Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 556/2017 z 8. 11. 2017 Citácia: uznesenie Ústavného súdu SR z 8. novembra 2017, sp. zn. I. ÚS 556/2017, ECLI:SK:USSR:2017:1.US.556.2017.1 Ústavný súd Slovenskej republiky | I. ÚS 556/2017 | ECLI:SK:USSR:2017:1.US.556.2017.1 | 2017-11-08 | Uznesenie Oblasť práva: Ústavné právo – konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb Citované ustanovenia: čl. 6 Dohovoru, čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 46 ods. 2 Ústavy, čl. 49 Ústavy, čl. 23 ods. 1 Ústavy, čl. 23 ods. 2 Ústavy, čl. 127 ods. 1 Ústavy, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6, Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1, Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2, Ústava Slovenskej republiky čl. 49, Ústava Slovenskej republiky čl. 23 ods. 1, Ústava Slovenskej republiky čl. 23 ods. 2 Zdroj: https://www.ustavnysud.sk/docDownload/2463eb5f-a3fe-4416-b2a0-58a0a1150364 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.556.2017.1 SLOVENSKÁ REPUBLIKA UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 556/2017-11 Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátkou JUDr. Zuzanou Baloghovou, M. Madačova 7, Ružomberok, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 23 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Ružomberok č. k. 7 P 18/2015-173 z 12. januára 2017 a konaním, ktoré mu predchádzalo, ako aj jeho uznesením sp. zn. 7 P 18/2015 z 27. marca 2015 a takto rozhodol: Sťažnosť odmieta. Odôvodnenie: I. 1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 23 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 P 18/2015-173 z 12. januára 2017 a konaním, ktoré mu predchádzalo, ako aj jeho uznesením sp. zn. 7 P 18/2015 z 27. marca 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“). 2. Pred vecným posúdením sťažnosti je ústavný súd najskôr povinný skúmať, či sú naplnené všetky zákonom požadované náležitosti a či sú vôbec dané podmienky na jej prerokovanie ustanovené zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). V prerokovávanom prípade k takému záveru nedospel. Obsah ústavnej sťažnosti a rozhodnutia ňou napadnuté nebolo potrebné bližšie reprodukovať, pretože z ďalej uvedených dôvodov bolo nutné sťažnosť odmietnuť pre oneskorenosť a nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). 3. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. 4. Pretože ústavný súd je viazaný petitom sťažnosti (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde) a v ňom sťažovateľka kvalifikovane zastúpená advokátkou explicitne namieta napadnuté rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 7 P 18/2015 z 27. marca 2015 (o začatí konania o nahradenie súhlasu otca na vycestovanie maloletej, pozn.), ktoré nadväzovalo na uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 P/6/2015 o predbežnom opatrení (toto rozhodnutie v spojitosti s rozhodnutím odvolacieho súdu Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 CoP 22/2015 z 29. apríla 2015 nadobudlo právoplatnosť 13. mája 2015, pozn.), v tejto časti je zrejmé, že 2 sťažnosť podala na ústavnom súde celkom zjavne po uplynutí 2-mesačnej lehoty (pozri bod 1). Dvojmesačná lehota v zmysle ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde má kogentnú povahu, t. j. jej prípadné nedodržanie nemožno odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04). Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03, I. ÚS 441/2017). Ústavný súd musel preto sťažnosť proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. 7 P 18/2015 z 27. marca 2015 odmietnuť ako oneskorene podanú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). 5. Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu č. k. 7 P 18/2015-173 z 12. januára 2017 poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (porovnaj I. ÚS 420/2016). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takú sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 22/03, II. ÚS 349/08, II. ÚS 421/2013, III. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Civilného sporového poriadku, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom. 6. Keďže prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie a rozhodnutiu ústavného súdu v merite veci bráni v danom prípade nedostatok jeho právomoci, keďže ochranu sťažovateľkiným právam vo vzťahu k zásahu do jej práv poskytoval krajský súd (v konaní o odvolaní, ktoré sťažovateľka aj využila, a jej odvolaniu bolo aj vyhovené uznesením krajského súdu sp. zn. 9 CoP 29/2017 z 31. mája 2017), odmietol ústavný súd jej sťažnosť v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V tejto súvislosti je 3 potrebné dodať, že postup krajského súdu, ktorý posudzoval v rámci odvolacieho konania prvostupňové rozhodnutie, sťažovateľka nenapáda. 7. Pokiaľ sťažovateľka namieta svoju ujmu v dôsledku nezákonného konania a rozhodovania okresného súdu z dôvodu, že okresný súd nemohol konať „ex offo“, ale iba na základe návrhu (čo napokon potvrdil aj odvolací súd, ktorý prvostupňové rozhodnutie zrušil, a konanie z uvedeného dôvodu zastavil), tejto sa je možné domáhať v rámci konania pred všeobecným súdom v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a nie touto ústavnou sťažnosťou (v tomto ohľade bráni ústavnému súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 in fine ústavy za čiarkou „ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“). 8. Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že v posudzovanom prípade nemá právomoc na poskytnutie ústavnej ochrany v sťažovateľkinej veci, keďže ochrana jej právam bola poskytnutá, alebo podľa bodu 7 môže byť poskytnutá v rámci systému všeobecného súdnictva. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie. 9. Z uvedených dôvodov (pozri bod 2) preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol, a to bez prítomnosti účastníkov na neverejnom pojednávaní. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 8. novembra 2017 4