{"guid": "ussr:5b0ec04f-c657-4c67-bc10-c9ad4cc6bd0e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.16.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 16/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 16/2017 z 12. 1. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 12. januára 2017, sp. zn. II. ÚS 16/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.16.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2017-01-12", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/5b0ec04f-c657-4c67-bc10-c9ad4cc6bd0e", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.16.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.16.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.16.2017.1/text", "citacie_n": 7, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 16/2017-14\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. januára 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa\nspravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpeného Advokátskou kanceláriou OLEXOVA\nVASILISIN s. r. o., Gorkého 6, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát\nJUDr. Marcel Vasilišin, LL.M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave\nsp. zn. 2 Co 587/2014 z 21. októbra 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\n16. septembra 2016 doručená sťažnosť\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou\n\nnamieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len\n\n„krajský súd“) sp. zn. 2 Co 587/2014 z 21. októbra 2015 (ďalej len „napadnuté\nrozhodnutie“).\nPredmetom napadnutého konania pred všeobecnými súdmi je rozhodovanie o žalobe\no náhradu za stratu na zárobku s príslušenstvom.\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že „[n]avrhovateľ sa žalobou zo dňa 23. 06. 2008\ndomáhal na Okresnom súde Bratislava I. nároku na náhradu za stratu zárobku pri\ninvalidite od priznania invalidného dôchodku za dobu od 01. 07. 2015, t. j. od ukončenia\nštúdia. Tento návrh odôvodnil tým, že žiadal od odporcu vyplatenie sumy 36.065,30 EUR\nspolu s 8,50 % úrokom z omeškania zo sumy 17.785,30 EUR od 01. 05. 2008 a k 01.07.2008\nmesačné vyplácanie renty vo výške 523,80 EUR, valorizovanú podľa § 272 ods. 9 zákona\no sociálnom poistení, č. 461/2003 Z. z. Navrhovateľ žiadal priznať výšku náhrady\nna základe pravdepodobného zárobku, ktorý by dosiahol, nebyť poškodenia zdravia,\nnakoľko v čase úrazu sa pripravoval na povolanie vodiča. Preto navrhol, aby súd pri určení\npredpokladaného zárobku vychádzal z priemerného zárobku vodičov z povolania\nv roku 2003.\nO žalobe navrhovateľa rozhodol Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa\n29. 01. 2014 pod vyššie uvedenou spisovou značkou, ktorým zamietol návrh navrhovateľa,\nnakoľko odporca vzniesol námietku premlčania, ktorej prvostupňový súd vyhovel. Okresný\nsúd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že náhrada straty zárobku po priznaní invalidity\npriznáva poškodenému rôzne právne nároky. Všetky tieto nároky sú samostatné, lebo\npredpoklady ich vzniku sú odchylné. Tieto skutočnosti je potrebné mať na zreteli pri\nposudzovaní ich premlčania. Náhrada za stratu na zárobku sa uhradzuje peňažným\ndôchodkom, ale jednotlivé sumy z dôchodku, ktoré sa už stali splatnými sa uhradzujú\núhrnnou sumou. Súd ďalej uviedol, že náhrada za stratu zárobku po skončení pracovnej\nneschopnosti je jedným nárokom, i keď má povahu opakujúceho sa plnenia. Premlčuje\nsa preto celý nárok, neprichádza do úvahy premlčanie jednotlivých mesačných plnení.\nProti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. podal navrhovateľ odvolanie v zákonnej\nlehote. V odvolaní namietal právny názor prvostupňového súdu, podľa ktorého je náhrada\nza stratu zárobku po skončení pracovnej neschopnosti jedným nárokom s povahou\n\n2\n\nopakujúceho sa plnenia, a preto sa premlčuje celý nárok a neprichádza do úvahy\npremlčanie jednotlivých mesačných plnení. Navrhovateľ zároveň namietal názor okresného\nsúdu, že strata na zárobku vzniká doručením rozhodnutia o priznaní invalidity, odkedy\nzačala plynúť dvojročná premlčacia doba.\nO\n\npodanom\n\nodvolaní\n\nrozhodol\n\nKrajský\n\nsúd\n\nv\n\nBratislave\n\nrozsudkom\n\nč. k.: 2 Co/587/2014-179, zo dňa 21. 10. 2015 (ďalej ako Rozsudok), ktorým potvrdil hore\nuvedený rozsudok Okresného súdu Bratislava I. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil\ntým, že sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi prvostupňového rozsudku, ktorý považuje\nza vecne správny. Súd zároveň uviedol, že Rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody\nneobsahuje.\nVoči Rozsudku Krajského súdu podal Sťažovateľ v zákonnej lehote dovolanie\na to z dôvodu že odvolací súd odňal sťažovateľovi prístup k súdu, nakoľko prehliadol\na vôbec sa nevysporiadal s argumentáciou Sťažovateľa uvedenou v odvolaní, a teda odňal\nodvolaniu jeho základné procesné účinky.\nNajvyšší súd SR však dovolanie uznesením sp. zn. 6 Cdo/79/2016 zo dňa 08. 06. 2016\nodmietol s tým, že dovolanie nie je podľa jeho názoru prípustné, argumentmi sťažovateľa\nvo veci samej sa teda nezaoberal.“.\nSťažovateľ uvádza, že „[k]eďže Sťažovateľ vyčerpal všetky opravné prostriedky a iné\nprávne prostriedky, ktoré má podľa právneho poriadku Slovenskej republiky k dispozícii\nna ochranu jeho základných práv a slobôd a preto je podľa zákona o ústavnom súde táto\nsťažnosť prípustná“.\nSťažovateľ ďalej uvádza:\n„S napadnutým Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave nesúhlasíme z nasledovných\ndôvodov:\n1) odvolací súd skonštatovaním, že Rozsudok neobsahuje žiadne ďalšie dôvody odňal\nnavrhovateľovi prístup k súdu, nakoľko sa nevysporiadal s argumentáciou navrhovateľa\nuvedenou v odvolaní,\n\n3\n\n2) krajský súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že náhrada za stratu\nzárobku po skončení pracovnej neschopnosti je jedným nárokom s povahou opakujúceho sa\nplnenia, a preto sa premlčuje celý nárok,\n3) odvolací súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, čo sa týka začatia plynutie\ndvojročnej premlčacej doby.“\nNapriek tomu, že sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že podal proti napadnutému\nrozhodnutiu dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 6 Cdo 79/2016 z 8. júna 2016 (ďalej len „uznesenie\nnajvyššieho súdu“) tak, že dovolanie pre neprípustnosť odmietol, a napriek tomu,\nže uznesenie najvyššieho súdu tvorí prílohu sťažnosti, sťažovateľ uvádza, že „[p]rípustnosť\npodania ústavnej sťažnosti odôvodňujeme ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR.\nNajvyšší súd v konaní 3 Cdo/18/2013 rozhodol, že procesná vada konania uvedená v § 237\npísm. f) môže spočívať len v postupe súdu, ktorý predchádza vydaniu konečného\nrozhodnutia a ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení\núčastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní. Nemôže však ísť o\nsamotné rozhodnutie ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti súdu. Pokiaľ postupom\nsúdu nie je samo meritórne rozhodnutie vo veci samej, potom už postupom súdu nemôže byť\nani časť tohto finálneho produktu konania, úlohou ktorej je vysvetliť dôvody rozhodnutia. V\nsúlade s uvedeným názorom rozhodol Najvyšší súd aj v konania 3 Cdo/249/2008, 3\nCdo/290/2009, 1 Cdo/140/2009, 2 Cdo/83/2010, 4 Cdo/130/2009 a v ďalších konaniach.\nNa základe ustáleného názoru Najvyššieho súdu SR na otázku, či je z nedostatočného\nodôvodnenia rozsudku prípustné dovolanie z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom\nsme názoru, že podanie dovolania v predmetnej právnej veci by bolo v rozpore so zásadou\nhospodárnosti súdneho konania, nakoľko v súlade so zásadou právnej istoty je možné\npredpokladať odmietnutie dovolania zo strany Najvyššieho súdu.“.\nNa základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„Na základe uvedených skutočnosti navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky rozhodol, že rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k.: 2 Co/587/2014-179,\n\n4\n\nzo dňa 21. 10. 2015 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy SR.\nZároveň navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky zrušil Rozsudok\nKrajského súdu v Bratislave č. k.: 2 Co/587/2014-179, zo dňa 21. 10. 2015 a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie.\nZároveň navrhujeme aby Ústavný súd Slovenskej republiky priznal sťažovateľovi\nnáhradu trov konania pred Ústavným súdom, vo výške 303,16 EUR (á 143 EUR za jeden\núkon právnej služby, prevzatie a príprava právneho zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti,\ná 8,58 režijný paušál).“\nII.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie\nktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné\nnávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané\noneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nAk ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.\n\n5\n\nO zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu\nštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo\nslobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej\nústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\nI. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi\nvšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,\nktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným\nprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),\na to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,\nale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).\nÚstavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci\nsamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite\nzistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd\nvyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).\nZ tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie\nvšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím\ndošlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného\nsúdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené\nzávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\n\n6\n\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).\nV zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd rozhodnutia všeobecných súdov\nza protiústavné aj arbitrárne, ak ich odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo\naj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti\n(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\nÚstavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti proti uzneseniu\nkrajského súdu za zachovanú, a to v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva\n[ďalej len „ESĽP (napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká\nrepublika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná\nlehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia\no mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj\nvo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu\nk uzneseniu krajského súdu z 21. októbra 2015 (obdobne napr. I. ÚS 169/09,\nI. ÚS 69/2010).\nÚstavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, v odôvodnení ktorého krajský súd\nokrem iného uviedol:\n„Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania\n(§ 212 ods. 1 O. s. p. v znení účinnom od 1. 5. 2015, § 355 O. s. p., ďalej len O. s. p.), túto\nprejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), keď pre nariadenie\npojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 1 O. s. p. neboli splnené zákonné podmienky\n(nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nejde o konanie vo veciach\nporušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem, súd\nprvého stupňa nerozhodol podľa ustanovenia § 115a bez nariadenia pojednávania a nie je\npotrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie) a dospel k záveru, že odvolanie\nnavrhovateľa nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 21. októbra 2015 (§ 211 ods. 2\nO. s. p., § 156 ods. 3 O. s. p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci,\nprávny zástupca navrhovateľa, upovedomení zákonným spôsobom.\n\n7\n\nNapadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd v celom rozsahu\n(aj v súvisiacom výroku o náhrade trov konania) potvrdil, pretože je vo výroku vecne\nsprávny a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho\nsúdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. 1, ods. 2 O. s. p.). Na zdôraznenie správnosti\nnapadnutého rozsudku odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné.\nV konaní zostalo nepochybné, že navrhovateľ sa svojím návrhom po jeho zmene\nso súhlasom súdu domáha zaplatenia sumy 35.065,30 € spolu s 8,5 % úrokom z omeškania\nročne zo sumy 17.785,30 € od 1. 5. 2008 a určiť, že k 1. 7. 2008 mu patrí z titulu náhrady\nza stratu na zárobku renta v sume 523,80 € mesačne, valorizovaná podľa § 272 ods. 9\nzákona o sociálnom poistení a tiež renta v sume 1 440,-- € valorizovaná v príslušnom\nkalendárnom roku v závislosti od priemernej zmeny základných sadzieb stravného pri\nzahraničných služobných cestách, určených vykonávacím predpisom medzi príslušným\nkalendárnym rokom a jemu predchádzajúcim kalendárnym rokom. V predmetnom konaní sa\nteda navrhovateľ domáha náhrady straty na zárobku po priznaní invalidity od 1. 7. 2005,\nkedy ukončil štúdium na\n\n,\n\nna základe pravdepodobného zárobku, ktorý by bol dosiahol, nebyť poškodenia jeho\nzdravia, ku ktorému došlo pri dopravnej nehode dňa 31. 5. 2003.\nPodľa § 445 Občianskeho zákonníka strata na zárobku, ku ktorej došlo pri škode na\nzdraví, uhradzuje sa peňažným dôchodkom; pritom sa vychádza z priemerného zárobku\npoškodeného, ktorý pred poškodením dosahoval.\nNáhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti poškodeného\nalebo pri invalidite sa posúdi a suma tejto náhrady sa určí rovnako ako suma úrazovej\nrenty podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. Náhrada za stratu na dôchodku\npatrí v sume rovnajúcej sa rozdielu medzi výškou dôchodku, na ktorý poškodenému vznikol\nnárok, a výškou dôchodku, na ktorý by mu vznikol nárok, ak by do priemerného mesačného\nzárobku, z ktorého bol vymeraný dôchodok, bola zahrnutá náhrada za stratu na zárobku\npo skončení práceneschopnosti, ktorú fyzická osoba poberala v období rozhodnom\npre vymeranie dôchodku (§ 447, § 447a Občianskeho zákonníka).\nPrávo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie\no škode a o tom, kto za ňu zodpovedá (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka).\n\n8\n\nPodstata premlčania (§ 100 a nasl. Občianskeho zákonníka) spočíva v tom, že pokiaľ\nsa určité právo po zákonom stanovenú dobu (premlčaciu dobu) nevykonáva alebo sa\nv priebehu premlčacej doby neuplatní na súde či u príslušného orgánu, nemôže už byť po jej\nuplynutí veriteľovi priznané. To znamená, že dlžník po uplynutí zákonom stanovenej doby sa\nmôže úspešne brániť vymáhaniu práva s poukazom na to, že toto právo bolo už premlčané.\nV dôsledku premlčania právo nezaniká, trvá ďalej, ale do značnej miery sa oslabuje\nzmenšením možnosti jeho úspešného uplatnenia. Pokiaľ dlžník pred súdom namietne\npremlčanie práva, nemôže byť veriteľovi premlčané právo priznané. Premlčanie plní\nv súkromnom práve tri základné funkcie: stimuluje veriteľa, aby svoje nároky uplatnil včas,\npredchádza dôkaznej núdzi, a prispieva k právnej istote.“\nK námietke sťažovateľa, že „odvolací súd sa stotožnil so záverom okresného súdu,\nčo sa týka začatia plynutie dvojročnej premlčacej doby“, krajský súd v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia uviedol:\n„Na to, aby premlčanie malo hmotnoprávne účinky, zákon v § 100 ods. 1\nObčianskeho zákonníka určuje dve kumulatívne podmienky: márne uplynutie premlčacej\ndoby, a námietka premlčania vznesená dlžníkom na súde. Márne uplynutie premlčacej doby\nako objektívna právna skutočnosť má za následok premlčanie práva, o ktoré ide; za\npremlčané sa považuje právo, ktoré sa nevykonalo v dobe ustanovenej zákonom.\nPremlčacia doba je stanovená presnou dobou začiatku plynutia (právna skutočnosť\nvyvolajúca začiatok plynutia premlčacej doby) a koncom. O tom, že sa právo nevykonalo,\nmožno hovoriť vtedy, keď uplynula premlčacia doba a počas nej dlžník dobrovoľne nesplnil\npovinnosť zodpovedajúcu príslušnému právu a veriteľ sám sa zákonným spôsobom\nnedomáhal svojho práva jeho uplatnením na súde, prípadne u iného príslušného orgánu.\nPremlčanie teda samo osebe ešte nespôsobuje zánik práva (pohľadávky), ale bráni len jeho\nvymáhateľnosti. Ide o subjektívne právo dlžníka vzniesť po uplynutí premlčacej doby (§ 101\naž § 110 Občianskeho zákonníka) na súde námietku proti uplatneniu práva. Pokiaľ túto\nnámietku dlžník použije, súd nemôže premlčané právo (pohľadávku) priznať.\nUstanovenie § 106 Občianskeho zákonníka je osobitným ustanovením vo vzťahu\nk všeobecnej úprave dĺžky premlčacej doby a k podmienkam jej plynutia. Zákon tu navyše\nrozlišuje medzi dvoma druhmi premlčacích dôb, ktoré sa navzájom prelínajú.\n\n9\n\nJe to subjektívna premlčacia doba (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a objektívna\npremlčacia doba (§ 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ustanovenie § 106 Občianskeho\nzákonníka upravuje premlčaciu dobu vo vzťahu ku všetkým právam na náhradu škody. Táto\npremlčacia doba sa uplatní vo vzťahu k ustanoveniam § 420 a nasl. Občianskeho\nzákonníka, ale aj vo vzťahu k tým ustanoveniam Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú\nzodpovednosť za škodu v rámci špecifických právnych vzťahov. Aplikuje sa aj v prípade,\nkeď zodpovednosť za škodu je ustanovená v osobitnom zákone, ktorý však nemá osobitnú\núpravu premlčania práva na náhrada škody.\nPrávo na náhradu škody sa premlčí podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka\nza dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto (konkrétny subjekt)\nza škodu zodpovedá. Obe podmienky sú súčasne podmienkami, aby si poškodený mohol\nuplatniť právo na náhradu škody na súde (actio nata). Až od tohto momentu môže začať\nplynúť 2-ročná subjektívna premlčacia doba. Plynutie premlčacej doby je tu viazané na\nsubjektívny moment, ktorý spočíva vo vedomosti poškodeného o spôsobenej škode a o tom,\nkto zodpovedá za škodu. Ak sa poškodený dozvie o spôsobenej škode alebo hoci len o tom,\nkto za škodu zodpovedá (keď o spôsobenej škode už vedel), až neskoršie, ako došlo\nku škodovej udalosti, predĺži sa premlčacia doba o časový úsek medzi škodovou udalosťou\na momentom, keď sa poškodený dozvie o škode, prípadne o tom, kto za ňu zodpovedá.\nV prvom rade nemožno sa stotožniť s názorom navrhovateľa, že pri náhrade za stratu\nna zárobku po skončení pracovnej neschopnosti ide o opakujúce sa nároky a z tohto dôvodu\nnemôžu byť nároky považované za jeden nárok, ktorý je premlčaný ako celok. Naopak,\nodvolací súd považuje za správny názor súdu prvého stupňa, ktorý v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku uviedol, že všetky nároky, ktoré poškodenému priznáva Občiansky\nzákonník pri spôsobení škody na zdraví, sú celkom samostatné, lebo predpoklady ich vzniku\nsú odchylné a tiež sa môžu časovo odchylne napĺňať, a tieto skutočnosti je potrebné mať na\nzreteli pri posudzovaní ich premlčania, pričom náhrada na stratu na zárobku po skončení\npracovnej neschopnosti je jedným nárokom, i keď má povahu opakujúceho plnenia, a preto\nsa premlčuje celý nárok, neprichádza do úvahy premlčanie jednotlivých mesačných plnení.\nKeďže navrhovateľ nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti\n(teda samotný základ) uplatnil na súde po uplynutí subjektívnej premlčacej doby, odporca\núspešne vzniesol námietku premlčania, nemožno mu už priznať rentu v ďalšom období. Prvý\n\n10\n\nkrát mohol navrhovateľ nárok reálne uplatniť na súde dňa 28. 11. 2005, kedy k otázke kto\nza škodu zodpovedá pribudla odpoveď aj na otázku, aká škoda vznikla.\nV prípade, že sa poškodený stane v dôsledku škody na zdraví práceneschopným\na po skončení pracovnej neschopnosti poberá len invalidný dôchodok, môže získať\nvedomosť o rozsahu straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti umožňujúcej\nuplatnenie jej náhrady na súde až potom, čo bolo vydané rozhodnutie o priznaní\ninvalidného dôchodku a poškodený sa o ňom dozvedel. Totiž tento nárok možno uplatniť na\nsúde až po tom, čo bolo príslušným orgánom vydané rozhodnutie o priznaní invalidného\ndôchodku a poškodený sa o ňom dozvedel. Do tej doby nie je isté, či a v akej výške bude\npoškodenému priznaný invalidný dôchodok, a teda ani v akom rozsahu došlo ku strate\nna zárobku. Ako vyplýva z ustanovenia § 447 Občianskeho zákonníka strata na zárobku\nsa uhrádza peňažným dôchodkom. Tento občianskoprávny nárok na náhradu za stratu\nna zárobku po skončení pracovnej neschopnosti sa premlčuje ako jeden celok, nie iba ako\nnároky na jednotlivé mesačne sa opakujúce plnenia z neho vyplývajúce, poskytované\nvo forme dôchodku, tzv. renty (Rc 36/2007).\nNie je dôvodné poukazovanie navrhovateľa na § 36 ods. 2 Zákonníka práce,\núčinného v čase dopravnej nehody, nakoľko predmetné ustanovenie Zákonníka práce\nsa týka zamestnaneckého vzťahu, teda vzťahu zamestnávateľa a zamestnanca, v súvislosti\ns ktorým došlo k pracovnému úrazu, chorobe z povolania, príp. k inej škode na zdraví. Totiž\nku škode na zdraví navrhovateľa nedošlo v súvislosti splnením pracovných povinností,\nškolských povinností, resp. v priamej súvislosti s tým. Nesprávne je aj tvrdenie\nnavrhovateľa, že jeho nárok vznikol neskôr ako dva roky pred podaním návrhu, kedy\nsa dozvedel o rezolútnych skutočnostiach (posúdenie zdravotného stavu − miera poklesu\n73 %, skončenie pracovného pomeru z dôvodu nesplnenia kritérií, vyjadrenie oftalmológa).\nSubjektívna premlčacia doba 2 Co 587/2014 na uplatnenie nároku na náhradu za stratu\nna zárobku po skončení pracovnej neschopnosti začína plynúť zásadne od okamihu, kedy sa\npoškodený dozvedel o zárobku dosahovanom pred poškodením a po poškodení, prípadne\nkedy bolo vydané rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku a poškodený sa o ňom\ndozvedel. Súd prvého stupňa správne zistil, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa\n13. 10. 2005, č. 870 607 7402, o priznaní invalidného dôchodku navrhovateľovi, nadobudlo\nprávoplatnosť dňa 28. 11. 2005, teda týmto dňom sa navrhovateľ dozvedel o škode na strate\n\n11\n\nna zárobku po priznaní invalidity, pričom o tom, kto za túto škodu zodpovedá, vedel už\nv čase úrazu, teda dňa 31. 5. 2003. Z uvedeného vyplýva, že dvojročná subjektívna\npremlčacia doba upravená v § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka určená na uplatnenie\nnároku navrhovateľovi uplynula dňa 28. 11. 2007, a preto v prípade, že návrh na náhradu\nstraty na zárobku po priznaní invalidity navrhovateľ uplatnil na súde dňa 27. 6. 2008,\nurobil tak po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby.\nČo sa týka rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 2. 2012, č. k.\n6 Co 34/2011-396, na ktorý navrhovateľ v odvolaní odkázal, ktorý by mal potvrdzovať jeho\nnázor o nepremlčaní svojho nároku, odvolací súd dôvodí, že uvedený rozsudok sa týka inej\nprávnej veci, v ktorej sa rozhodovalo o bolestnom a o náhrade za sťaženie spoločenského\nuplatnenia v súvislosti s utrpeným pracovným úrazom, a nie o náhrade za stratu na zárobku\npo skončení pracovnej neschopnosti. Navyše, s tvrdením Krajského súdu v Bratislave\nvo veci vedenej pod sp. zn. 6 Co 34/2011, že pri úraze sa jednotlivé nároky na náhradu\nškody premlčujú samostatne, sa nedá iné, než súhlasiť, čo je koniec koncov vyjadrené už\nvyššie. Odvolaciemu súdu nie je zrejmé, z ktorej časti rozsudku Krajského súdu v Bratislave\nzo dňa 20. 2. 2012, č. k. 6 Co 34/2011-396, vyplýva, že krajský súd priznal nárok\nnavrhovateľovi napriek tomu, že k uznaniu invalidity došlo v roku 1982 a k uplatneniu\nnároku na súde až v roku 2004. Naopak, v uvedenej veci krajský súd rozsudok súdu prvého\nstupňa potvrdil v časti, ktorou bol návrh zamietnutý a vo zvyšku bol napadnutý rozsudok\nzrušený a vec v tomto rozsahu vrátená prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.\nV odôvodnení krajský súd uviedol, že nárok na zvýšenie bolestného a na zvýšenie náhrady\nza sťaženie spoločenského uplatnenia je premlčaný, pretože dvojročná subjektívna\npremlčacia doba podľa vtedy účinného Zákonníka práce začala plynúť v roku 1982\na navrhovateľ podal návrh na súd až dňa 27. 4. 2004 (Sociálna poisťovňa sa premlčania\ndovolala). Ohľadom zrušujúcej časti výroku rozhodnutia krajský súd vo veci vedenej pod\nsp.zn. 6 Co 34/2011 uviedol, že okresný súd bude musieť vo vzťahu k inej časti bolestného\nzistiť, či je liečebný proces navrhovateľa ukončený, zdravotný stav ustálený a preskúmať\npremlčanie nároku na bolestné, a vo vzťahu k inej časti sťaženia spoločenského uplatnenia\nzistiť, či v dobe, od ktorej do podania návrhu neuplynula premlčacia doba,\nsa tak mimoriadne zhoršil zdravotný stav navrhovateľa, že mu vznikol ďalší nárok\nna náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Krajský súd tiež uviedol, že si uvedomuje\n\n12\n\nmimoriadne ťažké zdravotné postihnutie navrhovateľa, no na druhej strane nemožno\nprehliadnuť, že z hľadiska premlčania nemôže obstáť uplatnenie nároku vyplývajúceho\nz toho istého poškodenia zdravia, aké tu bolo 13 rokov pred podaním návrhu.“.\nK námietke sťažovateľa, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia „neobsahuje\nžiadne ďalšie dôvody odňal navrhovateľovi prístup k súdu, nakoľko sa nevysporiadal\ns argumentáciou navrhovateľa uvedenou v odvolaní“, možno poukázať na túto časť\nodôvodnenia:\n„Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania\ndôvodiac ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p., § 21l ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p. a už vyššie\nuvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie\ntvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli\nmať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na\nzáklade spisovej dokumentácie, účastníci, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny\npresvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene\npísomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie\nEurópskeho súdu pre ľudské práva z 25. apríla 2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos\nVARELA8 2 Co 587/2014 ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo/218/2009,\n3 Cdo/51/2011, 3 Cdo/186/2012, 7 Cdo/56/2011).“\nPo oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia dospel ústavný súd k záveru,\nže krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil správnosť rozsudku Okresného súdu\nBratislava I č. k. 12 C 114/2008-159 z 29. januára 2014 v plnom rozsahu, náležite\nodôvodnil. Samotná nespokojnosť sťažovateľa s výsledkom uvedeného konania,\nresp. so závermi krajského súdu, sama osebe nesvedčí o arbitrárnosti preskúmavaného\nrozhodnutia a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom na vyslovenie porušenia ním\noznačených práv. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nemožno vyvodiť, že by\nsa krajský súd adekvátne a preskúmateľným spôsobom nevysporiadal s právne relevantnými\nargumentmi sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu je napadnuté rozhodnutie\nodôvodnené dostatočne a ústavne akceptovateľným spôsobom.\n\n13\n\nPokiaľ ide o tvrdenia sťažovateľa, že krajský súd sa nezaoberal všetkými jeho\nargumentmi, ústavný súd podotýka, že z judikatúry ESĽP zaoberajúcej sa požiadavkami\nna odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd vyplýva, že tento článok dohovoru (porovnateľný s čl. 46 ods. 1\nústavy) zaväzuje síce súd odôvodniť svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje,\naby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Na základe uvedeného\nskutočnosť, či v danom prípade boli dodržané základné požiadavky spravodlivého procesu,\nmožno podľa záverov ESĽP posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu\n(rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 288).\nZ uvedeného preto možno vyvodiť záver, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď\nna každú poznámku či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však\nnevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné\nargumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie\nkonkrétneho právneho problému (obdobne napr. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07). V prípade\nposudzovanej sťažnosti je ústavný súd toho názoru, že krajský súd primerane reagoval\nna podstatné a relevantné argumenty sťažovateľa.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že nezistil vzájomnú príčinnú\nsúvislosť medzi napadnutým rozhodnutím a základným právom na súdnu ochranu\nzaručeným v čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní odmietol\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch\nsťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 12. januára 2017\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "arbitrárnosť", "premlčanie-premlčanie v občianskom práve", "rozhodnutie-nepreskúmateľnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7234c158-dca5-4a47-8d49-5326a95bd171", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 69/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 69/2010 z 31. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-31", "citacie_n": 136, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7234c158-dca5-4a47-8d49-5326a95bd171"}, {"guid": "ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 169/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 169/09 z 24. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-24", "citacie_n": 772, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:be4c7e27-32ad-4187-8696-2f8bf5efc02a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 193/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 193/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:be4c7e27-32ad-4187-8696-2f8bf5efc02a"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "484f123e-f09f-40be-9921-f98b9346dbbc:a5ddf932-64e2-4bd3-a8ee-59ada1ca9949", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1108221175.1", "spisova_znacka": "6Cdo/79/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/79/2016 z 7. 6. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-06-07", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1108221175.1"}, {"guid": "d7a88da4-4098-48dd-8daa-5cf865f41072:aa939284-56e6-4cba-8955-753b48f55d39", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2015:7212216903.1", "spisova_znacka": "2Co/587/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/587/2014 z 19. 5. 2015", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2015-05-19", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2015:7212216903.1"}, {"guid": "e0160eef-4384-46ab-9aab-1b5cb4f07349:e69dca70-8de2-45ff-9293-ca7450b17877", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2012:1104119429.2", "spisova_znacka": "6Co/34/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/34/2011 z 19. 2. 2012", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2012-02-19", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2012:1104119429.2"}], "citovane_v": [{"guid": "3ab5ee8b-8555-4b67-a0c7-31b6408fe5aa:c328465c-605a-478a-9453-060be1ef7633", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:8415200387.1", "spisova_znacka": "9Cdo/97/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/97/2023 z 30. 10. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-10-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:8415200387.1"}, {"guid": "531fa51c-fbb3-4c75-b218-74fc28bea8bb:907a57d0-bf64-46c5-899f-de34415b8af9", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1422202453.1", "spisova_znacka": "15Co/87/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/87/2024 z 25. 6. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-06-25", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1422202453.1"}, {"guid": "79c5237b-b327-40d8-87cc-09ef841b5427:34ecbc7f-c59a-49dd-8754-1ca2fb19ea4e", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2025:6901899743.10", "spisova_znacka": "17Co/45/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/45/2024 z 18. 6. 2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-06-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:6901899743.10"}, {"guid": "411ef73d-b13d-49b8-bb5d-7be5aca92dc9:736391cf-0e38-443d-81d0-9fe2e915d87c", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2020:6913212488.2", "spisova_znacka": "16Co/194/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/194/2019 z 18. 11. 2020", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2020-11-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2020:6913212488.2"}, {"guid": "98c36156-2ce8-4e91-ac9b-5c061368e61a:ec201903-37b7-4808-80f9-cb18e5e53bf9", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6913212488.1", "spisova_znacka": "16Co/44/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/44/2018 z 27. 2. 2019", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-02-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6913212488.1"}, {"guid": "98c36156-2ce8-4e91-ac9b-5c061368e61a:f875bbc7-94b7-47a7-913c-b782cc9712b1", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6913212488.1", "spisova_znacka": "16Co/44/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/44/2018 z 27. 2. 2019", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-02-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6913212488.1"}, {"guid": "98c36156-2ce8-4e91-ac9b-5c061368e61a:be23e6df-7169-42f9-8f54-f3908dcd041f", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6913212488.1", "spisova_znacka": "16Co/44/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/44/2018 z 27. 2. 2019", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-02-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6913212488.1"}]}