{"guid": "ussr:f70c4b43-78a0-46fa-a6bf-5d80e5e9ee6c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PLz.US.5.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 5/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 5/2015 z 18. 11. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 18. novembra 2015, sp. zn. PLz. ÚS 5/2015, ECLI:SK:USSR:2016:PLz.US.5.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2015-11-18", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["prijíma zjednocujúce stanovisko"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o zjednocovaní právnych názorov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PLz.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f70c4b43-78a0-46fa-a6bf-5d80e5e9ee6c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PLz.US.5.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:PLz.US.5.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:PLz.US.5.2015.1/text", "citacie_n": 30, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nPLz. ÚS 5/2015-14\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2015\nv pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra\nBrňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa\nMészárosa (sudca spravodajca), Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa\nTkáčika podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov\nIII. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovených v nálezoch sp. zn.\nIII. ÚS 162/2011 a sp. zn. III. ÚS 547/2013 a v stanovisku II. senátu Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, ku ktorému dospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti obchodnej\nspoločnosti 1. FC TATRAN, a. s., Čapajevova 47, Prešov, v konaní vedenom pod sp. zn.\nII. ÚS 783/2015, prijal toto\n\nstanovisko:\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky nemá právomoc rozhodovať o sťažnostiach proti\npostupu alebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n\nVšeobecná charakteristika predmetnej sťažnosti\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 16. októbra\n2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti 1. FC TATRAN, a. s. (ďalej aj\n„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na inú právnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na ochranu majetku podľa\nčl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodcovským rozsudkom\nRozhodcovského súdu Slovenského futbalového zväzu Bratislava sp. zn. 19/12 RS z 3. júna\n2013, ktorý rozhodol, že sťažovateľka je povinná zaplatiť svojmu bývalému hráčovi dlžnú\nsumu. Vec sťažovateľky je vedená na ústavnom súde pod sp. zn. II. ÚS 783/2015.\nÚstavnému súdu, jeho II. senátu, bolo pridelených niekoľko ďalších podaní, ktoré\nsmerujú proti rozhodcovským súdom, ktoré konali a rozhodovali v režime zákona\nč. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon\no rozhodcovskom\n\nkonaní“).\n\nIde\n\no sťažnosti\n\nsp. zn.\n\nII.\n\nÚS\n\n824/2015\n\na sp. zn.\n\nII. ÚS 782/2015 (porov. bod 19). Ak sťažovateľ označí za odporcu takýto subjekt, tak ako\nnajprvotnejšiu podmienku vo fáze a limine je nutné ustáliť, či má ústavný súd právomoc\no takejto sťažnosti rozhodnúť.\n2. II. senát dospel k právnemu názoru, že nemá právomoc rozhodovať o ústavných\nsťažnostiach podľa čl. 127 ústavy proti rozhodcovským súdom, pretože ani na základe\nskutočnosti subsidiarity, resp. že vydá exekvovateľné rozhodnutie, nemožno rozhodcovský\nsúd vnímať ako orgán verejnej moci, pričom tento právny názor je odchýlny od právneho\nnázoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, a preto uznesením II. senátu sa\nnavrhuje plénu, aby zjednotilo podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) odchýlne právne názory.\n\n2\n\n3. Žiaden senát netvrdí, že rozhodcovský súd je orgánom verejnej moci, ale\nv niektorých rozhodnutiach bol prijatý právny názor, že absencia právneho prostriedku\nnápravy aktivuje právomoc ústavného súdu, resp. ak vydá takýto súkromný súd\nexekvovateľné rozhodnutie, je potlačená súkromná povaha súdu, a preto možno preskúmať\njeho rozhodnutia akoby bol orgánom moci verejnej. II. senát je presvedčený, že súkromná\npovaha týchto súdov vylučuje prieskum ich rozhodnutí, pričom táto pozícia nie je formálna,\nale funkčná, vychádzajúca zo zmyslu ústavnej sťažnosti a zmyslu rozhodcovských súdov,\nich procesnej autonómie. II. senát je presvedčený, že dostatočnú ochranu poskytuje žaloba\npodľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní, zákon č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom\nrozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov, Exekučný poriadok a v istom zmysle aj iné súkromnoprávne nástroje. (Kde sa\nv texte uvádza ochrana podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní, myslí sa tým aj\nochrana podľa zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pozn.)\n4. Ustálenie právomoci je vo všeobecnosti veľmi dôležité z hľadiska deľby moci,\na tak ochrany slobody, pretože práve ústavný súd ako ochranca základných práv a slobôd je\nviazaný ústavou a právom a nie je žiaduce, aby svoj právom vymedzený priestor opúšťal.\nModerná spoločnosť je však veľmi komplexná a dochádza v nej často k neostrým hraniciam\nmedzi súkromným a vrchnostenským priestorom. Takýmto neostrým priestorom je aj\nrozhodcovské konanie, ktoré je v obchodnej praxi, ale aj v praxi športového práva veľmi\npopulárne.\n5. Právny názor o prijateľnosti sťažností proti rozhodcovským súdom bol vyslovený\nv podstate v procesne „najčistejšej“ meritórnej forme rozhodovania – formou nálezu. Nie je\npreto pochybnosť, že vymedziť sa proti tomuto právnemu názoru je potrebné\nprostredníctvom § 6 zákona o ústavnom súde. Nominálne označenie čísla senátu nie je\nrelevantné. Dôležitá je prítomnosť rozdielnych právnych názorov, ktorá je v tejto otázke\nzrejmá (bod 12).\nII.\n\n3\n\nPrehľad doterajšieho rozhodovania senátov ústavného súdu o sťažnostiach proti\npostupu a rozhodnutiam rozhodcovských súdov\n6. V ostatných rokoch mal ústavný súd viacero príležitostí formulovať svoje názory\nna rozhodcovské konanie a na prieskum rozhodcovských rozsudkov, uznesení a postupov.\nVo výraznej väčšine prípadov boli sťažnosti z rôznych dôvodov odmietnuté. Dôvody\nodmietnutia boli pritom nasledovné:\n7. Vo viacerých prípadoch došlo k odmietnutiu z dôvodu nevyčerpania opravných\nprostriedkov, resp. iných právnych prostriedkov, a to konkrétne žaloby o zrušenie\nrozhodcovského rozsudku podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní alebo v rámci\nexekučného konania podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Ústavný súd pritom\nv mnohých rozhodnutiach v odôvodnení špecifikoval, ktorým písmenom § 40 ods. 1 zákona\no rozhodcovskom\n\nkonaní\n\nby\n\nžalobu\n\no zrušenie\n\nrozhodcovského\n\nrozsudku\n\nbolo\n\npravdepodobne možné odôvodniť (uznesenia IV. ÚS 115/2013 z 28. februára 2013,\nIV. ÚS 149/2013 z 8. marca 2013, I. ÚS 104/2014 z 5. marca 2014, III. ÚS 36/2014\nz 21. januára 2014, III. ÚS 39/2014 z 21. januára 2014, IV. ÚS 39/2012 z 27. januára 2012,\nI. ÚS 222/09 zo 17. augusta 2009, I. ÚS 121/03 z 18. júna 2003).\n8. V iných prípadoch bola sťažnosť odmietnutá, pretože sťažovateľ podal zároveň\nžalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku a o tejto žalobe ešte nebolo rozhodnuté\n(uznesenia III. ÚS 276/2013 z 2. júla 2013, IV. ÚS 394/2012 z 15. augusta 2012,\nIII. ÚS 444/2012 z 12. septembra 2012, IV. ÚS 406/09 z 10. decembra 2009).\n9. Viacero sťažností bolo odmietnutých z dôvodu, že nesmerovali proti meritórnym\nrozhodnutiam rozhodcovských súdov, ale „len“ proti postupu alebo procesným\nrozhodnutiam\n\na namietané\n\nnedostatky\n\nmohli\n\nbyť\n\nnapravené\n\nv\n\nrežime\n\nzákona\n\no rozhodcovskom konaní. III. senát ústavného súdu odmietol sťažnosť proti uzneseniu\nrozhodcovského súdu, ktorým bola sťažovateľovi uložená poplatková povinnosť za\nnámietku zaujatosti rozhodcu a poplatková povinnosť za námietku zaujatosti súdu. Dôvodil\npritom, že nejde o rozhodnutie vo veci samej a vzhľadom na tvrdené skutočnosti – zaujatosť\nrozhodcovského súdu a rozhodcu – bude mať sťažovateľ proti prípadnému meritórnemu\n\n4\n\nrozhodcovskému rozsudku k dispozícii účinný opravný prostriedok nápravy, a to žalobu\no zrušenie rozhodcovského rozsudku minimálne podľa § 40 ods. 1 písm. f) zákona\no rozhodcovskom konaní (uznesenie III. ÚS 220/2014 z 25. marca 2014, podobne aj\nuznesenie III. ÚS 322/2014 z 13. mája 2014). Nie nepodobne boli odmietnuté sťažnosti\nproti nemeritórnym rozhodnutiam rozhodcovských súdov, pretože nevznikla prekážka res\niudicata, pričom ústavný súd uviedol aj argument, že rozhodcovské konanie nadobúda\nverejnoprávny rozmer až momentom meritórneho rozhodnutia rozhodcovského súdu –\nrozsudku, keď právny poriadok Slovenskej republiky rozhodcovskému rozsudku pripisuje\nvlastnosť vykonateľnosti a zároveň je aj exekučným titulom. Do tohto okamihu je toto\nkonanie vo sfére rozhodcovského súdu a má charakter súkromnoprávneho vzťahu\n(III. ÚS 335/2010 z 21. septembra 2010). Takto boli odmietané aj sťažnosti proti prieťahom\nrozhodcovských súdov (I. ÚS 143/2013, I. ÚS 234/2013, II. ÚS 432/2015).\n10. V niektorých prípadoch námietky sťažovateľov smerovali proti odôvodneniu\nrozhodcovského rozsudku a sťažovatelia namietali jeho nedostatočné odôvodnenie alebo\nnepreskúmateľnosť. Ústavný súd implicitne potvrdil, že sťažnosť proti rozhodcovskému\nrozsudku v zásade je prípustná, v daných prípadoch však tieto sťažnosti odmietol ako zjavne\nneodôvodnené na základe preskúmania predmetného odôvodnenia a konštatovania, že je\nústavne konformné [uznesenia III. ÚS 49/2014 z 29. januára 2014 (porov. Magál, M.,\nKasemová, M. Slovak Republic – Current Case Law of the Slovak National Courts\nregarding Arbitration. In: Czech (& Central European) Yearbook of Arbitration, Vol 5, 2015,\ns. 657), III. ÚS 95/2010 z 9. marca 2012, III. ÚS 213/2010 z 25. mája 2010, I. ÚS 569/2012\nz 28. novembra 2012].\n11. V niektorých prípadoch ústavný súd sťažnosti odmietol ako oneskorene podané\n(uznesenia II. ÚS 173/2010 z 30. marca 2010, III. ÚS 41/2010 z 2. februára 2010,\nIII. ÚS 49/2010 z 2. februára 2010).\n12. Výnimku z už citovaných odmietnutých sťažností predstavujú dva nálezy\nIII. senátu ústavného súdu, v ktorých sťažnostiam vyhovel a konštatoval porušenie\nzákladných práv zo strany príslušných rozhodcovských súdov. Okrem toho je na ďalšie\nkonanie prijatá sťažnosť sp. zn. II. ÚS 155/2015.\n\n5\n\n13. V náleze sp. zn. III. ÚS 162/2011 z 31. mája 2011 ústavný súd konštatoval\nporušenie základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného\npráva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 1 dodatkového\nprotokolu rozhodcovským rozsudkom. Napadnutý rozhodcovský rozsudok zrušil a vec vrátil\nrozhodcovskému súdu na ďalšie konanie. Priamo v právnej vete nálezu ústavný súd uviedol,\nže pokiaľ po skončení jednoinštančného konania pred rozhodcovským súdom nie je žiadna\núčinná možnosť nápravy prostredníctvom všeobecných súdov, ústavný súd je oprávnený\nposudzovať zákonnosť a ústavnosť rozhodnutia rozhodcovského súdu (Zbierka nálezov\na uznesení ústavného súdu, rozhodnutie č. 40/2011).\n14. V náleze sp. zn. III. ÚS 547/2013 z 19. februára 2014 ústavný súd taktiež\nkonštatoval porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy postupom a rozhodnutím rozhodcovského súdu. Predmetom prieskumu v danej veci\nbolo už nemeritórne procesné uznesenie, ktorým rozhodcovský súd rozhodol, že\nv rozhodcovskom konaní (ktoré bolo predtým samostatným uznesením zastavené) žiaden\nz účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pretože rozhodcovský súd nemá\nprávomoc vo veci rozhodnúť. III. senát v náleze uviedol, že „práve osobitný zákon\no rozhodcovskom konaní vytvoril právnu prípustnosť kontroly súdnej moci nad\nrozhodcovskými rozsudkami (ale i ostatnými rozhodnutiami všeobecných súdov) v taxatívne\nvymedzených prípadoch. Ak však po skončení jednoinštančného konania pred\nrozhodcovským súdom nie je žiadna účinná možnosť nápravy prostredníctvom všeobecných\nsúdov, je namieste, aby do tohto procesu aktívne zasiahol aj ústavný súd.“. Uvedené\nrozhodnutie spolu s predchádzajúcim nálezom vychádzali z názoru, že až konečné\nrozhodnutie rozhodcovského súdu možno za konkrétnych okolností napadnúť ústavnou\nsťažnosťou. Akcentuje tak nemožnosť inej právnej ochrany, a teda preskúmateľnosť aj\nnemeritórnych rozhodnutí.\n15.\n\nAko\n\nvyplýva\n\nz už\n\ncitovaných\n\nrozhodnutí,\n\nsťažnosti\n\nproti\n\npostupom\n\na rozhodnutiam rozhodcovských súdov nie sú v rozhodovacej praxi ústavného súdu\nvýnimočné. Možno zhrnúť, že najskôr ústavný súd povedal, že až exekučne vykonateľným\n\n6\n\nrozsudkom končí rozhodcovské konanie, a tým, že zatiaľ nemožno takéto rozhodnutie\n(o zastavení) preskúmať ani všeobecným súdom, nemôže tam ingerovať ani ústavný súd\n(III. ÚS 335/2010). Podobne postupoval ústavný súd voči námietkam prieťahov\n(I. ÚS 143/2013, I. ÚS 234/2013). Neskôr vec proti meritórnemu rozsudku prijal s tým, že\nsťažovateľ nemal iné právne prostriedky (III. ÚS 162/2011), aby napokon prijal vec proti\nnemeritórnemu rozhodnutiu s tým, že sťažovateľ nemal iné právne prostriedky\n(III. ÚS 547/2013).\n16.\n\nCitovanými\n\nrozhodnutiami\n\nsa\n\nako\n\nkľúčová\n\notázka\n\nvinie\n\ncharakter\n\nrozhodcovského konania a rozhodcovských súdov a aplikovateľnosť hlavne základných\nprocesných záruk vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru na\nrozhodcovské konanie. Sťažovatelia sa však snažili namietať aj porušenie hmotného\nzákladného práva na ochranu majetku.\n17. Túto otázku považuje II. senát ústavného súdu za otázku zásadného právneho\nvýznamu, a to tak z hľadiska dogmatického vymedzenia právomocí ústavného súdu\nvo vzťahu k rozhodcovským súdom, ako aj z hľadiska praktického významu pre relatívne\nveľký nápad sťažností proti postupom alebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov. II. senát\ntaktiež upozorňuje na to, že judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej má ústavný súd\nprávomoc rozhodovať o sťažnostiach proti postupom alebo rozhodnutiam rozhodcovských\nsúdov, vyvolala kritické reakcie v odbornej verejnosti (Csach, K. Prieskum rozhodcovských\nrozsudkov ústavným súdom. In: Právo – obchod – ekonomika. Košice : UPJŠ, 2011, s. 386\n 395, dostupné na internete: https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_23.pdf;\nCsach, K. Rozhodcovské rozsudky a ústavný súd. Lexforum, 17. augusta 2011,\nhttp://www.lexforum.cz/330; Magal, M., Gyarfas, J. Slovakia: Court expands power of\nreview, Global Arbitration Review, 6, 2011, 6, s. 33  34; Gyarfas, J. Constitutional\nScrutiny of Arbitral Awards: Odd Precedents in Central Europe, Journal of International\nArbitration 29, č. 4, 2012, s. 391  404). Problematika zamestnáva aj zahraničné ústavné\na iné vrcholné súdy, a preto si zasluhuje aj perspektívu ústavnoprávnej komparatistiky\n(body 37  45).\n\n7\n\n18. II. senát ústavného súdu dospel pri posudzovaní uvedenej sťažnosti k právnemu\nnázoru, že postup a rozhodnutia (a to tak procesné, ako aj meritórne) rozhodcovských súdov\nnemôžu byť predmetom konania o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy. Tento právny názor je\nodchylný od právnych názorov III. senátu ústavného súdu prezentovaných v dvoch\nnálezoch, ktorým konštatoval porušenie základných práv rozhodcovskými súdmi, ako aj od\nprávnych názorov prezentovaných inými senátmi v odôvodnení niektorých už citovaných\nuznesení, aj keď sťažnosti proti postupu alebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov nimi\nboli (z iných dôvodov) odmietnuté. II. senát ústavného súdu preto považuje za žiaduce\npredložiť otázku sťažností proti postupu alebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov plénu\nústavného súdu na účely zjednotenia týchto právnych názorov.\nIII.\nPrávne názory, ku ktorým dospel II. senát ústavného súdu vo veci sp. zn.\nII. ÚS 783/2015 (ako aj vo veciach sp. zn. II. ÚS 824/2015 a sp. zn. II. ÚS 782/2015)\n19. V súlade s rozvrhom práce ústavného súdu boli II. senátu ústavného súdu\npridelené tieto sťažnosti:\n- vo veci sp. zn. II. ÚS 783/2015 je sťažovateľom obchodná spoločnosť, futbalový\nklub 1. FC Tatran, ktorý namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie a práva na\nochranu majetku Rozhodcovským súdom Slovenského futbalového zväzu, ktorý rozhodol,\nže sťažovateľ je povinný zaplatiť svojmu bývalému hráčovi dlžnú sumu;\n- vo veci sp. zn. II. ÚS 824/2015 sťažovatelia AQUAPLAST, s. r. o., a\nbroja proti rozhodcovskému rozsudku Obchodného súdu – stáleho rozhodcovského súdu\ntvrdiac, že porušil ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru. Rozsudok ich zaviazal na zaplatenie, aj keď po povolení reštrukturalizácie malo\nbyť rozhodcovské konanie podľa zákona prerušené;\n- vo veci sp. zn. II. ÚS 782/2015 sťažovateľka po tom, čo Rozhodcovský súd\nv Bratislave po dohode účastníkov konanie zastavil, namieta, že nezaplatením trov tento súd\nporušil jej právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nII. senát 2. júla 2015 uznesením sp. zn. II. ÚS 432/2015 odmietol sťažnosť\nproti prieťahom na Rozhodcovskom súde Slovenského futbalového zväzu. Ústavný\nsúd tak urobil nielen preto, že v konaní nebolo namietané konečné rozhodnutie, ale uviedol\n8\n\naj argumenty, že rozhodcovský súd nie je orgánom verejnej moci, čím naznačil svoje\nuvažovanie pred návrhom na zjednotenie právnych názorov. Pre úplnosť treba uviesť, že na\nústavnom súde je ešte nerozhodnutých ďalších šesť podaní proti rozhodcovským súdom\n(Rvp 3044/2015, Rvp 8735/2015, Rvp 10696/2015, Rvp 12374/2015, Rvp 13047/2015,\nRvp 14042/2015).\n20. V nadväznosti na právne názory vyslovené v doterajších rozhodnutiach\nústavného súdu o sťažnostiach proti postupu a rozhodnutiam rozhodcovských súdov\npovažoval II. senát ústavného súdu v súvislosti s rozhodovaním o uvedených sťažnostiach\na zvlášť sťažnostiach vedených pod sp. zn. II. ÚS 783/2015 a sp. zn. II. ÚS 824/2015 za\npotrebné\n\nzaujať\n\nstanovisko\n\nku\n\nkľúčovému\n\nprávnemu\n\nproblému\n\nvyplývajúcemu\n\nz posudzovanej veci  Má ústavný súd právomoc rozhodovať o sťažnosti podľa čl. 127\nústavy proti postupu alebo rozhodnutiu rozhodcovského súdu?\n21. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo\nprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ustanovenie § 51 ods. 1 zákona\no ústavnom súde po novele zákonom č. 353/2014 Z. z. znie: „Účastníci konania sú\nsťažovateľ a orgán verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje.“ Toto ustanovenie\nurobilo explicitnou normu, o ktorej prítomnosti nikdy neboli doktrinálne ani judikatórne\npochybnosti.\n22. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu z ustanovenia čl. 127 v spojení\ns čl. 124 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy a najnovšie z ustanovenia § 51 ods. 1 zákona o ústavnom\nsúde vyplýva, že sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa ochrany\nzákladných práv a slobôd proti takému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu orgánu,\nktorý má atribúty verejnej moci, ktorým tento autoritatívne zasiahol do právnej sféry\nsťažovateľa. Pokiaľ sťažovateľ namieta postup alebo rozhodnutie entity, ktorá verejnú moc\nnevykonáva, jeho sťažnosť je nezlučiteľná z hľadiska dodržania právomoci s čl. 127 ústavy\n(I. ÚS 76/02, I. ÚS 139/04, I. ÚS 57/04, IV. ÚS 459/2011).\n9\n\n23. II. senát ústavného súdu sa stotožňuje s charakteristikou rozhodcovského\nkonania, že jeho podstata „spočíva v mimosúdnom riešení sporov, pričom samotné\nrozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi, keď jeho\nvýznamnými prednosťami oproti konaniu pred všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť\nkonania, jeho neformálnosť a nižšie trovy konania. Pri tomto konaní zákon počíta\ns minimálnymi zásahmi všeobecných súdov\n\ndo výsledkov\n\nrozhodovacej činnosti\n\nrozhodcovských súdov, pretože v súlade s § 40 zákona o rozhodcovskom konaní možno\ntuzemský rozhodcovský rozsudok napadnúť žalobou na príslušnom všeobecnom súde len\nz taxatívne vymedzených dôvodov, ktoré spočívajú v dodržiavaní zákonnosti. Aj keď toto\nrozhodcovské konanie možno označiť za menej zložitú procedúru, než aká je vlastná\nkonaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho nevyhnutné dodržiavať zásady\nspravodlivosti a zákonnosti.“ (m. m. III. ÚS 95/2010, II. ÚS 173/2010).\n24. II. senát ústavného súdu sa taktiež stotožňuje s názorom, že rozhodcovský súd nie\nje orgánom verejnej moci (III. ÚS 162/2011, I. ÚS 143/2013, I. ÚS 335/2010,\nI. ÚS 234/2013, III. ÚS 49/2014).\n25. Na rozdiel od citovaných rozhodnutí sa však II. senát ústavného súdu prikláňa\nk názoru, že ak rozhodcovský súd nie je orgánom verejnej moci, nemožno jeho postup alebo\nrozhodnutia preskúmať v konaní podľa čl. 127 ústavy a prípadná sťažnosť proti postupu\nalebo rozhodnutiu rozhodcovského súdu je z hľadiska dodržania právomoci nezlučiteľná\ns čl. 127 ústavy.\n26. Rozhodcovské konanie je inštitútom súkromného práva, v ktorom rozhodcovia\nako osoby súkromného práva rozhodujú spory na základe súkromnoprávneho aktu\núčastníkov konania. Rozhodcom ani rozhodcovským súdom nie je formálne ani materiálne\nzverený výkon verejnej moci a z tohto dôvodu nemôžu byť pasívne legitimovaní v konaní\no sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.\n27. II. senát ústavného súdu v tomto smere pripomína ustálenú judikatúru, podľa\nktorej „[n]a základe zmluvy súkromnoprávneho charakteru alebo rozhodcovskej doložky sa\nstrany slobodne a vážne rozhodnú riešiť spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú\n10\n\nv určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu. Uzavretím rozhodcovskej zmluvy alebo\nrozhodcovskej doložky sa strany dobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu ochranu\nvykonávanú prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorý\nje súkromnoprávnou osobou, pretože ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakter bez\nďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci. Ústavný súd konštatuje, že strany rozhodcovskej\nzmluvy si musia byť vedomé možných negatívnych dôsledkov svojho rozhodnutia\nuprednostniť riešenie medzi nimi vzniknutých sporov prostredníctvom súkromnoprávnej\nosoby – rozhodcovského súdu pred súdnym orgánom Slovenskej republiky, čím sa ich\nzákladné právo na súdnu ochranu v istom zmysle stáva okliešteným rozsahom vyplývajúcim,\nako už bolo uvedené, z § 40 zákona o rozhodcovskom konaní“ (m. m. III. ÚS 335/2010,\nI. ÚS 143/2013, I. ÚS 234/2013).\n28. Z uvedeného nevyplýva, že strany sa v rozhodcovskom konaní vzdávajú\nakýchkoľvek procesných záruk alebo akejkoľvek ingerencie orgánov verejnej moci.\nZákonodarca vo viacerých ustanoveniach zákona o rozhodcovskom konaní zveril\nvšeobecným súdom právomoc zasahovať do rozhodcovského konania (napr. pri ustanovení\nrozhodcu podľa § 8, pri rozhodovaní o námietke proti rozhodcovi podľa § 9, pri zániku\nfunkcie podľa § 10 alebo pri rozhodovaní o právomoci podľa § 21).\n29. Čo sa týka samotného rozhodcovského konania (pred meritórnym rozhodnutím),\nII. senát ústavného súdu sa tak v plnej miere stotožňuje aj so závermi I. senátu, podľa\nktorého „[v]zhľadom na uvedený zmluvný základ vedenia rozhodcovského konania, a teda\njeho rýdzo súkromnoprávny charakter, je vylúčená možnosť ústavného súdu zasiahnuť do\nvedenia rozhodcovského konania, a poskytnúť tak ochranu sťažovateľom označeným\nprávam.“ (I. ÚS 143/2013, I. ÚS 234/2013).\n30. Tento záver podľa názoru II. senátu ústavného súdu nespochybňuje ani\nskutočnosť, že rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. d)\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch\na exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení\nneskorších predpisov. Je pravdou, že zákonodarca v rámci svojho uváženia priznal status\nexekučného titulu aktu osôb súkromného práva. To však bez ďalšieho neznamená, že dané\n\n11\n\nosoby súkromného práva sú orgánmi verejnej moci. Zo žiadneho ustanovenia zákona\no rozhodcovskom konaní alebo iného predpisu nevyplýva, že zákonodarca zamýšľal zveriť\nrozhodcovským súdom výkon verejnej moci.\n31. To neznamená, že označenie súkromnoprávneho aktu (rozhodcovského rozsudku)\nza exekučný titul je oslobodené od akejkoľvek verejnoprávnej kontroly alebo ingerencie.\nTúto kontrolu zákonodarca zveril všeobecným súdom v rámci konania o zrušenie\nrozhodcovského rozsudku podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní, resp. v rámci\nexekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. l) Exekučného poriadku. Týmito\nmechanizmami sa zabezpečuje ochrana pred porušením určitých základných noriem\naplikovateľných na rozhodcovské konanie. Z uvedeného však nevyplýva, že samotný\nrozhodcovský súd je (alebo sa momentom vydania rozhodcovského rozsudku stáva)\norgánom verejnej moci. Právny poriadok Slovenskej republiky síce rozhodcovskému\nrozsudku pripisuje vlastnosť vykonateľnosti a zároveň je aj exekučným titulom,\nrozhodcovský súd však pri exekúcii na základe rozhodcovského rozsudku nemá žiadne\nverejnomocenské oprávnenia. Rozhodcovský rozsudok síce nadobúda najneskôr v kontexte\nexekučného konania verejnoprávny rozmer, v tomto procesnom štádiu však už\nrozhodcovský súd nevykonáva žiadne úkony. Ani prípadná exekúcia na základe\nrozhodcovského rozsudku tak neodôvodňuje záver, že rozhodcovský súd je orgánom\nverejnej moci. Aj notárske zápisnice o priamej vykonateľnosti nie sú rozhodcovskému\nrozsudku nepodobné z hľadiska exekúcie a nestávajú sa tým mocenskými aktmi.\n32. K opačnému uvažovaniu môže pochopiteľne zvádzať materiálny prístup\nk interpretácii práva, ku ktorému sa ústavný súd hlási. Život práva prebieha medzi\nformálnosťou a materiálnosťou. Formálnosť, ba až formalizmus, majú v práve svoje\nfunkčné a nenahraditeľné miesto. Formálnosť ostáva aj v dobe materiálnosti dôležitou\nvlastnosťou práva. V predmetných veciach však rozhodcovské súdy nie sú mocenskými\ntelesami formálne, vlastne ani materiálne, ale iba zdanlivo materiálne.\n33. Možno zhrnúť, že rozhodcovský súd ostáva súkromnoprávnou zmluvnou entitou\nv zásade autonómneho (nie heteronómneho) práva. Nie je to žiaden mocenský,\nvrchnostenský orgán zriadený zákonom, aký predpokladá ústava v čl. 143 [(1) Sústavu\n\n12\n\nsúdov tvoria Najvyšší súd Slovenskej republiky a ostatné súdy (2) Podrobnejšiu úpravu\nsústavy súdov, ich pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon.]. Nejde\no mocenský orgán, ktorý je výrazom nedobrovoľného, nutného podriadenia sa moci ako\nprejavu zákonom zakázanej svojpomoci v právnom štáte, resp. štátneho monopolu\ndonútenia, a nejde o demokraticky legitimovaný, normatívne ukotvený orgán verejnej moci\nako súčasť permanentnosti výkonu moci (II. ÚS 191/2015 bod 59). Hoci ide v niektorých\nprípadoch o prirodzenú snahu ústavného súdu o férovosť, resp. materiálnosť (s vedomím\nzložitosti vzťahu verejného a súkromného v ére privatizácie moci), akokoľvek je priťažké\nprijať záver, že absenciou právnych prostriedkov nápravy alebo momentom vydania\nrozhodcovského rozsudku, vychádzajúc zo skutočnosti, že rozhodcovský rozsudok je\nexekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, sa rozhodcovský\nsúd potenciálne stáva\n\npasívne\n\nlegitimovaným v konaní podľa\n\nčl. 127 ústavy\n\n(III. ÚS 335/2010, I. ÚS 143/2013, I. ÚS 234/2013). Ak by sa prijala izolovane (bez ohľadu\nna vzťah k vyčerpaniu prostriedkov\n\nnápravy) téza\n\no exekvovateľnosti,\n\nvydaním\n\nrozhodcovského rozsudku nemôže dochádzať k zmene charakteru rozhodcovského súdu. Ak\nbol rozhodcovský súd do tohto momentu charakterizovaný rýdzo súkromnoprávne, nemôže\nvydaním rozhodcovského rozsudku nadobudnúť status orgánu verejnej moci. Je pravdou, že\nzákonodarca v rámci svojho uváženia priznal status exekučného titulu aktu osôb\nsúkromného práva, to však bez ďalšieho neznamená, že dané osoby súkromného práva sú\norgánmi verejnej moci. Verejná moc môže zákonom urobiť exekučne vykonateľný aj\nsúkromný akt, a tým sa tento nestane vrchnostenským individuálnym právnym aktom a jeho\nvydavateľ orgánom verejnej moci. Exekvovateľné sú aj zahraničné tituly, a to neznamená,\nže národný súd môže preskúmavať počínanie telies, ktoré ich vydali.\n34. Zákon o rozhodcovskom konaní je takpovediac mini-občianskym zákonníkom\npre súkromný proces, ktorý dáva rámec pre vytvorenie súkromného procesného konania.\nPrieskum podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní nie je inštančným prieskumom, ale\nposúdením, či súkromný subjekt – rozhodcovský súd, neporušil v súkromných vzťahoch\nzákonné ustanovenia, teda niečo ako posúdenie platnosti zmluvy v hmotnom práve.\nRozhodcovský súd nie je „iným súdom“ podľa čl. 127 ústavy. Súd a „súd“ tu nie sú\nsynonymá, ale homonymá. Pri iných súkromných súdoch, napríklad súdoch občianskych\n\n13\n\nzdružení či súdoch politických strán, ktoré nemajú takú estetickú podobu so štátnymi súdmi\nako rozhodcovské súdy, tiež nie sú pochybnosti o ich súkromnej povahe (III. ÚS 15/09 –\nsúd SDKÚ; Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia, ktorí boli v tomto konaní zastúpení\nkvalifikovaným právnym zástupcom, namietali porušenie základných práv a práv podľa\noznačených článkov ústavy a dohovoru v sťažnosti postupom a rozhodnutiami orgánov\npolitickej strany, teda právnickou osobou, ktorá verejnú moc nevykonáva, preto ich\nsťažnosť je nezlučiteľná ratione personae s čl. 127 ústavy). Okrem tohto, perspektíva\nreductio ad absurdum nám napovedá, že ak by sme uznali čo i len minimum „mocenskosti“\nrozhodcovských súdov, prichádzala by do úvahy zodpovednosť za škodu podľa zákona\nč. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení\nneskorších predpisov. Napokon, ingerencia ústavného súdu prijatím a vyhovením sťažnosti\nproti rozhodcovským súdom by poškodzovala druhú stranu rozhodcovského konania.\n35. Skutočnosť, že zákon o rozhodcovskom konaní umožňuje ich mierny prieskum,\nje len vyvážením zákonodarcu medzi súkromnou autonómiou a „vyžarovaným“ základným\nprávom na spravodlivý proces, a nerobí z nich riadne súdy akejsi nultej inštancie. Ako bolo\nuvedené, tento „prieskum“ nie je inštančným prieskumom, ale posúdením, či súkromný\nsubjekt – rozhodcovský súd, neporušil v súkromných vzťahoch troch súkromných subjektov\nzákonné ustanovenia, teda niečo ako posúdenie platnosti zmluvy v hmotnom práve. Tento\nprieskum však tiež znamená, že účastníci konaní majú istý štandard ochrany a že\nzákonodarca jasne stanovil trajektóriu testovania týchto rozhodnutí, ktorá nemá byť\nnarušovaná ústavným súdom.\n36. Nad rámec predmetu konania ústavný súd uvádza, že jestvujú právne názory, že\nporušenie povinností rozhodcu by mohlo viesť k povinnosti nahradiť škodu účastníkovi (ide\no delikátnu\n\nrovnováhu\n\nmedzi\n\nobčianskoprávnou\n\nzodpovednosťou\n\na jurisdikčnou\n\nautonómiou; porov. Palková, R. Zodpovednosť rozhodcu. In: Husár, J. a kol. Vybrané\notázky zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym profesijným postupom. Košice:\nUniverzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2010, s. 141; dostupné na internete\nhttp://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_11.pdf,\n\nporov.\n\nv kontexte\n\nuznesenie\n\nnajvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 20/2011; uznesenie sp. zn. II. ÚS 432/2015). To je však\n\n14\n\npriestor pre všeobecné súdy, aby identifikovali, kto a za akých podmienok je povinný\nnahradiť škodu účastníkovi rozhodcovského konania.\n- zahraničné súdy\n37. II. senát ústavného súdu v tomto smere taktiež poukazuje na prax ústavných\nsúdov iných štátov, ktoré – hoci rozhodcovské rozsudky taktiež považujú za exekučné tituly\n– nepripúšťajú ústavné sťažnosti proti týmto rozsudkom.\n38. Ústavný súd Českej republiky v uznesení sp. zn. IV.ÚS 174/02 z 15. júla 2002\ndospel k záveru, že Rozhodcovský súd pri Hospodárskej komore Českej republiky\na Agrárnej komore Českej republiky „nie je orgánom verejnej moci a teda ani jeho\nrozhodcovské nálezy nemôžu byť rozhodnutím orgánu verejnej moci. [...] Rozhodca\nnenachádza právo, ale tvorí (prípadne určuje, vyjasňuje, teda urovnáva) záväzkový vzťah\nv zastúpení strán. Jeho moc teda nie je delegovanou zvrchovanou mocou štátu, ale\npochádza od súkromnej vlastnej moci strán určovať si svoj osud.“. Sťažnosť proti\nrozhodcovskému rozsudku tak bola odmietnutá.\n39. Podobne v uznesení sp. zn. IV. ÚS 435/02 z 22. októbra 2002 Ústavný súd\nČeskej republiky konštatoval, že rozhodcovský súd „bol ustanovený vôľou strán ad hoc\na nemožno ho stotožňovať so senátom všeobecného súdu. Rozhodcovský súd je súkromnou\nosobou, ktorá je súdom len podľa názvu, nepatrí do sústavy súdov podľa zákona o súdoch,\na nie je orgánom verejnej moci. Má povahu odbornej organizácie sprostredkujúcej služby\npre osoby, ktorú chcú, aby rozhodca ich právny vzťah vyjasnil a napevno určil. Charakter\nrozhodcovskej činnosti je založený zmluvou delegujúcou vôľou strán a jej výsledok je\nčinnosťou urovnávajúcou v zmysle § 585 obč. zák. Výsledok je potom kvalifikovanou formou\nzáväzku a ako taký je tiež záväzný. [...] Je vynútiteľný z dôvodu vynútiteľnosti záväzku, ktorý\nbol rozhodcom v zastúpení strán uzatvorený. Z tohto hľadiska [rozhodcovský súd] nie je\nv konaní o ústavnej sťažnosti pasívne legitimovaný.“. Aj v tomto prípade bola sťažnosť\nproti rozhodcovskému rozsudku odmietnutá.\n40. K citovanej judikatúre sa v uznesení sp. zn. Pl. ÚS 37/08 z 28. januára 2009\nprihlásilo v kontexte možnosti rozhodcovského súdu predkladať predbežnú otázku aj\n15\n\nplénum Ústavného súdu Českej republiky. Na základe uvedenej judikatúry Ústavný súd\nČeskej republiky konzistentne odmieta všetky ústavné sťažnosti smerujúce proti postupu\nalebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov (uznesenia Ústavného súdu Českej republiky\nIII. ÚS 582/02 zo 16. decembra 2002, I. ÚS 263/03 z 25. septembra 2003, I. ÚS 339/02\nz 26. januára 2004, III. ÚS 32/06 z 20. júla 2006, I. ÚS 483/07 zo 14. marca 2007,\nIV. ÚS 511/03 zo 4. decembra 2003, III. ÚS 2266/09 z 22. októbra 2009, III. ÚS 1425/09\nz 13. augusta 2009, I. ÚS 2996/13 zo 14. októbra 2013, IV. ÚS 4594/12 zo 7. mája 2013,\nI. ÚS 2996/13 zo 14. októbra 2013, naposledy IV. ÚS 3184/14 z 21. januára 2015).\n41. K identickému záveru dospel aj nemecký Spolkový ústavný súd, podľa ktorého\nrozhodnutia rozhodcovských súdov nepredstavujú akty verejnej moci, a preto nie sú\npreskúmateľné v konaní o ústavnej sťažnosti (BVerfG, 1 BvR 744/94 z 11. 5. 1994;\nBVerfG, 1 BvR 698/99 z 1. 7. 1999). Taktiež nemecká odborná literatúra potvrdzuje, že\nústavná sťažnosť proti rozhodcovskému rozsudku je neprípustná, pretože nejde o akt\nverejnej\n\nmoci;\n\nrozhodcovského\n\nrozhodcovský\nrozsudku\n\nrozsudok\n\na rozhodnutia\n\npodlieha\n\nprieskumu\n\nvšeobecných\n\nsúdov\n\nv konaní o zrušenie\nv tomto\n\nkonaní\n\nsú\n\nnapadnuteľné ústavnou sťažnosťou, samotný rozhodcovský rozsudok však nie (Wieczorek,\nB. Zivilprozessordnung und Nebengesetze: Grosskommentar. De Gruyter: Berlín, New\nYork,\n\n1995,\n\ns.\n\n471.\n\nGerichtsverfassungsgesetz\n\nZöller,\nund\n\nden\n\nR.,\n\nGeimer,\n\nR.\n\nZivilprozessordnung\n\nEinführungsgesetzen,\n\nmit\n\nmit\n\nInternationalem\n\nZivilprozessrecht, Kostenammerkungen, Otto Schmidt: Kolín, 1995, s. 2219).\n42. II. senát ústavného súdu považuje citovanú judikatúru zahraničných súdov za\nrelevantnú aj v kontexte práva Slovenskej republiky. Po prvé, právna úprava\nrozhodcovského konania je v mnohých štátoch veľmi podobná z dôvodu jednotiaceho\nvplyvu medzinárodných dohovorov (Newyorský Dohovor o uznaní a výkone cudzích\nrozhodcovských rozhodnutí, vyhláška ministra zahraničných vecí č. 74/1959 Zb.,\na Európsky dohovor o medzinárodnej obchodnej arbitráži, vyhláška ministra zahraničných\nvecí č. 176/1964 Zb.), ako aj Modelového zákona UNCITRAL o medzinárodnej arbitráži.\nPo druhé, pri výklade inštitútu ústavnej sťažnosti sú osobitne relevantné práve príklady\nkrajín, ktoré poznajú ústavnú sťažnosť.\n\n16\n\n43. Pre úplnosť II. senát ústavného súdu taktiež poukazuje na podrobné\nrozpracovanie tunajších otázok v judikatúre Štátneho súdneho dvora (Staatsgerichtshof)\nLichtenštajnského kniežatstva. Štátny súdny dvor v konaní o ústavnej sťažnosti proti\nrozhodcovskému rozsudku podrobne analyzoval charakter rozhodcovského konania, ako aj\nrelevantnú nemeckú literatúru a dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok nepredstavuje\nrozhodnutie, resp. opatrenie verejnej moci, a preto nemôže byť napadnutý individuálnou\nústavnou sťažnosťou (rozhodnutie Štátneho súdneho dvora StGH 2008/46 z 30. 6. 2008,\ntaktiež citované v rozsudku Štátneho súdneho dvora StGH 2010/74 z 25. 10. 2010). Štátny\nsúdny dvor ďalej dôvodil, že aj keby napadnutý rozhodcovský rozsudok predstavoval akt\nverejnej moci, nebola by ústavná sťažnosť prístupná z dôvodu nevyčerpania iných právnych\nprostriedkov, konkrétne žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Parížsky odvolací súd\nuznal právo na prístup súdu úpadcu, ktorý nemal na zaplatenie rozhodcovského súdneho\npoplatku proti veriteľom, a preto bolo rozhodcovské konanie zastavené (Cour d’appel Paris,\n1e ch., Nov. 17, 2011, n° 09/24158). Je potrebné uviesť, že išlo o civilný súd v pozícii nášho\n§ 40 zákona o rozhodcovskom konaní.\n44. II. senát ústavného súdu si nie je vedomý toho, že by ústavné súdy iných štátov,\nktorých inštitucionálne zaradenia a právomoci sú podobné Ústavnému súdu Slovenskej\nrepubliky, pripúšťali ústavné sťažnosti proti rozhodcovským rozsudkom. Jedinou výnimkou\nje Ústavný súd Chorvátskej republiky, ktorý v niekoľkých konaniach taktiež riešil otázku\nprípustnosti ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiam rozhodcovských súdov, pričom ich\nprieskum v konaní o ústavnej sťažnosti v ojedinelých rozhodnutiach pripustil (rozhodnutia\nÚstavného súdu Chorvátskej republiky U-III-669/2003 z 27. 10. 2004 dostupný na\nwww.codices.coe.int, U-III-3000/2007 z 15. 3. 2012). Nešlo však o jednotný názor celého\nsúdu (opozitné rozhodnutie Ústavného súdu Chorvátskej republiky U-III-410/1995\nzo 17. 11. 1999, ale najmä odlišné stanoviská vo veci U-III-669/2003 z 27. 10. 2004).\nTaktiež treba uviesť, že ústavný prieskum rozhodcovských rozsudkov sa v odbornej\nliteratúre stretol s kritikou (Babic, D. Limits on Arbitration Outside Croatia: According to\nthe\n\nCroatian\n\nArbitration\n\nAct.\n\n19.\n\ndecembra\n\nhttp://ssrn.com/abstract=1974413).\n\n17\n\n2011,\n\ndostupné\n\nna\n\ninternete:\n\n45. V rámci exkurzu možno dodať, že prípustnosť tzv. recurso de amparo, inštitútu\npripodobňovaného k ústavnej sťažnosti nemeckého typu je diskutovanou otázkou\nv Latinskej Amerike a Španielsku. Zdá sa pritom, že súdy viacerých štátov považujú tento\ntyp mimoriadneho opravného prostriedku voči rozhodcovským rozsudkom za neprípustný\n(Peru, Španielsko, Kolumbia), zatiaľ čo v iných štátoch táto otázka nie je uzatvorená\n(Mexiko, Panama) alebo naopak, tento opravný prostriedok proti rozhodcovským\nrozsudkom považujú za prípustný (Venezuela) (de Alba Uribe, M. T. An Unusual Motion\nagainst Arbitration Awards in Latin America, 27. 6. 2013, dostupné na internete:\nhttp://kluwerarbitrationblog.com/blog/2013/06/27/an-unusual-motion-against-arbitrationawards-in-latin-america/). Vzhľadom na odlišnosti uvedených právnych poriadkov však\ndané úvahy nevplývali na názor II. senátu ústavného súdu.\n- praktické aspekty\n46. II. senát ústavného súdu sa skôr na ilustráciu pozastavil aj nad praktickými\naspektmi prípadného prieskumu rozhodcovských rozsudkov v konaní podľa čl. 127 ústavy.\nV doterajších konaniach o prieskume postupu alebo rozhodnutia rozhodcovských súdov\nkonal ústavný súd so zriaďovateľom daného rozhodcovského súdu. Zhodou okolností však\nvšetky rozhodcovské súdy, ktorých rozhodnutia alebo postup boli ústavným súdom do\ndnešného dňa preskúmavané, boli stále rozhodcovské súdy (štvrtá časť zákona\no rozhodcovskom súde). Stále rozhodcovské súdy však v praxi nie sú pravidlom a často\nv rozhodcovských konaniach rozhoduje ad hoc rozhodcovský súd. Takýto rozhodcovský\nsúd nemá ani zriaďovateľa. Po vydaní rozhodcovského rozsudku sa funkcia rozhodcov\nkončí (functus officio) a neexistuje tak „osoba“, s ktorou by ústavný súd v rámci prípadného\nprieskumu mohol konať.\n47. S uvedenou komplikáciou súvisí aj otázka vrátenia veci na ďalšie konanie. Ak\nústavný súd zruší rozhodcovský rozsudok vydaný ad hoc rozhodcovským súdom, nebude už\nzväčša existovať žiadna entita (či už s právnou subjektivitou, alebo bez právnej\nsubjektivity), ktorej by bolo možné vec vrátiť na ďalšie konanie. V uznesení sp. zn.\nII. ÚS 432/2015 k tomu ústavný súd uviedol: „Napokon možno uviesť, že aj z hľadiska\n\n18\n\nprocesnej komunikácie nie je rozhodcovský súd pre ústavný súd partnerom. Z tohto dôvodu\nsa ústavný súd vôbec nezaoberal, aký je stav napadnutého rozhodcovského konania.“\n- ochrana účastníkov konania\n48. Ústavný súd by nemohol ostať pokojný s vedomím, že účastníci nemajú\nv rozhodcovskom konaní žiadnu účinnú právnu ochranu, preto sa ďalej zaoberal aj otázkou,\nakým spôsobom vyžaruje cez zákony na rozhodcovské konanie právo na spravodlivý\nproces, teda ako sa v tomto zmysle na rozhodcovské súdy aplikuje čl. 46 ústavy a čl. 6\ndohovoru, a teda či sa bez ďalšieho môžu dopustiť ich porušenia.\n49. V literatúre sa, prirodzene, objavuje prevládajúci názor, že rozhodcovské súdy\nsamotné nie sú viazané dohovorom (Bangert, J. Die Bindung privater Schiedsgerichte an\nArt. 6 Abs. 1 EMRK. In: Menschenrechte, Demokratie und Rechtsstaat – Liber amicorum\nLuzius Wildhaber, eds. Breitenmoser, S., Ehrenzeller, B., Sassóli, M., Stoffel, W., Wagner\nPfeiffer, B. Zürich, St. Gallen 2007, s. 56 a tam citovaná literatúra; taktiež švajčiarska\na anglická literatúra citovaná v Blackaby, N., Partasides, C., Redfern, A., Hunter, M. On\nInternational Arbitration, Fifth Edition, Oxford University Press: Oxford, 2007, s. 605).\nEurópsky súd pre ľudské práva, resp. Komisia v minulosti judikovali, že slobodné\nuzatvorenie rozhodcovskej zmluvy zakladá vzdanie sa práv vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1\ndohovoru (rozsudok zo 4. 3. 1987 vo veci R. proti Švajčiarsku, č. 10881/84), ale že takéto\nvzdanie sa procesných práv je prípustné len vo vzťahu k niektorým právam, nie\nakýmkoľvek právam vyplývajúcim z čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozhodnutie o odmietnutí\nz 23. februára 1999 vo veci Suovaniemi a ďalší proti Fínsku). Tu treba upozorniť, že\nEurópsky súd pre ľudské práva nie je viazaný národným právom.\n50. V kontexte dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku vymedzených v § 40\nzákona o rozhodcovskom konaní by niektoré typy procesných vád, ktoré v konaní pred\nvšeobecnými súdmi zakladajú porušenie základného práva na spravodlivý proces podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, mohli byť dôvodom na zrušenie\nrozhodcovského rozsudku. Po ostatnej novele zákonom č. 336/2014 Z. z. účinnej od\n1. januára 2015 bol do § 40 vnesený ďalší dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku,\n\n19\n\nresp. podanie žaloby proti nemu, a to rozpor s verejným poriadkom [§ 40 ods. 1 písm. b)\nzákona o rozhodcovskom konaní znie: „Tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený\npríslušným súdom ... na základe žaloby účastníka rozhodcovského konania podanej proti\ndruhému účastníkovi rozhodcovského konania, ak súd zistí, že sú dôvody, pre ktoré by boli\nodopreté uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka\npodľa § 50 ods. 2 tohto zákona.“; § 50 ods. 2 znie „Súd príslušný na uznanie rozhodnutia,\nna výkon rozhodnutia alebo na exekúciu odoprie uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského\nrozsudku aj bez návrhu účastníka konania, proti ktorému sa cudzí rozhodcovský rozsudok\nuplatňuje, ak zistí, že podľa právneho poriadku Slovenskej republiky nemožno predmet\nsporu riešiť v rozhodcovskom konaní alebo by jeho uznanie a výkon boli v rozpore\ns verejným poriadkom.“]. Možno sa domnievať, že všeobecný súd by mohol ako súčasť\ntohto dôvodu považovať aj extrémne procesné vady. To je však priestor pre všeobecné súdy,\nresp. až takto sprostredkovane pre ústavný súd. Čo sa týka ochrany zraniteľných osôb,\nspotrebiteľov, zákon č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov dáva štátnym súdom ešte\nväčšiu možnosť vstupovať do rozhodcovského konania, a to vrátane hmotných otázok\na vo veľkorysých lehotách. Priamo súčasťou zákona v prílohe 3 je aj vzor žaloby o zrušenie\nrozhodcovského rozsudku. Taktiež treba ešte spomenúť § 56 ods. 5 Exekučného poriadku,\npodľa ktorého „súd povolí odklad exekúcie, ak povinný v lehote na podanie námietok proti\nexekúcii podá žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak súd žalobu o zrušenie\nrozhodcovského rozhodnutia zamietne, po právoplatnosti rozhodnutia sa v exekúcii\npokračuje. Ak súd žalobe vyhovie a rozhodcovské rozhodnutie zruší, súd exekúciu podľa\ntohto zákona zastaví.“.\n51. II. senát ústavného súdu pripomína, že rámec rozhodcovského konania je\nformulovaný v napätí medzi cieľom dosiahnuť vecne správne rozhodnutie a cieľom\ndosiahnuť finálne rozhodnutie (Abedian, H. Judicial Review of Arbitral Awards in\nInternational Arbitration  A Case for an Efficient System of Judicial Review, 28 Journal of\nInternational Arbitration, 553, 554, č. 6, 2011; Park, W.W. Why Courts Review Arbitral\nAwards, In: Festschrift für Karl-Heinz Böckstiegel, hrsg. Von Robert Briner, L. Yves\nFortier, Klaus Peter Berger, Jend Bredow, Köln u.a. 2001, s. 595 a nasl., dostupné na\n\n20\n\ninternete:\n\nhttp://www.williamwpark.com/documents/Why%20Courts%20Review\n\n%20Awards.pdf). Na jednej strane štát trvá na určitej miere prieskumu rozhodcovských\nrozsudkov, v rámci ktorej dochádza – v rozsahu tohto prieskumu – k obmedzenému\nprieskumu a zrušeniu nesprávnych rozhodnutí, na druhej strane by príliš rozsiahly prieskum\nrozhodcovských rozsudkov spochybňoval rýchlosť a finalitu riešenia sporov, ktorá je\njednou z hlavných výhod rozhodcovského konania (III. ÚS 95/2010, II. ÚS 173/2010).\n52. Legislatívny rámec nastavenia rovnováhy medzi týmito protikladnými princípmi\nje vecou zákonodarcu a ústavný súd do nej, pokiaľ nie je ústavne neudržateľná, nemá dôvod\nzasahovať mimo rámca konania o súlade (porov. PL. ÚS 14/2010). Zákonodarca vyvážil\núpravou v § 40 a vôbec v celom zákone ústavné hodnoty a prijímanie sťažností by bolo\nvlastne obchádzaním zákona. Tak isto nie je dôvod, aby ústavný súd v tomto konaní\nposkytoval výklad taxatívne vymedzených dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku\nustanovených v § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní.\n53. Vec sa javí tým spôsobom, pričom však toto nemá byť vyslovene\nústavnokonformný výklad, že niektoré závažné procesné vady podobné tým, ktoré chráni\nzákladné právo na spravodlivý proces, sú chránené dôvodmi na zrušenie rozhodcovského\nrozsudku podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní.\n54. Ak teda na chvíľu pozabudne na súkromný charakter rozhodcovských súdov, tak\nsťažovateľ z povahy veci vždy bude mať k dispozícii iný účinný právny prostriedok,\nv dôsledku čoho by sťažnosť podľa čl. 127 ústavy bola v konečnom dôsledku neprípustná.\nPrávo podať sťažnosť podľa čl. 127 ústavy proti rozhodnutiu všeobecných súdov v rámci\nkonania o zrušenie rozhodcovského rozsudku ostáva, samozrejme, (po vyčerpaní iných\nprávnych prostriedkov) zachované.\n55. Ako bolo uvedené (bod 36), ústavný súd nevylučuje, že škody spôsobené\nv rozhodcovskom konaní, a to nielen finálnym rozhodnutím, sú žalovateľné tak, že\nzúčastnené subjekty (ide o delikátnu rovnováhu medzi občianskoprávnou zodpovednosťou\na jurisdikčnou autonómiou) by mohli byť odporcami v civilnom konaní o náhradu škody\n\n21\n\n(porov.\n\nv kontexte\n\nuznesenie\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp.\n\nzn.\n\n5 Obdo 20/2011). To je však priestor pre všeobecné súdy.\n56. Prijímanie sťažností je tiež neférové voči druhej, úspešnej strane rozhodcovského\nsporu. Ústavný súd sa prijímaním týchto sťažností stáva akýmsi všeobecným, snáď\ndovolacím súdom (v režime zmätočných dôvodov podľa § 237 Občianskeho súdneho\nporiadku), ktorý v lepšom prípade rieši len procesné pochybenia. Ústavný súd tým môže\nnarúšať aj takpovediac komunitný charakter niektorých odvetví, kde je rozhodcovské\nkonanie tradične prirodzené, akými sú napríklad prostredie športu a lex sportiva\n(II. ÚS 432/2015). Pre ilustráciu možno uviesť, že nikto by neuvažoval, že správnou\nžalobou možno žalovať súkromný subjekt. Ako je správna žaloba univerzálnou ochranou\nproti verejnej správe, tak je ústavná sťažnosť univerzálnou ochranou proti justícii\na exekutíve (II. ÚS 50/2010 bod 21). Skutočnosť, že väčšina ústavných sťažností smeruje\nproti súdom, nemôže viesť k zotrvačnosti, a tak k nerozlišovaniu, že ide len o súdy verejné,\nktoré treba odlišovať od súdov súkromných.\n57. Možno teda zhrnúť, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach\nproti postupu alebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov je vylúčená z povahy veci, keďže\nrozhodcovské súdy nie sú orgánmi verejnej moci. Účinným (hmotným) právnym\nprostriedkom proti rozhodcovským rozsudkom je vždy žaloba o zrušenie rozhodcovského\nrozsudku podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní. Perspektívou subsidiarity možno\nuviesť, že ústavný súd môže mať vplyv na rozhodcovské konanie len prostredníctvom\nprieskumu rozhodnutí štátnych všeobecných súdov konajúcich o zrušení rozhodcovských\nrozsudkov (porov. tiež nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3227/07,\nktorým boli preskúmané takéto rozhodnutia všeobecných súdov, ale odmietnuté\npreskúmanie rozhodcovského rozhodnutia). Vzhľadom na už uvedené zaujal II. senát\nprávny názor, ktorý možno vyjadriť touto právnou vetou:\n„Ústavný súd Slovenskej republiky nemá právomoc rozhodovať o sťažnostiach proti\npostupu alebo rozhodnutiu rozhodcovských súdov.“\n\n22\n\nPlénum ústavného súdu citovaný návrh stanoviska na zjednotenie odchylných\nprávnych názorov schválilo, a preto je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Väzbu „postup\na rozhodnutie“ vo výroku zvolil ústavný súd podľa zaužívanej výrokovej konvencie, a nie\ndoslovne podľa zákona, ktorý hovorí o rozhodnutí a zásahu.\nSenáty ústavného súdu budú v zmysle § 6 poslednej vety zákona o ústavnom súde pri\nrozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazané týmto uznesením ústavného súdu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 18. novembra 2015\n\n23", "vazby": {"registre": ["zjednotenie právnych názorov", "rozhodcovské konanie-rozhodcovský súd", "právomoc", "stanovisko-stanovisko pléna ústavného súdu"], "ustanovenia": ["§ 6 zákona o organizácii ÚS SR platného do 28. 2. 2019"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:25143039-0c38-4d60-93c4-a6b0547164b6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.824.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 824/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 824/2015 z 16. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.824.2015.1"}, {"guid": "ussr:54c14b41-d246-4c85-933f-f1d63e902ac6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.782.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 782/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 782/2015 z 2. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-02", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.782.2015.1"}, {"guid": "ussr:a723af19-4abb-44fc-810c-c09c66c2ddd0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.783.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 783/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 783/2015 z 2. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-02", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.783.2015.1"}, {"guid": "ussr:12cb321c-147b-4a26-bb2d-8689f1f218c7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.432.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 432/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 432/2015 z 2. 7. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-07-02", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.432.2015.1"}, {"guid": "ussr:d5dee563-b664-4b03-b351-f497fba5f9d6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.191.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 191/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 191/2015 z 26. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-26", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.191.2015.1"}, {"guid": "ussr:346cad62-e3d9-49bd-9c69-d0c40b3767a0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 322/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 322/2014 z 13. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-13", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:346cad62-e3d9-49bd-9c69-d0c40b3767a0"}, {"guid": "ussr:1b64d9ff-16fe-4bc7-ac4e-57eafb772f50", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 220/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 220/2014 z 25. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-25", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1b64d9ff-16fe-4bc7-ac4e-57eafb772f50"}, {"guid": "ussr:9be0d57f-8028-4ea2-9b25-ef5f6b23761a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 104/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 104/2014 z 5. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-05", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9be0d57f-8028-4ea2-9b25-ef5f6b23761a"}, {"guid": "ussr:4d37be1c-5c99-4e8d-afee-cab8a0c80639", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 547/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 547/2013 z 19. 2. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-02-19", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4d37be1c-5c99-4e8d-afee-cab8a0c80639"}, {"guid": "ussr:97c44e97-78df-45a8-841b-ce107dbeaeec", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 49/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 49/2014 z 29. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:97c44e97-78df-45a8-841b-ce107dbeaeec"}, {"guid": "ussr:3e6c9008-1f43-4ae0-bd35-797ea212cbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 36/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2014 z 21. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-21", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3e6c9008-1f43-4ae0-bd35-797ea212cbe7"}, {"guid": "ussr:eb63ae3d-ef96-4eb2-af71-5f4217735467", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 39/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 39/2014 z 21. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-21", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:eb63ae3d-ef96-4eb2-af71-5f4217735467"}, {"guid": "ussr:0f20b046-3469-4a6b-9b95-3c49a917d2f7", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 276/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 276/2013 z 2. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-02", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0f20b046-3469-4a6b-9b95-3c49a917d2f7"}, {"guid": "ussr:8002d429-5f50-4234-bdec-3df0be692f63", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 234/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 234/2013 z 17. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-17", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8002d429-5f50-4234-bdec-3df0be692f63"}, {"guid": "ussr:bb3e0ba7-ed2f-4a02-9849-829df1541556", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 143/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 143/2013 z 13. 3. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-03-13", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb3e0ba7-ed2f-4a02-9849-829df1541556"}, {"guid": "ussr:dd2993ea-5f85-428b-b2f9-346d4e078f5a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 149/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 149/2013 z 8. 3. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-03-08", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dd2993ea-5f85-428b-b2f9-346d4e078f5a"}, {"guid": "ussr:f8d903de-c1db-4bad-a8dd-9fbedabb6a9a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/2013 z 28. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-28", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f8d903de-c1db-4bad-a8dd-9fbedabb6a9a"}, {"guid": "ussr:c0615e77-6052-498f-9fbe-e3e5ec01ff13", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 569/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 569/2012 z 28. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c0615e77-6052-498f-9fbe-e3e5ec01ff13"}, {"guid": "ussr:36107e00-16cb-4e00-ac3e-f87d9d4f9464", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 444/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 444/2012 z 12. 9. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-09-12", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:36107e00-16cb-4e00-ac3e-f87d9d4f9464"}, {"guid": "ussr:52df56ed-1d30-46ef-b3ca-721342d584e1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 394/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 394/2012 z 15. 8. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-08-15", "citacie_n": 84, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:52df56ed-1d30-46ef-b3ca-721342d584e1"}, {"guid": "ussr:73404182-f2be-4354-8843-8f14ade0372c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 39/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 39/2012 z 27. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-27", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73404182-f2be-4354-8843-8f14ade0372c"}, {"guid": "ussr:4abf9727-e89f-477e-99b1-4b2cb2994c20", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 459/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 459/2011 z 3. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-03", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4abf9727-e89f-477e-99b1-4b2cb2994c20"}, {"guid": "ussr:a2075a2b-c0ea-4f8d-b858-7585ad08c7f4", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 162/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 162/2011 z 31. 5. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-05-31", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a2075a2b-c0ea-4f8d-b858-7585ad08c7f4"}, {"guid": "ussr:4b5c66e5-9290-4642-bdc3-73eb6ac941f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 335/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 335/2010 z 30. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-30", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4b5c66e5-9290-4642-bdc3-73eb6ac941f1"}, {"guid": "ussr:b98d7042-4369-4d97-a437-80ad7761873c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 335/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 335/2010 z 21. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-21", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b98d7042-4369-4d97-a437-80ad7761873c"}, {"guid": "ussr:9dc334f4-ab56-42f0-91ae-f6fd83959e9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2010 z 7. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-07", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9dc334f4-ab56-42f0-91ae-f6fd83959e9e"}, {"guid": "ussr:7025c7e0-048f-4077-9353-8bd7b3c306ca", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 213/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 213/2010 z 25. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7025c7e0-048f-4077-9353-8bd7b3c306ca"}, {"guid": "ussr:5ae0e8a6-5bc7-4cb5-9d8e-7e860a9920af", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 173/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 173/2010 z 30. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-30", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ae0e8a6-5bc7-4cb5-9d8e-7e860a9920af"}, {"guid": "ussr:f10b9104-c4fc-4893-a7a3-484174d224fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 95/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 95/2010 z 9. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-09", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f10b9104-c4fc-4893-a7a3-484174d224fe"}, {"guid": "ussr:9cde2de2-4117-4a3c-a1aa-4236781e5944", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 50/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 50/2010 z 4. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-04", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9cde2de2-4117-4a3c-a1aa-4236781e5944"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:b3b0ac60-f17f-47be-8e7b-9d63039a3373", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:3.US.99.2026.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 99/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 99/2026 z 12. 2. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-02-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:3.US.99.2026.1"}, {"guid": "ussr:d3c2c682-9974-4847-8166-511d1b3edfba", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.45.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 45/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 45/2025 z 28. 1. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-01-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.45.2025.1"}, {"guid": "ussr:23d62858-039d-4f2b-affc-043cb8aa001e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.241.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 241/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 241/2024 z 14. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-14", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.241.2024.1"}, {"guid": "ussr:ec1eb379-c68e-4c52-899a-7665e78889c4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2016 z 7. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-07", "citacie_n": 889, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2016.1"}, {"guid": "ussr:2a1e6b4d-2f8e-45d3-abfe-1a93c4557a83", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.374.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 374/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 374/2017 z 19. 7. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-07-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.374.2017.1"}, {"guid": "ussr:eb0fcee6-1c7f-4aee-8bc8-b0ed2015dbc7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.205.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 205/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 205/2017 z 23. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.205.2017.1"}, {"guid": "ussr:6d6a333d-9a02-4630-b4e3-1599acf5a442", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.748.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 748/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 748/2016 z 7. 12. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-12-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.748.2016.1"}, {"guid": "ussr:565ae02c-dd5f-4502-87eb-9f03835cb23f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.327.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 327/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 327/2016 z 14. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.327.2016.1"}, {"guid": "ussr:fbe73a8a-d2df-4c86-be13-fcfcf2d17ce3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.284.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 284/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 284/2016 z 23. 3. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-03-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.284.2016.1"}, {"guid": "ussr:38d2980c-233a-4c1e-8d09-b149d0043597", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.152.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 152/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/2016 z 18. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-18", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.152.2016.1"}, {"guid": "ussr:b07b7196-4c54-4785-b195-ecf9c1a4b16e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.137.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 137/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 137/2016 z 11. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-11", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.137.2016.1"}, {"guid": "ussr:5c368cef-4626-4403-a03c-ad9afe5619fa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.155.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 155/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 155/2015 z 14. 1. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-01-14", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.155.2015.1"}, {"guid": "ussr:84321592-a7f3-4783-9303-8ebcbe0174d6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.7.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 7/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 7/2016 z 14. 1. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-01-14", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.7.2016.1"}, {"guid": "ussr:1ba5e943-5339-483f-b561-ac15a2140d4e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.15.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 15/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 15/2016 z 13. 1. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-01-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.15.2016.1"}, {"guid": "ussr:35b6f628-542f-4ec0-9105-d22a7e989b68", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.865.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 865/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 865/2015 z 17. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.865.2015.1"}, {"guid": "ussr:25143039-0c38-4d60-93c4-a6b0547164b6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.824.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 824/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 824/2015 z 16. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.824.2015.1"}, {"guid": "ussr:2b9ce021-2a6b-4555-9ca2-39e2482b49dd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.581.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 581/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 581/2015 z 16. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.581.2015.1"}, {"guid": "ussr:a723af19-4abb-44fc-810c-c09c66c2ddd0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.783.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 783/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 783/2015 z 2. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-02", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.783.2015.1"}, {"guid": "ussr:54c14b41-d246-4c85-933f-f1d63e902ac6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.782.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 782/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 782/2015 z 2. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-02", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.782.2015.1"}, {"guid": "0244cafc-685d-4aeb-ada7-8859c282f93f:0314847c-91fc-4618-8fc0-7a048e958b10", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2025:1021200783.2", "spisova_znacka": "BA-6S/95/2021", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-6S/95/2021 z 11. 6. 2025", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2025-06-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:1021200783.2"}, {"guid": "b9c9ad13-0950-47cb-95e4-38afa6931d33:4b80b2dd-bcaf-46c7-8c72-1b85e52bb5a0", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2025:1021201092.2", "spisova_znacka": "BA-1S/176/2021", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-1S/176/2021 z 28. 5. 2025", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2025-05-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:1021201092.2"}, {"guid": "35ee9c0c-a0a1-4fd1-9b68-b0d55a92db61:e8a78bc1-e626-44b3-a156-2e4666c24dc7", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1108235291.6", "spisova_znacka": "2Cob/175/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Cob/175/2024 z 24. 3. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-03-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1108235291.6"}, {"guid": "39d5846f-199a-4609-b65b-d2dbc8285ab1:d517e5bb-515b-452c-b6a2-81d0cc5513f8", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2026:6124255480.2", "spisova_znacka": "17CoR/3/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17CoR/3/2025 z 18. 2. 2026", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2026-02-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2026:6124255480.2"}, {"guid": "de86a122-510d-4f0a-8e3c-f21286956d6c:402c026e-0719-463b-aba6-8d5c91609e92", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1115215334.4", "spisova_znacka": "5Co/113/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/113/2024 z 16. 12. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-12-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1115215334.4"}, {"guid": "87cb7a1e-6796-46cb-a4e0-1c7b413eecf3:0e29199a-d051-4a98-b1f6-6eaadb9d4472", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1521202282.1", "spisova_znacka": "26CoR/1/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 26CoR/1/2024 z 30. 9. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-09-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1521202282.1"}, {"guid": "2adf446b-ec7d-48cb-b989-6098d91a812d:548e7536-5bf5-4f08-8d6e-e7e040114e2c", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2021:6116893933.5", "spisova_znacka": "43CoR/4/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 43CoR/4/2020 z 9. 3. 2021", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2021-03-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2021:6116893933.5"}, {"guid": "ccb3f598-30cb-4100-8c98-8bdfea2f7327:f6f6f000-0112-4280-a19b-8b1fe5522587", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6717202817.1", "spisova_znacka": "43CoR/4/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 43CoR/4/2019 z 21. 8. 2019", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-08-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6717202817.1"}, {"guid": "ccb3f598-30cb-4100-8c98-8bdfea2f7327:6b804a83-e997-416b-b42f-c67e8d4ebf53", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6717202817.1", "spisova_znacka": "43CoR/4/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 43CoR/4/2019 z 21. 8. 2019", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-08-21", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6717202817.1"}, {"guid": "2f8004d5-8e75-47cf-acd3-449c459c35e9:05ce49a8-bd80-4d12-8927-8ade589b8139", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2018:6117200696.1", "spisova_znacka": "41CoR/5/2018", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 41CoR/5/2018 z 29. 5. 2018", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2018-05-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2018:6117200696.1"}, {"guid": "7585e584-c0e9-47b5-843b-3709a08ebd02:1363eddb-2dd2-41e0-be38-01d0967ff3ae", "ecli": "ECLI:SK:MSBA3:2025:1521200421.4", "spisova_znacka": "B5-23Cr/2/2021", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava III sp. zn. B5-23Cr/2/2021 z 3. 3. 2025", "sud": "Mestský súd Bratislava III", "datum_vydania": "2025-03-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA3:2025:1521200421.4"}]}