{"guid": "ussr:618fdd51-f6a5-47be-aa62-b97cfad184a1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.686.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 686/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 686/2016 z 9. 11. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 9. novembra 2016, sp. zn. I. ÚS 686/2016, ECLI:SK:USSR:2017:1.US.686.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Milan Ľalík", "sudca_id": 1072, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milan-lalik-1072", "datum_vydania": "2016-11-09", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "nazov": "čl. 17 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "nazov": "čl. 5 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "nazov": "čl. 5 ods. 4 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/618fdd51-f6a5-47be-aa62-b97cfad184a1", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.686.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.686.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.686.2016.1/text", "citacie_n": 5, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nI. ÚS 686/2016-37\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Michal Krutek, s. r. o.,\nHlavná 11, Trnava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Michal Krutek,\npre namietané porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. f), ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 6 Tost 3/2016 z 21. januára 2016 v spojení s uznesením Krajského súdu\nv Žiline sp. zn. Ntc/47/2015 z 21. decembra 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n14. marca 2016 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou\n\nnamietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. f), ods. 4 a čl. 6\nods.\n\n1\n\nDohovoru\n\no ochrane\n\nľudských\n\npráv\n\na základných\n\nslobôd\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 6 Tost 3/2016 z 21. januára 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho\nsúdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)\nsp. zn. Ntc/47/2015 z 21. decembra 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského\nsúdu“).\n2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom\nKrajského súdu v Brne, pobočky v Zlíne pod sp. zn. 61 T 7/2013 z 26. novembra 2013\nv spojení s rozsudkom Vrchného súdu v Olomouci sp. zn. 2 To 59/2014 z 26. júna 2014\nodsúdený pre zločin vydierania podľa § 175 ods. 1 a 2 písm. a) a c) a ods. 3 písm. a) a c)\nTrestného zákonníka v štádiu pokusu podľa § 21 ods. 1 Trestného zákonníka a iné, za čo mu\nbol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní osem rokov a šesť mesiacov.\nKrajský súd v Brne, pobočka v Zlíne vydal pod sp. zn. 61 T 7/2013 zo 16. marca 2015\nna sťažovateľa európsky zatýkací rozkaz (ďalej len „európsky zatýkací rozkaz“). Z dôvodu\nzadržania sťažovateľa na území Slovenskej republiky 15. apríla 2015 bolo uznesením\nKrajskej prokuratúry v Žiline (ďalej aj „krajská prokuratúra“) pod sp. zn. 2 Kpt 18/15/5500\nz 24. júna 2015 rozhodnuté o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného\nna sťažovateľa a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)\nsp. zn. Ntc/13/2015 zo 16. apríla 2015 bol sťažovateľ vzatý najprv do predbežnej väzby\na ďalším uznesením krajského súdu sp. zn. Ntc/15/2015 z 28. apríla 2015 do vydávacej\nväzby. Sťažovateľ svojou písomnou žiadosťou doručenou 11. decembra 2015 krajskému\nsúdu požiadal o prepustenie z vydávacej väzby predovšetkým s poukazom na tú skutočnosť,\n\n2\n\nže krajská prokuratúra svojím uznesením sp. zn. 2 Kpt 18/15/5500 z 24. júna 2015 rozhodla\nnielen o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu, ale v bode II aj o odklade realizácie\nvydania sťažovateľa do Českej republiky, a to do vykonania prípadne uložených\nnepodmienečných trestov odňatia slobody v trestných konaniach vedených na území\nSlovenskej republiky, a to na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 8 T 59/2012\na sp. zn. 2 T 135/2012 a Okresnom súde Považská Bystrica pod. sp. zn. 1 T 63/2012.\nKrajský súd uznesením sp. zn. Ntc/47/2015 z 21. decembra 2015 v spojení s uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 3/2016 z 21. januára 2016 rozhodol o zamietnutí\nsťažovateľom podanej žiadosti o prepustenie z vydávacej väzby. V ostatnom podal\nsťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.\n3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti argumentoval v dvoch rovinách.\n3.1 V prvej rovine svojej argumentácie sťažovateľ konštatoval, že ak bolo krajskou\nprokuratúrou rozhodnuté nielen o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu, ale zároveň aj\no odklade jeho vydania do Českej republiky, mal byť z tohto dôvodu prepustený\nz vydávacej väzby, pretože „EZR neustanovuje na akú dobu je možné osobu obmedzovať\nna osobnej slobode prostredníctvom inštitútu odkladu vydania podľa § 29 ods. 1 EZR, čo\nv spojení s čl. 17 ods. 5 Ústavy SR, ktorý hovorí o potrebe zákonom ustanoveného času\nväzby znamená potrebu po postupe podľa § 29 ods. 1 EZR osobu z obmedzenia osobnej\nslobody prepustiť“. K uvedenému dodal, že „S námietkou, že EZR neustanovuje na akú\ndobu je možné osobu obmedzovať na osobnej slobode prostredníctvom inštitútu odkladu\nvydania podľa § 29 ods. 1 EZR v zmysle čl. 17 ods. 5 Ústavy SR sa Krajský súd Žilina ani\nNajvyšší súd SR nevysporiadali.“. Podľa názoru sťažovateľa „Akceptovanie názoru\nKrajského súdu Žilina a Najvyššieho súdu SR by znamenalo, že osobu možno držať\nbez stanovenej maximálnej zákonnej dĺžky lehoty väzby neobmedzene dlho vo väzbe.“, ktorý\ntento názor považuje „... za nesprávny a v rozpore s čl. 17 ods. 5 Ústavy SR, ktorý hovorí\no vzatí do väzby iba na čas ustanovený zákonom“.\n3.2 V druhej rovine svojej argumentácie sťažovateľ poukázal na to, že skutočnosťou\nsvedčiacou pre jeho prepustenie zo zadržania malo byť aj procesné pochybenie krajskej\nprokuratúry, ktorá rozhodla o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu po zákonom\n\n3\n\nustanovenej dobe desiatich dní, k čomu skonštatoval, že «... že nerozhodnutie príslušného\norgánu v lehote ustanovenej zákonom má byť spojené s prepustením zadržiavanej osoby\nna slobodu, nakoľko nedošlo k ,,urýchlenému rozhodnutiu o zákonnosti pozbavenia\nslobody“ v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd».\n\n4. V petite podanej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po jej prijatí\nna ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„I. Právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a právo na slobodu\na bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozhodnutím Krajského súdu Žilina sp. zn. Ntc/47/2015 zo dňa 21.12.2015 porušené bolo.\nII. Právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a právo na slobodu\na bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Tost 3/2016 zo dňa 21.01.2016 porušené bolo.\nIII. Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. Ntc/47/2015 zo dňa 21.12.2015 sa\nzrušuje a Krajskému súdu Žilina sa prikazuje, aby vo veci znovu konal a rozhodol.\nIV. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Tost 3/2016 zo dňa 21.01.2016 sa\nzrušuje Najvyššiemu súdu SR sa prikazuje, aby vo veci znovu konal a rozhodol.\nV. Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 6 Tost 3/2016 zo dňa 21.01.2016 porušené bolo.\nVI. Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Tost 3/2016 zo dňa 21.01.2016 porušené bolo.\nVII. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške\n25.000 EUR, ktoré je povinný Krajský súd Žilina vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto rozhodnutia.\nVIII. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške\n25.000 EUR, ktoré je povinný Najvyšší súd SR vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto rozhodnutia.\nIX. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“\n\n4\n\n5. V rámci prípravy veci na predbežné prerokovanie sa k veci na základe žiadosti\nústavného súdu písomne vyjadrili obidva dotknuté všeobecné súdy, a to za krajský súd jeho\npredsedníčka písomným vyjadrením z 22. júna 2016 a za najvyšší súd jeho predsedníčka\npísomným vyjadrením z 20. júna 2016. V rámci prípravy veci na predbežné vyjadrenie\noslovil ústavný súd so žiadosťou k vyjadreniu aj generálneho prokurátora Slovenskej\nrepubliky (ďalej aj „generálny prokurátor“), ktorý sa k veci písomne vyjadril svojím\npísomným vyjadrením z 29. júna 2016\n5.1 Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení odkázala na vyjadrenie\npredsedu príslušného senátu tohto súdu, z ktoré vyplýva, že „Uznesením Krajského súdu\nv Žiline, sp. zn. Ntc/47/2015 z 21.12.2015, rozhodol krajský súd, že žiadosť vyžiadanej\nosoby\n\no prepustenie z vydávacej väzby zamieta. Pokiaľ ide o dôvody\n\ntakéhoto postupu, zotrvávam na dôvodoch, ktoré sú rozvedené v odôvodnení tohto\nrozhodnutia. K týmto dôvodom nemal výhrady ani Najvyšší súd SR, ktorý sťažnosť\nproti uzneseniu Krajského súdu v Žiline ako nedôvodnú zamietol\nuznesením sp.zn. 6Tost 3/2016 z 21.1.2016. Z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR\nje zrejmé, že tento sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v uznesení Krajského súdu v Žiline.\nPokiaľ\n\nv ústavnej sťažnosti uvádza, že krajský súd sa nevysporiadal\n\nso skutočnosťou, že odklad vydania podľa § 29 ods. 1 zák. č. 154/2010 Z. z. o európskom\nzatýkacom rozkaze nie je spojený s obmedzením osobnej slobody, túto námietku považujem\nza bezpredmetnú, nakoľko\n\nsa nachádzal vo vydávacej väzbe, ktorej\n\nzákonnosť bola potvrdená aj rozhodnutím Najvyššieho súdu SR. Keďže podľa názoru\nkrajského súdu vysloveného v jeho vyššie uvedenom uznesení, boli splnené zákonné\npodmienky na trvanie vydávacej väzby u\n\n, v čase po rozhodnutí o\n\nodklade vydania, nepovažoval krajský súd za opodstatnené zaujímať stanovisko k tvrdeniu\n, že odklad vydania nie je spojený s obmedzením jeho osobnej slobody.\nV súvislosti s ďalšou námietkou\n\n, uvedenou v ústavnej sťažnosti,\n\nohľadom dĺžky trvania jeho vydávacej väzby, poznamenávam, že krajský súd pri žiadosti\no prepustení\n\nz vydávacej väzby prihliadal najmä na dĺžku jej trvania,\n\nako aj na skutočnosť, že v čase rozhodovania krajského súdu prebiehalo uznávacie konanie,\nktoré však nebolo ešte právoplatne ukončené. Aj touto skutočnosťou sa napokon zaoberal\n\n5\n\nvo svojom rozhodnutí aj Najvyšší súd SR pri rozhodovaní o sťažnosti\nproti uzneseniu Krajského súdu v Žiline. Krajský súd v Žiline pri svojom rozhodovaní\nprihliadal najmä na skutočnosť, či prepustením\n\nz vydávacej väzby\n\nnedôjde k zmareniu realizácie jeho vydania v konaní o európskom zatýkacom rozkaze.\nOhľadom ďalšej námietky\n\nv ústavnej sťažnosti o nedodržaní\n\nlehoty uvedenej v § 24 ods. 1 zák. č. 154/2010 Z. z. opäť poukazujem na odôvodnenie\nuznesenia Krajského súdu v Žiline, ako aj odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu SR,\ntýkajúce sa tejto skutočnosti. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR je zrejmé, že nemal námietky\nk odôvodneniu uznesenia Krajského súdu v Žiline ani ohľadom tejto skutočnosti.\nZ vyššie uvedených dôvodov nepovažujem preto sťažnostné námietky\nuvedené v ústavnej sťažnosti za dôvodné.“.\n5.2 Predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení taktiež poukázala\nna vyjadrenie predsedu príslušného senátu, z ktorého vyplýva, že „Senát 6T sa\nv odôvodnení uznesenia, sp. zn. 6 Tost 3/2016, z 21. januára 2016 vysporiadal s namietanou\nproblematikou, a preto sa bližšie vyjadrovať nebude.\nZákon o európskom zatýkacom rozkaze osobitne upravuje zákonné podmienky\nexistencie a trvanie väzby vyžiadanej osoby. Ústavný súd Slovenskej republiky doposiaľ\nnevyslovil nesúlad tohto zákonného predpisu s Ústavou Slovenskej republiky.\nMaximálnu dĺžku trvania väzby je potrebné aplikovať v zmysle § 76 a nasl. Tr.\npor. analogicky aj v prípadoch, keď zákon výslovne túto maximálnu lehotu obmedzenia\nv prípade zaistenia osôb a vecí (4. hlava Tr. por.) neustanovuje - napr. odňatie vecí,\nzaistenie peňažných prostriedkov, zaistenie cenných papierov...\nKeďže zákon o európskom zatýkacom rozkaze neupravuje maximálnu dĺžku trvania\nvydávacej väzby, je potrebné analogicky vychádzať z § 76 Tr. por.“.\n5.3 Z vyjadrenia generálneho prokurátora v podstatnom vyplýva, že «Generálna\nprokuratúra Slovenskej republiky primáme poukazuje na to, že právny styk s cudzinou\nv trestných veciach je možné rozčleniť na štyri rozličné, od seba nezávislé, druhy konania:\n- právna pomoc s cudzinou,\n- vydanie do cudziny a vyžiadanie z cudziny (extradícia),\n\n6\n\n- prevzatie trestnej veci z cudziny a odovzdanie trestnej veci do cudziny a\n- uznanie a výkon cudzieho rozhodnutia.\nJe vecou iba justičného orgánu, ktoré z týchto konaní zvolí pre efektívne skončenie\nním vedeného trestného konania.\nV danom prípade justičný orgán štátu pôvodu vzhľadom na neprítomnosť\nsťažovateľa na svojom území, ktorý bol právoplatne odsúdený na výkon trestu odňatia\nslobody, využil inštitút európskeho zatýkacieho rozkazu. Cieľom tohto inštitútu bolo\nzabezpečiť osobu sťažovateľa na účely výkonu trestu.\nA) Ku konaniu o európskom zatykačom rozkaze\nVoľný pohyb osôb, tovaru a služieb, ktoré sú základnými postulátmi efektívneho\nfungovania Európske únie, si nevyhnutne vyžiadal aj potrebu účinnej spolupráce\nv justičných veciach. Jedným z mechanizmov zabezpečenia spolupráce pre prevenciu\na represiu v prípade páchania trestných činov sa stal európsky zatýkací rozkaz. Práve tento\njedinečný a špecifický nástroj Európskej únie nahradil komplikované nástroje na vydávanie\nosôb medzi štátnymi orgánmi členských štátov. Vo svojom komplexe predstavuje\ndepolitizáciu vydávania osôb, zjednodušenie a zefektívnenie systému odovzdávania osôb\nodsúdených za porušenie alebo podozrivých z porušenia trestného zákona. Mechanizmus\neurópskeho zatýkacieho rozkazu je založený na vysokej miere dôvery medzi členskými\nštátmi a prispieva k vytvoreniu zóny slobody a bezpečnosti občanov Európskej únie. Z\nprávneho hľadiska založil „fikciu jednotného štátneho územia“ (rozhodnutie Európskeho\nsúdu pre ľudské práva vo veci Stapleton proti Írsku).\nVo vzťahu ku konaniu o európskom zatýkacom rozkaze musí vykonávajúci členský\nštát rešpektovať tieto zásady:\n- zásadu nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia o odovzdaní,\n- zásadu špeciality,\n- zásadu ne bis in idem,\n- zásadu vydávania vlastných občanov a osôb s trvalým pobytom na jeho území a\n- zásadu obojstrannej trestnosti za stanovených podmienok.\nV prípade pasívnej extradície (vydanie do cudziny), ku ktorej došlo i v prípade\nsťažovateľa, prebieha konanie spravidla v dvoch fázach.\n\n7\n\nPrvú fázu predstavuje predbežné vyšetrovanie, ktoré na území Slovenskej republiky\nrealizuje prokurátor krajskej prokuratúry. V tejto fáze sú realizované nasledovné procesné\núkony:\na) zadržanie osoby policajtom na základe záznamu § 3 ods. 1 písm. 1) zákona\nč. 154/2010 Z. z. alebo na základe originálu alebo kópie európskeho zatýkacieho rozkazu\ns následným spísaním zápisnice obsahujúcej poučenie o dôvodoch zadržania, práve zvoliť si\nobhajcu a práve na tlmočníka,\nb) odovzdanie zadržanej osoby prokurátorovi,\nc) prokurátor do 48 hodín od zadržania osobu buď:\nd) prepustí na slobodu alebo\ne) podá krajskému súdu návrh na jej vzatie do predbežnej väzby alebo vydávacej\nväzby,\nf) krajský súd do 48 hodín buď osobu prepustí zo zadržania alebo akceptuje návrh\nprokurátora a vezme ju do predbežnej väzby alebo vydávacej väzby,\ng) prokurátor vypočuje vyžiadanú osobu a zistí, či súhlasí alebo nesúhlasí s vydaním\ndo štátu pôvodu.\nPredbežné vyšetrovanie môže byť prokurátorom skončené:\na) uznesením o tom, že sa európsky zatýkací rozkaz vykoná (ak osoba súhlasí\ns vydaním do štátu pôvodu); uznesenie sa musí vydať do 10 dní od súhlasu osoby,\nb) vrátením európskeho zatýkacieho rozkazu (neformálne) štátu pôvodu,\nc) podaním návrhu na súd na vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu.\nDruhou fázou je konanie po podaní návrhu prokurátora krajskému súdu\nna vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu.\nV prípade sťažovateľa bolo skončené konanie o vykonaní európskeho zatýkacieho\nrozkazu už rozhodnutím prokurátora, t. j. v prvej fáze.\nSnaha o urýchlenie celého procesu vydávania osôb na základe európskeho\nzatýkacieho rozkazu sa premietla aj do úpravy lehôt pre prijímanie rozhodnutí o európskom\nzatýkacom rozkaze. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa čl. 15 Rámcového\nrozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch\nodovzdávania osôb medzi členským štátmi (ďalej len „rámcové rozhodnutie 1“)\nvykonávajúci členský štát má povinnosť dodržať lehoty ustanovené v čl. 17. Lehoty\n\n8\n\nvychádzajúce z rámcového rozhodnutia 1 boli v celom rozsahu implementované\ndo ustanovenia § 24 zákona č. 154/2010 Z. z.\nLehoty, v ktorých vykonávajúci justičný orgán rozhodoval o vykonaní európskeho\nzatýkacieho rozkazu, sú zrejmé z časti 2 tohto vyjadrenia. V každom prípade však ide\no lehoty poriadkové. O poriadkovom charaktere lehôt svedčí aj rozsudok Súdneho dvora\n(Veľká komora) zo 16. júla 2015 vo veci C-237/15 PPU. V tejto súvislosti\nneopomenuteľným je i čl. 17 ods. 1 rámcového rozhodnutia 1, ktorý stanovuje, že európsky\nzatýkací rozkaz sa prejednáva a vykonáva ako naliehavá záležitosť. V odsekoch. 2 a 3 tohto\nčlánku sú ustanovené lehoty na prijatie konečného rozhodnutia o vykonaní európskeho\nzatykača, pričom znenie odseku 4 umožňuje predĺžiť tieto lehoty. Toto pravidlo nemožno\nvykladať tak, že justičný orgán po uplynutí ustanovených lehôt by už nesmel prijať\nrozhodnutie o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu. Ide o zohľadnenie jedinečnosti\nkaždého právneho poriadku a suverenity samotných členských štátov.\nVo vzťahu k vydávacej väzbe je potrebné zdôrazniť, že ak vyžiadaná osoba súhlasí\ns vydaním alebo ak bolo rozhodnuté, že sa európsky zatýkací rozkaz vykoná, musí ju sudca\nkrajského súdu vziať do vydávacej väzby, ak už tak doposiaľ sudca neučinil. Svojou\npovahou je vydávacia väzba v zmysle § 16 ods. 2 zákona č. 154/2010 Z. z. obligatórnou\nväzbou. V praxi bez obmedzenia osobnej slobody vyžiadanej osoby by ani nemuselo fakticky\ndôjsť k naplneniu účelu európskeho zatýkacieho rozkazu.\nTak tomu bolo i v prípade sťažovateľa. Slovenské justičné orgány pri rozhodovaní\no vydávacej väzbe sťažovateľa ani nemali možnosť iného rozhodnutia. Konajúci súd\npri tomto rozhodovaní v zmysle platnej právnej úpravy nezisťuje dôvody väzby podľa § 71\nTrestného poriadku.\nS prihliadnutím ku skutočnosti, že proti sťažovateľovi sú vedené ďalšie tri konania\nna území Slovenskej republiky v štádiu konania pred súdom, prokurátor použil inštitút\nodkladu realizácie európskeho zatýkacieho rozkazu (§ 29 ods. 1 zákona č. 154/2010 Z. z.).\nAko je zrejmé z komentára k tomuto ustanoveniu, inštitút odkladu sa využíva vtedy, ak sa\nna území Slovenskej republiky vedie trestné stíhanie voči vydávanej osobe alebo ak\nvydávaná osoba vykonáva uložený trest odňatia slobody na území Slovenskej republiky.\nSleduje sa tým zachovanie trestnoprávnych záujmov Slovenskej republiky, v dôsledku čoho\nžiadaná osoba nebude vydaná do štátu pôvodu skôr, než sa ukončí na území Slovenskej\n\n9\n\nrepubliky jej trestné stíhanie alebo výkon trestu. Toto ustanovenie korešponduje s čl. 24\nods. 1 rámcového rozhodnutia 1 a je plne akceptované i ústavným súdom. V odôvodnení\nuznesenia sp. zn. II. ÚS 485/2010 z 15. novembra 2011 ústavný súd odkazuje\nna argumentáciu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o tom, že trestné stíhanie vedené\nv Slovenskej republike „má prednosť pred výkonom Európskeho zatýkacieho rozkazu,\npretože je v záujme Slovenskej republiky, aby sa jeho trestné konanie ukončilo čo najskôr\nbez akýchkoľvek objektívnych alebo subjektívnych prieťahov. “.\nUvedený postup vykonávajúceho justičného orgánu vyvolal u sťažovateľa\npochybnosti o zákonnosti väzby. Sťažovateľ sa domnieva, že práve odklad realizácie\neurópskeho zatýkacieho rozkazu nevyhnutne odôvodňuje prepustenie z vydávacej väzby\nna slobodu. V opačnom prípade by vydávacia väzba neprípustné nahrádzala vnútroštátnu\nväzbu v neskončenom trestnom stíhaní.\nV tejto súvislosti Generálna prokuratúra Slovenskej republiky poukazuje na to, že ani\nrámcové rozhodnutie 1 (čl. 24), ani ustanovenie § 29 zákona č. 154/2010 Z. z.\nnepredpokladá prepustenie osoby, u ktorej bolo rozhodnuté o jej vydaní, z vydávacej väzby\npre prípad jej odkladu. Takýmto mechanizmom sa zabraňuje úteku vydanej osoby\npred konaním v inom štáte a bráni sa zmareniu samotného vydania vyžiadanej osoby\ndo cudziny.\nNakoľko čl. 1 a čl. 12 rámcového rozhodnutia 1 tak, ako ktorýkoľvek iný právny\npredpis Európskej únie, sa musí vykladať z hľadiska základných práv a slobôd, i v tomto\nprípade základné práva a slobody sťažovateľ realizoval v čase obmedzenia osobnej slobody\nprostredníctvom žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Tým bol čiastočne zabezpečený\nkontrolný mechanizmus trvania vydávacej väzby. Uvedené oprávnenie využil v konaní\ni sťažovateľ.\nVo vzťahu k implementovanému ustanoveniu § 29 ods. 1 zákona č. 154/2010 Z. z.\nvyvstáva otázka jeho zlučiteľnosti s čl. 1 a čl. 17 ústavy. V obdobnom prípade o ústavnosti\ninštitútu odloženia vydania a ponechania vyžiadanej osoby vo vydávacej väzbe rozhodoval\naj Ústavný súd Českej republiky. V dôsledku nálezu sp. zn. PL. ÚS 63/06 z 29. januára 2008\ndošlo v Českej republike k zmene právnej úpravy.\nO zlučiteľnosti pokračovania vydávacej väzby i počas odloženia jej vykonania\ns čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru rozhodoval Európsky súd pre ľudské práva vo veci\n\n10\n\nKolompar proti Belgii z 24. septembra 1992. Dospel k záveru, že nedošlo k rozporu\ns uvedeným článkom, nakoľko vydávacia väzba bola belgickými orgánmi započítaná\ndo trestu uloženého v trestnom konaní vedenom v Belgicku. V tejto súvislosti Európsky súd\npre ľudské práva dospel k záveru, že v konaní sa de facto nejednalo o väzbu vydávaciu.\nV intenciách\n\nuvedených\n\nzáverov\n\nrozhodoval\n\naj\n\nústavný\n\nsúd\n\nvo\n\nveci\n\npod\n\nsp. zn. II. ÚS 485/2010 z 15. novembra 2010.\nRovnaká situácia nastala i v prípade sťažovateľa, kedy v priebehu odkladu\nvykonania európskeho zatýkacieho rozkazu justičný orgán štátu pôvodu požiadal Slovenskú\nrepubliku o uznanie svojho rozsudku. Proti sťažovateľovi bolo začaté uznávacie konanie.\nB) Ku konaniu o uznaní cudzieho rozhodnutia\nPodmienky uznávacieho konania sú primárne upravené v Rámcovom rozhodnutí\nRady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania\nna rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia\nzahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii (ďalej len\n„rámcové rozhodnutie 2“).\nHlavným účelom rámcového rozhodnutia 2 je podporovať sociálnu nápravu osôb\nodsúdených na trest odňatia slobody tým, že sa jednotlivcovi, ktorému bola odňatá sloboda\nv dôsledku odsúdenia v trestnom konaní, umožní vykonať trest alebo jeho zvyšok\nv sociálnom prostredí, z ktorého pochádza. Rámcové rozhodnutie 2 vo svojich článkoch\npodrobne stanovuje pravidlá, ktoré musia členské štáty uplatňovať s cieľom uskutočniť\nodovzdanie odsúdenej slobody.\nGenerálna prokuratúra Slovenskej republiky poznamenáva, že nakoľko ústavná\nsťažnosť sa netýka konania o uznaní rozsudku cudzieho štátu, vyjadrenie je zamerané\nvýlučne na interpretáciu ustanovenia čl. 14 rámcového rozhodnutia 2 a implementovaného\nustanovenia § 14 zákona č. 549/2011 Z. z., t. j. ustanovení o prípadnom obmedzení osobnej\nslobody v tomto konaní.\nVo všeobecnosti platí, že iba justičnému orgánu vykonávajúceho štátu prináleží\noprávnenie rozhodnúť o prípadnom vzatí do väzby osoby, ktorej sa rozhodnutie týka.\nAni v tomto prípade justičný orgán vykonávajúceho štátu nie je viazaný dôvodmi väzby\npodľa § 71 Trestného poriadku. Táto zákonná úprava sleduje jediný legitímny cieľ, ktorým\nje výkon právoplatného a vykonateľného cudzieho rozsudku.\n\n11\n\nVo veci sťažovateľa i v tomto kontexte musíme prihliadnuť na skutočnosť, že tak\nv konaní o európskom zatýkacom rozkaze, ako i v konaní o uznaní cudzieho rozhodnutia,\npodkladom bol ten istý právoplatný odsudzujúci rozsudok.\nVzhľadom na odklad vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu, z dôvodu\nvnútroštátneho stíhania sťažovateľa, štát pôvodu použil ďalší prípustný inštitút právneho\nstyku s cudzinou, ktorým by zabezpečil výkon svojho rozhodnutia.\nVo vzťahu k väzbe sťažovateľa Generálna prokuratúra Slovenskej republiky\nkonštatuje, že nakoľko sa v dobe konania o uznaní cudzieho rozhodnutia nachádzal\nsťažovateľ vo vydávacej väzbe, bolo by nadbytočné rozhodovanie o jeho vzatí do väzby\npodľa § 14 zákona č. 549/2001 Z. z.\n5. K porušovaniu práva sťažovateľa\nA) K čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru:\nVzhľadom na všetky uvedené skutočnosti a s prihliadnutím na teoretické východiská\nGenerálna prokuratúra Slovenskej republiky zastáva názor, že v konaní nedošlo k takému\nzásahu do práv sťažovateľa, ktorý by odôvodňoval porušenie čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5\nods. 1 a 4 dohovoru.\nK obmedzeniu osobnej slobody sťažovateľa došlo na základe európskeho zatýkacieho\nrozkazu, ktorý predstavuje materiálnu podmienku vzatia do vydávacej väzby. Procesná\nochrana osobnej slobody sťažovateľa bola zabezpečená tým, že o jeho vzatí do vydávacej\nväzby rozhodol príslušný súd.\nNapriek skutočnosti, že vydávacia väzba sťažovateľa v konaní o európskom\nzatýkacom rozkaze presiahla dobu 10 mesiacov, s prihliadnutím na výšku uloženého trestu\nodňatia slobody v trvaní 8 rokov a 6 mesiacov, ju možno považovať za primeranú\nokolnostiam konania. Navyše pozbavenie osobnej slobody sťažovateľa bolo plne započítané\ndo výkonu trestu odňatia slobody uznaného rozsudku.\nB) K čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru:\nGenerálna prokuratúra Slovenskej republiky zastáva názor, že v konaní o žiadosti\no prepustenie z vydávacej väzby sťažovateľa boli dodržané všetky inštitucionálne i procesné\nzáruky garantované čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nSťažovateľom spochybňované rozhodnutia v prvom i v druhom stupni sú dôvodné\na zákonné, obsahujú všetky materiálne a formálne náležitosti obsiahnuté v Trestnom\n\n12\n\nporiadku. Konajúce vnútroštátne justičné orgány sa zaoberali všetkými rozhodujúcimi\nskutočnosťami a náležíte sa vysporiadali s argumentmi sťažovateľa, ktoré opakuje\ni v konaní pred ústavným súdom.\n6. Záver\nZ týchto dôvodov Generálna prokuratúra Slovenskej republiky navrhuje, aby podaná\nsťažnosť bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená a v prípade jej prijatia na konanie,\naby bola zamietnutá.\nV konaní nebola zistená priama súvislosť medzi zásahom do označeného základného\npráva sťažovateľa na osobnú slobodu na jednej strane v spojení s namietaným rozhodnutím\nna strane druhej, ani nebolo zistené žiadne iné porušenie označeného základného práva\nsťažovateľa.\nOkrem toho, požiadavke sťažovateľa, aby ústavný súd po zrušení napadnutých\nuznesení vrátil vec konajúcim súdom na ďalšie konanie, nemožno vyhovieť, nakoľko\nsťažovateľ v súčasnosti vykonáva trest odňatia slobody. Ako opakovane konštatuje ústavný\nsúd, dôvodnosť väzby možno posudzovať iba pro futuro a jej skúmanie za dobu minulú\nneprichádza do úvahy (napríklad I. ÚS 100/04,1. ÚS 115/07, II. ÚS 482/14).».\n5.4 Právny zástupca sťažovateľa JUDr. Michal Krutek k citovaným vyjadreniam,\nktoré mu boli doručené 19. júla 2016, nezaujal žiadne stanovisko.\nII.\n6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti\no organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov\nustanoví zákon.\n7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\n\n13\n\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu\n(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré\nby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnávrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré\nnemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým\nzjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky\nupozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.\n8. Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2\na ods. 5, čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1, 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 3/2016 z 21. januára 2016 v spojení s uznesením krajského\nsúdu sp. zn. Ntc/47/2015 z 21. decembra 2015.\nII.A\nK namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n9. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti\nsťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k\nporušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS\n66/98). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS\n66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). Za iné dôvody zjavnej neopodstatnenosti\n\n14\n\nsťažnosti treba nesporne považovať aj konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu\npochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci\na ich ústavnoprávny rozmer vrátane miery, ktorou sťažovateľ priamo alebo nepriamo\nk pochybeniam či nedostatkom vytýkaným z jeho strany dotknutému orgánu verejnej moci\nsvojím konaním prispel, a ich únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práva, ktorého\nporušenie sa namieta (IV. ÚS 62/08).\n10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n11. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd poznamenáva, že s prihliadnutím na svoju judikatúru\nuž opakovane konštatoval (I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, I. ÚS 124/08, II. ÚS 23/05,\nII. ÚS 65/05, II. ÚS 60/08, II. ÚS 151/09, IV. ÚS 397/2010), že ide o všeobecné\nustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu\nvo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie\nčl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality a sú\nv ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú\nslobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody\nväzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho\nkonania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie\na rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy\no osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.\n12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n13. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných\n\n15\n\nsúdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami\no občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru.\nVäzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv\nzaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje\nvo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý\nproces a zásadne sa teda nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ\nide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia\nprávna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť\n(III. ÚS 272/03, II. ÚS 15/05, IV. ÚS 65/05, I. ÚS 256/07). Ústavný súd v tomto smere\nrešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej osobnú\nslobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru, a to najmä pokiaľ ide o zákonnosť väzby vrátane\notázky, či k takémuto zbaveniu slobody došlo v súlade so zákonom upraveným postupom,\nkde dohovor odkazuje primárne na vnútroštátne právne predpisy a upravuje povinnosť\ndodržiavať ich hmotnoprávne aj procesné právne normy a požaduje, aby zbavenie slobody\njednotlivca nebolo arbitrárne (čl. 5 ods. 1 dohovoru), ďalej chráni právo jednotlivca\nna primeranú dĺžku väzby v zmysle požiadavky, aby väzba nebola predlžovaná\nnad primeranú lehotu a aby nedochádzalo v postupe príslušných orgánov počas trvania\nväzby k zbytočným prieťahom (čl. 5 ods. 3 dohovoru), a konečne chráni právo jednotlivca\ndomáhať sa periodického prieskumu zákonnosti väzby a žiadať o prepustenie na slobodu,\no ktorom musí byť rozhodnuté urýchlene (čl. 5 ods. 4 dohovoru) [rozsudok ESĽP de Wilde\nat al v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, bod 65, bod 67, body 71 − 77 etc., ako aj novšia\njudikatúra Khudoyorov v. Rusko, rozsudok ESĽP č. 6847/02 z 8. 11. 2005, body 124 –125,\n172 – 174 a 193; Öcalan v. Turecko, č. 46221/99, rozsudok Veľkej komory ESĽP\nz 12. 5. 2005, body 83 – 84 a 103; Khudobin v. Rusko, č. 59696/00, rozsudok ESĽP\nz 26. 10. 2006, body 103 a 115].\n14. Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nodmieta sťažovateľom podanú sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho\npráv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti,\npretože ním označené predmetné články ústavy a dohovoru materiálne nedopadajú\nna okolnosti jeho väzobného stíhania.\n\n16\n\n15. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.\nNikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane\nv súlade s konaním ustanoveným zákonom: a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným\nsúdom, b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila\nrozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie\npovinnosti ustanovenej zákonom, c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby\nza účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania\ntrestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej\nv spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní, d) iné pozbavenie slobody\nmaloletého..., e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby...,\nf) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej\nnepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie\nalebo vydanie. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím\nalebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene\nrozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie\nslobody nezákonné.\n16. V okolnostiach sťažovateľovej väzby sú predmetom ústavného prieskumu\nrozhodnutia všeobecných súdov o prípustnosti ďalšieho trvania jeho väzby (z dôvodu\npodanej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu sťažovateľom, pozn.), v dôsledku čoho\nsťažovateľom namietané porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru nachádza svoje uplatnenie, keďže\nskúmanie okolností a dôvodností ďalšieho trvania sú ratione materiae jeho súčasťou.\nZo sťažovateľom označeného čl. 5 ods. 1, ktorého porušenie namieta, sa na okolnosti jeho\nvzatia do vydávacej väzby vzťahuje iba čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru, ktorého použitie\nustálil ústavný súd vzhľadom na okolnosti veci.\n\n17\n\nII. B\nK namietanému porušeniu práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. f)\na ods. 4 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu\n17. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená,\nže ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať\nsťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred\nvšeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda\nautomaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,\nže ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ\nmôže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,\nprípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym\norgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej\nprerokovanie (I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,\nII. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny\nmechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov\nverejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal\npopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53\nods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).\n16. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov\nústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní\no sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).\n17. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie krajského súdu, ústavný súd vzhľadom na už\nuvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosť\npodľa § 185 a nasl. Trestného poriadku ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj\nvyužil, pozn.), a preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť pre nedostatok\nprávomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n\n18\n\nII.C\nK namietanému porušeniu práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2\na 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) a ods. 4\ndohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu\n\n18. Článok 17 ods. 1 ústavy zaručuje osobnú slobodu. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy\nnikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý\nustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný\nzáväzok. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas\nustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.\n19. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu\nk väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného\ndôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v\nktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil\nprepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,\nresp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť\npodmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva\nneodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím\nsudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho\ntrvania väzby. Inými slovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia\nvšeobecného súdu nemožno považovať väzbu za zákonnú (I. ÚS 187/07, III. ÚS 16/09).\nZákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou\npodstatou mali dať ratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto\nkonštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého\nvyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti\nväzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie\nna základe abstraktnej úvahy (III. ÚS 271/07).\n\n19\n\n20. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného\nsúdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len\nna preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa\nberie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými\nokolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne\nskutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom,\nresp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci\nústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov\nvšeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie\ndo väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne\nuspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného\na prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho\nprostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).\n21. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany\nústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou\nje preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou\nalebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).\n22. Taktiež Ústavný súd Českej republiky stabilne judikuje, že (napr. nález\nÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 980/2014 z 18. júna 2014, body 37 a 38):\n«37. ... V rámci posuzování tzv. vazebních rozhodnutí obecných soudů je Ústavní\nsoud oprávněn zasáhnout tehdy, shledá-li, že rozhodnutí obecného soudu o vazbě není\npodloženo zákonným důvodem, nebo jestliže jsou tvrzené důvody vazby v extrémním\nrozporu se zjištěným skutkovým stavem, nebo když rozhodnutí není odůvodněno poukazem\nna konkrétní skutečnosti. Výklad ,,konkrétních skutečností“ odůvodňujících vazbu ve smyslu\n§ 67 trestního řádu je především věcí obecných soudů. Ty musí při znalosti skutkových\nokolností v dané fázi trestního řízení posoudit, zda další trvání vazby je opatřením\nnezbytným pro dosažení účelu trestního řízení a zda tohoto účelu nelze dosáhnout jinak ani\n\n20\n\npři vynaložení veškerého úsilí a prostředků ze strany orgánů činných v trestním řízení.\n[nález sp. zn. II. ÚS 897/08 ze dne 12. 8. 2008 (N 139/50 SbNU 235), bod 19].\n38. Nicméně, tato určitá deference ze strany Ústavního soudu vůči rozhodnutím\nobecných soudů o vazbě je podmíněna právě pečlivým posouzením konkrétních okolností\njednotlivých případů obecnými soudy. V opačném případě totiž odpadá hlavní důvod tohoto\nzdrženlivého přístupu, že jsou to obecné soudy, které jsou detailně obeznámeny\nse skutkovými okolnostmi případu, jsou v přímém kontaktu s dotčenými osobami a samy\nposoudily existenci všech relevantních okolností pro zásah do práva na osobní\nsvobodu obviněného. Z těchto důvodů Ústavní soud opakovaně ve své judikatuře zdůrazňuje\npožadavek náležitého odůvodnění vazebních rozhodnutí [viz např. nález sp. zn. I. ÚS 603/07\nze dne 7. 6. 2007 (N 95/45 SbNU 353), bod 19; nález sp. zn. IV. ÚS 3294/09 ze dne\n17. 5. 2011 (N 93/61 SbNU 447), bod 14; či nález sp. zn. I. ÚS 3109/13 ze dne 18. 3. 2014\n(N 37/72 SbNU 419), bod 23].»\n23. Ústavný súd už viackrát vyslovil, že každé pozbavenie slobody musí byť\n„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem\ntoho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné\ns účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02,\nII. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07). Základné právo\npodľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní\notázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu\na jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia\nzákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy\nvyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná\nzákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou\nústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru\nvyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným\nzákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a)\naž f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto\nrešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov\n(Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň\n\n21\n\nmusí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou\n(k tomu pozri rozsudok ESĽP vo veci Bozano v. Francúzsko, z 18. 12. 1986, bod 54;\nrozsudok ESĽP vo veci Benham v. Veľká Británia z 24. 9. 1992, rozsudok ESĽP vo veci\nHerczegfalvy v. Rakúsko z 11. 5. 2004, rozsudok Veľkej komory ESĽP vo veci Morsink\nv. Holandsko z 10. 6. 1996, bod 40; z novšej judikatúry rozsudok Veľkej komory ESĽP\nvo veci Stanev v. Bulharsko zo 17. 1. 2012, bod 143; rozsudok ESĽP vo veci L. M.\nv. Slovinsko z 12. 6. 2014, bod 121).\n24. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 6 Tost 3/2016 z 21. januára 2016 v podstatnom\ndôvodil, že «Najvyšší súd po preskúmaní predloženého spisového materiálu v prvom rade\npoznamenáva, že pokiaľ ide o obsah namietaných skutočností v podanej sťažnosti, tak tieto\nsú v podstate totožné s tými, aké boli uvádzané v žiadosti\n\no prepustenie\n\nz väzby na slobodu, doručenej Krajskému súdu v Žiline 11. decembra 2015 (a na ktorých\nmenovaný zotrval aj pri svojom výsluchu konanom na krajskom súde 21. decembra 2015),\ns tou výnimkou, že medzitým - konkrétne 5. januára 2016 - malo dôjsť zo strany Krajského\nsúdu v Žiline k vyhoveniu žiadosti českej strany o uznanie výkonu rozhodnutia na území\nSlovenskej republiky.\nReagujúc na námietky vyžiadaného považuje potom sťažnostný súd za potrebné hneď\nv úvode uviesť, že i on sa stotožňuje s tým názorom krajského súdu, uvedeným v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia, že i keď prokurátor Krajskej prokuratúry v Žiline\ndňa 24. júna 2015 podľa § 21 ods. 2 zákona o EZR (po súhlase vyžiadaného s jeho vydaním\ndo Českej republiky) rozhodol o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu, vydaného\ndňa 16. marca 2015 Krajským súdom v Brne, pobočka Zlín pod sp. zn. 61T 7/2013,\nza účelom vydania vyžiadanej osoby\n\nna výkon trestu odňatia slobody\n\nvo výmere 8 rokov a 6 mesiacov do Českej republiky (ďalej už len „EZR“) s tým,\nže realizácia vydania vyžiadanej osoby sa podľa § 29 ods. 1 zákona o EZR odkladá,\nje potrebné v danom prípade i naďalej považovať trvanie vydávacej väzby za opodstatnené,\npričom nie je pravdou to tvrdenie vyžiadaného\n\n, že by odklad vydania\n\nnemohol byť spojený s obmedzovaním osobnej slobody.\nPo prvé, ako už iný senát najvyššieho súdu správne upozornil vo svojom rozhodnutí\nz 23. novembra 2015, sp. zn. 3 Urtost 4/2015, týkajúcim sa vyžiadaného\n\n22\n\n,\n\nkonanie o EZR sa neskončilo už právoplatnosťou rozhodnutia o výkone EZR. ale končí až\nsamotnou realizáciou vydania vyžiadanej osoby do cudziny (jeho fyzickým odovzdaním\norgánom cudzieho štátu), resp. prípadným odvolaním EZR podľa § 6 ods. 1 písm. b/ zákona\no EZR príslušným orgánom štátu pôvodu (EZR je aktuálne stále v platnosti).\nČo sa týka potom samotného inštitútu vydávacej väzby, tento upravuje § 16 a nasl.\nzákona o EZR. Je síce pravdou, že zákon v tomto prípade na rozdiel od predbežnej väzby\nneurčuje jej maximálnu dĺžku trvania presným číselným označením (predbežná väzba\nv zmysle prvej vety § 15 ods. 5 zákona o EZR nesmie trvať viac ako 40 dní odo dňa\nzadržania osoby), avšak tu je nevyhnutné poukázať na ust. § 16 ods. 3 zákona o EZR, podľa\nktorého „príslušný sudca rozhodne o prepustení osoby z vydávacej väzby dňom, keď dôjde k\nvydaniu osoby orgánom štátu pôvodu, alebo v prípadoch uvedených v § 25 ods. 1 a 3,\nposledným dňom ustanovenej lehoty. Okrem toho sudca rozhodne o prepustení z vydávacej\nväzby, ak a/ justičný orgán štátu pôvodu zrušil európsky zatýkací rozkaz alebo ak ho vo\nvzťahu k Slovenskej republike odvolal, b/ príslušný sudca rozhodol, že európsky zatýkací\nrozkaz sa nevykoná, alebo c/ inak zanikli dôvody vydávacej väzby, vydania alebo jeho\nrealizácie.\nI keď vydávacia väzba rovnako ako každé iné obmedzenie osobnej slobody v zásade\nmôže trvať len nevyhnutne potrebný čas, nie je bez významu tá skutočnosť - ako to napokon\nneustále zdôrazňuje najvyšší súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti, že táto má úplne iný\ncharakter ako väzba upravená v štvrtej hlave prvej časti Trestného poriadku. Tento iný\ncharakter o. i. najmä vyplýva z toho, že zmyslom vydávacej väzby je zabezpečenie\nprítomnosti vyžiadanej osoby v konaní o európskom zatykačom rozkaze na území Slovenskej\nrepubliky resp. zabránenie tomu, aby nedošlo k zmareniu účelu tohto konania (ponechaním\nvyžiadanej osoby na slobode).\nPokiaľ ide o posudzovaný prípad, u vyžiadaného\n\nstále nezanikli\n\ndôvody pre jeho vydanie resp. realizáciu EZR. Ak tento v podanej sťažnosti poukazoval\nna to, že už bolo rozhodnuté o uznaní výkonu rozhodnutia na území Slovenskej republiky\n(na podklade ktorého bolo žiadané zo strany Českej republiky o jeho vydanie), a teda nie je\ndôvod na ďalšie obmedzovanie jeho osobnej slobody z dôvodu vydania do Českej republiky,\ntak tu najvyšší súd upozorňuje na to, že spomínané uznávacie konanie sa síce vedie, no ešte\n\n23\n\nnie je právoplatne skončené (znamená to teda, že aktuálne prebiehajú súbežne dve konania,\na síce konanie o EZR a konanie o uznanie a výkon rozhodnutia).\nNajvyšší súd zistil, že Krajský súd Žiline na neverejnom zasadnutí konanom\n5. januára 2016 rozsudkom, sp. zn. Ntc 46/2015, rozhodol o tom, že podľa § 17 ods. 1\nzákona č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia\nspojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z.\no výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej už len „zák. č. 549/2011 Z. z.“) sa\nuznáva a vykoná rozsudok Krajského súdu v Brne z 26. novembra 2013. sp. zn. 61T 7/2013,\nv spojení s rozsudkom Vrchného súdu v Olomouci z 23. júna 2014, sp. zn. 2To 59/2014\n(ktorým bol\n\nuznaný vinným zo spáchania zločinu vydierania v štádiu\n\npokusu podľa § 21 ods. 1, § 175 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. c/, ods. 3 písm. a/, písm. c/\nTrestného zákonníka Českej republiky, prečinu porušovania domovej slobody podľa § 178\nods. 1, ods. 3 Trestného zákonníka Českej republiky, prečinu šírenia poplašnej správy\npodľa § 357 ods. 1, ods. 2 Trestného zákonníka Českej republiky a prečinu nedovoleného\nozbrojovania podľa § 279 ods. 1 Trestného zákonníka Českej republiky a odsúdený podľa\n§ 175 ods. 3 Trestného zákonníka Českej republiky, za použitia § 43 ods. 1 Trestného\nzákonníka Českej republiky, na úhrnný trest odňatia slobody na 8 rokov a 6 mesiacov,\npre výkon ktorého bol podľa § 56 ods. 2 písm. d/ Trestného zákonníka Českej republiky\nzaradený do väznice so zvýšenou ostrahou) na území Slovenskej republiky vo výroku o vine\na vo výroku o treste odňatia slobody. Zároveň bolo rozhodnuté, že podľa § 517 ods. 2 Tr.\npor. a § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. bude odsúdený\n\nvo výkone trestu odňatia\n\nslobody pokračovať bez jeho premeny v ústave na výkon trestu odňatia slobody\ns maximálnym stupňom stráženia. Ako už však ale bolo ozrejmené vyššie, pre dané\nrozhodovanie (pre ďalšie trvanie vydávacej väzby) je rozhodujúce, že citovaný rozsudok,.\nna ktorý poukazoval vyžiadaný v podanej sťažnosti, v čase vydania predmetného\nrozhodnutia ešte nebol právoplatný.\nNa margo uvedeného nedá tiež nepodotknúť, že sťažnostnému súdu je rovnako známa\ni tá skutočnosť, že Krajsky súd v Žiline uznesením z 12. januára 2016, sp. zn. Ntc 46/2015,\nrozhodol o tom, že\n\nberie do väzby podľa § 14 ods. 1 zákona\n\nč. 549/2011 Z. z. s tým, že táto mu začína momentom jeho prepustenia z vydávacej väzby,\n\n24\n\ndo ktorej bol vzatý uznesením sudkyne Krajského súdu v Žiline z 28. apríla 2015,\nsp. zn. Ntc 15/2015, a bude sa vykonávať v Ústave na výkon väzby Žilina.\nČo sa týka toho tvrdenia sťažovateľa, že odklad vydania nemôže byť spojený s ďalším\ntrvaním jeho väzby, tak k tomu uvádza najvyšší súd nasledovné.\nAk bolo rozhodnuté o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu s odkladom jeho\nrealizácie podľa § 29 ods. 1 zákona o EZR, nie je s týmto rozhodnutím zo zákona\nobligatórne spojený následok vo forme prepustenia osoby na slobodu. V takomto prípade je\nvšak nevyhnutné zo strany príslušného sudcu veľmi citlivo a dôsledne zvážiť všetky\nokolnosti konkrétneho prípadu a s ohľadom k tomu i potrebu ďalšieho obmedzovania\nosobnej slobody formou vydávacej väzby.\nAk sa žiada napríklad o vydanie osoby do štátu pôvodu za účelom výkonu už\nuloženého trestu odňatia slobody, ako je tomu aj v posudzovanom prípade, je treba brať\npotom do úvahy okrem dôvodov odôvodňujúcich existenciu vydávacej väzby podľa § 16\na nasl. zákona o EZR predovšetkým dĺžku samotného tohto trestu odňatia slobody\n(do ktorého bude následne vykonaná väzba započítaná) v kontexte štádia vnútroštátneho\ntrestného stíhania/trestných stíhaní a tým predpokladaného momentu jeho/ich ukončenia.\nV priebehu samotného odkladu nie je pritom samozrejme vylúčené ukončiť vydávaciu väzbu\ns poukazom na už citované ust. § 16 ods. 3 písm. c/ zákona o EZR („inak zanikli dôvody\nvydávacej väzby“).\nNa danom mieste je žiaduce tiež uviesť, že vyžiadaný\n\nbol\n\ndo vydávacej väzby vzatý uznesením Krajského súdu v Žiline z 28. apríla 2015\nsp. zn. Ntc 15/2015, a to podľa § 16 ods. 1 zákona o EZR, keď v odôvodnení predmetného\nuznesenia bolo poukázané na to, že vyššie menovaný bol pre justičné orgány štátu pôvodu\nzjavne nedosiahnuteľný a tiež i na to, že v Českej republike bol odsúdený za rozsiahlu\na závažnú trestnú činnosť, za ktorú mu bol uložený trest odňatia slobody až v trvaní 8 rokov\na 6 mesiacov. Vyžiadaný v priebehu predbežného vyšetrovania následne vyslovil súhlas\nso svojím vydaním do Českej republiky, na podklade čoho rozhodol prokurátor Krajskej\nprokuratúry v Žiline už spomínaným rozhodnutím z 24. júna 2015, sp. zn. 2KPt 18/15/ 5500,\npodľa § 21 ods. 2 zákona o EZR s použitím § 29 ods. 1 zákona o EZR o vykonaní\neurópskeho zatýkacieho rozkazu s odkladom jeho realizácie až do právoplatného skončenia\n\n25\n\ntrestných vecí vedených na území Slovenskej republiky a do vykonania prípadne uložených\nnepodmienečných trestov odňatia slobody.\nZvážiac všetky skôr uvedené okolnosti (aj s ohľadom na dosiaľ právoplatne\nneskončené uznávacie konanie) najvyšší súd zastáva ten názor, že trvanie vydávacej väzby\nje u vyžiadaného\n\naj naďalej opodstatnené.\n\nAk ide potom napokon o to tvrdenie vyžiadaného, že nedodržanie 10 dňovej lehoty\npodľa § 24 ods. 1 zákona o EZR na vydanie rozhodnutia konajúcim prokurátorom malo mať\nza následok jeho prepustenie z väzby na slobodu, tak ani tomuto nemožno dať za pravdu.\nDôležitý je z tohto pohľadu totiž predovšetkým charakter uvedenej lehoty, ku ktorému\nsa vyjadril najvyšší súd už vo svojom uznesení z 11. januára 2012, sp. zn. 6 Tost 40/2011,\nuverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky\npod č. 8/2013, kde upozornil na to, že ide o lehotu poriadkovú a nie zákonnú (ich\nnedodržanie sa posudzuje odlišne). Preto tak ako sa nespája s jej nedodržaním zákonný\nnásledok vo forme nemožnosti rozhodnúť aj po jej uplynutí o vykonaní EZR, nemá rovnako\njej nedodržanie „ex lege“ za následok ani prepustenie vyžiadanej osoby z vydávacej väzby.\nAk uvážime okolnosti daného prípadu, a to jednak dôvody, pre ktoré uvedená\n10 dňová poriadková lehota nebola dodržaná (tieto sú podrobne rozvedené v rozhodnutí\nprokurátora z 24. júna 2015, sp. zn. 2KPt 18/15/5500) a jednak tiež toho, o koľko bola táto\n„predĺžená“, nebolo správne u vyžiadaného\n\nrozhodnuté o jeho\n\nprepustení z väzby na slobodu.».\n25. Krajský súd v uznesení sp. zn. Ntc/47/2015 z 21. decembra 2015 v podstatnom\ndôvodil, že „Krajský súd preskúmal žiadosť\n\no prepustenie z vydávacej\n\nväzby a zistil, že dôvody, pre ktoré je vo vydávacej väzbe nepominuli a trvajú aj v súčasnom\nštádiu konania.\nZ ustanovenia § 16 ods. 1 zák. č. 154/2010 Z.z. o európskom zatýkacom rozkaze\nvyplýva, že ak je to potrebné na zabezpečenie prítomnosti vyžiadanej osoby v konaní\no európskom zatýkacom rozkaze na území Slovenskej republiky alebo na zabránenie, aby\nnedošlo k zmareniu účelu tohto konania, vezme ju sudca krajského súdu do vydávacej\nväzby. Keďže rozhodnutím prokurátora Krajskej prokuratúry v Žiline z 24.6.2015 bolo\nrozhodnuté o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného Krajským súdom v Brne,\n\n26\n\npobočka Zlín, sp. zn. 61T 7/2013 zo 16.3.2015 avšak realizácia vydania\nbola podľa § 29 ods. 1 zák. č. 154/2010 Z. z. odložená, prepustením\nz vydávacej väzby by nesporne došlo k zmareniu účelu konania o vykonaní európskeho\nzatýkacieho rozkazu, ktorým sa má dosiahnuť vydanie vyžiadanej osoby do Českej\nrepubliky. V súčasnom štádiu konania teda možno konštatovať, že nezanikli ani dôvody\nvydávacej väzby, ani dôvody vydania alebo jeho realizácie. Naviac, na Krajskom súde\nv Žiline v súčasnej dobe prebieha konanie o uznaní a výkone rozsudku Krajského súdu\nv Brne, pobočka Zlín, z 26.11.2013 sp. zn. 61T 7/2013, v spojení s rozsudkom Vrchného\nsúdu v Olomouci sp. zn. 2To/59/2014 z 23.6.2014, ktorými bol\nuložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov a 6 mesiacov a v súvislosti\ns ktorými bol vydaný európsky zatýkací rozkaz Krajským súdom v Brne, pobočka Zlín,\nsp. zn. 61T 7/2013 zo 16.3.2015.\nAj keď prokurátor rozhodol dňa 24.6.2015 o vykonaní európskeho zatýkacieho\nrozkazu vydaného Krajským súdom v Brne, pobočka Zlín, sp.zn. 61T 7/2013 zo 16.3.2015\ns tým, že realizácia vydania\n\ndo Českej republiky sa odkladá, je potrebné\n\nv súčasnej dobe považovať trvanie jeho vydávacej väzby za opodstatnené, nakoľko doposiaľ\nnezanikli dôvody vydania, resp. jeho realizácie. Z týchto dôvodov sa krajský súd preto\nnestotožnil ani s názorom\n\n, že odklad vydania by nemal byť spojený\n\ns ďalším trvaním jeho väzby.\nPokiaľ ide o námietku\n\n, že prokurátor o vykonaní európskeho\n\nzatýkacieho rozkazu nerozhodol do 10 dní od udelenia jeho súhlasu, v tejto súvislosti\nkrajský súd poznamenáva, že takýto postup bol prokurátorom dostatočne a podrobne\nvysvetlený\n\nv\n\njeho\n\nrozhodnutí\n\no\n\nvykonaní\n\neurópskeho\n\nsp. zn. 2KPt 18/15/5500 z 24.6.2015, o čom bol napokon aj\n\nzatýkacieho\n\nrozkazu,\n\ninformovaný.\n\nV tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že nešlo o nečinnosť prokurátora, ale\no nesprávny procesný postup, keď sa domnieval, že príslušným na rozhodnutie o vykonaní\neurópskeho zatýkacieho rozkazu je Krajský súd v Žiline, ktorému bola vec opakovane\npredkladaná na rozhodnutie. Dôvodom na prepustenie\n\nz vydávacej\n\nväzby nemôže byť ani jeho zdravotný stav, nakoľko vo väzbe má zabezpečenú potrebnú\nzdravotnú starostlivosť, o čom nasvedčuje fakt, že určitý čas bol aj hospitalizovaný\nv Nemocnici pre obvinených a odsúdených.\n\n27\n\nS poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, keďže krajský súd dospel k záveru, že\ndôvody, pre ktoré je\n\nv súčasnej dobe vo vydávacej väzbe trvajú a tieto\n\nnepominuli a naopak, jeho prepustením z vydávacej väzby by nesporne došlo k zmareniu\nrealizácie jeho vydania, preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto\nuznesenia a žiadosť\n26.\n\nZ\n\nčl.\n\npodľa § 79 ods. 3 Tr. por. zamietol.“.\n1\n\nods.\n\n1 rámcového\n\nrozhodnutia\n\nRady\n\nEurópskej\n\núnie\n\nč. 2002/584/SW z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb\nmedzi členskými štátmi (ďalej len „rozhodnutie rady“) vyplýva, že európsky zatykač je\nsúdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu\ninému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo\nochranného opatrenia. Podľa čl. 1 ods. 2 rozhodnutia rady členské štáty vykonajú každý\neurópsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami\ntohto rámcového rozhodnutia.\nPodľa čl. 12 rozhodnutia rady keď je osoba zatknutá na základe európskeho zatykača,\nvykonávajúci súdny orgán vydá rozhodnutie o tom, či vyžiadaná osoba sa má naďalej\nzadržiavať v súlade s právnymi predpismi vykonávajúceho členského štátu. Osoba sa môže\nkedykoľvek\n\ndočasne\n\nprepustiť\n\nv\n\nsúlade\n\ns\n\nvnútroštátnymi právnymi predpismi\n\nvykonávajúceho členského štátu za podmienky, že príslušný orgán uvedeného členského\nštátu vykoná všetky potrebné opatrenia, na jej zabránenie ukrytiu.\nPodľa čl. 17 ods. 1 rozhodnutia rady európsky zatykač sa prejednáva a vykonáva ako\nnaliehavá záležitosť. Podľa čl. 17 ods. 2 v prípadoch ak vyžiadaná osoba súhlasí so svojím\nodovzdaním, konečné rozhodnutie o vykonaní európskeho zatykača sa prijme v lehote\n10 dní po prejavení súhlasu. Podľa čl. 17 ods. 3 v ostatných prípadoch konečné rozhodnutie\no vykonaní európskeho zatykača sa prijme v lehote 60 dní po zatknutí vyžiadanej osoby.\nPodľa čl. 17 ods. 4 ak sa v osobitných prípadoch európsky zatykač nemôže vykonať\nv lehotách stanovených v odseku 2 alebo 3, vykonávajúci súdny orgán to okamžite oznámi\nvydávajúcemu súdnemu orgánu, pričom uvedie dôvody prieťahu. V takom prípade lehoty sa\nmôžu predĺžiť o ďalších 30 dní.\n\n28\n\nPodľa čl. 24 ods. 1 rozhodnutia rady vykonávajúci súdny orgán môže po prijatí\nrozhodnutia o vykonaní európskeho zatykača odložiť odovzdanie vyžiadanej osoby, aby\numožnil jej trestné stíhanie vo vykonávajúcom členskom štáte, alebo, ak táto osoba už bola\nodsúdená, aby jej umožnil výkon trestu uloženého za iný čin, než je čin uvedený\nv európskom zatykači, na svojom území.\nPodľa čl. 26 ods. 1 rozhodnutia rady vydávajúci členský štát započíta všetky obdobia\nzadržiavania vyplývajúce z výkonu európskeho zatykača do celkovej doby zadržiavania\nna výkon vyneseného trestu alebo ochranného opatrenia vo vydávajúcom členskom štáte.\n27. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o európskom zatýkacom rozkaze“) tento\nzákon upravuje postup slovenských orgánov pri vydávaní osôb medzi členskými štátmi\nEurópskej únie na základe európskeho zatýkacieho rozkazu a s tým súvisiace konanie.\nPodľa § 1 ods. 2 zákona o európskom zatýkacom rozkaze na konanie podľa tohto zákona sa\npoužije všeobecný predpis o trestnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Všeobecný\npredpis o trestnom konaní sa použije aj vo vzťahu k členským štátom na konanie o vydaní\nosôb na trestné stíhanie, výkon trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia, na ktoré\nnemožno uplatniť postup podľa tohto zákona.\nPodľa § 15 ods. 1 zákona o európskom zatýkacom rozkaze účelom predbežnej väzby\nje zabezpečiť prítomnosť zadržanej osoby na území Slovenskej republiky tak, aby nedošlo\nk zmareniu účelu konania o európskom zatýkacom rozkaze, pokým orgán štátu pôvodu,\nktorý má záujem na jej vydaní, nepredloží originál európskeho zatýkacieho rozkazu\ns prekladom do štátneho jazyka, ak sa preklad vyžaduje. Podľa § 15 ods. 5 zákona\no európskom zatýkacom rozkaze predbežná väzba nesmie trvať viac ako 40 dní odo dňa\nzadržania osoby. Sudca krajského súdu na návrh prokurátora vykonávajúceho predbežné\nvyšetrovanie môže rozhodnúť o prepustení osoby z predbežnej väzby aj pred uplynutím\ntejto lehoty. Podľa § 15 ods. 6 zákona o európskom zatýkacom rozkaze ak je počas trvania\npredbežnej väzby doručený originál európskeho zatýkacieho rozkazu s prekladom\ndo štátneho jazyka, ak sa preklad vyžaduje, prokurátor vykonávajúci predbežné\n\n29\n\nvyšetrovanie predloží sudcovi krajského súdu návrh na vzatie vyžiadanej osoby\ndo vydávacej väzby.\nPodľa § 16 ods. 1 zákona o európskom zatýkacom rozkaze ak je to potrebné\nna zabezpečenie prítomnosti vyžiadanej osoby v konaní o európskom zatýkacom rozkaze\nna území Slovenskej republiky alebo na zabránenie, aby nedošlo k zmareniu účelu tohto\nkonania, vezme ju sudca krajského súdu do vydávacej väzby. Urobí tak na návrh\nprokurátora vykonávajúceho predbežné vyšetrovanie. Podľa § 16 ods. 3 zákona\no európskom zatýkacom rozkaze príslušný sudca rozhodne o prepustení osoby z vydávacej\nväzby dňom, keď dôjde k vydaniu osoby orgánom štátu pôvodu, alebo v prípadoch\nuvedených v § 25 ods. 1 a 3, posledným dňom ustanovenej lehoty. Okrem toho sudca\nrozhodne o prepustení z vydávacej väzby, ak a) justičný orgán štátu pôvodu zrušil európsky\nzatýkací rozkaz alebo ak ho vo vzťahu k Slovenskej republike odvolal, b) príslušný sudca\nrozhodol, že európsky zatýkací rozkaz sa nevykoná, alebo c) inak zanikli dôvody vydávacej\nväzby, vydania alebo jeho realizácie.\nPodľa § 21 ods. 2 zákona o európskom zatýkacom rozkaze ak vyžiadaná osoba\nsúhlasí s vydaním do členského štátu a nie je dôvod na postup podľa odseku 5, prokurátor\npo skončení predbežného vyšetrovania rozhodne uznesením, že sa európsky zatýkací rozkaz\nvykoná... Ak nastal dôvod na postup podľa § 29 ods. 1, rozhodne prokurátor v uznesení aj\no odklade vydania.\nPodľa § 24 ods. 1 zákona o európskom zatýkacom rozkaze ak vyžiadaná osoba\nsúhlasí s vykonaním európskeho zatýkacieho rozkazu, prokurátor rozhodne o vykonaní\neurópskeho zatýkacieho rozkazu do desiatich dní odo dňa udelenia súhlasu vyžiadanej\nosoby. Podľa § 24 ods. 2 zákona o európskom zatýkacom rozkaze v ostatných prípadoch sa\no výkone európskeho zatýkacieho rozkazu rozhodne do 60 dní od zadržania vyžiadanej\nosoby. Podľa § 24 ods. 3 zákona o európskom zatýkacom rozkaze ak lehoty podľa odsekov\n1 a 2 nemožno v odôvodnených prípadoch dodržať, predlžujú sa o ďalších 30 dní.\nSúd, a v prípade postupu podľa § 21 príslušný prokurátor, o tejto skutočnosti bezodkladne\ninformuje justičný orgán štátu pôvodu s uvedením dôvodov, pre ktoré nemohol rozhodnúť.\n\n30\n\nPodľa § 29 ods. 1 súd alebo prokurátor, ktorí rozhodli o vykonaní európskeho\nzatýkacieho rozkazu, môžu rozhodnúť uznesením o odklade jeho realizácie, ak sa proti\nosobe vedie na území Slovenskej republiky trestné stíhanie alebo osoba vykonáva alebo má\nvykonať trest odňatia slobody pre iný trestný čin ako ten, ktorý bol uvedený v európskom\nzatýkacom rozkaze. Proti rozhodnutiu súdu alebo prokurátora o odklade vydania nie je\nprípustná sťažnosť. Podľa § 29 ods. 2 ak sa podstatne zmenili podmienky, ktoré boli\npodkladom rozhodnutia o odklade vydania, môže vykonávajúci justičný orgán, ktorý\nrozhodol podľa odseku 1, svoje rozhodnutie zrušiť. Proti tomuto rozhodnutiu nie je\nprípustná sťažnosť.\n28. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) ak pominie dôvod väzby, dôvod na jej ďalšie\ntrvanie alebo uplynie lehota uvedená v § 76 ods. 6 alebo 7 alebo § 78, musí byť obvinený\nihneď prepustený na slobodu... Podľa § 79 ods. 2 Trestného poriadku policajt, prokurátor,\nsudca pre prípravné konanie a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania,\nči dôvody väzby trvajú alebo či sa zmenili. Sudca pre prípravné konanie tak koná iba\npri rozhodovaní o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby alebo o zmene\ndôvodov väzby a pri rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby\npodľa odseku 3...\nPodľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadať\no prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,\npredloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi\npre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa\nmusí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie\niné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho\npredchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť. Podľa § 79 ods. 4 Trestného poriadku\nak prokurátor súhlasí s prepustením obvineného na slobodu, môže v konaní pred súdom\nobvineného z väzby prepustiť predseda senátu príkazom, ktorý musí byť vydaný písomne\na musí byť primerane odôvodnený; rovnako rozhodne aj prokurátor, ak postupuje\npodľa druhej vety odseku 1.\n\n31\n\nPodľa § 83 ods. 1 Trestného poriadku proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná\nsťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd,\nak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 83 ods. 3 Trestného poriadku odkladný účinok\nmá sťažnosť prokurátora proti rozhodnutiu o prepustení obvineného z väzby alebo proti\nrozhodnutiu, ktorým nebola predĺžená lehota väzby.\n29.1\n\nNajvyšší\n\nsúd\n\nuž\n\nvo\n\nsvojom\n\nuznesení\n\nsp.\n\nzn.\n\n2\n\nTost\n\n34/2010\n\nzo 6. decembra 2010, ktoré bolo predmetom ústavného prieskumu v uznesení ústavného\nsúdu č. k. I. ÚS 225/2013-17 zo 17. apríla 2013, k charakteru vydávacej väzby judikoval:\n„Inštitút vydávacej väzby v konaní o európskom zatýkacom rozkaze (§ 16 zákona o EZR)\nmá iný charakter než väzba v rozsahu jej úpravy v štvrtej hlave prvej časti Trestného\nporiadku.\nTo platí aj o dôvodoch tejto väzby. Je síce tiež prostriedkom na zabezpečenie účasti\nosoby obvineného v konaní (v tomto prípade vydávacom), jej dôvody však nie sú vymedzené\ntak striktne ako v ustanovení § 71 Tr. por.\nNie je teda potrebné na základe doteraz zistených konkrétnych skutočností\nkonštatovať obavu z úteku, ovplyvňovania dokazovania alebo ďalšieho páchania trestnej\nčinnosti v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/, b/ alebo c/ Tr. por. Taktiež súd nepreskúmava\ndôvodnosť podozrenia zo spáchania skutku, pre ktorý je osoba vyžiadaná a správnosť\nprávnej kvalifikácie tohto činu z hľadiska práva štátu pôvodu (z hľadiska právneho\nporiadku Slovenskej republiky naposledy uvedenú otázku skúma až pri rozhodovaní\no výkone európskeho zatýkacieho rozkazu podľa § 22 ods. 3 až 5, a to v súvislostiach\npoužitia § 23 zákona o EZR).“\n29.2 Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 13/2010 z 28. júna 2010, ktoré bolo\npredmetom ústavného prieskumu v uznesení ústavného súdu č. k. II. ÚS 485/2010-21\nz 15. novembra 2010, okrem iného vyplýva:\n„Trestné stíhanie... vedené v Slovenskej republike má prednosť pred výkonom\nEurópskeho zatýkacieho rozkazu, pretože je v záujme Slovenskej republiky, aby sa jeho\ntrestné konanie ukončilo čo najskôr bez akýchkoľvek objektívnych alebo subjektívnych\nprieťahov. Za danej situácie v prípade... existuje dôvod pre odloženie realizácie vykonania\n\n32\n\nEurópskeho zatýkacieho rozkazu, a preto i najvyšší súd podľa § 27 odložil výkon\nEurópskeho zatýkacieho rozkazu do právoplatného skončenia trestnej veci vedenej proti\nmenovanému na Okresnom súde Zvolen...“\n30. Z komentovaného znenia dohovoru vyplýva, že „Článek 5 odst. 1 písm. f) EÚLP\nnevyžaduje, aby zbavení svobody osoby, proti které běží řízení o vyhoštění, bylo považováno\nza nezbytné, např. Proto, aby jí bylo zabráněno spáchat trestný čin nebo utéct. V tomto\nohledu tedy toto ustanovení neposkytuje stejnou ochranu jako čl. 5 odst. 1 písm. c)[Chahal\nproti Spojenému království, rozsudek velkého senátu 15.11.1996, č. 22414/93, § 112].\nPostačí proto, že řízení o vyhoštění „probíhá“, a nehraje roli, zda rozhodnutí o vyhoštění\nsamotné je či není v souladu s vnitrostátním právem nebo Úmluvou [tamtéž]. ... .\nŘízení o vyhoštění ale nemůže probíhat pouze formálně, příslušné orgány také musí\nčinit potřěbné kroky, aby zajistily realizaci účelu zbavení svobody, tedy vyhoštění nebo\nvydání. V tomto ohledu je přesnější anglické znění Úmluvy, které na rozdíl od francouzské\nautentické verze a českého překladu nehovoří pouze o osobě, „proti níž probíhá řízení\no vyhoštění nebo vydání“ ..., ale o osobě, proti níž jsou podnikány kroky s cílem ji vyhostit\nnebo vydat. (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.: Evropská úmluva o lidských\nprávech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 497).“\n31. Z komentovaného znenia dohovoru ďalej vyplýva, že „Jak již výše zmíněno,\nzbavení svobody na základě čl. 5 odst. 1 písm. f) EÚLP lze ospravedlnit i jen tím,\nže „probíhá“ řízení o vyhoštění. Není-li však takové řízení vedeno s náležitou péčí, držení\nve vazbě přestává být tímto ustanovením ospravedlnitelné [Chahal, § 113]. To, zda\npožadavku náležité péče bylo učiněno zadost, posudzuje ESLP v zásadě na základě stejných\nkritérií jako v případě práva na přiměřenou délku vazby zakotveného v čl. 5 odst. 3 EÚLP.\n(Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.: Evropská úmluva o lidských právech.\nKomentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 498.“ Ako ďalej z komentovaného\nznenia dohovoru vyplýva, ESĽP vo svojej rozhodovacej činnosti pri posudzovaní\njednotlivých vydávacích konaní vychádzal z konkrétnych okolností tej-ktorej veci,\nkeď nepovažoval „... za protivíci se čl. 5 odst. 1 písm. f ) EÚLP vydávací či vyhošťovací\nvazbu trvajíci téměř 18 měsíců [Eid proti Itálii, rozhodnutí, 22. 1. 2002, č. 53490/99, oddíl\n\n33\n\n1] nebo 21 měsíců [Blech proti Francii, rozhodnutí, 30.6.2005, č. 78074/01, oddíl 1. a],\nale též dokonce i dva roky a osm měsíců [Kolompar proti Belgii, rozsudek, 24. 9. 1992,\nč. 11613/95, bod 40 − bod 43] nebo tři roky a sedm měsíců [Chahal, § 114-123].\nNa druhou\n\nstranu\n\nnepřiměřeně\n\ndlouhé\n\nbylo\n\nv podobných\n\npřípadech\n\nzbavení\n\nsvobody po dobu necelých dvou let [Quinn proti Francii, rozsudek, 22. 3. 1995,\nč. 18580/91, bod 47 − bod 49].\nAvšak i podstatně kratší zbavení svobodyy se může dostat do rozporu s čl. 5 odst. 1\nEÚLP,\n\njestliže možnost realizace účelu zbavení svobody se časem vzhledem\n\nk okolnostem ukázala jako pochybná [... Efraimidi proti Řecku, rozsudek, 21.6.2011,\nč. 33225/08. § 54 − § 56, kde ESLP shledal „nezákonnou“ ve smyslu čl. 5 odst. 1 písm. f)\nEÚLP vyhošťovací vazbu trvajíci tři měsíce, kedyž již po necelém měsíci bylo zřejmé,\nže stěžovatelka nemá potřebné doklady a orgány žalovaného státu ve zbytku času neučinily\nnic, aby je zajistily]...\nPokud je trvání vazby vnitrostátním právem časově omezeno, je čl. 5 o odst. 1 EÚLP\nporušen, jestliže tato doba byla překročena. ESLP konstatoval porušení tohto ustanovení\ni v případě, kdy vnitrostátní orgány obešly zákonem stanovené omezení délky vazby\npro realizaci naŕízeného vyhoštění.“ (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.:\nEvropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012,\ns. 500).“\n32. «Právna metodológia a právna teória vyvinuli pravidlá postupu pre uplatňovanie\nprávneho textu. Tieto pravidlá sa nazývajú metódami, kritériami alebo elementmi výkladu\na sú obsiahnuté v tzv. výkladovom kanóne... V súčasnosti zahŕňa výkladový kanón\n7 výkladových\n\nkritérií:\n\n1.\n\njazykovo-gramatický\n\nvýklad,\n\n2.\n\nhistorický\n\nvýklad,\n\n3. systematický výklad, 4. teleologický výklad, 5. výklad na základe konformity (súladu)\ns európskym právom, 6. výklad na základe konformity s ústavou, 7. výklad v zmysle\n„Hospodárskej analýzy práva“ (Economic Analysis of Law).» (Drgonec, J. Ústava\nSlovenskej republiky. Teória a prax. Bratislava : C. H. Beck, 2015. s. 131).\n33. „V právnej vede neexistuje všeobecne prijatá dohoda, či niektorá z metód\nvýkladu má prioritu. Jednotlivé metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť\n\n34\n\nk zrozumiteľnému a rozumne odôvodniteľnému vysvetleniu textu právnej normy a jej účelu.\n... jazykový, systematický, teleologický, historický aj porovnávací výklad má spoločný\nmenovateľ vo formách logickej argumentácie. Prvosledovou metódou výkladu a uplatnenia\nvšeobecne záväzného právneho predpisu v materiálnom právnom štáte je metóda\ndoslovného výkladu. Až tam a vtedy, kde a keď doslovným výkladom nemožno\njednoznačne identifikovať subjekt, obsah alebo objekt právnej normy, sa v materiálnom\nprávnom štáte možno odkloniť od doslovného výkladu a nejasnosť právnej úpravy\nodstraňovať prostredníctvom inej metódy výkladu.“ (Drgonec, J.: Ústava Slovenskej\nrepubliky. Teória a prax. Bratislava : C. H. Beck, 2015. s. 133).\n34. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06)\nkaždý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo\npodľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku\nSlovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika\nratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Ústavný súd taktiež už viac\nráz akcentoval, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len\nz hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý,\nale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona (IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010,\nI. ÚS 306/2010). Inými slovami teoretika, «Základom výkladu práva v právnom štáte je\nzdravý rozum. To rovnakou mierou platí pre výklad právneho poriadku, ako aj pre výklad\nústavy. Nezlučiteľné s princípmi právneho štátu sú na Slovensku často frekventované\nvýklady o medzerách v práve a rôzne iné účelovo konštruované výklady, ktoré v rozpore\nso zdravým rozumom vytvárajú varianty právnej úpravy v konečnom dôsledku smerujúce\nk „preukázaniu“ nemožnosti uplatniť právnu normu.» (Drgonec, J.: Ústava Slovenskej\nrepubliky. Teória a prax. Bratislava : C. H. Beck, 2015. s. 131).\n35. Po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd\nkonštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia\nTrestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy\nvychádzajú zo skutkových okolností posudzovanej veci v dôsledku čoho ich ústavný súd\nvníma ako adresné a vo svojich záveroch aj logické, pričom ich považuje za právne\n\n35\n\nakceptovateľné nielen z uhla zákonnosti, ale aj ústavnosti. Z jeho odôvodnenia vo vzťahu\nk zákonom predpokladanému zotrvaniu sťažovateľa vo vydávacej väzbe nevyplýva nič,\nčo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej\núpravy vo veci konajúcim najvyšším súdom s dôsledkom porušenia sťažovateľom\noznačených práv pri zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z vydávacej väzby.\nK uvedenému záveru je možné dospieť aj jazykovo-gramatickým výkladom príslušnej\nzákonnej úpravy (pozri bod 27, pozn.), ktorá vychádza z európskych štandardov tejto\núpravy (pozri bod 26, pozn.), ktorá možnosť odkladu vydania v súvislosti s výkonom\neurópskeho zatýkacieho rozkazu predpokladá s preferenciou trestnoprávneho postihu\nv „domácom“ štáte, resp. vo vykonávajúcom štáte, ak je primerane dôvodná/relevantná.\nPri skúmaní podmienok zotrvania sťažovateľa vo vydávacej väzbe najvyšší súd vychádzal\nzo svojej relevantnej judikatúry (pozri bod 29), v zmysle ktorej odklad vydania do druhého\nštátu Európskej únie nie je spojený s následkom prepustenia na slobodu predovšetkým\nz dôvodu, že týmto opatrením vydávacie konanie nekončí, ale naďalej prebieha vrátane\npretrvávajúceho podozrenia z možného zmarenia tohto konania sťažovateľom jeho pobytom\nna slobode (pozri aj bod 30, pozn.) Správnou poznámkou najvyššieho súdu bol aj poukaz\nna skutočnosť, že konanie o uznaní a výkone rozsudku Krajského súdu v Brne, pobočky\nv Zlíne pod sp. zn. 61 T 7/2013 z 26. novembra 2013 v spojení s rozsudkom Vrchného súdu\nv Olomouci sp. zn. 2 To 59/2014 z 26. júna 2014, ktorým bol sťažovateľ právoplatne\nodsúdený na trest odňatia slobody v trvaní osem rokov a šesť mesiacov, nebolo v tom čase\nprávoplatne skončené a naďalej prebiehalo. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť,\nže kompetentné orgány súbežne uplatnili proti sťažovateľovi dva do úvahy prichádzajúce\nkonania/postupy v rámci právneho styku s cudzinou, a to jednak uznanie a výkon\neurópskeho zatýkacieho rozkazu, ktorý bol vydaný v súvislosti s právoplatným odsúdením\nsťažovateľa na území Českej republiky z dôvodu jeho nedostupnosti pre výkon trestu\nodňatia slobody v trvaní osem rokov a šesť mesiacov na tomto území, a zároveň aj postup\nsmerujúci k uznaniu a výkonu predmetných rozhodnutí súdov Českej republiky. Tento\npostup je predpokladom výkonu trestu odňatia slobody právoplatne uloženého českými\nsúdmi na území Slovenskej republiky. V dôsledku paralelného priebehu týchto konaní\nzotrval sťažovateľ vo výkone vydávacej väzby (vrátane predbežnej väzby, pozn.) v čase\nod 15. apríla 2015 do 19. februára 2016, kedy nastúpil výkon trestu odňatia slobody\n\n36\n\nna území Slovenskej republiky. Z judikatúry ESĽP (pozri bod 31, pozn.) vyplýva,\nže primeranosť dĺžky trvania vydávacej väzby je zásadne posudzovaná individuálne a je\ndeterminovaná skutkovými okolnosťami veci s mantinelmi spočívajúcimi v napríklad\nnemožnosti vydania do cudziny zistenej už v priebehu vydávacieho konania alebo\nspočívajúceho v čisto formálnom postupe kompetentných orgánov, ktorých postup\ndosahuje čas rovnajúci sa výkonu právoplatne uloženého trestu odňatia slobody a iné.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd vníma celkovú dobu vydávacej väzby sťažovateľa\nv trvaní 10 mesiacov (resp. deväť mesiacov vzhľadom na uznesenie najvyššieho súdu\nsp. zn. 6 Tost 3/2016 z 21. januára 2016, pozn.) za súčasného vykonávania úkonov\nsmerujúcich k uznaniu a výkonu rozsudku Krajského súdu v Brne, pobočky v Zlíne\npod sp. zn. 61 T 7/2013 z 26. novembra 2013 v spojení s rozsudkom Vrchného súdu\nv Olomouci sp. zn. 2 To 59/2014 z 26. júna 2014, ktorým bol sťažovateľovi uložený trest\nodňatia slobody v trvaní 8 rokov a 6 mesiacov vrátane jej započítania do výkonu trestu\nodňatia slobody, za ústavne akceptovateľnú. Inými slovami, každé pozbavenie slobody\npodľa druhej časti čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru bude odôvodnené len tak dlho, ako trvá\nkonanie o vyhostenie alebo vydanie. Ak takéto konanie nie je vykonávané s náležitou\nstarostlivosťou, zadržanie prestane byť podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) prípustné [A. a ďalší proti\nSpojenému kráľovstvu (Veľká komora), bod 164, Amie a ďalší proti Bulharsku, bod 72].\n36. V naznačených súvislostiach teda ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi\nsťažovateľom namietaným porušením základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17\nods. 2 a 5 ústavy v spojení s právom na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. f)\na ods. 4 dohovoru a ním predostretými dôvodmi (pozri bod 3.1), v dôsledku čoho považuje\nním prednesenú argumentáciu za zjavne neopodstatnenú a podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde odmieta sťažovateľom podanú sťažnosť v tejto jej časti z dôvodu zjavnej\nneopodstatnenosti.\n37. K ďalšej sťažovateľovej námietke týkajúcej sa nedodržania zákonnom\nustanovenej lehoty na rozhodnutie kompetentného orgánu, v danom prípade krajskej\nprokuratúry, o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu (pozri bod 3.2), ústavný súd\npredovšetkým poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že vo svojej\n\n37\n\nrozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva\nokrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom\npri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie\n(rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti\n(IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07, II. ÚS 410/2010).\nInými slovami, kritériom rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou\nmalo byť zasiahnuté do ústavou alebo medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv\nalebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah,\nktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd\nsťažovateľa (II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 24/07, III. ÚS 217/09,\nIII. ÚS 522/2011). Naostatok ústavný súd nie je oprávnený zasahovať do rozhodovacej\nčinnosti všeobecných súdov v prípade, keď dochádza k porušeniu bežnej zákonnosti alebo\niným nesprávnostiam, ktoré svojou podstatou spočívajú v rovine podústavného práva\n(I. ÚS 242/07).\n38. V naznačených súvislostiach ústavný súd poukazuje na to, že z uznesenie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 40/2011 z 11. januára 2012, ako aj z rozsudku Súdneho\ndvora Európskej únie C-237/15 PPU zo 16. júla 2015 vyplýva poriadkový charakter lehoty\nna rozhodnutie o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu, ktorej nedodržanie by\nv konečnom dôsledku nemalo materiálne konzekvencie v podobe neústavného postupu\nvo veci konajúcich orgánov s dôsledkom obligatórneho prepustenia na slobodu. Naostatok,\nvyslovenie porušenia čl. 17 ústavy a čl. 5 ods. 1, 3 alebo 4 dohovoru ústavným súdom nie je\nobligatórne spojené s následkom prepustenia sťažovateľa na slobodu. V súčasnom období sa\nsťažovateľ už vo výkone vydávacej väzby nenachádza, v dôsledku čoho je petit sťažnosti\nv časti požadujúcej vrátenie veci na ďalšie konanie nevykonateľný, pretože o väzbe\nje možné rozhodovať vždy iba s účinkami pro futuro (I. ÚS 88/04, I. ÚS 100/2004,\nI. ÚS 115/07). Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú sťažnosť\naj v tejto jej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde.\n\n38\n\n39. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších\nprocesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný\nsúd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 9. novembra 2016\n\n39", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "väzba-žiadosť o prepustenie", "väzba-vydávacia", "väzba-dĺžka väzby"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:908c2322-7524-4d64-8dd9-a79bd67b3a78", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 225/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 225/2013 z 17. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-17", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:908c2322-7524-4d64-8dd9-a79bd67b3a78"}, {"guid": "ussr:b4a71acc-3934-438c-a376-c45775031f2b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/2012 z 10. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-10", "citacie_n": 313, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b4a71acc-3934-438c-a376-c45775031f2b"}, {"guid": "ussr:26ef0d3e-9ba9-442c-9054-53f9ee38afec", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 522/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 522/2011 z 22. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-22", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:26ef0d3e-9ba9-442c-9054-53f9ee38afec"}, {"guid": "ussr:f33deadf-f733-46b7-9470-74f4d13c676b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 351/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 351/2010 z 5. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-05", "citacie_n": 423, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33deadf-f733-46b7-9470-74f4d13c676b"}, {"guid": "ussr:7cd34381-5f12-4f58-a4db-793ea9c99955", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 397/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 397/2010 z 3. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-03", "citacie_n": 108, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7cd34381-5f12-4f58-a4db-793ea9c99955"}, {"guid": "ussr:9af3a47b-29be-48cc-b178-ed6157cf01bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 306/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 306/2010 z 8. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-08", "citacie_n": 450, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9af3a47b-29be-48cc-b178-ed6157cf01bb"}, {"guid": "ussr:8c08afd3-7c03-4181-9224-2589001aa37a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 485/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 485/2010 z 15. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-15", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8c08afd3-7c03-4181-9224-2589001aa37a"}, {"guid": "ussr:5b25c788-5302-4c75-94fc-0ff98a62ebdc", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/2010 z 30. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-30", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5b25c788-5302-4c75-94fc-0ff98a62ebdc"}, {"guid": "ussr:e48c9800-5293-49bf-b7ca-4df9cf5cf26f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 16/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 16/09 z 7. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-07", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e48c9800-5293-49bf-b7ca-4df9cf5cf26f"}, {"guid": "ussr:492c540e-ca72-4ef4-b41e-69b31ae63c1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 217/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 217/09 z 28. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-28", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:492c540e-ca72-4ef4-b41e-69b31ae63c1f"}, {"guid": "ussr:1b58efab-6669-4f43-b3c4-48ed45726124", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 151/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 151/09 z 15. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-15", "citacie_n": 142, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1b58efab-6669-4f43-b3c4-48ed45726124"}, {"guid": "ussr:39df1c88-28c7-4354-9b85-68d72847489a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 242/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 242/07 z 3. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-03", "citacie_n": 833, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39df1c88-28c7-4354-9b85-68d72847489a"}, {"guid": "ussr:079842e8-2c47-4ceb-a1c3-f3aa837a567a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 187/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 187/07 z 22. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-22", "citacie_n": 147, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:079842e8-2c47-4ceb-a1c3-f3aa837a567a"}, {"guid": "ussr:0f228dd6-346a-49ea-a9b7-cb75911bdd1d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 124/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 124/08 z 17. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-17", "citacie_n": 98, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0f228dd6-346a-49ea-a9b7-cb75911bdd1d"}, {"guid": "ussr:e4327793-5fce-4d7f-a3e4-ced1be3393ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 75/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 75/08 z 10. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-10", "citacie_n": 255, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4327793-5fce-4d7f-a3e4-ced1be3393ea"}, {"guid": "ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 62/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 62/08 z 21. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-21", "citacie_n": 1204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2"}, {"guid": "ussr:155651f4-2154-4aec-b864-e34e2268f693", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 60/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 60/08 z 7. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-07", "citacie_n": 143, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:155651f4-2154-4aec-b864-e34e2268f693"}, {"guid": "ussr:eb89dee8-771a-4df7-bf07-d485903dbe41", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 256/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 256/07 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 124, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:eb89dee8-771a-4df7-bf07-d485903dbe41"}, {"guid": "ussr:37b50c01-e48d-47cb-bf6e-ad7c2b8219c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 82/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 82/07 z 5. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-05", "citacie_n": 240, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:37b50c01-e48d-47cb-bf6e-ad7c2b8219c4"}, {"guid": "ussr:fdeb7e69-a521-43d5-9a77-1f3c6d08d22d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 182/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 182/07 z 29. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-29", "citacie_n": 289, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fdeb7e69-a521-43d5-9a77-1f3c6d08d22d"}, {"guid": "ussr:3d6a87c3-62be-4aa9-b347-c39fb45de2e2", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 57/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 57/07 z 31. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-31", "citacie_n": 277, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d6a87c3-62be-4aa9-b347-c39fb45de2e2"}, {"guid": "ussr:f88e72b0-929b-4b42-ac66-4619a09b0d89", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/07 z 23. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-23", "citacie_n": 245, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f88e72b0-929b-4b42-ac66-4619a09b0d89"}, {"guid": "ussr:32dded3d-e61d-4a1a-8dda-80384bef6295", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 271/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/07 z 11. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-11", "citacie_n": 371, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:32dded3d-e61d-4a1a-8dda-80384bef6295"}, {"guid": "ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 822, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37"}, {"guid": "ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 335, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7"}, {"guid": "ussr:0000783c-36f7-4bb7-b828-ab6ec7c82921", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 24/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 24/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0000783c-36f7-4bb7-b828-ab6ec7c82921"}, {"guid": "ussr:1bf3dff1-4b01-4cec-9cf9-5fb4949bc4eb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 63/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 63/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 440, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf3dff1-4b01-4cec-9cf9-5fb4949bc4eb"}, {"guid": "ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 122/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/05 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 1152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c"}, {"guid": "ussr:a0c6c40c-161e-46f1-99be-ab7eaac2e031", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 210/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 210/06 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a0c6c40c-161e-46f1-99be-ab7eaac2e031"}, {"guid": "ussr:be4c7e27-32ad-4187-8696-2f8bf5efc02a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 193/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 193/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:be4c7e27-32ad-4187-8696-2f8bf5efc02a"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:5b482c43-5101-4352-94a6-6dde788446c1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:3.US.508.2026.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 508/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 508/2026 z 30. 9. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-09-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:3.US.508.2026.2"}, {"guid": "ussr:7d23db57-6d2a-4cd1-9d02-44b397e06acd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.582.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 582/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 582/2021 z 27. 1. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-01-27", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.582.2021.1"}, {"guid": "ussr:42c6b39f-ac6a-4188-9952-3f289075f6b2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.571.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 571/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 571/2021 z 27. 1. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-01-27", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.571.2021.1"}, {"guid": "ussr:0d5a13eb-2790-4490-8d19-6bdd28a789c3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.686.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 686/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 686/2021 z 14. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-14", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.686.2021.1"}, {"guid": "ussr:81e81740-e6f1-48f4-ace9-ad88b9267fa9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.61.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 61/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 61/2019 z 26. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.61.2019.1"}]}