ndoručenom ústavnému súdu 6. októbra 2015 ústavný súd konštatoval, že považuje\nakceptovanie všetkých úkonov, ktoré vykonal v mene sťažovateľky v prvom rade jej\npôvodný právny zástupca, za prirodzené a jeho argumentáciu obsiahnutú v podaniach\ndoručených ústavnému súdu zohľadní pri rozhodovaní vo veci samej.\nII.2\n\nĎalší\n\npriebeh\n\nkonania\n\no sťažnosti\n\nsťažovateľky\n\nv druhom\n\nrade\n\nJUDr. Heleny Kožíkovej\nSťažnosť sťažovateľky v druhom rade bola prijatá na ďalšie konanie uznesením\nsp. zn. III. ÚS 76/2016 z 9. februára 2016. Následne plénum ústavného súdu uznesením\nsp. zn. PLs. ÚS 5/2016 z 10. februára 2016 rozhodlo o spojení sťažností sťažovateľky\nv prvom rade a sťažovateľky v druhom rade na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené\npod sp. zn. II. ÚS 298/2015. Po spojení sťažností na spoločné konanie ústavný súd vyzval\nprezidenta a predsedníčku Súdnej rady na vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľky v druhom\nrade.\nII.2.1 Vyjadrenie prezidenta k sťažnosti sťažovateľky v druhom rade\nPrezident doručil ústavnému súdu svoje vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľky\nv druhom rade 22. apríla 2016. Prezident navrhuje, aby ústavný súd sťažnosti sťažovateľky\n\n25\n\nv druhom rade nevyhovel, čo odôvodňuje obdobnou argumentáciou, akú použil vo svojom\nvyjadrení k sťažnosti sťažovateľky v prvom rade.\nPrezident predovšetkým zdôrazňuje, že „... Z ústavnej a zákonnej úpravy práva\nprezidenta republiky odvolať sudcu vyplýva, že toto právo môže prezident republiky vykonať\nza splnenia týchto predpokladov:\n1. sudca dosiahol vek 65 rokov,\n2. súdna rada predloží návrh na odvolanie sudcu...“.\nPrezident zároveň, poukazujúc na text § 18 ods. 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z.\no sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“), akcentuje, že pri odvolávaní sudcu z funkcie\ndisponuje uvážením, ktoré spočíva v dvoch možnostiach: „Prvou možnosťou je právo\nprezidenta republiky neodvolať sudcu všeobecného súdu, hoci boli na to splnené všetky\nzákonné predpoklady; nečinnosť prezidenta republiky sa nemusí odôvodniť a nedopadá na\nňu žiadna sankcia. ...\nDruhou možnosťou je odvolanie sudcu; v takom prípade, tak ako to vyplýva\nzo základného práva na dobrú správu vecí verejných (čl. 1 ods. 1 ústavy), je povinnosťou\nprezidenta republiky odôvodniť svoje rozhodnutia konštatovaním splnenia ústavou\na zákonom o sudcoch ustanovených predpokladov. Iné odôvodnenie neprichádza do úvahy,\npretože povinnosť odôvodniť rozhodnutie o odvolaní sudcu sa vzťahuje len na dve právne\nskutočnosti, ktoré zakladajú oprávnenie prezidenta odvolať sudcu (vek 65 rokov a návrh\nsúdnej rady).“\nPokiaľ ide o námietky sťažovateľky v druhom rade, že prezident nemá povinnosť\nodvolať sudu z funkcie a ani Súdna rada nemá povinnosť predložiť prezidentovi návrh na\nodvolanie sudcu, prezident vo svojom vyjadrení zdôrazňuje, že z doslovného výkladu textu\nčl. 147 ods. 2 písm. b) ústavy síce „nevyplýva žiadna povinnosť pre prezidenta odvolať\nsudcu z jeho funkcie; to však neznamená, že neexistencia takej povinnosti ústavne\novplyvňuje jeho oprávnenie odvolať sudcu z funkcie po splnení oboch ústavných\npredpokladov“, ale zároveň „Niet žiadnej ústavnej väzby medzi povinnosťou prezidenta\n\n26\n\nrepubliky odvolať sudcu a jeho oprávnením odvolať sudcu. Povinnosť prezidenta republiky\nodvolať sudcu je obsahom čl. 147 ods. 1 ústavy, kým jeho oprávnenie odvolať sudcu je\npredmetom čl. 147 ods. 2 ústavy.\nOba citované odseky čl. 147 ústavy majú iný účel. Kým účelom čl. 147 ods. 1 ústavy\nje odvolanie sudcu ako sankcia, tak účelom čl. 147 ods. 2 písm. b) ústavy je odvolanie\nsudcu po dosiahnutí veku, po ktorom by, podľa úvahy ústavodarcu. už bolo potrebné\nindividuálne u sudcu zvážiť, či bude vykonávať toto povolanie... Toto zváženie ústavodarca\nzveril prezidentovi republiky, pričom kritériá, na základe ktorých môže toto svoje\noprávnenie uplatniť, nijako nevymedzil a ponechal ich výlučne na uvážení prezidenta v\nkaždom jednotlivom prípade.“.\nVo vzťahu k povinnosti Súdnej rady predložiť prezidentovi návrh na odvolanie sudcu\npo dosiahnutí veku 65 rokov prezident, analyzujúc nález ústavného súdu sp. zn.\nPL. ÚS 10/05, uvádza, že z jeho odôvodnenia vyplýva, že „... súdna rada môže, hoci\nv rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy, nepredložiť návrh na odvolanie sudcu z funkcie podľa čl. 147\nods. 2 písm. b) ústavy (pre dosiahnutie veku 65 rokov) výlučne v prípade, ak rozhodne, že\ndôvod na odvolanie sudcu neexistuje...\nInak napísané, súdna rada sa zbaví svojej zodpovednosti predložiť návrh na\nodvolanie sudcu z dôvodu dosiahnutia veku 65 rokov jedine vtedy, ak najmenej 10 hlasmi za\nrozhodne o tom, že sudca, o ktorom minister spravodlivosti oznámil, že dosiahol vek\n65 rokov a viac, v skutočnosti takýto vek nedosiahol.\nÚstavnému súdu však pri formulovaní takého právneho záveru ušlo to, že k takému\nrozhodnutiu môže dôjsť len teoreticky, v prípade, ak by sa minister spravodlivosti zmýlil\nv dátume narodenia sudcu, o ktorom oznamuje, že dosiahol vek 65 a viac rokov. A preto je\nzjavné, že okrem tejto teoretickej možnosti, súdnej rade vždy vzniká povinnosť predložiť\nnávrh na odvolanie sudcu pre dosiahnutie veku 65 rokov. Ani súdna rada totiž nemôže\nrozhodnúť o tom, že sudca nemá 65 a viac rokov, ak ich v skutočnosti dosiahol.“.\nK námietke sťažovateľky v druhom rade, že Súdna rada nepredložila návrh na jej\nodvolanie z funkcie sudkyne, ale len oznámila prezidentovi republiky to, že dovŕšila vek\n65 rokov, prezident vo svojom vyjadrení konštatuje, že je neopodstatnená a v tejto\n\n27\n\nsúvislosti, poukazujúc na text § 18 ods. 3 zákona o sudcoch, zdôrazňuje, že zákon o sudcoch\nv označenom ustanovení „upravuje návrh súdnej rady na odvolanie sudcov a v žiadnom\nprípade neumožňuje súdnej rade len informovať prezidenta republiky o tom, že niektorý\nsudca alebo niektorá sudkyňa dovŕšili 65 rokov veku“.\nZa zjavne neopodstatnenú považuje prezident aj námietku sťažovateľky v druhom\nrade JUDr. Heleny Kožíkovej, že riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie o jej odvolaní.\nV tejto súvislosti prezident predovšetkým zdôrazňuje, že v jeho rozhodnutí je uvedené,\n„... že došlo k splneniu dvoch základných predpokladov na odvolanie sťažovateľky z funkcie\nsudkyne: dosiahnutie veku 65 rokov a návrh súdnej rady. Takéto odôvodnenie spĺňa všetky\npožiadavky na riadnu správu vecí verejných, ktorou je aj prezident republiky viazaný.“.\nK námietke sťažovateľky v druhom rade, že jej nebolo riadne doručené rozhodnutie\no odvolaní, prezident uvádza, že „jej bolo riadne doručené náhradným spôsobom;\npredkladáme o tom senátu ústavného súdu listiny, ktoré to preukazujú, ako aj stanovisko\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky, podľa ktorého k doručeniu rozhodnutia\no odvolaní sťažovateľky z funkcie sudkyne a k jej odvolaniu došlo účinným a zákonom\npredpokladaným spôsobom“.\nII.2.2 Vyjadrenie Súdnej rady k sťažnosti sťažovateľky v druhom rade\nVyjadrenie Súdnej rady k sťažnosti sťažovateľky v druhom rade doručila ústavnému\nsúdu jej predsedníčka 2. mája 2016. Vo vyjadrení sa predovšetkým uvádza:\n«... Zo sťažnosti JUDr. Heleny Kožíkovej vyplýva, že sťažovateľka pôsobiaca ako\nsudkyňa Okresného súdu Bratislava I, sa o odvolaní z funkcie sudcu dozvedela až od\npredsedníčky Okresného súdu Bratislava I ako i z oznámenia o odvolaní z funkcie\nzverejnenom na internetovej stránke Ministerstva spravodlivostí Slovenskej republiky.\nSťažovateľka v sťažnosti uvádza, že ustanovenie čl. 147 ods. 2 ústavy, nie je\nkonštruované ako ústavný imperatív prikazujúci prezidentovi odvolať z funkcie sudcu, ktorý\ndovŕšil vek 65 rokov. Z ústavy tiež nemožno vyvodiť ústavnú povinnosť súdnej rady\npredložiť sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov na ich odvolanie prezidentovi. Sťažovateľka\n\n28\n\nďalej uvádza vyjadrenia jednotlivých členov súdnej rady na zasadnutí, zachytených\nv zápisnici z rokovania súdnej rady z 30. marca 2015, ktoré sú názorovo rozdielne\nvo vzťahu k povinnosti súdnej rady predložiť prezidentovi návrh na odvolanie sudcu po\ndovŕšení veku 65 rokov. Preto nemožno napadnuté uznesenie súdnej rady považovať za\nspôsobilý návrh na odvolanie sudcu podľa čl. 141a ods. 5 písm. c) v spojení s čl. 147 ods. 2\npísm. b) ústavy. Podľa sťažovateľky, k uvedenému záveru korešponduje aj text napadnutého\nrozhodnutia súdnej rady, z ktorého jednoznačne nevyplýva, že súdna rada vskutku navrhla\nodvolanie sťažovateľky z funkcie sudcu. Napadnuté uznesenie súdnej rady sťažovateľka\nvníma len vo význame, že súdna rada oznámila prezidentovi zoznam sudcov, ktorí dovŕšili\nústavne relevantný vek a nemožno ho považovať za návrh na odvolanie. Z tohto dôvodu,\npodľa sťažovateľky neexistovalo uznesenie súdnej rady, ktorým by bol podaný návrh na\nodvolanie sťažovateľky z funkcie sudcu, a preto ani prezident nebol oprávnený vydať\nrozhodnutie o odvolaní sťažovateľky z funkcie sudcu (t. j. rozhodnúť bez existencie\nzákladného predpokladu pre rozhodnutie prezidenta).\nSúdna rada na svojom 28. zasadnutí, ktoré sa konalo 30. marca 2015, prerokovala\nnávrhy sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov a posúdila existenciu dôvodov uvedených\nv čl. 147 ods. 2 písm. b) ústavy.\nDôvody na odvolanie z funkcie sudcu sú obsiahnuté predovšetkým v čl. 147 ústavy\na ustanovenia § 18 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“). ...\nZ hľadiska procesu odvolania z funkcie sudcu z dôvodu dosiahnutia 65 rokov veku\n- minister každoročne oznámi súdnej rade mená sudcov, ktorí v konkrétnom roku\ndosiahnu vek 65 rokov,\n- súdna rada na zasadnutí prerokuje návrh na odvolanie sudcov, ktorí dosiahli vek\n65 rokov,\n- súdna rada príjme uznesenie,\n- súdna rada predloží prezidentovi, v zmysle čl. 141a ods. 5 písm. c) ústavy a § 18\nods. 3 zákona o sudcoch zoznam sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov.\nVyššie citovaný článok 147 ods. 2 ústavy taxatívne vymenúva dôvody, pre ktoré môže\nprezident odvolať sudcu z funkcie sudcu. Ustanovenie § 18 ods. 3 zákona o sudcoch ukladá\n\n29\n\npovinnosť súdnej rade predložiť prezidentovi návrh na odvolanie sudcov, ak existuje dôvod\n- v tomto prípade dosiahnutie veku sudcu 65 rokov.\nNávrh súdna rada predkladá prezidentovi po prerokovaní a prijatí uznesenia.\nVychádzajúc zo zápisnice 28. zasadnutia súdnej rady, konaného 30. marca 2015, bol\njednohlasne schválený program rokovania súdnej rady, ktorého súčasťou bol bod programu\n„Prerokovanie personálnych otázok sudcov podľa § 18 ods. 2 písm. b) zákona č. 385/2000\nZ. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (SR 211/2013, SR 216/2014, SR 83/2015)“. Súdna rada rokovala individuálne\nk jednotlivým sudcom s možnosťou ich účasti na rokovaní a vyjadrenia sa dotknutých\nsudcov. Po rozprave sa uskutočnilo hlasovanie, ktorým sa rozhodovalo „o podaní návrhu\nna odvolanie sudcov, ktorí dovŕšili 65 rokov veku“. Podľa zápisnice z prítomných 16 členov\nhlasovalo za: 14, proti: 1, zdržal sa: 1.\nSúdna rada ako kolektívny orgán svoje právo prerokovať a rozhodnúť uplatňuje\nprostredníctvom uznesenia v súlade s čl. 141a ods. 6 ústavy, podľa ktorého na prijatie\nuznesenia súdnej rady je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov. To\nznamená, že súdna rada svoje rozhodnutia realizuje prostredníctvom prijímania uznesení.\nPodľa ústavy, zákona o sudcoch a Rokovacieho poriadku súdnej rady je prijatie uznesenia\njediným spôsobom, akým rozhoduje súdna rada o veciach patriacich do jej pôsobnosti.\nVychádzajúc z vyššie uvedeného hlasovania bolo prijaté uznesenie súdnej rady\nč. 444, ktorým súdna rada predkladá prezidentovi sudcov vymenovaných v predmetnom\nuznesení, ktorí naplnili dôvod „dosiahnutie veku 65 rokov“ na odvolanie z funkcie sudcu\n(§ 18 ods. 2 písm. b) zákona o sudcoch), a teda prijatie uznesenia súdnej rady\nk prerokovanému bodu, je návrhom na odvolanie sudcov prezidentom, bez ohľadu na\nvyjadrenia a výmenu názorov členov súdnej rady v rozprave k predmetnému bodu\nrokovania súdnej rady, pred hlasovaním.\nPrijaté uznesenie č. 444 sa odvoláva na čl. 147 ods. 2 ústavy a na § 18 ods. 2\npísm. b) zákona o sudcoch (možnosť odvolania z funkcie sudcu prezidentom Slovenskej\nrepubliky na návrh súdnej rady), na čl. 141a ods. 5 ústavy (pôsobnosť súdnej rady predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy na odvolanie sudcov), na ustanovenie\n§ 18 ods. 3 zákona o sudcoch (ak sú splnené dôvody na odvolanie dovŕšením veku sudcu 65\n\n30\n\nrokov, povinnosť pre súdnu radu predložiť návrh prezidentovi) a zároveň obsahuje menný\nzoznam sudcov. Na základe uvedeného, súdna rada považuje uznesenie za jednoznačné.\nSúdna rada uznesením č. 444 z 30. marca 2015 si splnila zákonom stanovenú\npovinnosť a predložila návrh, v ktorom uviedla menný zoznam sudcov, ktorí naplnili dôvod\ndovŕšenia 65 rokov veku, a ktorý je dôvodom na možné odvolanie z funkcie sudcu\nprezidentom Slovenskej republiky, t. j. súdna rada predložila návrh na odvolanie sudcov\nmenovite uvedených v predmetnom uznesení č. 444.\nNa podklade vyjadreného je súdna rada toho názoru, že jej postup bol v súlade s jej\nústavným a zákonným vymedzením, a preto súdna rada navrhuje, aby ústavný súd rozhodol,\nže základné právo sťažovateľky na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl.\n30 ods. 4 ústavy a právo na vstup do verejných služieb svojej krajiny za rovnakých\npodmienok podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických\nprávach, porušené nebolo.\nSúdna rada zároveň oznamuje, že súhlasí, aby... ústavný súd upustil od ústneho\npojednávania o prijatej sťažnosti.»\nII.2.3 Stanovisko právneho zástupcu sťažovateľky v druhom rade\nDňa 13. mája 2016 bolo po predchádzajúcej výzve ústavnému súdu doručené\nstanovisko právneho zástupcu sťažovateľky v druhom rade k vyjadreniam prezidenta\na Súdnej rady, v ktorom sa v prvom rade uvádza, že sťažovateľka v druhom rade „nesúhlasí\ns upustením od ústneho pojednávania a žiada, aby sa v uvedenej veci konalo ústne\npojednávanie“. V stanovisku sa ďalej uvádza, že „Po oboznámení sa s vyjadrením\nprezidenta Slovenskej republiky sp. zn. 2287-2016-KPSR zo dňa 19. 04. 2016\na s vyjadrením predsedníčky Súdnej rady Slovenskej republiky sp. zn. 104/2016 zo dňa\n27. 04. 2016 k prijatej ústavnej sťažnosti, sťažovateľka v tomto štádiu konania uvádza, že\ns nimi nesúhlasí a považuje ústavnú sťažnosť za dôvodnú.“.\nII.2.4 Rozhodovanie o námietkach predpojatosti vznesených sťažovateľkou\nv druhom rade\n\n31\n\nDňa 31. augusta 2016 (bezprostredne pred konaním ústneho pojednávania\nnariadeného na 6. september 2016, pozn.) bolo ústavnému súdu doručené podanie\nsťažovateľky v druhom rade označené ako „Vec: Vyhlásenie účastníka o odmietnutí sudcov\npre predpojatosť“, ktorého obsah tvorili námietky predpojatosti vznesené proti sudcovi\nLajosovi Mészárosovi a sudcovi Ladislavovi Oroszovi. Vznesené námietky predpojatosti\nsťažovateľka v druhom rade JUDr. Helena Kožíková odôvodnila jednak svojím blízkym\nkolegiálnym vzťahom k bývalému predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nJUDr. Štefanovi Harabinovi, ktorý viackrát v konaniach pred ústavným súdom namietal\npredpojatosť namietaných sudcov, ako aj ich „nie neutrálnym vzťahom“ k prezidentovi,\nktorý odvodzuje od ich odlišných stanovísk pripojených k uzneseniu ústavného súdu sp. zn.\nPL. ÚS 45/2015 z 28. októbra 2015 vo veci výkladu právomoci prezidenta vymenúvať\nsudcov ústavného súdu.\nO námietkach predpojatosti sťažovateľky v druhom rade rozhodol senát príslušný\npodľa platného rozvrhu práce ústavného súdu uznesením sp. zn. III. ÚS 724/2016\nz 18. októbra 2016 tak, že namietaných sudcov z konania o sťažnostiach sťažovateliek\nnevylúčil.\nII.3 Ústne pojednávanie\nVzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka v druhom rade nevyslovila súhlas\ns upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd 21. júla 2016 nariadil verejné ústne\npojednávanie na 6. september 2016, ktoré vzhľadom na námietku predpojatosti vznesenú\nsťažovateľkou\n\nv druhom\n\nrade\n\nzrušil\n\na následne\n\npo\n\nvydaní\n\nuznesenia\n\nsp.\n\nzn.\n\nIII. ÚS 724/2016 z 18. septembra 2016 nariadil pojednávanie na 15. december 2016.\nÚstneho pojednávania, ktoré sa uskutočnilo 15. decembra 2016, sa zúčastnil len\nprávny zástupca sťažovateľky v druhom rade. Ostatní účastníci konania sa z účasti na\nústnom pojednávaní ospravedlnili a, poukazujúc na svoje predchádzajúce vyjadrenia,\nvyslovili súhlas s konaním pojednávania bez ich účasti.\n\n32\n\nPo otvorení ústneho pojednávania sudca spravodajca informoval o doterajšom\npriebehu konania o sťažnostiach sťažovateliek. Následne predseda senátu poskytol priestor\nna vystúpenie právnemu zástupcovi sťažovateľky v druhom rade, ktorý v ňom stručne\nzhrnul základné východiská sťažnostnej argumentácie JUDr. Heleny Kožíkovej a poukázal\npritom na skutočnosť, že zo sudcov navrhnutých na odvolanie uznesením Súdnej rady\nč. 444 z 30. marca 2015 ešte aj v súčasnosti dvaja vykonávajú sudcovskú funkciu, čo\nspochybňuje nezávislosť výkonu ich funkcie. Právny zástupca sťažovateľky v druhom rade\nzaujal kritický postoj aj k predchádzajúcej praxi Súdnej rady, ktorá posudzovala\na rozhodovala o návrhoch na odvolanie sudcov zo sudcovskej funkcie an bloc, t. j. bez\nindividuálneho posúdenia jednotlivých sudcov. Aj keď sa táto prax zmenila, keďže každý\n„sudca sa prejednáva individuálne“, nie je podľa jeho názoru ani v súčasnosti jasné, na\nzáklade akých kritérií sa pri odvolávaní sudcov z výkonu funkcie postupuje. Na otázku\nsudcu spravodajcu, či sú pre činnosť Súdnej rady záväzné právne názory ústavného súdu\nvyjadrené v odôvodneniach jeho rozhodnutí vydaných v konaní o súlade právnych\npredpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, právny zástupca sťažovateľky v druhom rade\nodpovedal kladne zdôrazňujúc, že tieto právne názory považuje za „materiálny prameň\npráva“.\nIII.\nRelevantná právna úprava odvolávania sudcov všeobecných súdov z dôvodu\ndosiahnutia veku 65 rokov a jej ústavne konformná interpretácia a aplikácia\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nVychádzajúc z podstaty oboch sťažností, ústavný súd konštatuje, že predtým, ako\nvysloví svoj meritórny postoj k jednotlivým námietkam sťažovateliek, je žiaduce, aby,\nzohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru, formuloval základné ústavné východiská\n\n33\n\na požiadavky k ústavne konformnej interpretácii a aplikácii platnej právnej úpravy\nodvolávania sudcov všeobecných súdov zo sudcovskej funkcie, s osobitným zreteľom na\nodvolávanie z funkcie z dôvodu dosiahnutia ústavou ustanoveného veku.\nIII.1 Ústavná úprava odvolávania sudcov všeobecných súdov\nEšte pred poukazom na ustanovenia ústavy, ktoré upravujú odvolávanie sudcov\nvšeobecných súdov zo sudcovskej funkcie, ústavný súd považuje za žiaduce poukázať na\nsvoj ustálený prístup k interpretácii ústavy založený na vnímaní ústavy ako právneho celku,\nktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem (II. ÚS 128/95).\nKaždé ustanovenie ústavy treba teda interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy\nústavy, pokiaľ existuje medzi nimi príčinná súvislosť (II. ÚS 48/97), t. j. ustanovenia ústavy\nsa vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej súvislosti všetkých relevantných noriem\n(II. ÚS 31/97, PL. ÚS 13/97, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 10/99, I. ÚS 53/01, m. m. PL. ÚS 9/04\natď.).\nÚstava Slovenskej republiky upravuje odvolávanie sudcov všeobecných súdov\nz funkcie v ustanoveniach čl. 141a ods. 5, čl. 141 ods. 6, čl. 145 ods. 1 a najmä v čl. 147.\nPodľa čl. 141a ods. 5 písm. c) ústavy do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej\nrepubliky patrí predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy kandidátov na\nvymenovanie sudcov a návrhy na odvolanie sudcov [v znení účinnom do 31. augusta 2014\nišlo o ustanovenie čl. 141 ods. 4 písm. a) ústavy, pozn.].\nPodľa čl. 141a ods. 6 ústavy na prijatie uznesenia Súdnej rady Slovenskej republiky\nje potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov.\nPodľa čl. 145 ods. 1 ústavy sudcov vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej\nrepubliky na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky; vymenúva ich bez časového\nobmedzenia.\n\n34\n\nPodľa čl. 147 ods. 1 ústavy prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady\nSlovenskej republiky sudcu odvolá na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku za\númyselný trestný čin, alebo ak bol právoplatne odsúdený za trestný čin a súd nerozhodol\nv jeho prípade o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody, na základe\nrozhodnutia disciplinárneho senátu pre čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu,\nalebo ak zanikla jeho voliteľnosť do Národnej rady Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 147 ods. 2 ústavy prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady\nSlovenskej republiky môže sudcu odvolať,\na) ak mu zdravotný stav dlhodobo nedovoľuje, najmenej počas jedného roka, riadne\nvykonávať sudcovské povinnosti,\nb) ak dosiahol vek 65 rokov.\nV širšom kontexte je v nadväznosti na už zdôraznenú zásadu výkladu ústavných\nnoriem v ich vzájomnej príčinnej súvislosti žiaduce vziať do úvahy aj ďalšie ústavne normy,\nz ktorých sú vyvoditeľné požiadavky na výkon pôsobnosti Súdnej rady navrhovať\nprezidentovi odvolanie sudcov a tiež požiadavky na výkon právomoci prezidenta odvolávať\nsudcov všeobecných súdov z funkcie. Ide najmä o čl. 1 ods. 1 ústavy, z ktorého sú\nvyvoditeľné princípy demokratického a právneho štátu, ku ktorým patrí aj zákaz svojvôle\n(PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 12/05), ako aj princíp transparentnosti\nvýkonu štátnej moci a jej verejnej kontrolovateľnosti (PL. ÚS 4/2012). Rovnako tak je\nžiaduce zohľadniť ústavné normy, z ktorých možno vyvodiť funkcie, ktoré plnia Súdna rada\na prezident v ústavnom mechanizme, zvlášť pri výkone svojich kreačných právomocí.\nVo vzťahu k prezidentovi ide najmä o dikciu druhej vety čl. 101 ods. 1 ústavy, podľa ktorej\n„Prezident... svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov“ (k tomu\npozri najmä uznesenie sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2012 vrátane odlišných\nstanovísk k tomuto uzneseniu). Význam označeného ustanovenia ústavy ústavný súd\nzvýraznil aj vo veci sp. zn. III. ÚS 571/2014, keď uviedol: «Otázku riadneho chodu\nostatných ústavných orgánov, pokiaľ ide o zachovanie základných princípov fungovania\nmateriálneho právneho štátu, možno považovať za súčasť „materiálneho jadra“ ústavy».\nFunkcie Súdnej rady v ústavnom mechanizme možno vyvodiť najmä z čl. 141a ods. 5\n\n35\n\nústavy, v ktorom je vymedzená jej pôsobnosť (pozri k tomu najmä nález sp. zn.\nPL. ÚS 2/2012 z 18. novembra 2015 vrátane odlišných stanovísk k nemu).\nIII.2 Zákonná úprava odvolávania sudcov všeobecných súdov\nNa ústavnú úpravu nadväzuje zákonná úprava odvolávania sudcov, ktorá je\nobsiahnutá v § 18 zákona o sudcoch.\nPodľa § 18 ods. 1 zákona o sudcoch prezident na návrh Súdnej rady sudcu odvolá\na) na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku za úmyselný trestný čin,\nb) ak bol právoplatne odsúdený za trestný čin a súd v jeho prípade nerozhodol\no podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody,\nc) na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu pre čin, ktorý je nezlučiteľný\ns výkonom funkcie sudcu,\nd) ak zanikla jeho voliteľnosť do Národnej rady Slovenskej republiky.\nPodľa § 18 ods. 2 zákona o sudcoch prezident na návrh Súdnej rady môže sudcu\nodvolať, ak\na) mu zdravotný stav dlhodobo nedovoľuje, najmenej počas jedného roka, riadne\nvykonávať sudcovské povinnosti,\nb) dosiahol vek 65 rokov.\nPodľa § 18 ods. 3 zákona o sudcoch ak sú dôvody na odvolanie z funkcie sudcu\npodľa odseku 1 alebo 2, Súdna rada musí predložiť prezidentovi návrh na odvolanie sudcu.\nAk sú dôvody na odvolanie z funkcie sudcu podľa odseku 2 písm. a), predseda súdu oznámi\ntúto skutočnosť Súdnej rade. Ak sú dôvody na odvolanie z funkcie sudcu podľa odseku 2\npísm. b), minister oznámi túto skutočnosť Súdnej rade.\nPodľa § 18 ods. 4 zákona o sudcoch dňom, keď bolo sudcovi doručené rozhodnutie\no odvolaní, funkcia sudcu zaniká.\n\n36\n\nIII.3 Analýza relevantnej právnej úpravy a relevantná judikatúra ústavného\nsúdu k odvolávaniu sudcov všeobecných súdov\nZ citovaných ustanovení ústavy a zákona o sudcoch sú pre odvolávanie sudcov\nz dôvodu dosiahnutia veku 65 rokov relevantné predovšetkým ustanovenia čl. 147 ods. 2\npísm. b) ústavy a § 18 ods. 2 a 3 zákona o sudcoch, medzi ktorých dikciou je určité napätie,\nktoré je žiaduce preklenúť prostredníctvom ústavne konformného výkladu.\nZ textu čl. 147 ods. 2 písm. b) ústavy možno vyvodiť tieto skutočnosti:\na) prezident môže (fakultatívne) odvolať sudcu z funkcie aj z dôvodu, že dosiahol\nvek 65 rokov,\nb) prezident môže sudcu, ktorý dosiahol vek 65 rokov, odvolať z funkcie len na\nzáklade návrhu Súdnej rady, t. j. ide o viazanú kreačnú právomoc prezidenta vyžadujúcu\nsúčinnosť Súdnej rady,\nc) v čl. 147 ods. 2 písm. b) ústavy ani v nijakom ďalšom ustanovení ústavy nie je\nvýslovne ustanovená povinnosť Súdnej rady predkladať prezidentovi návrhy na odvolanie\nvšetkých sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov, a tobôž nie informáciu o tom, ktorí sudcovia\nvšeobecných súdov tento vek už dosiahli.\nText § 18 ods. 2 zákona o sudcoch je identický s textom čl. 147 ods. 2 písm. b)\nústavy, a preto má analogickú výpovednú hodnotu ako označené ustanovenie ústavy.\nText § 18 ods. 3 zákona o sudcoch ide nad rámec ústavnej úpravy, pričom z neho\nmožno (na prvý pohľad) vyvodiť tieto relevantné závery:\na) ak sudca dosiahne vek 65 rokov, „... Súdna rada musí predložiť prezidentovi návrh\nna odvolanie sudcu“,\nb) informáciu o tom, ktorí sudcovia dosiahli vek 65 rokov, predkladá Súdnej rade\nminister spravodlivosti Slovenskej republiky (minister je povinný túto informáciu Súdnej\nrade predložiť).\n\n37\n\nV nadväznosti na (určité) napätie vyvoditeľné z textu ústavnej a zákonnej úpravy\nodvolávania sudcov všeobecných súdov z funkcie ústavný súd považuje za žiaduce\nzdôrazniť, že nespochybniteľnou súčasťou ústavne konformného výkladu je požiadavka,\npodľa ktorej sa ústavne konformná interpretácia zákonnej úpravy musí vždy vyvodzovať\nz ústavnej úpravy, pričom je zároveň neprípustné, aby sa nejasnosti ústavného výkladu\nodstraňovali výlučne poukazom na zákonnú úpravu.\nEšte pred analýzou možných interpretačných prístupov k ústavnej a zákonnej úprave\nodvolávania sudcov všeobecných súdov z funkcie z dôvodu dosiahnutia ústavou\nustanoveného veku, ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že právomoc Súdnej rady\npredkladať prezidentovi návrhy na odvolanie sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov,\nustanovenú v § 18 ods. 3 zákona o sudcoch nemožno interpretovať bez príčinnej súvislosti\nso skutočnosťou, že Súdna rada je kolektívny orgán, ktorý prijíma rozhodnutia hlasovaním,\npričom z čl. 141a ods. 6 ústavy vyplýva, že na prijatie uznesenia je potrebný súhlas\nnadpolovičnej väčšiny všetkých členov Súdnej rady. Vzhľadom na skutočnosť, že Súdna\nrada je autonómny a nezávislý ústavný orgán, nemožno vylúčiť, že návrh uznesenia\no predložení návrhu na odvolanie sudcu (sudcov) prezidentovi z dôvodu, že dosiahli vek\n65 rokov, nezíska ústavou požadovanú väčšinu, a teda nebude schválený. Je očividné, že za\ntejto situácie môže Súdna rada účinne brániť výkonu právomoci prezidenta odvolávať\nsudcov z funkcie po dosiahnutí veku 65 rokov, a tým zároveň konzervovať existujúce\nzloženie sudcovského stavu (brániť jeho prirodzenej obnove).\nZ posudzovanej ústavnej a zákonnej úpravy odvolávania sudcov všeobecných súdov\nz funkcie sudcov z dôvodu dosiahnutia veku 65 rokov sa črtajú dva možné prístupy k jej\ninterpretácii. Prvý interpretačný prístup vychádza z bezvýhradnej povinnosti Súdnej rady\npredkladať prezidentovi návrhy na odvolanie všetkých sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov\n(s prípadným odporúčaním, aby niektorého z nich neodvolal). Ide o interpretáciu založenú\nprimárne na preferencii zákonnej úpravy spočívajúcej v rigoróznom výklade § 18 ods. 3\nzákona o sudcoch a extenzívnom výklade čl. 147 ods. 2 ústavy, podľa ktorého je v jeho\ntexte implikovaná (explicitne nevyjadrená) povinnosť Súdnej rady predkladať prezidentovi\nnávrhy na odvolanie z funkcie všetkých sudcov všeobecných súdov, ktorí dosiahli 65 rok\n\n38\n\nveku. V prospech tohto výkladu by sa dalo argumentovať aj poukazom na ústavnú zásadu\nspolupráce jednotlivých zložiek štátnej moci, ktorá sa uplatňuje zvlášť vtedy, keď výkon\nústavných právomocí jednej zložky štátnej moci predpokladá, resp. vyžaduje súčinnosť inej\nzložky štátnej moci (m. m. I. ÚS 7/96, I. ÚS 61/96). Zjavným nedostatkom tohto\ninterpretačného prístupu je skutočnosť, že priznáva Súdnej rade v procese odvolávania\nsudcov z dôvodu dosiahnutia veku 65 rokov de facto len funkciu „poštára“, t. j.\nnezohľadňuje jej ústavnú funkciu a zodpovednosť za zabezpečovanie riadneho výkonu\nsúdnictva. Navyše uplatnenie tohto interpretačného prístupu je založené na formalizácii\nhlasovania členov Súdnej rady o návrhu na odvolanie sudcov predkladanom prezidentovi,\nt. j. predpokladá bezvýhradnú disciplínu členov Súdnej rady pri hlasovaní o takýchto\nnávrhoch (ich schválenie).\nDruhý z interpretačných prístupov je založený na reštriktívnom výklade § 18 ods. 3\nzákona o sudcoch a racionálnom výklade príslušných ustanovení ústavy, ktorý garantuje\nautonómne ústavné postavenie a funkcie Súdnej rady pri zabezpečovaní chodu súdnictva.\nIde o interpretáciu založenú na tom, že Súdna rada môže v zásade autonómne rozhodovať\no tom, či prezidentovi návrhy na odvolanie jednotlivých sudcov, ktorí dosiahli vek\n65 rokov, predloží alebo nepredloží. Najzávažnejším nedostatkom tohto interpretačného\nprístupu je (ako už bolo uvedené) reálna možnosť Súdnej rady účinne brániť prezidentovi\npri výkone jeho právomoci odvolávať sudcov z funkcie po dosiahnutí veku 65 rokov. Za\ntýchto okolností má právomoc prezidenta odvolávať sudcov z funkcie po dosiahnutí veku\n65 rokov primárne notariálny charakter, čo možno vyvážiť len akceptovaním jeho\nautonómneho oprávnenia neodvolať z funkcie niektorého zo sudcov, ktorí dosiahli vek\n65 rokov aj napriek tomu, že Súdna rada mu predložila relevantný návrh na jeho odvolanie.\nZ uvedeného vyplýva, že aj jeden, aj druhý z možných interpretačných prístupov\nk ústavnej úprave odvolávania sudcov, ktorí dosiahli ústavou ustanovený vek,\nzo sudcovskej funkcie má svoje prednosti i nedostatky, t. j. ústavná úprava nie je ani podľa\nnázoru ústavného súdu optimálna. Pre senát ústavného súdu rozhodujúci o sťažnostiach\nsťažovateliek je ale podstatné to, že plénum ústavného súdu sa k interpretácii čl. 147 ods. 2\nústavy v nadväznosti na diskutabilný text § 18 ods. 3 zákona o sudcoch už právne\n\n39\n\nrelevantným spôsobom vyjadrilo v odôvodnení nálezu sp. zn. PL. ÚS 10/05 z 21. apríla\n2010, v ktorom sa okrem iného uvádza: «... § 18 ods. 3 zákona o sudcoch a prísediacich\n(v jeho časti vzťahujúcej sa na odsek 2) sa týka odvolania sudcu v prípadoch, ak nastanú\ntaxatívne\n\nvymenované\n\nskutočnosti,\n\nktoré\n\nústavodarca\n\nnepovažoval\n\nza\n\nzásadnú\n\n(„absolútnu“) ústavnú prekážku ďalšieho výkonu sudcovskej funkcie konkrétnou osobou, čo\nje vyjadrené fakultatívnou možnosťou prezidenta odvolať sudcu (čl. 147 ods. 2 ústavy). ...\nIde o skutočnosti, ktoré vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu môžu, ale tiež\nnemusia predstavovať prekážku riadneho výkonu sudcovskej funkcie, prípadne narúšať\nzáujem na riadnom výkone súdnej moci vrátane kontinuálnej obnovy sudcovského zboru\na kariérneho postupu sudcov. Posúdenie týchto otázok a tvorba rozhodnutia, na účely\nktorého sa tieto otázky posudzujú, spadá práve do sféry kreácie a legitimity sudcovskej\nmoci, v ktorej má byť súdna rada (vzhľadom na svoje ústavné postavenie a úlohu „garanta“\nnezávislosti súdnictva a jeho oddelenia od ostatných orgánov štátu) relevantným\nmocenským\n\nprvkom,\n\nt. j. orgánom\n\nuplatňujúcim\n\nzásadný,\n\nresp.\n\nreálny\n\nvplyv\n\nv rozhodovacom procese orgánov súdnej moci. Namieste je preto taký výklad čl. 147 ods. 2\nv spojení s čl. 145 ods. 1 ústavy, podľa ktorého má súdna rada v prípadoch uvedených\nv čl. 147 ods. 2 písm. a) a b) ústavy právo posúdiť a rozhodnúť, či návrh na odvolanie\nkonkrétneho sudcu prezidentovi podá.»\nÚstavný súd sa v označenom náleze sp. zn. PL. ÚS 10/05 vyjadril k výkonu\npôsobnosti Súdnej rady predkladať prezidentovi návrhy na odvolanie sudcov aj v spojení\nso spôsobom jej uznášania sa a skutočnosťou, že je kolektívnym orgánom, keď uviedol:\n„... Z takto koncipovanej pôsobnosti súdnej rady nemožno vyvodiť povinnosť súdnej rady\ntak urobiť, ak navyše podľa čl. 141a ods. 5 ústavy na prijatie uznesenia súdnej rady je\npotrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov...\nPôsobnosť súdnej rady vzhľadom na to, že ide o kolektívny orgán, sa realizuje\n(vzhľadom na to, že nie je osobitná úprava tohto postupu) prostredníctvom štandardných\npravidiel prijímania rozhodnutí, t. j. v súlade s čl. 141a ods. 5 ústavy, podľa ktorého\nna prijatie uznesenia súdnej rady je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej\nčlenov.\n\n40\n\nZ uvedeného potom vyplýva, že návrh na odvolanie sudcov sa taktiež prijíma\nuznesením súdnej rady, lebo to je jediný spôsob, akým súdna rada rozhoduje o veciach\npatriacich do jej pôsobnosti...“\nNa margo napätia medzi dikciou § 18 ods. 3 zákona o sudcoch s ústavnou úpravou\nústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 10/05 uvádza, že Súdna rada môže „napriek zneniu\nnapadnutého slovného spojenia § 18 ods. 3 zákona o sudcoch a prísediacich... priamo\naplikovať ústavu, ktorá jej zveruje pôsobnosť vo veciach predkladania návrhov\nna odvolanie sudcov, ale neukladá jej povinnosť predložiť prezidentovi návrhy na odvolanie\nsudcov“.\nZ citovaného celkom zjavne vyplýva, že plénum ústavného súdu sa v náleze sp. zn.\nPL. ÚS 10/05 z 21. apríla 2010 priklonilo k druhému z už analyzovaných interpretačných\nprístupov, ktorý je založený na autonómnom oprávnení Súdnej rady rozhodnúť hlasovaním\no tom, že návrh na odvolanie niektorých sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov, prezidentovi\nnepredloží.\nSenát ústavného súdu rozhodujúci o sťažnostiach sťažovateliek je, rešpektujúc\nprincíp právnej istoty, viazaný už citovanými právnymi názormi (pléna) ústavného súdu\nvyjadrenými v náleze sp. zn. PL. ÚS 10/05, t. j. nemôže rozhodovať v rozpore s týmito\nprávnymi názormi (a to ani vtedy, ak by mali jeho členovia iný názor) a nemá ani možnosť\niniciovať právne relevantným spôsobom ich prelomenie postupom podľa § 6 zákona\no ústavnom súde vzhľadom na to, že ide o právne názory pléna ústavného súdu, ktoré môže\nkorigovať len plénum ústavného súdu. Z uvedených dôvodov ústavný súd považuje\ncitované právne názory obsiahnuté v náleze sp. zn. PL. ÚS 10/05 z 21. apríla 2010 za\nzáväzné východisko pre svojej rozhodovanie o sťažnostiach sťažovateliek o to viac, že\nv čase, keď Súdna rada rozhodovala o odvolaní sťažovateliek z funkcie sudkýň, už tieto\nprávne názory boli verejne prístupné a členovia Súdnej rady ich mohli a mali poznať.\nRešpektujúc skutočnosť, že právne názory vyslovené vo veci sp. zn. PL. ÚS 10/05\npredstavujú pre ústavný súd (jeho senát) základné východisko pre jeho rozhodovanie\n\n41\n\no sťažnostiach sťažovateliek, považuje nad ich rámec za žiaduce uviesť niekoľko\ndoplňujúcich poznámok. V prvom rade ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že\nskutočnosť, že Súdna rada môže na základe výsledkov hlasovania odmietnuť predložiť\nnávrh na odvolanie sudcu, ktorý dosiahol vek 65 rokov, prezidentovi, neznamená, že\nrozhodovanie Súdnej rady o týchto otázkach nie je ničím limitované. Limity výkonu\npôsobnosti Súdnej rady predkladať prezidentovi návrhy na odvolanie sudcov možno\nodvodiť predovšetkým z kľúčovej ústavnej funkcie Súdnej rady smerujúcej primárne\nk zabezpečovaniu riadneho výkonu súdnictva a tiež ústavnej zodpovednosti Súdnej rady ako\ncelku, ako aj jej jednotlivých členov za výkon svojej ústavnej funkcie [vrátane možnosti ich\npredčasného odvolania z funkcie (k tomu pozri uznesenie sp. zn. IV. ÚS 46/2011\nzo 17. februára 2011)] a zákazu svojvôle, ktorý sa vzťahuje na výkon všetkých verejných\nfunkcií. Súdna rada (resp. jej členovia) pri výkone svojej pôsobnosti predkladať\nprezidentovi návrhy na odvolanie sudcov z funkcie z dôvodu dosiahnutia veku 65 rokov\nmusí prihliadať aj na účel a zmysel ústavnej úpravy ukončenia výkonu sudcovskej funkcie\nz dôvodu dosiahnutia ústavou ustanoveného veku, ktorá je (okrem iného) v záujme\nprirodzenej obnovy sudcovského stavu podľa názoru ústavného súdu zjavne založená na\nkonštrukcii, v zmysle ktorej je výkon funkcie sudcu po dosiahnutí 65 roku veku výnimkou\na, naopak, pravidlom je stav, keď funkciu sudcu vykonávajú len sudcovia, ktorí ešte\nnedosiahli ústavou ustanovený vek.\nÚstavná konštrukcia odvolávania sudcov z funkcie z dôvodu dosiahnutia veku\n65 rokov, ktorú ústavný súd akceptuje aj pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateliek, síce\npreferuje Súdnu radu, ale to neznamená, že úloha prezidenta je v tomto procese len\nsymbolická (notariálna). Ústavný súd túto skutočnosť už zvýraznil aj vo veci sp. zn.\nPL. ÚS 10/05, keď v odôvodnení nálezu uviedol: «... prezident má nepochybne právo\nposúdiť a rozhodnúť sa, či návrhu súdnej rady vyhovie (vychádzajúc z formulácie „môže\nsudcu odvolať“ v čl. 147 ods. 2 ústavy).»\n\n42\n\nIV.\nRelevantná judikatúra ústavného súdu k základnému právu na prístup\nk voleným a iným vereným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4\nústavy a právu na vstup do verejných služieb svojej krajiny za rovnakých podmienok\npodľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu\nObe sťažovateľky zhodne namietajú, že napadnutými rozhodnutiami prezidenta\nv spojení s napadnutými uzneseniami Súdnej rady bolo porušené ich základné právo podľa\nčl. 30 ods. 4 ústavy a právo podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu. Z uvedeného\ndôvodu považuje ústavný súd za potrebné poukázať na svoju doterajšiu judikatúru týkajúcu\nsa označených práv, ktorá by mala tvoriť jedno z východísk pre rozhodnutie o sťažnostiach\nsťažovateliek.\nPodľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným\na iným verejným funkciám.\nPodľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu každý občan má právo a možnosť bez\nakýchkoľvek rozdielov uvedených v čl. 2 a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť za\nrovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny.\nZ porovnania dikcie čl. 30 ods. 4 ústavy a čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu\nmožno vyvodiť záver, že základné právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám\nza rovnakých podmienok garantovaným ústavou a právo na vstup do verejných služieb\nsvojej krajiny za rovnakých podmienok garantovaným medzinárodným paktom sú v zásade\ntotožné, určitý rozdiel medzi nimi spočíva v podstate iba v tom, že výraz „verejné služby\nsvojej krajiny“ má nepochybne širší význam ako výraz „volené a iné verejné funkcie“\n(I. ÚS 76/2011 a tiež I. ÚS 497/2014). K zásadnej zhode medzi obsahom základného práva\npodľa čl. 30 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu sa ústavný\nsúd vyjadril tiež vo veci sp. zn. IV. ÚS 299/2011, keď uviedol, že aj toto právo obsahuje\nmožnosť každého občana bez akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení\n\n43\n\nvstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny s vylúčením\nakejkoľvek diskriminácie podľa čl. 26 medzinárodného paktu. Z uvedeného dôvodu ústavný\nsúd považuje za dostatočné venovať pozornosť analýze obsahu základného práva podľa\nčl. 30 ods. 4 ústavy, ktorej závery možno vzťahovať aj na právo podľa čl. 25 písm. c)\nmedzinárodného paktu (obsah tohto práva ústavný súd podrobne analyzoval v konaní\nI. ÚS 397/2014).\nPri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj v konaní o výklade\nústavy a ústavných zákonov podľa čl. 128 ústavy sa ústavný súd už viackrát vyjadril\nk podstate a obsahu základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy.\nVo vzťahu k obsahu základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy ústavný súd\nštandardne uvádza, že jeho obsahom je prístup k volenej a inej verejnej funkcii a možnosť\nnediskriminačného uchádzania sa o takúto funkciu. Článok 30 ods. 4 ústavy nezaručuje\nprávo verejnú funkciu dostať, ale iba právo na prístup k nej, t. j. právo uchádzať sa\no verejnú funkciu za rovnakých podmienok, aké majú vytvorené iní uchádzači (pozri napr.\nIV. ÚS 299/2011, I. ÚS 397/2014).\nVo vzťahu k orgánom, ktoré svojimi rozhodnutiami alebo postupom môžu porušiť\nzákladné právo podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre okrem\niného uviedol, že orgány zabezpečujúce prístup k voleným a iným verejným funkciám môžu\nporušiť čl. 30 ods. 4 ústavy aj tým, že „sťažia, uľahčia alebo znemožnia uchádzanie sa\no funkciu“ (m. m. III. ÚS 75/01), resp. vtedy, ak nezabezpečia „objektivitu konania“ (m. m.\nII. ÚS 9/00). Uvedené východiská treba vnímať v priamej príčinnej súvislosti\ns požiadavkou, aby „... každý orgán verejnej moci postupoval pri výkone svojej právomoci\ntak, že zabezpečí objektivitu svojho postupu smerujúceho k ochrane alebo uplatňovaniu\nzákladného práva alebo základnej slobody, ako aj objektivitu samotného rozhodovania\no ochrane a uplatňovaní základného práva alebo základnej slobody, a to bez ohľadu na to, či\ntento postup prebieha v právne formalizovanom rámci alebo iba v rámci faktickej činnosti\npríslušného orgánu. Uplatňovanie a ochrana každého základného práva alebo slobody musí\nbyť v činnosti každého orgánu verejnej moci zabezpečená reálne a musí prebiehať na\n\n44\n\nnediskriminačnom základe. Táto požiadavka sa dotýka každého úkonu orgánu verejnej\nmoci, ktorý priamo alebo aspoň sprostredkovane súvisí s ochranou alebo uplatňovaním\nzákladného práva alebo slobody.“ (II. ÚS 5/03).\nÚstavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje diskriminačný aspekt\nzákladného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4\nústavy, keď uvádza, že sa ho možno účinne domáhať vtedy, ak dôjde v súvislosti s ním aj\nk porušeniu ústavnej zásady rovnakého zaobchádzania (nediskriminácie), ktorá je v čl. 30\nods. 4 ústavy vyjadrená dikciou „... za rovnakých podmienok“ (I. ÚS 397/2014).\nV nadväznosti na túto požiadavku sa žiada poukázať aj na právny názor vyslovený vo veci\nsp. zn. II. ÚS 161/03, podľa ktorého „k možnému porušeniu ústavnej zásady rovnakého\nzaobchádzania (nediskriminácie) môže dôjsť iba v okruhu osôb nachádzajúcich sa\nv rovnakej právnej a/alebo faktickej situácii, pričom s niektorými z nich sa zaobchádza\nodlišne bez rozumného a racionálneho dôvodu“. Podobne ústavný súd vo veci sp. zn.\nII. ÚS 5/03 uviedol, že „tento základný princíp (rovnosti, pozn.) je porušený vždy vtedy, ak\nsa s jednou skupinou adresátov noriem v porovnaní s inou skupinou zaobchádza inak, hoci\nmedzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu a takej závažnosti, že odôvodňujú\ntakéto nerovnaké zaobchádzanie“ (k tomu pozri aj I. ÚS 76/2011).\nSťažovateľky sa domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa\nčl. 30 ods. 4 ústavy v súvislosti s odvolávaním z verejnej funkcie. V nadväznosti na túto\nskutočnosť ústavný súd poznamenáva, že v období, keď sa ešte len formovala jeho\njudikatúra k obsahu označeného základného práva, zastával názor, že odvolanie z volenej\nalebo inej verejnej funkcie nemožno považovať za akt odopretia prístupu k týmto funkciám\n(m. m. II. ÚS 810/00, III. ÚS 79/04), resp. že obsahom základného práva podľa čl. 30 ods. 4\nústavy je iba prístup k voleným a iným verejným funkciám, t. j. možnosť\nnediskriminačného uchádzania sa o takéto funkcie, a nie aj právo na zotrvanie v týchto\nfunkciách (II. ÚS 822/00, m. m. II. ÚS 796/00).\nIný prístup k obsahu základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy ústavný súd\nnaznačil v náleze sp. zn. II. ÚS 48/97 zo 7. januára 1998, v ktorom pripustil, že získaním\n\n45\n\nverejnej funkcie „sa ústavné právo občanov na prístup k voleným a iným verejným\nfunkciám za rovnakých podmienok... nevyčerpáva“. Zásadným spôsobom sa k širšiemu\nchápaniu základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy zahŕňajúcemu aj postup príslušného\norgánu verejnej moci pri odvolávaní z verejnej funkcie vyjadril ústavný súd vo veci sp. zn.\nIV. ÚS 46/2011, keď uviedol, že „... základné právo na prístup k voleným a iným verejným\nfunkciám za rovnakých podmienok garantované čl. 30 ods. 4 ústavy by strácalo akýkoľvek\nprávny význam, ak by príslušný orgán verejnej moci osobe, ktorá bola do príslušnej\nústavnej (verejnej) funkcie ústavou ustanoveným spôsobom ustanovená, neumožnil riadny\nvýkon tejto ústavnej (verejnej) funkcie, resp. ak by ju bez akejkoľvek ústavnej či zákonnej\nopory z takejto ústavnej (verejnej) funkcie odvolal [napr. ak by mu ústava (alebo zákon)\ntakúto právomoc nezverovala, resp. by ju nebolo možné z ústavy (ani zákona) v žiadnom\nprípade vyvodiť].“.\nV ďalšom období ústavný súd rozhodoval o viacerých sťažnostiach, v ktorých\nsťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy\nv súvislosti so svojím odvolávaním z verejnej funkcie; príkladom možno poukázať na nález\nsp. zn. IV. ÚS 478/2011 z 21. júna 2012 (odvolávanie z funkcie generálneho riaditeľa\nSociálnej poisťovne vládou Slovenskej republiky), nález sp. zn. IV. ÚS 92/2012 z 10. mája\n2012 (zánik mandátu poslanca obecného zastupiteľstva postupom obecného zastupiteľstva)\nalebo uznesenie sp. zn. II. ÚS 576/2012 z 13. decembra 2012 (odvolávanie generálnej\nriaditeľky Rozhlasu a televízie Slovenska z funkcie Národnou radou Slovenskej republiky).\nVychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľky boli napadnutými\nrozhodnutiami prezidenta odvolané z funkcie sudkýň všeobecných súdov, pričom funkcia\nsudcu všeobecného súdu nepochybne patrí k „iným verejným funkciám“, na ktoré sa\nvzťahuje čl. 30 ods. 4 ústavy. V súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu pod\nochranu tohto základného práva patrí aj ústavnosť postupu a rozhodovania príslušných\norgánov verejnej moci pri odvolávaní z volenej alebo inej verejnej funkcie, s osobitným\nzreteľom na rešpektovanie nediskriminačného prístupu k osobám odvolávaným z verejných\nfunkcií. Na tomto základe možno uzavrieť, že rozhodnutiami Súdnej rady a prezidenta pri\nodvolávaní sudcov všeobecných súdov z funkcie potenciálne môže dôjsť k porušeniu\n\n46\n\nzákladného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, ako aj práva podľa čl. 25 písm. c)\nmedzinárodného\n\npaktu,\n\na preto\n\nje\n\núlohou\n\nústavného\n\nsúdu\n\npreskúmať\n\nústavnú\n\nakceptovateľnosť napadnutých uznesení Súdnej rady a napadnutých rozhodnutí prezidenta\nv častiach týkajúcich sa sťažovateliek.\nV.\nPreskúmanie námietok sťažovateliek a závery\nSťažovateľky zhodne namietajú, že napadnutými rozhodnutiami prezidenta o ich\nodvolaní z funkcie sudkýň (resp. sťažovateľka v prvom rade aj alternatívne napadnutými\núkonmi prezidenta)1 v spojení s napadnutými návrhmi Súdnej rady na ich odvolanie\nz funkcií sudkýň bolo porušené ich základné právo podľa čl. 30 ods. 4 ústavy a právo podľa\nčl. 25 písm. c) medzinárodného paktu. Sťažovateľky zhodne navrhujú, aby ústavný súd\nrozhodol o ich sťažnostiach nálezom, v ktorom vysloví porušenie nimi označených práv,\nzruší napadnuté rozhodnutia prezidenta a prizná im úhradu trov konania súvisiacich s ich\nprávnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľka v prvom rade sa\ndomáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 3 000 €.\nObe sťažovateľky prezident odvolal z funkcie sudkýň všeobecných súdov z dôvodu\nuvedeného v čl. 147 ods. 2 písm. b) ústavy a § 18 ods. 2 písm. b) zákona o sudcoch, t. j.\nz dôvodu, že dosiahli (presiahli) vek 65 rokov.\nZ hľadiska priebehu procesu odvolávania sťažovateliek z funkcie sudkýň existuje\npodľa argumentácie obsiahnutej v sťažnosti sťažovateľky v prvom rade medzi odvolávaním\n1\n\nZ časti I tohto nálezu vyplýva, že sťažovateľka v prvom rade formulovala petit svojej sťažnosti alternatívne, keď\n\nnavrhla vysloviť porušenie svojich práv buď napadnutým rozhodnutím prezidenta, alebo napadnutým úkonom\nprezidenta. Poukazovala pritom na skutočnosť, že v prípade ak prejav vôle prezidenta smerujúci k jej odvolaniu\nz funkcie nie je výslovne označený ako rozhodnutie, tak potom je predmetom jej námietok taký úkon prezidenta,\nz ktorého možno vyvodiť bez rozumných pochybností jeho zámer odvolať sťažovateľku v prvom rade z funkcie.\nÚstavný súd považuje túto časť argumentácie sťažovateľky v prvom rade v zásade za akademickú a vzhľadom na\nmateriálny obsah a právne účinky namietaného prejavu vôle prezidenta považuje za správne označovať ho ako\nrozhodnutie. Z uvedeného dôvodu sa ústavný súd pri svojom rozhodovaní nezaoberal alternatívnym petitom\nsťažovateľky v prvom rade.\n\n47\n\nsťažovateliek určitý rozdiel. Podľa tvrdenia sťažovateľky v prvom rade si totiž Súdna rada\npred rokovaním o návrhu na jej odvolanie z funkcie vyžiadala stanovisko od sudcovskej\nrady pri najvyššom súde a predsedníčky správneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré zhodne\nneodporučili jej odvolanie z funkcie. Následne po schválení napadnutého uznesenia\ntýkajúceho sa sťažovateľky v prvom rade v tajnom hlasovaní mala Súdna rada sťažovateľke\nv prvom rade, ktorá bola na zasadnutí prítomná, oznámiť, že „... sa pripája k oboznámeným\nstanoviskám predsedníčky správneho kolégia a Sudcovskej rady a neodporúča sťažovateľku\nodvolať z funkcie“ (citované z podania právneho zástupcu sťažovateľky v prvom rade\ndoručeného ústavnému súdu 17. septembra 2015, pozn.).\nSkutočnosť, že sťažovateľka v prvom rade bola odvolaná z funkcie sudkyne\nnapadnutým rozhodnutím predchádzajúceho prezidenta Ivana Gašparoviča a sťažovateľka\nv druhom rade napadnutým rozhodnutím súčasného prezidenta Andreja Kisku, nemá žiadnu\nústavnú\n\nrelevanciu.\n\nSťažnosti\n\ntotiž\n\nnesmerujú\n\nproti\n\nkonkrétnej\n\nfyzickej\n\nosobe\n\nvykonávajúcej funkciu prezidenta, ale proti prezidentovi ako ústavnému činiteľovi. Ústavný\nsúd v tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej „pri výkone\nsvojich ústavných právomoci nemožno prezidenta republiky ako ústavného činiteľa súčasne\npovažovať aj za fyzickú osobu.“ (I. ÚS 92/97 a tiež I. ÚS 397/2014).\nZo sťažností, ktorých podstatné časti sú citované v časti I tohto nálezu, možno\nvyvodiť, že kľúčová argumentácia oboch sťažovateliek je v zásade identická a je založená\nna spochybňovaní existencie kvalifikovaného návrhu Súdnej rady na ich odvolanie, bez\nktorého ich prezident nemohol odvolať z funkcie (ďalej aj „spoločná námietka\nsťažovateliek“). Okrem toho sťažovateľky namietajú aj neodôvodnenosť, resp. nedostatočné\nodôvodnenie napadnutých rozhodnutí prezidenta o ich odvolaní a sťažovateľka v druhom\nrade tiež namieta, že jej nebolo zatiaľ riadne doručené napadnuté rozhodnutie prezidenta\n(ďalej aj „námietka sťažovateľky v druhom rade“).\n\n48\n\nV.1 K námietke sťažovateliek o neexistencii kvalifikovaného návrhu Súdnej\nrady na ich odvolanie\nObe sťažovateľky zhodne namietajú, že v súvislosti s ich odvolávaním z funkcie\nSúdna rada nepredložila prezidentovi kvalifikovaný návrh na ich odvolanie z funkcie,\na preto prezident (bez kvalifikovaného návrhu) nebol oprávnený vydať napadnuté\nrozhodnutia o ich odvolaní z funkcie sudkýň, t. j. nebol oprávnený ich odvolať.\nSťažovateľka v prvom rade pri odôvodňovaní tejto námietky uvádza, že „Za návrh\nna odvolanie možno označiť iba ústavne relevantný návrh, teda taký, v ktorom Súdna rada\nSR výslovne uvedie, že konkrétneho sudcu navrhuje na odvolanie z funkcie sudcu“, pričom\nprezident ju odvolal z funkcie sudkyne „bez návrhu Súdnej rady SR“, keďže od Súdnej rady\ndostal len „list, ktorý ho informoval o tom, že 15 sudcov dovŕšilo vek 65 rokov“, v ktorom\nsa „... výslovne neuvádza, či vôbec niektorého z menovaných sudcov súdna rada navrhuje\nodvolať“. Sťažovateľka v druhom rade obdobne vníma návrh Súdnej rady na jej odvolanie\nlen ako „zoznam sudcov, ktorí dovŕšili ústavne relevantný vek oznámenie súdnej rady“,\nktorý má pre prezidenta len informatívny význam.\nSúdna rada vo svojom vyjadrení k tejto námietke sťažovateľky v prvom rade\nvýslovne uvádza, že „Súdna rada uznesením č. 9 zo 16. októbra 2012 si splnila zákonom\nstanovenú povinnosť a predložila návrh, v ktorom uviedla menný zoznam sudcov, ktorí\nnaplnili dôvod dovŕšenia 65 rokov veku a ktorý je dôvodom na možné odvolanie z funkcie\nsudcu prezidentom Slovenskej republiky, t. j. súdna rada predložila návrh na odvolanie\nsudcov menovite uvedených v predmetnom uznesení č. 9.\nZákon nestanovuje povinnosť zaslať prezidentovi Slovenskej republiky zoznam\nsudcov, tak ako to uvádza sťažovateľka, ale ukladá povinnosť súdnej rade predložiť\nnávrh vo veci odvolania sudcov, ktorí dovŕšili 65 rokov veku. Návrh súdna rada\npredkladá prezidentovi po prerokovaní a prijatí uznesenia. Súdna rada ako kolektívny\norgán svoje právo prerokovať a rozhodnúť uplatňuje prostredníctvom uznesenia v súlade\ns čl. 141a ods. 6 ústavy, podľa ktorého na prijatie uznesenia súdnej rady je potrebný\nsúhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov ... súdna rada považuje uznesenie za\n\n49\n\njednoznačné, vzhľadom na to, že sa v ňom nachádzajú odkazy na čl. 147 ods. 2 ústavy a §\n18 ods. 2 zákona o súdoch.“.\nV zásade analogicky argumentuje Súdna rada k tejto námietke aj vo vyjadrení\nk sťažnosti sťažovateľky v druhom rade, pričom navyše v ňom tiež uvádza, že na svojom\nzasadnutí konanom 30. marca 2015 «rokovala individuálne k jednotlivým sudcov\ns možnosťou ich účasti na rokovaní a vyjadrenia sa dotknutých sudcov. Po rozprave sa\nuskutočnilo hlasovanie, ktorým sa rozhodovalo „o podaní návrhu na odvolanie sudcov,\nktorí dovŕšili 65 rokov veku“. Podľa zápisnice s prítomných 16 členov hlasovalo za: 14,\nproti:1, zdržal sa hlasovania:1.».\nÚstavný súd nemá dôvod spochybňovať skutočnosti uvedené vo vyjadreniach Súdnej\nrady, pričom osobitne upozorňuje na tú ich časť, v ktorej sa zdôrazňuje, že „Zákon\nnestanovuje povinnosť zaslať prezidentovi Slovenskej republiky zoznam sudcov... ale ukladá\npovinnosť súdnej rade predložiť návrh vo veci odvolania sudcov, ktorí dovŕšili 65 rokov\nveku.“. Rovnako tak za podstatnú považuje ústavný súd aj tú časť vyjadrení, v ktorých sa\nuvádza, že „Návrh súdna rada predkladá prezidentovi po prerokovaní a prijatí uznesenia“,\npričom „na prijatie uznesenia súdnej rady je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny\nvšetkých jej členov“.\nV súvislosti s formulovaním svojho postoja k spoločnej námietke sťažovateliek\nústavný súd preskúmal dokumentáciu priloženú k sťažnostiam, ako aj ďalšie podklady, ktoré\nsi v rámci prípravy na verejné pojednávanie zabezpečil (uznesenia Súdnej rady č. 9 zo 16.\noktóbra 2012 a č. 444 z 30. marca 2015, zápisnice zo zasadnutí Súdnej rady konaných 16.\noktóbra 2012 a 30. marca 2015, ako aj zvukové záznamy z týchto zasadnutí), a po ich\npreskúmaní poukazuje na tieto skutočnosti:\nNapadnuté uznesenia Súdnej rady č. 9 zo 16. októbra 2012 a č. 444 z 30. marca 2015\n(ako aj ďalšie porovnateľné uznesenia Súdnej rady vydané v tomto období) majú v zásade\nidentickú formu a obsahujú popri menách iných sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov, aj\nmená sťažovateliek. Napadnuté uznesenia Súdnej rady nie sú síce výslovne označené ako\n\n50\n\n„Návrh na odvolanie...“, ale z ich textu (predovšetkým záhlavia) možno bez vážnejších\npochybností vyvodiť záver, že ide o návrh na odvolanie sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov,\nadresovaný prezidentovi. Tento záver možno spoľahlivo vyvodiť najmä z toho, že v texte\nnapadnutých uznesení sú obsiahnuté odkazy na príslušné ustanovenia ústavy, ktoré upravujú\nprávomoc prezidenta odvolať sudcov všeobecných súdov (čl. 147 ods. 2 ústavy), resp.\npôsobnosť Súdnej rady predkladať prezidentovi návrhy na odvolanie sudcov (čl. 141a\nods. 4, resp. po novelizácii ústavy vykonanej ústavným zákonom č. 161/2014 Z. z., čl. 141a\nods. 5 ústavy). Ústavný súd zároveň zistil, že k napadnutým uzneseniam nie sú priložené\nžiadne prílohy.\nZo zápisníc zo zasadnutí Súdnej rady konaných 16. októbra 2012 a 30. marca 2015\na zvukových záznamov z týchto zasadnutí vyplýva, že Súdna rada na nich prerokovala body\nprogramu označené ako „Prerokovanie personálnych otázok sudcov podľa § 18 ods. 2\npísm. b) zákona č. 385/2000 Z. z...“. Na rokovaní o tomto bode programu sa mohli\nzúčastniť a na nich vystúpiť všetci dotknutí sudcovia a vysloviť svoj postoj k návrhu na ich\nodvolanie z funkcie. Sťažovateľka v prvom rade sa podľa zápisnice zasadnutia Súdnej rady\nkonaného 16. októbra 2012 zúčastnila. Sťažovateľka v druhom rade sa zasadnutia Súdnej\nrady konaného 30. marca 2015 nezúčastnila, túto skutočnosť však v sťažnosti nenamieta\n(ani neuvádza, prečo sa rokovania nezúčastnila).\nZo zvukových záznamov o zasadnutiach Súdnej rady konaných 16. októbra 2012\na 30. marca 2015 (ako aj zápisníc o týchto zasadnutiach) vyplýva, že členovia Súdnej rady\ndiskutovali o výklade príslušných ustanovení ústavy a zákona o sudcoch upravujúcich\nproces odvolávania sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov, z funkcie. V diskusii vystúpili\nviacerí členovia Súdnej rady, pričom niektorí z nich sa vo svojich vystúpeniach priklonili\nk výkladu, podľa ktorého musí byť prezidentovi predložený na odvolanie zoznam všetkých\nsudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov, a to aj s prípadným odporúčaním Súdnej rady, príp.\nfunkcionárov súdov, či orgánov sudcovskej samosprávy. Naopak, viacerí členovia Súdnej\nrady v diskusii poukázali na skutočnosť, že nie je povinnosťou Súdnej rady predložiť\nprezidentovi návrh na odvolanie všetkých sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov, a v tejto\nsúvislosti argumentovali aj tým, že návrh na odvolanie sa schvaľuje formou uznesenia,\n\n51\n\nku ktorému je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých členov Súdnej rady. Ústavný\nsúd v tejto súvislosti osobitne upozorňuje na vystúpenia JUDr. Maruščáka, ktorý tak na\nzasadnutí konanom 16. októbra 2012, ako aj zasadnutí konanom 30. marca 2015 poukázal\nna nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 10/05 a právne názory ústavného súdu v ňom\nobsiahnuté (podrobne analyzované v časti III.3 tohto nálezu).\nVychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd zastáva názor, že námietka\nsťažovateliek o tom, že Súdna rada v oboch prípadoch predložila prezidentovi\nnekvalifikovaný návrh na ich odvolanie z funkcie, na základe ktorého prezident nebol\noprávnený vydať napadnuté rozhodnutia, je nedôvodná.\nNa podporu svojho záveru ústavný súd popri stotožnení sa s argumentáciou\nobsiahnutou vo vyjadreniach Súdnej rady zvýrazňuje skutočnosť, že forma napadnutých\nuznesení Súdnej rady týkajúcich sa odvolávania sudcov z dôvodu uvedeného v čl. 147\nods. 2 písm. b) ústavy je v zásade identická, pričom ich ústavná relevancia nebola podľa\npoznatkov ústavného súdu do času doručenia sťažností sťažovateliek nikdy právne\nrelevantným spôsobom spochybňovaná a ich obsah žiadny prezident nepovažoval za\nnezrozumiteľný. Vzhľadom na to sa ústavný súd nemôže stotožniť s argumentáciou\nsťažovateľky v prvom rade, podľa ktorej za situácie, keď malo byť napadnuté uznesenie\nSúdnej rady č. 9 nezrozumiteľné, bolo „implikovanou ústavnou povinnosťou prezidenta\nSR... požiadať Súdnu radu SR o vysvetlenie, aký obsah má uznesenie Súdnej rady č. 9\nzo 16. októbra 2012“.\nZa podstatnú ústavný súd považuje ale predovšetkým skutočnosť, že v čase\nrozhodovania Súdnej rady o napadnutých uzneseniach boli už známe právne názory\nústavného súdu k výkladu sporných ustanovení zákona o sudcoch, v zmysle ktorých nie je\npovinnosťou Súdnej rady predložiť prezidentovi návrh na odvolanie všetkých sudcov, ktorí\ndosiahli vek 65 rokov. Členovia Súdnej rady mohli (a aj mali) pri svojom hlasovaní\nvychádzať z právnych názorov obsiahnutých vo výklade ústavného súdu, a to aj preto, že im\nmusela byť známa skutočnosť, že ich rozhodnutie by mohlo byť ústavne relevantným\nspôsobom spochybnené len v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd k tomu\n\n52\n\npoznamenáva, že od členov Súdnej rady sa dá opodstatnene očakávať, že dôverne poznajú\nminimálne tú časť judikatúry ústavného súdu, ktorá súvisí s pôsobnosťou Súdnej rady,\npričom navyše jeden z členov Súdnej rady ostatných členov Súdnej rady na jej relevantnú\nčasť pred hlasovaním o napadnutých uzneseniach výslovne upozornil. Za týchto okolností\nspochybňovanie nekvalifikovanosti napadnutých uznesení Súdnej rady sťažovateľkami je\nvo svojej podstate subjektívnym spochybňovaním nielen odbornej, ale i rozumovej\nvyspelosti členov Súdnej rady, čo nemôže zakladať dôvod na vyslovenie záveru o ústavnej\nneakceptovateľnosti napadnutých rozhodnutí Súdnej rady.\nV.2 K námietke sťažovateliek o nedostatočnom odôvodnení napadnutých\nrozhodnutí prezidenta\nSťažovateľka v prvom rade vo svojej sťažnosti namieta, že „Úkon, ktorým prezident\nSR sťažovateľke oznámil neobsahuje odôvodnenie sťažovateľkinho odvolania z funkcie.“.\nPodrobnejšie odôvodnenie tejto námietky je obsiahnuté až v ďalších podaniach\nsťažovateľky v prvom rade, a to najmä v podaní doručenom ústavnému súdu 24. apríla\n2015 na základe jeho predchádzajúcej výzvy. V tomto podaní právny zástupca sťažovateľky\nv prvom rade argumentuje nasledovne: „Druhého porušenia Ústavy SR sa prezident SR\nIvan Gašparovič dopustil, keď sťažovateľku odvolal z funkcie sudkyne Najvyššieho súdu bez\nuvedenia dôvodov pre svoje rozhodnutie. Povinnosť odôvodniť rozhodnutie je imlikovaná\nv ústavnej úprave menovacích právomocí prezidenta SR (PL. ÚS 4/2012-27)...“ Aj z ďalšej\nargumentácie sťažovateľky v prvom rade vyplýva, že svoj názor o povinnosti prezidenta\nodôvodniť napadnuté rozhodnutie odvodzuje z právnych názorov ústavného súdu\nvyslovených v uznesení sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2012 prijatom v konaní podľa\nčl. 128 ústavy o výklade čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 ústavy, ktoré sa síce týka\nvymenúvania generálneho prokurátora Slovenskej republiky, avšak ide o rozhodnutie\nústavného súdu, ktoré je všeobecne záväzné. Preto by sa právne názory obsiahnuté\nv označenom uznesení mali podľa sťažovateľky v prvom rade aplikovať pri výkone všetkých\nkreačných právomocí prezidenta, teda aj pri výkone právomoci odvolávať na návrh Súdnej\nrady sudcov všeobecných súdov. Je zjavné, že sťažovateľka v prvom rade formuluje\nnámietku nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia aj v nadväznosti na svoje\n\n53\n\ntvrdenie, že jej odvolanie z funkcie sudkyne neodporúčali vo svojich vyjadreniach\nsudcovská rada pri najvyššom súde, ako ani predsedníčka správneho kolégia najvyššieho\nsúdu, pričom k týmto vyjadreniam sa mala „pripojiť“ aj Súdna rada.\nSťažovateľka v druhom rade taktiež namieta nedostatok odôvodnenia napadnutého\nrozhodnutia prezidenta o svojom odvolaní z funkcie sudkyne, aj keď len vo všeobecnej\nrovine, keď vo svojej sťažnosti uvádza: „Každé rozhodnutie orgánu verejnej moci... musí\nbyť náležite odôvodnené a to navyše v tých prípadoch, v ktorých má orgán verejnej moci\npriestor na úvahu (m. m. II. ÚS 143/02)...“\nPrezident argumentuje, že jeho rozhodnutia boli dostatočne odôvodnené tým, že sa\nv nich poukazuje na „čl. 147 ods. 2 písm. b) ústavy, v ktorom sú ustanovené oba\npredpoklady na takýto úkon hlavy štátu (I.1. a 2., t. j. návrh súdnej rady a dosiahnutie veku\n65 rokov). Vzhľadom na to, že iné dôvody ústava ani zákon o sudcoch nevyžadujú, podľa\nmôjho názoru, takéto odôvodnenie plne postačovalo a nenarušovalo žiaden princíp\nprávneho štátu, najmä základné právo na dobrú správu vecí verejných a neporušovalo ani\nčl. 2 ods. 2 ústavy.“.\nV súvislosti s argumentáciou sťažovateľky v prvom rade, podľa ktorej by sa na\nodôvodnenie napadnutého rozhodnutia o jej odvolaní mali primerane vzťahovať právne\nnázory vyslovené v uznesení sp. zn. PL. ÚS 4/2012, ústavný súd konštatuje, že v jeho\ndoterajšej judikatúre už boli explicitne vyslovené právne názory, ktoré túto argumentáciu\nsťažovateľky v prvom rade minimálne spochybňujú. Ústavný súd v konkrétnostiach\npoukazuje predovšetkým na právny názor väčšiny pléna ústavného súdu vyjadrený\nv uznesení sp. zn. PL. ÚS 45/2015 z 28. októbra 2015, v ktorého odôvodnení sa uvádza:\n„Z odôvodnenia nálezu sp. zn. III. ÚS 571/2014 tak jednoznačne vyplýva, že na\nrozhodovanie prezidenta o vymenovaní sudcov ústavného súdu sa nevzťahuje výklad ústavy\npodaný ústavným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 4/2012, keďže tento sa\nvzťahuje výhradne na rozhodovanie prezidenta o (ne)vymenovaní generálneho prokurátora\nSlovenskej republiky.“\n\n54\n\nAko už bolo v inej súvislosti uvedené, senát ústavného súdu rozhodujúci o sťažnosti\nsťažovateliek nemôže v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prelamovať právne\nnázory pléna ústavného súdu, a teda ani citovaný právny názor, hoci z odlišných stanovísk\nvšetkých členov tohto senátu, ktoré pripojili k uzneseniu sp. zn. PL. ÚS 45/2015\nz 28. októbra 2015, vyplýva, že sa s ním nestotožňujú. Senátu ústavného súdu však nič\nnebráni vyjadriť sa na účely rozhodnutia o sťažnostiach sťažovateliek k interpretácii\ncitovaného právneho názoru väčšiny pléna ústavného súdu. Podľa názoru II. senátu\nústavného súdu nemožno citovaný právny názory väčšiny pléna ústavného súdu vykladať\ntak rigorózne, že by sa právna veta „Prezident uvedie dôvody nevymenovania, pričom tieto\nnesmú byť svojvoľné“ obsiahnutá vo výroku všeobecne záväzného uznesenia sp. zn.\nPL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2012 vzťahovala výhradne len na vymenúvanie generálneho\nprokurátora Slovenskej republiky a nebolo by ju možné aspoň primerane vzťahovať na\nvýkon všetkých kreačných právomocí prezidenta, a teda aj odvolávanie sudcov všeobecných\nsúdov.\nNačrtnutý rigorózny prístup k interpretácii názorov vyslovených v uznesení pléna\nústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 45/2015 by totiž vo svojej podstate vážne spochybňoval jeden\nz významných princípov právneho štátu – zákaz svojvôle. Navyše ústavný súd v odôvodnení\nuznesenia sp. zn. PL. ÚS 4/2012 zdôraznil, že „Povinnosť zverejniť dôvody, ktoré ho viedli\nk nevymenovaniu kandidáta na funkciu generálneho prokurátora, vyplýva z požiadavky\ntransparentnosti výkonu štátnej moci, resp. princípu verejnej kontrolovateľnosti výkonu\nštátnej moci občanmi, od ktorých táto moc pochádza (čl. 2 ods. 1 ústavy). Ústavný súd\npritom zdôrazňuje, že tento princíp považuje za integrálnu súčasť generálneho princípu\ndemokratického a právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy.“.\nV nadväznosti na uvedené ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné\npodčiarknuť, že rozhodnutia prezidenta, ale aj iných ústavných orgánov vydané pri výkone\nich ústavných právomocí nemožno stotožňovať s klasickými individuálnymi rozhodnutiami\nvydanými v správnom konaní či súdnymi rozhodnutiami. Pri rozhodnutiach vydaných\nv správnom konaní alebo v súdnom konaní totiž osobitné zákony spravidla explicitne\nustanovujú ich obligatórne náležitosti, ktorými sú výrok rozhodnutia, odôvodnenie\n\n55\n\nrozhodnutia a poučenie o opravnom prostriedku (pozri napr. § 137 zákona č. 162/2015 Z. z.\nSprávny súdny poriadok, § 163 Trestného poriadku, § 219 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný\nsporový poriadok atď.), zatiaľ čo pri väčšine rozhodnutí ústavných orgánov vydaných pri\nvýkone ich ústavných právomocí ústava ani osobitné zákony ich náležitosti neustanovujú,\na tobôž neustanovujú, že obligatórnou súčasťou takýchto rozhodnutí je aj odôvodnenie\n(vo vzťahu k už uvedenému možno poukázať aj na viacero rozhodnutí, v ktorých sa ústavný\nsúd porovnateľným spôsobom vyslovil k právnej povahe rozhodnutí Súdnej rady;\nIII. ÚS 79/04, III. ÚS 238/05 alebo III. ÚS 128/09). Sťažovateľka v prvom rade sa v zásade\nzhoduje s vysloveným názorom, keď v sťažnosti uvádza, že „Náležitosti rozhodnutia\nprezidenta SR o odvolaní sudcu z funkcie neustanovuje Ústava SR ani zákon. Náležitosti\ntakého\n\nrozhodnutia\n\ntreba\n\nvyvodiť\n\nz účelu\n\nrozhodnutia\n\nv spojení\n\ns výkladom\n\nprávomoci prezidenta SR podľa čl. 102 ods. 1 písm. f), ktorý Ústavný súd SR podal v konaní\nPL. ÚS 4/2012.“.\nV súvislosti s potrebou vyjadriť sa k možným prístupom k interpretácii všeobecne\nzáväznej právnej vety „Prezident uvedie dôvody nevymenovania, pričom tieto nesmú byť\nsvojvoľné“ obsiahnutej vo výrokovej časti uznesenia sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra\n2012, ktorú indikuje argumentácia sťažovateľky v prvom rade, ústavný súd poznamenáva,\nže jeho úsilie interpretovať citovanú právnu vetu nie je spojené s ambíciou prelamovať\nprávny názor iného senátu ústavného súdu, ktorý vo veci vedenej pod sp. zn.\nIII. ÚS 571/2014 vyslovil: „Rozhodnutia prezidenta o (ne)vymenovaní sudcov ústavného\nsúdu a predchádzajúce rozhodnutie zákonodarného orgánu (uznesenie národnej rady)\no voľbe kandidátov na funkciu sudcu ústavného súdu podľa čl. 134 ods. 2 ústavy sa\nnezdôvodňujú a ústava ani žiadna zákonná úprava nepripúšťa v predmetných súvislostiach\nani možnosť proti nim sa odvolať.“\nAj keď má II. senát ústavného súdu výhrady k citovanému právnemu názoru,\nv okolnostiach posudzovanej veci považuje citovaný právny názor na účely rozhodnutia\no sťažnostiach sťažovateliek za irelevantný. Požiadavku „uviesť dôvody\n\nsvojho\n\nrozhodnutia“ vyvoditeľnú z výrokovej časti uznesenia sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra\n2012 totiž podľa názoru ústavného súdu nemožno interpretovať (zovšeobecňujúco)\n\n56\n\npaušálne, ale vždy s ohľadom na to, o aké „ústavné“ rozhodnutie v konkrétnom prípade ide,\na to predovšetkým z hľadiska miery uváženia, resp. limitov diskrécie, ktorú ústava alebo\nzákon prezidentovi v jednotlivých prípadoch ustanovuje (pripúšťa). Zároveň sa musia pri\nposudzovaní ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozhodnutia či postupu, ktorý\npredchádzal jeho vydaniu, vždy brať na zreteľ aj ďalšie aspekty, a to najmä potenciálne\ndôsledky napadnutého rozhodnutia na riadny chod ústavných orgánov, resp. iný (chránený)\nverejný záujem, ale tiež konkrétne okolnosti za akých bolo napádané rozhodnutie vydané\nvrátane jeho dôsledkov a dopadov na osoby, ktorých sa týka (napr. z hľadiska garancie\nnediskriminácie, rešpektovania ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a pod.).\nVychádzajúc z uvedeného, nemožno podľa názoru ústavného súdu právnu vetu\n„Prezident uvedie dôvody nevymenovania, pričom tieto nesmú byť svojvoľné“\ninterpretovať tak rigorózne, že (aspoň stručné) odôvodnenie konkrétneho rozhodnutia\nprezidenta musí obligatórne tvoriť jeho integrálnu súčasť. Podstatné je totiž to, aby bol\nprezident spôsobilý obhájiť (politicky, eticky) svoje rozhodnutie pred verejnosťou\na v prípade potreby ho obhájiť aj právne relevantným spôsobom v konaní pred ústavným\nsúdom, resp. iným orgánom verejnej moci. Naplnenie tejto požiadavky totiž zodpovedá\nprincípu transparentnosti výkonu štátnej moci a jej kontrolovateľnosti občanmi, ktorý\nústavný súd zvýraznil vo veci sp. zn. PL. ÚS 4/2012. Navyše ústavný súd berie na zreteľ aj\nskutočnosť, že nezverejnenie dôvodov odvolania z verejnej funkcie nemusí byť vždy\nv neprospech dotknutého verejného funkcionára, t. j. k „uvedeniu dôvodov nevymenovania“\nmôže dôjsť aj ex post, a to zvlášť vtedy, ak dotknutý verejný funkcionár vysloví právne\nrelevantným spôsobom výhrady k rozhodnutiu o jeho odvolaní z verejnej funkcie, čo vedie\nk potrebe tieto dôvody ex post sprístupniť príslušnému ústavnému orgánu, príp. ich vhodnou\nformou zverejniť.\nAplikujúc uvedené východiská na rozhodnutia prezidenta o odvolávaní sudcov,\nústavný súd zastáva názor, že vzhľadom na mieru diskrécie, ktorú prezidentovi pri\nrozhodovaní o odvolávaní sudcov priznáva ústava (pozri čl. 147 ods. 2 ústavy), možno\npovažovať takéto rozhodnutia z ústavného hľadiska za akceptovateľné aj v prípade, ak\nobsahujú len strohé odôvodnenie spočívajúce v odkaze na naplnenie ústavných požiadaviek\n\n57\n\nna odvolanie konkrétneho sudcu z funkcie (existencia návrhu Súdnej rady na odvolanie\na dosiahnutie veku 65 rokov). Uvedené požiadavky sťažovateľkami napadnuté rozhodnutia\nprezidenta spĺňajú, t. j. ústavný súd ich považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľné.\nVýhrady sťažovateľky v prvom rade k napadnutému rozhodnutiu prezidenta\nvychádzajúce z argumentácie, že k jej odvolaniu sa vo svojich stanoviskách negatívne\nvyjadrila sudcovská rada pri najvyššom súde a predsedníčka správneho kolégia, pričom toto\nnegatívne stanovisko si mala osvojiť aj Súdna rada, ústavný súd taktiež nepovažuje za\nspôsobilé na to, aby relevantným spôsobom spochybnili napadnuté rozhodnutie prezidenta\nz 9. júna 2014. Na podporu tohto záveru ústavný súd považuje za potrebné uviesť niekoľko\npoznámok:\nÚstavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka v prvom rade\nnepreukázala hodnoverným spôsobom svoje tvrdenie, že Súdna rada relevantným spôsobom\nodporučila prezidentovi, aby ju neodvolal z funkcie, pričom v prospech tohto tvrdenia\nnesvedčí ani dokumentácia, ktorú si ústavný súd prostredníctvom Súdnej rady zabezpečil\nk svojmu rozhodovaniu. Predovšetkým napadnuté uznesenie Súdnej rady č. 9 (obsahujúce\nnávrh na odvolanie sťažovateľky v prvom rade z funkcie) neobsahuje žiadnu prílohu, ktorá\nby sa týkala sťažovateľky v prvom rade. Nepreukázalo sa ani tvrdenie sťažovateľky\nv prvom rade, že v časti I tohto nálezu citovaný text [„(...) Skúsenosti a znalosti...\nJUDr. Reiffovej sú pre zabezpečenie plynulého a odborného výkonu súdnej činnosti\nv sociálnej agende naďalej potrebné a nevyhnutné a ich odchod by vážne ohrozil funkčnosť\nsúdnej ochrany v tejto citlivej oblasti súdneho rozhodovania.“] tvorí súčasť zápisnice\nSúdnej rady zo zasadnutia konaného 16. októbra 2012. Tento text (a ani žiadny podobný\ntext) nie je súčasťou ani žiadneho iného dokumentu, ktorý Súdna rada ústavnému súdu\npredložila na základe jeho predchádzajúceho vyžiadania.\nBez ohľadu na uvedené ústavný súd zastáva názor, že aj vtedy, ak by sťažovateľka\nnespochybniteľným spôsobom preukázala, že „odporúčanie“ Súdnej rady neodvolať ju\nz funkcie adresované prezidentovi tvorilo prílohu napadnutého uznesenia Súdnej rady č. 9\nzo 16. októbra 2012 (bolo k nemu priložené), by prezident takéto „odporúčanie“ vzhľadom\n\n58\n\nna ústavou ustanovené limity diskrécie výkonu jeho právomoci vyplývajúce z čl. 147 ods. 2\npísm. b) ústavy nemusel akceptovať. Je to tak predovšetkým preto, že na odvolávanie\nsťažovateľky v prvom rade aplikovateľný záväzný výklad čl. 147 ods. 2 písm. b) ústavy\npodaný ústavným súdom v náleze sp. zn. PL. ÚS 10/05 umožňuje Súdnej rade rozhodnúť aj\no tom, že návrh na odvolanie niektorého zo sudcov, ktorí dosiahol vek 65 rokov,\nprezidentovi nepredloží. Pri akceptovaní tohto výkladu čl. 147 ods. 2 písm. b) ústavy by sa\n„odporúčanie“ Súdnej rady neodvolať sťažovateľku v prvom rade z funkcie priložené\nk právne relevantnému návrhu na jej odvolanie adresovanému prezidentovi javilo ako\nzjavne rozporuplné a zmätočné.\nV neposlednom rade ústavný súd poznamenáva, že požiadavka bližšie odôvodniť\ninak právne nespochybniteľné rozhodnutie prezidenta o odvolaní sudcu z funkcie\n(existencia návrhu Súdnej rady na jeho odvolanie a dosiahnutie veku 65 rokov) nemá\ndostatočnú ústavnú relevanciu ani preto, že ústavná konštrukcia odvolávania sudcov\nz dôvodu dosiahnutia veku 65 rokov je zjavne založená na tom, že výkon funkcie sudcu po\ndosiahnutí veku 65 rokov je výnimkou a naopak, pravidlom je stav, keď sudcovia po\ndosiahnutí ústavou ustanoveného veku už funkciu sudcu nevykonávajú (boli z nej odvolaní).\nSkôr by teda bolo v záujme naplnenia požiadavky transparentnosti výkonu verenej moci\na zabránenia jej svojvoľného výkonu opodstatnené od prezidenta žiadať, aby uviedol\ndôvody svojho rozhodnutia vtedy, ak by v konkrétnom prípade urobil výnimku a neodvolal\nby niektorého zo sudcov, ktorý dosiahol vek 65 rokov, z funkcie aj napriek tomu, že Súdna\nrada mu predložila kvalifikovaný návrh na jeho odvolanie.\nNa tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že ani námietky sťažovateliek\no nedostatočnom odôvodnení napadnutých rozhodnutí prezidenta nie sú spôsobilé na to, aby\nrelevantným spôsobom spochybnili ich ústavnú akceptovateľnosť.\nV.3 K námietke sťažovateľky v druhom rade\nSťažovateľka v druhom rade tiež namieta, že jej zatiaľ nebolo riadne doručené\nnapadnuté rozhodnutie o jej odvolaní z funkcie. Ústavný súd konštatuje, že v prípade ak by\n\n59\n\nsa hodnoverne preukázalo, že jej napadnuté rozhodnutie nebolo doručené, tak by ju aj v čase\ndoručenia sťažnosti ústavnému súdu bolo možné považovať za sudkyňu, keďže v zmysle\n§ 18 ods. 4 zákona o sudcoch sudcovi funkcia zaniká až dňom, keď mu bolo doručené\nrozhodnutie o odvolaní. Táto skutočnosť by ipso facto vylučovala konanie o jej sťažnosti,\nv ktorom sa vo svojej podstate domáha zrušenia rozhodnutia o svojom odvolaní z funkcie\nsudkyne, ktoré ešte nie je podľa jej tvrdenia účinné.\nBez ohľadu na uvedené si ústavný súd v rámci prípravy verejného pojednávania\noveroval opodstatnenosť tejto námietky sťažovateľky v druhom rade. Ústavný súd v tejto\nsúvislosti poukazuje na vyjadrenie prezidenta k sťažnosti, v ktorom sa uvádza, že\nsťažovateľke bolo napadnuté rozhodnutie o odvolaní „riadne doručené náhradným\nspôsobom“. Hodnovernosť citovaného tvrdenia Kancelária prezidenta osvedčila, keď\npredložila ústavnému súdu dôkazy o tom, že napadnuté rozhodnutie doručovala\nprostredníctvom poštovej zásielky, ktorú si sťažovateľka v druhom rade opakovane\nneprevzala, a zásielka jej bola 17. júna 2015 vrátená ako nedoručiteľná. Na tomto základe\nKancelária prezidenta vyhodnotila zásielku ako (náhradne) doručenú primeranou aplikáciou\nustanovení Zákonníka práce o fikcii doručenia. Tento záver Kancelárie prezidenta\nakceptovalo aj Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré vykonáva funkciu\nosobného úradu sudcov všeobecných súdov. Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať\nuvedené skutočnosti a zastáva názor, že námietka sťažovateľky v druhom rade o tom, že jej\nriadne\n\nnebolo\n\ndoručené\n\nnapadnuté\n\nrozhodnutie,\n\nje\n\nnedôvodná\n\na v okolnostiach\n\nposudzovanej veci ju možno považovať aj za účelovú.\nSumarizujúc svoje predbežné závery, ústavný súd konštatuje, že žiadna z námietok\nsťažovateliek nie je spôsobilá na to, aby spochybnila ústavnú konformnosť napadnutých\nuznesení Súdnej rady, ako aj napadnutých rozhodnutí prezidenta, t. j. námietky\nsťažovateliek nezakladajú dôvod na vyslovenie porušenie ich základného práva podľa čl. 30\nods. 4 ústavy a práva podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu. Ústavný súd preto\nrozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.\n\n60\n\nNad rámec už uvedených záverov ústavný súd konštatuje, že platná právna úprava\nodvolávania sudcov z dôvodu dosiahnutia ústavou ustanoveného veku už sama osebe vo\nsvojej vnútornej konštrukcii obsahuje diskriminačný potenciál, ktorý by sa dal účinne\nodstrániť len zmenou ústavnej úpravy, podľa ktorej by bol každý sudca, ktorý dosiahol\nústavou ustanovený vek, z funkcie sudcu (ex constitutione) obligatórne odvolaný.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. decembra 2016\n\n61", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia iných org.", "práva a slobody – politické-právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných", "prezident SR", "sudca-odvolanie z funkcie", "Súdna rada Slovenskej republiky", "sudca-odvolanie z funkcie", "Súdna rada Slovenskej republiky", "prezident republiky"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:22d28972-e10d-4a79-9ade-935415249336", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.724.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 724/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 724/2016 z 18. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-18", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.724.2016.1"}, {"guid": "ussr:34cfe858-9ecd-4f16-b6b7-6abea0965ae6", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 45/2015", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 45/2015 z 28. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-28", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:34cfe858-9ecd-4f16-b6b7-6abea0965ae6"}, {"guid": "ussr:06a6b9b9-236e-42f3-a387-27b782319f91", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.571.2014.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 571/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 571/2014 z 17. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-17", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.571.2014.1"}, {"guid": "ussr:d7c92b5f-3848-45aa-afef-f5f63a302609", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 397/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 397/2014 z 4. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-04", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d7c92b5f-3848-45aa-afef-f5f63a302609"}, {"guid": "ussr:fe73b028-be77-4254-8fc5-c3f479d21289", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 497/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 497/2014 z 10. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-10", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fe73b028-be77-4254-8fc5-c3f479d21289"}, {"guid": "ussr:c7cb1c49-09f2-4d46-8c80-ba2cee6af74b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 576/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 576/2012 z 13. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-13", "citacie_n": 203, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c7cb1c49-09f2-4d46-8c80-ba2cee6af74b"}, {"guid": "ussr:9ea5af38-523c-47cd-b9a8-d17a5f10a57f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-24", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ea5af38-523c-47cd-b9a8-d17a5f10a57f"}, {"guid": "ussr:8e94e227-4dcc-43ba-afe0-7ba9877d4920", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 478/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 478/2011 z 21. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-21", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8e94e227-4dcc-43ba-afe0-7ba9877d4920"}, {"guid": "ussr:b4a71acc-3934-438c-a376-c45775031f2b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/2012 z 10. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-10", "citacie_n": 313, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b4a71acc-3934-438c-a376-c45775031f2b"}, {"guid": "ussr:bbd623b2-e8a5-4abe-9b10-7441bd8d409e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 299/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 299/2011 z 27. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-27", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bbd623b2-e8a5-4abe-9b10-7441bd8d409e"}, {"guid": "ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 76/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 76/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 113, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16"}, {"guid": "ussr:941eb9ff-a64a-49fa-8cd7-6b25654995c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 46/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 46/2011 z 17. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-17", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:941eb9ff-a64a-49fa-8cd7-6b25654995c3"}, {"guid": "ussr:48698cd4-306e-4535-a2b9-29ba071056d8", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/05 z 21. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-21", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:48698cd4-306e-4535-a2b9-29ba071056d8"}, {"guid": "ussr:4c3c3ec1-220f-4420-98f3-cb8e43f7c9ac", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/06 z 23. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-23", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c3c3ec1-220f-4420-98f3-cb8e43f7c9ac"}, {"guid": "ussr:e7c10c2f-472d-48f9-ab47-d4643dec613e", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 128/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 128/09 z 14. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-14", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7c10c2f-472d-48f9-ab47-d4643dec613e"}, {"guid": "ussr:1c856e1f-9742-4473-84ce-d1db6c2d2ddc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 238/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 238/05 z 24. 8. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-08-24", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c856e1f-9742-4473-84ce-d1db6c2d2ddc"}, {"guid": "ussr:eff00fb0-8ffe-4e5e-9217-365f907cffe8", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/04 z 23. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-23", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:eff00fb0-8ffe-4e5e-9217-365f907cffe8"}, {"guid": "ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/04 z 24. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-24", "citacie_n": 337, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f"}, {"guid": "ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 49/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 49/03 z 10. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-10", "citacie_n": 200, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e"}, {"guid": "ussr:221b6432-e84b-44ad-bb96-e9fded77093c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 79/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 79/04 z 21. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-21", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:221b6432-e84b-44ad-bb96-e9fded77093c"}, {"guid": "ussr:91c41337-849b-4952-8cff-12903e13c02c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 161/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 161/03 z 3. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-03", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:91c41337-849b-4952-8cff-12903e13c02c"}, {"guid": "ussr:2d0a637e-e0da-43c3-8a56-134e3de6ac1d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 5/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 5/03 z 19. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-19", "citacie_n": 79, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d0a637e-e0da-43c3-8a56-134e3de6ac1d"}, {"guid": "ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 143/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 143/02 z 5. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-05", "citacie_n": 1175, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727"}, {"guid": "ussr:a98c3b0e-92a1-4979-97e0-3f1cc49636e1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 75/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 75/01 z 22. 8. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-08-22", "citacie_n": 121, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a98c3b0e-92a1-4979-97e0-3f1cc49636e1"}, {"guid": "ussr:b9aab553-f7c0-4213-90e5-e83c733a1b32", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 53/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 53/01 z 28. 11. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-11-28", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9aab553-f7c0-4213-90e5-e83c733a1b32"}, {"guid": "ussr:757f98dd-32d5-4827-b7c4-4d8ebcd4340a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 822/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 822/00 z 12. 12. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-12-12", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:757f98dd-32d5-4827-b7c4-4d8ebcd4340a"}, {"guid": "ussr:5bc57c7f-1d66-4787-8fb3-0c46c68de1e8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 810/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 810/00 z 22. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-22", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5bc57c7f-1d66-4787-8fb3-0c46c68de1e8"}, {"guid": "ussr:d12e8cb3-b96a-4270-8986-73a74486bbb6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.796.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 796/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 796/00 z 10. 10. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-10-10", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.796.2000.1"}, {"guid": "ussr:fb2204aa-9ade-423c-85bb-7a3aa7273786", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 9/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 9/00 z 27. 4. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-04-27", "citacie_n": 523, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1"}, {"guid": "ussr:9db14587-9e3c-425f-adb0-3c97bb2b01cb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.52.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 52/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 52/99 z 7. 7. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-07-07", "citacie_n": 85, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.52.1999.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:973c0a7b-2a73-4b9a-8974-979a8101fd7f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.357.2026.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 357/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 357/2026 z 23. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.357.2026.1"}, {"guid": "ussr:0731545e-1c0c-478a-9d44-9f05de1af426", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.161.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 161/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 161/2024 z 3. 4. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-04-03", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.161.2024.1"}, {"guid": "ussr:0b7faffd-da40-4823-9403-91b1096c23d3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.125.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 125/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 125/2024 z 29. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.125.2024.1"}, {"guid": "ussr:26fd3087-94ee-49f0-9027-4c2491e2b351", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.1.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2022 z 21. 6. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-06-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.1.2022.1"}, {"guid": "ussr:8a0b8dc0-52dc-4e2e-bde6-1cb298ed37e9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.334.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 334/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 334/2021 z 22. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.334.2021.1"}, {"guid": "ussr:cebeec11-77d6-4eac-a7ed-e9d2b532a51a", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 2/2021", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/2021 z 31. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cebeec11-77d6-4eac-a7ed-e9d2b532a51a"}, {"guid": "ussr:718890c1-f3f4-43d8-9b76-36332dbd9b96", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.21.2014.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/2014 z 30. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.21.2014.1"}, {"guid": "ussr:176bd808-948c-4add-9885-e328578d5949", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.12.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/2016 z 19. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.12.2016.1"}, {"guid": "ussr:8d244471-3b4d-4bbd-9432-1e69ef44c5c3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.3", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2017 z 31. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.3"}, {"guid": "ussr:5e605b69-1fc9-4f9c-9896-5b1e742141e9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.125.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 125/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 125/2017 z 14. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.125.2017.1"}, {"guid": "ussr:22d28972-e10d-4a79-9ade-935415249336", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.724.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 724/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 724/2016 z 18. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-18", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.724.2016.1"}, {"guid": "ussr:2ae636a1-0875-4f09-8776-5258f651c460", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PLs.US.5.2016.1", "spisova_znacka": "PLs. ÚS 5/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLs. ÚS 5/2016 z 10. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PLs.US.5.2016.1"}]}