{"guid": "ussr:e77ad1ca-51ec-4c5f-987f-8bc5696cf513", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.450.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 450/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 450/2017 z 20. 9. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 20. septembra 2017, sp. zn. I. ÚS 450/2017, ECLI:SK:USSR:2017:1.US.450.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Marianna Mochnáčová", "sudca_id": 1077, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/marianna-mochnacova-1077", "datum_vydania": "2017-09-20", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e77ad1ca-51ec-4c5f-987f-8bc5696cf513", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.450.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.450.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.450.2017.1/text", "citacie_n": 8, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 450/2017-29\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra\n2017 predbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpeného advokátom Mgr. Dušanom Oravcom, Laurinská 2, Bratislava,\nktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 663/2015 z 27. októbra 2016 v spojení s rozsudkom\nKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 318/2011 z 24. apríla 2013, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta\n\nz dôvodu zjavnej\n\nneopodstatnenosti.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta\n2017 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou\n\nnamieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne\n\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) sp. zn. 2 Cdo 663/2015 z 27. októbra 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie\nnajvyššieho súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský\nsúd“) sp. zn. 2 Co 318/2011 z 24. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského\nsúdu“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný\nsúd“) rozsudkom č. k. 15 C 36/2010-112 z 5. mája 2011 zaviazal sťažovateľa zaplatiť\nnavrhovateľovi sumu 1 626,03 € s 9 % úrokom z omeškania ročne od 21. novembra 2009\ndo zaplatenia a náhradu trov konania v sume 346,68 € a vo zvyšku návrh zamietol. Krajský\nsúd svojím napadnutým rozhodnutím odvolanie sťažovateľa v časti odmietol a v časti\nrozsudok okresného súdu č. k. 15 C 36/2010-112 z 5. mája 2011 potvrdil. Najvyšší súd\nsvojím napadnutým rozhodnutím sťažovateľom podané dovolanie odmietol. V ostatnom\npodal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.\nV úvode svojej argumentácie sťažovateľ konštatuje, že „... Napádaným rozsudkom\nKS BA, ako aj Napádaným uznesením NS SR bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu\na právo na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, ako aj článkom 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.\nKrajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky postupovali v rozpore s čl. 2\nods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušili zásady spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods.\n1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“. Ku skutkovým okolnostiam\nveci vo všeobecnej rovine svojej argumentácie namietol, že «Právny predchodca žalobcu\nako správca uzatvoril Zmluvu o výkone správy č. 98/0187 dňa 01.12.1998... s Hlavným\nmestom Slovenskej republiky Bratislavou, Mestskou časťou Staré mesto (ďalej len „Mestská\nčasť Staré Mesto“) na „princípe väčšinového rozhodnutia vlastníkov bytov a nebytových\npriestorov“. Mestská časť Staré Mesto konala v postavení jediného vlastníka celého\nbytového domu uplatnením si svojho práva väčšinového a jediného vlastníka predmetného\nbytového domu. Sťažovateľ sa stal originárnym spôsobom vlastníkom dotknutých\nnehnuteľností v predmetnom bytovom dome až dňa 21.12.2002, čiže po uzatvorení Zmluvy\n2\n\no výkone správy, na základe Zmluvy o vstavbe V-1136, 1139/99 zo dňa 15.03.2000\na kolaudačného rozhodnutia Okresného úradu Bratislava I, odbor životného prostredia,\nč. ŽP-16271/2001-Ja/281/H zo dňa 21.12.2002, pričom kolaudačným rozhodnutím zo dňa\n14.02.2003, č. SUI-2003/00075-K/2/Km bola vykonaná zmena v užívaní bytových priestorov\nč. 10 a č. 11 na nebytové priestory.». K právnej podstate sporu konštatoval, že „Zákon\nč. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov... účinný v čase nadobudnutia\nvlastníckeho práva sťažovateľa k dotknutým nehnuteľnostiam, vo svojej 2. časti upravoval\nprevod vlastníctva bytov a nebytových priestorov.\nV tejto časti zákona je podrobne upravená aj správa domu vlastníkov bytov\na nebytových priestorov v dome vzťahujúca sa len na pôvodných vlastníkov, ktorí vlastnia,\nprípadne ktorí na základe prevodu alebo prechodu nadobudnú vlastníctvo k bytu alebo\nnebytovému priestoru alebo spoluvlastníctvo k spoločným častiam a zariadeniam domu.\nZákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov až vo svojej 3. časti upravuje\nvýstavbu domu, do ktorej je zahrnutá aj vstavba domu. Ustanovenia tejto časti zákona však\nneupravujú, akým spôsobom sa budú riadiť vzťahy nových originálnych vlastníkov\nvo vzťahu ku správe domu.\nVýstavba podkrovia sťažovateľom na základe zmluvy o vstavbe nepredstavuje prevod\nbytu alebo nebytového priestoru, a aj s poukazom na vtedy platnú právnu úpravu je zrejmé,\nže neexistovala zákonná domnienka alebo povinnosť pristúpiť k Zmluve o výkone správy.\nZ uvedeného vyplýva, že sťažovateľ ako nový vlastník, na základe zmluvy o vstavbe,\nnemal žiadnu zákonom ustanovenú povinnosť pristúpiť k už existujúcej Zmluve o výkone\nsprávy a v tomto prípade mal plnú dispozičnú moc s kým a na základe akých podmienok si\nzabezpečí vykonávanie správy domu.». V rámci svojej právnej argumentácie sťažovateľ\nvýslovne prízvukoval to, že „Zo skutkových okolností je...zrejmé, že... nijakým spôsobom\nnepristúpil k Zmluve o výkone správy, uvedená skutočnosť ani nevyplýva z príslušných\nprávnych predpisov a nikdy nebola zo strany sťažovateľom prejavená jeho vôľa spočívajúca\nv uzatvorení predmetnej zmluvy, preto zmluvný vzťah medzi žalobcom a sťažovateľom nikdy\nnebol založený a ani nevznikol. Nedostatok legislatívy v Slovenskom právnom poriadku\n(zo zákona sťažovateľovi) nebola daná povinnosť uzatvoriť Zmluvu o výkone správy)\nnemôže mať za následok, že sťažovateľ mal konať tak, ako mu zákon neprikazoval.“.\n\n3\n\nV ďalšej časti podanej sťažnosti sťažovateľ podrobne rozoberá jednotlivé preň\nrelevantné právne argumenty vzťahujúce sa podľa jeho názoru na podstatu jeho právnej veci\na ktorých právne posúdenie absentovalo, podľa jeho názoru tak v napadnutom rozhodnutí\nkrajského súdu, ako aj v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, čo samo osebe zakladá\nich arbitrárnosť a neústavnosť. Išlo predovšetkým o právne posúdenie týchto sťažovateľom\npredostretých sťažnostných námietok: „(i) bola... aplikovaná neúčinná právna úprava, (ii)\nprávny vzťah medzi účastníkmi nemohol vzniknúť, nakoľko právna úprava neexistovala, (iii)\nbol priznaný nárok v rozpore so základnými procesnými normami o aktívnej legitimácii, (iv)\nžalobca najmä nemal Zmluvou o výkone správy dané oprávnenie na zastupovanie\nspoluvlastníkov pri vymáhaní plnení spojených s užívaním bytov a nebytových priestorov,\n(v) bol priznaný nesplatný nárok, pretože nie je možné priznať nárok na základe\npreddavkov, (vi) nebola posúdená námietka premlčania... (vii) boli opomenuté práva\nsťažovateľa, ktorý mal v konaní postavenie spotrebiteľa, (viii)... žalobca mohol uplatniť\nsvoje nároky len na základe príslušných ustanovení upravujúcich bezdôvodné obohatenie,\nktoré však majú vlastné špecifiká...“\nNa základe uvedeného sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na\nďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl.\n6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom a rozsudkom\nKrajského súdu v Bratislave zo dňa 24.04.2013 č. k. 2Co 318/2011, porušené bolo.\nZákladné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom a uznesením\nNajvyššieho súdu SR zo dňa 27.10.2016 č. k. 2 Cdo 663/2015, porušené bolo.\nRozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.04.2013 č. k. 2Co 318/2011\nsa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.\nUznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.10.20016 č. k. 2 Cdo 663/2015 sa zrušuje\na vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.\n\n4\n\nKrajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní nahradiť\nsťažovateľovi trovy právneho zastúpenia...“\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo\nprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti\no organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov\nustanoví zákon.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch\nv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní\n\nzákonov\n\nviedli\n\nk\n\nrozhodnutiu,\n\nani\n\npreskúmavať,\n\nči\n\nv\n\nkonaní\n\npred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové\n5\n\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu\nsa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto\npostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu\nv prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo\nk porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu\nmôžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery\nboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).\nPodstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého\nna to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať\nzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal\nústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne\nsúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej\njudikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie\nktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom\nna preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\nČlánok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich\nobčianskych práv a záväzkov na súde, ako aj pod tento článok spadá právomoc súdov\nrozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe. Takto interpretovaný\nčlánok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú\n6\n\nzáruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie\nkonania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci [rozhodnutie\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18,\n§ 36]. Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp\nkontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd\nnapokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nniet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné\nposudzovať spoločne (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07).\nO zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej\njudikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú\nneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo\nslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva\nalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť\nmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne\n(III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).\nNajvyšší súd v uznesení sp. zn. 2 Cdo 663/2015 z 27. októbra 2016 v podstatnom\nuviedol:\n«5. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku\n(ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí\ntento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470\nods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom\nnadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§35 CSP) po zistení,\nže dovolanie podala včas strana sporu, zastúpená advokátom, bez nariadenia dovolacieho\n7\n\npojednávania preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je potrebné\nodmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné\n(§ 447 písm. c/ CSP).\n7. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016 (04. júla 2013),\nt.j. za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v platnom znení (ďalej aj\n„O.s.p.“), dovolací súd postupoval v zmysle vyššie citovaného § 470 ods. 2 CSP\na prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle § 236, § 237 ods. 1 a § 238 O.s.p.\n8. Dovolanie žalovaného smeruje proti rozsudku, ktorý nemá znaky rozsudkov, proti\nktorým bolo dovolanie v zmysle § 238 O.s.p. prípustné. Dovolanie žalovaného teda v zmysle\n§ 238 O.s.p. nevyvolalo účinky, ktoré by podľa právneho stavu do 30. júna 2016 umožňovali\nuskutočniť meritórny dovolací prieskum.\n9. V danej veci by preto dovolanie bolo prípustné, ak by v konaní došlo k procesným\nvadám uvedeným v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p. (tzv. dôvody zmätočnosti rozhodnutia).\nDovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietal\na vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo.\n10. Dovolateľ mal za to, že v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať\n(§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Namietal, že rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu\nsú nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné a arbitrárne.\n11. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo\n3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie:\n„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/\nObčianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia\nneobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť\no skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho\nsúdneho poriadku“. Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu\na rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016. Najvyšší súd, stotožňujúc\nsa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva predmetné stanovisko, skúmal,\nči v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia\nzakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd však nezistil,\nže by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo;odôvodnenie napadnutého rozhodnutia\nodvolacieho súdu obsahuje riadne vysvetlenie dôvodov (v spojení s rozhodnutím súdu prvej\n8\n\ninštancie), na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie a prečo sa nestotožnil\ns tvrdeniami, resp. odvolacími dôvodmi žalovaného. Odvolací súd dostatočným a zákonne\nsúladným spôsobom (§219 ods. 1 a 2 O.s.p. vo väzbe na § 157 ods. 1 a 2 O.s.p.) uviedol\ndôvody, ktoré ho viedli k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, resp. prečo sa\nso závermi súdu prvého stupňa stotožnil. Vo väzbe na uvedené Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky uvádza, že odvolací súd dovolateľovi neodňal zákonnú možnosť konať pred súdom\na jeho rozhodnutie nevykazuje známky zmätočnosti. Námietka existencie vady konania\npodľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. preto neobstojí.\n12. Žalovaný vzniesol aj množstvo ďalších námietok vo vzťahu k odôvodneniu\nrozhodnutia odvolacieho súdu, v skutočnosti však nimi len vyjadroval svoj nesúhlas\ns výsledkom sporu a právnym posúdením veci súdmi. Otázky nastolené žalovaným sa týkajú\nskutkového a právneho posúdenia veci súdmi. Dovolací súd preto zdôrazňuje, že pri\nposudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych\nzáverov, na ktorých je rozhodnutie založené, nie je právne relevantná, lebo prípadne\nnesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Skutočnosť, že žalovaný\nmá odlišný právny názor než konajúce súdy bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ním\ntvrdenú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Za porušenie základného práva\nna spravodlivé súdne konania podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj\n„ústavy“) v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje\nrozhodnutie podľa predstáv strany sporu. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu,\niba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže\nviesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu\n(napr. I. ÚS 188/06).\n13. Dovolací súd pre úplnosť v súvislosti s nedôvodnou námietkou dovolateľa,\nže odvolací súd sa nevysporiadal s jeho odvolacou argumentáciou a akcentom dovolateľa\nna právo účastníka na spravodlivé súdne konanie a z neho vyplývajúca povinnosť súdu\nna limity jeho odôvodnenia, k bodu 11 a 12 dodáva, že súčasťou obsahu základného práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania\nna také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede\nna všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.\ns uplatnením práva a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď\n9\n\nna všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný\nvýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,\naby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (bližšie pozri\nrozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS/115/03,\nči sp. zn. III. ÚS/60/04 - www.concourt.sk) Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre\naj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo\nna spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať\npodrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované\nso zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil\n111/1997, či rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba\nz 09. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).\n14. Ostatné námietky dovolateľa, ktorými spochybňoval aplikáciu a výklad zákona\nč. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, tiež posúdenie aktívnej vecnej\nlegitimácie žalobcu, či posúdenie neplatnosti a charakteru Zmluvy o výkone správy\na rozhodnutia súdov o priznaní náhrady trov právneho zastúpenia žalobcovi, z hľadiska\nobsahového spadajú pod činnosť spočívajúcu v právnom posudzovaní veci súdom, pri ktorej\nsúd zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy.\nTouto činnosťou súdu ale nedochádza k odňatiu možnosti strane sporu pred súdom konať,\nlebo právnym posúdením veci sa jej neodníma možnosť uplatnenia procesných práv v\nkonaní v zmysle vady uvedenej v ustanovení § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ( viď R 43/2003).\n15. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je v konštantnej judikatúre\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým\nmožno odôvodniť procesné prípustné dovolanie, o taký prípad ale v danej veci nešlo,\nzároveň je ale zhodne zastavaný názor, že prípadné nesprávne právne posúdenie veci súdmi\nnižších stupňov nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.\n(viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\nnapríklad vo veciach sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,\n5 Cdo 44/2011, sp.zn. 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 49/2012, 7 Cdo 212/2013), preto sa dovolací\nsúd správnosťou právneho posúdenia veci odvolacím súdom nezaoberal.\n\n10\n\n16. V danom prípade prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť\nz ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 ods. 1 O.s.p., preto najvyšší súd\ndovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP ako procesné neprípustné bez jeho\nmeritórneho dovolacieho prieskumu.\n17. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd\nneodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).»\nKrajský súd v rozsudku č. k. 2 Co 318/2011-140 z 24. apríla 2013 v podstatnom\nuviedol:\n«Odvolací súd preskúmal vec v medziach a dôvodoch podaného odvolania (§ 212\nods. 1 O.s.p.). bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení\ns ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu odporcu nie je možné priznať\núspech.\nPodľa § 8 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov\n(účinný v čase nadobudnutia vlastníckeho práva odporcu k bytu a nebytovým priestorom),\nvlastníci bytov a nebytových priestorov v dome uzatvoria so správcom písomnú zmluvu\no výkone správy. Zmluva o výkone správy obsahuje najmä: a) vzájomné práva a povinnosti\nsprávcu a vlastníkov bytov a nebytových priestorov pri zabezpečovaní prevádzky, údržby\na opráv domu, b) spôsob správy spoločných časti domu a spoločných zariadení domu,\npríslušenstva a pozemku, c) spôsob a oprávnenie hospodárenia s prostriedkami fondu\nprevádzky, údržby a opráv.\nPodľa § 8a ods. 1 zák. č. 268/2007 Z. z. (novela zákona o bytoch a nebytových\npriestorov), vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome uzatvoria so správcom písomnú\nzmluvu o výkone správy. Zmluva o výkone správy obsahuje najmä: a) vzájomné práva\na povinnosti správcu a vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome pri zabezpečovaní\nprevádzky, údržby a opráv domu, b) spôsob výkonu správy spoločných častí domu,\nspoločných zariadení domu, spoločných nebytových priestorov, príslušenstva a pozemku,\nc) zásady hospodárenia s prostriedkami fondu prevádzky, údržby a opráv vrátane rozsahu\noprávnenia disponovať s nimi, d) zásady platenia úhrad za plnenia a hospodárenie s nimi,\ne) zásady určenia výšky platieb za správni, f) rozsah a obsah správy o činnosti správcu\npodľa odseku 2.\n11\n\nZ dikcie oboch zákonných ustanovení vyplýva, že právny vzťah medzi vlastníkmi\nbytov a nebytových priestorov v bytovom dome a správcom je regulovaný primárne\nustanoveniami zákona č. 182/1993 Z. z. a zmluvou o výkone správy, bez ktorej fakticky nie\nje výkon správy prostredníctvom správcu právne možný, nakoľko ide o typický\nobčianskoprávny vzťah, v ktorom na jednej strane vystupuje správca ako podnikateľský\nsubjekt a na strane druhej je viacero vlastníkov.\nPodľa § 6 ods. 3 zák. č. 182/1993 Z. z. (v súčasnom znení) na správu domu nesmú\nbyť dohodnuté súčasne viaceré formy správy domu. Na správu domu môže byť uzavretá\nzmluva len s jedným správcom alebo len jedna zmluva o spoločenstve.\nPodľa § 6 ods. 4 zák. č. 182/1993 Z. z. (v súčasnom znení), zmluvy uzatvorené\nv rozpore s odsekom 3 sú neplatné.\nV posudzovanej veci nadobúdatelia bytov a nebytových priestorov uzavreli dňa\n01.12.1998 Zmluvu o výkone správy č. 98/0187 so správcom\n(obchodné meno od 11.03.1996 do 23.08.2004),\n\na dňa\n\n11.05.2005 Dodatok k nej, v súlade s ktorým na základe zmeny obchodného mena\npôvodného správcu\n\nuzavrel správca\n\ns novým obchodným menom s vlastníkmi bytov a nebytových priestorov Zmluvu o výkone\nsprávy (\n\n, obchodné meno od 24.08.2004 do 30.12.2009), ku ktorej\n\nodporca nepristúpil. Dňa 14.12.2006 došlo medzi správcom daného bytového domu\na navrhovateľom tohto konania k uzavretiu Zmluvy o predaji časti podniku, v súlade\ns ktorou prešli všetky práva a povinnosti vyplývajúce zo Zmluvy o výkone správy\nna navrhovateľa.\nPredmetom sporu je nedoplatok odporcu titulom neuhradených preddavkov\na vyúčtovania za nehnuteľnosti v jeho výlučnom vlastníctve a to bytu č. 9 (vlastník bytu\nod roku 2002 do 03.06.2009) a nebytových priestorov č. 10 a 11 (odporca bol ich\nvlastníkom od roku 2002 do 28.05.2008), nachádzajúcich sa na\nv sume 2.082,87 eur.\nPôvodná právna úprava zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových\npriestorov, a to až do účinnosti novely uvedeného zákona uskutočnenou zákonom\nč. 367/2004 Z.z. [účinný od 1. júla 2004 (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“)],\nneobsahovala právnu úpravu, ukladajúcu povinnosť vlastníkovi bytu alebo nebytového\n12\n\npriestoru, resp. vlastníkovi, ktorý nadobudol byt vstavbou alebo nadstavbou povinnosť\npristúpiť k zmluve o výkone správy, avšak z ust. § 9 ods. 2 zák. č. 182/1993 Z. z.\njednoznačne vyplýva, že právne úkony týkajúce sa domu, spoločných častí domu\na spoločných zariadení domu, príslušenstva a pozemku zaväzujú spoločenstvo, a ak sa\nspoločenstvo nezriaďuje, zaväzujú všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov\nv dome a zároveň i v čase nadobudnutia vlastníctva odporcu k jednotlivým nehnuteľnostiam\nv tomto bytovom dome bolo právne účinné zákonné ustanovenie § 8 ods. 1, zo znenia\nktorého vyplýva, že vlastníci bytov a nebytových priestorov so správcom uzatvoria písomnú\nzmluvu o výkone správy. Odporca opomína skutočnosť, že jeho povinnosťou ako vlastníka\nbytu a nebytových priestorov bolo podieľať sa na výkone správy domu, pričom jeho\nargumentácia v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa by znamenala, že správca\nby nemohol zabezpečovať prevádzku, údržbu a opravy domu, výkon správy spoločných časti\na zariadení domu, čo tvorí základnú náplň jeho činnosti a negoval by zmysel inštitútu\nvýkonu správy bytového domu správcu, avšak na úkor vlastníkov bytov a nebytových\npriestorov, ktorí k zmluve o výkone správy pristúpili.\nNebolo možné sa stotožniť s právnou konštrukciou odporcu, ktorý podľa jeho názoru\nnebol v žiadnom zmluvnom vzťahu s navrhovateľom ako správcom, avšak bol\nspoluvlastníkom spoločných častí a zariadení, príslušenstva a pozemku, ktoré tento správca\nna základe zmluvy o výkone správy spravuje a je prakticky vylúčené, aby nespravoval\nspoločné časti a spoločné zariadenia v rozsahu zodpovedajúcom spoluvlastníckemu podielu\nodporcu, nakoľko žiadať od správcu, ktorý na základe platnej zmluvy o výkone správy\nsprávu bytového domu aj vykonáva, aby od výkonu správy v uvedenom rozsahu upustil,\nby znamenalo závažné porušenie zmluvných povinností navrhovateľa voči ostatným\nvlastníkom bytov a nebytových priestorov v danom bytovom dome.\nUvedený výklad totiž zodpovedá zmyslu výkonu správy bytov a nebytových priestorov\nv zmysle ustanovení zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov:\nprípadná nedôslednosť (nejednoznačnosť) právnej úpravy nemôže mať za následok odňatie\npráv, resp. nemožnosť reálne sa ich domôcť len vzhľadom na závažné procesné prekážky,\nna ktoré poukazuje odvolateľ v odvolaní, a ktorých odstránenie sledovala práve novela\nuskutočnená zákonom č. 367/2004 Z.z.\n\n13\n\nNebolo možné sa stotožniť ani s tvrdením odporcu, že o nepreskúmateľnosti výpočtu\nnároku uplatneného navrhovateľom v konaní, nakoľko nielen z návrhu na začatie konania,\nale najmä zo zrozumiteľného odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa\njednoznačne vyplýva výška priznanej sumy napadnutým rozhodnutím, jej právny titul\na najmä obdobie, v ktorom pohľadávka navrhovateľa vznikla.\nPodľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne\nsprávne.\nPodľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom stotožňuje s odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti\ndôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplnil na zdôraznenie správnosti\nnapadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nS poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom\nprípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním\npotrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď odporca v odvolaní neuviedol žiadne\nskutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav\naj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval\nzodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne a preto napadnutý rozsudok,\nodôvodnenie ktorého spĺňa všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O.s.p., na ktoré aj v celom\nrozsahu odvolací súd poukazuje a s týmto sa plne stotožňuje, tento rozsudok ako vecne\nsprávny potvrdil podľa §219 ods. 1 a 2 O.s.p.\nPodľa § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo\npodané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.\nOdvolací súd odvolanie odporcu podané aj do zamietajúcej časti napadnutého\nrozsudku odmietol z dôvodu, že práva a povinnosti odporcu týmto rozhodnutím dotknuté\nneboli a preto oprávnený na podanie odvolania do výroku rozsudku, ktorým bol návrh\nnavrhovateľa vo zvyšku zamietnutý, nie je.»\nPri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu ako odvolacieho súdu\na argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho\nnázoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu\n14\n\nnemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože\nprvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Taktiež\nv zmysle judikatúry ESĽP pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť\ni na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12.\n1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59 – 60). Uvedené závery zahŕňajú aj požiadavku\nkomplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového,\nako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania\n(IV. ÚS 350/09). Dané východiská nachádzajú svoje uplatnenie aj v konaní všeobecných\nsúdov o návrhoch na povolenie obnovy konania.\nOkresný súd v rozsudku č. k. 15 C 36/2010-112 z 5. mája 2011 v podstatnom\nuviedol:\n«Podľa § 4 ods. 1 písm. b) zák.č. 182/1993 Z.z. účinného ku dňu nadobudnutia\nvlastníctva bytu a nebytových priestorov odporcom, vlastníctvo bytu alebo nebytového\npriestoru v dome sa nadobúda na základe zmluvy o výstavbe domu, vstavbe alebo\nnadstavbe.\nPodľa § 6 ods. 1 zák.č. 182/1993 Z.z. účinného ku dňu nadobudnutia vlastníctva bytu\na nebytových priestorov odporcom, na správu domu sa zriaďuje spoločenstvo vlastníkov\nbytov a nebytových priestorov v dome (ďalej len „spoločenstvo“), ak vlastníci bytov\na nebytových priestorov neuzavrú zmluvu o výkone správy s inou právnickou osobou alebo\nfyzickou osobou (ďalej len „správca“), najmä s bytovým družstvom.\nPodľa § 6 ods. 3 zák.č. 182/1993 Z.z. účinného ku dňu nadobudnutia vlastníctva bytu\na nebytových priestorov odporcom, na správu jedného domu môže byť dohodnutá len jedna\nforiem správy domu uvedených v odseku 1.\nPodľa § 8 ods. 1 zák.č. 182/1993 Z.z. účinného ku dňu nadobudnutia vlastníctva bytu\na nebytových priestorov odporcom, vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome\nuzatvoria so správcom písomnú zmluvu o výkone správy. Zmluva o výkone správy obsahuje\nnajmä\na) vzájomné práva a povinnosti správcu a vlastníkov bytov a nebytových priestorov\npri zabezpečovaní prevádzky, údržby a opráv domu,\n\n15\n\nb) spôsob správy spoločných častí domu a spoločných zariadení domu. príslušenstva\na pozemku,\nc) spôsob a oprávnenie hospodárenia s prostriedkami fondu prevádzky, údržby\na opráv.\nPodľa § 9 ods. 2 zák.č. 182/1993 Z.z. účinného ku dňu nadobudnutia vlastníctva bytu\na nebytových priestorov odporcom, právne úkony týkajúce sa domu, spoločných častí domu\na spoločných zariadení domu, príslušenstva a pozemku zaväzujú spoločenstvo, a ak sa\nspoločenstvo nezriaďuje, zaväzujú všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov\nv dome.\nPodľa § 10 ods. 1 zák.č. 182/1993 Z.z. účinného ku dňu nadobudnutia vlastníctva\nbytu a nebytových priestorov odporcom, vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome\nsú povinní v súlade so zmluvou o spoločenstve alebo so zmluvou o výkone správy prispievať\nna náklady spojené s prevádzkou, údržbou a opravami spoločných častí domu a spoločných\nzariadení domu, príslušenstva, prípadne pozemku. Ak zmluva neustanovuje inak, znášajú\nvlastníci bytov a nebytových priestorov v dome náklady podľa veľkosti spoluvlastníckeho\npodielu [§ 5 ods. 1 písm. b)].\nPodľa § 10 ods. 2 zák.č. 182/1993 Z.z. účinného ku dňu nadobudnutia vlastníctva\nbytu a nebytových priestorov odporcom, na účel uvedený v odseku 1 poukazujú vlastníci\nbytov a nebytových priestorov v dome preddavky mesačne vopred do fondu prevádzky,\núdržby a opráv, a to od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po vklade vlastníckeho práva\ndo katastra nehnuteľností. Výšku preddavku do fondu prevádzky, údržby a opráv si určia\nvlastníci bytov a nebytových priestorov v dome spravidla vždy na jeden rok dopredu tak,\naby boli pokryté predpokladané náklady spojené s prevádzkou domu, údržbou, opravami,\nprípadne zlepšením spoločných častí domu a spoločných zariadení domu. Spôsob\na oprávnenie hospodárenia s prostriedkami fondu prevádzky, údržby a opráv si určia\nvlastníci bytov a nebytových priestorov v dome v zmluve o spoločenstve [§ 7 ods. 4 písm. f)]\nalebo v zmluve o výkone správy [§ 8 ods. 1 písm. c)].\nPodľa § 14 ods. 1 zák.č. 182/1993 Z.z. účinného ku dňu nadobudnutia vlastníctva\nbytu a nebytových priestorov odporcom, vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome\nmá právo a povinnosť zúčastňovať sa na správe domu, rozhodovať ako spoluvlastník\n\n16\n\no spoločných častiach domu a spoločných zariadeniach domu, príslušenstve a pozemku,\nnajmä o spôsobe ich prevádzky, údržby a opráv.\nPodľa § 14 ods. 1 zák.č. 182/1993 Z.z. účinného ku dňu nadobudnutia vlastníctva\nbytu a nebytových priestorov odporcom, pri hlasovaní sa rozhoduje nadpolovičnou\nväčšinou hlasov všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, inak je\nrozhodnutie neplatné: za každý byt a nebytový priestor v dome má vlastník jeden hlas.\nAk ide o dôležité rozhodnutie týkajúce sa spoločných častí domu a spoločných zariadení\ndomu, príslušenstva a priľahlého pozemku, môžu sa prehlasovaní vlastníci bytov\na nebytových priestorov v dome obrátiť na súd, aby o veci rozhodol.\nPodľa čl. III. bodu 1. Zmluvy o výkone správy č. 98/0187 z 01.12.1998 správca\nsa zaväzuje vykonávať správu v mene vlastníkov a na ich účet, viesť fond prevádzky, opráv\na údržby domu na samostatnom účte, predložiť ročne vyúčtovanie príjmov a výdavkov domu\nnajneskôr do 28.02. nasledujúceho roka, pri vyúčtovaní služieb spojených s užívaním domu\nmôže byť táto lehota predĺžená do 31.05..\nPodľa čl. III. bodu 5. Zmluvy o výkone správy č. 98/0187 z 01.12.1998 správca má\nprávo na odmenu za výkon správy domu v zmysle čl. VIII. Zmluvy.\nPodľa čl. IV. bodu 1. Zmluvy o výkone správy č. 98/0187 z 01.12.1998 spoluvlastníci\nsa zaväzujú realizovať svoje práva a povinnosti v súlade so zákonom č. 182/1993 Z.z..\nPodľa čl. IV. bodu 4. Zmluvy o výkone správy č. 98/0187 z 01.12.1998 spoluvlastníci\nsú povinní platiť mesačne vopred vždy do 10. dňa príslušného mesiaca preddavkové platby\nza služby tak, ako boli stanovené správcom.\nPodľa čl. IV. bodu 6. Zmluvy o výkone správy č. 98/0187 z 01.12.1998 spoluvlastníci\nsú povinní uhradiť prípadné nedoplatky za služby do 14 dní od doručenia vyúčtovania\nsprávcom do fondu.\nS poukazom na vyššie uvedené skutočnosti je súd toho názoru, že právne posúdenie\nuplatneného nároku je potrebné posudzovať podľa lex specialis č. 182/1993 Z.z. účinného\nku dňu nadobudnutia vlastníctva bytu a nebytových priestorov odporcom, t.j. k 21.12.2002\n(kolaudačné rozhodnutie Okresného úradu Bratislava I., odbor životného prostredia,\nč.: ZP-16271 2001-Ja/281/11). K tomuto dátumu existovala platná Zmluva o výkone správy\nč. 98/0187 z 01.12.1998, ktorú uzavreli podľa citovaného ust. § 8 zák.č. 182/1993 Z.z.\nvlastníci bytov a nebytových priestorov s právnym predchodcom navrhovateľa\n\nPodľa ust. § 6 ods.1\nzák.č. 182/1993 Z.z.. keďže na správu jedného domu môže byť dohodnutá len jedna z foriem\nsprávy domu, pričom správa domu už bola zabezpečená Zmluvou o výkone správy\nč. 98/0187 z 01.12.1998 odporca nemôže konať svojvoľne a to tak, že výkon správy bytu\na nebytových priestorov si zabezpečí osobitne iným subjektom ako je správca, ktorého\nsi vlastníci bytov a nebytových priestorov zvolili hlasovaním v súlade s § 14 zák.č. 182/1993\nZ.z.. nadpolovičnou väčšinou. Súd je toho názoru, že ak odporca so Zmluvou o výkone\nsprávy nesúhlasil, mal možnosť sa podľa § 14 ods.3 citovaného zákona obrátiť s návrhom\nna súd, čo neurobil. Aj keď je pravda, že zákon č. 182/1993 Z.z. v čase nadobudnutia\nvlastníctva bytu a nebytových priestorov odporcom, odporcovi povinnosť pristúpiť z Zmluve\no výkone správy výslovne neukladal, avšak z ostatných ustanovení zákona napr. § 9 ods.2\njednoznačne vyplýva, že právne úkony týkajúce sa domu, spoločných častí a spoločných\nzariadení, príslušenstva a pozemku zaväzujú spoločenstvo, a ak sa spoločenstvo nezriaďuje,\nzaväzujú všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a keďže Zmluva\no výkone správy bola uzavretá na princípe väčšinového rozhodnutia vlastníkov bytov\na nebytových priestorov zaväzuje všetkých, teda aj tých, ktorí Zmluvu nepodpísali, resp.\nk nej nepristúpili. Na základe uvedeného súd dospel k názoru, keďže väčšina vlastníkov\nbytov a nebytových priestorov sa Zmluvou o výkone správy dohodli na povinnosti platiť\nmesačne vopred vždy do 10. dňa príslušného mesiaca preddavkové platby za služby\na prípadné nedoplatky za služby do 14 dní od doručenia vyúčtovania správcom do fondu,\nže tieto povinnosti zaväzujú i odporcu, hoci k Zmluve o výkone správy nepristúpil.\nSúd svoj právny názor oprel i o ducha zákona č. 182/1993 Z.z. s poukazom na vývoj\nskutkových okolností ktoré aplikáciou zákona doba priniesla, z ktorých jednoznačne\nvyplýva, že už novela zákona č. 182/1993 Z.z. účinná k 01.07.2004 v ustanovení § 8a ods.4\npriniesla povinnosť každého nového vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome\npristúpiť k Zmluve o výkone správy: a aktuálne znenie ust. § 8a ods.7 cit. zákona explicitne\nupravuje povinnosť vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome ktorý nadobudol\nzmluvou o vstavbe alebo nadstavbe domu pristúpiť z Zmluve o výkone správy. Rovnako\nprešlo vývojom i ust. § 6 cit. zákona, ktoré v znení účinnom v čase nadobudnutia vlastníctva\nbytu a nebytových priestorov odporcom upravovalo tak, že na správu jedného domu môže\nbyť dohodnutá len jedna z foriem správy domu uvedených v odseku 1, pričom v aktuálnom\n18\n\nznení už jednoznačne je upravený vzťah tak, že na správu domu nesmú byť dohodnuté\nsúčasne viaceré formy správy domu. Na správu v jednom dome môže byť uzavretá zmluva\nlen s jedným správcom alebo len jedna zmluva o spoločenstve.\nSúd sa stotožnil s názorom navrhovateľa, že vzťah správcu a vlastníkov bytov\na nebytových priestorov je určený v zákone, pričom práva a povinnosti ktoré správca má\nvoči vlastníkom bytov a nebytových priestorov v dome sú vo vzťahu ku všetkým vlastníkom\nbytov a nebytových priestorov rovnaké. Spoluvlastnícke právo vlastníkov bytov\na nebytových priestorov je späté s vlastníckym právom k bytom a nebytovým priestorom,\npreto na spoluvlastníctvo spoločných častí a zariadení sa subsidiárne vzťahujú ustanovenia\nObčianskeho zákonníka. Správca vykonáva správu bytového domu predovšetkým vo vzťahu\nk spoločným častiam, spoločným zariadeniam, príslušenstvu a pozemku, ktoré sú\nv podielovom spoluvlastníctve, pričom nespravovať spoločné časti a zariadenia v rozsahu\nzodpovedajúcom príslušnému spoluvlastníckemu podielu, ako je to v prípade odporcu, nie\nje reálne možné.\nSúd poukazuje na citované ust. § 10 zák.č. 182/1993 Z.z., podľa ktorého vlastníci\nbytov a nebytových priestorov určené preddavky vkladajú do fondu prevádzky, údržby\na opráv, účelom ktorého je zhromažďovanie finančných prostriedkov na investície\nspoločného majetku - obnovu a modernizáciu domu. Preto povinnosť poukazovať určené\nfinančne prostriedky do fondu prevádzky, údržby a opráv vzniká všetkým vlastníkom bytov\na nebytových priestorov, aj tým, ktorí k Zmluve o výkone správy nepristúpili. Vytváranie\nfondu je povinnosťou vlastníkov bytov a nebytových priestorov zo zákona a so správcom\ndomu nemá súvis.\nNa základe uvedených skutočností vyhodnotených príslušnými ustanoveniami zákona\nč. 182/1993 Z.z. súd je toho názoru, že odporca mal povinnosť platiť mesačne vopred vždy\ndo 10. dňa príslušného mesiaca preddavkové platby za služby a prípadné nedoplatky\nza služby do 14 dní od doručenia vyúčtovania do fondu prevádzky, údržby a opráv,\nhoci k Zmluve o výkone správy nepristúpil.\nČo sa týka námietky premlčania, súd na túto pri svojom rozhodnutí prihliadol,\nnakoľko má zato, že bola vznesená dôvodne. V Zmluve o výkone správy, ktorá ako je vyššie\nuvedené odporcu zaväzuje, táto v čl. IV. bode 4. spoluvlastníkom ukladá povinnosť platiť\nmesačne vždy do 10. dňa príslušného mesiaca preddavkové platby za služby a v čl. IV.\n19\n\nbode 6. spoluvlastníkom ukladá povinnosť uhradiť prípadné nedoplatky za služby do 14 dní\nod doručenia vyúčtovania do fondu. Z uvedeného vyplýva, že mesačné preddavkové platby\nsú splatné do 10. dňa príslušného mesiaca, takže nároky titulom preddavkových platieb\nuplatnené pred 20.11.2006 sú premlčané podľa § 101 ods.1 Občianskeho zákonníka, podľa\nktorého premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať\npo prvý raz. Navrhovateľ si uplatnil nárok titulom preddavkových platieb od 01.01.2006,\nčím jednotlivé platby boli splatne za január 10.01.2006, február 10.02.2006... Keďže návrh\nbol podaný na súd 20.11.2009 nároky preddavkových platieb splatné 10.01.2006,\n10.02.2006,... až 10.11.2006 sú premlčané (nárok splatný 10.01.2006 mal byť uplatnený\nna súde najneskôr 10.01.2009)...\nTitulom vyúčtovania:\nNavrhovateľ vo vyúčtovaní za roky 2006, 2007 a 2008 u odporcu eviduje preplatok,\nktorý súd vyššie zohľadnil.\nNedoplatok za nebytový priestor č. 10-11 súd nepriznal, keďže podľa výpočtu\nodporcovi vznikol preplatok, ktorý súd pri celkovom výpočte nezohľadnil, nakoľko odporca\nobranu týmto smerom vôbec neviedol.\nNedoplatok za byt a nebytové priestory celkom: 32.538.10 + 16.447.70 48.985,80Sk\n(1.626,03 EUR).\nKeďže odporca sa splatením úhrad dostal do omeškania, súd ho podľa § 517 ods. 2\nObč. zákonníka v spojení s Nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. zaviazal na úrok z omeškania\nlak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Hoci navrhovateľ mohol\npožadovať úrok z omeškania deň po splatnosti jednotlivých splátok, úrok z omeškania\npožadoval až dňom písomného vyhotovenia návrhu. Súd však úrok z omeškania priznal\ndňom nasledujúcim po podaní návrhu na súd (návrh bol podaný 20.11.2009), nakoľko\nje toho názoru, keďže nemôže ísť nad rámec návrhu, že takto priznaný úrok z omeškania\nvo vzťahu k obom účastníkom je korektný.»\nOdôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania\nv rozhodovacej činnosti ústavného súdu. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd\nodpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď\nna všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej\n20\n\nochrany. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,\naby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07).\nRovnako ESĽP pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať\ndôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP\nteda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení\nrozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje\nsa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins\nc. Francúzsko z 19. 2. 1998) vrátane povinnosti súdu zaoberať sa účinne námietkami,\nargumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam\npre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).\nInými slovami, z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi\nskutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi\nzávermi na strane druhej. V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade\ns vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať\nza rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 6 ods. 1 dohovoru. Naopak, ak všeobecný súd\nrešpektuje kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej\nargumentácie, nepatrí do právomoci ústavného súdu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov,\nresp. posudzovanie skutkového stavu ako správne zisteného všeobecným súdom.\nVšeobecný súd by teda nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení\nnekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť\npríslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami,\nna to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto\npremís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,\nale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. V prípade, keď sú právne závery\nv extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej\ninterpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať\n21\n\nza rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 6 ods. 1 dohovoru. „Je teda nevyhnutné, aby\nspravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka\nkonania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho\nproblému [(II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07), II. ÚS 200/09).“ (Doc. JUDr. Ján Drgonec,\nDrSc. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax, C. H. BECK, 2015. s. 865)].\nÚstavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu\na krajského súdu vrátane sťažovateľom prezentovaných nosných úvah konštatuje,\nže najvyšší súd ako súd dovolací, ako aj krajský súd ako súd odvolací konali v medziach\nsvojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali\na aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom\nlegitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných\nna vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení\nsú napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené.\nKrajský súd, ako aj najvyšší súd vo svojich napadnutých rozhodnutiach primerane\nrozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektovali na sťažovateľom\nvznesené tvrdenia a námietky, ku ktorým v primerane podrobnej svojej argumentácii\nzdôvodnili svoje úvahy opierajúc sa o skutkové zistenia plynúce z vykonaného dokazovania\na z nich odvodené právne závery. Vzhľadom na podrobnú a precíznu právnu argumentáciu\npredostretú ku skutkovým okolnostiam a ich právnemu posúdeniu vyjadrenú v rozsudku\nč. k. 2 Co 318/2011-140 z 24. apríla 2013 v spojení s rozsudkom č. k. 15 C 36/2010-112\nz 5. mája 2011, ktorá vyčerpávajúcim spôsobom obsiahla právnu podstatu predmetnej\nprávnej veci sťažovateľa s odkazmi aj na príslušnú právnu úpravu, nie je potrebné\nz pohľadu ústavného súdu uvádzať ďalšie podporné/vysvetľujúce argumenty.\nInými slovami, odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne\nobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu\nje plne realizované právo na súdnu ochranu (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05). Z judikatúry\nústavného súdu teda vyplýva, že skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu\nbyť predmetom ústavnej kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené\nalebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň\n22\n\nby mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95,\nII. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00), k čomu však v prípade sťažovateľa nedošlo. Navyše,\nústavný súd zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva neskúma, či dôvody uvedené\nv rozhodnutí sú vecne správne (Van de Hurk c. Holandsko z 19. 4. 1994, séria A, č. 229,\n§ 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet c. Francúzsko, recueil\nI/1996, s. 29), pretože je vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov,\naby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je\narbitrárny. Všeobecné súdy totiž nie sú zodpovedné len za výklad a aplikáciu zákonov,\nale sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd v zmysle čl. 144\nods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy (I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).\nV súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutými\nrozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať\nočakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade\nso zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné\nkvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný\nsúd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia\nzákladných práv (I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).\nKu skutkovým záverom vyplývajúcim z napadnutého rozhodnutia krajského súdu\na s ktorými sa sťažovateľ nestotožňuje, ústavný súd navyše prízvukuje, že nie je tzv.\nskutkovým súdom, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového\nstavu veci, a taktiež že nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku\nsťažovateľa. Taktiež poukazuje na to, že judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť\nč. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom),\nako aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade\nDelcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing)\nv žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým\nspôsobom vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho\n23\n\nprípadu (I. ÚS 26/2014). Pokiaľ teda všeobecné súdy ústavné garancie obsiahnuté najmä\nv čl. 46 až čl. 50 ústavy rešpektujú, ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“\nhodnotenie dôkazov realizované všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby\nsa s hodnotením sám nestotožňoval (II. ÚS 593/2011, III. ÚS 230/2012).\nK argumentačným námietkam sťažovateľa, v ktorých oponuje právnym záverom\nkrajského súdu poukazom na rozhodovaciu prax iných všeobecných súdov, ústavný súd\npripomína, že nie je možné vnímať jeho postavenie ako orgánu, ktorého úlohou by bolo\nzjednocovať stanoviská najvyššieho súdu (I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09,\nIII. ÚS 197/2011), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08,\nII. ÚS 152/2011). Napokon z rozsudku ESĽP vo veci Beian v. Rumunsko zo 6. 12. 2007\nvyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach\nje prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho\nsystému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).\nVo vzťahu ku kľúčovej argumentácii sťažovateľa, podľa ktorej „Zákon č. 182/1993\nZ. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov... účinný v čase nadobudnutia vlastníckeho\npráva sťažovateľa k dotknutým nehnuteľnostiam, vo svojej 2. časti upravoval prevod\nvlastníctva bytov a nebytových priestorov. V tejto časti zákona je podrobne upravená\naj správa domu vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome vzťahujúca sa len na\npôvodných vlastníkov, ktorí vlastnia, prípadne ktorí na základe prevodu alebo prechodu\nnadobudnú vlastníctvo k bytu alebo nebytovému priestoru alebo spoluvlastníctvo\nk spoločným častiam a zariadeniam domu. Zákon o vlastníctve bytov a nebytových\npriestorov až vo svojej 3. časti upravuje výstavbu domu, do ktorej je zahrnutá aj vstavba\ndomu. Ustanovenia tejto časti zákona však neupravujú, akým spôsobom sa budú riadiť\nvzťahy nových originálnych vlastníkov vo vzťahu ku správe domu. Výstavba podkrovia\nsťažovateľom na základe zmluvy o vstavbe nepredstavuje prevod bytu alebo nebytového\npriestoru, a aj s poukazom na vtedy platnú právnu úpravu je zrejmé, že neexistovala\nzákonná domnienka alebo povinnosť pristúpiť k Zmluve o výkone správy. Z uvedeného\nvyplýva, že sťažovateľ ako nový vlastník, na základe zmluvy o vstavbe, nemal žiadnu\nzákonom ustanovenú povinnosť pristúpiť k už existujúcej Zmluve o výkone správy a v tomto\n24\n\nprípade mal plnú dispozičnú moc s kým a na základe akých podmienok si zabezpečí\nvykonávanie správy domu“, ústavný súd v prvom rade poukazuje na znenie § 853 ods. 1\nzákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„Občiansky zákonník“). V citovanom ustanovení je zakotvený princíp analógie (analógie\nlegis), ktorý znamená, že tie občianskoprávne vzťahy, ktoré nie sú výslovne upravené\nv Občianskom zákonníku alebo v inom právnom predpise občianskeho práva, sa riadia tými\nustanoveniami Občianskeho zákonníka alebo iných právnych predpisov z oblasti\nobčianskeho práva, ktoré upravujú právne vzťahy im obsahom a účelom najbližšie.\nVychádzajúc teda z „analógie legis“ vníma ústavný súd aj postup krajského súdu,\nktorý vo svojom napadnutom rozhodnutí (v spojení s dôvodmi vyplývajúcimi z rozsudku\nokresného súdu č. k. 15 C 36/2010-112 z 5. mája 2011) vyložil príslušné chýbajúce\nustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve\nbytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov inými ustanoveniami tohto\npredpisu, predovšetkým § 5 ods. 1 písm. b), § 6 ods. 1 a 3, § 7 ods. 4 písm. f), § 8 ods. 1\npísm. c), § 9 ods. 2, § 10 ods. 1 a 2 a § 14 ods. 1, ktorých výklad a interpretácia nebola\npopretím zmyslu a účelu predmetnej právnej úpravy, teda povinnosti vlastníka bytu\npristúpiť ku zmluve o výkone správy, prostredníctvom ktorej sa realizuje/vykonáva správa\nbytového domu a nákladov súvisiacich s užívaním bytu, čím teda krajský súd v materiálnom\npoňatí právneho štátu v rámci svojej argumentácie určil účel právnej úpravy, vymedzil\njej rozsah a identifikoval jej obsah (II. ÚS 171/05 z 27. februára 2008). Inými slovami,\nanalógia zákona (analogia legis) je teda použitie „práva na prípady, ktoré nie sú upravené\nv žiadnom ustanovení právneho predpisu, t. j. nachádzanie práva v oblasti mimo rozsah\npojmu“ (Melzer, F. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. Praha :\nC. H. BECK, 2010. s. 211). Analógia je metodologický nástroj na uzavretie medzier zákona,\nktorej podstatou je to, že „spojuje právne dôsledky (dispozíciu) noriem s prípadmi, ktoré nie\nsú zahrnuté do ich jazykového vyjadrenia v právnych predpisoch.“ (s. 240). Prípustnosť\nanalógie musí vyplynúť z objektívnej teleologickej argumentácie, teda v zásade z účelu\nprávneho predpisu (jeho teleologického pozadia) a z vyvažovania právnych princípov (pozri\ns. 240 − 241).\n\n25\n\nPovedané slovami teoretika, „Základom výkladu práva v právnom štáte je zdravý\nrozum. To rovnakou mierou platí pre výklad právneho poriadku, ako aj pre výklad ústavy.\nNezlučiteľné s princípmi právneho štátu sú na Slovensku často frekventované výklady\no medzerách v práve a rôzne iné účelovo konštruované výklady, ktoré v rozpore so zdravým\nrozumom\n\nvytvárajú varianty právnej úpravy v konečnom\n\ndôsledku\n\nsmerujúce\n\nk „preukázaniu“ nemožnosti uplatniť právnu normu.“ (Drgonec, J. Ústava Slovenskej\nrepubliky. Teória a prax. Bratislava : C. H. Beck, 2015. s. 131).\nK otázke prípustnosti dovolania ústavný súd dodáva, že otázka posúdenia podmienok\ndovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru\no porušení sťažovateľom označených práv (IV. ÚS 35/02, II. ÚS 103/09, II. ÚS 395/09,\nI. ÚS 595/2012).\nTaktiež poukazuje na to, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia\nodvolacieho súdu najvyšší súd posudzuje ako inú vadu, ktorá mohla mať za následok\nnesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky\nsúdny poriadok v znení účinnom do 30. júna 2016 (ďalej aj „OSP“)], ktorá nezakladá\nprípustnosť dovolania [porovnaj napr. rozsudok sp. zn. 2 Cdo 5/1997 z 28. augusta 1997\n(R 111/1998), uznesenia vo veciach sp. zn. 2 Cdo 83/2010, sp. zn. 7 Cdo 52/2011, sp. zn.\n7 Cdo 109/2011, sp. zn. 3 Cdo 79/2012, sp. zn. 3 Cdo 135/2012, sp. zn. 3 Cdo 143/2012\na sp. zn. 3 Cdo 363/2012]. Pri takomto právnom posúdení najvyšší súd vecne nepreskúmava\nnámietku o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, ak dovolanie inak\nnie je prípustné. Na druhej strane najvyšší súd považuje nedostatok odôvodnenia za vadu,\nktorá vedie k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP] a zakladá\nprípustnosť dovolania (napr. sp. zn. 4 Cdo 171/2005, sp. zn. 1 Obdo V 91/2007, sp. zn.\n2 Cdo 80/2012, sp. zn. 4 Cdo 165/2012, sp. zn. 4 Cdo 424/2012, sp. zn. 6 Cdo 259/2012,\nsp. zn. 5 Cdo 107/2013 a sp. zn. 5 Cdo 369/2013). Pri uvedenej právnej kvalifikácii najvyšší\nsúd v zásade vždy vecne preskúma námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho\nsúdu pre nedostatok dôvodov.\n\n26\n\nÚvahu, že by tak mala urobiť z dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP,\nt. j. účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,\ndiskvalifikuje judikatúra ústavného súdu predstavujúca teraz už väčšinový názor senátov\n(napr. III. ÚS 551/2012, IV. ÚS 196/2014, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011,\nIV. ÚS 161/2012, II. ÚS 122/2016), podľa ktorej je ústavne udržateľný právny záver\n(prezentovaný v rozhodnutiach najvyššieho súdu napr. sp. zn. 3 Cdo 139/2012 sp. zn.\n1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn.\n5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010), podľa ktorého prípadný\nnedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne\nzistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa\n§ 237 písm. f) OSP. Súlad uvedeného právneho názoru najvyššieho súdu s ústavou vyplýva\naj z uznesenia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 287/2014 zo 4. júna 2014.\nZ citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že pri rozhodovaní o dovolaní\nsťažovateľa postupoval v súlade so zjednocovacím stanoviskom občianskoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu z 3. decembra 2015, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk\nnajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016 a podľa ktorého\nnepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia zakladá nielen inú vadu konania\nv zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP, ktorou by bolo možné odôvodniť už prípustné\ndovolanie, ale môže založiť aj samotnú prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f)\nOSP, avšak iba vo výnimočných prípadoch. Najvyšší súd však takéto „výnimočné“\nnedostatky dosahujúce až intenzitu neudržateľného „justičného omylu“ v odôvodnení\nrozhodnutia krajského súdu nevzhliadol, a teda ani nemohol konštatovať prípustnosť\ndovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Všeobecný súd v zásade nemôže porušiť základné\nprávo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a ani právo podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru), ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy\na výkladové stanoviská k nim v občianskoprávnom konaní (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,\nII. ÚS 81/00).\nNa podklade uvedených záverov ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú sťažnosť\nz dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom\n27\n\nna odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch\nsťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 20. septembra 2017\n\n28", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-prípustnosť", "vlastníctvo-výkon", "rozhodnutie-odôvodnenie", "dovolanie-dovolacie dôvody"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8d3a5066-5880-419a-8c70-d4b17064e8ee", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.122.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 122/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/2016 z 11. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-11", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.122.2016.1"}, {"guid": "ussr:ac91faef-f7e8-4f52-9f0a-b6d3098a297f", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 287/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 287/2014 z 4. 6. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-06-04", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac91faef-f7e8-4f52-9f0a-b6d3098a297f"}, {"guid": "ussr:7286c173-ddb8-4994-81d0-261416257e91", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 196/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 196/2014 z 27. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-27", "citacie_n": 284, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7286c173-ddb8-4994-81d0-261416257e91"}, {"guid": "ussr:c9b924ff-b2b5-4a7f-baae-f01887ebc64d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 26/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2014 z 22. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-22", "citacie_n": 77, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c9b924ff-b2b5-4a7f-baae-f01887ebc64d"}, {"guid": "ussr:41d3133b-7619-4640-9854-a9f535e3dd1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 551/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 551/2012 z 30. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-30", "citacie_n": 280, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:41d3133b-7619-4640-9854-a9f535e3dd1a"}, {"guid": "ussr:64017ff4-fe36-4f96-8383-eab3e9b5eb90", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 595/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 595/2012 z 12. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-12", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:64017ff4-fe36-4f96-8383-eab3e9b5eb90"}, {"guid": "ussr:229c216a-5ec0-4a0d-b96a-fff186f5c634", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 230/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 230/2012 z 13. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-13", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:229c216a-5ec0-4a0d-b96a-fff186f5c634"}, {"guid": "ussr:131dd7c8-8cf4-4dbb-bb48-07841af678ed", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 161/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 161/2012 z 22. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-22", "citacie_n": 236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:131dd7c8-8cf4-4dbb-bb48-07841af678ed"}, {"guid": "ussr:bd3ec36c-cb5e-47f3-8d24-ff5bf0979d4f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 593/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 593/2011 z 15. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-15", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bd3ec36c-cb5e-47f3-8d24-ff5bf0979d4f"}, {"guid": "ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 499/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 499/2011 z 22. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-22", "citacie_n": 800, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722"}, {"guid": "ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 481/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 481/2011 z 10. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-10", "citacie_n": 423, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4"}, {"guid": "ussr:6e706d1d-00b1-40bd-888e-97a0be13c915", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 197/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 197/2011 z 3. 5. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-05-03", "citacie_n": 48, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6e706d1d-00b1-40bd-888e-97a0be13c915"}, {"guid": "ussr:b91f4f57-9544-44e0-b1fd-12907266364d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 152/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/2011 z 13. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-13", "citacie_n": 99, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b91f4f57-9544-44e0-b1fd-12907266364d"}, {"guid": "ussr:74b54c48-a34f-4d6c-8ae3-4b94200aa6b3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 395/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 395/09 z 26. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-26", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:74b54c48-a34f-4d6c-8ae3-4b94200aa6b3"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:d03a8d2d-6185-4045-b597-94b693185d7b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 331/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 331/09 z 1. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-01", "citacie_n": 117, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d03a8d2d-6185-4045-b597-94b693185d7b"}, {"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:b8b282cf-f584-4169-b548-72209c4abb07", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 103/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 103/09 z 3. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-03", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b8b282cf-f584-4169-b548-72209c4abb07"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:80854d00-546c-48e8-9c1b-0ad3bf854400", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 199/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 199/08 z 12. 8. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-08-12", "citacie_n": 255, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:80854d00-546c-48e8-9c1b-0ad3bf854400"}, {"guid": "ussr:8a5548a1-d22b-4097-a4ab-b57d4d499b30", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 273/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 273/08 z 25. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-25", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8a5548a1-d22b-4097-a4ab-b57d4d499b30"}, {"guid": "ussr:e143a4eb-9bb3-428b-9b2f-bd688d508716", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 18/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 18/08 z 17. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-17", "citacie_n": 190, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e143a4eb-9bb3-428b-9b2f-bd688d508716"}, {"guid": "ussr:03951bb3-a7c6-4ccc-84d7-2c914963015a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 199/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 199/07 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 361, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:03951bb3-a7c6-4ccc-84d7-2c914963015a"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:236542c3-c99f-4aa6-a67d-f11058b9eb1b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:3.US.31.2026.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 31/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 31/2026 z 15. 1. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-01-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:3.US.31.2026.1"}, {"guid": "ussr:3b095562-1ad4-47c9-abc8-05c7c8d83b17", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.174.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 174/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 174/2023 z 13. 4. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-04-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.174.2023.1"}, {"guid": "ussr:3e47474f-bd0b-43a2-ab1d-7d94ec12d5f7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.59.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 59/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 59/2023 z 8. 2. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-02-08", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.59.2023.1"}, {"guid": "ussr:0cc49027-9c87-45a8-86c9-2327151c5202", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.503.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 503/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 503/2021 z 28. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.503.2021.1"}, {"guid": "ussr:03b5d5a2-9db7-495d-be40-56d9a2834cf6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.583.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 583/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 583/2020 z 15. 12. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-12-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.583.2020.1"}, {"guid": "ussr:c2ed0315-5809-496b-aa0c-f6e1bfea8fd4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.86.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 86/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 86/2020 z 20. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-20", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.86.2020.1"}, {"guid": "2ee202bc-11a0-4dac-8632-60c927b17342:267ecce9-e4d2-4a0e-9219-363fb80e8a29", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:8120201908.1", "spisova_znacka": "5Cdo/121/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/121/2021 z 27. 1. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-01-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:8120201908.1"}, {"guid": "1ecb062d-0d0a-4c8c-aa8b-391d30faebe2:1685e091-1efe-48df-9aa6-3327e9f7ef76", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2026:8524201225.2", "spisova_znacka": "14Co/30/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 14Co/30/2025 z 26. 2. 2026", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2026-02-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2026:8524201225.2"}]}