{"guid": "ussr:1b8e5ba8-7d11-4c55-98a1-723d11901931", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.138.2017.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 138/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 138/2017 z 22. 6. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 22. júna 2017, sp. zn. II. ÚS 138/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.138.2017.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2017-06-22", "forma": "Nález", "povaha": ["prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/1b8e5ba8-7d11-4c55-98a1-723d11901931", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.138.2017.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.138.2017.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.138.2017.2/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 138/2017-59\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa o sťažnosti\n\n,\n\n, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bröstl & Čentík s. r. o., Rázusova 1, Košice,\nv mene ktorej koná advokát JUDr. Alexander Bröstl, ktorou namieta porušenie svojho\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 27 CoE 23/2014\nz 19. novembra 2014, za účasti Krajského súdu v Prešove, takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\n\nÚstavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu\nv Prešove sp. zn. 27 CoE 23/2014 z 19. novembra 2014 p o r u š e n é\n\nboli.\n\n2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 27 CoE 23/2014 z 19. novembra 2014\nz r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n\n3. Krajský súd v Prešove\n\nje\n\npovinný uhradiť\n\ntrovy\n\nkonania v sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov) na účet\njeho právnej zástupkyne Advokátska kancelária Bröstl & Čentík s. r. o., Rázusova 1,\nKošice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta\n2016 osobne doručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bröstl & Čentík s. r. o., Rázusova 1,\nKošice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Alexander Bröstl, ktorou namietal porušenie\nsvojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Oboer 3/2016 z 21. apríla\n2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), uznesením Krajského súdu\nv Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 27 CoE 23/2014 z 19. novembra 2014 (ďalej len\n„napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len\n„okresný súd“) sp. zn. 2 Er 783/2008 z 12. júna 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie\nokresného súdu“).\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom\nexekučného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 2 Er 783/2008 v postavení\noprávneného, ktorý sa proti povinným v 1. a 2. rade domáhal zaplatenia sumy 66 387,84 €\ns príslušenstvom z titulu nezaplatenej pôžičky. Okresný súd napadnutým uznesením\nexekúciu vykonávanú súdnym exekútorom\n\no vymoženie\n\nsumy 66 387,84 € s príslušenstvom proti povinným v 1. a 2. rade vyhlásil za neprípustnú\na zastavil a zároveň zamietol návrh na odklad exekúcie. O odvolaní sťažovateľa rozhodol\nkrajský súd napadnutým uznesením, ktorým rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil ako\n\n2\n\nvecne správne. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie,\no ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol.\nProti napadnutým uzneseniam okresného súdu a krajského súdu podal sťažovateľ\n20. februára 2015 ústavnému súdu sťažnosť, ktorá bola uznesením sp. zn. I. ÚS 153/2015\nz 1. apríla 2015 odmietnutá v časti smerujúcej proti krajskému súdu ako neprípustná\nz dôvodu, že vo veci bolo podané proti napadnutému uzneseniu krajského súdu dovolanie\nnajvyššiemu súdu. Keďže najvyšší súd o dovolaní proti napadnutému uzneseniu krajského\nsúdu už rozhodol, sťažovateľ podal opätovnú sťažnosť, ktorá smerovala proti napadnutým\nuzneseniam okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu.\nVo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ formuluje\nv sťažnosti štyri kľúčové námietky:\na)\n\nnečakaná zmena právneho posúdenia veci odvolacím súdom,\n\nb)\n\narbitrárne právne posúdenie,\n\nc)\n\nporušenie princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí,\n\nd)\n\nnedostatočné odôvodnenie rozhodnutia.\n\nK námietke nečakanej zmeny právneho posúdenia krajským súdom sťažovateľ\nzdôrazňuje, že krajský súd napadnuté uznesenie založil na inom právnom názore ako\nokresný súd, a to bez toho, aby ho vyzval na vyjadrenie k použitiu právnej normy, ktorá\ndosiaľ nebola aplikovaná a ktorá bola pre rozhodnutie krajského súdu rozhodujúca. Okresný\nsúd „vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil, avšak nie z dôvodu,\nktorý uvádza odvolací súd, ale z dôvodu, že mal za to, že dlh bol splnený a záväzok zanikol.\nVo vzťahu k notárskej zápisnici a jej prípustnosti ako exekučného titulu sa prvostupňový súd\nvyjadril tak, že ju považuje za platný exekučný titul. Naproti tomu odvolací súd sa vo\nsvojom odôvodnení otázke splnenia dlhu nevenuje vôbec a na rozdiel od právneho záveru\nprvostupňového súdu skonštatoval neprípustnosť notárskej zápisnice ako exekučného\ntitulu.“.\n\n3\n\nV nadväznosti na citované sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že procesnoprávne\npredpisy v záujme zabezpečenia spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov\npriznávajú účastníkom konania procesné práva, ku ktorým patrí právo vyjadrovať sa\nk tvrdeným skutočnostiam a právo navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie. Realizácia týchto\npráv však v konkrétnych okolnostiach veci bola podľa sťažovateľa znemožnená, keďže\nodvolací súd potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorým sa návrhu vyhovelo, ale\nz iného právneho dôvodu. Tento právny dôvod mal vychádzať zo skutočností, ktoré neboli\nsťažovateľom tvrdené a ani prvostupňový súd sa s nimi vo svojom rozhodnutí nezaoberal,\npričom sa k nim nevyjadrovala ani neúspešná strana, pretože nemala dôvod. Znemožnenie\nrealizácie\n\ntýchto\n\nprocesných\n\npráv\n\nje\n\npodľa\n\nsťažovateľa\n\nprakticky\n\ndôsledkom\n\nnerešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania\nodvolacím súdom, keďže účastníkovi konania odopiera možnosť prieskumu správnosti\nnových skutkových či právnych skutočností. Krajský súd týmto spôsobom svojho postupu,\nresp. rozhodovania, podľa názoru sťažovateľa porušil jeho právo na spravodlivý proces.\nPožiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho\nsúdneho konania zodpovedá len postup v súlade s v relevantnom čase platného a účinného\n§ 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), uplatnením ktorého mal\nkrajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.\nK námietke arbitrárneho právneho posúdenia sťažovateľ uvádza, že „Nesprávne\nprávne posúdenie veci všeobecnými súdmi sa týkalo posúdenia prípustnosti exekúcie\nvedenej na podklade notárskej zápisnice ako exekučného titulu podľa § 41 ods. 2\nExekučného poriadku. Krajský súd v Prešove dospel k nesprávnemu a svojvoľnému\nprávnemu záveru o tom, že predmetná notárska zápisnica nie je formálne ani materiálne\nvykonateľným exekučným titulom. Okresný súd Prešov naopak dospel k záveru\no neprípustnosti exekúcie z dôvodu zániku dlhu, pričom absolútne prehliadol, že doklady\no úhrade jednotlivých splátok vôbec nepokrývali všetky poskytnuté pôžičky.“.\nKrajský súd založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že notárska zápisnica\nč. N 635/04 Nz 89066/04 z 10. decembra 2004 (ďalej len „notárska zápisnica\nz 10. decembra 2004“) nie je spôsobilým exekučným titulom, a preto je exekúcia vedená na\n\n4\n\npodklade tohto exekučného titulu neprípustná a je potrebné ju zastaviť. Tento právny názor\npovažuje sťažovateľ za absolútne arbitrárny a neudržateľný. V tejto súvislosti poukazuje na\n§ 41 ods. 2 písm. c) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych\nexekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších\nzákonov v znení neskorších predpisov, v ktorom sú ustanovené náležitosti, ktoré musí\nnotárska zápisnica obsahovať, aby na jej základe bolo možné vykonať exekúciu. Podľa\nsťažovateľa „Z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove žiadnym spôsobom nevyplýva, na\nzáklade čoho dospel odvolací súd k záveru, že predmetná notárska zápisnica právny\nzáväzok dlžníka neobsahuje a iba odkazuje na zmluvu a popisuje obsah už uzatvorenej\nzmluvy o pôžičke. Z predloženej notárskej zápisnice práve naopak jednoznačne vyplýva, že\ntáto obsahuje právny záväzok z titulu zmluvy o pôžičke, ako aj podmienky za ktorých bola\nuzavretá.“.\nSťažovateľ poukazuje aj na skutočnosť, že krajský súd v odôvodnení napadnutého\nuznesenia vôbec neuviedol, v čom mala spočívať neurčitosť a nezrozumiteľnosť sumy\nzmluvnej pokuty. Vzhľadom na uvádzané skutočnosti a predloženú právnu argumentáciu\nsťažovateľ zastáva názor, že „napadnuté uznesenie Krajského súdu v Prešove v spojení\ns rozhodnutím súdu prvého stupňa je z hľadiska jeho právneho posúdenia zjavne svojvoľné,\nnelogické a v hrubom rozpore s textáciou aplikovaných právnych noriem, čo je porušením\nzákladného práva sťažovateľa na súdnu ochranu. Krajský súd v Prešove spolu s Okresným\nsúdom Prešov rozhodli v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti, nakoľko bez\nakejkoľvek racionálnej, konzistentnej a všeobecne akceptovanej argumentácie zastavili\nexekúciu a pozbavili sťažovateľa možnosti zákonom upraveným postupom vymôcť finančné\nprostriedky, na ktoré má právny nárok.“.\nKeďže ťažiskovým argumentom krajského súdu bola neprípustnosť exekúcie\nz dôvodu absencie právneho záväzku dlžníka ako jednej zo základných náležitostí notárskej\nzápisnice, tento záver krajského súdu je podľa sťažovateľa prekvapivý, keďže notárska\nzápisnica z 10. decembra 2004 tento právny záväzok dlžníka obsahovala.\n\n5\n\nK porušeniu princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí sťažovateľ uvádza, že\nkrajský súd vo svojom napadnutom uznesení nesprávne interpretoval uznesenie najvyššieho\nsúdu sp. zn. 3 Cdo 63/2009, a tak sa odchýlil od skôr podaného výkladu tohto súdu. Krajský\nsúd tým podľa sťažovateľa neprípustne zasiahol do princípu právnej istoty ako integrálnej\nsúčasti princípov právneho štátu vyvoditeľných z čl. 1 ods. 1 ústavy.\nZ pohľadu sťažovateľa je dôležité, že „odôvodnenie krajského súdu v otázke\nvýznamnej pre spor vykazuje zásadné nedostatky vo vzťahu k výsledku, ku ktorému krajský\nsúd v tejto otázke dospel a preto jeho rozhodnutie vykazuje také zjavné nedostatky, ktoré ho\nrobí protirečivým, a tým spochybňuje ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu“.\nV súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľ\nnavrhol, aby ústavný súd prijal uznesenie, ktorým odloží vykonateľnosť napadnutého\nuznesenia najvyššieho súdu, napadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého\nuznesenia okresného súdu, a to až do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci\nsťažnosti.\nNa základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie a odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho\nsúdu, napadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého uznesenia okresného súdu\nprijal nález, v ktorom vysloví porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, krajského\nsúdu a najvyššieho súdu, napadnuté rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu\na najvyššieho súdu zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a zároveň\nsťažovateľovi prizná úhradu trov konania v sume 355,73 €.\nÚstavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 138/2017 z 1. marca 2017 sťažnosť\nsťažovateľa v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu z 19. novembra 2014 prijal\n\n6\n\nna ďalšie konanie (výrok 1), vykonateľnosť uznesenia krajského súdu z 19. novembra 2014\nodložil do rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej (výrok 2) a vo zvyšnej časti sťažnosť\nodmietol.\nPo prijatí časti sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu\nsťažovateľa a predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci\nkonalo ústne pojednávanie. Predsedníčku krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby\nsa vyjadrila k sťažnosti. Predsedníčka krajského súdu ústavnému súdu oznámila, že netrvá\nna tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.\nPredsedníčka krajského súdu na výzvu ústavného súdu reagovala prípisom sp. zn.\nSpr/10006/2017 zo 4. apríla 2017, v ktorom oznámila, že zotrváva na svojom\npredchádzajúcom stanovisku z 27. januára 2017, ktoré bolo ústavnému súdu doručené na\nzáklade jeho predchádzajúcej výzvy z 11. januára 2017, ktorá predchádzala predbežnému\nprerokovaniu sťažnosti.\nPredsedníčka\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nv stanovisku\n\nk sťažnosti\n\nč.\n\nSpr/10006/2017\n\nz 27. januára 2017 s prihliadnutím na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uviedla: „Krajský súd v Prešove vo veci\nsp. zn. 27 CoE/23/2014 rozhodoval o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného\nsúdu Prešov č. k. 2 Er/783/2008-106 zo dňa 12. júna 2013. Podľa nášho názoru konal\nv medziach svojej právomoci. Jeho úvahy napísané v dôvodoch rozhodnutia z 19. 11. 2014\nvychádzajú z konkrétnych faktov prípadu, sú logické a majú oporu v obsahu spisového\nmateriálu. Postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu bol podľa\nnás legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných\nustanovení a vylučujúcich možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46\nods. 1 ústavy. Podľa nášho názoru nie je príčinná súvislosti medzi napadnutým uznesením\nkrajského súdu a sťažovateľom namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu\npodľa ním označených článkov Ústavy SR či práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd.“\n\n7\n\nK stanovisku predsedníčky krajského súdu bolo pripojené vyjadrenie predsedníčky\nsenátu krajského súdu „27Co“, v ktorom sa predovšetkým uvádza:\n„Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 27 CoE 23/2014-130 zo dňa 19. 11. 2014\npotvrdil vecne správny výrok súdu prvej inštancie o zastavení exekúcie, a následne stručne,\nale jasne vysvetlil z akých dôvodov a na základe ktorých len zo spisu zistených skutočností\ndospel k záveru o potrebe zastaviť exekúciu, nevykonával dokazovanie, nerozširoval\nskutkové zisťovania, vychádzal zo skutočností tvrdených účastníkom (povinným), čím vylúčil\nmožnosť vynesenia prekvapujúceho rozhodnutia, vykonal právne posúdenie obsahu\nprejavov vôle účastníkov konania vyjadrených v predloženom exekučnom titule a ústavne\nkonformným spôsobom poskytol súdnu ochranu proti nároku uplatňovanému na základe\nod počiatku materiálne nevykonateľného exekučného titulu, k čomu ho oprávňuje a zaväzuje\nust. § 58 ods. 1 v nadväznosti na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (NS SR sp. zn.\n3 Cdo 63/2009, sp. zn. 3 Cdo /164/1996).“\nPrípisom z 19. apríla 2017 ústavný súd v súlade s § 51 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde vyzval účastníkov konania v procesnom postavení povinných vedeného krajským\nsúdom pod sp. zn. 27 CoE 23/2014 (ďalej len „dotknuté osoby“), aby sa vyjadrili\nk sťažnosti. Právny zástupca dotknutých osôb podaním doručeným ústavnému súdu 3. mája\n2017 navrhol, aby ústavný súd sťažnosť ako nedôvodnú odmietol, pričom v konkrétnostiach\npredovšetkým zdôraznil: «Objektívne nedošlo k situácii, ktorú by bolo možné označiť ako\npostup súdu, ktorým sa pôvodnému, či novému oprávnenému a účastníkovi právneho\nvzťahu, odňala možnosť konať pred súdom zákonom stanoveným spôsobom. V danej\nexekučnej veci sa odvolací súd neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu\nvysloveného v tejto veci tak, ako to uvádza sťažovateľ – „nový“ oprávnený v exekučnom\nkonaní. Dovolím si uviesť, že súd prvého stupňa, podobne tak odvolací súd, rozhodli\nv súlade so zákonom a riadnym a najmä zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnili svoje\nrozhodnutia. Rozhodujúcou skutočnosť, ktorú sťažovateľ namietal podľa formulácie\nsťažnosti a predtým dovolacieho dôvodu je to, že súd už v tejto prejednávanej veci vyslovil\nprávny názor vo svojom zrušovacom rozhodnutí a odvolací súd sa od neho odchýlil\nvo svojom novom rozhodnutí. Takýto prípad však reálne v tomto konaní nenastal. Poukaz\nsťažovateľa a dovolateľa na celkom iné rozhodnutie NS SR v celkom inom dovolacom\n\n8\n\nkonaní neobstojí. Nedošlo postupom súdu (vrátane vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia)\nk odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom. Zo samotných dôvodov sťažnosti\nvyplýva, že sťažovateľ nesúhlasí s dôvodmi rozhodnutia súdov, no nevyplýva, že by\npredmetné rozhodnutia súdov trpeli vadou, pre ktorých nevyhnutnosť skúmania\na posúdenia, bola prijatá sťažnosť podaná... Paradoxne, keďže ide o konanie o základných\nprávach, nedochádza v ústavnej sťažnosti sťažovateľom aj k poskytnutiu rozboru takých\nprávnych úvah sťažovateľa a tých objektívnych skutočností, ktoré sa týkajú danosti súdmi\nnevyhnutne posudzovaného základu nároku. Tých právnych a skutkových dôvodov, ktoré sa\ntýkajú samotného právneho základu vzťahu – zákonnosti hmotnoprávneho „nadobudnutia“\nzmluvného postavenia veriteľa – právnym predchodcom oprávneného – sťažovateľa v základnom vzťahu, a to čo do dôvodu a výšky. Veď ani samotný základ nároku o obsahu\nuvedenom v notárskej zápisnici nebol daný. Sťažovateľovi predsa stále nič nebráni uplatniť\nsi daný „nárok“ v súdnom konaní a riadne preukázať jeho prípadnú dôvodnosť čo do\ndôvodu (obsahu) a výšky. V ostatnom, najmä s poukazom na predmet tohto konania\no sťažnosti pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, si dovoľujem odkázať na obsah\nsúvisiacich súdnych spisov a na vyjadrenie sa predsedníčky Krajského súdu v Prešove\nk danej veci a konaniu vedenému pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.»\nPrávny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 17. mája 2017\noznámil, že na ústnom pojednávaní v jeho veci netrvá.\nVzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky krajského\nsúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade\ns § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel\nk záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\n\n9\n\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nSťažovateľ predostiera vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu\nústavnému súdu štyri kľúčové námietky, ktorými odôvodňuje porušenie ním označeného\npráv podľa ústavy a dohovoru, a síce:\na) nečakanú zmenu právneho posúdenia veci odvolacím súdom (ďalej len „prvá\nnámietka“),\nb) arbitrárne právne posúdenie,\nc) porušenie princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí,\nd) nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom...\nZ doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistujú zásadné\nodlišnosti (m. m. II. ÚS 71/97), čo umožňuje, aby sa ich namietané porušenie preskúmavalo\nspoločne.\nÚstavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že jeho úlohou nie\nje zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia\nzákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou, prípadne ľudsko-právnou medzinárodnou zmluvou. Posúdenie\nskutkovej otázky všeobecným súdom by sa mohlo stať predmetom prípadnej kritiky\nzo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ktoré všeobecný súd zo zisteného\n\n10\n\nskutkového stavu vyvodil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (I. ÚS 17/01).\nÚstavný súd považuje za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je\núplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané\nskutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\nÚstavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej do obsahu\nzákladného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci\nrozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom\nporiadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská\nrepublika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý má právo,\naby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho\nvyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav\nveci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).\nÚstavný súd vo svojej judikatúre tiež opakovane pripomína, že nezávislé\nrozhodovanie všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavou a zákonom ustanovenom\nprocesnoprávnom, ako aj hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec súdneho\nrozhodovania tvoria predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ktoré\nsú vyvoditeľné z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nVšeobecný súd by mal v argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia\ndbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako\nako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj\nlaickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé\na presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve on má poskytovať\nv občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená\nspravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (napr. IV. ÚS 1/02,\nII. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).\nUvedené zásady vzťahov ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane\nústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli\n\n11\n\nrelevantné aj v danej veci, pričom úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či napadnuté\nuznesenie krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.\nPrvou námietkou sťažovateľ argumentuje, že krajský súd napadnuté uznesenie založil\nna inom právnom názore ako okresný súd, a to bez toho, aby ho vyzval na vyjadrenie sa\nk použitiu právnej normy, ktorá dosiaľ nebola aplikovaná a ktorá bola pre rozhodnutie\nkrajského súdu rozhodujúca. V tejto súvislosti sťažovateľ namieta, že realizácia jeho\nprocesných práv, a to konkrétne práva vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam a práva\nnavrhovať dôkazy na ich vyvrátenie, bola zo strany krajského súdu znemožnená.\nVzťah Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného poriadku ako lex generalis\na lex specialis vyplýval z textu § 251 ods. 4 OSP platného a účinného v čase rozhodovania\nkrajského súdu, v zmysle ktorého sa na exekučné konanie podľa osobitného predpisu,\nktorým je Exekučný poriadok, použijú ustanovenia predchádzajúcich častí Občianskeho\nsúdneho poriadku, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.\nPráve vzťah už citovaných kódexov sa v rámci odvolacieho konania v exekučnej veci\npretavil do nevyhnutnosti prihliadať na právnu úpravu vyplývajúcu z § 213 ods. 2 OSP.\nV zmysle § 213 ods. 2 OSP platného a účinného v čase rozhodovania krajského súdu\nak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré\npri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce,\nvyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.\nV dikcii citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku [v súčasnosti je jeho\nobsah premietnutý do § 382 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „CSP“), pozn.] je teda predpísaný postup odvolacieho súdu\nv prípade, ak sa domnieva, že nárok, ktorý je predmetom konania, treba posúdiť podľa\niného ustanovenia právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvého stupňa.\n\n12\n\nCitovaným ustanovením § 213 ods. 2 OSP sa malo v praxi zabrániť vydávaniu\nprekvapivých rozhodnutí, keďže Občiansky súdny poriadok bol postavený na zásade\npredvídateľnosti rozhodnutí súdu, ktorým by predchádzal predvídateľný postup pri konaní\na rozhodovaní. Zmyslom citovanej právnej úpravy bolo a stále aj je predchádzanie\n„prekvapeniu“ účastníkov konania v prípade možného iného právneho posúdenia veci\nodvolacím súdom bez toho, aby im bolo umožnené vyjadriť sa k použitiu iného ustanovenia\nvšeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo\npoužité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce.\nÚstavný súd vo svojej doterajšej judikatúre definoval tzv. prekvapivé rozhodnutie,\no ktoré ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných\nzásadne odlišných právnych záveroch ako súd prvého stupňa, pričom zároveň odvolací súd\núčastníkovi konania neumožní vyjadriť sa k jeho iným (odlišným) právnym záverom, teda\núčastník konania nemá možnosť právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy,\nktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili ako významné\n(m. m. II. ÚS 407/2016).\nZo zistení ústavného súdu vyplýva, že povinný v 1. rade podal 4. februára 2013\nnávrh na zastavenie exekúcie o vymoženie sumy 66 387,84 € s príslušenstvom vykonávanej\nsúdnym exekútorom\n\n, ktorý následne podaním\n\nz 18. marca 2013 doplnil (ďalej len „návrh na zastavenie exekúcie“). Svoj návrh na\nzastavenie exekúcie povinný v 1. rade odôvodňoval uhradením pohľadávky vymáhanej\nexekúciou a materiálnou nevykonateľnosťou exekučného titulu (notárska zápisnica\nz 10. decembra 2004).\nV uznesení okresného súdu sp. zn. 2 Er 783/2008 z 12. júna 2013, ktorým bola\nexekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená a zároveň bolo rozhodnuté o zamietnutí\nnávrhu na odklad exekúcie, sa predovšetkým uvádza:\n„Pri\n\nnotárskych zápisniciach\n\nsa\n\nvykonateľnosť\n\nskúma\n\nrovnako ako pri\n\nvykonateľných rozhodnutiach. Exekútor preverí materiálnu aj formálnu stránku\nvykonateľnosti. Formálna stránka spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je\n\n13\n\nupravená v § 47 zákon č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti. Materiálna stránka\nje priamo predpísaná zákonom. Notárska zápisnica má obsahovať právny záväzok,\noprávnenú osobu a povinnú osobu, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba\nv notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Notárske zápisnice, ktoré boli spísané\nv období od 15. októbra 2008, sú (v prípade, ak záväzok povinnej osoby vznikol z právneho\núkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov) exekučným titulom\nexpressis verbis len pre istinu a úrok z omeškania. Podľa výslovného znenia § 41 ods. 3 in\nfine v znení účinnom po 15. 10. 2008... sa notárska zápisnica nemôže týkať zmluvných\npokút. V tejto časti je teda veriteľ nútený domáhať sa svojho práva v sporovom konaní na\ncivilnom súde. V danej právnej veci bola notárska zápisnica spísaná dňa 10. 12. 2004, teda\npred účinnosťou uvedenej zmeny exekučného poriadku, teda súčasťou právneho záväzku\nmohlo byť dojednanie o zmluvnej pokute, súd má však za to, že v danom prípade v časti\nzmluvnej pokuty obsahuje predmetná notárska zápisnica neistý záväzok v budúcnosti, ktorý\nnie je dostatočne určitý a určiteľný. ... jednou z podmienok materiálnej vykonateľnosti je,\naby notárska zápisnica obsahovala právny záväzok (stanovenie konkrétnej povinnosti\nzo záväzkového právneho vzťahu vzniknutej na základe určitej právnej skutočnosti, čo\nv danom prípade predmetná notárska zápisnica spĺňala len čo do obsahu uplatnenej istiny\ntitulom poskytnutej pôžičky), označenie oprávnenej osoby, povinnej osoby, právneho\ndôvodu, predmetu a času plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej\nzápisnice. V ďalšom predmetná notárska zápisnica v označení povinných osôb na rozdiel od\nzmluvy o pôžičke ako povinné osoby a záložcov uvádza povinného v 1. rade len ako fyzickú\nosobu – podnikateľa (zmluve o pôžičke je uvedený ako fyzická osoba – podnikateľ, aj ako\nfyzická osoba), čo je v súlade s vydaným poverením exekútora na vykonanie exekúcie.\nPodľa názoru súdu uvedený rozdiel notárskej zápisnice oproti zmluve o pôžičke môže\nvzbudzovať určité pochybnosti, a však vychádzajúc z toho, že zánikom živnostenského\noprávnenia fyzickej osoby – podnikateľa tento nestráca spôsobilosť byť účastníkom konania\nv zmysle § 19 O. s. p. súd mal zato, že toto nevyvoláva neplatnosť v predmetnej notárskej\nzápisnice. Čo sa týka námietky povinných, ohľadom spísania notárskej zápisnice v rovnaký\ndeň ako bola spísaná zmluva o pôžičke tu súd poukazuje na to, že notárska zápisnica môže\nobsahovať aj samotný hmotnoprávny úkon. Dohoda oprávnenej osoby a povinnej osoby\nobsiahnutá v notárskej zápisnici, ktorá vyjadruje súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou\n\n14\n\nnotárskej zápisnice, nemá hmotnoprávnu povahu; ide o jednu z náležitostí, ktorú musí\nnotárska zápisnica obsahovať, aby bola z materiálneho hľadiska vykonateľná (aby bola\nexekučným titulom). Táto dohoda oprávnenej a povinnej osoby teda nemá sama osebe za\nnásledok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností účastníkov právneho vzťahu.\nV danej právnej veci však podstatné je, že obsahom notárskej zápisnice, nie je dohoda\no uznaní dlhu v zmysle ustanovení § 558 Občianskeho zákonníka a preto v tejto časti, súd\nnemal za to, že by z týchto dôvodov predmetná notárska zápisnica nemohla byť exekučným\ntitulom, až na neurčitosť záväzku, čo sa týka zmluvnej pokuty.“\nV ďalšej časti svojho rozhodnutia sa okresný súd venoval námietke povinného\nv 1. rade o „uhradení istiny oboch pôžičiek“ a v tejto súvislosti citoval vyjadrenie\nsťažovateľa, ktorý označil tvrdenia povinného v 1. rade o tom, že malo dôjsť k uhradeniu\ndlžných súm, za účelové a nepodložené. Postupom v súlade s § 566 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka okresný súd uzavrel, že „plnenie povinných bolo započítavané na najskorší dlh\nteda pôžičku z roku 2003 a následne aj na pôžičku zo dňa 10. 12. 2004, ktorá je predmetom\ntohto exekučného konania, ktorými obe pôžičky boli uhradené spolu v sume 6.312.270,- Sk,\npričom obe pohľadávky predstavovali spolu sumu 6 220 000,- Sk, teda samotná istina bola\npovinnými v 1. a 2. rade zaplatená čo bolo povinnými v 1. a 2. rade preukázané. Súd má\nteda zato, že došlo k splneniu dlhu v časti istiny. Súd teda vyhlásil celú exekúciu za\nneprípustnú, čo sa týka zmluvnej pokuty z toho dôvodu, že exekučný titul – notárska\nzápisnica obsahuje neistý záväzok v budúcnosti, ktorý nebol dostatočne určitý\na zrozumiteľný, pričom jeho výška môže byť hodnotená ako v rozpore s dobrými mravmi\na čo sa týka pre vymoženie 2 000 000,- Sk v tomto smere súd mal zistené, že dlh bol splnený\na preto exekúciu zastavil.“.\nV odvolaní smerujúcom proti uzneseniu okresného súdu z 12. júna 2013 sťažovateľ\npredostrel argumentáciu, ktorou spochybňoval „dostatočnosť zisteného skutkového stavu\na správnosť právneho názoru“ v kontexte neprípustnosti exekúcie v časti týkajúcej sa\nzmluvnej pokuty a splnenia dlhu povinnými.\n\n15\n\nO odvolaní proti uzneseniu okresného súdu z 12. júna 2013 rozhodol krajský súd\nnapadnutým uznesením, ktorým rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil ako vecne\nsprávne a v konkrétnostiach predovšetkým zdôraznil, že notárska zápisnica z 10. decembra\n2004 nie je spôsobilým exekučným titulom, a preto je exekúcia vedená na jej podklade\nneprípustná a je potrebné ju zastaviť.\nV tejto súvislosti krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia predovšetkým\nzdôraznil, že „Predložená zápisnica... neobsahuje právny záväzok. V tomto prípade mal\nzáväzok vzniknúť zo zmluvy o pôžičke zo dňa 10. 12. 2004. Zmluva je však dvojstranný\nprávny úkon, pričom právny úkon je prejav vôle s charakteristikami podľa § 34\nObčianskeho zákonníka. Predmetná notárska zápisnica však neobsahuje právny úkon,\nneobsahuje prejav vôle smerujúci k vzniku zmluvy o pôžičke, iba odkazuje na zmluvu\na popisuje obsah už uzavretej zmluvy o pôžičke. Preto neobsahuje ani právny záväzok\nzo zmluvy o pôžičke, a tak nemôže byť exekučným titulom. Notárska zápisnica neobsahuje\nani prejav vôle smerujúci k uznaniu dlhu, čo vo všeobecnosti umožňuje uznať notársku\nzápisnicu ako exekučný titul. Z pohľadu, že exekúcia je neprípustná, pretože pre vedenie\nexekúcie nie je splnený základný predpoklad, vykonateľný exekučný titul, je napadnuté\nrozhodnutie vecne správne. Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie, ktorým súd\nprvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, potvrdil (§ 219 ods. 1\nO. s. p.).“.\nZ citovaných častí uznesenia okresného súdu z 12. júna 2013 vyplýva právne\nposúdenie notárskej zápisnice z 10. decembra 2004 v časti týkajúcej sa istiny (2 000 000 Sk)\nako materiálne a formálne vykonateľného exekučného titulu. Právne posúdenie materiálnej\na formálnej vykonateľnosti exekučného titulu v časti týkajúcej sa istiny predstavovalo pre\nokresný súd nevyhnutný predbežný právny záver pre následné posúdenie námietky\npovinného v 1. rade o splnení dlhu v časti istiny. Na základe zistenia, že dlh v časti istiny\nbol zo strany povinných splnený, okresný súd následne exekúciu v tejto časti zastavil\n[v súlade s § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku platného a účinného v čase\nrozhodovania okresného súdu exekúciu súd zastaví, ak po vydaní rozhodnutia zaniklo právo\nním priznané, pozn.].\n\n16\n\nSo zreteľom na výsledky konania pred prvostupňovým súdom a s prihliadnutím na\nobsah odvolania sťažovateľa smerujúceho proti uzneseniu okresného súdu z 12. júna 2013\nbolo legitímne očakávanie sťažovateľa, že v odvolacom konaní budú prerokovávané len tie\notázky, ktoré viedli okresný súd k vyhoveniu návrhu na zastavenie exekúcie súdom prvého\nstupňa (neprípustnosť exekúcie na základe exekučného titulu v časti týkajúcej sa zmluvnej\npokuty pre neurčitosť a v časti istiny pre splnenie dlhu, pozn.), teda bez posudzovania\notázky vykonateľnosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu v časti týkajúcej sa istiny.\nNa tomto základe ústavný súd konštatuje, že ak krajský súd ako odvolací súd založil\nsvoje rozhodnutie „nečakane“ na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa\n(posúdenie notárskej zápisnice z 10. decembra 2004 v časti istiny ako nevykonateľného\nexekučného titulu, pozn.), tak sťažovateľovi odňal právo namietať správnosť (novo\nzaujatého) právneho názoru súdu vyššieho stupňa.\nKrajský súd vyvodil svoj (iný) právny záver o (ne)vykonateľnosti notárskej zápisnice\nv časti týkajúcej sa istiny zo skutočností, ktoré okresný súd neposudzoval, resp.\nnevyhodnotil v neprospech sťažovateľa. Z uvedených dôvodov sťažovateľ nemal\nv odvolacom konaní dôvod namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne posúdenie\nveci súdom prvého stupňa o nevykonateľnosti notárskej zápisnice z 10. decembra 2004\nv časti týkajúcej sa istiny, tak ako ju vyhodnotil odvolací súd [v súlade s § 57 ods. 1\npísm. g) Exekučného poriadku súd exekúciu zastaví, ak vyhlásil exekúciu za neprípustnú,\npretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať].\nDo obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo účastníka konania\nvyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam a právo navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie.\nRealizácia týchto práv sťažovateľom však bola postupom krajského súdu pri rozhodovaní\no odvolaní proti uzneseniu okresného súdu z 12. júna 2013 znemožnená.\nKrajský súd ako súd odvolací síce potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie\nprvostupňového súdu, ktorým sa návrhu na zastavenie exekúcie vyhovelo, avšak z iného\nprávneho dôvodu vychádzajúceho zo skutočností, ktoré síce boli povinným v 1. rade\n\n17\n\ntvrdené v samotnom návrhu na zastavenie exekúcie, ale ktorými sa prvostupňový súd\nvo svojom uznesení z 12. júna 2013 nezaoberal a ku ktorým sa sťažovateľ v rámci\nodvolania podaného proti označenému uzneseniu okresného súdu nevyjadroval, pretože\nk tomu nemal žiadny dôvod.\nOdvolací súd síce môže zmeniť rozhodnutie súdu prvého stupňa, no zároveň, ak bol\ntoho názoru, že je potrebné vec posúdiť inak (a exekúciu v časti týkajúcej sa istiny zastaviť\nz iného právneho dôvodu na podklade záveru o nevykonateľnosti exekučného titulu v tejto\nčasti), a teda podľa ustanovení právneho predpisu [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného\nporiadku], ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci neboli použité a sú pre rozhodnutie\nvo veci rozhodujúce, bol povinný vyzvať sťažovateľa, aby sa k možnému odlišnému\nprávnemu posúdeniu veci vyjadril (§ 213 ods. 2 OSP). Tým, že odvolací súd takto\nnepostupoval, jeho rozhodnutie možno označiť za „prekvapivé“ a nerešpektujúce zásadu\ndvojinštančnosti súdneho konania, v dôsledku čoho došlo podľa právneho názoru ústavného\nsúdu k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n(obdobne pozri uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 322/2009 z 27. októbra 2010,\npozn.).\nSťažovateľ zároveň namieta aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia\nkrajského súdu v časti týkajúcej sa „neurčitosti a nezrozumiteľnosti sumy zmluvnej pokuty“.\nV tejto súvislosti poukazuje na absenciu odôvodnenia neprípustnosti exekúcie na základe\nexekučného titulu ‒ notárskej zápisnice z 10. decembra 2004 ‒ v časti týkajúcej sa\nzmluvnej pokuty.\nÚstavný súd už v súvislosti s kvalitatívnymi požiadavkami na odôvodnenia súdnych\nrozhodnutí vo svojej doterajšej judikatúre mnohokrát zdôraznil aj to, že všeobecný súd\nby nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, jeho\nrozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver.\nSúčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby\npremisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís\n\n18\n\ndospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale\nv neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (m. m. I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07,\nI. ÚS 402/08).\nEurópsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre taktiež\nakcentuje požiadavky na kvalitu odôvodnenia súdnych rozhodnutí, ktoré musia\nv dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené (rozhodnutie ESĽP vo veci\nH. proti Belgicku z 30. 11. 1987), pričom rozsah tejto povinnosti sa môže meniť s ohľadom\nna povahu rozhodnutí a musí byť posudzovaný podľa okolností každého prípadu\n(rozhodnutie ESĽP vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani proti Španielsku z 9. 12. 1994).\nZ citovanej\n\nčasti\n\nnapadnutého\n\nuznesenia\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nvyplýva\n\nzáver\n\no neprípustnosti exekúcie vedenej na podklade notárskej zápisnice z 10. decembra 2004 ako\ncelku, teda aj v časti týkajúcej sa zmluvnej pokuty. V napadnutom uznesení krajského súdu\nvšak absentuje akákoľvek, hoci aj stručná, či na dôvody prvostupňového súdu odkazujúca\nargumentácia (v súlade s § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje\ns odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na\nskonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na\nzdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody, pozn.) odôvodňujúca\nneprípustnosť exekúcie v časti týkajúcej sa zmluvnej pokuty. Na základe uvedeného\nnemožno dospieť k inému záveru ako takému, že napadnuté uznesenie krajského súdu\natribúty\n\nústavne\n\nudržateľného\n\nodôvodnenia\n\nsúdneho\n\nrozhodnutia\n\nv súvislosti\n\ns neprípustnosťou exekúcie na podklade exekučného titulu v časti týkajúcej sa zmluvnej\npokuty nespĺňa, a preto ho nemožno hodnotiť inak ako rozhodnutie, ktoré je v tejto časti\nzjavne arbitrárne.\nNa základe uvádzaných skutočností ústavný súd dospel k záveru, že uznesením\nkrajského súdu sp. zn. 27 CoE 23/2014 z 19. novembra 2014 bolo porušené základné právo\nsťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).\n\n19\n\nIII.\nV zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom\nsúde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd\ntaké rozhodnutie alebo opatrenie zruší.\nV zmysle čl. 127 ods. 2 tretej vety ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona\no ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\nVzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol, že krajský súd uznesením sp. zn.\n27 CoE 23/2014 z 19. novembra 2014 porušil ústavou a dohovorom garantované práva\nsťažovateľa, zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec vrátil krajskému súdu na\nďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).\nPodľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,\nopatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal\nrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať\na rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.\nV súlade s § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde bude krajský súd v ďalšom konaní\nvo veci sťažovateľa viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohto\nnálezu.\nS prihliadnutím na uvedené bude úlohou krajského súdu reparovať procesnú\nnesprávnosť svojho postupu v konaní o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného\nsúdu z 12. júna 2013 a v tejto súvislosti ho vyzvať na vyjadrenie sa k právnemu posúdeniu\nnotárskej zápisnice z 10. decembra 2004 v časti istiny ako nevykonateľného exekučného\ntitulu. Zároveň bude v záujme plnej realizácie základného práva sťažovateľa na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\n\n20\n\nods. 1 dohovoru úlohou krajského súdu rozhodnutie vydané v odvolacom konaní ústavne\nakceptovateľným spôsobom odôvodniť.\nVzhľadom na už uvedené právne závery bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa\nďalšími námietkami sťažovateľa súvisiacimi s vecnou správnosťou samotných právnych\nzáverov, ku ktorým krajský súd v odvolacom konaní v súvislosti s kľúčovým záverom\no neprípustnosti exekúcie z dôvodu nevykonateľnosti exekučného titulu v časti týkajúcej sa\nistiny\n\ndospel\n\n(námietka\n\narbitrárneho\n\nprávneho\n\nposúdenia,\n\nporušenia\n\nprincípu\n\npredvídateľnosti súdnych rozhodnutí a námietka nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia,\npozn.). Zrušením napadnutého uznesenia krajského súdu a vrátením veci na ďalšie konanie\nsa otvára priestor pre krajský súd, aby sa prípadnou vecnou argumentáciou sťažovateľa\ntýkajúcou sa právneho posúdenia (ne)vykonateľnosti exekučného titulu zaoberal a následne\nsa k nej v novom rozhodnutí aj vyjadril.\nPodľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby\núplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.\nÚstavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov\nkonania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním.\nÚhradu trov konania priznal ústavný súd za dva uplatnené úkony právnej služby\n(prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11\nods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie\nprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).\nSťažovateľovi priznal ústavný súd odmenu za každý úkon po 143 € a režijný paušál\n(§ 16 ods. 3 vyhlášky) za každý úkon v sume 8,58 €, čo spolu predstavuje sumu 303,16 €.\nPrávna zástupkyňa sťažovateľa je podľa údajov verejne dostupného zoznamu daňových\nsubjektov registrovaných pre daň z pridanej hodnoty platiteľkou tejto dane, preto celková\núhrada trov konania po jej navýšení o daň z pridanej hodnoty v súlade s § 18 ods. 3\n\n21\n\nvyhlášky predstavuje sumu 363,79 €. Súc viazaný návrhom na rozhodnutie, ústavný súd\npriznal úhradu trov konania v sume požadovanej sťažovateľom, teda v sume 355,73 €\n(bod 3 výroku tohto nálezu).\nPriznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej\nzástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).\nS prihliadnutím na § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie o odklade\nvykonateľnosti uznesenia krajského súdu sp. zn. 27 CoE 23/2014 z 19. novembra 2014,\no ktorom ústavný súd rozhodol uznesením č. k. II. ÚS 138/2017-30 z 1. marca 2017,\nzanikne nadobudnutím právoplatnosti tohto nálezu.\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je\nprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 22. júna 2017\n\n22", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "podmienky konania", "exekúcia-exekučné konanie", "rozhodnutie", "rozhodnutie-odôvodnenie", "exekúcia-exekučné konanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "27CoE/23/2014", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e63a5516-d249-459d-aa03-1246ccc05a53", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.407.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 407/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 407/2016 z 12. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-12", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.407.2016.1"}, {"guid": "ussr:ec43c95c-d809-4d59-94e4-9fa9997c0231", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.153.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 153/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 153/2015 z 1. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-01", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.153.2015.1"}, {"guid": "ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 332/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 332/09 z 26. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-26", "citacie_n": 1370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db"}, {"guid": "ussr:107aaa04-1fb0-4332-9d2a-2aad78aacf7c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 402/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/08 z 1. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-01", "citacie_n": 611, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:107aaa04-1fb0-4332-9d2a-2aad78aacf7c"}, {"guid": "ussr:85dcea8c-3282-4d8c-835b-80b4ca2e3493", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 155/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 155/07 z 3. 12. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-12-03", "citacie_n": 525, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:85dcea8c-3282-4d8c-835b-80b4ca2e3493"}, {"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 117/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 117/07 z 24. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-24", "citacie_n": 1196, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 174/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 174/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1612, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/02 z 26. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-26", "citacie_n": 1024, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "4617d9fd-5bef-4107-ba6b-be5d987bdd6a:3dd33e29-bf51-405b-b92f-8afb6aad380d", "ecli": null, "spisova_znacka": "2Er/783/2008", "nazov": "Uznesenie Mestského súdu Bratislava I sp. zn. 2Er/783/2008 z 3. 10. 2011", "sud": "Mestský súd Bratislava I", "datum_vydania": "2011-10-03", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/4617d9fd-5bef-4107-ba6b-be5d987bdd6a:3dd33e29-bf51-405b-b92f-8afb6aad380d"}], "citovane_v": []}