{"guid": "ussr:90ef4513-52c9-4203-8464-9cc2c952ce0b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.575.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 575/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 575/2016 z 6. 12. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 6. decembra 2017, sp. zn. I. ÚS 575/2016, ECLI:SK:USSR:2017:1.US.575.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Milan Ľalík", "sudca_id": 1072, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milan-lalik-1072", "datum_vydania": "2017-12-06", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-30.odsek-4", "nazov": "čl. 30 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-30.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-30"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "nazov": "čl. 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-30", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-2", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/90ef4513-52c9-4203-8464-9cc2c952ce0b", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.575.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.575.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.575.2016.1/text", "citacie_n": 19, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nI. ÚS 575/2016-197\nÚstavný súd Slovenskej republiky na verejnom pojednávaní 6. decembra 2017\nv senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, Milana Ľalíka (sudca spravodajca) a sudkyne\nMarianny Mochnáčovej o sťažnosti JUDr. Jána Bernáta, Podzámska 9818/40, Nové Zámky,\nzastúpeného advokátom JUDr. Milanom Fulecom, Živnostenská 2, Bratislava, vo veci\nnamietaného porušenia základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám\nza rovnakých podmienok zaručeného čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení\ns čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom prezidenta Slovenskej republiky,\nktorým nerozhodol o menovanom ako o kandidátovi na sudcu Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, sťažnosti JUDr. Miroslava Duriša, PhD., Zádvorie 189/57, Liptovský Mikuláš,\na JUDr. Evy Fulcovej, Živnostenská 2, Bratislava, zastúpených advokátom JUDr. Milanom\nFulecom, Živnostenská 2, Bratislava, JUDr. Juraja Sopoligu, Bidovce 259, zastúpeného\nadvokátom JUDr. Tiborom Sásfaiom, Mlynárska 15, Košice, vo veci namietaného porušenia\nich základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých\npodmienok zaručeného čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1\na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutiami prezidenta Slovenskej republiky\nsp. zn. 636-2016-KPSR zo 6. júla 2016 o ich nevymenovaní za sudcov Ústavného súdu\nSlovenskej republiky a sťažnosti JUDr. Jany Laššákovej, Vlkanovská 122, Vlkanová,\nzastúpenej spoločnosťou AK H. I. F., spol. s r. o., Radvanská 1, Bratislava, v mene ktorej\nkoná konateľ a advokát JUDr. Peter Filip, vo veci namietaného porušenia základného práva\n\nna prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok zaručeného\nčl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky sp. zn. 1107-2016-KPSR\nzo 6. júla 2016 o jej nevymenovaní za sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky takto\nrozhodol:\n1. Základné právo JUDr. Miroslava Duriša, PhD., JUDr. Evy Fulcovej a JUDr. Juraja\nSopoligu na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok\npodľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky rozhodnutiami prezidenta Slovenskej republiky sp. zn. 636-2016-KPSR\nzo 6. júla 2016 o ich nevymenovaní za sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky\nporušené bolo.\n2. Základné právo JUDr. Jany Laššákovej na prístup k voleným a iným verejným\nfunkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky\nv spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím prezidenta Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 1107-2016-KPSR zo 6. júla 2016 o jej nevymenovaní za sudkyňu\nÚstavného súdu Slovenskej republiky p o r u š e n é b o l o .\n3. Základné právo JUDr. Jána Bernáta na prístup k voleným a iným verejným\nfunkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky\nv spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom prezidenta Slovenskej\nrepubliky, ktorým nerozhodol o menovanom ako o kandidátovi na sudcu Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, p o r u š e n é b o l o .\n4.\n\nRozhodnutia\n\nprezidenta\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp.\n\nzn.\n\n636-2016-KPSR\n\nzo 6. júla 2016 o nevymenovaní JUDr. Miroslava Duriša, PhD., JUDr. Evy Fulcovej\na JUDr. Juraja Sopoligu za sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky a rozhodnutie\nprezidenta Slovenskej republiky sp. zn. 1107-2016-KPSR zo 6. júla 2016 o nevymenovaní\n\n2\n\nJUDr. Jany Laššákovej za sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky sa z r u š u j ú\na vec sa v r a c i a prezidentovi Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\n5. Prezidentovi Slovenskej republiky p r i k a z u j e , aby vo veci znova konal\na rozhodol tak, že z dostatočne zvoleného počtu kandidátov navrhnutých mu Národnou\nradou Slovenskej republiky vymenuje troch za sudcov Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky.\n6.\n\nKancelária\n\nprezidenta\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nje\n\npovinná\n\nuhradiť\n\nJUDr. Jurajovi Sopoligovi trovy konania v sume 1 107,87 € (slovom tisícstosedem eur\na osemdesiatsedem centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Tibora Sásfaia do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a JUDr. Jane Laššákovej trovy konania v sume\n363,79 € (slovom tristošesťdesiattri eur a sedemdesiatdeväť centov) na účet spoločnosti\nAK H. I. F., spol. s r. o., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter Filip, do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nOdôvodnenie:\nI.\nSťažnosť JUDr. Jána Bernáta, JUDr. Miroslava Duriša, PhD.,\nJUDr. Evy Fulcovej a JUDr. Juraja Sopoligu\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola\n5. septembra 2016 doručená sťažnosť JUDr. Jána Bernáta (ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“)\nvo veci namietaného porušenia základného práva na prístup k voleným a iným verejným\nfunkciám za rovnakých podmienok zaručeného čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy postupom prezidenta Slovenskej\nrepubliky (ďalej aj „prezident“), ktorým nerozhodol o menovanom ako o kandidátovi\nna sudcu ústavného súdu, ako aj sťažnosť JUDr. Miroslava Duriša, PhD. (ďalej aj\n,,sťažovateľ v 2. rade“), JUDr. Evy Fulcovej (ďalej aj ,,sťažovateľka v 3. rade“)\na JUDr. Juraja Sopoligu (ďalej aj „sťažovateľ vo 4. rade“, spolu ďalej len ,,sťažovatelia“)\n\n3\n\nvo veci namietaného porušenia ich základného práva na prístup k voleným a iným verejným\nfunkciám za rovnakých podmienok zaručeného čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1\na čl. 2 ods. 2 ústavy rozhodnutiami prezidenta sp. zn. 636-2016-KPSR zo 6. júla 2016 o ich\nnevymenovaní za sudcov ústavného súdu. Sťažnosti sťažovateľov v 1. až vo 4. rade boli\nprijaté na ďalšie konanie uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 575/2016-47\nzo 14. septembra 2016.\n2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli 3. apríla 2014 a 15. mája 2014\nzvolení Národnou radou Slovenskej republiky (ďalej aj ,,národná rada“) za kandidátov\nna sudcov\n\nústavného\n\nsúdu,\n\nprezident\n\nvšak\n\nrozhodnutiami\n\nsp. zn. 1112-2014-BA\n\nz 2. júla 2014 rozhodol o ich nevymenovaní za sudcov ústavného súdu (z celkovo šiestich\nnavrhnutých kandidátov vymenoval prezident do funkcie sudkyne ústavného súdu len jednu\nkandidátku). Sťažovatelia v 2., 3. a vo 4. rade sa v tejto súvislosti už v minulosti obrátili\nna ústavný súd vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prístup k voleným\na iným verejným funkciám za rovnakých podmienok zaručeného čl. 30 ods. 4 ústavy\nv spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, k porušeniu ktorých malo dôjsť označenými rozhodnutiami\nprezidenta, ktorými bolo rozhodnuté o ich nevymenovaní za sudcov ústavného súdu.\nÚstavný súd nálezom č. k. III. ÚS 571/2014-266 zo 17. marca 2015 sťažnosti sťažovateľov\nv 2., 3. a vo 4. rade vyhovel, konštatoval porušenie označených článkov ústavy\nprezidentom, jeho rozhodnutia sp. zn. 1112-2014-BA z 2. júla 2014 zrušil, prezidentovi\nuložil povinnosť vo veci opätovne konať a rozhodnúť a konštatoval povinnosť prezidenta,\n„... aby z dvojnásobného počtu kandidátov (predložených mu národnou radou, pozn.)\nvymenoval presne polovicu za sudcov ústavného súdu“. Podľa sťažovateľov ústavný súd\ntento svoj záver verifikoval aj v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 45/2015 z 28. októbra 2015.\n3. Sťažovatelia svoju sťažnosť odôvodnili takto:\n«Prezident rozhodnutiami zo dňa 06. júla 2016, č. 636-2016-KPSR, sťažovateľov\n2/ až 4/ nevymenoval za sudcov ústavného súdu, čo u všetkých sťažovateľov 2/ až 4/\nodôvodnil rovnako tým, že nespĺňajú nároky na vynikajúcu odbornú úroveň, presvedčivosť\na spoločenskú akceptovateľnosť, pretože žiadnym spôsobom sa neprejavili ako významné\na všeobecne uznávané osobnosti právnickej obce, a nikdy neprejavili objektívne poznateľný\n\n4\n\nzáujem o ochranu ústavnosti a základných práv a slobôd. Naopak, už tá prostá skutočnosť,\nže sťažovatelia sa za uvedených okolností vôbec uchádzajú o post sudcu ústavného súdu\npodľa prezidenta signalizuje nedostatok ich zodpovednosti za konanie a rozhodovanie\nna najvýznamnejšom súdnom orgáne štátu.\nO sťažovateľovi 1/, ako o jednom z kandidátov na sudcu ústavného súdu, prezident\nvôbec nekonal ani nerozhodol...\n... sťažovateľmi namietaný ústavne nekonformný postup prezidenta voči kandidátom\nna sudcov ústavného súdu, ktorí boli zvolení národnou radou, spočíva v tom, že\nz dvojnásobného počtu kandidátov na sudcov ústavného súdu, ktorí mu boli predložení\nna vymenovanie národnou radou, nevymenoval presne polovicu za sudcov ústavného súdu,\nhoci podľa čl. 134 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a nálezu ústavného súdu\nIII. ÚS 571/2014 zo dňa 17. marca 2015 v spojení s uznesením ústavného súdu\nPL. ÚS 45/2015 zo dňa 28. októbra 2015 tak urobiť mal...\nNapriek vyššie citovaným rozhodnutiam tretieho senátu a pléna ústavného súdu,\nz ktorých vyplýva jednoznačná ústavná povinnosť prezidenta vymenovať „... z ostávajúcich\npiatich kandidátov na sudcov ústavného súdu vybrať dvoch sudcov ústavného súdu...“\n(PL. ÚS 45/2015), ako aj konkrétny spôsob, akým tak má urobiť, prezident opakovane\nnevymenoval ani jedného zo sťažovateľov za sudcu ústavného súdu, čím opätovne porušil\nzákladné právo sťažovateľov na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých\npodmienok, ktoré im garantuje čl. 30 ods. 4 ústavy a zároveň tiež porušil svoju ústavnú\npovinnosť zaistiť riadny chod ústavných orgánov, ktorá mu vyplýva z čl. 101 ods. 1 ústavy,\nčím dlhodobo znemožňuje riadny chod ústavného súdu...\nPrezident síce v odôvodení svojich rozhodnutí zo dňa 06. júla 2016, č. 636 2016KPSR o opakovanom nevymenovaní sťažovateľov za sudcov ústavného súdu uvádza, že\nz vyhláseného odôvodnenia nálezu III. ÚS 571/2014 má vyplývať jeho oprávnenie\nnevymenovať žiadneho zo sťažovateľov za sudcov ústavného súdu v prípade, ak dostatočne\nindividualizuje a konkretizuje závažné či mimoriadne skutočnosti, ktoré sa vzťahujú na ich\nosoby, a ktoré dôvodne spochybňujú ich schopnosť vykonávať funkciu sudcu ústavného\nsúdu spôsobom neznižujúcim jej vážnosť alebo schopnosť vykonávať túto funkciu spôsobom,\nktorý nebude v rozpore so samotným poslaním ústavného súdu.\n\n5\n\nAvšak ani z vyhláseného, ani z písomného odôvodnenia nálezu III. ÚS 571/2014\nžiadne takéto oprávnenie prezidenta nevyplýva...\n... je nepochybné, že rozhodnutie prezidenta o nevymenovaní žiadneho z kandidátov\nza sudcu ústavného súdu je uplatnením jeho právomoci na základe vlastnej úvahy, ktorá\nprekročila limity vymedzené čl. 134 ods. 2 ústavy a čl. 139 ústavy, a preto je uvedené\nrozhodnutie prezidenta svojvôľou - „selektívnym uplatňovaním spravodlivosti“, ktorá je\npopretím právnej istoty ako základu materiálneho právneho štátu.\nVychádzajúc z právneho názoru ústavného súdu, ktorý vyplýva z nálezu ústavného\nsúdu sp. zn. III. ÚS 571/2014 zo dňa 17. marca 2015, z uznesenia ústavného súdu\nPL. ÚS 45/2015 z októbra 2015, ktoré bolo schválené kvalifikovanou väčšinou pléna\nústavného súdu, ako aj judikátov PL. ÚS 4/2012, PL. ÚS 14/06, I. ÚS 397/2014, tak možno\nbez akýchkoľvek pochybností konštatovať, že prezident konal opakovane rozpore s čl. 2\nods. 2 ústavy, čl. 101 ods. 1 druhou vetou ústavy a súčasne s čl. 1 ods. 1 ústavy, keď\nv rozpore s úplne\n\njednoznačným právnym názorom ústavného súdu vyjadreným\n\nv označených rozhodnutiach opätovne rozhodol o nevymenovaní kandidátov za sudcov\nústavného súdu Miroslava Duriša, Evy Fulcovej, Juraja Sopoligu, resp. vôbec nerozhodol\no dvoch kandidátoch na sudcu ústavného súdu Jána Bernáta a Imricha Volkaia, čím\nopätovne porušil základné právo sťažovateľov garantované im čl. 30 ods. 4 ústavy,\nv dôsledku čoho ostali naďalej neobsadené dve miesta sudcov ústavného súdu, ktoré sú\nneobsadené už od 4. júla 2014.»\n4. Vzhľadom na uvedené sa sťažovatelia domáhajú, aby po prijatí ich sťažnosti\nna ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo JUDr. Miroslava Duriša, JUDr. Evy Fulcovej a JUDr. Juraja\nSopoligu na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa\nčl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky rozhodnutiami prezidenta Slovenskej republiky č. 636-2016-KPSR\nz 06. júla 2016 o nevymenovaní JUDr. Miroslava Duriša, JUDr. Evy Fulcovej\na JUDr. Juraja Sopoligu za sudcov ústavného súdu porušené bolo.\n2. Základné právo JUDr. Jána Bernáta na prístup k voleným a iným verejným\nfunkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení\n\n6\n\ns čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom prezidenta Slovenskej republiky,\nv dôsledku ktorého nerozhodol o JUDr. Jánovi Bernátovi, ako kandidátovi za sudcu\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, porušené bolo.\n3. Rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky č. 636-2016-KPSR z 06. júna 2016\no nevymenovaní JUDr. Miroslava Duriša, JUDr. Evy Fulcovej a JUDr. Juraja Sopoligu\nza sudcov ústavného súdu sa zrušujú a vec sa vracia prezidentovi Slovenskej republiky\nna ďalšie konanie.\n4. Prezidentovi Slovenskej republiky sa prikazuje, aby vo veci znovu konal tak, že\nzo sťažovateľov JUDr. Jána Bernáta, JUDr. Miroslava Duriša, JUDr. Evy Fulcovej\na JUDr. Juraja Sopoligu, vymenuje dvoch sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky.\n5. Kancelária prezidenta Slovenskej republiky je povinná uhradiť JUDr. Jánovi\nBernátovi, JUDr. Miroslavovi Durišovi a JUDr. Eve Fulcovej trovy konania na účet\nprávneho zástupcu JUDr. Milana Fulca, advokáta, Živnostenská 2, Bratislava, do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n6. Kancelária prezidenta Slovenskej republiky je povinná uhradiť JUDr. Jurajovi\nSopoligovi trovy konania na účet právneho zástupcu JUDr. Tibora Sasfaia, advokáta\nMlynárska 15, Košice do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\nSťažnosť JUDr. Jany Laššákovej\n5. Dňa 13. septembra 2016 bola ústavnému súdu doručená sťažnosť JUDr. Jany\nLaššákovej (ďalej aj „sťažovateľka v 5. rade“, všetci spolu aj „sťažovatelia“), vo veci\nnamietaného porušenia základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám\nza rovnakých podmienok zaručeného čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy\nrozhodnutím prezidenta sp. zn. 1107-2016-KPSR zo 6. júla 2016 o jej nevymenovaní\nza sudkyňu ústavného súdu. Sťažnosť sťažovateľky v 5. rade bola prijatá na ďalšie konanie\nuznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 664/2016-14 zo 4. októbra 2016.\n6. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v 5. rade bola zvolená národnou\nradou za kandidátku na sudkyňu ústavného súdu, prezident však rozhodnutím sp. zn. 1107-\n\n7\n\n2016-KPSR zo 6. júla 2016 rozhodol o jej nevymenovaní za sudkyňu ústavného súdu\n(z dvoch navrhnutých kandidátov nevymenoval prezident do funkcie sudcu ústavného súdu\nani jedného kandidáta). Sťažovateľka v 5. rade rovnako ako sťažovatelia v 1. až vo 4. rade\nodkazuje na doterajšiu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu vo veci vymenovania\nkandidátov na sudcov ústavného súdu a porušenie označených práv odôvodňuje najmä tým,\nže prezident\n„- nekonal podľa Ústavy Slovenskej republiky, keď nerešpektoval povinnosť\nvymenovať z dvojnásobného počtu zvolených kandidátov presne polovicu za sudcov\nÚstavného súdu Slovenskej republiky,\n-\n\nrozhodol\n\nv\n\nrozpore\n\ns\n\ndoterajšou\n\njudikatúrou\n\nÚstavného\n\nsúdu\n\nSR\n\n(nálezom III. ÚS 571/2014-266 zo dňa 17. 3. 2015, uznesením PL. ÚS 45/2015 zo dňa\n28. 10. 2015), ktorá sa vzťahuje na skutkovo a právne obdobné prípady menovania\nkandidátov za sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky,\n- prezident Slovenskej republiky na vymenovanie sudcov Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky účelovo uplatnil nehodiaci sa výklad Ústavného súdu Slovenskej republiky\ntýkajúci sa menovanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky (uznesenie Ústavného\nsúdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2012), hoci ide o skutkovo a právne odlišný\nprípad, navyše popretý aktuálnejšou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky,\n- v porovnaní s minulými kandidátmi na funkciu sudcu Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky neboli prezidentom Slovenskej republiky vo vzťahu k sťažovateľke ako kandidátke\nna funkciu sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky uplatnené rovnaké podmienky\nna prístup k verejnej funkcii,\n- prezident Slovenskej republiky arbitrárne a svojvoľne spochybnil schopnosť\nsťažovateľky vykonávať funkciu sudkyne Ústavného súdu Slovenskej republiky,\n- prezident Slovenskej republiky v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\nkladie nové podmienky na prístup k funkcii sudcu Ústavného súdu SR, ktoré Ústava\nSlovenskej republiky nepredpokladá...\nVzhľadom na ústavnú úpravu uvedenú v čl. 134 ods. 2 ústavy je sťažovateľka\npresvedčená, že ústava ukladá prezidentovi povinnosť (nie možnosť) vymenovať polovicu\nz navrhnutých kandidátov národnou radou za sudcov ústavného súdu...\n\n8\n\nOdlišná aplikácia čl. 102 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 134 ods. 2 ústavy je obsahovo\nneakceptovateľným jednostranným rozšírením právomoci prezidenta, ktoré narušuje vzťah\nmedzi ústavnými orgánmi, ako aj k občanom pri realizácii ich základného práva na prístup\nk verejnej funkcii a zároveň nerešpektuje systém deľby moci vyžadujúci nevyhnutné\ndodržiavanie ústavnej rovnováhy... Takáto odlišná aplikácia kreačnej právomoci prezidenta\nzároveň znamená porušenie ústavnej povinnosti prezidenta zabezpečiť riadny chod\nústavných orgánov v zmysle čl. 101 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 134 ods. 2 ústavy...\n... prezident zavádzal do výberu a vymenovania sudcov ústavného súdu nové\npodmienky, ktoré ústava neupravuje. Subjektívne úvahy prezidenta mohli byť nanajvýš\ndôvodmi, pre ktoré prezident vymenuje/nevymenuje toho – ktorého kandidáta a vyberie si\niného. Uvedené by tak zostalo v rámci dispozície prezidenta – vymenovať sudcu ústavného\nsúdu z dvojnásobného počtu zvolených kandidátov...\nPokiaľ prezident vyčíta zvolenému kandidátovi určitý nedostatok, z povahy veci\nvyplýva, že kandidát nespĺňa podmienku, ktorú si prezident pri svojom výbere stanovil.\nVyžadovať splnenie akýchkoľvek ďalších kritérií na sudcu ústavného súdu nad rámec ústavy\nzo strany prezidenta, je však porušením základných princípov vyjadrených v čl. 2 ods. 2\nústavy...\nAkokoľvek prezidentom nanovo a svojvoľne zadefinované podmienky výkonu funkcie\nsudcu ústavného súdu sú preto prejavom svojvôle prezidenta. Právomoc orgánov verejnej\nmoci je vymedzená ústavou a zákonom, a nie želaniami osôb, ktoré ju v mene orgánov\nvykonávajú.“.\n7. Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka v 5. rade domáha, aby po prijatí jej\nsťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n,,Základné právo JUDr. Jany Laššákovej na prístup k voleným a iným verejným\nfunkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení\ns čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky\nč. 1107-2016-KPSR zo dňa 6.7.2016 o nevymenovaní JUDr. Jany Laššákovej za sudkyňu\nÚstavného súdu Slovenskej republiky p o r u š e n é b o l o .\nRozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky č. 1107-2016-KPSR zo dňa 6.7.2016\no nevymenovaní JUDr. Jany Laššákovej za sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky\n\n9\n\nzrušuje\n\na prikazuje, aby prezident Slovenskej republiky vo veci znovu konal\n\na rozhodol.\nKancelária prezidenta Slovenskej republiky je povinná uhradiť sťažovateľke trovy\nkonania v sume 363,79 EUR na účet jej právneho zástupcu do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.“\nIII.\nRozhodovanie o procesných otázkach\n8. Uznesením pléna ústavného súdu č. k. PLs. ÚS 22/2016-9 z 12. októbra 2016 boli\nveci vedené ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 575/2016 a sp. zn. III. ÚS 664/2016 spojené\nna spoločné konanie, ktoré je ďalej vedené pod sp. zn. I. ÚS 575/2016.\n9. Podaním z 27. októbra 2016 prezident podľa § 28 ods. 1 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon\no ústavnom súde“) odmietol sudcov ústavného súdu Milana Ľalíka, Petra Brňáka\na Mariannu\n\nMochnáčovú\n\nako\n\npredpojatých.\n\nUznesením\n\nústavného\n\nsúdu\n\nsp. zn. II. ÚS 62/2017 z 24. januára 2017 bolo rozhodnuté, že sudcovia Milan Ľalík, Peter\nBrňák a Marianna Mochnáčová nie sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní\nvedenom ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 575/2016, keďže dôvodom na vylúčenie nie sú\nokolnosti, ktoré spočívajú v namietanom procesnom postupe sudcu a jeho rozhodovacej\nčinnosti.\n10. Ďalším podaním z 1. marca 2017 prezident navrhol, aby ústavný súd vylúčil\nsťažnosť JUDr. Jany Laššákovej a sťažnosť JUDr. Jána Bernáta na samostatné konanie,\nkeďže podľa jeho názoru sa na spojenie nehodia zo skutkových a právnych dôvodov.\nKonajúci senát ústavného súdu, ktorý je viazaný uznesením pléna ústavného súdu\nč. k. PLs. ÚS 22/2016-9 z 12. októbra 2016 o spojení vecí, však z podania prezidenta\nnezistil také skutočnosti, ktoré by predstavovali akýkoľvek posun v skutkovej a právnej\nsituácii v porovnaní so stavom v čase rozhodovania o spojení vecí, preto o vylúčení vecí\n\n10\n\nJUDr. Jany Laššákovej a JUDr. Jána Bernáta na samostatné konanie nerozhodoval. Navyše\nje potrebné uviesť, že vylúčenie časti veci na samostatné konanie predstavuje fakultatívnu\nmožnosť, o ktorej opäť rozhoduje ústavný súd, a to aj bez návrhovej dispozície účastníka\nkonania, rovnako ako rozhoduje o spojení vecí.\n11. Z princípov spravodlivého procesu nevyplýva požiadavka, aby o každej\nčiastkovej procesnej otázke muselo byť vydávané okamžité samostatné rozhodnutie. Také\nrozhodovanie totiž spravidla predlžuje konanie, aby nútilo rozhodujúci súd vyjadriť\npredčasne svoje hodnotenie niektorých okolností prípadu, ktoré by mali byť vyhodnotené až\nv konečnom rozhodnutí vo veci tak, ako sa to stalo aj v tomto prípade, keď na záver\nverejného ústneho pojednávania bolo rozhodnuté o všetkých procesných návrhoch\núčastníkov konania.\nIV.\nVyjadrenia účastníkov konania\n12. Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnostiam sťažovateľov vyjadril prezident\nv podaní z 1. marca 2017, a to k sťažnosti JUDr. Jany Laššákovej takto:\n«Navrhujem, aby po vykonaní verejného ústneho pojednávania ústavný súd\nnevyhovel sťažnosti z nasledovných dôvodov...\nZákladom ústavného sporu medzi mnou a sťažovateľkou je jej tvrdenie, že mojim\npostupom a rozhodnutím o jej nevymenovaní bolo porušené jej základné právo mať\nza rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4\nústavy.\nPreskúmať, či došlo k porušeniu tohto základného práva vyžaduje zistiť, aké\npodmienky na prístup k tejto funkcii mali ostatní kandidáti, o ktorých som rozhodoval\nvo funkcii prezidenta...\nTvrdím a vyplýva to aj z mojich postupov a rozhodnutí o nevymenovaní kandidátov\nna sudcov ústavného súdu, že všetci kandidáti mali úplne rovnaké podmienky na prístup\nk funkcii sudcu ústavného súdu, navyše sťažovateľka bola len na pohovore so mnou,\nbez účasti môjho poradného výboru... Nešlo o žiadne preskúšanie, len o otázky, ktoré som\n\n11\n\nkládol s cieľom zistiť elementárnu orientáciu kandidátky v problematike ústavného\nsúdnictva, ústavného práva, ako aj práva všeobecne.\nNa opačný záver nestačí tvrdenie sťažovateľky, že v minulosti nedochádzalo\nk ,,preskúšavaniu“ kandidátov a prezident vždy vymenoval jedného z dvoch kandidátov.\nPo prvé, nie som viazaný praxou bývalých prezidentov pri výbere kandidátov vhodných\nna sudcov ústavného súdu, po druhé, za predchádzajúcich hláv štátu neexistoval výklad\nústavy vo veci sp. zn. PL. ÚS 4/2012 a nakoniec nie je pravdou, že sa nekonali pohovory\ns kandidátmi na sudcov ústavného súdu...\nZ mojej ústavnej praxe vyplýva, že som z právoplatne a s konečnou platnosťou\nnevymenoval z rovnakých dôvodov ako sťažovateľku už troch kandidátov, aj z tohto dôvodu\nnemôže sťažovateľka tvrdiť, že jej nevymenovanie je výnimočné, diskriminačné a porušujúce\njej základné právo podľa čl. 30 ods. 4 ústavy.»\nK sťažnosti JUDr. Jána Bernáta prezident uviedol:\n,,Navrhujem, aby po vykonaní verejného ústneho pojednávania ústavný súd\nnevyhovel sťažnosti z nasledovných dôvodov.\nJán Bernát už nie je kandidátom na sudcu ústavného súdu, a preto nebolo možné\nporušiť jeho základné právo mať za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným\nverejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 ústavy.\nSťažovateľ tvrdí, že som o ňom nerozhodol. K takému nepravdivému tvrdeniu stačí\npoukázať na spisovú dokumentáciu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 718/2014, v ktorom sa\nnachádza moje rozhodnutie o jeho nevymenovaní...\nJán Bernát nebol účastníkom konania vo veci sp. zn. III. ÚS 571/2014, a preto sa\nna neho tento nález nemôže vzťahovať... Ján Bernát už nie je kandidátom na sudcu\nústavného súdu, toto jeho právne postavenie zaniklo doručením uznesenia o zastavení\nkonania o jeho pôvodnej sťažnosti sp. zn. II. ÚS 718/2014... Tento sťažovateľ namieta,\nna rozdiel od ostatných sťažovateľov, porušenie jeho základného práva mojim nekonaním\na nerozhodnutím v jeho veci.\nToto tvrdenie sa však nezakladá na pravde a odporuje tomu, čo vyslovil ústavný súd\nv uznesení o odmietnutí môjho návrhu na výklad ústavy v konaní sp. zn. PL. ÚS 45/2015...\n\n12\n\nRozhodnutie o nevymenovaní Jána Bernáta som nikdy nezrušil. Takúto povinnosť\nsom nemal a nemohol mať, pretože moje rozhodnutie o jeho nevymenovaní sa stalo jeho\ndoručením Jánovi Bernátovi právoplatným, a tak autoremedúra by sa ani teoreticky\nnemohla uplatniť.“\nK sťažnostiam JUDr. Miroslava Duriša, PhD., JUDr. Evy Fulcovej a JUDr. Juraja\nSopoligu prezident uviedol:\n,,Navrhujem, aby po vykonaní verejného ústneho pojednávania ústavný súd\nnevyhovel sťažnostiam z nasledovných dôvodov.\nAk ústavný súd vo výklade 4/2012 vyvodil oprávnenia prezidenta skúmať spôsobilosť\na vhodnosť kandidáta na generálneho prokurátora z čl. 101 ods. 1 ústavy, potom sa taký\nvýklad musí zákonite vzťahovať na menovanie všetkých ústavných orgánov a ústavných\nčiniteľov v nich pôsobiacich, ktorí patria do menovacích právomocí hlavy štátu a od\nktorých sa, podobne ako od generálneho prokurátora vyžaduje nezávislý, nestranný\na apolitický výkon funkcie...\nV súlade s výkladom 4/2012 a ústne vyhlásenými dôvodmi vo veci sp. zn.\nIII. ÚS 571/2014 som nevymenoval Evu Fulcovú, Juraja Sopoligu a Miroslava Duriša\nza sudcov ústavného súdu, pričom som uviedol podrobné a relevantné dôvody svojich\nrozhodnutí...\nOsobitne navrhujem, aby sa konajúci senát ústavného súdu sústredil na obsahové\npreverenie jednej z ústavných podmienok na voľbu kandidáta na sudcu ústavného súdu,\nktorou je najmenej 15 rokov činnosti v právnickom povolaní...\nBolo by v rozpore s účelom, na ktorý bol ustanovený ústavný súd (čl. 124 ústavy),\nak by sa predpoklad najmenej 15 rokov činnosti v právnickom povolaní vykladal čisto\nformálne a bez ohľadu na to, že obsah tejto činnosti v právnickom povolaní musí mať,\nna účely voľby kandidáta na sudcu ústavného súdu, nielen kvantitu, ale aj potrebné\nkvalitatívne ukazovatele, vrátane výsledkov tejto činnosti.\nPreto som sa zameral na preskúmanie vhodnosti a spôsobilosti kandidátov\ns osobitným zreteľom na ich odbornosť, predchádzajúcu profesionálnu prax, doterajšie\npublikačné výstupy, prednáškovú činnosť, prípadne či má uchádzač vedeckú hodnosť a ak je\npraktik, či je významný praktik a ako výrazne sa presadil v tej oblasti práva, ktorú\n\n13\n\nreprezentuje a na jazykové schopnosti. Preveril som aj základné znalosti kandidátov z teórie\na praxe ústavného súdnictva v spojení s ochranou základných práv a slobôd v Európskej\núnii a na úrovni Rady Európy.\nVýsledky, ktoré sú uvedené v napadnutých rozhodnutiach ukázali, že ani u jedného\nz kandidátov nebolo 15 rokov činnosti v právnickom povolaní vyplnených takou odbornou\nprípravou a profesionálnou praxou, ktoré by dovolili záver o ich pripravenosti, spôsobilosti\na teda aj vhodnosti zastávať funkciu sudcu ústavného súdu so zreteľom na sľub sudcu\nústavného súdu a na okolnosť, že ústavný súd je najvýznamnejším vnútroštátnym súdom.“\n13. V ďalšej časti vyjadrenia zaujíma prezident stanovisko k otázkam legitimity\na záväznosti názorov ústavného súdu vyslovených v náleze sp. zn. III. ÚS 571/2014\nzo 17. marca 2015 a v uznesení sp. zn. PL. ÚS 45/2015 a v závere uvádza:\n,,Vzhľadom na nejasnosti o aplikovateľnosti výkladu 4/2012 v procese vymenovania\nsudcov ústavného súdu som 8. decembra 2016 požiadal Európsku komisiu pre demokraciu\nprostredníctvom práva (Benátska komisia) o stanovisko k tejto zásadnej otázke. Vzhľadom\nna uvedené navrhujem, aby ústavný súd nariadil verejné ústne pojednávanie v tejto veci až\npo doručení uvedeného stanoviska Benátskej komisie, ktoré ako soft law by mohlo prispieť\nk vyriešenie osobnej pôsobnosti výkladu 4/2012.“\n14. Vyjadrenie prezidenta bolo doručené sťažovateľom, ktorí zhodne poukázali\nna závery stanoviska Benátskej komisie z 13. marca 2017 a k vyjadreniam prezidenta\nzaujali nasledujúce stanoviská.\nJUDr. Ján Bernát, JUDr. Miroslav Duriš, PhD., a JUDr. Eva Fulcová uviedli:\n,,Z uznesenia ústavného súdu PL. ÚS 45/2015 v žiadnom prípade nemožno vyvodiť\nten záver k akému dospel prezident vo svojom stanovisku, že Ján Bernát, už nie je\nkandidátom na sudcu ústavného súdu...\nÚstava ani iná zákonná a podzákonná právna úprava ani len okrajovo neupravuje\notázku zániku kandidatúry na sudcu ústavného súdu...\n\n14\n\nÚstavný súd ako vyplýva z uznesenia sp. zn. PL. ÚS 45/2015, aj potom ak boli\nkonania dvoch kandidátov (Jána Bernáta a Imricha Volkaia) zastavené z dôvodu späťvzatia\nich sťažností nekonštatoval, že by tým došlo k zániku ich kandidatúry.\nPokiaľ ide o stanovisko prezidenta k sťažnosti sťažovateľov Miroslava Duriša a Evy\nFulcovej, prezident zotrval na rovnakej argumentácii akú uviedol v svojom rozhodnutí\no nevymenovaní uvedených kandidátov za sudcov ústavného súdu...\nSťažovatelia sa už k uvedeným tvrdeniam prezidenta vyjadrili v ústavnej sťažnosti\na preto na uvedené vyjadrenie nepovažujú za potrebné reagovať.“\nJUDr. Juraj Sopoliga v podstatnom uviedol:\n«... zásadne nesúhlasím so stanoviskom prezidenta o nevyhovení našej opätovnej\nústavnej sťažnosti.\nDôvodmi nesúhlasu sú argumenty podrobne uvedené v opätovnej ústavnej sťažnosti.\nZa vhodné považujem poukázať ešte na právnu neakceptovateľnosť niektorých\nargumentov prezidenta uvedených v jeho stanovisku z 1.3.2017.\nZhodujem sa len s požiadavkou prezidenta nariadiť ústne pojednávanie až\npo doručení stanoviska Benátskej komisie, k čomu došlo 13.3.2017...\nStanovisko prezidenta (preukázanie najmenej 15 rokov činnosti v právnickom\npovolaní) preukazuje nerešpektovanie judikatúry ústavného súdu, ktorý už riešil výklad\nústavnej podmienky uchádzania sa o funkciu sudcu ústavného súdu ,,byť činný\nv právnickom povolaní“ (I. ÚS 83/06)...\nJe jednoznačné, že právny poriadok vyžaduje pre výkon funkcie sudcu (všeobecného\nsúdu, pozn.) absolvovanie vysokoškolského vzdelania II. stupňa dosiahnutého na právnickej\nfakulte, takže u sudcov je splnená podmienka v čl. 134 ods. 3 ústavy (byť činný\nv právnickom povolaní)...\n... štátny orgán, ktorému v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy (v tomto\nprípade prezident republiky) zruší ústavný súd rozhodnutie a vráti na ďalšie konanie\na rozhodnutie (v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy) je povinný rozhodnúť v súlade s vyjadreným\nprávnym názorom uvádzaným v odôvodnení rozhodnutia,, lebo zákon (§ 56 ods. 6 zákona\no ústavnom súde) nepripúšťa žiadnu výnimku z povinnosti dôsledne rešpektovať vyslovený\nprávny názor.»\n\n15\n\nJUDr. Jana Laššáková v podstatnom uviedla:\n,,... ústavný súd zaujal v otázke kompetencií prezidenta pri menovaní sudcov\nústavného súdu jednoznačný právny názor (nález sp. zn. III. ÚS 571/2017, pozn.).\nSkutočnosť, že prezidentovi uvedený právny názor nevyhovuje, nemožno považovať\nza prejav zmätočnosti nálezu. Práve naopak, predmetný nález dáva prezidentovi\njednoznačnú odpoveď, že jediný ústavne konformný spôsob menovania sudcov je, ak sa\nz dvojnásobného počtu kandidátov vymenuje presná polovica za sudcov ústavného súdu.\nK námietke sťažovateľky, že nemala rovnaký prístup k volenej a inej verejnej funkcii\nza rovnakých podmienok , prezident oponuje a tvrdí, že všetci kandidáti mali úplne rovnaké\npodmienky na prístup k funkcii sudcu. Podstatné v tejto súvislosti je, že prezident sám\npriznáva, že tento rovnaký prístup zužuje len na tých kandidátov, o ktorých rozhodoval\nv rámci svojho funkčného obdobia. To znamená, že prezident úplne rezignuje na ustálenú\nústavnú prax od vzniku Slovenskej republiky vo veci aplikácie čl. 102 ods. 1 písm. s)\nv spojení s čl. 134 ods. 2 ústavy.\nZa úplne absurdné považujem, ak sa prezident odvoláva na to, že s konečnou\nplatnosťou nevymenoval z rovnakých dôvodov ako sťažovateľku už troch kandidátov.\nV tejto súvislosti uvádzam, že nová ústavná prax nemôže založiť protiústavné\nkonanie. Ak ústavný súd (nálezom sp. zn. III. ÚS 571/2014 zo 17.3.2015) judikoval, že\nrozhodnutím prezidenta o nevymenovaní za sudcov ústavného súdu bolo porušené základné\nprávo sťažovateľov podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, je zrejmé, že takéto rozhodnutie nemôže\nzaložiť novú ústavnú prax pri menovaní sudcov ústavného súdu...\nPrezident uplatňuje svoju právomoc v otázke kreovania sudcov ústavného súdu\nv priamom rozpore so znením ústavy a zároveň v rozpore s právnym názorom ústavného\nsúdu vyjadrenom v náleze sp. zn. III. ÚS 571/2014, v uznesení sp. zn. PL. ÚS 45/2015, ako\naj v rozpore s právnym názorom Benátskej komisie. Takéto konanie je znakom ústavne\nneudržateľnej svojvôle prezidenta...\nV tejto súvislosti uvádzame, že ústavou upravené podmienky sú jediné, ktoré možno\nuplatniť pri posúdení splnenia kvalifikačných predpokladov na sudcu ústavného súdu.\nAk prezident zavádza do výberu a menovania sudcu ústavného súdu nové podmienky, ktoré\nústava neupravuje, je zrejmé, že nekoná v súlade s princípmi vyjadrenými v čl. 2 ods. 2\nústavy.“\n\n16\n\nV.\nDotknuté ustanovenia ústavy\n15. Podľa čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy Slovenská republika je zvrchovaný,\ndemokratický a právny štát.\nPodľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nPodľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným\na iným verejným funkciám.\nPodľa čl. 101 ods. 1 druhej vety ústavy prezident reprezentuje Slovenskú republiku\nnavonok i dovnútra a svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov.\nPodľa čl. 102 ods. 1 písm. s) ústavy prezident vymenúva a odvoláva sudcov\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, predsedu a podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, prijíma sľub sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky a sľub generálneho\nprokurátora.\nPodľa čl. 104 ods. 1 ústavy prezident skladá pred Národnou radou Slovenskej\nrepubliky do rúk predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky tento sľub: „Sľubujem\nna svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Budem dbať o blaho slovenského\nnároda, národnostných menšín a etnických skupín žijúcich v Slovenskej republike. Svoje\npovinnosti budem vykonávať v záujme občanov a zachovávať i obhajovať ústavu a ostatné\nzákony.“\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\n\n17\n\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\nAk porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže\nprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže\nzároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv\na slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nalebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,\nobnovil stav pred porušením.\nPodľa čl. 134 ods. 1 ústavy ústavný súd sa skladá z trinástich sudcov.\nPodľa čl. 134 ods. 2 ústavy sudcov ústavného súdu vymenúva na návrh Národnej\nrady Slovenskej republiky na dvanásť rokov prezident Slovenskej republiky. Národná rada\nSlovenskej republiky navrhuje dvojnásobný počet kandidátov na sudcov, ktorých má\nprezident Slovenskej republiky vymenovať.\nPodľa čl. 134 ods. 3 ústavy za sudcu ústavného súdu môže byť vymenovaný občan\nSlovenskej republiky, ktorý je voliteľný do Národnej rady Slovenskej republiky, dosiahol\nvek 40 rokov, má vysokoškolské právnické vzdelanie a je najmenej 15 rokov činný\nv právnickom povolaní. Tá istá osoba nemôže byť opakovane vymenovaná za sudcu\nústavného súdu.\nPodľa čl. 134 ods. 4 ústavy sudca ústavného súdu skladá do rúk prezidenta\nSlovenskej republiky tento sľub: „Sľubujem na svoju česť a svedomie, že budem chrániť\nneporušiteľnosť prirodzených práv človeka a práv občana, chrániť princípy právneho štátu,\n\n18\n\nspravovať sa ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská\nrepublika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a rozhodovať\npodľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne.“\nPodľa čl. 139 ústavy ak sa sudca ústavného súdu vzdá svojej funkcie sudcu\nústavného súdu alebo ak je odvolaný, prezident Slovenskej republiky vymenuje iného sudcu\nna nové funkčné obdobie z dvoch osôb navrhnutých Národnou radou Slovenskej republiky.\nVI.\nDoterajší vývoj ústavného procesu menovania sudcov ústavného súdu\n16. Z obsahu sťažností a vyjadrení účastníkov konania je zrejmé, že počiatky\nprejednávanej ústavnoprávnej otázky v otázke realizácie kreačných právomocí prezidenta\nvo vzťahu k sudcom ústavného súdu siahajú do apríla, resp. mája 2014, keď národná rada\nzvolila šiestich kandidátov na sudcov ústavného súdu, ktorých navrhla prezidentovi\nna vymenovanie. Národná rada predložila prezidentovi dvojnásobný počet kandidátov\nna sudcov, ktorých má prezident Slovenskej republiky vymenovať. Zo šiestich navrhnutých\nkandidátov na sudcov prezident vymenoval za sudkyňu ústavného súdu len JUDr. Janu\nBaricovú.\n17. Z ďalších piatich navrhnutých kandidátov na sudcov ústavného súdu\nprezident nevymenoval žiadneho. Dotknutí nevymenovaní kandidáti sa následne domáhali\nústavno-súdnej ochrany svojich základných práv porušených rozhodnutím prezidenta o ich\nnevymenovaní. O sťažnostiach JUDr. Miroslava Duriša, PhD., JUDr. Evy Fulcovej\na JUDr. Juraja Sopoligu rozhodol ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 571/2016-266\nzo 17. marca 2015 tak, že ich základné právo na prístup k voleným a iným verejným\nfunkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy\nrozhodnutiami prezidenta sp. zn. 1112-2014-BA z 2. júla 2014 o ich nevymenovaní\nza sudcov ústavného súdu porušené bolo. Zároveň ústavný súd tieto rozhodnutia prezidenta\nzrušil a prikázal, aby prezident vo veci znovu konal a rozhodol. Na odôvodnenie tohto\nnálezu ústavný súd v podstatnom uviedol:\n\n19\n\n«Prezident v písomnom vyjadrení a prostredníctvom svojho právneho zástupcu\nna verejnom ústnom pojednávaní označil za kľúčové rozhodnutie ústavného súdu\ndotýkajúce sa výkladu právomoci prezidenta nevymenovať generálneho prokurátora...\nTáto argumentácia však opomína zásadné skutočnosti, a to že základným limitom\npre postup prezidenta v takej dôležitej oblasti týkajúcej sa aj trojdelenia štátnej moci, ako je\ntvorba orgánov ústavného súdu, je text ústavy.\nPrávna úprava o prokuratúre obsiahnutá v ústave má tri články, z toho iba jeden sa\ntýka vymenovania generálneho prokurátora. Oproti tomu ústavný text týkajúci sa\nmenovania sudcov ústavného súdu obsahuje podstatne podrobnejšiu právnu úpravu [čl. 102\nods. 1 písm. s), čl. 134 ods. 2, 3 a 4, čl. 138 a čl. 139 ústavy].\nÚstavný súd svojou rozhodovacou činnosťou zabezpečuje ústavnú ochranu ústavných\nhodnôt a popri parlamente, vláde a prezidentovi predstavuje ústavne významnú inštitúciu\nso špecifickým zameraním na kontrolu ústavnosti (čl. 124 ústavy).\nVzhľadom na uvedené možno teda konštatovať, že ústavný súd z hľadiska svojej\nfunkcie slúži na nepretržitú kontrolu výkonu moci. Práve ústavná kontrola zákonodarnej\na výkonnej moci je tým, čo ústavné súdnictvo odlišuje od všeobecného súdnictva.\nZároveň je potrebné zdôrazniť, že prostredníctvom ústavného súdnictva sa neustále\naktualizuje výklad ústavy, čo z hľadiska trojdelenia moci v štáte významne ovplyvňuje aj\nčinnosť výkonnej a zákonodarnej moci ...\nZaistenie kontinuity činnosti ústavného súdu sleduje aj súčasná právna úprava.\nV záujme zabezpečovania nepretržitej kontroly ústavnosti musí národná rada prezidentovi\npredložiť dostatočný počet kandidátov (dvoch na jedno uvoľnené miesto) na členov\nústavného súdu, z ktorých má prezident vybrať a následne vymenovať sudcov ústavného\nsúdu. V danom prípade ak je zrejmé, kedy uplynie volebné obdobie stávajúcich sudcov,\npredseda národnej rady je povinný zabezpečiť voľbu nových kandidátov tak, aby z nich\nmohol prezident vymenovať nových sudcov...\nV celom ústavnom systéme je zrejmá povinnosť pre prezidenta zaistiť riadny chod\nústavných orgánov vyplývajúca z čl. 101 ods. 1 ústavy. Ak je ohrozený riadny chod\nústavných orgánov, musí prezident republiky konať. V tejto súvislosti je potrebné vykladať\naj právomoc prezidenta vymenúvať sudcov ústavného súdu vyplývajúcu z čl. 102 ods. 1\npísm. s) ústavy v spojení s čl. 134 ods. 2 ústavy.\n20\n\nPreskúmanie základného práva zaručeného čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 2\nods. 2 ústavy preto treba spájať s čl. 134 a čl. 139 ústavy upravujúcimi menovanie sudcov\nústavného súdu.\nPočet kandidátov predložených prezidentovi na rozhodnutie (čl. 134 ods. 2 ústavy)\nzohľadňuje povinnosť prezidenta zabezpečiť riadny chod ústavných orgánov (čl. 101 ods. 1\ndruhá veta ústavy), k čomu ho zaväzuje aj sľub zložený do rúk predsedu ústavného súdu\n(čl.101 ods. 7 ústavy), najmä „... obhajovať ústavu a ostatné zákony.“ (čl. 104 ústavy).\nO snahe ústavodarcu zaistiť nepretržitú kontrolu ústavnosti svedčí aj čl. 139 ústavy,\npodľa ktorého ústavný systém pamätá aj na právnu situáciu, keď sa ústavný sudca svojej\nfunkcie vzdá alebo ak je odvolaný ,,... prezident Slovenskej republiky vymenuje iného sudcu\nna nové funkčné obdobie z dvoch osôb navrhnutých Národnou radou Slovenskej\nrepubliky.“. Zo slovného spojenia „iného sudcu“ je pritom bez akýchkoľvek pochybností\nzrejmé, že ide o vymenovanie jedného sudcu ústavného súdu. Slovné spojenie „z dvoch\nosôb“ zároveň zreteľne stanovuje, že ide o osoby dvoch kandidátov na sudcu ústavného\nsúdu. Slovo „... vymenuje“ pritom nepripúšťa iný výklad ako rozhodnutie prezidenta\nvymenovať jedného z dvoch navrhnutých kandidátov na sudcu ústavného súdu. So záverom,\nže v čl. 139 ústavy je implikovaná povinnosť prezidenta vymenovať iného sudcu ústavného\nsúdu, sa taktiež stotožňuje aj ústavnoprávna doktrína (Drgonec, J. Ústava Slovenskej\nrepubliky. Komentár. 3. vydanie. Šamorín : Heuréka, 2012, 1450 s.).\nVychádzajúc z uvedeného tak možno uzavrieť, že z čl. 134 ods. 2 ústavy a čl. 139\nústavy jednoznačne vyplýva povinnosť prezidenta, aby z dvojnásobného počtu kandidátov\nvymenoval presne polovicu za sudcov ústavného súdu.\nV tejto súvislosti je zároveň potrebné osobitne zdôrazniť, že pri aplikácii čl. 102\nods. 1 písm. s) ústavy v spojení s čl. 134 ods. 2 ústavy postupoval prezident dosiaľ vždy tak,\nže z kandidátov na sudcov ústavného súdu vymenoval ústavou požadovaný počet sudcov\nústavného súdu, t. j. vymenoval polovičný počet sudcov ústavného súdu. A teda\ni ústavnoprávna prax dosiaľ vždy v plnej miere rešpektovala, resp. akceptovala, že\nprezident je povinný vymenovať z dvojnásobného počtu kandidátov presne polovicu\nza sudcov ústavného súdu.\nUniverzálne interpretačné pravidlo výkladu právnych noriem určených v ústave\npre štátne orgány je, že „môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\n\n21\n\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ (čl. 2 ods. 2 ústavy). Toto pravidlo zaväzuje aj\nprezidenta pri výbere predložených kandidátov na sudcov ústavného súdu.\nSkúmať právomoci prezidenta viažuce sa na vymenovanie sudcov ústavného súdu\ncez jediný výklad ústavného súdu viažuci sa na menovanie generálneho prokurátora je viac\nako účelové. Ústavnoprávne postavenie prokuratúry nemožno stotožňovať s postavením\nústavného súdu.\nPostavenie ústavného súdu je deklarované ako postavenie jediného nezávislého\nsúdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Ústavný text omnoho podrobnejšie\nupravuje aj vzájomné vzťahy medzi prezidentom a ústavným súdom...\nNárodná rada prezidentovi predkladá na rozdiel od kandidáta na generálneho\nprokurátora nie jedného, ale dvoch kandidátov, aby vybral vhodného kandidáta\nna uvoľnené miesto sudcu, a tak zabezpečil nerušený riadny chod ústavného orgánu.\nV opačnom prípade hromadné (alebo väčšinové) odmietnutie kandidátov by mohlo viesť\nk narušeniu chodu ústavného súdu, ktorý by nebol spôsobilý byť inštitúciou podľa čl. 124\nústavy a neplnil by ani rozsiahle právomoci zverené mu ústavou. Otázku riadneho chodu\nostatných ústavných orgánov, pokiaľ ide o zachovanie základných princípov fungovania\nmateriálneho právneho štátu, možno považovať za súčasť „materiálneho jadra“ ústavy.\nÚstava zabezpečením aktívneho fungovania bŕzd a protiváh zaisťuje činnosť celého\nmechanizmu verejnej moci.\nNemožnosť stotožňovať menovanie generálneho prokurátora s menovaním\nkandidátov za sudcov ústavného súdu spočíva nielen v odlišnosti týchto ústavných orgánov,\nale aj vo výnimočnosti ústavnej konštrukcie kreovania kandidátov na sudcov ústavného\nsúdu, ktorá vyplýva z ústavného príkazu smerovaného národnej rade obsiahnutého v čl. 134\nods. 2 ústavy „zvolí dvojnásobný počet kandidátov“ a v čl. 139 ústavy „vymenuje iného\nsudcu na nové funkčné obdobie z dvoch osôb navrhnutých Národnou radou Slovenskej\nrepubliky“.\nTento ústavný text je potrebné chápať ako hranicu možného výberu prezidenta, ktorá\nmu neumožňuje menovať všetkých zvolených kandidátov, ale vždy len jedného na uvoľnené\nmiesto, a tým zaistiť stálu funkčnosť ústavného súdu. Ústava jednoznačne ustanovuje\npotrebu výberu, ktorú môže realizovať len prezident z kandidátov predložených národnou\nradou. Ústava tak ustanovuje hranice výberu medzi dvomi predloženými kandidátmi, ktorí\n\n22\n\nmuseli splniť požiadavky ustanovené v čl. 134 ods. 3 ústavy. Národná rada je vo svojej\nprávomoci limitovaná tým, že má zvoliť práve dvoch kandidátov na jedno uvoľnené miesto.\nÚstava ustanovuje prísne kritériá výberu uchádzačov – kandidátov na sudcu\nústavného súdu, a to minimálny vek 40 rokov, voliteľnosť do národnej rady, vysokoškolské\nprávnické vzdelanie a minimálnu dĺžku praxe v právnickom povolaní 15 rokov. Ústavné\nkritériá (hranice) výberu kandidátov na sudcov ústavného súdu predložených národnou\nradou sú zo všetkých ústavných funkcií stanovené najprísnejšie.\n\n..\n\nHoci ani ústava, ani iný zákon neukladá ďalšie podmienky výkonu funkcie sudcu\nústavného súdu, prezident vo svojom vyjadrení tvrdí, že „postup, ktorý som uplatnil, a moje\nrozhodnutie sa uskutočnili striktne v rámci dovoleného uváženia“ (s. 7 vyjadrenia\nk sťažnosti sťažovateľa 1). Prezident tiež uviedol, že „ak by postačovalo splnenie len\npredpokladov vyplývajúcich z citovaného článku ústavy, tak by sa nerešpektoval výklad\nPL. US 4/2012, čo by bolo v príkrom rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy“ (s. 5 vyjadrenia\nk sťažnosti sťažovateľky). Ústavný súd musí zaujať svoje stanovisko aj k tomuto tvrdeniu\nprezidenta.\nV materiálnom právnom štáte sa orgánu verejnej moci neponecháva na úvahu, či\nuplatní kompetenciu, ktorú mu priznáva ústava alebo zákon. Uplatnenie právomoci\nna základe vlastnej úvahy, rozhodnutia, či orgán verejnej moci uplatní svoju právomoc\nalebo nie, je základom pre svojvôľu – „selektívne uplatňovanú spravodlivosť“, ktorá je\npopretím právnej istoty ako základu materiálneho právneho štátu. Takýto postup znamená\nkonanie v rozpore s právnou istotou vyplývajúcou z textu ústavy.\nV materiálnom právnom štáte je povinnosťou každého orgánu verejnej moci konať,\nuplatniť svoju kompetenciu vždy, v celom rozsahu a včas.\nPrávomoc orgánu verejnej moci je vymedzená ústavou a zákonom, nie želaniami\nosôb, ktoré ju v mene orgánu vykonávajú. Na začiatku stojí kreácia orgánov verejnej moci\na vymedzenie ich kompetencie. Nasleduje ich ústavná činnosť a jej kontrola, aby\npostupovali v súlade s právnym poriadkom.\nV medziach ústavného práva Slovenskej republiky možno tvrdiť, že každé pôsobenie\nštátneho orgánu na ochranu základného práva alebo slobody mimo výslovne priznanej\npôsobnosti je štátnemu orgánu nedostupné bez porušenia ústavy. Neexistencia zákazu konať\nv prospech dostupnosti základného práva alebo slobody nič neznamená, lebo štátny orgán\n\n23\n\nby takto mohol postupovať iba vtedy, ak by mal výslovné dovolenie vychádzajúce\nz právneho poriadku.\nNahradenie ústavou alebo zákonom ustanoveného postupu vlastnou úvahou štátneho\norgánu odporuje ústavnej úprave čl. 2 ods. 2 ústavy a je svojvôľou štátneho orgánu.\nPrávomoc podľa čl. 102 ods. 1 písm. s) ústavy je prezident povinný uplatniť v súlade\ns podmienkami vymedzenými ústavou, ktorá mu poskytuje možnosť voľnej úvahy\nv dimenziách čl. 134 ods. 2 a čl. 139 ústavy, ktoré predstavujú obmedzenie jeho úvahy\nna rozdiel od menovania (resp. nemenovania jediného) kandidáta na funkciu generálneho\nprokurátora a umožňujú výber medzi dvomi kandidátmi navrhnutými národnou radou\nna jedno uvoľnené miesto.\nMožno konštatovať, že všetky menovacie právomoci prezidenta, za ktoré nesie\nzodpovednosť (nie kontrasignované) a kde z povahy veci nevyplýva požiadavka na jeho\nzdržanlivosť (napr. menovanie profesorov), majú mocenský rozmer, čo znamená, že\nprezident musí mať určitý priestor na rozhodnutie. V prípade generálneho prokurátora\ndostáva na jednu funkciu návrh na jedného kandidáta. Jeho rozhodovacia právomoc tu\nzahŕňa aj možnosť za určitých, ústavným súdom konkretizovaných podmienok, navrhnutého\nkandidáta odmietnuť. V prípade sudcov ústavného súdu dostáva prezident dvojnásobný\npočet kandidátov na ústavných sudcov, ako má vymenovať. Jeho rozhodovacia právomoc –\nhranice možného i povinného výberu – tu ustanovuje priamo ústava. Ústavná úprava\nprávomocí prezidenta pri menovaní generálneho prokurátora a sudcov ústavného súdu sa\nzásadne líši. Tam, kde rozlišoval ústavodarca, treba rozlišovať i pri výklade a aplikácii\nústavy. Prezident môže, ba je povinný vybrať najvhodnejších sudcov ústavného súdu\nz kandidátov zvolených národnou radou.\nÚstavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti definoval verejné funkcie, na ktoré sa\nvzťahuje ochrana čl. 30 ods. 4 ústavy. Patrí sem aj funkcia sudcu tak ústavného súdu\ni všeobecného súdu (pozri napr. sp. zn. III. ÚS 79/04, taktiež Drgonec, J. Ústava Slovenskej\nrepubliky. Komentár. 3. vydanie. Šamorín : Heuréka, 2012. 616 s.).\nKandidáti mali nárok, aby pri výbere z predloženého počtu postupoval prezident\nv súlade s ústavným poriadkom, čo sa však nestalo, a tak došlo k porušeniu ich práv\nzaručených čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy.»\n\n24\n\n18. O sťažnostiach ďalších dvoch nevymenovaných kandidátov na sudcov ústavného\nsúdu JUDr. Jána Bernáta a JUDr. Imricha Volkaia rozhodoval ústavný súd v konaní\nvedenom pod sp. zn. II. ÚS 718/2014. Uznesením č. k. II. ÚS 718/2014-118 z 23. júna 2015\nkonanie o sťažnostiach sťažovateľov namietajúcich (okrem iného) porušenie ich základného\npráva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy rozhodnutiami prezidenta sp. zn. 1112-2014-BA\nz 2. júla 2014 o ich nevymenovaní za sudcov ústavného súdu zastavil, keďže menovaní\nsťažovatelia vzali svoje sťažnosti späť. Zastaveniu konania predchádzalo prijatie sťažností\nmenovaných sťažovateľov na ďalšie konanie, a to uzneseniami č. k. II. ÚS 718/2014-45\nz 23. októbra 2014 (JUDr. Ján Bernát) a č. k. II. ÚS 719/2014-50 z 23. októbra 2014\n(JUDr. Imrich Volkai). Uznesenia o prijatí sťažností na ďalšie konanie boli v podstatnom\nodôvodnené takto:\n,,Podľa názoru ústavného súdu posúdenie niektorých otázok, ktoré sú nastolené\nv sťažnosti,\n\npresahujú\n\nsvojím\n\nústavno-politickým\n\nvýznamom\n\nrámec\n\npredbežného\n\nprerokovania veci. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje najmä na zásadný rozdiel medzi\nargumentáciou sťažovateľa a argumentáciou prezidenta obsiahnutou v jeho vyjadrení\nk sťažnosti vo vzťahu k otázke aplikácie právnych názorov vyjadrených v uznesení sp. zn.\nPL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2012 vo veci výkladu čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 ústavy,\nktorý je v zmysle čl. 128 ústavy všeobecne záväzný, na vec sťažovateľa. Ústavný súd zastáva\nnázor, že právne názory vyjadrené v označenom uznesení sú z hľadiska aplikácie relevantné\nna vec sťažovateľa, pričom práve táto skutočnosť môže mať zásadný význam na meritórne\nrozhodnutie o sťažnosti.\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde\nprijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.“\n19. Prezident následne 11. augusta 2015 doručil ústavnému súdu návrh na výklad\nčl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 128 ústavy a čl. 134 ods. 2 v spojení s čl. 101 ods. 1 a čl. 102\nods. 1 písm. s) ústavy. Návrh na výklad ústavy prezident odôvodnil tvrdenou existenciou\nreálneho a faktického sporu medzi ním a národnou radou a poukázal na závery vyslovené\nv nálezoch ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2012 a sp. zn. III. ÚS 571/2014 a v uzneseniach\nsp. zn. II. ÚS 718/2014 a sp. zn. II. ÚS 719/2014. Prezident sa v petite svojho návrhu\ndomáhal tohto výkladu:\n\n25\n\n„Prezident Slovenskej republiky je pri plnení svojej povinnosti dbať na riadny\nchod ústavných orgánov oprávnený a povinný, po preskúmaní ústavných\npredpokladov na sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky, vymenovať len takých\nkandidátov na sudcu tohto súdu, navrhnutých Národnou radou Slovenskej republiky,\nu ktorých, v súlade s výkladom Ústavy Slovenskej republiky v uznesení Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2012 uverejnenom\npod č. 390/2012 Z. z., nezistil žiaden dôvod závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa\nna osobu kandidáta, ktorá relevantne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu\nsudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky spôsobom neznižujúcim vážnosť funkcie\nsudcu tohto súdu a Ústavného súdu Slovenskej republiky.\nNárodná rada Slovenskej republiky je povinná dbať na to, aby prezident\nSlovenskej republiky mal v každom štádiu procesu vymenúvania sudcov Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky k dispozícii dvojnásobný počet kandidátov na každé voľné\nmiesto sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky.“\n20. Uznesením väčšiny pléna ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 45/2015 z 28. októbra\n2015 bol návrh prezidenta na výklad ústavy odmietnutý. Na odôvodnenie odmietajúceho\nuznesenia ústavný súd v podstatnom uviedol:\n«Pokiaľ ide o navrhovateľom tvrdenú existenciu sporu medzi ním a národnou radou\nv súvislosti s otázkou, či pri rozhodovaní o vymenovaní sudcov ústavného súdu prezident\nmôže/musí prihliadať aj na to, či neexistuje „žiaden dôvod závažnej skutočnosti vzťahujúcej\nsa na osobu kandidáta, ktorá relevantne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu\nsudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky spôsobom neznižujúcim vážnosť funkcie sudcu\ntohto súdu a Ústavného súdu Slovenskej republiky“, ústavný súd konštatuje, že\nv okolnostiach danej veci neexistuje právne relevantný spor medzi národnou radou\na navrhovateľom, a teda návrh navrhovateľa v tejto časti nespĺňa zásadnú náležitosť\npredpísanú zákonom na začatie konania o výklad ústavy a ústavných zákonov.\nÚstavný súd v tejto súvislosti v prvom rade poukazuje na to, že otázka, s ktorou sa\nnavrhovateľ obrátil na ústavný súd, už bola ústavným súdom právoplatne vyriešená, a to\nv rámci konania vedeného pod sp. zn. III. ÚS 571/2014, v ktorom ústavný súd jednoznačne\n26\n\nkonštatoval, že výklad navrhovateľom označených ustanovení ústavy nie je ústavne\nkonformný, ale práve naopak, navrhovateľ aplikáciou presadzovaného výkladu porušil\npráva sťažovateľov.\nAk teda aj v minulosti existoval spor medzi navrhovateľom a národnou radou... tento\nspor už ústavný súd právoplatne vyriešil nálezom sp. zn. III. ÚS 571/2014, v rámci\nodôvodnenia ktorého ústavný súd o. i. výslovne konštatoval, že z čl. 134 ods. 2 ústavy\na čl. 139 ústavy jednoznačne vyplýva povinnosť prezidenta, aby z dvojnásobného počtu\nkandidátov vymenoval presne polovicu za sudcov ústavného súdu, pričom v odôvodnení\ntohto rozhodnutia ústavný súd zároveň osobitne zdôraznil, že právomoc podľa čl. 102 ods. 1\npísm. s) ústavy je prezident povinný uplatniť v súlade s podmienkami vymedzenými ústavou,\nktorá mu poskytuje možnosť voľnej úvahy v dimenziách čl. 134 ods. 2 a čl. 139 ústavy,\nna rozdiel od menovania (resp. nemenovania jediného) kandidáta na funkciu generálneho\nprokurátora Slovenskej republiky, teda výber medzi dvomi kandidátmi navrhnutými\nnárodnou radou na jedno uvoľnené miesto. Ústavný súd v odôvodnení nálezu sp. zn.\nIII. ÚS 571/2014 vo vzťahu k prezidentovi napokon taktiež úplne jednoznačne uviedol:\n„V prípade generálneho prokurátora dostáva na jednu funkciu návrh na jedného\nkandidáta. Jeho rozhodovacia právomoc tu zahŕňa aj možnosť za určitých, ústavným súdom\nkonkretizovaných podmienok navrhnutého kandidáta odmietnuť. V prípade sudcov\nústavného súdu dostáva prezident dvojnásobný počet kandidátov na ústavných sudcov, ako\nmá vymenovať. Jeho rozhodovacia právomoc – hranice možného i povinného výberu – tu\nustanovuje priamo ústava. Ústavná úprava právomocí prezidenta pri menovaní\ngenerálneho prokurátora a sudcov ústavného súdu sa zásadne líši. Tam, kde rozlišoval\nústavodarca, treba rozlišovať i pri výklade a aplikácii ústavy.“\nZ odôvodnenia nálezu sp. zn. III. ÚS 571/2014 tak jednoznačne vyplýva, že\nna rozhodovanie prezidenta o vymenovaní sudcov ústavného súdu sa nevzťahuje výklad\nústavy podaný ústavným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 4/2012, keďže tento\nsa vzťahuje výhradne na rozhodovanie prezidenta o (ne)vymenovaní generálneho\nprokurátora Slovenskej republiky.\nPrezident je teda povinný z dvojnásobného počtu kandidátov na sudcu ústavného\nsúdu vymenovať presne polovicu za sudcov ústavného súdu, a teda prezident nie je\noprávnený z dvojnásobného počtu kandidátov na sudcu ústavného súdu vymenovať menej\n\n27\n\nako polovicu za sudcov ústavného súdu z dôvodu, že sa domnieva, že existujú dôvody\nzávažnej skutočnosti vzťahujúce sa na osobu kandidátov, ktoré relevantne spochybňujú ich\nschopnosť vykonávať funkciu sudcu ústavného súdu spôsobom neznižujúcim vážnosť funkcie\nsudcu ústavného súdu...\nPokiaľ ide o navrhovateľom tvrdenú existenciu sporu medzi ním a národnou radou\nv súvislosti s otázkou, či po späťvzatí ústavných sťažností dvoch kandidátov na sudcov\nústavného súdu a následnom zastavení konania o týchto ústavných sťažnostiach zaniklo ich\npostavenie kandidátov na sudcov ústavného súdu, možno nepochybne konštatovať, že medzi\nnavrhovateľom a národnou radou existuje spor, keďže kým sa navrhovateľ domnieva, že\nv súčasnosti existujú len traja kandidáti na sudcu ústavného súdu, naopak, národná rada\nzastáva názor, že spätvzatím ústavných sťažností kandidátmi nedochádza k zániku\npostavenia kandidáta na sudcu ústavného súdu, a teda zastáva názor, že v súčasnosti\nexistujú piati kandidáti na sudcu ústavného súdu...\nV danom prípade je spornou otázka účinkov zastavenia konania o ústavných\nsťažnostiach kandidátov na sudcov ústavného súdu na ďalšie trvanie ich kandidatúry\nna sudcov ústavného súdu, resp. otázka, či a kedy dochádza (môže dôjsť) k zániku\nkandidatúry na sudcu ústavného súdu.\nÚstavný súd v tejto súvislosti v prvom rade upozorňuje, že ústava v čl. 134 ods. 3\n„len“ taxatívne stanovuje predpoklady, ktoré musí každý kandidát na sudcu ústavného súdu\nspĺňať, avšak ani len okrajovo neupravuje otázku vzniku či zániku kandidatúry na sudcu\nústavného súdu. Právna úprava volieb kandidátov na funkciu sudcu ústavného súdu vrátane\nprávnej úpravy vzniku kandidatúry na funkciu sudcu ústavného súdu je tak obsiahnutá\n„len“ v zákonnej a podzákonnej právnej úprave – zákon Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky\nv znení neskorších predpisov, Volebný poriadok o voľbe a odvolávaní funkcionárov\n(schválený uznesením Národnej rady Slovenskej republiky zo 17. júna 2011 č. 498).\nObdobne, pokiaľ ide o otázku účinkov zastavenia konania o sťažnostiach fyzických\nosôb alebo právnických osôb podľa čl. 127 ústavy, ku ktorému došlo v dôsledku späťvzatia\nústavnej sťažnosti sťažovateľom, ústavný súd poukazuje, že táto otázka nie je predmetom\nústavnej úpravy. Právna úprava zastavenia konania v dôsledku vzatia ústavnej sťažnosti\n\n28\n\nspäť sťažovateľom je taktiež predmetom „len“ zákonnej úpravy – § 54 zákona o ústavnom\nsúde.\nZ už uvedeného vyplýva, že napriek reálnej existencii sporu medzi navrhovateľom\na národnou radou v súvislosti s otázkou, či v danom prípade došlo alebo nedošlo k zániku\nkandidatúry dvoch kandidátov na sudcu ústavného súdu, je návrh navrhovateľa potrebné\nv tejto časti považovať za zjavne neopodstatnený, keďže ním žiada o výklad takých\nustanovení, ktoré nie sú predmetom ústavnej úpravy, ale sú predmetom „len“ zákonnej\núpravy, a teda v danom prípade predmetný spor nemá požadovanú kvalitu, t. j. nejde o spor\ntýkajúci sa výkladu ústavy alebo ústavného zákona, ale „len“ o spor o výklad zákonnej,\nresp. podzákonnej právnej úpravy.\nÚstavný súd však, vychádzajúc zo zásady materiálnej ochrany ústavnosti, v záujme\nprávnej istoty nad rámec uvádza, že si je vedomý zdanlivého problému spočívajúceho v tom,\nže nálezom sp. zn. III. ÚS 571/2014 zrušil rozhodnutia navrhovateľa o nevymenovaní len\ntroch z piatich kandidátov na sudcov ústavného súdu a ďalší dvaja (Ján Bernát a Imrich\nVolkai), o ktorých ústavný súd konal v inom konaní, vzali svoje sťažnosti späť, čo\nnevyhnutne viedlo k zastaveniu konania ústavným súdom, a tým i k pretrvávajúcej existencii\nrozhodnutí navrhovateľa o ich nevymenovaní.\nÚstavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že je nepochybné, že skutková i právna\nsituácia všetkých piatich nevymenovaných kandidátov na sudcov ústavného súdu je rovnaká\n(v zásade identickosť jednotlivých rozhodnutí navrhovateľa o nevymenovaní), pričom\nz rozhodnutí navrhovateľa o ich nevymenovaní dosiaľ tretím osobám nevznikli žiadne práva\nani povinnosti. Podľa názoru ústavného súdu by preto nebolo spravodlivé, aby dvom\nkandidátom na sudcov ústavného súdu, ktorí vzali svoje sťažnosti späť, bola rozhodnutiami\nnavrhovateľa, ktoré sú podľa nálezu sp. zn. III. ÚS 571/2014 zjavne protiústavné, odobratá\nšanca zostať kandidátmi na sudcu ústavného súdu.\nZ uvedeného vyplýva, že v okolnostiach daného prípadu navrhovateľ môže a má\nzrušiť dve predmetné rozhodnutia o nevymenovaní Jána Bernáta a Imricha Volkaia\na následne má vybrať dvoch sudcov ústavného súdu z piatich ostávajúcich kandidátov (Ján\nBernát, Eva Fulcová, Miroslav Duriš, Juraj Sopoliga, Imrich Volkai), ktorí mu boli\nnavrhnutí národnou radou. Týmto spôsobom navrhovateľ odstráni ním spôsobený\nprotiústavný stav, ako aj porušenie práv piatich kandidátov na sudcov ústavného súdu.\n\n29\n\nTakýto postup navrhovateľa vyplývajúci z nálezu sp. zn. III. ÚS 571/2014 zároveň odstráni\n„rozpor“ s národnou radou, keďže tento vznikol práve v dôsledku krokov navrhovateľa\nnerešpektujúcich nález sp. zn. III. ÚS 571/2014, z ktorého jednoznačne vyplýva, že\nnavrhovateľ je povinný z ostávajúcich piatich kandidátov na sudcov ústavného súdu vybrať\ndvoch sudcov ústavného súdu, pričom pri tomto výbere nemá použiť výklad ústavy podaný\nústavným súdom v konaní sp. zn. PL. ÚS 4/2012, keďže tento, ako je podrobne uvedené\nv náleze sp. zn. III. ÚS 571/2014, sa na rozhodovanie prezidenta o (ne)vymenovaní sudcov\nústavného súdu nevzťahuje.\nÚstavný súd, majúc na zreteli už uvedené skutočnosti, v rámci predbežného\nprerokovania predmetný návrh navrhovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde, keďže zistil, že návrh v časti nespĺňa zákonom predpísané náležitosti (neexistencia\nprávne relevantného sporu medzi účastníkmi konania – v okolnostiach danej veci nie je\n„spornosť“ vo veci daná) a v časti je zjavne neopodstatnený.»\n21. Keďže ďalšiemu sudcovi ústavného súdu uplynulo funkčné obdobie vo februári\n2016, národná rada ešte 2. decembra 2015 zvolila dvoch kandidátov na sudcov ústavného\nsúdu, a to JUDr. Janu Laššákovú a Mult. Dr. h. c. prof. JUDr. Mojmíra Mamojku, CSc.,\nktorých navrhla prezidentovi na vymenovanie. Z dvoch navrhnutých kandidátov na sudcov\nústavného súdu prezident nevymenoval žiadneho. JUDr. Jana Laššáková sa touto\nsťažnosťou domáha ústavno-súdnej ochrany svojho základného práva podľa čl. 30 ods. 4\nústavy rozhodnutím prezidenta o jej nevymenovaní.\n22. Národnou radou riadne zvolení a prezidentovi navrhnutí kandidáti JUDr. Imrich\nVolkai a Mult. Dr. h. c. prof. JUDr. Mojmír Mamojka, CSc., aktuálne sťažnosti nepodali.\nVII.\nStanovisko Benátskej komisie\n23. Prezident listom z 8. decembra 2016 požiadal Európsku komisiu pre demokraciu\nprostredníctvom práva (Benátska komisia) o stanovisko k trom otázkam týkajúcim sa\nmenovania sudcov ústavného súdu: (i) prvou otázkou sa prezident pýtal, či za situácie,\n\n30\n\nak ústavný súd v roku 2012 rozhodol, že prezident za určitých okolností môže nevymenovať\nkandidáta na generálneho prokurátora, ktorého navrhla národná rada, má prezident tú istú\nprávomoc aj vo vzťahu ku kandidátom na sudcov ústavného súdu, ktorých taktiež navrhuje\nnárodná rada, (ii) druhou otázkou sa pýtal, akú rolu hrá prezidentova povinnosť zaistiť\nsvojím rozhodovaním riadny chod ústavných orgánov vo vzťahu k menovaniu sudcov\nústavného súdu, a napokon (iii) treťou otázkou sa pýtal, aký je vzťah medzi neskorším\nrozhodnutím senátu ústavného súdu a skorším výkladom ústavy podaným plénom\nústavného súdu.\n24. Benátska komisia na svojom 110. plenárnom zasadnutí (Benátky 10. – 11. marec\n2017) prijala stanovisko k otázkam týkajúcim sa menovania sudcov ústavného súdu\nč. 877/2017 (CDL-AD(2017)001). Po definovaní chronológie menovania sudcov ústavného\nsúdu a vymedzení ústavného rámca Benátska komisia najskôr poukázala, že na žiadosť\nslovenského ministra zahraničných vecí prijala skoršie stanovisko k procesu menovania\nsudcov ústavného súdu v čase výmeny prezidenta 13. júna 2014 (CDL-AD(2014)015).\nVtedy otázka znela, či odchádzajúci prezident môže vymenovať sudcov ústavného súdu\npo tom, ako bol zvolený jeho nástupca, a či nový prezident môže odmietnuť všetkých\nkandidátov zvolených národnou radou počas mandátu jeho predchodcu. V záveroch\nskoršieho stanoviska Benátska komisia uviedla:\n,,1. Súčasný prezident Slovenskej republiky má na základe Ústavy Slovenskej\nrepubliky právomoc vymenovať troch nových ústavných sudcov pred uplynutím jeho\nfunkčného obdobia. Zároveň má ale v danom časovom rámci diskrečnú právomoc\nnevymenovať troch sudcov a ponechať ich vymenovanie na novozvoleného prezidenta,\nkeďže sa zdá, že ten bude mať dostatok času, aby nových sudcov vymenoval pred tým, ako\nuplynie mandát odchádzajúcich sudcov, bez toho, aby ohrozil stabilitu a neprerušované\nfungovanie Ústavného súdu Slovenskej republiky.\n2. Novozvolený prezident nemá podľa Ústavy Slovenskej republiky právomoc\nodmietnuť prijatie sľubu sudcov vymenovaných odchádzajúcim prezidentom a ani právomoc\nvymenovať iné tri osoby zo zoznamu kandidátov.\n\n31\n\n3. Novozvolený prezident nemá podľa Ústavy Slovenskej republiky právomoc\nodmietnuť všetkých navrhnutých kandidátov a požiadať národnú radu o predloženie nového\nzoznamu.\n4. Novozvolený prezident nemôže bez objektívnych dôvodov odvolať z funkcie\npredsedu ani podpredsedu ústavného súdu.“\nV následnej analýze Benátska komisia v podstatnom uviedla:\n«43. V prvom rade Benátska komisia zdôrazňuje, že nepretržité fungovanie\nústavného súdu ako konečného arbitra v ústavnoprávnych otázkach je mimoriadne dôležité\npre demokraciu, ochranu ľudských práv a právny štát. Nevymenovanie sudcov ústavného\nsúdu je veľmi znepokojivým problémom...\n46. Jadrom celého sporu medzi slovenským prezidentom a parlamentom je otázka\nkvalifikácie kandidátov na sudcov ústavného súdu. Ústava vyžaduje, aby kandidáti mali\naspoň 15 rokov praxe v právnickom povolaní (čl. 134 ods. 3 ústavy). Kým parlament je\npresvedčený, že všetci zvolení kandidáti túto požiadavku spĺňajú, prezident zastáva názor,\nže na to, aby kandidáti mohli vykonávať funkciu sudcu ústavného súdu, potrebujú mať\nzáujem o ústavné právo a konkrétne znalosti z neho. Odvoláva sa pri tom na uznesenie\nústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2012, ktoré umožnilo prezidentovi\nodmietnuť kandidáta na generálneho prokurátora v prípade existencie „závažných\nskutočností\n\ndôvodne\n\nspochybňujúcich\n\nkandidátovu\n\nschopnosť\n\nvykonávať\n\nústavnú\n\nfunkciu...“. Prezident vyjadril názor, že absencia konkrétnych znalostí z ústavného práva\npredstavuje takúto závažnú skutočnosť a že kandidáti, ktorých odmietol vymenovať,\nnespĺňajú túto požiadavku dostatočných znalostí a záujmu o ústavné právo. Napriek tomu\nvymenoval za sudkyňu ústavného súdu sudkyňu najvyššieho súdu pani Baricovú, expertku\nna občianske právo...\n54. Článok 134 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky jasne stavia Slovensko do skupiny\nštátov, ktoré vyžadujú právnu prax, avšak nie špecifickú súdnu prax.\n55. Hoci v praxi mnoho sudcov na európskych ústavných súdoch sú profesori\nústavného práva, európske ústavy vrátane tej slovenskej takúto špecializáciu nevyžadujú.\n56. Ďalším typickým pôvodom členov ústavných súdov sú sudcovia iných súdov, ktorí\nsa z dôvodu povahy ich práce ako sudcu všeobecného súdu nešpecializujú na ústavné\n\n32\n\nprávo. Ústavné súdy si dokonca často cenia rôznorodosť zloženia, vďaka ktorej sa na súd\ndostanú skúsenosti z rôznych odvetví práva, napr. trestného, ktoré je jednou z hlavných\noblastí, kde do hry prichádzajú ľudské práva...\n59. Prezident Slovenskej republiky je volený v priamych voľbách (čl. 101 ods. 2\nústavy), nie je zodpovedný národnej rade (pozri a contrario čl. 106 a čl. 107 ústavy) a má\nrozsiahle právomoci (čl. 102). Väčšinu svojich právomocí vykonáva samostatne. Niektoré\ndelené právomoci si vyžadujú kontrasignáciu premiéra (čl. 102 ods. 2); iné, napr.\nmenovanie ústavných sudcov podľa čl. 102 ods. 1 v spojení s čl. 134 ods. 2, si vyžadujú\nnávrh národnej rady.\n60. Čo sa týka právomoci menovať sudcov ústavného súdu, prezident teda nie je iba\nsymbolickou hlavou štátu. Má vlastný demokratický mandát a disponuje rozsiahlymi\nprávomocami. Podľa prezidentského sľubu je povinný „zachovávať a obhajovať ústavu“\n(čl. 104 ods. 1 ústavy). Prezident zabezpečuje „riadny chod ústavných orgánov“,\n„vykonáva svoj úrad podľa vlastného presvedčenia a svedomia a nie je viazaný príkazmi“\n(čl. 101 ods. 1 ústavy). Nepochybne pri výkone právomocí uvedených v čl. 102 ods. 1 ústavy\nmusí prezident rešpektovať a chrániť ústavné štandardy.\n61. Prezidentovo uváženie je limitované čl. 102 ods. 1, čl. 134 ods. 2 a čl. 139 ústavy\nv tom zmysle, že prezident je povinný vymenovať za sudcov ústavného súdu z dvojnásobného\npočtu kandidátov presne jednu polovicu. Táto povinnosť má oporu aj v čl. 124 ústavy, ktorý\nvyžaduje nepretržitý a riadny chod ústavného súdu, keďže vyžaduje nepretržitú kontrolu\nústavnosti. Napokon je prezident viazaný aj kvalifikačnými kritériami podľa čl. 134 ods. 3\nústavy, keďže ten vyžaduje 15 rokov praxe v právnickom povolaní, a nie špecifickú prax\nv ústavnom práve...\n63. Ako z čl. 124 a nasl. a najmä z čl. 128 a čl. 133 ústavy vyplýva, ústavný súd\npodáva konečnú interpretáciu ústavy. Podľa čl. 124 je úlohou ústavného súdu\nchrániť ústavu. Je teda úlohou ústavného súdu rozhodnúť, či dve jazykovo podobné\nustanovenia – v tomto prípade čl. 133 ods. 2 a čl. 150 ústavy – majú rovnaký význam alebo\nnie, ak ich vykladáme berúc do úvahy ústavu ako celok. Taktiež je to ústavný súd, ktorý\ns konečnou platnosťou rozhoduje o tom, či štátne orgány konali v súlade s ústavou. Táto\nkompetencia a povinnosť ústavného súdu sa tiež vzťahuje na prezidenta, ako to vyplýva\n\n33\n\nz čl. 129 ods. 5 ústavy, hoci podľa čl. 101 ods. 1 a čl. 104 ods. 1 ústavy má prezident\nnezávislý mandát ochrancu ústavy...\n68. V závere vo svojom uznesení sp. zn. PL. ÚS 45/2015 z 28. októbra 2015 plénum\nústavného súdu rozhodlo, že odmietnutie kandidátov prezidentom predstavovalo porušenie\nústavy a že menovanie generálneho prokurátora a menovanie sudcov ústavného súdu sa\nlíšia, a preto uznesenie sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2012 týkajúce sa generálneho\nprokurátora sa na tento prípad nevzťahuje.\n69. Je to ústavný súd, ktorý s konečnou platnosťou rozhoduje o význame ústavy a táto\njeho právomoc sa vzťahuje aj na to, či určitá ústavnoprávna otázka už bola vyriešená\na nevyžaduje si výklad podľa čl. 128 ústavy. Ústavný súd je orgánom, ktorý dáva konečné\nrozhodnutia vo veciach ústavy, dokonca aj v ústavných sporoch s prezidentom...\n71. V súčasnosti prebieha konanie pred prvým senátom ústavného súdu\no sťažnostiach piatich kandidátov. Rozhodnutie v tejto veci bude mimoriadne dôležitým\nriešením problému menovania. Ak sa prvý senát zamýšľa odchýliť od rozhodnutí iných\nsenátov, mal by postupovať podľa § 6 zákona o ústavnom súde.\n72. Benátska komisia odporúča, aby bol tento nález ústavného súdu rešpektovaný\na vykonaný všetkými štátnymi orgánmi.»\nV závere stanoviska Benátska komisia uviedla:\n«73. Podľa Ústavy Slovenskej republiky je Ústavný súd Slovenskej republiky\nkonečným rozhodcom v ústavných veciach. Nie je úlohou Benátskej komisie preskúmať\nrozhodnutia ústavných súdov o interpretácii „ich“ ústavy rovnakým spôsobom, ako by to\nurobil vyššie postavený súd. Pri odpovedi na otázky slovenského prezidenta preto Benátska\nkomisia nemôže rozhodnúť namiesto ústavného súdu. Hoci prezident Slovenskej republiky\nmá podľa ústavy nenahraditeľné postavenie a rozsiahle právomoci, jedine ústavný súd môže\ns konečnou platnosťou rozhodnúť ústavnoprávne spory spôsobom zaväzujúcim všetky\nstrany.\n74. Na prvé dve prezidentove otázky už právoplatne odpovedal ústavný súd. Hoci\nargumenty použité v uznesení sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2012 môžu byť\nvo všeobecnosti použité vo vzťahu k menovacím právomociach prezidenta, ústavný súd sa\nk tomuto uzneseniu, pokiaľ ide o právomoc menovať sudcov ústavného súdu, vyjadril.\n\n34\n\nV uznesení sp. zn. PL. ÚS 45/2015 z 28. októbra 2015 plénum ústavného súdu uviedlo, že\nsenát ústavného súdu v náleze sp. zn. III. ÚS 571/2014 zo 17. marca 2015 už rozhodol, že\nuznesenie sp. zn. PL. ÚS 4/2012 sa nevzťahuje na menovanie sudcov ústavného súdu.\nJe úplne pochopiteľné, že prezident žiadal vysvetlenie po náleze sp. zn. III. ÚS 571/2014\nzo 17. marca 2015 (pozri chronológiu, bod 18). Okrem toho samotné písomné vyhotovenie\nz 15. mája 2015 sa výslovne nevychyľuje od uznesenia sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra\n2012. Od prijatia uznesenia sp. zn. PL. ÚS 45/2015 z 28. októbra 2015 však nemožno mať\nviac pochybnosti o tom, že prezident nie je oprávnený vymenovať menej ako polovicu\nkandidátov navrhnutých národnou radou, a to ani vtedy, ak je presvedčený, že existujú\nzávažné pochybnosti o ich schopnosti vykonávať funkciu sudcu ústavného súdu. Hoci nejde\no plnohodnotný výklad podľa čl. 128 ústavy, odráža sa v ňom právny názor na túto otázku\nväčšiny sudcov ústavného súdu, ktorý je konečným arbitrom v ústavných veciach.\n75. V dôsledku tejto odpovede na prvé dve otázky nie je potrebné odpovedať na tretiu\notázku prezidenta Slovenskej republiky.\n76. Benátska komisia odporúča všetkým stranám rešpektovať budúci nález ústavného\nsúdu vo veci aktuálne prebiehajúceho konania o sťažnostiach...\n78. Benátska komisia považuje súčasnú situáciu za patovú, čo si vyžaduje okamžité\nriešenie. Odporúčania Benátskej komisie by nemali brániť takémuto okamžitému riešeniu.»\nVIII.\nRozhodnutia prezidenta o nevymenovaní JUDr. Miroslava Duriša, PhD., JUDr. Evy\nFulcovej, JUDr. Juraja Sopoligu a JUDr. Jany Laššákovej za sudcov ústavného súdu\n25. Napadnuté rozhodnutia o nevymenovaní JUDr. Miroslava Duriša, PhD.,\nJUDr. Evy Fulcovej, JUDr. Juraja Sopoligu a JUDr. Jany Laššákovej za sudcov ústavného\nsúdu boli prezidentom prijaté 6. júla 2016, teda po rozhodnutiach ústavného súdu\nv konaniach vedených pod sp. zn. III. ÚS 571/2014 a sp. zn. PL. ÚS 45/2015.\nIch odôvodnenia sú u všetkých sťažovateľov čiastočne spoločné a naopak vo vzťahu\nku každému zo sťažovateľov čiastočne individualizované. Prezident svoje rozhodnutia\nvo vzťahu ku všetkým sťažovateľom odôvodnil takto:\n\n35\n\n,,1. Pod riadnym chodom ústavného súdu, za ktorý zodpovedám podľa čl. 101 ods. 1\nústavy, treba podľa všeobecne platných poznatkov rozumieť dôslednú ochranu ústavnosti,\nsúladnosť právneho poriadku s ústavou a medzinárodnými zmluvami, osobitne s právom\nEurópskej únie a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a tiež jeho\nnestranné a nezávislé fungovanie. K zásadnému poslaniu ústavného súdu patrí ochrana\nzákladných práv a slobôd.\nZabezpečiť riadny chod ústavného súdu predpokladá u sudkýň a sudcov tohto súdu\nrozsiahle vedomosti z vnútroštátneho práva, práva Európskej únie a práva Rady Európy,\nochotu neustále sa vzdelávať a zvyšovať si svoju kvalifikáciu, schopnosť vyjadrovať sa\nslovom a písmom na zložité právne otázky, ovládať judikatúru ústavného súdu, výsledky\nrozhodovania Súdneho dvora Európskej únie a Európskeho súdu pre ľudské práva\na schopnosť preukázať objektívnym spôsobom všetky tieto znalosti, skúsenosti a zručnosti.\nA takéto schopnosti by mala každá kandidátka a každý kandidát nadobúdať a skvalitňovať\npočas celého pôsobenia v právnickom povolaní.\n2. Podľa čl. 134 ods. 3 ústavy za sudcu ústavného súdu môže byť vymenovaný občan\nSlovenskej republiky, ktorý je voliteľný do národnej rady, dosiahol vek 40 rokov, má\nvysokoškolské právnické vzdelanie a je najmenej 15 rokov činný v právnickom povolaní.\nZ tohto článku ústavy vyplýva podmienka najmenej 15 rokov činnosti v právnickom\npovolaní; tento predpoklad je však potrebné vidieť v úzkej spojitosti s právomocami,\nfungovaním a celkovým pôsobením ústavného súdu (čl. 124 až 130 ústavy), t.j. musí ísť\no činnosť v právnickom povolaní, ktorá sa stane základom toho, že vymenovaný sudca\nústavného súdu bude od prvého dňa výkonu svojej funkcie odborne, mravne pripravený\na schopný prispievať k poslaniu ústavného súdu, t. j. konať a rozhodovať v pridelených\nveciach.\n3. Ako prezident som viazaný ústavnou povinnosťou dbať o riadny chod ústavných\norgánov. Túto ústavodarcom stanovenú povinnosť nemôže obmedziť alebo modifikovať\nžiadna skutočnosť ani žiaden orgán verejnej moci vrátane ústavného súdu. Preto aj v tomto\npokračujúcom procese výberu musím dbať na to, aby kandidáti vymenovaní za sudcov\nústavného súdu vykonávali svoje funkcie tak, že budem môcť skonštatovať splnenie svojej\npovinnosti dbať na riadny chod ústavného súdu. V tejto súvislosti som povinný postupovať\npodľa všeobecne záväzného výkladu ústavy vo veci PL. ÚS 4/2012, z ktorého vyplýva, že aj\n\n36\n\nkreačné právomoci prezidenta vo vzťahu k ústavnému súdu spadajú do kategórie tých\nrozhodovacích právomocí, ktorými zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov...\nPodľa citovaného výkladového uznesenia ústavného súdu oprávnenie prezidenta\nautonómne sa rozhodnúť, či predložený personálny návrh akceptuje alebo neakceptuje,\npredstavuje súčasť jeho kontrolných a vyvažovacích právomocí... Ak požiadavka\nnezávislého a nestranného fungovania platí podľa ústavného súdu pre prokuratúru, o to\nviac musí platiť pre najvýznamnejší súdny orgán v štáte, ktorým je ústavný súd. Z tohto\nvyplýva aj záver, že prezident nemá povinnosť mechanicky akceptovať personálne návrhy\nv situácii, keď mu ústava túto povinnosť výslovne neukladá a ani slovenská ústavná prax ju\nnikdy nepotvrdila...\n4. V súlade so všeobecne záväzným výkladom ústavného súdu vo veci PL. ÚS 4/2012,\nso zreteľom na povinnosť dbať o riadny chod ústavných orgánov, som preto u každého\nkandidáta na sudcu ústavného súdu bol povinný preskúmať, či existujú závažné skutočnosti\nvzťahujúce sa na jeho osobu, ktoré by dôvodne spochybnili jeho schopnosť vykonávať\nfunkciu sudcu ústavného súdu spôsobom neznižujúcim jej vážnosť alebo schopnosť\nvykonávať túto funkciu spôsobom, ktorý nebude v rozpore so samotným o poslaním\nústavného súdu.“\nOdôvodnenia rozhodnutí prezidenta o nevymenovaní JUDr. Miroslava Duriša, PhD.,\nJUDr. Evy Fulcovej, JUDr. Juraja Sopoligu za sudcov ústavného súdu pokračujú poukazom\nna rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 571/2014 a sp. zn. PL. ÚS 45/2015 a následne\nsú vo vzťahu k jednotlivým kandidátom takto individualizované:\nJUDr. Miroslav Duriš, PhD.\n,,Z Vášho profesijného životopisu vyplýva, že ste od nástupu do všeobecnej justície\npôsobili na okresnom súde 5 rokov a potom od roku 1995 až doposiaľ ste notárom. Počas\nVášho pôsobenia ako sudca okresného súdu a notár ste neuviedli ani nepreukázali, že by ste\nsa týchto pracovných pozíciách venovali aj problematike súvisiacej s ústavným súdnictvom,\nochranou základných práv a slobôd a obdobným právnym otázkam...\n\n37\n\nNepreukázali ste, že ste sa v súvislosti s ambíciou stať sa sudcom ústavného súdu\nďalej dlhodobejšie vzdelávali alebo si zvyšovali kvalifikáciu so zreteľom na problematiku\nústavného súdnictva alebo problematiku obdobného zamerania...\nNeuviedli ste žiadnu publikačnú činnosť ani verejné vystúpenia, prípadne iné\nvzdelávacie aktivity, ktoré by súviseli s ústavným súdnictvom, ochranou základných práv\na slobôd...\nNeovládate žiaden svetový jazyk, resp. pri osobnom pohovore so mnou pred\nporadným výborom dňa 25. júna 2014 ste na overenie jazykových znalostí rezignovali.\nPovažujem to za nedostatok, ktorý by Vám bránil venovať sa štúdiu zahraničnej literatúry\nalebo judikatúry...\nZo žiadnej činnosti, ktorú ste uviedli v profesijnom životopise, nevyplýva, že by ste\nosobitným spôsobom vynikli vo Vašej profesii ako sudca okresného súdu, resp. ako notár...\nNároky\n\nna\n\nvynikajúcu\n\nodbornú\n\núroveň,\n\npresvedčivosť\n\na spoločenskú\n\nakceptovateľnosť vysoko prevyšujú bežné nároky na rozhodovanie všeobecných súdov\na iných orgánov ochrany práva. Tieto nároky nemôže spĺňať uchádzač, ktorý sa do svojho\nzvolenia za kandidáta na sudcu ústavného súdu žiadnym spôsobom neprejavil ako\nvýznamná a všeobecne uznávaná osobnosť právnickej obce, a nikdy neprejavil objektívne\npoznateľný záujem o ochranu ústavnosti a základných práv a slobôd...\nNa základe preskúmania Vašej predchádzajúcej praxe v právnickom povolaní,\nnedostatku publikačnej a inej verejne známej činnosti pri ochrane ústavnosti a ochrane\nzákladných práv a slobôd, žiadnej potvrdenej znalosti cudzích jazykov a žiadnej prípravy\nna funkciu sudcu ústavného súdu som dospel k jednoznačnému záveru, že závažné dôvody\na skutočnosti uvedené v tomto odôvodnení významne spochybňujú vašu schopnosť\nvykonávať funkciu sudcu ústavného súdu spôsobom, ktorý nebude v rozpore s poslaním\nústavného súdu, a preto som rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.“\nJUDr. Eva Fulcová\n,,Z Vášho profesijného životopisu vyplýva, že ste od nástupu do všeobecnej justície\npôsobili na okresnom súde ako sudkyňa a funkcionárka okresného súdu. Až v roku 2013 ste\ndosiahli funkciu sudkyne Krajského súdu v Bratislave, ktorú ste však v podstate\nnevykonávali.\n\n38\n\nJedinú vzdelávaciu aktivitu ste absolvovali v rokoch 1996-1997 (štvorsemestrálny\nkurz Aplikácia práva EÚ v rozhodovacej činnosti súdov). V životopise ani pri pohovore ste\nneuviedli žiadny zvyšovanie kvalifikácie ani iné vzdelávanie, ktoré by potvrdzovalo, že\ndlhodobo pracujete na svojom odbornom raste v úmysle uchádzať sa o najvýznamnejšie\nsudcovské funkcie vrátane funkcie sudkyne ústavného súdu.\nNemáte žiadnu publikáciu o právnych otázkach a ani ste neuviedli žiadne aktivity,\nktoré by boli spojené s ústavným súdnictvom...\nNepreukázali ste, resp. ste odmietli preukázať..., že objektívne ovládate niektorý\nsvetový jazyk, ktorý by Vám umožnil venovať sa štúdiu odbornej zahraničnej literatúry,\nalebo judikatúry...\nZo žiadnej činnosti, ktorú ste uviedli v profesijnom životopise, nevyplýva, že by ste\nosobitným spôsobom vynikli vo Vašej profesii ako sudkyňa okresného súdu alebo prispeli\nzásadným spôsobom k efektívnemu a dôveryhodnému fungovaniu všeobecného súdnictva\naspoň na okresnej úrovni, rovnako je zjavné, že ani za viac ako 20 rokov existencie\nústavného súdu ste sa žiadnym spôsobom nevenovali problematike ústavného súdnictva\na ochrane základných práv a slobôd.\nNároky\n\nna\n\nvynikajúcu\n\nodbornú\n\núroveň,\n\npresvedčivosť\n\na spoločenskú\n\nakceptovateľnosť vysoko prevyšujú bežné nároky na rozhodovanie všeobecných súdov\na iných orgánov ochrany práva. Tieto nároky nemôže spĺňať uchádzač, ktorý sa do svojho\nzvolenia za kandidáta na sudcu ústavného súdu žiadnym spôsobom neprejavil ako\nvýznamná a všeobecne uznávaná osobnosť právnickej obce, a nikdy neprejavil objektívne\npoznateľný záujem o ochranu ústavnosti a základných práv a slobôd...\nNa základe preskúmania Vašej predchádzajúcej praxe v právnickom povolaní,\nnedostatku publikačnej a inej verejne známej činnosti pri ochrane ústavnosti a ochrane\nzákladných práv a slobôd, žiadnej potvrdenej znalosti cudzích jazykov a žiadnej prípravy\nna funkciu sudkyne ústavného súdu som dospel k jednoznačnému záveru, že závažné dôvody\na skutočnosti uvedené v tomto odôvodnení významne spochybňujú vašu schopnosť\nvykonávať funkciu sudkyne ústavného súdu spôsobom, ktorý nebude v rozpore s poslaním\nústavného súdu, a preto som rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.“\n\n39\n\nJUDr. Juraj Sopoliga\n,,Z Vášho profesijného životopisu vyplýva, že ste od nástupu do všeobecnej justície\npôsobili na okresnom, resp. krajskom súde...\nJedinú vzdelávaciu aktivitu ste absolvovali v rokoch 1998-1999 (štvorsemestrálny\nkurz Aplikácia práva EÚ v rozhodovacej činnosti súdov). Toto vzdelávanie nie je potvrdené\nžiadnym certifikátom alebo osvedčením o skutočnom získaní vedomostí z uvedenej témy.\nŽiadne iné vzdelávanie alebo zvyšovanie kvalifikácie so zreteľom na vašu ambíciu stať sa\nsudcom ústavného súdu ste neuviedli.\nOd roku 1998 ste externe pôsobili na Katedre obchodného práva a hospodárskeho\npráva Právnickej fakulty UPJŠ v Košiciach; v akom postavení, koľko seminárov\na prednášok ste uskutočnili a aké výsledky ste dosiahli, ste neuviedli. Z toho je možné\nuzavrieť, že toto pôsobenie nemalo žiaden praktický význam pre Váš osobnostný, či\nprofesionálny rozvoj so zreteľom na ústavné súdnictvo; navyše, ste pôsobili na katedre,\nktorej zameranie primárne nie je orientované na ústavné právo či ústavné súdnictvo.\nPublikačná aktivita sa u Vás obmedzila na jedinú aktivitu v roku 2011 o etickom\nkódexe sudcu v podmienkach Slovenskej republiky; vydavateľom bola Justičná akadémia.\nTáto publikácia žiadnym spôsobom nesúvisí s problematikou ústavného súdnictva alebo\npodobnou problematikou. Neuviedli ste iné, verejne prezentované vystúpenia, ktoré by\nsúviseli s ochranou ústavnosti, základných práv a slobôd, prípadne Vaše ďalšie aktivity,\nktoré by Vás systematicky a dlhodobejšie pripravovali na uchádzanie sa o postavenie sudcu\nústavného súdu.\nNeovládate žiaden svetový jazyk, ktorý by Vám umožnil venovať sa štúdiu odbornej\nzahraničnej literatúry, alebo judikatúry...\nZo žiadnej činnosti, ktorú ste uviedli v profesijnom životopise, nevyplýva, že by ste\nosobitným spôsobom vynikli vo Vašej profesii ako sudca všeobecného súdu alebo ovplyvnili\nzásadným spôsobom efektívne a ústave zodpovedajúce fungovanie všeobecnej justície,\nrovnako je zjavné, že ani za viac ako 20 rokov existencie ústavného súdu ste sa žiadnym\nspôsobom nevenovali problematike ústavného súdnictva a ochrane základných práv\na slobôd...\nNároky\n\nna\n\nvynikajúcu\n\nodbornú\n\núroveň,\n\npresvedčivosť\n\na spoločenskú\n\nakceptovateľnosť vysoko prevyšujú bežné nároky na rozhodovanie všeobecných súdov\n\n40\n\na iných orgánov ochrany práva. Tieto nároky nemôže spĺňať uchádzač, ktorý sa do svojho\nzvolenia za kandidáta na sudcu ústavného súdu žiadnym spôsobom neprejavil ako\nvýznamná a všeobecne uznávaná osobnosť právnickej obce, a nikdy neprejavil objektívne\npoznateľný záujem o ochranu ústavnosti a základných práv a slobôd...\nNa základe preskúmania Vašej predchádzajúcej praxe v právnickom povolaní,\nnedostatku publikačnej a inej verejne známej činnosti pri ochrane ústavnosti a ochrane\nzákladných práv a slobôd, žiadnej potvrdenej znalosti cudzích jazykov a žiadnej prípravy\nna funkciu sudcu ústavného súdu som dospel k jednoznačnému záveru, že závažné dôvody\na skutočnosti uvedené v tomto odôvodnení významne spochybňujú vašu schopnosť\nvykonávať funkciu sudcu ústavného súdu spôsobom, ktorý nebude v rozpore s poslaním\nústavného súdu, a preto som rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.“\nRozhodnutie o nevymenovaní JUDr. Jany Laššákovej prezident nad rámec\nuvedeného odôvodnil takto:\n,,Z Vášho profesijného životopisu potvrdeného pri osobnom vypočutí v národnej\nrade, ako aj pri pohovore s prezidentom vyplýva, že ste sa v doterajšej právnickej kariére\nnikdy nevenovali otázkam ochrany ústavnosti, základných práv a slobôd, konaniu pred\nústavným súdom, alebo medzinárodným a európskym systémom ochrany ľudských práv.\nTakúto prax nenahrádza samotné členstvo v ústavnoprávnom výbore národnej rady\nbez toho, aby existoval Váš konkrétny príspevok k činnosti tohto výboru vo vzťahu\nk ochrane ústavnosti pred ústavným súdom. Taký príspevok predložený nebol.\nPočas právnickej praxe ste neboli v žiadnom profesionálnom kontakte s ústavným\nsúdom. V konaní pred ústavným súdom ste nezastupovali žiadnu právnickú osobu, alebo\nfyzickú osobu, nenapísali ste žiaden návrh alebo sťažnosť, prípadne iné podanie...\nPri pohovore ste potvrdili, že ste nikdy nepublikovali v odbore ústavné právo, ani ste\nsa mu teoreticky nevenovali.\nZ prehľadu vašich hlasovaní v národnej rade o návrhoch zákonov bolo zistené, že ste\nvo viacerých prípadoch hlasovali za prijatie zákona aj v takých situáciách, v ktorých bolo\nz judikatúry ústavného súdu a množstva námietok širokej aj odbornej verejnosti zjavné,\nže navrhovaná zákonná úprava nie je v súlade s ústavou alebo medzinárodnými záväzkami.\nVysvetlili ste to tak, že vláda bola zodpovedná za posúdenie súladu zákonov s ústavou\n\n41\n\na pri takom hlasovaní ste vždy považovali navrhnutý zákon za potrebný a v súlade\ns ústavou; preto ste zaň v dobrej viere hlasovali.\nTento postoj nemôže v žiadnom prípade obstáť pri skúmaní odborného profilu\nkandidátky na sudkyňu ústavného súdu... Takýto spôsob hlasovania v národnej rade preto\nnedáva záruku nezávislého a nestranného pôsobenia na ústavnom súde, najmä hlasovania\npodľa najlepšieho svedomia a presvedčenia.\nNároky\n\nna\n\nvynikajúcu\n\nodbornú\n\núroveň,\n\npresvedčivosť\n\na spoločenskú\n\nakceptovateľnosť vysoko prevyšujú bežné nároky na rozhodovanie všeobecných súdov\na iných orgánov ochrany práva. Tieto nároky nespĺňa uchádzačka, ktorá do svojho zvolenia\nza kandidátku na sudkyňu ústavného súdu nepreukázala, že by tieto výsledky mali výsledky\nmali aspoň nepriamu spojitosť s ambíciou stať sa sudkyňou ústavného súdu a postačovali\nby na výkon takej funkcie.\nNa základe preskúmania predchádzajúcej činnosti v právnickom povolaní,\nnedostatku publikačnej a inej verejne známej a uznávanej činnosti pri ochrane ústavnosti\na ochrane základných práv a slobôd, žiadnej príprave na funkciu sudkyňu ústavného súdu\na spôsobov, akými ste hlasovali v národnej rade za zákony, ktoré boli ústavným súdom\nvyhlásené za nesúladné s ústavou a medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky,\nsom dospel k jednoznačnému záveru, že závažné dôvody a skutočnosti uvedené pod bodmi\n5. a 6. tohto rozhodnutia významne spochybňujú vašu schopnosť vykonávať funkciu sudkyne\nústavného súdu podľa najlepšieho presvedčenia, nezávisle a spôsobom, ktorý nebude\nv rozpore s poslaním ústavného súdu. Preto som rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku\ntohto rozhodnutia.“\nIX.\nNávrh prezidenta na zjednotenie právnych názorov\n26. Prezident ďalším podaním z 22. marca 2017 predložil ústavnému súdu návrh\nna zjednotenie právnych názorov senátov ústavného súdu, ktorý odôvodnil bodom 71 treťou\nvetou stanoviska Benátskej komisie z 13. marca 2017, v zmysle ktorého ak sa senát I. ÚS\nbude chcieť odchýliť od rozhodnutí iných senátov ústavného súdu, musí predložiť vec\n\n42\n\npodľa § 6 zákona o ústavnom súde plénu ústavného súdu na zjednotenie odchylných\nprávnych názorov. Ďalej na odôvodnenie tohto návrhu prezident uviedol:\n- sťažovatelia namietajú, že výklad ústavy vo veci sp. zn. PL. ÚS 4/2012 nie je\naplikovateľný na kandidátov na sudcov ústavného súdu a z ,,mlčania“ senátu v uzneseniach\no prijatí ich sťažností na ďalšie konanie sa dá vyvodiť, že senát I. ÚS mieni vo veci sp. zn.\nI. ÚS 575/2016 vylúčiť použitie tohto výkladu;\n- takýto názor by sa podľa prezidenta odchýlil od názorov vyjadrených v uzneseniach\nsp. zn. II. ÚS 718/2014 a sp. zn. II. ÚS 719/2014 o prijatí sťažností Jána Bernáta a Imricha\nVolkaia na ďalšie konanie, kde podľa prezidenta senát II. ÚS konštatoval, že ,,sťažnosti\nv časti, v ktorej vylučujú použitie výkladu ústavy vo veci PL. ÚS 4/2012, sú zjavne\nneopodstatnené“;\n- ak senát I. ÚS bude v ďalšom konaní chcieť vylúčiť výklad vo veci\nsp. zn. PL. ÚS 4/2012 z právneho základu rozhodnutia o sťažnostiach sťažovateľov,\nprezident navrhuje, aby predložil taký svoj právny názor na postup podľa § 6 zákona\no ústavnom súde vo vzťahu k právnemu názoru už vyjadrenému v uzneseniach\nsp. zn. II. ÚS 718/2014 a sp. zn. II. ÚS 719/2014 z 23. októbra 2014.\n27. K návrhu prezidenta na zjednotenie právnych názorov senátov ústavného súdu\nzaujali všetci sťažovatelia stanoviská, v ktorých konštatovali, že na takýto postup nie je\ndôvod.\n28. Podaním z 18. septembra 2017 doručeným ústavnému súdu 21. septembra 2017\nprezident navrhol, aby ústavný súd požiadal Benátsku komisiu o autentický výklad bodu 71\ntretej vety a bodu 76 jej stanoviska, keďže na takýto výklad podľa jeho názoru nie je\noprávnený žiaden z účastníkov konania. Prezident žiadal, aby sa ústavný súd obrátil\nna Benátsku komisiu s otázkami:\n«Je bod 71 tretia veta stanoviska Benátskej komisie v spojení s bodom 76 tohto\nstanoviska neoddeliteľnou súčasťou odporúčaní a záverov, ktoré je konajúci senát povinný\nvziať do úvahy?\nVeta v bode 71 stanoviska Benátskej komisie: ,,Ak senát I. ÚS sa bude chcieť\nodchýliť od rozhodnutí od iných senátov...“ ustanovuje o rozhodnutiach všetkých senátov,\n\n43\n\nktoré rozhodovali o sťažnostiach nevymenovaných kandidátov na sudcov ústavného súdu\nalebo sa vzťahuje len na rozhodnutie III. senátu vo veci III. ÚS 571/2014?»\n29. Ďalším podaním z 3. októbra 2017 doručeným ústavnému súdu 5. októbra 2017\nprezident doplnil svoj návrh na zjednotenie právnych názorov odkazom na závery\nvyslovené ústavným súdom v náleze sp. zn. I. ÚS 397/2014, kde ústavný súd rozhodoval\no porušení práv kandidáta na funkciu generálneho prokurátora rozhodnutím prezidenta\no jeho nevymenovaní. Podľa názoru prezidenta ústavný súd v ústnom vyhlásení nálezu\nsp. zn. III. ÚS 571/2014 zo 17. marca 2015 tento právny názor rešpektoval, avšak\nv písomnom vyhotovení nálezu sp. zn. III. ÚS 571/2014 sa od tohto právneho názoru\nodchýlil. Pre toto pochybenie senátu III. ÚS, ako aj z dôvodu odporúčaní Benátskej komisie\nje podľa prezidenta o to naliehavejšie, aby konajúci senát v tejto veci predložil vec\nna zjednotenie právnych názorov. Doplnenie svojho procesného návrhu prezident uzavrel\ntým, že ,,Ak senát I. ÚS v ďalšom konaní chce vylúčiť výklad sp. zn. PL. ÚS 4/2012\nz právneho základu rozhodnutia o sťažnostiach sťažovateľov, potom prezident navrhuje,\naby senát I. ÚS v súlade s bodom 71 tretia veta v spojení s bodom 76 Stanoviska Benátskej\nkomisie najprv predložil taký svoj právny názor na postup podľa § 6 zákona o ústavnom\nsúde\n\nvo vzťahu\n\nk právnym\n\nsp. zn. I. ÚS 397/2014\n\nzo\n\nnázorom\n4.\n\nuž\n\ndecembra\n\nvyjadreným\n2014\n\nv rovnakej\n\na v ústne\n\nveci\n\nv náleze\n\nvyhlásenom\n\nnáleze\n\nsp. zn. III. ÚS 571/2014 zo 17. marca 2015.“.\n30. Podľa § 6 zákona o ústavnom súde senát, ktorý v súvislosti so svojou\nrozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru\nvyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh\nna zjednotenie odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne\no zjednotení odchylných právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný\nuznesením pléna ústavného súdu. Konajúci senát I. ÚS v tejto súvislosti konštatuje,\nže účastník\n\nkonania\n\n(prezident)\n\nnedisponuje\n\nnávrhovým\n\noprávnením\n\nvo vzťahu\n\nk zjednoteniu odchylných právnych názorov senátu ústavného súdu, a je to výlučne\npríslušný senát, ktorý môže iniciovať takéto zjednotenie. Konajúci senát I. ÚS však\nna takýto postup nevzhliadol žiaden relevantný dôvod, a to preto, že:\n\n44\n\n- ústavný súd k aplikovateľnosti výkladu sp. zn. PL. ÚS 4/2012 vo veci kandidátov\nna sudcov ústavného súdu vyjadril právny názor v náleze sp. zn. III. ÚS 571/2014\nzo 17. marca 2015, ako aj v uznesení sp. zn. PL. ÚS 45/2015 z 28. októbra 2015.\nSenát I. ÚS považuje argumentáciu uvedenú v týchto rozhodnutiach za racionálnu,\npresvedčivú a ústavne udržateľnú a od tam vyslovených právnych názorov sa názor senátu\nI. ÚS nemieni odchýliť;\n- senát II. ÚS v uzneseniach sp. zn. II. ÚS 718/2014 a sp. zn. II. ÚS 719/2014\nz 23. októbra 2014 nekonštatoval aplikovateľnosť výkladu sp. zn. PL. ÚS 4/2012 vo veci\nkandidátov na sudcov ústavného súdu, ale uviedol, že ,,Ústavný súd zastáva názor, že\nprávne názory vyjadrené v označenom uznesení sú z hľadiska aplikácie relevantné na vec\nsťažovateľa, pričom práve táto skutočnosť môže mať zásadný význam na meritórne\nrozhodnutie o sťažnosti.“. Konajúci druhý senát ústavného súdu teda v žiadnom prípade\nnekonštatoval že ,,sťažnosti v časti, v ktorej vylučujú použitie výkladu ústavy vo veci sp. zn.\nPL. ÚS 4/2012, sú zjavne neopodstatnené“, konštatoval len, že tieto právne názory sú\nrelevantné a mohli mať zásadný význam pre meritórne rozhodnutie. Meritórne rozhodnutie\n(nález) však vo veciach vedených pod sp. zn. II. ÚS 718/2014 a sp. zn. II. ÚS 719/2014\nprijaté nebolo a v neskorších rozhodnutiach (nález sp. zn. III. ÚS 571/2014 zo 17. marca\n2015, uznesenie sp. zn. PL. ÚS 45/2015 z 28. októbra 2015) bol vyjadrený jasný právny\nzáver k tejto otázke. Zjavnú neopodstatnenosť sťažností konštatoval senát II. ÚS v týchto\nrozhodnutiach, len pokiaľ ide o námietky týkajúce sa zriadenia poradného výboru a jeho\nvplyvu na rozhodnutia prezidenta. V tomto smere je teda návrh prezidenta z 22. marca 2017\nzaložený na realite nezodpovedajúcom interpretačnom posune. Navyše, konanie\no prijateľnosti návrhu na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde) je\nšpecifickým konaním, ktoré nemá kontradiktórny charakter, takže ústavný súd rozhoduje\nbez ďalšieho len na základe obsahu napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej moci a údajov\nobsiahnutých v samotnej ústavnej sťažnosti, preto v ňom vyjadrené názory nemajú žiaden\njudikatórny význam. Inými slovami, nemôže ísť o rozhodnutie precedenčného charakteru,\npretože argumentácia obsiahnutá v týchto uzneseniach nie je meritórna, resp. ani kvázi\nmeritórna k podstate veci.\n\n45\n\n31. K podaniam prezidenta z 18. septembra 2017 a 3. októbra 2017 ústavný súd\nuvádza, že je si vedomý toho, že aj procesné uznesenie o odmietnutí môže mať precedenčné\núčinky, ktoré sú pre ústavný súd ďalej záväzné, ale len za predpokladu, že obsahujú\nmeritórnu argumentáciu. Uznesenia sp. zn. II. ÚS 718/2014 a sp. zn. II. ÚS 719/2014\nz 23. októbra 2014 do tejto kategórie nepatria. Ústavný súd už niekoľko rokov používa\nvo svojej judikatúre aj tzv. kvázi meritórne rozhodnutia, ktoré sú záväzné pre neho\nsamotného (porovnaj sp. zn. PLz. ÚS 4/2014 či sp. zn. I. ÚS 454/2012) a aj pre účastníkov\nkonania. Záväznosť kvázi meritórnych uznesení spočíva v tom, že argumenty v nich\nobsiahnuté sú záväzné aj napriek tomu, že vec bola odmietnutá na predbežnom prerokovaní\na bez ohľadu na formu tohto rozhodnutia (uznesenie). Podobne treba pristúpiť aj\nk uzneseniu sp. zn. PL. ÚS 45/2015. Aj keď formálne nejde o meritórne rozhodnutie,\nústavný súd ho považuje za kvázi meritórne a ako také záväzné pre prezidenta, ako aj pre\nsamotný ústavný súd. Napokon aj v slovenskej dogmatike ústavného práva sa považuje\nza samozrejmé, že záväzné sú aj nosné dôvody (odôvodnenie) rozhodnutia (DRGONEC, J.\nKonanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Druhé vydanie. Šamorín : Heuréka,\n2012. s. 34 ‒ 36). V neposlednom rade je nutné sa pridŕžať aj stanoviska Benátskej komisie,\nktorá v bode 74 uviedla: ,,Od prijatia uznesenia sp. zn. PL. ÚS 45/2015 z 28. októbra 2015\nvšak nemožno mať viac pochybnosti o tom, že prezident nie je oprávnený vymenovať menej\nako polovicu kandidátov navrhnutých národnou radou, a to ani vtedy, ak je presvedčený, že\nexistujú závažné pochybnosti o ich schopnosti vykonávať funkciu sudcu ústavného súdu.\nHoci nejde o plnohodnotný výklad podľa čl. 128 ústavy, odráža sa v ňom právny názor\nna túto otázku väčšiny sudcov ústavného súdu, ktorý je konečným arbitrom v ústavných\nveciach.“\n32. Aj v tejto súvislosti je potrebné pripomenúť vyjadrenie samotného prezidenta\nk ústavnej sťažnosti o odvolaní členky Súdnej rady Slovenskej republiky (sp. zn.\nI. ÚS 215/2015), keď sám argumentoval negatívnym rozhodnutím, pretože precedens\nvo veci odvolávania členov Súdnej rady Slovenskej republiky bez udania dôvodu je „len“\nuznesením, ktorým sa sťažnosť odmietla (IV. ÚS 46/2011); teda presne rovnakej povahy\nako uznesenie sp. zn. PL. ÚS 45/2015. Ak teda prezident v jednej veci uznáva záväznosť aj\nnegatívnych a procesných uznesení ústavného súdu, je povinný tak robiť v rámci\n\n46\n\nkonzistentnosti svojho názoru vo všetkých iných veciach. Aj v prípade nejasností\no záväznosti uznesenia sp. zn. PL. ÚS 45/2015 je stále kontrolujúcim precedensom vo veci\nmenovania sudcov ústavného súdu meritórne rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 571/2014.\nKontrolujúcim precedensom bude tento nález dovtedy, pokiaľ sa neuplatní postup podľa § 6\nzákona o ústavnom súde alebo sa nezmení právna úprava. Procesný návrh prezidenta\nz 18. septembra 2017 – odhliadnuc od skutočnosti, že by opätovne predĺžil stav právnej\nneistoty sťažovateľov aj samotného prezidenta – preto ústavný súd nemohol akceptovať.\nSo závermi vyplývajúcimi zo stanoviska Benátskej komisie sa pritom ústavný súd vyrovnal\nv meritórnej časti odôvodnenia tohto nálezu.\n33. Pokiaľ prezident návrh na zjednotenie právnych názorov doplňujúcim podaním\nz 3. októbra 2017 odôvodňuje aj nálezom sp. zn. I. ÚS 397/2014 a ústne vyhlásenými\ndôvodmi nálezu sp. zn. III. ÚS 571/2014, senát I. ÚS konštatuje, že po prijatí uznesenia\nsp. zn. PL. ÚS 45/2015 z 28. októbra 2015 nemožno mať viac pochybností o tom,\nže uznesenie sp. zn. PL. ÚS 4/2012, na ktorého záveroch bolo v podstatnom založené\nodôvodnenie nálezu sp. zn. I. ÚS 397/2014, sa na sťažovateľov ako kandidátov na sudcov\nústavného súdu nevzťahuje. Preto ani tento prezidentov návrh nebolo možné v ďalšom\nkonaní zohľadniť.\nX.\nPrednesy na verejnom zasadnutí 16. novembra 2017\n34. Verejné zasadnutie ústavného súdu konané 9. októbra 2017 bolo odročené\nbez prejednania veci na 16. november 2017. Dôvodom bolo neúplné označenie predmetu\nkonania a okruhu sťažovateľov pri oznámení termínu verejného zasadnutia. Na verejnom\nzasadnutí 16. novembra 2017 sudca spravodajca zreferoval doterajší priebeh konania,\nústavný proces navrhovania a menovania sudcov ústavného súdu od roku 2014, relevantné\nrozhodnutia ústavného súdu, ako aj stanovisko Benátskej komisie.\n\n47\n\nJUDr. Milan Fulec ako zástupca JUDr. Jána Bernáta, JUDr. Evy Fulcovej\na JUDr. Miroslava Duriša, PhD., v prednese v podstatnom uviedol:\n,,Napriek citovaným rozhodnutiam III. senátu a pléna ústavného súdu, z ktorých\nvyplýva jednoznačná ústavná povinnosť prezidenta vymenovať zo zostávajúcich\n5 kandidátov na sudcov ústavného súdu 2 sudcov ústavného súdu (viď. PL. ÚS 45/2015),\nako aj na konkrétny spôsob, akým tak mal prezident urobiť, nevymenoval ani jedného\nzo sťažovateľov za sudcu ústavného súdu, čím opätovne porušil základné právo\nsťažovateľov na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok,\nktoré im garantuje čl. 30 ods. 4 ústavy, a zároveň tým porušil svoju ústavnú povinnosť\nzaistiť riadny chod ústavných orgánov, ktorá mu vyplýva z čl. 101 ods. 1 ústavy, čím\ndlhodobo znemožňuje riadny chod ústavného súdu. V tejto súvislosti si dovoľujem poukázať\npráve na to stanovisko Európskej komisie pre demokraciu prostredníctvom práva,\ntzv. Benátsku komisiu č. 877, ktoré tu bolo podrobne oboznámené aspoň v tom závere, kde\nBenátska komisia jednoznačne vyslovila, že od prijatia uznesenia PL. ÚS 45/2015\nz 28. 10. 2015 však nemožno mať viac pochybnosti o tom, že prezident nie je oprávnený\nvymenovať menej ako polovicu kandidátov navrhnutých národnou radou, a to ani vtedy,\nak je presvedčený, že existujú závažné pochybnosti o ich schopnosti vykonávať funkciu\nsudcu ústavného súdu, hoci nejde o plnohodnotný výklad podľa čl. 128 ústavy, odráža sa\nv ňom právny názor na túto otázku väčšiny sudcov ústavného súdu, ktoré je konečným\narbitrom v ústavných veciach. Vzhľadom na uvedené preto navrhujem, aby ústavný súd\nrozhodol nálezom v zmysle petitu našej ústavnej sťažnosti.“\nJUDr. Tibor Sásfai ako zástupca JUDr. Juraja Sopoligu v prednese v podstatnom\nuviedol:\n,,Vzhľadom na uvedenú argumentáciu sťažovateľa bez jej opakovania považujeme\nza potrebné zvýrazniť len skutočnosť, že sú naplnené ústavné dôvody o porušení základného\nľudského práva na prístup k inej verejnej funkcii podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, ktoré sú\nzáväzne vyriešené v náleze III. ÚS 571/2014 z 17. 3. 2015, s ktorým sa stotožnilo plénum\nústavného súdu v konaní PL. ÚS 45/2015 v uznesení zo dňa 28. 10. 2015 rozhodnutím\nústavou požadovanej väčšiny pléna, t. j. siedmimi hlasmi. Týmito rozhodnutiami sa\n\n48\n\nzabezpečilo aj zachovanie princípu právnej istoty v súlade s predchádzajúcou konštantnou\njudikatúrou.\nVecná správnosť týchto rozhodnutí bola v celom rozsahu akceptovaná v stanovisku\nBenátskej komisie z 13. 3. 2017 číslo: 877/2017, v ktorom v časti VIII - záver bod 74 je\njednoznačne konštatované, že od prijatia uznesenia sp. zn. PL. ÚS 45/2015 z 28. októbra\n2015 však nemožno mať viac pochybnosti o tom, že prezident nie je oprávnený vymenovať\nmenej ako polovicu kandidátov navrhnutých národnou radou, a to ani vtedy, ak je\npresvedčený, že existujú závažné pochybnosti o ich schopnosti vykonávať funkciu sudcu\nústavného súdu. Hoci nejde o plnohodnotný výklad podľa čl. 128 ústavy, odráža sa v ňom\nprávny názor na túto otázku väčšiny sudcov ústavného súdu, ktorý je konečným arbitrom\nv ústavných veciach.\nŽiadame vyhovieť ústavnej sťažnosti JUDr. Juraja Sopoligu v celom rozsahu\nvychádzajúc z predchádzajúcich rozhodnutí ústavného súdu o tomto spore, keďže výlučne\nústavný súd je kompetentný rozhodnúť ústavnoprávne spory s konečnou platnosťou\nspôsobom, ktorý zaväzuje všetky strany.“\nJUDr. Peter Filip ako zástupca JUDr. Jany Laššákovej v prednese v podstatnom\nuviedol:\n,,Pán sudca spravodajca predniesol všetko podstatné, čo som aj ja považoval\nza podstatné a poukazujem na ústavnú sťažnosť mojej klientky Jany Laššákovej, ktorá bola\ndoručená ústavnému súdu a na vyjadrenie mojej klientky. Na týchto písomnostiach v celom\nrozsahu trvá a v rámci toho, čo bolo dnes v tejto pojednávacej miestnosti povedané, nemám\nčo doplniť.“\nJUDr. Juraj Sopoliga v prednese uviedol:\n«V tomto konaní ide o netypickú situáciu rozhodovania o opätovnej ústavnej\nsťažnosti pre porušenie základného práva občana na prístup k inej verejnej funkcii\nprezidentom republiky. Považujem preto za potrebné zdôrazniť niektoré základné\nskutočnosti...\nNerešpektujú sa najmä nasledovné názory, ktoré vyplývajú z judikatúry.\n\n49\n\n1. Pri výklade ústavy sa prihliada aj na ústavnú prax. Text ústavy o vymenovaní\nsudcov ústavného súdu sa od prijatia ústavy nezmenil a všetci predchádzajúci prezidenti\nvymenovali presne polovicu z kandidátov za sudcov ústavného súdu, ktorí spĺňali zhodné\nústavné kritériá ako súčasní kandidáti.\n2. Bolo záväzne rozhodnuté o rozdielnom výklade obsahu pojmov „vymenúva“\n(znamená možnosť úvahy prezidenta) a „vymenuje“ (znamená povinnosť prezidenta\nvymenovať) plénom súdu v konaniach o výklad ústavy podľa čl. 128 ústavy, ktorý je\nzmeniteľný výlučne po zmene ústavy. Pri generálnom prokurátorovi je v texte uvedené\n„vymenúva“ a pri sudcoch ústavného súdu „vymenuje“, resp. „má vymenovať“. Zhodný\ntext „vymenuje“ je aj v čl. 111 ústavy o vymenovaní členov vlády prezidentom na návrh\npredsedu vlády, kde ústavný súd konštatoval, citujem: „Keď priamo obmedzili jeho\nuváženie stanovením povinnosti vyhovieť návrhu predsedu vlády na vymenovanie člena\nvlády“.\n3. Ústavný súd sa stotožnil s názorom ústavno-právneho výboru a pléna národnej\nrady pri výklade pojmov „vysokoškolské právnické vzdelanie a najmenej 15 rokov činný\nv právnickom povolaní“ (ústavné kritériá pre kandidátov na sudcov ústavného súdu)\na uviedol, že ide o vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, pričom sa musí\nvykonávať činnosť, kde právny predpis vyžaduje právnické vzdelanie. Inak povedané, každý\nvysokoškolsky vzdelaný právnik, ktorý spĺňa tieto kritériá bez ohľadu na oblasť svojej\nprávnickej činnosti, má právo byť kandidátom i sudcom ústavného súdu, ako sa to doposiaľ\njednoznačne rešpektovalo.\n4. Vo vzťahu k sudcom všeobecných súdov zároveň platí, že nie sú len ochrancami\nzákonnosti, ale majú právomoc rozhodovať o otázkach ochrany ústavnosti, t. j. ako je to\nv kompetencii ústavného súdu. Je totiž nepochybné, že pri výklade hmotno-právneho alebo\nprocesného predpisu pri súdení vždy ich musia vykladať v súlade s ústavou. Z uvedeného\nvyplýva, že vyhlásenie prezidenta, že kandidáti neprejavili záujem o ústavné právo, je\nhrubým nerešpektovaním záväznej judikatúry. Zároveň tvrdenie, že ak sa sťažovatelia, ktorí\nneprejavili objektívne spoznateľný záujem o ochranu ústavnosti, vôbec uchádzajú o post\nsudcu ústavného súdu, čo signalizuje nedostatok ich zodpovednosti, je nielen svojvoľným\nprotiústavným názorom, ale aj neprípustnou aroganciou hlavy štátu vo vzťahu ku všetkých\nkandidátom, ktorí spĺňajú všetky platné ústavné kritériá.\n\n50\n\n5. Zarážajúce je aj stanovisko prezidenta o jeho oprávnení nebyť viazaný\nrozhodnutím ústavného súdu. Ide o vzorový svojvoľný názor. Obmedzenia právomocí\nprezidenta sú totiž uvedené priamo v ústave a sú vymedzené aj judikatúrou ústavného súdu.\nV konaní o porušenie základného práva občana pritom bezvýnimočne platí, že štátny orgán,\nktorý porušil uvedené právo občana, je vždy povinný rozhodnúť v súlade s právnym\nnázorom ústavného súdu uvedeným v odôvodnení rozhodnutia, keďže ide o záväzný príkaz.»\nJUDr. Ján Mazák ako zástupca prezidenta v prednese v podstatnom uviedol:\n«Prezident republiky považuje za potrebné, aby sa na verejnom ústnom pojednávaní\nozrejmili niektoré právne významné skutočnosti a zasadili do kontextu teraz aj veľmi vhodne\nuvedeného sudcom spravodajcom, aj vystúpeniami zástupcov sťažovateľov...\nVec sťažovateľa Jána Bernáta.\nSťažovateľ tvrdí, že prezident republiky porušil jeho základné právo, lebo o ňom\nnerozhodol ako o kandidátovi na sudcu ústavného súdu. To je v príkrom rozpore\ns objektívnou realitou. Prezident republiky právoplatne, nezmeniteľne a nenapadnuteľne\nrozhodol o tomto sťažovateľovi 2. júla 2014. Tu je rozhodnutie, ktorým sťažovateľ Ján\nBernát nebol vymenovaným za sudcu ústavného súdu. Preto tento účastník už nie je\nkandidátom na sudcu ústavného súdu a jeho právne postavenie úplne prirodzene zaniklo.\nNa to netreba ústavnú alebo zákonnú úpravu a zaniklo najneskôr v spojitosti so zastavením\nkonania pred ústavným súdom vo veci II. ÚS 719/2014...\nVážený senát ústavného súdu, prezident republiky pripomína, že podľa ústavy\nvykonáva svoj úrad podľa svojho vedomia a presvedčenia a nie je viazaný príkazmi. Preto\ntakáto časť odôvodnenia procesného uznesenia ústavného súdu je síce na úrovni „obiter\ndictum“, ale súčasne je to „obiter dictum“, ktoré sa blíži rozhodnutiu „ultra vires“.\nZ takého textu nemožno vyvodzovať žiadne povinnosti pre hlavu štátu. Ale znovu sa\ndostanem k tomu, čo je dôležité v tomto kontexte. Prezident republiky rozhodnutie z 2. júla\n2014 nikdy nezrušil. V konkrétnostiach musím povedať, že v uznesení PL. ÚS 45/2015\nvyzýva ústavný súd k použitiu autoremedúry. Autoremedúra však predpokladá, že by proti\nrozhodnutiu prezidenta republiky bol prípustný opravný prostriedok, ktorý by mal\nsuspenzívny účinok. Pochopiteľne, takýto opravný prostriedok neexistuje, a preto aj\nmožnosť autoremedúry neexistuje. Pochybením je v tomto citovanom uznesení aj to, že\n\n51\n\nprezident mal vymenovať dvoch sudcov z piatich kandidátov vrátane Imricha Volkaia\na Jána Bernáta, lebo vtedy ešte v tomto uznesení bol spomínaný aj kandidát Imrich Volkai.\nNo, dvoch sudcov môže prezident vymenovať len zo štyroch kandidátov, nie z piatich. Piaty\nkandidát bol totiž „konzumovaný“, ak dovolíte takýto výraz, vymenovaním sudkyne Jany\nBaricovej... A kto to bol – závisí úplne od úvahy prezidenta republiky, a nedá sa preto\nvylúčiť, že tou dvojičkou bol bývalý kandidát Ján Bernát...\nZ toho dôvodu sa nazdáva prezident republiky, že akékoľvek rozhodnutie o tomto\nsťažovateľovi, teda Jánovi Bernátovi, bude trpieť nedostatkom legitimity. Dôvod je veľmi\njednoduchý. Prezident republiky rozhodol o tomto kandidátovi právoplatne, nezmeniteľne\na ku dnešnému dňu toto rozhodnutie nie je ani nijakým ústavne dovoleným spôsobom\nnapadnuteľné. Domnievame sa, že ani Ústavný súd Slovenskej republiky nie je oprávnený\nignorovať takéto právoplatné a nezmeniteľné rozhodnutie prezidenta republiky.\nVo veci sťažovateľky Jany Laššákovej.\nPrezident republiky konštatoval v rozhodnutí o nevymenovaní, že vlastne spĺňa všetky\npredpoklady, ktoré sú uvedené v ústave vrátane „byť činná v právnickom povolaní po dobu\nnajmenej 15 rokov“. Po tomto rozhodnutí však sme sa dostali k uzneseniu Ústavnoprávneho výboru národnej rady č. 1031 z 19. apríla 2006, ktoré národná rada vzala\nna vedomie pod č. 2191 z 19. apríla 2006 a takto sa vlastne vytvoril autentický názor\nnárodnej rady na predpoklad „byť činný v právnickom povolaní po dobu najmenej\n15 rokov... No, pri prehodnotení tohto alebo pri príprave na toto verejné ústne\npojednávanie sme prišli k tomu, že pani poslankyňa Jana Laššáková je poslankyňou od roku\n2002 doposiaľ. To znamená, že posledných 15 rokov pred tým, než sa stala uchádzačkou\nalebo kandidátkou podľa toho autentického výkladu, ktorý som citoval, nevykonávala\nprávnické povolanie, pretože byť poslancom Národnej rady Slovenskej republiky\nnevyžaduje úplné vysokoškolské právnické vzdelanie dosiahnuté na právnickej fakulte...\nTeraz prejdem k najpodstatnejším otázkam, ktoré vlastne hýbu týmto ústavným\nsporom.\nZákladnou otázkou v tomto ústavnom spore medzi prezidentom republiky a štyrmi\nsťažovateľmi je to – patria do osobnej pôsobnosti výkladu ústavy PL. ÚS 4/2012 – ako pán\nspravodajca povedal – výklad Čentéš, aby to bolo také zrejmé každému – aj kandidáti\nna sudcu ústavného súdu alebo nie...\n\n52\n\nZačnem stanoviskom predsedníčky pléna ústavného súdu sudkyne Ivetty Macejkovej,\nktorá v októbri 2012 ku výkladu kauze Čentéš – ak dovolí pán sudca spravodajca, budem to\npoužívať aj ja – pripojila doplňujúce stanovisko. V tomto stanovisku bez toho, že by som ho\ncitoval, jednoznačne uviedla, pripomínam, že ide o október 2012, že prezident republiky ako\npriamo volený funkcionár, najvyšší ústavný činiteľ „môže odmietnuť každý personálny\nnávrh národnej rady, ktorý je mu predkladaný so zreteľom na jeho všetky kreačné\nprávomoci“.\nVo veciach sťažovateľov Jána Bernáta a Imricha Volkaia bolo rozhodnuté\n23. októbra 2014 uzneseniami II. ÚS 718 a 719/2014. Tu musím citovať, pretože senát\nv týchto uzneseniach o prijatí sťažností na ďalšie konanie povedal „sťažnosti v častiach,\nv ktorých vylučujú použitie výkladu ústavy vo veci Čentéš, sú zjavne neopodstatnené“. Toto\nkonanie nepokračovalo, ale toho 23. októbra 2014 bol vyjadrený prvý záväzný právny názor\nna použitie výkladu v kauze Čentéš, a tu pripomínam, že kým sa sťažovatelia odvolávajú\nna výklad PL. ÚS 45/2015 a tvrdia, že by sa mal uplatniť, to je tak isto len procesné\nrozhodnutie. Dokonca také, ktoré bolo označené Benátskou komisiou ako neplnohodnotné.\nĎalší postup v týchto veciach je už ale nález Ústavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 397/2014 zo 4. decembra 2014. Týmto nálezom v kauze Čentéš nielen, že bolo zrušené\nrozhodnutie prezidenta Ivana Gašparoviča o jeho nevymenovaní, ale v tomto náleze senát\nústavného súdu I. ÚS, aj keď to bolo iné zloženie, uviedol, že „ústavné limity diskrécie\nprezidenta vyvoditeľné z výkladu kauze Čentéš sú, môžu byť primerane aplikovateľné aj\nna výkon iných kreačných právomocí prezidenta republiky. Čiže tu máme druhý, v podstate\ntretí právny názor, ktorý jednoznačne pripúšťa aplikáciu výkladu Čentéš aj na kandidátov\nna sudcov ústavného súdu.\nDňa 15. marca 2015 v ústne vyhlásenom náleze III. ÚS 571/2014 senát – teda\nIII. senát ústavného súdu - uviedol: „prezident je oprávnený na prekročenie rozsahu úvahy,\nktorú mu poskytuje čl. 134 ods. 2, t. j. nevymenovať viac ako polovicu z celkového\ndvojnásobného počtu kandidátov navrhnutých národnou radou, len v prípade, ak bola\npreukázaná existencia závažných skutočností vzťahujúca sa na osoby kandidátov, ktoré by\ndôvodne spochybnili ich schopnosť vykonávať funkciu sudcu ústavného súdu.“ Pripomínam,\nže ústavný súd do dnešného dňa nevysvetlil, prečo tieto ústne vyhlásené dôvody, ktoré ho\nzaväzovali od okamihu jeho vyhlásenia, prečo sa nestali súčasťou písomných dôvodov?\n\n53\n\nNevysvetlil to a bolo oznámené, že v podstate sa ústne vyhlásené dôvody zhodujú\ns písomnými, ktoré sa však, ako o chvíľočku budem citovať, diametrálne odlišujú. Pretože\nv písomnom odôvodnení nálezu III. ÚS 571/2014 už zmienka o tom, že prezident je\noprávnený na prekročenie rozsahu úvahy, ktorú mu poskytuje čl. 134 ods. 2, chýba a už je\nlen to, čo tu odznelo – výklad v kauze Čentéš sa podľa písomných dôvodov tohto nálezu\nnevzťahuje na kandidátov na sudcov ústavného súdu. Tento právny názor bol prevzatý\nuznesením PL. ÚS 45/2015 bezo zmeny – ústavný súd tu nepodal žiadny výklad, len sa\nstotožnil s právnym názorom III. senátu ústavného súdu a odmietol návrh prezidenta\nna výklad ústavy.\nLegitimitu takého rozhodnutia však podlamuje viacero právne významných\nskutočností a dovoľte mi, aby som ich v stručnosti uviedol.\nPo prvé – za tento názor – že je vylúčená osobná pôsobnosť výkladu Čentéš aj\nna kandidátov na sudcov ústavného súdu, hlasovala aj predsedníčka pléna, ktorá však tri\nroky pred tým vyjadrila právny názor, podľa ktorého každý personálny návrh národnej\nrady, týkajúci sa kreačných právomocí prezidenta, hlava štátu môže odmietnuť.\nPo druhé – medzi tými siedmimi sudcami hlasoval za záver o nepoužiteľnosti výkladu\nČentéš aj sudca Sergej Kohut. Pán sudca Sergej Kohut hlasoval ale opačne pri prijímaní\nuznesenia II. ÚS 718/2014 a II. ÚS 719/2014, ktoré som citoval a kde bolo uvedené, že\nsťažnosti sťažovateľov, pokiaľ ide o nemožnosť aplikovať výklad Čentéš na nich, sú zjavne\nneopodstatnené.\nPo tretie – jeden z disentujúcich štyroch sudcov uviedol do svojho disentu\n„považujem aj v záujme svojej profesionálnej cti za potrebné dištancovať sa\nod rozhodnutia, ku ktorému mám zásadné výhrady, keďže sa v ňom nachádza príliš málo\npresvedčivej ústavno-právnej argumentácie a, naopak, neprimerane veľa politiky“. Táto\nčasť disentu člena pléna ústavného súdu poukazuje, že vo vnútri ústavného súdu existuje\ndôrazná opozícia voči tomuto neplnohodnotnému rozhodnutiu, a najmä voči tomu, že\nplénum rezignovalo na svoju povinnosť a oprávnenie vykladať ústavu a prenechalo túto\nkompetenciu senátu.\nPo štvrté – a to je veľmi vážna okolnosť. Celý tento názor ojedinelý, ktorý vlastne\ntvrdí, že nie je výklad Čentéš použiteľný na kandidátov na sudcov ústavného súdu, vznikol\nv III. senáte väčšinou dvoch hlasov. A tu musím otvorene znovu povedať, a veľmi kriticky,\n\n54\n\nže jeden z tých dvoch hlasov patril sudkyni Jane Baricovej, ktorá vlastne rozhodovala\nvo vlastnej veci. Jedna zo sťažností výslovne povedala, že prezident republiky s ňou\nnakladal výhodnejšie ako s inými. Áno, môže zaznieť námietka, že pani sudkyňa Jana\nBaricová nebola vylúčená z tohto konania rozhodovania. Ale tu si dovolím pripomenúť\nústavnému súdu, že tak isto vo veci disciplinárneho postihu Štefana Harabina neboli viacerí\nčlenovia pléna vylúčení z konania rozhodovania. Napriek tomu Európsky súd pre ľudské\npráva povedal, že bol porušený princíp nestrannosti. Čiže to, že pani sudkyňa Jana\nBaricová nebola vylúčená, neznamená, že tento senát by sa nemohol tejto otázke znovu\nvenovať. Pretože skutočne rozhodovala vo vlastnej veci. To ja si ani nepamätám takúto\nkauzu.\nPo piate – jediný právny argument, jediný ústavný argument, ktorý používajú\nsťažovatelia, je to, že výklad Čentéš nie je použiteľný, lebo na funkciu generálneho\nprokurátora je volený jeden kandidát, kým na funkciu sudcu ústavného súdu sú volení dvaja\nkandidáti. No tento argument je vecne chybným výkladom ústavy, pretože čl. 134 ods. 2\ndruhá veta a 139 ústavy v podstate sú len organizačné normy ústavy. Oni len organizujú\nproces, z ktorého má vyjsť kandidát/ti na určitú ústavnú funkciu. Iný účel tieto články\nnemajú a čo je dôležité, v týchto článkoch, vážený senát, nie je ani zmienka o tom, že by sa\nobmedzovala úvaha prezidenta republiky, pokiaľ ide o skúmanie, či kandidát splnil alebo\nnesplnil ústavné kritériá, prípadne požiadavky týkajúce sa jeho vhodnosti a spôsobilosti.\nPrijať takýto výklad, aký tu bol predložený, že je to rozdielna situácia oproti kandidátovi\nna generálneho prokurátora, je nielen formalistický výklad, ale dokonca obchádza jednu\nzákladnú skutočnosť. Prezident by si vlastne mohol len z dvoch si vybrať lepšieho. Prezident\nje ale povinný podľa ústavy dbať na riadny chod ústavných orgánov, a preto má vybrať\ndobrého kandidáta. Nie lepšieho z dvoch! A tu môžem uviesť príklad, ktorý je úplne\nelementárny. Vieme si predstaviť a stalo sa to dokonca aj v histórii ústavného súdu – jeden\nz kandidátov ku dňu voľby ešte nemal 40 rokov a dajme tomu druhý by mal dosiahnuté\nvzdelanie na fakulte verejnej správy. Podľa tohto argumentu by prišli takého dva návrhy\nprezidentovi a prezident by musel vymenovať jedného z tých dvoch, hoci jeden by nemal 40\nrokov a druhý by nemal právnické vzdelanie...\nDostávam sa k odporúčaniu Benátskej komisie.\n\n55\n\nBenátska komisia nevyjadrila žiaden názor na otázky, ktoré predložil prezident\nrepubliky, ale povedala, že v živom spore nemôže rozhodovať namiesto ústavného súdu\na presne, čo pán sudca spravodajca prečítal, presne tak to je. Až na jednu maličkosť.\nPán sudca spravodajca prečítal bod 71, tak ako je uverejnené na webovom sídle ústavného\nsúdu, to znamená, že ak tento senát, lebo to je dôležité... Ono Benátska komisia si všimla tie\ndve skupiny právnych názorov, všimla si mnohé veci a to vidno z jej odporúčaní, a všimla si,\nže sa vyvíja veľmi neštandardná situácia, ale to ja som bol štyri roky členom Benátskej\nkomisie, a preto mi pripadá trošku divné, ak sa vytrhávajú z kontextu jej odporúčania\na stanoviská. Tak Benátska komisia v bode 71 povedala takto: „ak konajúci senát sa bude\nchcieť odchýliť od rozhodnutí iných senátov, to znamená iných senátov celého ústavného\nsúdu, bude povinný predložiť vec na zjednocovanie. A ono je tam napísané, že „mal by\npredložiť“, lebo Benátska komisia použila v anglickom origináli modálne sloveso „should“.\nToto „should“ znamená povinnosť...\nZáverom by som chcel vážený senát povedať skutočne len niekoľko významných\nokolností, ktoré rámcujú tento zložitý ústavný spor a ovplyvňujú jeho výsledok nielen\nv konaní pred ústavným súdom, ale aj pred prezidentom republiky. Po prvé treba uviesť, že\nkonanie pred Vami je jednoinštančné. Po druhé – ústava proti Vášmu rozhodnutiu\nnepripúšťa žiaden opravný prostriedok, ktorým by hlava štátu mohla žiadať preskúmanie\nprípadného pochybenia, podľa jeho názoru, pochopiteľne. Po tretie – prezident sa nemôže\nobrátiť na nijaký vnútorný orgán verejnej moci, aby preskúmal ústavnosť a zákonnosť\npostupov jednotlivých rozhodovacích formácií tohto súdu. No a napokon, prezident\nrepubliky, ako hlava štátu nemôže sa obrátiť na Európsky súd pre ľudské práva, čo sme\nosobitne ľutovali v prípade námietky zaujatosti voči pani sudkyni Jany Baricovej. Keďže to\nje taká situácia, je úplne jasné, že postupy a rozhodovania ústavného súdu v týchto zložitých\nústavných sporoch, teda nároky na ústavnosť a zákonnosť týchto postupov a rozhodovaní je\noveľa vyššia ako v iných prípadoch. Prezident zastáva názor, že je povinný, a to aj napísal\ndo svojho vyjadrenia, povinný rešpektovať a považovať za legitímne len také rozhodnutia\nústavných orgánov, ktoré sa týkajú jeho menovacích právomocí, ktoré boli prijaté tak, že\nkompetentné orgány, teda ústavný súd, hlavne konali v súlade s ústavnými a zákonnými\npodmienkami upravujúcimi takého konanie. Prezident si je pochopiteľne vedomý, že nie je\noprávnený preskúmavať ústavnosť a zákonnosť postupov ústavného súdu a vyvodzovať\n\n56\n\nz nich nejaké právne dôsledky a domnieva sa prezident, že má nárok, ako napokon ten, kto\nkreuje ústavný súd ako celok, má nárok, aby na jeho námietky, návrhy a rozhodnutia boli\ndané primerané, podrobné, relevantné odpovede a neprechádzalo sa cez ne mlčaním,\nprípadne jednovetovými odôvodneniami, ktoré nedávajú zatiaľ pre neho veľa podkladov\npre budúce konanie a rozhodnutie.\nAk tieto otázky zostanú nezodpovedané alebo zostanú otvorené bez toho, aby ústavný\nsúd využil všetky prostriedky na to, aby sa vyčistil priestor na rozhodovanie o týchto\nzložitých ústavných sporov, potom vznikne otázka, či také rozhodnutie bez ohľadu, aké už\nbude, je materiálne a autoritatívne legitímne. Ak by teda dospel prezident k tomu, že takého\nrozhodnutie trpí nedostatkom materiálnej legitimity, potom bez ohľadu na to, že niekto tu\ncituje, že v každom prípade je povinný účastník konania rešpektovať právny názor\nústavného súdu, čo ja zastávam tak isto tento názor, v zásade, v každom prípade povinný,\nale ak vznikne otázka o nedostatočnej legitimite, potom, aby prezident dôsledne plnil svoju\nústavnú povinnosť – dbať na riadny chod ústavných orgánov, bude musieť uvážiť, aké budú\njeho ďalšie postupy a rozhodnutia.»\nJUDr. Juraj Sopoliga v následnej reakcii uviedol:\n«Potrebujem reagovať iba na tri okolnosti, ktoré predniesol pán profesor.\nPo prvé – uviedol jeden príklad, ktorý je v praxi vylúčený – že by národná rada\nvzhľadom na to, čo povedal o kritériách ústavno-právny výbor, parlament a následne aj\nústavný súd si dovolil zvoliť za kandidáta osobu, ktorá nedosiahla vek alebo má neúplné\nprávnické vzdelanie. Tam, samozrejme, ak by k tomu aj náhodou došlo, tak má prezident\nprávo nevyhovieť, lebo nespĺňa ústavné kritériá, a nie kritériá to dodatočne nad ústavné,\nktoré si prezident dopĺňa svojvoľne.\nPo druhé – stotožňujem sa s pánom profesorom, že naozaj čl. 128 ústavy, ak sa\nv tomto konaní vydá rozhodnutie pléna, je záväzné. Chcem poukázať na rozhodnutie pléna\nústavného súdu, ktoré hovorí o kreačnej právomoci prezidenta. Je to nález PL. ÚS 14/06,\nbod 30: „Zmena ústavy sa najprv dotkla čl. 111 ústavy, v ktorom ústavodarca nahradil\npôvodné znenie, podľa ktorého prezident na návrh predsedu vlády vymenúva a odvoláva\nčlenov vlády a poverí ich vedením ministerstva“. Podľa nového znenia tak „prezident\nvymenuje a odvolá členov vlády“. Zmyslom tejto zmeny bolo práve obmedzenie voľného\n\n57\n\nuváženia prezidenta pri rozhodovaní, či vyhovie návrhom predsedu vlády. A potom je tu to\nPL. ÚS 4/2012 – Čentéš. Z neho citujem bod 43 „novelizáciou ústavy, ústavnými zákonmi\nč. 9/1999 Z. z. a č. 90/2001 Z. z., ktoré sa významným spôsobom dotkli i ústavnej úpravy\nniektorých právomocí prezidenta, keď priamo obmedzili jeho uváženie stanovením\npovinnosti vyhovieť návrhu predsedu vlády na vymenovanie členov vlády. Z toho vyplýva\nnázor pléna ústavného súdu, týkajúci sa veci Čentéš je aplikovateľný vždy, kde ústavný text\nobsahuje pojem „vymenúva“, ale nie keď používa pojem „vymenuje“.\nPo tretie – bol som prekvapený, keď povedal pán profesor, že Benátska komisia\nnepovedala žiaden názor a neodpovedala na tri otázky prezidenta. Citujem bod 74\nzo záverov, ktoré obsahuje právny záver ako odporúčanie. Prvá veta bodu 74 „Na prvé dve\nprezidentove otázky už právoplatne odpovedal ústavný súd...“. V bode 75 v dôsledku tejto\nodpovede na prvé dve otázky nie je potrebné odpovedať na tretiu otázku prezidenta\nrepubliky.»\nJUDr. Peter Filip v reakcii uviedol:\n,,Pán profesor vo svojom prejave spochybnil naplnenie čl. 134 ods. 3 ústavy\nvo vzťahu k mojej klientke, keď vzniesol pochybnosť o najmenej 15 rokov činných\nv právnickom povolaní. Myslím si, že nie je na mieste, aby som vysvetľoval, čo je, odkedy sa\nto počíta, ako sa to počíta... Rád by som len upozornil, že moja klientka ukončila právnické\nvzdelanie v roku 1976. Od roku 1976 do roku 2002 bola činná v právnických povolaniach.\nA myslím si, že aj ľahkými počtami dospejeme k záveru, že tento čas je dlhší ako 15 rokov\na, samozrejme, skutočnosti, ktoré uvádzam, boli verifikované aj ústavno-právnym výborom\nnárodnej rady pri posudzovaní splnenia kritérií v prípade pani doktorky Laššákovej ako\nkandidáta na sudcu ústavného súdu.“\nJUDr. Ján Mazák v reakcii uviedol:\n,,PL. ÚS 14/06... táto vec vôbec sa nevzťahuje na tento ústavný spor. V tejto veci\npo prvé – nejde o vymenovanie ústavného orgánu a ústavného činiteľa – viceguvernér nie je\nústavný činiteľ, a po druhé – kandidáta navrhuje vláda, a nie národná rada.\n\n58\n\nDruhá vec sa týka pani poslankyne Laššákovej. Prišli sme na to, na ten autentický\nvýklad, sme ho predložili... ako dodatočný argument, ale len preto, že sme prišli na to\nuznesenie ústavno-právneho výboru.“\n\nXI.\nVlastný prieskum ústavného súdu a závery vo vzťahu k sťažovateľom\nJUDr. Miroslavovi Durišovi, PhD., JUDr. Eve Fulcovej, JUDr. Jurajovi Sopoligovi\na JUDr. Jane Laššákovej\n35. Obsahom základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy je prístup k volenej a inej\nverejnej funkcii a možnosť nediskriminačného uchádzania sa o takúto funkciu. Článok 30\nods. 4 ústavy nezaručuje právo verejnú funkciu dostať, ale iba právo na prístup k nej,\nt. j. právo uchádzať sa o verejnú funkciu za rovnakých podmienok, aké majú vytvorené iní\nuchádzači (pozri napr. IV. ÚS 299/2011, I. ÚS 397/2014). Vo vzťahu k orgánom, ktoré\nsvojimi rozhodnutiami alebo postupom môžu porušiť základné právo podľa čl. 30 ods. 4\nústavy, ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre okrem iného uviedol, že orgány\nzabezpečujúce prístup k voleným a iným verejným funkciám môžu porušiť čl. 30 ods. 4\nústavy aj tým, že sťažia, uľahčia alebo znemožnia uchádzanie sa o funkciu\n(m. m. III. ÚS 75/01), resp. vtedy, ak nezabezpečia objektivitu konania (m. m. II. ÚS 9/00).\nUvedené východiská treba vnímať v priamej príčinnej súvislosti s požiadavkou, aby každý\norgán verejnej moci postupoval pri výkone svojej právomoci tak, že zabezpečí objektivitu\nsvojho postupu smerujúceho k ochrane alebo uplatňovaniu základného práva alebo\nzákladnej slobody, ako aj objektivitu samotného rozhodovania o ochrane a uplatňovaní\nzákladného práva alebo základnej slobody, a to bez ohľadu na to, či tento postup prebieha\nv právne formalizovanom rámci alebo iba v rámci faktickej činnosti príslušného orgánu.\nUplatňovanie a ochrana každého základného práva alebo slobody musí byť v činnosti\nkaždého orgánu verejnej moci zabezpečená reálne a musí prebiehať na nediskriminačnom\nzáklade. Táto požiadavka sa dotýka každého úkonu orgánu verejnej moci, ktorý priamo\n\n59\n\nalebo aspoň sprostredkovane súvisí s ochranou alebo uplatňovaním základného práva alebo\nslobody (II. ÚS 5/03).\n36. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje diskriminačný aspekt\nzákladného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4\nústavy, keď uvádza, že sa ho možno účinne domáhať vtedy, ak dôjde v súvislosti s ním aj\nk porušeniu ústavnej zásady rovnakého zaobchádzania (nediskriminácie), ktorá je v čl. 30\nods. 4 ústavy vyjadrená dikciou „... za rovnakých podmienok“ (I. ÚS 397/2014).\nV nadväznosti na túto požiadavku sa žiada poukázať aj na právny názor vyslovený vo veci\nsp. zn. II. ÚS 161/03, podľa ktorého k možnému porušeniu ústavnej zásady rovnakého\nzaobchádzania (nediskriminácie) môže dôjsť iba v okruhu osôb nachádzajúcich sa\nv rovnakej právnej a/alebo faktickej situácii, pričom s niektorými z nich sa zaobchádza\nodlišne bez rozumného a racionálneho dôvodu. Podobne ústavný súd vo veci sp. zn.\nII. ÚS 5/03 uviedol, že tento základný princíp (rovnosti, pozn.) je porušený vždy vtedy,\nak sa s jednou skupinou adresátov noriem v porovnaní s inou skupinou zaobchádza inak,\nhoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu a takej závažnosti, že\nodôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie (porovnaj aj I. ÚS 76/2011).\n37.1 Konfrontácia napadnutých rozhodnutí prezidenta vo väzbe na závery ústavného\nsúdu vyslovené v náleze sp. zn. III. ÚS 571/2014 a uznesení sp. zn. PL. ÚS 45/2015 vedú\n\nprima facie k záveru o porušení základného práva sťažovateľov podľa čl. 30 ods. 4 ústavy\nv spojení s porušením ústavného príkazu pre prezidenta konať iba na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa čl. 2 ods. 2 ústavy. Primárne\nteda ústavný súd aj v tomto náleze odkazuje na plne aplikovateľné závery vyslovené\nv predmetných skorších rozhodnutiach, ktoré sú pre prezidenta ako účastníka týchto konaní\nzáväzné. Napokon tieto závery založené na konštatovaní konečnej právomoci ústavného\nsúdu boli aprobované aj v záveroch stanoviska Benátskej komisie (body 72, 74 a 76).\n37.2 Reálnemu fungovaniu slovenského právneho poriadku už nezodpovedá tvrdenie,\nže naše právo (aj ústavné) neuznáva precedenčné účinky či určitý druh normatívneho\npôsobenia rozhodnutí ústavného súdu. Aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské\n\n60\n\npráva a ústavného súdu považuje za zákon v materiálnom zmysle práve judikatúru súdov\n(porovnaj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kruslin v. Francúzsko\nz 24. 4. 1990, PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04).\n37.3 Pravidlo, že proti nálezu ústavného súdu sa nemožno odvolať, má za následok,\nže nález ústavného súdu predstavuje definitívne riešenie ústavnoprávnych otázok\nv konkrétnej veci, a preto musí byť dotyčným orgánom verejnej moci verne vykonaný\na ústavnoprávny výklad podaný v náleze ústavného súdu musí byť ním rešpektovaný\nbez ohľadu na eventuálne pochybnosti, či je správny, úplný či fundovaný. Ústavný súd ani\nv tejto veci netvrdí, že je neomylný, ale trvá na tom, že v jednotlivých prípadoch je\nkonečnosť sporu dôležitým znakom odlivého procesu, a preto jeho právny názor ‒ ako\norgánu s posledným slovom – musí byť v konkrétnej veci nepodmienene rešpektovaný.\nOpačný názor by odporoval samotnému princípu kasačného rozhodovania, a tým aj\nprincípom právneho štátu.\n37.4 Právny názor ústavného súdu uvedený v odôvodnení jeho rozhodnutia tiež nie je\nbez akéhokoľvek právneho významu, pretože je výrazom či obrazom aplikácie celého\nústavného poriadku. Preto nielen výrok, ale aj právny názor obsiahnutý v rozhodnutí\nústavného súdu je (bol) všeobecne záväzný (erga omnes, a nie len inter partes) pri riešení\ntypovo zhodných prípadov u všetkých kandidátov predložených národnou radou\nprezidentovi.\n38. Rozmer posudzovaného ústavného sporu súvisiaceho nielen s trvajúcim zásahom\ndo označeného verejného subjektívneho práva sťažovateľov, ale aj s trvajúcim stavom\nnevymenovania ústavou predpokladaného počtu sudcov ústavného súdu však nepochybne\nvyžaduje, aby ústavný súd formuloval jeho príčiny, ústavné východiská riešenia a napokon\naj meritórne závery.\n39. Prvotnou príčinou zásahu do označených práv sťažovateľov bol spor vzniknutý\nmedzi národnou radou a prezidentom, ktorého podstata spočívala v rozdielnych názoroch\ntýchto ústavných orgánov na otázku výkonu menovacích právomocí prezidenta vo vzťahu\n\n61\n\nku kandidátom na sudcov ústavného súdu, ktorých prezidentovi predložila národná rada.\nSťažovatelia mali (a majú) v tomto spore status národnou radou zvolených a predložených\nkandidátov na sudcov ústavného súdu, ktorých prezident nevymenoval za sudcov ústavného\nsúdu, keď podľa jeho záverov závažné dôvody a skutočnosti, generalizované, ale aj\nčiastočne individualizované v odôvodnení jeho rozhodnutí, významne spochybňujú ich\nschopnosť vykonávať funkciu sudcu ústavného súdu spôsobom, ktorý nebude v rozpore\ns poslaním ústavného súdu.\n40. Existencia napätia a rôznych druhov sporov medzi viacerými zložkami štátnej\nmoci sú prirodzené a pramenia z rozdielnych úloh a právomocí týchto zložiek. Napätie často\ndosahuje vrchol vtedy, ak sa jedna zložka moci usiluje použiť svoju moc na zmenu zloženia\nalebo právomoci súdu (porovnaj Leuchtenburg, W.E. ,,The Origins of Franklin D.\nRoosevelt's, Court-Packing' Plan“, 1966, S. Ct. Rev. 347, citované podľa BARAK, A.\nSudca v demokracii. Bratislava : KALLIGRAM, 2016. s. 293). Úlohou ústavného súdu je aj\nv týchto situáciách nestranne, nezávisle a objektívne posúdiť uplatnenie a výkon právomoci\nprezidenta, rešpektujúc ústavné postavenie ústavného súdu ako ochrancu ústavnosti, kam\npatrí ochrana hodnôt ústavy, demokracie a právneho štátu.\n41. Prezident ako hlava štátu s ústavnou povinnosťou svojím rozhodovaním\nzabezpečovať riadny chod ústavných orgánov (čl. 101 ods. 1 ústavy) je pri tomto\nrozhodovaní plne limitovaný ústavným imperatívom vyjadreným v čl. 2 ods. 2 ústavy,\nteda konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví\nzákon. Inak povedané, výkon všetkých mocenských – teda aj menovacích – právomocí\nprezidenta musí byť v súlade s tými ústavnými normami, ktoré sú pre ich uplatnenie\nurčujúce. V prípade menovania sudcov ústavného súdu ide o požiadavky vyplývajúce\nz čl. 134 ods. 2 a 3 ústavy v spojení aj s čl. 139 ústavy, podľa ktorých za sudcu ústavného\nsúdu môže byť vymenovaný občan Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný do národnej\nrady, dosiahol vek 40 rokov, má vysokoškolské právnické vzdelanie a je najmenej 15 rokov\nčinný v právnickom povolaní. Tá istá osoba pritom nemôže byť opakovane vymenovaná\nza sudcu ústavného súdu.\n\n62\n\n42.1 Prezident sa pri výkone svojich menovacích právomocí nemôže stavať\ndo pozície nadústavného orgánu. Prezident je predstaviteľom jednej z ustanovených mocí\na musí sa ako štátny orgán vždy riadiť ústavou a princípmi v nej vyjadrenými, tak ako sú\nvykladané ústavným súdom. Teda aj povinnosť prezidenta zabezpečovať riadny chod\nústavných orgánov je potrebné chápať v tejto súvislosti. Osobitne je nutné túto právomoc\nprezidenta vykladať s inými ústavnými normami, princípmi a základnými právami\na slobodami dotknutých osôb, a činiť tak v interpretačnej metóde, ku ktorej sa ústavný súd\nuž viackrát prihlásil, a to, že ústavu je nutné vykladať ako jeden celok (napr. nález sp. zn.\nPL. ÚS 12/01). Okrem toho autonómny výklad prezidenta je vždy preskúmateľný ústavným\nsúdom. Inak povedané, aj keď si prezident môže vyložiť obsah svojej pôsobnosti\nautonómne, tento výklad a jeho aplikácia sú vždy následne preskúmateľné ústavným súdom,\nči je v súlade s inými ústavnými hodnotami. Žiadna právomoc či kompetencia prezidenta\nnemôžu byť neobmedzené, resp. také, ktoré by mohli uniknúť ústavnému prieskumu.\nOtázka, ktorý orgán verejnej moci vyvodzuje obmedzenia pre výkon právomocí iných\norgánov verejnej moci, je vyriešená v slovenskom ústavnom poriadku veľmi jednoznačne\ntak, že je to ústavný súd. V tejto súvislosti možno poukázať aj na nález sp. zn.\nPL. ÚS 7/2017, kde ústavný súd uviedol, že sám je povolaný vyvodzovať z ústavného textu\nústavné princípy, ktoré sú v ňom implicitne obsiahnuté, a zároveň tiež autoritatívnym\nspôsobom interpretovať a vymedzovať obsah tých ústavných princípov, ktoré sú v ústave\nvyjadrené explicitne.\n42.2 Argument prezidenta, že prezident vykonáva svoj úrad bez príkazov (čl. 101\nods. 1 in fine ústavy), zmiešava dve skutočnosti ‒ absencia príkazu je zamieňaná\nza absenciu akejkoľvek kontroly jeho činnosti či preskúmateľnosti jeho rozhodnutí.\nPodobné vnímanie funkcie hlavy štátu je v demokratickom a právnom štáte, za ktorý sa\nSlovenská republika považuje (čl. 1 ods. 1 ústavy), neprijateľné. Prezident nie je nad\nústavou (zákonom) a ani mimo jej (jeho) kontrolu. Preto nie sú vylúčené z prieskumu\n(inštitucionálneho a faktického) tie rozhodnutia prezidenta, ktoré sú spôsobilé zasiahnuť do\nverejných subjektívnych práv fyzických či právnických osôb.\n\n63\n\n43. Z odôvodnení napadnutých rozhodnutí o nevymenovaní JUDr. Miroslava Duriša,\nPhD., JUDr. Evy Fulcovej, JUDr. Juraja Sopoligu a JUDr. Jany Laššákovej za sudcov\nústavného súdu pritom nevyplýva, že by prezident spochybnil splnenie ústavodarcom\nexaktne formulovaných predpokladov na vymenovanie za sudcu ústavného súdu. Prezident\nu týchto kandidátov založil svoje rozhodnutia o ich nevymenovaní na pochybnostiach o ich\nschopnosti vykonávať funkciu sudcu ústavného súdu spôsobom, ktorý nebude v rozpore\ns poslaním ústavného súdu, teda na požiadavke, ktorá z ústavného textu nevyplýva.\nZ odôvodnení napadnutých rozhodnutí prezidenta je zrejmé, že pri rozhodovaní\no nevymenovaní sťažovateľov za sudcov ústavného súdu vychádzal zo záverov vyslovených\nv rozhodnutí ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2012 týkajúcich sa výkladu menovacích\nprávomocí prezidenta vo vzťahu ku generálnemu prokurátorovi, ale nie už z čl. 134 ods. 2\nústavy.\n44.1 V tomto smere však už ústavný súd v senátnom i plenárnom rozhodnutí zaujal aj\nv tejto veci aplikovateľný záver o potrebe rozlišovať medzi výkonom menovacích\nprávomocí vo vzťahu ku generálnemu prokurátorovi a vo vzťahu k sudcom ústavného súdu,\nkde\n\njasne\n\nformuloval\n\nzáver\n\no nutnosti\n\nrozdielneho\n\nvýkladu\n\na aplikácie\n\nústavy\n\n(III. ÚS 571/2014, PL. ÚS 45/2015), čo vyplýva z rozdielnej ústavnej úpravy týchto\nmenovacích právomocí prezidenta. S týmito závermi sa stotožňuje aj konajúci senát I. ÚS,\npodľa ktorého sú limity výkonu menovacích právomocí prezidenta vo vzťahu\nku kandidátom predloženým národnou radou rovnako dané len možnosťou a zároveň\npovinnosťou výberu z dvojnásobného počtu kandidátov, z ktorých prezident musí\nvymenovať presnú polovicu za sudcov ústavného súdu. Samozrejme, to platí za splnenia\npredpokladu, že ide o kandidátov, ktorí spĺňajú ústavné predpoklady uvedené v čl. 134\nods. 3 ústavy. Výber kandidátov je tak ponechaný moci zákonodarnej a ich potvrdzovanie\ns konštitutívnymi účinkami patrí moci výkonnej. Sudcov ústavného súdu podľa čl. 134\nods. 2 ústavy menuje (v zmysle povinnosti) prezident na návrh národnej rady, ktorá\nnavrhuje dvojnásobný počet kandidátov na sudcov, ktorí majú byť menovaní. Podľa dikcie\nústavy je prezident týmto návrhom viazaný a voľnú ruku má len vo výbere v rámci\nnavrhnutej skupiny kandidátov. Prezident pritom môže spolupracovať s národnou radou\na ovplyvniť tak výber tých kandidátov, ktorí sú mu daní na výber. Môže tak robiť oficiálnou\n\n64\n\nči neoficiálnou cestou. Ak však už národná rada svoj výber uskutoční a predloží\nprezidentovi dvojnásobný počet kandidátov, prezident je povinný vybrať z týchto\nkandidátov. Prezident je v tomto výbere slobodný (autonómny). Možnosť, že navrhnutí\nkandidáti sú rovnako zlí (nekvalitní), ako to zaznelo vo verejnom diskurze, je ilúziou, ktorá\nby znamenala, že existujú dve rovnaké ľudské bytosti-kandidáti na sudcu ústavného súdu\npo odbornej, ako aj po ľudskej stránke. Už na prvý pohľad je táto úvaha nesprávna.\nPrezident môže zvážiť, kto sa podľa neho hodí na sudcu ústavného súdu nielen z odborného,\nale najmä aj z osobnostného hľadiska ‒ či skôr žena alebo muž, či skôr bývalý politik,\nsudca alebo osoba z inej právnickej profesie (akademik), či osoba mladšia alebo staršia atď.\nMožnosť výberu teda existuje vždy a je prezidentovi zachovaná práve buď v spolupráci\ns národnou radou, alebo následným mechanizmom, ktorý predvída samotný ústavodarca.\n44.2 Jediná právomoc prezidenta pri ustanovovaní sudcov ústavného súdu spočíva\nv možnosti výberu jedného sudcu z dvoch kandidátov zvolených národnou radou, preto\ndo procesu výberu kandidátov na sudcov ústavného súdu formou ich zvolenia v národnej\nrade zasahovať nesmie, lebo by tým došlo k zásahu moci výkonnej do moci zákonodarnej.\n45. Aj keď sa to vo väzbe na už vyslovené závery ústavného súdu môže javiť ako\nnadbytočné (III. ÚS 571/2014, PL. ÚS 45/2015), nemožno neuviesť, že rozdiel vo výklade\nmenovacích právomocí prezidenta vo vzťahu ku generálnemu prokurátorovi a sudcom\nústavného súdu je výrazne limitovaný aj rozdielnym ústavným postavením a právomocami\nprokuratúry a ústavného súdu. Na uvedené je potrebné poukázať zvlášť vo väzbe na ústavnú\nzodpovednosť prezidenta svojím rozhodovaním zabezpečovať riadny chod ústavných\norgánov (čl. 101 ods. 1 ústavy). Ústava vymedzuje prokuratúru ako orgán, ktorý chráni\npráva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu a na čele ktorého je\ngenerálny prokurátor, menovaný prezidentom na návrh národnej rady (čl. 149 a čl. 150\nústavy). Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa\nskladá z trinástich sudcov. Rozhodovacie formácie ústavného súdu upravuje čl. 131 ods. 1\na 2 ústavy, podľa ktorých rozhoduje v pléne, ktoré sa uznáša nadpolovičnou väčšinou\nvšetkých sudcov (ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne, resp. konanie sa\nzastaví), a v senátoch.\n\n65\n\n46. V prípade generálneho prokurátora podústavná právna úprava obsiahnutá\nv zákone č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov explicitne upravuje\nzastupovanie generálneho prokurátora v zákonom ustanovených prípadoch, z čoho možno\nvyvodiť, že riadny chod prokuratúry nemusí byť ohrozený ani v prípade dočasného\nneobsadenia funkcie generálneho prokurátora. V prípade sudcov ústavného súdu, ktorí\n(všetci) tvoria plénum ústavného súdu a sú členmi jeho senátov, je však akékoľvek\nzastúpenie vylúčené. Sudca ústavného súdu participuje na rozhodovaní ústavného súdu\n(v pléne a senátoch) len osobnou účasťou na hlasovaní, čím prispieva k naplneniu ústavného\npostavenia ústavného súdu ako ochrancu ústavnosti.\n47. Ústavný súd väčšinu času pracuje v trojčlenných senátoch prejednávaním\na rozhodovaním ústavných sťažností v konaní podľa čl. 127 ústavy. Ich počet každý rok\npribúda a v posledných rokoch množstvo podaných sťažností presahuje 15 000 ročne\n(Ochrana ústavnosti a Ústavy Slovenskej republiky za rok 2016; dostupné na webovom\nsídle ústavného súdu). Ide o obrovský počet ústavných sťažností, ktorý nemá\nv komparatívnom ústavnom práve štátov susediacich so Slovenskou republikou obdobu.\nZ tohto počtu ústavných sťažností podaných ústavnému súdu vyplýva, že účastníci konania\npred všeobecnými súdmi pocítili ujmu na svojich ústavných právach a slobodách, ktorú\nvšeobecné súdy neboli v stave remedovať. Z vysokého počtu nápadu ústavných sťažností\nmožno vydedukovať, že ústavný súd a jeho senáty musia vynaložiť najviac času, energie\na pracovného nasadenia na prejednanie týchto sťažností. Zo štatistických údajov teda\njednoznačne vyplýva, že dôraz v rámci ochrany ústavnosti z hľadiska praktickej roviny\nrealizácie ústavných hodnôt leží v konkrétnej kontrole ústavnosti v konaní o ústavných\nsťažnostiach podľa čl. 127 ústavy.\n48. Úloha ústavného súdu z hľadiska kvantity sa teda nachádza v poskytovaní\nindividuálnej ochrany ústavnosti pred orgánmi verejnej moci. Ide o podstatu a jadro činnosti\nústavného súdu. Uvedená činnosť má aj najvyšší praktický efekt, pretože tzv. superkasácia\nústavného súdu a kasačná záväznosť rozhodnutia následne núti orgány verejnej moci (najmä\nvšeobecné súdy), aby ústavnú rovinu sporu zobrali vážne. Preto je nevyhnutné, aby ústavný\n\n66\n\nsúd bol plne funkčný, to znamená, aby jeho všetky štyri senáty fungovali v plnom zložení.\nV tomto smere ak jeden senát ústavného súdu chýba (ako to bolo z časti od júla 2014\na úplne od marca 2016), ústavný súd nemôže plniť svoju hlavnú úlohu chrániť individuálne\npráva a slobody efektívne; je spôsobilý prejednať o ¼ prípadov menej za rovnaký čas, resp.\nčas na prejednanie a rozhodnutie ústavnej sťažnosti sa musí predĺžiť približne o ¼\nv porovnaní so štyrmi senátmi. Uvedenému dáva za pravdu aj informácia predsedníčky\nústavného súdu, kde sa uvádza, že čas na prejednanie a rozhodnutie veci sa na ústavnom\nsúde od roku 2015 do roku 2016 predĺžil z 9,02 mesiaca v roku 2015 na 11,87 mesiaca\nv roku 2016 (Ochrana ústavnosti a Ústavy Slovenskej republiky za rok 2016; dostupné\nna webovom sídle ústavného súdu). Aby ústavný súd mohol plniť svoju hlavnú úlohu\nsprávne, na ústavnom súde môže chýbať maximálne jeden sudca, pretože v tom prípade by\npočet sudcov bol dvanásť a umožňoval by vytvorenie všetkých štyroch predvídaných\nsenátov. Inak povedané, práve existencia štyroch senátov a trvale vysoký nápad ústavných\nsťažností primárne vyžadujú, aby činnosť všetkých štyroch senátov ústavného súdu bola\nplne funkčná.\n49. Ako v obdobnej situácii svojho neobsadenia uviedol poľský ústavný súd, ústavný\nsúd síce môže dočasne fungovať aj v menšom počte sudcov, avšak vždy je nutné takýto stav\nhodnotiť ako výnimku a prejav zhody okolností mimoriadnej povahy, ktoré boli vyvolané\nobjektívnymi okolnosťami. V žiadnom prípade však menší počet sudcov nemôže byť\nvýsledkom praxe orgánov štátu, ktoré sú zodpovedné za obsadenie miesta sudcu ústavného\nsúdu. Akceptovaný je rovnako dočasný stav neobsadenia miesta sudcu v zložení súdu\npod podmienkou, že ten je výsledkom zhody objektívnych skutočností, a nie strategickou\nobranou štátneho orgánu alebo prostriedkom jeho fungovania (rozhodnutie poľského\nústavného tribunálu sp. zn. K 34/15 z 3. decembra 2015, čl. 6.12). Poľský ústavný súd\npripúšťa aj predĺženie času na akt zloženia sľubu už zvoleného sudcu, ale len z titulu\nmimoriadnych okolností: napr. sejm neprijal rozhodnutie nadpolovičnou väčšinou\nposlancov podľa čl. 120 in fine poľskej ústavy; osoba nie je právne spôsobilá stať sa\nsudcom ústavného súdu; po uskutočnenej voľbe sa ukázali trvalé a nemenné prekážky\nspojené s personálnou situáciou sudcu, ktoré predtým neboli známe. Skutočnosť predĺženia\nčasu na zloženie sľubu sudcu však nemôže viesť k následkom, ktoré sú ešte menej ústavne\n\n67\n\nakceptovateľné, napr. paralýza ústavného súdu (citované rozhodnutie poľského ústavného\ntribunálu, čl. 8.5.2).\n50. Nie je pritom potrebné zvlášť pripomínať, že požiadavka súhlasu nadpolovičnej\nväčšiny všetkých sudcov ako ústavný predpoklad meritórneho rozhodnutia pléna ústavného\nsúdu sa reálne dosahuje inak v prípade úplného obsadenia ústavného súdu trinástimi\nsudcami a inak v prípade jeho neúplného zloženia. Aplikácia výkladu sp. zn. PL. ÚS 4/2012\naj vo vzťahu ku kandidátom na sudcov ústavného súdu by takto ad absurdum mohla viesť až\nk úplnému znefunkčneniu ústavného súdu, čím by zaiste nebola naplnená ústavná\nzodpovednosť prezidenta svojím rozhodovaním zabezpečovať riadny chod ústavných\norgánov, pretože výber kandidátov, ktorí sú predložení prezidentovi, je vo výlučnej\nkompetencii národnej rady a patrí (zatiaľ) do jej autonómnej kompetencie.\n51. Rozhodnutia prezidenta o nevymenovaní sťažovateľov ako kandidátov na sudcov\nústavného súdu sú zjavne založené na neprípustnom a svojvoľnom stanovení požiadaviek\nna sudcov ústavného súdu v porovnaní s explicitnou úpravou v čl. 134 ods. 3 ústavy.\nZ odôvodnení napadnutých rozhodnutí prezidenta vyplýva, že u sťažovateľov prihliadal\nna ich jazykové schopnosti, pedagogické či vedecké pôsobenie, publikačnú činnosť, ďalšie\nvzdelávanie, dosahovanie výsledkov v ich rozdielnych právnických profesiách či pôsobenie\nv oblasti ústavného práva. U JUDr. Jany Laššákovej taktiež zohľadnil výkon poslaneckého\nmandátu, ktorý každý poslanec vykonáva ex constitutione osobne podľa svojho svedomia\na presvedčenia (čl. 73 ods. 2 ústavy). Všetky tieto kritériá sú však mimo rámca ústavných\npredpokladov na výkon funkcie sudcu ústavného súdu (čl. 134 ods. 3 ústavy). V tomto\nsmere je pritom namieste poukázať aj na stanovisko Benátskej komisie, ktorá konštatovala,\nže ústava v prípade kandidátov na sudcov ústavného súdu nevyžaduje špecifickú súdnu prax\na ani špecifickú prax v ústavnom práve (bod 54), dokonca poukázala na selektívne\nuplatňovanie tohto kritéria prezidentom, keď za sudkyňu ústavného súdu vymenoval\nJUDr. Janu Baricovú, expertku na občianske právo.\n52. Svojvoľnosť postupu prezidenta takto spočívala najmä v tom, že si široko vyložil\nsvoju ústavnú povinnosť zabezpečovať riadny chod ústavného orgánu, a to v rozpore\n\n68\n\ns princípom legality a právnou istotou kandidátov na sudcov ústavného súdu. Právny\nporiadok de lege lata neobsahuje žiadne ďalšie požiadavky na výkon tejto funkcie okrem\ntých, ktoré sú stanovené v ústave (čl. 134 ods. 3 ústavy). Prezident teda nie je\nex constitutione oprávnený vyžadovať ďalšie požiadavky (napr. publikačnú či prednáškovú\nčinnosť, získanie prestíže či úspechu v povolaní, záujem o ústavné právo atď.).\nIné doplňujúce podmienky na funkciu sudcu ústavného súdu je oprávnený urobiť len\ndelegovaný ústavodarca, poprípade ústavný súd (porovnaj PL. ÚS 4/2012); v žiadnom\nprípade však nie prezident. V opačnom prípade prezident koná ultra vires a porušuje tak\nčl. 2 ods. 2 ústavy, k čomu došlo aj v tomto prípade.\n53. Ústavný súd pritom nespochybňuje, že prezidentom uvádzané kritériá môžu\nzohrávať rolu pri jeho rozhodovaní o vymenovaní, resp. nevymenovaní jednotlivých\nkandidátov na sudcov ústavného súdu. Miera zohľadnenia týchto kritérií – nemajúcich\ncharakter ústavných predpokladov na výkon funkcie sudcu ústavného súdu – je však\nlimitovaná povinnosťou prezidenta vymenovať za sudcov ústavného súdu presne jednu\npolovicu z dvojnásobného počtu kandidátov, ktorých mu navrhne národná rada. Pri tomto\nrozhodovaní je prezident oprávnený konať podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie je\nviazaný príkazmi (čl. 101 ods. 1 ústavy).\n54. Prezidentom uvádzané kvalitatívne kritériá pre kandidátov na sudcov ústavného\nsúdu sú tak dnes iba v rovine otázok de lege ferenda, momentálne však nie sú súčasťou\nplatnej právnej úpravy.\n55. Úvahy prezidenta pri výkone jeho menovacích právomocí vo vzťahu\nk sťažovateľom\n\npreto\n\nmusia\n\nbyť\n\nvyhodnotené\n\nako\n\nústave\n\nodporujúce\n\n(contra constitutionem), keď nielenže ústavný súd môže, ale dokonca musí efektívne\nuplatniť právomoc prieskumu, ktorá mu bola zverená ústavou (porovnaj BARAK, A. Sudca\nv demokracii. Bratislava : KALLIGRAM, 2016. s. 325). Ani ústavné postavenie prezidenta\nako hlavy štátu a orgánu výkonnej moci mu totiž neudeľuje právomoc konať svojvoľne\na vyžadovať od kandidátov na sudcov ústavného súdu naplnenie takých vlastností a kritérií,\nktoré z ústavného textu nevyplývajú. Pokiaľ prezident neustále vo svojich odôvodneniach\n\n69\n\nspomína a hodnotí (ne)záujem kandidátov o ústavné právo, ústavný súd prezidentovi\npripomína, že záujem o ústavné právo nie je kritériom pre výkon povolania sudcu ústavného\nsúdu podľa vnútroštátnej platnej právnej úpravy, ale ani v komparatívnom práve. Senátu\nústavného súdu nie sú známe také právne úpravy, ktoré by funkciu sudcu ústavného\n(najvyššieho) súdu spájali iba s odborom ústavné právo. Práve naopak, zloženie najvyšších\nsúdnych inštancií má smerovať k čo najväčšej diverzifikácii právnických povolaní (bod 55\na 56 stanoviska Benátskej komisie). Odlišný pohľad na vec, vlastné unikátne ľudské\na odborné skúsenosti, majú osobitný význam pri správnom fungovaní ústavného súdu.\nPráve rôznorodosť profesionálneho a profesijného pozadia sudcov ústavného súdu je ich\nvýhodou. Bolo by nesprávne, ak by všetci sudcovia boli špecialisti iba v ústavnom práve.\nNaopak, vyváženosť teórie a praxe vrátane rozdielnych profesionálnych (a iných) skúseností\npersonálneho substrátu je pre správne fungovanie ústavného súdu nevyhnutné. Žiadna\nšpecializácia nie je a ani byť nemôže a priori vylúčená ako nevhodná v rámci právnických\nprofesií. V opačnom prípade by súd pracoval s predsudkami, ktoré sú oblasti ústavného\npráva (teórie či praxe) vlastné. Sudcovia nemôžu mať rovnaké či obdobné zázemie\n(vzdelanie, skúsenosti, vek, pohlavie, rasu), pretože v tom prípade je pravdepodobnejšie, že\nchybujú systematickým (predpojatým), a nie náhodným spôsobom (viac VERMEULE, A.\nCommon Law Constitutionalism and the Limits of Reason. Columbia Law Review,\nročník 107, 2007. s. 1491 ‒ 1501).\n56. Právo na prístup k verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 ústavy bolo porušené aj\nneobjektivitou postupu prezidenta. Ako z prezidentových rozhodnutí o nevymenovaní\nkandidátov vyplýva, mnohé kritériá boli posudzované selektívne, fabulovane či\njednostranne. Napríklad kariéra sudcu všeobecného súdu, absolvovanie vzdelávania\nv oblasti práva Európskej únie, pôsobenie na Katedre obchodného práva UPJŠ Právnickej\nfakulty v Košiciach, publikácia, členstvo v ústavnoprávnom výbore národnej rady sú\nhodnotené kriticky a negatívne, navyše bez akéhokoľvek relevantného významu pre\nkandidatúru na funkciu, odhliadnuc od toho, že každý kandidát pôsobiaci v orgáne verejnej\nmoci je svojou každodennou profesijnou činnosťou zapojený do ochrany základných práv\na slobôd človeka a občana (čl. 1 ods. 1, čl. 46 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Na druhej strane\nprezident nevyzdvihol ani na jednom mieste pozitívne vlastnosti, kariéru či právne\n\n70\n\nvedomosti konkrétneho kandidáta, ktoré nepochybne každý kandidát má. Ak už chcel teda\nprezident postupovať objektívne, mal zvážiť kvality konkrétnych uchádzačov a svoje\npožiadavky a voliť úplne iný postup. Okruhy otázok na pohovore s prezidentom mali byť\ndopredu verejne známe, vypočutie malo byť verejné s možnosťou prístupu verejnosti\na, prirodzene, aj zaznamenané. V odôvodnení rozhodnutia mal prezident vážiť pozitíva\na negatíva jednotlivých kandidátov, a nie sa zamerať výlučne na nedostatky. Postup\nprezidenta tak nemožno nazvať objektívnym.\n57. V prípade sťažovateľky v 5. rade prezident hlasovanie o dubióznych návrhoch\nzákonov považoval za nedostatočnú garanciu nestranného pôsobenia na ústavnom súde.\nTakéto hodnotenie je zo strany prezidenta zavádzajúce, berúc do úvahy prezumpciu\nústavnosti všetkých právnych predpisov. Argumentom a fortiori by sa obdobne dalo\nuvažovať o právnych poradcoch prezidenta, ktorí neúspešne zastupujú prezidenta v tomto\nkonaní pred ústavným súdom, že sa v budúcnosti nemôžu stať sudcami ústavného súdu.\nTeda proces ako taký pred prezidentom bol neobjektívny a v rozpore s požiadavkou\nobjektívneho postupu podľa čl. 30 ods. 4 ústavy.\n58. Ak by ústavný súd aproboval prezidentom realizovaný výkon menovacích\nprávomocí, žiaden uchádzač o funkciu sudcu ústavného súdu by nevedel a nemohol vopred\npoznať, aké selektívne a plasticky uplatňované kritériá bude vyžadovať prezident\npri menovaní sudcov ústavného súdu, čo určite nekorešponduje ani s požiadavkou právnej\nistoty týchto uchádzačov – kandidátov, ako imanentného znaku právneho štátu (čl. 1 ods. 1\nústavy). Princíp právnej istoty kandidátov je dotknutý a porušený postupom prezidenta\nv tom, že kandidáti nemali odkiaľ poznať (a nie je to všeobecne známe ani teraz), aké\nkritériá vlastne potrebujú splniť počas pohovoru s prezidentom, aby sa stali sudcami\nústavného súdu. Ak by kandidáti vedeli, že prezident môže uplatňovať nejaké špecifické\na konkrétne požiadavky, mohli sa na pohovor pripraviť, resp. možno by sa o funkciu sudcu\nústavného súdu ani neuchádzali. Postupom prezidenta boli teda sklamaní vo svojej dôvere\nv platné právo, ktoré si prezident vyložil neústavným spôsobom. Takýto prístup by zároveň\nmohol viesť k otvorenému a trvajúcemu ohrozeniu, prípadne aj k znefunkčneniu riadneho\nchodu ústavného súdu ako nezávislého ochrancu ústavnosti, čo by mohlo signalizovať\nzačiatok konca právneho štátu.\n\n71\n\n59. Prezident preto svojimi rozhodnutiami o nevymenovaní sťažovateľov porušil ich\nzákladné právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok\npodľa čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy. Obsahom tohto základného práva\nje totiž nepochybne aj právo na rešpektovanie výlučne ústavných predpokladov pre prístup\nk funkcii sudcu ústavného súdu zo strany prezidenta, ktorý jediný má ústavou zverenú\nprávomoc iba vymenovať sudcu ústavného súdu z kandidátov, ktorých mu predloží národná\nrada. Podmieňovanie vymenovania za sudcu ústavného súdu požiadavkou na splnenie\nďalších podmienok, ktoré nie sú ústavou (ani podústavnou normou) explicitne stanovené,\na preto neboli a nemohli byť uchádzačom o túto funkciu vopred známe, nie je ústavne\nsúladné, keďže ide vo vlastnom zmysle o dotváranie ústavy zmenou jej znenia. Na to však\nprezident ako orgán výkonnej moci nemá právomoc.\n60.1 Napokon, k záveru o porušení práva sťažovateľov na prístup k funkcii sudcu\nústavného súdu za rovnakých podmienok smeruje aj doterajší výkon menovacích právomocí\nprezidentov, keď od prijatia ústavy a zriadenia ústavného súdu vo vzťahu k žiadnemu\nz kandidátov predložených národnou radou neboli prezidentom uplatňované vopred\nneznáme a selektívne kritériá, idúce nad rámec požiadaviek vyplývajúcich z čl. 134 ods. 3\nústavy. Úvahy prezidenta vo vyjadreniach k sťažnostiam, že rovnako postupoval vo vzťahu\nku všetkým kandidátom na sudcov ústavného súdu, ktorí mu boli predložení národnou\nradou, nemôžu obstáť, keďže z už uvedených dôvodov prezidentom uplatňovaný postup\na rozhodnutia o ich nevymenovaní trpia rovnakou vadou, spočívajúcou v svojvoľnom\nrozširovaní (dotváraní) ústavných požiadaviek pre prístup k funkcii sudcu ústavného súdu.\nOdkazy na závery ústavného súdu vyslovené vo veci sp. zn. PL. ÚS 4/2012 tiež neobstoja,\nkeďže tento výklad nemenil znenie ústavy týkajúce sa predpokladov na vymenovanie\nza sudcu ústavného súdu ani spôsobu kreácie ústavného súdu. Navyše, tento výklad je\nv prípade kandidátov na sudcov ústavného súdu neaplikovateľný (III. ÚS 571/2014,\nPL. ÚS 45/2015).\n60.2 Je všeobecne známe, že ústavné zvyklosti majú v právnom (ústavnom) štáte\nveľký význam práve tým, že komponujú ústavu do funkčného celku a zapĺňajú priestor\n\n72\n\nmedzi strohým vyjadrením ústavy, princípov a inštitúcií, a variabilitou ústavných situácií.\nV demokratickom právnom štáte je sotva predstaviteľné, aby interpretácia ústavy a jej\nzodpovedajúce ústavné zvyklosti, po celú dobu od vzniku ústavy a ústavného súdu\nrešpektované a nenapadnuté, a s nimi aj celá doterajšia prax troch prezidentov (z toho dvoch\nuž volených priamo občanmi) a ich rozhodnutí (v piatich obdobiach) pri menovaní sudcov\nústavného súdu od roku 1993 do roku 2014 boli účelovou dezinterpretáciou ústavy\nspochybnené.\n61. Jediným ústavodarným orgánom Slovenskej republiky je národná rada (čl. 72\nústavy) a túto jej právomoc nemôže na seba vztiahnuť prezident ako orgán výkonnej moci.\nPrezident preto nemôže pri uplatňovaní jeho menovacích právomocí vo vzťahu k sudcom\nústavného súdu postupovať inak ako stanovuje ústavné znenie, a to ani vtedy, ak by ním\npreferovaný postup považoval za rozumnejší, dôvodnejší či vhodnejší ako postup\npodľa výslovného znenia ústavy. Tým by vybočil z medzí stanovených pre jeho právomoc\nústavou v čl. 134 ods. 2.\n62. Ústavnému súdu ako orgánu ochrany ústavnosti prislúcha vykladať ústavu,\npričom tak činí nielen v konaní o výklad ústavy, ak je vec sporná (čl. 128 ústavy), ale aj\nv konaní o sťažnostiach pre namietané porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 127\nods. 1 ústavy. Úloha ústavného súdu pritom v tomto konaní nespočíva v posúdení,\nči prezident pri výkone menovacích právomocí postupoval rozumne alebo správne, a ani\nv tom, aby ústavný súd sám posudzoval vhodnosť ústavného textu v otázke stanovenia\nprimeraných požiadaviek pre uchádzanie sa o funkciu sudcu ústavného súdu. Úloha\nústavného súdu spočíva v posúdení, či prezident svojím konaním nezasiahol do základného\npráva sťažovateľov podľa čl. 30 ods. 4 ústavy. Za súčasného znenia ústavy pritom k tomuto\nzásahu nesporne došlo, keď prezident zjavne nad rámec ústavných požiadaviek\nvyplývajúcich z čl. 134 ods. 3 ústavy nevymenoval nikoho zo sťažovateľov za sudcov\nústavného súdu, a to len pre vlastné vnútorné pochybnosti o ich schopnosti vykonávať\nfunkciu sudcu ústavného súdu. Nekonal preto tak, ako mu ukladá ústava, teda vymenovať\nza sudcov ústavného súdu presne jednu polovicu z dvojnásobného počtu kandidátov,\nktorých mu navrhne národná rada. Okrem zásahu do označeného práva sťažovateľov tak\n\n73\n\nprezident súčasne porušil ústavný imperatív konať iba v medziach ústavy (čl. 2 ods. 2\nústavy).\n63.\n\nPokiaľ\n\nprezident\n\naž\n\nvo\n\nvyjadreniach\n\nk sťažnostiam\n\nsťažovateľov\n\n(JUDr. Miroslava Duriša, PhD., JUDr. Evy Fulcovej, JUDr. Juraja Sopoligu) navrhuje, aby\nústavný súd preveril splnenie podmienky 15 rokov činnosti v právnickom povolaní, ústavný\nsúd konštatuje, že predmetom ústavného prieskumu sú napadnuté rozhodnutia prezidenta\no nevymenovaní\n\nsťažovateľov,\n\nktorých\n\ndôvody\n\nprezident\n\nnemôže\n\n,,dotvárať“\n\nvo vyjadreniach k prijatým sťažnostiam. Z citovaného odôvodnenia rozhodnutí prezidenta\no nevymenovaní sťažovateľov pritom vyplýva, že prezident napadnuté negatívne\nrozhodnutia nezaložil na tvrdenom nedostatku splnenia tejto ústavnej podmienky, ale\nzhodne na závere, že ,,... závažné dôvody a skutočnosti uvedené v tomto odôvodnení\nvýznamne spochybňujú vašu schopnosť vykonávať funkciu sudcu ústavného súdu spôsobom,\nktorý nebude v rozpore s poslaním ústavného súdu“. Dôvody uvádzané prezidentom\nv odôvodnení napadnutých rozhodnutí neboli spojené s tvrdeným nesplnením ústavnej\npodmienky 15 rokov činnosti v právnickom povolaní, ale kvalitatívnymi aspektmi výkonu\npraxe sťažovateľov v právnickom povolaní, a to vo väzbe na funkciu sudcu ústavného súdu\n(orientácia na ústavné právo a ústavné súdnictvo, publikačná činnosť, jazyková\npripravenosť a iné). Ako však už bolo uvedené (a napokon vyplýva to aj zo stanoviska\nBenátskej komisie), ústava vyžaduje 15 rokov praxe v právnickom povolaní, a nie\nšpecifickej praxe v ústavnom práve. Z odôvodnení napadnutí rozhodnutí prezidenta\nspochybnenie splnenia tejto podmienky nevyplýva. Na dodatočnú argumentáciu prezidenta\nobsiahnutú vo vyjadreniach k sťažnostiam preto ústavný súd pri rozhodovaní neprihliadal,\nnavyše, táto námietka bola už na verejnom pojednávaní vyvrátená u všetkých sťažujúcich sa\nkandidátov, ktorí podmienku 15-ročnej praxe v právnickom povolení splnili.\n64. Ústavný súd nad rámec už uvedeného považuje za vhodné, aby zaujal stanovisko\naj k vyjadreniu prezidenta, kde uvádza, že výkon funkcie sudcu ústavného súdu má byť\napolitický. Tento argument prezidenta totiž nemožno absolutizovať, naopak, skôr ho možno\npovažovať za prekonaný. Prvým argumentom je, že právne prostredie nie je neutrálne,\nobjektívne či univerzálne. Z hľadiska kritickej sociológie je aj právne prostredie (ako každé\n\n74\n\niné prostredie v spoločnosti) miestom, kde medzi sebou súperia rôzne právne subjekty.\nPrávne a právnické prostredie je tiež metaprostredím moci. Právo nie je od tohto súperenia\nimúnne. Preto aj právny text, ktorý sa javí ako neutrálny a objektívny, takým v skutočnosti\nnie je, ba práve naopak. Každá právna norma alebo súdne rozhodnutie sú vo svojej podstate\narbitrárnym a hodnotovým videním sveta toho, kto právo tvorí, vykladá alebo ho následne\naplikuje.\n65. V diskurze už dávno nie je sporné, že ústavný súd je právny a zároveň aj\npolitický orgán. Menovací proces sudcov, faktická činnosť súdu, ako aj výkon rozhodnutí\nmajú viac spoločné s politikou ako s právom. Z mnohých názorov napr. svetovo uznávaný\nWojciech Sadurski uviedol, že ústavné súdy sú striktne politickými inštitúciami, ktoré\nvykonávajú široké kompetencie v oblasti zákonodarstva či politiky štátu (SADURSKI, W.\nRights Before Courts. A Study of Constitutional Courts in Postcommunist States of Central\nand Eastern Europe. Dordrecht: Springer, 2014, s. xvii., obdobne napr. MÖLLERS, CH.\nThe Three Branches. A Comparative Model of Separation of Powers. Oxford : Oxford\nUniversity Press, 2013. s. 142 ‒ 143.). Nájsť akéhosi apolitického, neutrálneho\na nepredpojatého kandidáta je nemožné, pretože na veľké množstvo ústavných otázok, ktoré\nústavný súd rozhoduje, má každý kandidát názor, ktorý sa mení v lingvistických hraniciach\nústavy bez ohľadu na to, či tento názor je v prospech alebo v neprospech navrhovateľa\n(bez ohľadu na to, kto by ním bol). Kvalita alebo nekvalita kandidáta, jeho profesijné\nzameranie a odbornosť nie sú v tejto súvislosti vôbec rozhodujúce, rozhodujúcimi sú jeho\ncharakter, schopnosť zvládnuť stres, konflikt a nepodľahnúť tlaku. Samotná ústava je ten\nnajabstraktnejší právno-politický dokument, v ktorom každý nájde to, čo hľadá. Argumenty\nna jednu či druhú stranu v ústavných sporoch majú prakticky rovnakú právnu silu a vždy sa\ntýkajú abstraktných hodnôt, akými sú dôstojnosť, rovnosť, sloboda, spravodlivosť,\nsolidarita, proporcionalita, demokracia či právny štát. Ich vzájomný pomer kopíruje známe\nsmery z filozofického či politického myslenia (napr. komunitarizmus, liberalizmus,\nvoluntarizmus, libertarianizmus egalitarizmus, utilitarizmus, konsekvencionalizmus atď.\na ich rôzne kombinácie). Ktorú hodnotu sudca zdôrazní (napr. zodpovednosť vlády\nparlamentu na úkor princípu deľby moci pri menovaní alebo odvolávaní člena vlády\nzo strany prezidenta; slobodu pri rozsahu a obsahu „bezplatnej“ zdravotnej starostlivosti\n\n75\n\nna úkor rovnosti a solidarity; vlastnícke právo na úkor všeobecného záujmu budovania\nverejnej infraštruktúry; slobodu prejavu na úkor práva na súkromie atď.), závisí do veľkej\nmiery na ňom samotnom a jeho osobnom presvedčení, a nie na právnom texte, ktorý\nodpoveď neponúka. Rozhodnutie konkrétneho ústavného sporu týkajúceho sa určitej\nústavnej hodnoty, ktorá nie je v texte presne špecifikovaná, a preto neurčitá, nemôže byť\nobjektívne či akési apolitické. Ako v tejto súvislosti Michel Rosenfeld uvádza, ústava chráni\nmnohé koncepty (ústavné hodnoty), ale neobsahuje konkrétne koncepcie jednotlivých\nkonceptov (ROSENFELD, M. Dworkin and the One Law Principle: A Pluralist Critique.\nRevue internationale de philosphie, č. 3, 2005. s. 380 an.). Interpretácia týchto konceptov\nnemôže byť v ťažkých prípadoch realizovaná bez odkazu na konkrétnu koncepciu konceptu.\nSúperiace koncepcie sa v prejednávaných veciach vzájomne vylučujú (napr. formálna\na materiálna rovnosť). Ďalší problém týkajúci sa neobjektívnosti a neexistencie neutrality\nústavných súdov je v povahe moci, ktorú ústavné súdy vykonávajú ako inštitúcia. Súdna\nmoc je jednou z mocí v štáte. Osobitne ústavný súd, ktorý má z funkčného hľadiska bližšie\nk zákonodarnej ako súdnej moci, je veľmi dôležitým a silným politickým hráčom, ktorý má\nreálnu moc, keď vydávaním rozhodnutí vyvoláva účinky v oblasti práva a politiky.\nM. Shapiro uvádza tieto znaky súdov ako politických inštitúcií: tvorba práva, rozhodovanie\nkonfliktov, sociálna kontrola, podpora legitimity režimu, vytváranie sociálnych politík\n(SHAPIRO, M. Courts: A Comparative and Political Analysis, University of Chicago Press,\n1986. s. 63.).\n66. Výsledok rozhodovacej činnosti ústavných súdov je preto politický sensu stricto.\nAko A. Sulikowski poznamenal, ústavné súdy vo svojej rozhodovacej činnosti prikazujú\ncelú šírku ideologických vízií spoločnosti a práva, avšak tie sú prikazované zdanlivo\nz neutrálneho miesta, a preto sa javia ako neutrálne a objektívne, pričom ide len\no symbolickú vládu práva (SULIKOWSKI, A. Trybunał konstytucyjny a polityczność.\nO konsekwencjach upadku pewnego mitu. Państwo i Prawo, č. 4, 2016. s. 10). Súd môže\nzákonite vybrať len jedinú partikulárnu víziu sveta a tá sa predstaví v právnom prostredí ako\nvízia objektívna a univerzálna. Aj keď by sa sudcom ústavného súdu zdalo, že vykonávajú\nlen jazykový výklad ústavy, budú vtiahnutí do kategórií a pravidiel hry právneho prostredia,\nktoré si ani neuvedomujú. Vo svojom spôsobe myslenia sa budú riadiť pravidlami (logikou)\n\n76\n\npráva (mentálne schémy, ako aj ideológie vložené do práva), ktoré budú vplývať na obsah\nich rozhodnutí.\n67. Samotná ústava predvída najprísnejšie podmienky menovania sudcov ústavného\nsúdu spomedzi ostatných verejných funkcií. Iste sa dajú vymyslieť ešte náročnejšie\npodmienky, ale aj napriek ich zavedeniu ústavný sudca bude môcť vždy rozhodovať podľa\nmnohých (aj vzájomne sa vylučujúcich) ústavných hodnôt, pričom iné, naopak, nezdôrazní\nalebo nezdôrazní dostatočne, čím sa prikloní na jednu alebo druhú stranu prejednávaného\nprípadu. Ani viazanosť predchádzajúcou judikatúrou ústavného súdu nie je absolútny\nargument pre obmedzenie slobody sudcu pri rozhodovaní, pretože ústavný súd nemá doteraz\nvytvorenú vlastnú doktrínu o záväznosti svojich rozhodnutí a doterajšie názory, ak sa mu\nnezdajú dosť správne či presvedčivé, veľmi ľahko prekonáva. V tejto súvislosti možno\npoukázať napr. na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 27/2015 časť III.2, kde ústavný súd\nveľmi ľahko prekonal svoju judikatúru z deväťdesiatych rokov minulého storočia týkajúcu\nsa „zmrazovania“ platov sudcov a svoje predchádzajúce názory ľahkým perom modifikoval.\nÚstavný súd si doteraz nevytvoril doktrínu horizontálnej záväznosti svojich rozhodnutí\npro futuro.\n68. Ani argument o obsadení inštitúcie jedinou politickou stranou nie je celkom\nsprávny. Paradoxne, aj napriek uvedenému nehrozí úplná politizácia inštitúcie ústavného\nsúdu, kde by sa z neho stala akási predĺžená ruka politikov. Dlhé funkčné obdobie,\nnemožnosť opätovného znovuzvolenia sú len jednými z mnohých argumentov, prečo je\nvplyv politikov na konkrétnych sudcov oslabený. Okrem toho existujú aj ďalšie\ninštitucionálne garancie, ktoré existujú vo vnútri samotného súdu. Sú nimi napr. kolektívne\nrozhodovanie (či v pléne alebo senátoch), spolupráca so súdnymi poradcami, ale\npredovšetkým tzv. rituál inštitúcie, resp. habitus sudcu ústavného súdu. Ten znamená, že\nosoba, ktorá je sudcom ústavného súdu, koná a správa sa ako sudca ústavného súdu, nech by\nto bol ktokoľvek. Ten, kto je v úlohe sudcu, podlieha pravidlám, ktoré ho vytvárajú\na určujú, aké konanie je dovolené alebo nedovolené v rámci role, ktorú vykonáva\n(SULIKOWSKI, A. Trybunał konstytucyjny a polityczność. O konsekwencjach upadku\npewnego mitu. Państwo i Prawo, č. 4, 2016. s. 5.). Ide o identifikáciu osoby s rolou, ktorú\n\n77\n\nmá plniť, a dôraz na situačné (externé) vplyvy na správanie osoby a, naopak, dispozičné\n(vnútorné) vzorce správania ustupujú značne do úzadia. Osoba, ktorá získala funkciu sudcu,\nplní určité spoločenské očakávania. Ten, kto vstupuje do hry, podlieha pravidlám, ktoré hru\nvytvárajú a určujú, aké konanie je v rámci úlohy dovolené alebo zakázané. Jednotlivec\nnekoná ako indivíduum, ale ako sudca a v spoločenskom procese sa stáva sudcom\nústavného súdu aj sám pre seba. Angažuje sa v novej úlohe telesne, habitusovo,\nbezpodmienečne, čo sa mu aj ľahko darí, pretože bol vybraný na základe logiky prostredia,\nktoré túto pozíciu sudcu vytvorilo skôr (DĘBSKA H. Władza, symbol, prawo. Społeczne\ntworzenie Trybunału Konstytucyjnego. Varšava: Wydawnictwo Sejmowe, 2015. s. 175).\n69. Pravdepodobnosť, že sa sudca ústavného súdu stane politický sudca, je mizivé,\npretože ani politické strany nie sú svetonázorové monolity; neexistujú kandidáti na sudcov,\nktorý majú trvalé osobné presvedčenia v súlade s politickou stranou; stálosť a dôsledky\ntýchto názorov by museli byť silnejšie ako garancie nezávislosti funkcie a byť slabšie\nako kontrolné mechanizmy, a napokon politickosť funkcie sudcu ústavného súdu nie je\nčierno-biela, resp. všetko alebo nič, ale politickosť je stupňovitá (SULIKOWSKI, A.\nTrybunał konstytucyjny a polityczność. O konsekwencjach upadku pewnego mitu. Państwo\ni Prawo, č. 4, 2016. s. 5).\n70. Opačnou argumentáciou je aj skutočnosť, že je v zásade vhodné, aby aj bývalí\npolitici zasadali práve vo funkciách najvyšších sudcov. Komparatívne právo je k tejto\nmožnosti bohaté a ponúka mnohé príklady a inšpirácie. Prechod francúzskeho ministra\nzahraničných vecí Lauranta Fabiusa vo februári 2016 do kresla predsedu francúzskej\nústavnej rady nevyvolal rozhorčenie či kritiku. Podobne aj kariére Giulia Amata\nna talianskom ústavnom súde od roku 2013 predchádzala bohatá politická kariéra:\ndvojnásobný taliansky predseda vlády, minister financií, minister vnútra, poslanec v oboch\nkomorách talianskeho parlamentu atď. V neposlednom rade je potrebné upriamiť pozornosť,\nže v súčasnom zložení ústavného súdu pôsobia až štyria bývalí poslanci parlamentov\n(Peter Brňák, Ľudmila Gajdošíková, Lajos Mészáros a Ladislav Orosz), pričom sudca Lajos\nMészáros prešiel priamo z parlamentných lavíc na ústavný súd. Teda aj v slovenskom\nprávnom prostredí existuje priamy prechod z národnej rady na ústavný súd. Ako pozitívum\n\n78\n\nprítomnosti niekoľkých bývalých politikov v najvyšších súdnych inštanciách sa zdôrazňuje,\nže politici môžu pomôcť súdu pochopiť reálny výkon úloh a právomocí iných zložiek moci,\nako aj fungovanie politiky (Karlan, P. A Constitution For All Times. Boston : Boston\nReview Books, 2013. s. 58.). Ani ideologická predpojatosť bývalých politikov ‒ súčasných\nsudcov nie je úplne taká jasná, ako by sa mohlo zdať. Napr. Hugo Black, populista\nz amerického juhu, ktorý sa pridal ku Ku-Klux-Klanu kvôli svojej politickej kariére, sa\nneskôr stal sudcom Najvyššieho súdu USA a hlasoval s väčšinou vo veci Brown v. Board of\nEducation (rozhodnutie, ktorým sa odstránila rasová segregácia v USA). Súd tvorený\nbývalými politikmi nie je a priori ani aktivistický ani pasívny (MCDONALD, D.\nPoliticians as Judges; dostupné na <https://auspublaw.org/2015/08/politicians-as-judges/>).\n71. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, že základné právo\nJUDr. Miroslava Duriša, PhD., JUDr. Evy Fulcovej a JUDr. Juraja Sopoligu na prístup\nk voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy\nv spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy rozhodnutiami prezidenta sp. zn. 636-2016-KPSR\nzo 6. júla 2016 o ich nevymenovaní za sudcov ústavného súdu porušené bolo (bod 1 výroku\nnálezu), a rovnako rozhodol vo vzťahu k JUDr. Jane Laššákovej, ktorej označené právo\nbolo porušené rozhodnutím prezidenta sp. zn. 1107-2016-KPSR zo 6. júla 2016 (bod 2\nvýroku nálezu). Závery uvedené v tejto časti odôvodnenia nálezu sa v plnom rozsahu\na rovnako vzťahujú na všetkých štyroch sťažovateľov, keďže v ich právnom postavení\na zásahu do označeného práva rozhodnutiami prezidenta nemožno vidieť relevantný rozdiel,\nktorý by odôvodňoval odlišný prístup.\n72. Nadväzujúcim výrokom v bode 4 nálezu ústavný súd zrušil rozhodnutia\nprezidenta a vrátil mu vec na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 a 3 písm. b)\nzákona o ústavnom súde].\nXII.\nVlastný prieskum ústavného súdu a závery\nvo vzťahu k JUDr. Jánovi Bernátovi\n\n79\n\n73. Sťažovateľ JUDr. Ján Bernát namieta porušenie základného práva na prístup\nk voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok zaručeného čl. 30 ods. 4\nústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy postupom prezidenta, ktorým nerozhodol\no menovanom ako o kandidátovi na sudcu ústavného súdu.\n74. Tento sťažovateľ je z formálneho hľadiska v odlišnej právnej situácii ako skôr\nuvedení sťažovatelia, keďže nebol účastníkom konania vedeného pred ústavným súdom\npod sp. zn. III. ÚS 571/2014 a rozhodnutie o jeho nevymenovaní za sudcu ústavného súdu\nsp. zn. 1112-2014-BA z 2. júla 2014 nebolo formálne zrušené, keď konanie o jeho sťažnosti\nbolo ústavným súdom v dôsledku jej späťvzatia zastavené. Materiálne sa však nachádza\nv rovnakom postavení ako ostatní sťažovatelia, keďže dôvody jeho nevymenovania boli\nidentické ako u ostatných sťažovateľov, a teda prezident konal v rozpore s ústavou aj\nvo vzťahu k JUDr. Jánovi Bernátovi. Napokon s touto právnou situáciou sa ústavný súd už\nvysporiadal v uznesení sp. zn. PL. 45/2015, kde uviedol:\n,,Podľa názoru ústavného súdu by preto nebolo spravodlivé, aby dvom kandidátom\nna sudcov ústavného súdu, ktorí vzali svoje sťažnosti späť, bola rozhodnutiami\nnavrhovateľa, ktoré sú podľa nálezu sp. zn. III. ÚS 571/2014 zjavne protiústavné, odobratá\nšanca zostať kandidátmi na sudcu ústavného súdu.\nZ uvedeného vyplýva, že v okolnostiach daného prípadu navrhovateľ môže a má\nzrušiť dve predmetné rozhodnutia o nevymenovaní Jána Bernáta a Imricha Volkaia\na následne má vybrať dvoch sudcov ústavného súdu z piatich ostávajúcich kandidátov\n(Ján Bernát, Eva Fulcová, Miroslav Duriš, Juraj Sopoliga, Imrich Volkai), ktorí mu boli\nnavrhnutí národnou radou. Týmto spôsobom navrhovateľ odstráni ním spôsobený\nprotiústavný stav, ako aj porušenie práv piatich kandidátov na sudcov ústavného súdu.“\n75. Senát ústavného súdu z tohto názoru pléna ústavného súdu vychádza, pričom si\nuvedomuje, že situácia, v ktorej sa ocitol sťažovateľ JUDr. Ján Bernát, nie je štandardná.\nV tejto súvislosti však nemožno opomínať, že je to prezident, ktorý svojím postupom\na rozhodovaním opätovne, resp. viacnásobne porušil základné právo podľa čl. 30 ods. 4\nústavy vo vzťahu k viacerým kandidátom na sudcov ústavného súdu, pričom tak porušil aj\nústavný imperatív vyjadrený v čl. 2 ods. 2 v spojení aj s čl. 101 ods. 1 ústavy. Nemožno\n\n80\n\nopomenúť ani skutočnosť, že prezident sa opakovaného porušenia označeného práva\nsťažovateľov ako kandidátov na sudcov ústavného súdu dopustil aj po tom, ako mu boli\nznáme pre neho bezvýhradne záväzné závery vyslovené v kasačnom náleze sp. zn.\nIII. ÚS 571/2014 a interpretačnom uznesení sp. zn. PL. ÚS 45/2015.\n76.1 Postup uvedený v citovanej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. PL. ÚS 45/2015\npritom poskytoval prezidentovi efektívny priestor pre nápravu ním spôsobeného\nprotiústavného stavu a trvajúceho zásahu do práva sťažovateľa JUDr. Jána Bernáta. Tento\npriestor však prezidentom nebol využitý, a preto dôsledky nulitného rozhodnutia prezidenta\nvo vzťahu k sťažovateľovi JUDr. Jánovi Bernátovi naďalej trvajú.\n76.2 Ústavný súd teraz, ale aj v predchádzajúcich rozhodnutiach vychádzal\nzo záveru, že pokiaľ ide o nulitný akt (paakt) – a takým je vždy rozhodnutie\no nevymenovaní kandidáta za sudcu ústavného súdu, na ktoré prezident nemá ústavnú alebo\nzákonnú právomoc – nevznikajú z neho žiadne právne následky na rozdiel od neplatného\naktu, u ktorého sa uplatní prezumpcia správnosti (do doby zrušenia jeho účinkov).\nTúto nulitnosť individuálnych právnych aktov prezidenta vo vzťahu ku kandidátom\nJUDr. Imrichovi Volkaiovi a JUDr. Jánovi Bernátovi, voči ktorým prezident prekročil svoju\nprávomoc vyplývajúcu mu z čl. 134 ods. 2 ústavy, mohol ústavný súd preskúmavať aj mimo\nrámec konania podľa čl. 127 ústavy, ktoré neskončilo meritórnym rozhodnutím.\n77. Charakter Slovenskej republiky ako materiálneho právneho štátu (čl. 1 ods. 1\nústavy) však vyžaduje, aby aj tomuto sťažovateľovi bola poskytnutá ústavná ochrana.\nÚčinné poskytnutie ústavno-súdnej ochrany pritom nemožno dosiahnuť inak, ako\nvyslovením porušenia jeho základného práva na prístup k voleným a iným verejným\nfunkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy postupom prezidenta (bod 3\nvýroku nálezu) a príkazom pre prezidenta, aby pri menovaní sudcov ústavného súdu\nvychádzal zo stavu, že aj JUDr. Ján Bernát je kandidát na sudcu ústavného súdu predložený\nmu národnou radou.\nXIII.\n\n81\n\nĎalší postup prezidenta vo veciach sťažovateľov\n78. Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné\nrozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci\nvydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova\nprerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom\nústavného súdu.\n79. Ďalší postup prezidenta vo veciach všetkých sťažovateľov musí byť limitovaný\ndvoma požiadavkami. Prvou požiadavkou je účinné a efektívne odstránenie zásahu\ndo základného práva všetkých piatich sťažovateľov na prístup k voleným a iným verejným\nfunkciám za rovnakých podmienok zaručeného čl. 30 ods. 4 ústavy. Druhá požiadavka\nvyplýva z ústavnej povinnosti prezidenta zabezpečovať svojím rozhodovaním riadny chod\nústavných orgánov podľa čl. 101 ods. 1 ústavy a konať pritom v medziach ústavy podľa jej\nčl. 2 ods. 2. Prezident totiž zodpovedá za vzniknutú situáciu tak vo vzťahu k sťažovateľom,\nktorých základné právo podľa čl. 30 ods. 4 ústavy svojím postupom a rozhodnutiami\nporušil, ako aj vo vzťahu k ústavnému súdu, ktorého riadny chod je porušením jeho ústavnej\npovinnosti ohrozený.\n80. Najťažšou úlohou konajúceho senátu ústavného súdu bolo preto určiť okruh\nkandidátov, z ktorých si má prezident vybrať troch sudcov ústavného súdu, a tým\nzabezpečiť plnú funkčnosť tejto inštitúcie. Ústava ani zákon o ústavnom súde\nnepredpokladajú situáciu neobsadenia ústavného súdu, pretože ich text (ako aj každý iný\nprávny text) je budovaný na dobrej viere všetkých orgánov verejnej moci. Úmyselné\nobchádzanie textu ústavy, ako aj judikatúry ústavného súdu je výnimočná situácia (porovnaj\naj rozsudok moldavského ústavného súdu zo 17. októbra 2017, návrh č. 124b/2017). V tejto\nrovine prichádza k dileme medzi objektívnym a subjektívnym ústavným právom\na konkrétne, či vec prejednať striktne len v rovine porušenia subjektívnych práv\nsťažovateľov, alebo zohľadniť aj objektívne ústavné právo, a vyriešiť tak nielen situáciu\nkonkrétnych sťažovateľov, ale aj budúce prípady, resp. postup prezidenta pri menovaní\nsudcov ústavného súdu in genere, aby už v budúcnosti k ohrozovaniu, resp. znižovaniu\nfunkčnosti ústavného súdu neprichádzalo. Ako z už uvedených dôvodov vyplýva, ústavný\n\n82\n\nsúd bol povinný vyhovieť v zmysle doteraz platnej judikatúry všetkým kandidátom\nna sudcu, ktorí podali ústavnú sťažnosť, čím je počet kandidátov na tri sudcovské miesta\npäť. Ďalší dvaja kandidáti na funkciu (Mojmír Mamojka a Imrich Volkai) ústavné sťažnosti\nnepodali, a tak by sa mohlo zdať, že podľa doteraz uplatňovaného prístupu ústavného súdu\na princípov právneho štátu (osobitne dispozičnej zásady v konaní o ústavnej sťažnosti) by\nkandidátmi tieto dve osoby už byť nemali.\n81. Súčasná situácia je však odlišná a oveľa náročnejšia na právne posúdenie ako\nzvyčajné ústavné sťažnosti. Na druhej strane si ústavný súd vytvoril koncept materiálneho\nprávneho štátu, ktorý vo svojej judikatúre čím ďalej, tým viac zdôrazňuje (PL. ÚS 7/2017).\nOkrem toho dispozičná zásada, ktorá je určujúca pre konanie pred ústavným súdom, neplatí\nabsolútne. Osobitne sa táto situácia prejavuje pri späťvzatí sťažnosti, kde ústavný súd\npomeruje vôľu sťažovateľa vziať svoj návrh späť s ochranou ústavnosti v materiálnom\nvýzname, ktorá sa premieta do zisťovania, či sťažnosť nesmeruje proti takému\nprávoplatnému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu, ktoré mimoriadne závažným\nspôsobom porušujú základné práva alebo slobody sťažovateľa. Ak ústavný súd dospeje\nk záveru, že to tak je, späťvzatie nepripustí (§ 54 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd\ntieto závery považuje za relevantné aj na predmetné konanie a rozhodovanie. Záujem\nna ochrane ústavnosti je podľa neho dôležitejší ako záujem konkrétnych (potencionálnych)\núčastníkov konania na podaní ústavnej sťažnosti, ako aj právnej istoty (res iudicata facit\nius), a preto sa ústavný súd rozhodol situáciu nemenovania sudcov ústavného súdu riešiť\nvýnimočným spôsobom, a to v prospech objektívneho ústavného práva.\n82. Ústavný súd tak koná kvôli ochrane ústavnosti a objektívneho ústavného práva,\nktoré sú charakterizované tým, že situácia menovania sudcov ústavného súdu sa priamo\ndotýka celej inštitúcie. Ako už bolo uvedené, neobsadenie ústavného súdu sa premieta\ndo zníženej výkonnosti ústavného súdu, ako aj reálneho obmedzenia výkonu jeho\nprávomocí, pretože počet vecí, ktoré sa zamietajú podľa čl. 131 ods. 1 ústavy, rastie. Aby si\nústavný súd mohol zachovať funkčnosť, ktorú ústavodarca predvída, považuje vyriešenie\nsituácie za kľúčové. Ústavný súd nemá iné možnosti, ako túto situáciu vyriešiť, s výnimkou\nsvojej rozhodovacej činnosti. Všetky iné pokusy neboli prezidentom rešpektované. Kontrola\n\n83\n\nústavnosti má byť v podmienkach Slovenskej republiky nepretržitá a efektívna, čo vyplýva\naj z tradície československého ústavného súdnictva (porovnaj nález III. ÚS 571/2014).\nTo sa dá zabezpečiť len tak, že inštitúcia bude plne obsadená.\n83. Aj keď sa konanie o ústavnej sťažnosti týka len subjektívnych práv a slobôd,\npredmetná vec má dosah aj na objektívne ústavné právo smerom do budúcnosti, pretože sa\ntýka týchto okruhov: menovacie právomoci prezidenta; ústavne konformný postup hlavy\nštátu pri obsadzovaní funkcie sudcov ústavného súdu a samotné fungovanie ústavného súdu.\nTieto otázky boli už ústavným súdom vyriešené, avšak prezident ich nerešpektoval. Preto aj\nkonanie o ústavnej sťažnosti opreté o čl. 30 ods. 4 ústavy sa v prevažujúcej časti týka\nobjektívneho ústavného práva a súvisí najmä s ochranou ústavnosti a vyriešením\ntýchto fundamentálnych otázok, ktoré sú naďalej aktuálne. Záujem konkrétnych\n(či potencionálnych) účastníkov konania, ako aj právnej istoty je len druhoradý, primárnou\nsnahou zostáva vyriešiť situáciu ústavne konformného postupu prezidenta pri menovaní\nsudcov ústavného súdu. Pri neriešení veci týmto spôsobom totiž hrozí nielen ďalšia paralýza\nústavného súdu, ale možno aj zánik inštitúcie, čo nie je možné dopustiť. Ako vyplýva aj\nzo stanoviska Benátskej komisie, situácia je na ústavnom súde patová a ,,vyžaduje okamžité\nriešenie“ (bod 78). Preto aj v súvislosti s odmietnutím prezidenta riadiť sa záväznými\nrozhodnutiami ústavného súdu (PL. ÚS 45/2015 a III. ÚS 571/2014) musí senát postupovať\nvýnimočným spôsobom a zdôrazniť objektívne ústavné právo. Túto situáciu zapríčinil sám\nprezident úmyselným nerešpektovaním rozhodnutí ústavného súdu.\n84. Ústavný súd reflektuje aj vývoj právnej úpravy týkajúci sa začiatku konania pred\nústavným súdom. Dispozičná zásada sa už neuplatňuje ani ústavodarcom absolútne\nz hľadiska začiatku konania, pretože novelizácia ústavného textu ju prelomila a konanie\npodľa čl. 129a ústavy sa začína ex constitutione.\n85. Ak by ústavný súd vyhovel len podaným ústavným sťažnostiam, počet\nkandidátov na troch sudcov by bol päť. To by mohlo vyvolať následnú reakciu zo strany\nprezidenta, ktorý by žiadal od národnej rady doplnenie dodatočného kandidáta odkazom\nna čl. 134 ods. 2 ústavy. Tým by sa nielen strácal čas a znižoval efektívny výkon kontroly\n\n84\n\nústavnosti v medziobdobí, ale postup národnej rady nie je vôbec istý, zatiaľ skôr opačný, čo\nby znovu mohlo viesť ku kríze medzi prezidentom a národnou radou, ktorá by sa opäť\nprejavila v subjektívnej sfére sťažovateľov, ale aj v objektívnej rovine a najmä\nvo funkčnosti ústavného súdu. Preto sa senát ústavného súdu rozhodol vyriešiť túto\nvýnimočnú situáciu tak, že vráti situáciu menovania na úplný začiatok; t. j. všetci kandidáti\nnavrhnutí prezidentovi národnou radou od roku 2014 zostávajú kandidátmi na sudcovskú\nfunkciu (ide o Jána Bernáta, Miroslava Duriša, Evu Fulcovú, Janu Laššákovú, Mojmíra\nMamojku, Juraja Sopoligu a Imricha Volkaia).\n86. V konečnom dôsledku ide súčasne o to, aby prezident mal čo najširší\nvýber kandidátov a aby tento výber mohol zostať úplný. Ústavný súd uprednostňuje\nrestitutio in integrum, teda návrat do východiskového stavu pred hľadaním umelej\nspravodlivosti ad hoc. Z uvedených úvah ústavného súdu vyplýva, že kandidatúra\nkonkrétneho kandidáta na sudcovskú funkciu končí podľa čl. 134 ods. 2 ústavy až\nvymenovaním príslušného počtu sudcov prezidentom, a nie iným negatívnym rozhodnutím\nči postupom prezidenta. V zmysle judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 571/2014,\nPL. ÚS 45/2015) môže prezident vydať výlučne pozitívne rozhodnutie a potrebných\nkandidátov len vymenovať, pričom neúspešným kandidátom sa žiadne rozhodnutie\nnevyhotovuje tak, ako to potvrdzovala doterajšia ústavná prax všetkých prezidentov\nrepubliky.\n87. V týchto výnimočných okolnostiach preto podľa názoru senátu ústavného súdu\nprevažujú objektívne faktory a záujem na ochrane ústavnosti pred individuálnymi záujmami\nsťažovateľov, ktorí sa rozhodli nepodať ústavnú sťažnosť proti rozhodnutiu prezidenta\no nevymenovaní (Mojmír Mamojka), resp. nepodať opätovnú sťažnosť za nerozhodnutie\no kandidátovi (Imrich Volkai). Na druhej strane, ústavný súd chce predísť budúcim\nšpekuláciám prezidenta o počte kandidátov na sudcu a chce mu garantovať pôvodný počet\nkandidátov na sudcov ústavného súdu.\n88. V novom rozhodnutí (rozhodnutiach) bude preto prezident povinný vychádzať\nzo skutočnosti, že všetci od roku 2014 národnou radou riadne zvolení a prezidentovi\n\n85\n\nnavrhnutí kandidáti spĺňajú ústavné predpoklady na vymenovanie za sudcov ústavného\nsúdu, a bude povinný rozhodnúť o nich tak, že troch z nich vymenuje za sudcov ústavného\nsúdu. Len takýmto postupom dôjde k obnoveniu stavu, ktorý tu bol pred porušením\nzákladného práva sťažovateľov podľa čl. 30 ods. 4 ústavy [čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56\nods. 2 a 3 písm. d) zákona o ústavnom súde] a pred porušením ústavného príkazu\npre prezidenta svojím rozhodovaním zabezpečiť riadny chod ústavného súdu (čl. 101 ods. 1\nústavy). Príkaz obsiahnutý v bode 5 výroku nálezu ústavného súdu ústavný súd uložil\nprezidentovi najmä v záujme právnej istoty a zabráneniu vzniku možných pochybností\no prípadných alternatívach ďalšieho rozhodovania prezidenta o kandidátoch na sudcov\nústavného súdu. Napokon tento príkaz sledujúci materiálnu nápravu porušeného základného\npráva sťažovateľov je potrebné vnímať aj v kontexte so závermi stanoviska Benátskej\nkomisie, v zmysle ktorých je to výlučne ústavný súd, ktorý môže (a musí) s konečnou\nplatnosťou rozhodnúť ústavnoprávne spory spôsobom zaväzujúcim všetkých účastníkov\nkonania vrátane prezidenta (body 69, 72 a 76). Skutočnosť, že prezident v súčasnosti\nnemá ,,na výber“ z dvojnásobného počtu kandidátov, je bez určujúceho významu, keďže\npôvodcom tohto stavu je samotný prezident ako porušovateľ označeného práva\nsťažovateľov. Dosiahnuť efektívnu nápravu porušenia ich práva, ako aj plnú funkčnosť\nústavného súdu pritom nemožno inak ako uloženým prikazujúcim výrokom ústavného súdu.\nXIV.\nZáväznosť rozhodnutia ústavného súdu\n89. Medzi hodnoty, ktoré prezident in genere, ale aj in specie musí dodržiavať, patrí\naj princíp právneho štátu, z ktorého je možné vyvodiť celý rad ďalších hodnôt\na subprincípov, čo ústavný súd už nie raz vo svojej judikatúre aj urobil (porovnaj nedávny\nsumár urobený v náleze sp. zn. PL. ÚS 7/2017, s. 107 ‒ 108). Jedným z dôležitých\nsubprincípov je aj rešpektovanie rozhodnutí súdnej moci vrátane ústavného súdu.\nV právnom štáte platí, že právo je jediným možným prostriedkom riešenia (aj politických)\nsporov v spoločnosti a súdy sú inštitúciami, ktoré majú kompetenciu tieto spory záväzným\nspôsobom riešiť. Ich rozhodnutia sú pre orgány verejnej moci vrátane prezidenta záväzné.\nPrezident nemôže rozhodnutie ústavného súdu nerešpektovať bez ohľadu na obsah tohto\n\n86\n\nrozhodnutia a bez ohľadu na znenie svojich ústavných kompetencií a právomocí.\nMoc a záväznosť práva vyžadujú autoritatívne určenie, „čo má byť“. Úcta k funkcii práva\nako rozhodcu sporov sa premieta aj do tvrdenia, že právo má mať jediného autoritatívneho\ninterpreta (ALEXANDER, L. – SCHAUER, F. On Extrajudicial Constitutional\nInterpretation. Harward Law Review, roč. 110, 1997. s. 1377). Opačný prístup by viedol\nk narušeniu práva ako autoritatívneho a normatívneho systému a napokon k chaosu.\n90. Do právomoci prezidenta preto nepatrí polemizovanie s dôvodmi rozhodnutia či\nobchádzanie rozhodnutí ústavného súdu. Povinnosťou prezidenta je rozhodnutie ústavného\nsúdu rešpektovať a podriadiť sa mu. Len tak je možné budovať dôveru v ústavnosť,\nnormatívnu silu ústavných noriem a rešpektovať autoritu ústavného súdu. Ako uviedol aj\nEurópsky súd pre ľudské práva, právoplatné rozhodnutie súdu v sebe implikuje záväzok pre\nvýkonnú, zákonodarnú a akúkoľvek inú moc v štáte bez ohľadu na jej úroveň, aby\nrešpektovala a dodržiavala rozsudky a rozhodnutia súdov, a to aj vtedy, ak s nimi nesúhlasí.\nRešpektovanie právomocí súdov zo strany štátu je nevyhnutnou podmienkou pre dôveru\nverejnosti v súdnictvo a dôveru v právny štát v širšom ponímaní (Agrokompleks\nc. Ukrajina, sťažnosť č. 23465/03, bod 136).\n91. Nerešpektovanie, resp. nepodriadenie sa rozhodnutiu ústavného súdu znamená\nsamo osebe hrubé a závažné porušenie ústavy zo strany prezidenta, a to konkrétne čl. 1\nods. 1 ústavy v časti právny štát. Rozhodnutia ústavného súdu sú totiž integrálnou súčasťou\nústavy a ako také majú ústavnú hodnotu. Nevykonanie rozhodnutia ústavného súdu\nznamená porušenie ústavy per se aj v komparatívnom ústavnom práve (porovnaj aj\nrozhodnutie slovinského ústavného súdu sp. zn. U-I-1/10-26 z 10. 6. 2010, § 37, či\nrozhodnutie moldavského ústavného súdu zo 17. 10. 2017, návrh č. 124b/2017). V prípade\nnerešpektovania rozhodnutia ústavného súdu zo strany inej osoby prichádza do úvahy aj\ntrestnoprávna zodpovednosť podľa § 350 Trestného zákona, čo v prípade prezidenta je\nnemožné kvôli jeho trestnoprávnej imunite. V prípade prezidenta však ide o porušenie jeho\nústavného sľubu (čl. 104 ods. 1 ústavy; porovnaj aj nález sp. zn. PL. ÚS 7/2017), ktorým sa\nslávnostným spôsobom verejne a bezpodmienečne zaviazal zachovávať a obhajovať ústavu,\nčo zahŕňa aj rozhodnutia ústavného súdu. Nerešpektovanie rozhodnutia ústavného súdu\n\n87\n\npre prezidenta znamená aj spáchanie ústavnoprávneho deliktu úmyselného porušenia ústavy\n(čl. 107 ústavy), za ktorý mu hrozí strata funkcie.\n92. Žiaľ, ústavné právo je v tom slabé, že neexistujú mechanizmy určené na výkon\nrozhodnutia. Adresát rozhodnutia a jeho vykonávateľ je ten istý subjekt. Ak sa orgán\nverejnej moci nechce podrobiť požiadavkám ústavy, neexistuje vyššia moc, ktorá môže toto\nrozhodnutie ústavného súdu vynútiť. Ústavné súdy sú bezmocné, ak politici či iné orgány\nverejnej moci odmietnu rešpektovať ústavu a rozhodnutia ústavných súdov (GRIMM, D.\nConstitutionalism. Past, Present, and Future. Oxford : Oxford University Press, 2016. s. 200\n‒ 201). Nerešpektovanie akéhokoľvek rozhodnutia ústavného súdu, resp. jeho vedomé\nalebo iné obchádzanie, má za následok len znižovanie vážnosti ústavy ako základného\ndokumentu v spoločnosti a u politických elít zvlášť. Efekty nerešpektovania sa však vždy\nprejavia v budúcnosti, keď politické elity budú môcť rozhodnutia ústavného súdu\nignorovať. Ústava môže stratiť svoj význam a funkcie, ak by orgány verejnej moci\nnerešpektovali rozhodnutia ústavného súdu zakaždým, keď si myslia, že nie sú správne.\nSlovenská republika už dosvedčila množstvo prípadov, keď rozhodnutia ústavného súdu\nzostali nevykonané alebo bez účinkov. Aj v tomto ohľade sa prejavuje vyspelosť politickej\nkultúry toho-ktorého národa. Ako Brigitte Zypries, bývalá federálna ministerka\nspravodlivosti Spolkovej republiky Nemecko, skonštatovala, úspech Spolkovej republiky\nNemecko v porovnaní s Weimarskou republikou nie je v tom, že text a obsah Základného\nzákona sú oveľa lepšie, aké boli v časoch Weimarskej republiky. Garantom úspechu je\nnajmä kultúra vrátane snahy a vôle silných politikov či predstaviteľov vlády dodržiavať\nústavu a rešpektovať skutočnosť, že kontrolu ústavnosti vykonáva spolkový ústavný súd\n(ZYPRIES, B. The Basic Law at 60 – Politics and the Federal Constitutional Court. German\nLaw Journal, roč. 11, č. 1, 2010. s. 95 ‒ 96). Ako prezident privítal nález ústavného súdu vo\nveci zrušenia amnestií a milosti (PL. ÚS 7/2017), tak by sa mal podriadiť aj tomuto\nrozhodnutiu ústavného súdu. Osobitne preto, lebo aj tento nález vychádza v zásade aj zo\nzáverov, na ktorých je postavená argumentácia pléna vo veci sp. zn. PL. ÚS 7/2017.\nXV.\nRozhodnutie o trovách konania\n\n88\n\n93. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,\naby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Uznesením\nna verejnom zasadnutí 16. novembra 2017 ústavný súd uložil účastníkom, aby pre prípad\nuplatnenia náhrady trov konania tieto vyčíslili v lehote piatich dní. JUDr. Juraj Sopoliga\nvyčíslil trovy podaním doručeným 20. novembra 2017 v celkovej výške 1 107,87 €, ostatní\nsťažovatelia trovy konania osobitným podaním nevyčíslili. JUDr. Jana Laššáková vyčíslila\ntrovy konania v samotnej sťažnosti vo výške 363,79 €. Uvedeným sťažovateľom preto\nústavný súd priznal právo na náhradu trov konania, ktorú zaviazal uhradiť Kanceláriu\nprezidenta Slovenskej republiky (ďalej len ,,kancelária prezidenta“).\n94. Pri výpočte náhrady trov konania ústavný súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).\nPodľa § 1 ods. 3 vyhlášky výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná\nmesačná\n\nmzda\n\nzamestnanca\n\nhospodárstva\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nza\n\nprvý polrok\n\npredchádzajúceho kalendárneho roka. Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej\nrepubliky priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky\npredstavovala za I. polrok 2015 sumu 858 € a za I. polrok 2016 sumu 884 €. Podľa § 11\nods. 3 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna\nšestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet\nsporu nie je možné oceniť peniazmi. Podľa § 16 ods. 3 prvej vety vyhlášky od klienta\nmožno požadovať na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne\nprepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej\nslužby.\n95. JUDr. Jurajovi Sopoligovi, ktorého v konaní zastupoval JUDr. Tibor Sásfai,\nprislúcha náhrada trov konania takto:\n- príprava a prevzatie zastúpenia pred ústavným súdom ‒143 €,\n- podanie sťažnosti ústavnému súdu ‒ 143 €,\n\n89\n\n- písomné podanie z 21. novembra 2016 ‒ 143 €,\n- písomné podanie zo 7. apríla 2017 k podaniu prezidenta z 1. marca 2017‒\n147,33 €,\n- písomné podanie zo 7. apríla 2017 k podaniu prezidenta z 22. marca 2017 ‒\n147,33 €,\n- účasť na verejnom zasadnutí ústavného súdu 16. novembra 2017 ‒ 147,33 €,\n- paušálna náhrada hotových výdavkov 3 x 8,58 € a 3 x 8,84 €,\n- daň z pridanej hodnoty spolu 184,65 €.\nTrovy právneho zastúpenia JUDr. Juraja Sopoligu tak predstavujú celkovú sumu\n1 107,90 €. Keďže si sťažovateľ uplatnil náhradu trov konania v sume 1 107,87 €, táto mu\nbola priznaná a ústavný súd zaviazal kanceláriu prezidenta uhradiť ju na účet JUDr. Tibora\nSásfaia (bod 6 výroku nálezu).\n96. JUDr. Jane Laššákovej, ktorú v konaní zastupovala spoločnosť AK H. I. F., spol.\ns r. o., ústavný súd priznal náhradu trov konania podľa vyčíslenia v sťažnosti:\n- príprava a prevzatie zastúpenia pred ústavným súdom ‒ 143 €,\n- podanie sťažnosti ústavnému súdu ‒ 143 €,\n- paušálna náhrada hotových výdavkov 2 x 8,58 €,\n- daň z pridanej hodnoty spolu ‒ 60,63 €.\nTrovy právneho zastúpenia JUDr. Jany Laššákovej tak predstavujú celkovú\nsumu 363,79 €, ktorú ústavný súd zaviazal kanceláriu prezidenta uhradiť na účet\nAK H. I. F., spol. s r. o. (bod 6 výroku nálezu).\n97. Ostatným úspešným účastníkom konania náhradu trov ústavný súd nepriznal,\npretože v ním určenej lehote nedoručili ich vyčíslenie (JUDr. Milan Fulec ju doručil až\n5. decembra 2017).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\n\n90\n\nVyhlásené v Košiciach 6. decembra 2017\n\n91", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia prezidenta", "sudca", "Ústavný súd Slovenskej republiky", "prezident republiky", "verejná funkcia-menovanie", "rozhodnutie ústavného súdu-kasačná záväznosť", "rozhodnutie ústavného súdu-precedenčná záväznosť", "prezident republiky-menovanie sudcov", "ústavná zvyklosť", "práva a slobody – politické-právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám", "prezident republiky-právomoc"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9fe071b7-4711-477e-9c6c-6684e5bbaab3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.215.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 215/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 215/2015 z 2. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-02", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.215.2015.1"}, {"guid": "ussr:10523ab4-ffde-47ab-bc06-ca17cd597179", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.571.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 571/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 571/2017 z 20. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-20", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.571.2017.1"}, {"guid": "ussr:6dd1ca9b-b618-4835-a339-9f1c4c119bfe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2017 z 11. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-11", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.2"}, {"guid": "ussr:d21a089b-c1b1-4a6c-9391-40e86604491a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.62.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 62/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 62/2017 z 24. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-24", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.62.2017.1"}, {"guid": "ussr:628a01a2-2ff8-4be9-8737-cb5639e621b6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.571.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 571/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 571/2016 z 13. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-13", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.571.2016.1"}, {"guid": "ussr:643aa216-a9f9-420d-91ba-cf377a95bb25", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.27.2015.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 27/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 27/2015 z 25. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-25", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.27.2015.2"}, {"guid": "ussr:34cfe858-9ecd-4f16-b6b7-6abea0965ae6", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 45/2015", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 45/2015 z 28. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-28", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:34cfe858-9ecd-4f16-b6b7-6abea0965ae6"}, {"guid": "ussr:9382d11c-5231-4efa-b7b0-fe09ca9fc032", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.718.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 718/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 718/2014 z 23. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-23", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.718.2014.1"}, {"guid": "ussr:06a6b9b9-236e-42f3-a387-27b782319f91", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.571.2014.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 571/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 571/2014 z 17. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-17", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.571.2014.1"}, {"guid": "ussr:cfdd65c0-c191-42a2-b62e-ac3eaffb52a2", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 719/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 719/2014 z 28. 1. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-01-28", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cfdd65c0-c191-42a2-b62e-ac3eaffb52a2"}, {"guid": "ussr:d7c92b5f-3848-45aa-afef-f5f63a302609", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 397/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 397/2014 z 4. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-04", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d7c92b5f-3848-45aa-afef-f5f63a302609"}, {"guid": "ussr:6017583e-0c1b-4575-8e66-7b42c26635ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "PLz. ÚS 4/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 4/2014 z 12. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-12", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6017583e-0c1b-4575-8e66-7b42c26635ae"}, {"guid": "ussr:9ea5af38-523c-47cd-b9a8-d17a5f10a57f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-24", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ea5af38-523c-47cd-b9a8-d17a5f10a57f"}, {"guid": "ussr:bbd623b2-e8a5-4abe-9b10-7441bd8d409e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 299/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 299/2011 z 27. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-27", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bbd623b2-e8a5-4abe-9b10-7441bd8d409e"}, {"guid": "ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 76/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 76/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 113, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16"}, {"guid": "ussr:941eb9ff-a64a-49fa-8cd7-6b25654995c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 46/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 46/2011 z 17. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-17", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:941eb9ff-a64a-49fa-8cd7-6b25654995c3"}, {"guid": "ussr:4c3c3ec1-220f-4420-98f3-cb8e43f7c9ac", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/06 z 23. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-23", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c3c3ec1-220f-4420-98f3-cb8e43f7c9ac"}, {"guid": "ussr:1f828bbd-8f96-46f5-a5b6-5fc2de827eaa", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/01 z 4. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-04", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1f828bbd-8f96-46f5-a5b6-5fc2de827eaa"}, {"guid": "ussr:278e19bd-0347-4a26-8030-6030d2a751b8", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 83/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 83/06 z 15. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-15", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:278e19bd-0347-4a26-8030-6030d2a751b8"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:221b6432-e84b-44ad-bb96-e9fded77093c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 79/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 79/04 z 21. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-21", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:221b6432-e84b-44ad-bb96-e9fded77093c"}, {"guid": "ussr:91c41337-849b-4952-8cff-12903e13c02c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 161/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 161/03 z 3. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-03", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:91c41337-849b-4952-8cff-12903e13c02c"}, {"guid": "ussr:2d0a637e-e0da-43c3-8a56-134e3de6ac1d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 5/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 5/03 z 19. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-19", "citacie_n": 79, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d0a637e-e0da-43c3-8a56-134e3de6ac1d"}, {"guid": "ussr:a98c3b0e-92a1-4979-97e0-3f1cc49636e1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 75/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 75/01 z 22. 8. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-08-22", "citacie_n": 121, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a98c3b0e-92a1-4979-97e0-3f1cc49636e1"}, {"guid": "ussr:62fed15e-44dc-44e7-b7d8-7b76b9e39e57", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-15", "citacie_n": 1359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1"}, {"guid": "ussr:fb2204aa-9ade-423c-85bb-7a3aa7273786", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 9/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 9/00 z 27. 4. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-04-27", "citacie_n": 523, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:1ae6d1bb-c073-4990-bec2-e937210eeb8d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.273.2026.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 273/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 273/2026 z 31. 7. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-07-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.273.2026.2"}, {"guid": "ussr:ba5e49c4-ba9f-4239-9f14-afcbc709a1ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.351.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 351/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 351/2023 z 15. 6. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-06-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.351.2023.1"}, {"guid": "ussr:73edd7bf-ffd9-4e09-85b7-3db8020f255f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.21.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 21/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 21/2022 z 18. 1. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-01-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.21.2022.1"}, {"guid": "ussr:ac2fcf49-94d5-461f-9a92-61fb2878062b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.1.2021.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2021 z 17. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.1.2021.2"}, {"guid": "ussr:b54cd2f8-a3c6-4d26-bc75-3ab1e0da6d68", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.3.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 3/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 3/2019 z 22. 9. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-09-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.3.2019.1"}, {"guid": "ussr:d42a127e-4b9d-4d2e-bdb5-5ad82e1478a1", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2017", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2017 z 25. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d42a127e-4b9d-4d2e-bdb5-5ad82e1478a1"}, {"guid": "ussr:eb30efc0-2cfd-4e2b-b2b1-3c2627aecbed", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 62/2017", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 62/2017 z 24. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:eb30efc0-2cfd-4e2b-b2b1-3c2627aecbed"}, {"guid": "ussr:d21a089b-c1b1-4a6c-9391-40e86604491a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.62.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 62/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 62/2017 z 24. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-24", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.62.2017.1"}, {"guid": "ussr:f745c358-49e8-4061-b79e-cf7ea7f42d85", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PLs.US.22.2016.1", "spisova_znacka": "PLs. ÚS 22/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLs. ÚS 22/2016 z 12. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PLs.US.22.2016.1"}, {"guid": "b48e62f6-753f-48f1-a2ae-bbaa84937d42:b07bf9d2-f0a9-418d-a5e5-f6e1d37f2141", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2023:7022200203.1", "spisova_znacka": "6Svk/17/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Svk/17/2023 z 31. 10. 2023", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2023-10-31", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2023:7022200203.1"}, {"guid": "8a9c1883-7c9c-4239-af95-8070c82d8bb1:6c52aa76-c0cc-4aaf-be77-f564ecc37934", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2025:5022200239.6", "spisova_znacka": "ZA-16Sa/23/2022", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. ZA-16Sa/23/2022 z 11. 6. 2025", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2025-06-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2025:5022200239.6"}, {"guid": "c039f92b-5396-42b8-a7f6-d6c54781baa9:d85111a9-88ca-424f-a17c-03147263205b", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2026:6121203181.5", "spisova_znacka": "11CoCsp/10/2026", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 11CoCsp/10/2026 z 18. 6. 2026", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2026-06-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2026:6121203181.5"}, {"guid": "310460ad-8dfe-4ac4-b3b5-07a6c58c7aaa:44131ce1-7fb1-4c91-96c3-a2e0b2ab1395", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2025:4125208401.1", "spisova_znacka": "11Co/100/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 11Co/100/2025 z 17. 12. 2025", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2025-12-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2025:4125208401.1"}, {"guid": "c687068d-5a03-490e-9798-69e06d99d3e2:c29defab-45c5-484a-a3a9-9e2dd74d9f04", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2025:6724201666.1", "spisova_znacka": "15Co/7/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/7/2025 z 9. 7. 2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-07-09", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:6724201666.1"}, {"guid": "f47a6adb-d262-499a-8d4d-34259bbd4f61:dafc1ff9-a955-4f52-b9d7-76eb6131e5b3", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2021:6118265844.3", "spisova_znacka": "8Co/21/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 8Co/21/2021 z 29. 9. 2021", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2021-09-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2021:6118265844.3"}, {"guid": "eeb7abaf-2c2b-4574-b744-de8f38ac6a60:07605948-7b66-4a6a-9e77-a128e2b17f1b", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7018201137.1", "spisova_znacka": "6S/186/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 6S/186/2018 z 12. 2. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-02-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7018201137.1"}, {"guid": "eeb7abaf-2c2b-4574-b744-de8f38ac6a60:705c5892-8830-4603-9a1f-020e8ea92433", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7018201137.1", "spisova_znacka": "6S/186/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 6S/186/2018 z 12. 2. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-02-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7018201137.1"}, {"guid": "eeb7abaf-2c2b-4574-b744-de8f38ac6a60:3e999812-c7c3-4196-b4bf-00883b5eb8d9", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7018201137.1", "spisova_znacka": "6S/186/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 6S/186/2018 z 12. 2. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-02-12", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7018201137.1"}, {"guid": "eeb7abaf-2c2b-4574-b744-de8f38ac6a60:8d420f75-4e87-41e4-af2f-15d294ef294d", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7018201137.1", "spisova_znacka": "6S/186/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 6S/186/2018 z 12. 2. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-02-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7018201137.1"}]}