{"guid": "ussr:1ee12890-08b7-4da2-ab1b-cd1b9003f2aa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.266.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 266/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 266/2017 z 12. 4. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 12. apríla 2017, sp. zn. II. ÚS 266/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.266.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2017-04-12", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/1ee12890-08b7-4da2-ab1b-cd1b9003f2aa", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.266.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.266.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.266.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 266/2017-14\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa\nspravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť\n,\n\nzastúpenej Advokátskou kanceláriou FUTEJ &\n\nPartners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej,\nktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu\nv Bratislave sp. zn. 8 Co 354/2015 z 28. júla 2015 a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 11/2016 z 28. februára 2017, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2017\ndoručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľka“, v citovanom texte „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu\nv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 354/2015 z 28. júla 2015 (ďalej len\n„napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 11/2016 z 28. februára 2017 (ďalej len „napadnuté\nuznesenie“).\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených – napadnutého uznesenia a napadnutého\nrozsudku – vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej\nlen „okresný súd“) proti žalovanej [Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou\nSlovenska (ďalej aj „NBS“)] domáhala náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.\no zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu\nspôsobenú pri výkone verejnej moci“). Okresný súd rozsudkom sp. zn. 15 C 22/2012\nz 18. decembra 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu a návrh sťažovateľky na\nprerušenie konania a začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie\nzamietol. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol\nkrajský súd napadnutým rozsudkom z 28. júla 2015 tak, že rozsudok okresného súdu\npotvrdil ako vecne správny. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu z 28. júla 2015\npodala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením\nz 28. februára 2017 tak, že ho odmietol.\nK skutkovým a právnym okolnostiam právnej veci, ktorá bola predmetom\nrozhodovania v napadnutých konaniach pred okresným súdom a krajským súdom,\nsťažovateľka uvádza, že ako členka vložila do družstva\n(ďalej len „družstvo“), peňažné prostriedky, ktoré družstvo\nzhodnocovalo v zmysle zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných\nslužbách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o cenných papieroch“). Družstvo túto činnosť malo vykonávať na základe verejnej\n\n2\n\nponuky majetkových hodnôt podľa § 126 zákona o cenných papieroch, na základe\nzverejneného prospektu investície, ktorý schvaľuje Národná banka Slovenska. Prospekt\ninvestície bol schválený rozhodnutím Úradu pre finančný trh č. UFT-002/2002/SPI\nz 21. marca 2002 o schválení prospektu investície. Družstvo využívalo na zhodnocovanie\npeňažných prostriedkov členov a na nadobudnutie majetkových hodnôt výhradne\nobchodníka s cennými papiermi\n\n(ďalej\n\nlen „obchodník s cennými papiermi“), ktorý vykonával činnosť obchodníka s cennými\npapiermi podľa zákona o cenných papieroch na základe povolenia na poskytovanie\ninvestičných služieb vydaného NBS do 1. marca 2011, keď mu NBS odobrala povolenie na\nposkytovanie investičných služieb. Nadobúdanie majetkových hodnôt z peňažných\nprostriedkov zhromaždených na základe verejnej ponuky družstva a ich spracovanie v rámci\nprospektu investície upravovala zmluva o správe portfólia cenných papierov podľa zákona\nč. 600/1992 Zb. o cenných papieroch v znení neskorších predpisov a podľa zákona\nč. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, ktorú uzatvorili ako\nzmluvné strany družstvo a obchodník s cennými papiermi „a ktorá bola počas jej platnosti\nzmluvnými stranami menená a doplnená, naposledy v znení zmien a doplnení\nuskutočnených Zmluvou o riadení portfólia uzatvorenej dňa 2. 6. 2008“ (ďalej len\n„zmluva“).\nMiera zhodnotenia peňažných prostriedkov vložených sťažovateľkou do družstva\nmala byť v súlade s prospektom investície a na základe činnosti obchodníka s cennými\npapiermi podľa zmluvy 8 % p. a. Nad činnosťou družstva ako vyhlasovateľom verejnej\nponuky majetkových hodnôt a nad činnosťou obchodníka s cennými papiermi vykonávala\ndohľad podľa zákona o cenných papieroch NBS, ktorej právomoci v oblasti dohľadu\nvyplývajú zo zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 566/1992 Zb. o Národnej banke\nSlovenska v znení neskorších predpisov. Okrem týchto právnych predpisov NBS\nvykonávala dohľad nad družstvom a obchodníkom s cennými papiermi aj podľa zákona\nč. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov.\n\n3\n\nSťažovateľka sa v konaní pred okresným súdom a krajským súdom domáhala proti\nžalovanej (Slovenskej republike, za ktorú koná NBS) náhrady škody v sume 1 342,06 €\ns príslušenstvom, pričom tvrdila, že išlo o škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti\ns nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone bankového dohľadu nad družstvom.\nSťažovateľka v konaní pred okresným súdom argumentovala tým, že peňažné\nprostriedky do družstva „... vkladal výhradne a len z dôvodu, že sa spoľahol na to,\nže Družstvo a aj Obchodník s CP sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad Národnou\nBankou Slovenska a tak, že bude zabezpečené ich riadne fungovanie a tým budú nielen\nochránené jeho peňažné prostriedky, ale aj budú zhodnotené v garantovanej výške...\nSťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že nemal vedomosť o tom, že môže dôjsť ku škode na\njeho investícii. Ako uvádzalo Družstvo, obchodník s CP mu počas trvania zmluvy\npredkladal vyúčtovania, ktoré nenasvedčovali neplnenie jeho záväzkov zo Zmluvy, s\nobsahom vyúčtovaní Družstvo ubezpečoval, že zhodnocovanie vkladov, ktoré Družstvu\nzverili členovia u Obchodníka s CP prebieha v dohodnutej výške. Takéto ubezpečenie\nvyplývalo okrem iného aj z toho, že si Obchodník s CP vyúčtovával za činnosť podľa\nZmluvy odmenu vo výške zhodnotenia portfólia Družstva obchodníkom s CP nad zmluvne\ndohodnuté 8 %-né zvýšenie hodnoty portfólia Družstva podľa Zmluvy... V dôsledku...\nkonania subjektu finančného trhu – Obchodníka s CP... tak vznikla Sťažovateľovi škoda,\nktorá predstavuje sumu, o ktorú sa zmenšil majetok Sťažovateľa, pretože túto sumu mu\nDružstvo nevrátilo a ani nevráti, a ktorú žalobca v predmetnom konaní preukázal\npredloženými dôkazmi.“.\nPodľa sťažovateľky je napadnutý rozsudok krajského súdu z 28. júla 2015 založený\nna skutkových a právnych záveroch, ktoré sú arbitrárne, keďže v ňom nebol\n„... rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický výklad práva.\nKonkrétne sa jedná o nasledujúce závery:\n(i) limitácia dohľadu zo strany NBS a jej postup v medziach zákona a Ústavy SR\n(ii) zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť Obchodníka\ns CP voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči Sťažovateľovi\n\n4\n\n(iii) subsidiarita uplatneného nároku voči NBS vo vzťahu k pohľadávke uplatnenej\nv konkurze Družstva...\nNBS mala vedomosť o verejne známych skutočnostiach, že činnosťou Obchodníka\ns CP a Družstva vzniká bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek\ntomu však nekonala tak, aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku\ntejto škody. NBS mala prístup k všetkým informáciám v dôsledku informačnej povinnosti\nDružstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a to vrátane aktuálneho\nstavu hospodárenia Družstva. NBS vo svojom vyjadrení sama uviedla a potvrdila,\nže vykonávala dohľad nad dodržiavaním povinností Družstva, kontrolovala zverejnenie\nschváleného prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, aktuálnosť prospektu\ninvestície počas lehoty trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností\nvyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, splnenie povinnosti predložiť NBS pred\nzverejnením na posúdenie oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt, ako\naj dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 Zákona o CP...\nKrajský súd odvodzuje limitovaný dohľad NBS od § 129 ods. 3 Zákona o CP, ktorý\nbol doplnený do Zákona o CP s účinnosťou až od 1. 6. 2010. V tejto súvislosti je nevyhnutné\nuviesť, že uvedené ustanovenie obsahuje povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky\nmajetkových hodnôt dodržiavať schválený prospekt investície. Z tohto znenia však nemožno\nvyvodiť jednoznačný záver o tom, že pred jeho doplnením NBS vykonávala dohľad iba\nv limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 Zákona o CP je a bolo\nzisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú\ndohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 Zákona o CP (ktorý platí\nv tomto znení už od 1. 5. 2007), Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových\nhodnôt, ako aj Obchodník s CP patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany\nNBS. Podľa § 135 ods. 2 Zákona o CP mala NBS zisťovať (čo v prípade Družstva ani\nObchodníka s CP neurobila) všetky informácie a podklady o dodržiavaní resp.\nnedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS Družstvu a Obchodníkovi s CP. Zákonný\ndohľad zo strany NBS bol dokonca upravený tak široko, že NBS má zisťovať informácie\na podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolenia na činnosť vrátane rizík,\nktorým sú, resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo\nčinnosťou Obchodníka s CP, vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov\n\n5\n\ndohliadaných subjektov. Ak NBS mala informácie o celkovej činnosti Družstva, nemohla\nvykonávať a ani nevykonávala dohľad v limitovanom rozsahu.“.\nVšeobecné súdy podľa názoru sťažovateľky taktiež pri svojom rozhodovaní\nnezohľadnili „správu správcu konkurznej podstaty úpadcu − Družstva o stave konkurzu\na jeho výpoveď v konaní sp. zn. 7 C 206/2011...“.\nPodmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným\npostupom podľa § 9 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci\nnie je podľa názoru sťažovateľky, „aby poškodený preukázal bezúspešnosť vydania\npohľadávky v konkurznom konaní, pretože Zákon o zodpovednosti za škodu nedefinuje\nuvedenú podmienku ako jednu z jej (osobitných) predpokladov. Zákon o zodpovednosti\nza škodu o ktorý Sťažovateľ opieral svoju žalobu, neustanovuje, nevyžaduje a dokonca\nani nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale\nnaopak, pripúšťa regresnú náhradu. Pokiaľ by sa pripustil názor, že prebiehajúce\nkonkurzné konanie vylučuje podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody,\npotom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval občiansky zákonník.\nZákon o zodpovednosti za škodu, ako i trestný zákon, a to až do doby právoplatného\nskončenia konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna\nzodpovednosť, zodpovednosť štátu či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči\nzodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze.“.\nSťažovateľka prostredníctvom dovolania adresovaného najvyššiemu súdu namietala\nporušenie práva na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podľa\njej názoru nevychádza z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich skutočností\na je založené na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach. Podľa sťažovateľky\nje namieste úvaha, že najvyšší súd „... namietaným uznesením vybočil z ústavných medzí\nrozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím rozhodnutím Najvyšší súd de facto\nodmietol právo Sťažovateľa na súdnu ochranu... nedostatočne odôvodnil svoj záver\na Sťažovateľ považuje Uznesenie Najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené.\nZ odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho súdu vyplýva, že podané dovolanie odmietol\ns poukazom na to, že dovolanie nie je prípustné, nakoľko Sťažovateľom namietaná procesná\n\n6\n\nvada ako aj iné vady v danom súdnom konaní nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho názoru,\nže Najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle\nplatnej právnej úpravy považovať. Z daného odôvodnenia rovnako nie je zrejme akých úvah\nsa Najvyšší súd pri odmietnutí ním podaného dovolania pridržiaval.“.\nSťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom\nrozhodol tak, že vysloví porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým\nrozsudkom krajského súdu z 28. júla 2015 a napadnutým uznesením najvyššieho súdu\nz 28. februára 2017, napadnuté rozhodnutia zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie\nkonanie a rozhodnutie. Sťažovateľka si zároveň uplatnila úhradu trov konania.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\n\n7\n\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nSťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.\nÚstavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné\nzáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom\nustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nie je podstatná odlišnosť\n(II. ÚS 27/07).\nII.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu\nz 28. júla 2015\nO zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu\nštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní\nktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\n\n8\n\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\nI. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže\nstať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými\nsa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom\nby bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis\nI. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nIntegrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).\nAj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre\nzdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,\n\n9\n\nale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná\nodpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd\nsplnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno\nposúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,\naby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná\nodpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie\nrozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija\nc. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko\nz 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko\nz 19. 2. 1998).\nKrajský súd napadnutým rozsudkom z 28. júla 2015 potvrdil rozsudok okresného\nsúdu z 18. decembra 2014. Poukázal na odôvodnenie tohto rozsudku, pričom následne\nna zdôraznenie správnosti jeho dôvodov uviedol podrobne vlastné právne závery. Stotožnil\nsa s právnym záverom okresného súdu, podľa ktorého v konaní neboli preukázané\npredpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup NBS a vznik\nškody. V tejto súvislosti uviedol:\n„Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že postup Národnej\nbanky Slovenska pri výkone dohľadu nad činnosťou Družstva a obchodníka s cennými\npapiermi, ktorý mal podľa navrhovateľky spočívať v tom, že oneskorene zistila neaktuálnosť\nProspektu investícií Družstva a neprijala dostatočné opatrenia a sankcie, ktoré by zabránili\nnevymožiteľnosti pohľadávky navrhovateľky voči Družstvu spôsobenej dlhodobým\nporušovaním Zákona o cenných papieroch zo strany obchodníka s cennými papiermi\npri plnení Zmluvy o riadení portfólia uzavretej medzi ním a Družstvom, nemožno považovať\nza nesprávny úradný postup, ktorý by zakladal zodpovednosť odporcu za škodu podľa\nzák. č. 514/2003 Z. z.\nPokiaľ ide o tvrdený nesprávny úradný postup spočívajúci v porušení povinnosti\nNárodnej banky Slovenska dohliadať na aktualizáciu Prospektu investícii, tento v konaní\npreukázaný nebol, nakoľko povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola Družstvu\nuložená až na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z.\no cenných papieroch v spojení s ust. § 125c ods. 1. zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných\n\n10\n\npapieroch s účinnosťou od 1. januára 2009, a preto keď Národná banka Slovenska nemohla\nmať povinnosť kontrolovať plnenie povinnosti, ktorú Družstvu zákon neukladal, je z povahy\nveci vylúčené, že by sa v tejto súvislosti dopustila tvrdeného nesprávneho úradného\npostupu.\nRovnako je vylúčený nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska pri výkone\ndohľadu nad plnením povinnosti Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových\nhodnôt dodržiavať schválený Prospekt investície, keď táto povinnosť bola Družstvu uložená\naž od 1. júna 2010 novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných\npapieroch, vykonanou zákonom č. 129/2010 Z. z.\nSúd prvého stupňa postupoval správne, keď sa nestotožnil s argumentáciou\nnavrhovateľky, ktorá poukazovala na povinnosti Národnej banky Slovenska v oblasti\nskúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných\npapieroch neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere\nžiadne povinnosti, a preto ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť,\nktorú by mohla porušiť a dopustiť sa tak tvrdeného nesprávneho úradného postupu. V tejto\nsúvislosti možno poukázať i na skutočnosť, že z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom\na obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej podstatou bol výkon finančných operácií\nza účelom obhospodarovania cenných papierov a iných finančných nástrojov a iných\noperácií súvisiacich s riadením portfólia Družstva, čo v praxi znamenalo, že obchodník\ns cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo\nsamotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu a dávalo pokyny na nákup, či\npredaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5\nzák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch), teda išlo o služby, na ktoré Družstvo − ako\nklient − využívalo obchodníka s cennými papiermi na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť\nuvedených operácií nie je zaručená. Za daných okolnosti zodpovednosť štátu nemôže\nnahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu,\nči sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľke...\nSúd prvého stupňa dospel k správnemu právnemu záveru, že nárok na náhradu škody\nspôsobenej nesprávnym úradným postupom, ktorá mala poškodenej vzniknúť v dôsledku\nnevymožiteľnosti pohľadávky proti subjektu, na ktorého majetok bol vyhlásený konkurz,\nmôže byť v občianskom súdom konaní úspešne uplatnený až vtedy, ak poškodená −\n\n11\n\nnavrhovateľka nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky v konkurznom konaní.\nSprávne preto prvostupňový súd konštatoval, že nakoľko navrhovateľka svoju pohľadávku;\nktorá je predmetom tohto sporu; uplatnila v konkurze vyhlásenému na majetok Družstva\nuznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. 04. 2011, sp. zn. 3 K 95/2010, ktoré\nkonkurzné konanie stále prebieha, škoda jej ešte nevznikla, a návrh bol preto podaný\npredčasne, keď nárok na náhradu škody proti štátu by mohla navrhovateľka úspešne\nuplatniť iba vtedy, ak by preukázala, že sa uspokojenia jej pohľadávky domáhala\nv konkurznom konaní bezúspešne. Z uvedeného vyplýva, že nemožno považovať za naplnený\nani ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorým je existencia samotnej\nškody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 31. mája 2006, sp. zn.\n4 Cdo 199/2005, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky, sp. zn. 4 Cz 110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí\na stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je stále použiteľné).“\nKrajský súd sa vysporiadal aj s námietkou sťažovateľky o spôsobe vykonania\ndokazovania okresným súdom, ktorá mala predstavovať tzv. inú vadu konania spôsobujúcu\nnesprávnosť rozhodnutia, keď uviedol:\n„Pokiaľ ide o námietku navrhovateľky, že súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie\nlistinnými dôkazmi predpísaným spôsobom, odvolací súd ju považuje za nedôvodnú\na účelovú, keď z obsahu zápisnice o pojednávaní konanom dňa 18. 12. 2014 pred\nprvostupňovým súdom vyplýva, že účastníci boli s obsahom všetkých predložených\na označených listinných dôkazov riadne oboznámení.“\nÚstavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ako\nodvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého\nodôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať\nizolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie\nkonanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa\naj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov\n(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného\nsúdneho konania (IV. ÚS 350/09).\n\n12\n\nÚstavný súd vychádzal aj z toho, ako bolo odôvodnenie rozsudku okresného súdu\nvymedzené v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu.\nOkresný súd v rozsudku z 18. decembra 2014 v súvislosti s posudzovaním činnosti\nNBS pri výkone dohľadu nad činnosťou družstva a obchodníka s cennými papiermi dospel\nk záveru, že sťažovateľka „v konaní nepreukázala naplnenie predpokladov zodpovednosti\nštátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, keď nepreukázala vznik škody\nani nesprávny úradný postup odporcu... Národná banka Slovenska sa v súvislosti\ns uplatňovaním jej zákonom vymedzenej právomoci pri výkone dohľadu nad plnením\npovinnosti aktualizácie a dodržiavania schváleného prospektu investícii zo strany Družstva\nnedopustila tvrdeného nesprávneho úradného postupu, nakoľko Družstvo túto povinnosť\nmalo až od nadobudnutia účinnosti novelizovaného ustanovenia § 429 ods. 3 Zákona\no cenných papieroch, t. j. od 01. 06. 2010, pričom Národná banka Slovenska; limitovaná\nčlánkom 2 ods. 2 Ústavy SR; nedisponovala právomocou vykonávať dohľad nad celkovou\nčinnosťou Družstva, avšak; v rozsahu vymedzenom ustanoveniami zákona o cenných\npapieroch a investičných službách; iba nad zverejnením schváleného prospektu investície\npred začatím verejnej ponuky a s účinnosťou od 01. 06. 2010 nad tým, či Družstvo\nschválený prospekt investície dodržiava.“.\nZa ďalšie relevantné dôvody pre zamietnutie návrhu sťažovateľky považoval okresný\nsúd skutočnosť, že sťažovateľka stále môže uplatniť náhradu škody priamo od družstva –\nv konkurznom konaní, pričom v čase jeho rozhodovania pohľadávka sťažovateľky\nna vyplatenie vyrovnacieho podielu bola popretá, avšak tá podala incidenčnú žalobu,\no ktorej v uvedenom čase nebolo právoplatne rozhodnuté.\nOkresný súd tiež uviedol, že „vzhľadom na záväzkový vzťah medzi Družstvom\na obchodníkom s cennými papiermi bolo predovšetkým povinnosťou Družstva zabezpečiť\nkontrolu plnenia jeho povinností vyplývajúcich zo zmluvy o riadení portfólia, pričom\nv tomto smere nemožno opomenúť ani povinnosť samotnej navrhovateľky; ako členky\n\n13\n\nDružstva; aktívne sa zaujímať o výkon jej práv vo vzťahu k Družstvu a zamedziť tak\nznehodnoteniu, resp. nevymožiteľnosti jej majetkových práv a záujmov“.\nZ argumentácie krajského súdu v napadnutom rozsudku v spojení s rozsudkom\nokresného súdu dostatočne vyplýva záver, z akých dôvodov konajúce súdy dospeli k záveru,\nže sťažovateľka nepreukázala predpoklady na vznik zodpovednosti za škody ‒ nesprávny\núradný postup NBS a vznik škody. Tento právny záver ústavný súd nepovažuje\nza arbitrárny a ani zjavne neodôvodnený, preto je ústavne udržateľný. Uvedený právny\nzáver je zároveň dostatočným podkladom pre výrok konajúcich súdov o zamietnutí návrhu\nsťažovateľky na náhradu škody.\nPokiaľ ide o námietky sťažovateľky, možno konštatovať, že sú výlučne výrazom\nodlišného právneho hodnotenia zisteného skutkového stavu. Odlišné právne hodnotenie\nskutkového stavu je klasickým východiskom sporového konania, kde v súdnom konaní proti\nsebe stoja účastníci konania, ktorí majú odlišný a protichodný názor na vzniknutú skutkovú\nsituáciu. Súd, ktorý rozhoduje spor účastníkov konania, pri rozhodnutí v prospech jedného\nz účastníkov rozhodne v zásade aj v súlade s právnym názorom úspešného účastníka,\nteda spravidla v rozpore s právnym názorom neúspešného účastníka (porovnaj m. m.\nIV. ÚS 135/2012, II. ÚS 659/2016). Skutočnosti, ktoré sťažovateľka uvádza v sťažnosti,\nsú podľa názoru ústavného súdu výrazom výlučne odlišného právneho názoru sťažovateľky\nna predmet sporu. Sťažovateľkou uvádzané skutočnosti nijako neindikujú také pochybenia\nv postupe krajského súdu a v jeho rozsudku, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré\nby vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky\npodľa ústavy a dohovoru.\nUvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky\nz dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.\nNa tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť\nsťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\n\n14\n\nII.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu z 28. februára 2017\nArgumentácia sťažovateľky, ktorou odôvodňuje porušenie svojho základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu, ktorým bolo jej dovolanie odmietnuté ako neprípustné podľa v tom čase\nplatného a účinného § 243b ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)\nv spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP, sa sústreďuje predovšetkým na „nedostatočné\nodôvodnenie“ rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. Sťažovateľka\nv dovolaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu namietala, že ním došlo k odňatiu možnosti\nkonať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, keďže toto rozhodnutie je založené\nna nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, ktoré vychádzajú z dokazovania, ktoré\nje neúplné, pričom rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné a arbitrárne.\nSťažovateľka rovnako namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia, čím je daná existencia vady podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP,\nresp. argumentovala tzv. inou vadou podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP.\nZ už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného\nsúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne\nneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne\nneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva\nalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.\nZa zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní\nktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\ntiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\n\n15\n\nVychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania\nsústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal\ns dovolacími námietkami sťažovateľky, ktorými odôvodňovala prípustnosť dovolania\nv súlade s § 237 ods. 1 písm. f) a § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) OSP, sledujúc pritom\nskutočnosť, či nemožno sťažnosť v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.\nV súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd\npoukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,\nže otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie\nkonanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci\nústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti\na jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa\n(napr. II. ÚS 324/2010).\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení najprv preskúmal procesnú prípustnosť\ndovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu, pričom dospel k záveru,\nže dovolanie nie je podľa § 238 ods. 1, 2 a 3 OSP prípustné. Následne preskúmal dovolanie\nproti napadnutému rozsudku krajského súdu s prihliadnutím na § 242 ods. 1 druhú vetu OSP\naj z dôvodov uvedených v § 237 ods. 1 OSP, a to predovšetkým z dôvodu existencie\nprípadnej vady podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, ktorej sa sťažovateľka dovolávala.\nNajvyšší súd následne uviedol:\n„11. Namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou\npovažovanú nie za procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale za tzv.\ninú vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 111/1998). Na tom\nzotrvalo aj neskoršie zjednocujúce stanovisko R 2/2016. Pri vyjdení z tohto stanovisku má\ndovolací súd za to, že obsah spisu v prejednávanej veci nedáva žiaden podklad pre to, aby\nsa na daný prípad uplatnila druhá veta stanoviska. Dovolaním napádaný rozsudok totiž\nuvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací sud za rozhodujúci, stanoviská účastníkov\nkonania (dnes strán sporu - pozn. najvyššieho súdu) k prerokúvanej veci, výsledky\nvykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje\n\n16\n\nprávne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej\ninštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku\nodvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu)\njednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej\ninštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a\nstručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po\nobsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Dovolateľka preto\nnedôvodne argumentovala, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný; pričom za\nvadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. v žiadnom prípade nemožno považovať\nto. že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu; ale len to,\nže ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom (o aký prípad tu ale nešlo).\n12. K dovolateľkou tvrdenému odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť tiež\nv dôsledku toho, že - ako uvádza - nedoručením vyjadrenia žalovanej k odvolaniu; ma za to,\nže opomenutím doručenia toho vyjadrenia došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces\nv súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Dovolateľka\nuvedenú vadu namieta nedôvodne. Preskúmaním veci bolo zistené, že v danom prípade sa\nžalovaná vyjadrila k odvolaniu žalobkyne v procesnom úkone z 24. marca 2015 (č. l. 265\nspisu). Žalovaná v tomto úkone podrobne skutkovo a právne argumentovala a polemizovala\ns uplatnenými odvolacími dôvodmi žalobkyne. Predmetný procesný úkon žalovanej zaslal\nsúd prvej inštancie žalobkyni na vyjadrenie 14. apríla 2015 (viď úpravu pre súdnu\nkanceláriu založenú v spise na č. l. 266) a žalobkyňa vyjadrenie k odvolaniu prevzala\n27. apríla 2015 (k tomu porovnaj doručenku, č. l. 266 spisu). Odvolací súd vyhlásil svoj\nrozsudok až 28. júla 2015. Podľa názoru najvyššieho súdu medzi doručením vyjadrenia\nodvolateľke a rozhodnutím odvolacieho súdu uplynul čas dlhší ako päť dní. Z uvedeného\nteda vyplýva, že s obsahom vyjadrenia protistrany k jej odvolaniu dovolateľka bola\noboznámená, mala možnosť účinne vyjadriť sa v čase pred rozhodnutím odvolacieho súdu.\nTakýto postup nemá znaky procesnej vady uvedenej v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.“\nK ďalším námietkam sťažovateľky najvyšší súd uviedol:\n„13. Prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. nezakladalo ani\nnedostatočné\n\nzistenie\n\nrozhodujúcich\n\nskutkových\n\n17\n\nokolností,\n\nnevykonanie\n\nvšetkých\n\nnavrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere\nnajvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993\na R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010,\n2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011,\n6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012 a pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany\nvyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, pripadne sa dožadovať\nnavrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).\n16. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle,\nže ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.),\nsamo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež\nR 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010,\n2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011,\n7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1\nO. s. p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O. s. p. ako\nzakladajúci prípustnosť dovolania.“\nVychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd\nsa v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími\nnámietkami, ktoré sťažovateľka uplatnila vo svojom dovolaní smerujúceho proti\nnapadnutému rozsudku krajského súdu, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal,\nsú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem,\nktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho\nsúdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné\na udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľkou označenými\nprávami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie.\nÚstavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je\npovinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané\n\n18\n\nsťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho\npovažovať za porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa\ndohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody\nprípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania boli vôbec naplnené. Takýto postup\na rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto\npoužitý spôsob v konkrétnych prípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu\nsťažovateľky k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.\nNa základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,\nže medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia\nsa sťažovateľka domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po\nprípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.\nÚstavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nako zjavne neopodstatnenú.\nPo odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími\nnávrhmi uplatnenými v sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 12. apríla 2017\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "arbitrárnosť", "ujma, náhrada škody-majetková ujma", "nesprávny úradný postup", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "družstvo-majetkové nároky", "rozhodnutie-nepreskúmateľnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:aeccb912-4339-4a05-bc84-5cabcb02d0e5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.659.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 659/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 659/2016 z 7. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-07", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.659.2016.1"}, {"guid": "ussr:f9ae6dd6-5ecc-43a5-b4fc-d62c4a53eed2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/2012 z 8. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-08", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9ae6dd6-5ecc-43a5-b4fc-d62c4a53eed2"}, {"guid": "ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 324/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 324/2010 z 8. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-08", "citacie_n": 741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 27/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 27/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 673, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "c16e4f0d-bcdd-477e-ad49-c6c21117e21d:ccb35fb5-43cd-49df-9b0f-4363ada90481", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2015:5714201802.1", "spisova_znacka": "8Co/354/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/354/2015 z 29. 11. 2015", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2015-11-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5714201802.1"}], "citovane_v": []}