{"guid": "ussr:10222ee2-1ee0-4b07-b6c2-a46d59b368cd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.154.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 154/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 154/2017 z 2. 3. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 2. marca 2017, sp. zn. II. ÚS 154/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.154.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2017-03-02", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/10222ee2-1ee0-4b07-b6c2-a46d59b368cd", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.154.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.154.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.154.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 154/2017-13\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa\nspravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpeného Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o.,\nRadlinského 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej, ktorou namieta\nporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 7 Cdo 210/2016 z 13. decembra 2016 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave\nsp. zn. 8 Co 640/2015 z 15. decembra 2015, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára\n2017 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“),\n\nktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\n\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 7 Cdo 210/2016 z 13. decembra 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“)\na rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 640/2015\nz 15. decembra 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených – napadnutého uznesenia a napadnutého\nrozsudku – vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len\n„okresný súd“) proti žalovanej [Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou\nSlovenska (ďalej aj „NBS“)] domáhal náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.\no zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu\nspôsobenú pri výkone verejnej moci“). Okresný súd rozsudkom sp. zn. 9 C 22/2012\nz 5. mája 2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu a návrh sťažovateľa\nna prerušenie konania a začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej\núnie (ďalej len „Súdny dvor“) zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ\nodvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom z 15. decembra 2015 tak,\nže rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny. Proti napadnutému rozsudku\nkrajského súdu z 15. decembra 2015 podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol\nnajvyšší súd napadnutým uznesením z 13. decembra 2016 tak, že ho odmietol.\nK skutkovým a právnym okolnostiam právnej veci, ktorá bola predmetom\nrozhodovania v napadnutých konaniach pred okresným súdom a krajským súdom,\nsťažovateľ uvádza, že ako člen vložil do družstva\n(ďalej len „družstvo“), peňažné prostriedky, ktoré družstvo\nzhodnocovalo v zmysle zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných\nslužbách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o cenných papieroch“). Družstvo túto činnosť malo vykonávať na základe verejnej\nponuky majetkových hodnôt podľa § 126 zákona o cenných papieroch, na základe\nzverejneného prospektu investície, ktorý schvaľuje Národná banka Slovenska. Prospekt\n\n2\n\ninvestície bol schválený rozhodnutím Úradu pre finančný trh č. UFT-002/2002/SPI\nz 21. marca 2002 o schválení prospektu investície. Družstvo využívalo na zhodnocovanie\npeňažných prostriedkov členov a na nadobudnutie majetkových hodnôt výhradne\nobchodníka s cennými papiermi\n\n(ďalej\n\nlen „obchodník s cennými papiermi“), ktorý vykonával činnosť obchodníka s cennými\npapiermi podľa zákona o cenných papieroch na základe povolenia na poskytovanie\ninvestičných služieb vydaného NBS do 1. marca 2011, keď mu NBS odobrala povolenie\nna poskytovanie investičných služieb. Nadobúdanie majetkových hodnôt z peňažných\nprostriedkov zhromaždených na základe verejnej ponuky družstva a ich spracovanie v rámci\nprospektu investície upravovala zmluva o správe portfólia cenných papierov podľa zákona\nč. 600/1992 Zb. o cenných papieroch v znení neskorších predpisov a podľa zákona\nč. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, ktorú uzatvorili ako\nzmluvné strany družstvo a obchodník s cennými papiermi „a ktorá bola počas jej platnosti\nzmluvnými stranami menená a doplnená, naposledy v znení zmien a doplnení\nuskutočnených Zmluvou o riadení portfólia uzatvorenej dňa 2. 6. 2008“ (ďalej len\n„zmluva“).\nMiera zhodnotenia peňažných prostriedkov vložených sťažovateľom do družstva\nmala byť v súlade s prospektom investície a na základe činnosti obchodníka s cennými\npapiermi podľa zmluvy 8 % p. a. Nad činnosťou družstva ako vyhlasovateľom verejnej\nponuky majetkových hodnôt a nad činnosťou obchodníka s cennými papiermi vykonávala\ndohľad podľa zákona o cenných papieroch NBS, ktorej právomoci v oblasti dohľadu\nvyplývajú zo zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 566/1992 Zb. o Národnej banke\nSlovenska v znení neskorších predpisov. Okrem týchto právnych predpisov NBS\nvykonávala dohľad nad družstvom a obchodníkom s cennými papiermi aj podľa zákona\nč. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov.\nSťažovateľ sa v konaní pred okresným súdom a krajským súdom domáhal proti\nžalovanej (Slovenská republika, za ktorú koná NBS) náhrady škody v sume 546,65 €\n\n3\n\ns príslušenstvom, pričom tvrdil, že išlo o škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti\ns nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone bankového dohľadu nad družstvom.\nSťažovateľ v konaní pred okresným súdom argumentoval, že peňažné prostriedky\ndo družstva „vkladal výhradne a len z dôvodu, že sa spoľahol na to, že Družstvo\na aj Obchodník s CP sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad Národnou Bankou\nSlovenska a tak, že bude zabezpečené ich riadne fungovanie a tým budú nielen ochránené\njeho peňažné prostriedky, ale aj budú zhodnotené v garantovanej výške. Sťažovateľ\npoukazuje na skutočnosť, že nemal vedomosť o tom, že môže dôjsť ku škode na jeho\ninvestícii. Ako uvádzalo Družstvo, obchodník s CP mu počas trvania zmluvy predkladal\nvyúčtovania, ktoré nenasvedčovali neplnenie jeho záväzkov zo Zmluvy, s obsahom\nvyúčtovaní Družstvo ubezpečoval, že zhodnocovanie vkladov, ktoré Družstvu zverili\nčlenovia u Obchodníka s CP prebieha v dohodnutej výške. Takéto ubezpečenie vyplývalo\nokrem iného aj z toho, že si Obchodník s CP vyúčtovával za činnosť podľa Zmluvy odmenu\nvo výške zhodnotenia portfólia Družstva obchodníkom s CP nad zmluvne dohodnuté 8 %-né\nzvýšenie hodnoty portfólia Družstva podľa Zmluvy. V dôsledku... konania subjektu\nfinančného trhu – Obchodníka s CP... tak vznikla Sťažovateľovi škoda, ktorá predstavuje\nsumu, o ktorú sa zmenšil majetok Sťažovateľa, pretože túto sumu mu Družstvo nevrátilo\na ani nevráti, a ktorú žalobca v predmetnom konaní preukázal predloženými dôkazmi.“.\nPodľa sťažovateľa je napadnutý rozsudok krajského súdu z 15. decembra 2015\nzaložený na skutkových a právnych záveroch, ktoré sú arbitrárne, keďže v ňom\nnebol „... rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický výklad práva. Konkrétne\nsa jedná o nasledujúce závery:\n(i)\n\nlimitácia dohľadu zo strany NBS a jej postup v medziach zákona a Ústavy SR\n\n(ii)\n\nzodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť Obchodníka\n\ns CP voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči Sťažovateľovi\n(iii)\n\nsubsidiarita uplatneného nároku voči NBS vo vzťahu k pohľadávke uplatnenej\n\nv konkurze Družstva.\nNBS mala vedomosť o verejne známych skutočnostiach, že činnosťou Obchodníka\ns CP a Družstva vzniká bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek\ntomu však nekonala tak, aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku\n\n4\n\ntejto škody. NBS mala prístup k všetkým informáciám v dôsledku informačnej povinnosti\nDružstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a to vrátane aktuálneho\nstavu hospodárenia Družstva. NBS vo svojom vyjadrení sama uviedla a potvrdila,\nže vykonávala dohľad nad dodržiavaním povinností Družstva, kontrolovala zverejnenie\nschváleného prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, aktuálnosť prospektu\ninvestície počas lehoty trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností\nvyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, splnenie povinnosti predložiť NBS pred\nzverejnením na posúdenie oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt, ako\naj dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 Zákona o CP...\nKrajský súd odvodzuje limitovaný dohľad NBS od § 129 ods. 3 Zákona o CP, ktorý\nbol doplnený do Zákona o CP s účinnosťou až od 1. 6. 2010. V tejto súvislosti je nevyhnutné\nuviesť, že uvedené ustanovenie obsahuje povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky\nmajetkových hodnôt dodržiavať schválený prospekt investície. Z tohto znenia však nemožno\nvyvodiť jednoznačný záver o tom, že pred jeho doplnením NBS vykonávala dohľad iba\nv limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 Zákona o CP je a bolo\nzisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú\ndohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 Zákona o CP (ktorý platí\nv tomto znení už od 1. 5. 2007), Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových\nhodnôt, ako aj Obchodník s CP patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany\nNBS. Podľa § 135 ods. 2 Zákona o CP mala NBS zisťovať (čo v prípade Družstva ani\nObchodníka s CP neurobila) všetky informácie a podklady o dodržiavaní resp.\nnedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS Družstvu a Obchodníkovi s CP. Zákonný\ndohľad zo strany NBS bol dokonca upravený tak široko, že NBS má zisťovať informácie\na podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolenia na činnosť vrátane rizík,\nktorým sú, resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo\nčinnosťou Obchodníka s CP, vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov\ndohliadaných subjektov. Ak NBS mala informácie o celkovej činnosti Družstva, nemohla\nvykonávať a ani nevykonávala dohľad v limitovanom rozsahu.“.\n\n5\n\nVšeobecné súdy podľa názoru sťažovateľa taktiež pri svojom rozhodovaní\nnezohľadnili „správu správcu konkurznej podstaty úpadcu - Družstva o stave konkurzu\na jeho výpoveď v konaní sp. zn. 7C 206/2011...“.\nPodmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným\npostupom podľa § 9 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci\nnie je podľa názoru sťažovateľa, „aby poškodený preukázal bezúspešnosť vydania\npohľadávky v konkurznom konaní, pretože Zákon o zodpovednosti za škodu nedefinuje\nuvedenú podmienku ako jednu z jej (osobitných) predpokladov. Zákon o zodpovednosti za\nškodu o ktorý Sťažovateľ opieral svoju žalobu, neustanovuje, nevyžaduje a dokonca ani\nnepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak,\npripúšťa regresnú náhradu. Pokiaľ by sa pripustil názor, že prebiehajúce konkurzné\nkonanie vylučuje podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by\nzákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval občiansky zákonník. Zákon\no zodpovednosti za škodu, ako i trestný zákon, a to až do doby právoplatného skončenia\nkonkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť,\nzodpovednosť štátu či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti\núpadcu podľa zákona o konkurze.“.\nSťažovateľ prostredníctvom dovolania adresovaného najvyššiemu súdu namietal\nporušenie práva na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podľa\njeho názoru nevychádza z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich\nskutočností a je založené na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach. Podľa\nsťažovateľa je namieste úvaha, že najvyšší súd „... namietaným uznesením vybočil\nz ústavných medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím rozhodnutím\nNajvyšší súd de facto odmietol právo Sťažovateľa na súdnu ochranu... nedostatočne\nodôvodnil svoj záver a Sťažovateľ považuje Uznesenie Najvyššieho súdu za nedostatočne\nodôvodnené. Z odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho súdu vyplýva, že podané dovolanie\nodmietol s poukazom na to, že dovolanie nie je prípustné, nakoľko Sťažovateľom namietaná\nprocesná vada ako aj iné vady v danom súdnom konaní nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho\nnázoru, že Najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu\n\n6\n\nv zmysle platnej právnej úpravy považovať. Z daného odôvodnenia rovnako nie je zrejme\nakých úvah sa Najvyšší súd pri odmietnutí ním podaného dovolania pridržiaval.“.\nSťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom\nrozhodol tak, že vysloví porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým\nrozsudkom krajského súdu z 15. decembra 2015 a napadnutým uznesením najvyššieho súdu\nz 13. decembra 2016, napadnuté rozhodnutia zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie\nkonanie a rozhodnutie. Sťažovateľ si zároveň uplatnil úhradu trov konania.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\n7\n\nSťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.\nÚstavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné\nzáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom\nustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nie je podstatná odlišnosť\n(II. ÚS 27/07).\nII.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu\nz 15. decembra 2015\nO zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu\nštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní\nktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\nI. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n\n8\n\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže\nstať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými\nsa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom\nby bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis\nI. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nIntegrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).\nAj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre\nzdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,\nale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná\nodpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd\n\n9\n\nsplnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno\nposúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,\naby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná\nodpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie\nrozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.\nŠpanielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko\nz 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko\nz 19. 2. 1998).\nKrajský súd napadnutým rozsudkom z 15. decembra 2015 potvrdil rozsudok\nokresného súdu z 5. mája 2015. Poukázal na odôvodnenie tohto rozsudku, pričom následne\nna zdôraznenie správnosti jeho dôvodov uviedol podrobne vlastné právne závery.\nZa základné východisko považoval to, že „NBS mohla realizovať výkon štátneho dohľadu\nlen v rozsahu zákonom jej zverenej právomoci a vyvodiť len také opatrenia alebo sankcie,\nktoré zákon umožňuje uložiť dohliadaným subjektom v prípade nedostatkov zistených v ich\nčinnosti, ktorá podlieha dohľadu, resp. len za nedodržiavanie takých povinností, ktoré im\nvýslovne ukladá zákon.“. Pričom sťažovateľ ako fyzická osoba môže konať všetko, čo mu\nzákon nezakazuje s tým, že uplatnením princípu zmluvnej autonómie vstúpil\ndo obchodnoprávneho vzťahu s družstvom, pričom ingerencia štátu do súkromnej sféry\njednotlivcov je obmedzená.\nKrajský súd tiež uviedol:\n„V posudzovanej veci bolo nesporné, že podľa § 135 ods. 1 zákona o CP bolo\nDružstvo, ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, dohliadaným subjektom\na Národná banka Slovenska bola orgánom štátu, ktorému bola zverená právomoc výkonu\ndohľadu nad jeho činnosťou. Predmetom dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej\nponuky majetkových hodnôt bolo podľa § 135 ods. 2 zákona o CP, v znení účinnom do\n10. 07. 2009, dodržiavanie podmienok ustanovených povoleniami vydanými podľa zákona,\ndodržiavanie zákona a osobitných zákonov v rozsahu z nich vyplývajúceho a všeobecne\nzáväzných právnych predpisov vydaných na ich vykonanie. Z uvedeného vymedzenia\nrozsahu dohľadu nepochybne vyplýva, že predmetom dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi\n\n10\n\nverejnej ponuky majetkových hodnôt nebola jeho celá činnosť v rozsahu predmetu\npodnikania zapísaného v obchodnom registri, ani činnosť vykonávaná nad rozsah činnosti\nvyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa zákona o CP, a ani dohľad nad\ndodržiavaním podmienok prospektu investície, pretože tento nebolo možné považovať za\npovolenie vydané podľa zákona o CP. Až s účinnosťou od 01. 06. 2010 bola vyhlasovateľovi\nverejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená zákonom o CP povinnosť dodržiavania\nschváleného prospektu investície (§ 129 ods. 3 zákona o CP v znení zákona číslo 129/2010\nZ. z.), odkedy vo vzťahu k dodržiavaniu tejto povinnosti, uloženej zákonom o CP\nvyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, bolo možné vykonávať dohľad\na uplatňovať sankcie. S účinnosťou od 10. 07. 2009 bol v ustanovení § 135 ods. 2 zákona\no CP rozšírený predmet dohľadu NBS voči dohliadaním subjektom aj na zisťovanie\na vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných\nsubjektov a ich činnosti, ako aj informácie a podklady o rizikách a dostatočnom krytí rizík,\nktorým sú alebo môžu byť vystavené dohliadané subjekty alebo, ktoré ohrozujú záujmy\nalebo môžu viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov. Dovtedy Národná\nbanka Slovenska nevykonávala dohľad nad vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových\nhodnôt vo vzťahu k rizikovosti rozloženia jeho portfólia a nemohla mu ukladať žiadne\nopatrenia, resp. vyvodzovať voči nemu v tomto smere sankcie.\nKompetencia Národnej banky Slovenska vo vzťahu k posudzovaniu rozloženia rizík\na krytia rizík bola minimálna aj s účinnosťou od 10. 07. 2009, nakoľko v tomto smere zákon\no CP; a ani žiadny iný všeobecne záväzný právny predpis; neukladal vyhlasovateľovi\nverejnej ponuky majetkových hodnôt žiadne konkrétne povinnosti v oblasti obmedzenia\na rozloženia rizík ani krytia rizík; vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal aj\nnaďalej v § 129 ods. 1 písm. b/ zákona o CP stanovenú povinnosť upozorniť v oznámení\no verejnej ponuke majetkových hodnôt, že s investíciami je spojené riziko a že doterajší\nalebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov.\nNavyše ani od 10. 07. 2009 nevyplývala zo žiadneho ustanovenia zákona pre NBS\nkompetencia nariaďovať vyhlasovateľovi - Družstvu, do akých konkrétnych cenných\npapierov alebo iných majetkových aktív má investovať peňažné prostriedky zhromaždené\nna základe verejnej ponuky, nemohla preto NBS v tomto ohľade niesť spoluzodpovednosť\n\n11\n\nza podnikateľské rozhodnutia a aktivity Družstva a tým sa de facto spolupodieľať na\nznášaní podnikateľského rizika.\nSo zreteľom na uvedené potom navrhovateľ nedôvodne namieta, že NBS mala,\nvzhľadom na zistené nedostatočné rozloženie rizika obchodníkom s cennými papiermi,\nvyvodiť voči Družstvu sankciu už v roku 2007; keď toto mohla NBS sledovať\na vyhodnocovať vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od\n10. 07. 2009.\nVo vzťahu k sankcionovaniu Družstva za nedodržanie prospektu investície odvolací\nsúd poukazuje na zápis z rokovania zo dňa 24. 08. 2007, z ktorého je zrejmé, že NBS vytkla\nDružstvu nedodržiavanie prospektu investície v tom, že majetok vložený do investičných\nnástrojov bol tvorený 100 % zmenkami jedného emitenta. V nadväznosti na uvedené\ndokladoval predseda predstavenstva Družstva bezproblémovú a úspešnú činnosť Družstva,\nako dohliadaného subjektu, od roku 2001, skonštatoval, že Družstvo kladie veľký dôraz na\ndodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov, prospektu investícií, ako i na\ndôveru svojich klientov, pričom doteraz neboli evidované žiadne sťažnosti zo strany\nklientov. Zástupcovia Družstva k vytknutému nedostatku uviedli, že znenie prospektu\ninvestície im umožňuje rozloženie finančných nástrojov v družstvách ich portfólií aj tým\nspôsobom, že sa tam bude nachádzať iba finančný nástroj (zmenka) jedného emitenta\na keďže je táto avalovaná ďalšími dvoma spoločnosťami, dochádza k rozloženiu\ninvestičného rizika. Vo vzťahu k prospektu investície, z ktorého vyplýva, že angažovanosť\nvoči jednému emitentovi by nemala prekročiť 30 % podiel na celkových aktívach, uviedli, že\nide len o odporúčanie, ktoré nezakladá povinnosť Družstva týkajúcu sa jeho investičnej\nstratégie. Na uvedené reagovali predstavitelia NBS tak, že uvedený text treba chápať ako\npovinnosť dodržiavať uvedený limit vyhlasovateľom verejnej ponuky a nie ako odporúčanie,\nkeď navyše zmenku ako dlhový cenný papier nepovažovali za vysoko likvidný cenný papier.\nZ uvedeného vyplýva, že NBS vykonala dohľad vo vzťahu k Družstvu v rozsahu kompetencií\nvyplývajúcich jej; v relevantnom období; zo zákona, keď zistené nedostatky prerokovala\ns členmi štatutárneho orgánu dohliadaného subjektu postupom podľa § 2 ods. 8 zákona\no dohľade č. 747/2004 Z. z. Napokon, ako vyplýva z obsahu spisu, výsledkom rokovania\nbolo rozloženie portfólia finančných nástrojov Družstvom do troch subjektov v súlade\nso znením schváleného prospektu investície. V danom čase nemalo Družstvo zákonom\n\n12\n\nstanovenú povinnosť dodržiavať prospekt investície, a NBS nedisponovala právomocou\nuložiť mu represívnu sankciu za tento zistený nedostatok v jeho činnosti, pretože z jeho\nstrany nedošlo k porušeniu výslovne mu zákonom uloženej povinnosti.“\nKrajský súd analyzoval aj činnosť NBS v rámci výkonu dohľadu nad obchodníkom\ns cennými papiermi, pričom poukázal na to, že NBS svoju právomoc využila, pričom tiež\nuviedol, že „správnosť úradného postupu NBS ohľadne uloženia jednej, z viacerých\ndo úvahy prichádzajúcich sankcií, dohliadanému subjektu v rámci konania o vykonaní\ndohľadu, nemôže byť predmetom preskúmavania v tomto konaní z hľadiska nesprávneho\núradného postupu...“.\nKrajský súd poukázal na činnosť Úradu pre finančný trh pri schvaľovaní prospektu\ninvestície družstva, pričom zo zistených skutočností dospel k záveru, že ani v tejto činnosti\nnemožno vidieť naplnenie znakov nesprávneho úradného postupu.\nKrajský súd tiež poukázal na § 415 a § 441 Občianskeho zákonníka, pričom uviedol,\nže sťažovateľ „mal postupovať s priemernou dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od neho\nspravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru rizika spojeného s jeho investovaním v podobe\nčlenských vkladov v Družstve, ktorej si musel byť vedomý aj vzhľadom na povinné\nupozornenie vyhlasovateľa na rizikovosť investície v oznámení o verejnej ponuke (§ 129\nods. 1 písm. b/ zákona o CP) a neprimerane sa spoliehal na to, že štát v rámci výkonu\ndohľadu je garantom návratnosti vložených peňažných prostriedkov a ich zhodnotenia...\nNavrhovateľ uložením peňažných prostriedkov do súkromného podnikateľského subjektu\nprevzal na seba určité riziká, a to vrátane rizík spojených s jeho zlým hospodárením, a túto\nnemôže prenášať na štát...\nNavrhovateľovi nevznikla škoda tým, že vstúpil do Družstva a vložil do neho peňažné\nprostriedky formou členských vkladov alebo tým, že skôr nevystúpil z Družstva, ale tým, že\nmu vznikla nevymožiteľná pohľadávka voči Družstvu na vyplatenie vyrovnacieho podielu\nv súvislosti s vystúpením z Družstva a škoda mu vznikne v dôsledku nevymožiteľnosti tejto\njej pohľadávky od Družstva, pričom táto skutočnosť t. j. nevymožiteľnosť, nemá príčinnú\nsúvislosť v nečinnosti orgánu dohľadu, ale vo finančnom hospodárení Družstva.\n\n13\n\n... pokiaľ si navrhovateľ uplatnil pohľadávku v konkurznom konaní, ktoré ešte\nprebieha, je vylúčené kvalifikovať túto ako škodu, pretože ešte môže byť v rámci konkurzu\nuspokojená.“.\nKrajský súd sa vysporiadal s právnymi závermi vyplývajúcimi z rozhodnutí\nNajvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Cdo 4968/2009 z 11. 4. 2012 a sp. zn.\n25 Cdo 2601/2010 z 25. 8. 2010 pri odôvodňovaní subsidiarity zodpovednosti štátu\nza škodu voči iným zákonným možnostiam veriteľa voči dlžníkovi na uspokojenie nárokov\nzo zmluvného vzťahu. Následne sa krajský súd zaoberal aj ďalšou odvolacou\nargumentáciou sťažovateľa.\nÚstavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ako\nodvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého\nodôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať\nizolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie\nkonanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj\npožiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak\nprvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho\nkonania (IV. ÚS 350/09).\nÚstavný súd preto (napriek tomu, že sa sťažovateľ nedomáha vyslovenia porušenia\nv sťažnosti označených práv relevantným rozhodnutím okresného súdu) preskúmal\naj rozsudok okresného súdu sp. zn. 9 C 22/2012 z 5. mája 2015, ktorým tento zamietol\nžalobu sťažovateľa. Ústavný súd vychádzal z toho, ako bolo odôvodnenie rozsudku\nokresného súdu vymedzené v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, pričom\nsťažovateľa na predloženie rozsudku okresného súdu nevyzýval vzhľadom na jeho\nkvalifikované právne zastúpenie.\nOkresný súd sa v rozsudku z 5. mája 2015 podrobne zaoberal činnosťou NBS\npri výkone dohľadu nad činnosťou družstva a obchodníka s cennými papiermi, pričom\ndospel k záveru, že sťažovateľ „v konaní nepreukázal, že by NBS vo vzťahu k Družstvu\n\n14\n\nnesprávne úradne postupovala“. Okresný súd uviedol, že návrh sťažovateľa zamietol\npredovšetkým z dôvodu, že „nepreukázal jednu z troch podmienok vzniku zodpovednosti\nza škodu a to nesprávny úradný postup NBS...“.\nZa ďalšie relevantné dôvody na zamietnutie návrhu sťažovateľa považoval okresný\nsúd skutočnosť, že sťažovateľ stále môže uplatniť náhradu škody priamo od družstva –\nv konkurznom konaní, pričom v čase jeho rozhodovania pohľadávka sťažovateľa bola\npopretá, avšak tento podal incidenčnú žalobu, o ktorej v uvedenom čase nebolo právoplatne\nrozhodnuté. Rovnako tak považoval okresný súd za relevantné, že sťažovateľ ako člen\ndružstva a veriteľ družstva môže svoj nárok na náhradu škody uplatniť podľa\nšpecifikovaných ustanovení Obchodného zákonníka voči členom predstavenstva družstva\nalebo členom kontrolnej komisie družstva.\nOkresný súd sa zaoberal aj argumentáciou sťažovateľa, podľa ktorej mu mala\nvzniknúť škoda aj v dôsledku zanedbania dohľadu zo strany NBS nad činnosťou\nobchodníka s cennými papiermi, pričom uviedol, že priamy zmluvný vzťah na základe\nzmluvy o riadení portfólia existoval len medzi družstvom a obchodníkom s cennými\npapiermi, nie však medzi sťažovateľom a obchodníkom s cennými papiermi, preto bolo\npovinnosťou družstva uplatňovať svoje nároky voči obchodníkovi s cennými papiermi.\nOkresný súd dospel k záveru, že „odporca v konaní preukázal, že NBS dohľad nad\ndohliadaným subjektom – Družstvom nezanedbala. Priklonil sa k názoru odporcu,\nže Družstvo bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu /dohľad nad plnením\npovinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt/ v súlade s ustanoveniami\n§ 125 až § 128 ZoCP.“. Okresný súd tiež uviedol, že sťažovateľ nepreukázal, že „počas\nčlenstva v družstve realizoval svoje oprávnenia vyplývajúce mu z členstva tak, že by aktívne\nzasiahol do činnosti družstva za účelom odvrátenia hroziacej škody pri zistení nedostatkov\nv činnosti štatutárnych zástupcov družstva“.\nZ argumentácie krajského súdu v napadnutom rozsudku v spojení s rozsudkom\nokresného súdu dostatočne vyplýva záver, z akých dôvodov konajúce súdy dospeli k záveru,\n\n15\n\nže sťažovateľ nepreukázal nesprávny úradný postup NBS (prípadne Úradu pre finančný trh).\nTento právny záver ústavný súd nepovažuje za arbitrárny a ani zjavne neodôvodnený, preto\nje ústavne udržateľný. Uvedený právny záver je zároveň dostatočným podkladom pre výrok\nkonajúcich súdov o zamietnutí návrhu sťažovateľa na náhradu škody.\nPokiaľ ide o námietky sťažovateľa, možno konštatovať, že sú výlučne výrazom\nodlišného právneho hodnotenia zisteného skutkového stavu. Odlišné právne hodnotenie\nskutkového stavu je klasickým východiskom sporového konania, kde v súdnom konaní proti\nsebe stoja účastníci konania, ktorí majú odlišný a protichodný názor na vzniknutú skutkovú\nsituáciu. Súd, ktorý rozhoduje spor účastníkov konania, pri rozhodnutí v prospech jedného\nz účastníkov rozhodne v zásade aj v súlade s právnym názorom úspešného účastníka,\nteda spravidla v rozpore s právnym názorom neúspešného účastníka (porovnaj m. m.\nIV. ÚS 135/2012, II. ÚS 659/2016). Skutočnosti, ktoré sťažovateľ uvádza v sťažnosti, sú\npodľa názoru ústavného súdu výrazom výlučne odlišného právneho názoru sťažovateľa\nna predmet sporu. Sťažovateľom uvádzané skutočnosti nijako neindikujú také pochybenia\nv postupe krajského súdu a v jeho rozsudku, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda\nktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa\npodľa ústavy a dohovoru.\nUvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa z dôvodu\njej zjavnej neopodstatnenosti.\nNa podporu tohto záveru ústavný súd poukazuje aj na ďalšiu skutočnosť vyplývajúcu\nz jeho doterajšej judikatúry. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa uchádza o ústavnú\nochranu sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v súvislosti s právnou vecou, ktorej\npodstatou je nárok na náhradu škody vo výške 546,65 €, t. j. ide nepochybne o právnu vec,\nktorú možno označiť ako bagateľnú. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na prvú vetu\n§ 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) [porovnaj aj v súčasnosti\nplatné a účinné ustanovenie § 422 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku, pozn.],\nz ktorej vyplýva, že vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie\nodvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy, je\n\n16\n\ndovolanie ex lege neprípustné. Za okolností, keď Občiansky súdny poriadok vylučoval\nu bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti\nlogike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva.\nOpodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba\nv prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti\nvšeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie ústavou garantovaných\nzákladných práv a slobôd (m. m. IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 94/2014, II. ÚS 810/2016).\nUvedené skutočnosti preto už samy osebe zakladajú podľa doterajšej judikatúry ústavného\nsúdu dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa.\nNa tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť\nsťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\nII.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu z 13. decembra 2016\nArgumentácia sťažovateľa, ktorou odôvodňuje porušenie svojho základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu, ktorým bolo jeho dovolanie odmietnuté ako neprípustné podľa v tom čase\nplatného a účinného § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP, sa sústreďuje\npredovšetkým na „nedostatočné odôvodnenie“ rozhodnutia najvyššieho súdu ako\ndovolacieho súdu. Sťažovateľ v dovolaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu namietal, že\nním došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, keďže\ntoto rozhodnutie je založené na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, ktoré\nvychádzajú z dokazovania, ktoré je neúplné, pričom rozhodnutie odvolacieho súdu je\nnepreskúmateľné a arbitrárne. Sťažovateľ rovnako namietal, že rozhodnutie odvolacieho\nsúdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, čím je daná existencia vady podľa § 241\nods. 2 písm. c) OSP, resp. tzv. iná vada podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP.\n\n17\n\nZ už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného\nsúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne\nneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne\nneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva\nalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.\nZa zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní\nktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež\nnapr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nVychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania\nsústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal\ns dovolacími námietkami sťažovateľa, ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania v súlade\ns § 237 ods. 1 písm. f) a § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) OSP, sledujúc pritom skutočnosť,\nči nemožno sťažnosť v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.\nV súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd\npoukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že\notázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie\nkonanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci\nústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti\na jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa\n(napr. II. ÚS 324/2010).\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení najprv preskúmal procesnú prípustnosť\ndovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu, pričom dospel k záveru,\nže dovolanie nie je podľa § 238 ods. 5 OSP prípustné z dôvodu, že dovolaním je napadnutý\npotvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o peňažnom plnení\n\n18\n\n546,65 €. Táto suma, ku dňu podania žaloby, t. j. k 1. februáru 2012, neprevyšovala\ntrojnásobok minimálnej mzdy, preto dovolanie nebolo prípustné, keďže z hľadiska\npredmetu išlo o tzv. bagateľný spor. Následne preskúmal dovolanie proti napadnutému\nrozsudku krajského súdu s prihliadnutím na § 242 ods. 1 druhú vetu OSP aj z dôvodov\nuvedených v § 237 ods. 1 OSP, a to predovšetkým z dôvodu existencie prípadnej vady\npodľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, ktorej sa sťažovateľ dovolával. Najvyšší súd následne\nuviedol:\n„9. Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1\npísm. f/ O. s. p. namieta, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný, pretože je\nzaložený na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, ktoré vychádzajú z vykonaného\ndokazovania súdom prvej inštancie, ktoré je neúplné. Najvyšší súd, stotožňujúc sa\nv preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva stanovisko občianskoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu z 3. decembra 2015, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu\na rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016, skúmal, či v danej veci ide o taký\nvýnimočný prípad, kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania\nv zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Dovolací súd však nezistil, že by o takýto prípad\nv prejednávanej veci išlo; odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu\nobsahuje presvedčivé vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd založil svoje\nrozhodnutie. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s potvrdeným\nrozhodnutím súdu prvej inštancie) spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle\n§ 157 ods. 2 O. s. p.“\nK ďalším námietkam sťažovateľa najvyšší súd uviedol:\n«10. Pokiaľ dovolateľ vytýkal odvolaciemu súdu aj nesprávne právne závery,\ndovolací súd uvádza, že do 30. júna 2016 prípustnosť dovolania nezakladalo (a účinky\numožňujúce meritórny dovolací prieskum nevyvolávalo) ani to, že napadnuté rozhodnutie\nodvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch (viď najmä\njudikát R 54/2012, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn.\n1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,\n6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014).\n\n19\n\n11. Prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. nezakladalo\nani nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých\nnavrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere\nnajvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993\na R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010,\n2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011,\n6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012 a pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany\nvyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať\nnavrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).\n12. Dovolací súd vyššie uvedené doplňuje poukázaním na záver ústavného súdu,\npodľa ktorého „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého\nrozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci\nnezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.“ (viď IV. ÚS 196/2014).\n13. Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania žalobcu\nnemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., v dovolacom konaní neboli zistené ani\ndôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p. Preto Najvyšší súd\nSlovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. c/ CSP ako smerujúce proti\nrozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, odmietol, a to bez toho, aby skúmal\nvecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.»\nVychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd\nsa v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími\nnámietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil vo svojom dovolaní smerujúcom proti napadnutému\nrozsudku krajského súdu, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal, sú primeraným\nspôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd\npri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa\nnázoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje\ntakú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľom označenými právami, ktorá by zakladala\nreálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.\n\n20\n\nÚstavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané\nsťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho\npovažovať za porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa\ndohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody\nprípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania boli vôbec naplnené. Takýto postup\na rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto\npoužitý spôsob v konkrétnych prípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa\nk súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.\nNa základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,\nže medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia\nsa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by\npo prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich\nporušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nPo odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími\nnávrhmi uplatnenými v sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 2. marca 2017\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "arbitrárnosť", "náhrada škody (ujma)-majetková ujma", "rozhodnutie-odôvodnenie", "investičný zámer", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:64ad8610-db13-47fb-aa98-0f641b13b208", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.810.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 810/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 810/2016 z 4. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-04", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.810.2016.1"}, {"guid": "ussr:aeccb912-4339-4a05-bc84-5cabcb02d0e5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.659.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 659/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 659/2016 z 7. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-07", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.659.2016.1"}, {"guid": "ussr:7286c173-ddb8-4994-81d0-261416257e91", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 196/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 196/2014 z 27. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-27", "citacie_n": 284, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7286c173-ddb8-4994-81d0-261416257e91"}, {"guid": "ussr:5322a443-2b9e-416d-bde0-2646829ff9bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 94/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 94/2014 z 19. 2. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-02-19", "citacie_n": 128, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5322a443-2b9e-416d-bde0-2646829ff9bb"}, {"guid": "ussr:f9ae6dd6-5ecc-43a5-b4fc-d62c4a53eed2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/2012 z 8. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-08", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9ae6dd6-5ecc-43a5-b4fc-d62c4a53eed2"}, {"guid": "ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 324/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 324/2010 z 8. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-08", "citacie_n": 741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:7efcdc21-cf3f-4521-a1c5-a6d5e3df1b87", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 358/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 358/08 z 7. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-07", "citacie_n": 331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7efcdc21-cf3f-4521-a1c5-a6d5e3df1b87"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 27/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 27/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 673, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "f3b8463e-7b74-41d8-9b8e-65525e91aaf9:6243b30a-1940-44c3-94b8-d1f6fec12b81", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:1112203257.1", "spisova_znacka": "8Co/640/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/640/2015 z 14. 12. 2015", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2015-12-14", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1112203257.1"}], "citovane_v": []}