{"guid": "ussr:28737342-9d8b-4be2-aa79-58da7b790a1a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.150.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 150/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 150/2017 z 22. 3. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 22. marca 2017, sp. zn. I. ÚS 150/2017, ECLI:SK:USSR:2017:1.US.150.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Milan Ľalík", "sudca_id": 1072, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milan-lalik-1072", "datum_vydania": "2017-03-22", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "nazov": "čl. 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-7.odsek-2", "nazov": "čl. 7 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-7.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-7"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 7 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 7 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 7 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 7 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 7 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 7 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-2", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-7", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/28737342-9d8b-4be2-aa79-58da7b790a1a", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.150.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.150.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.150.2017.1/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 150/2017-16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2017\npredbežne\n\nprerokoval\n\nsťažnosť\n\n,\n\n,\n\n, Poľská republika, zastúpenej advokátkou JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou,\nadvokátska kancelária, J. M. Geromettu 146/1, Žilina, vo veci namietaného porušenia\njej základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžso 22/2015\nz 27. apríla 2016 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21 Scud 9/2014\nz 11. marca 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n9. augusta 2016 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľka“),\n\nktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 2 ods. 2 , čl. 7 ods. 2 a čl. 46\nods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžso 22/2015 z 27. apríla 2016\n(ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Žiline\n(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 21 Scud 9/2014 z 11. marca 2015 (ďalej len „rozsudok\nkrajského súdu“).\n\n2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, rozhodnutím\nč. 45936-1/2013-CA z 1. októbra 2013 rozhodla, že sťažovateľke nevzniklo v období\nod 1. júla 2012 do 31. decembra 2012 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové\npoistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, svoje\nrozhodnutie odôvodnila tým, že na základe kontroly nebolo preukázané, že sťažovateľka\nreálne vykonávala činnosti zamestnanca na základe pracovnej zmluvy. Proti tomuto\nrozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala nesprávnu aplikáciu\nčl. 11 ods. 2 písm. a) nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004\nz 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES)\neurópskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 z 16. septembra 2009 (ďalej len „základné\nnariadenie“). O podanom odvolaní rozhodla Sociálna poisťovňa, ústredie, rozhodnutím\nč. 21738-2/2014-BA z 10. februára 2014 tak, že odvolanie sťažovateľky zamietla. Žalobou\no preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu sa sťažovateľka na krajskom súde\ndomáhala zrušenia tohto rozhodnutia. Krajský súd žalobu sťažovateľky napadnutým\nrozsudkom zamietol, pričom v rámci odôvodnenia zdôraznil, že aplikovať relevantný čl. 11\nods. 1 základného nariadenia v spojitosti s nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES)\nč. 987/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) je možné\nv situácii, keď osoba vykonáva činnosť zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej\nosoby v dvoch členských štátoch, avšak z vykonaného dokazovania táto skutočnosť\npreukázaná nebola. Keďže sťažovateľka sa nestotožnila s predostretou argumentáciou\nkrajského súdu, podala proti jeho rozsudku odvolanie, ktorému najvyšší súd nevyhovel\na sťažnosťou napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu.\n3. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že rozsudkom krajského súdu\na rozsudkom najvyššieho súdu bola ukrátená na svojich základných právach garantovaných\nústavou. Podľa jej názoru najvyšší súd porušil jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2\nústavy tým, že v napadnutom rozsudku „... absentuje odkaz na právne predpisy, z ktorých\nsúd pri rozhodovaní vychádzal, nezaoberá sa právnym zdôvodnením svojho rozhodnutia\na v rámci odôvodnenia sa vôbec nezaoberá rozsiahlymi námietkami sťažovateľky\nuvedenými v odvolaní“, čo sťažovateľka považuje „... za nedostatočné, zakladajúce\n\n2\n\narbitrárnosť rozhodnutia“. Okrem uvedeného najvyšší súd a ani krajský súd sa podľa\ntvrdení sťažovateľky kvalifikovane nevysporiadali so záznamom č. 34099-2/2013-CA\no vykonaní kontroly zameranej na prevenciu reálneho výkonu činnosti zamestnancov\nna území Slovenskej republiky, ktorý sťažovateľka považuje za nosný dôkaz v predmetných\nkonaniach. V týchto intenciách sťažovateľka ďalej uvádza: „... tak ako prvostupňový\nsprávny orgán (Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca), v rámci odvolacieho konania aj\ndruhostupňový správny orgán (Sociálna poisťovňa Ústredie), ako aj konajúci prvostupňový\nsprávny súd (Krajský súd Žilina) považovali otázku reálneho výkonu činnosti sťažovateľky\nako zamestnanca podstatnú pre vydanie rozhodnutia o vzniku/nevzniku poistenia v zmysle\nZákona o SP podľa slovenskej legislatívy, napriek tomu, že táto otázka bola v zmysle\nvyššie uvedeného vyriešená už v rámci konania o kontrole, ktorej výsledkom bol záznam\nč. 34099-2/2013-CA..., vôbec na túto skutočnosť pri vydaní svojich rozhodnutí\nnereflektovali. Rovnako aj Najvyšší súd, aj napriek ďalším dôkazom predloženým\nv správnom, ako aj súdnom konaní... zásadne polemizoval o reálnosti vykonávania práce\nsťažovateľky ako zamestnanca a už vyriešenú prejudiciálnu otázku podstatnú pre vydanie\nústavnou sťažnosťou napádaného rozhodnutia odignoroval“.\n4. Namietané porušenie čl. 7 ods. 2 ústavy vidí sťažovateľka v tom, že „... krajský\nsúd ako prvostupňový a rovnako aj Najvyšší súd ako súd odvolací odmietol aplikovať\nv danej veci nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004\na jeho čl. 11 ods. 1 vo väzbe na čl. 13 ods. 3 ako aj nariadenie Európskeho parlamentu\na Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009 a čl. 14-16“, a čl. 2 ods. 2 ústavy bol\npodľa názoru sťažovateľky porušený svojvoľnou aplikáciou právnych noriem a vykonaných\ndôkazov.\n5. V nadväznosti na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd\nnálezom vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu\nboli porušené jej základné práva podľa čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy,\nnapadnuté rozhodnutia zrušil, vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal jej\ntrovy konania.\n\n3\n\n6. V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických\nosôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný\nsúd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,\nopatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší\ntaké rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\n7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nzákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\nK namietanému porušeniu označených článkov ústavy rozsudkom krajského\nsúdu\n\n4\n\n9. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka\nnamieta porušenie označených základných práv a slobôd rozsudkom krajského súdu,\npoukazuje na to, že v zmysle už uvedeného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy disponuje\nústavný súd pri ochrane poskytovanej fyzickým alebo právnickým osobám len subsidiárnou\nprávomocou. Zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu vyplýva, že právomoc ústavného\nsúdu nastupuje až vtedy, keď ochranu základných práv a slobôd nemôžu sťažovateľovi\nposkytnúť všeobecné súdy (I. ÚS 269/06). Ak sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti\nzistí, že sťažovateľ sa môže ochrany základných práv alebo slobôd domôcť využitím\ndostupných a účinných prostriedkov nápravy pred všeobecnými súdmi, ústavný súd takúto\nsťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci (IV. ÚS 115/07).\n10. Vzhľadom na uvedený princíp subsidiárnej právomoci ústavného súdu tak\nústavný súd nedisponuje právomocou preskúmavať rozsudok krajského súdu, pretože jeho\nrozhodnutie mohlo byť (a v tomto prípade aj bolo) preskúmané najvyšší súdom, a to\nna základe riadneho opravného prostriedku (odvolania). Z tohto dôvodu bolo potrebné\nsťažnosť v časti vo vzťahu k rozsudku krajského súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci\nústavného súdu na jej prerokovanie. Ústavný súd sa tak v ďalšom priebehu predbežného\nprerokovania sťažnosti venoval len časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku najvyššieho\nsúdu.\nK namietanému porušeniu označených článkov ústavy rozsudkom najvyššieho\nsúdu\n11. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zvyšnej časti sťažnosti zistil, že\nsťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2\nústavy namieta tiež porušenie základných práv podľa čl. 2 ods. 2 a čl. 7 ods. 2 ústavy.\n12. V zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy,\nv jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 7 ods. 2 ústavy\nmôže Slovenská republika medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená\nspôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti\n\n5\n\nsvojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych\nspoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.\nPrevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom\nalebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.\n13. Ústavný súd konštatuje, že úvodné články ústavy vrátane tých, ktoré vo svojej\nsťažnosti sťažovateľka označila, majú charakter základných, všeobecných ustanovení, tak\nako to vyplýva aj zo samotného názvu prvého oddielu prvej hlavy ústavy. Ústavné normy,\nktoré sú obsiahnuté v tejto časti ústavy, síce môžu poskytovať východisko pri výklade\nzákladných práv a slobôd, avšak samy osebe nemajú charakter základných práv a slobôd,\nktoré sú uvedené v čl. 14 a nasl. ústavy. Ústavný súd tak na základe už uvedeného\nkonštatuje, že nemá dostatok právomoci rozhodnúť o porušení ústavnej normy obsiahnutej\nv čl. 2 ods. 2 a čl. 7 ods. 2 ústavy v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Z uvedeného dôvodu\nbolo nutné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu aj\nv tejto časti a ústavný súd sa tak v ďalšom priebehu predbežného prerokovania sťažnosti\nvenoval len časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku najvyššieho súdu, v ktorej\nsťažovateľka napáda porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.\n14. Ako už bolo uvedené, podľa zákona o ústavnom súde môže ústavný súd\nodmietnuť aj taký návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. V zmysle judikatúry ústavného\nsúdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva\nalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ vo svojej sťažnosti, a to buď pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo\nslobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej\nústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej\nreálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, II. ÚS 101/03,\nI. ÚS 229/07).\n\n6\n\n15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť\nkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Podľa\nčl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu\nverejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak\nzákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie\nrozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Základné právo na súdnu ochranu tak\numožňuje každému, aby sa po splnení predpokladov ustanovených zákonom stal\núčastníkom súdneho konania.\n16. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne konštatuje, že nie je súčasťou\nsystému všeobecného súdnictva, ale je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti\na ako taký v zásade nie je oprávnený skúmať a posudzovať právne názory všeobecných\nsúdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súd taktiež neskúma, či bol\nv konaní pred všeobecným súdom náležite zistený skutkový stav. Úloha ústavného súdu sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti postupu všeobecného súdu s ochranou základných práv\na slobôd garantovanou ústavou, resp. s ochranou ľudských práv a základných slobôd\ngarantovanou medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola\nvyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom (II. ÚS 21/96, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01).\n17. Ústavný súd tak môže preskúmavať iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak\nv konaniach, ktoré im predchádzali, alebo v samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu\nzákladného práva a slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť\npredmetom skúmania zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by tieto závery boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva\nalebo slobody. Súčasťou práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka konania na také\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (IV. ÚS 115/03,\nIII. ÚS 60/04).\n\n7\n\n18. Pokiaľ sťažovateľka vidí porušenie svojho základných práv na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v tom, že najvyšší súd sa v rámci svojho odôvodnenia vôbec\nnevysporiadal so záznamom o vykonaní kontroly zameranej na prevenciu reálneho výkonu\nčinnosti zamestnancov, v tomto smere považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že v zmysle\nčl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti súdnej a inej právnej ochrany ustanoví zákon.\nTýmto zákonom bol až do jeho zrušenia zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok\nv znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle ustanovenia § 132 OSP súd\nhodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich\nvzájomnej súvislosti. Záznam o vykonaní kontroly zameranej na prevenciu reálneho výkonu\nčinnosti zamestnancov je len jedným z dôkazov, na základe ktorých všeobecné súdy vo veci\nrozhodli. Skutočnosť, že v rámci konania o kontrole zameranej na preverenie reálneho\nvýkonu činnosti zamestnancov bol zo strany kontrolujúceho subjektu vyhotovený záznam\no kontrole, v žiadnom prípade nezakladá prekážku rozsúdenej veci a neuberá právomoc\nvšeobecným súdom posudzovať otázku, či v okolnostiach daného prípadu došlo alebo\nnedošlo k reálnemu výkonu závislej práce. Tvrdenie sťažovateľky, že najvyšší súd pochybil,\nkeď „zásadne polemizoval o reálnosti vykonávania práce sťažovateľky ako zamestnanca\na už vyriešenú prejudiciálnu otázku podstatnú pre vydanie ústavnou sťažnosťou\nnapádaného rozhodnutia odignoroval“, je tak nesprávne. Súdnym prieskumom,\nvykonávaním dôkazov a ich následným vyhodnocovaním v súlade s procesnými normami\nvo vzťahu k nastolenej otázke nemohlo zo strany všeobecných súdov dôjsť k porušeniu\nzákladných práv sťažovateľky. Nie je namieste ani tvrdenie, že súd odignoroval\nsťažovateľkou označený záznam ako dôkaz, naopak, najvyšší súd v odôvodnení svojho\nrozsudku s odkazom na rozsudok krajského súdu jasne a zrozumiteľne vysvetľuje, prečo\ntento záznam nie je pre posúdenie veci rozhodný, ktoré iné dôkazy považuje za relevantné a\naké závery pri aplikácii konkrétnych právnych predpisov z nich vyvodzuje. Nie je úlohou\nústavného súdu opätovne vyhodnocovať dôkazy, prípadne prehodnocovať skutkový stav,\nako to požaduje sťažovateľka vo svojej sťažnosti.\n19. Neobstojí ani námietka sťažovateľky, že odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu\nje „nedostatočné, zakladajúce arbitrárnosť rozhodnutia“, keďže sa najvyšší súd\nv odôvodnení svojho rozhodnutia obmedzil len na konštatovanie správnosti postupu\n\n8\n\nkrajského súdu s tým, že sa „nevysporiadal so všetkými jej námietkami v podanom\nodvolaní“. Ústavný súd k tomu v prvom rade uvádza, že Občiansky súdny poriadok (platný\na účinný v čase napádaného konania) v ustanovení § 219 ods. 2 výslovne umožňoval\nodvolaciemu súdu obmedziť sa v odôvodnení svojho rozhodnutia len na skonštatovanie\nsprávnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, ak sa s ním v celom rozsahu stotožňuje.\nPokiaľ teda najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku využil takúto procesnú ekonómiu\na v podstatnom len odkázal na rozsudok krajského súdu, to samo osebe nie je možné\npovažovať za porušenie práva na súdnu ochranu. V danom prípade dokonca najvyšší súd\nkonal nad rámec procesného minima, keď v podstatnom napokon opakovane zhrnul dôvody\na právne argumenty, pre ktoré nevyhovel odvolaniu sťažovateľky.\n20. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu dospel\nk záveru, že z jeho odôvodnenia jednoznačne vyplýva, že najvyšší súd sa danou vecou\nriadne zaoberal, že príslušné právne normy interpretoval a aplikoval ústavne konformným\nspôsobom, rozviedol, akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil, a svoje rozhodnutie\ntiež zrozumiteľne a preskúmateľným spôsobom odôvodnil. Ústavný súd tak z týchto\ndôvodov dospel k záveru, že najvyšší súd nemohol porušiť právo sťažovateľky na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.\n21. Poslednou skutočnosťou, v ktorej sťažovateľka vidí porušenie svojho práva\nna súdnu ochranu, je to, že podľa názoru sťažovateľky „najvyšší súd ako súd\nodvolací odmietol aplikovať v danej veci nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady\nč. 883/2004 z 29. apríla 2004 a jeho čl. 11 ods. 1 vo väzbe na čl. 13 ods. 3 ako aj\nnariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009 a\nčl. 14-16“. Najvyšší súd sa zaoberal aj touto otázkou a v odôvodnení svojho rozhodnutia k\ntomu uvádza: „Po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj rozhodnutia žalovaného,\nnajvyšší súd dospel k rovnakému záveru ako krajský súd, a to, že v konaní nebolo\npreukázané, že by žalobkyňa reálne fakticky vykonávala činnosť zamestnanca u\nzamestnávateľa\n\n, ktorého sídlo je na území Slovenskej republiky. Z\n\nuvedeného dôvodu, preto neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3\nzákladného nariadenia. Pre aplikáciu tohto článku základného nariadenia je potrebný\n\n9\n\nreálny súbeh činností žalobkyne ako SZČO na území Poľskej republiky a činnosti\nzamestnankyne na území Slovenskej republiky. Uvedené ustanovenie základného nariadenia\npredpokladá existujúci, skutočný súbeh dvoch činností, a to SZČO a zamestnanie v dvoch\nodlišných členských štátoch a iba táto skutočnosť zakladá postup podľa predmetného\nčlánku 13 ods. 3 základného nariadenia a aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov\npríslušného členského štátu.“ Už z uvedenej časti odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu\nje teda zrejmé, že najvyšší súd neodmietol tento právny predpis a v ňom obsiahnuté právne\nnormy aplikovať bezdôvodne, ale pri ich výklade dospel k záveru, že v prípade\nsťažovateľky nebola naplnená hypotéza týchto právnych noriem, a teda nebola možná ani\nich aplikácia. Ústavný súd tak dospel k záveru, že ani táto argumentácia sťažovateľky nie je\nspôsobilá indikovať možné porušenie základných práv sťažovateľky garantovaných čl. 46\nods. 1 a 2 ústavy.\n22. Vzhľadom na to, že ústavný súd zistil, že žiadnym sťažovateľkou namietaným\npostupom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu jej základných práv v zmysle čl. 46\nods. 1 a 2 ústavy, sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n23. Naostatok ústavný súd uvádza, že sťažovateľka v texte svojej sťažnosti namieta i\nporušenie čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“), avšak v samotnom petite sťažnosti už porušenie práv garantovaných\ndohovorom nenamieta. I napriek tomu, že ústavný súd je viazaný petitom sťažnosti,\nz dôvodu presvedčivosti dopĺňa, že dôvody, v ktorých sťažovateľka vidí porušenie práva\npodľa dohovoru, sú zhodné s tými, ktoré uvádza vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy,\na keďže k porušeniu čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy nedošlo, nemohlo pre tie isté dôvody dôjsť ani\nk porušeniu práva garantovaného čl. 6 dohovoru.\n24. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá pre nedostatok právomoci, resp.\npre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch\nsťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.\n\n10\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 22. marca 2017\n\n11", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "sociálna poisťovňa", "správne súdnictvo-rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:91f2e0d4-2264-4cfa-8050-00cdf958785c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 229/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 229/07 z 22. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-22", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:91f2e0d4-2264-4cfa-8050-00cdf958785c"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:90befcb9-7b27-47bf-8cdc-ab3b208769c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 269/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 269/06 z 7. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-07", "citacie_n": 267, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90befcb9-7b27-47bf-8cdc-ab3b208769c3"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:949d51e0-ca37-4c97-8ac1-25fdb46c7d19", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/03 z 12. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-12", "citacie_n": 550, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:949d51e0-ca37-4c97-8ac1-25fdb46c7d19"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "cd05155d-767c-4f0c-8694-9cb059853b99:57c68a00-8f46-4578-bd5e-e813718d79c1", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2015:5014200295.2", "spisova_znacka": "21Scud/9/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 21Scud/9/2014 z 10. 3. 2015", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2015-03-10", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5014200295.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:928359eb-e22c-4529-92b2-ed4a5fdf4bc0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.601.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 601/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 601/2017 z 5. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-05", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.601.2017.1"}, {"guid": "ussr:5b20f178-1ee5-4b7d-8f04-e9bd9c6b3f15", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.587.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 587/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 587/2017 z 15. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.587.2017.1"}, {"guid": "ussr:d716e9c6-b284-4572-ad24-1052b183fcdd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.537.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 537/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 537/2017 z 8. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-08", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.537.2017.1"}, {"guid": "ussr:afb7cda4-fbc4-495e-b700-2f5715ccc0a2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.502.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 502/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 502/2017 z 9. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-09", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.502.2017.1"}]}