{"guid": "ussr:d9266a29-e007-4e7a-80b6-191efdd0b8a5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.3.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 3/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 3/2017 z 11. 1. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 11. januára 2017, sp. zn. I. ÚS 3/2017, ECLI:SK:USSR:2017:1.US.3.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Milan Ľalík", "sudca_id": 1072, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milan-lalik-1072", "datum_vydania": "2017-01-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "nazov": "čl. 17 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d9266a29-e007-4e7a-80b6-191efdd0b8a5", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.3.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.3.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.3.2017.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 3/2017-22\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2017\npredbežne prerokoval sťažnosť\nzastúpeného advokátom JUDr. Richardom Schwarzom, Dunajská\n1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 31/2016 z 27. júna\n2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 To 88/2012 z 12. novembra\n2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta\n\npre zjavnú neopodstatnenosť.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n19. augusta 2016 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ) vo veci\n\nnamietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48\nods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho\n\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 31/2016 z 27. júna 2016\n(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu\nv Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 To 88/2012 z 12. novembra 2015 (ďalej aj\n„napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).\n2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného\nsúdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 129/2007 z 2. júna 2009 bol\naj sťažovateľ odsúdený pre obzvlášť závažný zločin krádeže podľa § 221 ods. 1 a. 4\npísm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„Trestný zákon“), za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov a pre\nvýkon ktorého bol zaradený do ústavu so stredným stupňom stráženia. Krajský súd aj na\nodvolanie sťažovateľa svojím rozsudkom sp. zn. 5 To 88/2012 z 12. novembra 2015\nrozhodol o zrušení rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 129/2007 z 2. júna 2009 a uznal\nsťažovateľa vinným z obzvlášť závažného zločinu krádeže podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a)\nTrestného zákona, za čo mu uložil trest odňatia slobody vo výške 8 rokov a pre výkon\nktorého ho zaradil do ústavu so stredným stupňom stráženia. Najvyšší súd uznesením sp. zn.\n5 Tdo 31/2016 z 27. júna 2016 sťažovateľom podané dovolanie odmietol. V ostatnom podal\nsťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.\n3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti konštatuje, že „Rozsudkom Krajského súdu\nTrnava v konaní č. 5To/88/2012 zo dňa 12.11.2015 a uznesením Najvyššieho súdu SR v\nkonaní č. 5 Tdo 31/2016 zo dňa 27.6.2016 bolo porušené:\n- moje právo ako sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6\nods. 1 Dohovoru, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,\n- pre porušenie základného práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, odňatie\nmožnosti konania pred súdom a práve na obhajobu,\n- pre arbitrárnosť a svojvôľu odvolacieho a dovolacieho súdu ohľadom:\n1. vysporiadania sa s otázkou neúčasti sťažovateľa na verejných zasadnutiach\nodvolacieho súdu spôsobom, ktorý nemá oporu v Ústave SR, a ani iných právnych\npredpisoch, resp. judikatúre Ústavného súdu SR,\n\n2\n\n2. vysporiadania sa s právom sťažovateľa zúčastniť sa verejných zasadnutí\nodvolacieho súdu a ich konaní bez účasti sťažovateľa s tým, že na verejné zasadnutia (ktoré\nsťažovateľ namieta) bez jeho účasti, nedal súhlas.“.\nV ďalšom sťažovateľ dopĺňa: „Odvolací súd vo svojom rozsudku a v konaní, ktoré\nmu predchádzalo podľa mňa porušil zákon v mnohých ustanoveniach hmotného\na procesného práva tak, ako nižšie uvádzam, ktoré boli dôvodom na podanie dovolania na\nNajvyšší súd SR v zmysle § 371 odst. 1 písm. c), d), i) Tr. por. Odvolací súd predovšetkým\nporušil moje práva tým, že vykonal verejné zasadnutie v mojej neprítomnosti, hoci na to\nneboli splnené zákonné podmienky.“ K uvedenému prízvukuje, že „Súhlas, aby sa verejné\nzasadnutia konali v mojej neprítomnosti som dal len v dvoch prípadoch konaní verejných\nzasadnutí, a to v zmysle žiadosti zo dňa 3.6.2013 a žiadosti zo dňa 10.3.2014, to znamená,\nže v pri ostatných verejných zasadnutiach neboli splnené zákonné podmienky na to, aby sa\nverejné zasadnutia konali v mojej neprítomnosti.“. Sťažovateľ teda tvrdí, že „Čo sa týka\nverejných zasadnutí zo dňa 10.9.2013, 22.10.2013, 9.4.2015, pri týchto verejných\nzasadnutiach som nedal súhlas, aby sa konali v mojej neprítomnosti, o čom svedčia aj\npredmetné zápisnice z týchto verejných zasadnutí, kde nie je uvedená táto skutočnosť\no mojom súhlase.“.\nPodľa názoru sťažovateľa „Dovolací súd vyššie uvedeným konaním jednoznačne\nporušil moje základné práva na spravodlivý súdny proces a odňal mi možnosť konania pred\nsúdom, nakoľko... si osvojil právne zdôvodnenie mojej neúčasti na verejných zasadnutiach\nspôsobom, ktorý nemá oporu v Ústave SR, a ani iných právnych predpisoch resp. judikatúre\nÚstavného súdu SR.“. K predostretému pochybeniu akcentuje, že „Dovolací súd uvádza,\nže ja som sa mal vzdať účasti, alebo odmietnuť účasť na verejnom zasadnutí generálne,\nčo absolútne nezodpovedá jednak realite a jednak to nekorešponduje so žiadnym listinným\nalebo iným dôkazom.“.\nV závere svojej argumentácie sťažovateľ namieta aj výšku uloženého trestu odňatia\nslobody, ktorá je podľa jeho názoru neprimerane prísna, a to z dôvodu dlho trvajúceho\nkonania, ktoré trvalo „od vznesenia obvinenia od decembra roku 2006 do právoplatného\nskončenia veci v novembri 2015, uplynulo už 9 rokov“. Sťažovateľ súhlasí s právnym\nnázorom krajského súdu, podľa ktorého sú dané dôvody na zníženie trestnoprávnej sankcie,\navšak konštatuje, že „... pri porušení práva na spravodlivý proces v primeranej lehote,\n\n3\n\nmusia na to súdy, ktoré rozhodujú o danej veci prihliadať a dostatočne jasným\na zrozumiteľným spôsobom priznať porušenie zachovania požiadavky primeranosti lehoty\na súčasne musia jasne a reálne poskytnúť náhradu vo forme zásadného zníženia trestu\nvýslovným a merateľným spôsobom. Tieto konštatovania Krajský súd Trnava síce vo svojom\nrozhodnutí uvádza, ale v mojom prípade sa nimi dôsledne neriadil. Zníženie trestu\nz 10 rokov na 8 rokov odňatia slobody vôbec nezodpovedá... téze zásadného zníženia trestu\n(i keď od začiatku trestného konania som uvádzal a uvádzam, že skutok, ktorý mi je kladený\nza vinu som nespáchal a preto som žiadal oslobodiť spod obžaloby).“.\n4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto\nrozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a právo na osobnú\nslobodu vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\nčl. 17 odst. 1 Ústavy SR, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 48 odst. 2 Ústavy SR, rozsudkom\nKrajského súdu Trnava v konaní č. k. 5To/88/2012 zo dňa 12.11.2015 a uznesením\nNajvyššieho súdu SR č. k. 5 Tdo 31/2016 zo dňa 27.6.2016 porušené bolo.\n2. Rozsudok Krajského súdu Trnava v konaní č. k. 5To/88/2012 zo dňa 12.11.2015\na uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 5 Tdo 31/2016 zo dňa 27.6.2016 sa zrušujú a vec sa\nvracia Krajskému súdu Trnava na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd Trnava je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho\nzastupovania...“\nII.\n5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti\no organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov\nustanoví zákon.\n\n4\n\n6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\n7. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných\nprostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne\noprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho\npri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní\npred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa\nvymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto\npostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu\nv prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo\nk porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu\nmôžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery\nboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n( I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).\n8. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nkaždý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom\na nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej\n\n5\n\nrepubliky. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho\nzáležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým\na nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo\nzáväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n9. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého\nna to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať\nzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal\nústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne\nsúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej\njudikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie\nktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom\nna preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\n10. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie\nsvojich občianskych práv a záväzkov na súde, ako aj pod tento článok spadá právomoc\nsúdov rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe. Takto\ninterpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu.\nK nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu\na zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé\nprerokovanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)\nz 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa\n\n6\n\nv sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na\npojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého\nprocesu (III. ÚS 199/08). V zmysle rozhodovacej činnosti ESĽP v prípadoch namietaného\nporušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa úloha súdu sústreďuje na zistenie, či konanie\nako celok vrátane dokazovania malo spravodlivý charakter (rozsudok ESĽP vo veci Van\nMechelen a iní proti Holandsku z 23. 4. 1997, § 49, § 50, rozsudok ESĽP vo veci A. M.\nproti Taliansku zo 14. 12. 1999, § 23, § 24). Ústavný súd napokon poznamenáva, že medzi\nprávom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné\nporušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.\n11. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej\njudikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú\nneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo\nslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva\nalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť\nmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne\n(III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).\n12. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 5 Tdo 31/2016 z 27. júna 2016 v podstatnom\nuviedol:\n«Najvyšší súd ako súd dovolací skúmal, či má podané dovolanie všetky obsahové\na formálne náležitosti, či je prípustné, a či bolo podané oprávnenou osobou a pritom dospel\nk nasledujúcim záverom:\nPodľa § 368 ods. 1 Tr. por. dovolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu,\nktorým bola vec právoplatne skončená. V posudzovanom prípade je napadnutým\nrozhodnutím rozsudok Krajského súdu v Trnave ako súdu odvolacieho. Proti takémuto\ndruhu rozhodnutia je dovolanie prípustné. Dovolanie bolo podané obvineným\n\n7\n\nprostredníctvom obhajcu, teda osobou oprávnenou podľa § 369 ods. 2 písm. b/, § 373 Tr.\npor., na Okresnom súde Galanta, t.j. na mieste predpokladanom v ustanovení § 370 Tr. por.\na v zákonnej 3-ročnej lehote.\nDovolanie obvineného však nie je dôvodné.\nDovolací súd úvodom pripomína, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok.\nNielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým\nzo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené\nk náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších - mimoriadnych procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené\nv ustanovení § 371 ods. 1 Tr. por., pričom v porovnaní s dôvodmi zakotvenými v Trestnom\nporiadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne užšie.\nDovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená.\nPredstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou\nstability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto sú možnosti podania dovolania, vrátane\ndovolacích dôvodov, striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho\nopravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo\nchápané len ako „ďalšie“ odvolanie.\nDovolací súd nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej\niniciatívy, práve naopak z ustanovenia § 385 ods. 1 Tr. por. expressis verbis vyplýva, že je\nviazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené. Viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi\ndovolania sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu\npredchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom\nv súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Tr. por.\nObvinený v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. namietol\nnedostatočné zistenie skutkového stavu veci.\nKonštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle citovaného\ndovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv\nobvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní\na súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu garantované\nčl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj čl. 50 ods. 3\nÚstavy Slovenskej republiky nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení Trestného\n\n8\n\nporiadku upravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie práva obvineného v rôznych\nštádiách trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa\nto zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osobe\nnezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Z dikcie cit. § 371\nods. 1 písm. c/ Tr. por. je totiž jednoznačne zrejmé, že len porušenie práva na obhajobu\nzásadným spôsobom je spôsobilým dovolacím dôvodom. Podľa ustálenej rozhodovacej\npraxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky potom o zásadné porušenie práva na\nobhajobu ide najmä v prípade, keď obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej\nveci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Výnimočne môže ísť aj o porušenie iných\nobhajovacích práv obvineného, ktorých porušenie sa prejaví na jeho postavení zásadným\nspôsobom.\nV predmetnej trestnej veci mal obvinený obhajcu, ktorý sa následne zúčastňoval\núkonov trestného konania. Obhajca pristupoval k obhajobe obvineného aktívne, dohliadal\nna uplatňovanie jeho práv. Orgány činné v trestnom konaní a súdy v tomto smere poskytli\nadekvátny priestor na realizáciu práva obvineného na obhajobu a tento priestor bol\nzo strany obhajoby využitý. V tomto smere dovolací súd pochybenia nezistil.\nDovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. teda naplnený nebol.\nObvinený v dovolaní uplatnil aj dôvod dovolania podľa ustanovenia § 371\nods. 1 písm. i/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené\nna nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného\nhmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd\nnemôže skúmať a meniť.\nV rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho dôvodu súd skúma, či skutok\nustálený súdmi v pôvodnom konaní bol správne podradený (subsumovaný) pod príslušnú\nskutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad\nodôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Do úvahy prichádzajú alternatívy, že\nskutok mal byť právne kvalifikovaný ako iný trestný čin, alebo že skutok nie je trestným\nčinom.\nSpomenutý dovolací dôvod napĺňa aj zistenie, že rozhodnutie je založené\nna nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Pod nesprávnym použitím\niného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie, napr. nedostatočné posúdenie okolností\n\n9\n\nvylučujúcich protiprávnosť činu (§ 24 až 30 Tr. zák.), premlčania trestného stíhania\n(§ 87 Tr. zák.), ďalej pochybenie súdu pri ukladaní úhrnného trestu, súhrnného trestu,\nspoločného trestu alebo ďalšieho trestu (§41 až § 43 Tr. zák.) a pod. i ukladania trestu\nobzvlášť nebezpečnému recidivistovi podľa § 47 ods. 2 Tr. zák. Toto ustanovenie sa\nvzťahuje aj na nesprávne použitie iných právnych predpisov než Trestného zákona, napr.\nObčianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, zákona o konkurze a reštrukturalizácii\na pod., pokiaľ tieto majú priamy vzťah k právnej kvalifikácii skutku.\nPokiaľ nejde o situáciu, keď výrok o treste nemôže obstáť v dôsledku toho, že je\nchybný výrok o vine, možno výrok o treste napadnúť z hmotnoprávnej pozície zásadne len\nprostredníctvom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por.\nVzájomný vzťah dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. a § 371\nods. 1 písm. h/ Tr. por. je taký, že prvý z nich je všeobecným hmotnoprávnym dôvodom\na druhý špeciálnym hmotnoprávnym dôvodom vzťahujúcim sa k výroku o treste. Z logiky\ntohto vzťahu potom vyplýva, že samotný výrok o treste okrem prípadov nesprávnej aplikácie\nustanovení kogentnej povahy viažucej sa k rozhodovaniu o treste môže byť napadnutý\nprostredníctvom nie všeobecného, ale len prostredníctvom špeciálneho dovolacieho\ndôvodu, ktorý sa viaže k takému výroku.\nAni dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. nebol daný.\nAni skutočnosť, že obvinený sa nestotožňuje s hodnotením dôkazov súdmi nenapĺňa\nvyššie uvedené dovolacie dôvody.\nNapokon k námietkam obvineného, že verejné zasadnutie bolo vykonané v jeho\nneprítomnosti (§ 371 ods. 1 písm. d/ Tr. por.) treba uviesť, že obvinený bol na každé\nodročené verejné zasadnutie predvolávaný, aj keď ho stačilo upovedomiť, po obdržaní\npredvolania sa na odročované zasadnutia neospravedlnil, a to ani prostredníctvom\nobhajcu, nebola mu ukladaná pokuta ani nebol predvedený, teda musel vedieť, že tieto sa\nvykonávajú v jeho neprítomnosti na základe jeho súhlasu s takýmto postupom.\nSvojou žiadosťou (č. l. 942 a 996) výslovne požiadal, aby sa verejné zasadnutie\nv jeho trestnej veci pod č. k. 5 To/88/2012, konalo v jeho neprítomnosti bez toho, aby\nuviedol konkrétny termín verejného zasadnutia.\nNakoľko sa obvinený vzdal práva účasti, alebo odmietol účasť na verejnom zasadnutí\ngenerálne, vo vzťahu ku celému tomuto úkonu, vzťahuje sa taký prejav jeho vôle aj\n\n10\n\nna odročené termíny verejného zasadnutia (ktoré je jedným, aj keď „prerušeným“ úkonom\ntrestného konania).\nNajvyšší súd nezistil naplnenie dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c/,\npísm. d/, písm. i/ Tr. por., a preto dovolanie obvineného\n\npodľa § 382 písm.\n\nc/ Tr. por. uznesením na neverejnom zasadnutí odmietol.»\n13. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 5 To 88/2012 z 12. novembra 2015 v podstatnom\nuviedol:\n„Krajský súd preto podľa § 317 Tr. por. na základe odvolania\n\n,\n\na Krajského prokurátora v Tmavé preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť\nnapadnutého rozsudku, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že kým odvolanie\nje v plnej miere dôvodné, odvolanie\n\nje dôvodné iba\n\nz časti a odvolanie krajského prokurátora voči výroku o treste ohľadne obžalovaného\nnie je dôvodné.\nKrajský súd v prvom rade konštatuje, že pri plnení prieskumnej povinnosti zistil, že\npo obdržaní obžaloby okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal všetky dostupné\na potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu veci tak, ako mu to stanovujú príslušné\nustanovenia Trestného poriadku, následne tieto dôkazy vyhodnotil individuálne i v ich\nvzájomnom súhrne a dospel k správnym zisteniam ohľadne viny\n\n, ako aj\n\n.\nTreba podotknúť, že obžalovaný\n\nsvoju vinu na spáchanom skutku\n\nnepopieral.\nObžalovaný\n\nsvoju vinu na spáchanom skutku popieral v podstate\n\nso zhodným spôsobom, ako to uviedol vo svojom odvolaní. V tomto smere treba podotknúť,\nže svoje obhajobné tvrdenia v odvolaní obžalovaný\n\nprezentoval už v priebehu\n\ntrestného konania, s týmito obhajobnými námietkami sa okresný súd v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku v plnej miere zákonným spôsobom vysporiadal a preto krajský súd\nna\n\nodôvodnenie\n\nprvostupňového\n\nrozhodnutia\n\nohľadne\n\nviny\n\nv podrobnostiach poukazuje. Okresný súd podľa názoru odvolacieho súdu presvedčivo\nodôvodnil dôkazy, ktoré bezpečne preukazujú, že predmetného skutku sa dopustil aj\nobžalovaný\n\n. Vonkoncom nezodpovedá skutočnosti, že by dôkazy preukazovali\n\n11\n\nnevinu obžalovaného. V tomto smere krajský súd teda odkazuje na odôvodnenie\nnapadnutého rozsudku bez potreby opakovania rovnakých právnych úvah. Krajský súd len\npodotýka, že aj podľa názoru odvolacieho súdu obrana obžalovaného\nsmere, že ho obžalovaný\n\nv tom\n\nkrivo obvinil len preto, aby sa mu pomstil za\n\nintímny pomer s jeho manželkou, takáto obhajoba nie je akceptovateľná. Obžalovaný\nv priebehu trestného konania vypovedal spontánne a zhodne, celý popis\njeho udalostí vo všetkých jeho čiastkových skutočnostiach zodpovedajúc aj obsahu\nostatných dôkazov a krajský súd nemá žiadny rozumný dôvod preto, aby z mozaiky dôkazov\npotvrdzujúcich výpovede\n\nvyňal ako nehodnoverné tvrdenia o tom, že\n\npredmetného skutku sa zúčastnil aj\n\n. Jeho obhajoba je aj nehodnoverná v tom\n\nzmysle, že necelých pár hodín pred skutkom obžalovaný\n\nodchádzal s\n\nkamiónom z Galanty a z obce v ktorej býva aj spoluobžalovaný\n\na teda, ak mal\n\npožičiavať mu nejaké peniaze, nemal dôvod cestovať za ním až do Bratislavy a\ntu sa s ním stretávať, keď tak bezo zvyšku mohol urobiť v mieste svojho bydliska, prípadne\nv Galante na pracovisku, kde bol tovar nakladaný, kde aj on chodí uskutočňovať prepravy\nako kamionista.\nKrajský súd však považuje za odôvodnené odvolania obžalovaných\naj\n\nohľadne uložených trestov odňatia slobody, aj keď z časti\n\nrozdielnych dôvodov.\nPokiaľ ide o obžalovaného\n\nokresný súd mu ukladal trest odňatia\n\nslobody za použitia § 39 Tr. zák., pričom správne mu mal ukladať trest odňatia slobody\npodľa § 39 ods. 1 Tr. zák. a nie podľa § 39 ods. 2 písm. b/, ods. 3 písm. c/ Tr. zák., ako\nto učinil prvostupňový súd.\nKrajský súd je toho názoru, že v každom prípade sú splnené zákonné podmienky\npre ukladanie trestu odňatia slobody obžalovanému\n\npodľa § 39\n\nods. 1 Tr. zák. V tejto súvislosti treba podotknúť, že toto ustanovenie dáva možnosť\nindividualizácie trestu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu. V danom prípade sú\nkonkrétnymi okolnosťami prípadu, ktoré boli známe už okresnému súdu predovšetkým v tej\npodobe, že obžalovaný\n\nsa výrazným spôsobom pričinil o objasnenie\n\na odhalenie predmetného skutku, po príchode do Českej republiky najskôr síce podal\ntrestné oznámenie, ale krátko na to po štyroch hodinách sa priznal k činu, bol ochotný\n\n12\n\noznačiť sklad, kde bol odcudzený tovar uložený za asistencie polície Slovenskej republiky\nbola v tomto sklade bezprostredne po niekoľkých hodinách uskutočnená prehliadka, pričom\nv tomto sklade bolo zaistených z celkového počtu odcudzených 533 TV 505 TV, a teda\nv skutočnosti sa obžalovaný\n\npričinil o to, že poškodenej spoločnosti\nnebola spôsobená škoda v celkovej výške uvedenej\n\nvo výrokovej časti napadnutého rozsudku a zakladajúcej aj právnu kvalifikáciu konania\nobžalovaných , t.j. vo výške 9.325.160,- Sk, ale sa obžalovaný\n\npričinil o to,\n\nže reálne tak poškodenej spoločnosti vznikla skutočná škoda len vo výške 372.747,- Sk, čo\nnepredstavuje ani značnú škodu, ale predstavuje iba škodu malú. Následne obžalovaný\nv trestnom konaní vypovedal spontánne, priznal všetky skutočnosti ako\ntieto prebiehali, jeho výpovede sú v súlade aj s ďalšími dôkazmi a výraznou mierou tak teda\nnapomohol aj k objasneniu veci a usvedčeniu spolupáchateľov v predmetnej trestnej\nčinnosti. V súvislosti s tým, že v jeho osobe išlo o bezúhonnú osobu, ktorý odvtedy trestne\nstíhaný nebol, okresný súd podľa názoru odvolacieho súdu nedostatočne vyhodnotil všetky\nokolnosti prípadu a aj za použitia § 39 ods. 2 písm. b/, ods. 3 písm. c/ Tr. zák. mu uložil\nneprimerane prísny trest odňatia slobody v trvaní 8 /osem/ rokov.\nSprávne mu podľa názoru odvolacieho súdu za použitia vyššie uvedených okolností\nprípadu mal uložiť trest odňatia slobody tak, ako je tento limitovaný v ustanovení § 39\nods. 3 písm. c/ Tr. zák., t. j. na úrovni trestu odňatia slobody v trvaní 5 rokov. Takto\nukladaný trest by bol prejavom individualizácie trestu a tiež prejavom ústretovosti\nk páchateľovi, u ktorého bola zistená séria poľahčujúcich okolností v zmysle § 36\npísm. j/,k/,1/,m/,n/, Trestného zákona.\nPokiaľ ide o trest odňatia slobody ukladaný obžalovanému\n\n, tento\n\npôvodne krajský súd v čase vyhlásenia rozsudku prvostupňovým súdom považoval\nza správny a zákonný, zodpovedajúci všetkým kritériám pre ukladanie trestu, pretože v čase\nrozsudku súdu prvého stupňa neexistovali žiadne okolnosti prípadu, ani prípadne pomery\npáchateľa preto, aby mohol byť\n\nuložený trest odňatia slobody za použitia\n\n§ 39 ods. 1 Tr. zák.\nPodstatne sa však ohľadne ukladania trestov týmto dvom obžalovaným zmenila\nsituácia v priebehu odvolacieho konania, kedy u obžalovaného\ndôvod pre ukladanie trestu podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. a u obžalovaného\n\n13\n\npristúpil\n\npristúpila ďalšia podstatná okolnosť, zakladajúca dôvod pre ukladanie ešte miernejšieho\ntrestu, než je tento limitovaný v ustanovení § 39 ods. 3 písm. c/ Tr. zák.\nKrajský súd totiž zisťuje, ako veľmi významnú skutočnosť, že v období od vynesenia\nrozsudku prvostupňovým súdom do rozhodnutia odvolacieho súdu boli porušené práva\nobžalovaných\n\nako aj\n\nv zmysle § 6 ods. 1 Európskeho\n\ndohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a bolo aj porušené ustanovenie\nčlánku 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky.\nPodľa článku 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd pri rozhodovaní o trestnom obvinení je každá dotknutá strana oprávnená\nna spravodlivé a verejné prerokovanie svojej veci uskutočnené v primeranej lehote\nnezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.\nPodľa článku 48 ods. 2 veta prvá Ústavy SR každý má právo, aby jeho vec bola\nverejne prerokovaná bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť\nku všetkým vykonaným dôkazom.\nPodľa § 2 ods. 4 Tr. por. ak tento zákon neustanovuje niečo iné, postupujú orgány\nčinné v trestnom konaní z úradnej povinnosti; musia trestné veci prejednávať čo\nnajrýchlejšie a dôsledne zachovávať občianske práva zaručené ústavou.\nPorušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote je nepochybne v zmysle\nvyššie uvedených ustanovení významným zásahom do princípov zaručujúcich právo\nna spravodlivý proces. Neodôvodnené prieťahy a neprimeraná dĺžka trestného konania sú\nzávažným a nežiaducim javom, ktorým nielen odporuje v zmysle práva obvineného, ale\ni poškodeného na spravodlivý proces a je aj v rozpore so základnými zásadami trestného\npráva. Článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa považuje\nvo vnútroštátnej judikatúre za pokyn signatárskym štátom, aby organizovali súdnictvo tak,\naby princípy súdnictva zakotvené v Dohovore boli rešpektované. V tejto súvislosti v ďalšom\nkrajský súd konštatuje, že v zmysle platnej judikatúry je povinnosťou súdov, aby porušenie\npráva na prejednanie veci v primeranej lehote bolo určitým primeraným spôsobom\nodškodnené. Zmiernenie trestu merateľným spôsobom je určitou kompenzáciou štátu, že\ndošlo k porušeniu práv páchateľa neprimeranou dĺžkou trestného konania, na ktorého dĺžke\ntento páchateľ nemal žiadny vplyv. Takýto postup je aj istou formou prevencie pred\nnastúpením zodpovednosti štátu a jeho povinností ku kompenzácii vo finančnom vyjadrení.\n\n14\n\nZ judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ak aj Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky vyplýva, že pri porušení práva na spravodlivý proces v primeranej lehote\nvnútroštátne súdy musia jednak dostatočne zrozumiteľným spôsobom priznať porušenie\nzachovania požiadavky primeranosti lehoty a súčasne musia jasne zrozumiteľným\nspôsobom poskytnúť náhradu vo forme zásadného zníženia trestu výslovným a merateľným\nspôsobom.\nKrajský súd rozhodujúc o odvolaní obžalovaného\n\npreto pri\n\nkonštatovaní porušenia jeho práva v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd považuje za nevyhnutne priznať mu zmiernenie trestu ako\nkompenzáciu za porušenie jeho práva, pričom krajský súd mal zato, že primeraným\na dostatočným trestom je tu trest odňatia slobody v trvaní 8 /osem/ rokov, uložený za\npoužitia § 39 ods. 1 Tr. zák. práve z vyššie uvedeného dôvodu. Krajský súd je toho názoru,\nže miera zníženia tohto trestu u obžalovaného\nzisťuje krajský súd ohľadne obžalovaného\n\nje dostatočná. Inú situáciu\n.\n\nOhľadne tohto obžalovaného už krajský súd vyššie konštatoval, že trest odňatia\nslobody v trvaní 8 /osem/ rokov ako mu bol uložený trest prvostupňovým súdom bol\nneprimerane prísny, nezohľadňoval všetky okolnosti prípadu, ktoré boli známe okresnému\nsúdu už v čase vyhlásenia rozsudku, nevystihoval tento trest komplexne všetky okolnosti\nprípadu ako aj závažnosť konania obžalovaného\n\n. Krajský súd\n\nkonštatoval, že primeraným už v čase ukladania rozsudku prvostupňového súdu bol trest\nodňatia slobody vo výmere 5 rokov, ktorý by tak vystihoval sériu poľahčujúcich okolností\nu tohto obžalovaného.\nKrajský súd v období od vynesenia rozsudku súdu prvého stupňa do vyhlásenia\nod rozsudku odvolacieho súdu konštatoval porušenie práva obžalovaného\nzhodne ako u\n\nv tom zmysle, že rozsudok súdu prvého stupňa bol\n\nvyhlásený dňa 2.6.2009, kým rozsudok odvolacieho súdu bol vyhlásený dňa 12.11.2015,\nt. j. po viac ako šiestych rokoch. Základnou príčinou z tohto 6-ročného prieťahu medzi\nvynesením rozsudku súdu prvého stupňa a rozhodnutím odvolacieho súdu bolo\npredovšetkým nemožnosť predložiť spisový materiál na rozhodnutie o odvolaniach\nobžalovaných a krajského prokurátora prvostupňovým súdom z toho dôvodu, že nebol\nschopný po dobu viac ako troch rokoch zabezpečiť doručenie rozsudku obžalovanému\n\n15\n\n, ktorý bol po celú dobu nezastihnuteľný a nebolo mu možné doručiť\nrozsudok ani po vydaní príkazu na jeho zatknutie. Z týchto dôvodov bol rozsudok vynesený\n2.6.2009 spolu so spisovým materiálom krajskému súdu predložený na rozhodnutie až dňa\n10.8.2012, t. j. po viac ako troch rokoch výslovnej nečinnosti súdu z dôvodu\nnezastihnuteľnosti obžalovaného\n\n, pričom na Krajskom súde v Trnave sa\n\nuskutočnil ďalší prieťah spôsobený predovšetkým taktiež nezastihnuteľnosťou obžalovaného\n. Zodpovedá skutočnosti, že\n\nsa aj nachádzal vo väzbe alebo\n\nvo výkone trestu odňatia slobody, avšak verejné zasadnutia krajského súdu aj počas tejto\ndoby boli odročované z iných dôvodov vrátane dôvodov na strane menovaného\nobžalovaného.\nMožno teda konštatovať, že krajský súd nemohol o odvolaní obžalovaných\na krajského prokurátora rozhodnúť po dobu viac ako šesť rokov, čo je zjavné porušenie\npráva obžalovaných na prejednanie veci v primeranej lehote. Pokiaľ ide o obžalovaného\ntreba konštatovať, že relevantná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské\npráva formu kompenzácie spôsobom uloženia miernejšieho trestu považuje za dostatočnú\nnápravu vtedy, ak ju národný súd použije s výslovným uvedením toho, ak uvedie, že k\ntomuto opatreniu pristupuje preto, že bolo porušené právo obžalovaného na prerokovanie\nveci v primeranej lehote a pokiaľ ide o zmiernenie trestu súčasne uvedie, v akej miere bol\ntrest z tohto dôvodu zmiernený. Iba za týchto podmienok je Európsky súd pre ľudské práva\ntoho názoru, že zmluvný štát poskytol dostatočnú ochranu právam vyplývajúcim z dohovoru\ns tým dôsledkom, že na Európskom súde pre ľudské práva sťažovateľ len za tejto situácie\nstráca postavenie poškodeného podľa článku 34 Dohovoru.\nAby bolo dostatočne zrozumiteľným, výslovným a merateľným zmiernenie trestu\nobžalovanému\n\nzo strany odvolacieho súdu krajský súd pristúpil\n\nu tohto obžalovaného k ukladaniu trestu odňatia slobody pod stanovenú trestnú sadzbu\nuvedenú v § 39 ods. 3 písm. c/ Tr. zák., pričom mal za to, že zákonný a primeraný je pre\ntohto obžalovaného už podmienečný trest odňatia slobody a to v trvaní 3 /tri/ roky určený\nv skúšobnej dobe 5 /päť/ rokov za súčasného uloženia probačného dohľadu s primeraným\nobmedzením ako je toto uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Krajský súd je toho\nnázoru, že takejto situácii, kedy treba odlíšiť zmiernenie trestu s ohľadom na konkrétne\nokolnosti\n\nprípadu\n\nvyplývajúce\n\nz\n\ndokazovania\n\n16\n\nod\n\nnásledného\n\nporušenia\n\npráva\n\nna prejednanie veci v primeranej lehote, krajský súd je toho názoru, že nie je viazaný\nlimitom uvedeným vo vyššie citovanom ustanovení.\nPokiaľ ide o odvolanie krajského prokurátora krajský súd konštatuje, že pokiaľ ide\no jeho výtku ohľadne ukladania trestu obžalovanému\nsúd v napadnutom rozsudku odstránil, pokiaľ ide o obžalovaného\n\n, túto odvolací\nz vyššie\n\nuvedených dôvodov nepovažoval odvolanie krajského prokurátora za dôvodné a preto sa\nobmedzil na zamietnutie odvolania krajského prokurátora vo vzťahu k obžalovanému\n.\nZ týchto dôvodov potom krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti\ntohto rozsudku.“\n14. Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu a argumentácie v ňom\nuvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého\nodôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať\nizolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie\nkonanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Taktiež v zmysle judikatúry ESĽP\npri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia\nnižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, sťažnosť č. 20772/92,\nbody 59 – 60). Uvedené závery zahŕňajú aj požiadavku komplexného posudzovania\nvšetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré\nboli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).\n15. Okresný súd v rozsudku sp. zn. 2 T 129/2007 z 2. júna 2009 v podstatnom\nuviedol:\n„Súd na základe vykonaného a vyhodnoteného dokazovania tak jednotlivo ako aj\nv ich súhrne v zmysle ustanovenia § 2 ods. 12/ Tr. poriadku mal za preukázané, že\nobžalovaní sa dopustili skutku tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku. Je pravou,\nže obžalovaní Kurucz a Kasáš v zmysle § 257 Tr. poriadku vyhlásil, že sú nevinní a popreli\nspáchanie skutku. Obž.\n\npotvrdil iba to, že na požiadanie\n\nskladové priestory v Bratislave, cez pánov, z ktorých poznal\n\n, vybavil pre neho\n. V kritický večer sa\n\nstretli na benzínovej pumpe v Bratislave, kde ho zoznámil s pánmi, ktorí vybavili sklad\n\n17\n\na vysvetlil mu, kde sklad nachádza. O tom, načo sklad\no žiadnej trestnej činnosti. Videl na tej pumpe i\nnepočul. Čo sa týka obž.\n\npotrebuje nevedel ako ani\nsa rozprávať s\n\n, ale ich\n\n, sú rodina cez manželku. Takisto i obž.\n\npoprel\n\nspáchanie akéhokoľvek trestného činu. Priznal, že v kritický večer bol v Bratislave,\nna požiadanie\n\nmu priniesol peniaze, 5.000,- Sk, na služobnú cestu. Stretli sa\n\nna benzínovej pumpe, potom ho odviezol na svojom aute na ďalšiu benzínovú pumpu, kde\nprišiel aj\n\n. Títo dvaja sa medzi sebou rozprávali, ale o čom, nevedel, ani sa na to\n\nnepýtal. Potom\n\nodviezol späť ku kamiónu a z Bratislavy odišiel, domov, do miesta\n\ntrvalého bydliska. Tento obžalovaný o vzťahu k obž.\nz videnia. Obžalovaný\n\nuviedol, že sa poznajú iba\n\npodľa § 257 Tr. poriadku vyhlásil, že je vinný zo spáchania\n\nskutku. Okrem toho svojou výpoveďou usvedčil i spoluobžalovaných\n\n.\n\nPopísal, ako došlo medzi nimi k dohode, aká suma ako vodičovi mu bola prisľúbená\n. Takisto podrobne popísal, čo sa odohralo v Bratislave, na ktorých miestach bol,\ns kým a čo robili. Táto jeho usvedčujúca výpoveď korešponduje i s výpoveďami svedkov,\nvypočutých aj na hlavnom pojednávaní. Ide napr. o svedka\npre obž.\n\nvybavoval sklad cez svojho známeho\n\nobž.\n\npri\n\n, ktorý\n\na zároveň potvrdil prítomnosť\n\n, keď tam prišiel s kamiónom obž.\n\n. Obaja títo\n\nobžalovaní aj pomáhali pri vykladaní tovaru z návesu ťahača do skladu. Takisto svedok\nvo svojej výpovedi potvrdil účasť obž.\n\npri vykládke tovaru v objekte\n\nvo svojej výpovedi v prípravnom konaní zo dňa 8.12.2006 na čl. 184 a s ňou\nsúvisiacim úradným záznamom vyšetrovateľa PZ na čl. 185, v ktorom sa konštatuje, že\nsvedok\n\nvidel na chodbe sediaceho obv.\n\n, teda ide o osobu,\n\nktorá bola prítomná pri vykládke tovaru. Súd nemal dôvod takto vykonané dôkazy hodnotiť\nako nevierohodné. Všetky svedecké výpovede a ostatné listinné dôkazy potvrdzujú popis\nudalostí obž.\nobž.\n\na tým aj vyvracajú obrany spoluobžalovaných. Vyjadrenie\n\n, že obž.\n\nale prečo sa mal\n\nho označil ako spoluobžalovaného asi preto, lebo sa zľakol,\nzľaknúť bližšie nevysvetlil. Je nelogické, že by\n\nz obavy ho\n\nmal označiť ako spolupáchateľa, keď práve na neho sa mal, podľa tvrdenia obž.\nobrátiť s prosbou o zabezpečenie skladových priestorov v Bratislave. Takisto aj vyjadrenie\nobž.\n\nje zmätočné, že bol označený\n\nza spolupáchateľa z dôvodu, že\n\nv minulosti mal vzťah s jeho ženou a teda to bolo z pomsty. Ak by bol ich vzťah narušený, je\n\n18\n\nnelogické, prečo na telefonické zavolanie\n\nhneď odišiel z miesta svojho bydliska\n\naž do Bratislavy mu zaniesť peniaze na služobnú cestu. Potom s ním ešte sa aj vozil\npo meste v nočnej dobe práve v deň, keď si zobral voľno i napriek tomu, že zamestnávateľ\nmal pre neho prácu. Obž.\n\nvo svojej výpovedi vysvetlil aj tú skutočnosť, prečo išiel na\n\npolíciu a oznámil vykradnutie kamiónu. Bolo to na základe spoločnej dohody obžalovaných,\naby týmto spôsobom zakryli svoju trestnú činnosť. Pri podaní vysvetlenia na polícii v ten\nistý deň, ako podal trestné oznámenie však už uviedol pravdu ohľadne svojho nákladu.\nPolícia podľa jeho popisu miesta, kde sa sklad, do ktorého tovar naložili, nachádza, aj ho\nnašiel ešte aj s neodvezeným tovarom. Na základe takto vyhodnoteného dokazovania uznal\nobžalovaných vinným zo spáchania obvzlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods.\n1, 4, písm. a/ Tr. zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zákona v zmysle podanej\nobžaloby prokurátorom krajskej prokuratúry.\nSúd pri určení druhu trestu a jeho výmery postupoval v zmysle ustanovení §§ 36,\n37 a 38/ Tr. zákona.\nV danom prípade u obžalovaného\n\nžiadnu poľahčujúcu okolnosť, uvedenú\n\nv § 36 Tr. zákona nezistil a priťažujúca okolnosť už je obsiahnutá v kvalifikovanej skutkovej\npodstate, preto nedošlo v zmysle § 38/ Tr. zákona ani ku zníženiu ani ku zvýšeniu základnej\ntrestnej sadzby. Obžalovanému je tak uložený trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov.\nV prípade obžalovaného\n\nvyhodnotil poľahčujúce okolnosti ako jeho\n\ndoznanie a oľutovanie spáchaného trestného činu, jeho doterajšiu beztrestnosť. V danom\nprípade súd použil aj ustanovenie § 39/ Tr. zákona, nakoľko vzhľadom na jeho výpoveď,\ns ktorou usvedčil i svojich spolupáchateľov, svojim postojom bol nápomocný orgánom\nčinným v trestnom konaní objasniť túto trestnú Činnosť - označil spolupáchateľov, miesto\nskladu pod. - dospel k záveru, že je možné mimoriadne znížiť základnú trestnú sadzbu.\nPri tomto postupe mu uložil trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov.\nU obžalovaného\n\nsúd prihliadol na jeho doterajšiu beztrestnosť, ako\n\nna poľahčujúcu okolnosť a preto je uložený trest pri dolnej hranici trestnej sadzby a to\nv trvaní 10 rokov.\nSúd obžalovaných pre výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na výkon trestu\nodňatia slobody so stredným stupňom stráženia, nakoľko je toho názoru, že výkon trestu\nv tomto stupni bude postačujúci na dosiahnutie účelu trestu.\n\n19\n\nPoškodená spoločnosť\nje s nárokom na náhradu škody odkázaná na občianske súdne konanie, nakoľko\nurčitý počet odcudzeného tovaru bol vrátený a ohľadne určenia hodnoty nevráteného\ntovaru dokazovanie už presahuje rámec trestného konania.“\n16. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania\nv rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho\nrezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne\nnámietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd\npripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom\nkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu\nuvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne\nrozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García\nRuiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument\nstrany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je\npre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument\n(Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998) vrátane povinnosti\nsúdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán\ns výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,\nII. ÚS 410/06).\n17. Inými slovami, z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi\nskutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi\nzávermi na strane druhej. V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade\ns vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať\nza rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Naopak, ak všeobecný súd\n\n20\n\nrešpektuje kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej\nargumentácie, nepatrí do právomoci ústavného súdu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov,\nresp. posudzovanie skutkového stavu ako správne zisteného všeobecným súdom, a to ani\nvtedy, ak by sa s takým hodnotením ústavný súd sám celkom nestotožnil.\n18. Všeobecný súd by teda nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej\nv odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty\nmusia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť,\nteda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,\nku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)\nverejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.\nV prípade, keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými\nzisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú,\ntreba také rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 6\nods. 1 dohovoru. „Je teda nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na\npodstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú\nodpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému [(II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07),\nII. ÚS 200/09).“. (Doc. JUDr. Ján Drgonec, DrSc., Ústava Slovenskej republiky. Teória\na prax. C. H. BECK, 2015, s. 865;)].\n19. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho\nsúdu a krajského súdu konštatuje, že najvyšší súd ako súd dovolací, ako aj krajský súd ako\nsúd odvolací konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre\nposúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú\nlogické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné.\nVzhľadom\n\nna aplikáciu\n\npríslušných\n\nna\n\nvec\n\nsa\n\nvzťahujúcich\n\nhmotnoprávnych\n\na procesnoprávnych zákonných ustanovení sú napadnuté rozhodnutia krajského súdu\na najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Tak krajský súd, ako aj najvyšší súd vo svojich\nnapadnutých rozhodnutiach primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim\nspôsobom reflektovali na sťažovateľom vznesené obhajobné tvrdenia, ku ktorým\nv primerane podrobnej svojej argumentácii zdôvodnili svoje úvahy opierajúc sa o skutkové\n\n21\n\nzistenia plynúce z vykonaného dokazovania a z nich odvodené právne závery. V tomto\nohľade krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí v spojení s rozsudkom okresného\nsúdu sp. zn. 2 T 129/2007 z 2. júna 2009 predostreli celý rad vykonaných dôkazov, pričom\nzáver o trestnoprávnej zodpovednosti sťažovateľa založili na presvedčivom zdôvodnení\na vlastných hodnotiacich úsudkov a myšlienkových postupov, ktoré ústavný súd nie je\noprávnený ani povinný nahrádzať. Inými slovami, odôvodnenie rozhodnutia všeobecného\nsúdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje\nna záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na súdnu ochranu\n(III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05). Tento záver platí aj pre sťažovateľom nastolenú otázku\nprimeranosti zníženia uloženého trestu odňatia slobody z dôvodu neprimerane dlho\ntrvajúceho/prieťahového konania o odvolaní vedeného pred krajským súdom. Z hľadiska\nposúdenia ústavnoprávnej udržateľnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu je\npodstatné, že tento pristúpil k zníženiu trestu daného zákonom zohľadňujúc porušenie čl. 6\nods. 1 dohovoru, pričom posúdenie toho, či sa tak stalo dostatočne „primerane“ alebo\n„neprimerane“, nie je úlohou ústavného súdu, ale vo veci konajúceho krajského súdu.\nNaostatok sťažovateľ v tomto ohľade nepredostrel ústavnému súdu ani svoju úvahu\no výške „primeranosti“ zníženia trestnej sadzby.\n20. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že skutkové a právne závery všeobecného\nsúdu môžu byť predmetom ústavnej kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne\nneodôvodnené\n\nalebo\n\narbitrárne,\n\na tak\n\nz ústavného\n\nhľadiska\n\nneospravedlniteľné\n\na neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). Navyše, do právomoci\nústavného súdu nepatrí zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste (II. ÚS 31/94), ani otázkou\nprávnej kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou\nplatnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00) vrátane posudzovania\nprávnej\n\nperfektnosti\n\nnamietaného\n\nrozhodnutia\n\nvšeobecného\n\nsúdu\n\nz\n\nhľadiska\n\nformálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych\npredpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08). Naostatok ústavný súd\nnie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov realizované všeobecnými súdmi,\na to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám nestotožňoval (II. ÚS 593/2011,\n\n22\n\nIII. ÚS 230/2012). Taktiež ústavný súd poukazuje na to, že tak ako judikatúra Komisie pre\nľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83,\nH v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra ESĽP (napríklad v prípade Delcourt,\nresp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom\nprípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom\nvnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu\n(I. ÚS 26/2014). Inými slovami, úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným\nsúdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť\nho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné (I. ÚS 17/01).\n21. Ústavný súd uzatvára, že právne závery krajského súdu a najvyššieho súdu nie je\nmožné považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil\npríčinnú súvislosť medzi napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu\na sťažovateľom označenými právami podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, na\nzáklade čoho sťažovateľom podanú sťažnosť v tejto jej časti odmieta podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Sťažovateľ\nv podanej sťažnosti taktiež namietal porušenie čl. 17 ods. 1 ústavy z dôvodu, že jemu\nuložený trest je neprimerane prísny, vrátane tej podstatnej skutočnosti, že sa cíti byť\n„nevinný“ zo spáchania trestnej činnosti kladenej mu za vinu. Z uvedených úvah je možné\nusúdiť to, že by mal byť podľa jeho predstáv v konečnom dôsledku oslobodený. Namietanie\ntohto článku ústavy vníma ústavný súd v naznačených súvislostiach, pričom konštatuje, že\nkeďže nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo\ndôjsť ani k porušeniu čl. 17 ods. 1 ústavy, a teda sa sťažovateľ nachádza vo výkone\nprávoplatne uloženého trestu odňatia slobody zákonne. V dôsledku uvedeného ústavný súd\nodmieta sťažovateľom podanú sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\n22. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy\ntýkajúceho sa práva sťažovateľa na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a práva\nna vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom ústavný súd konštatuje, že krajský súd\n\n23\n\nkonal verejné zasadnutie na prejednanie odvolania aj sťažovateľa 4. júna 2013,\n10. septembra 2013, 22. októbra 2013, 11. marca 2014, 22. januára 2015, 9. apríla 2015\na 12. novembra 2015, ktorých sa vždy zúčastnil obhajca sťažovateľa\ns výnimkou verejného zasadnutia konaného 9. apríla 2015, z účasti na ktorom sa\nospravedlnil. Verejné zasadnutie naplánované na dni 3. december 2013, 1. júl 2014 a 2. júl\n2015 bolo odročené, o čom bol sťažovateľ písomne upovedomený. Ústavný súd sa\nstotožňuje s názorom krajského súdu, že ide o jeden procesný úkon, ktorý bol viacnásobne\nrealizovaný/uskutočňovaný/opakovaný, a to zo zákonných dôvodov týkajúcich sa napríklad\nneprítomnosti povinných osôb, nedodržania zákonných lehôt a pod. Sťažovateľ bol na\nkaždý termín konania toho istého verejného zasadnutia písomne predvolávaný, pričom sa\nnikdy nezúčastnil a požiadal o vykonanie verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti. Táto\nskutočnosť explicitne vyplýva zo zápisnice o verejnom zasadnutí konaného 4. júna 2013,\n22. januára 2015 a napokon aj verejného zasadnutia konaného 12. novembra 2015,\nv dôsledku čoho sa na postup krajského súdu týkajúceho sa sťažovateľa vzťahovalo\nustanovenie § 293 ods. 7 Trestného poriadku, za súčasného dodržania postupu podľa § 293\nods. 10 Trestného poriadku. Zo zápisnice krajského súdu o konaní verejného zasadnutia\nz 12. novembra 2015 je zrejmé, že sťažovateľov obhajca\nnenamietal uskutočneniu verejného zasadnutia v neprítomnosti sťažovateľa dovolávajúc sa\nnapr. postupu súdu podľa § 293 ods. 6 Trestného poriadku. Ústavný súd preto nemá dôvod\nneveriť skutočnostiam vyplývajúcim z obsahu spisového materiálu vrátane zápisníc\nzo 4. júna 2013, 22. januára 2015 a napokon aj zápisnice o konaní verejného zasadnutia\nz 12. novembra 2015.\n23. V naznačenom smere ústavný súd už judikoval, že v prvom rade je všeobecný\nsúd povinný poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa, ale na druhej\nstrane nemožno bagatelizovať význam, podstatu a zmysel obhajoby, v rámci ktorej sa\nobvinený obhajuje sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Ak takéhoto obhajcu má\nalebo ho musí mať, je potom jeho úlohou obhajovať práva obvineného čo najúčinnejším\nspôsobom, pod ktorým treba bez pochýb rozumieť aj aktívny prístup obhajcu pri obhajovaní\njeho záujmov, ako aj starostlivosť obhajcu zameranú na to, aby boli náležite a včas\nobjasnené skutočnosti, ktoré vinu obvineného vyvracajú alebo ju zmierňujú [§ 44\n\n24\n\nods. 1 Trestného poriadku (IV. ÚS 482/2011)]. Spôsob obrany sťažovateľa a taktika jeho\nobhajoby nemôže byť v prípade jej neúspechu pričítaná na vrub súdu, ktorý koná v súlade\nso zákonom (IV. ÚS 217/2013).\n24. Z povinností advokáta [vyplývajúcich z § 18 ods. 2 a § 21 písm. e) zákona\nč. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.\no živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o advokácii“)] vyplýva, že nesie zodpovednosť za spôsob výkonu obhajoby svojho\nmandanta v konaní pred súdom, a to nielen v rovine zvolenej „taktiky“ obhajoby, ale aj jej\nsamotného výkonu, resp. nesie zodpovednosť aj v podobe opomenutia konkrétnych úkonov\nprávnej pomoci, ku ktorým je zmocnený zákonom alebo poverený mandantom. Uvedený\nzáver potvrdzuje aj komentované znenie dohovoru, z ktorého vyplýva, že „Z nezávislosti\nadvokacie na státu vyplýva, že vedení obhajoby je ve své podstatě záležitostí medzi\nobviněným a jeho klientem, ať už mu byl obhájce přidělen v rámci právní pomoci nebo si\njej platí klient sám. Čl. 6 odst. 3 písm. c) nutí příslušné státní orgány zasáhnout pouze tehdy,\njestliže nedostatky na straně ustanoveného obhájce vyjdou najevo anebo jestliže jsou o nich\njakýmkoli jiným způsobem informovány [Kamasinski proti Rakousku, rozsudek\n19. december 1989, č. 9783/82, § 65]. Totéž platí i pro obhájce zvoleného obviněným\n[Imbrioscia, § 41]. (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva\no lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012.)“.\n25. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších\nprocesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov,\nvrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo\nopodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. januára 2017\n\n25", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "pojednávanie-verejné", "odvolanie-odvolacie konanie", "odvolanie-odvolacie dôvody", "trestné konanie-rozhodnutie o treste", "dovolanie-dovolacie dôvody", "konanie-procesný postup", "trestné konanie-práva obvineného v trestnom konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c9b924ff-b2b5-4a7f-baae-f01887ebc64d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 26/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2014 z 22. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-22", "citacie_n": 77, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c9b924ff-b2b5-4a7f-baae-f01887ebc64d"}, {"guid": "ussr:e71dc8a5-2685-4309-b315-1af352ffc938", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 217/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 217/2013 z 18. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-18", "citacie_n": 49, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e71dc8a5-2685-4309-b315-1af352ffc938"}, {"guid": "ussr:229c216a-5ec0-4a0d-b96a-fff186f5c634", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 230/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 230/2012 z 13. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-13", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:229c216a-5ec0-4a0d-b96a-fff186f5c634"}, {"guid": "ussr:bd3ec36c-cb5e-47f3-8d24-ff5bf0979d4f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 593/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 593/2011 z 15. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-15", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bd3ec36c-cb5e-47f3-8d24-ff5bf0979d4f"}, {"guid": "ussr:aa26c834-4347-4fff-9cf1-e32eaabddb59", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 482/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 482/2011 z 10. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-10", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aa26c834-4347-4fff-9cf1-e32eaabddb59"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:a5830d99-a87a-4bf7-9c15-d7de61f28497", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 325/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 325/08 z 29. 1. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-01-29", "citacie_n": 185, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a5830d99-a87a-4bf7-9c15-d7de61f28497"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:80854d00-546c-48e8-9c1b-0ad3bf854400", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 199/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 199/08 z 12. 8. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-08-12", "citacie_n": 255, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:80854d00-546c-48e8-9c1b-0ad3bf854400"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:be4c7e27-32ad-4187-8696-2f8bf5efc02a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 193/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 193/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:be4c7e27-32ad-4187-8696-2f8bf5efc02a"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:bcca5369-c6c0-4e4c-92ad-9b5a8d29c211", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.329.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 329/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 329/2020 z 30. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.329.2020.1"}]}