{"guid": "ussr:dcad1d85-c84f-4a03-acfc-0a64e59b3f63", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.176.2017.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 176/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 176/2017 z 6. 7. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 6. júla 2017, sp. zn. II. ÚS 176/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.176.2017.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2017-07-06", "forma": "Nález,Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-5", "nazov": "čl. 20 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/dcad1d85-c84f-4a03-acfc-0a64e59b3f63", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.176.2017.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.176.2017.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.176.2017.2/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 176/2017-54\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júla 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa\nMészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti V a V\nServis, s. r. o., Hlavná 50, Prešov, právne zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou,\nAdvokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv\npodľa čl. 20 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\npostupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.\n2 Sžf 80/2014 a jeho rozsudkom z 23. augusta 2016 a takto\nrozhodol:\n1. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní vedenom pod sp. zn.\n2 Sžf 80/2014 a jeho rozsudkom z 23. augusta 2016 p o r u š i l základné právo obchodnej\nspoločnosti V a V Servis, s. r. o., na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 80/2014\nz 23. augusta 2016 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.\n\n3. Obchodnej spoločnosti V a V Servis, s. r. o., p r i z n á v a úhradu trov konania\nv sume 551,19 € (slovom päťstopäťdesiatjeden eur a devätnásť centov), ktorú j e Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátky JUDr. Ivety Rajtákovej,\nAdvokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto\nnálezu.\n4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.\nII. ÚS 176/2017-18 z 2. marca 2017 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej\nspoločnosti V a V Servis, s. r. o., Hlavná 50, Prešov (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci\nnamietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 80/2014 a jeho rozsudkom\nz 23. augusta 2016.\n2. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nprerokoval túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v podaní z 15. mája 2017\na najvyšší súd vo vyjadrení z 19. apríla 2017 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho\npojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení\nnachádzajúcich sa v jeho spise.\n\n2\n\n3. Zo sťažnosti vyplýva, že Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len\n„obstarávateľ“) 22. novembra 2011 vyhlásilo vo Vestníku verejného obstarávania, ako aj\nv Úradnom vestníku Európskej únie verejnú súťaž na predmet zákazky „Vzdelávacie kurzy:\nOpatrovateľská starostlivosť“. Predpokladaná hodnota zákazky bola 1 967 163 € bez DPH.\nIšlo o nadlimitnú zákazku na poskytnutie služieb. Zákazka sa týkala projektu financovaného\nz fondov Európskej únie „Operačný program Zamestnanosť a sociálna inklúzia,\nVzdelávanie a príprava pre trh práce, Zvyšovanie zamestnanosti a zamestnateľnosti\nznevýhodnených uchádzačov o zamestnanie“.\n4. Po uskutočnení verejnej súťaže obstarávateľ listom sp. zn. Čs.: AA/2012/031233,\nČs.: AA/2012/05601 z 30. mája 2012 oznámil sťažovateľke, že jej ponuka v časti\ntýkajúcej sa východoslovenského, stredoslovenského a západoslovenského regiónu bola\nvyhodnotená ako úspešná a obstarávateľ ju prijal. V liste sa tiež uvádzalo, že ak\nMinisterstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)\nako riadiaci orgán schváli dokumentáciu, bude možné pristúpiť k uzatvoreniu rámcovej\ndohody, na čo bude sťažovateľka vyzvaná. Tento list bol sťažovateľke doručený 12. júna\n2012.\n5. Listom z 25. septembra 2012 obstarávateľ oznámil sťažovateľke, že predlžuje\nlehoty viazanosti ponúk, keďže na základe žiadosti ministerstva ako riadiaceho orgánu\n27. júla 2012 začal vykonávať kontrolu postupu zadávania zákazky pred uzavretím zmluvy\nz vlastného podnetu, avšak táto kontrola nebola k 25. septembru 2012 skončená.\nK predĺženiu lehoty viazanosti ponúk došlo predbežne do 31. decembra 2012 s tým, že\nkonečný termín predĺženej lehoty viazanosti bude známy až po doručení rozhodnutia\nz kontroly.\n6. Na opakované žiadosti sťažovateľky domáhajúcej sa uzatvorenia rámcovej zmluvy\nobstarávateľ listom z 28. septembra 2012 uviedol, že ministerstvo môže schváliť\ndokumentáciu až potom, čo Úrad pre verejné obstarávanie (ďalej len „úrad“) vydá\nrozhodnutie z kontroly, keďže ministerstvo podalo úradu žiadosť o výkon kontroly pred\nuzatvorením zmluvy. Obstarávateľ tiež uviedol, že nevie označiť termín podpisu rámcovej\nzmluvy a že proti jeho postupu neboli po skončení elektronických aukcií podané nijaké\n\n3\n\nžiadosti o nápravu, ale ani námietky zo strany uchádzačov. Jediným revíznym postupom je\nkontrola pred uzatvorením zmluvy na základe žiadosti riadiaceho orgánu (ministerstva).\n7. Obstarávateľ v liste z 8. novembra 2012 opätovne uviedol, že dokumentácia\nz verejného obstarávania je na úrade, a to na základe podnetu ministerstva. Ďalej uviedol, že\n30-dňová lehota na vydanie rozhodnutia z kontroly uplynula najneskôr 10. októbra 2012.\n8. Rozhodnutím úradu sp. zn. 1254/7000/2012-OK/5 z 20. decembra 2012, ktoré bolo\nsťažovateľke doručené 2. januára 2013, bolo obstarávateľovi nariadené zrušiť verejnú súťaž\nna predmet zákazky „Vzdelávacie kurzy: Opatrovateľská starostlivosť“ v lehote 30-dní\nod doručenia rozhodnutia.\n9. Žalobou zo 14. januára 2013 podanou na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len\n„krajský súd“) sa sťažovateľka domáhala zrušenia rozhodnutia úradu z 20. decembra 2012\na vrátenia veci na ďalšie konanie. Rozhodnutiu vytýkala nepreskúmateľnosť pre nedostatok\ndôvodov, nesprávne právne posúdenie veci, skutočnosť, že zistenie skutkového stavu,\nz ktorého napadnuté správne rozhodnutie vychádzalo, bolo v rozpore s obsahom spisov, a že\nv konaní, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia, bola zistená vada, ktorá mohla mať\nvplyv na zákonnosť rozhodnutia.\n10. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 S 10/2013 z 22. mája 2014 bola žaloba\nsťažovateľky zamietnutá.\nProti rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala odvolanie, pričom rozsudkom\nnajvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 80/2014 z 23. augusta 2016 bol rozsudok krajského súdu\npotvrdený. Rozsudok najvyššieho súdu bol právnej zástupkyni sťažovateľky doručený\n19. septembra 2016.\n11. Sťažovateľka v žalobe podanej na krajskom súde namietala, že v dôsledku\nnezákonného postupu úradu bolo zasiahnuté do jej legitímneho očakávania, že dôjde\nk uzatvoreniu zmluvy, ktorá bola predmetom verejnej súťaže. V žalobe úradu vytýkala\nsvojvoľný postup s poukazom na to, že transparentnosť ako základný princíp verejného\nobstarávania sa vzťahuje na celý priebeh verejného obstarávania a na všetky zúčastnené\nsubjekty vrátane úspešného uchádzača. Ďalej namietala, že kontrola, ktorá bola podkladom\n4\n\npre rozhodnutie úradu, nebola vykonaná zákonným spôsobom, ale aj to, že rozhodnutie\núradu trpí absenciou akejkoľvek správnej úvahy. Napokon namietala skutočnosť, že\nskutkové závery, z ktorých rozhodnutie úradu vychádzalo, sú v rozpore s priebehom\nverejného obstarávania.\n12. Krajský súd sa vo svojom rozsudku stotožnil s rozhodnutím a postupom úradu.\n13. V podanom odvolaní sťažovateľka poukazovala na rozporuplnosť odôvodnenia\nrozsudku krajského súdu. Namietala ďalej, že krajský súd sa nezaoberal uplatňovaním\nprincípu transparentnosti vo vzťahu k nej ako úspešnej uchádzačke. V tejto súvislosti\nnamietala, že zákon č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom\nobstarávaní“) zaručuje naplnenie princípu nediskriminácie a transparentnosti viacerými\nprávnymi nástrojmi v rôznych štádiách verejného obstarávania. Osobitne zdôraznila, že\nministerstvo bolo ako riadiaci orgán oprávnené podať proti každému z úkonov vo verejnom\nobstarávaní námietky a len potom, čo bola jej ponuka vyhodnotená ako úspešná, požiadalo\no výkon kontroly. Zároveň namietala, že postup, ku ktorému vo verejnom obstarávaní došlo\na ktorý vyústil do zrušenia verejnej súťaže, nie je v súlade s princípom proporcionality,\npretože sťažovateľka ako úspešná uchádzačka musela byť viac než rok pripravená na\nplnenie zákazky (vrátane technickej a materiálnej pripravenosti), na druhej strane viac než\nrok po oznámení, že jej ponuka bola vybratá, v dôsledku namietaného nezákonného postupu\nbola verejná súťaž zrušená. Namietala aj nesprávnosť záverov krajského súdu vo vzťahu\nk nezákonnosti kontroly, ktorej zistenia boli podkladom pre rozhodnutie úradu o zrušení\nverejnej súťaže. Nakoniec namietala, že sa krajský súd nijako nevysporiadal so žalobnou\nnámietkou nepreskúmateľnosti rozhodnutia úradu pre absenciu správnej úvahy.\n14. Rozsudok najvyššieho súdu stručne rekapituluje obsah odôvodnenia rozsudku\nkrajského súdu, obsah odvolania sťažovateľky a vyjadrenie úradu a odvoláva sa na\nprechodné ustanovenia Správneho súdneho poriadku a na ustanovenia Občianskeho\nsúdneho poriadku. Následne konštatuje, že nebude opakovať odôvodnenie rozsudku\nkrajského súdu, pretože naň ako na vecne správne, dostatočne výstižne a zrozumiteľne\nodkazuje. Napokon sa v rozsudku najvyššieho súdu uvádza, že skutočnosti, ktorými\n\n5\n\nsťažovateľka v odvolaní spochybnila rozsudok krajského súdu, neboli v odvolacom konaní\nzistené. Žiadne ďalšie závery, ktorými by sa najvyšší súd vysporiadal s jej námietkami,\nrozsudok neobsahuje.\n15. Ako to vyplýva z obsahu odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu, úrad podal\nk odvolaniu sťažovateľky vyjadrenie. Obsahu tohto vyjadrenia venuje najvyšší súd\nv odôvodnení rozsudku podstatne väčší priestor ako samotnému odvolaniu sťažovateľky,\nkeďže jej odvolacie námietky sú uvedené približne na pol strane textu, obsahu vyjadrenia\núradu sú však venované dve strany rozsudku. Aj z uvedeného vyplýva, že úrad sa rozsiahlo\nvyjadril k odvolacím námietkam sťažovateľky. Za týchto okolností niet žiadnych dôvodov\npre spochybnenie záveru, že nedoručením tohto vyjadrenia úradu sťažovateľke, resp. jej\nprávnej zástupkyni došlo k porušeniu princípov spravodlivého súdneho konania, ktorého\nimanentnou súčasťou je princíp rovnosti zbraní zaručujúci účastníkom konania rovnaký\nprístup k akýmkoľvek dôkazom a argumentom predloženým súdu, ktoré môžu mať vplyv na\nrozhodnutie súdu.\n16. Nedoručením vyjadrenia úradu sťažovateľke podľa jej názoru došlo k porušeniu\njej práva podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru v časti týkajúcej sa rovnosti účastníkov\nkonania a práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.\n17. Podľa sťažovateľky rozsudok najvyššieho súdu porušuje jej právo na spravodlivé\nsúdne konanie aj z toho hľadiska, že trpí nedostatkom akéhokoľvek odôvodnenia vo vzťahu\nk jej odvolacím námietkam. Pritom je podľa nej nepochybné, že jej odvolacie námietky boli\nzásadné pre posúdenie žaloby a odvolania a vzťahovali sa k podstate žaloby. O tom, že jej\nodvolacie námietky obsahovali vecné argumenty oponujúce záverom krajského súdu,\nnepriamo svedčí podľa sťažovateľky aj rozsiahlosť vyjadrenia úradu k jej podanému\nodvolaniu.\n18. Sťažovateľka ďalej dodáva, že je pravdou, že podľa § 219 ods. 1 Občianskeho\nsúdneho poriadku odvolací súd bol oprávnený obmedziť sa na skonštatovanie správnosti\ndôvodov napadnutého rozhodnutia, ak sa s nimi stotožnil, prípadne doplniť ďalšie dôvody\nna zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia.\n\n6\n\n19. Ako to vyplýva zo žaloby, sťažovateľka namietala, že postupom, keď na základe\npodnetu ministerstva (ktoré bolo oprávnené vstupovať do verejného obstarávania v celom\njeho priebehu) podaného po vyhodnotení ponuky sťažovateľky ako úspešnej, bola verejná\nsúťaž zrušená, čím došlo k zneužitiu a obchádzaniu zákona o verejnom obstarávaní\nv neprospech sťažovateľky a k porušeniu princípu transparentnosti. Keďže krajský súd sa\nvo svojom rozsudku celkom zjavne nijakým spôsobom otázkou transparentnosti verejného\nobstarávania vo vzťahu k sťažovateľke a ochranou jej legitímneho očakávania nezaoberal,\nsťažovateľka akcentovala v odvolaní práve tento aspekt. Preto nemožno tvrdiť, že by jej\nodvolacie námietky neboli také, ktoré by v prípade ich dôvodnosti nemohli privodiť zmenu\nrozsudku krajského súdu, ale ani také, s ktorými sa už vysporiadal krajský súd.\n20. Podľa presvedčenia sťažovateľky najvyšší súd tým, že v odôvodnení rozsudku\nnedal žiadnu odpoveď na jej odvolacie námietky, nesplnil požiadavku spravodlivého\nsúdneho konania. Sťažovateľka doteraz nedostala odpoveď na námietky spočívajúce\nv tvrdenej\n\nneproporcionalite\n\nochrany\n\nposkytovanej\n\nverejnému\n\nzáujmu\n\na ochrany\n\nposkytovanej jej ako účastníčke procesu verejného obstarávania, ktorá legitímne očakávala\nrealizáciu zákazky tvoriacej predmet verejnej súťaže a nadobudnutie primeraného\nmajetkového prospechu ako jej legitímneho cieľa ako obchodnej spoločnosti.\n21. Podľa sťažovateľky veta uvedená v rozsudku najvyššieho súdu, podľa ktorej\n„skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybnil predmetné rozhodnutie krajského\nsúdu, neboli zistené v odvolacom konaní“, je nielenže absolútne nedostatočnou odpoveďou\nna odvolacie námietky sťažovateľky, ale navyše je aj do značnej miery nezrozumiteľná.\nNajvyšší súd na jednej strane konštatuje, že sťažovateľka spochybnila rozhodnutie\nkrajského súdu, no na druhej strane uvádza, že skutočnosti, ktorými toto rozhodnutie\nspochybnila, neboli v odvolacom konaní zistené. Pre sťažovateľku je ťažké porozumieť\ntomu, čo mal najvyšší súd na mysli, keď konštatoval, že tieto skutočnosti neboli zistené\nv odvolacom konaní. Nie je jasné, či touto formuláciou mienil nenáležitosť odkazov na\nprávnu úpravu obsiahnutú v zákone o verejnom obstarávaní, alebo sa nestotožnil\ns výkladom ustanovení, na ktoré poukazovala, prípadne, či porušenie princípu\n\n7\n\ntransparentnosti procesu verejného obstarávania vo vzťahu k sťažovateľke nepovažoval za\npreukázané či významné.\n22. Krajský súd, ale ani najvyšší súd sa podľa sťažovateľky nijako nevysporiadali ani\ns námietkou o neexistencii správnej úvahy v rozhodnutí úradu.\nPodľa jej presvedčenia došlo preto aj k porušeniu jej majetkových práv\nvyplývajúcich z čl. 20 ods. 1 a 5 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu. Predpokladaná\nhodnota zákazky tvoriacej predmet verejnej súťaže bola 1 967 163 € bez DPH. Verejná\nsúťaž bola vyhlásená zákonom predpísaným spôsobom a po jej uskutočnení obstarávateľ\nsťažovateľke oznámil, že jej ponuka bola vyhodnotená ako úspešná a obstarávateľ ju\nprijíma. Tieto skutočnosti založili u sťažovateľky legitímne očakávanie, že s ňou bude\nuzatvorená zmluva, na základe ktorej bude pre obstarávateľa poskytovať služby\na v dôsledku tejto činnosti dosiahne zisk.\n23. Z rozhodnutia úradu vyplýva, že za porušenie princípu transparentnosti,\nrovnakého zaobchádzania a princípu nediskriminácie považoval postup obstarávateľa pri\noznámení o vyhlásení verejnej súťaže, keďže časť podmienok považoval za diskriminačné,\na to v rozpore s § 9 ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní. Ustanovenie § 138 ods. 2 zákona\no verejnom obstarávaní však umožňovalo v lehote podľa § 138 ods. 5 riadiacemu orgánu\n(ministerstvu) podať námietky proti podmienkam uvedeným v súťažných podkladoch.\nŽiaden z oprávnených subjektov vrátane ministerstva námietky nepodal.\nĎalej úrad vytkol, že sťažovateľka ako úspešná uchádzačka nesplnila výšku obratu\nstanovenú v súťažných podmienkach. Vyhodnotenie ponúk alebo návrhov je rovnako ako\nskoršie štádium verejnej súťaže úkonom, ktorý môže byť predmetom námietok aj zo strany\nriadiaceho orgánu. Ani proti tomuto úkonu však ministerstvo ako riadiaci orgán námietky\nnepodalo.\n24. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka po absolvovaní každého štádia verejnej\nsúťaže dôvodne nadobudla dojem, že prebehla v súlade so zákonom, a dôvodne očakávala\nnaplnenie cieľa jej účasti vo verejnej súťaži.\n\n8\n\n25. Napriek všetkým do úvahy prichádzajúcim hľadiskám rešpektujúcim verejný\nzáujem nemožno podľa sťažovateľky akceptovať taký postup orgánov verejnej moci, ktorý\núčastníka procesu verejného obstarávania v postavení záujemcu stavia do prakticky\nneohraničenej právnej neistoty, umožňujúcej orgánom verejnej moci bez ohľadu na\nštruktúru verejného obstarávania zahrňujúcu jej jednotlivé štádiá a účinné právne\nprostriedky nápravy a ochrany verejného záujmu, ani potom, čo absolvuje všetky štádiá bez\ntoho, aby bola zákonnosť procesu spochybnená, po prijatí jeho ponuky zásahom orgánu\nverejnej moci zmariť jeho legitímne očakávanie nadobudnutia majetku z dôvodov, ktoré\núdajne existovali a boli napadnuteľné riadiacim orgánom v počiatočných štádiách verejného\nobstarávania.\n26. Z rozhodnutia úradu vyplýva, že bolo vydané „z vlastného podnetu“. Zároveň sa\nvšak v rozhodnutí uvádza, že 26. júna 2012 bol úradu doručený podnet ministerstva na\nvykonanie kontroly pred uzavretím zmluvy vo verejnej súťaži, pričom úrad si podnet osvojil\na v zmysle § 146 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní vykonal kontrolu postupu zadávania\nzákazky pred uzatvorením zmluvy z vlastného podnetu. Znamená to, že hoci vo výroku\nrozhodnutia sa tvrdí, že sa kontrola vykonala z vlastného podnetu úradu, v skutočnosti išlo\no výkon kontroly na žiadosť ministerstva.\n27. Sťažovateľka nespochybňuje, že z § 146 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní\nvyplýva možnosť úradu vykonať kontrolu postupu zadávania zákaziek pred uzatvorením\nrámcovej dohody z vlastného podnetu. Zároveň však nemožno nechať bez povšimnutia, že\nzákon o verejnom obstarávaní presne vymedzuje rozsah a spôsob ingerencie orgánu štátnej\nsprávy uvedeného v § 137 ods. 2 písm. b) zákona o verejnom obstarávaní do procesu\nverejného obstarávania vrátane stanovenia lehôt pre takúto ingerenciu. Ak z § 138 ods. 1\nzákona o verejnom obstarávaní vyplýva, že orgán štátnej správy podľa § 137 ods. 2 písm. b)\nnie je podrobený povinnosti podať obstarávateľovi žiadosť o nápravu, neznamená to, že by\nsa naňho nevzťahovali lehoty uvedené v § 138 ods. 5 zákona o verejnom obstarávaní.\nMožno len zvážiť, či tieto lehoty na podanie námietok vyplývajú z § 138 ods. 5 alebo\nanalogicky z § 136 ods. 3 zákona o verejnom obstarávaní. Nemožno však urobiť záver, že\nby sa na podanie námietok štátnym orgánom podľa § 137 ods. 2 písm. b) zákona o verejnom\nobstarávaní nevzťahovala ani jedna z týchto lehôt. K takémuto záveru nedospelo ani\n9\n\nministerstvo, keď svoj úkon smerujúci k vykonaniu kontroly úradom nepodalo vo forme\nnámietok. Zároveň to znamená, že ministerstvo neuviedlo vo svojej žiadosti o vykonanie\nkontroly žiaden zákonom stanovený dôvod obsahujúci námietky, ktoré by bolo oprávnené\npodať.\n28. So zreteľom na uvedené je podľa sťažovateľky potrebné venovať osobitnú\npozornosť § 146 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní. Toto ustanovenie nevymenúva\norgán štátnej správy podľa § 137 ods. 2 písm. b) medzi subjektmi oprávnenými iniciovať\nkontrolu postupu zadávania zákaziek pred uzatvorením zmluvy. Neuvedeniu štátneho\norgánu podľa § 137 ods. 2 písm. b) medzi subjektmi oprávnenými privodiť kontrolu\npostupu zadávania zákaziek podľa § 146 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní je potrebné\nprikladať význam, aký mu zákonodarca takouto formuláciou mienil priložiť, a to aj\nso zreteľom na skutočnosť, že v § 146 ods. 6 zákona o verejnom obstarávaní upravujúcom\nkontrolu postupu zadávania zákaziek po uzatvorení zmluvy orgán štátnej správy podľa\n§ 137 ods. 2 písm. b) zákona o verejnom obstarávaní ako subjekt oprávnený privodiť\nkontrolu svojím podnetom uvedený je.\n29. Vychádzajúc z predpokladu, že ustanovenia a systematika zákona sledujú\nnaplnenie zmyslu a účelu, ktorý zákonodarca vydaním zákona sledoval, podľa názoru\nsťažovateľky možno urobiť jednoznačný záver, že uvedenie štátneho orgánu podľa § 137\nods. 2 písm. b) zákona o verejnom obstarávaní ako subjektu oprávneného začať konanie\no niektorých revíznych postupoch a neuvedenie ho medzi subjektmi, ktoré svojimi podnetmi\nmôžu privodiť začatie konanie o iných revíznych postupoch, znamená presne to, čo je\nv ustanoveniach zákona uvedené, teda že na to, aby svojimi podnetmi inicioval kontrolu\npodľa § 146 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní, nie je orgán štátnej správy podľa § 137\nods. 2 písm. b) zákona o verejnom obstarávaní oprávnený.\n30. So zreteľom na uvedené podľa sťažovateľky nemožno na kontrolu vykonanú\núradom nahliadať ako na zákonný postup. Bez ohľadu na skutočnosť, že ju vo výroku\nrozhodnutia úrad označuje ako kontrolu vykonanú z vlastného podnetu, nemožno mať\nžiadne pochybnosti o tom, že o kontrolu vykonanú z vlastného podnetu nešlo, ale išlo\no kontrolu na základe podnetu (žiadosti) orgánu, ktorému takýto úkon neprislúchal. V tejto\n\n10\n\nsituácii nie je vhodná hypotetická úvaha o možnosti vykonať kontrolu z vlastného podnetu,\nkeďže k vykonaniu takejto kontroly v skutočnosti nedošlo. Úrad reálne vykonával kontrolu\nna žiadosť ministerstva ako orgánu podľa § 137 ods. 2 písm. b) zákona o verejnom\nobstarávaní, pričom tento orgán svojou žiadosťou obchádzal zákon oprávňujúci ho podať\nnámietky proti jednotlivým úkonom vo verejnom obstarávaní, ktoré však nevyužil.\n31. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„Právo sťažovateľky spoločnosti V a V Servis, s. r. o.\n- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotveného v článku 46\nods. 1 ústavy\n- na rovnosť účastníkov v konaní pred súdom zakotveného v článku 47 ods. 3 ústavy\n- na spravodlivé súdne konanie zakotveného v článku 6 ods. 1 dohovoru\n- na ochranu vlastníckeho práva zakotveného v článku 20 ods. 1 ústavy,\n- na ochranu pred zásahmi do vlastníckeho práva zakotveného v článku 20 ods. 5\nústavy\n- na pokojné užívanie majetku zakotveného v článku 1 dodatkového protokolu\n- nebyť zbavený majetku zakotveného v článku 1 dodatkového protokolu\nbolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/80/2014 zo dňa\n23.8.2016 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky\npokračovať v porušení namietaných práv sťažovateľky.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 2Sžf/80/2014 zo dňa 23.8.2016 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej\nrepubliky na ďalšie konanie.\nOdporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“\n32. Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu z 19. apríla 2017 doručeného\nústavnému súdu 28. apríla 2017 vyplýva, že sťažovateľka nemohla a nemala legitímne\nočakávať, že nadobudne majetkovú hodnotu realizáciou zákazky, pretože v liste\nobstarávateľa, ktorým jej bolo oznámené vyhodnotenie verejnej súťaže, sa výslovne\nuvádzalo, že k uzatvoreniu rámcovej dohody bude možné pristúpiť, len ak riadiaci orgán pre\n\n11\n\noperačný program zamestnanosť a sociálna inklúzia (teda ministerstvo) schváli\ndokumentáciu z predmetu verejného obstarávania, k čomu však nedošlo. Všeobecné súdy sa\nv prvom rade zaoberajú vecnými námietkami a tvrdeniami účastníkov v preskúmavacom\nkonaní. V danej veci bolo nesporne najdôležitejšie posúdenie, či úrad neporušil zákon, keď\nvyslovil právny záver, že obstarávateľ už v počiatočnom štádiu obstarávania v oznámení\no vyhlásení verejného obstarávania určil diskriminačné a neprimerané podmienky účasti\nvo vzťahu k predmetu zákazky stanovením minimálnej úrovne obratu v rozsahu predmetu\nzákazky, pričom jednotliví uchádzači museli preukazovať dosiahnutie výšky 100 000 € za\nkaždý z predmetných rokov a nestačilo dosiahnutie tejto výšky v priemere za celé obdobie,\nčo úrad považoval za diskriminačné a tým za rozporné s § 9 ods. 4 zákona o verejnom\nobstarávaní, pretože to mohlo odradiť od účasti potenciálnych záujemcov, následkom čoho\nby sa mohol eventuálne zúžiť ich okruh. K tvrdeniu sťažovateľky o tom, koľko riadkov\nvenoval najvyšší súd v odôvodnení rozsudku odvolaniu a koľko vyjadreniu úradu, sa\nnajvyšší súd radšej nevyjadruje (rozhodujúci je obsah a nie počet strán podania). Pokiaľ ide\no ďalšie tvrdenie, podľa ktorého vyjadrenie úradu k odvolaniu nebolo právnej zástupkyni\nsťažovateľky doručené, treba uviesť, že je zaužívaná prax, podľa ktorej všetky podania\núčastníkov sa druhej strane doručujú. Ak v danej veci uvedený postup nebol dodržaný, je to\nmožné zistiť zo spisu krajského súdu (zberný spis najvyššieho súdu takúto informáciu\nneobsahuje). Rozsudok najvyššieho súdu má svoju mieru stručnosti, keďže Občiansky\nsúdny poriadok mu to ustanovením § 219 ods. 2 umožňoval.\n33. Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľky z 15. mája 2017 doručenej ústavnému\nsúdu toho istého dňa elektronicky, ktorou reaguje na vyjadrenie predsedníčky najvyššieho\nsúdu, vyplýva, že najvyšší súd sa k niektorým námietkam nevyjadril vôbec, k niektorým\nzaujal strohé formalistické stanovisko a k ďalším sa vyjadril jednou či dvoma vetami.\nPokiaľ ide o nedoručenie vyjadrenia úradu k jej odvolaniu, najvyšší súd nereagoval ničím\na odkázal na spis krajského súdu. Pritom je to najvyšší súd ako súd odvolací, ktorý nesie\nzodpovednosť za dodržanie princípov spravodlivého súdneho konania vrátane zachovania\nrovnosti účastníkov konania. V čase pred jeho rozhodnutím sa nepochybne celý súdny spis\nna najvyššom súde nachádzal a bolo z neho teda zrejmé, že krajský súd nedoručil\nsťažovateľke vyjadrenie úradu k jej odvolaniu. Za túto chybu konania zodpovedá najvyšší\n\n12\n\nsúd, ktorý vo veci rozhodol bez jej odstránenia. Sťažovateľka v odvolaní proti rozsudku\nkrajského súdu brojila proti konkrétnym záverom krajského súdu, a to predovšetkým v tom\nzmysle, že tento pri rozhodovaní o jej žalobe nevenoval pozornosť jej žalobným námietkam,\npodľa ktorých princíp transparentnosti ovláda celé verejné obstarávanie a má byť dodržaný\na používaný nielen ako nástroj na zrušenie verejného obstarávania, ale je zároveň aj\nprincípom, ktorý má zabezpečiť spravodlivú mieru predvídateľnosti a právnej istoty\nvo verejnom obstarávaní. Inými slovami, ak potom, čo žiaden z oprávnených subjektov\nnevyužije žiaden právny nástroj nápravy, je spravodlivé na strane sťažovateľky očakávať, že\npostup, v ktorom bola úspešná do určitého štádia verejného obstarávania, resp. v celom\nverejnom obstarávaní nebude následne zrušený. Už v žalobe poukázala na to, že postup,\nktorého sa stala „obeťou“, nesie v sebe výrazné známky arbitrárnosti. Na žiadnu z týchto\nžalobných námietok krajský súd nereagoval a práve polemika s jeho závermi v konfrontácii\nso žalobnými námietkami bola podstatou odvolania sťažovateľky. Navyše, v odvolaní\npoukázala konkrétnymi argumentmi na neakceptovateľnosť a nepresvedčivosť záverov\nkrajského súdu vo vzťahu k nezákonnosti vykonanej kontroly, dôsledkom ktorej bolo\nzrušenie procesu verejného obstarávania. Na tieto odvolacie námietky založené práve na\ntom, že odpoveď na podstatné skutočnosti v rozsudku krajského súdu absentovala, dostala\nsťažovateľka v rozsudku najvyššieho súdu odpoveď v podobe jedinej vety: „Skutočnosti,\nktorými žalobca v odvolaní spochybnil predmetné rozhodnutie krajského súdu, neboli\nzistené v odvolacom konaní.“ Sťažovateľka napokon zdôrazňuje, že zákon o verejnom\nobstarávaní ustanovoval postupy zadávania zákaziek a, keďže proces, v ktorom sa\no zákazku uchádzala, sa riadil týmto zákonom, a, keďže sťažovateľka bola vyhodnotená ako\núspešná a obstarávateľ jej ponuku prijal, je obrana najvyššieho súdu týkajúca sa otázky\nlegitímneho očakávania sťažovateľky bez akéhokoľvek právneho základu. Podstata jej\nargumentácie spočíva práve v tom, že sťažovateľka, ktorá sa zúčastnila na procese\nverejného obstarávania, v ktorom verejný záujem je zabezpečený systémom prostriedkov\nnápravy a jej účasť bola vyhodnotená tak, že jej ponuka bola prijatá, mala na ustanoveniach\nzákona o verejnom obstarávaní založené očakávanie, že zákazka jej bude zadaná.\n\n13\n\n34. Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 176/2017-18 z 2. marca\n2017 a repliku sťažovateľky úradu, aby sa aj on mohol vo veci samej vyjadriť, keďže\nkonečným rozhodnutím ústavného súdu by mohol byť dotknutý na svojich právach.\nZ vyjadrenia úradu č. 2823-3000/2017 z 2. júna 2017 doručeného ústavnému súdu\n6. júna 2017 vyplýva, že nepopiera snahu sťažovateľky využiť na svoju obranu všetky\nzákonné prostriedky tak, aby si vytvorila predpoklady na úspešné vymáhanie nároku na\nnáhradu škody, avšak s jej tvrdeniami zásadne nesúhlasí, považuje ich za nesprávne,\nabsurdne formalistické a utilitaristicky prispôsobené na dosiahnutie výlučne ňou\nsledovaného účelu. Úrad považuje rozsudky všeobecných súdov za vecne správne, pričom\nposúdenie odôvodnenia, celkovej presvedčivosti rozsudkov, ako i postupu všeobecných\nsúdov ponecháva na posúdenie ústavnému súdu a bude sa vyjadrovať len k tvrdeniam\nsťažovateľky týkajúcim sa verejného obstarávania a postupu úradu pri výkone dohľadových\nkompetencií. Platná legislatíva definuje rámcovú dohodu ako písomnú dohodu medzi\njedným alebo viacerými verejnými obstarávateľmi na jednej strane a jedným alebo\nviacerými uchádzačmi na strane druhej. Rámcová dohoda určuje podmienky zadávania\nzákaziek počas jej platnosti, najmä čo sa týka ceny a predpokladaného množstva predmetu\nzákazky. Účelom rámcovej dohody je vytvoriť zmluvný rámec ako predpoklad na zadávanie\ntzv. čiastkových zákaziek počas vopred určeného obdobia platnosti rámcovej dohody.\nSamotná rámcová dohoda tak nepredstavuje titul na plnenie, lebo týmto je až uzavretie\nďalšej zmluvy, prípadne vystavenie objednávky. Inými slovami, výlučne z uzavretia\nrámcovej dohody nemožno odvodzovať povinnosť dodávateľa plniť, ale ani jeho právo na\nvyčerpanie celého rozsahu plnenia pokrytého dohodou. V neprospech tvrdení sťažovateľky\nsvedčí aj fakt, že plnenie malo byť spolufinancované z fondov Európskej únie. Okrem\nvšeobecných pravidiel verejného obstarávania režim takýchto zákaziek podlieha aj osobitnej\na dosť striktnej regulácii čerpania finančných prostriedkov z fondov Európskej únie.\nPoskytovanie finančných prostriedkov z operačných programov prebieha na zmluvnom\nzáklade, a to prostredníctvom zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku\nuzatváranej medzi riadiacim orgánom a prijímateľom pomoci. Už v bode III.1.4 oznámenia\no vyhlásení verejného obstarávania bolo uvedené, že „Úspešný uchádzač (dodávateľ) sa\nzaväzuje strpieť výkon kontroly/auditu/overovania súvisiaceho s poskytovanými službami\n\n14\n\nkedykoľvek počas platnosti Zmluvy o poskytnutí NFP, a to oprávnenými osobami v zmysle\nVšeobecných zmluvných podmienok Zmluvy o poskytnutí NFP a poskytnúť im všetku\npotrebnú súčinnosť... Povinnosť zaviazať dodávateľa strpením výkonu kontroly ukladá\nverejnému obstarávateľovi Zmluva o poskytnutí nenávratného finančného príspevku.“.\nSťažovateľka tak už na základe oznámenia o vyhlásení verejného obstarávania bola\ninformovaná o tom, že predmetné verejné obstarávanie môže byť podrobené kontrole/auditu\nv podstate kedykoľvek. Skutočnosť, že išlo o uzavretie rámcovej dohody a financovanie\nz fondov Európskej únie znamená, že legitímne očakávania sťažovateľky nemohli smerovať\nk tomu, že by s ňou malo nezvratným spôsobom dôjsť k uzavretiu zmluvy, na základe čoho\nmohla automaticky očakávať zväčšenie svojej majetkovej sféry. Preto je jej námietka\no zásahoch do jej vlastníckeho práva nedôvodná. Ďalej treba odmietnuť aj sťažovateľkino\nponímanie nezákonnosti postupu úradu pri výkone kontroly, ktoré je založené výlučne na\nprísne formalistickom jazykovom výklade zákona o verejnom obstarávaní, pričom ide\no výklad nelogický a rozporný s účelom a cieľmi výkonu dohľadu vo verejnom obstarávaní.\nRiadiace orgány ako subjekty zodpovedné za riadenie a vykonávanie operačného programu\nby na účel predídenia porušenia pravidiel verejného obstarávania museli neustále sledovať\npriebeh každého verejného obstarávania tak, aby stihli včas (do momentu vyhodnotenia\nponúk) uplatniť kvalifikované námietky. Ak by to nestihli, nezostávalo by im nič iné, len\npočkať na uzavretie zmluvy a až následne skonštatovať neoprávnenosť výdavkov\na aplikovať mechanizmus finančných opráv. Na druhej strane by úrad kontrolnú činnosť\nz vlastného podnetu mal obmedziť len na prípady, ktoré zistia jeho zamestnanci v rámci ich\npracovného zaradenia. Znamenalo by to, že zamestnanci úradu by museli neustále\nproaktívne preverovať zverejnené oznámenia o vyhlásení verejného obstarávania a súťažné\npodklady a v prípade podozrenia na porušenie zákona ihneď začať konať. Podnety\nz externého prostredia by úrad mohol posudzovať len v kontexte toho, či majú charakter\nnámietky, pričom v negatívnom prípade by na ne neprihliadal, hoci by mohlo ísť aj\no flagrantné porušovanie zákona. Úrad by tak akékoľvek porušenia zákona či aj indície\no porušení zákona musel nechať bez povšimnutia len z toho dôvodu, že pôvodcami\ninformácií neboli jeho vlastní zamestnanci, čo je úplne scestné. Možnosť výkonu kontroly\nz vlastného podnetu predstavuje realizáciu zásady legality, ktorú nemožno chápať takým\n\n15\n\nstriktným spôsobom, pretože v opačnom prípade by bol tento inštitút značne oslabený, ba až\nnefunkčný.\nII.\n35. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 80/2014 z 23. augusta 2016 vyplýva,\nže ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 1 S 10/2013-197 z 22. mája 2014.\nPodľa konštatovania najvyššieho súdu k odvolaniu sťažovateľky sa vyjadril úrad ako\nžalovaný a navrhol rozsudok krajského súdu potvrdiť. Podrobný obsah vyjadrenia úradu je\noboznámený na takmer dvoch stranách. Podľa názoru najvyššieho súdu ak sa odvolací súd\nv celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa obmedziť len\nna skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť ďalšie\ndôvody na zdôraznenie jeho správnosti (§ 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku).\nZ obsahu súdneho administratívneho spisu najvyšší súd zistil skutkový stav, tak ako je\npopísaný v rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd preto nebude opakovať odôvodnenie\nrozsudku krajského súdu, ale naň ako na vecne správne, dostatočne výstižne a zrozumiteľne\nodkazuje. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti záverov krajského súdu dodáva, že\nobstarávateľ už v počiatočnom štádiu v oznámení o vyhlásení verejného obstarávania\nstanovil diskriminačné a neprimerané podmienky účasti vo vzťahu k predmetu zákazky, čo\nmohlo odradiť od účasti potenciálnych záujemcov, následkom čoho by sa mohol eventuálne\nzúžiť ich okruh. Zákazka bola zorganizovaná zmätočne, neprehľadne a netransparentne,\npričom nedostatky, ktorých sa obstarávateľ dopustil, mohli mať zásadný vplyv na výsledok\nverejného obstarávania a nebolo možné odstrániť ich inak, ako nariadením zrušenia\nvyhlásenia postupu zadávania zákazky. Po preskúmaní spisového materiálu a postupu\na rozhodnutia krajského súdu dospel najvyšší súd k záveru, že krajský súd dostatočne\npodrobne a presne zistil skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými relevantnými\nnámietkami sťažovateľky. Preto ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému\nso záverom úradu a rozhodol, že nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov\nsťažovateľky, tento názor považoval za správny aj najvyšší súd. Skutočnosti, ktorými\nsťažovateľka v odvolaní spochybnila rozsudok krajského súdu, neboli v odvolacom konaní\nzistené.\n\n16\n\n36. Z oznámenia krajského súdu sp. zn. 1 S 10/2013 z 8. júna 2017 (zaslaného na\npožiadanie ústavného súdu v ten istý deň) vyplýva, že vyjadrenie k odvolaniu zo 4. augusta\n2014 podané úradom a doručené krajskému súdu 6. augusta 2014 nebolo sťažovateľke, resp.\njej právnej zástupkyni krajským súdom doručované. V spise sa nenachádza ani doklad\no tom, že by toto doručoval najvyšší súd.\nIII.\n37. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\nAk porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže\nprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže\nzároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv\na slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nalebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,\nobnovil stav pred porušením.\n38. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 rovní.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\n\n17\n\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.\n39. Sťažovateľka z procesnoprávneho hľadiska namieta, že hoci úrad podal na jej\nodvolanie proti rozsudku krajského súdu vyjadrenie, ktoré však jej, ale ani jej právnej\nzástupkyni krajským súdom, ale ani najvyšším súdom doručené nebolo, o existencii\na obsahu vyjadrenia sa dozvedela až z doručeného rozsudku najvyššieho súdu. Okrem toho,\npodľa jej presvedčenia všeobecné súdy ignorovali jej žalobné a odvolacie námietky, hoci\ntieto boli pre posúdenie veci významné a podstatné.\n40. Najvyšší súd na jednej strane uvádza, že je zaužívanou praxou, že všetky podania\núčastníkov sa doručujú druhej strane, zároveň ale tiež pripúšťa, že ak v danej veci tento\npostup nebol dodržaný, je to možné zistiť zo spisu krajského súdu, keďže zberný spis\nnajvyššieho súdu takúto informáciu neobsahuje. Argumentáciu rozsudkov krajského súdu\na najvyššieho súdu treba považovať za dostačujúcu.\n41. Úrad k správnosti procesného postupu krajského súdu a najvyššieho súdu sa\nnevyjadruje (toto posúdenie ponecháva na uváženie ústavného súdu). Svoje vlastné\nrozhodnutie, ako aj rozsudky všeobecných súdov považuje z vecného hľadiska za správne\nz dôvodov, na ktoré v reakcii na námietky sťažovateľky podrobne poukazuje.\n42. Z pohľadu ústavného súdu prichodí predovšetkým zo skutkového hľadiska\nkonštatovať, že hoci medzi stranami konania nebolo jednoznačne nesporné, že vyjadrenie\núradu k odvolaniu sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu nebolo sťažovateľke, resp.\njej právnej zástupkyni doručené (najvyšší súd na základe vlastného spisu nevedel zaujať\nv tejto otázke po skutkovej stránke stanovisko), podľa zistenia ústavného súdu vyjadrenie\núradu nebolo sťažovateľke, resp. jej právnej zástupkyni doručené, a preto nepochybne\nnemala možnosť zaujať k vyjadreniu vlastné stanovisko.\nPodľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu (nedoručenie\nvyjadrenia úradu k odvolaniu sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu) sa javí\nz ústavnoprávneho hľadiska ako neakceptovateľný.\n\n18\n\n43. Rovnosť zbraní je inherentným prvkom spravodlivého procesu. Právo na\nspravodlivý proces zaručený čl. 6 ods. 1 dohovoru zahrňuje právo, aby každá strana\nobčianskeho súdneho konania mala primeranú možnosť brániť svoju záležitosť pred súdom\nza podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (Ankerl c.\nŠvajčiarsko z 23. 10. 1996). Rovnaký princíp vyplýva aj z čl. 47 ods. 3 ústavy.\nJedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je jeho\nkontradiktórny charakter. Každá strana musí v zásade mať možnosť nielen predložiť dôkazy\na argumenty, ktoré považuje za nutné na to, aby jej požiadavky uspeli, ale aj zoznámiť sa\ns každým dokladom a pripomienkou predloženou súdu na účel ovplyvnenia jeho\nrozhodnutia a vyjadriť sa k nim (Mantovanelli c. Francúzsko).\nSúdne rozhodnutie je výsledkom konfrontácie medzi stranami, z ktorých každá musí\nmať možnosť vyjadriť sa a popierať požiadavky, dôkazy a argumenty druhej strany.\nKontradiktórny spor znamená možnosť strany popierať (contra dicere) požiadavky\na argumenty druhej strany a právo na to, aby sa vypočuli jej argumenty a návrhy.\nPožiadavka, aby účastníci súdneho konania mali príležitosť oboznámiť sa\nso všetkými predloženými dôkazmi a podanými vyjadreniami a reagovať na ne, sa vzťahuje\nna konanie o opravných prostriedkoch rovnako, ako aj na konanie pred prvostupňovým\nsúdom, a to bez ohľadu na to, že v podaní neboli uplatnené žiadne nové argumenty\n(Hudáková a ďalší c. Slovenská republika).\nPrávo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov\ntreba považovať za súčasť práva na spravodlivé súdne konanie. Pritom nie je podstatné, či\npodľa názoru všeobecného súdu ide o podanie skutkovo a právne významné alebo\nbezvýznamné, pretože túto skutočnosť posudzuje výlučne druhý účastník konania. Ten\nrozhodne o tom, aké stanovisko zaujme (I. ÚS 230/03, IV. ÚS 186/09, II. ÚS 18/2013,\nII. ÚS 148/2014, II. ÚS 32/2016, Trančíková c. Slovenská republika).\n44. Na základe uvedeného možno konštatovať, že nedoručením vyjadrenia úradu\nsťažovateľke v odvolacom konaní došlo k porušeniu jej práva ako strany v občianskom\nsúdnom konaní na rovnosť zbraní (rovnosť strán konania) podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ale aj\nprincípu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania ako súčasti práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).\n\n19\n\n45. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde, ak sa základné právo alebo\nsloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo\nopatrenie zruší.\nPodľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti\nvyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.\n46. Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu\nsp. zn. 2 Sžf 80/2014 z 23. augusta 2016 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku\nnálezu).\nV ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu a\npotom, čo sťažovateľka dostane možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu úradu na jej\nodvolanie, bude jeho úlohou v novom odvolacom konaní vysporiadať sa s odvolacími\nnámietkami sťažovateľky vrátane jej argumentácie uplatnenej pred ústavným súdom.\n47. Ústavný súd nepovažoval za možné vyhovieť požiadavke sťažovateľky na\nvyslovenie porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom\npod sp. zn. 2 Sžf 80/2014 a jeho rozsudkom z 23. augusta 2016. Rovnako nepovažoval za\nmožné vyhovieť jej požiadavke, aby zakázal najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní jej\nnamietaných práv (bod 4 výroku nálezu).\n48. V danej veci najvyšší súd konal v rámci správneho súdnictva, pričom právo na\nsúdnu ochranu v rámci správneho súdnictva je ratione materiae súčasťou čl. 46 ods. 2\nústavy, podľa ktorého kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu\nverejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak\nzákon neustanoví inak. Inými slovami, čl. 46 ods. 2 ústavy je v pomere špeciality\nku všeobecnému čl. 46 ods. 1 ústavy poskytujúcemu základné právo na súdnu ochranu\nvo všeobecnosti. Keďže čl. 6 ods. 1 dohovoru takto nerozlišuje, právo na spravodlivé súdne\nkonanie aj v rámci správneho súdnictva treba považovať ratione materiae za jeho súčasť.\n49. Podľa názoru ústavného súdu vyslovenie porušenia práv sťažovateľky v spojení\nso zrušením rozsudku najvyššieho súdu a vrátením veci na ďalšie konanie je dostatočným\n\n20\n\nprostriedkom na nápravu jej porušených práv, a preto by bolo nadbytočné ďalším výrokom\nnavyše ešte najvyššiemu súdu zakázať, aby pokračoval v porušovaní práv sťažovateľky.\n50. Napokon ústavný súd poznamenáva, že vzhľadom na princíp minimalizácie\nzásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní\no sťažnosti preskúmavané, po vyslovení porušenia čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1\ndohovoru (bod 1 tohto nálezu) nebolo už potrebné osobitne sa zaoberať namietaným\nporušením čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu (napr. IV. ÚS 303/04).\n51. Sťažovateľke vznikli trovy konania v dôsledku zastúpenia advokátkou, pričom\nvýšku týchto trov nešpecifikovala. Ide o dva úkony právnych služieb v roku 2016 (prevzatie\na príprava zastúpenia, sťažnosť) po 143 € a o jeden úkon právnych služieb v roku 2017\n(replika na vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu) vo výške 147,33 €. Patrí jej tiež\nrežijný paušál dvakrát po 8,58 € a jedenkrát 8,84 €. Napokon prináleží aj daň z pridanej\nhodnoty vo výške 91,86 €. Úhrnom predstavujú trovy konania sumu 551,19 €.\nZ uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z bodu 3 výroku\nnálezu.\n52. Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého proti\nrozhodnutiu\n\nústavného\n\nsúdu\n\nnemožno\n\npodať\n\nopravný\n\nprostriedok,\n\ntreba\n\npod\n\nprávoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho\ndoručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 6. júla 2017\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "verejný záujem, spoločenský záujem", "legitímne očakávanie", "doručenie, doručovanie", "účastník konania", "doručenie, doručovanie", "účastník konania"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "2Sžf/80/2014", "guid": "7b810302-db84-4a33-ae60-764fbd21d4aa:0f00769e-54df-4ae2-bc6d-8a80ee7a4e8a", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8a87bdc9-fd35-422c-acc3-127048ce5e3e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.32.2016.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 32/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 32/2016 z 15. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-15", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.32.2016.2"}, {"guid": "ussr:ef4cc64c-4b04-4dae-a1d4-5033df780d3e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 148/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/2014 z 9. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-09", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ef4cc64c-4b04-4dae-a1d4-5033df780d3e"}, {"guid": "ussr:c14dcf60-7b04-48b8-8e86-8dad80fe8b93", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 18/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 18/2013 z 22. 5. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-05-22", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c14dcf60-7b04-48b8-8e86-8dad80fe8b93"}, {"guid": "ussr:9f3626ae-21ca-4fb2-a5ea-bc7731b45f4a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 186/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 186/09 z 13. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-13", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9f3626ae-21ca-4fb2-a5ea-bc7731b45f4a"}, {"guid": "ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 303/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 303/04 z 6. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-06", "citacie_n": 1554, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4"}, {"guid": "ussr:a43968f9-56b7-4fda-b2e1-56c07fa6fe87", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 230/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 230/03 z 31. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-31", "citacie_n": 165, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a43968f9-56b7-4fda-b2e1-56c07fa6fe87"}], "citovane_v": [{"guid": "72715da6-ab64-4b23-83ab-5354cbb86267:52d0e279-5e63-46e0-8001-e90bef935832", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1013200087.1", "spisova_znacka": "2Sžf/1/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/1/2017 z 27. 3. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-03-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1013200087.1"}]}