{"guid": "ussr:b46fbdb3-76d6-43f0-bdc9-06af91ed89e0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.689.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 689/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 689/2016 z 22. 3. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 22. marca 2017, sp. zn. I. ÚS 689/2016, ECLI:SK:USSR:2017:1.US.689.2016.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Milan Ľalík", "sudca_id": 1072, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milan-lalik-1072", "datum_vydania": "2017-03-22", "forma": "Nález,Nález", "povaha": ["právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b46fbdb3-76d6-43f0-bdc9-06af91ed89e0", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.689.2016.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.689.2016.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.689.2016.2/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 689/2016-32\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudov Marianny Mochnáčovej a Milana Ľalíka\nprerokoval prijatú sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom\n\nJUDr. Ladislavom Jančim, advokátska kancelária, Dončova 1451/21, Ružomberok, vo veci\nnamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva\nna ochranu vlastníctva zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 335/2015 z 29. apríla 2016\na takto\nrozhodol:\nZákladné právo\n\nna súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základné právo na ochranu vlastníctva\nzaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 1 Dodatkového protokolu\n\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 335/2015 z 29. apríla 2016 p o r u š e n é n e b o l i .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením\nč. k. I. ÚS 689/2016-13 z 9. novembra 2016 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu\nzaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva\nna spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva na ochranu vlastníctva\nzaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 335/2015\nz 29. apríla 2016.\n2. Uznesením č. k. I. ÚS 689/2016-13 z 9. novembra 2016 ústavný súd odmietol\nsťažnosť sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)\nsp. zn. 3 Co 81/2014 z 1. októbra 2014, a to pre nedostatok svojej právomoci na jej\nprerokovanie.\n3. Zo sťažnosti vyplýva, že žalobou podanou 22. marca 2013 Okresnému súdu\nKežmarok (ďalej len „okresný súd“) sa v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 142/2013\nžalobkyňa (\n\n, ďalej len „žalobkyňa“) domáhala proti sťažovateľovi ako\n\nžalovanému zaplatenia sumy 22 500 € s prísl., a to z titulu vrátenia pôžičky, z dôvodu ktorej\nmala žalobkyňa uvedenú peňažnú sumu 21. septembra 2010 poukázať na bankový účet\n\n2\n\nsťažovateľa. Okresný súd rozsudkom z 30. januára 2014 žalobe žalobkyne v celom rozsahu\nvyhovel a sťažovateľa zaviazal zaplatiť jej žalovanú sumu spolu s úrokom z omeškania,\nako aj trovy konania. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom\nsp. zn. 3 Co 81/2014 z 1. októbra 2014 rozsudok okresného súdu v merite veci ako vecne\nsprávny potvrdil (vo výroku o trovách konania bol rozsudok okresného súdu zrušený\na v tomto rozsahu mu bol vrátený na opätovné konanie a rozhodnutie, pozn.). Dovolanie\nsťažovateľa proti rozsudku krajského súdu najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 335/2015\nz 29. apríla 2016 ako neprípustné odmietol.\n4. V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ namieta porušenie označených\nzákladných práv a práv v príčinnej súvislosti s neodôvodnenosťou a nepreskúmateľnosťou\nrozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý ako dôvod prípustnosti dovolania nezohľadnil absenciu\nodôvodnenia rozhodnutí okresného súdu, ako aj krajského súdu o viacerých zásadných\nv konaní vyjdúcich najavo protichodných skutočnostiach, ktoré v podstatných bodoch\noslabujú východiskové premisy ich rozhodnutí. Podľa sťažovateľa ho okresný súd\na následne aj krajský súd zaviazali zaplatiť žalobkyni žalovanú sumu s príslušenstvom aj\nnapriek tomu, že žalobkyňa nepreukázala, žeby bola niekedy uzavrela so sťažovateľom\nzmluvu o pôžičke, čo sťažovateľ tiež popiera. Konajúce súdy sa tiež podľa sťažovateľa\nnevysporiadali s tým, že počas dokazovania vyšlo najavo, že o poskytnutí pôžičky nejednal\nso žalobkyňou sťažovateľ (ani samotná žalobkyňa to nepreukázala), ktorý o akejkoľvek\npôžičke nemal vedomosť, ale s ňou o tom jednal svedok\n\n(ďalej len „svedok“), ktorý\n\nvšak na takéto konanie nemal splnomocnenie od sťažovateľa, a teda nekonal v mene\na na jeho účet, ale tak konal v prospech sťažovateľovho brata\n(ďalej len „brat sťažovateľa“), ktorý podľa zistených skutočností mal dokonca žalobkyni\nzaplatiť „... 6 – 7 splátok po 450,- Eur...“, ktoré mal odovzdať žalobkyni prostredníctvom\noznačeného svedka a o zaplatení ktorých majú svedčiť bankové výpisy (sťažovateľ\nv sťažnosti neuviedol, o koho bankové výpisy malo ísť, pozn.), pričom aj napriek uvedeným\nzisteniam konajúce súdy tieto splátky nezohľadnili ani pri určení výšky dlžnej sumy\na uspokojili sa iba s ničím nepreukázaným tvrdením žalobkyne a svedka, že malo ísť\no splácanie iného dlhu sťažovateľovho brata, ktorého existenciu však tiež nijako\nnepreukázali.\n\n3\n\n5. Sťažovateľ poukazujúc na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky\n(25 Cdo 98/2000, 33 Cdo 3912/2010) tiež uviedol, že konajúce súdy vo svojich\nrozhodnutiach nezaujali stanovisko ani k skutočnosti, že v zmysle tejto judikatúry\no uzavretie zmluvy o pôžičke môže ísť aj v prípade, ak veriteľ poukáže peňažné prostriedky,\nktoré prenecháva dlžníkovi na bankový účet tretej osoby označený dlžníkom. Nadväzne\nna uvedené sťažovateľ uviedol, že súdy v danej veci rozhodli iba na základe jedinej\npreukázanej skutočnosti, a to že žalobkyňa žalovanú sumu previedla 21. septembra 2010\nna účet sťažovateľa bez toho, aby bol preukázaný právny dôvod poskytnutia tejto sumy\nsťažovateľovi, t. j. bez toho, aby bolo preukázané, „... kto, kedy a za akých okolností\nuzatvoril zmluvu o pôžičke...“, pričom v tejto súvislosti sťažovateľ tiež podotkol, že jediný\nnárok, ktorého by sa voči nemu mohla žalobkyňa domáhať, by bolo vydanie bezdôvodného\nobohatenia, ktorý (nárok) by však už v čase podania žaloby bol premlčaný, k čomu súdy\ntiež nemali podľa sťažovateľa zaujať stanovisko. Napokon sťažovateľ uviedol, že v merite\nveci konajúce súdy sa vo svojich rozhodnutiach nevysporiadali ani s tým, aký postoj zaujali\nk listinnému dôkazu predloženému a vyhotovenému samotnou žalobkyňou označenému ako\n„Zmluva o pôžičke z 10.5.2012“, v ktorej „... navrhovateľka sama vyhlasuje, že poskytla\npôžičku 22.500,-Eur\n\nna dobu do 30. 8. 2012. Je nanajvýš podozrivé\n\na mnohému napovedajúce, že na prvom pojednávaní, kde bola navrhovateľka prítomná aj\nna opakovanú otázku súdu a právneho zástupcu sťažovateľa zopakovala, že ona žiadnu\nkorešpondenciu neposielala sťažovateľovi, pričom existenciu tejto dohody priznala až\npotom čo bola predložená súdu. Táto listina, ako priznala navrhovateľka, ňou vyhotovená\ndokazuje, že veľmi dobre vedela komu a prečo požičiava, že to nie je sťažovateľ, a že\nzmluvu o pôžičke uzatvárala s\n\n, ktorý nie je účastníkom daného\n\nkonania. To, že zažalovala sťažovateľa aj vysvetlila s odôvodnením, že podľa jej názoru\nje nemajetný.“.\n6. Sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol:\n„... konanie svedka\n\nnemôže zaväzovať sťažovateľa. Navyše, sťažovateľ\n\nak s navrhovateľkou pred poukázaním sumy na jeho účet nejednal, objektívne nemohol\ns menovanou uzatvoriť žiadnu zmluvu a ani zmluvu o pôžičke. Záväzky zo zmluvy o pôžičke\nvznikajú jedine v prípade platného uzatvorenia zmluvy o pôžičke, ktorá je rovnako ako iné\n\n4\n\nzmluvy dvojstranným právnym úkonom. Zmluva o pôžičke nemôže vzniknúť na základe\njednostranného právneho úkonu - poukázania peňazí na určitý bankový účet...\nNa uzatvorenie zmluvy o pôžičke je nepostačujúce poskytnutie určitého plnenia inej\nosobe, ale je potrebný dvojstranný právny úkon, obligatórnou náležitosťou ktorého je\nprijatie záväzku zo strany dlžníka vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.\nTakýto záväzok sťažovateľ voči osobe navrhovateľky nikdy neprijal, a v konaní ani nebolo\npreukázané, že by takýto záväzok prijal... V tomto smere dôkazné bremeno ťažilo\nnavrhovateľku, ktorá ho zjavne neuniesla...\nna seba nikdy neprevzal záväzok vrátiť peňažné prostriedky\nnavrhovateľke v určitej dobe, nikdy mu nebol doručený žiadny návrh na uzatvorenie zmluvy\no pôžičke a preto logicky žiadny návrh neakceptoval a preto nemohol uzatvoriť zmluvu\no pôžičke a takúto zmluvu s osobou navrhovateľky neuzatvoril. Nikoho nikdy nepoveril\nuzatvorením zmluvy o pôžičke v jeho mene a preto konanie iných osôb ho nezaväzuje\na nemôže zaväzovať.“\n7. Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto\nrozhodol:\n„1. Základné práva\n\n... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky, na vlastnenie majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,\nna majetok podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu č. 1 k dohovoru, ako aj jeho\nprávo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 335/2015 zo dňa\n29. 4. 2016..., porušené boli.\n2. Zrušuje sa Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 335/2015 zo dňa\n29. 4. 2016... a vec sa vracia tomuto súdu aby v nej znovu konal a rozhodol.\n3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania vo výške 363,79,-Eur, ktoré je\nNajvyšší súd SR... povinný vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet\nprávneho zástupcu sťažovateľa...“\n\n5\n\n8. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci za najvyšší súd písomne vyjadrila\njeho predsedníčka listom č. k. KP 3/2017-6, Cpj 7/2017 z 9. februára 2017 a k vhodnosti\nústneho prejednania veci sa právny zástupca sťažovateľa vyjadril listom z 30. januára 2017.\n8.1 Predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedla:\n«K uvedenej námietke nepreskúmateľnosti (t. j. nedostatku v odôvodnení) rozhodnutí\nsúdov nižšieho stupňa, ktorou žalovaný odôvodnil prípustnosť svojho dovolania v zmysle\n§ 237 písm. f/ O. s. p., dovolací súd odkázal stanovisko, ktoré prijalo občianskoprávne\nkolégium najvyššieho súdu 3. decembra 2015 a bolo publikované v Zbierke stanovísk\nnajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna\nveta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2\npísm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia\nneobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť\no skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho\nsúdneho poriadku.“ S poukazom na citované stanovisko je vada nepreskúmateľnosti\nrozhodnutia namietaná sťažovateľom taktiež považovaná za tzv. inú vadu konania v zmysle\n§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., ktorá ako už holo vyššie uvedené je relevantným dovolacím\ndôvodom avšak prípustnosť dovolania nezaložila.\nNajvyšší súd vychádzal z názoru, že len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch\nmôže nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladať vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/\nO.s.p., a to napríklad vtedy, ak rozhodnutie napadnuté opravným prostriedkom ako celok\nneobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, pripadne vtedy, ak odôvodnenie napadnutého\nrozhodnutia má také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom\na právnymi následkami blížia k „justičnému omylu“...\nDovolací súd je názoru, že námietka sťažovateľa vo vzťahu k nedostatkom\nodôvodnenia nie je dôvodná. Dovolací súd zdôrazňuje, že za vadu konaniu v zmysle § 237\nods. 1 písm. f/ O. s. p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd\nneodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa...\nNajvyšší súd ponecháva rozhodnutie o sťažnosti na úvahe ústavného súdu\na pre prípad ďalšieho konania súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.»\n\n6\n\n8.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení k vhodnosti ústneho\npojednávania uviedol:\n„... sťažovateľ súhlasí s upustením od ústneho pojednávania pred Ústavným súdom\nv danej právnej veci, nakoľko podľa jeho mienky nie je možné očakávať, že by v rámci\nústneho pojednávania boli zistené nové okolnosti rozhodujúce pre objasnenie danej veci.“\n9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona\no ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa\ns ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\n10. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n11. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať\nvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný\nsúd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym\norgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1\nústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba\nz hľadiska, či je alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.\nInými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly\nzo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05,\nII. ÚS 127/07).\n\n7\n\n12. Najvyšší súd svoje napádané uznesenie v podstatnej časti odôvodnil takto:\n«V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku\nodvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku\nodvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.\nV zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa\nodvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa\n§ 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu\nrozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je\nprípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu...\nV danom prípade dovolaním žalovaného nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok\nodvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého\nodvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné...\nZ týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie\nžalovaného nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesné prípustné...\n... neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti\ndovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či\ndovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p...\nŽalovaný v dovolaní výslovne namietal vadu v zmysle § 237 písm. f) O.s.p., ktorá\nmala spočívať v tom. že okresný súd sa nevyporiadal s dôkazmi, nezistil správne skutkový\nstav veci a jeho rozhodnutie ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné...\n... Dovolateľ svoju argumentáciu o existencii vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.\nnezaložil na tvrdení, že súdy mu odňali, či upreli niektoré z jeho procesných oprávnení\npriznaných mu občianskym súdnym poriadkom, ale namietal vady súvisiace s dokazovaním,\nhodnotením dôkazov, ktoré podľa ustálenej judikatúry najvyššieho súdu nie sú považované\nza odňatie možnosti konať pred súdom...\n... Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované\ndôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno vyvodiť, že\ndovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné podľa § 237 písm. f/ O.s.p.\n(viď R 125/1999). Nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok (len) neúplnosť\nskutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), ktorá však\n\n8\n\nzakladá tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu\nv zmysle § 237 O.s.p...\n...Tzv. iná procesná vada (v § 237 O.s.p. neuvedená) je síce relevantným dovolacím\ndôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), úspešne však môže byť uplatnená iba v procesne\nprípustnom dovolaní, čo však nie je prípad tejto prejednávanej veci...\nK námietke nepreskúmateľnosti (t.j. nedostatku v odôvodnení) rozhodnutí súdov\nnižšieho stupňa, ktorou žalovaný odôvodnil prípustnosť svojho dovolania v zmysle § 237\npísm. f/ O.s.p., dovolací súd odkazuje na stanovisko, ktoré prijalo občianskoprávne\nkolégium najvyššieho súdu 3. decembra 2015 a je publikované v Zbierke stanovísk\nnajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna\nveta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2\npísm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia\nneobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť\no skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho\nsúdneho poriadku.“\nS poukazom na citované stanovisko je vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia\nnamietaná dovolateľom považovaná za tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/\nO.s.p., ktorá ako už bolo vyššie uvedené je relevantným dovolacím dôvodom avšak\nprípustnosť dovolania nezakladá.\nLen v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch môže nepreskúmateľnosť rozhodnutia\nsúdu zakladať vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., a to napríklad vtedy, ak rozhodnutie\nnapadnuté opravným prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie,\npripadne vtedy, ak odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má také zásadné nedostatky,\nktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blížia k „justičnému\nomylu“... Po preskúmaní spisu dovolací súd nezistil, že by v prejednávanej veci išlo o takýto\nextrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., ktorý by bol dôvodom\npre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety stanoviska R 2/2016.\nPotvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvého\nstupňa) spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.,\na obsahuje vysvetlenie všetkých dôvodov, ktoré boli v prejednávanej veci pre posúdenie\nžalobného nároku podstatné.»\n\n9\n\n13. Z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že pri rozhodovaní\no dovolaní\n\nsťažovateľa\n\npostupoval\n\nv súlade\n\nso\n\nzjednocovacím\n\nstanoviskom\n\nobčianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, ktoré bolo publikované\nv Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod\nR 2/2016 a podľa ktorého nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia zakladá\nnie len inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku\n(ďalej len „OSP“), ktorou by bolo možné odôvodniť už prípustné dovolanie, ale môže\nzaložiť aj samotnú prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, avšak iba\nvo výnimočných prípadoch. Najvyšší súd však takéto „výnimočné“ nedostatky dosahujúce\naž intenzitu neudržateľného „justičného omylu“ v odvodnení rozhodnutia krajského súdu\nnevzhliadol, a teda ani nemohol konštatovať prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f)\nOSP.\n14. Z rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 C 142/2013 z 30. januára 2014, ako aj\nz potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 81/2014 z 1. októbra 2014 je\nzrejmé, že sťažovateľ bol zaviazaný vrátiť žalobkyni sumu 22 500 € s úrokom z omeškania\npočnúc od 22. septembra 2011 do zaplatenia, ktorá bola žalobkyňou 21. septembra 2010\nskutočne poukázaná bezhotovostným prevodom v prospech jeho bankového účtu, pričom\nžalobkyňa v poznámke pri tomto bezhotovostnom prevode uviedla, že tak urobila z titulu\n„pôžičky“. Inými slovami, sťažovateľ bol zaviazaný vrátiť žalobkyni to, čo skutočne od nej\nfakticky dostal, čo sťažovateľ napokon ani nepoprel, a pokiaľ ide o sťažovateľom\nspochybnený právny dôvod poukázania mu tejto finančnej čiastky, o ktorom napokon vedel\nz poznámky uvedenej žalobkyňou pri bezhotovostnom prevode, a to že táto finančná čiastka\nmu bola poukázaná z titulu „pôžičky“ (zmluva o pôžičke nemusí mať obligatórne písomnú\nformu, pozn.), tak aj napriek tomu, že o žiadnej pôžičke nemal mať údajne vedomosť, si\ntúto finančnú čiastku nedobromyseľne ponechal, t. j. nevrátil ju žalobkyni a ani nezisťoval,\nkomu ďalšiemu ako prípadnému dlžníkovi zo zmluvy o pôžičke by mal túto finančnú\nčiastku postúpiť. Uvedené zistenia sa javia ako postačujúce na odôvodnenie záverov vo veci\nkonajúcich súdov a nepredstavujú extrémny prípad vybočenia z medzí na vec aplikovaných\nzákonných ustanovení, a teda takéto zdôvodnenie, tak ako to konštatoval aj najvyšší súd,\nnepredstavovalo výnimočný prípad majúci až intenzitu „justičného omylu“, ktorý by\n\n10\n\nzakladal kompetenciu najvyššieho súdu ingerovať do dovolaním napadnutého rozhodnutia\nkrajského súdu prostredníctvom pripustenia dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, tak ako sa\ntoho domáhal sťažovateľ.\n15. Vzhľadom na všetky uvedené argumenty ústavný súd dospel k záveru, že\nuznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 335/2015 z 29. apríla 2016 nebolo porušené\nzákladné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé\nsúdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako ani základné právo na ochranu\nvlastníctva zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu, tak ako to je\nuvedené vo výroku tohto rozhodnutia.\n16. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd nezistil namietané porušenie\nsťažovateľom označených základných práv a práv zaručených v ústave, dohovore\na dodatkovom protokole, ústavný súd už nerozhodoval ani o sťažovateľom uplatnenom\nnároku na úhradu trov konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 22. marca 2017\n\n11", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-prípustnosť", "rozhodnutie-odôvodnenie", "dokazovanie-dôkazné bremeno", "dovolanie-prípustnosť", "dokazovanie-hodnotenie dôkazov", "zmluva-zmluva o pôžičke", "dokazovanie-dôkazné bremeno", "dovolanie-prípustnosť", "dokazovanie-hodnotenie dôkazov", "zmluva-zmluva o pôžičke"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "2Cdo/335/2015", "guid": "467f0940-61fe-48e2-aac1-75b18c389c95:1257e845-0226-4ffa-87e7-1dfca6659a84", "vztah": "porusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a245eff0-2307-4a23-94d4-9b7f54fe4f02", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 127/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 127/07 z 6. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-06", "citacie_n": 732, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a245eff0-2307-4a23-94d4-9b7f54fe4f02"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "467f0940-61fe-48e2-aac1-75b18c389c95:1257e845-0226-4ffa-87e7-1dfca6659a84", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:8413202541.1", "spisova_znacka": "2Cdo/335/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/335/2015 z 28. 4. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-04-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:8413202541.1"}, {"guid": "85f4652f-c9ee-4389-a394-79a361f97b9d:4ec65e15-68d4-4b7e-b44c-7de649574128", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:1212225006.3", "spisova_znacka": "3Co/81/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/81/2014 z 29. 4. 2015", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2015-04-29", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1212225006.3"}], "citovane_v": []}