{"guid": "ussr:e834cc24-d632-45e6-88c5-b7f948221967", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.224.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 224/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 224/2016 z 12. 4. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2017, sp. zn. II. ÚS 224/2016, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.224.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2017-04-12", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "nazov": "čl. 26 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "nazov": "čl. 26 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-1", "nazov": "čl. 10 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-26", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-10", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e834cc24-d632-45e6-88c5-b7f948221967", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.224.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.224.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.224.2016.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 224/2016-78\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa vo veci sťažnosti obchodnej spoločnosti Ringier\nAxel Springer Slovakia, a. s., Prievozská 14, Bratislava, zastúpenej Advokátskou\nkanceláriou BÁNOS s. r. o., Mierové námestie 2, Galanta, v mene ktorej koná advokát\nMgr. Róbert Bános, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1\na 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu\nv Bratislave sp. zn. 4 Co 567/2014 z 8. apríla 2015 v potvrdzujúcej časti týkajúcej sa\npovinnosti\n\nodporkyne\n\nospravedlniť\n\nsa\n\nnavrhovateľovi\n\na\n\nzaslať\n\nnavrhovateľovi\n\nospravedlnenie ako doporučenú zásielku, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto\nrozhodol:\n1. Základné právo obchodnej spoločnosti Ringier Axel Springer Slovakia, a. s.,\nna slobodu prejavu a slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy\nSlovenskej republiky v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a jej právo na slobodu prejavu a slobodu rozširovania\ninformácií podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n\nv spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských\n\npráv\n\na základných\n\nslobôd\n\nrozsudkom\n\nKrajského\n\nsúdu\n\nv Bratislave\n\nsp. zn. 4 Co 567/2014 z 8. apríla 2015 v potvrdzujúcej časti týkajúcej sa povinnosti\nodporkyne ospravedlniť sa navrhovateľovi a zaslať navrhovateľovi ospravedlnenie\nako doporučenú zásielku p o r u š e n é b o l i .\n2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 567/2014 z 8. apríla 2015\nv potvrdzujúcej časti týkajúcej sa povinnosti odporkyne ospravedlniť sa navrhovateľovi\na zaslať navrhovateľovi ospravedlnenie ako doporučenú zásielku z r u š u j e a vec mu\nv r a c i a na ďalšie konanie.\n3. Obchodnej spoločnosti Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., p r i z n á v a úhradu\ntrov konania v sume 545,69 € (slovom päťstoštyridsaťpäť eur a šesťdesiatdeväť centov),\nktorú j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý uhradiť na účet jej právneho zástupcu\nAdvokátska kancelária BÁNOS s. r. o., Mierové námestie 2, Galanta, do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n23. februára 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Ringier Axel Springer\nSlovakia, a. s., Prievozská 14, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej\nAdvokátskou kanceláriou BÁNOS s. r. o., Mierové námestie 2, Galanta, v mene ktorej koná\nadvokát Mgr. Róbert Bános, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26\nods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6\nods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)\nsp. zn. 4 Co 567/2014 z 8. apríla 2015 v potvrdzujúcej časti týkajúcej sa povinnosti\n\n2\n\nodporkyne ospravedlniť sa navrhovateľovi a zaslať navrhovateľovi ospravedlnenie\nako doporučenú zásielku (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou\nkonania vedeného Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.\n7 C 242/2012 v postavení odporkyne (v citáciách aj „odporca“, pozn.) vo veci ochrany\nosobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ svoj návrh proti sťažovateľke\nodôvodnil tak, že denník\n\n, ktorý vydáva sťažovateľka, uverejnil v období\n\nod 15. júna 2011 až do 9. decembra 2011 v printovej aj elektronickej forme niekoľko\nčlánkov, v ktorých bolo predostretých «širokej verejnosti niekoľko nepravdivých\nvyselektovaných a významovo „posunutých“ informácií zo súkromného stretnutia\nnavrhovateľa a ďalších osôb, ktoré neprimerane prirovnal k tragickému počinu strelca\nv jednej z mestských častí Bratislavy v auguste 2010. Vyvodené závery\no neadekvátnom počínaní všetkých aktérov stretnutia podporil pohoršujúcimi reakciami\nvysokých ústavných činiteľov... taktiež uviedol, že predmetom stretnutia uskutočneného dňa\n16. 10. 2010 v Rajeckých Tepliciach, bola spolková činnosť viažuca sa k členstvu\nnavrhovateľa v občianskom združení s názvom\n\n. Počas celého trvania\n\nstretnutia členov spolku, na ktorom bol prítomný navrhovateľ, nedošlo k žiadnej udalosti,\nči javu, s ktorým je dovolené spojiť expresívne a urážlivé slovné spojenia (zvrátený žúr,\nzvrátená párty, kontroverzná oslava, zvrhlý žúr, zvrátená zábavka, škandalózny žúr,\nkontroverzná akcia, žúrka) ako to urobil denník\n\n.» (citované z rozsudku okresného\n\nsúdu sp. zn. 7 C 242/2012 zo 16. júna 2014, pozn.).\nOkresný súd o návrhu navrhovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn. 7 C 242/2012\nzo 16. júna 2014 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu zo 16. júna 2014“), v ktorého výroku\nsa uvádza:\n«Odporca je povinný v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku\nospravedlniť sa navrhovateľovi v denníku\n\na ospravedlnenie uverejniť s výrazným\n\ntitulkom na prvej strane denníka v znení „ospravedlnenie denníka\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky,\n\nsudcovi\n“, pričom použitá\n\nveľkosť písma musí zodpovedať veľkosti písma titulky denníka\n\nzo dňa\n\n15. júna 2011 („Zvrátený žúr sudcov“) s pokračovaním ospravedlnenia na celej druhej\n\n3\n\nstrane denníka\n\n, bez redakčného komentára alebo akéhokoľvek zásahu, opätovným\n\nuvedením názvu ospravedlnenia v znení „Ospravedlnenie denníka\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky,\n\nsudcovi\n.“, pričom použitie\n\nveľkosti písma názvu ospravedlnenia musí zodpovedať veľkosti písma použitého vo vydaní\ndenníka\n\nzo dňa 15. júna 2011, str. 2 s názvom „Zvrátená zábava na masakri\n\nz Devínskej!“, a s textom ospravedlnenia umiestneným na celej druhej strane v znení:\n„Spoločnosť Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., Bratislava... uverejnil v denníku\nv dňoch 15. júna 2011, 16. júna 2011, 17. júna 2011, 18. júna 2011 a 19. júla\n2011 sériu článkov s názvami: Zvrátený žúr sudcov!, Zvrátená zábava na masakri\nz Devínskej!, Nehorázny žúr sudcov – s podtitulkom – Páni právnici, pozrite do týchto očí!,\nSudcovia podržali svojich kolegov zo žúru!, Páni, aj teraz Vám je tak do smiechu?!\na rovnako uverejnil túto sériu článkov aj v internetovom vydaní na webovej stránke\nhttp://www.cas.sk (ďalej aj „inkriminované články“). V označenej sérii článkov denník\nuviedol\n\n, sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\n\nako priameho účastníka „zvrátenej párty alebo zvráteného žúru sudcov, prokurátora\na advokáta, ktorá sa hrala a zabávala na účet vraha\n\n, strelca masakry\n\nz Devínskej Novej Vsi“. Uvedené tvrdenie o účasti... sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky na „zvrátenej párty“ alebo na „zvrhlom žúre či zvrátenom žúre“, s ktorými boli\nspojené porovnania na „hru na masového vraha\n\nz masakry v Devínskej\n\nNovej Vsi“ nie sú pravdivé.\nZa ich uverejnenie, ktoré malo za následok značný zásah do občianskej a profesnej\ncti a dôstojnosti... sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa ospravedlňujeme. Išlo\no hrubo zavádzajúce a nepravdivé skutkové tvrdenia a z nich vyvodené hodnotiace závery\na prirovnania.“\nOdporca je povinný v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku zaslať\nnavrhovateľovi ako doporučenú zásielku písomné ospravedlnenie rovnakého znenia.\nSúd návrh v časti určenia, že navrhovateľ je oprávnený na náklady odporcu\nuverejniť text ospravedlnenia v printových médiách – denník\n, ako aj v elektronických médiách –\n, zamieta.\n\n4\n\nO nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a o trovách konania súd\nrozhodne v konečnom rozsudku.»\nProti rozsudku okresného súdu zo 16. júna 2014 sťažovateľka podala odvolanie,\no ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že čiastočný rozsudok\nokresného súdu v napadnutej (vyhovujúcej) časti týkajúcej sa povinnosti sťažovateľky\nospravedlniť sa navrhovateľovi, ako aj jej povinnosti zaslať navrhovateľovi ospravedlnenie\nako doporučenú zásielku potvrdil. Zároveň bol napadnutým rozsudkom krajského súdu\nčiastočný rozsudok okresného súdu zo 16. júna 2014 v zamietajúcej časti týkajúcej\nsa určenia oprávnenia navrhovateľa na náklady sťažovateľky uverejniť text ospravedlnenia\nv printových a elektronických médiách a v agentúrach\n\na\n\nzrušený a vec bola\n\nv tomto rozsahu vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.\nSťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 567/2014\nz 8. apríla 2015 dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) uznesením sp. zn. 3 Cdo 1030/2015 z 11. januára 2016 odmietol ako neprípustné\npodľa v tom čase platného a účinného § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c)\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).\nSťažovateľka v sťažnosti predovšetkým zdôrazňuje, že pred samotným zverejnením\ninformácií týkajúcich sa navrhovateľa bola splnená podmienka preverovania pravdivosti\ninformácií. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2\nústavy a práva podľa čl. 10 dohovoru sťažovateľka uvádza, že v konaní pred všeobecnými\nsúdmi bolo preukázané, že „skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky o predmetom stretnutí\nboli vyjadrené na základe správania účastníkov tohto stretnutia“, a to takto:\n«I. samotný výber miesta stretnutia – stretnutie sa odohralo v reštauračnom\nzariadení, ktorý nesie názov\n\na ktorého vnútorné priestory obsahujú\n\nnapodobeniny zbraní, fotografie a iné veci z „mafiánskeho“ prostredia...\nII. „pobehovanie“ účastníka stretnutia s maketou zbrane a modrými slúchadlami\nna ušiach na miestach prístupných verejnosti, ktorým vítal žalobcu a ostatných účastníkov\nstretnutia...\n\n5\n\nIII. „pobehovanie“ účastníka stretnutia s maketou zbrane a modrými slúchadlami\nna ušiach vo vnútorných priestoroch predmetného reštauračného zariadenia...\nIV. tanec účastníka stretnutia so soškou spravodlivosti, počas ktorého prítomní\ntlieskali...\nV. vulgárny a neúctivý ústny prejav prokurátora\n\nk ostatným\n\núčastníkom stretnutia...\nVI. stanovy občianskeho združenia\n\nzachytené vedľa makety samopalu\n\ns modrými slúchadlami.»\nPodľa názoru sťažovateľky bol verejný záujem na zverejnení inkriminovaných\nčlánkov, ich účelom bolo informovať „... verejnosť o nevhodnom správaní členov\nobčianskeho združenia\n\na predstaviteľov súdnej moci“. Sťažovateľka tvrdí,\n\nže vychádzala z pravdivého a autentického skutkového základu, na základe ktorého\nvyjadrila pravdivé skutkové tvrdenia a primerané hodnotiace úsudky o predmetnom\nstretnutí, ktorých pravdivosť sa nedá objektívne preukázať („zvrátená párty“, „zvrátený\nžúr“, „zvrhlý žúr“).\nSťažovateľka zastáva názor, že „rozhodnutím krajského súdu bol[a] ukrátený[á]\nna svojich ústavných právach a slobodách. Zároveň považuje rozhodnutie krajského súdu\nza veľmi významné, týkajúce sa obmedzenia slobody tlače a prejavu, ak krajský súd\nsankcionuje médium za to, že sprostredkuje verejnosti informácie o nevhodnom správaní\npredstaviteľov súdnej moci na predmetnom stretnutí resp. zakladajúcej schôdzi\nObčianskeho združenia\n\n. Krajský súd aplikoval zákonné normy a posúdil\n\nskutkový a právny stav veci v rozpore s ústavou, čím porušil ústavné práva sťažovateľa.\nEurópsky súd pre ľudské práva konštantne pripomína, že tlač je strážnym psom demokracie\na hrá významnú úlohu v právnom štáte, pretože dovoľuje slobodnú hru politickej diskusie.“.\nV nadväznosti na uvedené výhrady sťažovateľka zdôrazňuje, že krajský súd\nnapadnutým rozsudkom rozhodol v jej neprospech aj napriek tomu, že má podľa\n„- stabilizovanej judikatúry ESĽP, z ktorej ústavný súd pri rozhodovaní\nporovnateľných vecí vychádza, privilegované postavenie (zvýšenú ochranu),\n\n6\n\n- navrhovateľ bol a je predstaviteľom súdnej moci - verejným činiteľom, ktorý musí\nv zmysle stabilizovanej judikatúry ESĽP strpieť vyššiu mieru kritiky v porovnaní s inými\nfyzickými osobami,\n- skutkový základ, z ktorého sťažovateľ vyjadril hodnotiace úsudky bol pravdivý\na autentický, zachytený na fotografiách a videozáznamoch,\n- sťažovateľ postupoval v dobrej viere a navrhovateľa a aj ďalších účastníkov\nstretnutia požiadal o vyjadrenia sa k predmetnému stretnutiu resp. zakladajúcej schôdzi\nObčianskeho združenia\n\n,\n\n- namietané články sa dotýkali vecí verejného záujmu, o ktorých sú novinári nielen\noprávnení, ale aj povinní verejnosť informovať,\n- namietané články boli formulované prevažne formou hodnotiacich úsudkov\no nevhodnom\n\nsprávaní\n\nObčianskeho združenia\n\núčastníkov\n\nstretnutia\n\nresp.\n\nčlenov\n\nzakladajúcej\n\nschôdze\n\n.“.\n\nPodľa názoru sťažovateľky sa krajský súd v napadnutom rozsudku „ústavne\nneakceptovateľným spôsobom vysporiadal s konfliktom medzi slobodou prejavu a právom\nna ochranu osobnosti... neodôvodnene daná prednosť právu na ochranu osobnosti pred\nprávom na slobodu prejavu“, a tým porušuje jej základné práva podľa čl. 26 ods. 1 a 2\nústavy a právo podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru.\nNamietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu sťažovateľka odôvodňuje tým, že krajský súd konal v rozpore s § 205a\nods. 1 písm. b) a d) OSP, keďže nevykonal ňou navrhované dôkazy, ktoré mali podľa jej\nnázoru pre rozhodnutie vo veci význam, s odôvodnením, že „by nepreukázali legitimitu\na oprávnenosť zásahu odporcu do osobnostných práv navrhovateľa“. V tejto súvislosti\nďalej sťažovateľka namieta, že krajský súd sa neriadil požiadavkami vyplývajúcimi z § 157\nods. 2 OSP a v napadnutom rozsudku neuviedol, „akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov\nriadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil“.\n\n7\n\nKrajský súd konal podľa sťažovateľky v rozpore s § 118a ods. 2 OSP, keď vyhlásil,\nže „navrhované dôkazy, zaslané súdu po vyhlásení uznesenia o skončení dokazovania,\nsú vzhľadom na neopodstatnenosť vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci nadbytočné. ... na túto\nsituáciu je... neaplikovateľné ust. 118a ods. 2 OSP.“. Podľa názoru sťažovateľky je\ns prihliadnutím na § 170 ods. 2 OSP uznesenie o skončení dokazovania uznesením o vedení\nkonania, a preto ním súd nie je viazaný. To zároveň znamená, že ak všeobecný súd\npo vyhlásení uznesenia o skončení dokazovania dospeje k záveru, že rozhodnutie vo veci\nsi vyžaduje doplnenie alebo zopakovanie dokazovania, môže tak urobiť.\nPodľa sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom porušil jej práva\ngarantované ústavou a dohovorom aj tým, že svoje skutkové zistenia a právne závery riadne\nneodôvodnil, pričom sa len obmedzil na konštatovanie výsledkov jeho hodnotenia\nbez logického vysvetlenia zistených skutočností s použitím súvisiacich právnych\nustanovení. Konkrétne sa krajský súd nedostatočným spôsobom vysporiadal s právnou\nargumentáciou\n«- týkajúcou sa naplnenia verejného záujmu (nevyjadril sa k rovnováhe medzi\nverejným záujmom a individuálnym záujmom navrhovateľa na zachovaní súkromia,\n- ... o skutočnosti, že\n\n„napodobňuje“\n\na bol s týmto jeho\n\nkonaním uzrozumený,\n- ... ohľadom oficiality predmetného stretnutia, t. j. zakladajúcej schôdze\nobčianskeho združenia\n\n... v napádanom rozsudku sa nevyjadril k dôvodom,\n\nprečo predmetné stretnutie nepovažuje za zakladajúcu schôdzu, naproti tomu uvádza\npredmetné stretnutie ako „súkromné“...,\n- ... ohľadom „ankety“, ktorou sťažovateľ namietal presný opak toho, čo konštatoval\nOkresný súd Bratislava II. v odôvodení svojho rozsudku, t. j. že výsledkom ankety bolo to, že\nu väčšiny respondentov táto fotografia evokovala strelca z Devínskej Novej Vsi, a napriek\ntomu na 16 strane napádaného rozsudku uviedol, že „Odvolací súd má za to, že modré\nslúchadlá boli symbolom masakry v Devínskej Novej Vsi nie pre akúkoľvek verejnosť,\nale len pre príbuzných obetí tohto činu, pre jeho vyšetrovateľov a napr. pre podnikateľov\nzaoberajúcich sa prípadne zberateľstvom, či predajom takýchto predmetov, a podobne.“\n\n8\n\n... ohľadom primeranosti hodnotiacich úsudkov sťažovateľa a skutkového podkladu,\nuvedenou na stranách 10 až 14, a 20 až 22 odvolania - nezdôvodnil, prečo nepovažuje\nargumentáciu sťažovateľa za relevantnú, naproti tomu na strane 16 napádaného rozsudku\nlen konštatuje, že hodnotiace úsudky vychádzajú z nepravdivého skutkového podkladu\na teda predmetná kritika nie je primeraná, t.j. ide o kritiku nelegitímnu.».\nOkrem už uvedeného sťažovateľka namieta aj to, že krajský súd „jasne\na zrozumiteľne nezdôvodnil prečo nevykonal navrhované dôkazy uvedené na strane 8 až 10\nodvolania, naproti tomu na strane 18 konštatoval, že navrhnuté dôkazy nevykonal...\nvzhľadom na to, že by nepreukázali legitimitu a oprávnenosť zásahu sťažovateľa\ndo osobnostných práv žalobcu,\n- nevysporiadal sa s právnou argumentáciou sťažovateľa uvedenou na stranách 14\na 15 odvolania - nevyjadril sa k argumentácii sťažovateľa k výkladu ustanovenia § 34 ods.\n7 zákona č. 385/2000 Z. z., t. j. že zverejnenie tváre žalobcu nebolo neoprávnené,\n- nevysporiadal sa s argumentáciou sťažovateľa uvedenou na strane 14 odvolania nevyjadril sa k argumentácii sťažovateľa ohľadom tanca účastníka stretnutia so soškou\nspravodlivosti, počas ktorého prítomní tlieskali a bavili sa na ňom, nakoľko podľa názoru\nprvostupňového súdu toto konanie nemožno považovať za nemorálne či inak\nopovrhnutiahodné.“.\nSťažovateľka formuluje zásadné výhrady aj proti záveru krajského súdu,\npodľa ktorého tvrdenie, že v predmetnej veci hodnotiaci úsudok ‒ išlo o „zvrhlý žúr“,\nvychádza z nepravdivého skutkového podkladu, a preto je (bola) predmetná kritika\nneprimeraná. Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza tieto argumenty:\n„... skutkový podklad bol pravdivý, o čom svedčí aj znalecký posudok zo dňa\n25. 05. 2013, ktorý bol vyhotovený Kriminalistickým ústavom Praha, Polícia Českej\nrepubliky... Tento náš názor podporujú aj svedecké výpovede v občianskom konaní\no ochranu osobnosti\n\n... Dňa 10. 11. 2014 vypovedal\n\nza Kriminalistický ústav Praha ČR\n\na taktiež\n\n.,\n\nznalec z odboru kriminalistika, odvetvie grafická diagnostika, ktorému súd predložil\nk nahliadnutiu dodatok k Odbornej analýze.“\n\n9\n\nSťažovateľka tiež argumentuje, že jej tvrdenie, že navrhovateľ sa zúčastnil\npredmetného stretnutia, je pravdivé a nespochybniteľné, „nakoľko to vyplýva z výpovede\nsamotného navrhovateľa, svedkov a taktiež fotografií a videodokumentácie, ktorá je\nzaložená v súdnom spise“.\nSťažovateľka vyjadruje nesúhlas aj s ďalším záverom obsiahnutým vo výroku\nrozsudku okresného súdu zo 16. júna 2014 a potvrdeným v napadnutom rozsudku krajského\nsúdu, podľa ktorého vo vzťahu k\n\n„... Išlo o hrubo zavádzajúce\n\na nepravdivé skutkové tvrdenia a z nich vyvodené hodnotiace závery a prirovnania.“.\nSťažovateľka v tejto súvislosti argumentuje, že «... Z uvedeného však nie sú zrejmé\npredmetné „hrubo zavádzajúce a nepravdivé skutkové tvrdenia“, pokiaľ však má ísť\no „tvrdenie o účasti\n\n, sudcu Najvyššieho súdu na „zvrátenej party“\n\nalebo na „zvrhlom žúre či zvrátenom žúre“, s ktorými boli spojené porovnania na „hru\nna masového vraha\n\nz masakry v Devínskej Novej Vsi“ tak uvádzame,\n\nže „zvrátená party“, „zvrátený žúr“, „zvrhlý žúr“, „hra na masového vraha“ nie sú\nskutkové tvrdenia, ale hodnotiace úsudky. Vo výrokoch napadaného rozsudku teda nie sú\nuvedené a špecifikované konkrétne skutkové tvrdenia, ktoré majú byť hrubo zavádzajúce\na nepravdivé, a ktorými mal sťažovateľ zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa.\nZ vyššie uvedených dôvodov považujeme vyššie uvedený výrok Okresného súdu\nBratislava II, ktorý potvrdil Krajský súd v Bratislave za protiústavný, nezákonný\na nelogický.\nPovažujeme za nesprávne posúdenie veci Krajským súdom v Bratislave, ktorý sa\nstotožnil s právnym záverom uvedeným v rozsudku Okresného súdu Bratislava II\nna strane 25, a to že nemožno teda povedať, že ide o pravdivé tvrdenie, pokiaľ sa tvrdí,\nže\n\nnapodobňoval strelca\n\n, nakoľko iba on sám môže vedieť, čo týmto\n\nkonaním mienil, pričom on sám to nepotvrdil.\nK uvedenému je však potrebné uviesť, že sťažovateľom vyjadrené „napodobňovanie\nstrelca\n\n“ je jeho hodnotiacim úsudkom a nie skutkovým tvrdením, a preto samotný\nani jeden z účastníkov stretnutia nemôže potvrdiť, resp. vyvrátiť pravdivosť\n\ntohto hodnotiaceho úsudku sťažovateľa. Je potrebné rozlišovať, či je informácia skutkovým\ntvrdením, alebo či je hodnotiacim úsudkom. Je podstatné, či obsahom prejavu sú empiricky\n\n10\n\noveriteľné fakty, teda konštatovanie určitej objektívnej skutočnosti, alebo či má prejav\ncharakter hodnotiaceho (hodnotového) úsudku, t. j. subjektívneho názoru či postoja.».\nK hodnotiacim úsudkom obsiahnutým v inkriminovaných článkoch uverejnených\nv denníku\n\nsťažovateľka ďalej uvádza, že «pokiaľ ide o ich skutkový základ, bolo\n\nv konaní preukázané, že vychádzajú z pravdivých skutočností. Máme za to, že u každej\nnezúčastnenej osoby, ktorej sú hoci len zbežne známe udalosti týkajúce sa streľby\nv Devínskej Novej Vsi oprávnene vyvoláva dojem „hry na\n\n“. Skutkový základ,\n\nktorý sťažovateľ obdržal, bol dostatočný pre hodnotiace úsudky, ktorého výsledkom je\nodsúdenie a ostrá kritika správania účastníkov stretnutia občianskeho združenia\n. Sťažovateľ má za to, že kritiku žalobcu (i ďalších účastníkov predmetného stretnutia)\nobsiahnutú v sporných článkoch nemožno považovať za neprimeranú kritiku, ktorá by\npredstavovala neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu. Aj keby boli hodnotiace\núsudky hodnotené ako mimoriadne expresívne, z hľadiska miery expresivity však ani tieto\nvýrazy za daných okolností nemožno považovať za výrazy presahujúce úroveň\nzodpovedajúcu účelu ich použitia. Šokovať čitateľov nepredstavuje tzv. exces, teda\nvybočenie z medzí nutných k dosiahnutiu sledovaného legitímneho účelu (cieľa), ktorým je\nv danom prípade poukázanie na správanie žalobcu, sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, Krajského súdu v Žiline a prokurátora Generálnej prokuratúry, ktoré\npodľa názoru autorov uverejnených článkov nezodpovedá požiadavkám, ktoré sú na nich\nkladené vzhľadom na ich postavenie verejných činiteľov a (osobitne) členov najvyšších\n(v širšom zmysle) justičných inštitúcií v štáte.».\nPodľa názoru sťažovateľky išlo vo veci o kritiku vecnú, keďže „na základe\nkonkrétnych\n\nskutočností\n\numožňovala\n\nvytvoriť\n\nsi\n\nvlastný\n\nnázor\n\nna\n\njej\n\nzávery\n\na s prihliadnutím na to, že na strane žalobcu išlo o sudcu Najvyššieho súdu SR, bola aj\nprimeraná formou a obsahom, ktoré nevybočovali z medzí nutných na dosiahnutie\nsledovaného cieľa. Podstatou kritiky totiž bolo poukázať na správanie sa účastníkov\nstretnutia zakladajúcich členov združenia\n\n, medzi ktorými boli aj niekoľkí\n\nsudcovia NS SR (vrátane žalobcu), námestník generálneho prokurátora, ktoré správanie\n\n11\n\nsťažovateľ hodnotil ako konanie, ktoré sa vymyká zásadám morálky a je v rozpore\nso zaužívaným pojmom správania sa v súlade s dobrými mravmi.“.\nNesprávne sú podľa sťažovateľky závery krajského súdu, že predmetné stretnutie\nbolo súkromné, keďže išlo o zakladajúcu schôdzu občianskeho združenia\n\n,\n\nako aj o tom, že predstavitelia súdnej moci majú nárok na recesiu v rámci medzí slušnosti.\nV tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na § 30 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch\na prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o sudcoch“), podľa ktorého sa sudca musí zdržať všetkého, čo by mohlo narušiť\nvážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu.\nNa základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„Základné práva spoločnosti Ringier Axel Springer Slovakia, a. s. na slobodu\nprejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 26 od ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a jej právo na slobodu prejavu a slobodu rozširovania informácií podľa čl. 10\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným\nprávom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právom\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Bratislava zo dňa 08. 04. 2015\nč. k. 4 Co/567/2014-704 porušené boli.\n2. Rozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa 08. 04. 2015 č. k. 4 Co 567/2014-704\nsa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní\nod doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“\nVychádzajúc z odôvodnenia sťažnosti, ústavný súd ustálil, že sťažnosť smeruje proti\nrozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 567/2014 z 8. apríla 2015 vo vyhovujúcej časti\ntýkajúcej sa povinnosti sťažovateľky ospravedlniť sa navrhovateľovi a zaslať mu\nospravedlnenie formou doporučenej zásielky.\n\n12\n\nUznesením sp. zn. II. ÚS 224/2016 zo 17. marca 2016 ústavný súd prijal sťažnosť\nsťažovateľky na ďalšie konanie, pričom zároveň odložil vykonateľnosť napadnutého\nrozsudku krajského súdu vo vyhovujúcej časti týkajúcej sa povinnosti odporkyne\nospravedlniť sa navrhovateľovi a zaslať navrhovateľovi ospravedlnenie ako doporučenú\nzásielku.\nPo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského súdu,\naby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci.\nKrajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti v prípise\nsp. zn. Spr 3217/16 z 22. apríla 2016, v ktorom v spojení s vyjadrením predsedníčky senátu\n„4Co“\n\npredovšetkým uviedol, že „... v odôvodnení tohto\n\nrozhodnutia (napadnutého rozsudku krajského súdu, pozn.) je uvedené stanovisko senátu\n4Co, právne i vecné odôvodnenie jeho rozhodnutia, na ktoré poukazuje a ktorého sa\npridržiava v celom rozsahu. Taktiež poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 3Cdo/1030/2015 zo dňa 11. 01. 2016, ktorým bolo dovolanie odporcu proti\npotvrdzujúcemu výroku rozsudku Krajského súdu v Bratislave rozsudkom č. k.\n4Co/567/2014-704 zo dňa 08. 04. 2015 odmietnuté, pričom v tomto uznesení sa Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky vysporiadal s námietkami dovolania, ktoré sťažovateľ uvádza aj\nvo svojej ústavnej sťažnosti.“.\nPredseda krajského súdu zároveň oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci\nsťažnosti.\nÚstavný súd 20. mája 2016 podľa § 51 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) doručil navrhovateľovi v napadnutom konaní pred všeobecnými súdmi\nsťažnosť a vyjadrenie predsedu krajského súdu pre informáciu a na prípadné zaujatie\nstanoviska. Navrhovateľ doručil svoje stanovisko ústavnému súdu 7. júna 2016, v ktorom\nzdôraznil nevyhnutnosť pripojiť spisový materiál týkajúci sa prerokúvanej veci a poukázal\nna to, že „sťažovateľom uplatnené výhrady k zákonnosti postupu súdov i jeho rozhodnutí\nboli ním uvádzané v priebehu konaní na prvostupňovom, druhostupňovom i dovolacom\n\n13\n\nsúde. Ku každému z nich som zaujal stanovisko napr. vo vyjadrení z 04. augusta 2014\nk odvolaniu, vo vyjadrení z 10. augusta 2015 k dovolaniu. Na skutočnostiach v nich\nuvedených v plnom rozsahu zotrvávam a v plnom rozsahu si ich osvojujem aj pre účely\ntohto vyjadrenia k ústavnej sťažnosti. ... poukazujeme na to, že procesná obrana žalovaného\nv konaní nevychádzala z vymedzených rozhodujúcich okolností prípadu v dôsledku čoho\nžalovaný ani nemohol dôkazmi opaku preukázať pravdivosť skutkového základu\npre tvrdenia a úsudky obsiahnuté v napadnutých článkoch v periodiku, ktorého je\nvydavateľom. Potom platí, že je daná jeho zodpovednosť za zásah do chránených\nosobnostných práv, keďže vykonaný zásah vychádzal z nepravdivého skutkového základu.“.\nK stanovisku navrhovateľ pripojil svoje vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľky proti\nrozsudku okresného súdu zo 16. júna 2014, ako aj svoje vyjadrenie k dovolaniu\nsťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu.\nOznačené stanovisko predsedu krajského súdu a navrhovateľa ústavný súd zaslal\nna vedomie a prípadné zaujatie stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľky, ktorého\nsúčasne vyzval na vyjadrenie, či trvá na ústnom pojednávaní. Právny zástupca sťažovateľky\nv odpovedi na výzvu ústavného súdu podaním z 20. júna 2016 oznámil, že na ústnom\npojednávaní vo veci netrvá.\nSťažovateľka k stanovisku predsedu krajského súdu uviedla, že najvyšší súd sa\nv uznesení\n\no odmietnutí\n\ndovolania\n\nproti\n\nnapadnutému\n\nrozsudku\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nnevysporiadal so všetkými námietkami dovolania, tak ako to tvrdí, keďže dovolanie\nnajvyšší súd odmietol pre jeho neprípustnosť. Sťažovateľka argumentuje, že „Dovolací súd\nokrem iného vo svojom uznesení konštatoval, že nie je oprávnený preskúmavať správnosť\na úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať\nvykonané dôkazy, pretože... v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie –\nviď § 243a ods. 2, in fine O. s. p., a taktiež konštatoval, že či už konanie, v ktorom bolo\nvydané napadnuté rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle\n§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p..., nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania.“.\n\n14\n\nK tvrdeniu navrhovateľa o tom, že procesná obrana sťažovateľky nevychádzala\nz vymedzených rozhodujúcich okolností prípadu, sťažovateľka zdôrazňuje, že už\nvo vyjadrení k návrhu podrobne popísala hodnotiace úsudky a skutkové tvrdenia vyjadrené\nv napadnutých článkoch na základe pravdivého a autentického skutkového základu.\nVo vzťahu k tvrdeniu navrhovateľa, že vychádzala z nepravdivého skutkového\nzákladu, sťažovateľka poukazuje na skutočnosti obsiahnuté v sťažnosti a zdôrazňuje,\nže o pravdivosti a autentickosti skutkového základu svedčí aj znalecký posudok\nz 25. mája 2013, ktorý bol vypracovaný Kriminalistickým ústavom Praha, Polícia Českej\nrepubliky, odborom kriminalistiky, odvetím skúmania fotografií a fotografickej techniky\n(ďalej len „kriminalistický ústav“), pričom autentickosť a pravdivosť skutkového základu\npodporili aj svedecké výpovede v občianskom konaní o ochranu osobnosti\nako žalobcu v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 51 C 232/2012.\nNavyše, sťažovateľka vo svojom vyjadrení k návrhu poukázala na nález ústavného\nsúdu sp. zn. II. ÚS 340/09 z 18. septembra 2012, z ktorého vyplýva, že v záujme ochrany\npráva na súkromie dotknutých osôb možno vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa\nv titulku objavia expresívnejšie, provokujúce a zveličujúce vyjadrovacie prostriedky.\nÚstavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických alebo\nprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n15\n\nSťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu\npodľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy v spojení so základným právom na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru v spojení\ns právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu.\nZ doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v prípade procesného rozhodnutia\n(teda odmietavého rozhodnutia, pozn.) najvyššieho súdu o dovolaní prichádza do úvahy\naj ústavný prieskum rozhodnutia odvolacieho súdu (napadnutý rozsudok krajského súdu,\npozn.),\n\na\n\nto\n\nv\n\nlehote\n\nna\n\npodanie\n\nsťažnosti\n\nproti\n\nrozhodnutiu\n\no\n\ndovolaní\n\n(m. m. II. ÚS 324/2010, III. ÚS 192/2010). Z uvedeného dôvodu ústavný súd po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie pristúpil k preskúmaniu napadnutého rozsudku odvolacieho\nsúdu z hľadiska námietok, ktorými sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojich práv\ngarantovaných ústavou a dohovorom.\nPodľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\nPodľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,\ntlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať\nidey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu\nkonaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.\nPodmienky ustanoví zákon.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nV súlade s čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo\nzahŕňa zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania\nštátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali\nudelenie povolenia rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.\n\n16\n\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nSťažovateľka primárne namieta porušenie slobody prejavu, ktorá tvorí neoddeliteľnú\nsúčasť demokratického usporiadania štátu, pričom v doterajšej judikatúre ústavného súdu,\nako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sa opakovane zdôrazňuje, že\nsloboda prejavu sa uplatňuje nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa\nprijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú,\nšokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus,\nznášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“\n(Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. 12. 1976, bod 49).\nÚstavný súd pritom rešpektuje, že v niektorých konkrétnych situáciách musí ochrana\nslobody prejavu ustúpiť na úkor iných ústavou či dohovorom chránených hodnôt.\nLimitujúce klauzuly v čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru explicitne uvádzajú\ndôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať\nvždy demokratickému charakteru spoločnosti („opatrenia v demokratickej spoločnosti\nnevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“,\nteda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti\nv rozsahu garantovanom v čl. 19 ústavy a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl.\nObčianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi iných\nsúkromných osôb alebo štátu.\nVychádzajúc zo záväznosti ústavy pre všetky orgány verejnej moci, všeobecné súdy\nnevynímajúc, ústavný súd konštatuje, že pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany\nosobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej\nústavných záruk. Uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať\nizolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s ústavou. Nutnosť zohľadniť\nslobodu prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to\nvšak, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný\n\n17\n\nprejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (porovnaj\nk tomu aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 55/2008 z 25. februára 2009). Ústavný\nsúd v tejto súvislosti pripomína tiež povinnosť všeobecných súdov zohľadňovať pri svojej\nrozhodovacej činnosti relevantnú judikatúru ESĽP a ďalších medzinárodných súdnych\norgánov vyvoditeľnú okrem iného aj z čl. 1 ods. 2 ústavy.\nSťažovateľka popri porušení slobody prejavu súčasne namieta aj porušenie\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, argumentujúc predovšetkým tým, že krajský súd\nv napadnutom rozsudku skutkové zistenia a právne závery riadne neodôvodnil, pričom sa\nlen obmedzil na konštatovanie výsledkov jeho hodnotenia bez logického vysvetlenia\nzistených skutočností.\nÚstavný súd pripomína, že čl. 46 ods. 1 ústavy predstavuje primárne ústavné\nvýchodisko pre zákonom upravené konanie všetkých orgánov verejnej moci Slovenskej\nrepubliky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele\ndruhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Základné právo na súdnu ochranu je v demokratickej\nspoločnosti natoľko favorizované, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy (zo strany\norgánu verejnej moci) ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy,\nnásledkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca\npopretie (m. m. I. ÚS 2/08).\nZákladné právo na súdnu ochranu vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy a rovnako tak\nprávo na spravodlivé súdne konanie garantované v čl. 6 ods. 1 dohovoru predovšetkým\nzaručuje každému právo na prístup k takejto ochrane a zároveň aj právo na určitú kvalitu\nsúdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom, t. j. právo na spravodlivý proces\n(m. m. IV. ÚS 233/04). Na druhej strane obsah týchto práv nedáva účastníkovi záruku,\nže súdny spor sa skončí právoplatným rozhodnutím v jeho prospech. Podľa konštantnej\njudikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy dôjde\nv prvom rade vtedy, ak bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva\nna nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu), predovšetkým vtedy, ak všeobecný súd\n\n18\n\nodmietne konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby\n(II. ÚS 8/01, IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 159/05).\nÚstavný súd vo svojej ustálenej judikatúre tiež zdôrazňuje, že integrálnou súčasťou\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne aj práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania\nna také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede\nna všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,\nt. j. s uplatnením\n\nnárokov\n\na\n\nobranou\n\nproti\n\ntakému\n\nuplatneniu\n\n(IV. ÚS 115/03,\n\nIII. ÚS 60/04). Príslušný orgán verejnej moci (všeobecný súd) však nemusí dať odpoveď\nna všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný\nvýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,\naby zachádzali\n\ndo\n\nvšetkých\n\ndetailov\n\nsporu\n\nuvádzaných\n\núčastníkmi\n\nkonania.\n\nPreto odôvodnenie rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci, ktoré stručne a jasne\nobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu\nje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivé konanie (IV. ÚS 115/03).\nPotreba náležite odôvodniť rozhodnutie orgánu verejnej moci vyplýva z verejného záujmu,\npretože je jednou zo záruk, že jeho postup a rozhodnutie nie sú arbitrárne, neprehľadné\na zároveň sú kontrolovateľné verejnosťou (m. m. IV. ÚS 296/09).\nKeďže krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil ako vecne správny rozsudok\nokresného súdu zo 16. júna 2014 vo vyhovujúcej časti týkajúcej sa povinnosti sťažovateľky\nospravedlniť sa navrhovateľovi a zaslať mu ospravedlnenie ako doporučenú zásielku\n(k tomu pozri výroky rozsudku okresného súdu zo 16. júna 2014 citované v časti I tohto\nnálezu), je nepochybné, že rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k zásahu do ústavou\ngarantovanej slobody prejavu sťažovateľky, t. j. došlo k jej obmedzeniu. Kľúčovou úlohou\nústavného súdu v konaní o sťažnosti sťažovateľky je teda posúdenie, či v jej veci išlo\nz ústavného hľadiska o akceptovateľné obmedzenie slobody prejavu.\nZ doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek\nzákladného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne\n\n19\n\nakceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré má zákonný podklad, zodpovedá\nniektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti\nna dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej\npotreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami\na sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou\nproporcionality (m. m. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02, I. ÚS 193/03).\nV posudzovanom prípade išlo nepochybne o obmedzenie slobody prejavu\nsťažovateľky na zákonnom podklade, ktorý tvoria ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho\nzákonníka, pričom zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie,\nresp. práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, čo nepochybne možno považovať\nza legitímny cieľ. Za týchto okolností je z hľadiska prípadného záveru o ústavnej\nakceptovateľnosti a udržateľnosti príslušnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu\npodstatné posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľky primeraný,\nt. j. či zodpovedal zásade proporcionality.\nÚstavný súd preto pristúpil k preskúmaniu proporcionality medzi zásahom\ndo slobody prejavu sťažovateľky a ústavnými garanciami práva na súkromie navrhovateľa.\nNa ten účel, obdobne ako v iných porovnateľných prípadoch (napr. II. ÚS 152/08,\nII. ÚS 326/09, I. ÚS 408/2010, IV. ÚS 492/2012), ústavný súd vykonal test proporcionality\nzaložený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO\nv posudzovanom prípade „hovoril“ (uverejnil informáciu).\n1. KTO zásah do práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie) vykonal\nV súvislosti otázkou KTO zásah do práva na ochranu osobnosti vykonal, ústavný súd\npoukazuje na judikatúru ESĽP, z ktorej zjavne vyplýva, že privilegované postavenie\nz hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť\npri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick\nv. Rakúsko z 26. 4. 1995, sťažnosť č. 1594/90, alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso\na Stensaas v. Nórsko z 20. 5. 1999, sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (sociálnu)\n\n20\n\npovinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného\nzáujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je pri poskytovaní\ninformácii umožnené používať aj určitú mieru preháňania a provokácie (Perna v. Taliansko,\nsťažnosť č. 48898/99, rozsudok ESĽP zo 6. 5. 2003, bod 39). Ústavný súd sa stotožňuje\ns týmto prístupom ESĽP k ochrane slobody prejavu a práva na informácie, a to nielen\nz dôvodu jeho autority, ale hlavne z dôvodu presvedčivosti jeho argumentácie, a preto tento\nprístup uplatňuje vo svojej rozhodovacej činnosti. Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd ešte\npovažuje za žiaduce poznamenať, že v posudzovanej veci je sťažovateľka vydavateľkou\ndenníka\n\na prevádzkovateľkou internetového portálu, v ktorom boli inkriminované\n\nčlánky uverejnené. Sťažovateľka je v danom prípade teda „nositeľom“ slobody prejavu,\na preto sa na ňu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná\nnovinárom, resp. masmédiám, ktorú boli pri rozhodovaní v predmetnej veci krajský súd\na pred ním aj okresný súd povinné primeraným spôsobom zohľadniť.\nZ odôvodnenia rozsudku okresného súdu zo 16. júna 2014, ktoré krajský súd\nnapadnutým rozsudkom „odobril“, vyplýva, že vo veci konajúce súdy privilegované\npostavenie (zvýšenú ochranu) sťažovateľky, ktoré má v súvislosti so slobodou prejavu\na rozširovaním informácií, síce formálne akceptovali, ale s poukazom na správanie sa\nnovinára túto skutočnosť výrazným spôsobom spochybnili, čo sa prejavilo v konečnom\ndôsledku aj v ich meritórnych záveroch.\nKrajský súd v napadnutom rozsudku síce zvýraznil povinnosť novinára poskytovať\ninformácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu, no zároveň\nzdôraznil, že „v danom prípade novinár vychádzal z anonymu, t. j. z informácie neoverenej,\nkeď poskytnutá lehota na vyjadrenie bola značne neadekvátna, až šikanujúca“.\nZa legitímne nemožno považovať správanie novinára, ktorý pri zverejnení informácií\ndifamačného charakteru nepreukáže, že mal rozumné dôvody spoliehať sa na pravdivosť\ndifamačnej informácie, ktorú šíril, a ďalej ak nepreukáže, že podnikol dostupné kroky\nk tomu, aby si overil pravdivosť informácie, a to v miere a intenzite, v ktorej mu bolo\noverenie prístupné, a konečne pokiaľ sám nemal dôvod neveriť, že difamačná informácia\n\n21\n\nje nepravdivá. Zverejnenie takejto informácie nemožno považovať za rozumné, ak si šíriteľ\ninformácie neoverí jej pravdivosť otázkou o osobe, ktorej sa informácia týka, a nezverejní\njej stanovisko, s výnimkou nemožnosti takéhoto postupu alebo tam, kde to nebolo nutné\n(rozhodnutie Snemovne lordov z 28. 10. 1999 vo veci Reynolds v. Times News Papers\nLimited citované v náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 453/03, k tomu\npozri aj IV. ÚS 302/2010).\nZ rozsudku okresného súdu zo 16. júna 2014 vyplýva, že sťažovateľka požiadala\nv elektronickej komunikácii 13. júna 2011 potom, ako dostala USB kľúč s informáciami,\nfotografiami a videami zachytávajúcimi stretnutie členov občianskeho združenia\n, ktoré sa uskutočnilo 14. októbra 2010 v reštauračnom zariadení v Rajeckých\nTepliciach, o odpovede na otázky týkajúce sa tohto stretnutia všetkých zúčastnených\nvrátane navrhovateľa, pričom im poskytla lehotu na vyjadrenie do 14. júna 2011. Ešte pred\nuverejnením prvého článku v denníku\n\n(15. júna 2011) na výzvu sťažovateľky\n\nreagovali dvaja z účastníkov stretnutia v Rajeckých Tepliciach, a to prof.\na\n\n. Ústavný súd si je vedomý, že sťažovateľkou poskytnutá lehota\n\nna odpovede v trvaní jedného dňa bola krátka, avšak s prihliadnutím na charakter\na formuláciu otázok (Ako dlho a odkiaľ sa poznáte so\nzúčastnili tejto akcie?, Ako hodnotíte fakt, že\nso slúchadlami a zbraňou akou vyčíňal\nadekvátne takéto chovanie?,\n\n?, Prečo ste sa\nsa na podujatí predvádzal\n\nv Devínskej Novej Vsi?, Je podľa Vás\n\nmá aj fotografiu, na ktorej sú aj stanovy občianskeho\n\nzdruženia zachytené so samopalom a slúchadlami. Zdá sa Vám to adekvátne?), ktoré boli\nnavrhovateľovi\n\npredložené\n\na pritom\n\nnevybočovali\n\nz rámca\n\nbežnej\n\nkomunikácie\n\n(t. j. nevyžadovali prípadnú odbornú prípravu na formulovanie odpovedí), ústavný súd\nzastáva názor, že záver krajského súdu o tom, že táto lehota bola neadekvátna až šikanujúca,\nbol neprimeraný.\nSťažovateľka navrhovateľovi poskytla rovnako ako všetkým ostatným zúčastneným\nstretnutia občianskeho združenia\n\nrovnaký časový priestor na vyjadrenie sa\n\nk informáciám, ktoré boli predmetom inkriminovaných článkov, ponúknutú možnosť však\nnavrhovateľ nevyužil. Navyše, ani po uverejnení prvého článku v denníku\n\n22\n\n15. júna 2011 navrhovateľ nevyužil možnosť požiadať podľa § 7 a nasl. zákona č. 167/2008\nZ. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov (tlačový zákon) v znení neskorších predpisov o opravu skutkových tvrdení, ktoré\nsú podľa neho nepravdivé.\nNa základe uvedených skutočností ústavný súd považuje postup sťažovateľky\npri zverejňovaní inkriminovaných článkov za legitímny, a preto bolo povinnosťou krajského\nsúdu (a pred ním aj okresného súdu) zohľadniť pri rozhodovaní o žalobe navrhovateľa\njej privilegované postavenie pri ochrane slobody prejavu.\n2. O KOM boli inkriminované články a do koho osobnostnej sféry zasahovali\nDôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých a príťažlivých\ntémach je aj kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uvedené v tlači či iných médiách\ntýkajú a do ktorých osobnostnej sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať. Hranice\nakceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u politikov\na najužšie u „bežných“ občanov. Navrhovateľ bol v čase publikovania inkriminovaných\nčlánkov sudcom najvyššieho súdu.\nV nadväznosti na uvedené skutočnosti ústavný súd pripomína, že vo svojej judikatúre\nuž vyslovil právny názor, v zmysle ktorého v línii od verejne neznámych jednotlivcov\npo politikov sa sudcovia z hľadiska intenzity ochrany osobnosti nachádzajú uprostred\ns miernou tendenciou smerujúcou k politikom (m. m. II. ÚS 152/08 bod 31, pozri tiež\nII. ÚS 261/06). Tomuto záveru ústavného súdu v zásade korešponduje aj právny názor\nESĽP, ktorý napr. vo veci JULY a SARL Libération proti Francúzsku, sťažnosť\nč. 20893/03, rozsudok zo 14. februára 2008, uviedol, že členovia justície konajúci v rámci\nsvojej funkcie môžu podliehať širšej miere akceptovateľnej kritiky než bežní občania.\nV rozsudku zo 16. júna 2014 okresný súd zdôraznil, že v súlade s judikatúrou ESĽP\nje prípustná miera kritiky jednotlivých sudcov nižšia ako v prípade kritiky súdov\na súdnictva, kde je prípustná miera kritiky vyššia, a zároveň podotkol, že sudcovia vyšších\n\n23\n\nsúdov, ku ktorým možno zaradiť aj navrhovateľa, musia znášať tvrdšiu kritiku než sudcovia\nnižších súdov, pričom v tejto súvislosti zároveň akcentoval aj predmet rozhodovacej\nčinnosti sudcov najvyššieho súdu, ktorí rozhodujú najzávažnejšie prípady, ktoré sú spravidla\nverejnosti dobre známe. Krajský súd označil navrhovateľa za verejného činiteľa s nižším\nstupňom ochrany pred zásahmi do jeho osobnostnej sféry, avšak zároveň zdôraznil, že\ninkriminované články na neho pôsobili „obzvlášť difamujúco, až kriminalizujúco, keď\nvo vzťahu na jeho celoživotné povolanie je jeho poslaním zachovávanie princípov\nspravodlivosti a záujem o dekriminalizáciu spoločnosti, články vyznievajú o to viac\npoburujúco“. Citovaný záver krajského súdu pôsobí vo vzťahu k priznaniu nižšieho stupňa\nochrany pred zásahmi do súkromia navrhovateľovi ako sudcovi najvyššieho súdu\nprinajmenšom protirečivo, ak už nie nelogicky. Podľa názoru ústavného súdu navrhovateľ\nmusí práve vzhľadom na svoje postavenie sudcu najvyššieho súdu zniesť vyššiu mieru\nkritiky a na tom v zásade nič nemení ani spôsob artikulácie tejto kritiky.\nV rozsudku okresného súdu zo 14. júna 2014 sa konštatuje, že sťažovateľka\ns prihliadnutím na § 34 ods. 7 zákona o sudcoch porušila citované ustanovenie, „podľa\nktorého bez súhlasu sudcu nemožno zverejňovať jeho tvár, pričom odporca súhlas\nnavrhovateľa na zverejnenie jeho tváre v predmetných článkoch nemal. Výnimku z tohto\nustanovenia nepredstavuje ani tzv. spravodajská licencia v zmysle § 12 ods. 3 OZ.“. S týmto\nmechanickým a zjednodušeným záverom okresného súdu sa ústavný súd nestotožňuje.\nÚčelom citovaného ustanovenia zákona o sudcoch je zaistenie osobitnej ochrany\nsudcov najvyššieho súdu a Špecializovaného trestného súdu z bezpečnostných dôvodov.\nÚčel zákonnej ochrany identity sudcov najvyššieho súdu sa môže v plnom rozsahu naplniť\nlen vtedy, ak sa jej sudcovia sami nevzdajú, napríklad aj tým, že v minulosti vykonávali\nfunkciu, v dôsledku čoho sa stali známymi osobami, a to nielen v očiach odbornej,\nale i laickej verejnosti, ako to je aj v prípade navrhovateľa, ktorý v rokoch 2006 až 2010\nzastával funkciu štátneho tajomníka Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\n(ďalej len „ministerstvo“), bol teda osobou, ktorá sa zákonnej ochrany svojej identity tým,\nže pred výkonom funkcie sudcu najvyššieho súdu vykonávala funkciu štátneho tajomníka\nministerstva, dobrovoľne vzdala. Navyše, zmyslom ochrany identity sudcov nemôže byť\n\n24\n\nvytváranie nepriechodnej clony vo vzťahu k ich súkromným alebo voľnočasovým\naktivitám, o ktorej v danej veci išlo (porovnaj aj II. ÚS 184/2015).\nVychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že vo veci sťažovateľky konajúce\nsúdy vo všeobecnej rovine síce v zásade pripustili, že navrhovateľ je ako sudca najvyššieho\nsúdu povinný zniesť vyššiu mieru kritiky ako bežní občania, ale toto východisko pre svoje\nrozhodovanie zjednodušili, resp. vyložili ho celkom protichodne (v zásade v prospech\nnavrhovateľa). Ústavný súd považuje preto tieto závery všeobecných súdov z ústavného\nhľadiska za minimálne spochybniteľné, ak už nie neakceptovateľné.\n3. ČO bolo obsahom inkriminovaných článkov\nPri posudzovaní proporcionality medzi slobodou prejavu a právom na ochranu\nosobnosti je nevyhnutné posúdiť aj obsah prejavu sťažovateľky, ktorý mal spôsobiť\nneprípustný zásah do osobnostných práv navrhovateľa. V denníku\na na internetovom portáli http://www.cas.sk bola 15. júna 2011, 16. júna 2011,\n17. júna 2011, 18. júna 2011 a 19. júla 2011 publikovaná séria článkov s názvami:\n„Zvrátený žúr sudcov!“, „Zvrátená zábava na masakri z Devínskej!“, „Nehorázny žúr\nsudcov“ – s podtitulkom – „Páni právnici, pozrite do týchto očí!“, „Sudcovia podržali\nsvojich kolegov zo žúru!“, „Páni, aj teraz Vám je tak do smiechu?!“\nÚstavný\n\nsúd\n\nvo\n\nsvojej\n\njudikatúre\n\nopakovane\n\nzdôrazňuje,\n\nže\n\nposlaním\n\na nezastupiteľnou úlohou tlače je nepochybne šírenie informácií a myšlienok o otázkach\nverejného záujmu s tým, že je zároveň nespochybniteľným právom verejnosti takéto\ninformácie prijímať [dostať (m. m. I. ÚS 352/2011, IV. ÚS 284/2012)].\nNielen z titulkov, ale aj z celkového obsahu inkriminovaných článkov vyplýva, že ich\npredmetom boli informácie o súkromnej aktivite navrhovateľa, ako aj iných verejných\nčiniteľov pôsobiacich vo vyšších právnických funkciách (prvý námestník generálneho\nprokurátora Slovenskej republiky, sudcovia Okresného súdu Čadca, Krajského súdu v Žiline\na najvyššieho súdu a vysokoškolský pedagóg) spojenej s členstvom v občianskom združení\n\n25\n\n. Členstvo v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach je prejavom\nuplatnenia práva slobodne sa združovať s inými a patrí bezpochyby k súkromným aktivitám\naj verejných činiteľov. Za určitých okolností sa však aj u verejných činiteľov môžu stať\npredmetom zvýšeného verejného záujmu nielen ich profesionálne aktivity, ale aj ich\nsúkromný život. Aj aktivity verejných činiteľov súkromného charakteru sú totiž za určitých\nokolností spôsobilé spochybniť morálnu integritu verejne činnej osoby. O to viac, ak\nmorálny kredit je nevyhnutnosťou a zároveň bazálnym predpokladom výkonu verejnej\nfunkcie sudcu, ktorým navrhovateľ nepochybne v čase publikovania inkriminovaných\nčlánkov bol. Preto je celkom pochopiteľné a legitímne, ak je aj súkromná aktivita verejne\nčinnej osoby v centre záujmu tlače.\nV rozsudku okresného súdu zo 16. júna 2014 sa k otázke predmetu inkriminovaných\nčlánkov okrem iného uvádza: „Išlo o stretnutie niekoľkých členov občianskeho združenia\n, ktorí sa navzájom poznali a toto stretnutie malo súkromný charakter... išlo\no stretnutie, ktoré nesúviselo s výkonom povolania a funkcie účastníkov stretnutia (sudcov,\nprokurátora), nebolo určené pre verejnosť... a malo súkromný charakter. Z uvedeného je\nmožné vyvodiť, že kritika týkajúca sa činnosti účastníkov tohto stretnutia síce požíva vyššiu\nmieru ochrany, ako keby išlo o stretnutie napr. v ich obydlí, ale určite nižšiu mieru ochrany,\nako keby sa akcia odohrala v priestoroch výkonu povolania účastníkov alebo na mieste\nprístupnom širokej verejnosti.“\nCitované právne názory okresného súdu podporil v napadnutom rozsudku krajský\nsúd akcentovaním skutočnosti, že stretnutie členov občianskeho združenia\nmalo súkromný charakter.\nV nadväznosti na uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní obsahu\nprejavu sťažovateľky treba zohľadňovať aj judikatúru ESĽP, ktorý pripúšťa, že v prípadoch,\nv ktorých je terčom kritiky konkrétny predstaviteľ súdnej moci, sa kritika môže dotýkať tak\nprofesijnej sféry, ako aj súkromného života, pričom kritika zasahujúca do profesijnej sféry\npožíva z hľadiska slobody prejavu vyššiu mieru ochrany, ako v prípadoch, keď ide o kritiku\nzasahujúcu do súkromného života sudcu (pozri Sabou a Pȋrcălab v. Rumunsko, rozsudok\n\n26\n\nESĽP z 28. 9. 2004, sťažnosť č. 46572/99, bod 39). Kritiku zasahujúcu do profesijnej sféry\nESĽP vo svojich ostatných rozhodnutiach vníma veľmi široko. Ide v podstate o kritiku\nakéhokoľvek konania sudcu či štátneho zástupcu (prokurátora), ktoré môže mať vplyv\nna výkon jeho funkcie. Môže ísť napr. o kritiku postupu sudcu v súvislosti s dopravnou\nnehodou (napr. Obukhova v. Rusko, rozsudok ESĽP z 8. 1. 2009, sťažnosť č. 34736/03),\nv súvislosti so sporným získaním nehnuteľného majetku pre člena rodiny (napr. Sabou\na Pȋrcălab proti Rumunsku), či o kritiku jeho neštandardných politických väzieb\n[napr. Rizos a Daska proti Grécku, rozsudok ESĽP z 27. 5. 2004, sťažnosť č. 65545/01\n(k tomu pozri KMEC, J. – KOSAŘ, D. – KRATOCHVÍL, J. – BOBEK, M. Evropská\númluva o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. Beck 2012, s. 1060 – 1061)].\nPredmetom záujmu tlače bolo v konkrétnych okolnostiach prípadu stretnutie členov\nobčianskeho stretnutia\n\n, ktorého cieľom je podľa stanov tohto občianskeho\n\nzdruženia pôsobiť ako nezávislá organizácia združujúca právnikov (absolventov\nprávnických fakúlt) s cieľom zachovávať a šíriť právnu kultúru a byť jej aktívnym šíriteľom\nv oblasti právnej istoty. Správanie sa členov tohto občianskeho združenia (zvlášť sudcu\nvšeobecného súdu, ktorého úlohou je aj pri výkone jeho profesie „zachovávať a šíriť právnu\nkultúru a byť jej aktívnym šíriteľom v oblasti právnej istoty“) pri napĺňaní cieľov tohto\nzdruženia sa preto môže stať predmetom legitímneho záujmu tlače, a to bez ohľadu na to,\nže má primárne súkromný charakter.\nPreviazanosť súkromnej a profesijnej sféry predstaviteľov justície vyplýva aj z § 30\nods. 1 zákona o sudcoch, prostredníctvom ktorého sa ustanovuje povinnosť sudcu zdržať sa\nvšetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu, a to nielen pri výkone\nfunkcie sudcu, ale aj v občianskom živote ako takom, a dokonca aj po skončení výkonu\nfunkcie sudcu.\nÚstavný súd preto považuje za legitímne, ak je stredobodom záujmu médií správanie\nsa sudcu ako osoby činnej v justícii aj na stretnutí súkromného charakteru, a preto bolo\npovinnosťou krajského súdu zohľadniť túto skutočnosť v prospech sťažovateľky.\n\n27\n\n4. KDE boli inkriminované články uverejnené\nNie zanedbateľným kritériom, ktoré sa štandardne uplatňuje pri posudzovaní zásahu\ndo slobody prejavu, je „miesto“ kde zazneli, či boli uverejnené inkriminované výroky.\nVo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je miera\nochrany osobnostných práv.\nV posudzovanej veci boli inkriminované články uverejnené v denníku\n\n,\n\nktorý má celoslovenskú pôsobnosť a pomerne vysoký náklad tak v printovej, ako aj\nelektronickej verzii sprístupňovanej na internete. Táto skutočnosť vyznieva v neprospech\nsťažovateľky. Ústavný súd však podčiarkuje, že kritérium „miesta“ distribúcie\ninkriminovaných článkov sa musí posudzovať v spojení s kritériom ich autora\n(KTO inkriminované články uverejnil). Ak je autorom inkriminovaných článkov novinár,\ntak jeho privilegované postavenie do značnej miery neutralizuje kritérium „miesta“ ich\nzaznenia. Tento záver nepochybne treba vztiahnuť aj na sťažovateľku ako vydavateľku\ndenníka\n\n.\n\n5. KEDY boli inkriminované články uverejnené\nMedzi publikovaním inkriminovaných článkov v denníku\nčlenov občianskeho združenia\n\na stretnutím\n\n, ktoré sa uskutočnilo v Rajeckých Tepliciach\n\n14. októbra 2010, ubehlo obdobie viac ako pol roka. Krajský súd v napadnutom rozsudku\nvyhodnotil tento časový úsek ako taký, ktorým sa znehodnotila aktuálnosť témy justície,\na preto záujem tlače o stretnutie občianskeho združenia\n\npo niekoľkých\n\nmesiacoch (krajský súd síce v napadnutom rozsudku zdôrazňuje časový odstup od „masakry\nv Devínskej Novej Vsi“, ale je logické a zjavné, že vychádza z časového momentu stretnutia\nčlenov občianskeho združenia\n\n, ktoré bolo predmetom inkriminovaných\n\nčlánkov, a nie „masaker“, ku ktorému došlo v Devínskej Novej Vsi, pozn.) vyhodnotil\nako novinársku kampaň proti predstaviteľom „právnickej a teda i sudcovskej spoločnosti\ns motívom znevážiť ich“.\n\n28\n\nTento predbežný záver krajského súdu vyznieva minimálne ako nepodložený\ns prihliadnutím na skutočnosť, že k publikovaniu inkriminovaných článkov došlo\n15. júna 2011, pričom informácie, fotografie a videá od neznámeho odosielateľa sa\ndo dispozície sťažovateľky dostali najskôr 9. júna 2011 alebo 10. júna 2011 (tvrdenie\nsťažovateľky o tom, kedy sa dostali tieto informácie do jej dispozičnej sféry, vo veci\nkonajúce všeobecné súdy nespochybňovali, pozn.). Krátky časový úsek, ktorý ubehol medzi\nzískaním relevantných informácií, fotografií a videí a medzi publikovaním inkriminovaných\nčlánkov v médiu, vyznieva zjavne v prospech sťažovateľky realizujúcej svoje právo\nna slobodu prejavu a napĺňajúcej zároveň svoje poslanie.\nRovnako nemožno opomenúť skutočnosť, že v období pred júnom 2011 bola justícia\ntrvalým objektom záujmu verejnosti, pričom predmetom záujmu sa nestala len z dôvodu\nneprimeraného správania sa niektorých predstaviteľov súdnej moci, ale aj z dôvodu, že sa\nv tomto období uskutočňovali nie bezvýznamné zmeny v právnom postavení sudcov\nvšeobecných súdov, a teda predstavovali objektívne legitímny predmet záujmu printových\ni elektronických médií. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že legislatívne zmeny\nv justícii boli avizované už v programovom vyhlásení vlády Slovenskej republiky, ktorá\nvzišla z volieb do Národnej rady Slovenskej republiky uskutočnených v júni 2010, pričom\nkonkrétnu podobu nadobudli práve v prvej polovici roku 2011. V tejto súvislosti možno\npoukázať napr. na rozsiahlu novelizáciu zákona o sudcoch z februára 2011, ktorej jednotlivé\nustanovenia sa stali neskôr predmetom konania o súlade právnych predpisov pred ústavným\nsúdom (návrh na vyslovenie nesúladu tejto novelizácie s ústavou bol ústavnému súdu\ndoručený v apríli 2011, pozn.). Aj z uvedeného dôvodu bola diskusia týkajúca sa postavenia\nsúdnej moci a jej predstaviteľov v čase publikovania inkriminovaných článkov aktuálna\nnielen pre odbornú, ale aj laickú verejnosť.\nÚstavný súd preto nemôže súhlasiť so záverom krajského súdu, že inkriminované\nčlánky boli prejavom novinárskej kampane „... sudcovskej spoločnosti s motívom znevážiť\nich“. Z uvedeného dôvodu bolo žiaduce, aby vo veci sťažovateľky konajúce všeobecné súdy\nkritérium času (KEDY boli inkriminované články uverejnené) vyhodnotili v prospech\nsťažovateľky, resp. minimálne neutrálne.\n\n29\n\n6. AKO boli informácie v inkriminovaných článkoch formulované\nPri posudzovaní kritéria „AKO“ boli informácie o navrhovateľov v inkriminovaných\nčlánkoch sťažovateľkou podané, ústavný súd opätovne poukazuje na judikatúru ESĽP,\nv rámci ktorej sa pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišuje medzi\nfaktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka\npravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Lingens v. Rakúsko, rozsudok\nz 8. 7. 1986, sťažnosť č. 9815/82, bod 46; obdobne Feldek v. Slovenská republika, rozsudok\nz 12. 7. 2001, sťažnosť č. 29032/95, bod75). Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj\nsubjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočného faktického\nzákladu (Jerusalem v. Rakúsko, rozsudok z 27. 2. 2001, sťažnosť č. 26958/95, bod 43).\nVo všeobecnosti platí, že čím závažnejšie je obvinenie kritizovanej osoby, tým pevnejší\nskutkový základ musí toto obvinenie mať (Pedersen a Baadsgaard v. Dánsko, rozsudok\nzo 17. 12. 2004, sťažnosť č. 49017/99, bod 76).\nZ uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnom prípade sú z hľadiska ústavnej\nakceptovateľnosti posudzované hodnotiace úsudky, tak je ochrana výrokov takéhoto\ncharakteru z hľadiska slobody prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu\nintenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať\nneskôr ako nepravdivé. Tento prístup ESĽP k posudzovaniu právnych sporov, ktorých\npremetom je konflikt medzi slobodou prejavu a právom na ochranu súkromia, konštantne\nuplatňuje vo svojej judikatúre aj ústavný súd (napr. II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09,\nII. ÚS 340/09, IV. ÚS 362/09, IV. ÚS 302/2010), a preto považuje za nevyhnutné ho\nuplatniť aj vo veci sťažovateľky.\nKlasifikácia prejavu ako faktu alebo hodnotiaceho úsudku je vecou posúdenia\npríslušných orgánov, predovšetkým všeobecných súdov (Prager a Oberschlick v. Rakúsko,\nuž citovaný rozsudok, bod 36).\n\n30\n\nÚstavný súd sa stotožňuje s tvrdením sťažovateľky, podľa ktorého krajský súd a pred\nním aj okresný súd pri posudzovaní zásahu do osobnostných práv navrhovateľa\nnerozlišovali dôsledne medzi skutkovými tvrdeniami a subjektívnymi hodnotiacimi\núsudkami sťažovateľky, čo sa premietlo aj do (podľa názoru ústavného súdu) nesprávneho\nzáveru všeobecných súdov o tom, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu\nk preukazovaniu pravdivosti výrokov obsiahnutých v inkriminovaných článkoch.\nÚstavný súd v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci opakovane zdôrazňuje,\nže subjektívne hodnotiace úsudky požívajú z hľadiska slobody prejavu intenzívnejšiu\nochranu ako výroky, ktoré majú charakter skutkových tvrdení. Pri hodnotiacich úsudkoch\nsa totiž dôkaz pravdivosti nepripúšťa, zatiaľ čo skutkových tvrdeniach sa naopak, dôkaz\npravdivosti pripúšťa. Všeobecne aplikovateľné kritérium na klasifikáciu výrokov na fakty\na hodnotiace úsudky neexistuje, avšak vo veci Andreescu v. Rumunsko (rozsudok ESĽP\nz 8. 6. 2010, sťažnosť č. 19452/02, body 94 ‒ 96) ESĽP konštatoval, že svoju úlohu\nzohrávajú aj okolnosti, že pôvodca výroku neprezentuje určité skutočnosti ako istoty, ale\nvyjadruje len pochybnosti či podozrenie, pričom jeho úsilím je v dobrej viere informovať\nverejnosť o veci všeobecného záujmu.\nV napadnutom rozsudku krajský súd zdôraznil, že „... pokiaľ ide o tvrdenia,\nže na relevantnom stretnutí členov občianskeho združenia\n\nhostí vítal\n\ns nasadenými slúchadlami a so samopalom v ruke, ktoré skutkové tvrdenie\nprerástlo zároveň do hodnotiaceho úsudku, že tým napodobňoval strelca z masakry\nv Devínskej Novej Vsi, keď zhodne s názorom súdu prvého stupňa má za to, že uvedená\nverzia výkladu jeho správania sa je len jednou z možných alternatív a odporca nesúci\nv konaní bremeno unesenia dôkaznej povinnosti o legitimite tohto výroku ho neuniesol,\npretože nepreukázal, že práve táto verzia výkladu je správna, resp. jedine možná“.\nVýrok o tom, že týmto správaním\n\n„napodobňoval strelca z masakry\n\nv Devínskej Novej Vsi“, vyhodnotil krajský súd ako hodnotiaci úsudok, avšak zároveň\nzdôraznil, že je len jednou z alternatív, pričom sťažovateľka podľa záveru odvolacieho súdu\nneuniesla dôkaznú povinnosť na preukázanie toho, že práve ňou prezentovaná alternatíva\n\n31\n\nje správna, a teda jedine možná. Hodnotiaci úsudok (napodobňovanie strelca z masakry\nv Devínskej Novej Vsi), o ktorý v okolnostiach posudzovanej veci aj podľa názoru\nústavného súdu ide, vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí\nvšak vychádzať z dostatočného faktického základu. Krajský súd však vo svojej podstate\nsťažovateľku v rozpore s judikatúrou ústavného súdu a ESĽP zaťažil preukázaním\npravdivosti hodnotiaceho úsudku o „napodobňovaní strelca z masakry v Devínskej Novej\nVsi“ ako jedinej možnej verzie.\nZa týchto okolností ústavný súd považuje záver krajského súdu, podľa ktorého\nsťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno o tom, že „verzia napodobňovania strelca\nz Devínskej Novej Vsi“ bola v danom prípade jedine možná, a teda pravdivá (čo by vylúčilo\nneoprávnenosť zásahu), za arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska neakceptovateľný.\nObdobne sa ústavný súd nemôže stotožniť so záverom okresného súdu, ktorý\nvo vzťahu k „napodobňovaniu strelca\n\n“ vo svojom rozsudku zo 16. júna 2014\n\nzvýraznil, že nemožno „... povedať, že ide o pravdivé tvrdenie, pokiaľ sa tvrdí, že\nnapodobňoval strelca\n\n, nakoľko iba on sám môže vedieť, čo týmto\n\nkonaním mienil, pričom on sám to nepotvrdil“.\nSťažovateľka argumentuje, že predložila v jej veci konajúcim všeobecným súdom\nskutočnosti, ktoré podľa jej názoru naplnili požiadavku dostatočného skutkového základu\n(sťažovateľka tvrdí, že skutkový základ, na základe ktorého vyjadrila hodnotiace úsudky,\nbol pravdivý a autentický, zachytený na fotografiách a videozáznamoch), pričom krajský\nsúd sa týmito skutočnosťami nezaoberal aj napriek tomu, že jeho povinnosťou bolo\npreskúmať, či hodnotiaci úsudok vychádza z dostatočného skutkového základu, a nie to, či\nje pravdivý (v konkrétnostiach ústavný súd poukazuje na argumentáciu primeranosti\nhodnotiacich úsudkov a dostatočného skutkového základu, ktorá je uvedená na stranách 10\naž 14 a 20 až 22 odvolania sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu zo 16. júna 2014,\npozn.).\n\n32\n\nÚstavný súd považuje za žiaduce poukázať aj na odbornú analýzu Ústavu\nkriminalistiky a kriminológie, s. r .o., č. UKK-35-VD/2011 z 2. novembra 2011 k skúmaniu\nautenticity 16 fotografií a 5 videozáznamov, ktoré mala sťažovateľka pri písaní\ninkriminovaných článkov k dispozícii, ktorú následne predložila aj v jej veci konajúcim\nsúdom. Z označenej odbornej analýzy vyplýva, že „Analýzou predložených digitálnych\nfotografií, okrem fotografie s názvom DSC00809 neboli nájdené stopy po technickej\nmanipulácii, za účelom pozmenenia obsahu.“.\nÚstavný súd poukazuje aj na znalecký posudok vypracovaný Kriminalistickým\nústavom Praha Polícia Českej republiky z 25. mája 2013, ktorý sťažovateľka taktiež\npredložila okresnému súdu. V tomto posudku sa uvádza, že „žiadna z predložených\nfotografií\n\nnevykazuje\n\nznaky\n\nfotomontáže\n\nani\n\niných\n\ndodatočných\n\nzásahov\n\ndo obrazovej informácie. ... všetky argumenty, ktoré uvádza autor v Odbornej analýze\nč. p. UKK-35-VD/2011 na podporu tvrdení, že predložená fotografia DCS00809.JPG bola\npodrobená technickej manipulácii za účelom pozmenenia grafického obsahu je možné\nvyvrátiť.“.\nOkresný súd ani krajský súd vo svojich rozhodnutiach nespochybňovali\nargumentáciu sťažovateľky, že pri písaní inkriminovaných článkov mala k dispozícii dve\nfotografie, na ktorých je osoba, ktorú identifikovala ako advokáta\ns modrými chráničmi na ušiach a nefunkčným samopalom v rukách. Rovnako z vykonaného\ndokazovania (odborné stanovisko a znalecký posudok) vyplýva, že bola spochybnená\nautenticita len jednej fotografie (jednej z tých dvoch fotografií, na ktorých advokát\nvystupoval s modrými chráničmi na ušiach a nefunkčným samopalom\nv rukách, pozn.), a nie ako to uvádza okresný súd „je spochybňovaná autenticita týchto\nfotografií (resp. aspoň jednej z nich)“. Z uvedeného zároveň podľa názoru ústavného súdu\nzjavne vyplýva, že pri písaní inkriminovaných článkov sťažovateľka vychádzala\nz nespochybniteľného skutkového základu, podľa ktorého aspoň na jednej fotografii bola\nzobrazená osoba identifikovaná ako advokát\n\n, ktorý s modrými chráničmi\n\nna ušiach a nefunkčným samopalom vítal niektorých účastníkov stretnutia občianskeho\n\n33\n\nzdruženia\n\n, ktoré sa uskutočnilo 14. októbra 2010 v reštauračnom zariadení\n\nv Rajeckých Tepliciach.\nAj vzhľadom na to, že dôkaz pravdy sa pri hodnotiacom úsudku vylučuje, neobstojí\npodľa názoru ústavného súdu ani ničím nepodložený rigidný záver krajského súdu o tom, že\n„modré slúchadlá boli symbolom masakry v Devínskej Novej Vsi nie pre akúkoľvek\nverejnosť, ale len pre príbuzných obetí tohto činu, pre jeho vyšetrovateľov a napr.\npre podnikateľov zaoberajúcich sa prípadne zberateľstvom, či predajom takýchto\npredmetom a podobne“.\nNeexistujú žiadne pochybnosti o tom, že 30. augusta 2010 (pred stretnutím členov\nobčianskeho združenia\n\nv Rajeckých Tepliciach) došlo v Devínskej Novej\n\nVsi k streľbe, pri ktorej zomrelo osem ľudí vrátane páchateľa a 15 ľudí bolo zranených.\nV dôsledku tohto incidentu vláda Slovenskej republiky vyhlásila na 2. september 2010\nštátny smútok, ktorý bol v histórii Slovenskej republiky v poradí šiestym štátnym smútkom\n(prístupné na https://sk.wikipedia.org). V zásade všetky slovenské denníky, ako aj\nelektronické médiá veľmi podrobne informovali o tomto incidente v období bezprostredne\npotom, ako k nemu došlo, pričom informácie boli doplnené fotografiami zachytávajúcimi\npáchateľa priamo pri čine, na ktorých bol vyobrazený s modrými chráničmi na ušiach\na so samopalom v rukách (pozri napr. článok „Iba jedna obeť streľby bol Róm“ publikovaný\nna webovej stránke denníka Sme 3. septembra 2010 alebo článok „Streľba v Bratislave:\nNebol to rasistický útok“ publikovaný na webovej stránke denníka Aktuality 3. septembra\n2010). Preto možno reálne predpokladať, že obraz osoby s modrými chráničmi\na so samopalom v rukách sa vryl do pamäti veľkej časti verejnosti.\nUž citovaný záver krajského súdu je s prihliadnutím na to, že hromadná streľba\nútočníka v Devínskej Novej Vsi, ku ktorej došlo len niekoľko mesiacov pred\ninkriminovaným stretnutím občianskeho združenia\n\n, vyvolala celoslovenský\n\nzáujem médií a bola dôvodom, pre ktorý vláda Slovenskej republiky vyhlásila štátny\nsmútok, len ťažko obhájiteľný. Aj z uvedených dôvodov je podľa názoru ústavného súdu\ntvrdenie sťažovateľky o tom, že u každej nezúčastnenej osoby, ktorej sú zbežne známe\n\n34\n\nudalosti týkajúce sa streľby v Devínskej Novej Vsi, fotografia, na ktorej je vyobrazený\ns modrými chráničmi na ušiach a v ruke s replikou samopalu, oprávnene\nvyvoláva dojem „hry na\n\n“ opodstatnený.\n\nPodľa krajského súdu aj výroky, ktorými sťažovateľka označila stretnutie členov\nobčianskeho združenia\n\nv reštauračnom zariadení\n\nza «„zvrhlý žúr“\n\na pod., sú hodnotiacimi úsudkami, keď súd prvého stupňa správne na základe vykonaného\ndokazovania vyhodnotil, že dané hodnotiace úsudky vychádzajú z nepravdivého skutkového\npodkladu a teda predmetná kritika nie je primeraná...».\nÚstavný súd v prvom rade považuje za žiaduce poznamenať, že v zásade všetky\ncitované výroky („nehorázny žúr“, zvrátený žúr“, „zvrátená zábava“ a „zvrátená párty“)\nsú primárne použité ako nadpisy inkriminovaných článkoch, resp. nadpisy ich častí.\nZ uvedeného dôvodu je nevyhnuté pri ich hodnotení prihliadať na funkcie, ktoré titulok\n(nadpis) v printových médiách plní. Jeho funkciou (účelom) je upútať a zaujať čitateľa\nk tomu, aby si článok prečítal a až na tomto základe si osvojil tlačou ponúkané informácie\na urobil si o nich vlastný úsudok. Vychádzajúc z tejto funkcie titulku, možno aj z hľadiska\nochrany práva na súkromie dotknutých osôb vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa\nv titulku objavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky,\na to zvlášť vtedy, ak ide o médium bulvárneho typu, ku ktorým denník\n\nv zásade\n\nmožno zaradiť (k tomu pozri aj II. ÚS 340/09).\nOkresný súd v rozsudku zo 16. júna 2014 zdôraznil, že legitímnosť výrokov\n„nehorázny žúr, zvrátený žúr, zvrátená zábava a zvrátená párty“ sťažovateľka\nodôvodňovala okrem napodobňovania na strelca\nstretnutia v reštauračnom zariadení\n\n„počas tanca\n\naj správaním účastníkov\nso soškou\n\nspravodlivosti, počas ktorého prítomní tlieskali a taktiež počas vulgárneho a neúctivého\nústneho prejavu prokurátora\n\n“. Ústavný súd sa síce nevie stotožniť\n\ns čiastkovými závermi okresného súdu, s ktorými vyslovil súhlas krajský súd, že tanec\n„nemožno považovať ani za nemorálne či inak opovrhnutiahodné konanie“\na že použitie neslušných výrazov prokurátora\n\n35\n\nrovnako nemožno označiť\n\nani „za použitia veľkej dávky preháňania, ako nehorázny či zvrátený žúr“, ale na druhej\nstrane nepovažuje za nevyhnutné ich zásadnejšie spochybňovať. Ústavný súd ale považuje\nza žiaduce zdôrazniť, že všeobecný súd rozhodujúci vo veci zásahu do osobnostných práv\nmusí zohľadniť organickú väzbu medzi titulkom (nadpisom) určitého článku a jeho\ncelkovým vecným obsahom. Preto aj keď sa jednotlivé formy správania účastníkov\nstretnutia v reštauračnom zariadení\n\nnemuseli javiť izolovane ako „nehorázne“\n\nči „zvrátené“, mohli tak pôsobiť v celkovom kontexte zvlášť za situácie, ak je predmetom\nzáujmu tlače správanie sa verejných činiteľov, u ktorých je morálny kredit nevyhnutnosťou\na zároveň bazálnym predpokladom výkonu verejnej funkcie. U navrhovateľa ako sudcu\nnajvyššieho súdu sa žiada celkom nepochybne vyšší štandard akceptovateľného správania\nako u ostatných občanov a túto skutočnosť je potrebné rigoróznym spôsobom zohľadniť\npri rozhodovaní o zásahu do jeho osobnostných práv. Za týchto okolností ústavný súd\npovažuje za legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné, ak sa v súvislosti\nso správaním verejne činných osôb v inkriminovaných článkoch použijú silnejšie slová\n„zvrátený“ ako synonymum slov nemorálny a nemravný alebo slovo „nehorázny“\nako synonymum slov poburujúci a bezočivý (Krátky slovník slovenského jazyka.\nRed. J. Kačala – M. Pisárčiková – M. Považaj. 4. dopl. a upravené vydanie. Bratislava:\nVeda 2003).\nOkrem už uvedeného je podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné prihliadať\naj na ďalšie skutočnosti, ktorými sťažovateľka odôvodňovala formuláciu hodnotiacich\núsudkov vo všeobecnosti, a to výber stretnutia občianskeho združenia\nv reštauračnom zariadení\n\n, ktorého vnútorné priestory obsahujú napodobeniny\n\nzbraní, fotografie «a iné veci z „mafiánskeho“ prostredia“» alebo „stanovy občianskeho\nzdruženia\n\nzachytené vedľa makety samopalu s modrými slúchadlami“.\n\nJe pritom irelevantné, že ako to uvádza krajský súd v napadnutom rozsudku, samotný\nnavrhovateľ „so soškou netancoval... a ani nebol autorom a prednášateľom kritizovaného\nprejavu, zúčastnil sa len súkromného stretnutia, kde sa uvedené konania vyskytli,\nnekomentoval ich, nevyjadroval sa k nim“, keďže to (ako uvádza aj sťažovateľka)\nnevyplýva ani z jedného z hodnotiacich úsudkov a skutkových tvrdení sťažovateľky\npoužitých v inkriminovaných článkov.\n\n36\n\nZa týchto okolností ústavný súd nemôže akceptovať záver okresného súdu, s ktorým\nsa stotožnil aj krajský súd, podľa ktorého „Z fotografií a zvukovo – obrazových záznamov,\nktoré mal odporca k dispozícii pri písaní napadnutých článkov, nemožno vyvodiť, že by sa\núčastníci stretnutia správali neslušne, nadmerne hlučne, vulgárne, obscénne, zvrhlo,\nzvrátene, alebo inak neakceptovateľne, alebo že by nadmerne požívali alkoholické\nnápoje. ... nemožno preto, ani za použitia veľkej dávky preháňania, prípustnej\npre novinárov, označiť predmetné stretnutie ako nehorázny žúr, zvrátený žúr (synonymom\nslova zvrátenosť je aj zvrhlosť)...“, ako ani záver o tom, že hodnotiace úsudky „nehorázny\nžúr, zvrátený žúr, zvrátená zábava a zvrátená párty“ vychádzajú z nepravdivého\nskutkového základu, a preto predstavujú neprimeranú kritiku.\nNa základe čiastkových záverov vyslovených pri hodnotení jednotlivých kritérií testu\nproporcionality nepovažuje ústavný súd záver krajského súdu o neprimeranom zásahu\ndo práva na ochranu súkromia navrhovateľa z ústavného hľadiska za udržateľný, keďže\nnie je výsledkom ústavne akceptovateľného vyvažovania medzi právom na ochranu\nosobnosti a slobodou prejavu. Ústavná neudržateľnosť záveru krajského súdu vyplýva\nnajmä z toho (popri nedostatočnom zohľadnení privilegovaného postavenia sťažovateľky\npri ochrane slobody prejavu, legitímnosti a aktuálnosti témy, ktorá tvorila obsah\ninkriminovaných článkov a aktuálnosti), že tak krajský súd a okresný súd pri hodnotení\ninkriminovaných článkov nedostatočne\n\nrozlišovali medzi hodnotiacimi úsudkami\n\na skutkovými tvrdeniami, a preto sťažovateľku neprimerane zaťažili bremenom preukázania\npravdivosti tvrdenia o „napodobňovaní strelca z masakry v Devínskej Novej Vsi“. Rovnako\nsa ústavný súd nemôže stotožniť s tým, že krajský súd a pred ním okresný súd nezohľadnili\nprimeraným spôsobom vzájomnú organickú previazanosť nadpisov inkriminovaných\nčlánkov s ich obsahom pri posudzovaní toho, či existoval dostatočný faktický základ\npre výroky „nehorázny žúr, zvrátený žúr, zvrátená zábava a zvrátená párty“, čo malo podľa\nnázoru ústavného súdu zásadný vplyv na rozhodnutie vo veci.\nV nadväznosti na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že právne závery, na ktorých\nje založený napadnutý rozsudok krajského súdu, z hľadiska konkrétnych okolností\nposudzovanej veci neprimerane preferujú právo navrhovateľa na ochranu súkromia na úkor\n\n37\n\nslobody prejavu sťažovateľky, pričom nie sú navyše ústavne akceptovateľným spôsobom\nodôvodnené. Ústavný súd preto rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo\nk porušeniu jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 v spojení so základným právom\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 10 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru\n(bod 1 výroku tohto nálezu).\nIII.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\nAk porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže\nprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže\nzároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.\nPodľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo\nsloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo\nopatrenie zruší.\nPodľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti\nvyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\nPodľa § 56 ods. 6 zákona ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,\nopatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal\nrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať\na rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.\nVzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o tom, že napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu boli porušené základné práva sťažovateľky podľa čl. 26 ods. 1 a 2 v spojení\ns čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 10 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru,\nrozhodol zároveň aj o zrušení rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 567/2014 z 8. apríla\n\n38\n\n2015 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Krajský\nsúd bude po vrátení veci na ďalšie konanie viazaný právnymi názormi ústavného súdu\nvyjadrenými predovšetkým v II. a III. časti tohto nálezu (k tomu pozri aj odôvodnenie\nuvádzané ďalej).\nNad rámec záverov vyslovených v časti II tohto nálezu ústavný súd považuje\nza žiaduce na tomto mieste poukázať aj na námietku sťažovateľky o ústavnej\nneudržateľnosti časti výroku rozsudku okresného súdu, s ktorým sa stotožnil krajský súd,\nv zmysle ktorého sťažovateľka v inkriminovaných článkoch označila navrhovateľa\nako «priameho účastníka „zvrátenej párty alebo zvráteného žúru sudcov, prokurátora\na advokáta, ktorá sa hrala a zabávala na účet vraha\n\n, strelca masakry\n\nz Devínskej Novej Vsi“», pričom okresný súd vyhodnotil toto tvrdenie sťažovateľky\nza nepravdivé. Okresný súd tento záver odôvodnil tým, že u navrhovateľa nebolo\npreukázané, že bol prítomný pri situácii, keď mal jeden z účastníkov stretnutia „nasadené\nmodré chrániče uší a v rukách samopal, a že by sa na tomto jeho počínaní bavil... V tomto\nsmere zaťažovalo dôkazné bremeno odporcu (pokiaľ sa aj odporca snažil spochybniť\ndôveryhodnosť svedka\n\n, ktorý vo svojej výpovedi potvrdil, že spolu\n\ns navrhovateľom prišli na stretnutie neskôr, a teda nevideli\na zbraňou v rukách, a to najmä listom\n\ns chráničmi\nzo dňa 28.6.2011, toto je\n\nirelevantné, nakoľko ani tento list, ani iný dôkaz, ktorý bol navrhnutý resp. vykonaný\nv konaní nepreukazuje, že navrhovateľ bol prítomný pri tejto situácii). Napriek tomu\nodporca v napadnutých článkoch uviedol celé meno navrhovateľa, fotografiu jeho osoby\na tiež aj to, že je trestným sudcom Najvyššieho súdu SR, a to v spojení s tvrdeniami, že sa\nzúčastnil zvrhlého, nehorázneho žúru a zabával sa na počínaní advokáta, ktorý podľa\nodporcu napodobňoval\n\n, a že tento žúr bol výsmechom obetí masakru\n\nv Devínskej Novej Vsi. ... Pokiaľ odporca poukazoval na list štyroch sudcov NS SR (vrátane\nnavrhovateľa) adresovaný ministerke spravodlivosti, v ktorom uviedli, že pri príchode\nna miesto ich vítal jeden z členov združenia\n\ns nefunkčným samopalom\n\nv rukách a s nasadenými streleckými chráničmi uší s tým, že sú unesení a musia zaplatiť\nvýkupné, treba dodať, že zároveň v liste uviedli, že celá toto akcia trvala len veľmi krátku\ndobu a tí, čo prišli neskôr ani o nej nevedeli. Teda ani tento list nepreukazuje, že\n\n39\n\nnavrhovateľ bol pri kritizovanom počínaní\n\nprítomný a zabával sa na ňom.\n\nPokiaľ je v médiách uverejnená informácia o tom, že niekto sa zúčastnil zvrhlého,\nnehorázneho žúru a zabával sa na počínaní advokáta, ktorý napodobňoval\n, a že tento žúr bol výsmechom obetí masakru v Devínskej Novej Vsi, pričom\ntakáto informácia nemá podklad v skutkovom základe a ide o neprimeranú kritiku, ide\no informáciu, ktorá je objektívne spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti... “.\nV nadväznosti na citované sťažovateľka argumentuje, že jej tvrdenie o tom, že\nnavrhovateľ sa predmetného stretnutia zúčastnil, je pravdivé a nespochybniteľné, „nakoľko\nto\n\nvyplýva z\n\nvýpovede\n\nsamotného\n\nnavrhovateľa,\n\nsvedkov\n\na\n\ntaktiež\n\nfotografií\n\na videodokumentácie, ktorá je založená v súdnom spise“.\nKrajský súd vo vzťahu k preukazovaniu pravdivosti tvrdenia o tom, že navrhovateľ\nsa zúčastnil „napodobňovania strelca\n\n“, v napadnutom rozsudku uviedol, že\n\nsťažovateľkou navrhnuté „dokazovanie nie je spôsobilé preukázať legitimitu zásahu,\npretože by nepreukázalo, že\n\nnapodobňoval strelca\n\na že iná verzia\n\nvýkladu jeho správania nie je možná, rovnako, že navrhovateľ sa práve na uvedenom\naspekte správania sa\n\nzabával a stotožňoval s ním. Je preto i irelevantná\n\nskutočnosť, či v čase tohto správania sa\n\nna stretnutí bol prítomný alebo\n\nči naň prišiel až neskôr a dokazovanie v tomto smere by bolo vzhľadom na nepodstatnosť\nvo vzťahu k rozhodnutiu vo veci nadbytočné, a to i pokiaľ ide o dokazovanie navrhnuté\nodporcom písomným podaním zaslaným súdnu dňa 11.6.2014, t. j. po vyhlásení uznesenia\no skončení dokazovania.“.\nVzhľadom na už vyslovený záver o ústavne neudržateľnom postupe krajského súdu\npri preskúmavaní akceptovateľnosti hodnotiaceho úsudku o „napodobňovaní strelca\n“ a neprimeranom zaťažení sťažovateľky dôkazným bremenom v súvislosti\ns preukazovaním pravdivosti tohto hodnotiaceho úsudku ústavný súd nepovažuje záver\nkrajského súdu o tom, že je „irelevantná skutočnosť, či v čase tohto správania sa\nna stretnutí bol prítomný (navrhovateľ, pozn.) alebo či naň prišiel\naž neskôr“, vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci za akceptovateľný.\n\n40\n\nZ hľadiska komplexného a objektívneho preskúmania odvolacej argumentácie\nsťažovateľky po vrátení veci na ďalšie konanie by preto bolo žiaduce, aby sa krajský súd\nzaoberal aj s tvrdením sťažovateľky, podľa ktorého bol navrhovateľ priamym účastníkom\n„zvrátenej párty“, ktorý sa hral a zabával na účet vraha\n\n, a formuloval\n\nk nemu svoj záver.\nUž len pre úplnosť ústavný súd v súvislosti s požiadavkami na ústavne\nakceptovateľné odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu zdôrazňuje, že v záujme plnej\nrealizácie základného práva účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho\npráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bude úlohou krajského\nsúdu po vrátení veci na ďalšie konanie uviesť, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov\nriadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.\nIV.\nPodľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému\núčastníkovi konania jeho trovy. Vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci ústavný súd\npriznal sťažovateľke úhradu trov konania za jej právne zastupovanie v konaní pred\nústavným súdom Advokátskou kanceláriou BÁNOS s. r. o., Mierové námestie 2, Galanta.\nÚstavný súd priznal úhradu za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu\nzastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie doručené ústavnému súdu 24. júna 2016)\nvykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3\nvyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách\na náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania\nz priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok\n2015 (úkony právnej služby vykonané v roku 2016), ktorá bola 858 €.\nSťažovateľke ústavný súd priznal za každý úkon sumu 143 €, čo predstavuje\nspolu 429 €, a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 3 úkony po 8,58 €. Výslednú sumu\n\n41\n\nústavný súd navýšil o daň z pridanej hodnoty (právny zástupca sťažovateľky je platcom\nDPH). Celková suma úhrady trov konania tak predstavuje 545,69 € (bod 3 výroku tohto\nnálezu).\nPriznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho\nzástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného\nsporového poriadku).\nS prihliadnutím na § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie o odklade\nvykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu vo vyhovujúcej časti týkajúcej sa\npovinnosti\n\nodporkyne\n\nospravedlniť\n\nsa\n\nnavrhovateľovi\n\na\n\nzaslať\n\nnavrhovateľovi\n\nospravedlnenie ako doporučenú zásielku, o ktorom ústavný súd rozhodol uznesením\nsp. zn. II. ÚS 224/2016 zo 17. marca 2016, zanikne nadobudnutím právoplatnosti tohto\nnálezu.\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je\nprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 12. apríla 2017\n\n42", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "vykonateľnosť-odklad", "návrh", "podmienky konania", "podanie", "ochrana osobnosti", "dokazovanie-dôkazné bremeno", "skutkové tvrdenie", "hodnotiaci úsudok", "ochrana osobnosti", "test proporcionality", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "4Co/567/2014", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:642f3f9f-d215-4faa-86d5-c88f5d0560fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 184/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 551, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1"}, {"guid": "ussr:af41a17e-6198-4614-ae07-0eb4c5a1c80c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 284/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 284/2012 z 6. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-06", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af41a17e-6198-4614-ae07-0eb4c5a1c80c"}, {"guid": "ussr:4495ad29-bfcf-4598-9c40-a2892684081d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 492/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 492/2012 z 18. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-18", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4495ad29-bfcf-4598-9c40-a2892684081d"}, {"guid": "ussr:2abfcd9d-32ae-43db-b2e4-41897744dfbc", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 340/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 340/09 z 18. 9. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-09-18", "citacie_n": 79, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2abfcd9d-32ae-43db-b2e4-41897744dfbc"}, {"guid": "ussr:7c79c0c0-3c3f-48ad-9aee-1e8e793c97cd", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/2011 z 28. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-28", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7c79c0c0-3c3f-48ad-9aee-1e8e793c97cd"}, {"guid": "ussr:561ecdf9-cffc-40fb-b2b4-e9c92f9e603a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 302/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 302/2010 z 7. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-07", "citacie_n": 108, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:561ecdf9-cffc-40fb-b2b4-e9c92f9e603a"}, {"guid": "ussr:bd16a2ee-8775-44ee-980e-174da34cd511", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 408/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 408/2010 z 16. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-16", "citacie_n": 58, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bd16a2ee-8775-44ee-980e-174da34cd511"}, {"guid": "ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 324/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 324/2010 z 8. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-08", "citacie_n": 741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c"}, {"guid": "ussr:7332bf17-3beb-492e-a776-90b3558e7186", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 192/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 192/2010 z 12. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-12", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7332bf17-3beb-492e-a776-90b3558e7186"}, {"guid": "ussr:a8116a06-df0d-40fc-891d-6022b5240a94", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 326/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 326/09 z 4. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-04", "citacie_n": 126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a8116a06-df0d-40fc-891d-6022b5240a94"}, {"guid": "ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 152/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-15", "citacie_n": 291, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec"}, {"guid": "ussr:83461355-7bda-4c13-9ee9-695d8b25506c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 296/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 296/09 z 10. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-10", "citacie_n": 331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83461355-7bda-4c13-9ee9-695d8b25506c"}, {"guid": "ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 362/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09 z 15. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-15", "citacie_n": 1155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e"}, {"guid": "ussr:bc382271-33e0-4282-8f31-feba2e9c9280", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 2/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 2/08 z 7. 8. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-08-07", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc382271-33e0-4282-8f31-feba2e9c9280"}, {"guid": "ussr:3d6c2227-5fbb-4a53-838c-258c8dfe162f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 261/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 261/06 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 182, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d6c2227-5fbb-4a53-838c-258c8dfe162f"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:accd59cd-40a0-46e7-bb5a-59b271d02507", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 159/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 159/05 z 1. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-01", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:accd59cd-40a0-46e7-bb5a-59b271d02507"}, {"guid": "ussr:63e40e47-0889-4bc7-8a28-da6329cdf46f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 233/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 233/04 z 13. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-13", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:63e40e47-0889-4bc7-8a28-da6329cdf46f"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:774fe710-1bb1-4e6d-8c92-6b0ac4de848b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 193/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 193/03 z 30. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-30", "citacie_n": 103, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:774fe710-1bb1-4e6d-8c92-6b0ac4de848b"}, {"guid": "ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/02 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 137, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:56ddb4c9-d3e2-41a5-8c22-bcbd1ab4b610", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 36/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 36/02 z 30. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-30", "citacie_n": 135, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:56ddb4c9-d3e2-41a5-8c22-bcbd1ab4b610"}, {"guid": "ussr:b049a3b0-9083-4d3c-8b03-dcbf995953ed", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 8/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 8/01 z 18. 6. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-06-18", "citacie_n": 229, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b049a3b0-9083-4d3c-8b03-dcbf995953ed"}], "citovane_v": []}