{"guid": "ussr:e455fdad-788a-46ee-8e74-3af97055dccb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.526.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 526/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 526/2017 z 8. 11. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 8. novembra 2017, sp. zn. I. ÚS 526/2017, ECLI:SK:USSR:2017:1.US.526.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Marianna Mochnáčová", "sudca_id": 1077, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/marianna-mochnacova-1077", "datum_vydania": "2017-11-08", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e455fdad-788a-46ee-8e74-3af97055dccb", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.526.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.526.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.526.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 526/2017-25\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2017\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n, zastúpenej\n\nadvokátom JUDr. Václavom Sosnom, advokátska kancelária, Námestie slobody 2, Skalica,\nvo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 19 Cb 1/2011\nzo 14. októbra 2011, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n5 Obo 34/2015 z 24. marca 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 1 ObdoV 15/2016 z 28. júna 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra\n2017 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok\npodľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na\n\nsúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nrozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Cb 1/2011\nzo 14. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“), rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obo 34/2015 z 24. marca 2016\n(ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“), ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn.\n1 ObdoV 15/2016 z 28. júna 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).\n2. Sťažovateľka sa na základe návrhu na začatie konania doručeného krajskému súdu\n20. mája 1998 (ďalej len „žaloba“) domáhala proti\n(ďalej len „žalovaná“), zaplatenia sumy 39 500,76 € (pôvodne\n1 190 000 Sk, pozn.) s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že žalovaná v období od\n25. mája 1995 do 30. novembra 1995 z bežného bankového účtu spoločnosti\n(ďalej len „\n\n“\n\nalebo len „právna predchodkyňa sťažovateľky“), celkom osemkrát neoprávnene vykonala\ninkaso peňažných prostriedkov v súhrnnej výške zodpovedajúcej žalovanej sume (istine) na\núhradu časti dlhu spoločnosti\n(ďalej len „\n\n“), vyplývajúceho zo zmluvy\n\no úvere č. 95120-0 z 13. septembra 1993 (ďalej len „zmluva o úvere“) uzavretej medzi\nžalovanou a\n3. Rozsudkom krajského súdu bola žaloba sťažovateľky ako nedôvodná v celom\nrozsahu zamietnutá a sťažovateľke bola uložená povinnosť nahradiť žalovanej trovy tohto\nkonania.\n4. Na základe riadne a včas podaného odvolania – riadneho opravného prostriedku\nsťažovateľky – rozsudkom najvyššieho súdu bol rozsudok krajského súdu ako vecne\nsprávny potvrdený. Súčasne krajský súd žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho\nkonania.\n\n2\n\n5. Následne sťažovateľka podala proti právoplatnému rozsudku krajského súdu\ndovolanie – mimoriadny opravný prostriedok, ktorý bol uznesením najvyššieho súdu pre\njeho neprípustnosť odmietnutý. Uznesenie najvyššieho súdu podľa zistenia ústavného súdu\nnadobudlo právoplatnosť 17. augusta 2017.\n6. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:\n«... Napriek jednoznačnému a nespornému skutkovému stavu... všeobecné súdy\nnakoniec sťažovateľovi priznanie jeho žalobného nároku odopreli a v konaní boli postupne\npočas 19 rokov trvania sporu (od roku 1998 do roku 2017) vydané celkovo štyri meritórne\nrozhodnutia súdu prvého stupňa (pričom prvé tri žalobe vo väčšom alebo menšom\nvyhoveli), šesť rozhodnutí odvolacieho súdu a tri rozhodnutia dovolacieho súdu...\nVšetky dôkazy v predmetnom konaní boli vykonané pred súdom prvého stupňa v čase\npred vydaním prvého, druhého a tretieho rozhodnutia súdu prvého stupňa... Pred vydaním\nprvých troch svojich rozhodnutí súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov\ndostatočne zistil skutkový stav a správne ho vyhodnotil a vyvodil z neho aj správne právne\nzávery...\nAž vo svojom treťom rozhodnutí... zo dňa 4.10.2007 Najvyšší súd SR ako odvolací\nsúd... náhle a nepredvídateľne zmenil svoj pohľad na v konaní preukázaný skutkový stav\na na jeho právne hodnotenie. To sa prejavilo tým, že... vo svojom treťom rozhodnutí\nuviedol, že svedok\n\nvedel o vykonaných inkasách už od mája 1995 a bol s nimi\n\núdajne uzrozumený... týmto svojim skutkovým záverom bez akéhokoľvek vysvetlenia popiera\na hrubým spôsobom dezinterpretuje skutočný obsah výpovede (resp. písomného vyhlásenia)\nsvedka\n\nz 15.11.2001 na čl. 112. Odvolací súd ignorujúc skutočnosť uviedol, že\n\n„Z výpovede svedka\n\nvyplýva, že tento ako hlavný ekonóm sa\n\ndozvedel o inkase žalovaného už pri prvom inkase t.j. 25.5.1995.“ Toto je ale evidentná\nnepravda, pretože svedok\n\nu právneho predchodcu sťažovateľa (u spoločnosti\n) pracoval až od decembra 1995 a vo svojom vyjadrení výslovne\n\nuviedol, že o inkasách ako aj o ich neoprávnenosti sa dozvedel až v januári 1997 (tieto\nskutočnosti svedok\n\nuviedol priamo vo svojej výpovedi, resp. v písomnom vyhlásení\n\nna č.l. 112).\n\n3\n\nOdvolací súd vo svojom treťom rozhodnutí... zo dňa 4.10.2007) uviedol, „že žalovaný\nmal súhlas konateľa oboch spoločností - p.\n\n.“ Z výpovedi svedka\n\nna\n\nč.l. 209, ale vyplýva, že udelenie akéhokoľvek súhlasu nepotvrdil a výslovne uviedol, že on\núčtovníctvu nerozumie a on sa účtovníctvom vôbec nezaoberal. Z toho vyplýva, že udelenie\nsúhlasu na predmetné inkasá v konaní žiadnym spôsobom nebolo preukázané. Teda\nodvolací súd týmto svojim skutkovým záverom bez akéhokoľvek vysvetlenia popiera\na hrubým spôsobom dezinterpretuje skutočný obsah výpovede svedka\nsúhlas\n\nŽiadny\n\nani nikoho iného s žiadnym inkasom nevyplýva ani z listu\nz 21.2.1995... Odvolací súd teda vo svojom treťom rozhodnutí\n\n(6 Obo 223/2006 zo dňa 4.10.2007) postupoval svojvoľne, arbitrárne...\nPo zrušení tretieho rozhodnutia odvolacieho súdu dovolacím súdom... vydal odvolací\nsúd svoje štvrté rozhodnutie (NS SR 5 Obo 46/2010 zo dňa 31.3.2011), ktorým vec vrátil\nsúdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom v tomto svojom rozhodnutí odvolací súd\nuviedol, že je potrebné posudzovať dĺžku premlčacej lehoty podľa ustanovení Obchodného\nzákonníka, teda že táto lehota je štvorročná a žalovaný nárok nie je premlčaný.\nIný záväzný právny názor odvolací súd vo svojom štvrtom rozhodnutí... nevyslovil\na iba uložil súdu prvého stupňa, aby v novom konaní vyzval žalovaného na predloženie\nzmluvy o bežnom účte uzavretej medzi žalovaným a spoločnosťou\n(a to napriek tomu, že táto spoločnosť nie je totožná s právnym predchodcom\nsťažovateľa a táto zmluva s predmetným sporom nijako nesúvisí), aby opätovne posúdil list\nprávneho predchodcu sťažovateľa z 21.2.1995 (pričom súd nelogicky uvádza, že tento list je\nna firemnom papieri ako\n\ntak aj\n\n(pričom ale\n\nz textu a hlavičky tohto listu je nepochybné, že na č.l. 89 je jednoznačne list\n), aby vyhodnotil písomné vyjadrenie\na výsluch svedka\n\n(na č.l. 112)\n\n(na č.l. 209). K posudzovaniu týchto dôkazov odvolací súd\n\nvo svojom štvrtom rozhodnutí žiaden záväzný právny názor nevyslovil...\nNásledne vydal súd prvého stupňa svoje štvrté rozhodnutie... zo dňa 14.10.2011,\nktorým žalobu v plnom rozsahu zamietol. Z obsahu odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva,\nže súd prvého stupňa bol pri svojom rozhodovaní výrazne ovplyvnený nesprávnymi\nskutkovými a právnymi závermi zrušeného tretieho rozhodnutia odvolacieho súdu\n(6 Obo 223/2006 zo dňa 4.10.2007).\n4\n\nPritom súd prvého stupňa nebol názormi vyslovenými v treťom rozhodnutí\nodvolacieho súdu viazaný a naopak na ne nemal pri svojom rozhodovaní prihliadať. Súd\nprvého stupňa mal postupovať v intenciách pokynu, ktorý mu odvolací súd udelil\nv odôvodnení štvrtého rozhodnutia odvolacieho súdu.\nSúd prvého stupňa v tejto fáze konania už sám nevykonal žiadny relevantný dôkaz,\nktorý by mohol podstatne zmeniť skutkové a právne hodnotenie veci...\nSúd prvého stupňa vo svojom štvrtom rozhodnuté žiadnym relevantným spôsobom\nneodôvodnil prečo tak diametrálne zmenil posudzovanie predmetnej veci...\nKrajský súd Trnava posúdil nárok sťažovateľa ako nárok na náhradu škodu, pričom\nďalej skonštatoval, že sťažovateľ nepreukázal priamu príčinnú súvislosť medzi\nprotiprávnym konaním\n\na škodou, ktorá vznikla sťažovateľovi\n\n(resp. jeho právnemu predchodcovi)...\nNa základe uvedeného sťažovateľ namieta, že konaním a rozhodovaním Krajského\nsúdu v Trnave ako súdu prvej inštancie, a následne aj Najvyšším súdom Slovenskej\nrepubliky ako súdom odvolacím a dovolacím bolo v dôsledku ich arbitrárneho postoja\nzasiahnuté do práv sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie...»\n7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:\n„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 1ObdoV/15/2016 zo dňa\n28.6.2017, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 5Obo/34/2015 zo dňa\n24.3.2015 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 19Cb/1/2011 zo dňa 14.10.2011\nporušené bolo základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a z čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a základné právo sťažovateľa vlastniť majetok vyplývajúce z čl. 20\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 1ObdoV/15/2016 zo dňa\n28.6.2017, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 5Obo/34/2015-513 zo dňa\n24.3.2015 a rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 19Cb/1/2011 zo dňa 14.10.2011 sa\nzrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie...“\n\n5\n\nII.\n8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na\nprerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n10. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva.\n11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n\n6\n\n12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.\nIII.\n13. Ako to z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, sťažovateľka namieta porušenie\nzákladného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru, a to\n- rozsudkom krajského súdu a rozsudkom najvyššieho súdu\ntým, že krajský súd, ako aj najvyšší súd ako odvolací súd, preberúc nesprávne\nskutkové a právne hodnotenia vyjadrené v dovolacom konaní už zrušenom rozsudku\nnajvyššieho (odvolacieho) súdu sp. zn. 6 Obo 223/2006 zo 4. októbra 2007 [ďalej len „tretie\nrozhodnutie najvyššieho (odvolacieho) súdu“] a v úplnom protiklade tak s ich dovtedy\nprijatým záverom bez vykonania ďalšieho dokazovania, nesprávne ustálili, že právo\nmajiteľa bežného bankového účtu (právnej predchodkyne sťažovateľky) na zaplatenie\nneoprávnene inkasovaných (odpísaných) peňažných prostriedkov nie je právom na vydanie\nbezdôvodného obohatenia, ale za splnenia zákonných podmienok právom na náhradu škody,\nktorý však v danej veci pre absenciu priamej príčinnej súvislosti medzi porušením\n(zmluvnej) právnej povinnosti žalovanou a zmenšením majetku právnej predchodkyne\nsťažovateľky sťažovateľke nie je možné priznať, pričom krajský súd, ako aj najvyšší súd\nsvoje rozhodnutia, najmä pokiaľ ide o zmenu ich názoru, riadne a presvedčivo\nneodôvodnili,\n- uznesením najvyššieho súdu\ntým, že najvyšší súd ako dovolací súd dovolanie sťažovateľky proti rozsudku\nnajvyššieho súdu ako neprípustné odmietol a svoje rozhodnutie tak isto riadne a presvedčivo\nneodôvodnil, čím bolo sťažovateľke priznanie nároku na uspokojenie žalobou uplatnenej\npohľadávky (majetku) arbitrárne odopreté.\n\n7\n\nIV.\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n14. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné\nzáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom\nustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú\nodlišnosť (II. ÚS 27/07).\n15. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na\nspravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.\ns uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať\nodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia\nbez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto\nodôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový\na právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,\nIII. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované\nso zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,\nRecueil III/1997).\nK rozsudku krajského súdu\n16. Vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva\nz citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu\n8\n\nprávu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická\nosoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi\norgánmi Slovenskej republiky.\n17. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa\npreskúmania sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského sudu využitím riadneho\nopravného prostriedku, a to odvolania, ktoré napokon pred podaním sťažnosti ústavnému\nsúdu aj účinne využila a o tomto jej odvolaní bolo rozhodnuté rozsudkom najvyššieho súdu.\n18. Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu\nochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou\ninštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95,\nII. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu k rozsudku\nkrajského súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej\nprávomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\nK rozsudku najvyššieho súdu\n19. Pokiaľ ide o sťažovateľkou napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ústavný súd\nv prvom rade podotýka, že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej\nlen „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká\nrepublika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na\npodanie\n\nsťažnosti\n\nústavnému súdu\n\nzačne\n\nplynúť dňom\n\ndoručenia\n\nrozhodnutia\n\no mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj\nvo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, považoval lehotu na podanie\nsťažnosti ústavnému súdu aj v tomto prípade za zachovanú aj proti označenému rozsudku\nnajvyššieho súdu (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, II. ÚS 91/2011).\n20. Vzhľadom však na charakter námietok sťažovateľky ústavný súd tiež zdôrazňuje\nsvoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového\n\n9\n\na odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože prvostupňové\na odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.\n21. Na citovaný právny názor nadväzuje ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho\nsúdneho poriadku (účinného v čase rozhodovania o odvolaní, pozn.), podľa ktorého ak sa\nodvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa\nv odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie\ndôvody.\n22. Ústavný súd preto v záujme presvedčivosti vlastnej rozhodovacej činnosti\npovažoval za potrebné poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku krajského\nsúdu, v ktorom sa uvádza:\n„... Najvyšší súd... ako súd dovolací uznesením zo dňa 24.2.2010 č. k.\n1Obdo V 5/2008-375 rozsudok odvolacieho súdu v časti, ktorou bol zmenený rozsudok súdu\nprvého stupňa..., zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie... V odôvodnení... konštatoval\nnedôvodnosť žalovaným vznesenej námietky premlčania práva s tým, že žaloba bola podaná\ndňa 20.5.1998 a štvorročná premlčacia lehota na uplatnenie práva uplynula 25.5.1999.\nPodľa právneho názoru dovolacieho súdu právo majiteľa účtu na zaplatenie neoprávnene\ninkasovaných peňažných prostriedkov nie je právom na vydanie bezdôvodného obohatenia.\nAk banka inkasuje z účtu peňažné prostriedky bez písomného súhlasu (príkazu) majiteľa\núčtu alebo splnenia zmluvných podmienok a ak jej postupom, ktorý je porušením jej\npovinností, vznikla majiteľovi majetková ujma spočívajúca v zmenšení stavu peňažných\nprostriedkov na jeho účte, je banka povinná mu podľa § 373 Obch. zák. škodu nahradiť.\nPo čiastočnom zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci Najvyšší súd...\nuznesením 5 Obo 46/2010-379 zrušil rozsudok tunajšieho súdu č. k. 19Cb 163/1998-304\nv časti, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.190.000,- Sk... a vec\nvrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s poukazom na právny názor súdu dovolacieho\ns tým, že pred opätovným rozhodnutím veci je potrebné vyzvať žalovaného na predloženie\nZmluvy o bežnom účte č. 8653255-189 uzatvorenej so spoločnosťou\nlist konateľa\n\nz 21.2.1995, vyhodnotiť písomné vyjadrenie\n\n10\n\nposúdiť\n\n, ako aj výsluch\n\n, a posúdiť spôsob a podmienky výkonu prevodov\n\nso zákonom o platobnom styku.\nNa výzvu súdu žalovaný zmluvu o bežnom účte uzatvorenú so spoločnosťou\nnepredložil...\nObaja účastníci poukazovali na skutočnosť, že... platobný styk... upravovala vyhláška\nNárodnej banky Slovenska č. 275/1994 Z. z., v súvislosti s obsahom ktorej žalovaný uviedol,\nže ustanovenie § 10 vyhlášky nevyžaduje písomnú formu príkazu na inkaso.\nV súlade s právnym názorom vo veci rozhodujúcich súdov vyššieho stupňa súd\nposudzoval v konaní uplatnený nárok žalobcu ako nárok na náhradu škody, nakoľko\nexistencia písomného súhlasu (príkazu) majiteľa účtu -\n\nako je\n\nto predpokladané v bode 3. zmluvy o bežnom účte č. 8755155-189/0900, podľa ktorého\npríkazy na disponovanie prostriedkami na účte dáva klient písomnou formou pobočke, ktorá\nmu vedie účet, nebola preukázaná a v konečnom dôsledku žalovaným ani tvrdená.\nV konaní nebola sporná existencia záväzkov obchodnej spoločnosti\n\nvoči\n\nžalovanému vyplývajúcich z úverových zmlúv, existencia obchodno-záväzkových vzťahov\nmedzi žalovaným a spoločnosťami\n\na\n\nzaložených\n\nzmluvami o bežnom účte, napriek tomu, že zmluva o bežnom účte\n\npredložená\n\nnebola, spornou nebola skutočnosť, že žalovaný z bežného účtu\nv období od 25.5.1995 do 30.11.1995 bez písomného súhlasu alebo príkazu majiteľa účtu\nodpísal peňažné prostriedky v celkovej výške 39.500,76 eur (1.190.000,- Sk) a že tieto\npoužil na úhradu časti dlhu\n\nzo zmluvy o úvere č. 95120-0...\n\n... súd na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že\nkonateľ\n\nako\n\nsúhlas k odpísaniu peňažných prostriedkov z bežného\n\núčtu tejto spoločnosti žalovanému, hoci iba v ústnej forme, dal. Tento súhlas s odpísaním\nprostriedkov na žalovaným uvádzaný účel jednoznačne potvrdila svedkyňa\n\n...\n\njej hodnovernosť potvrdzujú nepriamo i iné vykonané dôkazy. V prvom rade list\nzo dňa 21.2.1995 napísaný pod hlavičkou spoločnosti\nžalovanému, resp. riaditeľke jeho\n\n, v ktorom adresátovi bola\n\nozrejmovaná účelovosť založenia spoločnosti\ns kúpou a riadením závodu spoločnosťou\n\nv súvislosti\npričom adresát bol v súvislosti\n\ns preberaním záväzkov medzi spoločnosťami požiadaný o úpravu nezrovnalostí v zámene\n11\n\nnázvov\n\na\n\nv zmluvách, ktoré\n\núpravy odosielateľ prejavil ochotu dodatočne podpísať.\nNakoľko... (úverové) zmluvy so žalovaným uzavrela spoločnosť\nobsahom listu podľa jeho výkladu súdom bol žalovaný žiadaný o opravu označenia dlžníka\nna\n\nTomuto záveru nasvedčuje aj použitie pečiatky\npri podpise úverovej zmluvy č. 95120-0 a pri podpise jej dodatku\n\nzo dňa 6.4.1994.\nSvedčí o ňom (o súhlase\n\ns odpísaním prostriedkov z účtu\n\ni písomné vyjadrenie\n\nzo dňa 15.11.2001, v období rokov 1995-\n\n1997 hlavného ekonóma\n\nktorý potvrdil vedomosť spoločnosti\n\no odpisoch z jej účtu v období, keď spoločnosť mala nedostatok disponibilných finančných\nprostriedkov (!), rokovania so žalovaným, ktorý poskytnutie úveru spoločnosti podmieňoval\nprevzatím nesplateného úveru spoločnosti\n\nako aj skutočnosť, že spoločnosť až\n\ndo roku 1997, kedy došlo ku zmene v jej vedení, nepochybovala o oprávnenosti a správnosti\npostupu žalovaného. V neposlednom rade aj písomná žiadosť spoločnosti\no prolongáciu (predĺženie lehoty splatnosti) splátky úveru spoločnosti\npredložená Najvyššiemu súdu na pojednávaní konanom dňa 16.5.2000.\nSvoj súhlas s postupom žalovaného nepoprel, hoci ani nepotvrdil, svedok\n, ktorý si podľa jeho výpovede na okolnosti súvisiace so sporom vôbec nepamätá.\nPri posudzovaní nároku žalobcu na zaplatenie 39.500,76 eur... súd v súlade\ns právnym názorom dovolacieho súdu skúmal naplnenie zákonných predpokladov vzniku\nzodpovednosti žalovaného za škodu podľa § 373 Obchodného zákonníka - porušenie\npovinnosti zo záväzkového vzťahu, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody\na porušením povinnosti.\nDospel pritom k záveru, že jediné porušenie povinnosti žalovaného zo záväzkového\nvzťahu vzhľadom na súhlas (príkaz) spoločnosti\nkonateľom\n\nudelený jej\n\nspočívalo nie vo vykonaní odpísania prostriedkov z bežného\n\núčtu spoločnosti, ale v nevyžadovaní pokynu v písomnej forme predpokladanej ustanovením\nzmluvy o bežnom účte. Vznik škody, ktorá majiteľovi účtu takýmto spôsobom vznikla je\npotom následkom dohody majiteľa účtu so žalovaným bez existencie priamej príčinnej\nsúvislosti (bezprostredný vzťah príčiny a následku) medzi porušením povinnosti a vznikom\n12\n\nškody, ktorá ako nutná náležitosť vzniku zodpovednosti za škodu nemôže byť nahradená iba\niným prístupom k nakladaniu s finančnými prostriedkami spoločnosti po zmene v jej vedení.\nZ vyššie uvádzaných dôvodov súd konštatoval absenciu jedného zo zákonných\npredpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu a preto žalobu... o zaplatenie\n39.500,76 eur ako nedôvodnú zamietol...“\n23. Z rozsudku najvyššieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu,\nvyplýva, že najvyšší súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi\nkrajského súdu. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia okrem\niného ďalej uviedol:\n„... Najvyšší súd... v súlade s ust. § 212 ods. 1 O. s. p. súc viazaný rozsahom\na dôvodmi odvolania rozhodol po preskúmaní odvolania bez nariadenia pojednávania\nv zmysle ust. § 214 ods. 2 O. s. p. tak, že odvolaniu žalobcu nevyhovel a napadnutý\nrozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.\nOdvolací súd mal zato, že v prejednávanej veci bolo zo strany prvostupňového súdu\nvykonané dostatočné dokazovanie, z ktorého prvostupňový súd vyvodil vecne a právne\nsprávne závery.\nV konaní nebolo sporné, že žalovaný poskytol na základe uzatvorených úverových\nzmlúv úvery... Predmetné zmluvy za spoločnosť\n\npodpísal p.\n\nkonateľ... tak, že k svojmu podpisu pridal pečiatku\n\nako\nnapriek\n\ntomu, že spoločnosť podľa sídla uvedeného v obchodnom registri mala sídlo od jej vzniku\n22. mája 1992 do jej výmazu t.j. 4. novembra 2005 na\nDňa 20. decembra 1993 p.\n\n.\n\npodpísal dodatok k ÚZ č.91317-8, dňa\n\n27. marca 1994 k ÚZ č.91329-4 a dňa 6. apríla 1994 k ÚZ č.95120-0. Pri prvých dvoch\ndodatkoch je len jeho podpis, na treťom dodatku okrem jeho podpisu je aj pečiatka\nKonateľom v spoločnosti\n21. decembra 1997\n\nbol od 3. decembra 1993 do\na tento bol konateľom aj v spoločnosti s ručením\n\nobmedzeným\n\nod jej vzniku t.j. 22. mája 1992\n\ndo 22. apríla 1997.\n\n13\n\nOdvolací súd k námietke žalobcu o neexistencii dokladu oprávňujúceho žalovaného\nk inkasu z bežného účtu právneho predchodcu žalobcu predmetnej čiastky dodáva, že táto\nnámietka nie je dôvodná. Prvostupňový súd vyhodnotil vecne správne list konateľa\nspoločnosti\n\na\n\n, v ktorom\n\nvysvetľuje ako došlo k nezrovnalostiam v zámene názvu\na\n\n. Predmetný list z 21. februára 1995 bol adresovaný\n\np.\n\n.. V predmetnom liste taktiež\n\nuviedol, že\n\nvzhľadom na komplikovanosť vedenia účtovníctva pri nábehu výroby vo firme\nbolo odsúhlasené daňovým úradom v\n\nzaloženie s.r.o.\n\na táto\n\ncelkovú evidenciu aj záväzky voči štátu prevádzala od začiatku kúpy závodu.\nOdvolací súd dodáva, že predmetný list konateľa oboch spoločností s ručením\nobmedzeným naplňuje znaky ustanovenia § 331 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak\ndlžník plní svoj záväzok pomocou inej osoby, zodpovedá tak, akoby záväzok plnil sám, ak\ntento zákon neustanovuje inak. Len v prípade, že u dlžníka nastali okolnosti vylučujúce\nzodpovednosti § 374 ObZ) a ak by tretia osoba (poskytujúca plnenie namiesto dlžníka) bola\npriamo dlžníkom a aj u nej by nastali okolnosti vylučujúce zodpovednosť podľa § 374\nObchodného zákonníka, dlžník by neniesol zodpovednosť za nesplnenie záväzku treťou\nosobou, ktorej plnenie zveril. Dohoda medzi dlžníkom a inej osoby pomocou ktorej dlžník\nplní svoj záväzok nemusí mať písomnú formu.\nNázor odvolacieho súdu umocňuje aj výpoveď bývalého hlavného ekonóma\nspoločnosti\n\n(č.l.112),v ktorej\n\nuviedol, že vie, že do vykonania inventarizácii t.j. januára 1997 žiadny predstaviteľ\nspoločnosti\n\nvrátane spoločníkov a konateľov) nepochyboval\n\no oprávnenosti predmetných inkás a o správnosti postupu\nvýpoveď\n\nčo potvrdzuje aj\n\n(č.1.209),podľa ktorej si vlastne na nič nepamätá a list z 21. februára\n\n1995 nespochybnil.\nOdvolací súd preto ustálil, že k bezdôvodnému obohateniu zo strany žalovaného\nnedošlo a rovnako dospel k názoru, ako súd prvého stupňa, že postup žalovaného nebol\nspôsobilý spôsobiť žalobcovi škodu z dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku súdu\nprvého stupňa s prihliadnutím na ust. § 331 Obchodného zákonníka...\n\n14\n\nZáverom odvolací súd dodáva, že súd dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý\ndôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na\nvšetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci(§ 132 O. s. p.).Teda\nhodnotenie dôkazov je ovládané zásadou voľného hodnotenia dôkazov, čo neznamená, že\nsúd si musí osvojiť ich hodnotenie podľa výkladu a názoru žalobcu...“\n24. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho\nsúdu dospel k záveru, že názor sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia zjavne neobstojí. Krajský súd už totiž dal jasnú, zrozumiteľnú a vyčerpávajúcu\nodpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej\nochrany. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu opierajúceho sa\nv podstatnej časti o odôvodnenie rozsudku krajského súdu preto spĺňa všetky požiadavky\nvyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces\nvo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, pretože jasne objasňuje skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia vo veci sťažovateľky.\n25. To istí platí, aj pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu (v spojení\ns dôvodmi rozsudku krajského súdu), čo sa týka právneho názoru, že právo majiteľa\nbežného bankového účtu na zaplatenie bankou neoprávnene inkasovaných (odpísaných)\npeňažných prostriedkov voči banke nezakladá právo na vydanie bezdôvodného obohatenia,\nale za splnenia zákonných podmienok právo na náhradu škody, ktorý bol vyjadrený\nv uznesení najvyššieho (dovolacieho) súdu sp. zn. 1 Obdo V 5/2008 z 24. februára 2010\no zrušení tretieho rozhodnutia najvyššieho (odvolacieho) súdu a ktorým boli označené súdy\nrozhodujúce ako súdy nižšieho stupňa viazané.\n26. Krajský súd s odvolaním sa na pre ňu záväzné právne posúdenie veci v uznesení\nnajvyššieho (dovolacieho) súdu sp. zn. 1 Obdo V 5/2008 z 24. februára 2010 a taktiež\nviazaný pokynmi vyjadrenými v závere odôvodnenia uznesenia najvyššieho (odvolacieho)\nsúdu sp. zn. 5 Obo 46/2010 z 31. marca 2011 na doplnenia dokazovania a na posúdenie\na vysporiadanie sa s ďalšími podľa jeho názoru z hľadiska rozhodnutia veci podstatnými\nokolnosťami [najvyšší (odvolací) súd však krajskému súdu nijako neurčil, ako má jednotlivé\n15\n\ndôkazy a okolnosti posúdiť a aké skutkové zistenia má ich posúdením vyvodiť (pozri záver\nodôvodnenia tohto uznesenia] v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia zrozumiteľne\na logicky uviedol, ako dospel k záveru, podľa ktorého\nsúhlas k inkasu (odpísaniu) peňažných prostriedkov zo svojho bežného bankového účtu,\nhoci len v ústnej forme, žalovanej udelila, a z tohto dôvodu porušenie „iba“ zmluvnej\nprávnej povinnosti žalovanej vyžiadať od\n\ntento súhlas\n\npísomne vylučuje priamu príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti žalovanej\na zmenšením majetku\n\ndôsledkom čoho sťažovateľke\n\n(právnej nástupkyni\n\npozn.) nie je možné nárok na náhradu\n\nškody priznať.\n27. Navyše, keď najvyšší (odvolací) súd v plnej miere stotožniac sa so skutkovými\na právnymi závermi krajského súdu na zvýraznenie správnosti týchto záverov s poukazom\nna to, že úverové zmluvy vrátane zmluvy o úvere č. 95120-0 uzavreté medzi žalovanou\na\n\n, boli opatrené odtlačkom pečiatky „\n\ntomu, že\n\n“, napriek\n\n, mala počas celého obdobia svojej existencie sídlo na adrese\n, dodatok zo 6. apríla 1994 k zmluve o úvere č. 95120-0 je opatrený\n\nodtlačkom pečiatky „\n\n“,\n\npočas celého rozhodného obdobia, t. j. 3. decembra 1993 až do 22. apríla 1997, konateľom\n, ako aj\n\n, bol svedok\n\nobsah listu v záhlaví s uvedením „\n\n, ďalej na\n“ z 21. februára 1995\n\nadresovaného žalovanej a opatreného podpisom\npôsobiaceho v\n\na na výpoveď svedka\n, od konca roku\n\n1995 na pozícii hlavného ekonóma, podľa ktorého až do januára roku 1997 žiadny\nz predstaviteľov tejto spoločnosti (vrátane spoločníkov a konateľov) nepochyboval\no oprávnenosti inkás (odpisov) žalovanej sumy a správnosti postupu žalovanej, vo svojom\nrozhodnutí v rámci jeho odôvodnenia dodal, že v danej veci\nvoči žalovanej plnila prostredníctvom\n\n, svoj záväzok\nako tretej osoby na\n\nzáklade vzájomnej dohody, ktorá nevyžaduje písomnú formu, podľa názoru ústavného súdu\nnijako nemožno dospieť k záveru, že by odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu v spojení\ns odôvodnením rozsudku krajského súdu nezodpovedalo požiadavkám ústavnosti z hľadiska\n16\n\nnamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé\nsúdne konanie.\n28. Ako už bolo uvedené, zmena právneho posúdenia danej veci a s tým spojená\nnutnosť posúdenia iných okolností podstatných pre rozhodnutie, prípadne tých istých\nokolností, avšak z iného aspektu, podľa zistenia ústavného súdu nemá svoj pôvod v treťom\nrozhodnutí najvyššieho (odvolacieho) súdu zo 4. októbra 2007, ale v uznesení najvyššieho\n(dovolacieho) súdu sp. zn. 1 Obdo V 5/2008 z 24. februára 2010, ktorým bolo zrušené\na ktorého právne závery sú pre označené súdy rozhodujúce ako súdy nižšieho stupňa právne\nzáväzné.\n29. Dôvody napadnutého rozsudku, ktoré viedli najvyšší (odvolací) súd k rovnakým\nzáverom, ku ktorému dospel aj krajský (prvostupňový) súd, nemôžu podľa názoru\nústavného súdu viesť k záveru o ústavnej neakceptovateľnosti napadnutého rozsudku\nnajvyššieho súdu, ktorý by zároveň zakladal dôvod na vyslovenie porušenia čl. 46 ods. 1\nústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n30. S odvolaním sa na tieto skutočnosti a právne závery ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní sťažnosť sťažovateľky v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti\nodmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\nK uzneseniu najvyššieho súdu\n31. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu malo\npodľa sťažovateľky dôjsť tým, že najvyšší (dovolací) súd napriek tomu, že v rozsudku\nnajvyššieho súdu, ako ani v rozsudku krajského súdu nie je riadne a presvedčivo\nodôvodnené, z akého dôvodu tieto súdy, preberúc nesprávne skutkové a právne hodnotenia\nvyjadrené v treťom rozhodnutí najvyššieho (odvolacieho) súdu zo 4. októbra 2007 bez\nakéhokoľvek ďalšieho dokazovania a v úplnom protiklade s ich dovtedy prijatým záverom,\ndospeli k názoru, že žaloba nie je dôvodná, jej dovolanie ako neprípustné odmietol, pričom\nani uznesenie najvyššieho súdu nie je riadne a presvedčivo odôvodnené.\n17\n\n32. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu sa\nv občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné\npodmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci\nsamej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích\nkonaní.\n33. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi\nbol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na\nkontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne\nmedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,\nmutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).\n34. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také\nrozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným\nrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne\nzávery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery\nboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).\n35. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu\na nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu\nnemajúci oporu v zákone.\n36. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol:\n«... Dovolací súd... skúmal, či je daný dôvod prípustnosti dovolania podľa ust. § 237\nods. 1 O. s. p. Žalovaný procesné vady konania v zmysle ust. § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/\n18\n\nO. s. p. nenamietal, pričom existencia vád tejto povahy ani nevyšla najavo. Prípustnosť jeho\ndovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.\n... So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd...\nosobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci mu súdom\nbola odňatá možnosť pred ním konať (ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.), pričom treba\nzdôrazniť, že prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 237 ods. 1 O. s. p. nezakladá samo\ntvrdenie účastníka o existencii niektorej z uvedených procesných vád; určujúcim je zistenie,\nže k vade tejto povahy skutočne došlo.\n... Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti\nkonať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/\nmožnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že\nzákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom\nnešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti\nrozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných\npráv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na\nzabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.\n... Dovolací súd preto dospel k záveru, že v konaní nedošlo k odňatiu možnosti\nžalobcovi konať pred súdom v zmysle ust. § 237 ods. písm. f/ O. s. p.\n...Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre\nprípad rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej\nzmenený, resp. v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu\nvysloveného v tejto veci ...\n... Žalobca odôvodnil prípustnosť dovolania tým, že sa odvolací súd odchýlil od\nprávneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (ust. § 238 ods. 2 O. s. p.), a to\nkonkrétne v tom, že Najvyšší súd... vo svojom uznesení zo dňa 24. 02. 2010, č. k.\n1 ObdoV/5/2008-375 uviedol, že „Ak banka inkasuje z účtu peňažné prostriedky bez\npísomného súhlasu (príkazu) majiteľa účtu alebo splnení podmienok určených v zmluve,\nporušuje povinnosti stanovené v ust. § 709 ods. 1 Obchodného zákonníka... Ak postupom\nbanky, ktorý je porušením jej povinností, vznikla majiteľovi majetková ujma, spočívajúca\nv zmenšení stavu peňažných prostriedkov na jeho účte (škoda), je banka povinná mu podľa\n§ 373 Obch. zákonníka škodu nahradiť.“\n19\n\n... So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd...\nosobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že sa odvolací súd bez opodstatnenia\nodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (ust. § 238 ods. 2\nO. s. p.).\n... Zo spisuje zrejmé, že dovolací súd „v tejto veci“ už rozhodoval, avšak v\nrozhodnutí č. k. 1 ObdoV/5/2008-375, na ktoré dovolateľ poukazuje, sa dovolací súd\nprimáme zaoberal premlčaním žalobcovho nároku a uviedol, že „k prvému (najstaršiemu)\nprípadu inkasa došlo podľa žaloby 25. mája 1995. Štvorročná premlčacia lehota na\nuplatnenie práva uplynula 25. mája 1999. Žaloba bola podaná 20. mája 1998, teda pred\nuplynutím uvedenej lehoty, preto nemohlo dôjsť k premlčaniu práva“. ...V ďalšom konaní\nsúdy tento vyslovený právny názor dovolacieho súdu rešpektovali. Taktiež v súvislosti s\nposúdením plynutia premlčacej doby dovolací súd vyslovil, že: „Podľa názoru dovolacieho\nsúdu právo majiteľa účtu na zaplatenie neoprávnene inkasovaných peňažných prostriedkov,\nnie je právom na vydanie bezdôvodného obohatenia. V rámci zodpovednosti za\nneoprávnený prospech nemožno riešiť prípad, keď povinnosť plniť je daná na základe\nosobitného ustanovenia zákona alebo inej právnej povinnosti.“ V ďalšom skonštatoval, za\nakých okolností môže dôjsť k porušeniu povinnosti zo strany banky a v prípade, ak vznikne\nškoda, je banka povinná túto nahradiť. Inými slovami, dovolací súd vyslovil návod na ďalší\npostup súdov, ktoré v konaní budú musieť skúmať, či došlo k porušeniu povinnosti zo\nzákona alebo zmluvy a následne skúmať, či došlo k vzniku škody s príčinnou súvislosťou k\nporušeniu povinnosti. Tomuto zodpovedá aj formulácia odôvodnenia dovolacieho súdu „ak\nbanka inkasuje z účtu peňažné prostriedky bez písomného súhlasu..., ak postupom banky,\nktorý je porušením jej povinností, vznikla majiteľovi majetková ujma, spočívajúca v\nzmenšení stavu...“ Úmyslom odôvodnenia uvedenej časti rozhodnutia bolo, aby súd prvej\ninštancie, resp. odvolací súd preskúmal všetky atribúty zodpovednosti za škodu. Súdy\nnižších stupňov v ďalšom konaní, na ktoré im bola vec vrátená, závery dovolacieho súdu\nrešpektovali (posudzovali nepremlčané právo na náhradu škody a skúmali podmienky\nvzniku nároku na náhradu škody inkasovaných peňažných prostriedkov z účtu jeho\nmajiteľa)... Neobstojí teda námietka, že sa súdy nižších stupňov dopustili nerešpektovania\nprávneho názoru dovolacieho súdu, vyslovený v jeho rozsudku z 24. februára 2010, č. k. 1\n\n20\n\nObdoV/5/2008-375... Vzhľadom na uvedené dovolanie podľa ust. § 238 ods. 2 O. s. p. nie je\nprípustné.\n... Námietky žalovaného, ktorými vytýka súdu, že konanie je postihnuté inou vadou,\nktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b/\nO. s. p. a nesprávne právne posúdenie veci podľa ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., však\nsami osebe prípustnosť dovolania nezakladajú. Skutočnosť, že by v konaní došlo\nk nesprávnemu právnemu posúdeniu veci zo strany odvolacieho súdu, môže byť len\nodôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho\nprípustnosti podľa ust. § 236 a nasl. O. s. p.\n... So zreteľom na vyššie uvedené preto dovolací súd dovolanie žalobcu proti\nrozhodnutiu odvolacieho súdu podľa ust. § 447 písm. c/ C. s. p. ako procesné neprípustné\nodmietol bez toho, aby sa mohol zaoberať dôvodnosťou dovolania...»\n37. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené\npodmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci\ndovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia\nsúdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,\nže ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach\npatriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis\nmutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).\n38. Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom\nrozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré\nbolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako procesne neprípustné.\n39. Okrem toho, ako to však z obsahu sťažnosti zjavne vyplýva, sťažovateľka\nvo svojej sťažnosti nenamieta, že by jej bola procesným postupom najvyššieho súdu alebo\nkrajského súdu odňatá možnosť konať pred súdom, a ani to, že by sa najvyšší súd, ako aj\nkrajský súd v napadnutých rozhodnutiach (rozsudkoch) bez opodstatnenia odchýlili od pre\nnich záväzného právneho názoru vyjadreného v uznesení najvyššieho (dovolacieho) súdu\n21\n\nsp. zn. 1 Obdo V 5/2008 z 24. februára 2010 (v tejto časti sťažnostné námietky\nnezodpovedajú dovolacím námietkam, pozn.), ale to, že sa stotožnili s nesprávnymi\nskutkovými a právnymi hodnoteniami vyjadrenými v treťom rozhodnutí najvyššieho\n(odvolacieho) súdu zo 4. októbra 2007 a bez ďalšieho dokazovania a riadneho\na presvedčivého odôvodnenia v úplnom protiklade s ich dovtedajšími závermi ustálili, že\nžalobou uplatnený nárok je v celom rozsahu nedôvodný.\n40. V danej súvislosti však ústavný súd, ako už bolo uvedené, zdôrazňuje, že v danej\nveci zmena právneho posúdenia a s tým spojená nutnosť posúdenia iných okolností\npodstatných pre rozhodnutie, prípadne tých istých okolností, avšak z iného aspektu, nemá\nsvoj pôvod v treťom rozhodnutí najvyššieho (odvolacieho) súdu zo 4. októbra 2007, ale\npráve v uznesení najvyššieho (dovolacieho) súdu sp. zn. 1 Obdo V 5/2008 z 24. februára\n2010, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že právo majiteľa bankového účtu na zaplatenie\nneoprávnene inkasovaných (odpísaných) peňažných prostriedkov nie je právom na vydanie\nbezdôvodného obohatenia, ale za splnenia zákonných podmienok právom na náhradu škody,\npričom najvyšší (dovolací) súd v napadnutom rozhodnutí rešpektovanie tohto právneho\nnázoru rozsudkom najvyššieho súdu, ako aj rozsudkom krajského súdu vyčerpávajúcim\nspôsobom odôvodnil.\n41. Aj keď tretie rozhodnutie najvyššieho (odvolacieho) súdu zo 4. októbra 2007 nie\nje predmetom ústavného prieskumu, ústavný súd v kontexte už uvedeného iba pre úplnosť\nveci nad rámec vlastnej argumentácie dodáva, že sťažovateľkou namietané nesprávne\nskutkové a právne hodnotenia vyjadrené v tomto rozhodnutí nemohli byť podkladom pre\nrozsudok najvyššieho súdu opierajúci sa v podstatnej časti o rozsudok krajského súdu už aj\npreto, že v treťom rozhodnutí najvyššieho (odvolacieho) súdu bol žalobou uplatnený nárok\nprávne posudzovaný tak isto ako dovtedy, t. j. ako bezdôvodné obohatenie, iba že\nbezdôvodné obohatenie nebolo ustálené na strane žalovanej, ale na strane\ndôsledkom čoho žalobe nebolo vyhovené pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie.\n\n22\n\n,\n\n42. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru\no neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty\nsťažovateľky.\n43. Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie\nvyslovenej neprípustnosti ňou podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd dodáva, že\notázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie\nnemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.\n44. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol\nako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy\nrozsudkom krajského súdu\n45. Ako to už bolo uvedené, sťažovateľka mohla využiť a aj využila prípustný riadny\nopravný prostriedok (odvolanie) proti rozsudku krajského súdu, o ktorom rozhodol najvyšší\nsúd. V súlade so zásadou subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrenou v čl. 127 ods. 1\nústavy právomoc iného súdu (najvyššieho súdu) poskytnúť ochranu základným a iným\nprávam sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu v tej istej veci, a preto ústavný súd\nsťažnosť sťažovateľky smerujúcu proti rozsudku krajského súdu aj v tejto časti odmietol\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy\nrozsudkom najvyššieho súdu a uznesením najvyššieho súdu\n46. Čo sa týka namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného\nv čl. 20 ods. 1 ústavy, ústavný súd v zmysle svojej konštantnej judikatúry opakovane\nuvádza, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných\npráv a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj označené základné právo), ak toto\nporušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy\n23\n\npostupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (II. ÚS 78/05). Novšia judikatúra ústavného\nsúdu už však smeruje aj k posudzovaniu hmotných práv v rozhodnutí všeobecného súdu,\na to aj bez toho, aby sťažovateľ musel namietať, že všeobecný súd súčasne porušil aj\nústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (IV. ÚS 360/09,\nIII. ÚS 196/08, II. ÚS 111/08, I. ÚS 131/09 a pod.).\n47. V súvislosti s tvrdeným zásahom do označeného základného práva však ústavný\nsúd konštatuje, že vzhľadom na záver najvyššieho (odvolacieho) súdu, podľa ktorého\nsťažovateľke nevzniklo právo na to, aby žalovanej uložil povinnosť zaplatiť jej žalovanú\nsumu z titulu náhrady škody, nemožno uvažovať o zásahu do tohto základného práva. Totiž,\nak najvyšší súd (zhodne s krajským súdom) ústavne konformným a akceptovateľným\nspôsobom dospeli k záveru, že právo majiteľa bežného bankového účtu (právnej\npredchodkyne sťažovateľky) na zaplatenie neoprávnene inkasovaných (odpísaných)\npeňažných prostriedkov nie je právom na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale za splnenia\nzákonných podmienok právom na náhradu škody, a taktiež vyčerpávajúcim spôsobom\nvysvetlili, z akého dôvodu (pre absenciu príčinnej súvislosti medzi porušením právnej\npovinnosti a zmenšením stavu peňažných prostriedkov na bankovom účte, pozn.)\nsťažovateľke nie je možné nárok na náhradu škody voči žalovanej priznať, a tento jeho\nnázor nebol ústavným súdom vyhodnotený ako svojvoľný (a teda ústavne neudržateľný), je\nzjavné, že absentuje akákoľvek príčinná súvislosť medzi rozsudkom najvyššieho súdu\na označeným základným právom.\n48. Napokon, ak najvyšší súd v rámci konania o dovolaní ústavne konformným\nspôsobom vysvetlil svoj záver o neprípustnosti sťažovateľkou podaného dovolania,\ndôsledkom čoho nebol oprávnený vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty\nsťažovateľky, je akákoľvek príčinná súvislosť medzi uznesením najvyššieho súdu\na označenými základným právom vylúčená.\n49. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi\nsťažovateľky nezaoberal.\n\n24\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 8. novembra 2017\n\n25", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu", "súd-viazanosť súdu nižšieho stupňa právnym názorom súdu vyššieho stupňa", "bezdôvodné obohatenie-vydanie", "náhrada škody (ujma)"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:0677b44d-c9bf-4f21-805d-ecb9c4009f51", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 91/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 91/2011 z 17. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-17", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0677b44d-c9bf-4f21-805d-ecb9c4009f51"}, {"guid": "ussr:7234c158-dca5-4a47-8d49-5326a95bd171", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 69/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 69/2010 z 31. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-31", "citacie_n": 136, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7234c158-dca5-4a47-8d49-5326a95bd171"}, {"guid": "ussr:b16161b9-39f7-44cf-a6f4-14e1e451da55", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 360/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 360/09 z 15. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-15", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b16161b9-39f7-44cf-a6f4-14e1e451da55"}, {"guid": "ussr:8c18e4da-896d-4e75-bcdc-019da49d64f0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 131/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 131/09 z 17. 8. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-08-17", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8c18e4da-896d-4e75-bcdc-019da49d64f0"}, {"guid": "ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 169/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 169/09 z 24. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-24", "citacie_n": 772, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40"}, {"guid": "ussr:2e761ecc-9da2-4199-849a-ac428945209c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 196/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 196/08 z 14. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-14", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2e761ecc-9da2-4199-849a-ac428945209c"}, {"guid": "ussr:4da43920-f827-43f9-9a04-ae267737a729", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 111/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 111/08 z 26. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-26", "citacie_n": 61, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4da43920-f827-43f9-9a04-ae267737a729"}, {"guid": "ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 27/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 27/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 673, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "d28a2f1d-abd1-4170-96b4-4a4fce6e1893:81e6f4a5-b8aa-4a1f-8917-0ef160b5f3d8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:2011200325.4", "spisova_znacka": "1ObdoV/15/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1ObdoV/15/2016 z 27. 6. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-06-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:2011200325.4"}, {"guid": "f00ba9df-e3a9-49c8-93ae-57d1958b49e0:e97ddae8-e61e-4962-9b32-7df9a181bdd5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:2011200325.1", "spisova_znacka": "5Obo/34/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo/34/2015 z 23. 3. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-03-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:2011200325.1"}, {"guid": "b3b424a8-5adc-42a8-9605-e9ca189525f3:2e5d036b-2c35-4285-9edc-eea23b52bf8f", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2011:2011200325.2", "spisova_znacka": "19Cb/1/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 19Cb/1/2011 z 13. 10. 2011", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2011-10-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2011:2011200325.2"}], "citovane_v": []}