{"guid": "ussr:635a44d7-bf01-4904-bb54-f53305e092db", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.181.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 181/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 181/2017 z 15. 3. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 15. marca 2017, sp. zn. II. ÚS 181/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.181.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2017-03-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/635a44d7-bf01-4904-bb54-f53305e092db", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.181.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.181.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.181.2017.1/text", "citacie_n": 7, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 181/2017-8\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. marca 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa\nMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti\nMontauban, a. s., Tallerova 4, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Bugala –\nĎurček, s. r. o., Miletičova 5B, Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Juraj Bugala,\nvo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 81/2015\nz 19. októbra 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti Montauban, a. s., o d m i e t a\n\nako zjavne\n\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára\n2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Montauban, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“),\nvo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\n\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf 81/2015 z 19. októbra 2016 (ďalej aj\n„napadnutý rozsudok“).\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom\npotvrdil rozsudok Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 S 51/2014-103\nz 12. marca 2015. Uvedeným rozsudkom krajského súdu bolo potvrdené rozhodnutie\nžalovaného ‒ Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné\nriaditeľstvo“) č. 1100307/1/46459/2014/4884 z 24. januára 2014, ktorým finančné\nriaditeľstvo potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej len „správca dane“ alebo\n„daňový úrad“) č. 9201402/5/1662102/2013/VrbI, ktorým sťažovateľovi (žalobcovi) vyrubil\nrozdiel dane v sume 700 000,00 eur na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2012, zároveň\nnepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie marec 2012 v sume 699 868,26 eur\na vyrubil vlastnú daňovú povinnosť na DPH v sume 80 eur. Rozdiel dane v sume 150,54 eur\npozostávajúci z časti nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2012 odpočítaného\nod vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období apríl 2012 v sume\n131,74 eur uložil zaplatiť do 15 dní od právoplatného rozhodnutia.\n2.1 Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:\n«Odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého\nstupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal\naj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce,\nnajmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými zásadnými\nnámietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil\nzákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi\nodvolania proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Trnave, po preskúmaní odvolaním\nnapadnutého rozsudku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu,\nvychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.,\nnezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných\nprávnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Preto sa s ním\nnajvyšší súd stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom\n2\n\nza správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci\nspolu s právnymi závermi krajského súdu, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku\nk námietkam žalobcu uvedeným v odvolaní uvádza nasledovné.\nÚčelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade\ns príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže\nide o fiškálne záujmy štátu, zákon č. 369/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (ďalej len daňový poriadok) v znení účinnom v čase daňového konania,\nobsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností\nrozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového\nsubjektu. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a\nvšetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní\nvyšlo najavo (§ 3 ods. 3 daňového poriadku). Pri uplatňovaní daňových predpisov v\ndaňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej\nskutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane (§ 3 ods. 6 daňového poriadku).\nSpôsob dokazovania v daňovom konaní upravuje ust. § 24 daňového poriadku, podľa\nktorého daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane\na skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je\npovinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol\nvyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania,\nvierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.\nPodľa ods. 2 cit. ustanovenia, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby\nskutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom\nviazaný iba návrhmi daňových subjektov.\nSprávca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému\nsubjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať\nskutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno\npoužiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre\nsprávne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi\npredpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké\nposudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a\n3\n\nobhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim (§ 24\nods. 4).\nPodľa ust. § 19 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty,\n(1) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň,\nkeď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo\nprechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je\ntento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra\nnehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je\ndňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom\ndodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.\n(2) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.\nPodľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. právo odpočítať daň z tovaru alebo\nzo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová\npovinnosť.\nPodľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je\npovinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako\nplatiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu\nuplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť\nplatiteľovi dodané.\nZ obsahu administratívneho spisu súd zistil, že správca dane začal u žalobcu dňa\n08.06.2012 daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného\nodpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie marec 2012. Žalobcu vyzval na predloženie\núčtovných dokladov a podkladov na preukázanie nároku na vrátenie odpočtu DPH.\nPodkladom pre uplatnený nárok žalobcu je faktúra č. 12VF015 vystavená dňa 29.03.2012,\nsplatná 31.12.2012, vystavená spoločnosťou G-STAR 300 s.r.o. na sumu 4 200 000 €, na\nzáklade kúpnej zmluvy zo dňa 29.03.2012, titulom predaja nehnuteľností zapísaných na\n, katastrálne územie\n\n. Z dokladov a zadovážených dôkazných\n\nprostriedkov správcu dane mal súd za preukázané, že v reťazci nadobúdateľov\nnehnuteľností zapísaných na\n\nnedochádzalo k riadnej úhrade dohodnutých\n\nkúpnych cien, pričom postupnosť bola nasledovná:\n4\n\n1/ v roku 2006 nadobudol nehnuteľnosti väčšinový akcionár žalobcu , od predávajúceho (Hydrostav a.s.) za sumu 12 200 000 Sk (cca 404 956 €),\n2/ dňa 21.09.2011 previedol\n\nnehnuteľnosti na spoločnosť\n\nGAMA-EXPO s.r.o. za sumu 1 560 000 €, pričom z kúpnej ceny bola hotovostne uhradená\nlen suma 60 000 €, žalobca si svoj nárok na doplatenie kúpnej ceny relevantným spôsobom\nneuplatnil,\n3/ dňa 30.11.2011 previedla spoločnosť GAMA-EXPO s.r.o. nehnuteľnosti na\nspoločnosť G - STAR 300, s.r.o. za sumu 3 600 000 €, pričom kúpna cena nebola ani z časti\nuhradená,\n4/ dňa 29.03.2012 previedla spoločnosť G-STAR 300 s.r.o. nehnuteľnosti na\nspoločnosť žalobcu za sumu 4 200 000 €, ktorá mala byť uhradená do konca roka 2012,\nnebola doposiaľ uhradená.\nPostupní vlastníci predmetných nehnuteľností, napriek tomu, že nedochádzalo\nk finančnému plneniu v zmysle kúpnych zmlúv pri vykonávaní dokazovania uviedli, že si\nplnili daňovú povinnosť - uplatňovali si právo na odpočet DPH a prevádzali vlastníctvo na\nďalší subjekt aj bez uspokojenia svojich pohľadávok od predchádzajúceho vlastníka.\nJe zrejmé, že k prevádzaniu vlastníctva k nehnuteľnostiam podľa bodu 2/ až 4/ popísaného\nvyššie v predchádzajúcom odseku, nedochádzalo v súvislosti s výkonom vlastnej\npodnikateľskej činnosti, (keďže žiaden zo zapojených subjektov nemá v predmete\npodnikateľskej činnosti kúpu a predaj nehnuteľností, realitnú činnosť) a k jednotlivým\nprevodom dochádzalo v krátkom časovom odstupe, keď finančný vklad nemohol byť\nz nájmov ani čiastočne uspokojený. Súd zároveň usúdil, že kúpna cena 4 200 000 € nemohla\nvychádzať z hodnoty nehnuteľnosti v nadväznosti na zisk z nájmu, na základe\nvypracovaného znaleckého posudku č. 9/2012 zo dňa 24.08.2012, pretože tento bol na\nzáklade objednávky žalobcu spracovaný až po uzatvorení kúpnej zmluvy.\nV konaní takisto nebola zo strany žalobcu preukázaná relevantná snaha o získanie\nfinančných prostriedkov na úhradu kúpnej ceny nehnuteľností ani žiaden relevantný úkon\nväčšinového akcionára žalobcu, predchádzajúceho vlastníka predmetných nehnuteľností,\n, za účelom získania ceny na základe kúpnej zmluvy zo dňa\n21.09.2011 od spoločnosti GAMA-EXPO s.r.o. Z obsahu zadovážených dôkazov vyplýva, že\n5\n\nakcionári spoločnosti žalobcu sú úzko rodinne prepojení, konateľka žalobcu,\nje dcérou predchádzajúceho vlastníka nehnuteľností,\n\n,\n\nktorá, podľa jeho vlastného vyjadrenia, je informovaná, má všetky doklady a môže otca\nzastupovať aj na základe ústne udelenej plnej moci. Neobstojí preto domnienka, že žalobca\nnemohol vedieť o úkonoch predchádzajúcich vlastníkov nehnuteľností, o neplnení si\nzmluvných povinností a len o formálnosti realizovaných úkonov súvisiacich s postupnými\nprevodmi vlastníctva. O podnikateľskej opatrnosti, záujme na vytváraní zisku, čo je účelom\npodnikania, nesvedčí ani okolnosť, že cca 6 mesiacov po tom, ako\n„predal“ nehnuteľnosti za cenu 1 560 000 €, za ktoré nedostal kúpnu cenu, bez uplatnenia\nzriadeného záložného práva, tieto prostredníctvom rodinnej spoločnosti „kúpil“ za sumu\n4 200 000 €, ktorú neuhradil ale odpočet DPH vo výške 700 000 € si uplatnil.\nNa základe týchto zistení neobstojí tvrdenie žalobcu v odvolaní, že plnenia na vstupe\nbezprostredne súviseli s plneniami na výstupe. Javí sa preto logickým záver správcu dane,\nže zistené skutočnosti nasvedčujú zneužitiu práva vzhľadom na umelý charakter transakcií,\nako aj personálne prepojenie platiteľov dane. Napriek formálnemu dodržaniu podmienok\nstanovených v príslušných ustanoveniach zákona o DPH, úkony daňových subjektov viedli\nk získaniu daňovej výhody - čerpaniu nadmerného odpočtu, ktorej poskytnutie by bolo\nv rozpore s cieľom a účelom zákona.\nUskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou\ndaňového subjektu. Vzhľadom na to, daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si\nobstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného\nzdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti\nrozhodujúce pre určenie dane.\nOdpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“\n§ 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z. z.), ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa\ndane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá\nje ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora\nEurópskej únie. Dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Správca\ndane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo\nnajúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.\n6\n\nV tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu vo veci\nsp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že:\n„Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 24 daňového poriadku v spojení\ns § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné\nbremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si\nza zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty\n(je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil;\npreto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom\nstanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú\nverifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt,\nna ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok\nna odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený“.\nŽalobca v rámci daňového konania nepreukázal reálnu snahu o plnenie si svojich\nzmluvných povinností, že je zodpovedným podnikateľom, okrem ústneho deklarovania\nnepredložil žiaden dôkazný prostriedok preukazujúci snahu o získanie finančného krytia na\núhradu kúpnej ceny, a teda že ku kúpe nehnuteľností dospel na základe zrelej úvahy po\nzohľadnení svojich možností a poctivom zámere.\nVnútroštátnu právnu úpravu dane z pridanej hodnoty je potrebné vykladať s právom\nEurópskej únie, Smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme\ndane z pridanej hodnoty s jej právnou úpravou pre túto nepriamu daň. Z ustálenej\njudikatúry Európskeho súdneho dvora vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym\nprávom zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso DPH\npodmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému DPH, avšak s prihliadnutím na\nzásadu proporcionality so zamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov DPH na\nvrátenie DPH nimi zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na\nvstupe. V tomto ohľade je úprava DPH vnímaná ako právo každého platcu DPH na odpočet\nDPH zaplatenej ním na vstupe vzťahujúce sa na všetky operácie výroby a distribúcie po\nodpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu,\npričom otázka, či DPH splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom\n7\n\ndotknutého tovaru bola alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice, nemá vplyv na právo\nplatiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Uvedený výklad zásady neutrality\nDPH vyplýva z judikatúry Európskeho súdneho dvora, napr. rozsudky ESD v spojených\nveciach Kittel (C-439/04) a obchodná spoločnosť Recolta Recycling (C-440/04)\na v spojených veciach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd (C-355/03.), Bond\nHouse Systems (C-484/03). Súdny dvor taktiež vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je\nv rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence),\nktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude\nviesť k jeho účasti na daňovom podvode, rozsudky ESD vo veciach napr. Teleos plc. a spol.\n(C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10). Určenie opatrení, ktoré možno\nv tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet\nDPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany\npredchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu\nvo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft, a Pétér Dávid č. C-80/11\na C-142/11).\nSúdny dvor vo svojej judikatúre taktiež konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží\nodmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že\nplatiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu\nk DPH; a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené\npojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor vo svojej\njudikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky\nopatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že\nplnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, rozsudky ESD\nvo veciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10).\nMôžu sa preto určiť opatrenia, ktoré možno, v tom ktorom prípade, požadovať od\nzdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia\nneboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu.\nPodmienky uvedené v § 49 a nasl. (odpočítanie dane) zákona č. 222/2004 Z. z. sú\nhmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich\nnesplnenie nie je možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku\n8\n\nzodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,\nzákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet\nuplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil.\nOdvolací súd zdôrazňuje, že záver, ktorý bol zo zistených skutkových okolností\nv daňovom konaní ustálený, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia\na je v súlade s hmotno-právnymi ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z.\nV predmetnom prípade žalobcovi právo na odpočítanie dane (§ 49 ods. 1, § 51 ods. 1\nzákona č. 222/2004 Z. z. o DPH) nevzniklo.\nV danom prípade začal správa dane daňovú kontrolu dňa 06.08.2012 a táto bola\nukončená doručením protokolu o zisteniach vyplývajúcich z daňovej kontroly, dňa\n29.04.2013 (§ 46 ods. 8 a ods. 9, písm. a) daňového poriadku). Lehota na vykonanie\nkontroly nepresiahla jeden rok (§ 46 ods. 10). Tvrdenie žalobcu, že daňová kontrola trvala\nneprimerane dlho neobstojí, pretože neprekročila zákonom stanovenú lehotu. Na základe\npripomienok a námietok žalobcu voči zisteniam vyplývajúcim z protokolu, správca dane\nvykonával ďalšie šetrenie v rámci vyrubovacieho konania, v ktorom takisto súd nezistil\nvadu, ktorá by mala vplyv na zákonnosť vydaných rozhodnutí.\nSúd z obsahu spisu takisto zistil, že žalobca nebol zo strany správcu dane\nneprimerane zaťažovaný zabezpečovaním dôkazných prostriedkov, tieto si obstaral aj\nsprávca dane vo vlastnej kompetencii. Zo spisu nebolo zistené, že by boli žalobcovi\nupierané jeho procesné práva, bol oboznámený s termínmi výsluchu svedkov, na ktoré sa\nnedostavil a z vlastnej vôle teda nevyužil možnosť klásť svedkom otázky.\nOdvolací súd takisto nezistil, že by postup správcu dane bolo voči nemu\ndiskriminačný a, že by jeho prístup bol iný ako v prípade iných daňových subjektov.\nK námietke žalobcu, týkajúcej sa nevykonania dokazovania prvostupňovým súdom\nsenát odvolacieho súdu uvádza, že v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne\nnevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie\nnapadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 druhá veta O.s.p.), pretože úlohou súdu v\nsprávnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového\nstavu, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda či rešpektovali príslušné\nhmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.\n9\n\nZásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu\npovinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu\na nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných\na správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním\nvyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké\ndôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu\na schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to\npredovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má\nsprávca dane v priebehu konania k dispozícii.\nZ administratívneho spisu vyplýva, že správca dane aplikujúc zásadu voľného\nhodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať na čo najúplnejšie zistenie\npotrebných skutočností, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý správca dane\nzo zistených skutkových okolnosti urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického\nmyslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona\no DPH.\nMožno sa stotožniť s právnym názorom krajského súdu, že žaloba nebola dôvodná,\npretože žalovaný sa v rámci žalobou napadnutého odvolacieho správneho konania riadne\nvysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a svoje rozhodnutie odôvodnil logickým\nzhodnotením skutkového stavu vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu a postupu\nprvostupňového správneho orgánu s prihliadnutím na relevantné hmotnoprávne a procesné\nustanovenia daňových predpisov.\nOdvolací súd zistil, že odvolanie žalobcu neobsahuje žiadne právne relevantné\ntvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku\nkrajského súdu.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd\nodvolací, napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c\nods. 1 O.s.p. a s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.»\n3. Sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti poukazuje na to, že v žalobe a na\npojednávaní, ktoré sa vo veci konalo na krajskom súde, zdôraznila, že skutkový stav, ako ho\n10\n\nzhodnotil daňový úrad (a následne aj finančné riaditeľstvo), nepovažuje za dostatočne\nzistený, a navrhla doplnenie dokazovania výsluchom osôb ‒ p.\ns prevodom dotknutej nehnuteľnosti), p.\n\n(v súvislosti\n\n(v súvislosti s okolnosťami, pre ktoré\n\nnedošlo k realizácii záložného práva) a jednotlivých nájomcov dotknutej nehnuteľnosti\n(v súvislosti s okolnosťami uzavierania nájomných zmlúv, ako aj s tým, prečo nedošlo\nk reálnemu užívaniu prenajatých nehnuteľností).\n3.1 Sťažovateľka poukazuje na to, že na tom istom pojednávaní krajský súd bez\nvypočutia svedkov vyhlásil vo veci rozsudok. V ústnom ani písomnom vyhotovení rozsudku\nsa podľa názoru sťažovateľky však krajský súd s uvedeným návrhom na doplnenie\ndokazovania nijako nevysporiadal. Ide pritom o taký nedostatok odôvodnenia rozsudku,\nktorý podľa sťažovateľky spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť.\n3.2 Sťažovateľka ďalej dôvodí, že v odvolaní proti rozsudku krajského súdu\nnamietala, že hoci navrhla doplnenie dokazovania, krajský súd navrhované dôkazy nielenže\nnevykonal, ale ich nevykonanie ani nijako neodôvodnil.\n3.3 Podľa sťažovateľky účelom ňou navrhovaných dôkazov bolo preskúmanie\nzákonnosti napadnutého rozhodnutia, keďže navrhnutými dôkazmi malo byť preukázané\npráve porušenie tak hmotnoprávnych, ako aj procesnoprávnych predpisov zo strany správcu\ndane v daňovom konaní. Správca dane podľa sťažovateľky nedostatočne zistil skutkový stav\na vzhľadom na túto skutočnosť vec aj nesprávne právne posúdil, teda ním vydané\nrozhodnutie nemožno považovať za vydané v súlade so zákonom.\n3.4 Napriek uvedenému si sťažovateľka dovoľuje uviesť, že si je vedomá aj toho, že\nnemusí byť porušením jej práv, ak sa súd nestotožní s jej názorom týkajúcim sa potreby\ndoplnenia dokazovania. Podľa presvedčenia sťažovateľky je však neprípustné, aby sa\núčastník súdneho konania (v tomto prípade žalobca ‒ sťažovateľka) dozvedel o dôvodoch\nnevykonania ním navrhovaného dôkazu až z rozsudku odvolacieho súdu.\n3.5 Podľa sťažovateľky konkrétne došlo k znemožneniu realizácie práva žalobcu\núčinne sa brániť proti rozhodnutiu súdu vzhľadom na chýbajúce dôvody rozhodnutia (keďže\n11\n\nnajvyšší súd a aj krajský súd znemožnili sťažovateľke reagovať na dôvod odmietnutia\nvykonania navrhovaných dôkazov), čím bola narušená zásada dvojinštančnosti konania.\n3.6 Vzhľadom na uvedené je podľa sťažovateľky zrejmé, že bolo porušené jej právo\nna súdnu a inú ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6\nods. 1 dohovoru, čo je dôvodom na to, aby ústavný súd napadnutý rozsudok a rozsudok\nkrajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.\n4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo spoločnosti Montauban, a.s.(...) na súdnu a inú ochranu a na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1\nEurópskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19.10.2016, sp. zn. 3Sžf/81/2015 porušené\nbolo.\n2. Uznesenie (správne má byť rozsudok, pozn.) Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky zo dňa 19.10.2016, sp. zn. 3Sžf/81/2015 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu\nsúdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti Montauban, a.s.\n(...) trovy právneho zastúpenia vo výške 187,40 EUR /za jeden úkon právnej služby podanie tejto sťažnosti/ na účet Advokátskej kancelárie Bugala - Ďurček, s.r.o., do pätnásť\ndní od právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\n5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\n12\n\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané\nnáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený.\n6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo\niným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto\nmožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po\njej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,\nIV. ÚS 35/02).\nIII.\n7. Predmetom posúdenia ústavného súdu je predovšetkým kľúčová námietka\nsťažovateľky, že najvyšší súd v konaní o odvolaní nevykonal ňou navrhnutý dôkaz, a to\nvýsluch svedkov.\n8. Ako prvé ústavný súd uvádza, že hoci v napadnutom rozsudku a v celom priebehu\ndaňového konania ide o majetkové práva sťažovateľky, sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti\nnedomáha vyslovenia porušenia čl. 20 ústavy.\n\n13\n\n8.1 Ďalej ústavný súd poukazuje na to, že právna vec sťažovateľky sa týka\nrozhodovania správnych orgánov v daňovom konaní. V tomto smere je potrebné odkázať na\njudikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa aplikácie čl. 6\nods. 1 dohovoru, ktorý vylučuje jeho aplikáciu na veci daňové z dôvodu, že tvoria súčasť\njadra výsad verejnej moci (hard core of public-authority prerogatives) (porov. Jussila\nv. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini\nv. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body 24 ‒ 31).\nVýnimku ESĽP nachádza v daňových prípadoch tam, kde daňové konanie považuje za\nkonanie trestné, ktorým daňové konanie v prípade sťažovateľky nebolo, čiže v tejto časti\nnamietaného porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom je potrebné sťažnosť\nbez ďalšieho odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.\n8.2 K formálnej stránke postupu a vydaniu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu\nústavný súd uvádza, že najvyšší súd postupoval podľa procesnoprávnych predpisov\nvzťahujúcich sa na rozhodovanie o odvolaní, aplikoval na vec sa vzťahujúce právne normy,\nnapadnutý rozsudok bol vydaný vo forme predpokladanej zákonnom a obsahuje zákonom\npredpísané náležitosti.\n8.3 K materiálnej stránke napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd\nkonštatuje, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych\nzáveroch napadnutého rozsudku nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich\narbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Pokiaľ sťažovateľka namieta, že nedostala\nodpoveď na nevyhovenie jej návrhu na vypočutie konkrétnych svedkov v konaní pred\nsúdmi, tak je potrebné konštatovať, že najvyšší súd zdôvodnil poukazom na zásady\nsprávneho súdnictva („v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva,\nvykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého\nrozhodnutia“ a „úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych\norgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda či\nrešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy“), prečo nebolo možné\nv priebehu súdneho konania vypočuť sťažovateľkou navrhovaných svedkov. Uvedený záver\nnajvyššieho súdu je ústavne akceptovateľný.\n14\n\n8.4 Na záver (a nad rámec sťažovateľkiných námietok) ústavný súd uvádza, že sa\nv nedávnej minulosti opakovane zaoberal problematikou nepriznania nadmerných odpočtov\nza zdaňovacie obdobie správcami dane a vyrubovania daňových povinností na DPH\nzo strany správcov dane, resp. v širšom daňovým konaním, jeho princípmi a požiadavkami\nna riadny prieskum rozhodnutí daňových orgánov v rámci správneho súdnictva (pozri\nII. ÚS 784/2015, II. ÚS 437/2016, mutatis mutandis II. ÚS 205/2015). Ústavný súd hodnotí,\nže najvyšší súd v napadnutom rozsudku nijako nevybočil pri rozhodovaní veci sťažovateľky\nz medzí, ktoré podľa ústavného súdu (pozri v predchádzajúcej vete označené rozhodnutia)\npodmieňujú prieskum rozhodnutí daňových orgánov v rámci správneho súdnictva.\n9. Na tomto základe ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. marca 2017\n\n15", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "správne súdnictvo", "daň-dodatočný platobný výmer", "dokazovanie-v správnom konaní", "daň-daňové konanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d6f8efb1-2efb-46c6-aba4-ebd3c2b901a5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.437.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 437/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 437/2016 z 19. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-19", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.437.2016.1"}, {"guid": "ussr:4ddd7044-36f0-4727-ab79-b646c25881c6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.784.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 784/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 784/2015 z 2. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-02", "citacie_n": 100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.784.2015.1"}, {"guid": "ussr:0c81b92e-461d-4048-bad8-bc0c31518058", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.205.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 205/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 205/2015 z 1. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-01", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.205.2015.1"}, {"guid": "ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 580, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8"}, {"guid": "ussr:5d4d3e64-638f-42e1-80d5-40666f786b47", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011 z 23. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-23", "citacie_n": 2950, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5d4d3e64-638f-42e1-80d5-40666f786b47"}, {"guid": "ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/09 z 3. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-03", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:77035fe1-ad25-4ace-b84b-3de18f426199", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.381.2026.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 381/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 381/2026 z 30. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.381.2026.1"}, {"guid": "ussr:a2f6a8f8-3c4d-434d-8dc4-fe725410fd73", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.280.2026.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 280/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 280/2026 z 19. 5. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-05-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.280.2026.1"}, {"guid": "ussr:c9cab642-7abb-4e61-8dba-9d98be694ed5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.194.2026.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 194/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 194/2026 z 31. 3. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-03-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.194.2026.1"}, {"guid": "ussr:5fbc4580-ffc7-4676-b23f-7f7ebfeffc55", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.572.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 572/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 572/2018 z 6. 12. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-12-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.572.2018.1"}, {"guid": "ussr:d1bf71c4-1355-4b63-8248-51f4155d2a72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.501.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 501/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 501/2018 z 17. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.501.2018.1"}, {"guid": "ussr:1b7e25f4-e977-4e17-93b5-c4e95f353eee", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.482.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 482/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 482/2018 z 11. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-11", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.482.2018.1"}, {"guid": "ussr:05488512-1a06-4621-8c7d-58910cc64c31", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.341.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 341/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/2018 z 4. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.341.2018.1"}]}