{"guid": "ussr:7285c819-207e-4456-a836-176a2d97383e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.285.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 285/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. 10. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 12. októbra 2017, sp. zn. II. ÚS 285/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.285.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2017-10-12", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "rozhodnutie zrušuje", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "nazov": "čl. 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-2", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7285c819-207e-4456-a836-176a2d97383e", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.285.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.285.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.285.2017.1/text", "citacie_n": 30, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 285/2017-163\nÚstavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 12. októbra 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa\nMészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť Ústavu pamäti národa,\nMiletičova 19, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou POLÁČEK & PARTNERS,\ns. r. o., Hurbanovo námestie 1, Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. ICLic. Pavol\nPoláček, LL.M., M.A., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1,\nčl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky\n\npostupom\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nv konaní\n\nsp.\n\nzn.\n\n2 Cdo 984/2015 a jeho uznesením z 31. januára 2017, ako aj postupom Krajského súdu\nv Bratislave v konaní sp. zn. 5 Co 635/2014 a jeho rozsudkom z 30. júna 2015 a takto\nrozhodol:\n1. Základné práva Ústavu pamäti národa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 2 Cdo 984/2015 a jeho uznesením z 31. januára\n2017, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 5 Co 635/2014 a jeho\nrozsudkom z 30. júna 2015 p o r u š e n é b o l i .\n\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 984/2015\nz 31. januára 2017 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 635/2014 z 30. júna\n2015\n\nz r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave s ú p o v i n n í\n\nspoločne a nerozdielne uhradiť Ústavu pamäti národa trovy konania spolu v sume 749,62 €\n(slovom sedemstoštyridsaťdeväť eur a šesťdesiatdva centov), a to na účet advokátskej\nkancelárie POLÁČEK & PARTNERS, s. r. o., Hurbanovo námestie 1, Bratislava, do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 8. marca 2017\ndoručená sťažnosť Ústavu pamäti národa (ďalej aj „sťažovateľ“), doplnená podaním\ndoručeným ústavnému súdu 15. marca 2017, vo veci namietaného porušenia základných\npráv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní sp. zn. 2 Cdo 984/2015\na jeho uznesením z 31. januára 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ako aj postupom\nKrajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní sp. zn. 5 Co 635/2014 a jeho\nrozsudkom z 30. júna 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“). Označeným rozsudkom\nkrajského súdu bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný\nsúd“) sp. zn. 16 C 9/2012 z 26. júna 2014, ktorým súd prvého stupňa rozhodol, že žalobca\nje neoprávnene evidovaný v registračných protokoloch bývalej Štátnej\nbezpečnosti (ďalej aj „ŠtB“) ako agent.\n\n2\n\n1.1 Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 285/2017-64 z 26. apríla 2017 prijal sťažnosť\nna ďalšie konanie.\n1.2 Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom č. k. 16 C 9/2012440 z 26. júna 2014, spolu s výrokom o tom, že žalobca\n\nje neoprávnene\n\nevidovaný v registračných protokoloch bývalej Štátnej bezpečnosti ako agent, sťažovateľovi\nako žalovanému uložil povinnosť uverejniť výrok tohto rozsudku na svojej internetovej\nstránke do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a napokon mu uložil povinnosť\nzaplatiť žalobcovi k rukám jeho právneho zástupcu náhradu trov konania v sume 66 € a trov\nprávneho zastúpenia v sume 646,71 €, do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.\nOkresný súd rozhodoval na základe posúdenia rôznych dobových dokumentov a výsluchu\nsvedkov – bývalých dôstojníkov ŠtB, pričom pri rozhodovaní vychádzal z právneho názoru,\npodľa ktorého v predmetnej veci dôkazné bremeno ležalo hlavne na sťažovateľovi ako\nžalovanej strane, pretože žalobca nemôže preukázať negatívne tvrdenie, že nebol\nspolupracovníkom ŠtB. Okresný súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že „je zrejmé, že\nžalobca je evidovaný ako tajný spolupracovník ŠtB, ale dostupná evidencia nepreukazuje,\nže skutočne s ŠtB vedome spolupracoval“. Krajský súd na odvolanie sťažovateľa na\nneverejnom zasadnutí rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Najvyšší súd dovolanie\npodané sťažovateľom pre vady nedostatku právomoci a odňatia možnosti konať pred súdom\na limine odmietol, avšak v rámci dovolacieho konania pozbavil (spätne) troch svedkov,\ndôstojníkov ŠtB mlčanlivosti.\n1.3 Predmetom ústavnej sťažnosti bolo ústavnoprávne posúdenie otázky, či\nvšeobecné súdy, zvlášť krajský súd (body 11 – 13), mohli rozhodovať na základe výpovede\nsvedkov, ktorí neboli pozbavení mlčanlivosti, resp. jej boli pozbavení až spätne\nv dovolacom konaní (body 14 – 20), a či okresný súd a krajský súd mohli vecne rozhodovať\no oprávnenosti evidovania žalobcu v registračných protokoloch ŠtB, ak (i) sťažovateľ nie je\npôvodcom zásahu a (ii) zákon priamo ustanovuje sťažovateľovi povinnosť zverejnenia\nregistračných protokolov, a teda či došlo z tohto hľadiska k porušeniu základného práva na\nsúdnu ochranu sťažovateľa.\n\n3\n\n2.1 Proti rozsudku okresného súdu z 26. júna 2014 podal sťažovateľ odvolanie.\nKrajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok okresného\nsúdu. V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd predovšetkým uviedol:\n«Odvolací súd prejednal vec... bez nariadenia odvolacieho pojednávania... keď\ndospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.\nPrávnym prostriedkom ochrany základného práva na ochranu pred neoprávneným\nzasahovaním do dôstojnosti, osobnej cti, či dobrej povesti sú prostriedky všeobecnej a\nzvláštnej ochrany v občianskoprávnom konaní vo veciach ochrany osobnosti pred\nvšeobecnými súdmi. ...\nZa neoprávnený zásah do osobnosti občana chránenej všeobecným osobnostným\nprávom nejde tam, kde dotknutý občan k zásahu do svojej osobnosti zvolil, tiež tam, kde je\ntento zásah dovolený zákonom a tiež, ak k tomuto došlo v rámci výkonu subjektívneho práva\nstanoveného zákonom, či kde iný subjekt plnil právnu povinnosť, vyplývajúcu mu zo zákona.\nVo všetkých uvedených prípadoch však zostáva vykonaný zásah oprávnený len vtedy, ak sa\njednak stal primeraným spôsobom a jednak (súčasne) nie je v rozpore s takými\noprávnenými záujmami občana, na ktorých je potrebné s ohľadom na zaistenie\nnedotknuteľnosti základu jeho osobnosti za všetkých okolností bezpodmienečne zotrvať.\nV tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na účel zákona č. 553/2002 Z.z.\no sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 - 1989 a o založení\nÚstavu pamäti národa v znení neskorších predpisov (vyjadrený v preambule zákona),\nktorým je zachovanie poznania minulosti prostredníctvom sprístupnenia utajenej činnosti\nrepresívnych orgánov v dobe neslobody 1939 - 1989 a určenie zodpovednosti za porobenie\nvlasti, vraždenie, zotročovanie, lúpenie a ponižovanie, morálny a hospodársky úpadok\nsprevádzaný justičnými zločinmi a terorom proti nositeľom odlišných názorov, deštrukciu\ntradičných princípov vlastníckeho práva, zneužívanie výchovy, vzdelávania, vedy a kultúry\nna politické a ideologické účely. ...\nVzhľadom na ciele právnej úpravy ochrany osobnosti, ktorej prvoradou požiadavkou\nje chrániť osobnosť fyzickej osoby pred zásahmi, pokiaľ k nim nebol pôvodca oprávnený,\nnevyžaduje občiansky zákonník pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti\nzavinenie. Kto sa zásahu dopustil, nemôže sa zodpovednosti zbaviť ani dôkazom, že bol\n\n4\n\nv omyle. Nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov neoprávneného zásahu do práva na\nochranu osobnosti.\nPokiaľ zák. č. 553/2002 Z.z. v ust. § 2 písm. i/ za osobu evidovanú ako\nspolupracovníka bezpečnostnej zložky označuje osobu, o ktorej bol kedykoľvek v období od\n25. februára 1948 do 31. decembra 1989 Štátnou bezpečnosťou evidovaný zväzok\nv kategóriách\n\nrezident,\n\nagent,\n\ninformátor,\n\ndržiteľ\n\nprepožičaného\n\nalebo\n\ndržiteľ\n\nkonšpiračného bytu, pričom súčasne s ust. § 19 ods. 1 ukladá žalovanému povinnosť vydať\ntlačou a na elektronických médiách prepis evidenčných záznamov zo zachovaných alebo\nrekonštruovaných protokolov zväzkov a ďalších evidenčných pomôcok ŠTB z rokov 1939 až\n1989, hlavne s údajmi o dátume zavedenia zväzku, jeho pohybe, archivovaní, druhu zväzku\na jeho zmene, osobách (mimo cudzincov) alebo objektoch, ku ktorým sú zväzky evidované,\nabsentuje v prípade zverejnenia údajov osoby evidovanej v kategórii „agent“, hoci osoba\nspolupracovníkom bezpečnostných zložiek štátu v skutočnosti nebola a nebola ani\nzodpovedná za udalosti či činnosť označené v preambule zák. č. 553/2002 Z.z., práve taký\nzáujem ostatných občanov, osôb či záujem spoločnosti, ktorý by potrebu či účel zverejnenia\núdajov rozumne zdôvodňoval.\nJe nepochybné, že účelom zákona o pamäti národa je okrem iného i zverejnenie\núdajov o vykonávateľoch prenasledovania osôb a potláčania politických práv a slobôd\nprostredníctvom represívnych zložiek totalitného štátu. Z toho však nemožno vyvodiť, že\núčelom tohto zákona je aj zverejňovanie údajov o osobách, ktoré fakticky boli touto\nrepresiou postihnuté tým, že boli neoprávnene evidované ako spolupracovníci bývalej\nŠtátnej bezpečnosti (v rozpore s vtedy platnými predpismi). Zverejnenie mena osoby\nneoprávnene evidovanej ako spolupracovníka Štátnej bezpečnosti v zozname týchto\nspolupracovníkov je bezpochyby spôsobilé citeľne zasiahnuť do osobnej cti postihnutej\nosoby. Je pravdou, že odporca zoznamy spolupracovníkov bývalej Štátnej bezpečnosti\nzverejňuje v rámci svojej zákonnej povinnosti bez toho, aby bol povinný overovať\npravdivosť údajov obsiahnutých v dokumente a údajov zo zachovaných evidenčných\npomôcok a za súčasnej právnej úpravy nemôže na evidencii nič meniť, to však neznamená,\nže dotknutej osobe nemôže byť poskytnutá ochrana súdnym rozhodnutím, pokiaľ\nneoprávnenosť jej evidencie bola preukázaná. ...\n\n5\n\nUvedenie v zoznamoch ŠtB a jeho zverejnenie je závažným zásahom do osobnosti\nfyzickej osoby a je teda objektívne spôsobilé ohroziť či porušiť subjektívne osobnostné\npráva, ktoré sa k osobnosti i viažu. Uvedenie mena konkrétnej osoby v zoznamoch osôb\nspolupracujúcich s ŠtB je verejnosťou vnímané negatívne a ak ide o nedôvodný záznam, má\ntáto osoba právo na ochranu svojej cti, dôstojnosti, povesti, mena a vážnosti v spoločnosti.\nOhľadne odporcom namietaného nedostatku tzv. vecnej pasívnej legitimácie v spore\npoukazuje aj odvolací súd na rozsud[ky] Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa\n31. mája 2011 pod sp. zn. 6Cdo/83/2010, ... z 27.11.2009 sp. zn. 5Cdo/83/2008 ...\nZ tohto právneho názoru najvyššieho súdu vychádzal v prejednávanej veci i odvolací\nsúd. Je preto zrejmé, že nie je dôvodná námietka odporcu, že mu v spore chýba pasívna\nvecná legitimácia a že za zásah do osobnostných práv navrhovateľa nezodpovedá z dôvodu,\nže zverejnením registračného protokolu na svojej internetovej stránke iba plnil povinnosť,\nktorú mu ukladá zák. č. 553/2002 Z.z. Okrem toho odvolací súd poukazuje na to, že\nvo svojich rozhodnutiach v obdobných veciach konštantne vychádza z toho, že Ústav pamäti\nnároda je pasívne vecne legitimovaný v sporoch o ochranu osobnosti v prípadoch, kde\nk neoprávnenému zásahu do osobnostných práv došlo zverejnením registračného protokolu\nna internetovej stránke tohto ústavu (napr. rozsudky odvolacieho súdu z 20.11.2007, sp. zn.\n5Co/144/2006 a z 12.11.2009, sp. zn. 6 Co 13/07).\nOhľadom vecnej pasívnej legitimácie konštatuje odvolací súd, že nositeľom vecnej\nlegitimácie v spore je ten, kto je zúčastnený na právnom vzťahu (práve), o ktoré v konaní\nide. Odporca je pasívne vecne legitimovaný i vtedy, keď má povinnosť, ktorej splnenia sa\nnavrhovateľ na ňom domáha, a to ku dňu vyhlásenia rozsudku súdu. V danom prípade (keď\npredmetom konania je okrem určenia, že navrhovateľ je neoprávnene evidovaný\nv materiáloch bývalej ŠtB aj uloženie povinnosti odporcovi zverejniť výrok tohto rozsudku\nna svojej internetovej stránke) je týmto vymedzená pasívna vecná legitimácia len\noznačeného odporcu v spore. ...\nOdporca v súdenej veci oprávnenosť evidencie navrhovateľa v registračných\nprotokoloch a skutočnosť, že navrhovateľ vedome spolupracoval so Štátnou bezpečnosťou,\npreukazoval, pričom súd prvého stupňa z vykonaného dokazovania uzavrel, že je zrejmé, že\nnavrhovateľ je evidovaný ako tajný spolupracovník ŠtB, ale dostupná evidencia\nnepreukazuje, že skutočne s ŠtB spolupracoval vedome, keď vykonaným dokazovaním sa\n\n6\n\ntáto skutočnosť nad všetku pochybnosť nepreukázala. Je zrejmé, že účastníci konania boli\nv rámci preukazovania svojich tvrdení v dôkaznej núdzi, pričom dôkazné bremeno na\npreukázanie oprávnenej evidencie navrhovateľa bolo na odporcovi, nakoľko zo strany\nnavrhovateľa nie je možné preukázať negatívne tvrdenie, teda niečo čo neexistovalo.\nAk teda odporca bol toho názoru, že dostatočne preukázal oprávnenosť evidencie\nnavrhovateľa, a to aj odhliadnuc od skutočnosti, že dôkazné bremeno malo byť na\nnavrhovateľovi, nerozlíšil dostatočne, na strane ktorého účastníka ako procesnej strany\nbola povinnosť tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie toho-ktorého tvrdenia.\nDôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý\nz existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho\núčastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Len pre úplnosť odvolací súd\npoukazuje na skutočnosť, že k tejto otázke sa vyjadril rovnako Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky v už zmienenom rozsudku zo dňa 31. mája 2011 pod sp. zn. 6Cdo/83/2010, podľa\nktorého dispozícia s týmito dokumentmi (evidenciou v materiáloch ŠtB) dáva zároveň\nodporcovi možnosť efektívnej obrany v súdnom konaní proti prípadným neopodstatneným\nnávrhom v tomto smere. ...\nV súdenej veci mal súd prvého stupňa k dispozícii rozsiahly spisový materiál,\nobsahujúci listinné doklady. Tieto existujúce listinné dôkazy súd prvého stupňa podrobne\nvyhodnotil, pričom správne konštatoval, že tak zo samotného zväzku reg. č. 25085 s krycím\nmenom Bureš, ktorý bol založený na osobu navrhovateľa, ale ani ďalších vyššie\noznačených, vedomá spolupráca navrhovateľa so Štátnou bezpečnosťou nevyplýva. Vo\nzväzku/zväzkoch mnohé podstatné listiny sa nezachovali, a zo zostávajúcich dokumentov nie\nje možné vyvodiť záver, že navrhovateľ bol tajným spolupracovníkom, že plnil uložené úlohy\na podával požadované informácie, keď takéto informácie z dokumentov jednoducho\nnevyplývajú. V zozname dokumentov sú uvedené dokumenty, ktoré mal zväzok obsahovať.\nTakýmito listinami však dokazovanie vykonať nemožno, zoznam listín (preukazujúci, že\noznačená listina sa vo zväzku v minulosti pred jej skartovaním nachádzala) nemá žiadnu\nvýpovednú hodnotu vo vzťahu k obsahu listín, resp. neumožňuje súdu posúdiť pravosť\n(pôvod listiny a jej vystaviteľa) a správnosť (pravdivosť) v súčasnosti už neexistujúcich\nlistín. Takéto listiny tiež nemožno považovať za listiny vydané inými štátnymi orgánmi v\nmedziach ich právomocí, teda za listiny, ktorým je pridelený štatút verejnej listiny s\n\n7\n\npriznaním určitej dôkaznej sily a vychádzať z prezumpcie ich správnosti, keď množstvo i\ndochovaných listín bolo označených práve vystaviteľom za nepravé či nepravdivé. Verejná\nlistina je listina, ktorá (okrem iných znakov) zakladá, mení alebo ruší práva alebo\npovinnosti, alebo osvedčuje, potvrdzuje či proklamuje vznik, existenciu, alebo zánik\nurčitých skutočností (najmä právnych - právnych úkonov, rozhodnutí štátnych orgánov\nalebo orgánov obcí, a pod.), spôsobilosti, postavenia, statusu, vlastností alebo identity osôb\n(právnických či fyzických) alebo vecí.\nAk odporca tvrdí, že vysokú mieru dôveryhodnosti zachovanej evidencie ŠtB priznáva\naj sám zákonodarca, ktorý by v opačnom prípade neprijal Zákon o pamäti národa\na nestanovil by povinnosť zverejniť tieto materiály, poukazuje odvolací súd na výsledky\nvykonaného dokazovania vyplývajúce z výpovedí bývalých príslušníkov ŠtB ohľadne vzniku\na vedenia zväzkov, podporených odbornými vyjadreniami\na\n\n,\n\n,\n\n, a nakoniec zhodne s navrhovateľom i na ust. § 26 ods. 3 zákona\n\no pamäti národa, v zmysle ktorého nie je Ústav pamäti národa povinný pri zverejňovaní\ndokumentov ŠtB overovať ich presnosť a pravdivosť.\nNeostáva potom než súhlasiť s konštatovaním súdu prvého stupňa, keď tento uviedol,\nže na listiny, ktorých obsah a existencia vôbec neboli preukázané, mohol pri rozhodovaní\nprihliadnuť, ale nemohol z nich vychádzať pri zistení skutkového stavu. ...\nAk odporca v odvolaní namietal nevierohodnosť výpovedí svedkov\na\n\n,\n\nz dôvodu, že svedectvá bývalých dôstojníkov ŠtB pred súdmi o osobách v\n\nregistroch ŠtB nie sú preukázateľne hodnoverné, a to aj preto, že by bolo v rozpore so\nzásadami profesionálnej etiky spravodajcov, keby sa vyjadrovali v neprospech svojich\nbývalých agentov, považuje odvolací súd tento argument použitý viac ako dvadsať rokov po\nzániku Štátnej bezpečnosti a rozpade jej agentúrnej siete za irelevantný, keď (najmä\nvzhľadom na skutočnosť zverejnenia registračných protokolov) neexistuje žiaden rozumný\ndôvod pre ochranu agenta resp. jeho identity.\nTiež tvrdenie odporcu, že operatívni pracovníci v minulosti boli služobne hodnotení\npozitívne, resp. podľa vlastných vyjadrení sa nedopustili porušenia zákona, čo vylučuje\nvedenie fiktívneho zväzku fiktívneho agenta, je v rozpore s obsahom výpovedí svedkov, ktorí\nsami porušenie predpisov pripustili, či už v ich prípade (splnenie príkazu/rozkazu\nnadriadeného, snaha o lepšie služobné hodnotenie), alebo v rámci fungovania ŠtB toto\n\n8\n\nvyplynulo zo spisového materiálu (aj z dôvodu neoprávneného čerpania finančných odmien,\nzistenie ktorej skutočnosti malo za následok personálne zmeny po roku 1986). Presvedčenie\nodporcu, že svedkovia vypovedali nepravdu, nakoniec ale tiež pramení z domnienok\nodporcu resp. z jeho nepreukázaných tvrdení ohľadne obsahu zväzkov a existencii listín,\nktorých pravosť a správnosť (svedkami poprená) zistená ani nemohla byť.\nSvedok\n\nuviedol: „Správa o získaní k spolupráci agenta BUREŠA nie je\n\npravdivá, verbovka U obuvníka sa neuskutočnila.“ Táto svedecká výpoveď potvrdzuje, že sa\n11.11.1982 vo vinárni U obuvníka neuskutočnil žiadny viazací akt, na ktorom by žalobca\npodpísal záväzok k spolupráci. Svedok tiež potvrdil, že mu správu o získaní k spolupráci,\nktorá sa nachádza v zväzku BUREŠ, predložil na podpis\n\n. Tento svedok\n\nvo výpovedi uviedol: „Odmietol som správu podpísať, ale na priamy rozkaz môjho\nnadriadeného náčelníka odboru\n\n, som tak učinil.“. Zo svedeckej výpovede je\n\nzrejmé, že správa o získaní k spolupráci, podpísal tento svedok len na základe priameho\npríkazu svojho nadriadeného, a to bez toho, aby sa viazací akt uskutočnil. Tento svedok\nzároveň potvrdil, že navrhovateľa ako tajného spolupracovníka nikdy neriadil a ani ho po\npodpísaní správy o získaní k spolupráci nekontaktoval. Svedok\n\nvypovedal,\n\nže navrhovateľa osobne nepozná a ani sa s ním nestretol. Tento svedok nepotvrdil, že by\nvypracoval alebo podpísal niektorý z dokumentov, ktorý sa nachádza v zväzku BUREŠ.\nSvedok\n\nuviedol, že sa s navrhovateľom nikdy osobne nestretol a ani ho ako\n\ntajného spolupracovníka neriadil. Tento svedok mal na starosti podnik zahraničného\nobchodu PETRIMEX a preto mal bezprostredné poznatky o agentúrnej sieti, ktorá v tomto\npodniku existovala. Vzhľadom na túto skutočnosť po pridelení zväzku BUREŠ a vyhodnotení\njeho obsahu zistil, že nešlo o vedomú spoluprácu a preto zväzok založil do archívu.\nSkutočnosť, že zväzok bol vedený na fiktívnu spoluprácu, potvrdzoval aj stav, v akom sa\nzväzok BUREŠ nachádzal v čase, keď bol tomuto svedkovi pridelený. Podľa výpovede tohto\nsvedka bol zväzok „vedený chaoticky, chýbali základné previerky, obsah listov nebol\nusporiadaný, množstvo dokumentov chýbalo“. Svedok tiež potvrdil, že vypracoval zoznam\ndokumentov, ktorý sa nachádza v zväzku BUREŠ. Ďalej vo svedeckej výpovedi uviedol:\n„Upravoval som zväzok a musel som ho dať do poriadku“. Tento svedok vo svojej svedeckej\nvýpovedi potvrdil, že zväzok BUREŠ formálne upravil a doplnil tak, aby ho následne mohol\n\n9\n\nzaložiť do archívu, keďže z dôvodu, že bol vedený na fiktívnu spoluprácu, nemohol byť\nvyužitý.\nV zmysle všetkého vyššie uvedeného, ako aj s poukazom na zákonné poučenie\nsvedkov o trestných následkoch krivej výpovede pred ich vypočutím, sa odvolací súd\nnestotožnil s odporcom namietanou nevierohodnosťou, rozpornosťou a nepravdivosťou\nvýpovedí svedkov. Naviac výpovede svedkov sú vzájomne súladné, dopĺňajú sa a nie sú\nv preukázanom rozpore s inými vykonanými dôkazmi.\nSúd prvého stupňa nakoniec nerozhodol len na základe výpovede svedkov, ale na\nzáklade ďalších vykonaných dôkazov, ktoré všetky vyhodnotil jednotlivo a v ich vzájomnej\nsúvislosti, svoje závery oprel o skutočnosti, ktorých nepravdivosť preukázaná nebola.\nVykonané dokazovanie tak preukázalo, že navrhovateľ nikdy nepodpísal záväzok\nk spolupráci s ŠtB a ani s touto organizáciou ako tajný spolupracovník vedome\nnespolupracoval, nebol získaný k spolupráci spôsobom stanoveným Smernicou pre prácu\nso spolupracovníkmi kontrarozviedky (RMV č. 3/1978), neudržiaval s pracovníkmi ŠtB\nkonšpiratívny styk, neplnil pre ŠtB žiadne úlohy, nepodával ŠtB žiadne spravodajské\ninformácie či poznatky a ani tejto organizácii neposkytoval žiadnu pomoc alebo služby,\nktoré by bolo potrebné utajovať. Vykonané dokazovanie preukázalo, že zväzok BUREŠ bol\nvedený len formálne, bez reálnej spolupráce navrhovateľa ako tajného spolupracovníka,\na vzhľadom na tieto skutočnosti bola a je jeho evidencia ako tajného spolupracovníka ŠtB\nneoprávnená.\nNapadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potom vecne správny, súd prvého stupňa\nvo veci vykonal i náležité dokazovanie a správnym smerom, zhodnotením výsledkov\nvykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom\na na ich základe vyvodil vo veci samej aj správny právny záver... Zo všetkých vyššie\nuvedených dôvodov potom odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne\nsprávny v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, s konštatovaním správnosti jeho dôvodov\npodľa § 219 ods. 2 O.s.p.\nOdvolací súd nevyhovel návrhu odporcu na pripustenie dovolania, ktoré žiadal\ns poukazom na ustanovenie § 238 ods. 3 O.s.p. ... Vychádzajúc z ... povahy rozhodnutia po\nprávnej stránke zásadného významu má odvolací súd za to, že v danej právnej veci nie sú\nsplnené podmienky na pripustenie dovolania v zmysle ust. § 238 ods. 3 O.s.p., rozhodnutie\n\n10\n\nodvolacieho súdu vychádza najmä z otázky, ktorej riešenie už bolo predmetom\nposudzovania a rozhodovania Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pričom odvolací súd\nsa pri riešení otázky vecnej pasívnej legitimácie označeného odporcu, zodpovednosti za\nzásah do osobnostných práv, vyhodnotením plnenia zákonnej povinnosti uloženej odporcovi\nv § 19 ods. 1 zákona č. 553/2002 Z.z., spočívajúcej v zverejnení agentúrnych zväzkov\na registračných protokolov bývalej Štátnej bezpečnosti resp. nastolených procesných otázok\nod názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky neodchýlil.»\n2.2 Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie.\nNajvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa, pričom v odôvodnení\nnapadnutého uznesenia okrem iného uviedol:\n„Listom zo 7. novembra 2016 požiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky\nMinisterstvo vnútra Slovenskej republiky o dodatočné oslobodenie od povinnosti\nmlčanlivosti svedkov\n\n,\n\na\n\npodľa\n\n§ 80 ods. 3 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov.\nMinister vnútra Slovenskej republiky 2. januára 2017 rozhodol v súlade s § 80 ods. 3\nzákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov o oslobodení od\npovinnosti mlčanlivosti svedkov\n\n,\n\na\n\n. Oslobodenie od povinnosti mlčanlivosti vydal minister vnútra Slovenskej republiky\npre účely konania a po celú dobu konania a poznamenal, že ním nie je dotknutá povinnosť\nmlčanlivosti oprávnených osôb o utajovaných skutočnostiach podľa § 38 zákona\nč. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov. ...\nPo rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podal žalovaný 3. februára\n2017 vyjadrenie k postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Poznamenal, že postup\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý požiadal Ministerstvo vnútra Slovenskej\nrepubliky o zbavenie mlčanlivosti svedkov, je absolútne neprípustný, nakoľko dovolací súd\nv dovolacom konaní nesmie vykonávať dokazovanie, resp. zasahovať do skutkového stavu\ntým, že by sa ho snažil rozšíriť o nové dôkazy ani ho „konvalidovať“ a tým pádom\nzasahovať do už vykonaného dokazovania. Konštatoval, že neprípustnosť „spätnej\nkonvalidácie“ nezákonných dôkazov je umocnená aj tým, že rozhodnutie ministra vnútra\n\n11\n\no oslobodení svedka od povinnosti zachovávať mlčanlivosť je konštitutívnym aktom\ns účinkami „ex nunc“ a „pro futuro“ a v žiadnom prípade nemá spätné účinky „ex tunc“.\nNajvyšší súd tak nemôže pristúpiť ani k výsluchu svedkov, ani k zásahu do už vykonaných\nsvedeckých výpovedí. ...\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) ... dospel k záveru, že\ndovolanie žalovaného je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti\nktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ CSP). ...\nZ obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ namieta, že v danom prípade došlo\nk procesnej vade uvedenej v § 237 ods. 1 písm. a/ O.s.p., lebo súdy prejednali a rozhodli\nvec, ktorá nepatrí do právomoci súdu. ...\nV posudzovanej veci sa žalobca voči žalovanému domáhal ochrany osobnosti\na žiadal, aby súd určil, že je neoprávnene evidovaný v registračných protokoloch bývalej\nŠtB ako agent. Otázky osobných práv strán občianskoprávnych vzťahov (vrátane ochrany\nosobnosti), patria do okruhu občianskoprávnych vzťahov (§ 1 ods. 2, § 2 ods. 1 až 3, § 11 a\nnasl. Občianskeho zákonníka), ktoré sú oprávnené riešiť súdy a preto prejednávanie\na rozhodovanie sporov o ochranu osobnosti patrí do právomoci súdu (§ 7 ods. 1 O.s.p.).\nNajvyšší súd vzhľadom na vyššie uvedené konštatuje, že je neopodstatnená námietka\nžalovaného, podľa ktorej súdy v danom prípade prejednali a rozhodli vec, ktorá nepatrí do\nprávomoci súdu (§ 237 ods. 1 písm. a/ O.s.p.). Dovolací súd zároveň poznamenáva, že\nvzhľadom k tomu, že v danom prípade je daná právomoc súdov, nie je opodstatnená\nnámietka žalovaného, že rozhodol nezákonný sudca.\nDovolateľ namietal, že mu bola odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237\nods. 1 písm. f/ O.s.p. ... Žalovaný videl odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237\nods. 1 písm. f/ O.s.p, v tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo dostatočne odôvodnené\na nepreskúmateľné, pretože nereagovalo na jeho odvolaciu argumentáciu. K tejto námietke\ndovolací súd odkazuje na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho\nsúdu z 3. decembra 2015 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia\nzakladá tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho\nporiadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné\nvysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá\n\n12\n\nprípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku. ... Len\nv mimoriadnych a ojedinelých prípadoch mohla nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu\nzakladať vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a to napríklad ak rozhodnutie napadnuté\nopravným prostriedkom ako celok neobsahovalo vôbec žiadne odôvodnenie, prípadne vtedy,\nak odôvodnenie malo také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou,\nvýznamom a právnymi následkami blížia k Justičnému omylu. ... Po preskúmaní spisu\ndovolací súd nezistil, že by v prejednávanej veci bol dôvod pre uplatnenie (ako výnimky)\ndruhej vety stanoviska R 2/2016.\nPotvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvej\ninštancie) spĺňalo kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.\nz hľadiska formálnej štruktúry a obsahovalo aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných\nskutkových a právnych otázok, pričom odvolací súd sa náležitým spôsobom zaoberal aj\nodvolacou\n\nargumentáciou\n\nžalovaného.\n\nOdôvodnenie\n\nrozsudku\n\nodvolacieho\n\nsúdu\n\nv potvrdzujúcej časti zodpovedá ustanoveniu § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. Ustanovením § 219\nods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia\nrozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací\nsúd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie, a to po\nskutkovej, ako aj právnej stránke. V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu\nstotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Vzhľadom na vykonané\ndokazovanie súdom prvej inštancie odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, mal za\npreukázané, že žalobca vedome nespolupracoval s ŠtB, že nepodpísal záväzok k spolupráci,\na teda že nekonal tak, aby mohol byť evidovaný ako získaný spolupracovník bývalej ŠtB.\nTaktiež mal za preukázané, že vedomá spolupráca žalobcu s ŠtB sa nepreukázala ani\npodpornými dokladmi predloženými žalovaným. Oba súdy konštatovali, že v konaní sa\nnepreukázala ani akákoľvek činnosť žalobcu v súvislosti s údajným plnením uložených úloh,\nteda že by žalobca príslušníkom ŠtB vedome ako agent poskytoval informácie. Odvolací súd\nsa veľmi podrobne venoval aj zdôvodneniu svojho právneho záveru ohľadom námietky\nžalovaného k nedostatku vecnej legitimácie a jeho úvahy v tomto smere sú zreteľné (viď str.\n23 a 24 napadnutého rozhodnutia). Následne reagoval aj na odvolaciu námietku\nžalovaného, ktorou vytýkal súdu prvej inštancie, ktorý od neho vyžadoval, aby oprávnenosť\nevidencie žalobcu v registračných protokoloch a agentúrnych zväzkoch ŠtB preukázal, čím\n\n13\n\nsúd prvej inštancie uložil všetko dôkazné bremeno na žalovaného, odvolací súd vo svojom\nodôvodnení rozsiahlo, okrem iného vysvetlil, že ak teda žalovaný bol toho názoru, že\ndostatočne preukázal oprávnenosť evidencie žalobcu, a to aj odhliadnuc od skutočnosti, že\ndôkazné bremeno malo byť na žalobcovi, nerozlíšil dostatočne, na strane ktorého a ako\nprocesnej strany bola povinnosť tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie toho-ktorého\ntvrdenia. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania,\nktorý z existencie týchto skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide\no toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Len pre úplnosť odvolací súd\npoukázal na skutočnosť, že k tejto otázke sa vyjadril rovnako Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky v už zmienenom rozsudku zo dňa 31. mája 2011 pod sp. zn. 6 Cdo 83/2010, podľa\nktorého dispozícia s týmito dokumentmi (evidenciou v materiáloch ŠtB) dáva zároveň\nžalovanému možnosť efektívnej obrany v súdnom konaní proti prípadným neopodstatneným\nnávrhom v tomto smere. Tvrdenia dovolateľa, že sa odvolací súd nezaoberal jeho odvolacou\nargumentáciou, teda neboli dôvodné, žalovaný nimi len vyjadril svoju nespokojnosť\ns výsledkom sporu v jeho neprospech, ktorá ale nepostačuje na založenie vady konania\nv zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ...\nDovolateľ tiež namieta, že odvolací súd mu odňal možnosť konať pred súdom tým, že\no odvolaní žalovaného rozhodol bez nariadenia pojednávania. ...\nZ ustanovení § 214 ods. 1 a 2 O.s.p. vyplývalo, že (len) v prípadoch uvedených\nv § 214 ods. 1 O.s.p. bol odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných\nprípadoch však mohol rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či v\nprípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p., bude nariadené\nodvolacie pojednávanie, rozhodoval odvolací súd sám. V danom prípade: a/ odvolací súd\ndospel k záveru, že netreba zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ nejde o konanie vo\nveciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a c/ nariadenie odvolacieho\npojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.\nŽalovaný v dovolaní argumentuje tým, že v preskúmavanej veci povinnosť nariadiť\npojednávanie vyplývala z § 214 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (t. j. z existencie dôležitého verejného\nzáujmu), lebo predmetom konania „sú otázky celospoločenského záujmu“ a ide o spor,\nktorý sa stal „nepochybne najsledovanejším procesom svojho druhu od pádu bývalého\nrežimu“.\n\n14\n\nObčiansky súdny poriadok nedefinoval, čo treba považovať za dôležitý verejný\nzáujem. Posúdenie tejto otázky závisí vždy od individuálnych okolností prejednávanej veci\na z nich vychádzajúcej úvahy súdu. Pod dôležitým verejným záujmom treba podľa\ndôvodovej správy k ustanoveniu § 214 O.s.p. rozumieť medziiným záujem, ktorý sa týka\nväčšieho okruhu osôb (napríklad územného celku alebo obce).\nNámietka žalovaného nemení nič na samej podstate preskúmavanej veci, teda na\ntom, že tu ide o typický spor dvoch strán súkromnoprávneho vzťahu, v ktorom jedna\nprocesná strana (žalobca) sa domáha ochrany osobnosti proti žalovanému ako od toho,\no kom sa domnieva, že neoprávnene zasiahol do jeho práva. Samo posúdenie, či žalovaný\nzasiahol do osobnostných práv žalobcu, sa netýka väčšieho okruhu osôb, a to ani vzhľadom\nna to, že priebeh sporu monitorovali všetky významné slovenské aj české médiá.\nZ týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že postup odvolacieho súdu v danom\nprípade zodpovedal § 214 O.s.p. a nemal za následok procesnú vadu konania v zmysle\nustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.\nŽalovaný v dovolaní namieta, že k procesnej vade v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/\nO.s.p. došlo aj v dôsledku toho, že - ako uvádza - postupom odvolacieho súdu pri\ndoručovaní vyjadrenia žalobcu 8 mesiacov po jeho podaní žalovanému bol účelový\na z materiálneho hľadiska porušujúci jeho právo na spravodlivý proces. Dovolací súd\nuvedenú námietku nepovažuje za dôvodnú.\nZo spisu vyplýva, že k odvolaniu žalovaného (č. l. 473 spisu) sa po vyhovení žiadosti\no predĺženie lehoty vyjadril žalobca (č. l. 520 spisu). Súd prvej inštancie vyjadrenie žalobcu\nk odvolaniu žalovaného nezaslal a tak po predložení spisu na odvolací súd, odvolací súd\nsám zaslal toto vyjadrenie na vedomie žalovanému (č. l. 532 spisu). Odvolací súd vo veci\nsamej rozhodol až potom, ako bolo predmetné vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného\ndoručované.\nOdňatie možnosti pred súdom konať nezakladá teda sama skutočnosť, že\nodvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu ihneď\npo jeho doručení na súd prvej inštancie.\nPokiaľ žalovaný namieta, že postup súdov v procese zisťovania skutkových\npodkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti\nalebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nešlo o nedostatok, ktorý by bol\n\n15\n\nv rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu\nkonania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (obdobne tiež R 42/1993,\nR 37/1993, R 125/1999, R 6/2000; viď tiež viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad\nsp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011\na 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní došlo, nezakladalo to\nprocesnú vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.\nNeúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení viedla prípadne k tzv. inej procesnej\nvade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/\nO.s.p.); vada takej povahy ale prípustnosť dovolania nezakladala.\nPodľa právneho poriadku účinného do 30. júna 2016 platilo, že súd nie je viazaný\nnávrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované\ndôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú\nv rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie strán\nsporu. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky stranou sporu navrhované\ndôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladala prípustnosť\ndovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., lebo týmto\npostupom súd neodňal strane možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993\na R 125/1999). Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nezakladalo vadu konania v zmysle\n§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotil niektorý z vykonaných\ndôkazov, mohlo byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama\nosebe nezakladala prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (viď tiež\nnapríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011). Ak súd v\nprocese dokazovania nevykonal dokazovanie určitým dôkazným prostriedkom spôsobom,\nktorý predpisuje zákon, dochádzalo k tzv. inej (v § 237 ods. 1 O.s.p. neuvedenej) vade (§\n241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).\nK námietke dovolateľa o nezákonnosti vykonania dôkazov súdom prvej inštancie,\nktoré mal spôsobiť výsluch svedkov neoslobodených od povinnosti mlčanlivosti, dovolací\nsúd poukazuje na tieto svoje právne úvahy. ...\nAj v danej veci je nespochybniteľné, že výsluchy svedkov\na\n\n,\n\nneboli pred súdom prvej inštancie vykonané v súlade\n\ns § 124 O.s.p. účinnom v dobe ich realizácie. Uvedení svedkovia ako bývalí príslušníci\n\n16\n\nŠtátnej bezpečnosti Československej socialistickej republiky poskytli svoje svedectvo pred\nprvostupňovým súdom o spolupráci žalobcu s ŠtB a všeobecných údajov o spôsobe\nverbovania dôverníkov, agentov ŠtB a ďalších súvisiacich otázok bez toho, aby boli pred\npodaním svojich svedeckých výpovedí oslobodení príslušným orgánom od povinnosti\nmlčanlivosti. ...\nNajprecíznejšie a najpodrobnejšie má proces dokazovania vrátane zákonnosti\na použiteľnosti dôkazov upravený proces dokazovania v trestnom práve, keďže v tomto\nkonaní štát stíha protiprávne konanie s možnosťou ukladať sankcie najviac postihujúce\nosoby, voči ktorým toto konanie smeruje. Naopak otázka zákonnosti a použiteľnosti dôkazov\nv civilnom procese do účinnosti nového CSP (aktuálne čl. 16) bola upravená zo všetkých\nprávnych odvetví najbenevolentnejšie ... . Za zákonný dôkaz sa tu považuje dôkaz, ktorý bol\nzískaný zákonným spôsobom, čiže z dovolených prameňov a dovolenými metódami,\nprostriedkami či postupmi, pričom postupne právna teória a prax vyselektovala kritériá pre\nodlíšenie\n\nzákonného\n\ndôkazu\n\nod\n\ndôkazu\n\nnezákonného\n\na\n\npodmienky\n\nich\n\nprípustnosti/použiteľnosti v ďalšom konaní ... . Z hľadiska stupňa nezákonnosti rozlišuje\nprávna teória a prax (i) absolútnu neúčinnosť dôkazu, ktorá je dôsledkom existencie\npodstatnej (závažnej) chyby, ktorá nie je odstrániteľná, (ii) relatívnu neúčinnosť dôkazu,\nktorá je dôsledkom existencie podstatnej (závažnej) procesnej chyby, ktorá je odstrániteľná.\nAbsolútne neúčinné dôkazy vykazujú také podstatné a neodstrániteľné pochybenia, ktoré\nvylučujú prípustnosť tohto dôkazu pre jeho nezákonnosť a jeho zhojenie neprichádza do\núvahy za žiadnych okolností. Relatívne neúčinné dôkazy sú síce tiež dôkazmi neprípustnými,\navšak len do tej doby, kým ich chyba nie je odstránená. Dodatočným odstránením\nnedostatku dôkazu sa tento dôkaz z hľadiska jeho použiteľnosti zhojí (konvaliduje) a z tohto\nhľadiska sa stáva riadnym zákonným a bezchybným dôkazom. Podstatné chyby, ktoré majú\nza následok len relatívnu neúčinnosť dôkazu, sú pomerne vzácne a vo všeobecnosti sa\ntýkajú najmä dôkazov, ktoré možno vykonať pri úkone, ku ktorému je potrebný súhlas\nurčitej osoby alebo orgánu. Nedostatok tohto súhlasu možno zhojiť jeho dodatočným\nudelením. Typickým príkladom je, ak svedok vypočutý napriek existujúcej povinnosti\nmlčanlivosti je dodatočne od tejto povinnosti oslobodený (primerane Šámal, P., Musil, J.,\nKuchta, J. a kol. Trestní právo procesní. 4. prepracované vydaní. Praha: C. H. Beck, 2013,\ns. 368-373).\n\n17\n\nDovolací súd súc si vedomý, že výsluchy svedkov Jng.\na\n\n,\n\npredstavujú relatívne právne neúčinné dôkazy, skúmal,\n\nči mu zákonodarca umožňuje v dovolacom konaní túto ich relatívnu neúčinnosť\nkonvalidovať dodatočným oslobodením svedkov od povinnosti mlčanlivosti na to\noprávnenou osobou.\nVýznamnými faktormi, ktoré dovolací súd zohľadnil pri interpretácii tohto náročného\naplikačného problému, sú\n- závažnosť namietaného pochybenia v postupe súdov nižších inštancií,\n- rozsah zásahu do práv účastníkov konania (teraz strán sporu),\n- hospodárnosť civilného procesu vrátane dovolacieho konania a\n- účinnosť novej procesnej normy pre oblasť dokazovania.\nUž ako bolo vyššie uvedené, výsluch svedkov viazaných povinnosťou mlčanlivosti, od\nktorej neboli oslobodení, hoci predstavuje podstatné porušenie zákona, je odstrániteľná.\nNa rozdiel od iných závažných procesných chýb majúcich za následok relatívnu neúčinnosť\ndôkazu, toto konkrétne pochybenie nie je v právnej praxi ojedinelé a nič nebráni kedykoľvek\nho v priebehu procesu zreparovať. V posudzovanom prípade opomenutie súdu oslobodiť\nsvedkov od ich povinnosti mlčanlivosti, ktorí dobrovoľne poskytli svoje svedectvo,\npredstavuje primárne zásah do práva účastníka na spravodlivý proces, iné práva (napr.\nprávo na súkromie) účastníkov konania neboli nezákonným postupom zasiahnuté. Nemožno\nani predpokladať, že ak by aj svedkovia boli v konaní pred súdmi nižších inštancií\noslobodení od povinnosti mlčanlivosti, uviedli by niečo iné, ako to, čo dobrovoľne uviedli\nv doterajšom konaní. Za takejto procesnej situácie by kasácia napadnutého právoplatného\nrozhodnutia len z dôvodu zabezpečenia dodatočného oslobodenia svedkov od povinnosti\nmlčanlivosti predstavovala prehnaný formalizmus zo strany súdu a civilný proces by bol\npoznačený jeho nehospodárnosťou. Z týchto dôvodov dovolací súd pristúpil ku konvalidácii\nrelatívne neúčinných dôkazov. V tejto súvislosti treba poukázať aj na to, že CSP výslovne\nnevylučuje vykonávanie dokazovania v dovolacom konaní, ako to upravoval predchádzajúci\nprocesný predpis (§ 243a ods. 2 O.s.p.). Naopak, podľa § 438 ods. 1 CSP sa na konanie na\ndovolacom súde primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak\nCSP neustanovuje inak. Vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania, hoci zhojenie relatívne\nneúčinného dôkazu vyžiadaním dodatočného oslobodenia svedkov od mlčanlivosti nemožno\n\n18\n\noznačiť za štandardný výkon dôkazu, ani inak neustanovuje. Aj napriek tomu, že dovolací\nsúd si je vedomý možnej názorovej rozdielnosti na vykonávanie dokazovania v dovolacom\nkonaní a jeho rozsah vo vyvíjajúcej sa súdnej judikatúre po 1. júli 2016, v posudzovanom\nprípade v záujme všetkých vyššie uvedených princípov, najmä princípu právnej istoty,\npožiadal ministra vnútra Slovenskej republiky o dodatočné oslobodenie svedkov od ich\npovinnosti mlčanlivosti. Minister vnútra Slovenskej republiky mu vyhovel a dodatočne\noslobodil svedkov v predmetnom spore od ich zákonnej povinnosti mlčanlivosti s tým, že\nstanovil platnosť oslobodenia od povinnosti mlčanlivosti po celú dobu konania.\nNa tomto postupe dovolacieho súdu nemohla nič zmeniť ani reakcia dovolateľa\nobsahujúca rozsiahle námietky voči spôsobu konvalidácie dôkazu, ktorá bola dovolaciemu\nsúdu doručená po jeho rozhodnutí.\nPokiaľ žalovaný v dovolaní namietal, že v konaní došlo k tzv. inej procesnej vade\nkonania, treba uviesť, že „iná procesná vada“ (v ustanovení § 237 O.s.p. neuvedená) bola\ndo 30. júna 2016 považovaná za relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),\nktorý ale mohol byť úspešne uplatnený iba v procesne prípustnom dovolaní. Konštantná\njudikatúra najvyššieho súdu zastávala do uvedeného dňa názor, že takáto vada prípustnosť\ndovolania nezakladá (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 219/2013,\n3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010, 6 Cdo 60/2012,\n7 Cdo 86/2012 a 7 Cdo 36/2011). I keby teda v preskúmavanej veci došlo k tzv. inej\nprocesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladalo by to\nprípustnosť dovolania žalovaného.\nOstatné námietky dovolateľa, ktorými spochybňoval aplikáciu a výklad zákona\nč. 553/2002 Z.z. a tiež posúdenie pasívnej legitimácie z hľadiska obsahového spadajú pod\nčinnosť spočívajúcu v právnom posudzovaní veci súdom, pri ktorej súd zistený skutkový stav\npodriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy. Touto činnosťou súdu ale\nnedochádza k odňatiu možnosti strane sporu pred súdom konať, lebo právnym posúdením\nveci sa jej neodnímala možnosť uplatnenia procesných práv v konaní v zmysle vady\nuvedenej v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (viď R 43/2003).\nPrávne posúdenie veci súdmi nižších inštancií bolo v konštantnej judikatúre\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým\nbolo možné odôvodniť procesne prípustné dovolanie, o taký prípad ale v danej veci nešlo,\n\n19\n\nzároveň je ale zhodne zastávaný názor, že prípadné nesprávne právne posúdenie veci súdmi\nnižších inštancií nezakladalo procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.\n(viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\nnapríklad vo veciach sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,\n5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 49/2012, 7 Cdo 212/2013), preto sa dovolací\nsúd správnosťou právneho posúdenia veci odvolacím súdom nezaoberal.\nVzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania\nžalovaného nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalovaného podľa § 447 písm. c/ CSP\nako procesné neprípustné odmietol bez jeho meritórneho dovolacieho prieskumu.»\n3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti a v jej doplnení vzniesol viacero námietok, ktoré\nv jej úvodnej časti zhrnul zdôrazňujúc, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo\nk porušeniu jeho ústavných/základných práv, a to konkrétne tým, že najvyšší súd:\n(i) bezdôvodne odmietol podané dovolanie aj napriek tomu, že na to nebol zákonný\ndôvod;\n(ii) porušil rovnosť účastníkov konania tým, že bezdôvodne neprihliadol na tie\ndôkazy, ktoré navrhoval sťažovateľ, pričom na ním navrhnuté dôkazy neprihliadol ani jeden\nzo všeobecných súdov;\n(iii) nedal sťažovateľovi reálnu možnosť vyjadriť sa k nezákonnému postupu\nnajvyššieho súdu, keď v dovolacom konaní vykonával dokazovanie a spätne „konvalidoval“\nnezákonné svedecké výpovede tým, že požiadal Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky\n(ďalej aj „ministerstvo vnútra“) o zbavenie ich mlčanlivosti, pričom rozhodnutie o zbavení\nmlčanlivosti oznámil sťažovateľovi 27. januára 2017 a už 31. januára 2017, teda v deň\nvrátenia doručenky, vydal napadnuté uznesenie;\n(iv) sa nevysporiadal so všetkými argumentmi prípustnosti dovolania, čo spôsobuje\nnepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia.\n3.1 Tieto námietky sťažovateľ ďalej v sťažnosti rozšíril a vztiahol aj na napadnutý\nrozsudok krajského súdu. Dôvody podania sťažnosti rozdelil do niekoľkých myšlienkových\ncelkov:\n\n20\n\n3.2\n\nNesprávne\n\nzistenie\n\nskutkového\n\nstavu\n\na\n\nnenariadenie\n\nodvolacieho\n\npojednávania – sťažovateľ predovšetkým poukazuje na to, že „napádané rozhodnutie sa\nvôbec nevysporadúva s rozsiahlou argumentáciou Sťažovateľa v Dovolaní ohľadom potreby\nvykonania odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 1 OSP. Najvyšší súd\nv Napádanom rozhodnutí rozsiahlo upriamil pozornosť iba na posudzovanie existencie\nverejného záujmu pri nariaďovaní odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 1\npísm. d) OSP, pričom sa vôbec nevysporiadal s najzávažnejším dôvodom pre nariadenie\nodvolacieho pojednávania, a síce, že dôkazy vykonané pred Súdom prvej inštancie boli\nvo vzájomnom logickom rozpore a na ich odstránenie malo byť nariadené odvolacie\npojednávanie. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že Sťažovateľ v podanom Odvolaní\nrozsiahlo poukázal na vzniknuté rozpory vo vykonanom dokazovaní. Hovoriac o rozpornosti\nvykonaných dôkazov je potrebné poukázať najmä na výpovede troch bývalých príslušníkov\nŠTB,\n\n,\n\na\n\n, ktoré sa stali nosnými dôkazmi\n\npre vydanie rozhodnutia Súdu prvej inštancie. Sťažovateľ v súvislosti s rozporom\nvo vykonávanom dokazovaní poukazuje na to, že:\n- bývalí príslušníci ŠTB vypočúvaní pred Súdom prvej inštancie si sami vo svojich\nvlastných výpovediach odporovali;\n- svedecké výpovede bývalých príslušníkov ŠTB, preukázateľne odporovali listinným\ndôkazom predloženým v konaní;\n- svedecké výpovede bývalých príslušníkov ŠTB odporovali výpovediam ostatných\nsvedkov v konaní a to svedkov\n\na\n\n;\n\n- svedecké výpovede bývalých príslušníkov ŠTB boli v niektorých častiach\npreukázateľne nepravdivé;\n- bývalí príslušníci ŠTB opakovane popreli kontakt so Žalobcom aj napriek tomu, že\ndesiatky listinných dôkazov predložených v konaní preukazovali presný opak;\n- výpovede svedkov\n\na\n\nneboli Súdom prvej inštancie\n\nvôbec zohľadnené a Súd prvej inštancie sa s ich relevanciou vôbec nevysporiadal;\n- Žalobcom podané odborné vyjadrenia\nzo dňa 21.1.2014,\n\nzo dňa 7.1.2014,\na\n\nz 9.1.2014, boli\n\nv nadväznosti na existujúce listinné dôkazy a výpovede svedkov preukázateľne rozporné.\nSťažovateľ zdôrazňuje, že na rozpornosť vo výpovediach bývalých príslušníkov ŠTB\n\n21\n\na v Žalobcom predložených odborných vyjadreniach rozsiahlo, prehľadne a detailne\npoukázal v podanom Odvolaní (body 51 až 124 Odvolania). Aj napriek veľkému počtu\nvzájomne si odporujúcich tvrdení a skutočností pri vykonávaní dokazovania Odvolací súd\nodvolacie pojednávanie nenariadil a skonštatoval, že skutkový stav bol zistený vecne\nsprávne a Rozsudok Súdu prvej inštancie bez vysvetlenia rozporov preukázaných v\nOdvolaní potvrdil. Aj napriek tomu, že na zjavné rozpory vo vykonanom dokazovaní a\nv rozhodnutiach Súdu prvej inštancie a Odvolacieho súdu bol Najvyšší súd v podanom\nDovolaní detailne upozornený (body 27 až 120), Najvyšší súd považoval postup\nOdvolacieho súdu na nenariadení odvolacieho pojednávania za správny. ... Z uvedeného\njednoznačne vyplýva, že dôkazná rozpornosť musela byť Odvolacím súdom odstránená a\nRozsudok Súdu prvej inštancie nemohol byť za daných okolností potvrdený ako vecne\nsprávny. ... Vzhľadom na uvedené pochybenia všeobecných súdov Najvyšší súd nemohol\ndospieť k záveru, že v konaní neexistuje dovolací dôvod, keď nenariadením odvolacieho\npojednávania v situácii preukázateľnej dôkaznej rozpornosti došlo k odňatiu Sťažovateľa\nkonať pred súdom a k porušeniu jeho práva na poskytnutie súdnej ochrany.“.\n3.3 Dôležitý verejný záujem a nenariadenie odvolacieho pojednávania –\nsťažovateľ je toho názoru, že „Najvyšší súd nesprávne posúdil námietku Sťažovateľa\ntýkajúcu sa vady konania spočívajúcu v nenariadení pojednávania v súvislosti\ns požiadavkou dôležitého verejného záujmu na takomto prejednaní veci podľa § 214 ods. 1\npísm. d) OSP. Podľa názoru Sťažovateľa Najvyšší súd mal na predmetnú vadu konania\nprihliadať, nakoľko podľa ust. § 214 ods. 1 písm. d) OSP Odvolací súd musí nariadiť\nodvolacie pojednávanie vždy, ak si to vyžaduje dôležitý verejný záujem. ... Sťažovateľ má za\nto, že v danom spore nemožno pochybovať o existencii verejného záujmu. Sťažovateľ je\nverejnoprávnou ustanovizňou plniacou zákonom stanovené úlohy objektívneho hodnotenia\nobdobia neslobody. Žalobca je medzinárodne známou osobou, podnikateľom, politikom\na verejným činiteľom, ktorého postavenie je legitímne konfrontované historickými\nmateriálmi, ktoré má v držbe žalovaný. Spor Žalobcu a Sťažovateľa predstavuje v doterajšej\nhistórii Sťažovateľa najväčšiu konfrontáciu o nazeranie na povahu a účel fungovania\nSťažovateľa a interpretáciu jedinečného historického materiálu po bývalej ŠTB. Záznam\nv registračnom protokole o Žalobcovi vyvolal nesmierne široký a legitímny občiansky\n\n22\n\na mediálny záujem. Priebeh sporu detailne monitorovali všetky významné slovenské aj\nčeské médiá, správy o súdnych rozhodnutiach sa objavili dokonca v popredných\nzahraničných médiách. Široký záujem o spor bol evidentný aj v internetových médiách\nrôzneho druhu. Záujem o okolnosti sporu vyústil aj do vydania knihy o Žalobcovi. Spor sa\nstal nepochybne najsledovanejším procesom svojho druhu od pádu bývalého režimu. ...\nSťažovateľ má za to, že ak nebol daný dôležitý verejný záujem v takejto situácii\ncelospoločenského záujmu, potom si je už len ťažko predstaviť, čo viac by bolo možné\nzaradiť pod „iný, celospoločenský prospešný“ záujem nemajetkového charakteru. K\nnámietke Najvyššieho súdu o spore súkromnoprávnej povahy chceme ďalej poznamenať, že\nna osobu Žalobcu nie je možné nazerať iba ako na súkromnú osobu. Podľa Sťažovateľa je\nnevyhnutné osobu Žalobcu považovať od samotného počiatku sporu za osobu verejného\nzáujmu. V tejto súvislosti je jednoznačne potrebné spájať osobu Žalobcu aj s existenciou\nverejného záujmu na nariadení pojednávania. Z pohľadu Sťažovateľa nie je žiadnych\npochýb o postavení Žalobcu ako verejne činnej osoby. Žalobca je vlastníkom významného\nholdingu\n\n, ... od 29. januára 2014 pôsobí Žalobca ako Minister\n\nČeskej\n\nrepubliky. ... Sťažovateľ zastáva názor, že ak Odvolací súd odvolacie pojednávanie\nnenariadil, ba dokonca, ak vyššie uvedené úvahy verejného záujmu vôbec nezohľadňoval,\nporušil svoju zákonnú povinnosť nariadiť pojednávanie podľa ust. § 214 ods. 1 písm. d)\nOSP. Nakoľko situáciu existencie nemajetkového verejného záujmu posúdil Odvolací súd\nnesprávne, zakladá to dôvod prípustnosti dovolania, ako aj dovolací dôvod, v zmysle\nktorého bola Sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom. ... Najvyšší súd potvrdil\nneprávne posúdenie situácie Odvolacím súdom, čo podľa nášho názoru znamená, že\nDovolanie bolo v týchto častiach relevantné, ... došlo zo strany Najvyššieho súdu k zásahu\ndo práva Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy.“.\n3.4 Arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu\n– sťažovateľ konštatuje, že „intenzita procesných nedostatkov Rozsudku Odvolacieho súdu\nje tak veľká, že nepreskúmateľnosť Rozsudku Odvolacieho súdu musí byť považovaná za\nodňatie možnosti konať pred súdom podľa ust. § 237 písm. f). Sťažovateľ opakovane\nzdôrazňuje, že Odvolací súd vôbec neprihliadal na rozsiahle a detailné námietky\nk rozpornosti vykonaných dôkazov. Časť dôkazov nebola zohľadnená a rozpory medzi\n\n23\n\nexistujúcimi\n\ndôkazmi\n\nneboli\n\nodstránené\n\nani\n\nvysvetlené.\n\nOdôvodnenie\n\nRozsudku\n\nOdvolacieho súdu sa nezaoberalo ani niektorými podstatnými argumentmi Sťažovateľa. Ak\nSťažovateľ nedostane odpoveď na ním predloženú zásadnú argumentáciu a navyše k tomu\ndôjde k selektívnemu hodnoteniu dôkazov bez riadneho odôvodnenia, nemožno takéto\nkumulatívne procesné pochybenia ignorovať a bez ďalšieho tvrdiť, že takéto rozhodnutie\nnapĺňa objektívne kritériá spravodlivosti.“.\n3.5 Nezákonnosť vykonania dôkazov – podľa sťažovateľa ďalším dovolacím\ndôvodom je «tzv. iná procesná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie\nvo veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Za takúto vadu konania možno považovať aj\nnezákonnosť vykonania dôkazov Súdom prvej inštancie, ktorú spôsobil výsluch svedkov\nneoslobodených zákonným spôsobom spod povinnosti mlčanlivosti. ... Žalovaný konštatuje,\nže rozhodovanie Súdu prvej inštancie, ako aj Odvolacieho súdu bolo zaťažené závažnými\nprocesnými pochybeniami pri vykonávaní a hodnotení dôkazov. Vzhľadom na to, že tento\nspor bol postavený práve na hodnotení dôkazov, ktoré mali preukazovať alebo vyvracať\nspoluprácu Žalobcu s ŠTB, vykazujú procesné pochybenia Odvolacieho súdu (v reťazení\ns pochybeniami Súdu prvej inštancie) vysokú intenzitu nesprávnosti, čím zakladajú okrem\ndovolacieho dôvodu podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b) OSP aj dovolací dôvod zmätočnosti\npodľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP. ... Sťažovateľ si na tomto mieste dovoľuje dovolaciemu\nsúdu uviesť, že dňa 26.6.2015 listom požiadal Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky\no záväzné stanovisko, či bývalí príslušníci Zboru národnej bezpečnosti, pôsobiaci do roku\n1989 v zložkách ŠTB, sú v súčasnosti viazaní mlčanlivosťou ohľadom svojej činnosti\na práce v ŠTB, a či môžu byť bez ďalšieho (resp. bez zbavenia mlčanlivosti) vypočúvaní ako\nsvedkovia v občianskych súdnych konaniach o ochranu osobnosti ohľadom skutočností,\nktoré sa týkajú ich práce a pôsobenia v ŠTB. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky na\nžiadosť reagovalo odpoveďou zo dňa 13.8.2015, žalovanému doručenou dňa 4.9.2015,\nv ktorej uvádza, že „bývalí príslušníci Zboru národnej bezpečnosti, pôsobiaci do roku 1989\nv zložkách Štátnej bezpečnosti, sú v súčasnosti viazaní mlčanlivosťou, pretože sa\noboznamovali so štátnym tajomstvom a sú povinní zachovávať mlčanlivosť aj po skončení\nslužobného pomeru...“. Ministerstvo ďalej dodáva, že „oslobodenie od povinnosti\nmlčanlivosti v občianskom súdnom konaní sa realizuje na základe žiadosti súdu, ktorý\n\n24\n\nvzhľadom na všetky okolnosti konkrétneho konania, je oprávnený rozhodnúť, či je potrebné\nod svedka oslobodiť od povinnosti mlčanlivosti. Ministerstvo vnútra sa zaoberá každou\ndoručenou žiadosťou o zbavenie mlčanlivosti. V súdnom konaní jednotlivé strany môžu\nupozorniť na zákonom viazanú povinnosť mlčanlivosti svedka a žiadať o jeho oslobodenie.“\nNa základe uvedeného je potrebné konštatovať, že bývalí príslušníci ŠTB sú viazaní\npovinnosťou mlčanlivosti a bez ďalšieho nemôžu vypovedať ohľadom svojej práce\na pôsobenia v ŠTB. Súd prvej inštancie, ako aj Odvolací súd, tak svoje rozhodnutia opierali\no kľúčové svedecké výpovede bývalých príslušníkov ŠTB, ktorí boli viazaní povinnosťou\nmlčanlivosti. Sťažovateľ na tomto mieste zdôrazňuje, že Súd prvej inštancie v konaní\nvypočul troch kľúčových svedkov:\n\n,\n\na\n\n.\n\nVšetci títo svedkovia boli príslušníkmi ŠTB a boli viazaní mlčanlivosťou. Sťažovateľ\npoukazuje aj na to, že Súd prvej inštancie mal v priebehu konania vedomosť o tom, že títo\npríslušníci ŠTB sú viazaní povinnosťou zachovávať mlčanlivosť. Sťažovateľ v tejto súvislosti\npoukazuje na pojednávanie zo dňa 15.5.2014, na ktorom vypovedal svedok\n\n,\n\nodborný pracovník Sťažovateľa. ... Aj napriek tomu, že bolo zodpovednosťou Súdu prvej\ninštancie, aby vykonávanie dokazovania prebehlo v súlade s procesnými predpismi, došlo\nv konaní k závažnému porušeniu procesných predpisov, a to tým, že Súd prvej inštancie\nvypočul svedkov bez toho, aby pred ich vypočutím požiadal ministra vnútra Slovenskej\nrepubliky o zbavenie ich mlčanlivosti. ... Sťažovateľ poukazuje na to, že Súd prvej inštancie\nnepožiadal Ministerstvo vnútra o zbavenie mlčanlivosti svedkov\na\n\n,\n\n. ... Sťažovateľ týmto konštatuje, že Súd prvej inštancie sa dopustil\n\nvážneho porušenia procesných povinností, keď flagrantným spôsobom porušil § 124 OSP,\nvypočul svedkov, ktorí neboli oprávnení nevypovedať a takto nezákonne získané dôkazy\nneskôr použil ako podklad na vydanie svojho rozhodnutia. Takýmto konaním sa súd prvého\nstupňa dopustil zásadného procesného pochybenia s intenzitou zásahu zakladajúceho\ndovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b) OSP a ust. § 237 ods. 1 písm. f) OSP. ...\nSťažovateľ považuje dôkazy získané a vykonané v rozpore s predpismi procesného práva za\nnezákonné. Takto získané dôkazy sa stali podkladom pre vynesenie rozsudkov na Súde prvej\ninštancie a na Odvolacom súde, pričom ich nezákonnosť nebola spochybnená ani Najvyšším\nsúdom. Vzhľadom na toto závažné procesné pochybenie považuje Sťažovateľ všetky\nrozhodnutia súdov za nezákonné. ... Nezákonnosť dôkazu totiž vždy zakladá nezákonnosť\n\n25\n\nakéhokoľvek výstupu, ktorý sa o tento nezákonný dôkaz opiera (neprípustnosť reťazenia\nnezákonnosti). Sťažovateľ týmto upriamuje pozornosť na doktrínu „Ovocia otráveného\nstromu“ ... V ďalšom si dovoľujeme poukázať na postup Najvyššieho súdu, ktorý iniciatívne\npožiadal Ministerstvo vnútra o zbavenie mlčanlivosti svedkov. ... Sťažovateľ poukazuje na\nto, že Najvyšší súd v dovolacom konaní nesmie vykonávať dokazovanie, resp. zasahovať do\nskutkového stavu tým, že by sa snažil „konvalidovať“ a tým pádom zasahovať do už\nvykonaného dokazovania. ... Žalovaný na tomto mieste poukazuje na ust. § 442 CSP, podľa\nktorého „dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd“\nPredmetné ustanovenie nového civilného procesného kódexu nahrádza zákaz dovolacieho\nsúdu vykonávať dokazovanie podľa § 243a ods. 2 druhá veta OSP. Nie je preto pravdou\ntvrdenie Najvyššieho súdu, že CSP výslovne nevylučuje vykonávanie dokazovania\nv dovolacom konaní. Z nového ustanovenia CSP predsa možno jednoznačne a bez\npochybností vyvodiť, že Najvyšší súd dokazovanie nemôže vykonávať. V zmysle CSP je\nNajvyšší súd len súdom právnym, nie skutkovým, preto je vyššie uvedené tvrdenie\nNajvyššieho súdu nesprávne. Nové právne predpisy nezmenili nič na podstate zákazu\nvykonávania dôkazov Najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho ... V zmysle uvedeného nie je\nprípustné, aby Najvyšší súd menil obsah spisu a zasahoval do dokazovania vykonaného na\nSúde prvej inštancie a Odvolacom súde. Najvyššiemu súdu takýto postup neumožňuje ani\njudikatúra, ani princípy CSP a ani právna prax. ... Akákoľvek „konvalidácia“, prípadne iný\nzásah do ustáleného a už vykonaného dokazovania je neprípustná nakoľko Najvyšší súd má\ndokazovanie (s výnimkou preukazovania včasnosti a prípustnosti podaného dovolania)\nv dovolacom konaní zakázané. ... Sťažovateľ uvádza, že dopĺňaním spisu o nové listiny,\nktoré majú zásadný vplyv na už vykonané dokazovanie a „dodatočným konvalidovaním“\nnezákonne vykonaných dôkazov dochádza k narušeniu základných princípov dovolacieho\nkonania právnej istoty. ... Konštatovanie Najvyššieho súdu o tom, že by v rámci dovolacieho\nkonania bolo možné nezákonný dôkaz dodatočne „konvalidovať“ nemá oporu ani\nv konštantnej judikatúre ani v právnej teórii. Pripustením tzv. „spätnej konvalidácie“\ndôkazov by sme tiež dospeli do situácie, kedy by sa z Najvyššieho súdu stal súd\nintervenujúci do už ustálenej dôkaznej situácie, čo by bolo paradoxom, pretože Najvyšší súd\nmá ustálenú dôkaznú situáciu preskúmavať a nie do nej zasahovať. ... Podľa nášho názoru\nby sa malo brať zreteľ aj na to, že Najvyšší súd svojim postupom môže zapríčiniť negatívny\n\n26\n\nprelom doterajšej súdnej praxe čo sa týka prístupu k výsluchu svedkov s povinnosťou\nmlčanlivosti. ... Výpoveď svedkov bez zbavenia mlčanlivosti by tak okrem porušenia\nprincípov civilného procesu a spravodlivého súdneho konania znamenala aj ohrozenie\nutajovaných skutočností, ktorých pôvodcami a ochrancami sú primárne príslušné výkonné\norgány štátu a nie súd. ... Sťažovateľ dodáva, že v prejednávanom prípade nielenže\nsvedkovia neboli zbavení mlčanlivosti, ale na verejnom pojednávaní vypovedali o\nutajovaných skutočnostiach. Ide o tak závažné procesné pochybenie, ktoré nie je možné\nspätne „zhojiť“ žiadnym formálne vydaným dodatočným rozhodnutím, nakoľko v konaní\ndošlo k závažným procesným chybám, ktoré majú vplyv na nezákonnosť vydaných\nrozhodnutí. ... Najvyšší súd potvrdil nesprávne posúdenie situácie Odvolacím súdom, čo\npodľa nášho názoru znamená, že Dovolanie bolo v týchto častiach relevantné, pričom\ntakýmto postupom došlo zo strany Najvyššieho súdu k zásahu do práva Sťažovateľa na\nsúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy.».\n3.6 Porušenie princípu voľného hodnotenia dôkazov – sťažovateľ poukazuje na\nto, že zo strany „Súdu prvej inštancie ako aj Odvolacieho súdu došlo k porušeniu zásady\nvoľného hodnotenia dôkazov a to tým, že súdy (i) v odôvodnení nevyhodnotili všetky\nvykonané dôkazy a ani neuviedli prečo na konkrétne dôkazy neprihliadali a (ii)\nnevysporiadali sa so vzájomnou rozpornosťou týchto dôkazov. ... Sťažovateľ uvádza, že ak\nz odôvodnení súdnych rozhodnutí nevie na základe akých úvah Súd prvej inštancie\nnevykonal a neprihliadol na niektoré z vykonaných dôkazov a tiež nevie, na základe akých\núvah a z akých dôvodov Odvolací súd neprihliadal na rozsiahle námietky k rozporom\nv dokazovaní, došlo k takému závažnému pochybeniu, ktoré zakladalo prípustnosť\nDovolania a tiež aj dovolací dôvod.“.\n3.7 Porušenie rovnosti účastníkov konania – sťažovateľ ďalej uvádza, že „ak\nz odôvodnení rozhodnutí Súdu prvej inštancie ako aj Odvolacieho súdu vedomosť o tom,\nprečo súdy pri svojom rozhodovaní nevychádzali so všetkých dôkazov, prečo nebola ich\ndôkazná rozpornosť odstránená, resp. prečo nedošlo k vysporiadaniu sa s námietkami\nuvedenými v odvolaní, má Sťažovateľ za to, že sa týmto objektívne zvýhodnila jedna zo\nsporových strán. ... Nemožno tiež popierať, že súd v prejednávanej veci dáva za pravdu\njednej zo sporových strán s prihliadnutím na jej dôkazy ako na relevantné. Nemôže sa tak\n27\n\nstať bez toho, aby súd uviedol prečo, z akých dôvodov a na základe akej úvahy neprihliadol\nna dôkazy druhej sporovej strany.“.\n3.8\n\nArbitrárnosť\n\na\n\nnedostatočné\n\nodôvodnenie\n\nnapadnutého\n\nuznesenia\n\nnajvyššieho súdu – sťažovateľ zdôrazňuje, že „Najvyšší súd sa v Napádanom rozhodnutí\nvôbec nezaoberal námietkami uvedenými v Dovolaní. Meritórny prieskum týchto námietok\nbol odmietnutý aj napriek tomu, že v konaní je daný dovolací dôvod a dovolanie je v zmysle\nvyššie uvedenej argumentácie prípustné. ... Najvyšší súd v Napádanom rozhodnutí nedal\nDovolateľovi odpoveď na tie otázky, na ktoré mu vzhľadom na prípustnosť Dovolania mal\ndať odpoveď. Rovnako sa tak nestalo ani v rámci konania na Odvolacom súde, kedy po\npodanom Odvolaní Sťažovateľ nedostal odpoveď na ním uvádzanú argumentáciu\nk rozpornému dokazovaniu. Najvyšší súd na túto skutočnosť vôbec nereagoval a namiesto\nmeritórneho prejednania veci nedôvodne tvrdil procesnú neprípustnosť podaného\nDovolania. ... Vzhľadom na uvedené má Sťažovateľ za to, že nedôvodným odmietnutím\nDovolania z procesných dôvodov došlo k zásahu do práva Sťažovateľa na spravodlivý\nsúdny proces. Najvyšší súd neodpovedal na zásadné námietky Sťažovateľa súvisiace\ns neodôvodnenými a arbitrárnymi rozhodnutiami Súdu prvej inštancie a Odvolacieho\nsúdu.“.\n3.9 V doplnení sťažnosti sťažovateľ zopakoval svoje námietky a ich odôvodnenia\npoužité v sťažnosti [t. j. verejný záujem na nariadení odvolacieho pojednávania, namietaný\nprístup nižších súdov k výsluchu svedkov viazaných mlčanlivosťou (tu sťažovateľ dopĺňa,\nže: „Bol to práve Sťažovateľ, ktorý svojou aktivitou na mlčanlivosť bývalých príslušníkov\nŠTB v konaní upozorňoval. Sťažovateľ poznamenáva, že na pojednávaní dňa 30.1.2014\npredložil Súdu prvej inštancie personálny zväzok\n\n, v ktorom sa výslovne\n\nuvádza, že je viazaný mlčanlivosťou o všetkom, o čom sa dozvedel pri výkone svojej služby\na to aj po skončení svojho pomeru v ŠTB. Dňa 9.5.2014 doručil Sťažovateľ Súdu prvej\ninštancie personálne zväzky\n\na\n\n, v ktorých sa rovnako\n\nuvádzala povinnosť mlčanlivosti a to aj po skončení ich pomeru v ŠTB.“), procesné\npovinnosti súdov pri výsluchu svedkov viazaných mlčanlivosťou], tieto vo veľkej miere\nvztiahol aj na napadnutý rozsudok krajského súdu, avšak taktiež rozšíril svoju argumentáciu\n\n28\n\na aj výhrady proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a napadnutému rozsudku\nkrajského súdu, a to takto:\n3.10 Rozpor v skutkových zisteniach a vykonaných dôkazoch/potreba\nzopakovania dokazovania – sťažovateľ podotýka, že „Odvolací súd vo svojom rozhodnutí\niba stroho skonštatoval, že skutkový stav bol zistený správne bez vysvetlenia rozporov,\nna ktoré v Odvolaní Sťažovateľ poukázal. ... Odvolací súd teda nepovažoval za podstatné\nnáležite sa vysporiadať s namietanými rozpormi v skutkových zisteniach a vykonaných\ndôkazoch. Odvolací súd nepovažoval za dôležité spôsobom nevzbudzujúcim ďalšie otázky\nohľadom objektívnosti a ústavnosti rozhodnutia vyjadriť sa k najpodstatnejším a kľúčovým\ndôkazom sporu - výpovediam uvedených svedkov. ... Máme za to, že pri rozhodovaní\nOdvolacieho súdu boli splnené podmienky odôvodňujúce potrebu zopakovania dokazovania\nna Odvolacom súde. S poukazom na uvedené tak Odvolací súd bol povinný postupovať\npodľa § 214 ods. 1 písm. a) OSP a nariadiť pojednávanie. ... Odvolací súd mohol vznesené\npochybnosti odstrániť nariadením odvolacieho pojednávania, ktoré je nevyhnutným\nprocesným krokom na to, aby Odvolací súd uchopil hĺbku sporu, dal priestor stranám sporu\nna vzájomnú konfrontáciu a nadobudol tak širšiu skutkovú vedomosť pre kvalitné\nodôvodnenie rozhodnutia. Tento postup je obzvlášť potrebný v situácii, kedy výsledok\nvykonávaného dokazovania nie je jednoznačne presvedčivý a vyvoláva viac pochybností ako\nprávnej istoty. ... Odvolací súd mal povinnosť v takejto situácii nariadiť odvolacie\npojednávanie. Odvolací súd tak neurobil, v odôvodnení sa s týmito rozpormi nevysporiadal,\nmechanicky si zobral za svoj záver nižšieho súdu a vo veci rozhodol s poukázaním na vecnú\nsprávnosť rozsudku tohto súdu.“.\n3.11 Nedôveryhodnosť výpovedí bývalých príslušníkov ŠtB – sťažovateľ uvádza,\nže v konaní opakovane upozornil na to, že «bývalí príslušníci ŠTB sú aj v súčasnosti viazaní\nmlčanlivosťou a kryjú svoju agentúrnu sieť (uviedol to aj svedok\n\nna\n\npojednávaní dňa 15.5.2014). Nevyzrádzajú svojich agentov a ani nehovoria o svojej práci.\nZvlášť o nej v konaniach pred nižšími súdmi nemuseli vypovedať pravdu aj keď boli povinní\npravdivo vypovedať. Keďže neboli zbavení mlčanlivosti, mohli odpovedať inak a síce mimo\nskutočností chránených mlčanlivosťou. Nie je preto vylúčené, že po zbavení mlčanlivosti by\nsvedkovia vypovedali inak. Procesné pochybenie nižších súdov tak stále zanecháva\n29\n\notvorených veľa otázok, ktoré vôbec neprispievajú k dôveryhodnosti vydaných rozhodnutí\na ani k právnej istote Sťažovateľa. ... Svedok\n\nna pojednávaní dňa\n\n15.5.2014 na margo popierania spolupráce Žalobcu s ŠTB uviedol, že „ak toto svedkovia\ntvrdia, tak potom je zrejmé, že zneužívali zákony, podvádzali, dopúšťali sa trestných činov a\nteda hodnovernosť ich ako svedkov je znížená(... Príslušníci ŠtB sú presvedčení, že sú\nbeztrestní“. Sťažovateľ týmto apeluje na Ústavný súd, aby okrem iného posudzoval aj\nokolnosti výpovede bývalých príslušníkov ŠTB ako spravodajských pracovníkov, v kontexte\nich konšpiratívnej práce a povinnosti kryť svoju prácu a svojich spolupracovníkov za\nkaždých okolností. Ak ešte bývalí príslušníci ŠTB neboli zbavení mlčanlivosti, sú ich\nvýpovede o to viac pochybné a nedôveryhodné.».\n3.12 Nezákonné výsluchy zakladajú prípustnosť dovolania – sťažovateľ\nupriamuje pozornosť na to, že „porušením § 124 OSP nedošlo k porušeniu akejsi\nmarginálnej povinnosti, ktorá nemá podstatný vplyv na konanie, ale k závažnému\nprocesnému pochybeniu, ktoré má vplyv na celé konanie. Nakoľko sa nezákonné výsluchy a\nz nich získané nezákonné dôkazy stali hlavným podkladom pre vydanie Rozsudkov nižších\nsúdov, trpí tak celé konanie a rozhodovacia činnosť všeobecných súdov procesnými vadami\nzasahujúcimi do práv Sťažovateľa. ... Sťažovateľ je toho názoru, že závažné procesné\npochybenia Súdu prvej inštancie pri porušení procesných ustanovení o dokazovaní a\nOdvolacieho súdu pri akceptovaní Rozsudku Súdu prvej inštancie založeného na\nnezákonných dôkazoch a ich logických rozporoch, nemali byť Najvyšším súdom\nprehliadnuté, ale mali byť meritórne preskúmané v rámci dovolacieho konania. Uvedené\nprocesné pochybenia dosahujú takú intenzitu, že ich možno označiť za odňatie možnosti\nkonať pred súdom zakladajúce prípustnosť dovolania a dovolací dôvod. ... Sťažovateľ\nzdôrazňuje, že nezákonné výsluchy bývalých príslušníkov ŠTB získané v tomto konaní boli\nvykonávané priamo Súdom prvej inštancie v rozpore s procesnými predpismi o dokazovaní\n(čím bol kladený podstatne väčší dôraz na zákonný postup získavania a vykonávania\ndôkazov); pre Súd prvej inštancie významné a tvorili základný podklad pre vydanie\nRozsudku Súdu prvej inštancie; navzájom rozporné, pričom odporovali aj výpovediam\nostatných vypočúvaných svedkov a iným listinným dôkazom (bez toho, aby Súd prvej\ninštancie alebo Odvolací súd tieto dôkazné rozpory odstránil).“.\n\n30\n\n3.13 Túto časť svojej argumentácie zakončil sťažovateľ vyhlásením: «Sťažovateľ je\ntoho názoru, že postupom Odvolacieho súdu (potvrdenie zjavnej nezákonnosti pri\nvykonávaní výsluchov príslušníkov ŠTB) a Najvyššieho súdu (potvrdenie nezákonnosti\nOdvolacieho súdu) došlo k zásahu do práva na spravodlivý proces. ... nadväznosti na vyššie\nuvedené je Sťažovateľ toho názoru, že (i) súdy nižších inštancií porušili predpisy\no dokazovaní a (ii) na nezákonne získaných dôkazoch postavili svoje rozsudky (iii) bez toho,\naby Sťažovateľovi zdôvodnili, prečo sa nepovažovali za relevantné iné zásadné dôkazy\nvykonané zákonným spôsobom. Najvyšší súd tento vysoko intenzívny zásah do práv\nSťažovateľa posúdil priam ako „okrajový“ a „spätne zhojiteľný“ pričom Dovolanie podľa\nnázoru Sťažovateľa odmietol nezákonne. Sťažovateľ je toho názoru, že v nadväznosti na\nvyššie uvedené došlo Rozsudkom Odvolacieho súdu a Najvyššieho súdu k zásahu do práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy v spojení s čl. 47 ods. 3 čl. 48 ods. 2 Ústavy.»\n3.14 V doplnení svojej sťažnosti sťažovateľ precizuje aj svoje výhrady proti postupu\nnajvyššieho súdu v dovolacom konaní:\n3.15 Neprípustnosť zásahu do skutkového stavu v dovolacom konaní – podľa\nsťažovateľa «Najvyšší súd v dovolacom konaní nezákonným spôsobom zasiahol do\nskutkového a procesného stavu ustáleného Odvolacím súdom tým, že dňa 7.11.2016\npožiadal Ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Minister“) o zbavenie\nmlčanlivosti bývalých príslušníkov ŠTB vypovedajúcich v tomto konaní (ďalej len\n„Žiadosť“). K uvedenej argumentácii si Sťažovateľ dovoľuje uviesť nasledovné. Sťažovateľ\ns odkazom na ust. § 442 CSP (bývalé ust. § 243a ods. 2 OSP) uviedol, že dovolací súd je\nviazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Ústavný súd vo svojej judikatúre\nviackrát potvrdil názory samotného Najvyššieho súdu o tom, že Najvyšší súd nemôže\nv dovolacom konaní vykonávať dokazovanie (napr. Ústavný súd, sp. zn.: III. ÚS 430/2016,\nsp. zn.: II. ÚS 501/2013). Zhodne to konštatuje aj právna teória, ktorá uvádza, že „pred\ndovolacím súdom je dokazovanie neprípustné.“ (Števček, M., Ficová, S. a kol. Občiansky\nsúdny poriadok. I. diel. Komentár. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012, str. 914). Právna\nteória ďalej uvádza, že pred dovolacím súdom je dokazovanie vylúčené, okrem\npreukazovania včasnosti a prípustnosti dovolania, pričom platí, že v dovolacom konaní\n\n31\n\nmusí ostať zachovaný stav odvolacieho spisu, ktorý je meradlom dovolacieho prieskumu\n(Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M.,\na kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, str. 1421).\nS prihliadnutím na vyššie uvedené Sťažovateľ konštatuje, že tvrdenie Najvyššieho súdu\nv Rozhodnutí o prípustnosti dokazovania v dovolacom konaní je nielenže nepravdivé, ale je\naj v priamom rozpore s ust. § 442 CSP, ktoré prikazuje Najvyššiemu súdu, aby pri\ndovolacom prieskume vychádzal z toho, čo bolo zistené na súdoch nižšej inštancie. ...\nNajvyšší súd vo svojom Rozhodnutí uvádza, že k zbaveniu mlčanlivosti so spätnou\núčinnosťou, a teda k zásahu do skutkového a procesného stavu ustáleného Odvolacím\nsúdom, pristúpil v nadväznosti na ustanovenie § 438 ods. 1 CSP, podľa ktorého „na\nkonanie na dovolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej\ninštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.“ Najvyšší súd uvedeným argumentoval, že\ndokazovanie v dovolacom konaní je prípustné, nakoľko sa na neho primerane vzťahujú\nustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie. Podľa Sťažovateľa je uvedený prístup\nNajvyššieho súdu svojvoľný a právne pochybný. ... Sťažovateľ poznamenáva, že Najvyšší\nsúd žiadnym spôsobom nepreukázal ani neodôvodnil potrebnosť, resp. nevyhnutnosť alebo\nvhodnosť použitia ustanovení o dokazovaní na dovolacie konanie. Najvyšší súd nevykonal\nžiadnu logickú ani právnu operáciu, ktorou by odargumentoval svoj postup, ktorý sa\nvymyká jeho doterajšej rozhodovacej praxi a názorom právnej vedy. Najvyšší súd ignoroval\nprincípy dovolacieho konania a vztiahol naň obdobnú (rovnakú) aplikáciu inštitútov\nvlastných pre konanie nachádzacie bez toho, aby takýto právne pochybný krok akokoľvek vo\nsvojom Rozhodnutí odôvodnil. Napokon, sám Najvyšší súd v Rozhodnutí uviedol, že si je\nvedomý „možnej názorovej rozdielnosti“ na vykonávanie dokazovania v dovolacom konaní,\navšak v tejto súvislosti Najvyšší súd ani len neodkázal na právne názory, ktoré by\npodporovali alebo vyvrátili ním presadzovanú názorovú líniu. Sťažovateľ je toho názoru, že\nak už zákonodarca v ust. § 438 ods. 1 CSP uviedol možnosť „primeranej aplikácie“ mal\ntým na mysli úpravu situácií, ako je napríklad nariadenie pojednávania v dovolacom\nkonaní, ktoré sa „primerane“, vhodne, vzhľadom na situáciu, uskutoční podľa ustanovení\no pojednávania na Súde prvej inštancie (Števček. M., Ficová, S., Baricová, J.,\nMesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok.\nKomentár. Praha : C. H. Beck, 2016, str. 1417). Podľa Sťažovateľa nebola „primeraná“\n\n32\n\naplikácia ustanovení CSP o konaní na súde prvej inštancie zavedená preto, aby sa Najvyšší\nsúd v dovolacom konaní stal opäť súdom nachádzacím a vykonával dokazovanie ako súd\nprvej inštancie. Pokiaľ by sme mali prijať takýto výklad, dovolacie konanie by stratilo svoj\nvýznam a zmysel. ... „Nadpráca“ Najvyššieho súdu v podobe dodatočného zbavenia\nmlčanlivosti bývalých príslušníkov ŠTB nemôže byť ospravedlniteľná ani ním tvrdenou\n„hospodárnosťou konania“, resp. tým, že bývalí príslušníci ŠTB by v konaní\npravdepodobne vypovedali rovnako. Pre Sťažovateľa je zarážajúce, že Najvyšší súd sa\nnamiesto vecnej argumentácie uchýlil k ničím nepodloženým domnienkam. ... Sťažovateľ je\ntoho názoru, že používanie trestnoprávnej argumentácie v civilnom procese je\nprinajmenšom argumentačným excesom zo strany Najvyššieho súdu. ... Sťažovateľovi\nzdôrazňuje, že mu z obsahu Rozhodnutia Najvyššieho súdu nie je známe, z akého dôvodu\nNajvyšší súd pristúpil k aplikácii trestného práva na podmienky civilného procesu. Najvyšší\nsúd síce poukazuje na „právnu teóriu a prax“, ktorá by mala rozlišovať absolútnu a\nrelatívnu neúčinnosť dôkazu, avšak vôbec neuvádza, o akú teóriu má ísť, neodkazuje na ňu\na ani ju necituje. Rozhodnutie Najvyššieho súdu je pre Sťažovateľa v tomto smere\nnepreskúmateľné. ... Aj keby sa čo i len teoreticky mala na toto civilné konanie vzťahovať\ntrestnoprávna argumentácia podaná Najvyšším súdom, nie je z nej možné vyvodiť záver o\ntom, že nezákonné výsluchy svedkov môžu byť v tomto konaní spätne uznané za zákonné.».\n3.16 Procesná nepoužiteľnosť rozhodnutia ministra – v závere sťažovateľ\nupriamuje pozornosť na to, že «„dodatočné“ oslobodenie od povinnosti mlčanlivosti osôb\nuž v konaní vypovedajúcich, naráža na dva zásadné právne problémy, a síce, že (i)\nrozhodnutie Ministra o zbavení mlčanlivosti nemá spätné účinky a (ii) aj keby za daných\nokolností bolo rozhodnutie Ministra vnútra právne perfektné, je pre účely akéhokoľvek\nďalšieho konania nepoužiteľné. ... V súvislosti s právnou povahou rozhodnutia Ministra\no zbavení mlčanlivosti Sťažovateľ poznamenáva, že toto rozhodnutie je konštitutívnym\nsprávnym aktom s účinkami výlučne „ex nunc“ a „pro futuro“. V žiadnom prípade\nnemožno rozhodnutiu Ministra ako správnemu aktu priradiť spätné, retroaktívne účinky.\nPrijatím opačného výkladu by sme dospeli k právnym konštrukciám, ktoré nemajú nič\nspoločné s dodržiavaním princípov právneho štátu a právnej istoty. Sťažovateľ podotýka, že\nnie je nemožné aby správny akt Ministra spätne legalizoval porušenie kogentných\n\n33\n\nprocesných ustanovení alebo nezákonných dôkazov, ktoré vzišli z tohto porušenia. ...\nSťažovateľ ... poznamenáva, že niečo také ako „dodatočné oslobodenie“ od mlčanlivosti\nzákon nepozná a takýto prístup k spätnému zbaveniu mlčanlivosti Ministrovi ani\nNajvyššiemu súdu nedovoľuje. Vypočúvané osoby môžu byť zbavené mlčanlivosti iba do\nbudúcna, nie do minulosti. V súvislosti s vyjadrením Najvyššieho súdu Sťažovateľ dodáva,\nže Minister nezbavil vypočúvaných svedkov mlčanlivosti spätne, ale do budúcna. Potvrdzuje\nto celá formulácia rozhodnutia Ministra, ktorá je do istej miery nevyhovuje požiadavke\nNajvyššieho súdu. ... Sťažovateľ konštatuje, že rozhodnutie Ministra neráta (a ani teoreticky\nnemôže rátať) so spätnou konvalidáciou nezákonných výpovedí svedkov. Rozhodnutie\nMinistra nemá spätné účinky, pôsobí len do budúcna. Vzaté do dôsledkov to znamená, že\nNajvyšší súd na podklade rozhodnutia Ministra nemohol pristúpiť ani k výsluchu svedkov\nani k zásahu do už vykonaných svedeckých výpovedí. ... Sťažovateľ poznamenáva aj to, že\nrozhodnutie Ministra je nepoužiteľné nielen pre dovolacie konanie (Najvyšší súd nebol\noprávnený požiadať o „dodatočné zbavenie mlčanlivosti“, ale ani nie je oprávnený\nvykonávať dokazovanie či vypočúvať svedkov), ale aj pre prípadné konanie na Súde prvej\ninštancie, či na Odvolacom súde, a to z dôvodu jeho faktickej procesnej nevykonateľnosti. ...\nMinister vnútra v Rozhodnutí najprv uvádza, že prejednávaný spor je vedený „v štádiu\ndovolania“ a dodáva, že „menované osoby je potrebné oslobodiť od povinnosti mlčanlivosti\nz dôvodu ich vypočutia ako svedkov v uvedenom konaní“. Vo vymedzení účelu, rozsahu a\nplatnosti oslobodenia od mlčanlivosti Minister ďalej uvádza, že oslobodenie je stanovené za\núčelom vypočutia svedkov „v uvedenom konaní“ s platnosťou „po celú dobu konania“ a\nzáverom dodáva, že toto oslobodenie je vydané „pre účely tohto konania“. Z uvedeného\nvyplýva, že Najvyšší súd požiadal o zbavenie mlčanlivosti svedkov vyslovene pre účely\ndovolacieho konania. Minister svedkov zbavil mlčanlivosti rovnako pre účely dovolacieho\nkonania avšak nie za účelom „konvalidácie“ nezákonne vykonaných výsluchov ako to\npožadoval Najvyšší súd, ale za účelom budúceho výsluchu svedkov pre účely dovolacieho\nkonania tak ako to bolo požadované zo strany Najvyššieho súdu. ... Nepoužiteľnosť\nrozhodnutia Ministra v prípadných nadväzujúcich konaniach je daná tým, že toto\nrozhodnutie je vydané výlučne pre účely dovolacieho konania. Rozhodnutie je tým pádom\nnepoužiteľné pre konanie na súde prvej inštancie alebo konanie na odvolacom súde,\nnakoľko je vymedzené úzko, iba na úsek dovolacieho konania. Paradoxom ostáva to, že\n\n34\n\npráve v dovolacom konaní je toto rozhodnutie absolútne nepoužiteľné. ... V nadväznosti na\nuvedené Sťažovateľ dodáva, že žiadosť Najvyššieho súdu bola (bez ohľadu na skúmanie\ndôvodnosti takéhoto konania) formulovaná tak, že vydané rozhodnutie je pre dovolacie\nkonanie a akékoľvek ďalšie konanie na súde nižšej inštancie absolútne nepoužiteľné a\nprocesne nevykonateľné. Podľa Sťažovateľa by tak v prípadnom ďalšom konaní muselo\ndôjsť k opätovnému požiadaniu Ministra o zbavenie mlčanlivosti, ktoré by muselo byť\nvydané a formulované správne čo do hmotnoprávnych ako aj procesných náležitostí.».\n4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim postupom a rozhodnutím sp. zn.\n2 Cdo 984/2015 zo dňa 31.1.2017 porušil základné právo Ústavu pamäti národa(...),\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv\na slobôd, na rovnosť účastníkov v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy, vyjadriť sa\nk vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, v spojení s porušením čl. 1 ods. 1\nÚstavy a čl. 2 ods. 2 Ústavy.\nKrajský súd v Bratislave svojím postupom a rozhodnutím sp. zn. 5 Co 635/2014 zo\ndňa 30. júna 2015 porušil základné právo Ústavu pamäti národa... na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, na rovnosť\núčastníkov v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy, vyjadriť sa k vykonávaným\ndôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 Ústavy a čl. 2 ods. 2\nÚstavy.\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 984/2015 zo dňa\n31.1.2017 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 635/2014 zo dňa 30. júna\n2015 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne a\nnerozdielne uhradiť Ústavu pamäti národa(...) trovy konania a trovy právneho zastúpenia\ndo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, a to na účet právneho zástupcu\nSťažovateľa.\neventuálne, aby Ústavný súd vydal tento nález:\n\n35\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky svojim postupom a rozhodnutím sp. zn.\n2 Cdo 984/2015 zo dňa 31.1.2017 porušil základné právo Ústavu pamäti národa(...),\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv\na slobôd, na rovnosť účastníkov v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy, vyjadriť sa\nk vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, v spojení s porušením čl. 1 ods. 1\nÚstavy a čl. 2 ods. 2 Ústavy.\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 984/2015 zo dňa\n31,1.2017 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie\nkonanie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Ústavu pamäti národa... trovy\nkonania a trovy právneho zastúpenia do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu,\na to na účet právneho zástupcu Sťažovateľa.“\nII.\nVyjadrenia odporcov, dotknutej osoby a replika sťažovateľa\nA. Vyjadrenie najvyššieho súdu\n5. Prípisom č. k. KP 3/2017-42 z 8. júna 2017 doručeným ústavnému súdu 19. júna\n2017 sa k sťažnosti vyjadril najvyšší súd.\n5.1 Najvyšší súd vo svojom vyjadrení uviedol: „Po oboznámení s predmetom\nústavnej sťažnosti, uznesením ústavného súdu a konzultácii veci s predsedom dotknutého\ndovolacieho senátu som toho názoru, že dovolací súd postupoval pri rozhodovaní\no dovolaní s náležitou odbornosťou vedomý si všetkých aspektov daného sporu vrátane jeho\nzávažnosti. Vo svojom rozhodnutí sa adekvátne zaoberal všetkými podstatnými\nskutočnosťami pre posúdenie dôvodov prípustnosti dovolania a ich opodstatnenosti, pričom\nbral na zreteľ aktuálne zvýrazňovaný/preferovaný princíp právnej istoty v konaní\no mimoriadnych opravných prostriedkoch. Dovolací súd sa zároveň preskúmateľným\nspôsobom vysporiadal so všetkými rozhodnými faktami dovolateľa tak, ako to vyplýva\nz odôvodnenia jeho rozhodnutia. Odvolanie napadnutého uznesenia dovolacieho súdu spĺňa\n\n36\n\nkritériá ústavnej akceptovateľnosti zodpovedajúcej zákonným ustanoveniam, súčasne\nzodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a poskytuje dostatočný\nzáklad pre svoj výrok, čím spĺňa požiadavky vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj\nčl. 46 ods. I Ústavy Slovenskej republiky. Sťažovateľ sa svojimi tvrdeniami o porušení zásad\ndokazovania, neakceptovaní ním zdôrazňovaných dôkazov či nedostatočnom odôvodnení\ndomáha dosiahnutia zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre neho nepriaznivým\nvýsledkom. Žiadna z týchto okolností nenapĺňa právny základ pre namietanie porušenia\nzákladného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý súdny proces. Vzhľadom\nna uvedené napadnutým uznesením k porušeniu práv sťažovateľa nedošlo.“\nB. Vyjadrenie krajského súdu\n6. Prípisom sp. zn. 1 SprV/256/2017 z 1. júna 2017 doručeným ústavnému súdu\n6. júna 2017 sa k podanej sťažnosti vyjadril krajský súd.\n6.1 Krajský súd vo svojom vyjadrení uviedol: „Podľa vyjadrenia JUDr. Juraja\nPovažana, sťažnosť sťažovateľa smeruje predovšetkým proti postupu a rozhodnutiu\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.\n2Cdo/984/2015, čo je zrejmé tak zo sťažnosti zo dňa 08.03.2017, ako aj jej spresnenia a\nrozšírenia zo dňa 15.03.2017, obsahujúceho eventuálny návrh. K postupom, resp.\nrozhodovaniu či rozhodnutiu dovolacieho súdu sa nevyjadril z dôvodu neposlušnosti.\nVo vzťahu k ďalším námietkam sťažovateľa poukázal na odôvodnenie rozsudku Krajského\nsúdu v Bratislave č. k. 5Co/635/2014-553 zo dňa 30.06.2015. Vo vzťahu k sťažovateľom\nnamietanej nepreskúmateľnosti tohto rozhodnutia, poukázal na judikatúru Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, v zmysle ktorej do práva na spravodlivý proces nepatrí právo\núčastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a hodnotením\ndôkazov (IV. ÚS 252/04), neznamená ani právo na to, aby bolo súdom rozhodnuté v súlade\ns jeho požiadavkami a právnym názorom (I. ÚS 50/04), nepatrí sem ani právo účastníka\ndožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97),\nresp. toho, aby sa súd riadil výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov\npredkladaných účastníkom (II. ÚS 3/97). V súvislosti s obsahom odôvodnenia predmetného\n\n37\n\nsúdneho rozhodnutia, uviedol, že súd v ňom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\núčastníkmi konania, ale len na tie s podstatným významom pre vec, a stačí, ak dostatočne\nobjasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalo do všetkých\npodrobností. Má za to, že odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový\na právny základ veci, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo\núčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Predseda senátu v závere svojho\nvyjadrenia konštatoval, že má za to, že v rozhodnutí odvolacieho súdu sa súd dostatočne\nvysporiadal so všetkými skutočnosťami a námietkami strán konania, ktoré mali podstatný\nvplyv na rozhodnutie vo veci. S uvedeným vyjadrením JUDr. Juraja Považana, predsedu\nsenátu 5Co tunajšieho súdu zo dňa 01.06.2017 sa v celom rozsahu stotožňujem. Záverom si\ndovolím uviesť, že v právnej veci sp. zn. 5Co/635/2014 nebola podaná sťažnosť na prieťahy\nv konaní, resp. pre porušenie práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,\npričom táto plní preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu\ndo základných práv a v prípade, ak k takémuto zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto\npráv ďalej nepokračovalo.“\nC. Vyjadrenie dotknutej osoby\n7. V zmysle § 51 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sa k sťažnosti\nlistom zo 7. júna 2017 doručeným ústavnému súdu 12. júna 2017 vyjadril\nako účastník napadnutého konania pred všeobecnými súdmi (ďalej aj „dotknutá osoba“).\n7.1 Dotknutá osoba vo svojom vyjadrení uviedla:\n«Dotknutá osoba si dovoľuje poukázať na skutočnosť, že sťažovateľ vo svojej\nsťažnosti rozsiahlo rozpisuje svoje úvahy k povinnosti bývalých príslušníkov Štátnej\nbezpečnosti zachovávať mlčanlivosť, pričom sa opiera najmä (fakticky výlučne) o prácu\nZ. Perhácsa - Povinnosť mlčanlivosti ako principiálna zložka povolania policajta. V tejto\nsúvislosti si dotknutá osoba dovoľuje poukázať na skutočnosť, že v právnej teórii sa\nvyskytuje aj opačný právny názor, a to, že povinnosť mlčanlivosti policajta podľa\n\n38\n\nustanovenia § 80 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore sa nevzťahuje na konania\npred orgánmi verejnej moci. ...\nZ obsahu výpovedí bývalých príslušníkov Štátnej bezpečnosti (\na\n\n,\n\n) pred súdom prvej inštancie je zrejmé, že nešlo\n\no skutočnosti, ktoré by mohli narušiť záujmy fyzických alebo právnických osôb a ktoré by\nbolo potrebné utajovať pred nepovolanými osobami. V týchto prípadoch teda nešlo\no skutočnosti, na ktoré sa vzťahuje povinnosť mlčanlivosti podľa § 80 ods. 1 zákona\nč. 171/1993 Z. z. Práve naopak, títo svedkovia sa vyjadrovali k skutočnostiam, ktoré sú na\nzáklade zákona č. 553/2002 Z. z. o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných\nzložiek štátu 1939 - 1989 a o založení Ústavu pamäti národa a o doplnení niektorých\nzákonov (zákon o pamäti národa) verejnosti už dávno prístupné. ...\nZákonodarca v ustanovení § 80 zákona č. 171/1993 Z. z. však neupravil trvanie\npovinnosti mlčanlivosti aj po zániku statusu policajta (tzn. pre osobu, ktorá prestala byt’\npolicajtom (príslušníkom Policajného zboru)) ...\nAj keby sa skutočnosť, že zákonodarca v ustanovení § 80 zákona č. 171/1993 Z. z.\nnestanovil trvanie povinnosti mlčanlivosti aj po zániku statusu policajta (príslušníka\nPolicajného zboru), prekonala extenzívnym výkladom ustanovenia § 80 ods. 1 zákona\nč. 171/1993 Z. z., tak s ohľadom na právnu úpravu obsiahnutú v zákone č. 553/2002 Z. z.\na ciele ňou sledované, by bolo problematické vzťahovať povinnosť mlčanlivosti podľa § 80\nzákona č. 171/1993 Z. z. na skutočnosti (informácie) o činnosti bývalej Štátnej bezpečnosti,\nktoré boli zákonom vo verejnom záujme odtajnené. ...\nTento zákon predpokladá sprístupnenie informácií o činnosti bezpečnostných zložiek\nnie len formou nahliadnutia do archívnych dokumentov na základe individuálnych žiadostí,\nale aj formou poskytnutia ich kópií. Ďalej podľa zákona č. 553/2002 Z. z. vydáva Ústav\npamäti národa (sťažovateľ) tlačou a na elektronických médiách prepis evidenčných\nzáznamov zo zachovaných alebo rekonštruovaných protokolov zväzkov a ďalších\nevidenčných pomôcok Štátnej bezpečnosti z rokov 1939 až 1989, ako aj zoznam\npersonálnych (kádrových) spisov príslušníkov bezpečnostných zložiek. Podľa § 8 ods. 1\npísm. h) zákona č. 553/2002 Z. z. má Ústav pamäti národa (sťažovateľ) povinnosť\nposkytovať verejnosti výsledky svojej činnosti, hlavne zverejňovať a sprístupňovať\ninformácie a iné doklady o dobe neslobody 1939 - 1989 a o činoch a osudoch jednotlivcov,\n\n39\n\nvydávať a šíriť publikácie, usporadúvať výstavy, semináre, odborné konferencie a diskusné\nfóra.\nZ uvedenej zákonnej úpravy je zrejmé, že na základe zákona zverejňovaná informácie\na dokumentácia o činnosti bezpečnostných zložiek v dobe neslobody (obdobie rokov 1939 1989) nie sú v súčasnosti utajovanými skutočnosťami chránenými osobitnými predpismi,\na preto sa na ne nemôže vzťahovať povinnosť mlčanlivosti. Práve naopak. Zákon\nč. 553/2002 Z. z. garantuje verejnosti prístup k týmto informáciám a dokumentom. ...\nMožno sa domnievať, že výklad ustanovenia § 80 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z.\nv tom zmysle, že bývalí príslušníci Štátnej bezpečnosti majú v konaní pred súdmi povinnosť\nzachovávať mlčanlivosti o už odtajnených skutočnostiach týkajúcich sa činnosti bývalej\nŠtátnej bezpečnosti, by nekorešpondoval s právnou úpravou obsiahnutou v osobitnom\npredpise (zákon č. 553/2002 Z. z.).\nDotknutá osoba poukazuje na skutočnosť, že hoci sám sťažovateľ navrhoval vypočuť\nako svedkov bývalých príslušníkov Štátnej bezpečnosti, tak v konaní pred všeobecnými\nsúdmi ich povinnosť mlčanlivosti vôbec nenamietal. Až keď nebol spokojný s obsahom\nvýpovede týchto svedkov a rozhodnutím všeobecných súdov, tak začal namietať porušenie\npovinnosti mlčanlivosti ako aj nevierohodnosť svedkov (aj keď ich sám navrhoval ako\nsvedkov vypočuť). Zjavne sú preto tieto námietky sťažovateľa len účelové. ...\nSťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej namieta porušenie svojich práv z dôvodu, že\nodvolací súd nenariadil na prejednanie odvolania pojednávanie, ale o odvolaní rozhodol\npodľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania. ... V predmetnom prípade sa\nodvolací súd stotožnil so skutkovým a právnym posúdením tak, ako ho ustálil súd prvého\nstupňa, a preto nebolo potrebné dokazovanie doplňovať ani opakovať. Vzhľadom na túto\nskutočnosť, odvolací súd nemusel podľa § 214 ods. 1 písm. a) O.s.p. nariadiť na\nprejednanie odvolania pojednávanie, ale v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p. mohol o odvolaní\nrozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Keďže postup odvolacieho súdu bol v súlade\nso zákonom (tzn. nešlo o vadný postup súdu), nebola sťažovateľovi odňatá možnosť konať\npred súdom. Zákonný postup súdu totiž nemôže mať za dôsledok odňatie možnosti konať\npred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 85/2010). ...\nV danom prípade bolo predmetom konania pred všeobecnými súdmi výlučne určenie,\nči dotknutá osoba (žalobca) je v registračných protokoloch bývalej Štátnej bezpečnosti\n\n40\n\nevidovaná ako agent neoprávnene. Takto vymedzený predmet konania sa týka výlučne\ndotknutej osoby (žalobcu) a jej osobnostných práv. Predmet konania spadá do oblasti\nochrany osobnosti dotknutej osoby (žalobcu). Určenie či dotknutá osoba (žalobca) je alebo\nnie je oprávnene evidovaná v registračných protokoloch bývalej Štátnej bezpečnosti, nemá\nžiadny majetkový alebo iný prospech pre všetkých alebo viacerých občanov Slovenskej\nrepubliky.\nNeobstojí argumentácia sťažovateľa, že z predmetného sporu sa stal proces\n„precedentného charakteru“. Rozhodnutia všeobecných súdov v tejto veci sú založené na\nposúdení (hodnotení) jedinečných skutkových okolností, ktoré sa týkajú výlučne dotknutej\nosoby (žalobcu). Rozhodnutia všeobecných súdov v predmetnej veci nie sú a ani nemôžu byť\nprecedensom pre iné prípady. Rozhodnutia sporov vo veciach ochrany osobnosti v\nsúvislosti s evidenciou v zväzkoch bývalej Štátnej bezpečnosti sú totiž vždy založené na\nposúdení individuálnych (špecifických) skutočností toho ktorého konkrétneho prípadu.\nĎalej neobstojí ani tvrdenie sťažovateľa, že dotknutá osoba (žalobca) je verejným\nčiniteľom. Dotknutá osoba (žalobca) nevykonávala a ani nevykonáva žiadnu funkciu\nv pozícii verejného činiteľa v Slovenskej republike. Dotknutá osoba (žalobca) nie je\nverejným funkcionárom v zmysle čl. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. Dotknutá osoba\n(žalobca) síce istý čas bola členom vlády iného štátu, avšak ani táto skutočnosť ju\nnekvalifikuje za verejného funkcionára, na ktorého sa vzťahuje ústavný zákon č. 357/2004\nZ. z. Dokonca v čase, keď dotknutá osoba (žalobca) podala predmetnú žalobu o ochranu\nosobnosti voči sťažovateľovi, nebola verejným funkcionárom ani v Českej republike. ...\nPodľa názoru dotknutej osoby si sťažovateľ chybne zamieňa dôležitý verejný záujem,\nktorý súd posudzuje na základe obsahu súdneho spisu a dosahu súdneho rozhodnutia na\nširšiu skupinu osôb a záujem verejnosti (médií) o informácie rôzneho druhu. Verejnosť\n(médiá) sa zaujíma o informácie z rôznych oblastí života (napr. šport, umenie, spoločenské\ndianie, prírodné katastrofy), čo však neznamená, že takýto záujem, možno automaticky\nstotožniť s dôležitým verejným záujmom v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1 písm. d) O.s.p. ...\nSťažovateľ ďalej namieta porušenie svojich práv v dôsledku údajnej arbitrárnosti a\nnepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu a uznesenia dovolacieho súdu, porušenia\nprincípu voľného hodnotenia dôkazov a princípu rovnosti účastníkov konania. ... Napádané\nrozhodnutia dovolacieho súdu a odvolacieho súdu spĺňajú kritéria pre odôvodňovanie\n\n41\n\nrozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. z hľadiska formálnej štruktúry. Obsahujú\nzdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Odvolací súd\nrovnako aj dovolací súd v odôvodnení svojich rozhodnutí reagovali na všetku podstatnú\nargumentáciu sťažovateľa uvedenú v odvolaní resp. dovolaní. Z obsahu týchto rozhodnutí je\nzrejmé, že všeobecné súdy vykonali a vyhodnotili aj relevantné dôkazy, ktoré navrhoval\nv konaní sťažovateľ.\nRozhodnutia dovolacieho súdu a odvolacieho súdu spĺňajú všetky požiadavky\nvyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces\nvo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, pretože dostatočne objasňujú skutkový a\nprávny základ rozhodnutia vo veci sťažovateľa. Tieto rozhodnutia nemožno považovať za\nsvojvoľné či zjavne nedôvodné.»\nD. Replika sťažovateľa\n8. Listom zo 6. júla 2017 sa k vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu ako\nodporcov, ako aj dotknutej osoby vyjadril sťažovateľ (replika).\n8.1 V replike sťažovateľ uviedol:\n«Krajský súd v Bratislave vo svojom vyjadrení zo dňa 1.6.2017 iba stručne uviedol,\nže skutkový základ bol v konaní pred odvolacím súdom zistený správne a že námietky\nnepreskúmateľnosti sú nedôvodné. Krajský súd v Bratislave sa vôbec nevyjadril k spôsobu\nvýsluchu bývalých príslušníkov ŠTB bez zbavenia mlčanlivosti ani k skutočnosti, že účelovo\nneprihliadol na argumenty žalovaného a v odôvodnení sa s nimi vôbec nevysporiadal.\nRovnako sa Krajský súd v Bratislave nevyjadril ani k existujúcej dôkaznej rozpornosti\nv konaní a potrebe nariadenia odvolacieho pojednávania za účelom ich odstránenia.\nSťažovateľ považuje vyjadrenie Krajského súdu za nedostačujúce.\nNajvyšší súd vo svojom vyjadrení zo dňa 8.6.2017 k priebehu dovolacieho konania\nuviedol iba všeobecné konštatovania. Vôbec sa nevyjadril k dodatočnej konvalidácii\nnezákonných dôkazov, ku ktorej Najvyšší súd pristúpil v rozpore s procesnými predpismi\na svojou dovtedajšou rozhodovacou praxou. Zo strany Najvyššieho súdu nebolo vysvetlené\nani to, prečo došlo k zásahu do obsahu dovolacieho spisu a prečo Najvyšší súd odstraňoval\nprocesné pochybenia súdov nižších inštancií, aj keď mu táto úloha ako dovolacej inštancie\n\n42\n\nnepatrí. Z priebehu dovolacieho konania je zrejmé, že v ňom došlo zo strany Najvyššieho\nsúdu k viacerým atypickým úkonom, ktoré nemajú oporu v zákone. V zmysle uvedeného je\nvágne a nič nevysvetľujúce vyjadrenie Najvyššieho súdu pre Sťažovateľa viac ako\nprekvapivé.\nK vyjadreniu pána\n\n(ďalej len „Dotknutá osoba“) zo dňa 7.6.2017\n\n(ďalej len „Vyjadrenie“) Sťažovateľ poznamenáva, že\n\nnie je účastníkom\n\nkonania pred Ústavným súdom. Status dotknutej osoby mu neprináleží zo žiadneho\nprávneho predpisu. Vyjadrenie pána\n\nje vyjadrením bez procesnej\n\nrelevancie a aj preto by sa naň malo v tomto duchu prihliadať. Aj napriek vyššie uvedenému\nsi Sťažovateľ dovoľuje reagovať na niektoré závery z Vyjadrenia.\nSťažovateľ poukazuje na to, že Dotknutá osoba vo Vyjadrení rozlišuje medzi\nabsolútnou a relatívnou mlčanlivosťou ... Povinnosť mlčanlivosti má jednotný charakter.\nNie je možné, aby mal jeden príslušník Slovenskej informačnej služby či policajt\nväčšiu povinnosť mlčanlivosti ako ten druhý. Ak je raz niekto viazaný povinnosťou\nmlčanlivosti, je táto povinnosť absolútna. Túto absolútnu povinnosť si nemožno zamieňať\ns rozsahom (okruhom) skutočností, na ktoré sa povinnosť mlčanlivosti viaže. Rozsah\n(okruh) utajovaných skutočností nemá žiaden vplyv na charakter povinnosti zachovávať\nmlčanlivosť. ...\nTvrdenie Dotknutej osoby, že rozsah skutočností, na ktoré sa mlčanlivosť viaže, by\nmal určovať či ide o mlčanlivosť relatívnu alebo absolútnu, je podľa Sťažovateľa\nabsurdný. ... uvedená argumentácia Dotknutej osoby naráža aj na prístup súdov a\nMinisterstva vnútra Slovenskej republiky, ktoré v iných prebiehajúcich konaniach na\nsúdoch bez výnimky zbavujú bývalých príslušníkov ŠTB povinnosti mlčanlivosti ešte\npredtým ako by mali v akejkoľvek veci vypovedať. Nekonzistentnosť argumentácie\nDotknutej osoby dotvára aj fakt, že ešte v konaní pred všeobecnými súdmi Dotknutá osoba\nhájila postup dodatočného zbavovania mlčanlivosti, pričom teraz nepochopiteľne napáda\npotrebu zbavovania mlčanlivosti ako celok. ...\nSťažovateľ v prvom rade poukazuje na to, že bývalí príslušníci ŠTB boli členmi tajnej\nslužby vtedajšieho totalitného režimu. Oboznamovali sa a pracovali so skutočnosťami\ntýkajúcimi sa národnej bezpečnosti a štátneho tajomstva. Akékoľvek vyzradenie týchto\nskutočností sa považovalo za neprípustné a malo vážne konzekvencie. Svojim spôsobom\n\n43\n\nmali bývalí príslušníci ŠTB rovnakú funkciu akú majú v súčasnosti príslušníci Slovenskej\ninformačnej služby s tým rozdielom, že používali inú pracovnú metodiku. Na príslušníkov\nbývalej ŠTB je preto potrebné nazerať ako na bývalých pracovníkov štátnej tajnej polície,\nktorí dennodenne prichádzali do styku so skutočnosťami chránenými najvyšším stupňom\nutajenia.\nZ vyššie uvedeného dôvodu nemôžu bývalí príslušníci ŠTB vypovedať bez toho, aby\nboli zbavení mlčanlivosti, nakoľko ich výpoveď by mohla byť výpoveďou porušujúcou štátne\ntajomstvo. Okrem uvedeného je na mieste poukázať aj na to, že príslušníci ŠTB sa pri svojej\nkonšpiratívnej práci oboznamovali s desiatkami či stovkami výpovedí iných príslušníkov\nŠTB, či jej spolupracovníkov a prichádzali do styku s dokumentmi rôzneho stupňa utajenia\na významu. ...\nAk vyšetrovateľ policajného zboru vedie konkrétny vyšetrovací spis, nie je možné,\naby o jeho obsahu a o spôsobe jeho práce vypovedal bez zbavenia mlčanlivosti. Rovnako aj\npríslušník Slovenskej informačnej služby nesmie vypovedať na predmet svojej agendy bez\ntoho, aby bol zbavený mlčanlivosti. Uvedené sa vzťahuje aj na bývalých príslušníkov ŠTB\n(v súčasnosti evidovaných ako bývalých policajtov), ktorí nesmú vypovedať na obsah nimi\nvedených spisov a spôsobe ich práce bez toho, aby boli zbavení mlčanlivosti. ...\nNapokon, Sťažovateľ poukazuje na to, že definícia mlčanlivosti v Zákone\no policajnom zbore explicitne uvádza iba jeden prípad, kedy policajt nemusí zachovávať\nmlčanlivosti, a to keď oznamuje kriminalitu alebo inú protispoločenskú činnosť podľa\nzákona č. 583/2008 Z. z. o prevencii kriminality a inej protispoločenskej činnosti.\nA contrario musí policajt mlčať o všetkom ostatnom, čo sa týka jeho pracovnej činnosti až\ndo momentu, kedy bude zbavený mlčanlivosti.\nVzhľadom na vyššie uvedené Sťažovateľ konštatuje, že bývalý príslušníci ŠTB musia\nzachovávať mlčanlivosť absolútne, bez toho aby si mohli subjektívne stanoviť, že vypovedať\nmôžu a ich povinnosť je „relatívna“. Musia tak robiť z dôvodu, že sa oboznamovali so\nštátnym tajomstvom a skutočnosťami týkajúcimi sa bližšie neurčeného počtu subjektov.\nPovinnosť mlčanlivosti bývalých príslušníkov ŠTB sa v tomto smere nijako nelíši od\npovinnosti mlčanlivosti upravenej napr. u bývalých príslušníkov Slovenskej informačnej\nslužby. ...\n\n44\n\nSťažovateľ podotýka, že odtajnenie sa týka výlučne rozsahu a obsahu zväzkovej\nagendy tak ako je dokumentačne zachovaná, pričom ani toto odtajnenie ešte neznamená, že\nbývalí príslušníci ŠTB o svojej činnosti v súvislosti so zväzkovou agendou môžu vypovedať\nbez toho, aby boli zbavení povinnosti zachovávať mlčanlivosť. ...\nSvedecké výpovede bývalých príslušníkov ŠTB v tomto konkrétnom prípade boli\nzjavne v rozpore so zákonnými povinnosťami bývalých príslušníkov ŠTB ako aj s postupom\nsúdu, ktorý nepožiadal o zbavenie ich mlčanlivosti, a preto ich nemožno považovať za\ndôkazy získané v súlade so zákonom. ...\nSťažovateľ ... poukazuje na to, že už v samotných personálnych zväzkoch bývalých\npríslušníkov ŠTB bolo uvedené, že sú viazaní povinnosťou mlčanlivosti, a to aj po skončení\nich služobného pomeru. Bývalí príslušníci ŠTB k tomuto zložili prísahu a podpísali záväzok\ndodržiavať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedeli pri výkone svojej služby.\nTvrdenie Dotknutej osoby je už len z tohto dôvodu nedôvodné. ...\nJudikatúra len podporuje ustálenú právnu prax, v zmysle ktorej povinnosť\nzachovávať mlčanlivosť pretrváva do budúcna bez ohľadu na trvanie pracovného pomeru,\nslužobného pomeru alebo iného obdobného pomeru, pri ktorom dochádza k oboznamovaniu\nsa s utajovanými skutočnosťami alebo rôznymi druhmi zákonom chráneného tajomstva. ...\nV povinnosti mlčanlivosti je totiž inkorporovaná povinnosť zachovávať ju pro futuro\na nie iba temporálne, po dobu trvania konkrétneho služobného alebo iného pomeru. Pokiaľ\nby tomu tak nebolo, zmysel inštitútu mlčanlivosti by stratil svoje opodstatnenie. Nedávalo\nby totiž absolútny zmysel, aby úradná osoba zachovávala mlčanlivosť iba v čase, keď sa\ns utajovanými skutočnosťami oboznamuje a neskôr, po skončení služobného pomeru by tak\nuž robiť nemusela. ...\nSťažovateľ poukazuje na to, že výsluch bývalých príslušníkov ŠTB navrhovala ako\nprvá Dotknutá osoba, pričom Sťažovateľ na výsluchu v ďalšom pokračovaní sporu netrval.\nSťažovateľ na pojednávaní dňa 30.1.2014 predložil súdu prvej inštancie personálny zväzok\n, v ktorom sa výslovne uvádza, že je viazaný mlčanlivosťou o všetkom, o čom\nsa dozvedel pri výkone svojej služby a to aj po skončení svojho pomeru v ŠTB. Dňa 9.5.2014\ndoručil Sťažovateľ Súdu prvej inštancie personálne zväzky\n\na\n\n, v ktorých sa rovnako uvádzala povinnosť mlčanlivosti a to aj po skončení ich\npomeru v ŠTB.\n\n45\n\nSúdy nižších inštancií mali o povinnosti mlčanlivosti svedkov vedomosť, no aj\nnapriek tomu pokračovali v ich výsluchu. Súd prvej inštancie povinnosť mlčanlivosti\nsvedkov vôbec neskúmal.»\nIII.\nVerejné ústne pojednávanie\n9. Dňa 14. septembra 2017 sa pred ústavným súdom vo veci sťažnosti sťažovateľa\nkonalo verejné ústne pojednávanie, ktorého sa zúčastnil sťažovateľ spolu s jeho právnym\nzástupcom. Zástupcovia najvyššieho súdu a krajského súdu svoju neúčasť na verejnom\nústnom pojednávaní vopred ospravedlnili.\n9.1 Sťažovateľ na ústnom pojednávaní slovami svojho právneho zástupcu\nrekapituloval obsah sťažnosti a v piatich bodoch opísal závažné procesné pochybenia\nnajvyššieho súdu a krajského súdu pri konaní a rozhodovaní o jeho veci. Tieto námietky\nsťažovateľa uvedené na verejnom pojednávaní korešpondovali s námietkami, ktoré\npodrobne predostrel vo svojej sťažnosti a ktoré ústavný súd citoval a parafrázoval v tomto\nnáleze. Preto na ne ústavný súd na tomto mieste odkazuje a nepovažuje za potrebné citovať\nslová sťažovateľa prednesené na verejnom pojednávaní.\n9.2 Sťažovateľ však ďalej v rámci odpovedí na otázky sudcov ústavného súdu na\nverejnom pojednávaní pred ústavným súdom uviedol aj námietky a argumenty, ktorými\nzvýraznil svoju sťažnostnú argumentáciu, ktorú od počiatku celého konania pred\nvšeobecnými súdmi akcentoval. Táto argumentácia sa týkala otázky jeho pasívnej vecnej\nlegitimácie v konaní na ochranu osobnosti pred všeobecnými súdmi s akcentom na jeho\nprerokovávanú vec. Sťažovateľ zastáva názor, že všeobecné súdy sa nevysporiadali s jeho\nnámietkou o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v sporoch o ochranu osobnosti\ntýkajúcich sa vedenia konkrétnych osôb v spisoch ŠtB, ktoré archivuje a zverejňuje.\nK namietanému nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie a k reakcii všeobecných\nsúdov na jeho námietky v napadnutých rozhodnutiach na verejnom pojednávaní pred\nústavným súdom uviedol:\n\n46\n\n„Pasívna vecná legitimácia je otázka, ktorá je veľmi zarážajúca na celej tejto kauze.\nKeď to v podstate zjednoduším, tak čo robí Ústav pamäti národa, plní to, čo mu hovorí\nzákon. Zákon mu hovorí, aby zverejnil registračné protokoly Štátnej bezpečnosti.\nRegistračné protokoly sú vlastne zoznamy, kde Štátna bezpečnosť zapisovala jednotlivé\nzväzky, ktoré zakladala v chronologickom poradí. Tieto registračné protokoly vlastne Ústav\npamäti národa zverejnil na internetovej stránke, ich skenové kópie, a tam sú vlastne\nobsiahnuté zväzky spolupracovníkov, prenasledovaných osôb, osôb podozrivých, proste\nvšetky zväzky. A toto vlastne Ústavu pamäti národa uložil zákon. Takže Ústav pamäti\nnároda zverejnil to, čo mu zákon povedal, splnil si zákonnú povinnosť, nemohol do tých\nzväzkov nijak, do tých protokolov nijak zasahovať ani proste hodnotiť, že či to je dobre\nnapísané alebo zle napísané, či tá osoba je oprávnene evidovaná alebo neoprávnene, Ústav\npamäti národa nijakým spôsobom neposudzuje autentickosť týchto dokumentov, iba proste\nzverejnil archívne dokumenty tak, ako mu to prikázal zákon. A teda tuto je zarážajúce, že\nvlastne prečo Ústav pamäti národa žalujú za to, že si plní svoju zákonnú povinnosť. To je\nakože jeden taký rozmer. A druhý rozmer je, že prečo vôbec žalujú Ústav pamäti národa.\nČo má Ústav pamäti národa s tým, že Štátna bezpečnosť v minulosti urobila nejakú chybu\nv evidencii nejakej osoby, a tam je vlastne tá judikatúra teraz vlastne, ktorá tu doteraz je,\nvlastne tú pasívnu vecnú legitimáciu Ústavu pamäti národa priznáva. My sme ju, je pravda,\nže ju nejak výrazne dlhé roky nikto to neriešil, my sme prišli s tým, že sme to začali\nnamietať, a postupne tá judikatúra sa mení. Je tu rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave,\nktoré práve z tohto dôvodu zamietlo žalobu, je tu teraz rozhodnutie Okresného súdu\nv Leviciach, ktoré postupuje rovnako, takže postupne sa tá judikatúra v tejto veci mení\na napr. v Českej republike keď sa žaluje neoprávnenosť evidencie, tak sa žaluje ministerstvo\nvnútra, Slovenská republika v zastúpení ministerstva vnútra. A to je aj náš názor, však tie\nzákony boli spoločné pre Československo, že by nemal byť žalovaný Ústav pamäti národa,\nlebo on neni nástupcom Štátnej bezpečnosti, ale v zmysle právnych predpisov by mala byť\nžalovaným Slovenská republika v zastúpení ministerstva vnútra. Ústav pamäti národa je iba\nv podstate nejaký kvázi archív, ktorý tieto dokumenty zverejnil a proste ich historicky\nskúma. Potom je napr. otázka, že prečo, keď teda my sme pasívne legitimovaní, prečo ich\nzbavuje mlčanlivosti ministerstvo vnútra, nie teda my, lebo potom je tam nejaký rozpor, hej,\nže keď je, teda už aj to, že zbavuje príslušníkov mlčanlivosti ministerstvo vnútra znamená,\n\n47\n\nže ministerstvo vnútra je ten, kto je za toto zodpovedný a tuto by mal byť na našom mieste\na nie my.“\nIV.\nZávery ústavného súdu\n10. Ústavný súd najprv posúdil napadnutý rozsudok krajského súdu v časti týkajúcej\nsa dokazovania výsluchom svedkov, ktorí neboli zbavení mlčanlivosti, a uznesenie\nnajvyššieho súdu, ktorým boli títo svedkovia ex post pozbavení mlčanlivosti. Následne\nústavný súd posúdil ústavnú akceptovateľnosť neverejného konania krajského súdu.\nZároveň však považoval za nevyhnutné vyjadriť svoj postoj aj k otázke pasívnej vecnej\nlegitimácie Ústavu pamäti národa v konaní pred všeobecnými súdmi.\nA. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom a napadnutým\nrozsudkom krajského súdu\n11.1 Sťažovateľ vyčíta krajskému súdu predovšetkým to, že (i) rozhodol o podanom\nodvolaní bez nariadenia verejného pojednávania napriek tomu, že podľa mienky\nsťažovateľa existoval dôležitý verejný záujem, (ii) neodstránil pochybenie prvostupňového\nsúdu, ktorý vypočul svedkov bez toho, aby ich oslobodil od povinnosti zachovať\nmlčanlivosť a napokon, že (iii) napadnutý rozsudok je založený na výpovedi\nnedôveryhodných svedkov.\n11.2 (i) Čo sa týka procesného postupu krajského súdu spočívajúceho v tom, že\nkrajský súd rozhodol o sťažovateľom podanom odvolaní bez nariadenia pojednávania\n(s touto skutočnosťou je spojená námietka sťažovateľa, že mu bola odňatá možnosť\nvyjadriť sa k vykonaným dôkazom, čím malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na\nprejednanie veci v jeho prítomnosti, pozn.) ústavný súd konštatuje, že uvedený postup je\nv súlade s § 385 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) [predtým § 214 ods. 2\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)]. Posúdenie toho, či sú splnené zákonné\npodmienky na postup podľa § 385 CSP, t. j. či existuje dôležitý verejný záujem na nariadení\nverejného pojednávania na prejednanie odvolania (na ktorom by sťažovateľ mal právo\nvznášať svoje námietky a mal by právo byť na ňom prítomný), je výsostnou úlohou\n48\n\nkonajúceho odvolacieho súdu po zohľadnení skutkového a právneho stavu a ďalších\nkonkrétnych okolností prejednávanej veci. Ústavný súd v zásade nie je oprávnený\nzasahovať do tejto právomoci odvolacieho súdu, s výnimkou situácie, ak by došlo zo strany\nodvolacieho súdu k zjavnému excesu pri výklade a aplikácii zákona vzhľadom na skutkový\na právny stav veci, ktorý by zároveň predstavoval neprípustný zásah do základných práv\na slobôd účastníkov konania; k tomu však vo veci sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu\nnedošlo.\n11.3 Ústavný súd uznáva, že žalobcom v konaní bola verejne činná osoba (minister\nČeskej republiky) a žalovaným sťažovateľ ako verejná inštitúcia (verejnoprávna\nustanovizeň), ktorej poslaním je vykonávať úplné a nestranné hodnotenie doby neslobody,\nna výsledkoch ktorého existuje eminentný verejný záujem. Avšak povaha veci\nprejednávanej pred všeobecnými súdmi (žaloba na ochranu osobnosti) v spojení\npredovšetkým so skutočnosťou, že prvostupňový súd vykonal vo veci ústne pojednávanie\na verejnosť mala možnosť sa s „vecou“ oboznámiť prostredníctvom pojednávaní na\nprvostupňovom súde [o priebehu pojednávania informovali aj médiá, dostupné na internete:\n<https://www.tyzden.sk/casopis/14937/na-sude-s-babisom/;\nhttps://www.noviny.sk/slovensko/128109-babisa-som-do-stb-nenalakal-povedal-na-sudeklucovy-svedok;\n\nhttp://www.pluska.sk/spravy/z-domova/klucovy-svedok-tvrdi-babisa-do-\n\nstb-nenaverboval-dalsi-odvolava-vypadok-pamate.html>]\n\ndovoľujú\n\nústavnému\n\nsúdu\n\nkonštatovať, že nariadenie pojednávania by bolo v špecifikách predmetnej veci síce\nvhodnejšie, ale ústavný súd hranične akceptuje diskréciu krajského súdu rozhodnúť\nautonómne o tom, či nariadi vo veci verejné pojednávanie.\n11.4 (ii) Z rozsudku okresného súdu vyplýva, že okresný súd vo veci sťažovateľa\nvypočul ako svedkov\n\n,\n\na\n\n.\n\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení k tomu uvádza, že v danej veci je nespochybniteľné, že\nvýsluchy svedkov\n\n,\n\na\n\nneboli\n\npred súdom prvej inštancie vykonané v súlade s § 124 OSP, ktorý bol účinný v čase ich\nrealizácie. Uvedení svedkovia ako bývalí príslušníci Štátnej bezpečnosti Československej\nsocialistickej republiky poskytli svoje svedectvo pred prvostupňovým súdom o spolupráci\nžalobcu (\n\n) s ŠtB a všeobecných údajoch o spôsobe verbovania\n49\n\ndôverníkov, agentov ŠtB a ďalších súvisiacich otázkach bez toho, aby boli pred podaním\nsvojich svedeckých výpovedí oslobodení príslušným orgánom od povinnosti mlčanlivosti.\n11.5 Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené\nkonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej\nochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú\nprávnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (porov. I. ÚS 117/05). Podľa ustálenej\njudikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj\npráva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu\nzodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi\npredpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať\na rozhodnúť (porov. II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým\na právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané\na umožnené\n\nprocesné\n\núkony\n\núčastníka\n\nprimeraným,\n\nzrozumiteľným\n\na\n\nústavne\n\nakceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov.\nv tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).\n11.6 Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.\npráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj vykonávanie dôkazov\ns cieľom ustálenia skutkových okolností súdenej veci, ktoré sú pre jej právne posúdenie\npodstatné a sú medzi účastníkmi konania sporné (právna veta nálezu sp. zn. II. ÚS 379/09\nz 19. októbra 2010 publikovaného v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky pod č. 56/2010).\n11.7 Vo vzťahu k dokazovaniu v občianskoprávnom konaní vo všeobecnosti ústavný\nsúd v náleze sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010 (publikovanom v Zbierke nálezov\na uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 49/2010) vyjadril svoj právny\nnázor, ktorý sformuloval do nasledujúcej právnej vety: „Dokazovanie v občianskom\nsúdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie,\nvykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň\nprocesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených\n(navrhnutých) dôkazov vykoná. ... Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd\n\n50\n\nneakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama\nosebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či\npráv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní\núčastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca\nracionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v\njeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do\npodstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní.“ Vo veci sťažovateľa ústavný\nsúd nemá žiaden dôvod k tomu, aby sa od citovaného právneho názoru odklonil.\n11.8\n\nÚstavný\n\nsúd\n\nk dokazovaniu\n\nv civilnom\n\nsúdnom\n\nkonaní\n\nv súvislosti\n\ns nezákonnými dôkazmi konštatuje, že k zásahu do základného práva na súdnu ochranu či\npráva na spravodlivé súdne konanie môže dôjsť aj vtedy, ak všeobecný súd vykoná\nnezákonný (príp. nezákonne získaný) dôkaz, ktorý má vplyv na ustálenie skutkového\na právneho stavu v takom rozsahu, že sa stane podkladom (súčasťou podkladov) pre\nrozhodnutie súdu vo veci samej.\n11.9 Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 40/1974 Zb. o Zbore národnej bezpečnosti v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o Zbore národnej bezpečnosti) v rámci Zboru\nnárodnej bezpečnosti je utvorená zložka Štátnej bezpečnosti a zložka Verejnej bezpečnosti.\nPodľa § 60 ods. 1 zákona o Zbore národnej bezpečnosti príslušníci Zboru národnej\nbezpečnosti, členovia Pomocnej stráže Verejnej bezpečnosti a ostatné osoby, ktoré plnia\núlohy Zboru národnej bezpečnosti na základe tohto zákona, sú povinní zachovávať\nmlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedeli pri výkone služby alebo v súvislosti s\nním a ktoré v záujme zabezpečenia úloh podľa tohto zákona alebo v záujme zúčastnených\nosôb vyžadujú, aby zostali utajené pred nepovolanými osobami.\nPodľa § 60 ods. 3 zákona o Zbore národnej bezpečnosti minister vnútra\nČeskoslovenskej socialistickej republiky ustanoví podmienky pozbavenia povinnosti\nmlčanlivosti.\n11.10 Zákon o Zbore národnej bezpečnosti bol zrušený zákonom č. 333/1991 Zb.\no Federálnom policajnom zbore a Zbore hradnej polície (ďalej len „zákon č. 333/1991\n\n51\n\nZb.“), ktorý v § 72 ods. 1 ustanovil, že „policajtmi sa dňom účinnosti tohto zákona stávajú\npríslušníci Zboru národnej bezpečnosti zaradení v odbore pôsobnosti Federálneho\nministerstva vnútra“. Následne bol zákon č. 333/1991 Zb. zrušený v súčasnosti platným\na účinným zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/993 Z. z. o Policajnom\nzbore (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“), ktorý v § 82 ods. 1 a 2 ustanovuje: „Ak sa\nv iných zákonoch alebo všeobecne záväzných právnych predpisoch hovorí o Zbore národnej\nbezpečnosti, Verejnej bezpečnosti alebo o príslušníkoch Zboru národnej bezpečnosti alebo\nVerejnej bezpečnosti, rozumie sa tým Policajný zbor alebo policajti. Ak sa v iných zákonoch\nalebo všeobecne záväzných právnych predpisoch hovorí o Federálnom policajnom zbore,\nrozumie sa tým Policajný zbor.“ Oslobodenie od povinnosti mlčanlivosti upravuje § 80\nods. 3 zákona o Policajnom zbore takto: „Od povinnosti mlčanlivosti môže oslobodiť\nminister alebo prezident Policajného zboru.“\n11.11 Zo skutkového a právneho stavu v sťažovateľovej veci je zrejmé, že výpovede\nsvedkov\n\n,\n\na\n\nsa stali súčasťou\n\n(dôležitých) podkladov pre rozhodnutia všeobecných súdov všetkých inštancií. Uvedení\nsvedkovia viazaní mlčanlivosťou mali byť podľa názoru ústavného súdu oslobodení\nod povinnosti mlčanlivosti v súlade s § 124 OSP (účinného v čase realizácie ich výsluchov\npred okresným súdom) v spojení s § 80 ods. 3 zákona o Policajnom zbore už v konaní pred\nokresným súdom, t. j. pred ich vypočutím, resp. pred ich svedeckou výpoveďou.\n11.12 Podľa názoru ústavného súdu išlo o také závažné pochybenie okresného súdu,\nna ktoré bol krajský súd v odvolacom konaní povinný reagovať a uvedené pochybenie\nokresného súdu odstrániť. Krajský súd však v napadnutom rozsudku prihliadal na svedecké\nvýpovede týchto svedkov s tým, že ich výpovede vzal do úvahy pri prerokovávaní\nodvolania a pochybenie okresného súdu neodstránil a ani na neho žiadnym spôsobom\nnereagoval, čím sa dopustil ústavne neakceptovateľného pochybenia. Uvedení svedkovia\nteda neboli oslobodení od povinnosti mlčanlivosti ani v konaní pred odvolacím krajským\nsúdom.\n11.13 Podľa názoru ústavného súdu uvedené pochybenie krajského súdu zakladá\ndôvod na vyslovenie porušenia práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1\n\n52\n\nlistiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže okresný súd a aj krajský súd založili svoje rozhodnutia\naj na takých dôkazoch (výpovede svedkov\na\n\n,\n\n), ktoré boli nezákonné a ktoré mali podstatný vplyv na ustálenie právneho\n\nnázoru oboch súdov v prerokúvanej veci sťažovateľa, a teda vplyv na spravodlivé\nrozhodnutie vo veci samej.\n12. (iii) Sťažovateľ ďalej namieta, že napadnutý rozsudok je založený na výpovedi\nnedôveryhodných svedkov\n\n,\n\na\n\n.\n12.1 Ako vyplýva z rozsudku okresného súdu (a následne i nadväzujúcich rozhodnutí\nvšeobecných súdov), uvedení svedkovia sú bývalí príslušníci Štátnej bezpečnosti\nČeskoslovenskej socialistickej republiky.\n12.2 Na účely zákona č. 553/2002 Z. z. o sprístupnení dokumentov o činnosti\nbezpečnostných zložiek štátu 1939 – 1989 a o založení Ústavu pamäti národa a o doplnení\nniektorých zákonov (zákon o pamäti národa) v znení neskorších predpisov sa podľa jeho § 2\npísm. h) Štátnou bezpečnosťou rozumejú súčasti bývalej Štátnej bezpečnosti, ako zložky\nZboru národnej bezpečnosti v zmysle § 9 zákona Zbore národnej bezpečnosti, Hlavná\nspráva rozviedky Zboru národnej bezpečnosti (I. správa), Hlavná správa kontrarozviedky\nZboru národnej bezpečnosti (II. správa), Správa sledovania Zboru národnej bezpečnosti\n(IV. správa), Správa spravodajskej techniky Zboru národnej bezpečnosti (VI. správa),\nSpráva pasov a víz Zboru národnej bezpečnosti, územné útvary vykonávajúce činnosti\ntýchto súčastí alebo predchodcovia týchto súčastí a útvarov.\n12.3 Štátna bezpečnosť sa v období neslobody aktívne podieľala na presadzovaní\nkomunistického režimu, ktorý aj v zmysle (preambuly) zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému (ďalej\nlen „zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému“)\n„... nedával občanom možnosť slobodne vyjadriť politickú vôľu, nútil ich verejne\nvyhlasovať svoj súhlas aj s tým, čo považovali za klamstvo a za zločin, a to\nprenasledovaním alebo hrozbou perzekúcie voči nim samotným i rodinám a blízkym,\n\n53\n\nporušoval základné princípy demokratického právneho štátu, medzinárodné zmluvy\naj svoje vlastné zákony,\nzneužíval\n\nna\n\nprenasledovanie\n\nobčanov\n\nmocenské\n\nnástroje,\n\na to\n\nnajmä...\n\nna dosiahnutie svojich cieľov neváhal páchať zločiny, umožňoval ich beztrestné páchanie\na poskytoval neoprávnené výhody a ochranu tým, ktorí sa na zločinoch a perzekúciách\npodieľali...“.\n12.4 Podľa § 1 ods. 1 zákona o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického\nsystému režim založený na komunistickej ideológii, ktorý rozhodoval o riadení štátu a\nosudoch občanov v bývalom Československu od 25. februára 1948 do 17. novembra 1989,\nbol odsúdeniahodný.\n12.5 Ústavný súd konštatuje, že vypočutí svedkovia\na\n\n,\n\nako bývalí príslušníci Štátnej bezpečnosti Československej\n\nsocialistickej republiky sa svojou činnosťou aktívne podieľali na presadzovaní\nkomunistického režimu. Pracovnou metódou príslušníkov Štátnej bezpečnosti bola okrem\niného aj lož, nemorálne a odsúdeniahodné praktiky a pre naplnenie cieľov komunistického\nrežimu títo príslušníci neváhali porušovať základné princípy demokratického právneho\nštátu, medzinárodné zmluvy aj svoje vlastné zákony.\n12.6 Pokiaľ okresný súd a krajský súd chceli vychádzať pri rozhodovaní\no sťažovateľovej veci aj z výpovedí svedkov\na\n\n,\n\nako bývalých príslušníkov Štátnej bezpečnosti, boli tieto súdy\n\nbezpodmienečne povinné úplne a vyčerpávajúco vo svojich rozhodnutiach odôvodniť,\nz akých dôvodov považujú týchto svedkov za dôveryhodných a ich výpovede za pravdivé\na dôveryhodné. Osobitne boli oba konajúce súdy povinné dôsledne sa vyrovnať prima facie\ns otázkou, prečo považuje svedkov za dôveryhodných práve pri ich výpovedi pred súdom,\nkeď celý obsah ich výpovede naznačuje, že pri zakladaní a vedení zväzku žalobcu konali\nv rozpore so svojimi povinnosťami príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti a v rozpore\ns vnútornými riadiacimi aktmi. Takisto si okresný súd ani krajský súd nepoložili\nelementárnu otázku, prečo a dokedy títo svedkovia zotrvávali v služobnom pomere,\nv ktorom boli (podľa vlastných tvrdení) nútení svojimi nadriadenými k takémuto\n\n54\n\nporušovaniu ich povinností, prípadne komu tento nátlak zo strany svojich nadriadených\nhlásili, a ak nehlásili, prečo. Dokazovanie nemôže vyznieť presvedčivo, ak v rozpore\ns verifikovanými historickými skúsenosťami z doby neslobody z neho vyplýva v podstate\nzáver, podľa ktorého činnosť bývalej ŠtB týkajúca sa záznamov o spolupráci s rôznymi\nobčanmi akoby nebola v napätí so slobodou jednotlivcov a ŠtB akoby nebola organizáciou\nzameranou na udržiavanie „bezpečnosti“ totalitného štátu.\n12.7 Dôvody, ktoré k dôveryhodnosti svedkov\na\n\n,\n\nuviedol okresný súd a s ktorými sa stotožnil i krajský súd\n\nvo svojom napadnutom rozsudku, ústavný súd považuje za absolútne nepostačujúce\na arbitrárne, pričom pri absencii riadneho zdôvodnenia dôveryhodnosti týchto svedkov sa\nv zmysle už uvedeného nemožno stotožniť s tým, že princípy spravodlivého procesu boli\nv preskúmavanej veci zachované.\nNa tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd tým, že napadnutým\nrozsudkom neodstránil už uvedené pochybenia okresného súdu, porušil práva sťažovateľa\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n13. Z dôvodov prezentovaných v častiach (i) až (iii) ústavný súd rozhodol, že krajský\nsúd porušil práva sťažovateľa označené v bode 1 výroku tohto nálezu. Ďalšími námietkami\nsťažovateľa a namietaným porušením ostatných sťažovateľom označených práv a článkov\nústavy, sa ústavný súd už nezaoberal uplatňujúc zásadu minimalizácie zásahov do\nrozhodovacej činnosti všeobecných súdov, keďže dospel k záveru, že vady napadnutého\nrozsudku odvolacieho súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ktoré viedli\nk vysloveniu porušenia ústavných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1\nlistiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru pohlcujú svojou intenzitou ostatné namietané záťaže\n(nedostatky) napadnutého rozsudku krajského súdu.\nB. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom a napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu\n14. Jedna z kľúčových námietok sťažovateľa smeruje k tomu, že najvyšší súd\nneprípustne zasiahol do skutkového stavu v dovolacom konaní tým, že vykonal v rámci\n\n55\n\ndovolacieho konania dokazovanie a sťažovateľ nemal možnosť zaujať k vykonanému\ndôkazu svoje stanovisko.\n15. Dokazovaním v súdnom konaní sa podľa štandardných definícií právnej vedy\nrozumie postup súdu smerujúci k utvoreniu skutkových poznatkov o rozhodujúcich\nokolnostiach (porov. Winterová, A. a kol. Civilní právo procesní. 6. aktualizované\na doplnené vydanie. Praha : Linde, 2011. s. 244), pričom má ísť o jediný postup, akým súd\ntieto poznatky získava (tamtiež, s. 243). Podstatou dokazovania je vykonávanie dôkazov,\nteda procesné získavanie príslušných skutkových poznatkov z jednotlivých dôkazných\nprostriedkov, ktoré sú nositeľmi určitých informácií o okolnostiach vonkajšieho sveta.\nVo všeobecnosti platí v slovenskom procesnom práve princíp tzv. voľného dôkazu,\nv zmysle ktorého na dokazovanie ktorejkoľvek rozhodujúcej skutočnosti možno použiť\nktorýkoľvek vhodný dôkazný prostriedok. Len výnimočne zákon normuje princíp tzv.\nviazaného dôkazu, podľa ktorého možno určitú skutočnosť dokazovať len určitým typom\ndôkazného prostriedku (príklady pozri s. 255).\n16. Otázkami, na ktoré v súvislosti s námietkami sťažovateľa musel ústavný súd\nhľadať odpoveď, boli otázky, (i) či najvyšší súd je oprávnený vykonať v dovolacom konaní\ndokazovanie, (ii) či v prejednávanom prípade najvyšší súd dokazovanie vykonal a (iii) aké\npráva sťažovateľa mohli byť takýmto postupom najvyššieho dotknuté/porušené.\n17.1 (i) Podľa v čase podania dovolania platného a účinného § 234a ods. 2 OSP ak\ndovolací súd nariadi pojednávanie, postupuje obdobne podľa § 215 a § 216 ods. 2.\nDokazovanie však nevykonáva.\n17.1.1 Podľa v čase vydania napadnutého uznesenia platného a účinného § 442 CSP\ndovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd.\n17.1.2 K § 234a ods. 2 OSP a nevykonávaniu dokazovania v dovolacom konaní\npodľa tohto (v súčasnosti už neplatného a neúčinného) ustanovenia existuje bohatá\njudikatúra tak najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu, na ktorú je vhodné na tomto mieste\npoukázať:\n\n56\n\n17.1.3 Najvyšší súd napr. v uznesení sp. zn. 3 Cdo 227/2011 (publikované pod\nč. 50/2014) vyslovil právnu vetu, v ktorej konštatoval, že «dovolacie konanie má\nprieskumnú povahu, so zreteľom na ktorú v dovolaní nemožno uplatniť také „nové“\nskutočnosti alebo dôkazy vo veci samej, ktoré pri rozhodovaní nemali možnosť vziať na\nzreteľ už súdy nižších stupňov; pri posudzovaní prípustnosti dovolania sú bez významu\nokolnosti, ktoré nastali až po právoplatnom skončení konania». V odôvodnení uznesenia\nuvedenú právnu vetu najvyšší súd bližšie konkretizoval takto: «Osobitne treba zdôrazniť, že\ndovolacie konanie má prieskumnú povahu, so zreteľom na ktorú v dovolaní nemožno\nuplatniť také „nové“ skutočnosti alebo dôkazy vo veci samej, ktoré pri rozhodovaní nemali\nmožnosť vziať na zreteľ už súdy nižších stupňov. So zreteľom na to sú aj pri posudzovaní\nprípustnosti dovolania bez významu okolnosti, ktoré nastali až po právoplatnom skončení\nkonania. Pokiaľ sa v danom prípade do rozhodnutia odvolacieho súdu nepodarilo súdom\nani účastníčkam konania obstarať žalovanými v druhom a treťom rade označený „kľúčový\ndôkaz“ a na základe vykonaného dokazovania dospeli súdy k záveru o neúčelnosti a zrejmej\nbezúspešnosti ďalšieho dokazovania zameraného na jeho zistenie, lebo všetka\ndokumentácia z rozhodného obdobia bola zničená (skartovaná), je zadováženie tohto\n„kľúčového dôkazu“ a jeho predloženie dovolateľkou až po rozhodnutí odvolacieho súdu\n„novou“ okolnosťou, na ktorú dovolací súd nemôže vziať zreteľ.»\n17.1.5 V rozsudku sp. zn. 6 Cdo 158/2011 najvyšší súd k dokazovaniu pred\ndovolacím súdom v zmysle Občianskeho súdneho poriadku uviedol: «Hneď na úvod pritom\npovažuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že dovolanie má v systéme opravných\nprostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším\nodvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne\nuvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/, b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2\npísm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových\nzistení urobených odvolacím súdom, tak ani prieskumu ním vykonaného dokazovania.\nŤažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je\noprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže\nvykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou,\nv ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať\n\n57\n\nsprávnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci,\nnemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať\nvykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nemá\nmožnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám\nvykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní.»\n17.1.5 V uznesení sp. zn. 4 Cdo 34/2011 najvyšší súd uviedol: „Z prieskumnej\npovahy dovolacieho konania vyplýva, že dokazovanie sa v ňom nevykonáva (§ 243a ods. 2\nO.s.p.) a dovolaciemu súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy vykonané v základnom\nkonaní.“ V rozsudku sp. zn. 4 Cdo 89/2008 najvyšší súd postuloval, že „K dovolacím\nnámietkam týkajúcim sa spochybňovania skutkových záverov, z ktorých vychádzal odvolací\nsúd, a k návrhom dovolateľky na vykonanie dokazovania, dovolací súd poznamenáva, že sa\nnimi nemohol zaoberať, lebo v dovolacom konaní sa zásadne dokazovanie nevykonáva\n(§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.) a v dôsledku toho neprichádza v tomto konaní do úvahy\nani hodnotenie dôkazov vykonaných nižšími súdmi. Dovolací súd je preto viazaný\nskutkovým stavom tak, ako ho ustálil súd prvého stupňa, resp. po doplnení dokazovania\nodvolací súd.“. V rozsudku sp. zn. 4 Cdo 285/2008 najvyšší súd vyslovil: „... Pretože v\ndovolacom konaní dovolací súd dokazovanie nevykonáva (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.),\nnemohol sa zaoberať skutkovým tvrdením žalovanej, uplatneným až v dovolacom konaní, o\nnedostatku finančných prostriedkov na účte povinného. V rámci dovolacieho dôvodu,\nktorým je nesprávne právne posúdenie veci, bol dovolací súd oprávnený len skúmať, či\nzistený skutkový stav umožňoval právny záver, ku ktorému dospel odvolací súd.“\n17.1.6 K (ne)možnosti vykonať dokazovanie v dovolacom konaní v zmysle\nObčianskeho súdneho poriadku sa vyjadril aj ústavný súd, ktorý v náleze sp. zn.\nII. ÚS 400/09 zo 6. mája 2010 (publikovanom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu\nSlovenskej republiky pod č. 21/2010) uviedol: „Treba napokon dodať, že najvyšší súd,\nktorý v dovolacom konaní nemôže vôbec vykonávať dokazovanie (§ 243a ods. 2\nObčianskeho súdneho poriadku), nie je oprávnený nahrádzať chýbajúce hodnotenie\ndôkazov zo strany krajského súdu, teda primárne hodnotiť dôkazy, ktoré sám nevykonal.“\n\n58\n\n17.1.7 Ústavný súd konštatuje, že existujú už aj právne názory najvyššieho súdu na\ndokazovanie v dovolacom konaní podľa Civilného sporového poriadku.\n17.1.8 Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 5 Obdo 69/2016 uviedol: „Pre úplnosť treba\ndodať, že dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových\nzistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože\n(na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť\nvykonávať dokazovanie - pozri § 442 CSP. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať\nrevízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi\nvykonaného dokazovania.“\n17.1.9 Obdobne v uznesení sp. zn. 5 Cdo 64/2016 najvyšší súd judikoval:\n„Na lekársku správu... ako dôkaz dovolací súd v dovolacom konaní nemôže prihliadať, lebo\nv dovolacom konaní sa dokazovanie nevykonáva (§ 243a ods. 2 O.s.p., § 442 CSP).\nPrieskumná činnosť dovolacieho súdu sa obmedzuje len na skutočnosti a dôkazy, ktoré tu\nboli do skončenia konania pred odvolacím súdom. Dovolateľka nemôže opierať dovolanie\no skutočnosti a dôkazy, ktoré mohla uplatniť najneskôr v odvolacom konaní.“\n17.1.10 Aj právna teória k § 442 CSP uvádza, že „preskúmavaciu činnosť\ndovolacieho súdu obmedzuje aj skutočnosť, že skutkový stav veci a rovnako ani výsledky\ndokazovania sa nemôžu pred dovolacím súdom meniť. Pred dovolacím súdom je\ndokazovanie v zásade vylúčené, okrem preukazovania včasnosti a prípustnosti dovolania.“\n(pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M.\na kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 1421).\n17.2 (ii) V napadnutom uznesení sa uvádza, že najvyšší súd listom zo 7. novembra\n2016 požiadal najvyšší súd ministerstvo vnútra o dodatočné oslobodenie od povinnosti\nmlčanlivosti svedkov\n\n,\n\na\n\npodľa\n\n§ 80 ods. 3 zákona o Policajnom zbore. V nadväznosti na túto žiadosť minister vnútra\nSlovenskej republiky (ďalej len „minister vnútra“) 2. januára 2017 rozhodol podľa § 80\nods. 3 zákona o Policajnom zbore o oslobodení od povinnosti mlčanlivosti svedkov\n,\n\na\n\n59\n\n. Oslobodenie od povinnosti\n\nmlčanlivosti vydal minister vnútra pre účely konania a po celú dobu konania a poznamenal,\nže ním nie je dotknutá povinnosť mlčanlivosti oprávnených osôb o utajovaných\nskutočnostiach podľa § 38 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.\n17.2.1 K tomu, aby najvyšší súd získal poznatky o tom, či sú svedkovia oslobodení\nod povinnosti mlčanlivosti rozhodnutím ministra vnútra, musel vykonať príslušné dôkazy,\nteda sa s obsahom takéhoto rozhodnutia oboznámiť. Ak sa najvyšší súd oboznamoval\ns obsahom rozhodnutia ministra vnútra o oslobodení od povinnosti mlčanlivosti svedkov\nvyjadreným v listinnej podobe, nepochybne išlo o vykonávanie dôkazu listinou (§ 204 –\n§ 205 CSP).\n17.3 (iii) Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne\nprerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť\nku všetkým vykonávaným dôkazom.\nPodľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho\npráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.\n17.3.1 Ústavný súd konštatuje, že z hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z čl. 46\nods. 1 a 48 ods. 2 ústavy treba postup súdu, ktorý preskúmava obsah rozhodnutia ministra\nvnútra o oslobodení od povinnosti mlčanlivosti svedka, považovať za vykonávanie dôkazov.\n17.3.2 K dôkazom vykonaným vo „veci“ má účastník podľa už viackrát citovaného\nčl. 48 ods. 2 ústavy právo vyjadriť sa a zároveň má právo, aby sa „vec“ prerokovala v jeho\n\n60\n\nprítomnosti. Citované ustanovenie ústavy na prvý pohľad neumožňuje akékoľvek\nobmedzenie týchto práv, keďže na jednej strane v ňom možnosť ich obmedzenia nie je\nustanovená (okrem možnosti vylúčiť z pojednávania verejnosť v prípadoch ustanovených\nzákonom), na druhej strane však čl. 48 ods. 2 nie je zaradený do čl. 51 ods. 1 ústavy, a preto\nsa práv v ňom zaručených nemožno domáhať len v medziach zákonov, ktoré ho vykonávajú\n(zhodne už PL. ÚS 14/98). Judikatúra ústavného súdu však napriek tomu záruky uvedené\nv tomto ustanovení neuplatňovala vždy na všetky konania, a to práve prostredníctvom\ninterpretácie pojmu „vec“. V rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 87/97 ústavný súd napríklad vyslovil,\nže pojem „vec“ je potrebné interpretovať ako nárok uplatnený vo veci samej, z čoho\nvyplýva, že práva uvedené v čl. 48 ods. 2 ústavy sa v zásade netýkajú procesných\nrozhodnutí.\n17.3.3 Ústavný súd nevidí dôvod odkloniť sa od tejto línie svojej judikatúry\na považuje za nevyhnutné vykladať pojem „vec“ použitý v čl. 48 ods. 2 ústavy nie\n„procesno-technicky“, ale funkčne. „Vecou“ v zmysle citovaného ustanovenia treba\nrozumieť určitú záležitosť, s ktorou sa účastník obrátil na súd, prípadne o ktorej súd koná aj\nbez návrhu účastníka, vymedzenú určitým skutkovým stavom a nárokom, o ktorý v nej ide,\nalebo očakávaným predmetom meritórneho súdneho rozhodnutia, ak jeho predmetom nie je\nnárok. Naopak, pojem „vec“ nemožno bez ďalšieho stotožňovať s jedným konaním, resp.\ns jednou inštanciou v rámci prebiehajúceho súdneho konania. Nebolo by totiž účelné, aby sa\nvšetky komponenty základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy (právo na „verejné\nprerokovanie veci“, „prítomnosť pri prerokovaní veci“ a „vyjadrenie sa k vykonaným\ndôkazom“) priznávali každému účastníkovi v každom jednotlivom konaní a na každej\njednotlivej inštancii. Účelom citovaného článku je totiž zaručiť určitú elementárnu férovosť\nsúdneho (a iného) rozhodovania, reprezentovanú zásadou audiatur et altera pars, ako aj\nverejnú kontrolu výkonu súdnictva. Jeho účelom však nie je záruka obradného formalizmu.\nPreto nie je z pohľadu čl. 48 ods. 2 ústavy nevyhnutné, aby bola každému kedykoľvek,\nv každej inštancii a v každom jednotlivom konaní opakovane dávaná možnosť neustále\ntrvať na verejnom prerokovaní veci a vyjadrovaní sa k vykonaným dôkazom, ak predmetom\nvšetkých týchto konaní a inštancií je tá istá „vec“, teda ten istý nárok alebo predmet konania\nzaložený na totožnom skutkovom stave, ku ktorým sa už účastník mohol dostatočne\n\n61\n\nvyjadriť v predchádzajúcom konaní a v ktorých nedošlo z pohľadu uvedeného práva\nk žiadnej zmene. Preto možno akceptovať určité obmedzenie práv zaručených v čl. 48\nods. 2 ústavy v určitej etape (hoci aj procesne samostatnej) alebo inštancii súdneho konania\nza predpokladu, že takéto obmedzenie je primerané a že účastník mal možnosť tieto práva\nefektívne realizovať v predchádzajúcej etape alebo inštancii predmetného súdneho konania\nalebo bude mať možnosť ich efektívne realizovať v jeho následnej etape alebo inštancii.\n18. Na základe prezentovaných záverov zhrnutých k častiam (i) až (iii) ústavný súd\nkonštatuje, že v dovolacom konaní sa dokazovanie nevykonáva (§ 243a ods. 2 OSP, § 442\nCSP), dovolacie konanie má prieskumnú povahu, so zreteľom na ktorú v dovolaní nemožno\nuplatniť také „nové“ skutočnosti alebo dôkazy vo veci samej, ktoré pri rozhodovaní nemali\nmožnosť vziať na zreteľ už súdy nižších stupňov; pri posudzovaní prípustnosti dovolania sú\nbez významu okolnosti, ktoré nastali až po právoplatnom skončení konania. Najvyšší súd\nvo veci sťažovateľa však vykonal dokazovanie, keďže požiadal ministra vnútra\no oslobodenie od povinnosti mlčanlivosti svedkov a následne sa oboznámil s obsahom\nrozhodnutia ministra vnútra o oslobodení od povinnosti mlčanlivosti konkrétnych svedkov.\nNa základe takto vykonaného dokazovania následne najvyšší súd rozhodol v neprospech\nsťažovateľa, t. j. aj na tomto dokazovaní založil svoje napadnuté uznesenie. Týmto\nnezákonným postupom v dovolacom konaní najvyšší súd nevytvoril podmienky pre\nspravodlivé rozhodovanie vo veci, pričom toto jeho pochybenie je tak závažné, že dosahuje\nintenzitu porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a čl. 36\nods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n18.1 Ústavný súd nespochybňuje, že sťažovateľ mal formálne možnosť oboznámiť\ns rozhodnutím ministra vnútra o oslobodení od povinnosti mlčanlivosti svedkov a mal\nformálne aj možnosť sa písomne k uvedenému postupu najvyššieho súdu vyjadriť,\nmateriálne však požiadavky vyvoditeľné zo základného práva vyjadriť sa ku všetkým\nvykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy podľa názoru ústavného súdu neboli\nnaplnené (resp. boli od začiatku popreté), keďže uvedený dôkaz mohol a mal byť vykonaný\npred súdom prvého, príp. pred súdom druhého stupňa, kde priestor pre vyjadrenie sa\nk vykonanému dokazovaniu je kvalitatívne širší a väčší. Navyše, celé dokazovanie pred\nnajvyšším súdom bolo v rozpore so zákonom predpísaným postupom dovolacieho súdu.\n62\n\n18.2 Ústavný súd tiež konštatuje, že rovnako neboli postupom najvyššieho súdu\nzachované garancie práva na prerokovanie veci v prítomnosti sťažovateľa podľa čl. 48\nods. 2 ústavy, keďže najvyšší súd rozhodoval na neverejnom zasadnutí a vykonaným\ndokazovaním oboznámením sa s rozhodnutím ministra vnútra o oslobodení od povinnosti\nmlčanlivosti svedkov „reparoval“ skutkový stav veci, ktorý bol ustálený na súdoch nižšej\ninštancie, v konaní pred ktorými by sťažovateľ mal možnosť toto právo efektívne\nrealizovať, zvlášť v konaní pred okresným súdom v rámci ústneho pojednávania. V tejto\nsúvislosti ústavný súd poukazuje na § 122 OSP, ale aj § 188 CSP, v zmysle ktorých sa\ndokazovanie vykonáva zásadne na pojednávaní; mimo pojednávania je možné vykonať ho\nvýnimočne, strany však majú právo byť prítomné pri jeho vykonávaní. Po rozhodnutí\nnajvyššieho súdu ako dovolacieho súdu navyše sťažovateľ už nemal možnosť toto právo\nefektívne realizovať v žiadnej neskoršej etape alebo inštancii súdneho konania. Námietky\nsťažovateľa, že svedkovia mohli vypovedať inak (širšie), ak by vedeli, že boli zbavení\npovinnosti mlčanlivosti, totiž ústavný súd považuje za racionálne a logické. Najvyšším\nsúdom vytvorená situácia si teda priamo vyžadovala, aby sa skôr vykonané dôkazy\nopakovali, prípadne doplnili v konaní pred súdmi nižšej inštancie. Argument najvyššieho\nsúdu, že by to na výsledku nič nezmenilo, považuje ústavný súd len za ničím nepodložené\ndohady.\n19. Okrem toho, že najvyšší súd nerešpektoval procesné pravidlo, podľa ktorého sa\nv dovolacom konaní dokazovanie nevykonáva, nie je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu\npodľa názoru ústavného súdu v súlade ani s princípom legality, pretože právne závery\nv ňom obsiahnuté nemajú adekvátny právny podklad. Najvyšší súd pri rozhodovaní\na limine, ktorým sa má len rozhodovať, či možno pokračovať ďalej v konaní, v zásade\nvstúpil do právoplatne uzavretého konania, hoci k tomu nemal žiadny zákonný podklad.\nZ odôvodnenia napadnutého uznesenia navyše vyplýva, že najvyšší súd nezákonný\nprocesný úkon (zbavenie mlčanlivosti) vykonal v priestore obiter dictum, t. j. v priestore\nskôr vedeckom (teoretickom) než justičnom.\n\n63\n\n20. Uvedené procesné pochybenia majú ústavnú intenzitu, t. j. už samy osebe sú\ndostatočné k tomu, aby ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené v bode 1 výroku tohto\nnálezu.\n21. Ústavný súd však vzhľadom na svoje ústavné postavenie nemohol opomenúť\nzaujať stanovisko aj k účelu a zmyslu zákona o pamäti národa a v tejto súvislosti najmä\nk otázke vecnej pasívnej legitimácie sťažovateľa. Predmetom záverečnej časti tohto nálezu\nje tak otázka, či odvolací súd (a pred ním aj súd prvého stupňa) mohol vecne konať\na rozhodovať o zodpovednosti sťažovateľa (Ústavu pamäti národa) ako žalovaného za to, že\nžalobca bol (ne)oprávnene evidovaný v registračných protokoloch bývalej ŠtB, a teda či aj\nz tohto hľadiska nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu\nsťažovateľa.\nC. K účelu a zmyslu zákona o pamäti národa\n22. Zmysel a účel zákona o pamäti národa je explicitne vymedzený predovšetkým\nv jeho preambule, ktorá znie:\nNárodná rada Slovenskej republiky, majúc na pamäti\n- veľké množstvo obetí, strát a škôd, ktoré utrpel slovenský národ a príslušníci\nnárodností žijúci na Slovensku v rokoch druhej svetovej vojny a po jej ukončení,\n- vlastenecké tradície boja slovenského národa s okupantmi, fašizmom a\nkomunizmom, činy občanov, ktoré konali v záujme slobodného a demokratického\nSlovenska a na obranu slobody a ľudskej dôstojnosti,\n- povinnosť stíhať zločiny proti mieru, ľudskosti a vojnové zločiny a tiež\n- povinnosť nášho štátu učiniť zadosť všetkým, ktorí boli poškodení štátom, čo\nporušoval ľudské práva a vlastné zákony,\n- povinnosť nášho štátu sprístupniť utajenú činnosť represívnych orgánov v dobe\nneslobody 1939 – 1989 a určiť zodpovednosť za porobenie vlasti, vraždenie, zotročovanie,\nlúpenie a ponižovanie, morálny a hospodársky úpadok sprevádzaný justičnými zločinmi a\nterorom proti nositeľom odlišných názorov, deštrukciu tradičných princípov vlastníckeho\npráva, zneužívanie výchovy, vzdelávania, vedy a kultúry na politické a ideologické účely\nako výraz nášho presvedčenia, že ten, kto nepozná svoju minulosť, je odsúdený ju\n\n64\n\nopakovať, a že žiadne protiprávne konanie štátu proti občanom nemôže byť chránené\ntajomstvom ani nemôže byť zabudnuté, uzniesla sa na tomto zákone:\nZ hľadiska vymedzenia zmyslu a účelu zákona o pamäti národa považuje ústavný súd\nza potrebné poukázať aj na § 1 označený nadpisom „Predmet zákona“, ktorý znie:\n„Tento zákon upravuje\na) zriadenie Ústavu pamäti národa,\nb) evidovanie, zhromažďovanie, sprístupňovanie, zverejňovanie, správu a využívanie\ndokumentov bezpečnostných orgánov Nemeckej tretej ríše a Zväzu sovietskych\nsocialistických republík a tiež bezpečnostných orgánov štátu, ktoré boli vytvorené a\nzhromaždené v období od 18. apríla 1939 do 31. decembra 1989 (ďalej len „rozhodné\nobdobie“) a ktoré sa týkali zločinov spáchaných na osobách národnosti slovenskej alebo\nslovenských občanoch iných národností, teda\n1. nacistických zločinov,\n2. komunistických zločinov,\n3. iných zločinov, ktoré sú zločinmi proti mieru, zločinmi proti ľudskosti alebo\nvojnovými zločinmi,\n4. iných represií z politických dôvodov, ktorých sa dopustili príslušníci slovenských\na česko-slovenských orgánov činných v trestnom konaní alebo osoby, ktoré konali z ich\npoverenia a ktoré boli zverejnené v súdnych rozhodnutiach, voči osobám postihnutým za\nkonanie v záujme slobody, demokracie a existencie slobodného a demokratického\nSlovenska,\n5. činnosti bezpečnostných zložiek, ako sú uvedené v § 2,\nc) spôsob konania pri odhaľovaní alebo stíhaní trestných činov podľa písmena b),\nd) ochranu osobných údajov prenasledovaných osôb (§ 5),\ne) činnosť v oblasti verejného vzdelávania.“\nZmysel a účel zákona o pamäti národa dotvárajú aj ustanovenia jeho druhého oddielu\noznačeného nadpisom „Ústav pamäti národa“, zvlášť § 8, v ktorom sú vymedzené úlohy\nÚstavu pamäti národa (sťažovateľa).\nPodľa § 8 ods. 1 zákona o pamäti národa úlohy zverené ústavu štátom sú:\n\n65\n\na) vykonávať úplné a nestranné hodnotenie doby neslobody, hlavne analyzovať\npríčiny a spôsob straty slobody, prejavy fašistického a komunistického režimu a ich\nideológií, účasť domácich a zahraničných osôb na nich,\nb) sprístupňovať prenasledovaným osobám dokumenty o ich prenasledovaní,\nc) zverejňovať údaje o vykonávateľoch tohto prenasledovania a ich činnosti,\nd) dávať podnety na trestné stíhanie zločinov a trestných činov podľa § 1;\nspolupracuje pritom s Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky,\ne) poskytovať potrebné informácie orgánom verejnej moci,\nf) systematicky zhromažďovať, odborne, vedecky a dokumentačne spracovávať\nvšetky druhy informácií, dokladov a dokumentov vzťahujúcich sa na dobu neslobody,\ng) spolupracovať s obdobnými inštitúciami v Slovenskej republike aj mimo nej,\nhlavne s archívmi, múzeami, knižnicami, pamätníkmi odboja, pamätníkmi koncentračných a\npracovných táborov, poskytovať im informácie, bádateľské možnosti a metodickú pomoc a\npropagovať ich činnosť,\nh) propagovať myšlienky slobody a obrany demokracie pred režimami podobnými\nnacizmu a komunizmu,\ni) rozhodovať o priznaní postavenia účastníka protikomunistického odboja,\nj) rozhodovať o priznaní postavenia veterána protikomunistického odboja, veterána\nprotikomunistického odboja in memoriam a vydávať preukaz veterána protikomunistického\nodboja a preukaz veterána protikomunistického odboja in memoriam,\nk) v súvislosti s plnením úloh ústavu podľa písmen a) až j) poskytovať verejnosti\nvýsledky svojej činnosti, hlavne zverejňovať a sprístupňovať informácie a iné doklady\no dobe neslobody 1939 – 1989 a o činoch a osudoch jednotlivcov, vydávať a šíriť\npublikácie a audiovizuálne diela vrátane vlastnej tvorby dokumentárnych filmov, poriadať\nvzdelávacie a kultúrno-spoločenské podujatia, prednášky, výstavy, semináre, odborné\nkonferencie alebo diskusné fóra.\nPodľa § 8 ods. 2 zákona o pamäti národa v rámci svojej pôsobnosti určenej týmto\nzákonom je ústav oprávnený vydávať správne rozhodnutia a udeľovať pokuty za priestupky.\nPodľa § 8 ods. 3 zákona o pamäti národa dokumenty o činnosti bezpečnostných\nzložiek štátu [§ 2 písm. f) a g)] vo vlastníctve ústavu sú nenahraditeľným svedectvom\n\n66\n\no historickom období, v ktorom vznikli, a preto ako dôležité pre uchovanie pamäti národa sú\njeho kultúrnym dedičstvom.\n22.1 Z hľadiska problémov nastolených vecou sťažovateľa ústavný súd považuje za\npotrebné poukázať predovšetkým na § 19 označený nadpisom „Zverejnenie evidenčných\npodkladov a zoznamov personálnych spisov“ a § 23 zákona o pamäti národa označený\nnadpisom „Ochrana osobných údajov“.\nPodľa § 19 ods. 1 zákona o pamäti národa ústav vydá tlačou a na elektronických\nmédiách prepis evidenčných záznamov zo zachovaných alebo rekonštruovaných protokolov\nzväzkov a ďalších evidenčných pomôcok Štátnej bezpečnosti z rokov 1939 až 1989, hlavne\ns údajmi o dátume zavedenia zväzku, jeho pohybe a archivovaní, druhu zväzku a jeho\nzmene, osobách, ak nejde o cudzincov, alebo objektoch, ku ktorým sú zväzky evidované.\nZo zachovaných protokolov zväzkov Hlavnej správy rozviedky Zboru národnej bezpečnosti\n(I. správa) vydá ústav prehľad objektových zväzkov evidovaných do 31. decembra 1989 a\nprehľad aktívnych a vplyvových opatrení. Ústav vydá tiež tlačou a na elektronických\nmédiách prepis protokolu zväzkov odboru vnútornej ochrany Zboru nápravnej výchovy\nv rozsahu objektových zväzkov a zväzkov osôb evidovaných ako spolupracovníci tohto\nodboru, ak boli využité v prospech Štátnej bezpečnosti.\nPodľa § 19 ods. 2 zákona o pamäti národa ústav priebežne vydáva tlačou a na\nelektronických\n\nmédiách\n\nzoznam\n\npersonálnych\n\n(kádrových)\n\nspisov\n\npríslušníkov\n\nbezpečnostných zložiek, sprístupnených podľa § 17 ods. 1 písm. b) bodu 2, zároveň\ns uvedením dátumu zaradenia príslušníka do bezpečnostnej zložky, služobných funkcií\nvykonávaných príslušníkom v bezpečnostnej zložke a dátumu ukončenia tohto zaradenia.\nPodľa § 23 ods. 1 zákona o pamäti národa ústav pred sprístupnením zväzku\noprávnenému žiadateľovi znečitateľní v kópii dokumentu dátum narodenia a bydlisko iných\nosôb a tiež aj všetky údaje o ich súkromnom a rodinnom živote, o ich trestnej činnosti,\nzdraví a majetkových pomeroch. Keď je sprístupňovaným dokumentom personálny\n(kádrový) spis príslušníka bezpečnostnej zložky, znečitateľnia sa v ňom tiež všetky údaje\no osobách stojacich mimo služobnej a verejnej činnosti príslušníka.\nPodľa § 23 ods. 2 zákona o pamäti národa ak fyzická osoba, ku ktorej je evidovaný\nosobný zväzok alebo zväzok s osobnými údajmi, odovzdá ústavu vlastné vyjadrenie\n67\n\nk obsahu zväzku alebo k faktu registrácie v evidencii v informačných systémoch zväzkov\nbezpečnostných zložiek, je ústav povinný zaradiť vyjadrenie k údajom o tejto osobe ako\nnedeliteľnú súčasť dokumentu a sprístupňovať ju oprávneným žiadateľom spolu\ns dokumentmi alebo záznamami o evidencii.\n23. Slovenská republika sa v ústave definuje ako právny štát, t. j. ako štát, ktorý je\nviazaný právom, čo je v zjavnom kontraste s dobou neslobody. Už samotná preambula\nústavy najmä slovami „usilujúc sa o uplatňovanie demokratickej formy vlády, záruk\nslobodného života“ akcentuje významné ústavné hodnoty.\n24. Štátna moc viazaná právom je v prvom rade moc, ktorá je viazaná ústavou\ngarantovanými slobodami jednotlivcov. Ústava chráni jednotlivca ako takého a nie\njednotlivcov, ktorí tvoria súčasť určitej spoločenskej triedy, resp. spoločenskú vrstvu.\nAj v súčasnej občianskej, pluralitnej a modernej spoločnosti (II. ÚS 356/2016) sú\njednotlivci stále veľmi citliví (a oprávnene), na poznatky o nich, ktoré sú právne\nformalizované. Preto napríklad i príbuzní môžu žiadať obnovu konania v prospech\nzomrelého (§ 396 ods. 3 Trestného poriadku), aby bola posmrtne očistená česť zomrelého,\nako aj česť jeho rodiny. Z hľadiska diskontinuity ústavno-politického vývoja, sú vo vzťahu\nk dobe neslobody typické rehabilitačné konania. Nestačí totiž len všeobecne konštatovať, že\nrepresie voči disidentom boli nelegitímne, a predpisy a ich aplikácia boli neprávom, ale bolo\na je potrebné dotknutých jednotlivcov očistiť aj z právneho hľadiska (porov. rehabilitačné\nzákony č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov, č. 87/1991 Zb.\no mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov, ale aj č. 82/1968 Zb. o súdnej\nrehabilitácii v znení neskorších predpisov). Podobne aj žalobami na ochranu osobnosti\nsledujú jednotlivci svoje očistenie formalizované vo svete práva. Želajú si deklarovať\nformalizovanú, oficiálnu pravdu, ktorá vytvára pocit, že je pravdou skutočnou. Ak sa\npoužije všeobecná žaloba na ochranu osobnosti vo vzťahu k otázkam evidencie jednotlivcov\nvo zväzkoch bývalej ŠtB, vytvára sa tým zvláštne, quasi-lustračné konanie.\n25. Súčasťou aktuálneho konceptu právneho štátu v širšom zmysle je aj viera\nv schopnosti občianskej spoločnosti (BVerfGE 2 BvB 1/13). V dobách neslobody všetky\nkľúčové štátno-mocenské rozhodnutia prijímala štátna moc s prechádzajúcim súhlasom\n\n68\n\nkomunistickej strany ako vedúcej sily spoločnosti (čl. 4 Ústavy ČSSR), všetky úspechy\na neúspechy boli štátno-stranícke a spoločnosť bola objektom vládnutia. Štátna moc\nv období komunistického režimu nedôverovala (občianskej) spoločnosti, hranice boli\nuzavreté a to čo je dnes verejné, bolo z veľkej miery utajované. V súčasnosti možno\ndôvodne predpokladať, že slobodná spoločnosť dokáže o sebe diskutovať a poznávať aj\nsvoje minulé a súčasné temné stránky, dokáže vnímať seba samú takú akou v skutočnosti je\na nemusí si dať o sebe vnucovať oficiálny obraz. Nepochybne platí, že „Na rozdiel od\ndiktatúry, ktorá majstrovsky organizuje nadšenie a zanietenosť, demokracia organizuje\nkritiku“ (Alexander Bröstl v predhovore k Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu\nSlovenskej republiky 2000, s. 10).\nPráve na základe načrtnutých úvah prijal zákonodarca zákon o pamäti národa.\nNa základe presvedčenia, že občianska spoločnosť zvládne a potrebuje diskusiu o vzťahoch\nso štátnou bezpečnosťou a zároveň aj preto, aby sa zabránilo svojvoľnému nakladaniu\ns archiváliami bývalej ŠtB zákonodarca rozhodol, že sa zverejnia. Ústavný súd v tejto\nsúvislosti zdôrazňuje, že zákon neurčuje, čo si kto má o dobách neslobody myslieť, ale\nponúka pramene k formovaniu slobodných názorov.\n26. V súvislosti so zverejnením evidenčných záznamov ŠtB vzniká špecifické napätie\nmedzi (i) právnym štátom, ktorý si chce upevniť svoju legitimitu tým, že sa priamočiaro\nvysporiada s minulosťou na jednej strane a na druhej strane (ii) ústavnými právami\ndotknutých jednotlivcov, ktorým tieto práva garantuje práve právny štát. Zákonodarca sa\nzáujem na pravdivom reflektovaní histórie v spojení s ochranou práv jednotlivcov pokúsil\nracionálne a nejudiciabilne vyvážiť prostredníctvom už citovaných ustanovení § 23 zákona\na § 19 zákona o pamäti národa. Ústavný súd akceptuje, že z princípu materiálneho právneho\nštátu, presnejšie z jeho striktnej verzie, ktorá slúži na vysporiadanie sa s dobou neslobody,\nmôže výnimočne vyplývať aj nižší štandard ochrany niektorých individuálnych práv\nv záujme ochrany princípov demokratického štátu sformovaného po roku 1989 (porov.\npredĺženie premlčacích lehôt voči páchateľom zločinov komunizmu.). Ustanovenia § 23\na taktiež § 19 zákona o pamäti národa sú podľa názoru ústavného súdu práve takýmto\npremietnutím princípu materiálneho právneho štátu vzťahu spoločnosti k dokumentom\nbývalej ŠtB a prejavom diskontinuity s mocou v dobe neslobody.\n69\n\n26.1 Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci bral do úvahy aj súvisiacu\njudikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý práve vo veci proti Slovensku, vo veci\nTurek (rozsudok zo 14. 2. 2006, sťažnosť č. 57986/00) naznačil užitočnosť sprístupnenia\nmateriálov ŠtB.\nD. K námietke pasívnej vecnej legitimácie sťažovateľa\n27. Sťažovateľ konštantne od začiatku konania o žalobe žalobcu\n(ktorou sa tento domáhal nielen ochrany osobnosti proti sťažovateľovi, ale aj určenia, že je\nneoprávnene evidovaný v registračných protokoloch bývalej Štátnej bezpečnosti) pred\nvšeobecnými súdmi namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie.\nKrajský súd na tieto námietky argumentoval citáciou judikátu R 39/2012 a pasívnu\nvecnú legitimáciu sťažovateľa odvodil zo skutočnosti, že žalobca žiada splnenie povinnosti\n(uverejnenie oznamu o tom, že bol neoprávnene evidovaný v registračných protokoloch\nbývalej Štátnej bezpečnosti) od sťažovateľa, pričom podľa odvolacieho súdu je\ns uverejnením oznamu organicky spätá otázka oprávnenosti evidencie. Sťažovateľ\nv dovolaní namietal, že konanie je zmätočné, pretože všeobecné súdy nemali právomoc\no veci rozhodovať, a tak došlo podľa jeho názoru k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa\n§ 237 ods. 1 písm. a) OSP. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu síce (nezohľadňujúc\nširšie okolnosti) správne posúdil, že medzi sťažovateľom a žalobcom ide o súkromnoprávny\nvzťah, čo zakladá právomoc súdov. Právomoc súdu rozhodnúť určitú vec však nemožno\nstotožňovať s otázkou pasívnej vecnej legitimácie. Pasívna vecná legitimácia je vždy\notázkou právnou, a nie skutkovou. Ak súd dospeje k záveru, že správny názor na otázku\nvecnej legitimácie má sťažovateľ, tak by mal vždy žalobu zamietnuť, čo však neznamená,\nže súd na takéto zamietajúce rozhodnutie nemá právomoc. Na verejnom zasadnutí senátu\nústavného súdu (bod 9 nálezu) sa na otázku vecnej legitimácie pýtali všetci členovia senátu,\npričom členka senátu sa snažila načrtnúť a akcentovať rozdiel medzi sťažovateľom ako\nprávnickou osobou na jednej strane a ako správnym orgánom na strane druhej. Právny\nzástupca uviedol, že sťažovateľ tým, že zverejňuje evidenčné záznamy bývalej ŠtB, napĺňa\nzákon, t. j. plní svoju zákonom ustanovenú povinnosť a nezodpovedá (nemôže zodpovedať)\nza to, že ŠtB v minulosti mohla urobiť (urobila) chybu v evidencii konkrétnej osoby.\n\n70\n\nUviedol, že v Českej republike v obdobných prípadoch je v postavení žalovaného\nMinisterstvo vnútra Českej republiky. Sťažovateľ poukázal aj na paradox spočívajúci v tom,\nže v predmetnej veci zbavoval svedkov mlčanlivosti minister vnútra, ale zodpovednosť by\nmal niesť sťažovateľ. O zverejnení sa nevydáva žiadne správne rozhodnutie. Dodal, že\nokrem drobných výnimiek je sťažovateľ zákonom zriadenou „osvetovou“ inštitúciou.\n28. Ústavný súd vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii poukazuje predovšetkým na\nvývoj judikatúry všeobecných súdov, ktorá (porov. za všetky napr. R 38/1996\na R 114/1999) pripúšťala, aby sa osoby tvrdiace, že boli neoprávnene evidované\nvo zväzkoch ŠtB, domáhali občianskoprávnej ochrany titulom ochrany osobnosti podľa §\n13 Občianskeho zákonníka. Tieto žaloby boli prípustné najskôr voči Slovenskej informačnej\nslužbe (porov. cit. R 38/1996), pretože za rozhodujúcu sa považovala „skutočnosť, kto\nv súčasnej dobe spravuje archívny materiál bývalej Štátnej bezpečnosti. Týmto orgánom je\nSlovenská informačná služba, ktorá vznikla na základe zák. č. 46/1993 Z. z. a ktorá má aj\nv súčasnosti možnosť tieto materiály využívať.“. Už v tejto judikatúre teda všeobecné súdy\nuznali za zodpovedného za zásah spočívajúci v neoprávnenom evidovaní osoby vo zväzku\nŠtB orgán, ktorý bol držiteľom a správcom týchto zväzkov, aj keď sám tento orgán\no evidovaní určitej osoby nerozhodoval a ani rozhodovať nemohol (keďže vznikol tri roky\npo zrušení Štátnej bezpečnosti). Zákonom o pamäti národa bol zriadený sťažovateľ ako\nverejnoprávna ustanovizeň a samostatná právnická osoba (§ 7 ods. 1 a 2), ktorého úloha\nspočíva výslovne len v povinnosti spravovať zväzky ŠtB a ďalšie súvisiace dokumenty,\nsprístupňovať a zverejňovať ich, ako aj odborne spracúvať obdobie neslobody 1939 až\n1989. Tieto úlohy sú mu podľa výslovného (vyššie už citovaného) znenia zákona zverené\nštátom (§ 8 ods. 1 úvodná veta). Ustanovením § 26 ods. 1 citovaného zákona sa potom\nštátnym orgánom, medzi inými aj ministerstvu vnútra a Slovenskej informačnej službe\nuložila povinnosť odovzdať sťažovateľovi všetky dokumenty presne vymedzené v tomto\nustanovení tak, aby mohol plniť svoje úlohy. Práve v dôsledku toho potom judikatúra\nvšeobecných súdov v nadväznosti na právne názory vyslovené v citovaných judikátoch\nR 38/1996 a R 114/1999 dospela k záveru, že od účinnosti zákona o pamäti národa je\nv sporoch o ochranu osobnosti z titulu neoprávneného evidovania určitej osoby vo zväzkoch\nŠtB pasívne legitimovaným práve sťažovateľ (porov. R 39/2012). Bez ohľadu na uvedené je\n\n71\n\nvšak potrebné vždy dôsledne rozlišovať, aký zásah je predmetom konania, teda akým\nkonaním ktorej osoby došlo k zásahu, pred ktorým sa žalobca domáha ochrany.\nV prerokúvanej veci totiž krajský súd na viacerých miestach svojho rozsudku zmiešava\notázku neoprávneného evidovania a neoprávneného zverejnenia.\n29. Ústavný súd v súvislosti s formovaním svojho postoja k otázke pasívnej\nlegitimácie sťažovateľa považuje za vhodné poukázať na inšpiratívne rozhodnutie\nokresného súdu sp. zn. 20 C 149/2005 z 30. augusta 2011, „ktorým bol zamietnutý návrh na\nurčenie neoprávnenosti vedenia vo zväzkoch ŠtB s argumentáciou, že pasívna legitimácia\nv tomto spore svedčí jednoznačne Slovenskej republike, ktorá je nositeľom zodpovednosti za\nneoprávnený zásah do cti navrhovateľa, jeho zaevidovaním v registroch bývalej Štátnej\nbezpečnosti, pričom konkrétna zodpovednosť za zásah do osobnostných práv navrhovateľa\nprešla z bývalého Federálneho ministerstva vnútra ČSFR na Ministerstvo vnútra Slovenskej\nrepubliky; na základe uvedených skutočností mal súd za to, že odporca nie je subjektom,\nktorý by bol zodpovedný za zásah do osobnostných práv navrhovateľa. Pre úplnosť\nrozhodnutia konštatoval, že podľa § 23 ods. 2 zák. č. 553/2002 Z.z. o pamäti národa má\nnavrhovateľ ako fyzická osoba u ktorej je evidovaný osobný zväzok, možnosť odovzdať\nodporcovi vlastné vyjadrenie k obsahu zväzku, alebo k faktu registrácie v evidencii\nv informačných systémoch zväzkov bezpečnostných služieb - ak by navrhovateľ takéto\nvyjadrenie odporcovi odovzdal, bol by odporca povinný ho zaradiť k údajom\no navrhovateľovi ako neoddeliteľnú súčasť dokumentu, a ďalej ju sprístupňovať už iba\ns týmto vyjadrením. Uplatnením si týchto práv mohol navrhovateľ dostatočne účinne\nzamedziť zásahu do svojich osobnostných práv.“.\nKrajský súd však citovaný rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil na ďalšie\nkonanie s poukazom na to, že pretože „zákon v § 27 ods. 1 uložil vymenovaným štátnym\norgánom - Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Ministerstvu obrany Slovenskej\nrepubliky, Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky a Slovenskej informačnej službe\nodovzdať odporcovi dokumenty o činnosti bezpečnostných zložiek, ktoré majú vo\nvlastníctve, držbe alebo správe, a že uložil odporcovi okrem iného povinnosť sprístupňovať\ntieto dokumenty, zverejňovať údaje z nich a poskytovať potrebné informácie orgánom\nverejnej moci, určil ho zároveň za subjekt zodpovedný za riziko spojené s plnením týchto\n72\n\núloh, ak údaje v týchto materiáloch, resp. evidencia v nich je neoprávnená. S možnosťou\nprípadných sporov o pravosť dokumentov alebo sporov na ochranu osobnosti zákon o\npamäti národa výslovne počíta napr. v ust. § 17 ods. 2 a 3. Dispozícia s týmito dokumentmi\ndáva zároveň odporcovi možnosť efektívnej obrany v súdnom konaní proti prípadným\nneopodstatneným návrhom v tomto smere. Plnenie povinností vyplývajúcich z § 19 zákona o\npamäti národa nevylučuje zodpovednosť odporcu za zásah do osobnostných práv v\nprípadoch neoprávnenej evidencie v materiáloch ŠTB. (…) Odporca ako vlastník, prípadne\nsprávca dokumentov bývalých bezpečnostných zložiek zodpovedá za zásah do osobnostných\npráv, ktorý je daný už samotnou neoprávnenou evidenciou fyzickej osoby v týchto\nmateriáloch, aj keď túto skutočnosť nezavinil a ani zaviniť nemohol, a ku ktorému v takomto\nprípade dochádza aj v prípade plnenia povinnosti vyplývajúcej z § 19 zákona o pamäti\nnároda.“.\nÚstavný súd zastáva názor, že sťažovateľ nie je vo veci žaloby o ochranu osobnosti\npasívne vecne legitimovaný z hľadiska zodpovednosti za (i) neoprávnenú evidenciu, ako ani\nz hľadiska zodpovednosti za (ii) zverejnenie tejto evidencie.\n(i) K neoprávnenej evidencii žalobcu\n30. Z § 13 Občianskeho zákonníka, na ktorom všeobecné súdy založili svoje\nrozhodnutie, vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od\nneoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky a aby\njej bolo priznané primerané zadosťučinenie. Žaloba na ochranu osobnosti môže byť okrem\niného aj určovacou žalobou, výsledkom ktorej je určenie či sa žalobcovi neoprávnene\nzasiahlo do osobnej sféry, pričom naliehavý právny záujem na tomto určení sa neskúma,\nkeďže prípustnosť takejto žaloby sa vyvodzuje priamo z § 13 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka. Podľa všeobecne akceptovaného názoru právnej teórie je povinným subjektom\npodľa citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka vždy pôvodca zásahu, teda ten,\nktorého konanie spôsobilo zásah do osobnosti fyzickej osoby. Z tohto dôvodu ústavný súd\nnepovažuje za výsledok racionálnej interpretácie záver krajského súdu v napadnutom\nrozsudku, že „odporca je pasívne vecne legitimovaný i vtedy, keď má povinnosť, ktorej\nsplnenia sa navrhovateľ na ňom domáha, a to ku dňu vyhlásenia rozsudku súdu. V danom\n\n73\n\nprípade (keď predmetom konania je okrem určenia, že navrhovateľ je neoprávnene\nevidovaný v materiáloch bývalej ŠtB aj uloženie povinnosti odporcovi zverejniť výrok tohto\nrozsudku na svojej internetovej stránke) je týmto vymedzená pasívna vecná legitimácia len\noznačeného odporcu v spore...“. Pasívna legitimácia žalovaného (sťažovateľa) totiž podľa\nnázoru ústavného súdu nemôže byť založená tým, že žalobca (dotknutá osoba) žiada\nzverejnenie určitého rozhodnutia na jeho stránke. Naopak, z už citovaného § 13\nObčianskeho zákonníka pri jeho racionálnej interpretácii celkom zreteľne vyplýva, že\npasívne legitimovaný musí byť (len) pôvodca zásahu. Úlohou súdov v konaní o ochranu\nosobnosti, s osobitným zreteľom na konania ohľadom neoprávneného evidovania osoby\nvo zväzkoch ŠtB, je teda najskôr ustáliť, aký zásah je predmetom konania, kto je, resp. bol\npôvodcom tohto zásahu (t. j. koho konanie je podstatou daného zásahu). Podľa názoru\nústavného súdu však všeobecné súdy vo svojich rozsudkoch nedávajú jasnú odpoveď ani na\njednu z týchto otázok.\n31. Krajský súd totiž v odôvodnení svojho rozsudku na jednej strane uvádza, že\n(zvýraznenia pridal ústavný súd) „uvedenie v zoznamoch ŠtB a jeho zverejnenie je\nzávažným zásahom do osobnosti fyzickej osoby... Uvedenie mena konkrétnej osoby\nv zoznamoch osôb spolupracujúcich s ŠtB je verejnosťou vnímané negatívne a ak ide\no nedôvodný záznam, má táto osoba právo na ochranu svojej cti, dôstojnosti, povesti, mena\na vážnosti v spoločnosti“. V ďalšej časti však krajský súd uvádza, že „vychádza z toho, že\nÚstav pamäti národa je pasívne vecne legitimovaný v sporoch o ochranu osobnosti\nv prípadoch, kde k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv došlo zverejnením\nregistračného protokolu na internetovej stránke tohto ústavu (napr. rozsudky odvolacieho\nsúdu z 20.11.2007, sp. zn. 5Co/144/2006 a z 12.11.2009, sp. zn. 6 Co 13/07).“.\nV nadväznosti na citované ústavný súd zdôrazňuje, že žalobca sa v prerokúvanej veci\nnedomáhal určenia, že k neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv došlo\nzverejnením dokumentov sťažovateľom v zmysle § 19 zákona o pamäti národa, ale\nneoprávneným evidovaním sťažovateľa. Pod (neoprávneným) evidovaním treba rozumieť\nčinnosť príslušných zložiek a príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, na základe ktorej\nbol založený zväzok žalobcu, boli vytvárané jednotlivé dokumenty (záznamy, správy,\ninformácie, potvrdenia a pod.), ktoré sú obsahom tohto zväzku, resp., že tento zväzok,\n74\n\nprípadne ďalšie dokumenty bol zaevidovaný v iných registračných pomôckach ŠtB a pod.\nLen takáto činnosť totiž mohla viesť k tomu, čo tvrdí žalobca, teda že zväzok založený na\njeho meno nie je pravdivý (je vymyslený), že v ňom obsiahnuté záznamy o stretnutiach,\nspolupráci, ako aj správy a potvrdenia o výplate prostriedkov nezodpovedajú skutočnosti.\nLen komplex týchto činností viedol (mohol viesť) k tomu, že takýto (podľa žalobcu\nfiktívny) zväzok vznikol a informácie o jeho (údajnej) spolupráci v ňom obsiahnuté sú\nnesprávne a mohli teda zasiahnuť do práva žalobcu na ochranu osobnosti. Je zrejmé, že\npôvodcom tohto zásahu, ktorý viedol k neoprávnenému vytvoreniu zväzku na meno žalobcu\na jeho neoprávnenému zavedeniu do evidencie ŠtB, nemohol byť sťažovateľ, ktorý bol ako\nverejnoprávna ustanovizeň zriadený o (približne) 20 rokov potom, čo sa tento zväzok\nvytváral, a o 13 rokov potom, čo došlo k zrušeniu Štátnej bezpečnosti. Na tomto základe\nmožno\n\nskonštatovať,\n\nže\n\nnapadnuté\n\nrozhodnutie\n\nodvolacieho\n\nsúdu\n\nje\n\nvnútorne\n\nnekonzistentné, pretože ak zásah do osobnosti spočíva v neoprávnenom evidovaní, nie je\nzákonný dôvod pre zodpovednosť sťažovateľa, keďže sťažovateľ o evidovaní nerozhodoval.\nJeho zodpovednosť pritom nemôže zakladať sama okolnosť, že spravuje archívne materiály,\nako to naznačuje odvolací súd. To by bolo rovnako neakceptovateľné, ako by mohla byť\nanalogicky (hypoteticky) zodpovednosť archívu za rozhodnutia, ktoré opatruje, alebo\nzodpovednosť Obchodného vestníka alebo Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\nza aktuálne povinné zverejňovania zmlúv.\nSamotná okolnosť, že určitý orgán (verejnoprávna inštitúcia) sa stal ex lege\ndržiteľom fyzických nosičov, na ktorých sú zachytené výstupy (úradnej) činnosti orgánov\nverejnej moci, totiž sama osebe nezakladá aj prechod zodpovednosti za neoprávnený zásah\ndo práva na ochranu osobnosti, ku ktorému došlo (malo dôjsť) touto (úradnou) činnosťou.\nKrajský súd v napadnutom rozsudku pritom neuviedol žiadne ustanovenie právneho\npredpisu, z ktorého by takýto prechod zodpovednosti za predmetný zásah mal vyplývať,\nokrem už spomínanej skutočnosti, že sťažovateľ spravuje tieto archívne materiály. V tejto\nsúvislosti ústavný súd len dodáva, že ani rozhodnutia, na ktoré sa krajský súd odvoláva\n(napríklad už cit. judikát R 39/2012 – 6 Cdo 83/2010), žiadnu takúto argumentáciu\nneobsahujú. Všetky totiž napospol opakujú len túto istú okolnosť, bez toho, aby obsahovali\nvysvetlenie, prečo by samotné archivovanie materiálov bývalej ŠtB sťažovateľom malo mať\n\n75\n\nza následok aj prechod jeho zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti podľa § 13\nObčianskeho zákonníka. Všeobecné súdy zrejme vychádzali z úvah vyslovených v už\ncitovanom judikáte R 38/1996, prostredníctvom ktorého sa vyvodila pasívna legitimácia\nSlovenskej informačnej služby. Slovenská informačná služba však v danom čase bola (a je)\nštátnym orgánom, teda orgánom konajúcim za štát, ktorá mala oprávnenie s evidenciou\nbývalej ŠtB nakladať ako štátny orgán v medziach svojej právomoci. V tomto prípade teda\nnešlo o určenie pôvodcu zásahu a zodpovednej osoby, keďže nebolo sporné, že pôvodcom\nzásahu bol štát (konkrétne federatívny štát, keďže do federálnej pôsobnosti patrilo riadenie\nŠtátnej bezpečnosti, porov. § 2 prvý bod zákona č. 128/1970 Zb. o vymedzení pôsobnosti\nČeskoslovenskej socialistickej republiky vo veciach vnútorného poriadku a bezpečnosti\nv znení neskorších predpisov); išlo teda len o určenie štátneho orgánu, ktorý je (ako štátny\norgán) pasívne legitimovaný. Postavenie sťažovateľa je však odlišné; sťažovateľ nie je\nštátnym orgánom, ktorému by boli zverené akékoľvek právomoci v otázkach evidencie\nspolupracovníkov bývalej ŠtB. Navyše, vzťah medzi osobami evidovanými v registračných\nprotokoloch ŠtB a štátnym orgánom zjavne nemožno označiť za súkromnoprávny, a teda\naplikovať na neho ochranu osobnosti.\nPodľa názoru ústavného súdu neobstojí ani argumentácia krajského súdu založená na\n§ 17 ods. 2 a 3 zákona „[(2) Pri spore o pravosti dokumentu alebo jeho časti je ústav\npovinný na žiadosť právnickej osoby vydať pre potreby znaleckej činnosti podľa osobitného\npredpisu originál zachovaného osobného zväzku alebo originál zachovaného personálneho\n(kádrového) spisu alebo tých častí, pravosť ktorých je sporná. (3) Po smrti osoby uvedenej\nv odseku 1 má ústav povinnosti uvedené v odseku 1 tiež na základe žiadosti podanej osobou\noprávnenou uplatniť právo na ochranu osobnosti zomrelého. (4) Ak je vedený súdny spor\nv súvislosti s rehabilitačným konaním podľa osobitného predpisu, bude osobám\noprávneným v zmysle tohto predpisu umožnený prístup do zväzkov založených a vedených\nŠtátnou bezpečnosťou o osobách, ktoré už nežijú a ktorým bola spôsobená majetková alebo\niná krivda, za účelom získania prípadného dôkazného materiálu, týkajúceho sa skutočností\nuvedených v osobitnom predpise.]“, keďže zo skutočnosti, že Ústav pamäti národa má\nedičnú povinnosť, nemožno odvodiť jeho pasívnu vecnú legitimáciu v konkrétnom type\nsporu.\n\n76\n\n(ii) K zverejneniu evidencie o žalobcovi\n32. Z už uvedeného vyplýva, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu by mohlo\npripúšťať aj taký interpretačný záver, že krajský súd za neprípustný „zásah“ do práv žalobcu\nv zmysle § 13 Občianskeho zákonníka považoval práve zverejnenie zväzkov ŠtB, v ktorých\nje ako agent uvedený aj žalobca, hoci s ŠtB (podľa svojho tvrdenia) nespolupracoval.\nÚstavný súd (vo všeobecnosti) nevylučuje, že zásah v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka\nmôže spočívať aj v samotnom akte zverejnenia už existujúcej informácie alebo dokumentu.\nTypickým prípadom môže byť zásah do súkromia spočívajúci vo zverejnení (inak\npravdivého) súkromného, dokonca intímneho listu, ktorý bol zjavne určený len jeho\nadresátovi. Takisto nemožno považovať za a priori vylúčené ani to, že takýto zásah môže\nspočívať aj v zverejnení informácií získaných štátnym orgánom pri výkone jeho zákonom\nustanovených úloh. V tejto súvislosti však treba mať na pamäti, že § 13 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka výslovne poskytuje ochranu (len) pred neoprávneným zásahom.\nZákonom o pamäti národa zriadil štát ústav (tak ako iné verejnoprávne inštitúcie)\na splnomocnil ho na plnenie úloh verejnoprávneho charakteru, v danom prípade na úlohy\nsúvisiace s vyrovnávaním sa s minulosťou. V už citovanom § 19 ods. 1 zákona o pamäti\nnároda je ustanovená povinnosť Ústavu pamäti národa vydať tlačou a na elektronických\nmédiách prepis evidenčných záznamov zo zachovaných alebo rekonštruovaných protokolov\nzväzkov. Sťažovateľ pri plnení tejto zákonnej povinnosti nijakú diskréciu, označené\nustanovenie zákona neobsahuje žiadnu hypotézu. Sťažovateľ teda správne v dovolaní\nargumentoval, že „registračné protokoly zverejnil na základe zákonnej licencie uvedenej\nv zákone č. 553/2002 Z.z., kde § 19 ods. 1 obsahuje jasnú a jednoznačnú povinnosť pre\nžalovaného a neumožňuje mu zákonnú povinnosť si nesplniť a registračné protokoly\nnezverejniť“. Ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že sťažovateľ nemá pri zverejňovaní\nregistračných protokolov žiadne diskrečné oprávnenie, teda oprávnenie rozhodnúť, či určitú\nich časť zverejní alebo nie. Nejde teda o „diskrečnú“ aplikáciu právnej normy ustanovenej\nv § 19 ods. 1 zákona o pamäti národa, ale o priame („technické“) plnenie zákona. Ústav\npamäti národa dokonca neprepisuje údaje v týchto protokoloch (kde prípadný chybný prepis\n\n77\n\nby prípadne mohol zakladať zodpovednosť za zásah do osobnosti), ale uverejňuje priamo\nfotografie archiválií.\nÚlohou sťažovateľa nie je skúmať osobné príbehy evidovaných osôb, dôvody, kvôli\nktorým súhlasili či nesúhlasili so spoluprácou, alebo ako sa ich meno v zozname\nevidovaných osôb ocitlo, ale len uverejniť konkrétne, zákonom presne určené materiály.\nZodpovednosť sťažovateľa za skúmanie správnosti zverených mu materiálov výslovne\nvylučuje aj § 26 ods. 3 zákona o pamäti národa, podľa ktorého „Ústav nie je povinný\noverovať, či údaje obsiahnuté v dokumente a údaje získané do informačného systému\ndokumentov zo zachovaných evidenčných pomôcok uvedených v odseku 2 sú presné alebo\npravdivé.“. Plnenie tejto zákonnej povinnosti teda samo osebe vylučuje, aby jej plnením\nsťažovateľ konal protiprávne, teda aby toto zverejnenie (ak je vykonané presne v súlade\ns § 19 a ďalšími ustanoveniami zákona o pamäti národa) mohlo predstavovať neoprávnený\nzásah v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka (aj v judikáte R 38/96 sa v zamietacej\nčasti voči ministerstvu vnútra uvádza, že: „za neoprávnený zásah nemožno preto považovať\npostup pri vydávaní osvedčenia podľa § 9 ods. 1 zák. č. 451/1991 Zb. V takomto prípade,\nkeď príslušný štátny orgán vo vydanom osvedčení uviedol, že žiadateľ je osobou vedenou\nv bývalých archívnych materiáloch Štátnej bezpečnosti ako osoba uvedená v § 2 ods. 1\nzák. č. 451/1991 Zb., ide totiž o plnenie zákonom uloženej povinnosti.“ pozn.)\n33. Určovacou žalobou sa nemôže meniť objektívne právo (právne normy).\nAk právny predpis jasne a zrozumiteľne ustanovuje nejakú povinnosť, tak súd nemôže\nvo svojom rozhodnutí o určovacej žalobe konštatovať, že žalovaný splnením zákonom\nustanovenej povinnosti porušil subjektívne právo žalobcu.\n34. Ústavný súd považuje z ústavného hľadiska za neakceptovateľný postup\nkrajského súdu v jeho napadnutom rozsudku založený na pokuse o „vyvažovanie“ medzi\nzáujmom na ochrane osobnosti a záujmom verejnosti poznať obsah evidencie represívnych\nzložiek prednovembrového režimu („... hoci osoba spolupracovníkom bezpečnostných\nzložiek štátu v skutočnosti nebola a nebola ani zodpovedná za udalosti či činnosť označené\nv preambule zák. č. 553/2002 Z. z., práve taký záujem ostatných občanov, osôb či záujem\nspoločnosti, ktorý by potrebu či účel zverejnenia údajov rozumne zdôvodňoval“). Odvolací\nsúd totiž nemal právomoc vyvažovať tieto hodnoty, tak ako sa o to pokúša v odôvodnení\n78\n\nsvojho rozsudku. Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy boli totiž sudcovia odvolacieho súdu viazaní\nzákonom, teda aj § 19 zákona o pamäti národa. Odvolací súd bol teda povinný vychádzať\nz toho, že ak zákonodarca v § 19 zákona o pamäti národa uložil sťažovateľovi povinnosť\nzverejniť všetky dokumenty týkajúce sa činnosti ŠtB, tak tým sám vyvážil záujem na\nochrane osobnosti na jednej strane a s potrebou vysporiadať sa s minulosťou na druhej\nstrane, pričom preferoval záujem na transparentnosti tohto procesu (porov. bod 9.5; porov.\nII. ÚS 480/2014 bod 33), t. j. zákonodarca vytvoril normatívnu situáciu, v ktorej už\nneostáva priestor na vyvažovanie pre aplikačné orgány. Ak bol krajský súd toho názoru, že\n§ 19 zákona o pamäti národa je v „rozpore“ s § 13 Občianskeho zákonníka, nemôže tento\n(zdanlivý) konflikt riešiť „vyvažovaním“, ale len použitím všeobecných derogačných\npravidiel. V prerokúvanej veci pritom tak zásada lex posterior derogat priori, ako aj lex\nspecialis derogat generali vedú k jednoznačnému záveru, že § 19 zákona o pamäti národa\npredstavuje právny základ postupu sťažovateľa pri zverejnení uvedených archívnych\nmateriálov. Ak bol odvolací súd toho názoru, že § 19 zákona o pamäti národa (príp. aj\nv spojení s jeho ďalšími ustanoveniami) nie je v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi alebo\nmedzinárodnými zmluvami (resp. je s nimi v napätí), mal možnosť (a aj povinnosť)\npostupovať podľa čl. 144 ods. 2 ústavy, t. j. podať ústavnému súdu návrh na začatie konania\no súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy a nie riešiť tento problém v rámci\nrozhodovania o určovacej žalobe žalobcu (porov. aj II. ÚS 16/2011). Iba ústavný súd\nv konaní o súlade právnych predpisov je totiž oprávnený posúdiť otázku, či zákonodarca pri\nvydávaní označeného ustanovenia zákona správne vyvážil jednotlivé základné práva\na slobody, ktoré sú v danej veci „v hre“. Odvolací súd však napadnutým rozsudkom\nv podstate „súdil“ zákonodarcu (normotvorcu), k čomu nie je oprávnený, pretože je podľa\nčl. 144 ods. 1 ústavy viazaný „zákonom“. Z tohto hľadiska napadnutý rozsudok odvolacieho\nsúdu vo svojej podstate zasahuje do ústavného princípu deľby moci, keďže len zákonodarca\nmá právo vydávať, meniť a rušiť zákony (čl. 72 ústavy) a súdy sú naopak povinné ich\nrešpektovať, pokiaľ ústavný súd nerozhodne o ich nesúlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a 2\nústavy).\n35. Na základe uvedeného ústavný súd, vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ nie\nje (nebol) pôvodcom zásahu, a že mu zverejnenie prepisu evidencií bývalej Štátnej\n\n79\n\nbezpečnosti ukladá zákon o pamäti národa, dospel k záveru, že krajský súd porušil\nsťažovateľovo základné právo na súdnu ochranu aj preto, že rozhodoval o veci, ktorú mal\nprima facie zamietnuť pre absenciu pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, vyvolal\nextrémny rozpor medzi skutkovými zisteniami a právnym hodnotením, čo zakladá dôvod na\nvyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m.m.\nII. ÚS 501/2010).\n36. Nad rámec uvedeného ústavný súd už len podčiarkuje, že predmetom konania\npred všeobecnými súdmi bolo (okrem iného) určenie, či bol žalobca neoprávnene evidovaný\nv registračných protokoloch bývalej Štátnej bezpečnosti ako agent. Štát však právomoc\n(úlohu) rozhodovať o evidencii žalobcu, resp. iných osôb v registračných protokoloch\nbývalej Štátnej bezpečnosti Ústavu pamäti národa zákonom o pamäti národa a ani iným\nzákonom nezveril. Následné uverejnenie a sprístupnenie dokumentov bývalej Štátnej\nbezpečnosti Ústavom pamäti národa zodpovedá jeho zákonom ustanoveným úlohám\na postupu, ktorý ustanovuje zákon o pamäti národa, a je len právnym dôsledkom\nrozhodnutia iných štátnych orgánov splnomocnených k tomu štátom, za ktoré nemôže niesť\nzodpovednosť Ústav pamäti národa (sťažovateľ) o to viac, že je „len“ verejnoprávnou\nustanovizňou, ktorá môže plniť len tie úlohy, ktoré jej štát prostredníctvom zákona\nexplicitne zveril (§ 9 zákona o pamäti národa).\n37. Ústavný súd napokon poznamenáva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1\nústavy v zásade nie je oprávnený „vystupovať“ mimo rámec petitom sťažnosti\nvymedzeného predmetu konania, a preto ponecháva všeobecným súdom v rámci ich\nnáslednej rozhodovacej činnosti, resp. príp. aj zákonodarcovi priestor k hľadaniu odpovede\nna otázku ako má byť poskytovaná efektívna súdna ochrana fyzickým osobám, ktoré sa\ndomáhajú určenia, že sú neoprávnene evidované v registračných protokoloch bývalej\nŠtátnej bezpečnosti.\nE. K zrušeniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, zrušeniu napadnutého\nrozsudku krajského súdu a vráteniu veci krajskému súdu na ďalšie konanie\n\n80\n\n38. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo\nsloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo\nopatrenie zruší.\nPodľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak Ústavný súd sťažnosti\nvyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\n38.1 Ústavný súd po vyslovení porušenia práv sťažovateľa postupom a napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu a postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu zrušil\nobe napadnuté rozhodnutia v zmysle § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n38.2 Ústavný súd zároveň vrátil vec na ďalšie konanie krajskému súdu, keďže by\nnebolo účelné vracať vec najvyššiemu súdu do dovolacieho konania po tom, čo ústavný súd\nvyslovil porušenie (procesných) ústavných práv aj napadnutým rozsudkom krajského súdu,\na navyše najvyšší súd by bol v rámci dovolacieho konania pri preskúmavaní napadnutého\nrozsudku krajského súdu viazaný právnym názorom ústavného súdu rovnako, ako je ním\nviazaný aj krajský súd (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).\n38.3 Ústavný súd vrátil vec až do odvolacieho konania krajskému súdu aj z dôvodu\nefektívnosti a hospodárnosti konania, právnej istoty strán napadnutého súdneho konania a\nv neposlednom rade aj z dôvodu predchádzania zbytočným prieťahom v konaní pred\nvšeobecnými súdmi, keďže pochybenia, ktorých sa dopustil krajský súd, už konštatoval\nústavný súd v tomto náleze, a tieto pochybenia odôvodňujú potrebu zrušenia napadnutého\nrozsudku. Je preto bezpredmetné dávať najvyššiemu súdu priestor, aby v dovolacom konaní\nopätovne skúmal prípustnosť dovolania a prítomnosť konkrétneho dovolacieho dôvodu\nvzhľadom na sťažovateľove dovolacie námietky, keďže bez ohľadu na potenciálne závery\nnajvyššieho súdu o prítomnosti či neprítomnosti dovolacích dôvodov napadnutým\nrozsudkom krajského súdu došlo podľa tohto nálezu ústavného súdu k porušeniu ústavných\n(procesných) práv sťažovateľa, a preto bolo nutné napadnutý rozsudok odvolacieho súdu\nzrušiť a vrátením veci krajskému súdu zabezpečiť efektívne ochranu ústavou garantovaných\npráv sťažovateľa.\nV.\n\n81\n\nTrovy konania\n39. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde\naj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym\nzastupovaním advokátskou kanceláriou POLÁČEK & PARTNERS, s. r. o. (ďalej len\n„advokát“), v konaní pred ústavným súdom (bod 3 výroku nálezu).\n39.1 Ústavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným súdom nie je možné\noceniť peniazmi. Ústavný súd vo veci sťažovateľa viedol jedno konanie na základe jednej\nsťažnosti podanej sťažovateľom. Ústavný súd preto pri priznaní úhrady trov právneho\nzastúpenia vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).\n39.2 Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia za 4 úkony\nprávnej služby v roku 2017 [prevzatie a príprava zastúpenia; podanie sťažnosti (spolu s jej\ndoplnením); replika sťažovateľa; účasť na verejnom ústnom pojednávaní]. Ústavný súd\nk tomu upresňuje, že doplnenie sťažnosti sťažovateľom ústavný súd na účely trov konania\nposudzoval vzhľadom na obsah doplnenia spolu so sťažnosťou ako 1 úkon právnej služby.\n39.3 Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2016\n(§ 1 ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 884 €\n(z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 147,33 € a jedna stotina\nv zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 8,84 €).\n39.4 Ústavný súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľovi za 4 úkony\nprávnej služby v roku 2017 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 589,32 € (4 úkony\nx 147,33 €) a 4 x režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 35,36 €\n(4 x 8,84 €). Podľa zoznamu daňových subjektov registrovaných pre DPH vedeného\nFinančným riaditeľstvom Slovenskej republiky je advokát sťažovateľa daňovým subjektom\nregistrovaným pre DPH (IČ DPH\n\n). Ústavný súd priznal sťažovateľovi\n\núhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 749,62 € (624,68 € + 20 % DPH).\n\n82\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 12. októbra 2017\n\n83", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "ochrana osobnosti", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "dovolanie", "odvolanie", "dokazovanie-právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom", "svedok", "dokazovanie-zákonnosť vykonania dôkazov", "výsluch, výpoveď, vypočutie-výsluch svedka", "mlčanlivosť-zbavenie", "doba neslobody", "legitimácia-pasívna", "ochrana osobnosti"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "2Cdo/984/2015", "guid": null, "vztah": "zrusene"}, {"sz": "5Co/635/2014", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:cacaeecd-80ec-4b58-ba97-930e6a17e01a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.430.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 430/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 430/2016 z 28. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-28", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.430.2016.1"}, {"guid": "ussr:354a60f8-8f65-4ae0-8110-ea1ec680b905", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.356.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 356/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 356/2016 z 26. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-26", "citacie_n": 72, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.356.2016.1"}, {"guid": "ussr:aefba63e-6175-4dba-be50-136d8728217a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.480.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 480/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 480/2014 z 12. 2. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-02-12", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.480.2014.1"}, {"guid": "ussr:e40b3b89-7790-4d97-87b4-98f2f5b7e6d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 501/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 501/2013 z 9. 10. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-10-09", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e40b3b89-7790-4d97-87b4-98f2f5b7e6d2"}, {"guid": "ussr:9449983c-1b37-4ed7-bd00-121eca28992e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 16/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 16/2011 z 11. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-11", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9449983c-1b37-4ed7-bd00-121eca28992e"}, {"guid": "ussr:a5e82aa2-60ee-4e28-8a00-bc569e810435", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 501/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 501/2010 z 6. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-06", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a5e82aa2-60ee-4e28-8a00-bc569e810435"}, {"guid": "ussr:6a7dd1d5-1cc2-4f53-982d-351e2abfa2c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 379/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 379/09 z 19. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-19", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6a7dd1d5-1cc2-4f53-982d-351e2abfa2c2"}, {"guid": "ussr:2fc3ccd4-297c-48de-8e85-a00c1df42c0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 350/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-30", "citacie_n": 1002, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fc3ccd4-297c-48de-8e85-a00c1df42c0d"}, {"guid": "ussr:e4ee0f41-b0dd-4745-a4e2-27ef346e10a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 400/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 400/09 z 6. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-06", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4ee0f41-b0dd-4745-a4e2-27ef346e10a6"}, {"guid": "ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 32/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/07 z 15. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-15", "citacie_n": 881, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 759, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f"}, {"guid": "ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 329/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 329/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:0615bbd6-35b8-46a2-be15-6ba55c1226e1", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/98 z 22. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-22", "citacie_n": 144, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0615bbd6-35b8-46a2-be15-6ba55c1226e1"}, {"guid": "ussr:a47c7b78-a306-465f-99ee-da358714373f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 87/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 87/97 z 2. 12. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-12-02", "citacie_n": 64, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1997.1"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "8509f5ea-8ac5-46be-acf8-ed6bd2c48db1:036520bc-06a4-4ac9-9682-4b2fa8812ae7", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2014:5312209960.2", "spisova_znacka": "5Co/635/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/635/2014 z 29. 9. 2014", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2014-09-29", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5312209960.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:d9e7a946-414a-4c5c-b492-9074de790126", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.680.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 680/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 680/2024 z 26. 3. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-03-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.680.2024.1"}, {"guid": "ussr:4e3b1bce-e71a-4c97-a415-c4fcee313f05", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.228.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 228/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 228/2024 z 7. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-07", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.228.2024.1"}, {"guid": "ussr:9386e078-1c06-4949-986c-5a790725a9f5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.63.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 63/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 63/2024 z 1. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-01", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.63.2024.1"}, {"guid": "ussr:d04c06d8-4b78-4251-93da-fce0a0164a5e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.119.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 119/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 119/2023 z 23. 2. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-02-23", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.119.2023.1"}, {"guid": "ussr:dde0a1c8-7a82-42c5-9ad8-5a9d9b48788c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.32.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 32/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 32/2020 z 23. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.32.2020.1"}, {"guid": "ussr:03d030e9-fc2a-4d00-9172-f8adaf2c023c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.264.2020.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 264/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/2020 z 24. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-24", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.264.2020.2"}, {"guid": "ussr:ba689367-e87d-4340-a26d-a71189d7e123", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.86.2020.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 86/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 86/2020 z 8. 9. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-09-08", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.86.2020.2"}, {"guid": "ussr:a9683770-606f-41e9-b917-a64e1d6b8037", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.127.2019.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 127/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 127/2019 z 26. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-26", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.127.2019.2"}, {"guid": "054fb12a-a3ac-4bc6-b5bb-aa81feff4909:f75c8857-9f61-4a7a-82d7-5e8dd62208e8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:4308206823.2", "spisova_znacka": "7Cdo/159/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/159/2023 z 16. 10. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-10-16", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:4308206823.2"}, {"guid": "5bc81e3e-befb-4232-a100-586e89ce40ac:d7d5eb24-4f6d-4cf8-9a46-b9b91c6c82b7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:8320202723.1", "spisova_znacka": "6Cdo/97/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/97/2023 z 30. 10. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-10-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:8320202723.1"}, {"guid": "f514c839-6202-4943-82fa-bf31532819df:04a957a3-0655-49b5-8a34-59359120ac56", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:8118206238.2", "spisova_znacka": "6Cdo/14/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/14/2023 z 25. 9. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-09-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:8118206238.2"}, {"guid": "49535d2d-5b1e-46c3-814b-2e8d5151c6aa:dfcf5801-1c88-4082-99ee-58d0485b1ced", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:4119201226.1", "spisova_znacka": "1Cdo/9/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/9/2023 z 25. 10. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-10-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:4119201226.1"}, {"guid": "90764914-596b-4461-8713-1d784f964b24:6c232800-2207-435b-b54a-a26fa72cb4a3", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:1112201520.6", "spisova_znacka": "5Cdo/232/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/232/2022 z 31. 8. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-08-31", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:1112201520.6"}, {"guid": "3a3d9553-9fee-4d10-8486-ff2a045cd73b:837e265a-b453-44ad-adee-06005d91361b", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:0724101520.1", "spisova_znacka": "7Ssk/7/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/7/2025 z 29. 1. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-01-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:0724101520.1"}, {"guid": "3d0ebc00-06dc-4efb-b45b-cc662b0b85e7:f93b14ca-7008-4a00-8703-442042e18afd", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2023:5021200551.1", "spisova_znacka": "7Ssk/118/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/118/2022 z 16. 8. 2023", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2023-08-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2023:5021200551.1"}, {"guid": "99a2b0df-b533-45dd-a099-c2d2cd0001b4:12742eae-e0bf-430d-8a00-979596e3eb36", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2023:5020200150.2", "spisova_znacka": "7Svk/7/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Svk/7/2021 z 30. 6. 2023", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2023-06-30", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2023:5020200150.2"}, {"guid": "e9c0b391-5ad1-462a-9dd6-cf972aa8bef5:d9dab378-6292-423c-876c-919b918f58e3", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:5020200057.1", "spisova_znacka": "7Ssk/9/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/9/2022 z 26. 1. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-01-26", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:5020200057.1"}, {"guid": "5b43e97d-0cf7-4c80-9d6b-9d02f328cee5:faed70d3-b172-4742-b2b4-2dc949963bb7", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2021:4021200310.1", "spisova_znacka": "7Ssk/71/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/71/2021 z 30. 11. 2021", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2021-11-30", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2021:4021200310.1"}, {"guid": "01c7e96c-dea6-427f-8907-2deaa307cc1e:d1d168d4-0e25-41ca-9220-69ecb9aee581", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2026:0924100263.3", "spisova_znacka": "2Sf/17/2024", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 2Sf/17/2024 z 31. 8. 2026", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2026-08-31", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2026:0924100263.3"}, {"guid": "4d226852-dd13-407e-bc42-c03f4128c8b1:6287a0ad-ddd1-412f-a587-136131364417", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2025:7025200129.2", "spisova_znacka": "17Sas/7/2025", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 17Sas/7/2025 z 26. 9. 2025", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2025-09-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2025:7025200129.2"}, {"guid": "8f617cc1-947a-4f54-a382-71a3b94a745c:3b61fa34-c7fa-4aee-926c-2cc2633f20ea", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2024:5022200642.1", "spisova_znacka": "ZA-32S/24/2022", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. ZA-32S/24/2022 z 12. 12. 2024", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2024-12-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2024:5022200642.1"}, {"guid": "95bb3da2-64ce-4081-bbad-7a4e2ac972eb:8dcf0d32-4f31-400e-b0ba-cebfccec479c", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2024:5022200641.1", "spisova_znacka": "ZA-30S/261/2022", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. ZA-30S/261/2022 z 31. 10. 2024", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2024-10-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2024:5022200641.1"}, {"guid": "77a8be9c-cb76-4c25-ab06-a685a540e331:23db1032-608b-4dd1-9c1d-f5f0aca98b4b", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2024:5022200643.1", "spisova_znacka": "ZA-31S/214/2022", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. ZA-31S/214/2022 z 31. 10. 2024", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2024-10-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2024:5022200643.1"}, {"guid": "9c453b99-efd9-48c9-85e0-f5312ee386a4:cc1987ab-578c-445a-80c9-7e22ddab6deb", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8320202723.4", "spisova_znacka": "7Co/51/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 7Co/51/2024 z 27. 5. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-05-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8320202723.4"}, {"guid": "f0b74e6f-5081-4fc1-8a47-129c2bba2297:7135855c-6724-4df7-802b-ca2855069f59", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2021:4309211813.6", "spisova_znacka": "5Co/215/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 5Co/215/2019 z 17. 6. 2021", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2021-06-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2021:4309211813.6"}, {"guid": "ab75f88b-2371-496a-8149-1afe2f64e876:efdff0ae-209e-48cb-ad95-fe4373dd9ccd", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2020:6118269124.1", "spisova_znacka": "17Co/141/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/141/2019 z 5. 5. 2020", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2020-05-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2020:6118269124.1"}, {"guid": "afdac505-5413-49d2-85b6-2bad05f25f81:ef8aec91-a04c-43c4-b097-be2a37d7b300", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2018:4308206823.8", "spisova_znacka": "9Co/362/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/362/2017 z 13. 6. 2018", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2018-06-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2018:4308206823.8"}, {"guid": "19f6484b-3c17-4717-8f5f-38541df6e482:31df63b3-19a1-4eed-95d4-d60d5199ea1d", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1114200643.1", "spisova_znacka": "4Co/180/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/180/2017 z 27. 3. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-03-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1114200643.1"}, {"guid": "81ec844c-db69-475a-b8c5-ed34b30e28a4:4fc48f86-8a0a-4b5d-9b5f-e2a795d6d984", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1112201520.2", "spisova_znacka": "5Co/362/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/362/2017 z 29. 1. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-01-29", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1112201520.2"}, {"guid": "ff0b8aec-665c-465d-bd35-d2786894feb7:35c5183e-ca0b-4d39-b418-ecb57570b1cd", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2025:1120212824.8", "spisova_znacka": "B1-21C/42/2020", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B1-21C/42/2020 z 21. 3. 2025", "sud": "Mestský súd Bratislava IV", "datum_vydania": "2025-03-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2025:1120212824.8"}]}