{"guid": "ussr:6eba4c4e-963f-41b6-996c-238233a43bae", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.138.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 138/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 138/2017 z 1. 3. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 1. marca 2017, sp. zn. II. ÚS 138/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.138.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2017-03-01", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odkladá vykonateľnosť rozhodnutia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/6eba4c4e-963f-41b6-996c-238233a43bae", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.138.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.138.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.138.2017.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 138/2017-30\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. marca 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť\n,\n\n, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bröstl & Čentík\n\ns. r. o., Rázusova 1, Košice, v mene ktorej koná jej advokát JUDr. Alexander Bröstl, ktorou\nnamieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 5 Oboer 3/2016 z 21. apríla 2016, uznesením Krajského súdu v Prešove\nsp. zn. 27 CoE 23/2014 z 19. novembra 2014 a uznesením Okresného súdu Prešov\nsp. zn. 2 Er 783/2008 z 12. júna 2013, a takto\nrozhodol:\n1. Sťažnosť\n\nv časti namietaného porušenia základného práva\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nuznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 27 CoE 23/2014 z 19. novembra 2014\np r i j í m a na ďalšie konanie.\n\n2.\n\nOdkladá\n\nvykonateľnosť\n\nuznesenia\n\nKrajského\n\nsúdu\n\nv Prešove\n\nsp. zn. 27 CoE 23/2014 z 19. novembra 2014 do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky vo veci samej.\n3. Vo zvyšnej časti sťažnosť o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n18. augusta 2016 osobne doručená sťažnosť\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bröstl & Čentík s. r. o.,\nRázusova 1, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Alexander Bröstl, ktorou namieta\nporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Oboer 3/2016\nz 21. apríla 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), uznesením Krajského\nsúdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 27 CoE 23/2014 z 19. novembra 2014\n(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Okresného súdu Prešov\n(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Er 783/2008 z 12. júna 2013 (ďalej len „napadnuté\nuznesenie okresného súdu“).\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom\nexekučného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 2 Er 783/2008 v postavení\noprávneného. Okresný súd napadnutým uznesením exekúciu vykonávanú súdnym\nexekútorom\n\nJUDr. Svätoslavom\n\nMruškovičom\n\no vymoženie\n\nsumy\n\n66 387,84\n\n€\n\ns príslušenstvom proti povinným v 1. a 2. rade vyhlásil za neprípustnú a zastavil a zároveň\nzamietol návrh na odklad exekúcie. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd\nnapadnutým uznesením, ktorým rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil ako vecne\nsprávne. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom\n2\n\nrozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol. Proti napadnutým\nuzneseniam okresného súdu a krajského súdu podal sťažovateľ 20. februára 2015\nústavnému súdu sťažnosť, ktorá bola uznesením sp. zn. I. ÚS 153/2015 z 1. apríla 2015\nodmietnutá v časti smerujúcej proti krajskému súdu ako neprípustná z dôvodu, že vo veci\nbolo podané proti napadnutému uzneseniu krajského súdu dovolanie najvyššiemu súdu.\nKeďže najvyšší súd o dovolaní proti napadnutému uzneseniu krajského súdu už rozhodol,\nsťažovateľ podáva opätovnú sťažnosť, ktorá smeruje proti napadnutým uzneseniam\nokresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu.\nVo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ formuluje\nv sťažnosti štyri kľúčové námietky:\na) nečakanú zmenu právneho posúdenia veci odvolacím súdom,\nb) arbitrárne právne posúdenie,\nc) porušenie princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí,\nd) nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia.\nK námietke nečakanej zmeny právneho posúdenia krajským súdom sťažovateľ\nzdôrazňuje, že krajský súd napadnuté uznesenie založil na inom právnom názore ako\nokresný súd, a to bez toho, aby ho vyzval na vyjadrenie sa k použitiu právnej normy, ktorá\ndosiaľ nebola aplikovaná a ktorá bola pre rozhodnutie krajského súdu rozhodujúca. Okresný\nsúd „vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil, avšak nie z dôvodu,\nktorý uvádza odvolací súd, ale z dôvodu, že mal za to, že dlh bol splnený a záväzok zanikol.\nVo vzťahu k notárskej zápisnici a jej prípustnosti ako exekučného titulu sa prvostupňový súd\nvyjadril tak, že ju považuje za platný exekučný titul. Naproti tomu odvolací súd sa vo\nsvojom odôvodnení otázke splnenia dlhu nevenuje vôbec a na rozdiel od právneho záveru\nprvostupňového súdu skonštatoval neprípustnosť notárskej zápisnice ako exekučného\ntitulu.“.\nV nadväznosti na citované sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že procesnoprávne\npredpisy v záujme zabezpečenia spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov\npriznávajú účastníkom konania procesné práva, ku ktorým patrí právo vyjadrovať sa\n\n3\n\nk tvrdeným skutočnostiam a právo navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie. Realizácia týchto\npráv však v konkrétnych okolnostiach veci bola podľa sťažovateľa znemožnená, keďže\nodvolací súd potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorým sa návrhu vyhovelo, ale\nz iného právneho dôvodu. Tento právny dôvod mal vychádzať zo skutočností, ktoré neboli\nsťažovateľom tvrdené a ani prvostupňový súd sa s nimi vo svojom rozhodnutí nezaoberal,\npričom sa k nim nevyjadrovala ani neúspešná strana, pretože nemala dôvod. Znemožnenie\nrealizácie\n\ntýchto\n\nprocesných\n\npráv\n\nje\n\npodľa\n\nsťažovateľa\n\nprakticky\n\ndôsledkom\n\nnerešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania\nodvolacím súdom, keďže účastníkovi konania odopiera možnosť prieskumu správnosti\nnových skutkových zistení. Krajský súd týmto spôsobom podľa názoru sťažovateľa porušil\njeho právo na spravodlivý proces. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu\ndvojinštančnosti\n\nobčianskeho\n\nsúdneho\n\nkonania\n\nzodpovedá\n\nlen\n\npostup\n\nv súlade\n\ns v relevantnom čase platného a účinného § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku\n(ďalej aj „OSP“), uplatnením ktorého mal krajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu\nzrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.\nK námietke arbitrárneho právneho posúdenia sťažovateľ uvádza, že „Nesprávne\nprávne posúdenie veci všeobecnými súdmi sa týkalo posúdenia prípustnosti exekúcie\nvedenej na podklade notárskej zápisnice ako exekučného titulu podľa § 41 ods. 2\nExekučného poriadku. Krajský súd v Prešove dospel k nesprávnemu a svojvoľnému\nprávnemu záveru o tom, že predmetná notárska zápisnica nie je formálne ani materiálne\nvykonateľným exekučným titulom. Okresný súd Prešov naopak dospel k záveru\no neprípustnosti exekúcie z dôvodu zániku dlhu, pričom absolútne prehliadol, že doklady\no úhrade jednotlivých splátok vôbec nepokrývali všetky poskytnuté pôžičky.“.\nKrajský súd založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že notárska zápisnica\nč. N 635/04 Nz 89066/04 z 10. decembra 2004 (ďalej len „notárska zápisnica\nz 10. decembra 2004“) nie je spôsobilým exekučným titulom, a preto je exekúcia vedená na\npodklade tohto exekučného titulu neprípustná a je potrebné ju zastaviť. Tento právny názor\npovažuje sťažovateľ za absolútne arbitrárny a neudržateľný. V tejto súvislosti poukazuje na\n§ 41 ods. 2 písm. c) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych\n\n4\n\nexekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších\nzákonov v znení neskorších predpisov, v ktorom sú ustanovené náležitosti, ktoré musí\nnotárska zápisnica obsahovať, aby na jej základe bolo možné vykonať exekúciu.\nPodľa sťažovateľa „Z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove žiadnym spôsobom nevyplýva,\nna základe čoho dospel odvolací súd k záveru, že predmetná notárska zápisnica právny\nzáväzok dlžníka neobsahuje a iba odkazuje na zmluvu a popisuje obsah už uzatvorenej\nzmluvy o pôžičke. Z predloženej notárskej zápisnice práve naopak jednoznačne vyplýva, že\ntáto obsahuje právny záväzok z titulu zmluvy o pôžičke, ako aj podmienky za ktorých bola\nuzavretá.“.\nSťažovateľ v rámci svojej argumentácie poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu\nsp. zn. 3 Cdo 63/2009 z 25. novembra 2010, z ktorého podľa neho jednoznačne vyplýva, že\nvykonateľná môže byť aj taká zápisnica, ktorá nemá svoj základ v hmotnom práve, resp. že\nnotárska zápisnica môže, ale nemusí obsahovať samotný právny úkon. Rovnako povinnosť\nna plnenie, ktorá je obsahom právneho záväzku uvedeného v notárskej zápisnici, existuje\npodľa sťažovateľa bez ohľadu na hmotnoprávny titul, keďže jej základ je procesnoprávny.\nZ hľadiska vykonateľnosti notárskej zápisnice je teda podľa názoru sťažovateľa irelevantné\nrozlišovať, či ide o notársku zápisnicu o úkone alebo notársku zápisnicu osvedčujúcu\nvýznamné právne skutočnosti tak, ako to urobil krajský súd, a považovať za exekučný titul\niba prvú z dvoch notárskych zápisníc. Notárska zápisnica z 10. decembra 2004 neobsahuje\nuznanie dlhu zo strany povinných podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ale obsahuje\nnáležitosti podľa § 47 zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Z. z. o notároch\na notárskej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „Notársky poriadok“) a § 41\nods. 2 Exekučného poriadku, a to právny záväzok, právny dôvod záväzku, predmet a čas\nplnenia,\n\noznačenie\n\noprávneného\n\na povinných,\n\nako\n\naj\n\nsúhlas\n\npovinnej\n\nosoby\n\ns vykonateľnosťou, takže ide o materiálne a zároveň aj formálne vykonateľný exekučný\ntitul.\nK právnemu\n\nnázoru\n\nkrajského\n\nsúdu,\n\npodľa\n\nktorého\n\nnotárska\n\nzápisnica\n\nz 10. decembra 2004 neobsahuje prejav vôle smerujúci k uznaniu dlhu, sťažovateľ uvádza,\nže uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka je jednostranný právny úkon, pričom\n\n5\n\n„nie je zákonom požadovaným právnym záväzkom, s ktorého vykonateľnosťou povinná\nosoba súhlasila. Týmto právnym záväzkom je predsa záväzok zaplatiť dlh z titulu zmluvy\no pôžičke... či v notárskej zápisnici uznanie dlhu je alebo nie je, je z hľadiska jej použitia\nako exekučného titulu právne irelevantné. Dlžník v tomto prípade súhlasí s vykonateľnosťou\nnotárskej zápisnice pre prípad, že včas nebude plniť svoju povinnosť zo zmluvy o pôžičke,\nnie z titulu uznania dlhu.“.\nSťažovateľ poukazuje aj na skutočnosť, že krajský súd v odôvodnení napadnutého\nuznesenia vôbec neuviedol, v čom mala spočívať neurčitosť a nezrozumiteľnosť sumy\nzmluvnej pokuty. Vzhľadom na uvádzané skutočnosti a predloženú právnu argumentáciu\nsťažovateľ zastáva názor, že „napadnuté uznesenie Krajského súdu v Prešove v spojení\ns rozhodnutím súdu prvého stupňa je z hľadiska jeho právneho posúdenia zjavne svojvoľné,\nnelogické a v hrubom rozpore s textáciou aplikovaných právnych noriem, čo je porušením\nzákladného práva sťažovateľa na súdnu ochranu. Krajský súd v Prešove spolu s Okresným\nsúdom Prešov rozhodli v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti, nakoľko bez\nakejkoľvek racionálnej, konzistentnej a všeobecne akceptovanej argumentácie zastavili\nexekúciu a pozbavili sťažovateľa možnosti zákonom upraveným postupom vymôcť finančné\nprostriedky, na ktoré má právny nárok.“.\nKeďže ťažiskovým argumentom krajského súdu bola neprípustnosť exekúcie\nz dôvodu absencie právneho záväzku dlžníka ako jednej zo základných náležitostí notárskej\nzápisnice, tento záver krajského súdu je podľa sťažovateľa prekvapivý, keďže notárska\nzápisnica z 10. decembra 2004 tento právny záväzok dlžníka obsahovala.\nK porušeniu princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí sťažovateľ uvádza,\nže krajský súd vo svojom napadnutom uznesení nesprávne interpretoval uznesenie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 63/2009, a tak sa odchýlil od výkladu podaného týmto\nsúdom. Krajský súd tým podľa sťažovateľa neprípustne zasiahol do princípu právnej istoty\nako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.\n\n6\n\nPodľa sťažovateľa všeobecné súdy konajúce v jeho veci „nedali jasnú\na zrozumiteľnú odpoveď na relevantné otázky, ktoré mali podstatný význam pre\nrozhodnutie... nedostatočným a nezrozumiteľným spôsobom odôvodnili pre vec kľúčovú\notázku, t. j. prečo považovali notársku zápisnicu za nevykonateľnú. Podľa nášho názoru\nKrajský súd v Prešove ako odvolací súd neodstránil svojim rozhodnutím nedostatky, ktoré\nvykazovalo odôvodnenie uznesenia Okresného súdu Prešov (najmä otázka zániku dlhu\na určitosť zmluvnej pokuty) a to predovšetkým na skutočnosť, že Okresný súd Prešov svojim\nuznesením zo dňa 6. júla 2012 zamietol návrh na zastavenie exekúcie a následne na základe\ntotožného návrhu povinného v 1. rade na zastavenie exekúcie podaného s rovnakými\nprílohami...“ exekúciu zastavil.\nZ pohľadu sťažovateľa je dôležité, že „odôvodnenie krajského súdu v otázke\nvýznamnej pre spor vykazuje zásadné nedostatky vo vzťahu k výsledku, ku ktorému krajský\nsúd v tejto otázke dospel a preto jeho rozhodnutie vykazuje také zjavné nedostatky, ktoré ho\nrobí protirečivým, a tým spochybňuje ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu“.\nK porušeniu v sťažnosti označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu malo podľa\nsťažovateľa dôjsť nesprávnym vyhodnotením otázky prípustnosti dovolania. Podľa\nsťažovateľa nemôže obstáť taká interpretácia procesnoprávnych predpisov, z ktorej vyplýva,\nže dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu nie je prípustné, keďže „V čase\nzačatia, ale aj skončenia vyššie uvedených konaní... bolo dovolanie voči exekučným\nrozhodnutiam prípustné. V prípade kedy chýbajú jednoznačné intertemporálne pravidlá, nie\nje možné vykladať procesnoprávnu normu tak, aby to bolo na ujmu práv sťažovateľa, ktorý\ndo konania vstupoval s tým, že bude môcť využiť aj mimoriadny opravný prostriedok...“.\nV súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľ\nnavrhuje, aby ústavný súd prijal uznesenie, ktorým odloží vykonateľnosť napadnutého\nuznesenia najvyššieho súdu, napadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého\n\n7\n\nuznesenia okresného súdu, a to až do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci\nsťažnosti.\nPrijatie dočasného opatrenia sťažovateľ odôvodňuje tým, že napadnutým uznesením\nkrajského súdu došlo k zastaveniu exekúcie o vymoženie sumy 66 387,84 € vedenej\nna okresnom súde pod sp. zn. 2 Er 783/2008 a «jediným majetkom povinného je\nnehnuteľnosť – rodinný dom, sme toho názoru, že v danom prípade je potrebné odložiť\nvykonateľnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko v opačnom prípade hrozia sťažovateľovi\nv budúcnosti neodstrániteľné následky spočívajúce v sťažení výkonu exekúcie ba dokonca až\nk jej zmareniu, a tým vzniku nenapraviteľných škodlivých následkov. Z listu vlastníctva č.\nvyplýva, že v časti „C“ predmetného listu vlastníctva je na pohľadávku sťažovateľa\n(oprávneného) zriadené exekučné záložné právo Ex 346/08-JUDr. S. Mruškovičom, ktoré je\nvzhľadom na množstvo iných záložných práv... prednostným v zmysle príslušných\nustanovení občianskeho zákonníka. Napadnutým rozhodnutím súdu však postavenie\nsťažovateľa ako prednostného záložného veriteľa zanikne, čím dôjde k zmareniu –\nnemožnosti uspokojiť sa z majetku povinných, nakoľko reálne hrozí, že výkon záložného\npráva bude realizovať nový prednostný záložný veriteľ – Daňový úrad Prešov, a tak by\nneskoršie prípadné kladné rozhodnutie dovolacieho súdu, resp. Ústavného súdu SR\nv podstate pre sťažovateľa ako oprávneného neznamenalo istotu uspokojenia sa z majetku\npovinných.».\nNa základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie a odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho\nsúdu, napadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého uznesenia okresného súdu\nprijal nález, v ktorom vysloví, že:\n„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa\n21. apríla 2016, č. k. 5Oboer3/2016, uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa\n19. novembra 2014, č. k. 27CoE/23/2014-130 v spojení s uznesením Okresného súdu Prešov\nzo dňa 12. júna 2013, č. k. 2Er/783/2008-106, porušené boli.\n\n8\n\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. apríla 2016, č. k.: 5Oboer3/2016,\nuznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 19. novembra 2014, č.k.:27CoE/23/2014-130\nv spojení s uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa 12. júna 2013, č. k. 2Er/783/2008-106\nzrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho\nzastúpenia vo výške 355,73 €...“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nneustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nPodľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol,\nprijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí\nnávrhu.\n\n9\n\nII.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu\nZo zistení ústavného súdu vyplýva, že uznesením sp. zn. I. ÚS 153/2015\nz 1. apríla 2015 bola sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnutým uznesením okresného súdu odmietnutá podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej\nprerokovanie, keďže napadnuté uznesenie okresného súdu mohlo byť a aj bolo preskúmané\nv odvolacom konaní krajským súdom.\nPodľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,\no ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých sa\nrozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli\nsplnené.\nÚstavný súd už o obsahovo rovnakej sťažnosti toho istého sťažovateľa uznesením\nsp. zn. I. ÚS 153/2015 z 1. apríla 2015 rozhodol, pričom táto skôr podaná sťažnosť sa týkala\ntej istej veci, t. j. namietaného porušenia identických práv garantovaných ústavou\na dohovorom, ku ktorým malo dôjsť napadnutým uznesením okresného súdu.\nÚstavný súd na základe uvedeného konštatuje, že rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti\npre nedostatok právomoci v danej konkrétnej veci nemožno považovať za rozhodnutie\n„o podmienkach konania“, a preto z hľadiska účastníka konania, namietaného porušenia\nidentických práv garantovaných ústavou a dohovorom, podstatného odôvodnenia sťažnosti,\nako aj návrhu na rozhodnutie ústavného súdu (petitu) je terajšia sťažnosť sťažovateľa\ncelkom totožná s jeho sťažnosťou z 20. februára 2015, o ktorej už ústavný súd rozhodol tak,\nže ju vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu odmietol z dôvodu nedostatku\nprávomoci (pozri uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 153/2015 z 1. apríla 2015).\nVzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol ako neprípustnú\npodľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku tohto\nuznesenia).\n10\n\nII.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu\nVzhľadom na ustálenú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej v prípadoch, ak\nsťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť\nochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota\nna podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná\naj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu\n(napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010), okrem prípadov, keď to\nkonkrétne okolnosti posudzovanej veci zjavne vylučujú, ústavný súd preskúmal tú časť\nsťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.\nPri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd nezistil žiadny dôvod\nna jej odmietnutie, a preto ju v tejto časti podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde prijal\nna ďalšie konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).\nII.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu\nNamietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 5\nods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu sťažovateľ odôvodňuje\nnesprávnym vyhodnotením otázky prípustnosti dovolania. Sťažovateľ zdôrazňuje, že\nnemôže obstáť taká interpretácia procesnoprávnych predpisov, ktorá vylučuje dovolanie\nproti napadnutému uzneseniu krajského súdu, a to z dôvodu, že v čase začatia a aj skončenia\nexekučného konania, ktorého účastníkom bol sťažovateľ, bolo dovolanie voči exekučným\nrozhodnutiam prípustné. Pri absencii intertemporálnych pravidiel nemožno podľa\nsťažovateľa vykladať procesnoprávnu normu tak, aby to bolo na ujmu jeho práv, ktorá\nspočíva v zamedzení k prístupu k mimoriadnemu opravnému prostriedku.\n\n11\n\nNajvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie proti napadnutému uzneseniu\nkrajského súdu ako procesne neprípustné odmietol v súlade s § 243b ods. 5 OSP v spojení\ns § 218 ods. 1 písm. c) OSP.\nVychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd v rámci predbežného prerokovania\npodrobil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu prieskumu z ústavne významných hľadísk,\npričom sa sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom\nvysporiadal so zásadnou dovolacou námietkou sťažovateľa, ktorou odôvodňoval\nprípustnosť dovolania v súlade s § 237 ods. 1 písm. f) OSP a ktorá smerovala proti\nnapadnutému uzneseniu krajského súdu vydanému v exekučnom konaní.\nRelevantným pre posúdenie aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho súdneho\nporiadku bolo vo veci sťažovateľa doručenie dovolania smerujúceho proti napadnutému\nuzneseniu krajského súdu. S prihliadnutím na zásadu lex posterior derogat priori (neskorší\nzákon ruší skorší), ktorá sa uplatňuje v procesnom práve, sa totiž na procesné úkony\nv súdnom konaní zásadne aplikuje procesné právo platné a účinné v čase uskutočnenia\nprocesného úkonu. Uplatňujúc uvedenú zásadu v konaní o dovolaní, najvyšší súd po zistení,\nže dovolanie bolo podané 22. januára 2015, uzavrel, že prípustnosť tohto mimoriadneho\nopravného prostriedku je potrebné posudzovať podľa príslušných ustanovení Občianskeho\nsúdneho poriadku platného a účinného od 1. januára 2015.\nK prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1 OSP smerujúceho proti rozhodnutiu\nvydanému v exekučnom konaní najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol:\n„V zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu (teda aj uzneseniu), ak v konaní došlo k závažným procesným vadám\ntaxatívne vymenovaným v tomto ustanovení (viď písmená a/ až g/ tohto ustanovenia).\nV zmysle § 237 ods. 2 O. s. p. ale dovolanie podľa odseku 1 nie je prípustné proti\nrozhodnutiu v exekučnom konaní podľa osobitného predpisu, ktorým tu treba rozumieť\nzákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení\nďalších zákonov v znení neskorších predpisov (Exekučný poriadok). Dovolaním napadnuté\n\n12\n\nrozhodnutie bolo vydané v konaní podľa Exekučného poriadku, preto prípustnosť dovolania\noprávneného nevyplýva ani z § 237 O. s. p.“\nV súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd\npoukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že\notázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie\nkonanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci\nústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti\na jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa\n(napr. II. ÚS 324/2010).\nVychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa\nv napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovou dovolacou\nnámietkou, ktorou sťažovateľ odôvodňoval prípustnosť dovolania v súlade s § 237 ods. 1\npísm. f) OSP, pričom právne závery, ktoré zaujal k prípustnosti dovolania podaného proti\nrozhodnutiu vydanému v exekučnom konaní, sú primeraným spôsobom odôvodnené\na zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní\no dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa názoru\nústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje takú\npríčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľom označenými právami, ktorá by zakladala\nreálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.\nÚstavný súd poukazuje tiež na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané\nsťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho\npovažovať za porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa\ndohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody\nprípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup\na rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto\n\n13\n\npoužitý spôsob v konkrétnych prípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu\nsťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.\nNa základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že\nmedzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa\nsťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom\nprijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný\nsúd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú (bod 3 výroku tohto uznesenia).\nII.4 K rozhodnutiu o návrhu na prijatie dočasného opatrenia\nÚstavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže na návrh sťažovateľa\nrozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného\nrozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným\nzáujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu znamenal\npre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení\nvykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo\nslobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia,\nopatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im\npriznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.\nPodľa § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie zaniká najneskoršie\nprávoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom\nzrušení.\nPrávna úprava dočasného opatrenia začlenená systematicky do šiesteho oddielu\ndruhej hlavy tretej časti zákona o ústavnom súde (konanie o sťažnostiach fyzických osôb\na právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a konanie o sťažnostiach orgánov územnej\nsamosprávy podľa čl. 127a ústavy) primárne reflektuje právny stav, podľa ktorého ústavný\n\n14\n\nsúd pri svojom rozhodovaní nie je viazaný žiadnou lehotou, a preto je potrebné\naj s ohľadom na možnosť dlhšieho trvania rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti\nfyzickej osoby alebo právnickej osoby poskytnúť potrebnú predbežnú ochranu ohrozeným\nprávam sťažovateľa.\nSťažovateľ v tejto súvislosti zdôrazňuje, že napadnutým uznesením krajského súdu\ndošlo k zastaveniu exekučného konania o vymoženie sumy 66 387,84 €, pričom jediným\nmajetkom povinného je nehnuteľnosť – rodinný dom. Ak nedôjde k prijatiu dočasného\nopatrenia vo forme odkladu vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu,\nsťažovateľovi ako oprávnenému hrozia neodstrániteľné následky spočívajúce v sťažení\nvýkonu exekúcie, či dokonca v jej zmarení. Sťažovateľ ďalej zdôrazňuje, že «Z listu\nvlastníctva č.\n\nvyplýva, že v časti „C“ predmetného listu vlastníctva je na pohľadávku\n\nsťažovateľa (oprávneného) zriadené exekučné záložné právo Ex 346/08 - JUDr.\nS. Mruškovičom, ktoré je vzhľadom na množstvo iných záložných práv (či už daňových\nalebo exekučných) prednostným v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka.\nNapadnutým rozhodnutím súdu však postavenie sťažovateľa ako prednostného záložného\nveriteľa zanikne, čím dôjde k zmareniu – nemožnosti uspokojiť sa z majetku povinných,\nnakoľko reálne hrozí, že výkon záložného práva bude realizovať nový prednostný záložný\nveriteľ – Daňový úrad Prešov, a tak by neskoršie prípadné kladné rozhodnutie ... Ústavného\nsúdu SR v podstate pre sťažovateľa ako oprávneného neznamenalo istotu uspokojenia sa\nz majetku povinných.».\nÚstavný súd po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu\na dôvodov sťažnosti dospel k záveru, že sťažovateľ osvedčil existenciu predpokladov\nna zabezpečenie toho, aby sa prípadný výsledok konania pred ústavným súdom nezmaril\nv dôsledku ďalšieho postupu v zmysle záverov citovaného uznesenia, podľa ktorých je\nexekúcia vo veci sťažovateľa ako oprávneného neprípustná. Bez tohto zabezpečovacieho\nprostriedku by totiž podľa názoru ústavného súdu mohlo dôjsť v prípade vyslovenia\nneústavnosti napadnutého uznesenia krajského súdu k vážnej ujme na strane sťažovateľa,\nktorá by bola väčšia než ujma, ktorá by prípadne mohla vzniknúť následkom odkladu\n\n15\n\nvykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Návrh sťažovateľa na rozhodnutie o dočasnom\nopatrení v tejto časti nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom.\nOdložením vykonateľnosti napadnutého uznesenie krajského súdu nie je ohrozené\nani postavenie povinných v exekučnej veci, keďže právoplatné uznesenie krajského súdu,\nktorým bolo potvrdené napadnuté uznesenie okresného súdu o vyhlásení exekúcie\nza neprípustnú a jej zastavení, bráni súdnemu exekútorovi v exekučnej veci do rozhodnutia\nústavného súdu vo veci samej konať.\nÚstavný súd preto v súlade s citovaným § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde odložil\nvykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu (bod 2 výroku tohto uznesenia).\nVzhľadom na odmietnutie častí sťažnosti smerujúcich proti napadnutému uzneseniu\nnajvyššieho súdu a napadnutému uzneseniu okresného súdu z dôvodu zjavnej\nneopodstatnenosti a neprípustnosti bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal\nnávrhom sťažovateľa na prijatie dočasného opatrenia a odloženie vykonateľnosti\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu a napadnutého uznesenia okresného súdu (bod 3\nvýroku tohto uznesenia).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 1. marca 2017\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "podmienky konania", "exekúcia-exekučné konanie", "rozhodnutie", "rozhodnutie-odôvodnenie", "exekúcia-exekučné konanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ec43c95c-d809-4d59-94e4-9fa9997c0231", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.153.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 153/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 153/2015 z 1. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-01", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.153.2015.1"}, {"guid": "ussr:ba3ae771-63a7-45ac-adb4-c517ca0699c6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 276/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 276/2010 z 7. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-07", "citacie_n": 104, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ba3ae771-63a7-45ac-adb4-c517ca0699c6"}, {"guid": "ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 324/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 324/2010 z 8. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-08", "citacie_n": 741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c"}, {"guid": "ussr:a54e1f33-173e-4f7c-a1dd-45a02fa3318c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 227/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 227/2010 z 1. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-01", "citacie_n": 122, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a54e1f33-173e-4f7c-a1dd-45a02fa3318c"}, {"guid": "ussr:7f43083e-4b0a-482c-840d-a21cd745c982", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/2010 z 19. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-19", "citacie_n": 330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7f43083e-4b0a-482c-840d-a21cd745c982"}, {"guid": "4617d9fd-5bef-4107-ba6b-be5d987bdd6a:3dd33e29-bf51-405b-b92f-8afb6aad380d", "ecli": null, "spisova_znacka": "2Er/783/2008", "nazov": "Uznesenie Mestského súdu Bratislava I sp. zn. 2Er/783/2008 z 3. 10. 2011", "sud": "Mestský súd Bratislava I", "datum_vydania": "2011-10-03", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/4617d9fd-5bef-4107-ba6b-be5d987bdd6a:3dd33e29-bf51-405b-b92f-8afb6aad380d"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:fb805c40-c5b1-42be-84aa-ee9624fc2cef", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.427.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 427/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 427/2018 z 13. 12. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-12-13", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.427.2018.1"}]}