{"guid": "ussr:108f4336-f3d2-4ca9-8cb7-58caf1daa4ec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.119.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 119/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 119/2017 z 8. 3. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 8. marca 2017, sp. zn. I. ÚS 119/2017, ECLI:SK:USSR:2017:1.US.119.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Milan Ľalík", "sudca_id": 1072, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milan-lalik-1072", "datum_vydania": "2017-03-08", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/108f4336-f3d2-4ca9-8cb7-58caf1daa4ec", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.119.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.119.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.119.2017.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 119/2017-19\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. marca 2017\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\nzastúpeného advokátom JUDr. Františkom Vavračom, Horná 51, Banská Bystrica, vo veci\nnamietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 430/2013\nz 12. augusta 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola\n29. decembra 2015 doručená sťažnosť sťažovateľa\n\n(ďalej len\n\n,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa\nčl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením\n\nKrajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn. 12 Co 430/2013\nz 12. augusta 2015 (ďalej len ,,uznesenie krajského súdu“).\n2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol v procesnom\npostavení žalovaného účastníkom občianskeho súdneho konania o zaplatenie sumy\n25 409,95 € s prísl., ktoré bolo vedené na Okresnom súde Banská Bystrica (ďalej len\n,,okresný súd“) pod sp. zn. 17 C 190/2006. Zaplatenia uvedenej sumy sa\n(ďalej len ,,žalobkyňa“) domáhala z titulu vrátenia pôžičky s úrokom a úrokom\nz omeškania. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 17 C 190/2006 z 19. novembra 2008\nv spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 12 Co 7/2009 z 26. marca 2009 bol sťažovateľ\nzaviazaný zaplatiť žalobkyni sumu 25 409,94 € s 3 % mesačným úrokom od 1. februára\n2003 až do zaplatenia, ako aj úrok z omeškania zo sumy 43 152,09 € od 1. apríla 2002\ndo 30. januára 2003 vo výške 15,5 % ročne, zo sumy 25 409,94 € od 1. februára 2003 až\ndo zaplatenia vo výške 13 % ročne a bola mu uložená povinnosť nahradiť žalobkyni trovy\nkonania.\n3. Na návrh sťažovateľa bola uznesením okresného súdu sp. zn. 7 C 67/2011\nz 5. apríla 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 16 Co 251/2012\nz 27. septembra 2012 povolená obnova konania vedeného pôvodne pod sp. zn.\n17 C 190/2006, keďže súd zistil skutočnosti, ktoré by pre sťažovateľa mohli privodiť\npriaznivejšie rozhodnutie vo veci tým, že by sa zistili skutočnosti, na základe ktorých by sa\nv súvislosti s plnením sťažovateľa manželovi žalobkyne aplikoval § 145 Občianskeho\nzákonníka.\n4. Po povolení obnovy konania okresný súd vo veci rozhodol uznesením\nsp. zn. 17 C 190/2006 z 24. júla 2013, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na zmenu\nrozsudku okresného súdu sp. zn. 17 C 190/2006 z 19. novembra 2008 v spojení\ns rozsudkom krajského súdu sp. zn. 12 Co 7/2009 z 26. marca 2009 a sťažovateľ bol\nzaviazaný nahradiť žalobkyni trovy obnovy konania. Na odvolanie sťažovateľa o veci\nrozhodoval krajský súd, ktorý uznesením napadnutým touto sťažnosťou uznesenie\n\n2\n\nokresného súdu potvrdil a zaviazal sťažovateľa nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho\nkonania.\n5. Sťažovateľ v sťažnosti a jej doplnení z 3. marca 2016 predložil ústavnému súdu\nrozsiahlu polemiku s právnymi závermi krajského súdu aj okresného súdu, pričom podstata\njeho sťažnostnej argumentácie spočívala v týchto tvrdeniach:\n«Rozhodnutie odvolacieho súdu nerešpektuje princíp materiálneho poňatia štátu\na vec bola posudzovaná formálne...\nSúd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Moja námietka\no doručení „... 20 stránkového dokumentu vypracovaného advokátkou navrhovateľky\nna pojednávaní krátkou cestou“ bez toho, aby som mal možnosť oboznámiť sa s tak\nrozsiahlym dokumentom..., odvolací súd argumentoval, že takýmto spôsobom bolo tiež\ndoručené aj vyjadrenie mojej právnej zástupkyne právnej zástupkyni navrhovateľky. Takýto\nargument je nepriliehavý, lebo tu nejde o reciprocitu pri porušení procesných práv\núčastníkov, ale o to, či súd dodržal zákonom určenú povinnosť, aby každý účastník mal\nprimeraný čas na oboznámenie sa so stanoviskom protistrany, ak takéto stanovisko má\npriamy vzťah k posudzovanej veci. Takéto odôvodnenie ako urobil odvolací súd je\nnepriliehavé, formálne a nenapĺňa účel procesného práva vo vzťahu k prípadnej reakcii na\ntakto obsiahly prejav protistrany s prílohami...\nRovnosť zbraní tu bola porušená a táto má za následok že som bol obratý o procesnú\nmožnosť ďalšej primeranej argumentácie na rovnakej úrovni na akej to mala\nnavrhovateľka. Tento postup má za následok v širšej súvislosti aj odňatie možnosti konať\npred súdom...\nZ hľadiska hmotnoprávneho posudzovania je závažný predpoklad, ktorý mal odvolací\nsúd za preukázaný v súlade s odôvodnením súdu prvého stupňa, že „... išlo o prostriedky\npatriace do bezpodielového spoluvlastníctva manželov navrhovateľky a jej nebohého\nmanžela.“ Zároveň zmluvy o pôžičkách síce uzavrela navrhovateľka..., plnenia poskytoval\nnebohý manžel navrhovateľky... a nie navrhovateľka. Podľa § 145 odsek 2 Občianskeho\nzákona, ktoré dopadá na tento prípad, z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú\noprávnení a povinní obidvaja manželia spoločne a nerozdielne...\n\n3\n\nUstanovenia o BSM § 143 a nasl. Občianskeho zákonníka nemajú osobitnú úpravu\nsolidárnych záväzkov, je potrebné zobrať do úvahy všeobecne úpravu solidárnych záväzkov\npri primárnom zohľadnení osobitosti úpravy BSM. Ak vychádzame z takto nastavenej\nprávnej úpravy, čiže reálneho kontraktu, tak uplatnenie solidarity pri poskytnutí plnení je\nna mieste vo vzťahu aj k nebohému manželovi navrhovateľky. Za týchto okolností je\nprevzatie celej argumentačnej polohy rozhodnutia NSČR 21 Cdo 5138/2007 nepriliehavé\na spôsobuje extrémny nesúlad medzi mojimi základnými právami a aplikáciou na vec\ndopadajúcich hmotnoprávnych ustanovení... Je tomu tak preto, lebo neprimeraným, a nie\ndostatočným argumentačným poľom neprimerane favorizuje účastníka zmluvy na jednej\nstrane proti existencii solidarity vo vzťahu ku konceptu BSM z hľadiska solidarity\njednoznačne vymedzenej v § 145 odsek 2 Obč. zák...\nPri reálnom kontakte sa musí vziať do úvahy aj to, kto v konkrétnych súvislostiach\nreálne plnenie poskytoval a tento nemôže byť vyradený z oprávnenia prijímať takéto plnenie\nformálnym argumentom na písomnú zmluvu uzavretú jedným z manželov, navyše v rozpore\ns účelom právnej úpravy solidarity pri BSM...\nAk berieme do úvahy závažné procesné porušenie a nepriliehavú hmotnoprávnu\naplikáciu právnej úpravy vykladanú v rozpore s jej účelom reštriktívne, tak sa tu prejavujú\nvýznamné prvky arbitrárnosti a svojvôle a toto v súhrne sa dostáva do príkreho rozporu\ns materiálnym poňatím štátu podľa Ústavy SR.»\n6. Nad rámec sťažnostnej argumentácie sťažovateľ v doplnení sťažnosti poukazuje\nna ním tvrdené extrémne excesy v dôkaznom procese, zotrváva na tvrdení, že žalobkyňa sa\nnikdy nezúčastnila žiadneho reálneho kontraktu, či už pri poskytovaní pôžičky, alebo pri jej\nvracaní. V tomto smere sťažovateľ odkazuje na listinné dôkazy (zmluvy o pôžičke,\nvýdavkové doklady), ktorým podľa jeho názoru súd prisúdil svojvoľne vážnosť, ktorá im\nneprislúchala. Ďalej uvádza:\n«V tejto súvislosti išlo o „deformáciu dôkazu“,\n\nktorej deformácia spočívala v\n\nchybnom vyhodnotení dôkazu v súvislosti s príjmom a výdajom finančných prostriedkov\npodľa príjmových a výdavkových dokladov, ktoré spadali do reálneho kontraktu. V tomto\nprípade išlo o takú relevantnú vadu dôkazného procesu vykazujúcu ústavne nesúladný\ndeficit, že zistená existencia zmlúv v písomnej forme uzavretých navrhovateľkou mala byť\n\n4\n\nvylúčená z predmetu úvah smerujúcich k ustáleniu skutkového stavu na jednej strane\na na druhej strane riadne zistená existencia príjmových a výdavkových dokladov, ktoré\nsvedčia o reálnom kontakte pôžičky pri jej poskytnutí a jej vrátení nebola braná do úvahy,\nhoci braná mala byť a tu išlo o neúplné /úplne nesprávne/ hodnotenie dôkazov a zistený\nskutkový stav bol rekonštruovaný v rozpore s prevedenými dôkazmi. Toto je podstata\ndeformácie dôkazu, ktorá je vylúčená v ústavnoprávnych súvislostiach, lebo vykazuje\nznámky svojvôle.“\n7. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že jeho základné\nprávo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nuznesením krajského súdu porušené boli. Zároveň žiada, aby ústavný súd zrušil uznesenie\nkrajského súdu, vrátil mu vec na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania.\nII.\n8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.\n\n5\n\n9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti\nnamietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie\nkonanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom\nzo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd\nskúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu\nna ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané\nzákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený.\n10. Sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa možno rozdeliť do dvoch základných\nokruhov, ktoré podľa názoru sťažovateľa vo vzájomnom súhrne viedli k zásahu do jeho\noznačených práv. Ide o:\n- tvrdené porušenie princípu rovnosti zbraní, keď mu 20-stranový dokument\npredložený právnou zástupkyňou žalobkyne bol doručený na pojednávaní bez toho, aby sa\nk nemu mohol v primeranom časovom úseku vyjadriť, z čoho zároveň vyvodzuje odňatie\nmožnosti konať pred súdom,\n- tvrdenú svojvôľu všeobecných súdov pri hodnotení vykonaných dôkazov\na hmotnoprávnom posúdení veci.\nK tvrdenému porušeniu princípu rovnosti zbraní v spojení s odňatím možnosti\nkonať pred súdom\n11. Sťažovateľ zásah do označených práv v tomto smere vyvodzuje z toho, že mu\nnebol vytvorený potrebný časový priestor na oboznámenie sa rozsiahlym materiálom\n\n6\n\npredloženým žalobkyňou priamo na pojednávaní, pričom tento podľa jeho názoru mal\nvýznam pre rozhodnutie vo veci. Pokiaľ ide o tieto námietky sťažovateľa, ústavný súd\nkonštatuje, že na prerokovanie sťažnosti v tejto časti nemá právomoc.\n12. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy totiž vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú\nochranu základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich\nz príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém\ntejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci\nústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci\nvšeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne\nzodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv\na slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému\nvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd\nvtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n13. Ústavný súd preto môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne\nsa zaoberať jeho sťažnosťou iba vtedy, ak sa nemôže domáhať ochrany svojich práv\npred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti\nfyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo\nslobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže (mohol) domôcť využitím jemu\ndostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne\nupraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí\ntakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie\n(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,\nII. ÚS 90/06).\n14. Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase doručenia\nuznesenia krajského súdu dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.\nZ citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že skutočnosti, ktoré\n\n7\n\nmajú zakladať porušenie označených práv sťažovateľa, sú v ním uvedenom smere\nsubsumovateľné pod zákonné ustanovenia zakladajúce prípustnosť dovolania. Ústava ani\nzákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi\nsúdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1\nústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných\nprostriedkov nápravy. Keďže proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ako súdu\nodvolacieho bolo možné zo sťažovateľom tvrdených pochybení podať dovolanie, právomoc\nposkytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal najvyšší súd ako súd dovolací, čím\nbola zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný\nsúd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol\npre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.\nK namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu a práva\nna spravodlivé súdne konanie uznesením krajského súdu z dôvodu tvrdenej svojvôle\npri hodnotení vykonaných dôkazov a hmotnoprávnom posúdení veci\n15. V tejto časti sťažnosti sa ústavný súd zaoberal bližšie otázkou, či sťažnosť nie je\nzjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry\nústavného súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu)\nnemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil\nsťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným\nrozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo,\nalebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú,\npri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí\nna ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).\n16. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných\nzásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich\ndo ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym\norgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je\n\n8\n\nprieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,\nI. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými\nsúdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového\nstavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto\nsúvislosti vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci\nnemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy\nspravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom,\nže všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne\na zrozumiteľne\n\ndá\n\nodpoveď\n\nna\n\nvšetky\n\nkľúčové\n\nprávne\n\na skutkovo\n\nrelevantné\n\notázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol\n(napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných\npráv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj\nvšeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným\nzákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1\nústavy).\n17. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd\nrozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha\npri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím\nsúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie\nzákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach\na základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne\nodôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv\na slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).\n18. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej\nčinnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia uznesenia\nkrajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti podstatná. V záujme\nmateriálneho prístupu k ochrane ústavnosti sa ústavný súd zároveň oboznámil s celým\nvyžiadaným spisom v tejto civilnej veci.\n\n9\n\n19. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia najskôr poukázal na dôvody\nuznesenia okresného súdu, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na zmenu pôvodného\nprávoplatného rozsudku, dôvody odvolania sťažovateľa proti tomuto uzneseniu, vyjadrenie\nžalobkyne, a zhrnul aj podstatné dôvody pôvodných rozhodnutí súdov v tejto veci.\nK odvolacím námietkam sťažovateľa, ktoré sú aj jadrom jeho sťažnostnej argumentácie,\nkrajský súd v podstatnom uviedol:\n«Odvolací súd dôsledne vyhodnotil podanie navrhovateľky zo dňa 01. 07. 2013\na dosah postupu prvostupňového súdu na prípadné odňatie možnosti konať pred súdom\npri doručení uvedeného podania krátkou cestou odporcovi a jeho právnej zástupkyni\nna pojednávaní a dospel k záveru, že v posudzovanom prípade takýto postup okresného\nsúdu v kontexte s obsahom podania navrhovateľky a jeho vyhodnotením prvostupňovým\nsúdom v rozhodnutí vo veci samej nepredstavoval taký zásah do procesných práv odporcu,\nktorý by mal vplyv na konečné rozhodnutie vo veci samej, prihliadnuc aj na to, že súd\ns obsahom podania a jeho prílohami odporcu a jeho právnu zástupkyňu aj slovne\nna pojednávaní\n\noboznámil\n\na\n\nrovnakým\n\nspôsobom\n\ndoručil\n\nvyjadrenie\n\nodporcu\n\nnavrhovateľke, resp. jej právnej zástupkyni na tom istom pojednávaní.\nVo vyjadrení navrhovateľky zo dňa 01. 07. 2013 boli uvedené skutočnosti týkajúce sa\nrozsahu povolenia obnovy konania, ďalej skutočnosti o uzavretí zmlúv medzi\nnavrhovateľkou a odporcom, ktoré boli už v konaní niekoľkokrát prezentované, ďalej\ndôkazy na preukázanie tvrdení uvedených navrhovateľkou na pojednávaní konanom dňa\n08. 03.2013 o tom, že finančné prostriedky, ktoré odporcovi požičala, boli v jej výlučnom\nosobnom vlastníctve a nepatrili do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ďalej\nvo vyjadrení navrhovateľka uvádzala skutočnosti o ďalších konaniach, ktoré medzi\núčastníkmi tohto konania prebiehajú alebo prebiehali a skutočností týkajúce sa dedičského\nkonania po nebohom\n\n(jej manželovi)... Uvedené vyjadrenie\n\nnavrhovateľky obsahuje 2 strany textu a zvyšnú časť predstavujú vyššie uvedené prílohy.\nVšetky dôkazy predložené navrhovateľkou mali preukázať ňou uvádzané tvrdenie o tom,\nže finančné prostriedky, ktoré boli predmetom zmluvy o pôžičke uzavretej s odporcom,\nnepatrili do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pričom však prvostupňový súd tieto\ndôkazy vyhodnotil v prospech odporcu v tom zmysle, že prijal záver (tvrdený odporcom)\no tom, že finančné prostriedky patrili do bezpodielového spoluvlastníctva manželov -\n\n10\n\nnavrhovateľky a jej nebohého manžela (teda navrhovateľka nepreukázala, že by boli jej\nvýlučným vlastníctvom), aj keď tento záver v konečnom dôsledku nemal vplyv na\nrozhodnutie vo veci samej v porovnaní s rozhodnutím v pôvodnom konaní pred povolením\nobnovy konania.\nOdporca ďalej v odvolaní namietal, že na základe zmluvy o pôžičke zo dňa\n15. 11. 2001 nedošlo k reálnemu odovzdaniu peňazí, poukazoval na vyjadrenia\nnavrhovateľky v priebehu pôvodného konania pred povolením obnovy konania, počas\nkonania o povolení obnovy konania ako aj v konaní po povolení obnovy konania, ďalej\nna to, že podľa jeho názoru navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno o tom, že pôžičku\nmu aj skutočne poskytla, ďalej zdôrazňoval, že finančné prostriedky patrili do\nbezpodielového spoluvlastníctva manželov, preto bol manžel navrhovateľky oprávnený\nprijať od neho plnenie - vrátenie pôžičky, namietal premlčanie, nedostatočné prejednanie\nveci samej prvostupňovým súdom a celkovo nesprávnosť záverov okresného súdu.\nOdvolací súd v prvom rade zdôrazňuje, že medzi účastníkmi konania, ako aj medzi\nmanželom navrhovateľky a odporcom bolo viacero finančných vzťahov a účastníci týchto\nvzťahov sami svojim postupom a konaním prispeli k ich neprehľadnosti, preto bolo náročné\nvyabstrahovať len tie dôkazy, ktoré súviseli so zmluvným vzťahom, z ktorého si\nnavrhovateľka uplatňovala nárok voči odporcovi. Ďalej ešte považuje odvolací súd\nza potrebné poukázať a zdôrazniť to, že z celého súdneho spisu (ako aj pripojeného súdneho\nspisu sp. zn. 17C/190/2006) vyplýva, že účastníci v priebehu konania (pred povolením\nobnovy konania, v konaní o povolenie obnovy konania, ako aj po povolení obnovy konania)\npodstatným spôsobom menili svoje výpovede vo vzťahu k trom zmluvám o pôžičke zo dňa\n15. 05. 2001, 06. 06. 2001 a 15. 11. 2001. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj\nna prvé podanie odporcu vo veci samej, ktorým bolo podanie odporu proti platobnému\nrozkazu. V tomto svojom podaní odporca zmluvu o pôžičke zo dňa 15. 11. 2001\nnespochybňoval, keď uvádzal, že: „Istina, ktorá medzi nami vznikla na základe\npôžičky zo dňa 15. 11. 2001 na sumu 1.300.00,-Sk (pravdepodobne mal na mysli sumu\n1 300 000,- Sk, pozn.), bola jednorázovo aj s časťou úroku zaplatená dňa 30. 01. 2003\nv celkovej výške 1.400.000,-Sk“. Aj na pojednávaní konanom dňa 07. 05. 2008 odporca\nuviedol, že boli uzavreté dve zmluvy o pôžičke zo dňa 15. 05. 2001 a 06. 06. 2001, v ktorých\nbola dohodnutá len krátka doba splatnosti a dohodnutý mesačný úrok 3%, lehota bola\n\n11\n\nkrátka, úroky síce vyplatil, ale potreboval dohodnúť dlhšiu dobu splatnosti, preto uzatvorili\nnovú zmluvu o pôžičke. Právna zástupkyňa odporcu na pojednávaní konanom dňa 29. 10.\n2008 uviedla, že: „Zmluvy o pôžičke boli 3, pričom je pravdou, že celkove boli požičané\npeniaze od navrhovateľky 1.300.000,-Sk. Najskôr bola pôžička 500.000,-Sk, potom\n800.000,-Sk a následne sa napísala tretia zmluva o pôžičke na 1.300.000,-Sk čo bol vlastne\nsimulovaný právny úkon, keď vlastne ani nedošlo k odovzdaniu peňazí. Nedošlo vtedy k\nvydaniu peňazí, bolo to vlastne len zhrnutie tých predchádzajúcich dvoch pôžičiek.“ Až v\nodvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. 17C/190/2006 - 283 zo dňa 19. 11. 2008\nodporca namietal, že zmluva zo dňa 15. 11. 2001 je absolútne neplatným právnym úkonom,\nnamietal, že nebolo preukázané, že by mu navrhovateľka vôbec poskytla nejaké finančné\nprostriedky, vzniesol námietku premlčania a poukázal na to, že súd nesprávne ustálil, že\nfinančné\n\nprostriedky\n\npatrili\n\ndo výlučného\n\nvlastníctva\n\nnavrhovateľky\n\na\n\nnie\n\ndo\n\nbezpodielového spoluvlastníctva manželov navrhovateľky a jej nebohého manžela...\nV zmysle § 235 ods. 1 písm. 1 O. s. p. má súd po povolení obnovy konania prejednať\nvec znova a prihliadnuť na všetko, čo vyšlo najavo v pôvodnom konaní, ako aj\npri prejednávaní obnovy. Prvostupňový súd sa vo svojom odvolaním napadnutom\nrozhodnutí vysporiadal obsiahlo s dôkazom, ktorý bol dôvodom povolenia obnovy konania\na ohľadom ostatných skutočností poukázal na závery obsiahnuté vo svojom predošlom\nrozhodnutí, ktoré bolo potvrdené krajským súdom ako súdom odvolacím. Z obsahu súdneho\nspisu je zrejmé, že okresný súd vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom a prihliadol\nna všetky skutočnosti, ktoré vyšli najavo počas pôvodného ako aj tohto súdneho konania,\npo povolení obnovy konania. Závery prvostupňového súdu o tom, že navrhovateľka\na odporca preukázateľne uzavreli dve zmluvy o pôžičke, a to dňa 15. 05. 2011 a dňa\n06. 06. 2011, na základe ktorých aj došlo k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov,\npovažuje odvolací súd za správne a preukázané predloženými listinnými dôkazmi, ako aj\nvýpoveďami samotných účastníkov. Za nepochybné považuje odvolací súd aj záver o tom,\nže tretí právny úkon - zmluva zo dňa 15. 11. 2001 bola vlastne nováciou pôvodných zmlúv\nv časti týkajúcej sa splatnosti záväzku z pôvodných zmlúv (§ 516 OZ - zmena v obsahu\nzáväzku). Aj keď tento právny úkon bol označený ako zmluva o pôžičke, s prihliadnutím\nna vôľu zmluvných strán a okolnosti za ktorých bol tento úkon uzavretý, je zrejmé,\nže úmyslom strán (napriek označeniu tohto úkonu ako zmluva o pôžičke) bola úprava doby\n\n12\n\nsplatnosti v predchádzajúcich dvoch zmluvách o pôžičke. Takýto záver je zrejmý z výpovedí\nsamotných účastníkov a ich právnych zástupcov. Neskoršie vyjadrenia, ktorými účastníci\ntento záver popierali, podľa názoru odvolacieho súdu nemožno akceptovať a je potrebné\nprihliadať predovšetkým na ich prvé vyjadrenia k veci samej, z ktorých vyplýva vyššie\nuvedený záver. Na základe toho bolo potom správne vyhodnotiť aj námietku premlčania\nako nedôvodnú, pretože splatnosť záväzku, ktorý je predmetom konania, nastala dňa\n01.04. 2002 a žaloba bola podaná na okresnom súde dňa 30. 03. 2005, teda v trojročnej\npremlčacej lehote podľa § 101 OZ...\nPokiaľ ide o pôvod finančných prostriedkov, ktoré navrhovateľka požičala\nodporcovi, aj v tejto časti odvolací súd považuje závery prvostupňového súdu za správne...\nAj\n\nkeď\n\nfinančné\n\nprostriedky\n\nposkytnuté\n\nodporcovi\n\npatrili\n\ndo\n\nbezpodielového\n\nspoluvlastníctva manželov, nič to v konečnom dôsledku nemení na záveroch prvostupňového\nsúdu vyslovených v pôvodnom konaní. Účastníkom zmluvného vzťahu s odporcom bola len\nnavrhovateľka a aj keď predmetom pôžičky boli finančné prostriedky patriace\ndo bezpodielového spoluvlastníctva manželov navrhovateľky a jej nebohého manžela, iba\nona ako účastníčka zmluvného vzťahu v pozícii veriteľa mala oprávnenie prijať dlh\ns účinkami splnenia od odporcu. V konaní nebolo preukázané, že by jej manžel bol\nakýkoľvek spôsobom splnomocnený na prevzatie plnenia - dlhu od odporcu (podľa § 562\nOZ dlžník splní dlh aj vtedy, ak plní tomu, kto je oprávnený prijať podľa osobitného zákona\nplnenie, alebo tomu, kto predloží veriteľovo potvrdenie o tom, že je oprávnený prijať\nplnenie; to však neplatí, ak dlžník vedel, že ten, kto potvrdenie predložil, nie je oprávnený\nplnenie prijať). V tejto súvislosti odvolací súd plne odkazuje na závery uvedené v rozhodnutí\nNajvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo 5138/2007. Na uvedenom nič nemení ani\nskutočnosť, že navrhovateľka uznala, že z celkovej požičanej sumy bola časť vrátená tak, že\njej manžel odovzdal finančné prostriedky, ktoré mal od odporcu (zrejme na splnenie\nfinančných záväzkov, ktoré mal odporca voči nemu) a ona časť z nich započítala na plnenie\nistiny a časť na plnenie dohodnutých úrokov.\nZ uvedených dôvodov považuje odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu\nza správne, a preto ho podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.»\n\n13\n\n20. Ústavný súd sa takto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal tým,\nči uznesenie krajského súdu je ústavne udržateľné, t. j. či nevykazuje sťažovateľom tvrdené\nznaky svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnené a či výklad všeobecného\n(podústavného) práva krajským súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných\nzákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010). Svojvôľa všeobecného súdu, a to tak\npri vyhodnotení vykonaných dôkazov, ako aj pri právnom posúdení veci, by totiž\nza určitých okolností mohla viesť aj k zásahu do základného práva na súdnu ochranu.\nV prípade sťažovateľa však takýto záver zistený nebol.\n21. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia krajského súdu podľa názoru\nústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré potvrdil uznesenie\nokresného súdu. Ako je z už uvedeného zrejmé, v odôvodnení napadnutého uznesenia dal\nkrajský súd sťažovateľovi podrobnú, jasnú, zrozumiteľnú a ústavne akceptovateľnú\nodpoveď na to, prečo ním deklarované plnenie manželovi žalobkyne nemalo za následok\nzánik jeho záväzku zo zmluvy o pôžičke. Krajský súd pritom nielen skonštatoval správnosť\ndôvodov uznesenia okresného súdu (§ 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku),\nale reagoval aj na odvolacie námietky sťažovateľa a svoje uznesenie zákonným spôsobom\nodôvodnil.\n22. V reakcii na sťažnostné dôvody sťažovateľa považuje ústavný súd za vhodné\nzvýrazniť viaceré skutočnosti. Právo na súdnu ochranu (spravodlivý proces) nie je možné\nvykladať tak, že by garantovalo úspech v konaní, či zaručovalo právo na rozhodnutie, ktoré\nzodpovedá predstavám sťažovateľa. Uvedeným základným právom je zaisťované právo\nna spravodlivé súdne konanie, v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania\npodľa zákona a v súlade s ústavnými princípmi. Preto za situácie, keď nie je zistený\nextrémny nesúlad medzi právnymi závermi súdu a vykonanými skutkovými zisteniami ani\nľubovôľa v rozhodovaní, treba považovať postup všeobecného súdu za výraz nezávislého\nsúdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie je oprávnený zasahovať (I. ÚS 95/09).\nNeobstojí ani námietka tzv. deformovaného dôkazu, keďže sťažovateľ v podstate len\npolemizuje so závermi súdov a predkladá vlastné vyhodnotenie vykonaných dôkazov.\nSťažnosti tak chýba akákoľvek ústavnoprávna argumentácia, pretože len spochybňovanie\n\n14\n\nskutkových záverov nestačí pre založenie právomoci ústavného súdu preskúmavať\nrozhodnutia všeobecných súdov.\n23. Pokiaľ ide o skutkovú stránku veci (kto, komu, koľko a kedy požičal,\nresp. vrátil), ústavný súd po oboznámení sa s kompletným spisom všeobecných súdov\nv zhode s krajským súdom konštatuje, že z listinných dôkazov je nesporné, že viaceré\nzmluvy o pôžičke boli uzavreté nielen medzi sťažovateľom a žalobkyňou, ale rovnako tak\nosobitne – v iných dňoch a na iné sumy – aj medzi sťažovateľom a manželom žalobkyne.\nPokiaľ za tejto situácie sťažovateľ tvrdí, že sumu žalovanú v konaní pred okresným súdom\nvrátil manželovi žalobkyne, pričom však podľa jeho slov malo ísť práve o plnenie\nv prospech žalobkyne na žalovanú sumu, ústavný súd uvádza, že dôkazné bremeno\nna preukázanie tejto skutočnosti zaťažuje sťažovateľa. Sťažovateľ však podľa riadne\nodôvodnených záverov všeobecných súdov toto bremeno neuniesol, pričom sťažnostná\nargumentácia spojená s predložením viacerých výdavkových dokladov ústavnému súdu\ntento záver nemohla nijako zvrátiť. Uvedené platí zvlášť za situácie, že ústavný súd nie je\nskutkovým súdom a nemôže sám vykonávať či vyhodnocovať dôkazy predložené\núčastníkom konania.\n24. Rovnako, pokiaľ ide o sťažovateľom namietané svojvoľné právne posúdenie veci\nv otázke oprávnenia manžela, ktorý nebol stranou zmluvy o pôžičke, prijať vrátené plnenie\nz tejto pôžičky, ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, pre ktoré by záver krajského súdu\nbolo možné vyhodnotiť ako ústavne neakceptovateľný. Keďže tu ide o výklad podústavného\n(obyčajného) práva, ústavný súd obmedzil svoju pozornosť na preskúmanie, či tento výklad\nnepopiera účel a význam relevantných zákonných ustanovení, a to aj v ich vzájomných\nsúvislostiach, keďže okolnosti veci signalizovali možnú kolíziu ustanovení týkajúcich sa\nbezpodielového spoluvlastníctva manželov s ustanoveniami o zániku záväzkov.\n25. Závery krajského súdu však aj v tomto smere ústavný súd považuje za plne\nsúladné so zmyslom a účelom relevantných podústavných noriem, a teda v celosti\nza ústavne konformné. Dlžník zo zmluvy o pôžičke má povinnosť plniť len veriteľovi\n(§ 657 v spojení s § 559 Občianskeho zákonníka), pričom splnením dlh zaniká. Plnenie\n\n15\n\ndlžníka inej osobe ako veriteľovi vedie k zániku záväzku zo zmluvy o pôžičke, len ak plní\ntomu, kto je oprávnený prijať podľa osobitného zákona plnenie, alebo tomu, kto predloží\nveriteľovo potvrdenie o tom, že je oprávnený prijať plnenie (§ 562 Občianskeho zákonníka).\nV okolnostiach prípadu pritom nebolo preukázané, že sťažovateľ plnil manželovi žalobkyni,\nktorý bol oprávnený prijať plnenie, a navyše – vzhľadom na existenciu viacerých zmlúv\no pôžičke medzi rôznymi stranami (sťažovateľ – žalobkyňa, sťažovateľ – manžel\nžalobkyne), nebolo bez pochýb preukázané ani to, ktorý z viacerých dlhov sťažovateľ plnil.\n26. Aj keď pre nedostatok právomoci ústavnému súdu neprislúcha na týchto\nzáveroch nič meniť ani dopĺňať, považuje len ako obiter dictum za vhodné poukázať aj\nna ústavou chránený princíp právnej istoty, ktorý je jedným z definičných znakov právneho\nštátu (čl. 1 ods. 1 ústavy). Ak je teda zmluvnou stranou zmluvy o pôžičke v postavení\nveriteľa len jeden z manželov, právna istota obidvoch strán zmluvy o pôžičke vyžaduje,\naby aj plnenie dlžníkovho záväzku bolo realizované len v prospech toho z manželov, ktorý\nbol stranou zmluvy o pôžičke. Pripustenie plnenia (vrátenia pôžičky) veriteľovmu\nmanželovi, ktorý nebol zmluvnou stranou zmluvy o pôžičky, a to bez existencie jeho\noprávnenia na prijatie plnenie (§ 562 Občianskeho zákonníka), by do veriteľsko-dlžníckeho\nzáväzkového vzťahu vnášalo zásadnú právnu neistotu.\n27. Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností ústavný súd uzatvára, že krajský\nsúd dostatočným spôsobom vyložil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a o ktoré\ndôkazy svoje skutkové zistenie oprel. Rovnako riadne uviedol, akými úvahami sa riadil\npri hodnotení dôkazov, pokiaľ si tieto vzájomne odporovali. V tomto smere sú jeho\nmyšlienkové operácie výrazom nezávislého súdneho rozhodovania v zmysle čl. 144 ods. 1\nústavy a len pre úplnosť sa dodáva, že urobené skutkové zistenia nie sú v extrémnom\nrozpore s vykonanými dôkazmi, preto nie je daný dôvod na ingerenciu ústavného súdu, a to\nani vtedy, keby sa s takým hodnotením sám nestotožňoval.\n28. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,\nnemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto\nnázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím\n\n16\n\nvlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08). V uznesení krajského súdu teda ústavný súd\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne\nneakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide\no namietaný zásah do základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne\nkonanie, ústavný súd uzatvára, že uznesenie krajského súdu je vnútorne logické, nie je\nprejavom skutkovej či právnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné\npožiadavky na odôvodnenie rozhodnutia, nie je arbitrárne a zrozumiteľným spôsobom dáva\nodpoveď na otázku, prečo krajský súd uznesenie okresného súdu ako vecne správne\npotvrdil.\n29. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-právny rozmer, čo napokon\nvyplýva aj z jej obsahu, v ktorom prevažuje orientácia sťažovateľa na normy obyčajného\n(podústavného) práva a ústavno-právna argumentácia ostáva iba v pozadí. Sťažovateľ takto\nsťažnosť zjavne uplatnil v podstate ako ďalší opravný prostriedok v systéme všeobecného\nsúdnictva. Účel sťažnosti je však v porovnaní s opravnými prostriedkami v systéme\nvšeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže táto sleduje výlučne ochranu základných\npráv a slobôd. V súvislosti s prejavom nespokojnosti s namietaným rozhodnutím krajského\nsúdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je\nzáruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.\nPodstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný\na aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov\narbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu\na rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.\nI. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti\nodmietol ako zjavne neopodstatnenú. Nezistil totiž možnosť porušenia základného práva\nsťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ktorej reálnosť by\nmohol bližšie posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.\n30. Závery o zjavnej neopodstatnenosti sa rovnako vzťahujú aj na namietané\nporušenie práva vlastniť majetok napadnutým uznesením krajského súdu. Odhliadnuc\nod skutočnosti, že sťažovateľ tvrdený zásah do tohto základného práva bližšie neodôvodnil,\n\n17\n\nústavný súd konštatuje, že riadny a ústavne konformný záver krajského súdu o absencii\ndôvodov na zmenu právoplatného rozsudku zaväzujúceho sťažovateľa plniť žalobkyni\nžalovanú istinu s príslušenstvom zjavne vylučuje zásah do práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.\nSúdom uložená povinnosť splniť záväzok – vrátiť plnenie zo zmluvy o pôžičke\ns príslušenstvom – je len autoritatívnym potvrdením existencie zmluvného záväzku\na povinnosti sťažovateľa na jeho plnenie v prospech veriteľa a ako také nemôže byť\nspôsobilé zasiahnuť do práva vlastniť majetok.\n31. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi\nsťažovateľa (návrh na zrušenie uznesenia krajského súdu, vrátenie veci na ďalšie\nkonanie, priznanie náhrady trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd\nsťažnosti vyhovie.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 8. marca 2017\n\n18", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "zmluva-zmluva o pôžičke", "dokazovanie-hodnotenie dôkazov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9b6530f2-8b6a-467a-a4c3-c20d84617cd2", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 23/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 23/2010 z 27. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-27", "citacie_n": 183, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9b6530f2-8b6a-467a-a4c3-c20d84617cd2"}, {"guid": "ussr:78299d69-af2e-4df7-8526-94eb4e38aeb4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 417/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 417/08 z 9. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-09", "citacie_n": 160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:78299d69-af2e-4df7-8526-94eb4e38aeb4"}, {"guid": "ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 134/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 134/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 665, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255"}, {"guid": "ussr:9528a2de-c09b-459b-9d5d-dd0d951b016c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 95/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 95/09 z 1. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-01", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9528a2de-c09b-459b-9d5d-dd0d951b016c"}, {"guid": "ussr:e522a647-ace0-44bd-8783-51dfdf26212d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 426/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 426/08 z 10. 12. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-12-10", "citacie_n": 100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e522a647-ace0-44bd-8783-51dfdf26212d"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 122/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/05 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 1152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c"}, {"guid": "ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 90/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 90/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877"}, {"guid": "ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 243/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 243/05 z 11. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-11", "citacie_n": 1164, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668"}, {"guid": "ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 179/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 179/05 z 21. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-21", "citacie_n": 1265, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79"}, {"guid": "ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 162/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 162/05 z 1. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-01", "citacie_n": 904, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 31/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 31/05 z 1. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-01", "citacie_n": 1062, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:1cd4af91-fa87-4513-84b6-07332dba1d70", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 6/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/04 z 14. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-14", "citacie_n": 1165, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cd4af91-fa87-4513-84b6-07332dba1d70"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 103/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 103/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 1520, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 13/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 13/01 z 14. 2. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-02-14", "citacie_n": 1105, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "7b44b441-2162-4f3f-838b-e4ebe966bb9f:050d75ec-57b0-4d30-9348-9b78185720e7", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2015:6105205620.9", "spisova_znacka": "12Co/430/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co/430/2013 z 11. 8. 2015", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2015-08-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6105205620.9"}, {"guid": "4d4bc6c5-7742-4caf-8383-ad4e63ce5cf2:0554a1bc-5fc6-4257-9b75-ac9fbae43502", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2012:6111207324.1", "spisova_znacka": "16Co/251/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/251/2012 z 26. 9. 2012", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2012-09-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6111207324.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:f3648eff-5a4a-4423-b912-7fc5fa085655", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.474.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 474/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 474/2020 z 13. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.474.2020.1"}]}