{"guid": "ussr:8897a8af-14e1-4975-9a8d-f4b86b2e94ee", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.38.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 38/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 38/2017 z 25. 1. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 25. januára 2017, sp. zn. I. ÚS 38/2017, ECLI:SK:USSR:2017:1.US.38.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Marianna Mochnáčová", "sudca_id": 1077, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/marianna-mochnacova-1077", "datum_vydania": "2017-01-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "nazov": "čl. 6 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-1", "nazov": "čl. 38 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-38", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/8897a8af-14e1-4975-9a8d-f4b86b2e94ee", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.38.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.38.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.38.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 38/2017-50\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2017\npredbežne prerokoval sťažnosť\n,\n\nzastúpeného\n\nadvokátom\n\nJUDr.\n\nJurajom\n\nBalážom,\n\nKubicová,\n\nBenkóczki, Baláž – advokáti, s. r. o., Záhradnícka 68, Bratislava, vo veci namietaného\nporušenia jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3\nÚstavy Slovenskej republiky a práv zaručených čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tov 1/2012\na jeho rozsudkom zo 7. júna 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nv konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tdo 64/2015 a jeho uznesením z 13. apríla 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta\n2016 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv\nzaručených čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a práv zaručených čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd\n(ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský\nsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tov 1/2012 a jeho rozsudkom zo 7. júna 2012\n(ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tdo 64/2015 a jeho uznesením\nz 13. apríla 2016 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).\n2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom\nOkresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 Tv 1/2009 z 31. januára\n2012 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) uznaný vinným v bode 1 zo spáchania obzvlášť\nzávažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z.\nTrestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) v spojení\ns § 138 písm. c) Trestného zákona a prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1\nTrestného zákona a v bode 2 zo spáchania zločinu nedovolenej výroby omamných\na psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi\npodľa § 172 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody\nna doživotie so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym\nstupňom stráženia, ochranný dohľad na tri roky a náhradu škody poškodenému vo výške\n2 556 €. Krajský súd na odvolanie sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 3 Tov 1/2012 zo 7. júna\n2012 rozsudok okresného súdu z 31. januára 2012 v celom rozsahu zrušil a zároveň\nsťažovateľa uznal za vinného v bode 1 zo spáchania obzvlášť závažného zločinu úkladnej\nvraždy podľa § 144 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona v spojení s § 138 písm. c)\nTrestného zákona a prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného\nzákona a v bode 2 zo spáchania prečinu nedovoleného prechovávania omamných\na psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov pre vlastnú potrebu podľa § 171 ods. 1\nTrestného zákona, za čo ho odsúdil na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov\nso zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia\nspolu s ochranným dohľadom na tri roky a povinnosťou nahradiť škodu poškodenému\n2\n\nvo výške 2 556 €. Najvyšší súd svojím uznesením z 13. apríla 2016 sťažovateľom podané\ndovolanie odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.\n3. V prvej rovine sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie základného práva\nna zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny poukazujúc\nna nesprávne zloženie senátu najvyššieho súdu v konaní o dovolaní argumentujúc čl. II ods.\n1 a 12 a čl. III všeobecnej časti Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nna rok 2015 (ďalej len „rozvrh práce“) a následne osobitnou časťou rozvrhu práce,\npodľa ktorej boli do senátu 6 T zaradení sudcovia:\nsenátu,\na\n\n– predseda\n\n– predseda senátu,\n\n– predseda senátu\n\n– člen senátu. Podľa názoru sťažovateľa senát, ktorý rozhodoval\n\no jeho dovolaní, „nebol kreovaný v súlade so zákonom. Nie je zrejmé prečo sa členmi\nsenátu nestali\n\nako predseda senátu,\n\na\n\nako\n\nsudcovia. Z obsahu základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy\na čl. 38 ods. 1 listiny, resp. právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vyhovuje len taká aplikácia\ndopadajúcich ustanovení Trestného poriadku, zákona o súdoch a na základe neho vydaného\nrozvrhu práce, podľa ktorého bude dovolací senát najvyššieho súdu zložený na základe\nrozvrhom práce určeného poradia sudcov zaradených do konkrétneho senátu, teda že\nv prípade rozhodovania o mimoriadnych opravných prostriedkoch ho budú tvoriť prví traja\nsudcovia v poradí, ako sú tam uvedení. Namiesto nich môžu v senáte zasadať aj v poradí\nďalší členovia senátu, avšak len v prípadoch, v ktorých sú pred nimi predchádzajúci\nčlenovia senátu vo veci vylúčení zo zákonného dôvodu (§ 31 a nasl. Trestného poriadku)\nalebo z iných dôležitých dôvodov (napríklad z dôvodu neprítomnosti sudcu na pracovisku\npre jeho práceneschopnosť alebo z dôvodu náhlej prekážky brániacej sudcovi vykonávať\njednotlivé úkony alebo podieľať sa na rozhodovaní súdu).“.\n4. Nadväzne na uvedené sťažovateľ namieta že v „dovolaní ako aj v konaní, ktoré\ndovolaciemu konaniu predchádzalo, som konajúcim súdom poukázal na vážne procesné\nchyby ako aj nezákonný postup súdu prvého stupňa pri vykonávaní dôkazov, ktoré\nnedostatky však neboli v priebehu konania odstránené ani odvolacím ani dovolacím súdom\na majú za následok nielen závažné porušenie mojich práv na obhajobu, ale ani nezákonnosť\n3\n\npočetných dôkazov vykonávaných či už v prípravnom konaní alebo konaní na súde prvého\nstupňa. Napriek dôslednému a nepochybnému preukázaniu všetkých týchto skutočností sa\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení s mnou namietanými skutočnosťami nezaoberal\na nevysporiadal vôbec alebo len čiastočne, navyše veľmi povrchne, nedostatočne,\nnepresvedčivo a teda v rozpore so zákonom.“.\nPodľa názoru sťažovateľa je zrejmé, že „postupom Najvyššieho súdu SR nedošlo\nk ochrane mojich práv, práve naopak, označený súd odoprel ochranu mojich práv, najmä\nprávo na zákonného sudcu ako aj právo na spravodlivý súdny proces, neposkytol mi\nochranu a spravodlivé prejednanie a rozhodnutie vo veci, a to len s alibistickým a nie\nsprávnym odôvodnením, že nie je oprávnený skúmať a hodnotiť dôkazy a skutkový stav\nz nich vyplývajúci“. Sťažovateľ následne rozvádza jednotlivé pochybenia vyskytujúce sa\nv postupe vo veci konajúcich súdov, a to že o svojich právach nebol vždy „riadne poučený,\nresp. mi nebola poskytnutá plná možnosť na ich uplatnenie. Orgány činné v trestnom\nkonaní resp. súd si v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia plnili\nsvoju zákonnú poučovaciu povinnosť len veľmi povrchne, nedostatočne a často krát len\ns obmedzením sa na určité práva, hoci o niektorých právach je potrebné obvineného,\nresp. obžalovaného poučiť v každom štádiu konania.“. Vychádzajúc zo zákonnej úpravy\nsťažovateľ poukazuje na to, že „orgány činné v trestnom konaní, ako aj súd sú povinné\nobvineného poučiť o jeho právach vždy, a to v takom rozsahu a spôsobom, aby mohol mať\nobvinený v každom štádiu trestného konania plnú možnosť na ich uplatnenie, obzvlášť ak je\nobvinený stíhaný väzobne a je teda významne obmedzený na svojich právach a najmä\nmožnostiach tieto práva uplatňovať“, pričom tvrdí, že na verejnom zasadnutí konanom\n14. mája 2009, na hlavnom pojednávaní 30. júna 2009 a o možnosti uzatvoriť dohodu o vine\na treste nebol dostatočne poučený alebo len v minimálnom rozsahu. Uzneseniu najvyššieho\nsúdu sťažovateľ vytýka, že k predostretým pochybeniam neuviedol žiadny konkrétny záver.\nĎalej namieta vedenie výpovede svedka\n\nna hlavnom pojednávaní konanom\n\n30. júna 2009 a jej zaznamenanie v zápisnici, pričom sa podľa neho „nejedná o drobné\nnepresnosti, ale o celé časti jeho výpovede. Jedná sa o časti výpovede svedka\n\n, ktoré\n\nnasledovali potom, ako sa svedka dopytuje na údajné rozpory v jeho výpovedi. Následne sa\nsvedok\n\nk týmto skutočnostiam ako aj k ďalším početným otázkam predsedu senátu ako\n\naj prokurátora vyjadruje, tieto však nie sú v zápisnici podchytené. V podstate je zápisnične\n4\n\nzachytená len zlomková časť jeho celkovej výpovede. Zápisnične nie je podchytených viac\nako 40 minút jeho výpovede na hlavnom pojednávaní!!! Zápisnične nie je zachytená ani\njedna otázka obhajoby ani pripomienky obhajoby k objasneniu údajných rozporov\nvo výpovedi, pričom je celkom zjavné, že žiadne rozpory vo výpovediach neboli. Vo vzťahu\nk mojej osobe sa jedná o veľmi závažnú skutočnosť, nakoľko výpoveď svedka\nmožno vyhodnotiť ako výpoveď v môj prospech, nakoľko v nej svedok\nskutočnosti ohľadom plánov pomsty poškodeného\n\nbolo\nuvádzal\n\nvoči mojej osobe.“. Sťažovateľ\n\nzároveň tvrdí, že „v prípravnom konaní konajúci vyšetrovateľ upovedomoval v prevažnej\nmiere vtedajšieho obhajcu obvineného spôsobom, že mu oznamoval len dátum a čas\nvykonania úkonov, čo považujem za zásadné porušenie práva obvineného na obhajobu“.\n5. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta, že jeho odsúdenie bolo založené\nna dôkazoch, ktoré neboli súdmi vykonané zákonným spôsobom. V prvom rade sťažovateľ\npoukazuje na to, že „uznesením zo dňa 21.08.2008 ČVS: SKIS-252/IS-1-V-2008 začal\nvyšetrovateľ v predmetnej veci trestné stíhanie za obzvlášť závažný zločin pokusu vraždy\npodľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1 Trestného zákona. Trestné stíhanie bolo začaté vykonaním\nneodkladného a neopakovateľného úkonu a to ohliadkou miesta činu dňa 21.08.2008\no 3.00 hod.“. Podľa názoru sťažovateľa „V danom prípade sa celkom zjavne nejednalo\no ohliadku miesta činu, hoci vyšetrovateľ o tomto úkone spísal zápisnicu o obhliadke miesta\nčinu ČVS: ORP-761/2-OVK-BH-08. Mám za to, že v danom prípade sa jedná o nezákonný\nprocesný úkon, pri ktorom neboli dodržané zákonom predpísané podmienky. Je zjavné,\nže prehliadka motorového vozidla v danom prípade rozhodne nebola neopakovateľným\na neodkladným úkonom. V danom prípade nehrozilo žiadne bezprostredné nebezpečenstvo,\nktoré by bolo spôsobilé poškodiť alebo znehodnotiť veci, doklady alebo iné materiály, ktoré\nby mohli byť použité ako dôkazy... Rovnako tak mám za to, že aj spôsob akým došlo\nk výkonu prehliadky daného motorového vozidla, v žiadnom prípade nezodpovedá\nzákonným kritériám, ktoré stanovuje § 105 Tr. poriadku.“. Namieta tiež zistenie údajov\no uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke výpismi z telekomunikačnej prevádzky,\npretože odôvodnenie príslušného súdom vydaného príkazu na zistenie a oznámenie týchto\núdajov „neobsahuje žiadne odôvodnenie skutkovými okolnosťami, či už vo vzťahu osoby\nobvineného, poškodeného alebo akýchkoľvek iných osôb, resp. vo vzťahu potreby\n5\n\nobjasnenia motívu alebo iných okolností týkajúcich sa času, miesta alebo spôsobu,\npotrebných pre\n\nnáležité\n\nobjasnenie\n\ntrestnej činnosti.\n\nZ\n\nuvedených skutočností\n\nmožno jednoznačne vyvodiť nepochybný záver o tom, že uvedený príkaz Okresného súdu...\nspis. zn.: 2 Ntt 494/08 nespĺňa zákonom predpísané náležitosti a tým aj parametre\nzákonného rozhodnutia. Z dôvodu jeho zjavnej nezákonnosti nemožno na dôkazy získané\nna jeho podklade prihliadať ako na dôkazy získané zákonným spôsobom. Napriek tomu\nsúdy opreli odsudzujúci rozsudok aj o tieto dôkazy.“. Nezákonnosťou sú podľa sťažovateľa\ntiež postihnuté príkazy okresného súdu na domovú prehliadku č. OSI-V-40-1/2008-0Tp441/2008 a č. OSI-V-41- l/2008-0Tp-442/2008 z 2. septembra 2008 a dôkazy na základe\nnich vykonané, a to z dôvodu nesprávneho a nedostatočného označenia identifikovaných\nparciel, na ktorých sú umiestnené stavby, v ktorých sa mali domové prehliadky vykonať,\na nepovolenia vstupu orgánov činných v trestnom konaní. Zároveň poukazuje na to, že\nprístup na pozemky a do rodinných domov, v ktorých boli vykonané domové prehliadky,\n„je a v čase prehliadok bol možný len cez pozemok parc. č.: 289/1 zastavané plochy\na nádvoria 1044 m2“, na čo však orgány činné v trestnom konaní nemali pri výkone\ndomovej prehliadky podľa názoru sťažovateľa žiadne zákonné oprávnenie.\n6. Sťažovateľ tiež uvádza, že okresný súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil aj\nvýpoveď svedka\n\n, ktorá však nebola na hlavnom pojednávaní prečítaná\n\nz dôvodu, že bola vykonaná pred vznesením obvinenia. Keďže súd na hlavnom pojednávaní\ntento dôkaz nevykonal, nemohol ho ani premietnuť do odsudzujúceho rozsudku a prihliadať\nnaň pri rozhodovaní o vine a treste. Obdobne namieta aj použitie výpovede svedka\na doslovný prepis rozhovoru medzi ním a označeným svedkom uskutočnený\nvo väznici a zaznamenaný prostredníctvom informačných a technických prostriedkov. Tvrdí\ntotiž, že príkaz na vyhotovenie takéhoto záznamu nebol na hlavnom pojednávaní podrobne\noboznámený a tento príkaz, ktorý má tvoriť utajovanú prílohu spisu, nemá spĺňať zákonnom\npredpísané náležitosti, pretože jeho odôvodnenie obsahuje iba citáciu zákonného\nustanovenia bez bližšieho určenia alebo konkrétneho odôvodnenia nutnosti vyhotovenia\ntakéhoto záznamu.\n\n6\n\n7. Sťažovateľ zároveň namieta vykonanie výsluchov vyšetrovateľov a policajtov\nv postavení svedkov k spôsobu a priebehu vykonaných procesných úkonov uvádzajúc,\nže postavenie „orgánu činného v konkrétnej trestnej veci je nezlučiteľné s postavením\nsvedka v nej, pretože o tom, akým spôsobom prebiehal úkon trestného konania... svedčí\nzápisnica o úkone, resp. iná listina o zákonných náležitostiach tohto úkonu“. V naznačenom\nkontexte ďalej poukazuje na nezákonnosť výpovede\n\n, ktorý mal pred\n\nsúdom predniesť znalecký posudok za pplk.\n\n, zamestnaného\n\nv požiarnotechnickom a expertíznom ústave, keďže\n\n„nie je a v čase\n\npodania znaleckého posudku ani nebol zapísaný v zozname znalcov. Vzhľadom na vyššie\nuvedené skutočnosti, pokiaľ táto osoba predniesla znalecký posudok, súd mal najprv\npostupovať v súlade § 143 ods. 2 Tr. poriadku a táto osoba mala pred vykonaním znaleckej\nčinnosti zložiť sľub podľa zákona o znalcoch. Ak takýto sľub nezložila, nemožno na takýto\ndôkaz vykonaný pred súdom prihliadať. V danom prípade sa celkom zjavne jedná\no nezákonný dôkaz. Táto skutočnosť má významný a zásadný dopad na celkovú dôkaznú\nsituáciu v predmetnej trestnej veci.“. V ďalšom sťažovateľ uvádza, že „v dôsledku\nnezákonne vykonanej výpovede\n\nbol získaný aj kontrolný posudok Ústavu\n\nsúdneho inžinierstva v Žiline. Za dôkaz, ktorý bol získaný nezákonným spôsobom, sa\npovažuje nielen dôkaz, pri ktorom bola nezákonnosť spôsobená, ale aj každý dôkaz získaný\nna základe takéhoto dôkazu. Nezákonnosťou sú teda postihnuté aj všetky ďalšie dôkazy,\nktoré boli získané na základe nezákonného postupu (tzv. teória plodov z otráveného stromu)\nmusia byť vylúčené.“. Obdobne sťažovateľ poukazuje aj na to, že znalec\npodal za Ústav súdneho inžinierstva v Žiline znalecký posudok, na ktorý bolo\nkonajúcimi súdmi prihliadané napriek tomu, že „nezložil sľub znalca, hoci tak urobiť mal,\nkeďže v čase podania znaleckého posudku už nebol znalcom nakoľko bol od 07.09.2011\nzo zoznamu znalcov vyčiarknutý“. Sťažovateľ teda uzatvára: „Je zrejmé, že v prípade\npodania znaleckého posudku je nevyhnutné a zákonné uplatniť postup, že znalecký posudok\npodáva a priori znalec, ktorý je zapísaný v zozname znalcov. Podanie znaleckého posudku\nmôže vykonať aj znalecká organizácia, špecializovanú na činnosť, ktorá je obsahom\nznaleckého posudku, pričom tá je povinná uviesť meno znalca, ktorého je možné vypočuť\nk obsahu znaleckého posudku. Trestný poriadok nepripúšťa, aby znalecký posudok\nvypracovaný znaleckou organizáciou podala na hlavnom pojednávaní osoba, ktorá nie je\n7\n\nznalcom. Nevyplýva to zo žiadneho ustanovenia trestného poriadku... Ohľadom znaleckého\nposudku Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline č. 82/2011 a jeho doplnenia pod č. 403/2011\ntaktiež namietam skutočnosť, ktorú som namietal aj pred odvolacím súdom, a to že uvedené\nznalecké posudky sú vypracované právnickou osobou, ktorá nie je na vypracovanie\nznaleckého posudku autorizovaná v príslušnom odbore požiarnej ochrany. V danom\nprípade sa ani nejedná ani o právnickú osobu, ktorá by bola pre danú problematiku\nšpecializovaným vedeckým a odborným pracoviskom alebo špecializovaným odborným\npracoviskom.“\n8. V ďalšej rovine svojej argumentácie sťažovateľ uvádzajúc nález ústavného súdu\nsp. zn. IV. ÚS 336/2012 z 13. novembra 2014 poukazuje na potrebu odlišovania pojmov\nodmietnutie a zamietnutie dovolania. V nadväznosti na uvedené je toho názoru, že pokiaľ\n„dovolací súd moje dovolanie odmietol, hoci sa niektorými jeho časťami meritórne\nzaoberal, porušil moje právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko mal\nmoje dovolanie prejednať v súlade s § 384 a nasl. Tr. por. na verejnom zasadnutí\na následne o ňom rozhodnúť“.\n9. Sťažovateľ napokon v záverečnej časti svojej argumentácie poukazuje\nna skutočnosť, že predmetné trestné stíhanie „začal vyšetrovateľ Sekcie kontroly\na inšpekčnej služby MV SR, Odbor inšpekčnej služby“ a aj všetky ďalšie procesné úkony\nv prípravnom konaní boli vykonané vyšetrovateľom Sekcie kontroly a inšpekčnej služby\nMinisterstva vnútra Slovenskej republiky, o čom svedčia všetky zápisnice o v konaní\nrealizovaných úkonoch. V súvislosti s tým sťažovateľ vznáša námietku, ktorej podstatou je\nskutočnosť, že „Sekcia kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej\nrepubliky je samostatný útvar Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, výlučne podriadený\nministrovi vnútra Slovenskej republiky, nezávislý od riadenia a štruktúr polície, ktorý plní\núlohy na úseku kontroly a inšpekčnej služby. Sekcia kontroly a inšpekčnej služby\nMinisterstva vnútra ako ani samotné Ministerstvo vnútra SR nie je v Trestnom poriadku\ntaxatívne vymenovaná ako oprávnený orgán. Sekciu kontroly a inšpekčnej služby\nMinisterstva vnútra SR nie je možné zamieňať za policajný zbor SR, nakoľko ide o dve\n8\n\nsamostatné sekcie, resp. útvary MV SR, a to aj v zmysle zákona č. 171/1993 Zb.\no policajnom zbore.“. V dôsledku uvedeného «... Inšpekcia MV SR je samostatnou sekciou,\nktorá je priamo aj procesné podriadená priamo ministrovi vnútra SR (od roku 2007 platí\ntento stav), pričom bola fakticky vyčlenená spod Policajného zboru SR. Uvedená zmena\nvšak nebola náležíte transformovaná do Trestného poriadku (napr. § 10 ods. 8 TP),\nresp. nebola vôbec zohľadnená, čím vznikol stav, že „vyšetrovatelia“ sekcie kontroly\na inšpekčnej služby PZ nemajú postavenie policajta v zmysle Trestného poriadku, a teda\norgánu činného v trestnom konaní, keďže ich nie je možné podriadiť pod pojem vyšetrovateľ\nPZ (policajt), nakoľko nepatria procesne, administratívne ani subordinačne pod PZ SR.».\nRovnako podľa názoru sťažovateľa „... nie je ústavne akceptovateľné, aby boli osoby\nvykonávajúce procesné úkony v trestnom konaní na Inšpekcii MV SR priamo podriadené\nministrovi vnútra SR ako politickému nominantovi, čo je v rozpore s judikatúrou ESLP“.\nDôsledkom uvedeného postupu bolo to, že „... prípravné konanie v predmetnej veci po celý\nčas vedené takýmto subjektom (Sekciou kontroly a inšpekčnej služby MV SR) nezákonne,\na preto je nezákonný celý proces vrátane nezákonne vzneseného obvinenia ako aj\nnezákonne vykonaných dôkazov“.\n10. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie takto rozhodol:\n„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod spis. zn.: 6 Tdo 64/2015\nUznesením zo dňa 13.04.2016 porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48\nods. 1 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ako aj práva zakotvené v čl. 6\nods. 1 a ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1\na čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.\nKrajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod spis. zn.: 3 Tov 1/2012 Rozsudkom\nzo dňa 07.06.2012 porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 od. 2\na čl. 50 ods. 3 Ústavy SR ako aj práva zakotvené v čl. 6 ods. 1 a ods. 3 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.04.2016 spis. zn.:\n6 Tdo 64/2015 a Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07.06.2012 spis. zn.:\n\n9\n\n3 Tov 1/2012 sa v plnom rozsahu zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave\nna ďalšie konanie.\nSťažovateľovi sa v súlade s čl. 127 ods. 3 Ústavy SR priznáva primerané finančné\nzadosťučinenie vo výške 50.000,- eur, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný\nvyplatiť sťažovateľovi na jeho účet do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho\nzastúpenia v celkovej výške 363,79 Eur...“\nII.\n11. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n12. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\n14. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá\nprávomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti\nalebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene\n\n10\n\nmôže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný\nsúd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.\n15. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle\nkonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú\nneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo\nslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva\nalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť\nmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne\n(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).\n16. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných\nprostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred\nvšeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne\nzávery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na\nkontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne\nmedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia\nústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,\nak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu\nzákladného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť\nteda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli\nzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).\n\n11\n\n17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a obdobne čl. 36 ods. 1 listiny) sa každý môže\ndomáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde\na v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n18. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (a obdobne čl. 38 ods. 1 listiny) nikoho nemožno\nodňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.\n19. Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne\nprerokovala... v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným\ndôkazom.\n20. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy má obvinený právo, aby mu bol poskytnutý čas\na možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom\nobhajcu.\n21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne... o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia\nproti nemu.\n22. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má\nminimálne právo byť podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu\nv jazyku, ktorému rozumie, mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby,\nobhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá\nprostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy\nspravodlivosti vyžadujú, vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť\npredvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov\nproti sebe a mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred\nsúdom alebo týmto jazykom nehovorí.\n\n12\n\n23. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nresp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny a nasl. a obdobne aj práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv\nna súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať\ntak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,\nktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4\nústavy v spojení s čl. 51 ústavy).\n24. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka\nkonania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie\nna všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,\nt. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí\ndať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú\npre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ\nrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi\nkonania.\n25. Článok 6 ods. 1 dohovoru zaručuje každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá\npovinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01, II. ÚS 517/2014).\nK tomu sa pridávajú záruky spravodlivého procesu vzťahujúce sa na organizáciu a zloženie\nsúdu, ako aj na vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé\nprejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A,\nč. 18, s. 18, bod 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti\nzbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo\nna odôvodnenie\n\nsúdneho\n\nrozhodnutia\n\na\n\niné\n\npožiadavky\n\nspravodlivého\n\nprocesu\n\n(III. ÚS 199/08). V zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva\nv prípadoch namietaného porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa úloha súdu\nsústreďuje na zistenie, či konanie ako celok vrátane dokazovania (spôsobu vykonania\ndôkazov) malo spravodlivý charakter (napr. rozsudok vo veci Van Mechelen a iní\nproti Holandsku z 23. 4. 1997, body 49 a 50; rozsudok A. M. proti Taliansku\nzo 14. 12. 1999, bod 23, bod 24).\n13\n\n26. Do obsahu uvedených práv nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný\nsúd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda\nza porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)\nv konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).\nPrávo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní\ndôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem\nvo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,\nneudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel\na podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii\nzákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento\nnatoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n27. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia z 13. apríla 2016 potom, ako\nopísal podstatný obsah rozsudku okresného súdu z 31. januára 2012, rozsudku krajského\nsúdu zo 7. júna 2012, dovolania sťažovateľa, ako aj vyjadrenia prokurátora Úradu špeciálnej\nprokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky k dovolaniu a uviedol znenie\n§ 371 ods. 1 písm. c) a g) a ods. 4 Trestného poriadku, ako aj ustálené východiská\ndovolacieho prieskumu realizovaného najvyšším súdom v trestných veciach podľa § 368\na nasl. Trestného poriadku, sformuloval tieto odpovede na námietky sťažovateľa:\n«K námietkam obvineného, že nebol riadne poučený v konaní pred odvolacím súdom\nje potrebné uviesť, že Trestný poriadok rozlišuje tzv. základné poučenie, ktoré je potrebné\nvykonať pred každým výsluchom (§121 ods. 2 Tr. por.). Ustanovenie § 122 ods. 1 Tr. por.\nobsahuje akým spôsobom sa poučí obvinený pred prvým výsluchom. Je potrebné uviesť, že\npoučenie obvineného sa rozšíri podľa konkrétnych štádií trestného konania a jednotlivých\nfáz prípravného konania alebo aj v konaní pred súdom. Z uvedeného vyplýva, že v konaní\nna verejnom zasadnutí je potrebné pred výsluchom obvineného vykonať len základné\npoučenie uvedené v § 121 ods. 2 Tr. por. Z hľadiska naplnenia dovolacieho dôvodu je preto\nbezpredmetné, že obvinený po tzv. „základnom“ poučení nebol opätovne poučený\npodľa § 34 ods. 3 Tr. por., § 65 ods. 5, ods. 8 Tr. por. atď. Tak isto je potrebné vyhodnotiť\n\n14\n\nskutočnosť, že zápisnične nie je podchytených 40 minút výpovede svedka\n\na otázky,\n\npripomienky k výpovediam.\nK námietke obvineného, že na verejnom zasadnutí konanom 14. mája 2009 bolo\nporušené jeho právo na obhajobu tým, že mu nebolo umožnené na verejnom zasadnutí\nuplatniť jeho právo na posledné slovo, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že\nna verejnom zasadnutí sa postupuje rozdielne ako na hlavnom pojednávaní. Po vykonaní\ndôkazov udelí predseda senátu slovo na konečné návrhy. Obvinený má právo hovoriť\nposledný (§ 295 ods. 3 Tr. por.).\nVo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., dovolací súd\nuvádza, že súdy v konaní prihliadali len na dôkazy, ktoré boli vykonané na hlavnom\npojednávaní a tieto skutočnosti sú podstatné pre hodnotenie toho, či rozhodnutie je založené\nna dôkazoch, ktoré boli vykonané zákonným spôsobom. V danom prípade obvinený\nnamietal, že pred prednesením znaleckého posudku\n\nna hlavnom\n\npojednávaní konanom dňa 28. septembra 2008 mal súd postupovať v zmysle § 143 ods. 2\nTr. por., nakoľko\n\nnie je a v čase podania znaleckého posudku ani\n\nnebol zapísaný ako znalec v zozname znalcov. Zdôraznil, že ak táto osoba nezložila pred\nvykonaním znaleckej činnosti sľub podľa zákona o znalcoch, nemožno na takýto dôkaz\nvykonaný pred súdom prihliadať. S uvedeným tvrdením obvineného sa nemožno stotožniť.\nZ obsahu pripojeného spisového materiálu je zrejmé, že odborný posudok z odboru\npožiarna ochrana k prípadu požiaru osobného motorového vozidla zn.\nna účelovej komunikácii v k.ú. obce\n2008, vypracoval dňa 31. decembra 2008 pplk.\n\nzo dňa 21. augusta\nz Ministerstva\n\nvnútra Slovenskej republiky, Požiarnotechnického a expertízneho ústavu v Bratislave,\nč. p.: PEÚ-398/2008, (č.l. 506). V prejednávanej veci mal dovolací súd za preukázané,\nže\n\nbol zapísaný v zozname znalcov vedeného Ministerstvom\n\nspravodlivosti Slovenskej republiky dňa 11. februára 2005, t.j. aj v čase podania znaleckého\nposudku na hlavnom pojednávaní konanom dňa 28. septembra 2008, spĺňal podmienky\nna výkon znaleckej činnosti. Prvostupňový súd preto postupoval správne, pokiaľ poučil\nznalca\n\npodľa § 144 ods. 1 Tr. por. o význame znaleckého posudku\n\nna hlavnom pojednávaní dňa 28. septembra 2008, keďže v danom prípade sa nejednalo\no pribratie znalca ad hoc do konania v zmysle § 143 ods. 2 Tr. por.\n15\n\nDovolací súd poznamenáva, že znalec\n\npredniesol na hlavnom\n\npojednávaní dňa 28. septembra 2008 závery posudku vypracovaného znalcom\n, ktorý bol na hlavné pojednávanie predvolaný, avšak z dôvodu jeho\nodchodu na dôchodok vyslala organizácia - Požiarnotechnický a expertízny ústav\nMinisterstva vnútra Slovenskej republiky, znalca\n\nako náhradu za neho.\n\nNámietku obvineného, že kontrolný posudok Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline\nvrátane jeho neskoršieho doplnenia je nezákonným dôkazom, nakoľko znalec,\nprof.\n\nbol v čase podania znaleckého posudku na hlavnom pojednávaní dňa\n\n27. októbra 2011, vyčiarknutý zo zoznamu znalcov, vyhodnotil dovolací súd ako\nirelevantnú. Uznesením Okresného súdu Bratislava I, č.k. 4Tv 1/09-1528, z 29. septembra\n2010, pribral súd do konania na podanie znaleckého posudku Ústav súdneho inžinierstva v\nŽiline vzhľadom na skutočnosť, že po vykonaní dôkazov výsluchom obvineného, svedkov a\nznalcov z odboru požiarnictva,\n\na\n\nvyvstali\n\ndve verzie vzniku požiaru vo vozidle. Znalecký posudok č.\n\nvypracoval ku dňu 7.\n\nmarca 2011 prof.\n\n, zamestnanec Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline\n\nako osoba, ktorá bola priamo v posudku riaditeľom ústavu určená ako zodpovedný riešiteľ\nposudku. V danom prípade nebol Ústav súdneho inžinierstva pribratý do konania\ns poukazom na § 143 ods. 2 Tr. por., preto sa na jeho posudok nevzťahuje povinnosť,\naby jeho poverený pracovník zložil sľub v zmysle § 143 ods. 2 Tr. por.\nNámietku obvineného, že Ústav súdneho inžinierstva v Žiline nespĺňa podmienku\nšpecializovaného vedeckého a odborného pracoviska alebo špecializovaného odborného\npracoviska (v odbore požiarnej ochrany) vyhodnotil dovolací súd ako nedôvodnú. Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky konštatuje, že boli dodržané zákonné dôvody v zmysle § 147\nTr. por. na vykonanie znaleckého dokazovania na posúdenie odborných otázok znaleckým\nústavom. Navyše, vzhľadom na charakter a výnimočnosť úloh uložených tejto znaleckej\ninštitúcii súdom na overenie možnosti zapálenia horľavín v interiéri motorového vozidla,\npožiadal Ústav súdneho inžinierstva v Žiline o odbornú spoluprácu ďalšiu inštitúciu, a to\nakreditovanú Zkušební laboratoř VVÚU a.s., Zkušebna hořlavosti a protivýbuchových\nochrán, Pikartská 1337/7, 716 07 Ostrava - Radvanice, ktorá uskutočnila znalecký\nveľkorozmerný experiment s cieľom overiť možnosť vzniku výbušnej koncentrácie (bod 2.4\nznaleckého posudku). Námietky vykonania nezákonného dôkazu preto nie sú dôvodné. Ani\n16\n\ntvrdenie obvineného, že znalecký posudok nie je možné považovať za zákonné dôkazy a nie\nje možné na ne pri hodnotení dôkazov prihliadať.\nĎalšie námietky, ktoré uvádza obvinený v dovolaní boli obvinenému známe už\nv konaní pred prvostupňovým súdom a v odvolaní ich neuviedol. V tomto smere Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky poukazuje na ustanovenie § 371 ods. 4 Tr. por. a uvedenými\ndovolacími námietkami sa nebude zaoberať.\nK doplnenému dovolaniu obvineného k námietke, že všetky procesné úkony\nv prípravnom konaní boli vykonané vyšetrovateľom Sekcie kontroly a inšpekčnej služby\nMinisterstva vnútra Slovenskej republiky, a preto sú od samého začiatku nezákonné,\nNajvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na stanovisko trestnoprávneho kolégia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. apríla 2014, sp. zn. Tpj 62/2015, uverejnené\nv Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2015\nna zjednotenie výkladu a aplikácie ustanovení § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. vo vzťahu\nk otázke, či Sekcia kontroly a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej\nslužby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky je zákonným subjektom vo vyšetrovaní,\nalternatívne skrátenom vyšetrovaní podľa Tr. por. podľa čl. 6 ods. 1 Dohody o ochrane\nľudských práv a slobôd. Z prijatého stanoviska vyplýva, že inšpekčná služba je súčasťou\nPolicajného zboru ako služba aj útvar tohto zboru. Vyšetrovateľ Policajného zboru,\nslužobne zaradený do inšpekčnej služby je policajtom v zmysle § 10 ods. 8 písm. a/ Tr. por.\na poverený príslušník Policajného zboru, služobne zaradený do inšpekčnej služby je\npolicajtom v zmysle § 10 ods. 8 písm. c/ Tr. por. A preto skutočnosť, že vyšetrovanie\nvykonal vyšetrovateľ Policajného zboru, ktorý je zaradený do inšpekčnej služby, nie je\ndôvodom na zrušenie rozsudku v dovolacom konaní. Takým dôvodom môže byť len\nkonkrétna chyba postupu vyšetrovateľa (samostatne alebo v spojení s inými okolnosťami).»\n1. K namietanému porušeniu práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48\nods. 1 ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu\n28. Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil, že za zákonného\nsudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy treba zásadne považovať toho, kto bol určený\nna prerokovanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú okolnosti\n17\n\nodôvodňujúce presun takto pridelenej veci (resp. agendy) na iného sudcu pre dôvody\nuvedené v právnom predpise, tak aj sudcov, ktorým boli veci následne pridelené, treba\ntakisto považovať za zákonných sudcov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Súčasťou základného\npráva na zákonného sudcu je i zásada prideľovania súdnej agendy a určenia zloženia\nsenátov na základe pravidiel obsiahnutých v rozvrhu práce. Medzi požiadavky kladené\nna rozvrh práce podľa čl. 48 ods. 1 ústavy tiež patrí predvídateľnosť a transparentnosť\nobsadenia súdu, resp. senátu vrátane zastupovania vo vzťahu k účastníkom konania\n(III. ÚS 277/2010).\n29. Vzhľadom na námietku sťažovateľa o porušení označených práv sa ústavný súd\noboznámil s obsahom rozvrhu práce na rok 2016 v znení účinnom ku dňu rozhodovania\nsenátu najvyššieho súdu 6 T (t. j. k 13. aprílu 2016), z ktorého osobitnej časti vyplýva,\nže označený senát bol v tomto zložení: 1.\n2.\n\n– predseda senátu,\n\n– predseda senátu, 3.\n\n4.\n\n– člen senátu,\n\n– člen senátu. Podľa rozvrhu práce na rok 2015 účinného\n\nku dňu napadnutia veci najvyššiemu súdu (t. j. 7. septembru 2015) bol senát 6 T najvyššieho\nsúdu zložený takto: 1.\n\n– predseda senátu, 2.\n\npredseda senátu, 3.\n\n– predseda senátu, 4.\n\n–\n–\n\nčlen senátu. Z uvedeného teda vyplýva, že všetci traja sudcovia, ktorí v predmetnej veci\nrozhodovali (\n\n,\n\na\n\n), boli\n\nako v deň nápadu veci najvyššiemu súdu, tak aj v čase vydania uznesenia najvyššieho súdu\nsudcami zaradenými do senátu najvyššieho súdu 6 T.\n30. Podľa názoru ústavného súdu je tak vzhľadom na námietku sťažovateľa právne\nrelevantnou len otázka, či trojčlenné senáty najvyššieho súdu, do ktorých sú rozvrhmi práce\nzaradení viac ako traja sudcovia (spravidla štyria sudcovia), sú povinné rozhodovať vo veci\nv zložení, ktorého určujúcim kritériom je poradie sudcov uvedených v rozvrhu práce.\nZ označených rozvrhov práce vydaných predsedníčkou najvyššieho súdu uplatnenie\ntakéhoto pravidla pri kreovaní trojčlenného senátu z viac ako troch sudcov zaradených\ndo jedného súdneho oddelenia zriadeného pre senát explicitne nevyplýva. Označené rozvrhy\npráce obsahujú takéto pravidlo dopĺňania neúplných senátov náhradnými členmi senátu,\n18\n\nresp. náhradnými predsedami senátu podľa poradia, v akom sú uvedení v prehľade o zložení\nsenátu, len pokiaľ ide o senáty 1 TdoV a 2 TdoV, čo vyplýva z poznámky č. 3 uvedenej\nv osobitnej časti rozvrhov práce vo vzťahu k zloženiu senátov trestnoprávneho kolégia.\nPodľa názoru ústavného súdu existuje pri kreovaní trojčlenného senátu z viac ako troch\nsudcov zaradených do jedného súdneho oddelenia zriadeného pre senát dostatok\nargumentov proti analogickému použitiu uvedeného pravidla. Za náhradných členov senátu\n(resp. predsedov senátu) 1 TdoV a 2 TdoV sú totiž v zásade uvedení tí istí sudcovia\npre obidva senáty, a preto rozdelenie sudcov na stálych členov senátu (resp. predsedov\nsenátu) a ich náhradníkov pre prípad doplnenia neúplného senátu možno považovať\nza opodstatnené. Na rozdiel od toho pri určení zloženia trojčlenných senátov najvyššieho\nsúdu v rámci súdnych oddelení, do ktorých sú zaradení viac ako traja sudcovia (spravidla\nide o štyroch sudcov), by uplatňovanie pravidla o určení zloženia senátu na základe poradia\nsudcov uvedených v rozvrhu práce spôsobilo nerovnomerné pracovné zaťaženie prvých\ntroch sudcov uvedených v prehľade obsadenia súdneho oddelenia v rozvrhu práce proti\nštvrtému sudcovi uvedenému v tomto prehľade, pretože ten by sa mohol rozhodovania\nv senáte\n\nzúčastňovať\n\nlen\n\nv\n\nprípadoch,\n\nv\n\nktorých\n\nby\n\nbol\n\nvylúčený\n\nniektorý\n\nz predchádzajúcich troch sudcov, alebo by bol senát z iných dôvodov neúplný. Zákon\nč. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) pritom práve v ustanovení priamo sa dotýkajúcom\npráva na zákonného sudcu, t. j. v § 51 ods. 4 písm. c) zákona o súdoch ustanovuje ako\ndôvod na prerozdelenie už pridelených vecí aj výraznú nerovnomernú zaťaženosť sudcov.\n31. Vzhľadom na uvedené tak možno považovať za ústavne akceptovateľný (inými\nslovami, za nezasahujúci do podstaty práva na zákonného sudcu) taký výklad, pri ktorom sa\nvo veci, o ktorej má najvyšší súd rozhodovať v trojčlennom senáte (§ 18 ods. 1 prvá veta\nzákona o súdoch) môže na rozhodovaní senátu podieľať rovnomerne každý zo sudcov, ktorý\nbol zaradený do príslušného súdneho oddelenia, a to bez toho, aby bol vopred z možnosti\nrozhodovania vo veci vyradený len z dôvodu jeho uvedenia v štvrtom (a prípadne ďalšom)\nporadí vyplývajúcom z prehľadu zloženia senátu v príslušnom rozvrhu práce. Ustálenú prax\nnajvyššieho súdu, podľa ktorej v prípadoch, v ktorých sú do súdneho oddelenia zaradení\nviac ako traja sudcovia najvyššieho súdu, rozhodne riadiaci predseda senátu nielen o tom,\n19\n\nktorý zo sudcov bude v danej veci sudcom spravodajcom, ale aj o konkrétnom zložení\ntrojčlenného senátu, ktorý vo veci rozhodne (čo sa opatrením č. 5 zo 14. apríla 2016\núčinným od 15. apríla 2016 premietlo aj do rozvrhu práce na rok 2016), možno považovať\nza zlučiteľnú s obsahom základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1\nústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj tomu obdobného práva na prístup k súdu podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru, a to za predpokladu, že vytváranie súdnych oddelení pre trojčlenné senáty,\ndo ktorých je zaradený vyšší počet sudcov ako traja, odôvodňuje požiadavka dosiahnutia\nreálnej možnosti výkonu súdnictva, na ktorú vplývajú aj také okolnosti, ako je neúplné\nobsadenie súdu sudcami, zmena v jeho obsadení vrátane zmien vyplývajúcich z dočasného\npridelenia sudcov alebo praktická nemožnosť vytvoriť nový (v zmysle stabilne obsadený)\ntrojčlenný senát s ohľadom na akceptovanú profesionálnu špecializáciu sudcov. Ústavný\nsúd pripomína, že aj v iných obdobných prípadoch (napríklad III. ÚS 277/2010) považoval\nza ústavne akceptovateľný názor, že v prípade „nadpočtu“ členov trojčlenného senátu\nje zloženie senátu v konkrétnom prípade v rukách riadiaceho predsedu senátu, ktorý má\nprávo organizovať a riadiť prácu senátu, a teda aj určiť zloženie senátu pre konkrétnu vec\npridelenú na rozhodnutie do senátu.\n32. Ústavný súd zastáva názor, že keďže všetci sudcovia, ktorí v posudzovanej veci\nrozhodovali, boli podľa platného rozvrhu práce najvyššieho súdu členmi príslušného senátu\nurčeného na rozhodnutie vo veci, napadnutým uznesením najvyššieho súdu nedošlo\nk porušeniu práva sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38\nods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n2. K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50\nods. 3 ústavy, ako aj čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru postupom\nnajvyššieho súdu\n33. V úvode tejto časti sa žiada poznamenať, že sťažnosť je v podstatnom založená\nna spochybnení zákonnosti vykonania niektorých dôkazov, pričom základná výhrada\nsmerujúca voči najvyššiemu súdu spočíva v tom, že najvyšší súd sa v dovolacom konaní\n\n20\n\nzaoberal len niektorými námietkami, zatiaľ čo s väčšinou z nich sa s poukazom na § 371\nods. 4 Trestného poriadku odmietol zaoberať.\n34. Z obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa\nv dovolacom konaní nezaoberal viacerými sťažovateľom uplatnenými námietkami, ktoré sa\ntýkali napríklad nesplnenia poučovacej povinnosti okresného súdu počas hlavného\npojednávania, neúplného podchytenia výpovede svedka\nz hlavného pojednávania, nezákonnosti výsluchu\n\nv zápisnici\n, porušovania práva\n\nna obhajobu v prípravnom konaní pri upovedomovaní obhajcu o vykonávaných procesných\núkonoch, ako aj neumožnenia realizácie práva posledného slova na verejnom zasadnutí\nkonanom 14. mája 2009 (odôvodnenie právnych záverov k poslednej z uvedených námietok\npovažuje sťažovateľ vzhľadom na najvyšším súdom uvedený piaty odsek deviatej strany\nuznesenia najvyššieho súdu navyše za formalistické). Najvyšší súd pritom v zásade\npoukázal na obsah § 371 ods. 4 Trestného poriadku, podľa ktorého dovolacie dôvody\npodľa § 374 ods. 1 písm. a) až g) Trestného poriadku, medzi ktoré patria aj sťažovateľom\nuplatnené dovolacie dôvody o porušení práva na obhajobu zásadným spôsobom v zmysle\n§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a o založení napadnutého rozhodnutia\nna nezákonných dôkazoch podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, nemožno\npoužiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní\na nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom.\n35. Podľa názoru ústavného súdu tento postup najvyššieho súdu nemožno považovať\nza rozporný s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nresp. čl. 36 ods. 1 listiny ani ďalších práv, ktoré uvedené právo rozvíjajú, pretože spočíval\nv jednoduchej aplikácii zákonného ustanovenia, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy upravuje\nlimity výkonu práva na súdnu ochranu v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.\nUvedené zákonné ustanovenie totiž nevylučovalo preskúmanie námietok sťažovateľa\nv odvolacom konaní (teda v dovolaniu predchádzajúcom štádiu konania), a tak nevyužitie\npríležitosti danej sťažovateľovi zákonom na uplatnenie námietok o porušení procesných\npráv v určitom štádiu súdneho procesu nemôže odôvodňovať záver o nezlučiteľnosti\nsúdneho rozhodnutia s obsahom základného práva na súdnu ochranu, pokiaľ súdny orgán\n21\n\npostupoval v súlade s obsahom a účelom ustálených a zákonom upravených procesných\npravidiel (k obdobným záverom dospel ústavný súd napríklad aj pri prerokovaní sťažnosti\nvedenej pod sp. zn. II. ÚS 603/2016). Právny výklad sťažovateľa o aplikovateľnosti § 371\nods. 4 Trestného poriadku vo väzbe na § 317 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého\nmá odvolací súd ex offo prihliadať na chyby konania zakladajúce dovolacie dôvody\npodľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, by v podstate znamenal nadbytočnosť\n(neaplikovateľnosť) podmienky vyplývajúcej z § 371 ods. 4 Trestného poriadku\nspočívajúcej v povinnosti namietať okolnosti zakladajúce dovolacie dôvody v zmysle § 371\nods. 1 písm. a) až g) Trestného poriadku v konaní pred odvolacím súdom, čo zjavne\nnemohlo byť úmyslom zákonodarcu.\n36. Vo vzťahu k námietkam o procesných pochybeniach v rámci prípravného\nkonania (napríklad vo vzťahu k úkonu o začatí trestného stíhania, odôvodneniu príkazu\nna zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, formálnym\nnáležitostiam označenia nehnuteľnosti v príkaze na domovú prehliadku a iné) alebo\nv procesnom postupe okresného súdu, či už na verejnom zasadnutí konanom 14. mája 2009,\nalebo v rámci hlavného pojednávania pri vykonávaní dôkazov, ústavný súd pripomína aj\nsvoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho\nzačiatku až po jeho koniec procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých\núkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany príslušných orgánov\nnaprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia (napríklad III. ÚS 75/05, I. ÚS 227/2011\na ďalšie). Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť neprihliadal, poprel by účel a zmysel\nopravných prostriedkov v trestnom konaní, ktorým je okrem iného náprava procesných\npochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov činných v trestnom konaní\na súdov). Preto skutočnosť, že v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred okresným súdom\ndošlo k procesným chybám, ešte neznamená, že konanie ako celok neakceptovateľne\nzasahuje do podstaty sťažovateľom označených práv, v danom prípade predovšetkým\nzákladného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.\n37. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o tom, že\n\n, ktorý mal\n\npredniesť závery znaleckého posudku (správne ide o odborné vyjadrenie, pozn.)\n22\n\npplk.\n\nz Požiarnotechnického a expertízneho ústavu v Bratislave,\n\nže nebol v čase vykonania hlavného pojednávania znalcom zapísaným v zozname znalcov,\nústavný súd uvádza, že aj keď v prílohe sťažnosti predložená kópia odpovede Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky, sekcie dohľadu, odboru znaleckej, tlmočníckej\na prekladateľskej činnosti sp. zn. 45865/2016/153 z 3. augusta 2016 naznačuje rozpor\ns najvyšším súdom sformulovanými závermi k tejto námietke sťažovateľa v posudzovanom\nuznesení, uvedené vzhľadom na rozsah nižšími súdmi vykonaného znaleckého dokazovania\nk možným príčinám vzniku požiaru (najmä znaleckého posudku Ústavu súdneho\ninžinierstva v Žiline predneseného\n\n, ako aj jeho\n\ndoplnenia) nemôže spôsobiť ústavnú neudržateľnosť uznesenia najvyššieho súdu\nodmietajúceho dovolanie sťažovateľa pre zrejmé nesplnenie dovolacích dôvodov.\nNajvyšší súd zároveň dostatočne podrobne odôvodnil záver o nedôvodnosti námietok\nsťažovateľa spochybňujúcich zákonnosť znaleckého dokazovania Ústavom súdneho\ninžinierstva v Žiline, pričom ani ústavný súd argumenty sťažovateľa o nezákonnosti tohto\ndôkazu z dôvodu, že ho mali vyvolať skutočnosti zistené pri výsluchu\n, nepovažuje za relevantné. Navyše, z obsahu rozsudku okresného súdu vyplýva,\nže uvedené znalecké dokazovania nariadil okresný súd v priebehu konania hlavného\npojednávania práve na návrh obhajoby. Uvádzané argumenty sťažovateľa sú v podstate len\nprenosom jeho dovolacej argumentácie do obsahu sťažnosti, čo ústavný súd hodnotí najmä\nako prejav jeho nespokojnosti s výsledkom napadnutého trestného konania.\n38. Ani námietku sťažovateľa o nesprávnom postupe najvyššieho súdu, ktorý mal\nopomenúť rozdiel medzi pojmami „odmietnutie“ a „zamietnutie“, opierajúcu sa o nález\nústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 336/2012 nemožno považovať za dôvodnú. Označený nález\ntotiž vychádza z uznesenia ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov\nč. k. PLz. ÚS 3/2014-24 z 22. októbra 2014, ktoré odmieta aplikovateľnosť analogického\npoužitia § 372 ods. 2 Trestného poriadku vylučujúceho možnosť opätovného podania\ndovolania, ktoré bolo predtým zamietnuté na prípady odmietnutia skôr podaného dovolania.\nV danom prípade však najvyšší súd neodmietol dovolanie bez jeho meritórneho\npreskúmania podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku, pretože bolo podané proti\nrozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, ale z dôvodu podľa § 382 písm. c) Trestného\n23\n\nporiadku, pretože považoval za zrejmé, že neboli splnené podmienky dovolania podľa § 371\nTrestného poriadku. Postup, ktorý najvyšší súd zvolil, t. j. odmietnutie dovolania podľa\n§ 382 písm. c) Trestného poriadku, je v súlade s procesnoprávnou úpravou, ktorá v prípade,\nže najvyšší súd nezistí existenciu žiadneho dovolacieho dôvodu podľa § 371 Trestného\nporiadku, umožňuje mu bez nariadenia verejného zasadnutia dovolanie odmietnuť.\nPre ústavnú konformnosť napadnutého rozhodnutia s obsahom sťažovateľom označených\npráv tak postačuje, že napadnuté uznesenie bolo vydané na základe konkrétnych zákonných\nustanovení Trestného poriadku a spôsobom týmito ustanoveniami predpokladaným, pričom\nobsahuje primerané odôvodnenie bez logických rozporov použitej právnej argumentácie.\n39. Napokon vo vzťahu k sťažovateľom prednesenej námietke o nezákonnosti\nvyšetrovania jeho prípadu príslušníkmi Sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva\nvnútra Slovenskej republiky ústavný súd poukazuje na stanovisko trestnoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu sp. zn. Tpj 62/2015 z 29. septembra 2015, ktoré zjednotilo rozdielne\nprávne názory senátov najvyššieho súdu k tejto otázke a podľa záverov ktorého «Okolnosť,\nže inšpekčná služba Policajného zboru je nariadením Ministerstva vnútra Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) zaradená aj do organizačnej štruktúry\nministerstva vnútra ako úrad inšpekčnej služby ministerstva vnútra v rámci sekcie kontroly\na inšpekčnej služby ministerstva vnútra, je výrazom podriadenosti Policajného zboru\nministrovi vnútra Slovenskej republiky (§ 6 ods. 1 zákona č. 171/1993 Zb. o Policajnom\nzbore v znení neskorších predpisov - ďalej len „zákon o Policajnom zbore“) a možnosti\nministra vnútra určiť, že službu alebo útvar Policajného zboru nebude riadiť prezident\nPolicajného zboru, ale bude riadená „inak“ (§ 6 ods. 2 naposledy označeného zákona).\nTaké zaradenie nič nemení na tom, že inšpekčná služba je súčasťou Policajného zboru ako\nslužba aj útvar tohto zboru (§ 4 ods. 1, ods. 2 zákona o Policajnom zbore) a pri činnosti\ninšpekčnej služby ide o výkon pôsobnosti (plnenie úloh) Policajného zboru pri odhaľovaní\na vyšetrovaní trestných činov (§ 2 ods. 1 písm. b) a d) zákona o Policajnom zbore), a to\nprostredníctvom policajtov (§ 7 ods. 1 zákona o Policajnom zbore). ... Vyšetrovateľ\nPolicajného zboru, služobne zaradený do inšpekčnej služby, je policajtom v zmysle § 10\nods. 8 písm. a) Trestného poriadku a poverený príslušník Policajného zboru, služobne\n\n24\n\nzaradený do inšpekčnej služby, je policajtom v zmysle § 10 ods. 8 písm. c) Trestného\nporiadku.».\n40. V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený\nprávny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru\nvšeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon o súdoch [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1\npísm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu, resp. jeho plénu\na kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská\nk zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov\n(m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené\nodstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych\npredpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych\nkonaní. Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, do výkladu zákonov\na iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi môže zasahovať len\nv prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej\nmiery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody (III. ÚS 81/2016).\n41. Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj napriek sťažovateľom uplatnenej\nargumentácie hodnotí napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako racionálne, a pritom\nústavne konformné, pričom ním uskutočnený výklad posúdenia vytýkaných chýb konania\nsúdov nižších stupňov podľa uplatnených dovolacích dôvodov (pokiaľ ho umožňovali\nlimity stanovené § 371 ods. 4 Trestného poriadku) nepopiera účel ani podstatu základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny vrátane\nzákladného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníkov konania\na na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy\na základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru. V tejto časti preto považuje ústavný súd\nsťažnosť za zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n\n25\n\n3. K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50\nods. 3 ústavy, ako aj čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru postupom krajského\nsúdu\n42. Nadväzne na to vo vzťahu k rozsudku krajského súdu zo 7. júna 2012 vydanému\nv odvolacom konaní sťažovateľ prezentuje názor, že na ním uvádzané procesné pochybenia\nspôsobujúce „nezákonnosť“ dôkazov, na základe ktorých bol vynesený odsudzujúci výrok,\nmalo byť v zmysle § 317 Trestného poriadku prihliadnuté, keďže naplňujú dovolací dôvod\nuvedený v § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. Ako však z už opísaného kontextu\nsťažnosti vyplýva, sťažovateľ nezákonnosť v dovolaní a v sťažnosti označených dôkazov\nv rámci odvolacieho konania pred krajským súdom až na výnimky nenamietal. Preto sa\nv rozsudku krajského súdu ani nenachádzajú odpovede na tieto sťažovateľom v neskorších\nštádiách prednesené námietky (a z tohto dôvodu je aj irelevantné v rámci tohto rozhodnutia\nústavného súdu citovať rozsiahlejšie časti z odôvodnenia rozsudku krajského súdu).\nNa tomto mieste však ústavný súd pripomína svoj ustálený právny názor, podľa ktorého\npokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred\nústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred\nvšeobecným súdom, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03,\nIV. ÚS 340/2013, III. ÚS 461/2015). Vzhľadom na neuplatnenie týchto námietok\nv odvolacom konaní pred krajským súdom ústavný súd z dôvodu nedostatku svojej\nprávomoci k nim nezaujíma vecné stanovisko. Nie je totiž alternatívnou ani mimoriadnou\nopravnou inštitúciou, ktorá môže nahrádzať úlohu všeobecných súdov, v danom prípade\nkrajského súdu, ktorý bol oprávnený preskúmať zákonnosť dôkazov, ktoré boli vykonané\nna hlavnom pojednávaní a na základe ktorých rozhodol vo veci okresný súd.\nNa preskúmanie\n\nobsahu\n\ntrestného\n\nspisu,\n\nsúvisiacich\n\nlistín,\n\npodaní\n\nobvinených\n\na vyhodnotení ďalších dôkazov sú funkčne uspôsobené len všeobecné súdy, a nie ústavný\nsúd.\n43. Rovnako tak ústavný súd pripomína, že úlohou ústavného súdu ako nezávislého\nsúdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd štvrtej inštancie,\nale iba preskúmať ústavnú udržateľnosť napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu.\n26\n\nIngerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len\nv prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou\nzmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi,\nv zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu\niba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný\n(obdobne IV. ÚS 35/02, II. ÚS 103/09, II. ÚS 395/09, I. ÚS 595/2012).\n44. Ústavný súd konštatuje, že obsah rozsudku krajského súdu, ktorý na svojich\n26 stranách odpovedá na v odvolaní uplatnené námietky sťažovateľa a obsahuje primerané\na presvedčivé odôvodnenie záverov, pre ktoré uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania\ntrestných činov, z ktorých bol obžalovaný, pri zachovaní všetkých základných zásad\ntrestného konania, nesignalizuje porušenie relevantných obsahových zložiek základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a na nich nadväzujúcich práv, čo svojou intenzitou\nnemôžu narušiť ani dodatočne (v sťažnosti) prednesené tvrdenia o nedodržaní niektorých\n(svojou povahou viac formálnych ako obsahových) procesných podmienok pri vykonávaní\nniektorých dôkazov.\n45. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako v tejto veci prijal\nnajvyšší súd (resp. v odvolacom konaní krajský súd), nemôže viesť k záveru o zjavnej\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postupu najvyššieho súdu a jeho\nuznesenia, resp. postupu krajského súdu a jeho rozsudku, a nezakladá ani oprávnenie\nústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu (a prípadne krajského súdu)\nsvojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným\nsúdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,\nIV. ÚS 226/2012). Ústavný súd navyše poukazuje na právny názor ustálený v jeho\ndoterajšej judikatúre, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech\nv konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).\n\n27\n\n46. Ústavný súd, pokiaľ ide o postup krajského súdu a jeho rozsudok sp. zn.\n3 Tov 1/2012 zo 7. júna 2012, vyhodnotil sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú a v časti\nnámietok proti postupu okresného súdu a orgánov činných v trestnom konaní v rámci\nprípravného konania, ktoré sťažovateľ pred krajským súdom ako súdom odvolacím\nneuplatnil, zastal názor o nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.\n47. Na základe uvedeného bola sťažnosť ako celok odmietnutá podľa čl. 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo už bez právneho\nvýznamu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa obsiahnutými v sťažnosti (najmä\nnávrhom na zrušenie uznesenia najvyššieho súdu, ako aj rozsudku krajského súdu\na požiadavkou na priznanie finančného zadosťučinenia).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 25. januára 2017\n\n28", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "znalec, znalecký posudok-znalecké dokazovanie", "dokazovanie-zákonnosť vykonania dôkazov", "konanie-procesný postup", "dovolanie-dovolacie dôvody", "sudca-zákonný"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8c39c2d1-591f-4908-a50d-f1dba815eb59", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.603.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 603/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 603/2016 z 21. 7. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-07-21", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.603.2016.1"}, {"guid": "ussr:66625333-8de7-49b8-b43b-7ffb3ba9a31e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.81.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 81/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 81/2016 z 10. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-10", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.81.2016.1"}, {"guid": "ussr:fa85f595-7ce5-46be-ba40-2b27768ba4e4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.461.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 461/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 461/2015 z 22. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-22", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.461.2015.1"}, {"guid": "ussr:c150563d-67d9-405f-b7bd-070938100195", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 336/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 336/2012 z 13. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-13", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c150563d-67d9-405f-b7bd-070938100195"}, {"guid": "ussr:c5346579-20d0-4b43-8cc5-ae0c573f81a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "PLz. ÚS 3/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 3/2014 z 22. 10. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-10-22", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c5346579-20d0-4b43-8cc5-ae0c573f81a3"}, {"guid": "ussr:7914dd3f-f921-4bde-a022-4f85e0d0e529", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 517/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 517/2014 z 11. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-11", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7914dd3f-f921-4bde-a022-4f85e0d0e529"}, {"guid": "ussr:935db083-3ff2-4fe7-a901-5ba8431a1a9f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/2013 z 13. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-13", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:935db083-3ff2-4fe7-a901-5ba8431a1a9f"}, {"guid": "ussr:64017ff4-fe36-4f96-8383-eab3e9b5eb90", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 595/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 595/2012 z 12. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-12", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:64017ff4-fe36-4f96-8383-eab3e9b5eb90"}, {"guid": "ussr:23c50b27-e4f3-4bf2-befc-6098d1ab5ef3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 226/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 226/2012 z 3. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-03", "citacie_n": 138, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:23c50b27-e4f3-4bf2-befc-6098d1ab5ef3"}, {"guid": "ussr:a4e06cb5-6455-496a-94a0-20334c2adb50", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 227/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 227/2011 z 16. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a4e06cb5-6455-496a-94a0-20334c2adb50"}, {"guid": "ussr:71985fdf-d49b-4a36-b6d0-2531b425cd78", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 277/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 277/2010 z 16. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-16", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:71985fdf-d49b-4a36-b6d0-2531b425cd78"}, {"guid": "ussr:74b54c48-a34f-4d6c-8ae3-4b94200aa6b3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 395/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 395/09 z 26. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-26", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:74b54c48-a34f-4d6c-8ae3-4b94200aa6b3"}, {"guid": "ussr:b8b282cf-f584-4169-b548-72209c4abb07", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 103/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 103/09 z 3. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-03", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b8b282cf-f584-4169-b548-72209c4abb07"}, {"guid": "ussr:62629ddb-9b88-46ed-9ef9-eede114984a1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 284/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 284/08 z 24. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-24", "citacie_n": 547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:62629ddb-9b88-46ed-9ef9-eede114984a1"}, {"guid": "ussr:80854d00-546c-48e8-9c1b-0ad3bf854400", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 199/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 199/08 z 12. 8. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-08-12", "citacie_n": 255, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:80854d00-546c-48e8-9c1b-0ad3bf854400"}, {"guid": "ussr:a64c23ed-9ba7-49bc-bfca-412e80c43d80", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 173/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 173/07 z 4. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-04", "citacie_n": 135, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a64c23ed-9ba7-49bc-bfca-412e80c43d80"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:2cd8a1fc-7928-4328-9369-ce2123dac06e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 267/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 267/05 z 15. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-15", "citacie_n": 407, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2cd8a1fc-7928-4328-9369-ce2123dac06e"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}, {"guid": "ussr:75e7b221-1f23-4665-8123-b2dac7a630a1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 75/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 75/05 z 9. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-09", "citacie_n": 400, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75e7b221-1f23-4665-8123-b2dac7a630a1"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:bc0e0283-c848-4ebd-a83d-a1091bdcb8bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 135/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 135/03 z 11. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-11", "citacie_n": 237, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc0e0283-c848-4ebd-a83d-a1091bdcb8bb"}, {"guid": "ussr:1eb7e3f6-99a9-4715-b97a-dbc8f9be0e46", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 197/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 197/02 z 11. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-11", "citacie_n": 471, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1eb7e3f6-99a9-4715-b97a-dbc8f9be0e46"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}], "citovane_v": []}