{"guid": "ussr:76bcee65-c8ee-41e8-920f-1616b82f70b7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.280.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 280/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 280/2017 z 26. 4. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 26. apríla 2017, sp. zn. II. ÚS 280/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.280.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2017-04-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/76bcee65-c8ee-41e8-920f-1616b82f70b7", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.280.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.280.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.280.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 280/2017-14\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa\nMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n,\n\nzastúpenej Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava,\nv mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej, CSc., vo veci namietaného porušenia\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n4 Cdo 7/2016 z 23. novembra 2016, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.\n5 Co 236/2013, 5 Co 474/2015 z 20. októbra 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára\n2017 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného\n\nporušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením\n\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 7/2016\nz 23. novembra 2016, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský\nsúd“) sp. zn. 5 Co 236/2013, 5 Co 474/2015 z 20. októbra 2015. Sťažnosť bola odovzdaná\nna poštovú prepravu 12. januára 2017.\nZo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný\nsúd“) č. k. 6 C 12/2012-194 z 15. januára 2013 bola zamietnutá žaloba sťažovateľky ako\nžalobkyne proti Slovenskej republike, zastúpenej Národnou bankou Slovenska (ďalej aj\n„žalovaná“ alebo „NBS“), o náhradu škody vo výške 8 961,58 € s prísl.\nRozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 236/2013-221, 5 Co 474/2015 z 20. októbra\n2015 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.\nUznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 7/2016 z 23. novembra 2016 bolo\ndovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu odmietnuté. Uznesenie najvyššieho\nsúdu bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené 21. decembra 2016.\nSťažovateľka v sťažnosti uvádza, že vložila svoje peňažné prostriedky do\nPODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „družstvo“) ako\njeho členka. Družstvo zhromažďovalo peňažné prostriedky od členov a zabezpečovalo ich\nzhodnocovanie v zmysle zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných\nslužbách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení\nneskorších predpisov. Družstvo malo danú činnosť vykonávať na základe verejnej ponuky\nmajetkových hodnôt v zmysle § 126 zákona o cenných papieroch, na základe zverejneného\nprospektu investície schváleného Národnou bankou Slovenska.\nDružstvo na zhodnocovanie peňažných prostriedkov používalo výhradne služby\nspoločnosti CAPITAL INVEST o. c. p., a. s. (ďalej len „obchodník s cennými papiermi“),\nktorá vykonávala činnosť do 1. marca 2011, keď jej NBS odobrala povolenie na\nposkytovanie investičných služieb.\nNadobúdanie majetkových hodnôt a ich spravovanie upravovala zmluva uzatvorená\nmedzi družstvom a obchodníkom s cennými papiermi. Miera zhodnotenia peňažných\n\n2\n\nprostriedkov vložených sťažovateľkou do družstva mala byť 8 % ročne (garantovaná výška\nzhodnotenia).\nNad činnosťou družstva a obchodníka s cennými papiermi mala zákonnú právomoc\nvykonávať dohľad NBS, a to v zmysle ustanovenia § 136 a nasl. zákona o cenných\npapieroch. Kompetencie dohľadu jej vyplývali aj podľa zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska v znení neskorších predpisov.\nSťažovateľka viacnásobne v priebehu súdneho konania poukazovala na to, že\npeňažné prostriedky vložila do družstva výhradne z dôvodu, že sa spoliehala na to, že\ndružstvo a obchodník s cennými papiermi sú subjekty, nad ktorými vykonáva dohľad NBS,\nčo malo zabezpečiť ich riadne fungovanie, ako aj ochránenie a zhodnotenie jej peňažných\nprostriedkov.\nNa základe informácií od družstva sa sťažovateľka v máji 2010 dozvedela, že\nobchodník s cennými papiermi k 30. aprílu 2010 skončil činnosť pre družstvo, neodovzdal\ndružstvu žiadne portfólio, ale ani zverené finančné prostriedky, a že preto družstvo nemá\nprostriedky na výplatu sťažovateľkou zverených peňazí vrátane ich zhodnotenia. V tejto\nsúvislosti sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že nemala vedomosť o tom, že môže dôjsť\nku škode na jej investícii. Družstvo totiž tvrdilo, že obchodník s cennými papiermi\npredkladal vyúčtovania nenasvedčujúce neplneniu záväzkov.\nV dôsledku nezákonného konania obchodníka s cennými papiermi sťažovateľke\nvznikla škoda, ktorá predstavuje sumu, o ktorú sa zmenšil jej majetok, pretože túto sumu jej\ndružstvo nevrátilo a ani nevráti.\nSťažovateľka ďalej poukázala na to, že okresný súd jej žalobu zamietol z dôvodu, že\núdajne nepreukázala vznik škody. V tejto súvislosti vychádzal z rozhodnutia najvyššieho\nsúdu sp. zn. 4 Cz 110/84, ktoré označil za ustálenú súdnu judikatúru. Poukázal na\nskutočnosť, že nárok na náhradu škody je údajne možné uplatniť voči štátu až vtedy, ak\nnemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky voči dlžníkovi (družstvu) z iného titulu. Preto,\nkým sťažovateľka nepreukáže bezúspešné domáhanie sa úhrady svojej pohľadávky voči\ndružstvu, nie je daný predpoklad zodpovednosti žalovanej. Nárok sťažovateľky mal byť\n3\n\nteda uplatnený predčasne, lebo konkurzné konanie voči družstvu dosiaľ nie je ukončené\na vzhľadom na jeho stav nie je možné jednoznačne konštatovať vylúčenie možnosti\nuspokojenia pohľadávky sťažovateľky voči družstvu v konkurze. Okrem toho sťažovateľka\nnepreukázala nesprávny úradný postup NBS, pretože táto údajne nemala právomoc\nvykonávať dohľad nad celkovou činnosťou družstva. Navyše sťažovateľke údajne nemohla\nvzniknúť škoda v príčinnej súvislosti s konaním obchodníka s cennými papiermi, keďže\nnebola v žiadnom záväzkovom či inom vzťahu s obchodníkom s cennými papiermi.\nOkresný súd bol tiež tej mienky, že v prípade neprijatia dostatočných opatrení po zistení\nzávažných pochybení obchodníka s cennými papiermi chýba príčinná súvislosť s prípadnou\nškodou sťažovateľky.\nNa základe odvolania sťažovateľky (z dôvodov, ktoré podrobne uvádza) rozsudkom\nkrajského súdu č. k. 5 Co 236/2013-221, 5 Co 474/2015 z 20. októbra 2015 bol rozsudok\nokresného súdu potvrdený.\nPodľa názoru krajského súdu povinnosť aktualizovať prospekt investície bola\ndružstvu uložená až od 1. januára 2009, družstvo malo povinnosť dodržiavať prospekt až po\n1. júni 2010, skúmanie rizikovosti portfólia nebolo zákonnou povinnosťou družstva, a preto\nani nebolo povinnosťou NBS v uvedených smeroch na činnosť družstva dohliadať.\nZo zmluvy medzi družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplývalo, že tento\nobchodoval vo vlastnom mene na účet družstva, a preto riziko nieslo družstvo, ktoré dávalo\npokyny na nákup či predaj toho-ktorého finančného nástroja. Zodpovednosť žalovanej\nnemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči družstvu či\nsekundárnu zodpovednosť družstva voči sťažovateľke. Platí tiež, že sťažovateľka sa nemôže\ndomáhať náhrady škody voči žalovanej za nesprávny úradný postup NBS. Nie je možné za\nnesprávny úradný postup považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci či\naplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od toho, čo\nočakáva účastník, ktorého práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.\nNárodná banka Slovenska svojím postupom neporušila povinnosti, keďže pri výkone\nverejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom. Napokon je\npodľa krajského súdu podstatné, že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym\núradným postupom môže byť voči žalovanej uplatnený až vtedy, ak sťažovateľka nemôže\n4\n\ndosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky v konkurznom konaní. Nárok na náhradu škody\nod žalovanej by mohla sťažovateľka uplatniť až vtedy, ak by preukázala, že sa bezúspešne\ndomáhala jej vydania v konkurznom konaní, pretože existencia pohľadávky uplatnenej\nv konkurznom konaní vylučuje vznik škody. Nie je pritom daný ani ďalší predpoklad\nzodpovednosti žalovanej za škodu, a to existencia samotnej škody.\nV dovolaní, ktoré sťažovateľka podala proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského\nsúdu, uviedla, že ho podáva na základe § 237 písm. f) v spojení s § 241 ods. 2 písm. a), b)\na c) Občianskeho súdneho poriadku, pričom v dovolaní tvrdila, že rozsudok krajského súdu\n(ale aj okresného súdu) je vecne aj právne nesprávny a konanie je postihnuté inou vadou,\nktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Namietala tiež, že krajský súd\nrozhodol svojvoľne (arbitrárne) a formalisticky. Podľa sťažovateľky judikatúru, ktorú\npovažoval za vhodnú, citoval, ale ostatnú a rovnako dôležitú zamlčal alebo ju ani\nnespomenul. Rozsudok krajského súdu nevychádza z objektívneho a komplexného\nposúdenia rozhodujúcich skutočností a je založený na nesprávnych skutkových a právnych\nzisteniach, keďže zistenia vychádzajú z neúplného dokazovania. V ďalšom sťažovateľka\npodrobne uvádza, v čom konkrétne treba vidieť nesprávnosť skutkových a právnych\nzáverov krajského súdu.\nUznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 7/2016 z 23. novembra 2016 bolo\ndovolanie sťažovateľky odmietnuté. Podľa názoru najvyššieho súdu podané dovolanie by\nbolo procesne prípustné, len ak v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo\nk procesnej vade uvedenej v ustanovení § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Povinnosť\nskúmať, či v konaní nedošlo k niektorej z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia\n§ 242 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľka namietala, že v konaní došlo\nk procesnej vade v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. O procesnú vadu\nv zmysle tohto ustanovenia ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore\nso zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a týmto\npostupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. V prípade neúplnosti alebo\nnesprávnosti skutkových zistení nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi\nnajvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania podľa § 237\n\n5\n\npísm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Táto môže viesť k tzv. inej procesnej vade majúcej\nza následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho\nporiadku]. Vadu takejto povahy možno úspešne uplatniť iba v procesne prípustnom\ndovolaní. Samotná tzv. iná vada prípustnosť dovolania nezakladá. Postup súdu, ktorý\nv priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhnuté dôkazy alebo vykonal iné\ndôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f)\nObčianskeho súdneho poriadku, lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť\nkonať pred súdom. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je takouto vadou. Pokiaľ súd\nnesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, jeho rozhodnutie môže byť z tohto\ndôvodu nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania\nv zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Taktiež ak súd nevykoná dokazovanie\ntakým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej vade, ktorá však prípustnosť\ndovolania nezakladá. Samotné nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania\nnezakladá, lebo je iba relevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno uplatniť v procesne\nprípustnom dovolaní. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je považovaná za tzv. inú vadu\nkonania, teda nie za procesnú vadu podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.\nNedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f)\nObčianskeho súdneho poriadku, ale len tzv. inú vadu konania. Aj keby dovolaním\nnapadnuté uznesenie krajského súdu bolo prípadne nepreskúmateľné, nemohlo by to založiť\nprípustnosť dovolania sťažovateľky.\nPodľa názoru sťažovateľky rozsudok krajského súdu je postavený na právnych\na skutkových záveroch, ktoré sú nepodložené a arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné. Nápravou rozsudku krajského súdu sa najvyšší súd\nodmietol zaoberať, keď vyhodnotil dovolanie ako neprijateľné (správne má byť zrejme\n„neprípustné“, pozn.). Zo strany najvyššieho súdu a krajského súdu sa tak nerešpektoval\nústavný príkaz minimalizovať formalistický výklad práva, a to najmä v otázkach limitácie\ndohľadu zo strany NBS, nahrádzania zodpovednosti žalovanej primárnou zodpovednosťou\nobchodníka s cennými papiermi voči družstvu či družstva voči sťažovateľke a subsidiarity\nuplatneného nároku voči žalovanej vo vzťahu k pohľadávke uplatnenej sťažovateľkou\n\n6\n\nv konkurznom konaní voči družstvu. Konkrétne pripomienky vo vzťahu k uvedeným\notázkam sťažovateľka v ďalšom podrobne rozvádza.\nSťažovateľka dospieva napokon k záveru, že najvyšší súd svojím uznesením vybočil\nz ústavných medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Najvyšší súd de facto\nodmietol právo sťažovateľky na súdnu ochranu a vytvoril jej prekážku v prístupe\nk spravodlivosti. Ide o zásah do práva sťažovateľky na spravodlivý proces.\nPodľa sťažovateľky zásahom do práva na spravodlivý proces je aj to, že najvyšší súd\nnedostatočne odôvodnil svoj záver, hoci právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa\nv sebe nepochybne aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z odôvodnenia uznesenia\nnajvyššieho súdu vyplýva, že podané dovolanie bolo odmietnuté s poukazom na to, že je\nneprípustné, keďže sťažovateľkou namietaná procesná vada, ale ani iné vady nevyšli\nnajavo. Sťažovateľka je toho názoru, že najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo\nje možné za procesnú vadu v zmysle platnej právnej úpravy považovať. Z odôvodnenia\nuznesenia rovnako nie je zrejmé, akých úvah sa najvyšší súd pri odmietnutí dovolania\npridržiaval.\nSťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„Základné právo sťažovateľky na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 4Cdo7/2016 zo dňa 23.11.2016 a rozsudkom Krajského súdu\nv Bratislave sp. zn. 5Co/236/2013, 5Co/474/2015 zo dňa 20.10.2015 porušené bolo.\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 4Cdo/7/2016 zo dňa\n23.11.2016 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co/236/2013, 5Co/474/2015\nzo dňa 20.10.2015 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie\nkonanie a rozhodnutie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť\nSťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do 10 dní od\nprávoplatnosti tohto rozhodnutia.“\n\n7\n\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\nSťažnosť v časti smerujúcej pre porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru\nproti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 7/2016 z 23. novembra 2016 treba\npovažovať za zjavne neopodstatnenú.\nO zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho\nrozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne\nz iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri\npredbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\n\n8\n\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho\nprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nPodľa názoru sťažovateľky uznesenie najvyššieho súdu nerešpektuje ústavný príkaz\nminimalizovať formalistický výklad práva týkajúci sa rozhodujúcich skutkových a právnych\nokolností prípadu, vybočuje z ústavných medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany\npráva a znamená vlastne odmietnutie práva sťažovateľky na súdnu ochranu. Okrem toho\nuznesenie nie je dostatočným spôsobom odôvodnené, keďže nie je z neho zrejmé, čo možno\npovažovať za procesnú vadu v zmysle platnej právnej úpravy.\nÚstavný súd je presvedčený, že závery najvyššieho súdu treba v otázke prípustnosti\ndovolania považovať za dostatočné, zodpovedajúce dlhoročnej konštantnej judikatúre,\na preto aj plne presvedčivé. Argumentácia najvyššieho súdu ani v najmenšom nejaví\nznámky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sťažovateľka má na vec\nodlišný názor, sama osebe bez ďalšieho nezakladá porušenie označených práv.\nNajvyšší súd vychádza zo správnej (ani sťažovateľkou nespochybnenej) premisy,\npodľa ktorej v danej veci možno prípustnosť dovolania vyvodiť len z v tom čase platného\na účinného ustanovenia § 237 (od 1. januára 2016 § 237 ods. 1) Občianskeho súdneho\n9\n\nporiadku, keďže dovolanie smerovalo proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu\na nešlo o žiaden z prípadov uvedených v ustanovení § 238 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho\nporiadku. Rovnako je nepochybné, že dovolanie, ktorého prípustnosť sa opiera\no ustanovenie § 237, možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným\nv § 237 [§ 241 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku].\nSťažovateľka prípustnosť dovolania síce oprela o ustanovenie § 237 písm. f)\nObčianskeho súdneho poriadku (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť\nkonať pred súdom), avšak dovolanie neodôvodnila uvedením konkrétnych skutočností,\nz ktorých by odňatie možnosti konať pred súdom vyplývalo [teda v zmysle § 241 ods. 2\npísm. a) Občianskeho súdneho poriadku], pretože v skutočnosti namietala nesprávne\nskutkové a právne závery okresného súdu a krajského súdu, teda dôvody subsumovateľné\npod ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b) a c) Občianskeho súdneho poriadku. Tieto dovolacie\ndôvody však možno právne relevantným spôsobom uplatňovať iba v prípade dovolania,\nktorého prípustnosť sa opiera o ustanovenie § 238, resp. § 239 Občianskeho súdneho\nporiadku.\nZ uvedeného rámca režimu prípustnosti dovolania, ako aj vzájomného vzťahu medzi\nprípustnosťou dovolania a uplatniteľnými dovolacími dôvodmi možno uzavrieť, že\ndovolanie sťažovateľky sa javilo už na prvý pohľad ako jednoznačne neprípustné, a tak ho\nv konečnom dôsledku najvyšší súd napokon aj posúdil.\nUznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať za formalistické, keďže námietkou\nnesprávneho skutkového a právneho posúdenia rozhodujúcich skutočností sa vzhľadom na\nexistujúcu právnu úpravu dovolacieho konania nemal právo zapodievať. Práve opačne,\nz medzí svojich právomocí by vybočil vtedy, keby sa zaoberal správnosťou skutkových\na právnych záverov nižších súdov. Tak medze prípustnosti dovolania, ako aj medze vlastnej\nprieskumnej právomoci zdôvodnil v dostatočnej, výstižnej a presvedčivej podobe.\nSťažnosť v časti smerujúcej pre porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru\nproti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 236/2013, 5 Co 474/2015 z 20. októbra 2015\ntreba považovať za oneskorene podanú.\n\n10\n\nPodľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ\nnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu\njeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ\noprávnený podľa osobitných predpisov.\nPodľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch\nmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom\nzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ\nmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.\nHoci ústavnému súdu nie je známe, kedy presne nadobudol právoplatnosť rozsudok\nkrajského súdu č. k. 5 Co 236/2013-221, 5 Co 474/2015 z 20. októbra 2015, dá sa bezpečne\nusúdiť, že k tomu muselo dôjsť ešte koncom roku 2015, najneskôr však začiatkom roku\n2016. Z dátumovej pečiatky okresného súdu nachádzajúcej sa na rozsudku krajského súdu\ntotiž vyplýva, že spis spolu aj s písomným vyhotovením rozsudku krajského súdu bol na\nokresný súd vrátený už 28. októbra 2015, pričom dovolanie podané sťažovateľkou muselo\nnapadnúť na najvyšší súd ešte začiatkom roku 2016, lebo dovolacie konanie bolo na\nnajvyššom súde vedené pod sp. zn. 4 Cdo 7/2016.\nZa uvedeného stavu sťažnosť ústavnému súdu odovzdanú na poštovú prepravu\n12. januára 2017 treba považovať za oneskorene podanú.\nZ podanej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka začiatok plynutia zákonnej\ndvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde odvodzuje z dátumu\ndoručenia uznesenia najvyššieho súdu jej právnemu zástupcovi (21. decembra 2016).\nVo všeobecnej rovine možno so sťažovateľkou súhlasiť v tom, že v prípade podania\ndovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu treba spravidla považovať za včas podanú\nsťažnosť ústavnému súdu tak vo vzťahu voči rozhodnutiu odvolacieho súdu, ako aj voči\nrozhodnutiu dovolacieho súdu, ak je sťažnosť podaná v dvojmesačnej lehote počítanej od\ndoručenia rozhodnutia dovolacieho súdu. Vyplýva to z ustanovenia § 53 ods. 3 v spojení\ns ustanovením § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Podanie dovolania ako účinného\nmimoriadneho opravného prostriedku odďaľuje začiatok plynutia lehoty podľa § 53 ods. 3\n\n11\n\nzákona o ústavnom súde vo vzťahu k odvolaciemu rozhodnutiu do momentu doručenia\nrozhodnutia, resp. momentu právoplatnosti dovolacieho rozhodnutia.\nUvedený zásadný záver však nemôže platiť v prípade, keď ide o dovolanie, ktoré je\nvzhľadom na konštrukciu jeho argumentácie už na prvý pohľad neprípustné. V takomto\nprípade nemožno dovolanie (z materiálneho hľadiska) považovať za účinný mimoriadny\nopravný prostriedok v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.\nÚstavný súd poukazuje aj na svoj právny názor (mutatis mutandis napr.\nIV. ÚS 49/2010), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku\n(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy možno takúto sťažnosť\npovažovať za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto\nsťažnosti bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu\nprávoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne\nvylučujú (k tomu porovnaj aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bulena\na spol. proti Českej republike a rozhodnutie uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení\nÚstavného súdu Českej republiky; zv. 29/uznesenie č. 3 a ďalšie).\nNapokon ústavný súd poukazuje na to, že v skutkovo i právne analogickej veci iného\nsťažovateľa vedenej na všeobecných súdoch taktiež proti NBS, v ktorej boli tým istým\nprávnym zástupcom uplatňované v podstate totožné skutkové a právne argumenty, pričom\nvšeobecné súdy posúdili uplatňovaný nárok na náhradu škody rovnako ako v tejto veci,\nuznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 6/2017-14 z 11. januára 2017 bola sťažnosť\nodmietnutá z tých istých dôvodov ako v tomto prípade.\nBerúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 26. apríla 2017\n\n12", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-prípustnosť", "dokazovanie-opomenutie dôkazov (nevykonanie dôkazov)"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:be65f1b7-2546-458d-ae7f-7c49e78730c5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.6.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 6/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 6/2017 z 11. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-11", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.6.2017.1"}, {"guid": "ussr:a45aaaf1-7afa-49fa-8b4a-0e449d233479", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/2010 z 5. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-05", "citacie_n": 407, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a45aaaf1-7afa-49fa-8b4a-0e449d233479"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "9db83be2-4506-4705-8aee-f6ab6a4ed9ce:9c96af80-ef22-4ef0-8b68-f521b994e279", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1112203262.1", "spisova_znacka": "4Cdo/7/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/7/2016 z 22. 11. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-11-22", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1112203262.1"}, {"guid": "8e05bc57-ff2c-4e8b-8f63-3effa27daefa:91259bed-f529-4027-bed1-44c5a07883b8", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3114223356.1", "spisova_znacka": "5Co/474/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/474/2015 z 3. 5. 2016", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2016-05-03", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3114223356.1"}, {"guid": "aeb0cd66-5f75-4169-8950-bc4211f456c7:32f6869c-20bf-4e67-9bc2-75a26cebd5bf", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2013:5311202336.3", "spisova_znacka": "5Co/236/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/236/2013 z 24. 6. 2013", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2013-06-24", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5311202336.3"}], "citovane_v": []}