{"guid": "ussr:fa236aa3-0c26-4f99-8928-0385ab28117b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.218.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 218/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 218/2017 z 4. 4. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 4. apríla 2017, sp. zn. II. ÚS 218/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.218.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2017-04-04", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/fa236aa3-0c26-4f99-8928-0385ab28117b", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.218.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.218.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.218.2017.1/text", "citacie_n": 9, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 218/2017-14\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. apríla 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa\nMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť maloletého\n, zastúpeného matkou\n\n, obaja bytom\n\n, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Futej & Partners, s. r. o., v mene\nktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej, CSc., vo veci namietaného porušenia základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 5 Cdo 142/2016 z 25. januára 2017 a rozsudkom Krajského súdu\nv Bratislave sp. zn. 7 Co 523/2015, sp. zn. 7 Co 524/2015 z 18. novembra 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť maloletého\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca\n2017 doručená sťažnosť maloletého\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou\n\nnamieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\n\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 142/2016 z 25. januára 2017 (ďalej aj\n„napadnuté uznesenie“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)\nsp. zn. 7 Co 523/2015, sp. zn. 7 Co 524/2015 z 18. novembra 2015 (ďalej aj „napadnutý\nrozsudok“).\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný\nsúd“) rozsudkom č. k. 11 C 205/2011-410 z 12. novembra 2014 zamietol žalobu, ktorou sa\nsťažovateľ (ako žalobca) domáhal voči Slovenskej republike, zastúpenej Národnou bankou\nSlovenska (ďalej aj „NBS“), ako žalovanej zaplatenia sumy 1 783,39 € s príslušenstvom\npredstavujúcej náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom žalovanej pri\nvykonávaní\n\nbankového\n\ndohľadu\n\nnad\n\nčinnosťou\n\n(ďalej aj „družstvo“) a obchodníka s cennými papiermi.\n2.1 Proti prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd\nnapadnutým rozsudkom potvrdil prvostupňový rozsudok a v odôvodnení uviedol:\n«S poukazom na [súvisiace] ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu\na z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa\nz hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie\nvo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa\nodvolaním napadnutého výroku rozsudku prvostupňového súdu, v ktorom súd prvého stupňa\nzamietol žalobu uplatnenú žalobcom na náhradu škody spôsobenej mu nesprávnym\núradným postupom Národnej banky Slovenska pri výkone dohľadu nad\n, v ktorom podrobne zodpovedal na v konaní nastolené\notázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, ktoré odvolateľ\nzopakoval v odvolaní podanom proti rozsudku; z uvedeného dôvodu, osvojac si dôvody\nnapadnutého rozhodnutia v tejto časti, odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 219\nods.2 O. s. p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia.\nK doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a v záujme dôsledného\nvyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.\n\n2\n\nHmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobcu na náhradu škody je\nv danom prípade ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu\nspôsobenú nesprávnym úradným postupom.\nZodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu\nobjektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom\n(kumulatívnom) splnení troch podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody\na príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.\nPrvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym\núradným postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003\nZ. z. v ustanovení § 9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné\npovažovať aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať\nrozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone\nverejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom\nchránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností toho ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého\nštátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel\nstanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku\nvyplývajúceho z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla\nmožné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností a jeho správnosť je potrebné\nposudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje.\nNesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie\nrozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie,\nkeďže znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho\nčinnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote zodpovedajúcej právu\nna prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky).\nAni vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným\npostupom a škodou zákon č. 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom\noznačuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina)\nvyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym\núradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná\n\n3\n\nskutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka príčinnej súvislosti nie je\notázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych\nsúvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a\nakou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre\nposúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom\nkonkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo\nvzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním\nškodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti\ntreba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať príčinu, ktorá ju vyvolala. Pritom\nnie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť\nale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina\nniečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva\npríčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej\nkauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok,\npri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah\npríčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba\nsprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či\nv komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje\nskutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.\nPríčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej\npodstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny\núradný postup) a vznik škody boli v logickom slede, teda aby protiprávne konanie bolo\npríčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba\npravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú\nsúvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku ktorú\nnemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku\nškody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok\nnevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne\nsystémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak\nbolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti,\npríčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu\n\n4\n\nvecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť\npreukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Pri riešení otázky príčinnej\nsúvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom)\na akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná.\nPre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne\nspočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. ...\nOdvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol\npreukázaný nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní\ndohľadu nad činnosťou Družstva. V danom prípade nie je sporné, že NBS bola povinná\nvykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových\nhodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až\nod účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zákona\nč. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z. z.), teda až od 1.6.2010, boli povinnosti\nvyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako\nvyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť\ndodržiavať schválený prospekt investície. Teda až od 1.6.2010 mohla NBS dohliadať, či\nDružstvo dodržiava schválený Prospekt investície. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt\ninvestície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. bola\nvyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1.1.2009 na základe\nnovelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zák. č. 566/2001 Z. z.\nvykonaná zákonom č. 558/2008 Z. z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky\nmajetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte\ninvestície štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128\nods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z. z. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z. z.\nneukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne\npovinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr.\nsprávcovských spoločností pre kolektívne investovanie). Preto tieto neexistujúce povinnosti\nDružstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad finančnými\nukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva žalobca. NBS mohla podľa platnej právnej\núpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až\n130 zák. č. 566/2001 Z. z. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že žalobca si musel byť\n\n5\n\nvedomý toho, že s jeho investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos\nnie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z. z. v znení\nplatnom do 21.7.2013; §§ 126 až 130 boli zo zákona č. 566/2001 Z. z. vypustené novelou\nvykonanou zákonom č. 206/2013 Z. z. účinným dňa 22.7.2013). Ak si toho žalobca vedomý\nnebol, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady,\npodľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu\nžalobcu, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemala vedomosť.\nNebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu o povinnosti Národnej banky\nSlovenska v oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z.\nz. o cenných papieroch neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt\nv tomto smere žiadne povinnosti - preto ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala\npovinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto povinnosť ukladala. Je nepochybné,\nže ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu\nzodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv\nsubjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne\ndodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne\nzákonom stanovených povinností Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť\nzodpovednosti za postup Národnej banky Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup\nukázal mylným, zasahujúcim do základných práv žalobcu, ktorý však nemôže vychádzať z\ntoho, ako takýto postup žalobca vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno\nprisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tých, ktoré jej\nkonkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.\nZ obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi\nvyplýva, že jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania\ncenných papierov a iných finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením\nportfólia družstv, čo v praxi znamenalo, že obchodník s cennými papiermi obchodoval\nvo vlastnom mene na účet Družstva. Uvedené znamená, že riziko nieslo samotné Družstvo,\nktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či predaj\ntoho-ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5\nzák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo\nako klient obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že\n\n6\n\nziskovosť uvedených operácií nie je zaručená. Žalobca si ako člen Družstva, ktoré za týmto\núčelom zhodnocovalo portfólio, musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno\ns istotou predpovedať a odhadnúť (čo je podstatným znakom týchto obchodov\nprostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi). Až do rozhodnutia Národnej banky\nSlovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi\ns cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným\nrozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č. GUV274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou\nbankou Slovenska. Činnosť Družstva, ktorého bol žalobca v rozhodnom čase členom,\nspĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich\nzhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania\nna vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného investovania;\nzodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými\npapiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči žalobcovi.\nNebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobcu o nedostatočných opatreniach\nNárodnej banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení\nobchodníka s cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu zohľadňujúc aktívny prístup\nNárodnej banky Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi (v konaní preukázaný\nrozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č. OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi\ns cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 eura, opätovne rozhodnutím zo dňa\n20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými\npapiermi pokutu vo výške 9.958,18 eura a následne rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010,\nč. ODT- 8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie\nna poskytovanie investičných služieb). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že\nžalobca sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného\npostupu spočívajúcom v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa\ntýka hmotnoprávneho posúdenia veci; hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť\nlen v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, keďže za nesprávny úradný postup nie\nje možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona\nna daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten\núčastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.\n\n7\n\nZ uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad\nvzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle §\n9 zák. č. 514/2003 Z. z., ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou\nbankou Slovenska.\nPokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý\nv odvolaní poukazoval žalobca, jeho interpretácia je nesprávna a zavádzajúca.\nPredovšetkým tento rozsudok sa týka náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby\npovinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu tým, že so splnením tejto povinnosti boli\nv omeškaní. Okrem toho, Najvyšší súd ČR v odôvodnení uvedeného rozsudku poukázal\nna rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej výkonom verejnej moci,\npodľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie\nnedobytnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu sa\nodvíja odo dňa, keď poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového\nuznesenia. Uvedený rozsudok sp. zn. 29 Cdo 4968/2009 nepolemizuje so závermi\nrozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie do úvahy rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého\notázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa môže byť zodpovedaná aj skôr než\npri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti Najvyšší súd ČR uviedol, že\nmiera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní čiastočného\nrozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé, že\ndosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie\npohľadávok za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy\nneobdržia pri rozvrhu nič. Z označeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver, že\nžalobu o náhradu škody proti štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného\nkonania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu ČR teda vyplýva, že 1/ predpokladom vzniku\nzodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky poškodeného v tom zmysle, že je\nzrejmé, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní žiadnu sumu, 2/ to, v akej výške vznikla\nveriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu a to napr. pri vydaní čiastočného\nrozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy. V prejednávanej veci\nv konkurznom konaní vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo k speňažovaniu majetku\nz podstaty, preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu\no speňažovaní majetku z podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému\n\n8\n\nrozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti pohľadávky žalobcu nie je vyriešená (nie je\ncelkom zrejmé, že v rámci konkurzného konania nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno\nustáliť ani výšku škody. Preto je správny záver súdu prvého stupňa i v tom, že žaloba bola\npodaná predčasne.\nVo vzťahu k námietke žalobcu namietajúceho okolnosť, že konanie predchádzajúce\nvydaniu odvolaním napadnutého rozsudku má inú vadu, ktorá mohla mať za následok\nnesprávne rozhodnutie veci, spočívajúcej vo vykonaní listinných dôkazov v rozpore s § 129\nO. s. p. je treba uviesť, že podľa § 120 ods. 1 O. s. p. sú účastníci povinní označiť dôkazy\nna preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Podľa\n§ 129 ods. 1 O. s. p. sa dôkaz listinou vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca\nna pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah. Z obsahu spisu\nvyplýva, že návrh na začatie konania, následné podania žalobcu a vyjadrenie sa žalovanej\nboli vzájomne účastníkom súdom prvého stupňa doručované pred pojednávaním\nnariadeným na prejednanie veci samej. Zo zápisnice z pojednávania súdu nariadeného\nna deň 12.11.2014 vyplýva, že súd prvého stupňa oboznámil priebeh prípravy pojednávania\na obsah do spisu založených listinných dokladov a vyjadrení účastníkov konania. V jeho\nďalšom priebehu oboznamoval a vzájomne predkladal listinné doklady doložené účastníkmi\nv priebehu daného pojednávania. Uvedené znamená, že žalobcom vytýkané procesné\npochybenie súdu prvého stupňa o riadnom nevykonaní dokazovania nevyhnutného\nk preukázaniu rozhodujúcich skutočností spôsobom uvedeným v § 129 ods. 1 O. s. p. nebolo\nodvolacím súdom zistené.\nPostup súdu prvého stupňa v priebehu pojednávania dňa 12.11.2014, ktorý zamietol\nako nadbytočné vykonanie dôkazov navrhnutých žalobcom v jeho písomných podaniach\n(vrátane navrhnutého dôkazu zabezpečením účtovníctva družstva PDSI a výsluch svedkov\n,\na\n\n,\n\n,\n\n), bol rovnako v súlade s ust. § 120 ods. 1 O. s. p.. V zmysle\n\ncitovaného ustanovenia súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania\na nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania\na rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie\núčastníkov konania. Na základe uvedeného je potom možné za nedôvodnú považovať\ni námietku žalobcu o tom, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože\n\n9\n\nnevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2\npísm. c/ O. s. p.).\nNa základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa (vrátane\nsprávneho výroku o trovách konania pred súdom prvého stupňa) podľa § 219 ods. 1, 2 O. s.\np. ako vecne a právne správny potvrdil.»\n2.2 Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie,\no ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho odmietol, a to z týchto\ndôvodov:\n«Dovolanie je procesný úkon strany adresovaný súdu. Dovolateľ ním prejavuje vôľu\nvyvolať účinok spočívajúci v prelomení právoplatnosti napadnutého rozhodnutia,\nuskutočnení dovolacieho prieskumu a vydaní (pre dovolateľa) priaznivého rozhodnutia.\nDovolania podané do 30. júna 2016, v prípade ktorých podľa vtedy účinnej právnej úpravy\nnebol daný dôvod ani pre zastavenie konania [napríklad vzhľadom na nesplnenie osobitnej\npodmienky dovolacieho konania (§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.)], ani pre odmietnutie\ndovolania [z niektorého dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia § 243c O.s.p. v spojení s § 218\nods. 1 písm. a/ až d/ O.s.p. (napríklad preto, lebo dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu,\nproti ktorému nebol tento opravný prostriedok prípustný)], vyvolali procesný účinok\numožňujúci a zároveň prikazujúci dovolaciemu súdu uskutočniť meritórny dovolací\nprieskum. Tie dovolania podané do 30. júna 2016, v prípade ktorých bol podľa vtedy\núčinnej právnej úpravy daný dôvod na zastavenie dovolacieho konania alebo odmietnutie\ndovolania, tento procesný účinok nemali (porovnaj tiež I. ÚS 4/2011 a II. ÚS 172/03).\nZohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP\ndovolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej\naplikability procesnoprávnych noriem (viď § 470 ods. 1 CSP), rešpektuje ale tiež procesný\núčinok tých dovolaní, ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP).\nPodľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť\nprávoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (viď § 236\nods. 1 O. s. p.). Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzoval § 238 O. s. p.\na proti uzneseniu § 239 O. s. p. Dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu tiež\nvtedy, ak v konaní došlo k závažnejším procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O. s. p.\n\n10\n\nDovolanie žalobcu v časti, ktorou je napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu\nvo veci samej, smeruje proti rozsudku, ktorý nemá znaky rozsudkov, proti ktorým bolo\ndovolanie v zmysle § 238 O. s. p. prípustné. Dovolanie žalobkyne teda v zmysle § 238\nO. s. p. nevyvolalo účinky, ktoré by podľa právneho stavu do 30. júna 2016 umožňovali\nuskutočniť meritórny dovolací prieskum.\nV danej veci by preto dovolanie bolo prípustné, iba ak v konaní došlo k procesným\nvadám uvedeným v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O. s. p. Dovolateľ procesné vady konania\nv zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. nenamietal a vady tejto povahy ani nevyšli\nv dovolacom konaní najavo.\nŽalobca tvrdí, že mu bola odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 ods. 1\npísm. f/ O. s. p. Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle tohto ustanovenia rozumie\nprocesne nesprávny postup súdu znemožňujúci účastníkovi konania realizáciu jeho\nprocesných oprávnení [v zmysle § 18 O. s. p. mali účastníci rovnaké postavenie a súd bol\npovinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv - viď napríklad právo\núčastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O. s. p.),\nnazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O. s. p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy\na k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O. s. p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie\n(§ 115 O. s. p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2\nO. s. p.)].\nNa rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo\n3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie:\n„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/\nObčianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia\nneobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť\no skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho\nsúdneho poriadku.“. Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu\na rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016. Obsah spisu nedáva žiadny podklad\npre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje\nkrajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú\nznaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide\nv praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo\n\n11\n\nkeď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“ (pozri Sutyazhnik proti\nRusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok\njustičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).\nObdobne do 30. júna 2016 prípustnosť dovolania nezakladalo (a účinky umožňujúce\nmeritórny dovolací prieskum nevyvolávalo) ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho\nsúdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch (viď najmä judikát\nR 54/2012, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010,\n2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011,\n7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014).\nPrípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. nezakladalo ani\nnedostatočné\n\nzistenie\n\nrozhodujúcich\n\nskutkových\n\nokolností,\n\nnevykonanie\n\nvšetkých\n\nnavrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere\nnajvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993\na R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 85/2010,\n2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011,\n6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012 a pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany\nvyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať\nnavrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).\nDovolací súd vyššie uvedené doplňuje poukázaním na záver ústavného súdu, podľa\nktorého „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia,\nnedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu\nkonania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.“ (viď IV. ÚS 196/2014).\nZa neopodstatnenú dovolací súd považuje aj námietku, ktorou dovolateľ spochybňuje\npredvídateľnosť rozhodovania súdov opomenutím pre neho priaznivej judikatúry. Túto ale\nv dovolaní neuvádza, v takej situácii nemožno konfrontovať správnosť jeho tvrdení.\nK uvedenému\n\ndovolací\n\nsúd\n\nuvádza,\n\nže\n\nsúdna\n\nochrana\n\n-\n\nspravodlivý\n\nproces,\n\nv inštitucionálnej podobe v sebe kodifikujú celkom prirodzené pravidlo a to také, že súdy sa\nmajú zasadzovať o nastolenie právnej istoty v prípadoch, ktoré sú identické alebo veľmi\npodobné. V podstate ide o to, aby sa rešpektovala ustálená súdna prax a ak nastane\n(spravidla ojedinele) dôvod pre prijatie odlišného, než doposiaľ zastavaného názoru, je\n\n12\n\npotrebné uviesť nielen dôvody, ktoré novú situáciu navodzujú, ale i to, prečo nebolo možné\nrešpektovať pôvodný stav (zostať už pri rozhodnutom). Rozhodnutia súdov v danej veci sa\nneodkláňajú od doterajšej relevantnej a doposiaľ konzistentnej rozhodovacej súdnej praxe\n(prvoinštančných, odvolacích, či dovolacieho súdu) v identických alebo obdobných\nprípadoch (porovnaj napr. 1 Cdo 34/2016, 1 Cdo 227/2016, 2 Cdo 932/2015,\n2 Cdo 38/2016, 3Cdo 121/2016, 3 Cdo 122/2016, 4 Cdo 7/2016, 4 Cdo 431/2015,\n4 Cdo 48/2016, 5 Cdo 174/2015, 5 Cdo 175/2015, 5 Cdo 377/2015, 5Cdo 796/2015,\n5 Cdo 664/2015, 6 Cdo 143/2016, 6 Cdo 133/2016, 7 Cdo 99/2016, 7Cdo 111/2016,\n8 Cdo 142/2016, 8 Cdo 143/2016 a ďalšie), čím je rešpektovaný princíp predvídateľného\nrozhodovania súdov (právnej istoty) a vylúčený prípadný negatívny dôsledok vedúci\nk odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae).\nZ dôvodov uvedených vyššie dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalobcu,\nktoré bolo podľa právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016 procesne neprípustné, nevyvolalo\núčinok umožňujúci uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu, ktorý by zostal\nzachovaný aj po tomto dni (§ 470 ods. 2 CSP). Najvyšší súd preto jeho dovolanie odmietol\npodľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP.»\n3. Podľa sťažovateľa napadnutý rozsudok krajského súdu je postavený na právnych\na skutkových záveroch, ktoré sú podľa neho zjavne nepodložené a arbitrárne, a preto\nz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a je potrebné ich ústavným súdom\npreskúmať.\n\nNápravou\n\nnapadnutého\n\nrozsudku\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nsa\n\nnajvyšší\n\nsúd\n\npodľa sťažovateľa odmietol zaoberať, keď vyhodnotil dovolanie proti napadnutému\nrozsudku krajského súdu ako neprípustné. Zo strany najvyššieho súdu a krajského súdu tak\npodľa názoru sťažovateľa nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický\nvýklad práva. Konkrétne podľa sťažovateľa ide o nasledujúce závery:\n(i) limitácia dohľadu zo strany NBS a jej postup v medziach zákona a ústavy,\n(ii) zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka\ns cennými papiermi voči družstvu, resp. sekundárnu zodpovednosť družstva proti\nsťažovateľovi,\n(iii) subsidiarita uplatneného nároku voči NBS vo vzťahu k pohľadávke uplatnenej\nv konkurze družstva.\n\n13\n\n3.1 Podľa vyjadrenia sťažovateľa NBS mala vedomosť o verejne známych\nskutočnostiach, že činnosťou obchodníka s cennými papiermi a družstva vzniká\nbezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek tomu však nekonala tak,\naby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku tejto škody. Krajský súd\nodvodzuje limitovaný dohľad NBS od ustanovenia § 129 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z. z.\no cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov\n(zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov, ktorý bol podľa sťažovateľa\ndoplnený do zákona o cenných papieroch s účinnosťou až od 1. júna 2010. V tejto súvislosti\nje podľa neho nevyhnutné uviesť, že uvedené ustanovenie obsahuje povinnosti\nvyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt dodržiavať schválený prospekt\ninvestície. Z tohto znenia však podľa názoru sťažovateľa nemožno vyvodiť jednoznačný\nzáver o tom, že pred jeho doplnením NBS vykonávala dohľad iba v limitovanom rozsahu.\nPovinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo podľa\nsťažovateľa zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa\ntýkajú dohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 zákona o cenných\npapieroch (ktorý platí v tomto znení už od 1. mája 2007) družstvo ako vyhlasovateľ verejnej\nponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník s cennými papiermi patrili a patria k povinne\ndohliadaným subjektom zo strany NBS. Podľa § 135 ods. 2 zákona o cenných papieroch\nmala NBS podľa sťažovateľa zisťovať (čo v prípade družstva ani obchodníka s cennými\npapiermi podľa presvedčenia sťažovateľa neurobila) všetky informácie a podklady\no dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS družstvu\na obchodníkovi s cennými papiermi.\n3.2 Krajský súd a najvyšší súd uvedeným výkladom podľa názoru sťažovateľa\numožnili, aby aj v budúcnosti dochádzalo k porušeniu zákona na úkor občanov, ktorí ako\nvhodné a zákonom chránené zhodnotenie ich finančných prostriedkov zvolia ich\ninvestovanie v rámci subjektov dohliadaných NBS. Národná banka Slovenska podľa\nsťažovateľa umožnila ďalšiu činnosť družstva aj obchodníka s cennými papiermi,\nčo vyústilo roku 2010 do nedostupnosti sťažovateľom vložených prostriedkov do družstva,\npričom NBS podľa sťažovateľa zapríčinila taktiež to, že sťažovateľ už skôr nemohol\nrozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto investíciu mu NBS svojím zanedbaným\n\n14\n\ndohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Národná banka Slovenska následne\nsvojím postupom potvrdila tieto tvrdenia sťažovateľa o tom, že družstvo, ako aj obchodník\ns cennými papiermi dlhodobo porušovali zákon o cenných papieroch, keď obchodníkovi\ns cennými papiermi odňala licenciu na činnosť v roku 2011, a družstvu dokonca zakázala\nčinnosť až v roku 2011.\n3.3 Pokračujúc vo svojej sťažnosti sťažovateľ tvrdí, že všeobecné súdy pri svojom\nrozhodovaní taktiež nezohľadnili správu správcu konkurznej podstaty úpadcu ‒ družstva\no stave konkurzu a jeho výpoveď v konaní sp. zn. 7 C 206/2011, z ktorých jednoznačne\nvyplýva, že aktuálny stav konkurzu je taký, že objektívne vylučuje možnosť sťažovateľa\nako veriteľa uspokojiť sa z konkurzu sp. zn. 3 K 95/2010. Existujúce konkurzné konanie\npodľa sťažovateľa samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorí si prihlásili svoje\npohľadávky do konkurzu, žalobu o náhradu škody proti štátu a nerobí žalobu predčasnou,\npretože súd má v konaní o náhradu škody povinnosť skúmať, či aktuálny stav konkurzného\nkonania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobcu ako veriteľa v konkurznom\nkonaní, a ak áno, v akom rozsahu, pričom pri tomto vyhodnotení súd dokonca nemá čakať\naž na (konečné) rozvrhové uznesenie konkurzného súdu, ale je povinný zohľadniť už napr.\nsprávy správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu (sťažovateľ na tomto mieste odkazuje\nna rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Cdo 4968/2009 z 11. 4. 2012).\n3.4 Namieste je podľa sťažovateľa úvaha, že najvyšší súd napadnutým uznesením\nvybočil z ústavných medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím\nrozhodnutím de facto odmietol právo sťažovateľa na súdnu ochranu. Napadnutým\nuznesením\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nbola\n\nsťažovateľovi\n\nvytvorená\n\nprekážka\n\nprístupu\n\nk spravodlivosti, proti ktorej už nemá okrem podania tejto ústavnej sťažnosti iný\nprostriedok obrany a ochrany svojich práv. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa\nnázoru sťažovateľa v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre\nľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zásahom do práva na spravodlivý proces. Sťažovateľ vidí\nzreteľný zásah do jeho práva na spravodlivý proces aj v tom, že najvyšší súd nedostatočne\nodôvodnil svoj záver, a sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za\nnedostatočne odôvodnené. Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd sa dostatočne\nnevysporiadal s tým, čo je možné považovať za procesnú vadu v zmysle platnej právnej\n15\n\núpravy. Z daného odôvodnenia rovnako nie je podľa sťažovateľa zrejmé, akých úvah sa\nnajvyšší súd pri odmietnutí ním podaného dovolania pridržiaval.\n4. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:\n„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 5Cdo/142/2016 zo dňa 25.01.2017 a rozsudkom Krajského súdu\nv Bratislave sp. zn. 7Co/523/2015, 7Co/524/2015 zo dňa 18.11.2015 porušené bolo.\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 5Cdo/142/2016 zo dňa\n25.01.2017 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co/523/2015, 7Co/524/2015\nzo dňa 18.11.2015 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie\nkonanie a rozhodnutie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť\nSťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do 10 dní\nod právoplatnosti tohto rozhodnutia.“\nII.\n5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané\nnáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\n\n16\n\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený.\n6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď\npre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením\nalebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto\nmožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,\nIV. ÚS 35/02)\nIII.\nK napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu\n7. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,\nak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže\nkonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym\nsúdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravoval\nv čase podania dovolania § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).\n7.1 V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu z v tom čase platného a účinného § 237 OSP výslovne vyplývalo, že\ndovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až písm. g) tohto\nzákonného ustanovenia.\n7.2 Ústavný súd konštatuje, že rešpektuje koncepciu opravných prostriedkov, tak ako\nsi ju posúdi najvyšší súd, ak je to v medziach ústavy (porov. II. ÚS 398/08). Rovnako\nústavný súd rešpektuje výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku\n\n17\n\nupravujúcich dovolacie dôvody tak, ako si ich nastaví najvyšší súd. To sa týka aj v čase\nrozhodovania najvyššieho súdu napadnutým uznesením platného a účinného dovolacieho\ndôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP (odňatie možnosti konať pred súdom). Otázka\nposúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže\nviesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02).\nNajvyšší súd k tomuto dovolaciemu dôvodu prijal stanovisko občianskoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu z 3. decembra 2015 (publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu\na súdov Slovenskej republiky 1/2016), podľa ktorého „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia\nzakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku.\nVýnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov\npodstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť\ndovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“.\n7.3 Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,\npričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala, že postup najvyššieho súdu by\nnemal oporu v zákone alebo v judikatúre najvyššieho súdu.\n7.4 Nepatrí ústavnému súdu nahrádzať právne názory najvyššieho súdu a pokiaľ\nzávery najvyššieho súdu v otázke prípustnosti dovolania vzhľadom na skutkový stav nie sú\nzjavne svojvoľné alebo nelogické, či z iného dôvodu ústavne neudržateľné, ústavný súd\nnemá dôvod do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti dovolania\nna základe prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu zasahovať.\n7.5 Ústavný súd uzatvára, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti\ndovolania [resp. neexistencii dovolacích dôvodov podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP,\nna údajnú prítomnosť ktorých sťažovateľ poukazoval] je vzhľadom na skutkový stav\nv sťažovateľovej veci v napadnutom uznesení zdôvodnený ústavne udržateľným spôsobom.\n7.6 Na základe prezentovaných záverov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n\n18\n\nK napadnutému rozsudku krajského súdu\n8. Predmetom sťažnosti v tejto časti je predovšetkým námietka sťažovateľa, že\nnapadnutý rozsudok krajského súdu je postavený na právnych a skutkových záveroch, ktoré\nsú podľa názoru sťažovateľa zjavne nepodložené a arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné.\n9. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach\nfyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je\nnevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.\nTieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),\nako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces). Podľa ustálenej judikatúry\nústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva\nna spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu\nzodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi\npredpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať\na rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym\nnázorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené\nprocesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným\nspôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle\nIV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).\n9.1 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych\ngarancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné\notázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa\nodvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne\nnižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa\nna ním prerokúvanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov\n(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok ESĽP z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič\nv. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP z 3. 5. 2001, bod 2). Rozhodnutie\n\n19\n\nvšeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto\nzávery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.\n10. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť,\nči odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť\nv interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem vzťahujúcich sa na vec sťažovateľa\na s tým spojené možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľa, alebo naopak,\nči vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku a právne závery krajského súdu v ňom\nuvedené je sťažnosť zjavne neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo\nmožné konštatovať porušenie označených ústavných práv sťažovateľa napadnutým\nrozsudkom krajského súdu.\n10.1 Posudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľa,\nústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci sťažovateľovho odvolania konal zákonom\npredpísaným\n\nprocesným\n\npostupom.\n\nPostup\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nplne\n\nkorešpondoval\n\nso zákonnými požiadavkami kladenými na postup odvolacieho súdu a požiadavkami\nkladenými ústavou a dohovorom na procesný postup všeobecného súdu.\n10.2 Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému rozsudku krajského súdu\nna účely posudzovania dodržania dikcie čl. 46 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru nič\nvytknúť. Napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej\nzákonnej reglementácie formálnej kvality rozhodnutia odvolacieho súdu tejto procesnej\nformy.\n10.3 Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie\nustanovení zákona o cenných papieroch a zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti\nza škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „ZoZS“) odvolacím súdom a aj odôvodnenia napadnutého\nrozsudku krajského súdu, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti\nnezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu nič\nústavne\n\nnekonformné,\n\nčo\n\nby\n\nnasvedčovalo\n\n20\n\nich\n\narbitrárnosti\n\nalebo\n\nústavnej\n\nneakceptovateľnosti. Krajský súd nijako nevybočil z medzí určených čl. 46 ústavy a čl. 6\nods. 1 dohovoru, ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil skutkové zistenia a svoj\nprávny názor, aplikoval a interpretoval príslušné právne normy v súlade s ich znením,\nobsahom i duchom.\n10.4 Odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je stručnejšieho rázu, ale je\nvyčerpávajúce, krajský súd sa neobmedzil na citovanie alebo parafrázovanie záverov\nokresného súdu, ale sám učinil závery vo veci sťažovateľa. Sťažovateľovi sa dostalo\nodpovede na ťažiskové otázky rámcujúce vec sťažovateľa, a to čo sa týka povinnosti NBS\npri výkone dohľadu na finančnom trhu a splnenia podmienok upravených ZoZS pre vznik\nnároku na náhradu škody. Tieto právne závery krajského súdu nie je potrebné zo strany\nústavného súdu v žiadnom smere dopĺňať alebo revidovať, ústavný súd na ne s ohľadom\nna námietky sťažovateľa týkajúce sa dohľadu NBS na finančnom trhu plne odkazuje, keďže\npodľa ústavného súdu sú ústavne udržateľné a bohaté na relevantné a právne čisté\nargumenty týkajúce sa aplikovateľnosti a interpretácie zákona o cenných papieroch a ZoZS.\n10.5 Závery krajského súdu a ich odôvodnenie, ako aj postup krajského súdu\nv odvolacom konaní je teda nutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania,\ndo ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Ústavný súd zastáva\nnázor, že krajský súd sa napadnutom rozsudku ústavne konformným spôsobom zaoberal\nkľúčovými námietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil vo svojom odvolaní. Právne závery, ktoré\nk námietkam sťažovateľa zaujal odvolací súd, sú primeraným spôsobom odôvodnené\na zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré krajský súd pri rozhodovaní\naplikoval. Napadnutý rozsudok krajského súdu je preto podľa názoru ústavného súdu\nz ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť\nmedzi ním a sťažovateľom označenými právami, ktoré by zakladali reálnu možnosť\nvysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.\n\n21\n\n11. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 4. apríla 2017\n\n22", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "cenné papiere", "družstvo"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7286c173-ddb8-4994-81d0-261416257e91", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 196/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 196/2014 z 27. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-27", "citacie_n": 284, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7286c173-ddb8-4994-81d0-261416257e91"}, {"guid": "ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 580, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8"}, {"guid": "ussr:d4803749-1cc9-44ce-a009-c48aca612e31", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/2011 z 27. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-27", "citacie_n": 728, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d4803749-1cc9-44ce-a009-c48aca612e31"}, {"guid": "ussr:74f17f60-1a62-4a15-ad45-a5c834ce0a12", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 398/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 398/08 z 1. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-01", "citacie_n": 420, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:74f17f60-1a62-4a15-ad45-a5c834ce0a12"}, {"guid": "ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/09 z 3. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-03", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f"}, {"guid": "ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 32/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/07 z 15. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-15", "citacie_n": 881, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 759, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f"}, {"guid": "ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 329/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 329/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 172/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 172/03 z 27. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-27", "citacie_n": 859, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "9db83be2-4506-4705-8aee-f6ab6a4ed9ce:9c96af80-ef22-4ef0-8b68-f521b994e279", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1112203262.1", "spisova_znacka": "4Cdo/7/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/7/2016 z 22. 11. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-11-22", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1112203262.1"}, {"guid": "9b504dfc-e74d-425e-ad6b-5ad348790d10:5e61b3bf-1d0e-445c-bb26-1d997ee3c296", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1111244578.1", "spisova_znacka": "2Cdo/932/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/932/2015 z 26. 10. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-10-26", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1111244578.1"}, {"guid": "2a143a44-71ce-45d1-8b55-c0da1150f0c4:41691215-02e8-4a08-b3d6-aa901df80e13", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1111244463.1", "spisova_znacka": "3Cdo/121/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/121/2016 z 12. 10. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-10-12", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1111244463.1"}, {"guid": "c092ed88-90da-4198-9ea1-5863441fff4a:5de66117-5d22-40b5-8bcb-3bd8a30141f8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1014893903.1", "spisova_znacka": "6Cdo/133/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/133/2016 z 27. 7. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-07-27", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1014893903.1"}, {"guid": "53d360ac-8a0f-462b-a97a-b07abf45f2f2:b4ab39de-20f3-43e5-b101-4f9a05c90d13", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1111244768.3", "spisova_znacka": "2Cdo/38/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/38/2016 z 29. 6. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-06-29", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1111244768.3"}, {"guid": "e762dce2-0b0e-41cd-bcb9-78f650089e7c:7366095d-667a-47cf-819e-5d8319129ba1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1112203246.1", "spisova_znacka": "4Cdo/431/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/431/2015 z 25. 4. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-04-25", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1112203246.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:65556357-4beb-4054-9bd5-514a94a72a64", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.228.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 228/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 228/2018 z 25. 6. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-06-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.228.2018.1"}, {"guid": "ussr:489fe78c-5c83-4e1c-8c1e-ca675270ca53", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.119.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 119/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/2018 z 20. 3. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-03-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.119.2018.1"}, {"guid": "ussr:fa51c7ed-6539-4408-9b8b-724fb7bcf14e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.78.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 78/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2018 z 28. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-28", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.78.2018.1"}, {"guid": "ussr:b34cad18-f7c7-40d3-bcb4-1853f2c55a49", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.81.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 81/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 81/2018 z 28. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.81.2018.1"}, {"guid": "ussr:7b758f51-2c28-4b68-8cdb-04e1457d45f2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.70.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 70/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 70/2018 z 13. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.70.2018.1"}, {"guid": "ussr:d7cb93cd-b0b8-4375-83e4-f6593827f0b0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.69.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 69/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 69/2018 z 13. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-13", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.69.2018.1"}, {"guid": "ussr:5a222fd7-a7da-4053-80d3-50e3ad37b0ea", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.720.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 720/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 720/2017 z 28. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.720.2017.1"}, {"guid": "ussr:761d88a2-3fa1-4b2f-a560-2dbda3ad4777", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.622.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 622/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 622/2017 z 10. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-10", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.622.2017.1"}, {"guid": "ussr:92c20417-f1f3-4710-95cb-3e6192127708", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.529.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 529/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 529/2017 z 12. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-12", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.529.2017.1"}]}