{"guid": "ussr:3edb6bc2-f9c2-46e9-b018-e4ce9ceef5eb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.206.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 206/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 206/2017 z 23. 3. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 23. marca 2017, sp. zn. II. ÚS 206/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.206.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2017-03-23", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/3edb6bc2-f9c2-46e9-b018-e4ce9ceef5eb", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.206.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.206.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.206.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 206/2017-14\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa\nspravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpenej Advokátskou kanceláriou FUTEJ &\nPartners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej,\nktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu\nv Bratislave sp. zn. 7 Co 90/2015, 7 Co 416/2015 z 9. septembra 2015 a uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 139/2016, 7 Cdo 140/2016\nz 13. decembra 2016, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2017\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľka“,\n\nv citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej\nlen „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 90/2015, 7 Co 416/2015 z 9. septembra 2015 (ďalej len\n„napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 139/2016, 7 Cdo 140/2016 z 13. decembra 2016 (ďalej len\n„napadnuté uznesenie“).\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených – napadnutého uznesenia a napadnutého\nrozsudku – vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej\nlen „okresný súd“) proti žalovanej [Slovenskej republike, zastúpenej Národnou bankou\nSlovenska (ďalej aj „NBS“)] domáhala náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.\no zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu\nspôsobenú pri výkone verejnej moci“). Okresný súd rozsudkom sp. zn. 15 C 211/2011\nz 23. októbra 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu a návrh sťažovateľky\nna prerušenie konania a začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej\núnie zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom\nrozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom z 9. septembra 2015 tak, že rozsudok\nokresného súdu potvrdil ako vecne správny. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu\nz 9. septembra 2015 podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd\nnapadnutým uznesením z 13. decembra 2016 tak, že ho odmietol.\nK skutkovým a právnym okolnostiam právnej veci, ktorá bola predmetom\nrozhodovania v napadnutých konaniach pred okresným súdom a krajským súdom,\nsťažovateľka uvádza, že ako členka vložila do družstva\n(ďalej len „družstvo“), peňažné prostriedky, ktoré družstvo\nzhodnocovalo v zmysle zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných\nslužbách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o cenných papieroch“). Družstvo túto činnosť malo vykonávať na základe verejnej\n\n2\n\nponuky majetkových hodnôt podľa § 126 zákona o cenných papieroch, na základe\nzverejneného prospektu investície, ktorý schvaľuje Národná banka Slovenska. Prospekt\ninvestície bol schválený rozhodnutím Úradu pre finančný trh č. UFT-002/2002/SPI\nz 21. marca 2002 o schválení prospektu investície. Družstvo využívalo na zhodnocovanie\npeňažných prostriedkov členov a na nadobudnutie majetkových hodnôt výhradne\nobchodníka s cennými papiermi\n\n(ďalej\n\nlen „obchodník s cennými papiermi“), ktorý vykonával činnosť obchodníka s cennými\npapiermi podľa zákona o cenných papieroch na základe povolenia na poskytovanie\ninvestičných služieb vydaného NBS do 1. marca 2011, keď mu NBS odobrala povolenie na\nposkytovanie investičných služieb. Nadobúdanie majetkových hodnôt z peňažných\nprostriedkov zhromaždených na základe verejnej ponuky družstva a ich spracovanie v rámci\nprospektu investície upravovala zmluva o správe portfólia cenných papierov podľa zákona\nč. 600/1992 Zb. o cenných papieroch v znení neskorších predpisov a podľa zákona\nč. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, ktorú uzatvorili\nako zmluvné strany družstvo a obchodník s cennými papiermi „a ktorá bola počas jej\nplatnosti zmluvnými stranami menená a doplnená, naposledy v znení zmien a doplnení\nuskutočnených Zmluvou o riadení portfólia uzatvorenej dňa 2. 6. 2008“ (ďalej len\n„zmluva“).\nMiera zhodnotenia peňažných prostriedkov vložených sťažovateľkou do družstva\nmala byť v súlade s prospektom investície a na základe činnosti obchodníka s cennými\npapiermi podľa zmluvy 8 % p. a. Nad činnosťou družstva ako vyhlasovateľom verejnej\nponuky majetkových hodnôt a nad činnosťou obchodníka s cennými papiermi vykonávala\ndohľad podľa zákona o cenných papieroch NBS, ktorej právomoci v oblasti dohľadu\nvyplývajú zo zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 566/1992 Zb. o Národnej banke\nSlovenska v znení neskorších predpisov. Okrem týchto právnych predpisov NBS\nvykonávala dohľad nad družstvom a obchodníkom s cennými papiermi aj podľa zákona\nč. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov.\n\n3\n\nSťažovateľka sa v konaní pred okresným súdom a krajským súdom domáhala proti\nžalovanej (Slovenskej republike, za ktorú koná NBS) náhrady škody v sume 1 003,78 €\ns príslušenstvom, pričom tvrdila, že išlo o škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti\ns nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone bankového dohľadu nad družstvom.\nSťažovateľka v konaní pred okresným súdom argumentovala tým, že peňažné\nprostriedky do družstva „vkladal výhradne a len z dôvodu, že sa spoľahol na to, že Družstvo\na aj Obchodník s CP sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad Národnou Bankou\nSlovenska a tak, že bude zabezpečené ich riadne fungovanie a tým budú nielen ochránené\njeho peňažné prostriedky, ale aj budú zhodnotené v garantovanej výške. Sťažovateľ\npoukazuje na skutočnosť, že nemal vedomosť o tom, že môže dôjsť ku škode na jeho\ninvestícii. Ako uvádzalo Družstvo, obchodník s CP mu počas trvania zmluvy predkladal\nvyúčtovania, ktoré nenasvedčovali neplnenie jeho záväzkov zo Zmluvy, s obsahom\nvyúčtovaní Družstvo ubezpečoval, že zhodnocovanie vkladov, ktoré Družstvu zverili\nčlenovia u Obchodníka s CP prebieha v dohodnutej výške. Takéto ubezpečenie vyplývalo\nokrem iného aj z toho, že si Obchodník s CP vyúčtovával za činnosť podľa Zmluvy odmenu\nvo výške zhodnotenia portfólia Družstva obchodníkom s CP nad zmluvne dohodnuté 8 %-né\nzvýšenie hodnoty portfólia Družstva podľa Zmluvy. V dôsledku... konania subjektu\nfinančného trhu – Obchodníka s CP... tak vznikla Sťažovateľovi škoda, ktorá predstavuje\nsumu, o ktorú sa zmenšil majetok Sťažovateľa, pretože túto sumu mu Družstvo nevrátilo\na ani nevráti, a ktorú žalobca v predmetnom konaní preukázal predloženými dôkazmi.“.\nPodľa sťažovateľky je napadnutý rozsudok krajského súdu z 9. septembra 2015\nzaložený na skutkových a právnych záveroch, ktoré sú arbitrárne, keďže v ňom\nnebol „... rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický výklad práva. Konkrétne\nsa jedná o nasledujúce závery:\n(i)\n\nlimitácia dohľadu zo strany NBS a jej postup v medziach zákona a Ústavy SR\n\n(ii)\n\nzodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť Obchodníka\n\ns CP voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči Sťažovateľovi\n(iii)\n\nsubsidiarita uplatneného nároku voči NBS vo vzťahu k pohľadávke uplatnenej\n\nv konkurze Družstva.\n\n4\n\nNBS mala vedomosť o verejne známych skutočnostiach, že činnosťou Obchodníka\ns CP a Družstva vzniká bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek\ntomu však nekonala tak, aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku\ntejto škody. NBS mala prístup k všetkým informáciám v dôsledku informačnej povinnosti\nDružstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a to vrátane aktuálneho\nstavu hospodárenia Družstva. NBS vo svojom vyjadrení sama uviedla a potvrdila,\nže vykonávala dohľad nad dodržiavaním povinností Družstva, kontrolovala zverejnenie\nschváleného prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, aktuálnosť prospektu\ninvestície počas lehoty trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností\nvyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, splnenie povinnosti predložiť NBS pred\nzverejnením na posúdenie oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt, ako\naj dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 Zákona o CP...\nKrajský súd odvodzuje limitovaný dohľad NBS od § 129 ods. 3 Zákona o CP, ktorý\nbol doplnený do Zákona o CP s účinnosťou až od 1. 6. 2010. V tejto súvislosti je nevyhnutné\nuviesť, že uvedené ustanovenie obsahuje povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky\nmajetkových hodnôt dodržiavať schválený prospekt investície. Z tohto znenia však nemožno\nvyvodiť jednoznačný záver o tom, že pred jeho doplnením NBS vykonávala dohľad iba\nv limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 Zákona o CP je a bolo\nzisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú\ndohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 Zákona o CP (ktorý platí\nv tomto znení už od 1. 5. 2007), Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových\nhodnôt, ako aj Obchodník s CP patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany\nNBS. Podľa § 135 ods. 2 Zákona o CP mala NBS zisťovať (čo v prípade Družstva ani\nObchodníka s CP neurobila) všetky informácie a podklady o dodržiavaní resp.\nnedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS Družstvu a Obchodníkovi s CP. Zákonný\ndohľad zo strany NBS bol dokonca upravený tak široko, že NBS má zisťovať informácie\na podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolenia na činnosť vrátane rizík,\nktorým sú, resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo\nčinnosťou Obchodníka s CP, vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov\ndohliadaných subjektov. Ak NBS mala informácie o celkovej činnosti Družstva, nemohla\nvykonávať a ani nevykonávala dohľad v limitovanom rozsahu.“.\n\n5\n\nVšeobecné súdy podľa názoru sťažovateľky taktiež pri svojom rozhodovaní\nnezohľadnili „správu správcu konkurznej podstaty úpadcu - Družstva o stave konkurzu\na jeho výpoveď v konaní sp. zn. 7C 206/2011...“.\nPodmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným\npostupom podľa § 9 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci\nnie je podľa názoru sťažovateľky, „aby poškodený preukázal bezúspešnosť vydania\npohľadávky v konkurznom konaní, pretože Zákon o zodpovednosti za škodu nedefinuje\nuvedenú podmienku ako jednu z jej (osobitných) predpokladov. Zákon o zodpovednosti za\nškodu o ktorý Sťažovateľ opieral svoju žalobu, neustanovuje, nevyžaduje a dokonca ani\nnepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak,\npripúšťa regresnú náhradu. Pokiaľ by sa pripustil názor, že prebiehajúce konkurzné\nkonanie vylučuje podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by\nzákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval občiansky zákonník. Zákon\no zodpovednosti za škodu, ako i trestný zákon, a to až do doby právoplatného skončenia\nkonkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť,\nzodpovednosť štátu či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti\núpadcu podľa zákona o konkurze.“.\nSťažovateľka prostredníctvom dovolania adresovaného najvyššiemu súdu namietala\nporušenie práva na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podľa\njej názoru nevychádza z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich skutočností\na je založené na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach. Podľa sťažovateľky\nje namieste úvaha, že najvyšší súd „... namietaným uznesením vybočil z ústavných medzí\nrozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím rozhodnutím Najvyšší súd de facto\nodmietol právo Sťažovateľa na súdnu ochranu... nedostatočne odôvodnil svoj záver\na Sťažovateľ považuje Uznesenie Najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené.\nZ odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho súdu vyplýva, že podané dovolanie odmietol\ns poukazom na to, že dovolanie nie je prípustné, nakoľko Sťažovateľom namietaná procesná\nvada ako aj iné vady v danom súdnom konaní nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho názoru,\nže Najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle\n\n6\n\nplatnej právnej úpravy považovať. Z daného odôvodnenia rovnako nie je zrejme akých úvah\nsa Najvyšší súd pri odmietnutí ním podaného dovolania pridržiaval.“.\nSťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom\nrozhodol tak, že vysloví porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým\nrozsudkom krajského súdu z 9. septembra 2015 a napadnutým uznesením najvyššieho súdu\nz 13. decembra 2016, napadnuté rozhodnutia zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie\nkonanie a rozhodnutie. Sťažovateľka si zároveň uplatnila úhradu trov konania.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPodľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom\nna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť\nústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti\npetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127\nústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha\n(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred\nústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom\n\n7\n\nna uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite\nsvojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv\n(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).\nSťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite sťažnosti\nnamieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru rozsudkom krajského súdu „sp. zn. 7 Co/90/2015, 7 Co/416/2015 zo dňa\n13. 12. 2016“. Sťažovateľka k sťažnosti priložila rozsudok krajského súdu č. k.\n7 Co 90/2015-329, 7 Co 416/2015 z 9. septembra 2015, pričom z jeho obsahu vyplýva, že sa\nskutkovo a právne týka veci, ktorá je predmetom jej sťažnosti. Vychádzajúc z uvedených\nskutočností, považoval ústavný súd uvedenie dátumu „13. 12. 2016“ v petite sťažnosti ako\ndátumu vydania napadnutého rozsudku za zjavnú nesprávnosť s tým, že správnym dátumom\nvydania napadnutého rozsudku je 9. september 2015.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nSťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\n\n8\n\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.\nÚstavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné\nzáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom\nustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nie je podstatná odlišnosť\n(II. ÚS 27/07).\nII.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu\nz 9. septembra 2015\nO zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu\nštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní\nktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\nI. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže\n\n9\n\nstať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými\nsa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom\nby bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis\nI. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nIntegrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).\nAj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre\nzdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,\nale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná\nodpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd\nsplnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno\nposúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,\naby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná\nodpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie\nrozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija\nc. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko\nz 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko\nz 19. 2. 1998).\n\n10\n\nKrajský súd napadnutým rozsudkom z 9. septembra 2015 potvrdil rozsudok\nokresného súdu z 23. októbra 2014. Poukázal na odôvodnenie tohto rozsudku, pričom\nnásledne na zdôraznenie správnosti jeho dôvodov uviedol podrobne vlastné právne závery.\nStotožnil sa s právnym záverom okresného súdu, podľa ktorého v konaní nebol preukázaný\njeden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup NBS.\nV tejto súvislosti uviedol:\n„Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní\nnebol preukázaný nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri\nvykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva. V danom prípade nie je sporné, že NBS bola\npovinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky\nmajetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy,\nže až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zák.\nč. 566/2001 Z. z. vykonaná zák. č. 129/2010 Z. z.), teda až od 1. 6. 2010, boli povinnosti\nvyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako\nvyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť\ndodržiavať schválený prospekt investície. Teda až od 1. 6. 2010 mohla NBS dohliadať,\nči Družstvo dodržiava schválený Prospekt investície. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt\ninvestície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. bola\nvyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1. 1. 2009 na základe\nnovelizovaného ust § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zák. č. 566/2001 Z. z.\nvykonaná zák. č. 558/2008 Z. z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky\nmajetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte\ninvestície štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128\nods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z. z. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z. z.\nneukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne\npovinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr.\nsprávcovských spoločností pre kolektívne investovanie). Preto tieto neexistujúce povinnosti\nDružstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad finančnými\nukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva žalobkyňa. NBS mohla podľa platnej\nprávnej úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust.\n§§ 126 až 130 zák. č. 566/2001 Z. z. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že žalobkyňa si\n\n11\n\nmusela byť vedomá toho, že s jej investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo,\npropagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák.\nč. 566/2001 Z. z. v znení platnom do 21. 7. 2013; § 126 až 130 boli zo zák. č. 566/2001 Z. z.\nvypustené novelou vykonanou zák. č. 206/2013 Z. z. účinným dňa 22. 7. 2013). Ak si toho\nžalobkyňa vedomá nebola, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska\nv zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide\no argumentáciu žalobkyne, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemala\nvedomosť.\nNebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobkyne o povinnosti Národnej banky\nSlovenska v oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z.\nz. o cenných papieroch neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt\nv tomto smere žiadne povinnosti - preto ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala\npovinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto povinnosť ukladala. Je nepochybné,\nže ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu\nzodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv\nsubjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne\ndodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne\nzákonom stanovených povinnosti Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť\nzodpovednosti za postup Národnej banky Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup\nukázal mylným, zasahujúcim do základných práv žalobkyne, ktorý však nemôže vychádzať z\ntoho, ako takýto postup žalobkyňa vyhodnotila, ale musí vychádzať výlučne z toho, že\nnemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tých,\nktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.\nZ obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi\nvyplýva, že jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania\ncenných papierov a iných finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením\nportfólia družstva čo v praxi znamenalo, že obchodník s cennými papiermi obchodoval\nvo vlastnom mene na účet Družstva. Uvedené znamená, že riziko nieslo samotné Družstvo,\nktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či predaj\ntoho ktorého finančného nástroja (článok 111 bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák. č.\n566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako\n\n12\n\nklient obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť\nuvedených operácií nie je zaručená. Žalobkyňa si ako členka Družstva, ktoré za týmto\núčelom zhodnocovalo portfólio, musela byť vedomá, že vývoj na finančných trhoch nemožno\ns istotou predpovedať a odhadnúť (čo je podstatným znakom týchto obchodov\nprostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi). Až do rozhodnutia Národnej banky\nSlovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi\ns cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným\nrozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č. GUV274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou\nbankou Slovenska. Činnosť Družstva, ktorého bol žalobkyňa v rozhodnom čase členkou,\nspĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich\nzhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania\nna vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného investovania;\nzodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými\npapiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči žalobkyni.\nNebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobkyne o nedostatočných opatreniach\nNárodnej banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení\nobchodníka s cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu zohľadňujúc aktívny prístup\nNárodnej banky Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi (v konaní preukázaný\nrozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č. OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi\ns cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 eura, opätovne rozhodnutím zo dňa\n20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi\npokutu vo výške 9.958,18 eura a následne rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT 8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie\ninvestičných služieb). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že žalobkyňa sa nemôže\nv konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom\nv takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka hmotnoprávneho\nposúdenia veci; hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť len v obsahu rozhodnutí\nNárodnej banky Slovenska, keďže za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to,\nkeď výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav\n\n13\n\nzo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv\nči právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.\nZ uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad\nvzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle §\n9 zák. č. 514/2003 Z. z., ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou\nbankou Slovenska.“\nKrajský súd sa vysporiadal aj s argumentáciou sťažovateľky, v rámci ktorej\npoukazovala na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky. Krajský súd v tejto\nsúvislosti uviedol:\n„Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý\nv odvolaní poukazovala žalobkyňa, jej interpretácia je nesprávna a zavádzajúca.\nPredovšetkým tento rozsudok sa týka náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby\npovinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu tým, že so splnením tejto povinnosti boli\nv omeškaní. Okrem toho, Najvyšší súd ČR v odôvodnení uvedeného rozsudku poukázal na\nrozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej výkonom verejnej moci,\npodľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie\nnedobytnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu sa\nodvíja odo dňa, keď poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového\nuznesenia. Uvedený rozsudok sp. zn. 29 Cdo 4968/2009 nepolemizuje so závermi\nrozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie do úvahy rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého\notázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa môže byť zodpovedaná aj skôr než pri\nrozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti Najvyšší súd ČR uviedol, že miera\nmožného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní čiastočného\nrozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé, že\ndosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie\npohľadávok za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy\nneobdržia pri rozvrhu nič. Z označeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver, že\nžalobu o náhradu škody proti štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného\nkonania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu ČR teda vyplýva, že 1/ predpokladom vzniku\nzodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky poškodeného v tom zmysle, že je\n\n14\n\nzrejmé, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní žiadnu sumu, 2/ to, v akej výške vznikla\nveriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu a to napr. pri vydaní čiastočného\nrozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy. V prejednávanej veci\nv konkurznom konaní vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo k speňažovaniu majetku\nz podstaty, preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu\no speňažovaní majetku z podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému\nrozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti pohľadávky žalobkyne nie je vyriešená (nie je\ncelkom zrejmé, že v rámci konkurzného konania nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno\nustáliť ani výšku škody. Preto je správny záver súdu prvého stupňa i v tom, že žaloba bola\npodaná predčasne.“\nPokiaľ ide o námietku sťažovateľky o spôsobe vykonania dokazovania okresným\nsúdom, ktorá mala predstavovať tzv. inú vadu konania spôsobujúcu nesprávnosť\nrozhodnutia, krajský súd uviedol:\n«Vo vzťahu k námietke žalobkyne namietajúcej okolnosť, že konanie predchádzajúce\nvydaniu odvolaním napadnutého rozsudku má inú vadu, ktorá mohla mať za následok\nnesprávne rozhodnutie veci, spočívajúcej vo vykonaní listinných dôkazov v rozpore s ust.\n§ 129 O. s. p. je treba uviesť, že podľa § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť\ndôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná.\nPodľa ust. § 129 ods. 1 O. s. p. sa dôkaz listinou vykoná tak, že predseda senátu alebo\nsamosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah. Z obsahu\nspisu vyplýva, že návrh na začatie konania, následné podania žalobkyne a vyjadrenie sa\nžalovanej boli vzájomne účastníkom súdom prvého stupňa doručované pred pojednávaním\nnariadeným na deň 23. 10. 2014, resp. v jeho priebehu. Zo zápisnice z pojednávania súdu\nnariadeného na deň 23. 10. 2014 vyplýva, že v jeho priebehu súd prvého stupňa akceptoval\nzhodné vyhlásenie prítomných účastníkov o tom, že sú „im známe všetky listiny, ktoré sú\nsúčasťou súdneho spisu a preto na ich oboznámení čítaním netrvajú“. Uvedené znamená,\nže žalobkyňou vytýkané procesné pochybenie súdu prvého stupňa o riadnom nevykonaní\ndokazovania nevyhnutného k preukázaniu rozhodujúcich skutočností spôsobom uvedeným\nv § 129 ods. 1 O. s. p. nebolo odvolacím súdom zistené.\n\n15\n\nPostup súdu prvého stupňa v priebehu označeného pojednávania, ktorý zamietol ako\nnadbytočné vykonanie žalobkyňou navrhnutých dôkazov špecifikovaných v podaniach\nz 22. 12. 2011, 17. 01. 2013, 11. 04. 2013, 11. 06. 2013 a 10. 01. 2014 (vrátene\nnavrhnutého dôkazu zabezpečením účtovníctva družstva PDSI, vyžiadaním správy o stave\nkonkurzu a výsluch svedkov\n), bol rovnako v súlade s ust. § 120 ods. 1 O. s. p.\nV zmysle citovaného ustanovenia súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie\ndokazovania a nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie\ndokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou\nsúdu a nie účastníkov konania. Na základe uvedeného je potom možné za nedôvodnú\npovažovať i námietku žalobkyne o tom, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav\nveci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností\n(§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).»\nÚstavný\n\nsúd\n\npri\n\npreskúmavaní\n\nnapadnutého\n\nrozsudku\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nako odvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého\nodôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať\nizolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie\nkonanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa\naj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov\n(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného\nsúdneho konania (IV. ÚS 350/09).\nÚstavný súd vychádzal aj z toho, ako bolo odôvodnenie rozsudku okresného súdu\nvymedzené v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu.\nOkresný súd v rozsudku z 23. októbra 2014 v súvislosti s posudzovaním činnosti\nNBS pri výkone dohľadu nad činnosťou družstva a obchodníka s cennými papiermi\ndospel k záveru, že „v konaní nebolo preukázané, že by žalovaná nesprávne úradne\npostupovala tým, že riadne nevykonávala bankový dohľad nad uvedenými subjektmi.\nPriklonil sa k názoru, že Družstvo bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom\n\n16\n\nrozsahu... NBS nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, pretože\nv takom prípade by došlo k prekročeniu jej kompetencií...“. Okresný súd uviedol, že\nsťažovateľka „v konaní nepreukázala, že by žalovaná vo vzťahu k Družstvu nesprávne\núradne postupovala“.\nZa ďalšie relevantné dôvody na zamietnutie návrhu sťažovateľky považoval okresný\nsúd skutočnosť, že sťažovateľka stále môže uplatniť náhradu škody priamo od družstva –\nv konkurznom konaní, pričom v čase jeho rozhodovania pohľadávka sťažovateľky bola\npopretá, avšak tá podala incidenčnú žalobu, o ktorej v uvedenom čase nebolo právoplatne\nrozhodnuté. Rovnako tak považoval okresný súd za relevantné, že sťažovateľka ako členka\ndružstva a veriteľ družstva môže svoj nárok na náhradu škody uplatniť podľa\nšpecifikovaných ustanovení Obchodného zákonníka voči členom predstavenstva družstva\nalebo členom kontrolnej komisie družstva.\nOkresný súd tiež uviedol, že sťažovateľka nepreukázala, že „počas členstva\nv Družstve realizovala svoje oprávnenia vyplývajúce z členstva tak, že by aktívne\nzasahovala do činnosti Družstva za účelom odvrátenia hroziacej škody pri zistení\nnedostatkov v činnosti štatutárnych zástupcov Družstva“.\nZ argumentácie krajského súdu v napadnutom rozsudku v spojení s rozsudkom\nokresného súdu dostatočne vyplýva záver, z akých dôvodov konajúce súdy dospeli k záveru,\nže sťažovateľka nepreukázala nesprávny úradný postup NBS (prípadne Úradu pre finančný\ntrh). Tento právny záver ústavný súd nepovažuje za arbitrárny a ani zjavne neodôvodnený,\npreto je ústavne udržateľný. Uvedený právny záver je zároveň dostatočným podkladom\npre výrok konajúcich súdov o zamietnutí návrhu sťažovateľky na náhradu škody.\nPokiaľ ide o námietky sťažovateľky, možno konštatovať, že sú výlučne výrazom\nodlišného právneho hodnotenia zisteného skutkového stavu. Odlišné právne hodnotenie\nskutkového stavu je klasickým východiskom sporového konania, kde v súdnom konaní proti\nsebe stoja účastníci konania, ktorí majú odlišný a protichodný názor na vzniknutú skutkovú\nsituáciu. Súd, ktorý rozhoduje spor účastníkov konania, pri rozhodnutí v prospech jedného\n\n17\n\nz účastníkov rozhodne v zásade aj v súlade s právnym názorom úspešného účastníka, teda\nspravidla v rozpore s právnym názorom neúspešného účastníka (porovnaj m. m.\nIV. ÚS 135/2012, II. ÚS 659/2016). Skutočnosti, ktoré sťažovateľka uvádza v sťažnosti,\nsú podľa názoru ústavného súdu výrazom výlučne odlišného právneho názoru sťažovateľky\nna predmet sporu. Sťažovateľkou uvádzané skutočnosti nijako neindikujú také pochybenia\nv postupe krajského súdu a v jeho rozsudku, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré\nby vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky\npodľa ústavy a dohovoru.\nUvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky\nz dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.\nNa tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť\nsťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\nII.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu z 13. decembra 2016\nArgumentácia sťažovateľky, ktorou odôvodňuje porušenie svojho základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu, ktorým bolo jej dovolanie odmietnuté ako neprípustné podľa v tom čase\nplatného a účinného § 243b ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)\nv spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP, sa sústreďuje predovšetkým na „nedostatočné\nodôvodnenie“ rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. Sťažovateľka\nv dovolaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu namietala, že ním došlo k odňatiu možnosti\nkonať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, keďže toto rozhodnutie je založené na\nnesprávnych skutkových a právnych zisteniach, ktoré vychádzajú z dokazovania, ktoré je\nneúplné, pričom rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné a arbitrárne.\nSťažovateľka rovnako namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho\n\n18\n\nprávneho posúdenia, čím je daná existencia vady podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP, resp.\nargumentovala tzv. inou vadou podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP.\nZ už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného\nsúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne\nneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne\nneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva\nalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.\nZa zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní\nktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež\nnapr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nVychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd sa v rámci predbežného\nprerokovania sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom\nvysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateľky, ktorými odôvodňovala prípustnosť\ndovolania v súlade s § 237 ods. 1 písm. f) a § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) OSP, sledujúc\npritom skutočnosť, či nemožno sťažnosť v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.\nV súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd\npoukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,\nže otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie\nkonanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci\nústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej\nriešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (napr.\nII. ÚS 324/2010).\n\n19\n\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení najprv preskúmal procesnú prípustnosť\ndovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu, pričom dospel k záveru,\nže dovolanie nie je podľa § 238 ods. 1, 2 a 3 OSP prípustné. Následne preskúmal dovolanie\nproti napadnutému rozsudku krajského súdu s prihliadnutím na § 242 ods. 1 druhú vetu OSP\naj z dôvodov uvedených v § 237 ods. 1 OSP, a to predovšetkým z dôvodu existencie\nprípadnej vady podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, ktorej sa sťažovateľka dovolávala.\nNajvyšší súd následne uviedol:\n„13. Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237\nods. 1 písm. f/ O. s. p. namieta, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný, pretože\nje založený na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, ktoré vychádzajú\nz vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie, ktoré je neúplné. Najvyšší súd,\nstotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva stanovisko\nobčianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, uverejnené v Zbierke\nstanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 1/2016, skúmal,\nči v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia\nzakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Dovolací súd však nezistil, že\nby o takýto prípad v prejednávanej veci išlo; odôvodnenie napadnutého rozhodnutia\nodvolacieho súdu obsahuje presvedčivé vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd\nzaložil svoje rozhodnutie. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení\ns potvrdeným rozhodnutím súdu prvej inštancie) spĺňa kritériá pre odôvodňovanie\nrozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p.“\nK ďalším námietkam sťažovateľky najvyšší súd uviedol:\n«14. Pokiaľ dovolateľka vytýkala odvolaciemu súdu aj nesprávne právne závery,\ndovolací súd uvádza, že do 30. júna 2016 prípustnosť dovolania nezakladalo (a účinky\numožňujúce meritórny dovolací prieskum nevyvolávalo) ani to, že napadnuté rozhodnutie\nodvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch (viď najmä\njudikát R 54/2012, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn.\n1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,\n6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014).\n\n20\n\n15. Prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. nezakladalo ani\nnedostatočné\n\nzistenie\n\nrozhodujúcich\n\nskutkových\n\nokolností,\n\nnevykonanie\n\nvšetkých\n\nnavrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere\nnajvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993\na R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010,\n2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011,\n6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012 a pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany\nvyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať\nnavrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).\n16. Dovolací súd vyššie uvedené doplňuje poukázaním na záver ústavného súdu,\npodľa ktorého „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého\nrozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci\nnezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.“ (viď IV. ÚS 196/2014). ...\n23. Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania žalobkyne\nnemožno vyvodiť z ustanovení § 238, § 239 O. s. p., v dovolacom konaní neboli zistené ani\ndôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p. Preto Najvyšší súd\nSlovenskej republiky dovolanie žalobkyne podľa § 447 písm. c/ CSP ako smerujúce proti\nrozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, odmietol, a to bez toho, aby skúmal\nvecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.»\nVychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd\nsa v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími\nnámietkami, ktoré sťažovateľka uplatnila vo svojom dovolaní smerujúcom proti\nnapadnutému rozsudku krajského súdu, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal,\nsú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem,\nktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho\nsúdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné\na udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľkou označenými\nprávami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie.\n\n21\n\nÚstavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je\npovinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané\nsťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho\npovažovať za porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa\ndohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody\nprípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania boli vôbec naplnené. Takýto postup\na rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto\npoužitý spôsob v konkrétnych prípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu\nsťažovateľky k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.\nNa základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že\nmedzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia\nsa sťažovateľka domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by\npo prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich\nporušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nPo odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími\nnávrhmi uplatnenými v sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 23. marca 2017\n\n22", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "rozhodnutie-nepreskúmateľnosť", "arbitrárnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "náhrada škody (ujma)-majetková ujma", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "ujma, náhrada škody-majetková ujma", "investičný zámer"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:aeccb912-4339-4a05-bc84-5cabcb02d0e5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.659.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 659/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 659/2016 z 7. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-07", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.659.2016.1"}, {"guid": "ussr:7286c173-ddb8-4994-81d0-261416257e91", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 196/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 196/2014 z 27. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-27", "citacie_n": 284, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7286c173-ddb8-4994-81d0-261416257e91"}, {"guid": "ussr:f9ae6dd6-5ecc-43a5-b4fc-d62c4a53eed2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/2012 z 8. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-08", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9ae6dd6-5ecc-43a5-b4fc-d62c4a53eed2"}, {"guid": "ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 324/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 324/2010 z 8. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-08", "citacie_n": 741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c"}, {"guid": "ussr:9771905a-4feb-426c-bb65-633bb357b443", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 415/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 415/09 z 10. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-10", "citacie_n": 248, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9771905a-4feb-426c-bb65-633bb357b443"}, {"guid": "ussr:33bda040-90a6-495b-981e-26b6cf913620", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 355/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 355/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 327, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33bda040-90a6-495b-981e-26b6cf913620"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 27/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 27/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 673, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1191, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 2/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 2/05 z 11. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-11", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "1dd85373-e37f-413a-919e-91530852fb30:40fd1baa-2474-4bf4-93f2-6a820e559bd9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1111244850.1", "spisova_znacka": "7Cdo/139/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/139/2016 z 12. 12. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-12-12", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1111244850.1"}, {"guid": "e7da96b5-9212-4d95-bd38-e2227e2e937f:eaafd11e-25f4-4db4-9e4b-f65945c9219e", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2015:4312216485.2", "spisova_znacka": "7Co/416/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 7Co/416/2015 z 29. 9. 2015", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2015-09-29", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2015:4312216485.2"}, {"guid": "1213c2d3-55b7-4046-9fc0-0cf41ca6d578:5692cf1a-b64d-432c-8a6f-2cea145307c9", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:1111244850.1", "spisova_znacka": "7Co/90/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/90/2015 z 8. 9. 2015", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2015-09-08", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1111244850.1"}], "citovane_v": []}