{"guid": "ussr:eb0fcee6-1c7f-4aee-8bc8-b0ed2015dbc7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.205.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 205/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 205/2017 z 23. 3. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 23. marca 2017, sp. zn. II. ÚS 205/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.205.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2017-03-23", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/eb0fcee6-1c7f-4aee-8bc8-b0ed2015dbc7", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.205.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.205.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.205.2017.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 205/2017-34\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa\nspravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej\nspoločnosti Retail Value Stores, a. s., Panónska cesta 16, Bratislava, zastúpenej\nAdvokátskou kanceláriou JUDr. Michal Matulník, advokát, s. r. o., Kýčerského 5,\nBratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Michal Matulník, vo veci namietaného\nporušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\na práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozhodcovským rozsudkom Rozhodcovského súdu Stály rozhodcovský\nsúd Obchodný súd, s. r. o., sp. zn. OS 45/2014 z 5. júna 2014, rozsudkom Okresného súdu\nBanská Bystrica sp. zn. 64 Cb 95/2014 z 21. novembra 2014 a rozsudkom Krajského súdu\nv Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob 52/2015 z 30. júla 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti Retail Value Stores, a. s., o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra\n2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Retail Value Stores, a. s., Panónska\ncesta 16, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základných\npráv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),\npráva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodcovským rozsudkom\nRozhodcovského súdu Stály rozhodcovský súd Obchodný súd, s. r. o. (ďalej len\n„rozhodcovský súd“) sp. zn. OS 45/2014 z 5. júna 2014 (ďalej aj „napadnutý rozhodcovský\nrozsudok“), rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.\n64 Cb 95/2014 z 21. novembra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“)\na rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.\n43 Cob 52/2015 z 30. júla 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na návrh\n(ďalej len „navrhovateľka“), rozhodcovský súd rozhodol rozsudkom z 5. júna\n2014 tak, že zaviazal sťažovateľa na zaplatenie sumy 3 410,81 € s príslušenstvom –\nšpecifikovaným úrokom z omeškania a trov konania. Rozsudkom priznaná suma\npredstavuje kúpnu cenu tovaru dodaného navrhovateľkou sťažovateľovi.\nSťažovateľ podal 18. júna 2014 okresnému súdu žalobu o zrušenie rozhodcovského\nrozsudku z dôvodov podľa § 40 ods. 1 písm. f) a g) zákona č. 244/2002 Z. z.\no rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom\nkonaní“) účinného v čase podania žaloby, t. j. z dôvodu, že sa na vydaní rozhodcovského\nrozsudku zúčastnil rozhodca, ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania pred\nvydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť, a z dôvodu, že\nbola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania.\nO žalobe rozhodol okresný súd napadnutým rozsudkom z 21. novembra 2014 tak, že\nju zamietol.\n\n2\n\nProti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom\nrozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom z 30. júla 2015 tak, že rozsudok okresného\nsúdu potvrdil.\nSťažovateľ v sťažnosti podrobne poukazuje na „Zmluvu o kúpe a predaji tovaru\nPotraviny“ (ďalej len „zmluva“) uzavretú medzi ním a navrhovateľkou. Podľa čl. V bodu\n5.5.2 tejto zmluvy «„V prípade potravinárskych výrobkov bude mať Tovar vyššie\npožadované vlastnosti po dobu stanovenú na Tovare alebo jeho obale. Potravinárske\nvýrobky budú dodané RVS tak, aby ku dňu ich dodania uplynula maximálne 1/3 doby\npoužiteľnosti (maximálnej trvanlivosti výrobku vyznačenej na obale výrobku). Zároveň sa\nDodávateľ potravinárskych výrobkov zaväzuje, že pri každom dodaní Tovaru informuje RVS\nv písomnej forme o tom (i) kedy (dátum) bol Tovar (jednotlivé tovary/výrobky) vyrobený\na zároveň (ii) kedy mu uplynie doba použiteľnosti. V prípade, ak Dodávateľ poruší svoju\npovinnosť podľa predchádzajúcej vety, bude Dodávateľ povinný za každé takéto porušenie\nzaplatiť RVS zmluvnú pokutu vo výške uvedenej v Prílohe č. 3.“\nPodľa Prílohy číslo 3 Zmluvy bolo medzi zmluvnými stranami dohodnuté, že zmluvná\npokuta pre prípad porušenia povinností podľa článku V bod 5.5.2. Zmluvy je vo výške 100 €\nza každé porušenie povinnosti.\nV súlade s ustanovením čl. V bod 5.6.1 písm. g) Zmluvy sa Dodávateľ zaviazal\ndoručiť Sťažovateľovi spolu s Tovarom dodací list, ktorý „... musí obsahovať nasledovné\núdaje:... v prípade, ak sú Tovarom potraviny, dátum, kedy bol Tovar vyrobený a dátum,\nkedy tovaru uplynie doba použiteľnosti...“.\nZ vyššie citovaných ustanovení Zmluvy vyplýva, že Dodávateľovi zo Zmluvy vznikla\nzmluvná povinnosť (jednoznačná/ zrozumiteľná/nezameniteľná) informovať Sťažovateľa (i)\npri každom dodaní Tovaru, (ii) v písomnej forme (iii) o tom kedy (dátum) bol Tovar\n(jednotlivé tovary/výrobky) vyrobený. Táto zmluvná povinnosť bola explicitne dojednaná\nv čl. V bod 5.5.2 Zmluvy ako aj v čl. V bod 5.6.1 písm. g) Zmluvy, pričom sankcia za jej\nporušenie bola medzi zmluvnými stranami explicitne dojednaná v Prílohe č. 3 Zmluvy\nobsahujúc odkaz na Čl. V bod 5.5.2 Zmluvy.»\n\n3\n\nPotreba uvedeného dojednania vyplývala podľa sťažovateľa z obchodnej praxe\na taktiež zo zákonných povinností, ktoré pre sťažovateľa vyplývali zo zákona\nč. 362/2012 Z. z. o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch, ktorých\npredmetom sú potraviny (ďalej len „zákon č. 362/2012 Z. z.“), a zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 152/1995 Z. z. o potravinách v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o potravinách“), ktoré vyžadujú, aby sťažovateľ dokázal identifikovať celkovú\ndobu spotreby dodávaných potravín. Z relevantných ustanovení uvedených zákonov\nvyplývali pre sťažovateľa osobitné povinnosti v prípade, ak uplynuli tri štvrtiny doby\nspotreby alebo minimálnej trvanlivosti potravín, prípadne ak doba zostávajúca do doby\nspotreby je kratšia ako 24 hodín pri potravinách, ktorých trvanlivosť je viac ako štyri dni.\nZa nesplnenie uvedených povinností bolo možné uložiť sťažovateľovi pokuty.\nV priebehu rozhodcovského konania bolo podľa sťažovateľa preukázané, že\nnavrhovateľka si svoju informačnú povinnosť podľa bodu 5.5.2 zmluvy nesplnila, preto jej\nsťažovateľ faktúrou č. S 162762 zo 16. decembra 2013 fakturoval sumu 11 000 € z titulu\nzmluvnej pokuty. Keďže navrhovateľka uvedenú faktúru neuhradila, listom zo 4. apríla\n2014\n\nvykonal\n\nsťažovateľ\n\njednostranné\n\nzapočítanie\n\nvzájomných\n\npohľadávok\n\ns navrhovateľkou.\nNavrhovateľka si žalobou uplatnila voči sťažovateľovi nárok na zaplatenie sumy\n3 410,84 € s príslušenstvom z titulu zaplatenia kúpnej ceny dodaného tovaru. Sťažovateľ\nv rozhodcovskom konaní argumentoval, že táto pohľadávka zanikla započítaním.\nRozhodcovský súd žalobe vyhovel. Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentuje, že\nrozhodcovský\n\nsúd\n\n„svojvoľne,\n\nneudržateľne,\n\narbitrárne\n\na protiústavne\n\naplikoval\n\nustanovenie § 265 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník... a dospel k záveru, že hoci\nZmluvná pokuta bola dojednaná platne, bola uplatnená určitým právnym úkonom, nemôže\njej Rozhodcovský súd priznať ochranu, pretože by to bolo v rozpore so zásadami poctivého\nobchodného styku“.\nSťažovateľ tiež namieta, že rozhodcovský súd pred rozhodnutím vo veci nenariadil\nústne pojednávanie.\n\n4\n\nSťažovateľ tiež spochybňuje nestrannosť rozhodcovského súdu a jednotlivých\nrozhodcov, pričom poukazuje na mediálny tlak, ktorý mal byť vyvinutý na rozhodovanie\nrozhodcovského súdu, na vystúpenia ministra pôdohospodárstva v televízii a tiež na postup\nMinisterstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky (ďalej len\n„ministerstvo pôdohospodárstva“), ktoré u sťažovateľa vykonávalo kontrolu a uložilo mu\npokuty v celkovej výške 874 400 €. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:\n«... vec prejednávaná Rozhodcovským súdom bola v priebehu Konania vo veľkom\nrozsahu medializovaná a Rozhodcovský súd rozhodoval pod značným mediálnym resp.\npolitickým tlakom. V médiách totiž na adresu Sťažovateľa ale aj samotného\nRozhodcovského súdu odznela zo strany predstaviteľa výkonnej moci negatívna kritika\nohľadne Rozhodcovským súdom prejednávaných obchodných vecí Sťažovateľa a vyhrážky\ntýkajúce sa likvidácie obchodnej spoločnosti Sťažovateľa, ako aj hrozba vysokou pokutou\n(vysokými pokutami) zo strany Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR (ďalej\nlen „Ministerstvo“) a taktiež negatívne vyjadrenia na adresu Rozhodcovského súdu\n(Relácia Televízie TA3 „V politike“ s názvom podávatelia vs reťazec“ zo dňa 11. mája\n2014).\nMinister pôdohospodárstva v uvedenej relácii okrem iného uviedol, že „Teraz k tomu\nsúdu - nesúdu. Toto je ďalší prvok, ktorý ukázal, že tá zmluva, ten dodatok, to doplnenie\ndátumu výroby nebol seriózne myslený. Napríklad v prípade sporu nerozhoduje súd, ale\nCarrefour si presadil, že to bude robiť rozhodcovský súd v Banskej Bystrici A ja skutočne,\nrozhodcovské súdy stanovuje Slovenská obchodná a priemyselná komora, budem skutočne\nsledovať ... ... že ako zareaguje v tomto prípade. A ja chcem, aby najskôr bolo rozhodnutie\nministerstva a až potom nech rozhodne rozhodcovský súd, lebo myslím si, že rozhodcovský\nsúd by nemal mať kompetencie klasického súdu.“\nZ vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že vrcholný predstaviteľ výkonnej moci\n(člen vlády, minister pôdohospodárstva) v celoštátne šírenom médiu (v televíznom vysielaní\nspravodajskej televízie TA3, výroky boli následne prevzaté mnohými ďalšími médiami)\natakoval Rozhodcovský súd, v podstate len z titulu samotnej existencie Rozhodcovského\nsúdu a skutočnosti, že si sporové strany dohodli rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala jeho\nprávomoc. Robil tak nadmieru explicitne, naviac so závermi, ktoré sú v akomkoľvek\nprávnom štáte absolútne neprijateľné a neudržateľné...\n\n5\n\nVyššie uvedeným postupom bol na Rozhodcovský súd ako aj na ktoréhokoľvek\nz rozhodcov vytvorený enormný mediálny nátlak. Týmto postupom došlo (i) k spochybneniu\nkompetencie, nestrannosti a nepredpojatosti Rozhodcovského súdu, (ii) k vyhrážaniu sa\nakousi kontrolnou činnosťou ministra pôdohospodárstva, (iii) explicitnému navádzaniu, ako\nmá Rozhodcovský súd vo veciach rozhodnúť. V kontexte s celkovým výstupom ministra (ako\naj predchádzajúcimi výstupmi dodávateľov Sťažovateľa - viď obsah listinných dôkazov) toto\npredstavovalo pre Rozhodcovský súd bezprostrednú hrozbu, že pokiaľ Rozhodcovský súd\nnerozhodne tak, ako anticipuje minister pôdohospodárstva, bude táto skutočnosť jednak\nmedializovaná a zároveň sa to bude považovať za dôkaz o neserióznosti Rozhodcovského\nsúdu.\n... hoci Rozhodcovský súd vo vyššie označenej veci logicky a správne dospel\nk mnohým záverom týkajúcim sa zmluvného vzťahu medzi Žalobcom a Sťažovateľom (tak\nako je uvedené v časti 1.3 tejto Sťažnosti vyššie), Rozhodcovský súd však následne dospel\nk záveru, že napriek vyššie uvedeným skutočnostiam, nakoľko si Sťažovateľ svoj nárok\n(ktorý mu vznikol porušením povinnosti Žalobcu) uplatnil až v decembri 2013 (hoci\nsamozrejme v rámci premlčacej doby), nemožno mu priznať právnu ochranu. Rozhodcovský\nsúd tak napriek obsahu spisu a jasným a zrozumiteľným záverom, ktoré z neho vyplývali\na ktoré aj konštatoval, v závere odôvodnenia Rozhodcovského rozsudku svoje rozhodnutie\noprel o neprijateľný, neudržateľný, z predchádzajúcej časti odôvodnenia Rozhodcovského\nrozsudku nevyplývajúci, výklad ustanovenia § 265 Obchodného zákonníka. Plne tým\nreflektoval obsahy mediálnych výstupov uvedených v tejto Sťažnosti vyššie.\n... Ministerstvo resp. jeho vrcholný predstaviteľ... pred ukončením akýchkoľvek\nkontrol avizoval, že zo strany Sťažovateľa došlo k rozsiahlemu porušeniu Zákona\no neprimeraných podmienkach. Ministerstvo vykonalo u Sťažovateľa napr. kontrolu\nna základe poverenia ministra zo dňa 11. februára 2014 (ďalej len „Kontrola“).\nV súvislosti s jednou Kontrolou však Ministerstvo doručilo Sťažovateľovi celkom (i)\ndevätnásť (19) protokolov o vykonanej kontrole (čo je samo osebe v rozpore so zákonom\nč. 10/1996 Z. z. o kontrole v Štátnej správe) a (ii) následne doposiaľ štrnásť (14) oznámení\no začatí správneho konania. V ôsmych z týchto konaní Ministerstvo (ako prvostupňový\nsprávny orgán) a potom minister (ako druhostupňový správny orgán) uložili Sťažovateľovi\npokuty v celkovej výške 874.400,-- Eur. Všetky právoplatné rozhodnutia vydané v správnom\n\n6\n\nkonaní Sťažovateľ napadol žalobami na preskúmanie zákonnosti predmetných rozhodnutí\na to v presvedčení a argumentujúc, že zo strany Sťažovateľa k žiadnemu porušeniu Zákona\no neprimeraných podmienkach nedošlo. Vo viacerých prípadoch už Krajsky súd v\nBratislave aspoň odložil vykonateľnosť predmetných rozhodnutí Ministerstva.\n... Podľa Sťažovateľa je absolútne neprípustné iniciovať v priebehu bežiaceho\nsúdneho sporu mediálne a politické aktivity majúce zrejmý zámer ovplyvniť jeho výsledok.»\nSťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že keď sa dozvedel o špecifikovaných\naktivitách ministra pôdohospodárstva a ministerstva pôdohospodárstva, namietal podaniami\nz 10. júna 2014 predpojatosť rozhodcov rozhodcovského súdu vo všetkých (jeho) veciach\nvedených na tomto súde.\nSťažovateľ poukazuje na nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 162/2011-34\nz 31. mája 2011, podľa ktorého „osobitný zákon o rozhodcovskom konaní vytvoril právnu\nprípustnosť kontroly súdnej moci nad rozhodcovskými rozsudkami všeobecnými súdmi\nv taxatívne vymedzených prípadoch. Ak však po skončení jedno inštančného konania pred\nrozhodcovským súdom nie je žiadna účinná možnosť nápravy prostredníctvom všeobecných\nsúdov, je namieste, aby do tohto procesu aktívne zasiahol aj ústavný súd.“.\nSťažovateľ namieta, že napadnutým rozhodcovským rozsudkom bolo porušené jeho\nzákladné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu,\nže „hoci Rozhodcovský súd vo vzťahu k právne relevantným a z listinných dôkazov\nvyplývajúcim skutočnostiam dal v celom rozsahu za pravdu Sťažovateľovi následne\nRozhodcovský súd nárok Sťažovateľa neuznal a to s poukazom na svojvoľnú, arbitrárnu\na protiústavnú aplikáciu ustanovenia § 265 Obchodného zákonníka“.\nNásledne\n\nsťažovateľ\n\nuvádza\n\npodrobnú\n\nargumentáciu,\n\nktorou\n\nodôvodňuje,\n\nže aplikácia § 265 Obchodného zákonníka bola arbitrárna a viedla k porušeniu označených\npráv sťažovateľa.\n\n7\n\nSťažovateľ tiež namieta, že rozhodcovský súd nenariadil ústne pojednávanie\na postupoval podľa jeho názoru nezákonne a protiústavne v rozpore s princípmi\nspravodlivosti. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:\n«Sťažovateľ v Konaní žiadal, aby súd vo veci nariadil ústne pojednávanie podľa\nčlánku 2 bod 2 Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu. Právo účastníka osobne sa\nzúčastniť konania pred súdom a právo byť vypočutý je potrebné považovať za základný\nprvok práva na spravodlivý proces. Na uplatnenie základného práva zúčastniť sa konania\npred súdom a byť vypočutý majú súdy povinnosť vytvoriť primeraný priestor. Len takto\nvykonané konanie možno považovať za súladné s nárokmi vyplývajúcimi zo samotnej\npodstaty fair procesu. Tieto inštitucionálne záruky spravodlivého procesu treba aplikovať\nna konanie pred všetkými súdnymi inštanciami, vrátane rozhodcovských súdov...\nJe potrebné taktiež ďalej uviesť, že Rozhodcovský súd v odôvodnení svojho\nrozhodnutia uviedol, že vzhľadom na osobitosť rozhodcovského konania, mohol pri\nrozhodovaní prípadu aplikovať aj zásady spravodlivosti, keďže účastníci v rozhodcovskej\ndoložke podľa článku 9.2 Zmluvy v súlade s § 31 ods. 4 Zákona o rozhodcovskom konaní\ndohodli. Rozhodcovský súd uviedol, že osobitosťou rozhodcovského konania je akcent\nnielen na autonómiu vôle zmluvných strán ale aj voľnosť rozhodcov pri rozhodovaní\n(Rozehnalová N., Rozhodčí řízení v medzinárodním a vnitrostátním obchodním styku, ASPI,\nPraha, r. 2008, str. 221-223). Rozhodcovský súd teda vydal rozhodnutie ako rozhodnutie\nvydané podľa zásad spravodlivosti, nakoľko meritórnu úpravu vzťahov medzi účastníkmi\npovažoval za spravodlivú (v závere Rozhodcovského rozsudku).\nTakáto aplikácia „zásad spravodlivosti“, ako to uviedol v Rozhodcovskom rozsudku\nRozhodcovský súd, však nemá oporu v rozhodcovskej doložke, uzavretej medzi účastníkmi...\nV danom prípade bolo v rozhodcovskej doložke zmluvnými stranami dojednané, že\nRozhodcovský súd bude rozhodovať predovšetkým podľa slovenského právneho poriadku\na iba v prípade, ak by aplikácia slovenského právneho poriadku neprichádzala do úvahy\na zákon to nevylučuje, bolo by možné použiť ,,zásady spravodlivosti.“ Aplikovateľné\nustanovenia slovenského právneho poriadku riešia právny vzťah a práva a povinnosti\nzmluvných strán komplexne a neobsahujú ustanovenia o odkaze na aplikáciu zásad\nspravodlivosti. V spore medzi účastníkmi bol preto Rozhodcovský súd povinný rozhodovať\nvýlučne na základe právneho poriadku Slovenskej republiky...\n\n8\n\nPovinnosťou Rozhodcovského súdu bolo uviesť v rozhodnutí jasné a relevantné\ndôvody, o ktoré oprel svoje rozhodnutie. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov\nsa musí týkať nielen skutkovej, ale i predovšetkým právnej stránky rozhodnutia.»\nNapadnutým rozhodcovským rozsudkom bolo podľa sťažovateľa porušené aj jeho\nzákladné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže\nrozhodcovský súd zamietol jeho nárok na zaplatenie pohľadávky z titulu zmluvnej pokuty.\nNa tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„... Základné právo Sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1\nÚstavy..., základné právo vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy..., právo na\nspravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... a právo na pokojné užívanie\nsvojho majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd rozhodcovským rozsudkom Rozhodcovského súdu Stály\nrozhodcovský súd Obchodný súd s.r.o., Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica,\nIČO: 36 858 102, sp. zn. OS 45/2014 zo dňa 05. 06. 2014 porušené boli.\n... Rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu Stály rozhodcovský súd Obchodný\nsúd s. r. o., Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 858 102, sp. zn. OS 45/2014\nzo dňa 05. 06. 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.\nZákladné právo Sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy...,\nzákladné právo vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy..., právo na spravodlivé\nsúdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... a právo na pokojné užívanie svojho\nmajetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 64 Cb 95/2014-222\nzo dňa 21. 11. 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica č. k.\n43 Cob/52/2015-259 zo dňa 30. 07. 2015 porušené boli.\n... Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 64 Cb 95/2014-222 zo dňa\n21. 11. 2014 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.\n... Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 43 Cob/52/2015-259 zo dňa\n30. 07. 2015 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.\n\n9\n\n... Rozhodcovský súd... Okresný súd Banská Bystrica a Krajský súd Banská Bystrica\nsú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet advokátskej kancelárie... do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia trovy právneho zastúpenia vo výške 340,89 €\ns tým, že v rozsahu plnenia jedného z nich, zaniká povinnosť ostaných.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\nII.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46\nods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového\nprotokolu napadnutým rozhodcovským rozsudkom a napadnutým rozsudkom\nokresného súdu\n\n10\n\nZ čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv\na slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných\nsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný\nsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.\nZ princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu\nzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,\nže všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je\nprávomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc\nvšeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).\nSúčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého\nprincíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.\nPreto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť\ntejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán\nverejnej\n\nmoci,\n\nktorého\n\nkompetencia\n\npredchádza\n\nprávomoci\n\nústavného\n\nsúdu\n\n(IV. ÚS 128/04).\nAk ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany\nsvojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných\nprostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť\nz dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).\nSťažovateľ namieta porušenie označených práv napadnutým rozhodcovským\nrozsudkom z dôvodu, že rozhodcovský súd\n- nenariadil ústne pojednávanie na prerokovanie veci,\n- arbitrárne aplikoval § 265 Obchodného zákonníka a\n- neaplikoval ustanovenia príslušného zákona, preto rozhodovanie podľa equity\nnemožno akceptovať,\n\n11\n\na poukazuje v tejto súvislosti na závery ústavného súdu v náleze sp. zn. III. ÚS 162/2011\nz 31. mája 2011, argumentujúc tým, že ústavný súd má právomoc preskúmať právne závery\nrozhodcovského súdu v napadnutom rozhodcovskom rozsudku.\nK uvedenej argumentácii sťažovateľa ústavný súd poznamenáva, že právne názory\nv náleze sp. zn. III. ÚS 162/2011 z 31. mája 2011 boli predmetom konania podľa § 6 zákona\no ústavnom súde, t. j. konania vo veci zjednotenia odchýlnych právnych názorov senátov\nústavného súdu. Uznesením sp. zn. PLz. ÚS 5/2015 z 18. novembra 2015 plénum ústavného\nsúdu prijalo stanovisko, podľa ktorého ústavný súd nemá právomoc rozhodovať\no sťažnostiach proti postupu alebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov. V odôvodnení\nuvedeného uznesenia ústavný súd tiež uviedol:\n„... právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach proti postupu alebo\nrozhodnutiam rozhodcovských súdov je vylúčená z povahy veci, keďže rozhodcovské súdy\nnie sú orgánmi verejnej moci. Účinným (hmotným) právnym prostriedkom proti\nrozhodcovským rozsudkom je vždy žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40\nzákona o rozhodcovskom konaní. Perspektívou subsidiarity možno uviesť, že ústavný súd\nmôže mať vplyv na rozhodcovské konanie len prostredníctvom prieskumu rozhodnutí\nštátnych všeobecných súdov konajúcich o zrušení rozhodcovských rozsudkov (porov. tiež\nnález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3227/07, ktorým boli preskúmané\ntakéto rozhodnutia všeobecných súdov, ale odmietnuté preskúmanie rozhodcovského\nrozhodnutia)...\nSenáty ústavného súdu budú v zmysle § 6 poslednej vety zákona o ústavnom súde pri\nrozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazané týmto uznesením ústavného súdu.“\nVychádzajúc z právnych záverov v uznesení pléna ústavného súdu sp. zn.\nPLz. ÚS 5/2015 z 18. novembra 2015, ústavný súd v tejto veci dospel k záveru, že nemá\nprávomoc rozhodovať o tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie označených\npráv napadnutým rozhodcovským rozsudkom, a preto túto časť sťažnosti už pri jej\npredbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.\nSťažovateľ tiež namieta porušenie označených práv napadnutým rozsudkom\nokresného súdu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený\n\n12\n\nv čl. 127 ods. 1 ústavy a premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, z ktorého\nvyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv\na slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať\nnapadnutý rozsudok okresného súdu z 21. novembra 2014, pretože ho preskúmal na základe\nodvolania sťažovateľa podľa § 201 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku krajský súd.\nNa tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol aj v tejto časti pre nedostatok právomoci na\njej prerokovanie.\nII.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46\nods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového\nprotokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu\nO zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu\nštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého\nústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\nI. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri\nuplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani\nprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\n\n13\n\no ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže\nstať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými\nsa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom\nby bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis\nI. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nKrajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu.\nV odôvodnení poukázal na rozsudok okresného súdu, na obsah odvolania sťažovateľa.\nNásledne uviedol tieto právne závery:\n«Žalobca sa v konaní domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku Obchodného\nsúdu, Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd s. r. o., so\nsídlom J. Kráľa 7, Banská Bystrica, vydaného dňa 05. 06. 2014 pod sp. zn. OS 45/2014.\nŽalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku podal v zmysle § 40 ods. 1 písm. f) a g) Zák.\nč. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a tvrdil, že v rozhodcovskom konaní rozhodoval\nrozhodca, ktorý bol vo veci zaujatý a ktorého vylúčenie žalobca ako účastník\nrozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny\nnemohol dosiahnuť, ďalej že postupom rozhodcovského súdu bola porušená zásada rovnosti\núčastníkov konania s tým, že rozhodcovský súd aplikoval na žalobcom v konaní uplatnené\nprávo zásady poctivého obchodného styku bez toho, aby žalobca mal možnosť sa k veci\nrelevantným spôsobom vyjadriť a bez toho, aby vo veci nariadil pojednávanie napriek tomu,\nže žalobca ho o to žiadal...\nPo zhodnotení skutočností zistených z predloženého spisu dospel odvolací súd\nk záveru, že súd prvého stupňa v tejto veci dostatočne zistil skutkový stav a zistené\nskutočnosti správne právne posúdil, keď návrh žalobcu na zrušenie rozhodcovského\nrozsudku zamietol...\nOdvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia súdu prvého stupňa bez toho, aby znovu opakoval jeho odôvodnenie. S\npoukazom na citovaný § 219 ods. 2 OSP preto uvádza už len nasledovné dôvody.\n\n14\n\nAko na to poukázal aj súd prvého stupňa, v prípade žaloby o zrušenie\nrozhodcovského rozsudku všeobecný súd len skúma, či boli splnené základné podmienky pre\nprejednanie a rozhodnutie veci v rámci rozhodcovského konania a neposudzuje rozhodnutie\nrozhodcovského súdu aj podľa predpisov hmotného práva. Účelom zákonom v taxatívne\nvymedzených prípadoch stanovenej možnosti domáhať sa žalobou zrušenia rozhodcovského\nrozsudku na súde nie je úprava ďalšej inštancie, ktorá by hodnotila rozhodnutie\nrozhodcovského súdu z hľadiska aplikácie hmotného práva. Aj odvolací súd preto bez toho,\naby hodnotil správnosť rozhodnutia Obchodného súdu z hľadiska aplikácie hmotného práva\n(vrátane aplikácie § 265 Obchodného zákonníka), hodnotil len, či okresný súd správne\nposúdil žalobcom udávanú existenciu dôvodov pre zrušenie rozhodcovského rozsudku\nv zmysle § 40 ods. 1 písm. f) a g) ZoRK v spojení s § 17 ZoRK.\nPokiaľ aj v žalobcom udávanom prejave člena vlády SR došlo k spochybneniu\nkompetencií Obchodného súdu (rozhodca ktorého rozhodoval v predmetnej veci), resp.\nk vyhrážaniu sa kontrolou ministerstva vo vzťahu k tomuto súdu, nie je možné z toho bez\nďalšieho vyvodiť záver o zaujatosti všetkých rozhodcov tohto Obchodného súdu (ako to robí\nžalobca, ktorý dokonca tvrdí, že Obchodný súd „bol nabádaný“ ako má rozhodnúť).\nOdvolací súd súhlasí so žalobcom, že pri posudzovaní zaujatosti sudcov (a aj rozhodcov)\npokiaľ ide o ich pomer k veci alebo k zmluvným stranám je potrebné okrem subjektívneho\nhľadiska skúmať aj hľadisko objektívne, a teda zisťovať, či nie sú dané dôvody na vznik\nakýchkoľvek pochybností o nezaujatosti konkrétneho rozhodcu. Pre vznik takýchto\npochybností však nepostačuje samotná skutočnosť, že sa rozhodca „javí ako zaujatý“ jednej\nzo strán sporu, účastník konania, ktorý zaujatosť namieta musí uviesť také okolnosti, pre\nktoré je možné jeho „zdanie sa zaujatosti“ vyhodnotiť aj objektívne. Navyše, ako na to\nsprávne poukázal aj súd prvého stupňa žalobca neuviedol konkrétne okolnosti týkajúce sa\nvo veci konajúceho rozhodcu vo vzťahu k predmetu konania alebo k zmluvným stranám,\nktoré by vzbudzovalo dôvodnú pochybnosť o zaujatosti konajúceho rozhodcu a bolo by\ndôvodom na jeho vylúčenie. Záver, že celý Obchodný súd je vylúčený by bol v takomto\nprípade zrejme aj neadekvátny, o vylúčení celého Obchodného súdu by bolo možné hovoriť\nlen v prípadoch, keď by boli všetci rozhodcovia tohto súdu z konania vylúčení. Odvolací súd\nsúhlasí so súdom prvého stupňa, že tvrdenia žalobcu o mediálnom tlaku sami o sebe nemôžu\nbyť dôvodom na vylúčenie rozhodcu v tejto veci. Súhlasí aj so záverom súdu prvého stupňa,\n\n15\n\nže žalobca nepreukázal svoje tvrdenie, že nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť vylúčenie\nrozhodcu pred vydaním rozhodcovského rozsudku (bez ohľadu na to, že dôvody na\nvylúčenie tohto rozhodcu pre zaujatosť neboli zistené). Žalobca vlastne namietal zaujatosť\nObchodného súdu, ktorý si navyše sám vybral, keď zistil, že začína rozhodovať v jeho\nneprospech.\nPokiaľ ide o žalobcom namietané porušenie zásady rovnosti účastníkov konania,\nodvolací súd znovu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa. Pokiaľ aj\nrozhodca v predmetnej veci nenariadil ústne pojednávanie ako to navrhoval žalobca,\nnedošlo tým v tomto prípade k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania, upravenej\nv § 17 ZoRK. Samotná skutočnosť, že rozhodcovský súd nenariadi účastníkom konania\nnavrhované ústne pojednávanie, nemá vždy automaticky za následok porušenie zásady\nrovnosti účastníkov konania, postup rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní hodnotí\nsúd pri rozhodovaní o žalobách na zrušenie rozhodcovského súdu komplexne. Obaja\núčastníci rozhodcovského konania, tak žalobca (na Obchodnom súde žalovaný), ako aj\nžalovaná (na Obchodnom súde žalobca) mali v rozhodcovskom konaní poskytnuté rovnaké\nmožnosti na uplatnenie a aj na ochranu svojich práv. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil\npostup rozhodcovského súdu, ktorý umožnil obom účastníkom konania reagovať na ich\nvzájomné podania vrátane námietok týkajúcich sa aplikácie zásad poctivého obchodného\nstyku, a to písomnou formou, čo bolo aj v súlade s rokovacím poriadkom Obchodného súdu.\nNa základe uvedených záverov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne\nsprávny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.»\nÚstavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ako\nodvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého\nodôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať\nizolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie\nkonanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj\npožiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak\nprvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho\nkonania (IV. ÚS 350/09).\n\n16\n\nÚstavný súd preto preskúmal aj napadnutý rozsudok okresného súdu. Okresný súd\npoukázal na žalobu sťažovateľa, na vyjadrenie navrhovateľky, citoval relevantné\nustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní a Rokovacieho poriadku rozhodcovského\nsúdu a následne uviedol:\n«Navrhovateľ sa zrušenia rozhodcovského rozsudku domáhal z dôvodu, že na vydaní\nrozhodcovského rozsudku sa zúčastnil rozhodca, ktorého vylúčenie navrhovateľ pred\nvydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť a z dôvodu, že bola\nporušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania.\nS poukazom na § 40 ods. 1 písm. f) Zákona č. 244/2002 Z. z. účastník\nrozhodcovského konania sa môže domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku aj z dôvodu,\nže na vydaní rozhodcovského rozsudku sa zúčastnil rozhodca, vylúčenie ktorého účastník\nrozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny\nnemohol dosiahnuť, keď aj účastník rozhodcovského konania má právo podať námietku\nproti rozhodcovi, ak zo zreteľom na jeho pomer k veci alebo k zmluvným stranám možno\nmať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.\nDôvod predpojatosti rozhodcu navrhovateľ videl vo vytvorenom mediálnom nátlaku,\nkeď rozhodca mal negatívne informácie o prejednávanej veci a navrhovateľovi z iných\nzdrojov ako zo súdneho spisu a o dôvodoch na vylúčenie rozhodcu sa dozvedel dňa 09. 06.\n2014, kedy mu bol doručený rozhodcovský rozsudok vo veci navrhovateľa\n, ktorého závery sú zhodné, resp. obsahovo identické, alebo obdobné\ns medializovanými tvrdeniami predstaviteľa slovenskej exekutívy...\nJe potom pravdivé tvrdenie navrhovateľa, že nepredpojatosť je potrebné skúmať\nz dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska, teda na základe osobného presvedčenia\na správania rozhodcu v danej veci, ale tiež z objektívneho hľadiska nepredpojatosti, teda či\nsú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere. Nie\nje teda možné uspokojiť sa len so subjektívnym hľadiskom nepredpojatosti, ale je potrebné\nskúmať, či rozhodca poskytuje záruky nestrannosti aj s objektívneho hľadiska. Objektívna\nnepredpojatosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska rozhodcu, ale podľa\nvonkajších subjektívnych skutočností a platí tu tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že\nrozhodca je subjektívne nepredpojatý, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach\núčastníkov konania.\n\n17\n\nNepredpojatosť rozhodcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu rozhodcu,\nči sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by\nrozhodca predpojatý mohol byť. Obava z nedostatku nepredpojatosti sa však musí zakladať\nna objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu\nnepredpojatosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tiež pochybností\nna nepredpojatosť rozhodcu ho automaticky vylučuje ako rozhodcu nepredpojatého\na existencia oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu.\nV danom prípade však navrhovateľ nekonkretizoval na základe akých objektívnych\nskutočností považuje rozhodcu za predpojatého. Navrhovateľ totiž neuviedol konkrétne\nkonanie konkrétneho rozhodcu vo vzťahu k predmetu konania alebo k zmluvným stranám,\nktoré by vzbudzovalo dôvodnú pochybnosť o jeho nepredpojatosti a bolo by dôvodom\nna jeho vylúčenie. Tvrdenia navrhovateľa o mediálnom tlaku sú všeobecné a nekonkrétne\na tieto samy o sebe nemôžu byť dôvodom na vylúčenie rozhodcu v predmetnej veci.\nVšeobecné tvrdenia navrhovateľa o medializácii sporu, resp. aj vyjadrenia ministra,\nnepredstavujú konkrétny dôvod na nepredpojatosť vo vzťahu ku konkrétnemu rozhodcovi.\nIde len o domnienky a ničím nepodložené závery navrhovateľa o predpojatosti rozhodcu.\nSúd sa nestotožnil ani s tvrdením navrhovateľa, že vylúčenie rozhodcu nie zo svojej\nviny nemohol dosiahnuť pred vydaním rozhodcovského rozsudku. Navrhovateľ tvrdil, že\no dôvode na predpojatosť sa mal dozvedieť dňa 09. 06. 2014, kedy mu bol doručený\nrozhodcovský rozsudok v inej veci a kedy navrhovateľ zistil, že pri rozhodovaní bolo\naplikované ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka. Ak však dôvodom námietky\npredpojatosti mali byť mediálne informácie, o týchto navrhovateľ musel mať vedomosť ešte\npočas rozhodcovského konania, keď samotný navrhovateľ poukázal na príspevky\nuverejnené na portáloch dňa 07. 05. 2014 a dňa 11. 05. 2014, ako aj program - reláciu\nTelevízie TA3 zo dňa 11. 05. 2014, teda takmer z obdobia mesiac pred vydaním\nrozhodcovského rozsudku. Neobstojí preto tvrdenie navrhovateľa, že nie zo svojej viny\nnemohol dosiahnuť vylúčenie rozhodcu pred vydaním rozhodcovského rozsudku.\nNavrhovateľ teda nepreukázal, že zo zreteľom na pomer rozhodcu k veci alebo\nk zmluvným stranám možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti, keď súčasne ani\nnepreukázal, že vylúčenie rozhodcu nemohol dosiahnuť pred vydaním rozhodcovského\n\n18\n\nrozsudku nie zo svojej viny, preto súd dospel k záveru, že nie je daný dôvod na zrušenie\nrozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. f) Zákona č. 244/2002 Z. z.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti, súd potom nevykonal dôkaz označený\nnavrhovateľom, a to projekciu časti programu - relácie Televízie TA3 „V politike“ s\nnázvom „dodávatelia vs. reťazec“ zo dňa 11. 05. 2014, keď ako už bolo konštatované,\nmediálne informácie súd nevyhodnotil ako dôvod, pre ktorý by mal byť rozhodca\npredpojatý.\nS poukazom na § 40 ods. 1 písm. g) Zákona č. 244/2002 Z. z. účastník\nrozhodcovského konania sa môže domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku aj z dôvodu\nporušenia\n\nzásady\n\nrovnosti\n\núčastníkov\n\nrozhodcovského\n\nkonania,\n\nkeď\n\núčastníci\n\nrozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie a každému\núčastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho\npráv alebo ich ochranu.\nNavrhovateľ porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania videl\nv tom, že Rozhodcovský súd interpretoval a aplikoval na vzťah medzi navrhovateľom\na odporcom zásady poctivého obchodného styku bez toho, aby mal navrhovateľ vôbec\nmožnosť sa k veci relevantným spôsobom vyjadriť, urobil tak napriek tomu, že navrhovateľ\nžiadal, aby Rozhodcovský súd vo veci nariadil pojednávanie, Rozhodcovský súd vyhodnotil\nrozpor správania sa navrhovateľa so zásadami poctivého obchodného styku bez toho, že by\nnavrhovateľovi alebo odporcovi položil jedinú otázku a Rozhodcovský súd rozhodoval\npodľa zásad spravodlivosti, hoci v spore medzi účastníkmi bol povinný rozhodovať výlučne\nna základe právneho poriadku Slovenskej republiky a Rozhodcovský súd vo veciach,\nv ktorých mal rozhodovať rozhodcovským uznesením, buď nerozhodol vôbec, alebo\nrozhodol rozhodcovským rozsudkom...\nSúd potom považoval za preukázané, že podaním zo dňa 04. 04. 2014 Rozhodcovský\nsúd zaslal navrhovateľovi Žiadosť o zaslanie žalobnej odpovede, teda mu zaslal návrh\ns prílohami a žalobnú odpoveď zaslal navrhovateľ rozhodcovskému súdu podaním zo dňa\n15. 04. 2014. Následne podaním zo dňa 22. 04. 2014 Rozhodcovský súd odporcu žiadal\no vyjadrenie sa k žalobnej odpovedi navrhovateľa zo dňa 15. 04. 2014 a odporca sa\nk žalobnej odpovedi navrhovateľa vyjadril podaním zo dňa 29. 04. 2014, ktoré podanie\nodporcu zaslal rozhodcovský súd navrhovateľovi dňa 05. 05. 2014 s tým, že ho žiadal, aby\n\n19\n\nsa k podaniu odporcu zo dňa 29. 04. 2014 vyjadril a navrhovateľ sa vyjadril k podaniam\nodporcu podaním zo dňa 15. 05. 2014 a následne aj podaním zo dňa 28. 05. 2014. Súd teda\npovažoval za preukázané, že pred vydaním rozhodcovského rozsudku Rozhodcovský súd\ndoručil navrhovateľovi všetky podania odporcu, ktoré odporca v rozhodcovskom konaní\npísomnou formou urobil. Navrhovateľ tak nielen mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým\npodaniam a tvrdeniam odporcu pred vydaním rozhodcovského rozsudku, ale navrhovateľ\ntúto možnosť aj využil, keď následne navrhovateľ sa písomne vyjadroval ku všetkým\npísomným podaniam, ktoré odporca v rozhodcovskom konaní urobil.\nĎalej súd považoval za preukázané, že účastníci konania sa v čl. IX bod 9.2 Zmluvy\nzo dňa 28. 02. 2013 dohodli, že všetky spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú\npredložia na rozhodnutie Obchodnému súdu, keď súčasne sa dohodli, že rozhodcovský súd\nbude konať podľa jeho rokovacieho poriadku a štatútu a konanie bude písomné. Súd teda\npovažoval za preukázané, že samotní účastníci sa dohodli, že konanie pred rozhodcovským\nsúdom bude mať písomnú formu, keď aj podľa Zásad konania predmetného\nRozhodcovského súdu je konanie spravidla písomné, tak ako to upravuje článok 2 bod 2\nRokovacieho poriadku. V danom prípade sa teda nielen účastníci dohodli na písomnej\nforme rozhodcovského konania, ale takáto forma konania vyplývala aj z Rokovacieho\nporiadku Rozhodcovského súdu. Ak teda zmluvné strany sa dohodnú, že ich spory sa budú\nriešiť v rozhodcovskom konaní, musia si tým byť vedomé, že sú povinné podrobiť sa\nrokovaciemu poriadku príslušného súdu, keď je zákonnou povinnosťou rozhodcovského\nsúdu pripravovať a viesť rozhodcovské konanie podľa svojho rokovacieho poriadku.\nBolo potom na rozhodcovi, ak to považoval za nevyhnutné, že mohol rozhodnúť\no nariadení ústneho pojednávania v danej veci. V danom prípade však rozhodca\nnepovažoval vykonanie ústneho pojednávania za účelné, pričom v odôvodnení\nrozhodcovského rozsudku (strana 3) sa rozhodcovský súd dôsledne a dostatočne\nvysporiadal s tým, prečo nepovažoval nariadenie ústneho pojednávania za nevyhnutné, keď\nvychádzal najmä z toho, že predložené dôkazy sú postačujúce pre zistenie skutkového stavu\nv rozsahu potrebnom pre rozhodnutie veci bez nariadenia ústneho pojednávania, účastníci\nsi dohodli v rozhodcovskej zmluve písomnú formu konania, písomné konanie je tiež v súlade\ns rýchlosťou a hospodárnosťou konania, v predmetnej veci bola sporná platnosť právnych\núkonov, resp. právne posúdenie spôsobu ich vykonávania, k právnym otázkam sa obaja\n\n20\n\núčastníci konania podrobne vyjadrili a k predloženým a označeným listinným dôkazom nie\nje potrebné vykonať ústne pojednávanie.\nRozhodcovský súd teda neporušil zásadu rovnosti účastníkov konania tým,\nže nerozhodol o nariadení ústneho pojednávania. Neobstojí preto ani tvrdenie\nnavrhovateľa, že rozhodcovský súd rozhodol a ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka\ninterpretoval bez toho, že by mal navrhovateľ možnosť vyjadriť sa k relevantným\nskutočnostiam primeraným spôsobom, ktorý explicitne požadoval. Vyjadrenie účastníka\nv rozhodcovskom konaní písomnou formou je totiž potrebné považovať za primeraný spôsob\nvyjadrenia sa účastníka rozhodcovského konania.\nSúd potom poukazuje aj na skutočnosť, že v danom prípade nebolo sporné, že návrh\npredmetnej zmluvy medzi účastníkmi konania predložil navrhovateľ, a teda je potrebné\nprisvedčiť tvrdeniu odporcu, že to bol predovšetkým navrhovateľ, ktorý mal záujem,\naby sa spory medzi účastníkmi konania riešili v rozhodcovskom konaní.\nSúd poukazuje ešte aj na to, že pokiaľ navrhovateľ mal za to, že zásada rovnosti\núčastníkov bola porušená tým, že rozhodcovský súd rozhodoval podľa zásad spravodlivosti,\ntakáto skutočnosť nepredstavuje posúdenie procesných podmienok konania pred\nrozhodcovským súdom, a teda nemôže byť dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku.\nRovnako pokiaľ navrhovateľ namietal, že rozhodcovský súd vo veciach, v ktorých mal\nrozhodovať\n\nrozhodcovským\n\nuznesením,\n\nbuď\n\nnerozhodol\n\nvôbec,\n\nalebo\n\nrozhodol\n\nrozhodcovským rozsudkom, toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nešpecifikoval, ani\nnepreukázal a ani žiadnym spôsobom neuviedol, ako by prípadne takáto konkrétna\nskutočnosť zakladala zákonný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku.\nVzhľadom na to, že navrhovateľ ako účastník rozhodcovského konania mal pred\nvydaním rozhodcovského rozsudku možnosť písomne sa vyjadriť ku všetkým podaniam\nodporcu, teda ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, vzhľadom na to, že účastníci konania si\ndohodli písomnú formu rozhodcovského konania, čo zodpovedalo aj rokovaciemu poriadku\nRozhodcovského súdu a hoci následne účastníci žiadali o nariadenie ústneho pojednávania,\ntým, že rozhodcovský súd pojednávanie nenariadil, nebola porušená zásada rovnosti\núčastníkov rozhodcovského konania, keďže tak odporca ako aj navrhovateľ mali\nv rozhodcovskom konaní rovné postavenie a mali možnosť relevantným spôsobom\nv písomnej forme sa k veci a dôkazom vyjadriť, dospel súd k záveru, že v danom prípade nie\n\n21\n\nje daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku ani podľa § 40 ods. 1 písm. g) Zákona\nč. 244/2002 Z. z.\nVychádzajúc z konštatovaných skutočností, súd návrh navrhovateľa zamietol.»\nSťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1\nústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu\nnapadnutým rozsudkom krajského súdu.\nVychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že krajský súd v spojení\ns okresným súdom sa v napadnutých rozsudkoch ústavne konformným spôsobom zaoberali\nkľúčovými námietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil vo svojom návrhu a odvolaní smerujúcich\nproti rozsudku rozhodcovského súdu a v ktorých videl dôvody na zrušenie tohto rozsudku\npodľa § 40 ods. 1 písm. f) a g) zákona o rozhodcovskom konaní. Právne závery, ktoré\nk námietkam sťažovateľa zaujali konajúce súdy, sú primeraným spôsobom odôvodnené\na zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré krajský súd v spojení s okresným\nsúdom pri rozhodovaní aplikovali. Napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení\ns napadnutým rozsudkom okresného súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z\nústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť\nmedzi ním a sťažovateľom označenými právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť\nvysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.\nÚstavný súd takto nezistil skutočnosti, ktoré by mohli viesť k záveru o porušení\noznačených práv procesného charakteru podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru, ako ani označeného práva hmotného charakteru podľa čl. 20 ods. 1 ústavy\na podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu.\nV tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že nie je súčasťou systému všeobecného\nsúdnictva, preto môže do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych\npredpisov všeobecnými súdmi zasahovať len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje\nsvojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie\nzákladného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého rozsudku\n\n22\n\nkrajského súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval\nv danom prípade argumentáciu sťažovateľa za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo\nmožné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.\nNa tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch\nsťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd\nuž nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 23. marca 2017\n\n23", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "arbitrárnosť", "právomoc-právomoc ústavného súdu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "zmluva-kúpna zmluva", "sudca-nestrannosť", "rozhodcovské konanie-rozhodcovský rozsudok", "zmluvná pokuta"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f70c4b43-78a0-46fa-a6bf-5d80e5e9ee6c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PLz.US.5.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 5/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 5/2015 z 18. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-18", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PLz.US.5.2015.1"}, {"guid": "ussr:a2075a2b-c0ea-4f8d-b858-7585ad08c7f4", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 162/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 162/2011 z 31. 5. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-05-31", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a2075a2b-c0ea-4f8d-b858-7585ad08c7f4"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:8f60de0e-cbe0-4ed3-878d-d9bc36448c23", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 128/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 128/04 z 16. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-16", "citacie_n": 632, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8f60de0e-cbe0-4ed3-878d-d9bc36448c23"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": [{"guid": "8499aa64-44d3-47ce-b61f-ef83417545c2:1350d46d-edd7-4fed-86b0-84ae6c8d1439", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1516217524.2", "spisova_znacka": "7CoR/1/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7CoR/1/2024 z 26. 6. 2024", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2024-06-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1516217524.2"}]}