{"guid": "ussr:6197fe92-9c1d-4e63-b5ba-001477f9c21e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.286.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 286/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 286/2017 z 26. 4. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 26. apríla 2017, sp. zn. II. ÚS 286/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.286.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2017-04-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/6197fe92-9c1d-4e63-b5ba-001477f9c21e", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.286.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.286.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.286.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 286/2017-7\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa\nMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Kašubom, PhD.,\nAdvokátska kancelária, Holubyho 51, Martin, vo veci namietaného porušenia základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom\npod sp. zn. 5 Tdo 68/2016 a jeho uznesením z 24. novembra 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca\n2017 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného\n\nporušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom (ďalej len „dohovor“)\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod\n\nsp. zn. 5 Tdo 68/2016 a jeho uznesením z 24. novembra 2016. Sťažnosť bola odovzdaná na\npoštovú prepravu 10. marca 2017.\n2. Zo sťažnosti vyplýva, že nálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 32/2016-39\nz 15. júna 2016 bolo vyslovené porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1\na čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru dovolacím uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 39/2015 z 30. septembra\n2015. Ďalším výrokom ústavný súd toto uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na\nďalšie dovolacie konanie.\n3. Najvyšší súd v ďalšom konaní doručil sťažovateľovi vyjadrenia poškodeného\na prokurátora podané k jeho dovolaniu z 23. februára 2015. Tým odstránil jedno z už\nvytýkaných porušení práv uvádzaných v náleze ústavného súdu, a to v časti práva na\nrovnosť zbraní.\n4. Sťažovateľ poukazuje na to, že ústavný súd však vo svojom náleze uviedol aj\nnasledovné: „Za dôvodnú treba považovať aj námietku sťažovateľa, ktorý nesúhlasí\ns použitím svedeckých výpovedí svedkov\n\na\n\nz prípravného konania,\n\nkeďže tieto vykonal neskôr z konania vylúčený vyšetrovateľ. Ústavný súd konštatuje, že\nsvedecké výpovede získané v prípravnom konaní zaujatým vyšetrovateľom, ktorý bol\nv neskoršej fáze vylúčený z konania, treba považovať za nezákonné dôkazy. To je napokon\nv súlade so stanoviskom, ktoré zaujal najvyšší súd. Naproti tomu nemožno sa stotožniť\ns najvyšším súdom v tom, že aj v prípade neprihliadnutia na tieto výpovede existoval\ndostatok iných dôkazov preukazujúcich vinu sťažovateľa, keďže tieto dôkazy neboli\nojedinelými dôkazmi. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd uvedenou úvahou vlastne\nskúmal správnosť a úplnosť zisteného skutku, hoci podľa výslovného znenia ustanovenia\n§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku bol takýto jeho postup arbitrárny a z ústavného\nhľadiska neakceptovateľný. Vychádzajúc z uvedených skutočností, došlo k porušeniu\nzákladného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho\npráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).“\n\n2\n\n5. Novým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 68/2016 z 24. novembra 2016\nbolo dovolanie sťažovateľa na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c) Trestného\nporiadku opätovne odmietnuté. Toto uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 16. februára\n2017.\n6. Sťažovateľ poukazuje na to, že najvyšší súd v polemike s právnym názorom\nústavného súdu uviedol: „Napriek tomu, že dovolací súd konštatoval nezákonnosť použitia\nvýpovedí svedkov\n\na\n\n, nevzhliadol dôvod zrušenia\n\nrozhodnutí súdov nižšieho stupňa. Uvedené nedostatky obvinený uplatňoval aj v rámci\ndovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1písm. g) Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno\npodať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným\nspôsobom. Pokiaľ ide o porušenie zákona, v tejto súvislosti najvyšší súd už stabilne v rámci\nsvojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje, že také porušenie by malo svojou povahou\na závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6\nDohovoru (sic!), čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho\nopravného prostriedku. Z uvedeného potom logicky vyplýva, že nesprávny procesný postup\nsúdu pri vykonávaní dôkazov môže byť úspešným dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1\npísm. g) Tr. por. len vtedy, ak mal, resp. má negatívny materiálny dopad na práva\nobvineného. K porušeniu práva na spravodlivý proces by potom mohlo dôjsť len vtedy, ak\nby odsúdenie obvineného bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze,\nktorého vykonanie sa spochybňuje. V danej trestnej veci okresný súd síce v odôvodnení\nrozsudku poukázal na prečítané svedecké výpovede (č. l. 9 – 10 rozsudku), avšak pri\nposudzovaní viny obvineného vychádzal z ostatných výpovedí. Z uvedeného možno vyvodiť,\nže prečítané výpovede svedkov teda neboli ojedinelými a ani rozhodujúcimi dôkazmi.“\n7. Podľa názoru sťažovateľa uvedené závery najvyššieho súdu znamenajú, že sa\nrozhodol úmyselne nerešpektovať právny názor ústavného súdu. Ak totiž ústavný súd\npovažoval postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 39/2015 za\nporušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, potom najvyšší súd novým uznesením\nopätovne tieto práva porušil. Navyše podľa sťažovateľa ide o aktívne nerešpektovanie\nustanovenia § 56 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\n\n3\n\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\n8. Podľa sťažovateľa k citovanému výroku najvyššieho súdu o tom, že prečítané\nvýpovede svedkov neboli ojedinelými a ani rozhodujúcimi dôkazmi, je potrebné priradiť\nrovnako citovaný výrok nálezu ústavného súdu, a síce, že takýmito úvahami vlastne\nnajvyšší súd skúmal správnosť a úplnosť zisteného skutku, hoci podľa ustanovenia § 371\nods. 1 písm. i) Trestného poriadku na to nemal právo.\n9. Syntézu, resp. vyvrcholenie takýchto protikladov, predstavuje podľa sťažovateľa\ncitovaný výrok najvyššieho súdu o tom, že porušenie zákona by malo svojou povahou\na závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6\ndohovoru. Najvyšší súd však konal a rozhodol tak, ako keby výrok nálezu ústavného súdu\nvyslovil iba porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy v súvzťažnosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n10. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní vedenom pod sp. zn.:\n5 Tdo 68/2016, ako aj uznesením z 24. novembra 2016, porušil základné právo\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj\njeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd.\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 5 Tdo 68/2016 zo dňa\n24. novembra 2016 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.\npriznáva náhradu trov konania v sume 312,34,- EUR\n(slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri eurocentov), ktorú je Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. Vladimíra Kašubu, PhD.(...), do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\n11. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 68/2016 z 24. novembra 2016\nvyplýva, že ním bolo podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté dovolanie\n\n4\n\nsťažovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 To 44/2013\nz 24. novembra 2014.\nPodľa názoru najvyššieho súdu nálezom ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 32/2016\nz 15. júna 2016 sa vec dostala znova do štádia dovolacieho konania, a preto bolo potrebné\nopätovne sa zaoberať všetkými dovolacími námietkami sťažovateľa.\nSťažovateľ inter alia v dovolaní namietal použiteľnosť svedeckých výpovedí\nniektorých svedkov z prípravného konania, keďže ich výsluchy vykonal vyšetrovateľ, ktorý\nbol neskôr vylúčený pre zaujatosť. Podľa názoru najvyššieho súdu vylúčenie vyšetrovateľa\nspočívalo v jeho procesných pochybeniach, teda nie v jeho osobe a pomere k sťažovateľovi,\njeho obhajcovi alebo poškodenému. K zaujatosti vyšetrovateľa došlo až uskutočnením\npredmetných vyšetrovacích úkonov. Výsluchy poškodeného a svedkov vykonal vylúčený\nvyšetrovateľ, a preto na ne nebolo možné prihliadať. Opätovným vypočutím poškodeného\na svedkov na hlavných pojednávaniach (s výnimkou svedkov\n\na\n\n)\n\ndošlo k zhojeniu dôkazov a k ich následnej použiteľnosti pri posudzovaní skutkového stavu.\nVýpovede svedkov\n\na\n\nz prípravného konania boli na hlavnom\n\npojednávaní na základe návrhu prokurátora uvedeného v obžalobe prečítané. Postupovalo sa\ntakto napriek tomu, že na prečítanie týchto svedeckých výpovedí neboli splnené podmienky,\nkeď výsluchy v prípravnom konaní uskutočnil predtým vylúčený vyšetrovateľ. Správne by\nbolo preto postupovať obdobne ako u ostatných svedkov, teda vypočuť svedkov\na\n\nna hlavnom pojednávaní.\nNapriek konštatovaniu nezákonnosti použitia výpovedí svedkov\n\na\n\nnajvyšší súd nevzhliadol dôvod na zrušenie rozhodnutí súdov nižšieho stupňa.\n\nUvedené nedostatky sťažovateľ uplatňoval aj v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371\nods. 1 písm. g) Trestného poriadku, podľa ktorého dovolanie možno podať aj vtedy, ak\nrozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.\nPokiaľ ide o porušenie zákona, najvyšší súd už stabilne zdôrazňuje, že takéto\nporušenie by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na\nspravodlivý proces v zmysle čl. 6 dohovoru, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha\ndovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Z toho potom logicky vyplýva, že\nnesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť úspešným dovolacím\ndôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku len vtedy, ak mal, resp. má\n\n5\n\nnegatívny materiálny dopad na práva obvineného. K porušeniu práva na spravodlivý proces\nby pritom mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie obvineného bolo založené výlučne alebo\nv rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého vykonanie sa spochybňuje. V danom prípade síce\nprvostupňový súd poukázal na prečítané svedecké výpovede, avšak pri posudzovaní viny\nsťažovateľa vychádzal z ostatných výpovedí. Z toho možno vyvodiť, že prečítané výpovede\nsvedkov neboli ojedinelými a ani rozhodujúcimi dôkazmi.\nIII.\n12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n13. Ústavný súd podľa § 25 ods.1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom\nprerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy\nvo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú\nnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\n14. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.\nO zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho\nrozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne\nz iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri\npredbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\n6\n\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho\nprijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n15. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n16. Jadrom sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej najvyšší súd v novom\ndovolacom konaní nasledujúcom po zrušení pôvodného uznesenia nálezom ústavného súdu\nnerešpektoval vyslovený a záväzný právny názor ústavného súdu poukazujúci na to, že\nnajvyšší súd v rozpore so zákonom v dovolacom konaní preskúmal správnosť skutkového\nstavu zisteného nižšími súdmi, keď uviedol, že hoci na výpovede svedkov\na\n\nz prípravného konania sa nemalo prihliadať, zároveň posúdil vec po skutkovej\n\nstránke tak, že existoval dostatok iných dôkazov preukazujúcich vinu sťažovateľa, keďže\nuvedené výpovede neboli jedinými dôkazmi.\n17. Podľa názoru ústavného súdu prijaté závery najvyššieho súdu sa nejavia ako\narbitrárne, ale ani ako zjavne neodôvodnené, a preto ich v konečnom dôsledku nemožno ani\npovažovať za rozporné so záväzným právnym názorom ústavného súdu vysloveným v jeho\nnáleze č. k. II. ÚS 32/2016-39 z 15. júna 2016.\n\n7\n\n18. Najvyšší súd hodnotí otázku použiteľnosti výpovedí svedkov\na\n\n, ale aj právne následky použitia týchto výpovedí jednak z pohľadu\n\ndovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku (vo veci konal alebo\nrozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený\nz vykonávania úkonov trestného konania), ako aj dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1\npísm. g) Trestného poriadku (rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom\nvykonané zákonným spôsobom).\nV prvom prípade dospel k záveru, že výsluchy svedkov vykonal v prípravnom konaní\nvylúčený vyšetrovateľ, čo zároveň znamená (v druhom prípade), že pokiaľ súd vykonal\ndokazovanie prečítaním týchto výpovedí na hlavnom pojednávaní, potom išlo o dôkazy,\nktoré neboli vykonané zákonným spôsobom.\nV uvedených súvislostiach je evidentné, že najvyšší súd sa pridŕžal záverov\nvyplývajúcich z nálezu ústavného súdu.\nAni najvyšší súd nepopiera, že úvaha, podľa ktorej aj bez výpovedí svedkov\na\n\nbol dostatok iných dôkazov preukazujúcich vinu sťažovateľa\n\n(keďže výpovede uvedených svedkov neboli ojedinelými dôkazmi), znamená určitú mieru\nzásahu do zákonného zákazu, podľa ktorého v dovolacom konaní nemožno skúmať\nsprávnosť a úplnosť zisteného skutku [§ 371 ods. 1 písm. i) časť vety za bodkočiarkou\nTrestného poriadku].\nNajvyšší súd v uvedenej súvislosti uvádza, že napriek konštatovaniu nezákonnosti\npoužitia výpovedí svedkov\n\na\n\nnemožno napadnuté rozhodnutia nižších\n\nsúdov považovať za nesprávne, lebo podľa stabilnej judikatúry najvyššieho súdu nesprávny\nprocesný postup pri vykonávaní dôkazov je relevantný len vtedy, ak mal negatívny\nmateriálny dopad na práva obvineného, pričom k porušeniu práva na spravodlivý proces by\nmohlo dôjsť len vtedy, ak by bolo odsúdenie obvineného založené výlučne alebo\nv rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého vykonanie sa spochybňuje. V danom prípade sa\nsíce poukázalo na prečítané svedecké výpovede, avšak pri posudzovaní viny sťažovateľa sa\n\n8\n\nvychádzalo z ostatných výpovedí. Z toho podľa najvyššieho súdu vyplýva, že prečítané\nvýpovede svedkov neboli ojedinelými a ani rozhodujúcimi dôkazmi.\nUvedené úvahy vyslovil najvyšší súd v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371\nods. 1 písm. g) Trestného poriadku.\n19. Podľa názoru ústavného súdu uvedený právny názor najvyššieho súdu vo svojej\npodstate zároveň znamená, že v prípade zistenia, že niektoré dôkazy neboli vykonané\nzákonným spôsobom, je najvyšší súd v dovolacom konaní oprávnený posúdiť, či ostatné\nvykonané dôkazy postačovali pre záver o vine obvineného. V tomto rozsahu teda podľa\nstabilnej judikatúry netreba uvedenú (vo svojej podstate preukázanie skutkového stavu\nskúmajúcu) úvahu dovolacieho súdu považovať za rozpornú so zákazom vyplývajúcim\nz ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) časti vety za bodkočiarkou Trestného poriadku.\n20. Vychádzajúc z uvedeného, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa\nnázoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje\ntakú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľom označenými právami, ktoré by zakladali\nreálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.\n21. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 26. apríla 2017\n\n9", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "skutkový stav veci", "dovolanie-dovolacie konanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8a87bdc9-fd35-422c-acc3-127048ce5e3e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.32.2016.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 32/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 32/2016 z 15. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-15", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.32.2016.2"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "36df2b5d-f68f-4aaa-ae0b-742976f5eec2:bc514138-b514-4f38-9570-2a178937c274", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2014:3712010092.2", "spisova_znacka": "23To/44/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 23To/44/2013 z 23. 11. 2014", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2014-11-23", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3712010092.2"}], "citovane_v": []}