{"guid": "ussr:04f790d4-7c24-49b6-8abb-46ff34e6cbdb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.31.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 31/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 31/2015 z 16. 3. 2016", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 16. marca 2016, sp. zn. PL. ÚS 31/2015, ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.31.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2016-03-16", "forma": "Nález", "povaha": ["nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/04f790d4-7c24-49b6-8abb-46ff34e6cbdb", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.31.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.31.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.31.2015.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 31/2015-131\nÚstavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 16. marca 2016 v pléne\nzloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,\nĽudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa\nMészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu\nskupiny 32 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej advokátom\ndoc. JUDr. Radoslavom Procházkom, PhD., Búdkova 4, Bratislava, na začatie konania\npodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 7 ods. 1, 2 a 11 zákona\nč. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1\na s čl. 13 ods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky, s čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd takto\nrozhodol:\n1. Ustanovenia § 7 ods. 1, 2 a 11 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní\nv znení neskorších predpisov n i e s ú v súlade s čl. 1 ods. 1 a s čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, ako aj s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd.\n2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbol\n\n4. decembra 2013 doručený návrh skupiny 32 poslancov Národnej rady Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „navrhovatelia“ alebo „skupina poslancov“) na začatie konania podľa\nčl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 7 ods. 1,\n2 a 11 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov (ďalej\naj „zákon o kolektívnom vyjednávaní“) s čl. 1 ods. 1 a s čl. 13 ods. 2 a 4 ústavy v spojení\ns čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy, s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“). Prílohou návrhu\nje písomné splnomocnenie navrhovateľov pre advokáta doc. JUDr. Radoslava Procházku,\nPhD., na ich zastupovanie v konaní pred ústavným súdom opatrené ich podpismi.\nNavrhovatelia, poukazujúc v návrhu na súčasný vývoj relevantnej právnej úpravy,\nvychádzajú zo základného právneho rámca kolektívnych zmlúv ako inštitútu pracovného\npráva spadajúcich do skupiny kolektívnych pracovných vzťahov, ktoré majú okrem\nobligačného rozmeru aj normatívny rozmer a osobitne sa sústreďujú na kolektívne zmluvy\nvyššieho stupňa, ich zmluvné strany a ich rozširovanie (extenziu) nad rámec okruhu\nzmluvných strán; tento právny problém je podľa navrhovateľov jediným predmetom\npredloženého návrhu.\nPodľa názoru navrhovateľov „je extenzia spôsobila sama osebe zasiahnuť\ndo viacerých ústavných noriem a princípov, in concreto do\n(i) princípu zmluvnej slobody ako jedného z fundamentálnych princípov súkromnoprávnych vzťahov,\n(ii) práva na podnikanie, a\n(iii) práva vlastniť majetok.\nV prípade, ak uplatnenie extenzie nie je viazané na primerané procesné i materiálne\nzáruky, je zároveň spôsobilá zasiahnuť aj do\n(iv) práva na súdnu ochranu,\nv) princípu deľby moci ako jedného z integrálnych prvkov právneho štátu a\n(vi) ďalších komponentov právneho štátu, súvisiacich s princípom právnej istoty\nvo všeobecnosti a so zásadou všeobecnosti právnej regulácie zvlášť.“.\n\n2\n\nV nadväznosti na proklamovanú právnu istotu a zákaz diskriminácie navrhovatelia\nuvádzajú, že „ustanovenia § 7 ods. 1, 2 a 3 písm. b) vo vzájomnej obsahovej súvislosti\nvytvárajú\n\npriestor\n\npre\n\nsvojvoľné\n\nrozlišovanie\n\nmedzi\n\nosobami,\n\nnachádzajúcimi\n\nsa v rovnakom alebo podobnom postavení, čím sú v nesúlade s čl. 12 ústavy“.\nV súvislosti so samotnou extenziou kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa konštatujú,\nže zo znenia a systematiky § 7 ods. 1 a 2 zákona o kolektívnom vyjednávaní vyplýva,\nže „zákonodarca priznáva ministerstvu (Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny\nSlovenskej republiky, pozn.) právomoc rozšíriť záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho\nstupňa na zamestnávateľov v odvetví alebo v časti odvetvia, pre ktoré je táto kolektívna\nzmluva vyššieho stupňa uzatvorená, resp. rozšíriť jej záväznosť aj na zamestnávateľov\nv niektorej časti tohto odvetvia“ za súčasného splnenia zákonom ustanovených podmienok.\nPritom uvádzajú, že „uplatnenie právomoci ministerstva pri fakultatívnej extenzii podľa § 7\nods. 1 a 2 je... viazané na“ zákonom ustanovené podmienky „a vyhovenie § 7a zákona\no kolektívnom vyjednávaní. Pri splnení týchto podmienok ministerstvo podľa vlastnej úvahy\nmôže, ale nemusí rozhodnúť o extenzii...\nV osobitnom zmysle sa výhrada narušenia právnej istoty a zákazu diskriminácie\ntouto úpravou týka spôsobu, akým zákonodarca vymedzil kritérium tzv. reprezentatívnosti...\nZároveň sa výhrada porušenia právnej istoty týka tiež vymedzenia normatívneho poľa,\nv ktorom sa má extenzia uplatniť, prostredníctvom, okrem iných, aj kritérií (i) úrovne divízie\npodľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č. 1893/2006 pre označenie odvetvia\nkolektívnej zmluvy vyššieho stupňa a (ii) úrovne skupiny podľa nariadenia Európskeho\nparlamentu a Rady ES č. 1893/2006 pre označenie časti odvetvia).“.\nPodľa navrhovateľov «nastavené pravidlá zákona... vytvárajú priame systémové\npredpoklady na to, aby bol pojem „odvetvie“ na účely extenzie devalvovaný v maximálnej\nmožnej miere a žiadnym spôsobom neodrážal reálne pôsobenie zamestnávateľov\nv odvetviach národného hospodárstva... Je pritom nepochybné, že extenzia ako taká\npredstavuje zásah do základného práva na podnikanie, ako aj práva vlastniť majetok\na disponovať s ním. Predstavuje teda zákonné obmedzenie týchto základných práv, ktoré\n\n3\n\nna to, aby bolo ústavne konformné, musí nevyhnutne spĺňať podmienku proporcionality\npri jeho uplatňovaní.».\nK samotnej extenzii kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa navrhovatelia uvádzajú,\nže „ustanovenie § 7 ods. 1 v spojitosti s § 7 ods. 2 zákona o kolektívnom vyjednávaní\npredpokladá, že ministerstvo ako ústredný orgán štátnej správy právnym predpisom\nnahradí prejav vôle konkrétneho, individuálnymi znakmi určeného súkromno-právneho\nsubjektu, resp. subjektov a tieto individuálne určené subjekty tým priamo zaviaže k plneniu\nkonkrétnych povinností. Takýto akt je vo svojej podstate i vo svojich prejavoch a účinkoch\naktom de facto aplikačným a má povahu opatrenia, ktoré je adresované konkrétnym,\nindividuálnym adresátom a ktoré je prijaté na základe uplatnenia správnej úvahy\nministerstva.“.\nPodľa navrhovateľov „rozhodnutie orgánu verejnej moci o právach a povinnostiach\nkonkrétneho, individuálnymi znakmi určeného adresáta práva, na základe návrhu\na v dôsledku uplatnenia správnej úvahy tohto orgánu, je bez akýchkoľvek pochybností\naktom aplikácie práva. Takouto aplikáciou nemusia byť v právnom štáte nevyhnutne\npoverené iba súdne orgány, ale napríklad aj orgány štátnej správy, avšak len za určitých\npredpokladov. Za prvé, právno-aplikačné výkony orgánov štátnej správy adresované\nindividuálne určeným subjektom tak z povahy veci, ako aj v dôsledku požiadaviek právneho\nštátu nemôžu mať podobu všeobecne záväzného právneho predpisu. Za druhé, ak je právnoaplikačný akt spôsobilý mať dopad na výkon základných práv a slobôd, resp. ak jeho\npredmetom je rozhodovanie o civilno-právnych právach a záväzkoch, nesmie byť vylúčená\npreskúmavacia pôsobnosť súdov.\nNapadnutými ustanoveniami však zákonodarca deleguje na ústredný orgán štátnej\nsprávy právomoc nahradiť prejav vôle subjektu súkromného práva, a to všeobecne\nzáväzným právnym predpisom, nepriznávajúc pritom dotknutému subjektu žiadnu možnosť\nsúdnej kontroly takéhoto aktu. Takáto úprava je podľa názoru navrhovateľa v rozpore\nso zásadou všeobecnosti právnej regulácie a s princípom deľby moci...\nSkutočnosť, že zákonodarca napadnutými ustanoveniami bezprostredne umožňuje,\naby obsahom všeobecne záväzného právneho predpisu ministerstva bolo práve určenie práv\n\n4\n\na povinností individuálne určených adresátov, a navyše bez možnosti súdnej kontroly,\nje v zjavnom rozpore... s východiskami právneho štátu.“.\nV tejto súvislosti navrhovatelia poukazujú na to, že «... ústredný orgán štátnej správy\nvšeobecne záväzným právnym predpisom upravuje postavenie osôb, vymedzených\nindividuálnymi, nie druhovými znakmi a tieto osoby sú zbavené akejkoľvek možnosti\ndomáhať sa súdnej ochrany svojich práv a právom chránených záujmov. Takýto stav\nje so základnými požiadavkami právneho štátu nezlučiteľný prima facie, bez ďalšieho...\nNapriek tomu, že z materiálneho hľadiska všeobecne záväzný právny predpis\nministerstva, ktorým sa na dotknutého zamestnávateľa extenduje kolektívna zmluva, v plnom\nrozsahu zodpovedá uvedeným kritériám, absencia formálnych znakov rozhodnutia vylučuje\njeho preskúmateľnosť v systéme správneho súdnictva. Abstrahujúc od nástrojov ochrany\nústavnosti, zákonodarca nepriznáva dotknutým subjektom žiadny iný prostriedok\nich ochrany pred prípadným zásahom ministerstva do ich základných práv a slobôd.\nNapadnuté ustanovenia priznávajú ústrednému orgánu štátnej správy právomoc\nvšeobecne záväzným právnym predpisom rozhodnúť o obsahu právneho vzťahu medzi\nkonkrétnym zamestnávateľom na jednej strane a jeho zamestnancami na strane druhej,\na to bez toho, aby sa daný zamestnávateľ mohol domáhať súdnej kontroly takéhoto\n„rozhodnutia“. Napadnuté ustanovenia tým jednak odporujú zásade všeobecnosti právnej\nregulácie, keď štátnemu orgánu, ktorý v danej veci vykonáva normotvornú pôsobnosť,\numožňujú rozhodnúť o obsahu konkrétnych právnych vzťahov v podobe de facto právnoaplikačného výkonu (ako navrhovateľ odôvodňuje v predchádzajúcej časti), a zároveň\nodporujú aj zásade dostupnosti súdnej ochrany pred zásahmi do základných práv a slobôd,\nresp. pri rozhodovaní o občianskych právach a záväzkoch, keďže dôsledkom predmetnej\núpravy v spojení so súvisiacimi ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku je\nnemožnosť súdnej kontroly takéhoto zásahu.».\nNavrhovatelia si pritom uvedomujú fakt, „že z čisto formálneho hľadiska nejde\no rozhodnutie ako výsledok procesu aplikácie práva v správnom alebo inom podobnom\nkonaní“. Na druhej strane zastávajú názor, „že tým, že napadnuté ustanovenie, porušujúc\nprincíp právneho štátu, umožnilo vydávať de facto právno-aplikačné akty formou všeobecne\n\n5\n\nzáväzného právneho predpisu, znemožnilo osobám, do ktorých základných práv a slobôd\ntakýto predpis môže zasiahnuť, prístup k súdnej ochrane ich práv“. Zdôrazňujú pritom,\nže «zamestnávateľ, na ktorého sa extenzia v dôsledku „rozhodnutia“ ministerstva vzťahuje,\nnemá žiadnu možnosť domáhať sa na nezávislom súde preskúmania, či v jeho konkrétnom\nprípade extenzia je alebo nie je prípustným zásahom do jeho základných práv a slobôd,\ngarantovaných ústavou a dohovorom alebo či ministerstvo správne vyhodnotilo prípadnú\nexistenciu okolností, vylučujúcich extenziu. Niet pritom pochýb, že extenzia je spôsobilá\nnormatívne upraviť „občianske práva a záväzky“ zamestnávateľa, rozhodovanie o ktorých\nmusí v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru aspoň vo finálnej fáze podliehať súdnej kontrole.».\nPodľa navrhovateľov «nahradiť vôľu jednej zo strán obligačného právneho úkonu\nje v demokratickom právnom štáte právomoc, patriaca zásadne orgánom aplikácie práva\nvo všeobecnosti a orgánom súdneho typu zvlášť. To isté platí aj pre postup, spočívajúci\nv uplatnení správnej úvahy voči individuálne určeným subjektom. Ustanovením možnosti\nministerstva vydať všeobecne záväzný právny predpis došlo k porušeniu princípu deľby\nmoci, pretože zákonodarca umožnil normotvorcovi stať sa „sudcom“ a všeobecne záväzným\nprávnym predpisom určiť práva a povinnosti individuálne určených adresátov. Zároveň tým\nzbavil týchto adresátov akéhokoľvek prístupu k súdu, pretože súdna kontrola právnych\npredpisov je v systéme všeobecného súdnictva z povahy veci vylúčená.\nOtáznou je v tejto súvislosti tiež dostupnosť ústavnej kontroly, pretože tak z úpravy\naktívnej legitimácie fyzických a právnických osôb podľa čl. 130 v spojení s čl. 125 ústavy,\nako aj z jej konštantnej aplikácie ústavným súdom vyplýva absencia možnosti\nnekvalifikovaných subjektov (napríklad súkromno-právnych osôb) namietať nesúlad\nvšeobecne záväzného právneho predpisu s právnym predpisom vyššej právnej sily.\nNapadnuté ustanovenia tak vytvárajú predpoklady pre to, aby dotknutý zamestnávateľ bol\nzbavený akéhokoľvek vnútroštátneho prostriedku súdnej ochrany jeho práv, garantovaných\nči už ústavou, alebo dohovorom. Takýto stav by v konkrétnych okolnostiach bol plne\nspôsobilý založiť porušenie práv dotknutého zamestnávateľa podľa čl. 13 dohovoru\nv spojení s inými relevantnými právami garantovanými dohovorom. V zmysle citovaného\nustanovenia totiž každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené,\nmusí mať účinné právne prostriedky nápravy pred vnútroštátnym orgánom, aj keď\n\n6\n\nsa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností. Napadnuté ustanovenia,\nani iný právny predpis platný a účinný v Slovenskej republike, však žiadny takýto účinný\nprávny prostriedok nápravy nezakotvuje...\nPodobne možno vysloviť pochybnosti o súlade napadnutého ustanovenia s čl. 13\nods. 2 ústavy, v zmysle ktorého medze základných práv a slobôd možno upraviť\nza podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.». Ústavný súd už pri svojej\nrozhodovacej činnosti k tomu uviedol, že „zákon nemôže splnomocniť orgán výkonnej moci\nna vydanie predpisu nižšej právnej sily, ktorý by určoval medze základných práv a slobôd.\nÚstava zveruje právo určiť medze základných práv a slobôd (z dôvodu zachovania povahy\nústavnosti týchto práv a slobôd) len zákonodarnému zboru... splnomocnenie v zákone\npre vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým by boli upravené ďalšie\npodmienky dotýkajúce sa medzi ústavou zaručených práv, nie je ústavou dovolené.\nPreto všeobecne záväzný právny predpis vydaný na základe takéhoto splnomocňovacieho\nustanovenia zákona by nebol vydaný v súlade s ústavou“ (PL. ÚS 8/94). Ďalej,\nže „právomoc štátnych orgánov vydávať všeobecne záväzné právne predpisy nižšej právnej\nsily než je zákon vymedzuje priamo ústava, keď umožňuje ich vydanie len na vykonanie\nustanovení zákona a v jeho medziach, ale nie na vykonanie ustanovení ústavy“, a tiež\n„ak povinnosti kohokoľvek by sa mohli dotknúť zachovania základného práva alebo\nslobody, aj tieto možno podľa článku 13 ods. 1 ústavy ukladať len zákonom“.\nNavrhovatelia spochybňujú, „či vo svetle čl. 13 ods. 2 ústavy môže obstáť zákonná\núprava, predstavujúca delegáciu právomoci, ktorou podľa ústavy môže disponovať iba\nzákonodarca, na podzákonného normotvorcu, t. j. či možno považovať za ústavne\nkonformnú takú zákonnú úpravu, ktorá vytvára predpoklady pre to, aby ústredný orgán\nštátnej správy vlastným všeobecne záväzným právnym predpisom v rozpore s čl. 13 ods. 2\nústavy ustanovil podmienky, obmedzujúce základné práva a slobody.\nUstanovenie § 7 ods. 1 v spojitosti s § 7 ods. 2 a 11 zákona o kolektívnom\nvyjednávaní splnomocňuje ministerstvo na vydanie podzákonného predpisu, ktorý ustanoví\nzáväznosť konkrétnych povinností pre individuálne určeného adresáta − povinností, svojou\npovahou zasahujúcich do jeho základných práv a slobôd.“.\n\n7\n\nNavrhovatelia zastávajú názor, „že k určeniu práv a povinností qua obmedzení\nvýkonu základných práv a slobôd dochádza vo vzťahu ku konkrétnym adresátom vydaním\nvšeobecne záväzného právneho predpisu ministerstva a práve preto je tento predpis tým\naktom, ktorý bez možnosti prístupu k súdnej ochrane ustanoví pre konkrétneho\nzamestnávateľa medze jeho základných práv a slobôd (najmä práva vlastniť majetok\na práva na podnikanie). Takáto právna úprava podľa navrhovateľa porušuje zásadu\ndelegatus non potest delegare vo vzťahu k obmedzeniu základných práv a slobôd a javí\nsa ako nesúladná s čl. 13 ods. 2 ústavy.\nAbsencia podmienok, ktoré by spôsob uplatnenia správnej úvahy na strane\nministerstva\n\nčinili\n\npre\n\nzamestnávateľov\n\na\n\nich\n\nzamestnancov\n\njednoznačným\n\na predvídateľným a absencia akejkoľvek súdnej ochrany voči aktu, ktorého obsahová\npodstata spočíva v uložení povinností osobám, určeným individuálnymi znakmi, predstavuje\ntaký zásah do princípov deľby moci, všeobecnosti právnej regulácie, právnej istoty a súdnej\nochrany práv súkromných osôb, ktorý nemožno považovať za súladný s požiadavkami\ndemokratického právneho štátu.“.\nV súvislosti so zásahom do základných práv a slobôd napadnutou právnou úpravou\nnavrhovatelia uvádzajú, že „zachovanie princípu proporcionality predpokladá, že k zásahu\ndo základného práva alebo slobody príde iba (i) na účel realizácie niektorého z legitímnych\ncieľov, a (ii) v miere, ktorá je pre takúto realizáciu nevyhnutná. Inými slovami, zvolené\nnástroje obmedzenia základného práva musia jednak sledovať prípustný cieľ a jednak\nmusia byť tomuto cieľu primerané. V osobitných prípadoch ústava výslovne špecifikuje\nprípustné dôvody obmedzenia, medzi takéto dôvody qua legitímne ciele však vo\nvšeobecnosti patrí buď ochrana iného základného práva alebo slobody alebo ochrana\nverejného záujmu v niektorej z jeho rozmanitých podôb.\nV kontexte napadnutých ustanovení je ako o dotknutých materiálnych právach možné\nuvažovať o práve vlastniť majetok a o práve na podnikanie...\nSpôsobilosť extenzie zasiahnuť do výkonu vlastníckeho práva spočíva v skutočnosti,\nže extenzia znamená prelomenie princípu zmluvnej slobody, keďže jej podstatou\na bezprostredným normatívnym dôsledkom je rozšírenie záväznosti obligačného právneho\núkonu na subjekty, ktoré nie sú jeho zmluvnými stranami. Inými slovami, dotknutému\n\n8\n\nzamestnávateľovi sa ukladajú povinnosti, ku ktorým sa sám vlastným prejavom vôle\nnezaviazal a ktoré vyplývajú z obligačného právneho úkonu, uzavretého medzi inými\nosobami.“.\nNavrhovatelia pritom zastávajú názor, že „extenzia nie je núteným obmedzením\nvlastníckeho práva v zmysle čl. 20 ods. 4 ústavy, ale že predstavuje špecifikáciu zákonného\nobsahu vlastníckeho práva v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy“. Podľa ich názoru sa «na extenziu\nnevzťahujú podmienky, uvedené v čl. 20 ods. 4 ústavy, ale podmienky, obsiahnuté jednak\nv čl. 20 ods. 1 ústavy (rovnaký zákonný obsah a ochrana vlastníckeho práva) a jednak\nvyplývajúce z ustanovenia čl. 13 ods. 4 ústavy ako explicitného vyjadrenia princípu\nproporcionality...\nSpôsobilosť extenzie zasiahnuť do práva na podnikanie je prinajmenšom rovnako\nzrejmá, ako to platí vo vzťahu k vlastníckemu právu a nevyžaduje preto podrobný rozbor.\nV každom prípade je možné uviesť, že podrobiť zamestnávateľa ako podnikateľa\npovinnostiam, vyplývajúcim z obligačného právneho úkonu medzi inými zmluvnými\nstranami a idúcim nad rámec konkrétnych povinností, ktoré mu vyplývajú z príslušných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov, znamená podrobiť výkon jeho práva\nna podnikanie obmedzeniam. Tieto obmedzenia, okrem toho, že musia mať zákonný základ,\nmusia zároveň zachovávať základné práva a byť v medziach zákona...\nSkutočnosť, že ústavodarca vo vzťahu k právu na podnikanie odkazuje\nna vykonávaciu zákonnú úpravu neznamená, že by obsah tohto práva nemal ústavný obsah\na že môže podliehať ničím neobmedzenej ľubovôli zákonodarcu. Každá úprava,\nšpecifikujúca rámec a podmienky výkonu základných práv a slobôd, vrátane úpravy\nzákonnej, musí rešpektovať konštitutívne ústavné princípy a hodnoty. Ak zákonodarca\núpravu medzí, v akých je možné vykonávať právo na podnikanie, deleguje na podzákonného\nnormotvorcu, musí takúto delegáciu zároveň spojiť s aspoň minimálnymi garanciami...\nnapadnuté ustanovenie tejto požiadavke nezodpovedá už len preto, že voči aktu,\nspôsobilému zasiahnuť do základných práv a slobôd, resp. normovať občianske práva\na záväzky, nepriznáva súdnu ochranu. Okrem týchto však absentujú aj ďalšie nevyhnutné\nzáruky...\n\n9\n\nNapadnuté ustanovenie predstavuje taký spôsob realizácie prípadného legitímneho\ncieľa (navrhovateľ takýto cieľ nenachádza, ale nevylučuje jeho existenciu), ktorý nad rámec\nnevyhnutnosti obmedzuje výkon vlastníckeho práva a práva na podnikanie, a to jednak\nz dôvodu absencie akýchkoľvek záruk pred potenciálne neprimeraným zásahom do výkonu\nzákladných práv a slobôd zo strany ministerstva, a jednak z dôvodu absencie takých\nmateriálnych\n\npodmienok\n\nextenzie,\n\nktoré\n\nby\n\nzohľadňovali\n\npotrebu\n\nskutočnej\n\nreprezentatívnosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa ako nevyhnutný predpoklad\njej záväznosti aj pre subjekty, ktoré sa na jej uzatváraní nijakým spôsobom a v žiadnom\nrozsahu nepodieľali...\nPredpokladom nevyhnutnosti, resp. primeranosti extenzie z hľadiska potreby\nrovnováhy medzi ochranou predmetných základných práv na jednej strane a ochrany\npríslušného verejného záujmu na strane druhej je reprezentatívnosť zmluvných strán, ktoré\npríslušnú kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa uzatvorili. Táto reprezentatívnosť má v prípade\nextenzie v užšom význame slova; (t. j. rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy zo zmluvných\nstrán stricto sensu na subjekty, ktoré sú týmito zmluvnými stranami v zmysle § 5 ods. 2 a 3\nzákona o kolektívnom vyjednávam bezprostredne zastúpené) výslovný zákonný základ.\nV prípade extenzie v širšom význame slova (t. j. rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy\nvyššieho stupňa na subjekty, nezastúpené v procese kolektívneho vyjednávania) však\nreprezentatívnosť nemá zákonný základ a nie je upravený ani mechanizmus jej dosiahnutia.\nNapadnutá úprava pritom zaviedla nominálnu podmienku reprezentatívnosti,\nnespôsobilú relevantným spôsobom učiniť zadosť princípu proporcionality...\nBez ohľadu na to je však zrejmé, že zákonodarca parameter reprezentatívnosti\nredukuje na prostredie organizovaných zamestnávateľov. Na zamestnávateľov, ktorí nie sú\nzdružení v žiadnej zamestnávateľskej organizácii, zákonodarca nijako neprihliada\na do príslušnej „rovnice“ reprezentatívnosti ich nijako nezahŕňa...\nBez podmienky skutočnej reprezentatívnosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa\nnie je možné o jej extenzii uvažovať ako o ústavne prípustnom prostriedku obmedzenia\nvlastníckeho práva, resp. práva na podnikanie, keďže v takom prípade je otáznou sama\nexistencia verejného záujmu...».\n\n10\n\nNavrhovatelia pritom netvrdia, „že by ústavný súd mal a mohol zákonodarnému\nzboru určiť spôsob, akým má učiniť zadosť princípu proporcionality, ak už sa rozhodol,\nže zasiahne do základných práv a slobôd súkromno-právnych osôb. Považuje však\nza nepochybné, že zákonodarca pri tomto zásahu nezvolil prostriedok, ktorý by bol\nza účelom ochrany verejného záujmu nevyhnutný. Inými slovami, intenzita zásahu\ndo predmetných základných práv a slobôd je v danom prípade omnoho vyššia, ako intenzita\nverejného záujmu, pričom, tak ako navrhovateľ uviedol vyššie, jednak namietaná úprava\nv dôsledku svojej vágnosti ani nie je spôsobilá tento verejný záujem naplniť, a jednak\nza istých okolností môže pre extenziu úplne chýbať akýkoľvek verejný záujem.“.\nV nadväznosti na uvedené navrhovatelia navrhujú, aby ústavný súd prijal návrh\nna ďalšie konanie a po jeho meritórnom prerokovaní nálezom takto rozhodol:\n„Ustanovenia § 7 ods. 1, 2 a 11 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní\nv znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 1. ods. 1, čl. 13 ods. 2 a 4 v spojení s čl.\n20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1, a s čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“\nNavrhovatelia podľa § 38 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) navrhli „pozastaviť účinnosť § 7 ods. 1, 2, 11 zákona o kolektívnom vyjednávaní\naž do rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej vzhľadom na to, že ich ďalšie\nuplatňovanie ohrozuje základné práva a slobody a môže spôsobiť hospodárske škody\nako aj nenapraviteľné následky“.\n\nII.\nÚstavný súd po predbežnom prerokovaní návrh navrhovateľov na začatie konania\no súlade § 7 ods. 1, 2 a 11 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení\nneskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a s čl. 13 ods. 2 a 4 ústavy v spojení s čl. 20 ods. 1\n\n11\n\na čl. 35 ods. 1 ústavy, s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd uznesením č. k. PL. ÚS 31/2015-35 z 8. apríla 2015\nprijal na ďalšie konanie (§ 25 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde). Návrhu na pozastavenie\núčinnosti napadnutých ustanovení ústavný súd nevyhovel.\nIII.\nPo prijatí návrhu na ďalšie konanie si ústavný súd podľa § 39 ods. 1 zákona\no ústavnom súde vyžiadal vyjadrenie od Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej\naj „národná rada“) a od vlády Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“) ako vedľajšieho\núčastníka, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len\n„ministerstvo spravodlivosti“); zároveň ich v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde\npožiadal, aby sa vyjadrili aj k tomu, či trvajú na ústnom pojednávaní vo veci.\nNárodná rada vo svojom vyjadrení z 23. júna 2015 uviedla, že odporúča ústavnému\nsúdu, aby návrhu skupiny poslancov nevyhovel.\nVláda ako vedľajší účastník konania, zastúpená ministerstvom spravodlivosti,\npredložila svoje vyjadrenie a takisto navrhla, aby ústavný súd o návrhu rozhodol nálezom\ntak, že mu nevyhovie.\nNárodná rada a ministerstvo spravodlivosti ústavnému súdu oznámili, že netrvajú\nna ústnom pojednávaní.\n\nIII.1 Vyjadrenie Národnej rady Slovenskej republiky\nVyjadrenie národnej rady k návrhu skupiny poslancov predložil ústavnému súdu\njej predseda listom č. PREDS-304/2015 z 23. júna 2015; z jeho obsahu vyplýva, že národná\nrada odporúča ústavnému súdu, aby návrhu skupiny poslancov nevyhovel.\n\n12\n\nVo vyjadrení národnej rady sa uvádza:\n«1. Všeobecné východiská\nPodľa § 7 ods. 1 zákona č. 2/1991 Zb. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny\nSlovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) môže na spoločný písomný návrh\nzmluvných strán kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa alebo na písomný návrh jednej zo\nzmluvných strán kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa a za podmienok ustanovených v\nodsekoch 2 až 9 rozšíriť záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na zamestnávateľov v\nodvetví alebo v časti odvetvia, pre ktoré je táto kolektívna zmluva vyššieho stupňa\nuzatvorená. Záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa uzatvorenej pre odvetvie môže\nbyť rozšírená na zamestnávateľov aj v niektorej časti tohto odvetvia.\nMinisterstvo môže záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa rozšíriť, len\nak zamestnávatelia, pre ktorých je záväzná kolektívna zmluva vyššieho stupňa, ktorej\nzáväznosť sa navrhuje rozšíriť, zamestnávajú v odvetví alebo v časti odvetvia, ak sa\nnavrhuje rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na časť odvetvia, väčší\npočet zamestnancov ako zamestnávatelia združení v inej organizácii zamestnávateľov, ktorá\nv tom istom odvetví alebo v tej istej časti odvetvia uzatvorila inú kolektívnu zmluvu vyššieho\nstupňa (§ 7 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb.).\nPodľa § 7 ods. 11 zákona č. 2/1991 Z. z. ministerstvo rozširuje záväznosť kolektívnej\nzmluvy vyššieho stupňa všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorý sa vyhlási\nuverejnením jeho úplného znenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.\nRozširovanie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa sa uplatňuje od účinnosti zákona\nč. 2/1991 Zb. t. j. od 1. februára 1991. Extenzia kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa\nje štandardným nástrojom na vyrovnávanie pracovných podmienok, mzdových podmienok\na podmienok zamestnávania na úrovni sektorov v rámci členských štátov Európskej únie.\nNavrhovateľmi napadnuté ustanovenia zákona č. 2/1991 Zb. vyplývajú z prijatia zákona\nč. 416/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní\nv znení neskorších predpisov. Národná rada predmetný zákon schválila dňa 27. novembra\n2013 a zákon nadobudol účinnosť 1. januára 2014.\nObsahom napadnutej zákonnej úpravy je najmä\n\n13\n\n- kolektívna zmluva vyššieho stupňa sa uzatvára na úrovni odvetvia (divízie);\nna úrovni časti odvetvia (skupiny) sa uzatvára, ak sa na tom zmluvné strany dohodli,\n- vypustenie podmienky súhlasu zamestnávateľa s rozšírením kolektívnej zmluvy\nvyššieho stupňa,\n- ustanovenie podmienky reprezentatívnosti pre uzatvorenie kolektívnej zmluvy\nvyššieho stupňa,\n- umožnenie zamestnávateľom uplatniť pripomienky k návrhu na rozšírenie\nkolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, ktoré zhodnotí tripartitná komisia.\nCieľom napadnutej zákonnej úpravy je, aby si zamestnávatelia, na ktorých sa\nnevzťahuje žiadna z kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa, v konkurenčnom podnikateľskom\nprostredí nevytvárali priaznivejšie ekonomické podmienky, práve na úkor vlastných\nzamestnancov v porovnaní s podmienkami u zamestnávateľov, na ktorých sa kolektívna\nvyššieho stupňa vzťahuje. Na podporu uvedeného možno poukázať na čl. 36 ústavy, ktorý\ngarantuje právo zamestnancov na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky s tým,\nže zákon im zabezpečuje aj právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im\numožnila dôstojnú životnú úroveň. Práve inštitút extenzie má v odôvodnených prípadoch\na pri splnení zákonom ustanovených podmienok, zabezpečiť napĺňanie čl. 36 ústavy, keď\numožňuje rozšírenie výhodnejších podmienok aj na zamestnancov ďalších zamestnávateľov.\nÚčelom takejto zákonnej úpravy je zabránenie diskriminácie zamestnancov, ktorí pracujú\nza rovnakých podmienok u rôznych zamestnávateľov v príslušnom odvetví.\nPlatná právna úprava v § 7 zákona č. 2/1991 Z. z. vytvára predpoklady\nna zjednotenie pracovných podmienok zamestnancov v určitom odvetví v rozsahu,\nna ktorom sa už dohodli príslušné vyššie odborové organy a organizácie zamestnávateľov,\nčo v konečnom dôsledku znamená naplnenie princípu nediskriminácie zamestnancov\nv rámci rovnakého odvetvia. Aj podľa platnej a účinnej právnej úpravy sa extenzia v Českej\nrepublike vykonáva bez súhlasu zamestnávateľa (§ 7 zákona č. 2/1991 Sb.).\n2. K princípu reprezentatívnosti a právnej istoty\nNa prerokovanie návrhu na rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa,\nnajmä na posúdenie splnenia podmienky podľa § 7 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb.\na pripomienok oznámených zamestnávateľmi podľa ods. 7 cit. ustanovenia zákona, zákon\n\n14\n\nukladá ministerstvu povinnosť zriadiť poradnú komisiu na rozšírenie záväznosti kolektívnej\nzmluvy vyššieho stupňa založenú na tripartitnom princípe zastúpenia zástupcov štátu,\nzamestnávateľských organizácií a odborových organizácií. Každý člen komisie má rovnaké\npostavenie a právo uplatniť svoje stanovisko. Možnosť podania návrhu na extenziu,\nza podmienok vymedzených zákonom a pri všeobecnom vymedzení subjektu, na ktorého sa\nmá extenzia uplatniť, umožňuje odstrániť zvýhodnenie zamestnávateľov, pre ktorých nie je\nzáväzná žiadna kolektívna zmluva vyššieho stupňa a tým súčasne odstrániť diskrimináciu\nzamestnancov týchto zamestnávateľov.\nOtázkou extenzie kolektívnych zmlúv sa zaoberala aj Medzinárodná organizácia\npráce v Odporúčaní č. 91 z roku 1951, ktoré nadväzuje na Dohovor Medzinárodnej\norganizácie práce č. 98/1949. V časti IV sa ustanovuje:\n„(1) Kde je vhodné vzhľadom na zavedenú prax kolektívneho vyjednávania,\nopatrenia, ktoré sa majú vymedziť vnútroštátnymi zákonmi alebo predpismi a majú\nvyhovovať podmienkam každej krajiny, mali by sa vykonať na rozšírenie použitia všetkých\nalebo určitých ustanovení kolektívnej zmluvy a na všetkých zamestnávateľov a pracovníkov\nzahrnutých v rámci odvetvového a územného rozsahu zmluvy.\n(2) Vnútroštátne zákony alebo predpisy môžu rozšíriť kolektívnu zmluvu okrem iného\nza týchto podmienok:\na) ak kolektívna zmluva už pokrýva istý počet príslušných zamestnávateľov\na pracovníkov, ktorý je podľa názoru kompetentného orgánu dostatočne reprezentatívny,\nb) ak v zmysle všeobecného pravidla žiadosť na rozšírenie kolektívnej zmluvy\npredloží jedna alebo viacero organizácií pracovníkov alebo zamestnávateľov, ktoré\nsú zmluvnými stranami,\nc) ak pred rozšírením zmluvy zamestnávatelia a pracovníci, na ktorých by sa zmluva\nmala vzťahovať, dostanú príležitosť, aby predložili pripomienky.“.\nZ uvedeného možno vyvodiť, že sa ponecháva na členské štáty\n- aby si určili kritérium reprezentatívnosti,\n- postačuje návrh jednej zo zmluvných strán,\n- dotknutý subjekt má právo na predloženie pripomienok (nie však právo súhlasu\ns návrhom).\n\n15\n\nPostup rozširovania kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa je štandardný nástroj, ktorý\nsa uplatňuje vo väčšine členských štátov Európskej únie a akceptuje ho aj Medzinárodná\norganizácia práce. Napadnutá právna úprava spĺňa všetky atribúty, ktoré vyplývajú\nz medzinárodných\n\ndokumentov.\n\nZásada\n\nreprezentatívnosti\n\nvyplýva\n\nz\n\nviacerých\n\nmedzinárodných dohovorov, ktorými je Slovenská republika viazaná, napr. Dohovor MOP\nč. 144/1976 o trojstranných konzultáciách na podporu uplatňovania medzinárodných\npracovných noriem.\nV platnom zákone č. 2/1991 Zb. sa ustanovuje podmienka na rozšírenie záväznosti\nkolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, podľa ktorej možno kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa\nrozšíriť, len ak zamestnávatelia, pre ktorých je záväzná kolektívna zmluva vyššieho stupňa,\nktorá sa navrhuje rozšíriť, zamestnávajú v odvetví alebo v časti odvetvia, väčší počet\nzamestnancov ako zamestnávatelia združení v inej organizácii zamestnávateľov, ktorá v tom\nistom odvetví alebo časti odvetvia (skupine) uzatvorila inú kolektívnu zmluvu vyššieho\nstupňa. Takáto konštrukcia právnej úpravy predstavuje princíp „reprezentatívnosti,“ ktorý\nje predpokladom na presadzovanie požiadaviek väčšej skupiny zamestnancov. Splnenie\npodmienky reprezentatívnosti v zmysle § 7 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb. posudzuje komisia\nna rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa založená na tripartitnom\nprincípe.\nPrincíp reprezentatívnosti je v pracovnoprávnej oblasti upravený napr. v § 3 ods. 2\nzákona č. 103/2007 Z. z. o trojstranných konzultáciách na celoštátnej úrovni a o zmene\na doplnení niektorých zákonov, § 232 ods. 1 Zákonníka práce, § 3a ods. 1 a 2 zákona\nč. 2/1991 Zb.\nK námietke navrhovateľov, že zákonom zvolený mechanizmus rozširovania\nkolektívnych zmlúv vyššieho stupňa prostredníctvom divízií a skupín štatistickej klasifikácie\nekonomických činností je na extenzie v zásade nepoužiteľný, je potrebné uviesť: Podľa čl. 1\nods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1893/2006, ktorým sa zavádza\nštatistická klasifikácia ekonomických činností NACE Revision 2 a ktorým sa mení a dopĺňa\nnariadenie Rady (EHS) č. 3037/90 a niektoré nariadenia ES o osobitných oblastiach\nštatistiky sa stanovuje spoločná štatistická klasifikácia ekonomických činností v Európskom\nspoločenstve „NACE Rev.2“, ktorá zabezpečí, že táto klasifikácia zodpovedá ekonomickej\n\n16\n\nrealite\n\na\n\nzlepší\n\nvzájomnú\n\nporovnateľnosť\n\nnárodných\n\nklasifikácií,\n\nklasifikácie\n\nES a medzinárodných klasifikácií, a tým aj štatistík.\nV zmysle § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 2/1991 Zb. kolektívne zmluvy sú platné, ak sú\ndoložené zoznamom zamestnávateľov; zoznam zamestnávateľov obsahuje obchodné meno,\nsídlo,\n\nidentifikačné\n\nčíslo\n\na\n\nkód\n\nštatistickej\n\nklasifikácie\n\nekonomických\n\nčinností\n\nzamestnávateľa podľa osobitného predpisu, ktorým je cit. nariadenie Európskeho\nparlamentu a Rady.\nPodľa § 20 ods. 1 písm. a) zákona č. 540/2001 Z. z. o štátnej štatistike Štatistický\núrad Slovenskej republiky vedie register organizácií, ktorý v súlade s nariadením\nEurópskeho parlamentu a Rady (ES) č. 177/2008, ktorým sa zriaďuje spoločný rámec pre\nregistre ekonomických subjektov na štatistické účely a zrušuje nariadenie Rady (EHS)\nč. 2186/93, obsahuje kód hlavnej činnosti podľa klasifikácie Nace. Na základe platnej\nprávnej úpravy každý zamestnávateľ je povinný prihlásiť sa do registra zamestnávateľov\na uviesť kód podľa štatistickej klasifikácie ekonomických činností. V prípade vykonávania\nviacerých činností je povinnosť zamestnávateľa uviesť číselný kód skupiny činností, ktorú\nvykonáva najväčší počet zamestnancov.\nNa základe uvedeného možno konštatovať, že platná právna úprava dostatočne\nzohľadňuje princíp reprezentatívnosti.\n3. Všeobecnosť právnej regulácie, deľba moci a princíp zmluvnej slobody\nNavrhovatelia uvádzajú, že všeobecne záväzný právny predpis ministerstva, ktorým\nsa rozširuje záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na zamestnávateľov v odvetví,\nnespĺňa požiadavku všeobecnej záväznosti kladenú na právny predpis, ale že ide skôr o akt\naplikácie práva. Zároveň namietajú, že tento akt je vylúčený z preskúmavacej pôsobnosti\nsúdov.\nPodľa § 7 ods. 11 zákona č. 2/1991 Z. z. ministerstvo rozširuje záväznosť kolektívnej\nzmluvy vyššieho stupňa všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorý sa vyhlási\nuverejnením jeho úplného znenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Všeobecne\nzáväzné právne predpisy regulujú spoločenské vzťahy rovnakého druhu a neurčitého počtu.\nNie sú adresované konkrétnym, individuálne určeným subjektom, ale všetkým subjektom,\n\n17\n\nktoré sú účastníkmi vzťahov, ktoré sú všeobecne záväznými právnymi predpismi\nupravované.\nV prípade extenzie ide o prejav verejného záujmu, ktorý má prednosť pred záujmom\nsúkromným. Štát reprezentovaný ústredným orgánom štátnej správy v prípade extenzie\nuznáva, že v určitom odvetví by mohla byť úprava pracovných podmienok rovnaká.\nTo znamená, že všeobecne záväzným právnym predpisom sa kolektívna zmluva vyššieho\nstupňa „transformuje“ na všeobecne záväznú právnu normu. Zároveň platí, že podľa § 4\nods. 2 písm. a) zákona č. 2/1991 Zb. je kolektívna zmluva neplatná v tej časti, ktorá je\nv rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. To znamená, že táto časť\nkolektívnej zmluvy by sa nemohla uplatniť ani v rámci extenzie.\nZamestnávatelia, na ktorých sa rozširuje kolektívna zmluva vyššieho stupňa sú určení\niba druhovým znakom, ktorým je výkon hlavnej činnosti v odvetví resp. časti odvetvia,\nv ktorom sa kolektívna zmluva vyššieho stupňa rozširuje.\nNavrhovatelia tiež uvádzajú, že „skutočnosť, že zákonodarca napadnutými\nustanoveniami bezprostredne umožňuje, aby obsahom všeobecne záväzného právneho\npredpisu bolo práve určenie práv a povinností individuálne určených adresátov, a navyše\nbez možnosti súdnej kontroly, je v zjavnom rozpore s vyššie uvedenými východiskami\nprávneho štátu“.\nV tejto súvislosti je potrebné uviesť, že účinky extenzie nenastávajú na základe\nvšeobecne záväzného právneho predpisu vydaného ministerstvom, ktorým sa kolektívna\nzmluva vyššieho stupňa rozširuje, ale nastávajú priamo zo zákona (§ 5 ods. 3 zákona\nč. 2/1991 Zb.). Výnos ministerstva neukladá zamestnávateľom v odvetví, v ktorom sa\nkolektívna zmluva vyššieho stupňa rozširuje, nové práva a povinnosti. Extenzia má zákonný\nzáklad, z moci zákona vznikajú zamestnávateľom nové práva a povinnosti, pričom\nvykonávací predpis ministerstva iba identifikuje kolektívnu zmluvu, ktorá sa má rozšíriť,\na odvetvie (resp. časť odvetvia), v ktorom sa má táto zmluva rozšíriť. Podstatou extenzie je\nrozšírenie práv a povinností obsiahnutých vo vyššej kolektívnej zmluve priamo z moci\nzákona. Pri extenzii nedochádza k vstupu zamestnávateľov v príslušnom odvetví\ndo obligačného záväzku, o ktorý nemajú záujem, resp. s ktorým nesúhlasia, ale ide\no prenesenú záväznosť obsahu kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa.\n\n18\n\nNemožno sa stotožniť s názorom, že „napadnutými ustanoveniami zákonodarca\ndeleguje na ústredný orgán štátnej správy právomoc nahradiť prejav vôle subjektu práva,\na to všeobecne záväzným právnym predpisom“. Ministerstvu ako ústrednému orgánu štátnej\nsprávy vyplýva zo zákona právomoc vyhodnotiť (posúdiť) splnenie zákonných podmienok.\nAk návrh nespĺňa náležitosti, návrh zmluvných strán odmietne. Podstatou extenzie nie je\nnahradenie súhlasu zamestnávateľa aktom štátneho orgánu, ale rozšírenie práv a\npovinností obsiahnutých v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa priamo na základe zákona.\nPokiaľ ide o otázku porušenia deľby moci je všeobecne známe, že extenziu spravidla\nvykonávajú ústredné orgány štátnej správy, a teda koncept extenzie nie je vnímaný ako\nprekročenie práv výkonnej moci. Podľa dostupných údajov je tomu tak napr. v Českej\nrepublike, v Bulharsku, Estónsku, Maďarsku, Nemecku, Lotyšsku. Poľsku, Slovensku\na v ďalších štátoch.\nK\n\nnamietanému\n\nporušeniu\n\nprincípu\n\nzmluvnej\n\nslobody\n\nmožno\n\npoukázať\n\nna ustanovenie § 4 ods. 3 zákona č. 2/1991 Zb., podľa ktorého sa kolektívna zmluva\nvyššieho stupňa uzatvára pre odvetvie (alebo časť odvetvia, ak sa na tom zmluvné strany\ndohodli) a za zamestnávateľov, ktorí do neho podľa zoznamu patria. Právna úprava\nneumožňuje svojvoľné rozšírenie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa príslušným ústredným\norgánom štátnej správy, pretože na extenziu musia byť splnené zákonné podmienky,\nkonkrétne písomný návrh zmluvných strán, ktorých oprávnení zástupcovia sú vymedzení\nv § 2 zákona č. 2/1991 Zb. Rešpektovanie zmluvnej slobody dotknutých strán je zohľadnené\naj v ďalších ustanoveniach napr. v § 7 ods. 6 (možnosť späťvzatia návrhu na extenziu),\nmožnosť uplatniť pripomienky k návrhu (7 ods. 7).\n4. Právo na súdnu ochranu\nNavrhovatelia namietajú, že napadnuté ustanovenia zákona o kolektívnom\nvyjednávaní nie sú v súlade s čl. 46 ods. 1 ústavy.\nK nesúladu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd je potrebné uviesť, že právo na spravodlivý súdny proces sa vzťahuje\nna občianskoprávne a trestné konanie, a zahŕňa v sebe niekoľko parciálnych opatrení ako\nprístup k súdu, spravodlivý súdny proces, nezávislosť a nestrannosť súdu a prejednanie veci\n\n19\n\nv primeranom čase. Podstatou tohto práva je zabezpečenie ochrany jednotlivcom\npred nezákonným alebo svojvoľným odňatím základných ľudských práv a slobôd.\nVšeobecne záväzný právny predpis, ktorým sa rozširuje kolektívna zmluva vyššieho\nstupňa nemožno považovať za rozhodnutie o individuálnych právach a povinnostiach\nkonkrétnych subjektov, ale za normatívny akt, ktorý nepodlieha čl. 46 ústavy. Nejde o akt\nurčený konkrétnemu adresátovi, ale právny predpis určený skupine adresátov na základe\npríslušných zákonných kritérií. V prípade extenzie ide o uplatnenie kolektívnej zmluvy\nvyššieho stupňa, t. j. zmluvy ako dvojstranného alebo viacstranného právneho úkonu, ktorá\nje povýšená na právne záväzný akt aj na subjekty, za ktoré nebola uzatvorená. Subjekt,\nna ktorého je kolektívna zmluva vyššieho stupňa rozšírená, je ňou viazaný, tak ako\nnapríklad\n\nZákonníkom\n\npráce\n\nalebo\n\ninými\n\npracovnoprávnymi\n\npredpismi.\n\nNapr.\n\nzamestnávateľ sa nemôže domáhať súdnej ochrany, že nie je schopný poskytovať\nzamestnancom minimálnu mzdu, na ktorú majú nárok vyplývajúci zo všeobecne záväzného\nprávneho predpisu.\nNapadnuté ustanovenia sa týkajú kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov a nie\nindividuálnych práv. Okrem toho extenzia nie je predmetom rozhodovania určeného\nústredného orgánu štátnej správy, ktoré by mohlo byť preskúmateľné súdom. K možnosti\nochrany dotknutého zamestnávateľa možno poukázať aj na čl. 6 Európskej sociálnej charty,\nktorý v prípade konfliktu záujmov priznáva stranám právo na kolektívne opatrenia, ktoré\nmožno chápať ako adekvátnu alternatívu označenému právu.\nV súvislosti s namietanou nedostupnosťou súdnej ochrany je potrebné poukázať na\npôsobnosť ústavného súdu v čl. 125 ods. 1 písm. a) a b) v spojení s čl. 151a ods. 2 ústavy.\nV nadväznosti na požiadavku súladu všeobecne záväzných právnych prepisov ministerstiev\ns ústavou je v právnom poriadku zakotvený dôležitý inštitút. Ide o oprávnenie prokurátora\npodať protest proti všeobecne záväznému predpisu, ktorý vydáva orgán verejnej správy.\nPodľa § 21 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre\nv znení neskorších predpisov „Prokurátor vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonov\na ostatných\n\nvšeobecne\n\nzáväzných\n\nprávnych\n\npredpisov\n\norgánmi\n\nverejnej\n\nsprávy\n\npreskúmavaním zákonnosti všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných orgánmi\nverejnej správy,“. Podľa § 22 ods. 1 písm. a) prvého bodu cit. zákona „Prokurátor je\noprávnený podať protest proti všeobecne záväznému právnemu predpisu vydanému\n\n20\n\norgánom verejnej správy, a to vyhláške, výnosu a opatreniu ústredného orgánu štátnej\nsprávy, štátneho orgánu alebo inej právnickej osoby, ktorú osobitný zákon splnomocnil na\nvydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorými bol porušený zákon alebo iný\nvšeobecne záväzný právny predpis.“.\nPodľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. „prokurátor preskúmava zákonnosť\npostupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných\norgánov a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom\nje oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie\nsú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány“. Podľa § 3 ods. 1 cit. zákona\nprokuratúra chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb, právnických osôb\na štátu.\nNa základe uvedeného možno konštatovať, že platná právna úprava poskytuje\nzamestnávateľom právne prostriedky pre prípad, že by došlo k porušeniu ich práv.\n5. K princípu proporcionality (vlastnícke právo a právo na podnikanie)\nNavrhovatelia namietajú, že rozšírenie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na\nostatných zamestnávateľov v odvetví je zásahom do základných práv garantovaných\nústavou, konkrétne do vlastníckeho práva (čl. 20 ods. 1) a práva na podnikanie (čl. 35\nods. 1).\nZ protokolu č. 11 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nje potrebné poukázať na čl. 1, podľa ktorého každá fyzická a právnická osoba má právo\npokojne užívať svoj majetok. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony,\nktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným\nzáujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.\nPodnikanie je charakterizované v § 2 Obchodného zákonníka, kde sa ustanovuje,\nže ide o sústavnú činnosť vykonávanú samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na\nvlastnú zodpovednosť. Aj keď ide o právo primárne ekonomického charakteru, jeho výkon\nnemožno zúžiť iba na rozmer zisku. Zamestnávatelia sú povinní dodržiavať viaceré\npovinnosti, ktoré im ukladajú príslušné zákony, a to aj s možnými ekonomickými\ndôsledkami. Napadnuté ustanovenia možno analogicky prirovnať k uvedeným zákonným\n\n21\n\npovinnostiam, ktoré však nebránia právu podnikať, pretože priamo nezasahujú do možnosti\nvykonávať samostatnú zárobkovú činnosť.\nPráva a povinnosti vyplývajúce z extenzie nadobúdajú pre zamestnávateľov v odvetví\nnormatívny charakter rovnako ako práva a povinnosti obsiahnuté vo všeobecne záväznom\nprávnom predpise. V pracovnoprávnej oblasti je značné množstvo právnych predpisov\n(napr. Zákonník práce, zákon o minimálnej mzde), ktoré ukladajú zamestnávateľom\npovinnosti, plnenie ktorých si vo viacerých prípadoch vyžaduje finančné náklady, čím\n„môže zasahovať“ do vlastníckeho práva zamestnávateľov. Na základe uvedeného možno\nextenziu kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa považovať za obdobný „zásah“ do práv\nzamestnávateľov ako u iných pracovnoprávnych predpisov. Možno konštatovať, že právna\núprava extenzie neprekračuje nevyhnutú mieru intenzity obmedzenia vlastníckeho práva\nzamestnávateľov, zachováva jeho podstatu a zmysel s cieľom posilniť iné základné právo,\na to právo zamestnancov na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky v intenciách\nčl. 36 ústavy.\nObdobný názor je obsiahnutý aj v Komentári k ústave, kde sa k čl. 35 ods. 1 uvádza:\n„Oprávnenou osobou podľa čl. 35 ods. 1 ústavy nemusí byť len zamestnávateľ, teda ten, kto\nprácu dáva, ale aj ten, kto predáva svoju pracovnú silu. Hranice práv zamestnávateľa,\nktorý podniká alebo uskutočňuje inú zárobkovú činnosť, sú podľa čl. 13 ods. 4 ústavy\nobmedzené tak, aby sa zachovala podstata a zmysel práv priznaných pracovníkom podľa čl.\n36 ústavy.“ (Ján Drgonec, Ústava Slovenskej republiky, Komentár, Heuréka 2004, str.\n278).\nPodľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práva na podnikanie a uskutočnenie inej\nzárobkovej činnosti možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.\nZ tohto aspektu možno aj zákon o kolektívnom vyjednávaní zaradiť medzi zákony, ktoré\nustanovujú medze práva na podnikanie. V § 7a zákona č. 2/1991 Zb. sú taxatívne vylúčené\nkategórie zamestnávateľov, u ktorých nemožno extenziu uplatniť (napr. zamestnávateľ,\nktorý je v úpadku, likvidácii, u ktorého bol zavedený ozdravný režim alebo bola zavedená\nnútená správa alebo zamestnávatelia, ktorí ku dňu účinnosti rozšírenia vykonávajú\npodnikateľskú činnosť menej ako 24 mesiacov). To znamená, že zákon zabezpečuje ochranu\ntých zamestnávateľov, ktorých ekonomická situácia neumožňuje, aby poskytovali\nzamestnancom zvýhodnené podmienky.\n\n22\n\nAj Ústavný súd Českej republiky akceptoval mechanizmus extenzie za splnenia\nurčitých podmienok. Vo svojom náleze č. 40/02 publikovanom pod č. 199/2003 Sb. uviedol:\n„Ak je východiskom ústavnej prijateľnosti inštitútu extenzie pôsobnosti kolektívnych zmlúv\nvyššieho stupňa európska demokratická právna skúsenosť a z nej plynúce štandardy,\nporovnávanie s právom Európskej únie, ako i nachádzanie procedurálneho mechanizmu\nzabezpečovania rovnováhy medzi právnou ochranou slobody a garantovaním vnútorného\nmieru ľudského spoločenstva, možno s tým spojeného účelu v rozhodovanom kontexte\ndosiahnuť iba za cenu obmedzenia vlastníckeho práva. Prioritu verejného záujmu pred\nvlastníckym\n\nprávom\n\nje\n\nvšak\n\nnevyhnutné\n\npodmieniť\n\npodmienkou\n\nlegitimity\n\n(reprezentatívnosti) systému kolektívneho vyjednávania, teda relevanciou podielu\nkontrahentov na trhu práce.“.\nVšetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ\nuplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca\npopretiu iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu\nje dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva\na slobody (PL. ÚS 7/96).\nCieľom napadnutej zákonnej úpravy je dodržať resp. zabezpečiť rovnováhu medzi\nprávami zamestnávateľa ako vlastníka a právami zamestnancov na také pracovné\npodmienky, ktoré sú porovnateľné s podmienkami zamestnancov, ktorí vykonávajú prácu\nrovnakej hodnoty za porovnateľných pracovných podmienok.»\nIII.2 Vyjadrenie vlády Slovenskej republiky\nVláda ako vedľajší účastník konania, zastúpená ministerstvom spravodlivosti (§ 37\nods. 2 zákona o ústavnom súde), predložila svoje vyjadrenie k návrhu skupiny poslancov\nlistom ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 41217/2015/21 z 29. mája 2015;\nvláda navrhuje, aby ústavný súd o návrhu skupiny poslancov rozhodol nálezom, v ktorom\nvysloví, že „Návrhu na začatie konania sa nevyhovuje.“.\n\n23\n\nVo vyjadrení vlády sa okrem uvádza:\n«Vláda Slovenskej republiky, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky, sa s podaným návrhom nestotožňuje a navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky vo svojom náleze vyslovil, že vyššie uvedené ustanovenia zákona sú v súlade\ns ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky.\nNavrhovateľmi namietané ustanovenia zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom\nvyjednávaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o kolektívnom vyjednávaní“)\nsú výsledkom prijatia zákona č. 416/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 2/1991\nZb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov. Ministerstvo práce predložilo\ndo legislatívneho procesu návrh uvedeného zákona na základe Plánu legislatívnych úloh\nvlády Slovenskej republiky na rok 2012. Vychádzalo pri tom z Programového vyhlásenia\nvlády Slovenskej republiky na obdobie rokov 2012 − 2016, v ktorom sa okrem iného\nuvádza: „Vláda vyvinie maximálne úsilie, aby prijímané zásadné opatrenia mali podporu u\nväčšiny obyvateľstva. Ich realizácii bude predchádzať široká odborná diskusia s cieľom\ndosiahnuť spoločensko-politický konsenzus. Nezanedbateľné miesto v tomto procese budú\nmať zástupcovia sociálnych partnerov. K tomu musí slúžiť efektívny sociálny dialóg. Ten\nmusí vyústiť aj do zvýšenia pokrytia zamestnancov kolektívnymi zmluvami. Preto sa bude\nnovelizovať zákon o kolektívnom vyjednávaní, aby bola odstránená prekážka pre ukladanie\na rozširovanie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa na iných zamestnávateľov.“. Národná\nrada Slovenskej republiky schválila zákon č. 416/2013 Z. z. dňa 27. novembra 2013 a tento\nzákon nadobudol účinnosť 1. januára 2014.\nI. časť − Zhrnutie právnej úpravy a komparácia\nVýchodiská zákona č. 416/2013 Z. z.\nÚčelom zákona č. 416/2013 Z. z. bolo zabezpečiť zamestnancom u zamestnávateľov,\nna ktorých sa nevzťahuje žiadna kolektívna zmluva vyššieho stupňa, rovnaké pracovné\npodmienky, aké sú dohodnuté v reprezentatívnej kolektívnej zmluve vyššieho stupňa\nv príslušnom odvetví. Tento zákon mal zároveň za cieľ zabrániť tomu, aby zamestnávatelia\nv rámci konkurenčného podnikateľského prostredia v odvetví získali výhodnejšie\nekonomické podmienky na úkor práv vlastných zamestnancov v porovnaní s podmienkami\nu zamestnávateľov, na ktorých sa kolektívna zmluva vyššieho stupňa vzťahuje.\n\n24\n\nÚstava Slovenskej republiky v čl. 36 garantuje právo zamestnancov na spravodlivé\na uspokojujúce pracovné podmienky a okrem iného aj právo na odmenu za vykonanú prácu,\ndostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň.\nÚčelom\n\nrozširovania\n\nzáväznosti\n\nkolektívnych\n\nzmlúv\n\nvyššieho\n\nstupňa\n\nje,\n\nv odôvodnených prípadoch a pri splnení zákonom ustanovených podmienok, zabezpečiť\npráve napĺňanie čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky. Prostredníctvom § 7 zákona\no kolektívnom vyjednávaní, ktorým sa ustanovili jednoznačné a konkrétne kritériá\npre rozširovanie záväznosti kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa, sú vytvorené podmienky\nna zjednotenie pracovných podmienok zamestnancov v príslušnom odvetví v takom rozsahu,\nna akom sa už v príslušnom odvetví dohodli príslušné vyššie odborové orgány a organizácia\nzamestnávateľov, čo v konečnom dôsledku znamená práve naplnenie princípu\nnediskriminácie zamestnancov v rámci rovnakého odvetvia.\nPrávna úprava rozširovania záväznosti kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa\nvychádza z medzinárodných zmlúv a medzinárodných dohovorov, ktorými je Slovenská\nrepublika viazaná, a to najmä:\n• Európska sociálna charta (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej\nrepubliky č. 329/1998 Z. z.),\n• Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (vyhláška\nMinistra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.),\n• Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o použití zásad práva organizovať sa\na kolektívne vyjednávať č. 98 z roku 1948 (oznámenie Federálneho ministerstva\nzahraničných vecí č. 470/1990 Zb.),\n• Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o trojstranných konzultáciách\nna podporu uplatňovania medzinárodných pracovných noriem č. 144 z roku 1976\n(oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej č. 32/1998 Z. z.),\n• Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o podpore kolektívneho vyjednávania\nč. 154 z roku 1981 (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky\nč. 14/2010 Z. z.),\n• Odporúčanie\n\nMedzinárodnej\n\norganizácie\n\nč. 91 z roku 1951.\n\n25\n\npráce\n\no\n\nkolektívnych\n\nzmluvách\n\nCieľom zákona č. 416/2013 Z. z. je najmä úprava podmienok rozširovania záväznosti\nkolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na ďalších zamestnávateľov v odvetví. Z tohto dôvodu\nzákon č. 416/2013 Z. z.\n• oproti predchádzajúcemu právnemu stavu, keď označením odvetvia kolektívnej\nzmluvy vyššieho stupňa bol kód podľa štatistickej klasifikácie ekonomických činností podľa\nnariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1893/2006 z 20. decembra 2006, ktorým\nsa zavádza štatistická klasifikácia ekonomických činností NACE Revision 2 a ktorým\nsa mení a dopĺňa nariadenie Rady (EHS) č. 3037/90 a niektoré nariadenia ES o osobitných\noblastiach štatistiky v platnom znení a vyhlášky Štatistického úradu Slovenskej republiky\nč. 306/2007 Z. z., ktorou sa vydáva Štatistická klasifikácia ekonomických činností, na úrovni\nskupiny, zmenil označenie odvetvia kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na úroveň divízie,\n• zaviedol uzatváranie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na úrovni odvetvia\n(divízie), a ak sa na tom zmluvné strany dohodnú, aj na úrovni časti odvetvia (skupiny),\n• umožnil rozšíriť kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa aj na časť odvetvia (skupinu),\n• vypustil podmienku súhlasu zamestnávateľa s rozšírením záväznosti kolektívnej\nzmluvy vyššieho stupňa na neho,\n• ustanovil pre rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa podmienku\nreprezentatívnosti, t. j. zamestnávatelia, pre ktorých je záväzná kolektívna zmluva vyššieho\nstupňa, ktorá sa navrhuje rozšíriť, musia zamestnávať v odvetví alebo v časti odvetvia väčší\npočet zamestnancov ako zamestnávatelia združení v inej organizácii zamestnávateľov, ktorá\nv tom istom odvetví alebo v tej istej časti odvetvia uzatvorila inú kolektívnu zmluvu vyššieho\nstupňa,\n• umožnil zamestnávateľom uplatniť pripomienky k návrhu na rozšírenie kolektívnej\nzmluvy vyššieho stupňa, ktoré posudzuje tripartitná komisia na rozšírenie kolektívnej\nzmluvy vyššieho stupňa.\nZákon č. 416/2013 Z. z. vychádzal z odporúčania Medzinárodnej organizácie práce\nč. 91 z roku 1951, podľa ktorého vnútroštátne predpisy môžu rozšíriť kolektívnu zmluvu\nvyššieho stupňa za týchto podmienok:\n• kolektívna\n\nzmluva\n\nuž\n\npokrýva\n\nistý\n\na zamestnancov, ktorý je dostatočne reprezentatívny,\n\n26\n\npočet\n\npríslušných\n\nzamestnávateľov\n\n• žiadosť na rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy predloží jedna alebo viacero\norganizácii zamestnancov alebo zamestnávateľov, ktoré sú zmluvnými stranami,\n• pred rozšírením záväznosti kolektívnej zmluvy zamestnávatelia, na ktorých\nby sa mala kolektívna zmluva vzťahovať, dostanú príležitosť, aby predložili pripomienky.\nPodľa § 7 ods. 1 zákona o kolektívnom vyjednávaní ministerstvo práce môže\nna spoločný písomný návrh zmluvných strán kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa alebo\nna písomný návrh jednej zo zmluvných strán kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa\na za podmienok ustanovených v odsekoch 2 až 9 rozšíriť záväznosť kolektívnej zmluvy\nvyššieho stupňa na zamestnávateľov v odvetví alebo v časti odvetvia, pre ktoré je táto\nkolektívna zmluva vyššieho stupňa uzatvorená.\nV § 7 ods. 2 zákona o kolektívnom vyjednávaní je ustanovená podmienka\nreprezentatívnosti, podľa ktorej možno kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa rozšíriť, len\nak zamestnávatelia, pre ktorých je záväzná kolektívna zmluva vyššieho stupňa, ktorá sa\nnavrhuje rozšíriť, zamestnávajú v odvetví alebo v časti odvetvia väčší počet zamestnancov\nako zamestnávatelia združení v inej organizácii zamestnávateľov, ktorá v tom istom odvetví\nalebo v tej istej časti odvetvia uzatvorila inú kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa.\nPodľa § 7 ods. 7 zákona o kolektívnom vyjednávaní ministerstvo práce zverejní\nnávrh na rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa v Obchodnom vestníku a\ntiež na svojom webovom sídle. Zamestnávatelia v odvetví alebo v časti odvetvia, na ktoré sa\nnavrhuje rozšíriť záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, môžu do 30 dní odo dňa\nzverejnenia návrhu na rozšírenie písomne oznámiť ministerstvu pripomienky k tomuto\nnávrhu na rozšírenie.\nNa prerokovanie návrhu na rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa,\nnajmä na posúdenie splnenia podmienky na rozšírenie a pripomienok oznámených\nzamestnávateľmi, zriadilo ministerstvo práce poradnú komisiu založenú na tripartitnom\nprincípe. Členmi komisie sú zástupcovia ministerstva práce, zástupcovia reprezentatívnych\nzdružení zamestnávateľov a reprezentatívnych združení odborových zväzov, zástupca\nMinisterstva hospodárstva Slovenskej republiky a zástupca Štatistického úradu Slovenskej\nrepubliky. Zákon vymedzuje úlohy komisie príkladmo, z jej postavenia však vyplýva, že\nkomisia koná v súlade s verejným záujmom, dbá na dodržiavanie zákonom ustanovených\npodmienok a objektívne posudzuje predložené pripomienky zamestnávateľov, prípadne\n\n27\n\nposudzuje aj iné okolnosti, ktoré by mohli mať vplyv na rozšírenie resp. nerozšírenie\nzáväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa. Závery komisie majú pre ministerstvo práce\nodporúčajúci charakter.\nUstanovenie § 7a zákona o kolektívnom vyjednávaní obsahuje taxatívny výpočet\nkategórii zamestnávateľov, na ktorých sa rozšírenie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa\nv príslušnom odvetví nevzťahuje (napríklad zamestnávatelia, na ktorých sa ku dňu účinnosti\nrozšírenia vzťahuje záväznosť inej kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, zamestnávatelia,\nktorí sú ku dňu účinnosti rozšírenia v úpadku alebo v likvidácii, alebo zamestnávatelia,\nktorí ku dňu účinnosti rozšírenia vykonávajú podnikateľskú činnosť menej ako 24\nmesiacov).\nHistorická genéza extenzie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa\nNa začiatku považujeme za potrebné poukázať na genézu rozširovania (extenzií)\nkolektívnych zmlúv vyššieho stupňa, aby sa zabránilo vnímaniu tohto procesu ako niečoho,\nčo bolo vytvorené v poslednej dobe.\nMožnosť rozšírenia kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa má v Európe i v prostredí\nSlovenskej republiky dlhú históriu. Už v období bývalej I. Československej republiky\nobdobnú právnu úpravu obsahovalo Vládne nariadenie č. 141/1937 Zb. o záväznosti\nhromadných zmlúv pracovných. Jej zavedenie prelomilo klasickú právnu zásadu, že zmluva\nmôže zaväzovať len jej účastníkov.\nV § 2 ods. 1 uvedeného nariadenia sa ustanovovalo, že „Ministerstvo sociální péče\nv dohodě s příslušným ministerstvem může prohlásiti hromadnou smlouvu pracovní\nza závaznou pro určitou oblast a odvětví. Po prohlášení závaznosti platí všechna ustanovení\nhromadné smlouvy pracovní ve všech závodech příslušné oblasti a příslušného odvětví\ni v tom případe, jestliže zaměstnavatel nebo zaměstnanec nebo oba nejsou členy\norganisací, jež ujednaly hromadnou smlouvu pracovní.“. A v § 2 ods. 2 sa ustanovovalo,\nže „Ze závažných důvodů mohou býti jednotlivé závody z úpravy podle odstavce 1 vyňatý.“.\nZ uvedeného vyplýva, že kolektívna zmluva sa na základe extenzie vzťahovala aj na závody\n(podniky), ktoré neboli zmluvnou stranou kolektívnej zmluvy. Zároveň išlo o rozhodnutie\nMinisterstva sociálnej starostlivosti po dohode s príslušným ministerstvom na žiadosť\nzmluvných strán a v zmysle § 2 ods. 3 sa „Rozhodnutí podle odstavce 1 a 2 vyhlásí\n\n28\n\nse ve Sbírce zákonů a nařízení. Znění hromadné smlouvy pracovní, která byla prohlášena\nza závaznou, bude uveřejněná v Úředním listě republiky Československé.“.\nMožno skonštatovať, že išlo o úpravu, ktorá do veľkej miery zodpovedala súčasnej\nprávnej úprave.\nDruhú etapu vo vývoji extenzie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa možno spojiť\ns rokom 1991 a zákonom č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní. Znenie účinné\nod 1. februára 1991 v § 7 ods. 1 ustanovovalo, že „Ministerstvo práce a sociálnych vecí\nrepubliky môže ustanoviť právnym predpisom, že kolektívna zmluva vyššieho stupňa je\nzáväzná aj pre zamestnávateľov, ktorí nie sú Členmi organizácie zamestnávateľov, ktorá\ntúto zmluvu uzavrela.“. Podľa § 7 ods. 2 uvedeného zákona „Rozšíriť záväznosť kolektívnej\nzmluvy vyššieho stupňa podľa predchádzajúceho odseku možno len na zamestnávateľov\ns obdobnou činnosťou a obdobnými ekonomickými a sociálnymi podmienkami, ktorí majú\nsídlo na území príslušnej republiky a nie je pre nich záväzná kolektívna zmluva vyššieho\nstupňa.“.\nSúčasne platné a účinné znenie zákona o kolektívnom vyjednávaní v porovnaní\ns vládnym nariadením z roku 1937 a so zákonom z roku 1991 obsahuje ďalšie podrobnosti\nohľadom extenzie s cieľom aplikovať ju v relevantných situáciách a na relevantné subjekty.\nRozširovanie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa je v zákone o kolektívnom\nvyjednávaní umožnené už 24 rokov. Za uvedené obdobie boli rozšírené desiatky\nkolektívnych zmlúv vyššieho stupňa. Nie sú známe prípady, že by rozšírenie malo také\nnegatívne dopady, ako uvádzajú navrhovatelia. V roku 2014 došlo k extenzii piatich\nkolektívnych zmlúv vyššieho stupňa, pričom ministerstvo práce nemá vedomosť\no problémoch, ktoré by tieto extenzie spôsobili.\nExtenzia kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa v priestore Európskej únie\nRozširovanie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa je štandardným nástrojom\nna vyrovnávanie pracovných podmienok, mzdových podmienok a podmienok zamestnávania\nna úrovni sektorov v rámci členských štátov Európskej únie.\nPodľa štúdie dublinskej nadácie EUROFOUND sa extenzie kolektívnych zmlúv\nvyššieho stupňa spomedzi krajín Európskej únie neuskutočňujú len na Cypre, v Dánsku\n[kde sa však aj smernice Európskej únie transponujú prostredníctvom kolektívnych zmlúv,\n\n29\n\nt. j. je tu tak vysoké pokrytie kolektívnymi zmluvami, že extenzia nie je potrebná)],\nTaliansku, na Malte, vo Švédsku (kde je vysoké pokrytie kolektívnymi zmluvami), vo Veľkej\nBritánii. V ostatných členských štátoch Európskej únie (štúdia ešte nezahŕňala Chorvátsko,\nale zahŕňala Nórsko) existuje nejaká forma mechanizmu extenzie kolektívnych zmlúv\nvyššieho stupňa.\nExtenzia kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa v Českej republike\nAko najbližší právny komparátor, vzhľadom na obdobnú právnu úpravu a historické\nprepojenie aj cez zákon č. 2/1991 Zb., sa javí byť Česká republika, kde Ústavný súd Českej\nrepubliky (ďalej len „ÚS ČR“) rozhodoval o ústavnosti extenzií kolektívnych zmlúv vyššieho\nstupňa. ÚS ČR vo svojom náleze Pl. ÚS 40/02 publikovanom pod č. 199/2003 Sb. reagoval\nna právnu úpravu, ktorá bola iná ako je platné a účinné znenie § 7 zákona o kolektívnom\nvyjednávaní č. 2/1991 Sb. (Českej republiky).\nPri príprave novely zákona o kolektívnom vyjednávaní sa ministerstvo práce\ninšpirovalo sčasti aj znením zákona o kolektívnom vyjednávaní v Českej republike, ktoré je\npo náleze ÚS ČR už zmenené a doteraz nebolo spochybnené, keďže sa vysporiadalo\ns výhradami ÚS ČR.\nÚS ČR vo svojom náleze pripustil extenzie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa\nza určitých podmienok, keďže extenzia predstavuje prejav verejného záujmu a je len\npotrebné určiť, za akých podmienok má verejný záujem prednosť pred záujmom\nsúkromným. ÚS ČR sa zaoberal predovšetkým nedostatkami v právnej úprave (absencia\nreprezentatívnosti rozširovanej kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, individuálnosť regulácie\nprostredníctvom právneho predpisu − kolektívne zmluvy vyššieho stupňa sa pred nálezom\nÚS ČR rozširovali na konkrétnych, individuálne určených zamestnávateľov) a z tohto\ndôvodu rozhodol o nesúlade právnej úpravy extenzie v zákone o kolektívnom vyjednávaní\ns Ústavou Českej republiky. Vzhľadom na to, že ÚS ČR vo svojom náleze pripustil možnosť\nkolízie medzi obmedzením vlastníckeho práva a verejným záujmom, ktorým je v prípade\nextenzií kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa dosiahnutie sociálneho zmieru, samozrejme pri\nsplnení podmienky vhodnosti a nevyhnutnosti použitého prostriedku vo vzťahu\nk sledovanému cieľu a proporcionality medzi použitým prostriedkom a sledovaným cieľom,\n\n30\n\nnezaoberal sa v ďalšom otázkou podmienenia rozšírenia záväznosti kolektívnej zmluvy\nvyššieho stupňa súhlasom dotknutého zamestnávateľa.\nÚS ČR vo svojom náleze uviedol, že „V posuzované věci institut kolektivního\nvyjednávaní a s ním spjatý efekt extenze působnosti kolektivních smluv splňuje podmínky,\njež plynou pro jeho akceptaci z kautel vhodnosti a potřebnosti. Je totiž efektivním\nprostředkem dosahovaní sledovaných účelů (sociálního smíru) a splňuje i kautelu analýzy\nplurality možných normativních prostředků ve vztahu k zamyslenému účelu a jejich\nsubsidiaritu z hlediska omezení ústavou chráněné hodnoty − základního práva nebo\nveřejného statku (např. z pohledu srovnání extenze působnosti kolektivní smlouvy a statní\nreglementace mimo systém kolektivního vyjednávaní, jejímž příkladem je stanovení\nminimální mzdy dle § 111 odst. 4 zákoníku práce).\nSamotné poměřování obou v kolizi stojících ústavně chráněných hodnot,\na to z hledisek systémových, hodnotových, kontextových i empirických, umožňuje dospět\nk závěru akceptujícímu institut extenze působnosti kolektivních smluv, avšak toliko\nza podmínky splnění určitých kautel.\nJe-li východiskem ústavní přijatelnosti institutu extenze působnosti kolektivních\nsmluv vyššího stupně evropská demokratická právní zkušenost a z ní plynoucí standardy,\nsrovnání s právem Evropské unie, jakož i nalézání procedurálního mechanizmu zajišťování\nrovnováhy mezi právní ochranou svobody a garantováním vnitřního míru lidského\nspolečenství, lze s tím spjatých účelu v rozhodovaném kontextu dosáhnout toliko za cenu\nomezení práva vlastnického. Prioritu veřejného statku před právem vlastnickým nutno ale\npodmínit podmínkou legitimity (reprezentativnosti) systému kolektivního vyjednávaní, tudíž\nrelevancí podílu kontrahenti! na trhu v daném oboru.“.\nÚS ČR teda akceptoval mechanizmus extenzie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa,\navšak podmienil ho splnením určitých podmienok.\nPodľa platnej a účinnej právnej úpravy v Českej republike sa extenzia vykonáva\nnaďalej bez súhlasu zamestnávateľa (§ 7 zákona č. 2/1991 Sb.). Podľa § 7 ods. 2 a 3\nčeského zákona o kolektívnom vyjednávaní „(2) Sdělení Ministerstva práce a sociálních\nvěcí podle odstavce l se vyhlásí ve Sbírce zákonů, pokud je kolektivní smlouva vyššího\nstupně uzavřena\n\n31\n\na) organizaci zaměstnavatelů, kteří v odvětví, v němž se navrhuje rozšířit závaznost\nkolektivní smlouvy vyššího stupně, zaměstnávali největší počet zaměstnanců, nebo\nb) příslušným vyšším odborovým orgánem, který v odvětví, v němž se navrhuje\nrozšířit závaznost kolektivní smlouvy vyššího stupně, jedná za největší počet zaměstnanců.\n(3) Splnění podmínek stanovených v odstavci 2 se posuzuje k poslednímu dni\nčtvrtletí, za které jsou k dispozici statistické informace podle odstavce 6.“.\nZ uvedeného vyplýva, že reprezentatívnosť v českom zákone o kolektívnom\nvyjednávaní je založená na kritériu najväčšieho pokrytia (zamestnávania zamestnancov\na zastupovania zamestnancov).\nExtenzia kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa z pohľadu práva Európskej únie\na Medzinárodnej organizácie práce\nV priestore Európskej únie je vysoká pozornosť venovaná tzv. rámcovým\n(autonómnym) dohodám sociálnych partnerov na úrovni Európskej únie. Sociálni partneri\nna úrovni Európskej únie môžu požiadať Európsku komisiu, aby ich návrh vo forme\nsmernice predložila Rade, ktorá zastupuje jednotlivé členské štáty, na schválenie. Členské\nštáty môžu rámcovú dohodu, ktorá tvorí prílohu návrhu smernice, na rokovaní Rady v\nrámci legislatívneho procesu akceptovať alebo odmietnuť ako celok. V prípade akceptácie\nide teda o formu extenzie dohody sociálnych partnerov na úrovni Európskej únie (je to de\nfacto určitá forma kolektívnej zmluvy) a táto je povýšená rozhodnutím členských štátov\nna sekundárny prameň práva Európskej únie.\nPrávnym základom uvedeného mechanizmu je čl. 155 Zmluvy o fungovaní Európskej\núnie (pôvodný čl. 139 Zmluvy o Európskom spoločenstve). V čl. 155 ods. 1 Zmluvy\no fungovaní Európskej únie sa ustanovuje, že ) „Ak si to sociálni partneri želajú, vzájomný\ndialóg medzi nimi na úrovni Únie môže viesť k zmluvným vzťahom, vrátane uzatvorenia\ndohôd.“. Ak je takáto dohoda uzatvorená, je možné zvoliť postup podľa čl. 155 ods. 2\nZmluvy o fungovaní Európskej únie a požiadať o prípravu právneho aktu Európskej únie.\nPodľa čl. 155 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie „Dohody uzatvorené na úrovni\nÚnie sa vykonajú buď v súlade s postupmi a praktikami typickými pre sociálnych partnerov\na členské štáty, alebo vo veciach pokrytých článkom 153, na základe spoločnej žiadosti\nsignatárov, a to rozhodnutím Rady na návrh Komisie. Európsky parlament je o tom\n\n32\n\ninformovaný“. Podľa druhej vety čl. 155 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie „Rada\nsa uznáša jednomyseľne, keď príslušná dohoda obsahuje jedno alebo niekoľko ustanovení\ntýkajúcich sa oblastí, pre ktoré sa podľa článku 153 ods. 2 vyžaduje jednomyseľnosť.“.\nV nadväznosti na čl. 155 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa tieto dohody\nvykonávajú v súlade s postupmi a praktikami typickými pre sociálnych partnerov a členské\nštáty (t. j. zabezpečujú sa nie cez právnu úpravu, ktorá by bola všeobecne aplikovateľná\n-bývajú označené ako autonómne dohody) alebo zmluvné strany podajú žiadosť, aby bol\nprijatý právny akt Rady na návrh Európskej komisie (Európska komisia posudzuje\nspôsobilosť samotnej dohody na jej vydanie) a stávajú sa tak súčasťou práva Európskej\núnie. Medzi medzisektorové dohody prvej skupiny patria Rámcová dohoda o inkluzívnom\ntrhu práce (2010), Rámcová dohoda o šikane a násilí v práci (2007), Rámcová dohoda\no strese súvisiacim s prácou (2002), Rámcová dohoda o telepráci (2002). Medzi\nmedzisektorové dohody druhej skupiny patria Rámcová dohoda o rodičovskej dovolenke\n(2009), Rámcová dohoda o pracovných zmluvách na určitú dobu (1999), Rámcová dohoda\no práci na čiastočný úväzok (1997). Takéto dohody sú uzatvárané aj na úrovni sektoru. 3)\nSlovenská republika transponovala tri [resp. štyri] dohody sociálnych partnerov\nprijaté vo forme smernice:\n• smernica Rady 97/81/ES z 15. decembra 1997 týkajúca sa rámcovej dohody o práci\nna kratší pracovný čas, ktorú uzavreli UNICE, CEEP a ETUC (Mimoriadne vydanie U. v.\nEÚ, kap. g/zv. 3; Ú. v. ES L14, 20.1.1998) v znení smernice Rady 98/23/ES zo 7. apríla\n1998 (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 5/zv. 3; Ú. v. ES L131,5. 5.1998),\n• smernica Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu\nurčitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 5/zv. 3;\nÚ. v. ES L175,10. 7-1999),\n• smernica Rady 2010/18/EÚ z 8. marca 2010, ktorou sa vykonáva revidovaná\nRámcová dohoda o rodičovskej dovolenke uzavretá medzi BUSINESSEUROPE, UEAPME,\nCEEP a ETUC a zrušuje smernica 96/34/ES (Ú. v. EÚ L 68,18. 3. 2010).\nObdobne otázkou extenzie kolektívnych zmlúv sa zaoberala Medzinárodná\norganizácia práce v Odporúčaní č. 91 z roku 1951, ktoré nadväzuje na Dohovor\nMedzinárodnej organizácie práce č. 98 z roku 1949. Extenzia je predmetom časti IV. Podľa\nbodu 1 „Kde je to vhodné vzhľadom na zavedenú prax kolektívneho vyjednávania,\n\n33\n\nopatrenia, ktoré sa majú vymedziť vnútroštátnymi zákonmi alebo predpismi a majú\nvyhovovať podmienkam každej krajiny, mali by sa vykonať na rozšírenie použitia všetkých\nalebo určitých ustanovení kolektívnej zmluvy a na všetkých zamestnávateľov a pracovníkov\nzahrnutých v rámci odvetvového a územného rozsahu zmluvy.“.\nPodľa bodu 2 časti IV odporúčania „Vnútroštátne zákony alebo predpisy môžu\nrozšíriť kolektívnu zmluvu okrem iného za týchto podmienok:\na) ak kolektívna zmluva už pokrýva istý počet príslušných zamestnávateľov\na pracovníkov, ktorý je podľa názoru kompetentného orgánu dostatočne reprezentatívny,\nb) ak v zmysle všeobecného pravidla žiadosť na rozšírenie zmluvy predloží jedna\nalebo viacero organizácii pracovníkov alebo zamestnávateľov, ktoré sú zmluvnými\nstranami,\nc) ak pred rozšírením zmluvy zamestnávatelia a pracovníci, na ktorých by sa zmluva\nmala vzťahovať, dostanú príležitosť, aby predložili pripomienky.“.\n3) Databáza dohôd je prístupná na stránke Európskej komisie...\n4) Dohoda o rodičovskej dovolenke z roku 1996 bola nahradená dohodou z roku\n2010.\nZ uvedeného vyplýva, že je ponechané na členský štát, aby si určil kritérium\nreprezentatívnosti, zároveň postačuje návrh jednej zo zmluvných strán a subjekt, ktorý môže\nbyť extenziou dotknutý, má právo na predloženie pripomienok (nevyžaduje sa jeho súhlas\ns rozšírením).\nUž len vo väzbe na historicko-právne aspekty, medzinárodnú komparáciu\na komparáciu s právom Európskej únie ako aj právom a praxou v iných členských štátoch\nEurópskej únie je možné zastávať názor, že postup rozširovania kolektívnych zmlúv vyššieho\nstupňa je štandardný nástroj, ktorý je prípustný a používaný vo väčšine členských štátov\nEurópskej únie, predvída ho právo Medzinárodnej organizácie práce a určitú jeho formu\nobsahuje aj právo Európskej únie.\nExtenzia môže byť vykonávaná len na základe zákona, po splnení zákonom\nustanovených podmienok, v medziach zákona a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.\n\n34\n\nPredpoklady extenzie\nZákon o kolektívnom vyjednávaní konštruuje extenziu ako možnosť, nie\nako povinnosť. Tým je ministerstvu práce umožnené na základe posúdenia situácie\na možných aktuálnych dôsledkov rozšírenia záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa\nnepristúpiť k extenzii aj napriek splnenia zákonných podmienok na jej vykonanie.\nPredpokladmi rozšírenia kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa podľa zákona\no kolektívnom vyjednávaní sú:\n• spoločný písomný návrh zmluvných strán kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa alebo\npísomný návrh jednej zo zmluvných strán kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa (t. j. stačí, ak\nto aspoň jedna zo zmluvných strán považuje za relevantné),\n• podanie návrhu ministerstvu najneskôr šesť mesiacov pred uplynutím doby,\nna ktorú bola kolektívna zmluva vyššieho stupňa uzatvorená,\n• reprezentatívnosť rozširovanej kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa − ministerstvo\nmôže záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa rozšíriť, len ak zamestnávatelia, pre\nktorých je záväzná kolektívna zmluva vyššieho stupňa, ktorej záväznosť sa navrhuje rozšíriť,\nzamestnávajú v odvetví alebo v časti odvetvia, ak sa navrhuje rozšírenie záväznosti\nkolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na časť odvetvia, väčší počet zamestnancov ako\nzamestnávatelia združení v inej organizácii zamestnávateľov, ktorá v tom istom odvetví\nalebo v tej istej časti odvetvia uzatvorila inú kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa (splnenie\ntejto podmienky sa posudzuje k poslednému dňu kalendárneho štvrťroka, ktorý predchádza\nkalendárnemu štvrťroku, v ktorom bol podaný návrh na rozšírenie záväznosti kolektívnej\nzmluvy vyššieho stupňa).\nTakto vymedzená „spôsobilosť“ kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na jej rozšírenie\nvychádza z princípu „reprezentatívnosti“, t. j. spôsobilosti byť dostatočne reprezentatívny\nna zastupovanie a presadzovanie záujmov väčšej, resp. najväčšej skupiny...\nV rozhodnutí výboru pre slobodu združovania Medzinárodnej organizácie práce)\nsa uvádza: „V takom prípade, kedy verejné úrady (štátne orgány) prijali nariadenie\no rozšírení kolektívnych zmlúv, keď súčasné kolektívne zmluvy boli uzatvorené menšinou\norganizácií navzdory odporu organizácie, ktorá údajne reprezentovala väčšiu časť\npracovníkov v sektore, Výbor zvážil, že vláda by bola mohla urobiť objektívne posúdenie\nreprezentatívnosti dotknutých profesijných združení, pretože bez takého posúdenia,\n\n35\n\nrozšírenie zmluvy by sa mohlo uplatniť na celý sektor aktivity v protiklade s názormi\nväčšinovej organizácie reprezentujúcej pracovníkov v kategórii pokrytej rozšírenou\nzmluvou, a tým obmedzujúc právo na slobodné kolektívne vyjednávanie takejto väčšinovej\norganizácie.“.\nSplnenie podmienky reprezentatívnosti podľa § 7 ods. 2 zákona o kolektívnom\nvyjednávaní je predmetom posudzovania komisiou na rozširovanie záväznosti kolektívnej\nzmluvy vyššieho stupňa. Podstatou posudzovania reprezentatívnosti je, aby bolo\nzabezpečené, že bude rozšírená kolektívna zmluva vyššieho stupňa, ktorá je záväzná\npre väčší počet zamestnávateľov a ich zamestnancov v porovnaní s inou kolektívnou\nzmluvou vyššieho stupňa uzatvorenou v tom istom odvetví. V tejto súvislosti uvádzame,\nže výbor pre slobodu združovania Medzinárodnej organizácie práce prijal stanovisko,\nv ktorom sa uvádza, že „akékoľvek rozšírenie kolektívnych dohôd by sa malo uskutočňovať\nna základe tripartitnej analýzy dôsledkov, ktoré bude mať pre sektor, v ktorom sa\nuplatňuje“).\nV záujme preukázanie reprezentatívnosti na účely posúdenia oprávnenosti rozšírenia\nkolektívnej zmluvy vyššieho stupňa musí písomný návrh na rozšírenie záväznosti kolektívnej\nzmluvy vyššieho stupňa obsahovať označenie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa.\nKolektívna zmluva vyššieho stupňa je doložená zoznamom zamestnávateľov, za ktorých bola\nuzatvorená, spolu s označením odvetvia alebo časti odvetvia, do ktorého zamestnávatelia\npatria (podľa štatistickej klasifikácie ekonomických činností SK NACE).\nProces rozširovania kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa\nProces rozširovania kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa v sebe zahŕňa viacero\nmechanizmov a inštitútov, ktoré smerujú k ochrane práv zamestnávateľov, na ktorých sa\nmá rozšírenie vzťahovať, a ktoré napĺňajú požiadavky Odporúčania MOP č. 91 z roku\n1951. Tento proces má niekoľko fáz.\nPo doručení návrhu na rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa,\nktorý spĺňa predpísané podmienky, je ministerstvo práce povinné zaslať návrh do 10 dní\nna zverejnenie v Obchodnom vestníku a tiež zverejniť na svojom webovom sídle (publicita\nnávrhu).\n\n36\n\nZamestnávatelia v odvetví alebo v časti odvetvia, na ktoré sa navrhuje rozšíriť\nzáväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, môžu v lehote 30 dní od zverejnenia návrhu\nna rozšírenie predložiť ministerstvu práce pripomienky k tomuto návrhu (t. j. pripomienky\ntýkajúce sa napríklad vplyvu extenzie na nich, ako aj výhrady k reprezentatívnosti\nkolektívnej zmluvy vyššieho stupňa v určitom odvetví alebo v časti odvetvia).\nPredložené pripomienky zamestnávateľov, ako aj splnenie podmienok na extenziu\nposudzuje tripartitná komisia na rozširovanie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa\nzriadená na ministerstve práce. Komisia sa teda povinne musí zaoberať pripomienkami\nzamestnávateľov, ktoré zaslali (Komisia v roku 2014 v niektorých prípadoch neodporučila\nextenziu kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa v takom rozsahu, v akom bola navrhovaná.\nZároveň v prípade viacerých extenzií neboli komisii zaslané žiadne pripomienky\nod zamestnávateľov týkajúce sa rozšírenia, pozn.).\nČlenmi komisie sú dvaja zástupcovia ministerstva práce, jeden zástupca Ministerstva\nhospodárstva Slovenskej republiky, jeden zástupca Štatistického úradu Slovenskej\nrepubliky, traja zástupcovia Konfederácie odborových zväzov Slovenskej republiky, jeden\nzástupca\n\nNezávislých\n\nkresťanských\n\nodborov,\n\ndvaja\n\nzástupcovia\n\nAsociácie\n\nzamestnávateľských zväzov a združení Slovenskej republiky a dvaja zástupcovia\nRepublikovej únie zamestnávateľov. Predsedom komisie je zástupca ministerstva a\npodpredsedami komisie sú zástupca reprezentatívnych združení zamestnávateľov a zástupca\nreprezentatívnych združení odborových zväzov.\nStanovisko komisie má pre ministerstvo práce odporúčajúci charakter. To znamená,\nže napriek odporúčaniu komisie rozšíriť záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa môže\nminister práce sám rozhodnúť o jej nerozšírení (t. j. aj v tejto fáze je možné prihliadať na\npripomienky zamestnávateľov).\nVzhľadom na to, že extenzia sa vykonáva výnosom ministerstva práce (všeobecne\nzáväzný právny predpis), musí prebehnúť štandardný legislatívny proces podľa\nLegislatívnych pravidiel vlády SR, v ktorom majú zamestnávateľské zväzy právo predkladať\npripomienky v medzirezortnom pripomienkovom konaní a prerokovať zásadné pripomienky\nna rokovaní s ministerstvom práce v tzv. rozporovom konaní.\nNapokon, ustanovenie § 7a zákona o kolektívnom vyjednávaní obsahuje kategórie\nzamestnávateľov, ktoré priamo zákonodarca vylúčil z účinkov extenzie (vzhľadom na možnú\n\n37\n\nväčšiu senzibilitu, najmä ekonomickú, týchto zamestnávateľov na vplyvy extenzie).\nIde o zamestnávateľov,\na) pre ktorých je záväzná iná kolektívna zmluva vyššieho stupňa ku dňu účinnosti\nrozšírenia,\nb) ktorí sú v úpadku ku dňu účinnosti rozšírenia,\nc) ktorí sú v likvidácii ku dňu účinnosti rozšírenia,\nd) u ktorých bol zavedený ozdravný režim alebo bola zavedená nútená správa ku dňu\núčinnosti rozšírenia,\ne) ktorí zamestnávajú menej ako 20 zamestnancov podľa priemerného evidenčného\npočtu zamestnancov vypočítaného za kalendárny mesiac predchádzajúci kalendárnemu\nmesiacu, v ktorom rozšírenie nadobudlo účinnosť,\nf) ktorí zamestnávajú viac ako 10 % osôb so zdravotným postihnutím z priemerného\nevidenčného počtu zamestnancov vypočítaného za kalendárny mesiac predchádzajúci\nkalendárnemu mesiacu, v ktorom rozšírenie nadobudlo účinnosť,\ng) ktorých postihla mimoriadna udalosť, ktorej následky ku dňu účinnosti rozšírenia\ntrvajú,\nh) ktorí vykonávajú podnikateľskú činnosť menej ako 24 mesiacov ku dňu účinnosti\nrozšírenia; to neplatí, ak ide o zamestnávateľa, ktorý je právnym nástupcom iného\nzamestnávateľa a ktorý vykonáva podnikateľskú činnosť v súčte s podnikateľskou činnosťou\ntohto iného zamestnávateľa najmenej 24 mesiacov.\nV tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v čase prijímania právnej úpravy sa počet\nzamestnávateľov, ktorí zamestnávajú menej ako 20 zamestnancov, pohyboval na úrovni\nokolo 80 %. Proces extenzie z praktického hľadiska trvá najmenej tri mesiace a vzhľadom\nna viaceré štádia má zamestnávateľ dostatočný priestor predložiť svoje pripomienky\nk extenzii.\nAko bolo uvedené vyššie, zákon o kolektívnom vyjednávaní striktne vychádza\nz Odporúčania MOP č. 91 z roku 1951, t. j. dáva zamestnávateľovi priestor, aby svoje\npripomienky vyjadril a aby tieto pripomienky boli posúdené a prerokované, a zároveň\nnastavuje pravidlo, na základe ktorého sa určí, ktorá kolektívna zmluva vyššieho môže byť\na ktorá nemôže byť v odvetví alebo časti odvetvia považovaná za reprezentatívnu. Uvedené\n\n38\n\nteda znamená, že nereprezentatívna kolektívna zmluva vyššieho stupňa nemôže byť\nrozšírená.\nII. časť − K námietkam navrhovateľov\nPrincíp právnej istoty a spôsob vymedzenia úrovne uzatvárania a rozširovania\nkolektívnych zmlúv vyššieho stupňa\nNavrhovatelia vyjadrujú názor, že zákonom zvolený mechanizmus rozširovania\nkolektívnych zmlúv vyššieho stupňa prostredníctvom divízií a skupín štatistickej klasifikácie\nekonomických činností podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1893/2006\nje na extenzie v zásade nepoužiteľný. Uvádzajú, že „na účely extenzie stačí zistenie\npríslušnosti zamestnávateľa k odvetviu formou zhodného označenia na úrovni divízie\nči skupiny pre niektorý z jeho predmetov činnosti“ a tiež „príslušnosť k odvetviu sa určuje\nmechanicky formou zhody (niektorého) premetu činnosti zamestnávateľa s divíznym\nči skupinovým kódom uvedeným v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa, ktorá sa má rozšíriť“.\nPodľa § 20 ods. 1 písm. a) zákona č. 540/2001 Z. z. o štátnej štatistike Štatistický\núrad Slovenskej republiky vedie register organizácií, ktorý v súlade s nariadením\nEurópskeho parlamentu a Rady (ES) č. 177/2008 z 20. februára 2008, ktorým sa zriaďuje\nspoločný rámec pre registre ekonomických subjektov na štatistické účely a zrušuje\nnariadenie Rady (EHS) č. 2186/93 obsahuje kód hlavnej činnosti podľa klasifikácie NACE.\nPodľa § 20 ods. 2 zákona č. 540/2001 Z. z. Na vedenie registrov uvedených v odseku\n1 môže úrad využívať údaje získané podľa § 13 alebo z iných evidencií“. Podľa § 13 ods. 1\nzákona č. 540/2001 Z. z. „Na výkon štátnej štatistiky alebo európskej štatistiky ministerstvá,\nštátne organizácie, orgány územnej samosprávy a verejnoprávne inštitúcie poskytujú úradu\nna základe písomnej žiadosti údaje, ktoré získavajú, zhromažďujú, spracúvajú alebo\nuchovávajú pri výkone svojej činnosti podľa osobitných predpisov“.\nAko príklad možno uviesť údaje, ktoré Sociálna poisťovňa vedie v registri\nzamestnávateľov. Zamestnávateľ je povinný prihlásiť sa do registra zamestnávateľov\nvedeného príslušnou pobočkou do ôsmich dní odo dňa, v ktorom začal zamestnávať aspoň\njedného zamestnanca. Zamestnávateľ sa do registra zamestnávateľov prihlasuje\nprostredníctvom registračného listu vydaného Sociálnou poisťovňou, ktorý požaduje\nod zamestnávateľa uviesť aj jeho kód podľa štatistickej klasifikácie ekonomických činností\n\n39\n\nSK NACE. V poučení na vyplnenie registračného listu sa uvádza: „Uveďte číselný kód\npríslušnej skupiny SK NACE (klasifikácia ekonomických činností), v ktorej sa nachádza\nčinnosť vykonávaná zamestnávateľom. V prípade vykonávania viacerých činností uveďte\nčíselný kód skupiny činnosti podľa SK NACE, ktorú vykonáva najväčší počet\nzamestnancov.“. Podobne pri daňovom priznaní na daň z príjmu právnických osôb sa\npožaduje uviesť SK NACE kód na hlavnú (prevažnú) činnosť daňovníka.\nNa základe uvedeného sa nemožno stotožniť s argumentmi navrhovateľov,\nže zamestnávateľ je zaradený do určitého odvetvia, v ktorom sa kolektívna zmluva vyššieho\nstupňa rozširuje, aj vtedy, ak jednu z jeho vykonávaných činností (napríklad minoritnú resp.\nnevýznamnú) možno prostredníctvom kódu SK NACE zaradiť do tohto odvetvia. V súvislosti\ns extenziami bol zo strany ministerstva práce vždy presadzovaný princíp, podľa ktorého\nje zamestnávateľ zaradený do príslušného odvetvia na základe hlavnej (prevažujúcej)\nčinnosti, ktorú vykonáva. Ministerstvo práce je toho názoru, že z právnej úpravy citovanej\nvyššie je takýto výklad dostatočne zrejmý a nie je si ani vedomé toho, že by akékoľvek\nmateriály resp. sprievodné dokumenty k zákonu č. 416/2013 Z. z. (predkladacia správa,\ndôvodová správa) mohli nabádať k takému výkladu, aký predostreli navrhovatelia.\nNavrhovatelia tiež spochybňujú úroveň divízie ako úroveň, na ktorej môže byť\nrozširovaná kolektívna zmluva vyššieho stupňa.\nV tomto prípade je však potrebné uviesť, že zákon umožňuje\n• uzatvorenie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa aj na úrovni divízie (odvetvie) aj na\núrovni skupiny (časť odvetvia) a\n• rozširovanie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa aj na úrovni divízie aj na úrovni\nskupiny.\nJe teda na zmluvných stranách kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, aby uzatvorili\nkolektívnu zmluvu vyššieho stupňa na úrovni, ktorá im vyhovuje. Takáto právna úprava\nje konsenzom v rámci prípravy novely zákona o kolektívnom vyjednávaní v roku 2013.\nZároveň, ak je uzatvorená kolektívna zmluva vyššieho stupňa na úrovni skupiny (časť\nodvetvie), nie je možné ju rozšíriť na úrovni divízie (celé odvetvie), a teda je sporný\nargument navrhovateľov, že je spochybnená právna istota.\n\n40\n\nTiež nie je možné súhlasiť s tým, že úroveň divízie je tak široká, že združuje natoľko\nrozdielne subjekty, že ani pri tom najústretovejšom výklade ich nemožno považovať za\npriamych či nepriamych súťažiteľov. Tento argument možno spochybniť v dvoch rovinách:\n1. samotní zamestnávatelia sa v mnohých prípadoch združujú na úrovni divízie\n(napríklad Kolektívna zmluva vyššieho stupňa na roky 2012 − 2015 uzatvorená medzi\nIntegrovaným odborovým zväzom a Zväzom stavebných podnikateľov Slovenska bola ako\nspoločný návrh zmluvných strán navrhovaná na rozšírenie aj na úrovni divízie aj na úrovni\nskupiny\n2. klasifikácia SK NACE kódov. Príklad SK NACE kódov:\nV prílohe kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa je pri každom zamestnávateľovi\nuvedený SK NACE kód.\nSamotný SK NACE kód má až 5 čísiel.\n1. úroveň − sekcia − položka označená abecedným znakom\n2. úroveň − divízia − položka označená dvojmiestnym číselným znakom\n3. úroveň − skupina − položka označená trojmiestnym číselným znakom\n4. úroveň − trieda − položka označená štvormiestnym číselným znakom...\nVo väzbe na vyššie uvedené argumenty sa domnievame, že úroveň divízie predstavuje\nrelevantnú úroveň, ktorá môže byť vnímaná ako odvetvie, na úrovni ktorého je možné\nuzatvárať a rozširovať záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, pričom zákonodarca\ndal zmluvným stranám možnosť uzatvoriť a navrhovať rozšírenie záväznosti kolektívnej\nzmluvy vyššieho stupňa aj na nižšej úrovni.\nZároveň nie je možné súhlasiť ani s tvrdením, že kritéria SK NACE nie sú použiteľné.\nPred používaním SK NACE sa ako kritérium používala systém OKEČ, ktorý bol veľmi\npodobný systému SK NACE.\nV súčasnosti nemožno identifikovať porovnateľný systém klasifikácie odvetví\nako je SK NACE. Model klasifikácie zamestnávateľa podľa určitých ekonomických\na štatistických kritérií (pre SK NACE je rozhodujúci prevažujúci predmet činnosti)\nje typický pre modely iných členských štátov s rozvinutých vyjednávaním na úrovni sektorov\n(odvetvia), kde tiež obdobné kritéria rozhodujú o zaradení zamestnávateľa do určitého\nodvetvia. Priradenie SK NACE kódu zamestnávateľovi nezabraňuje združiť sa\n\n41\n\nv ľubovoľnom združení zamestnávateľov a stať sa zmluvnou stranou ľubovoľnej kolektívnej\nzmluvy vyššieho stupňa.\nPodľa informácií, ktoré má ministerstvo práce k dispozícii, systém NACE kódov pri\nkolektívnych zmluvách sa používa napr. aj v Slovinsku.\nVšeobecnosť právnej regulácie, deľba moci a subdelegácia ústavnej pôsobnosti\nNavrhovatelia uvádzajú, že všeobecne záväzný právny predpis ministerstva práce,\nktorým sa rozširuje záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na zamestnávateľov\nv odvetví, nespĺňa požiadavku všeobecnej záväznosti kladenú na právny predpis, ale že ide\nskôr o akt aplikácie práve. Ďalej konštatujú, že „skutočnosť, že zákonodarca napadnutými\nustanoveniami bezprostredne umožňuje, aby obsahom všeobecne záväzného právneho\npredpisu bolo práve určenie práv a povinností individuálne určených adresárov, a navyše\nbez možnosti súdnej kontroly, je v zjavnom rozpore s vyššie uvedenými východiskami\nprávneho štátu“.\nVšeobecne záväzné právne predpisy regulujú spoločenské vzťahy rovnakého druhu\na neurčitého počtu. Nie sú adresované konkrétnym, individuálne určeným subjektom,\nale všetkým subjektom, ktoré sú účastníkmi vzťahov, ktoré sú všeobecne záväznými\nprávnymi predpismi upravované. Naopak, akty aplikácie práva − rozhodnutia, sú\nadresované konkrétnym subjektom, ktorých identifikácia musí byť z rozhodnutia zrejmá.\nZastávame názor, že všeobecne záväzný právny predpis (výnos) ministerstva práce,\nktorým sa rozširuje záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, spĺňa kritérium\nvšeobecnosti. Z ustanovení § 7 zákona o kolektívnom vyjednávaní vyplýva, že kolektívna\nzmluva vyššieho stupňa sa rozširuje na všetkých zamestnávateľov v príslušnom odvetví resp.\npríslušnej časti odvetvia (okrem tých, ktorý sú v súlade s § 7a zákona o kolektívnom\nvyjednávaní\n\nz\n\nrozšírenia\n\nvylúčení).\n\nMinisterstvo\n\npráce\n\nnemá\n\nmožnosť\n\nvoľby\n\nzamestnávateľov, na ktorých bude záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa rozšírená.\nZamestnávatelia, na ktorých sa rozširuje záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa\nsú anonymní, určení iba druhovým znakom, ktorým je výkon hlavnej činnosti v odvetví resp.\nčasti odvetvia, v ktorom sa kolektívna zmluva vyššieho stupňa rozširuje.\nIsteže pri podrobnom skúmaní možno v konečnom dôsledku identifikovať\nzamestnávateľov, ktorí sú extenziou dotknutí, sme však toho názoru, že táto skutočnosť\n\n42\n\nnemá (a ani nemôže mať) vplyv na všeobecnú záväznosť výnosu, ktorým sa rozširuje\nzáväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa. Ak by sme to totiž pripustili, spochybnili by\nsme všeobecnú záväznosť akéhokoľvek právneho predpisu. Napríklad rovnako tak je možné\nidentifikovať subjekty, ktoré majú povinnosť platiť spotrebné dane alebo plniť odvodové\npovinnosti a pod., to však bezpochyby neznamená, že právne predpisy ukladajúce tieto\npovinnosti sú aktmi aplikácie práva a nie normatívnymi právnymi aktmi.\nNavrhovatelia ďalej uvádzajú, že „v kontexte vyššie načrtnutého je prinajmenšom\notázne, či vo svetle čl. 13 ods. 2 ústavy môže obstáť zákonná úprava, predstavujúca\ndelegáciu právomoci, ktorou podľa ústavy môže disponovať iba zákonodarca,\nna podzákonného normotvorcu, t. j. či možno považovať za ústavne konformnú takú\nzákonnú úpravu, ktorá vytvára predpoklady pre to, aby ústredný orgán štátnej správy\nvlastným všeobecne záväzným právnym predpisom v rozpore s čl. 13 ods. 2 ústavy ustanovil\npodmienky obmedzujúce základné práva a slobody“.\nPovažujeme v tejto súvislosti za potrebné zdôrazniť, že účinky extenzie nenastávajú\nz moci všeobecne záväzného právneho predpisu vydaného ministerstvom práce, ktorým\nsa záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa rozširuje, ale nastávajú priamo zo zákona\n(§ 5 ods. 3 zákona o kolektívnom vyjednávaní). Výnos ministerstva práce nemá zámer (a ani\nho mať nemôže) uložiť zamestnávateľom v odvetví, v ktorom sa kolektívna zmluva vyššieho\nstupňa rozširuje, nové práva a povinnosti, ktoré dovtedy nemali. Extenzia má zákonný\nzáklad, z moci zákona vznikajú zamestnávateľom nové práva a povinnosti, pričom\nvykonávací predpis ministerstva práce iba identifikuje kolektívnu zmluvu, ktorá sa\nmá rozšíriť, a odvetvie (resp. časť odvetvia), v ktorom sa má táto zmluva rozšíriť.\nPokiaľ ide o otázku porušenia deľby moci možno uviesť, že podľa komparatívnych\ndát, ktoré sú k dispozícii, extenzie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa v krajinách Európskej\núnie spravidla vykonávajú ústredné orgány štátnej správy, a teda koncept extenzie nie je\nvnímaný ako prekročenie práv výkonnej moci. Je tomu tak napr. v Bulharsku, Českej\nrepublike, Estónsku, Fínsku (komisia), Francúzsku, Nemecku, Grécku, Maďarsku, Lotyšsku,\nLitve, Luxemburgu, Holandsku, Poľsku, Portugalsku a Slovinsku.\nTaktiež\n\nnezdieľame\n\nnázor\n\nnavrhovateľov,\n\nže\n\n„napadnutými ustanoveniami\n\nzákonodarca deleguje na ústredný orgán štátnej správy právomoc nahradiť prejav vôle\nsubjektu práva, a to všeobecne záväzným právnym predpisom“. Podstatou extenzie nie je\n\n43\n\nakési fiktívne zazmluvnenie zamestnávateľov v príslušnom odvetví (teda nahradenie ich\nsúhlasu aktom štátneho orgánu), ale rozšírenie práv a povinností obsiahnutých\nv rozširovanej kolektívnej zmluve priamo z moci zákona. Rozširovaná kolektívna zmluva sa\ntak stáva akýmsi referenčným nositeľom práv a povinností, ktoré sa ustanovením zákona\nrozšíria aj na ostatných zamestnávateľov (a ich zamestnancov) v odvetví.\nŠtát v prípade extenzie uznáva, že v určitom odvetví by mohla byť úprava pracovných\npodmienok a podmienok zamestnávania jednotná. Reprezentatívna kolektívna zmluva\nvyššieho stupňa je akceptovaná ako vhodný prameň príslušných pracovných podmienok\na jej záväznosť je štátom, v zastúpení kompetenčné určeného ústredného orgánu štátnej\nsprávy (ministerstvo práce), rozšírená na všetkých zamestnávateľov v odvetví.\nNamiesto extenzie možno uvažovať zo strany štátu o prijatí sektorovo zameranej\nprávnej úpravy v právnom predpise, sme však toho názoru, že takáto legislatíva by bola ešte\nväčšmi podrobená kritike neústavnosti (napríklad pokiaľ ide o princíp nediskriminácie).\nPráve kolektívne zmluvy sú vhodným nástrojom sociálneho dialógu, ktorý môže svoje účinky\nzamerať na jednotlivé odvetvia národného hospodárstva. Zároveň existujú štáty (napr.\nDánsko), kde sa cez kolektívne zmluvy transponujú smernice Európskej únie v oblasti\npracovného práva, t.j. štát ponecháva na sociálnych partnerov, aby v rámcoch práva\nEurópskej únie určili (dojednali) právnu úpravu v určitom odvetví, a to práve pre veľkú\nrozmanitosť odvetví (napr. z hľadiska bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, prevahy\nmanuálnej práce, rizík, organizácie pracovného času).\nSúdna ochrana\nNavrhovatelia namietajú, že napadnuté ustanovenia zákona o kolektívnom\nvyjednávaní nie sú v súlade s čl. 46 ods. 1, podľa ktorého „každý sa môže domáhať\nzákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde\na v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“ a ods. 2, podľa\nktorého „Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej\nsprávy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon\nneustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí\ntýkajúcich sa základných práv a slobôd.“.\n\n44\n\nAko sme vysvetlili v predchádzajúcej časti, nepovažujeme všeobecne záväzný právny\npredpis, ktorým sa rozširuje záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, za rozhodnutie\no individuálnych právach a povinnostiach konkrétnych subjektov (zamestnávateľov),\nale za riadny normatívny právny akt, ktorý rovnako ako ostatné takého akty nepodlieha\nčl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. Nejde o akt určený konkrétnemu adresátovi, ale právny\npredpis určený skupine adresátov na základe kritéria SK NACE kódu (v samotnej extenzii\nsa neuvádza zoznam zamestnávateľov, na ktorých sa extenzia vzťahuje, ale iba označenie\nodvetvia alebo časti odvetvia podľa SK NACE klasifikácie).\nV prípade extenzie ide o rozšírenie aplikácie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa,\nt. j. zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu, ktorá je povýšená na právne záväznú\nreguláciu aj na subjekty, za ktoré nebola uzatvorená. Subjekt, na ktorého je takáto\nregulácia rozšírená, je ňou viazaný tak, ako je viazaný právnym predpisom (napr.\nZákonníkom práce a inými pracovnoprávnymi predpismi). Napríklad v prípade minimálnej\nmzdy 380 eur ustanovenej nariadením vlády SR zamestnávateľ sa nemôže domáhať súdnej\nochrany na všeobecnom súde z dôvodu, že takúto minimálnu mzdu nie je schopný\nzamestnancom zaplatiť. Analogicky, ak by na základe extenzie musel zamestnávateľ\nposkytovať svojim zamestnancom vyššiu minimálnu mzdu dohodnutú v rozšírenej\nkolektívnej zmluve vyššieho stupňa, tiež sa nemôže domáhať porušenia svojich práv z\ndôvodu, že takúto mzdu nie je schopný poskytovať.\nZamestnávateľ však nie je povinný plniť tie časti rozšírenej kolektívnej zmluvy\nvyššieho stupňa (nie je nimi viazaný), ktoré by boli v rozpore so všeobecne záväznými\nprávnymi predpismi, vzhľadom na ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona o kolektívnom\nvyjednávaní, podľa ktorého „neplatná je kolektívna zmluva v tej časti, ktorá je v rozpore\nso všeobecne záväznými právnymi predpismi“.\nPovažujeme však za potrebné uviesť, že sa nemôžeme stotožniť s tvrdením\nnavrhovateľov, že „zákonodarca nepriznáva dotknutým subjektom žiadny iný prostriedok\nich ochrany pred prípadným zásahom ministerstva do ich základných práv a slobôd“.\nPodľa § 20 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre „prokurátor vykonáva\ndozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov\norgánmi verejnej správy v rozsahu ustanovenom týmto zákonom“. Podľa § 21 ods. 3 zákona\nč. 153/2001 Z. z. „právnym prostriedkom dozoru nad dodržiavaním zákonov a ostatných\n\n45\n\nvšeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy je aj návrh generálneho\nprokurátora na začatie konania pred ústavným súdom o súlade právnych predpisov.“.\nPodľa § 21 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona č. 153/2001 Z. z. „prokurátor\nvykonáva dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych\npredpisov orgánmi verejnej správy preskúmavaním zákonnosti všeobecne záväzných\nprávnych predpisov vydaných orgánmi verejnej správy“. Podľa § 22 ods. 1 písm. a) prvého\nbodu zákona č. 153/2001 Z. z. „prokurátor je oprávnený podať protest proti všeobecne\nzáväznému právnemu predpisu vydanému orgánom verejnej správy, a to vyhláške, výnosu\na opatreniu ústredného orgánu štátnej správy, štátneho orgánu alebo inej právnickej osoby,\nktorú osobitný zákon splnomocnil na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu,\nktorými bol porušený zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis“.\nPodľa § 25 ods. 2 až 5 zákona č. 153/2001 Z. z.\n„(2) Orgán verejnej správy je povinný o proteste rozhodnúť do 30 dní od doručenia\nprotestu.\n(3) Ak orgán verejnej správy protestu prokurátora vyhovie, je povinný bez\nzbytočného odkladu, najneskôr do 90 dní od doručenia protestu prokurátora, nezákonný\nvšeobecne záväzný právny predpis zrušiť, prípadne nahradiť všeobecne záväzným právnym\npredpisom, ktorý bude v súlade so zákonom a s ostatnými všeobecne záväznými právnymi\npredpismi.\n(4) Ak orgán verejnej správy protestu prokurátora nevyhovie alebo mu vyhovie iba\nčiastočne, alebo v ustanovenej lehote vôbec o proteste nerozhodne, môže generálny\nprokurátor podať ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov.\n(5) Návrh na začatie konania pred ústavným súdom o súlade právnych predpisov\nmôže generálny prokurátor podať aj vtedy, ak proti všeobecne záväznému právnemu\npredpisu vydanému orgánom verejnej správy nebol podaný protest prokurátora.“.\nPodľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. „prokurátor preskúmava zákonnosť\npostupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných\norgánov a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom\nje oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie\nsú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány“.\n\n46\n\nPlatná právna úprava teda poskytuje zamestnávateľom, na ktorých bola rozšírená\nkolektívna zmluva vyššieho stupňa, možnosť obrátiť sa na prokuratúru ako orgán ochrany\nústavnosti a zákonnosti s cieľom domáhať sa ochrany svojich práv.\nPredmetom všeobecnej súdnej ochrany zamestnávateľa nemôže byť úroveň právnej\nregulácie, t. j. skutočnosť, že extenziou dochádza k navýšeniu jeho povinností v oblasti\npracovnoprávnych vzťahov, resp. že sa to deje bez jeho súhlasu (súhlas sa nevyžaduje ani\npri právnej úprave), ale predmetom súdnej ochrany zamestnávateľov môže byť skutočnosť,\nže\n• kritéria zvolené zákonodarcom pri pravidlách extenzie, tak ako sú ustanovené\nv zákone o kolektívnom vyjednávaní, sú v rozpore s ústavou Slovenskej republiky a prípadne\ns medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky (konanie o súlade právnych predpisov\nna Ústavnom súde Slovenskej republiky),\n• neboli dodržané kritéria pre extenziu konkrétnej kolektívnej zmluvy vyššieho\nstupňa, teda išlo by o nesúlad podzákonného právneho predpisu so zákonom, na základe\nktorého bol vydaný (protest prokurátora, konanie o súlade právnych predpisov\nna Ústavnom súde Slovenskej republiky).\nReprezentatívnosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa a reprezentatívnosť všeobecne\nExtenzia kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa sa nedotkne tých zamestnávateľov, ktorí\nvyužili svoje právo na združenie (aktívny prístup) a ktorí sú viazaní inou kolektívnou\nzmluvou vyššieho stupňa (úroveň práv zamestnancov v tejto inej kolektívnej zmluve vyššieho\nstupňa pritom nie je podstatná).\nV prípade posúdenia kritéria reprezentatívnosti ustanoveného v § 7 ods. 2 zákona\no kolektívnom vyjednávaní je potrebné urobiť niekoľko komparačných a praktických\nporovnaní (s inými kritériami reprezentatívnosti v právnej úprave, s právnou úpravou\nMOP a iných členských štátov Európskej únie) a objasniť východiská právnej úpravy tohto\nustanovenia ako aj obhájiť zvolené kritérium.\nPokiaľ ide o kritérium reprezentatívnosti, v pracovnoprávnych predpisoch možno\nnájsť niekoľko príkladov:\n• zákon č. 103/2007 Z. z. o trojstranných konzultáciách na celoštátnej úrovni\na o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o tripartite) v § 3 ods. 2 ustanovuje,\n\n47\n\nže „zástupcami zamestnávateľov na účely tohto zákona sú zástupcovia vymenovaní\nreprezentatívnymi\n\nzdruženiami\n\nzamestnávateľov.\n\nReprezentatívne\n\nzdruženie\n\nzamestnávateľov je združenie zamestnávateľov, ktoré združuje zamestnávateľov z viacerých\nodvetví hospodárstva alebo má pôsobnosť najmenej v piatich krajoch, ktorí spolu\nzamestnávajú najmenej 100 000 zamestnancov v pracovnom pomere alebo obdobnom\npracovnom vzťahu.“. Z tohto hľadiska na účasť na tripartite − t. j. na postavenie\nreprezentatívneho zástupcu zamestnávateľov na presadzovanie záujmov zamestnávateľov\npostačuje zamestnávanie aspoň 100 000 zamestnancov, pričom celkový počet zamestnancov\nv Slovenskej republike je cca 1800 000 [100 000 zamestnancov z 1 800 000 predstavuje\ncca 5 %]. Reprezentatívny zástupca zamestnávateľov je teda subjekt, ktorý zastupuje\nzamestnávateľov, ktorí zamestnávajú cca 5 % zamestnancov v Slovenskej republike,\n• Zákonník práce v § 232 ods. 1 ustanovuje, že „Ak u zamestnávateľa pôsobia popri\nsebe viaceré odborové organizácie, musí zamestnávateľ v prípadoch týkajúcich sa všetkých\nalebo väčšieho počtu zamestnancov, ak všeobecne záväzné právne predpisy alebo\nkolektívna zmluva vyžadujú prerokovanie alebo súhlas odborového orgánu, plniť tieto\npovinnosti k príslušným orgánom všetkých zúčastnených odborových organizácií, ak sa\ns nimi nedohodne inak. Ak sa orgány všetkých zúčastnených odborových organizácií\nnedohodnú najneskôr do 15 dní od požiadania, či súhlas udelia, alebo nie, je rozhodujúce\nstanovisko orgánu odborovej organizácie s najväčším počtom členov u zamestnávateľa.“,\n• Zákon o kolektívnom vyjednávaní v § 3a ods. 1 a 2 ustanovuje:\n„(1) Ak u zamestnávateľa pôsobia popri sebe viaceré odborové organizácie, pri\nuzatváraní kolektívnej zmluvy v mene kolektívu zamestnancov môžu príslušné odborové\norgány pôsobiace u zamestnávateľa vystupovať a konať s právnymi dôsledkami pre\nvšetkých zamestnancov len spoločne a vo vzájomnej zhode, ak sa medzi sebou nedohodnú\ninak. Ak sa odborové organizácie nedohodnú na postupe podľa prvej vety, je zamestnávateľ\noprávnený uzatvoriť kolektívnu zmluvu s odborovou organizáciou s najväčším počtom\nčlenov u zamestnávateľa alebo s ostatnými odborovými organizáciami, ktorých súčet členov\nu zamestnávateľa je väčší ako počet členov najväčšej odborovej organizácie.\n(2) Ak u zamestnávateľov pôsobia popri sebe viaceré odborové organizácie, môžu\npríslušné vyššie odborové orgány vystupovať a konať s právnymi dôsledkami pri uzatváraní\nkolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre všetkých zamestnancov len spoločne a vo vzájomnej\n\n48\n\nzhode, ak sa medzi sebou nedohodnú inak. Ak sa vyššie odborové orgány nedohodnú\nna postupe podľa prvej vety, je organizácia zamestnávateľov oprávnená uzatvoriť\nkolektívnu zmluvu vyššieho stupňa s príslušným vyšším odborovým orgánom odborových\norganizácií s najväčším počtom členov u týchto zamestnávateľov alebo s príslušnými\nvyššími odborovými orgánmi ostatných odborových organizácií, ktorých súčet členov\nu týchto zamestnávateľov je väčší ako počet členov odborových organizácií s najväčším\npočtom členov u týchto zamestnávateľov“.\nKritéria reprezentatívnosti určitej skupiny možno nájsť napr. vo volebných zákonoch\nalebo v prípade referenda. Napríklad v prípade referenda na úspešnosť referenda (ktoré\nmá širšie celospoločenské dopady) stačí účasť nadpolovičnej väčšiny osôb a na kladné\nvyjadrenie sa k otázke postačuje súhlas nadpolovičnej väčšiny zúčastnených (teoreticky\nnajnižšia hranica úspešnosti je účasť 50 % + 1 osoba a kladné hlasovanie 50 %\nzúčastnených + 1 osoba). V tejto súvislosti sa dokonca objavujú úvahy o znížení hranice\núčasti, aby sa podporilo úspešnosť referenda, resp. motivácia na jeho účasti. Obdobne\nv prípade volieb (do NR SR, samospráv ale aj do zamestnaneckej rady u zamestnávateľa)\nrozhodujúce je kritérium najväčšieho počtu hlasov. To znamená reprezentant (jediná\nreprezentatívna osoba) je tá osoba, ktorá dosiahne väčšinu zo zúčastnených\n(na nezúčastnených sa neprihliada).\nReprezentatívny je teda najväčší z organizovaných subjektov (na strane\nzamestnávateľov a na strane zamestnancov).\nOtázka kvóra (reprezentatívnosti) je vnímaná v rôznych krajinách EÚ rôzne),\nt. j. neexistuje univerzálny prístup. Napríklad\n• v Belgicku je reprezentatívna odborová organizácia (konfederácia), ktorá má\naspoň 50 000 členov a nie je tam kvórum pre minimálne pokrytie rozširovanej kolektívnej\nzmluvy vyššieho stupňa,\n• vo\n\nFrancúzsku\n\nide\n\no\n\nkolektívnu\n\nzmluvu,\n\nktorá\n\nje\n\nuzatvorená\n\nmedzi\n\nreprezentatívnymi subjektmi − pri odborovej organizácií je to určené medzi iným\naj výsledkami volieb do zamestnaneckej rady (na úrovni odvetvia je to minimálne 8 %)\na nevyžaduje sa kvórum pre minimálne pokrytie rozširovanej kolektívnej zmluvy vyššieho\nstupňa,\n\n49\n\n• v Španielsku je to kolektívna zmluva medzi reprezentatívnymi stranami −\nreprezentatívnosť odborovej organizácie je medzi iným určená výsledkom volieb\ndo zamestnaneckej rady (minimum 10 % v rámci odvetvia) a reprezentatívnosť\nzamestnávateľov najmenej 10 % podnikov musí byť členmi a nevyžaduje sa kvórum pre\nminimálne pokrytie rozširovanej kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa,\n• v Českej republike ide v podstate o reprezentatívnu kolektívnu zmluvu, ktorá\nje uzatvorená\n„a) organizací zaměstnavatelů, kteří v odvětví, v němž se navrhuje rozšířit závaznost\nkolektivní smlouvy vyššího stupně, zaměstnávají největší počet zaměstnanců, nebo\nb) příslušným vyšším odborovým orgánem, který v odvětví, v němž se navrhuje\nrozšířit závaznost kolektivní smlouvy vyššího stupně, jedná za největší počet zaměstnanců“,\n• vo Fínsku, Nemecku, Holandsku, Portugalsku platí kritérium 50 % + 1.\nPodľa bodu 2 čl. 4 Odporúčania MOP č. 91 z roku 1951\n„(2) Vnútroštátne zákony alebo predpisy môžu rozšíriť kolektívnu zmluvu okrem\niného za týchto podmienok:\na) ak kolektívna zmluva už pokrýva istý počet príslušných zamestnávateľov\na pracovníkov, ktorý je podľa názoru kompetentného orgánu dostatočne reprezentatívny,\nb) ak v zmysle všeobecného pravidla žiadosť na rozšírenie zmluvy predloží jedná\nalebo viacero organizácii pracovníkov alebo zamestnávateľov, ktoré sú zmluvnými\nstranami,\nc) ak pred rozšírením zmluvy zamestnávatelia a pracovníci, na ktorých by sa zmluva\nmala vzťahovať, dostanú príležitosť, aby predložili pripomienky.“.\nZ uvedeného vyplýva, že na základe Odporúčania MOP č. 91 z roku 1951\nje ponechané na členský štát, aby si určil kritérium reprezentatívnosti, postačuje návrh\njednej zo zmluvných strán a subjekt, ktorý môže byť extenziou dotknutý, má právo\nna predloženie pripomienok.\nPodľa Dohovoru MOP o použití zásad práva organizovať sa a kolektívne vyjednávať\nč. 98 z roku 1948 by rozšírenie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa nemalo byť vylúčené ani\nautomaticky udeľované, ale malo by byť odôvodnené prevažujúcim verejným záujmom.\nV tejto súvislosti výbor pre slobodu združovania Medzinárodného úradu práce vo svojom\nstanovisku uvádza: „Rozšírenie zmluvy na celé odvetvie činnosti v rozpore s názormi\n\n50\n\norganizácie predstavujúcej väčšinu pracovníkov, v kategórii pokrytej rozšírenou zmluvou\nnevyhnutne obmedzenej právo slobodného kolektívneho vyjednávania tejto väčšinovej\norganizácie. Takýto systém umožňuje rozšíriť zmluvy obsahujúce ustanovenia, ktoré môžu\nmať za následok zhoršenie podmienok zamestnávania danej kategórie pracovníkov.“).\nV procese prípravy zákona č. 416/2013 Z. z. sa ministerstvo práce dôkladne\nzaoberalo otázkou reprezentatívnosti a zvažovalo, vo väzbe na komparácie s inými štátmi,\naj iné formy vyjadrenia reprezentatívnosti (napr. percentuálne), ale aj vzhľadom na vyššie\nuvedené skutočnosti, sa javí zvolené kritérium ako najvhodnejšie, keďže z dát, ktoré malo\nministerstvo práce k dispozícií, vyplývalo, že napr. okolo 80 %) zamestnávateľov\nzamestnáva menej ako 20 zamestnancov (Štatistická správa o základných vývojových\ntendenciách v hospodárstve Slovenskej republiky 4/2014 vydaná Štatistickým úradom\nSlovenskej republiky uvádza, že 78,2 % podnikov má od 0 ˗ 19 zamestnancov. Oproti roku\n2013 došlo k poklesu podnikov z 81 %, pozn.), a teda na ktorých sa extenzia nevzťahuje\n(§ 7a zákona o kolektívom vyjednávaní).\nZ uvedeného možno odvodiť, že extenzie sa dotýkajú odhadom 5 % až 15 %\nzamestnávateľov v odvetví z hľadiska počtu zamestnávateľov (počet zamestnancov\nz hľadiska percentuálneho pokrytia je vyšší, keďže veľkí zamestnávatelia zamestnávajú\nväčší počet zamestnancov), a teda vyjadrenie percenta (a to aj vzhľadom na rozmanité\nsituácie v odvetviach) sa javilo ako problematické, vzhľadom na to, že napr. 15 %\nzamestnancov pokrytých kolektívnou zmluvou vyššieho stupňa v jednom odvetví môže\npredstavovať viac ako 50 % zamestnancov, na ktorých by sa rozšírenie mohlo vykonať\n(t. j. skupiny zamestnancov u zamestnávateľov „nevylúčených“ podľa § 7a zákona\no kolektívnom vyjednávaní) a v inom odvetví to bude menej ako 50 %. Zároveň určenie\nzamestnávateľov vylúčených podľa § 7a zákona o kolektívnom vyjednávaní je v niektorých\nprípadoch problematické (overenie, či sa na zamestnávateľa vzťahuje alebo nevzťahuje\nrozšírenie robí zamestnávateľ sám). Obdobne kritérium zastupovania napr. 10 000\nzamestnancov v odvetví nie je vhodné, pretože každé odvetvie (časť odvetvia) má iný počet\nzamestnancov. Z tohto hľadiska sa ako najrelevantnejšie kritérium javí zamestnávanie\nnajväčšieho počtu zamestnancov v odvetví alebo v časti odvetvia.\n\n51\n\nPrincíp proporcionality (vlastnícke právo a právo na podnikanie)\nNavrhovatelia namietajú, že rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa\nna ostatných zamestnávateľov v odvetví je zásahom do základných práv garantovaných\nÚstavou Slovenskej republiky, konkrétne do vlastníckeho práva (čl. 20 ods. 1) a práva na\npodnikanie (čl. 35 ods. 1). Ako uvádzajú „spôsobilosť extenzie zasiahnuť do výkonu\nvlastníckeho práva spočíva v skutočnosti, že extenzia znamená prelomenie princípu\nzmluvnej slobody, keďže jej podstatou a bezprostredným normatívnym dôsledkom\nje rozšírenie záväznosti obligačného právneho úkonu na subjekty, ktoré nie sú jeho\nzmluvnými stranami“. Súčasne konštatujú, že „podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní\nzákladných práv a slobôd sa musí prihliadať na ich podstatu a zmysel, pričom takéto\nobmedzenia sa smú použiť len na ustanovený cieľ. Platí pritom, že „rovnováha verejného\na súkromného záujmu je dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti obmedzenia\nkaždého základného práva a slobody.“ (PL. ÚS 7/96)“.\nSamozrejme podmienkou pre ústavne konformnú úpravu rozširovania záväznosti\nkolektívnych zmlúv vyššieho stupňa je okrem naplnenia podmienky sledovania oprávneného\ncieľa aj splnenie podmienky legitimity a proporcionality takejto úpravy, tak ako\nto konštatoval aj ÚS ČR vo svojom náleze Pl. ÚS 40/02 „Je-li východiskem ústavní\npřijatelnosti institutu externě působnosti kolektivních smluv vyššího stupně evropská\ndemokratická právní zkušenost a z ní plynoucí standardy, srovnání s právem Evropské unie,\njakož i nalézání procedurálního mechanismu zajišťování rovnováhy mezi právní ochranou\nsvobody a garantováním vnitřního míru lidského společenství, lze s tím spjatých účelu\nv rozhodovaném kontextu dosáhnout toliko za cenu omezení práva vlastnického. Prioritu\nveřejného statku před právem vlastnickým nutno ale podmínit podmínkou legitimity\n(reprezentativnosti) systému kolektivního vyjednávaní, tudíž relevancí podílu kontrahentů\nna trhu v daném oboru.“.\nV tejto súvislosti možno tiež uviesť, že „Vo väzbe na namietaný zásah extenzie\ndo ústavného práva na podnikanie je potrebné uvedomiť si, že oprávnenou osobou podľa\nčl. 35 ods. 1 ústavy nemusí byť zamestnávateľ, teda ten, kto prácu dáva, ale aj ten, kto\npredáva svoju pracovnú silu. Hranice práv zamestnávateľa, ktorý podniká alebo\nuskutočňuje inú zárobkovú činnosť, sú podľa čl. 13 ods. 4 ústavy obmedzené tak, aby sa\n\n52\n\nzachovala podstata a zmysel práv priznaných pracovníkom podľa čl. 36 ústavy.“\n(Ján Drgonec, Ústava Slovenskej republiky − Komentár).\n„Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu musí zásah do ústavou\ngarantovaných práv vychádzať z princípu proporcionality, ktorý je vlastný právnemu štátu,\nzvlášť jeho materiálnemu chápaniu. Podstatu a obsah princípu proporcionality ústavný súd\nvymedzil už v náleze sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. apríla 2001, v ktorom uviedol: „Tento princíp\npredovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom\na použitými prostriedkami... Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát\nvytvorí zásahom, a stav, v ktorom treba sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený,\nsa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti: cieľ musí byť v súlade s prostriedkom.“\n(PL. ÚS 3/09-378).\nAko sme už v tomto stanovisku uviedli, cieľom zákona č. 416/2013 Z. z.\nje zrovnoprávnenie pracovných podmienok zamestnancov vykonávajúcich prácu v tom\nistom odvetví (alebo v tej istej časti odvetvia) a tým prispieť nielen k napĺňaniu ich práva na\nspravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky garantovanému v čl. 36 Ústavy Slovenskej\nrepubliky ale aj k sociálnemu zmieru. Vzhľadom na existenciu odvetvových kolektívnych\nzmlúv (kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa), ktoré upravujú pracovné podmienky\nzamestnancom u zamestnávateľov, ktorí sú týmito zmluvami viazaní, štát akceptoval úpravu\npracovných podmienok dohodnutých v týchto kolektívnych zmluvách, a ako prostriedok na\ndosiahnutie sledovaného cieľa zvolil zákonom regulovanú extenziu týchto pracovných\npodmienok na všetkých zamestnancov v odvetví (alebo v časti odvetvia). Zastávame názor,\nže zvolený cieľ nebolo možné dosiahnuť inými (napr. menej zaťažujúcimi) prostriedkami,\na teda že namietaná právna úprava je v súlade s princípom proporcionality.\nV tomto stanovisku vyjadrujeme tiež názor, že extenziu nevnímame ako pribratie\nzamestnávateľov v odvetví za zmluvné strany rozširovanej kolektívnej zmluvy bez ich\nsúhlasu, ale skôr ako zozáväznenie obsahu rozširovanej kolektívnej zmluvy na týchto\nzamestnávateľov z moci zákona. Inými slovami, práva a povinnosti dohodnuté\nv rozširovanej kolektívnej zmluve nadobúdajú pre zamestnávateľov v odvetví normatívny\ncharakter rovnako ako práva a povinnosti obsiahnuté v právnom predpise.\nOblasť pracovných podmienok a podmienok zamestnávania upravuje množstvo\nprávnych predpisov (Zákonník práce, zákon o minimálnej mzde, predpisy v oblasti\n\n53\n\nbezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a ďalšie), ktoré ukladajú zamestnávateľom mnohé\npovinnosti, ktorých plnenie si vo viacerých prípadoch vyžaduje finančné krytie, čím\nzasahujú do vlastníckeho práva zamestnávateľov. Z tohto pohľadu možno extenzii\nkolektívnej zmluvy vyššieho stupňa prisúdiť rovnaký účinok zásahu do základných práv\nzamestnávateľov, aký je spôsobený legislatívnou právnou úpravou.\nVšeobecne možno skonštatovať, že zákonná úprava pracovných podmienok\na podmienok zamestnávania neprekračuje nevyhnutnú mieru intenzity obmedzenia\nvlastníckeho práva zamestnávateľov, zachováva jeho podstatu a zmysel s cieľom posilniť\niné základné právo, a to právo zamestnancov na spravodlivé a uspokojujúce pracovné\npodmienky podľa čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky. Sme toho názoru, že obdobne\nje potrebné posúdiť a vyhodnotiť aj obmedzenie vlastníckeho práva spôsobené extenziou\nkolektívnej zmluvy vyššieho stupňa.\nPodľa čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky domáhať sa práva na podnikanie\na uskutočnenie inej zárobkovej činnosti možno len v medziach zákonov, ktoré tieto\nustanovenia vykonávajú. Aj v tejto súvislosti možno zopakovať, že pri extenzii nedochádza\nk vstupu zamestnávateľov v odvetví do obligačného záväzku, o ktorý nemajú záujem,\nale o zákonom prenesenú záväznosť obsahu kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa.\nVychádzajúc z čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj zákon o kolektívnom\nvyjednávaní tým zákonom, ktorý ustanovuje medze práva na podnikanie.\nVšetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ\nuplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca\npopretiu iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu\nje dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva\na slobody.\nZáver\nProstredníctvom § 7 zákona o kolektívnom vyjednávaní, ktorým sa ustanovili\njednoznačnejšie a konkrétne kritériá pri rozširovaní záväznosti kolektívnych zmlúv vyššieho\nstupňa, sú vytvorené podmienky na umožnenie zjednotenia pracovných podmienok\nzamestnancov v príslušnom odvetví alebo v časti odvetvia v rozsahu, na ktorom sa už\n\n54\n\nv príslušnom odvetví alebo v časti odvetvia dohodli príslušné vyššie odborové orgány\na organizácie zamestnávateľov.\nVzhľadom na uvedené zastávame názor, že práve možnosť extenzie kolektívnej\nzmluvy vyššieho stupňa za podmienok presne vymedzených zákonom a pri všeobecnom\nvymedzení subjektu, na ktorého sa má extenzia uplatniť, sa vytvára priestor na podporu\npresadzovania spravodlivých a uspokojujúcich pracovných podmienok zamestnancov\na prispieva k sociálnemu zmieru.\nRozšírenie kolektívnych zmlúv je dôležitou črtou systémov pracovných vzťahov\naj vo viacerých západoeurópskych štátoch, napr. v Belgicku, Francúzsku, Nemecku,\nHolandsku, Portugalsku alebo Španielsku. Uplatňuje sa tiež napríklad v Českej republike,\nMaďarsku, Poľsku, Bulharsku. Tento princíp je tiež obsahom práva Európskej únie\nv podobe rámcových dohôd sociálnych partnerov prijatých v podobe smerníc,\nako aj v práve MOP.\nZo zahraničných skúsenosti vyplýva, že aj zásluhou možnosti rozšírenia kolektívnych\nzmlúv má ešte kolektívne vyjednávanie široké uplatňovanie.\nRozširovanie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa je v zákone o kolektívnom\nvyjednávaní umožnené už 24 rokov. Za uvedené obdobie boli rozšírené desiatky\nkolektívnych zmlúv vyššieho stupňa. Nie sú známe prípady, že by rozšírenie malo také\nnegatívne dopady, ako je to uvedené v podaní na Ústavný súd Slovenskej republiky...\nAko vyplýva z vyššie uvedených skutočností, zastávame názor, že postup rozširovania\nkolektívnych zmlúv vyššieho stupňa je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky\na medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná. Extenzia môže byť\nvykonávaná len na základe zákona, po splnení zákonom ustanovených podmienok,\nv medziach zákona a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.»\nIV. Ústne pojednávanie\nPodľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania môže ústavný\nsúd so súhlasom účastníkov konania upustiť, ak od tohto pojednávania nemožno očakávať\nďalšie objasnenie veci.\n\n55\n\nKeďže právny zástupca skupiny poslancov sa relevantným spôsobom nevyjadril\nku konaniu\n\nústneho\n\npojednávania,\n\nústavný\n\nsúd\n\nnariadil\n\nústne\n\npojednávanie\n\nna 17. február 2016.\nNa ústnom pojednávaní sa z účastníkov konania zúčastnil len právny zástupca\nnavrhovateľov, ďalší účastníci konania (národná rada a vláda) svoju neúčasť ospravedlnili.\nPrávny zástupca navrhovateľov v zásade zotrval na právnych názoroch uvedených\nv návrhu. Vzhľadom na to, že na opakované výzvy ústavného súdu nepredložil písomné\nstanovisko, ústavný súd ho vyzval, aby zhrnul stanovisko navrhovateľov prezentované na\nústnom pojednávaní a predložil ho ústavnému súdu v písomnej forme.\nÚstavný súd v nadväznosti na to odročil ústne pojednávanie na vyhlásenie\nrozhodnutia na 16. marec 2016.\nPrávny zástupca navrhovateľov v písomnom podaní doručenom ústavnému súdu\n25. februára 2016 na žiadosť pléna ústavného súdu zhrnul stanovisko navrhovateľov\nk vyjadreniu národnej rady a vlády takto:\n«Národná rada SR ako aj vláda SR, zastúpená ministerstvom spravodlivosti,\nvo svojich vyjadreniach vedú s návrhom skupiny poslancov polemiku tak, akoby\nnavrhovateľ spochybňoval prípustnosť extenzie per se.\nNavrhovateľ si je však dobre vedomý legitimity takéhoto inštitútu, ak sú pri jeho\nuplatnení splnené niektoré základné podmienky, ktoré Ústava SR vyžaduje pre akýkoľvek\nzásah do základných práv a slobôd. Navrhovateľ preto nespochybňuje extenziu ako takú,\nale konkrétny spôsob jej vykonania v napadnutej zákonnej úprave.\nOdporca aj vedľajší účastník namietajú, že extenzia nevyžaduje prístup k súdnej\nochrane, lebo podľa ich názoru účinky nenastávajú na základe výnosu ministerstva,\nale priamo zo zákona, pričom výnos neukladá zamestnávateľom nové práva a povinnosti,\nale iba identifikuje zmluvu, ktorá tak činí, takže „pri extenzii nedochádza k vstupu\nzamestnávateľov do obligačného zväzku, s ktorým nesúhlasia, ale ide o prenesenú\nzáväznosť obsahu kolektívnej zmluvy“ (s. 8 − 9 vyjadrenia NR SR). Podobne vláda namieta,\n\n56\n\nže „podstatou extenzie nie je zazmluvnenie zamestnávateľov a nahradenie ich vôle aktom\nštátneho orgánu, ale povinné rozšírenie práv a povinností z danej kolektívnej zmluvy\npriamo z moci zákona.“\nPodstatou týchto vyjadrení je v tom lepšom prípade nezrozumiteľné, v tom horšom\nnedôstojné hranie sa so slovami. Obe vyjadrenia vlastne hovoria, že extenzia nie je povinné\nzazmluvnenie niekoho, ale podrobenie niekoho obsahu nejakej zmluvy. A že to vyplýva\npriamo zo zákona, takže je všetko v poriadku. Ale práve nesúlad zákona s ústavou\nnavrhovateľ namieta, a to najmä s dôrazom na absenciu prístupu k súdnej ochrane.\nNapokon, vedľajší účastník ten o niekoľko odstavcov nižšie uvádza, že „extenzia je\npovýšenie kolektívnej zmluvy na právne záväznú reguláciu aj na subjekty, za ktoré nebola\nuzatvorená.“ V istom zmysle ide teda o privatizáciu časti legislatívneho procesu, v ktorom\nzamestnávatelia, ktorí nie sú združení, nemajú vôbec žiadnu účasť.\nNavrhovateľ si tu opätovne dovoľuje dať do pozornosti, že podľa judikatúry\nÚstavného súdu SR „zákonodarca nemôže vylúčiť uplatnenie rozhodovacej právomoci\nvšeobecných súdov, resp. obmedziť alebo vylúčiť prístup k súdu prijatím úpravy, ktorá\nsmeruje k presadeniu zániku zmlúv na základe osobitného zákona...“ (PL ÚS 25/01). Ak\nto platí pre zánik zmlúv zo zákona, musí to platiť aj pre vznik zmlúv, nota bene ak majú\nvzniknúť na základe výnosu ministerstva. Práve preto aj Ústavný súd ČR v analogickej\nprávnej veci konštatoval, že je vecou zákonodarcu, či to nastaví ako správny proces\na kontrolu zverí správnym súdom alebo cez legislatívu a súdom v takom prípade umožní\nkontrolu toho, či ministerstvo zákonné podmienky extenzie dodržalo. Odporca si vybral\ndruhú možnosť, ale bez tej záruky (PL. ÚS 40/02).\nV tejto súvislosti odporca aj vedľajší účastník ponúkajú jediný vecný argument,\nprečo by subjekt súkromného práva nemal mať prístup k súdnej ochrane voči procesu, v\nktorom sa dohoda iných subjektov súkromného práva stane preň záväzným rovnako ako\nzákon. Obaja zhodne tvrdia, že prístup k súdnej ochrane je zabezpečený protestom\nprokurátora.»\nVI. Kolektívne vyjednávanie, kolektívne zmluvy a ich medzinárodný rozmer\n\n57\n\nVznik kolektívneho vyjednávania a kolektívnych zmlúv ako pracovnoprávnych\ninštitútov siaha do 19. storočia, do Veľkej Británie. Ako druh kolektívnych rokovaní\nsa rozvinulo vyjednávanie kolektívnych zmlúv medzi zamestnávateľmi a zamestnancami\nuž v priebehu 18. storočia. V druhej polovici 19. storočia sa dostali kolektívne zmluvy\na kolektívne vyjednávanie aj do kontinentálnej Európy. Prvé zákonné úpravy boli v Európe\nprijímané až po 1. svetovej vojne vrátane Československa.\nV súčasnosti inštitúty kolektívneho vyjednávania a kolektívnych zmlúv upravujú\nmedzinárodné multilaterálne zmluvy, predovšetkým Dohovor Medzinárodnej organizácie\npráce (ďalej aj „MOP“) č. 98 z roku 1949 o práve združovať sa a kolektívnom vyjednávaní,\nOdporúčanie Medzinárodnej organizácie práce č. 91 z roku 1951 o kolektívnych zmluvách,\nale aj ďalšie medzinárodné štandardy, na ktoré vo svojich vyjadreniach poukázala\naj národná rada a vláda.\nDohovory Medzinárodnej organizácie práce majú charakter medzinárodných zmlúv\na podliehajú ratifikácii. Odporúčania Medzinárodnej organizácie práce sú nezáväznými\nsmernicami, metodikou, spravidla na vykonávanie dohovorov.\nDohovor Medzinárodnej organizácie práce č. 98 spolu s ďalšími siedmimi\ndohovormi Medzinárodnej organizácie práce (č. 87, 29, 105, 138, 182,100 a 111) sú\npovažované za fundamentálne/základné dohovory MOP a spolu so štyrmi dohovormi\nMedzinárodnej organizácie práce (č. 81, 122, 129 a 144) tvoria obsah Deklarácie\no základných princípoch a právach pri práci, ktorú prijala Medzinárodná organizácia práce\nv roku 1998.\nSlovenská republika ako jeden z dvoch nástupníckych štátov po dni zániku Českej\na Slovenskej Federatívnej Republiky rozdelením – 31. decembra 1992 (ústavný zákon\nz 25. novembra 1992 č. 542/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky)\nprevzala záväzky z medzinárodných zmlúv od 1. januára 1993, ktorých zmluvnou stranou\ndo 31. decembra 1992 bola Česká a Slovenská Federatívna Republika, v súlade najmä\ns čl. 34 Viedenského dohovoru z 23. augusta 1978 o sukcesii štátov vo vzťahu k zmluvám –\n\n58\n\nč. 33/2001 Z. z. a na základe uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 85\nz 3. decembra 1992, ktorým bolo schválené vyhlásenie Národnej rady Slovenskej republiky\no členstve Slovenskej republiky v Rade Európy a o prevzatí záväzkov z medzinárodných\nzmlúv.\nSlovenská republika ako samostatný štát je signatárom Dohovoru Medzinárodnej\norganizácie práce č. 91 od 1. januára 1993, keď pristúpila k 57 dohovorom MOP\n(oznámenie\n\nMinisterstva\n\nzahraničných\n\nvecí\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nuverejnené\n\npod č. 110/1997 Z. z.); pre Československú socialistickú republiku bol platné od 21. januára\n1965.\nNad rámec už uvedeného možno doplniť, že Slovenská republika je viazaná\naj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho protokolmi, ktorý pre\nČeskú a Slovenskú Federatívnu Republiku v súlade so svojím čl. 66 ods. 3 nadobudol\nplatnosť 18. marca 1992 a Ministerstvo Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky\nho oznámilo pod č. 209/1992 Zb., ktorý v čl. 11 ods.1 garantuje právo každého zakladať\nna obranu svojich záujmov odbory alebo vstupovať do nich.\nSlovenská republika je signatárom aj Európskej sociálnej charty (revidovanej), ktorá\nsa stala platnou pre Slovenskú republiku 1. júna 2009 a je viazaná o. i. aj jej čl. 5, ktorý\nupravuje právo organizovať sa, a čl. 6, ktorý upravuje právo kolektívne vyjednávať\n(oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky uverejnené pod\nč. 273/2009 Z. z.). Európska sociálna charta (revidovaná) Rady Európy z roku 1996\nje multilaterálna medzinárodná zmluva prezidentskej povahy, ktorá zaručuje základné\nsociálne a ekonomické práva všetkých ľudí v ich každodennom živote. Berie do úvahy\nvývoj, ku ktorému došlo v Európe od prijatia pôvodnej charty v roku 1961, a zavádza nové\nfaktory, ako napr. posilnenie princípu nediskriminácie, rodovej rovnosti, ochranu materstva\na ochranu ľudí so zdravotným postihnutím. V jednom nástroji stelesňuje všetky práva\nzaručené Európskou sociálnou chartou z roku 1961, jej dodatkovým protokolom z roku\n1988 a pridáva nové práva a zmeny prijaté zmluvnými stranami.\n\n59\n\nSlovenská republika, uznávajúca a dodržiavajúca v súlade s čl. 1 ods. 2 ústavy\npravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy a ďalšie medzinárodné záväzky,\nje viazaná aj Chartou základných práv a slobôd Európskej únie, ktorá v hlave IV označenej\nnadpisom „Solidarita“, v čl. 28 upravuje právo na kolektívne vyjednávanie a kolektívne\nakcie. Charta základných práv a slobôd je súčasťou Lisabonskej zmluvy. Lisabonská\nzmluva odkazuje na ňu v čl. 6 Zmluvy o Európskej únii a deklaruje ju za právne záväznú\ns rovnakou právnou silou, akú majú zakladajúce zmluvy.\nVII. Právne východiská\nPodľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je demokratický, zvrchovaný a právny\nštát.\nPodľa čl. 13 ods. 2 ústavy medze základných práv a slobôd možno upraviť\nza podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.\nPodľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať\nna ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\nPodľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu\nnaň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nPodľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví\nzákon.\n\n60\n\nPodľa č. 123 ústavy ministerstvá a iné orgány štátnej správy na základe zákonov\na v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to\nsplnomocnené zákonom. Tieto všeobecne záväzné právne predpisy sa vyhlasujú spôsobom,\nktorý ustanoví zákon.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nVnútroštátny právny základ kolektívneho vyjednávania a kolektívnych zmlúv tvorí\npredovšetkým zákon č. 2/1992 Z. z. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších\npredpisov.\nSlovenská republika a Česká republika majú dosiaľ spoločný právny základ úpravy\nkolektívneho vyjednávania obsiahnutého v zákone o kolektívnom vyjednávaní, ktorý platí\nv obidvoch republikách 25 rokov (nadobudol účinnosť 1. februára 1991), samozrejme,\nuž nie s identickými zmenami a doplneniami. V zásade rovnaká/porovnateľná „filozofia“\nkolektívneho\n\nvyjednávania\n\novplyvnila\n\naj\n\nvznik\n\nporovnateľných\n\nústavnoprávnych\n\nproblémov.\nV odbornej literatúre je uvedená aj takáto jeho charakteristika: „Zákon o kolektívnom\nvyjednávaní je základným normatívnym právnym aktom, ktorý upravuje kolektívne pracovné\nvzťahy. Tento zákon je prevažne procesnoprávnym predpisom, ktorý ustanovuje postup pri\nkolektívnom\n\nvyjednávaní\n\na ustanovuje\n\npráva\n\na povinnosti\n\nsubjektov\n\nkolektívneho\n\npracovného práva v rámci tohto procesu.“ (In: Tröster, P., Knebl, P. Zákon o kolektivním\nvyjednávaní. Komentář. Praha: Wolters Kluver, 2014, s. 2). Kolektívne pracovné vzťahy\nsú upravené v desiatej časti zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších\npredpisov.\n\n61\n\nPodľa prof. JUDr. Heleny Barancovej, DrSc., kolektívne pracovné právo tvorí\n„súhrn právnych noriem, ktoré upravujú právne vzťahy medzi subjektmi pracovného práva,\nv ktorých jeden zo subjektov je kolektívny subjekt. Kolektívne pracovné právo upravuje\nkolektívne pracovné vzťahy, ktorých hlavným účelom je zlepšenie pracovných a mzdových\npodmienok zamestnancov“. (In: Barancová, H., Schronk, R. Pracovné právo. Bratislava:\nSprint, 2009, s.725 ˗ 785).\nPodľa § 1 ods. 2 zákona o kolektívnom vyjednávaní je kolektívne vyjednávanie\nnástroj podpory účinného sociálneho dialógu a dosahovania sociálneho mieru založený\nna bipartitnom princípe.\nPodľa § 2 ods. 1 zákona o kolektívnom vyjednávaní kolektívne zmluvy upravujú\nindividuálne a kolektívne vzťahy medzi zamestnávateľmi a zamestnancami a práva\na povinnosti zmluvných strán.\nPodľa § 2 ods. 3 kolektívna zmluva je\na) podniková uzavretá medzi príslušným odborovým orgánom alebo príslušnými\nodborovými orgánmi a zamestnávateľom, ktorým je aj služobný úrad,\nb) kolektívna zmluva vyššieho stupňa uzavretá pre väčší počet zamestnávateľov\nmedzi príslušným vyšším odborovým orgánom alebo príslušnými vyššími odborovými\norgánmi a organizáciou alebo organizáciami zamestnávateľov,\nc) kolektívna zmluva vyššieho stupňa uzavretá medzi príslušným vyšším odborovým\norgánom alebo príslušnými vyššími odborovými orgánmi a zamestnávateľom, ktorým\nje štát,\nd) kolektívna zmluva vyššieho stupňa uzavretá pre zamestnávateľov, ktorí pri\nodmeňovaní postupujú podľa osobitného predpisu (§ 1 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z. z.\no odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) medzi príslušným vyšším\nodborovým orgánom alebo príslušnými vyššími odborovými orgánmi, vládou poverenými\nzástupcami a reprezentatívnymi zástupcami zamestnávateľov.\nZ citovaných ustanovení zákona o kolektívnom vyjednávaní možno vyvodiť,\nže výsledkom kolektívneho vyjednávania sociálnych partnerov je predovšetkým dojednanie\n\n62\n\npracovných\n\npodmienok\n\nzmluvne\n\n„zastrešených“\n\nkolektívnou\n\nzmluvou.\n\nÚroveň\n\nkolektívneho vyjednávania môže byť na centrálnej, odvetvovej (sektorovej) alebo\npodnikovej úrovni.\nPodľa § 4 ods. 3 zákona o kolektívnom vyjednávaní kolektívna zmluva vyššieho\nstupňa sa uzatvára pre odvetvie; kolektívna zmluva vyššieho stupňa sa uzatvára pre časť\nodvetvia, ak sa na uzatvorení kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre časť odvetvia dohodli\nzmluvné strany. Kolektívna zmluva vyššieho stupňa obsahuje označenie odvetvia alebo\nčasti odvetvia, pre ktoré je uzatvorená, pričom sa vychádza zo zoznamu zamestnávateľov,\nza ktorých je uzatvorená. Označením odvetvia podľa druhej vety je kód štatistickej\nklasifikácie ekonomických činností podľa osobitného predpisu na úrovni divízie.\nOznačením časti odvetvia podľa druhej vety je kód štatistickej klasifikácie ekonomických\nčinností podľa osobitného predpisu na úrovni skupiny [týmto osobitným predpisom\nje Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1893/2006 z 20. decembra 2006,\nktorým sa zavádza štatistická klasifikácia ekonomických činností NACE Revision 2\na ktorým\n\nsa\n\nmení\n\na\n\ndopĺňa\n\nnariadenie\n\nRady\n\n(EHS)\n\nč.\n\n3037/90\n\na niektoré\n\nnariadenia ES o osobitných oblastiach štatistiky (Ú. v. EÚ L 393, 30. 12. 2006) v znení\nnariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 259/2008 z 11. marca 2008 (Ú. v. EÚ\nL 97, 9. 4. 2008)].\nPodľa § 5 ods. 3 zákona o kolektívnom vyjednávaní kolektívna zmluva vyššieho\nstupňa je záväzná aj pre zamestnávateľov v odvetví alebo v časti odvetvia, na ktoré bola\nrozšírená záväznosť tejto kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa podľa § 7, a pre ich\nzamestnancov.\nPodľa § 5 ods. 4 zákona o kolektívnom vyjednávaní kolektívna zmluva vyššieho\nstupňa je záväzná aj pre zamestnávateľa, ktorý nie je združený v organizácii\nzamestnávateľov, ktorá kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa uzavrela, ak zamestnávateľ\npožiada zmluvné strany o pristúpenie ku kolektívnej zmluve vyššieho stupňa a zmluvné\nstrany s pristúpením súhlasia. Zmluvné strany kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa oznámia\nministerstvu pristúpenie zamestnávateľa ku kolektívnej zmluve vyššieho stupňa podľa prvej\nvety v lehote najneskôr do 15 dní od pristúpenia tohto zamestnávateľa ku kolektívnej\nzmluve vyššieho stupňa. Pristúpenie zamestnávateľa ku kolektívnej zmluve vyššieho stupňa\n\n63\n\nsa na žiadosť ministerstva oznamuje v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej\naj „zbierka zákonov“).\nPodľa § 6 ods. 1 zákona o kolektívnom vyjednávaní sa kolektívna zmluva vyššieho\nstupňa podľa § 2 ods. 3 písm. c) a d) uzatvára na jeden kalendárny rok.\nPodľa § 6 ods. 3 zákona o kolektívnom vyjednávaní kolektívna zmluva vyššieho\nstupňa podľa § 2 ods. 3 písm. c) nadobúda platnosť súčasne s nadobudnutím účinnosti\nzákona o štátnom rozpočte.\nPodľa § 7 ods. 1 zákona o kolektívnom vyjednávaní môže Ministerstvo práce\na sociálnych vecí Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo“) na spoločný písomný návrh\nzmluvných strán kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa alebo na písomný návrh\njednej zo zmluvných strán kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa a za podmienok\nustanovených v odsekoch 2 až 9 rozšíriť záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa\nna zamestnávateľov v odvetví alebo v časti odvetvia, pre ktoré je táto kolektívna zmluva\nvyššieho stupňa uzatvorená. Záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa uzatvorenej pre\nodvetvie môže byť rozšírená na zamestnávateľov aj v niektorej časti tohto odvetvia. Návrh\nna rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa možno podať ministerstvu\nnajneskôr šesť mesiacov pred uplynutím doby, na ktorú bola kolektívna zmluva vyššieho\nstupňa uzatvorená.\nPodľa § 7 ods. 2 zákona o kolektívnom vyjednávaní môže ministerstvo záväznosť\nkolektívnej zmluvy vyššieho stupňa podľa odseku 1 rozšíriť, len ak zamestnávatelia, pre\nktorých je záväzná kolektívna zmluva vyššieho stupňa, ktorej záväznosť sa navrhuje\nrozšíriť, zamestnávajú v odvetví alebo v časti odvetvia, ak sa navrhuje rozšírenie záväznosti\nkolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na časť odvetvia, väčší počet zamestnancov ako\nzamestnávatelia združení v inej organizácii zamestnávateľov, ktorá v tom istom odvetví\nalebo v tej istej časti odvetvia uzatvorila inú kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa. Splnenie\npodmienky podľa prvej vety sa posudzuje k poslednému dňu kalendárneho štvrťroka, ktorý\npredchádza kalendárnemu štvrťroku, v ktorom bol podaný návrh na rozšírenie záväznosti\nkolektívnej zmluvy vyššieho stupňa.\nPodľa § 7 ods. 5 zákona o kolektívnom vyjednávaní pri zisťovaní údajov o počte\nzamestnancov na účely posúdenia splnenia podmienky podľa odseku 2 ministerstvo\npostupuje podľa osobitného predpisu (týmto osobitným predpisom je § 30 a § 31 zákona\n\n64\n\nč. 540/2001 Z. z. o štátnej štatistike v znení neskorších predpisov, pozn.). Ak v súlade\ns osobitným predpisom nie je možné poskytnúť ministerstvu údaje potrebné na posúdenie\nsplnenia podmienky podľa odseku 2, zamestnávateľ je povinný na žiadosť ministerstva\npísomne mu oznámiť do troch dní počet svojich zamestnancov.\nPodľa § 7 ods. 11 zákona o kolektívnom vyjednávaní ministerstvo rozširuje\nzáväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa a záväznosť dodatku ku kolektívnej zmluve\nvyššieho stupňa všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorý sa vyhlási uverejnením\njeho úplného znenia v zbierke zákonov.\nPodľa § 9 ods.1 zákona o kolektívnom vyjednávaní kolektívnu zmluvu vyššieho\nstupňa a rozhodnutie rozhodcu, ktoré sa jej týka, je zmluvná strana na strane\nzamestnávateľov povinná odovzdať na uloženie ministerstvu do 15 dní odo dňa podpísania\nkolektívnej zmluvy vyššieho stupňa alebo do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia\nrozhodcu zmluvným stranám. Rovnako sa postupuje pri zmene kolektívnej zmluvy.\nZmluvná strana je povinná zaslať ministerstvu kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa a jej\nzmeny aj v elektronickej podobe v lehote podľa prvej vety.\nPodľa § 9 ods. 2 zákona o kolektívnom vyjednávaní uloženie kolektívnej zmluvy\nvyššieho stupňa, ktorá je uzavretá podľa § 4 ods. 1, sa oznamuje v zbierke zákonov.\nO oznámenie v zbierke zákonov požiada ministerstvo.\nPodľa § 10 zákona o kolektívnom vyjednávaní kolektívne spory podľa tohto zákona\nsú spory o uzavretie kolektívnej zmluvy a spory o plnenie záväzkov kolektívnej zmluvy,\nz ktorých nevznikajú nároky jednotlivým zamestnancom.\nV znení\n\nnovely\n\nzákona\n\no kolektívnom\n\nvyjednávaní\n\nrealizovanej\n\nzákonom\n\nč. 416/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní\nv znení neskorších predpisov, v podstate platí znenie § 7 a § 7a zákona o kolektívnom\nvyjednávaní do dnešného dňa [ústavný súd v súvislosti s prijatím Civilného sporového\nporiadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku prijal\nopatrenia zákonom č. 125/2016 Z. z. o niektorých opatreniach súvisiacich s prijatím\nCivilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho\nporiadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobúda účinnosť 1. júla 2016),\nktorým sa novelizoval aj zákon o kolektívnom vyjednávaní, avšak jeho § 7 a § 7a sa\nnedotkol].\n\n65\n\nPodľa § 1 ods. 1 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke\nzákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon\no zbierke zákonov“), ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2016, tento zákon upravuje\nzákladné pravidlá tvorby všeobecne záväzných právnych predpisov (ďalej len „právny\npredpis“), ktorými sú ústava, ústavné zákony, zákony, nariadenia vlády Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „nariadenie vlády“), vyhlášky a opatrenia ministerstiev, ostatných\nústredných orgánov štátnej správy, iných orgánov štátnej správy a Národnej banky\nSlovenska a ich vyhlasovanie v zbierke zákonov.\nPodľa § 12 ods. 1 zákona o zbierke zákonov je zbierka zákonov štátnym\npublikačným nástrojom Slovenskej republiky. V zbierke zákonov sa uverejnením vyhlasujú\na) právne predpisy,\nb) iné právne akty podľa § 13 (ďalej len „iný akt“) a\nc) akty medzinárodného práva podľa § 20.\nPodľa § 13 ods. 1 zákona o zbierke zákonov inými aktmi, ktoré sa vyhlasujú\nv zbierke zákonov, sú\na) rozhodnutia ústavného súdu,\nb) návrhy prijaté v referende,\nc) rozhodnutia predsedu národnej rady a uznesenia Národnej rady Slovenskej\nrepubliky, ak tak ustanovuje osobitný predpis, uznesenia Národnej rady Slovenskej\nrepubliky, o ktorých rozhodla, že sa majú uverejniť v zbierke zákonov, a úplné znenia\nústavy, ústavných zákonov a zákonov vyhlásených predsedom národnej rady,\nd) rozhodnutia prezidenta o rozpustení Národnej rady Slovenskej republiky,\no vyhlásení referenda, o udelení amnestie, o prenesení právomoci dojednávať medzinárodné\nzmluvy a rozhodnutia prezidenta, ak tak ustanovuje osobitný predpis,\ne) rozhodnutia vlády o udelení amnestie vo veciach priestupkov, rozhodnutia vlády,\nak tak ustanovuje osobitný predpis, a uznesenia vlády, o ktorých rozhodla, že sa majú\nvyhlásiť v zbierke zákonov,\nf) ďalšie akty, ak tak ustanovuje osobitný predpis.\n\n66\n\nVIII. Predchádzajúce konania\nSlovenská republika\nÚstavný súd dosiaľ rozhodoval o súlade § 7 zákona o kolektívnom vyjednávaní\ndva razy (vždy za situácie iného znenia napadnutého § 7, ktorý bol od prijatia zákona\no kolektívnom vyjednávaní novelizovaný 7-krát).\n1. Vo veci sp. zn. PL. ÚS 129/07 ústavný súd konanie o návrhu skupiny\n43 poslancov národnej rady na začatie konanie o súlade § 7 ods. 1 zákona o kolektívnom\nvyjednávaní s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 2 a 4 v spojení s čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a s čl. 46\nods. 1 a 2 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením zo 14. novembra 2007 zastavil.\n2. Vo veci sp. zn. PL. ÚS 12/08 ústavný súd konanie o návrhu 57 poslancov národnej\nrady na začatie konania o súlade § 7 ods. 1, 2 a 4 zákona o kolektívnom vyjednávaní s čl. 1\nods. 1, čl. 13 ods. 2 a 4 v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1, s čl. 37 ods. 2 druhej vety\nv spojení s čl. 37 ods. 1 a s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru a § 7 ods. 5\nzákona o kolektívnom vyjednávaní s čl. 1 ods. 1, čl. 29 ods. 4 a čl. 37 ods. 1 ústavy\nuznesením z 23. marca 2011 zastavil.\n3. Vo veci sp. zn. PL. ÚS 31/2015, ktorá je predmetom tohto konania pred ústavným\nsúdom (PL. ÚS 31/2015), ústavný súd rozhoduje o súlade § 7 ods. 1, 2 a 11 zákona\nč. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1\na s čl. 13 ods. 2 a 4 v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy, s čl. 46 ods. 1 a 2\nústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru v rozsahu prijatom na ďalšie konanie uznesením č. k.\nPL. ÚS 31/2015-35 z 8. apríla 2015.\n\n67\n\nČeská republika\nÚstavný súd Českej republiky taktiež posudzoval ústavnosť § 7 zákona\no kolektívnom vyjednávaní.\nPred posúdením ústavnosti § 7 zákona o kolektívnom vyjednávaní v Českej republike\nbolo jeho znenie nasledovné:\n„(1) Ministerstvo práce a sociálních věcí republiky může stanovit právním\npředpisem, že kolektivní smlouva vyššího stupně je závazná i pro zaměstnavatele, kteří\nnejsou členy organizace zaměstnavatelů, která tuto smlouvu uzavřela.\n(2) Rozšířit závaznost kolektivní smlouvy vyššího stupně podle předchozího\nodstavce lze jen na zaměstnavatele s obdobnou činností a obdobnými ekonomickými\na sociálními podmínkami, kteří mají sídlo na území příslušné republiky a není pro ně\nzávazná kolektivní smlouva vyššího stupně.“\nToto ustanovenie napadla na Ústavnom súde Českej republiky skupina 52 poslancov\nPoslaneckej snemovne Českej národnej rady a navrhla ho zrušiť. Ústavný súd Českej\nrepubliky svojím nálezom sp. zn. Pl. ÚS 40/02 z 11. júna 2003 zrušil dňom 31. marca 2004\n§ 7 zákona o kolektívnom vyjednávaní pre rozpor s čl. 11 ods. 1, čl. 26 v spojení s čl. 4\nods. 4 Listiny základných práv a slobôd a s čl. 1, čl. 81 a čl. 90 Ústavy Českej republiky\na odložil účinnosť derogačného nálezu k 31. marcu 2004, čím vytvoril zákonodarcovi\nčasový priestor na ústavne súladnú implementáciu zákona č. 2/1991 Sb. Nález bol\n2. júla 2003 uverejnený pod č. 199/2003 Sb.\nV nadväznosti na novelu zákona o kolektívnom vyjednávaní (zákon č. 255/2005 Sb.,\nktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2005) bol § 7 upravený nasledovným spôsobom:\n„(1) Smluvní strany kolektivní smlouvy vyššího stupně mohou společně navrhnout,\naby bylo ve Sbírce zákonů vyhlášeno sdělení 4a) Ministerstva práce a sociálních věcí, že\nkolektivní smlouva vyššího stupně je závazná i pro další zaměstnavatele s převažující\nčinností v odvětví označeném kódem Odvětvové klasifikace ekonomických činností 4b) (dále\njen „odvětví“).\n\n68\n\n(2) Sdělení Ministerstva práce a sociálních věcí podle odstavce 1 se vyhlásí ve Sbírce\nzákonů, pokud je kolektivní smlouva vyššího stupně uzavřena\na) organizací zaměstnavatelů, kteří v odvětví, v němž se navrhuje rozšířit závaznost\nkolektivní smlouvy vyššího stupně, zaměstnávají největší počet zaměstnanců, nebo\nb) příslušným vyšším odborovým orgánem, který v odvětví, v němž se navrhuje\nrozšířit závaznost kolektivní smlouvy vyššího stupně, jedná za největší počet zaměstnanců.\n(3) Splnění podmínek stanovených v odstavci 2 se posuzuje k poslednímu dni\nčtvrtletí, za které jsou k dispozici statistické informace podle odstavce 6.\n(4) Návrh na rozšíření závaznosti kolektivní smlouvy vyššího stupně (dále jen\n„návrh“) musí být písemný, podepsaný smluvními stranami na téže listině a musí obsahovat\noznačení kolektivní smlouvy vyššího stupně a odvětví, v němž má být její závaznost\nrozšířena na další zaměstnavatele. Dále musí obsahovat\na) seznamy zaměstnavatelů, pro které je kolektivní smlouva vyššího stupně závazná,\na celkový počet jejich zaměstnanců, seznamy zaměstnavatelů, kteří jsou členy ostatních\norganizací zaměstnavatelů v tomtéž odvětví, celkové počty jejich zaměstnanců a kódy\nOdvětvové klasifikace ekonomických činností 4b), nebo\nb) celkový počet zaměstnanců, za které jedná příslušný vyšší odborový orgán\nuvedený v odstavci 2 písm. b), to je seznam zaměstnavatelů, u kterých tento orgán působí\nprostřednictvím příslušného odborového orgánu, a celkový počet jejich zaměstnanců,\na počet zaměstnanců, za které jedná jiný příslušný vyšší odborový orgán, který působí\nv tomtéž odvětví, to je seznam zaměstnavatelů, u kterých tento orgán působí\nprostřednictvím příslušného odborového orgánu, počet jejich zaměstnanců a jejich kód\nOdvětvové klasifikace ekonomických činností 4b).\nSmluvní strany připojí k návrhu znění kolektivní smlouvy vyššího stupně v písemné\na elektronické podobě.\n(5) Organizace zaměstnavatelů je povinna pro tyto účely písemně sdělit Ministerstvu\npráce a sociálních věcí a organizaci zaměstnavatelů, která působí v tomtéž odvětví,\nna žádost seznam zaměstnavatelů, kteří jsou jejími členy, a celkový počet jejich\nzaměstnanců. Vyšší odborový orgán je povinen pro tyto účely písemně sdělit Ministerstvu\npráce a sociálních věcí a vyššímu odborovému orgánu, který působí v tomtéž odvětví,\n\n69\n\nna žádost celkový počet zaměstnanců, za které jedná, a seznam zaměstnavatelů, u kterých\npůsobí příslušná odborová organizace.\n(6) Skutečnosti stanovené v odstavci 4 prokazují smluvní strany statistickými\ninformacemi Českého statistického úřadu o celkovém počtu zaměstnanců a písemnými\nsděleními podle odstavce 5.\n(7) Pokud návrh nesplňuje náležitosti stanovené v odstavci 4, vyzve Ministerstvo\npráce a sociálních věcí smluvní strany k odstranění nedostatků, popřípadě k doplnění návrhu\na stanoví jim k tomu přiměřenou lhůtu. Zároveň je poučí, že pokud nedostatky neodstraní,\npopřípadě návrh nedoplní, nebude možné vyhlásit sdělení podle odstavce 1.\n(8) Smluvní strany kolektivní smlouvy vyššího stupně mohou vzít návrh zpět\ndo 15 dnů od jeho doručení. Na náležitosti zpětvzetí návrhu se vztahuje odstavec 4 věta\nprvní obdobně.\n(9) Jsou-li splněny podmínky stanovené v odstavci 2 a návrh obsahuje náležitosti\nstanovené v odstavci 4, zašle Ministerstvo práce a sociálních věcí bez zbytečného odkladu,\nnejdříve však po uplynutí lhůty stanovené v odstavci 8, sdělení uvedené v odstavci 1\nk vyhlášení do Sbírky zákonů. Ve sdělení uvede též místo, kde se lze seznámit s obsahem\nkolektivní smlouvy vyššího stupně, jejíž závaznost se rozšiřuje na další zaměstnavatele.\nMinisterstvo práce a sociálních věcí zároveň zašle kolektivní smlouvu vyššího stupně\nv elektronické podobě úřadům práce 4c) a zveřejní ji způsobem umožňujícím dálkový\npřístup. Úřad práce umožňuje každému, kdo o to požádá, nahlédnout do kolektivní smlouvy\nvyššího stupně, jejíž závaznost byla rozšířena na další zaměstnavatele.\n(10) Nejsou-li splněny podmínky stanovené v odstavci 2 nebo návrh neobsahuje\nnáležitosti stanovené v odstavci 4, popřípadě jestliže smluvní strany neodstranily\nve stanovené lhůtě nedostatky návrhu, nebo jej nedoplnily, Ministerstvo práce a sociálních\nvěcí písemně vyrozumí smluvní strany, že jejich návrhu nevyhovuje.“\nPoznámky pod čiarou:\n„4a) § 2 odst. 1 písm. e) zákona č. 309/1999 Sb., o Sbírce zákonů a o Sbírce\nmezinárodních smluv.\n4b)\n\n§ 18 odst. 1 a § 19 zákona č. 89/1995 Sb., o státní statistické službě, ve znění\n\nzákona č. 220/2000 Sb. a zákona č. 411/2000 Sb.\n4c)\n\n70\n\n§ 8 odst. 1 písm. m) zákona č. 435/2004 Sb., o zaměstnanosti.“\n\nUstanovenie § 7 ods. 9 zákona č. 2/1991 Sb. o kolektívnom vyjednávaní v znení\nnálezu Ústavného súdu Českej republiky vyhláseného pod č. 199/2003 Sb. a zákona\nč. 255/2005 Sb. bolo novelizované zákonom č. 73/2011 Sb. o Úřadu práce České republiky\na o změně souvisejících zákonů takto:\n«se slova „úřadům práce“ nahrazují slovy „Úřadu práce České republiky −\nkrajským pobočkám a pobočce pro hlavní město Prahu (dále jen „krajská pobočka Úřadu\npráce“)“ a slova „Úřad práce“ se nahrazují slovy „Krajská pobočka Úřadu práce“.»\nZ aktuálnej právnej úpravy o kolektívnom vyjednávaní Českej republiky vyplýva,\nže na rozdiel od napadnutej právnej úpravy Slovenskej republiky (ktorá je predmetom tohto\nkonania) je založená na tom, že sú zákonom ustanovené všetky relevantné podmienky\nextenzie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa, najmä že\n- len spoločne môžu zmluvné strany kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa navrhnúť\nMinisterstvu práce a sociálnych vecí Českej republiky, aby v Zbierke zákonov Českej\nrepubliky bolo vyhlásené oznámenie, že kolektívna zmluva vyššieho stupňa je záväzná aj\npre ďalších zamestnávateľov s prevažujúcou činnosťou odvetvia označenou kódom,\nodvetvovej klasifikácie ekonomických činností podľa zákona o štátnej štatistickej službe,\n- oznámenie Ministerstva práce a sociálnych vecí Českej republiky, že kolektívna\nzmluva je záväzná aj pre ďalších zamestnávateľov s prevažujúcou činnosťou odvetia, nemá\ncharakter všeobecne záväzného právneho predpisu,\n- vyhlásenie oznámenia sa viaže len na posúdenie splnenia zákonom ustanovených\npodmienok Ministerstvom práce a sociálnych vecí Českej republiky, a nie aj na jeho úvahu,\n- kritérium reprezentatívnosti (reprezentatívnosť je chápaná ako schopnosť legitímne\nzastupovať skupinové záujmy) je v zásade najväčší počet zamestnancov v relevantnom\nodvetví, za podmienok ustanovených priamo v zákone,\n- aktuálna právna úprava nebráni možnosti dotknutým subjektom domáhať sa súdnej\nochrany.\nIX. Právne závery ústavného súdu\n\n71\n\n1. K namietanému nesúladu § 7 ods. 1, 2 a 11 zákona o kolektívnom vyjednávaní\ns čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj s čl. 6 ods. 1 dohovoru\nV súvislosti s charakteristikou inštitútu právneho štátu ústavný súd už pri svojej\nrozhodovacej činnosti vyslovil, že v právnom štáte by mal každý zákon spĺňať požiadavky,\nktoré sú vo všeobecnosti kladené na akúkoľvek zákonnú úpravu, ktoré možno odvodiť\nz čl. 1 ods. 1 ústavy. S uplatňovaním princípu právnej istoty v právnom štáte sa spája\npožiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého\nobsahu právnych noriem. Medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz\nľubovôle\n\n(svojvôle)\n\nv činnosti\n\nštátnych\n\norgánov, ako\n\naj\n\nzásada\n\nprimeranosti,\n\nresp. proporcionality (m. m. PL. ÚS 11/04, PL. ÚS 106/2011).\nZákladnou črtou ľubovôle (svojvôle) pri normotvornej (legislatívnej) činnosti\nje absencia racionálneho odôvodnenia pri zavedení určitého regulatívneho nástroja, čo má\nvýznam nielen pre požiadavku rovnosti v právach, ale súčasne aj pre kvalitu právneho štátu.\nV judikatúre ústavného súdu sa opakovane poukazuje na to, že nerešpektovanie\nformulovaných\n\npožiadaviek\n\n(odôvodnenosť,\n\nracionalita\n\na v konečnom\n\ndôsledku\n\ni spravodlivosť) vo výsledku uplatnenia zákonodarnej právomoci národnej rady vedie\nk právnej úprave vyznačujúcej sa prekvapivosťou a neočakávanosťou v očiach spoločnosti,\nktorá je so štátom vo vzťahu vyžadujúcom si vzájomné uznanie a rešpekt, čo výrazne\ndeterminuje kvalitu štátu ako právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Aj na legitímne\nočakávania je nevyhnutné nazerať v kontexte generálneho princípu právneho štátu\nfixovaného v čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorého integrálnou súčasťou je aj princíp právnej istoty\na ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok (m. m. PL. ÚS 37/99,\nPL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04 atď.). Ústavný súd v tejto súvislosti\nuž vyslovil (PL. ÚS 12/05), že z hľadiska princípu právnej istoty podlieha ochrane aj tzv.\nlegitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota.\n\n72\n\nÚlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnuté znenie § 7 ods. 1, 2 a 11 zákona\no kolektívnom vyjednávaní tieto atribúty právneho štátu spĺňa, t. j či právna úprava extenzie\nkolektívnych zmlúv vyššieho stupňa spĺňa kritériá ústavnosti.\nVo všeobecnosti sa extenzia kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa ako taká\nnespochybňuje. Ako uvádza prof. JUDr. Helena Barancová, DrSc., „Hlavným účelom\nzákonom predpokladaného rozšírenia záväznosti kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa\nvo významnej miere zasahuje do zmluvnej voľnosti, na druhej strane umožňuje právne\nzaručiť jednotný štandard pracovnoprávnych a mzdových nárokov zamestnancov najmä\nv prípadoch, keď zamestnávateľ zámerne nechce vstúpiť do organizácie zamestnávateľov,\naby sa naňho nevzťahovali povinnosti vyplývajúce z tejto zmluvy.“ (In: Barancová, H.,\nSchronk, R. Pracovné právo. Bratislava: SPRINT, 2007, s. 775), t. j. nespochybňuje zásah\ndo zmluvnej voľnosti, aj keď sociálni partneri sa správajú pri extenzii kolektívnych zmlúv\nvyššieho stupňa nedôverčivo.\nNavrhovatelia taktiež nespochybňujú extenziu kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa,\nale konkrétny spôsob jej vykonania v napadnutej zákonnej úprave a konfrontujú\nju „s princípom právnej istoty..., so zásadou všeobecnosti právnej regulácie“ ako atribútmi\nprávneho štátu, ako aj s princípom zmluvnej slobody ako jedného z fundamentálnych\nprincípov súkromnoprávnych vzťahov.\nTreba konštatovať, že existujúci model extenzie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa\naj vzhľadom na normy MOP a informácie zo zahraničia nesignalizuje ústavnoprávne\nproblémy zvoleného právneho riešenia v štátoch, ktoré sú ich signatármi. Pre úplnosť\na v nadväznosti na informácie o skúsenostiach v zahraničí v stanovisku vlády možno uviesť,\nže zo štátov Európskej únie extenziu kolektívnych zmlúv nemá zakotvenú v právnom\nporiadku len sedem štátov (Írsko, Taliansko, Cyprus, Dánsko, Švédsko, Malta a Veľká\nBritánia). Z tých štátov, ktoré ju zakotvenú majú, ju „často“ využíva osem štátov, cez\n„funkčné elementy“ dva štáty a zriedkavo desať štátov (okrem bývalých socialistických\nštátov, dnes členov Európskej únie vrátane Slovenska aj Nemecko), pričom z tých štátov,\nktoré realizujú túto extenziu, je spôsob vyhlásenia extenzie diferencovaný, sú medzi nimi aj\n\n73\n\nštáty, ktoré realizujú extenziu právnym predpisom podzákonnej právnej sily (pozri štúdiu\nTripartita, Kolektívne zmluvy, rozširovanie a záväznosť kolektívnych zmlúv vypracovanú\nv rámci Národného projektu Centra sociálneho dialógu v roku 2011).\nVecná, inštitucionálna a procedurálna konformita extenzie kolektívnych zmlúv\nvyššieho stupňa so všeobecným modelom, ku ktorej možno dospieť štandardnou\nkomparatistikou s obdobnými inštitútmi, najmä so štátmi Európskej únie, však nemôže\nobísť skutočnosť, že hlavným determinantom všeobecnej akceptovateľnosti pre posúdenie\n„nášho“ riešenia sú predovšetkým ústavné limity platné v ústavnom systéme Slovenskej\nrepubliky.\nKolektívne zmluvy vyššieho stupňa sa podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona o kolektívnom\nvyjednávaní v spojení s § 13 písm. f) zákona o zbierke zákonov oznamujú v zbierke\nzákonov (napr. oznámenie ministerstva uverejnené pod č. 121/2016 Z. z.).\nRozšírenie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa sa realizuje uverejnením celého\nznenia\n\nprávneho\n\npredpisu\n\nvydaného\n\nministerstvom\n\nv\n\nzbierke\n\nzákonov,\n\nktoré\n\n(po nadobudnutí účinnosti zákona č. 416/2013 Z. z.) pozostáva v zásade z dvoch\nustanovení, a to z ustanovenia o extenzii a z ustanovenia o účinnosti. Právny predpis\nministerstva „zakladá“ všeobecne záväzným spôsobom rozšírenie kolektívnej zmluvy\nvyššieho stupňa aj na ďalšie, nielen zmluvné subjekty, ukladajúc tak práva a povinnosti\nz nich vyplývajúcich aj „nezmluvným“ subjektom, pričom nerieši garancie ochrany práv\nz nej vyplývajúcich alebo s ňou spojených. Vo svojich dôsledkoch to fakticky znamená\nvylúčenie možnosti domáhať sa súdnej ochrany práv vyplývajúcich z takýchto zmlúv\ngarantovanej v čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože štát napadnutým právnym riešením extenzie\nnevykonal kroky predpokladané v čl. 46 ods. 4 ústavy.\nLegislatívna konštrukcia extenzie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa zvolená\nzákonodarcom sa vymyká z tradičných pravidiel normotvorby nášho štátu. Rozšírenie\nkolektívnej zmluvy vyššieho stupňa právnym predpisom ústredného orgánu štátnej správy\npre iné ako zmluvou „zaviazané“ zmluvné strany prekračuje rámec ústavne akceptovateľnej\n\n74\n\nnormotvorby. Pre informáciu ústavný súd poukazuje na vec vedenú pod sp. zn.\nPL. ÚS 28/03, v ktorej sa skupina poslancov domáhala svojím návrhom v rámci konania\no súlade právnych predpisov vyslovenia nesúladu rozhodnutí vydaných Úradom pre\nreguláciu sieťových odvetví s označenými článkami ústavy. Ústavný súd odmietol návrh pre\nnedostatok právomoci konať o súlade týchto rozhodnutí podľa čl. 125 ods. 1 ústavy\na v odôvodnení uviedol, že aj keď tieto rozhodnutia mali znaky všeobecnosti\na normatívnosti a boli vydané orgánom štátnej správy na základe relevantnej právnej\núpravy, nemali charakter všeobecne záväzných právnych aktov, ale individuálnych\nprávnych aktov, ktoré boli práve naopak, preskúmateľné v konaní podľa čl. 127 ústavy\n(III. ÚS 156/03, I. ÚS 95/03).\nKombinácia zvolenia právnej formy všeobecne záväzného podzákonného právneho\npredpisu ako nástroja na extenziu platnosti zmluvy na iné ako zmluvné subjekty, na uzavretí\nktorej neparticipovali, navyše ustanovenie fakultatívnosti tejto extenzie v § 7 ods. 1 a 2\nzákona o kolektívnom vyjednávaní (spôsobom ustanoveným v § 7 ods. 11), o uplatnení\nktorej rozhodne ústredný orgán štátnej správy v konečnom dôsledku podľa vlastnej úvahy,\nje podľa názoru ústavného súdu nezlučiteľná s princípom právneho štátu zakotveným v čl. 1\nods. 1 ústavy.\nNavrhovatelia v nadväznosti na namietaný nesúlad právneho riešenia rozšírenia\nkolektívnych zmlúv vyššieho stupňa spôsobom založenia ich všeobecnej záväznosti s čl. 1\nods. 1 ústavy tvrdia, že „napadnutými ustanoveniami... zákonodarca deleguje na ústredný\norgán štátnej správy právomoc nahradiť prejav vôle subjektu súkromného práva,\na to všeobecne záväzným právnym predpisom, nepriznávajúc pritom dotknutému subjektu\nžiadnu možnosť súdnej kontroly takéhoto aktu. Takáto úprava je podľa názoru navrhovateľa\nv rozpore so zásadou všeobecnosti právnej regulácie a s princípom deľby moci...“, a že\nabsencia „možnosti súdnej kontroly, je v zjavnom rozpore... s východiskami právneho\nštátu“, pretože „absencia formálnych znakov rozhodnutia vylučuje jeho preskúmateľnosť\nv systéme správneho súdnictva“.\n\n75\n\nĎalej uvádzajú, že tak zamestnávatelia, ako aj zamestnanci, na ktorých sa kolektívna\nzmluva vyššieho stupňa rozšírila, nemajú žiadny reálny prostriedok na ochranu svojich\npráv, a aj z tohto dôvodu namietajú nesúlad napadnutých ustanovení zákona o kolektívnom\nvyjednávaní (predovšetkým § 7 ods. 11) v konaní podľa čl. 125 ústavy.\nPodľa názoru ústavného súdu kombinácia zákonodarcom zvolenej právnej formy\nvšeobecne záväzného podzákonného právneho predpisu ako formálno-právneho nástroja\nextenzie platnosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa aj na iné ako zmluvné subjekty\na založenie všeobecnej záväznosti tejto extenzie spôsobom vymykajúcim sa zo štandardnej\nnormotvorby sa premieta aj do obmedzenia možnosti domáhať sa ochrany takto\nvzniknutých práv a vymáhania plnenia povinností štandardným spôsobom, ktorá\nv konečnom dôsledku „likviduje“ možnosť uplatnenia individuálnej ochrany práv\ndotknutých subjektov. Dodržiavanie obsahu zmluvného právneho vzťahu naoktrojovaného\nextenziou kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa aj na „nezmluvné subjekty“, uskutočnenej\nv konečnom\n\ndôsledku\n\nrozhodnutím\n\nministerstva,\n\navšak\n\nvšeobecne\n\nzáväzným\n\n„podzákonným“ právnym predpisom v súlade so splnomocňovacím ustanovením zákona\no kolektívnom vyjednávaní, zostáva tak bez náležitej a reálnej súdnej ochrany. Vzhľadom\nna uvedené ústavný súd rozhodol, že napadnuté ustanovenia zákona o kolektívnom\nvyjednávaní nie sú v súlade s čl. 46 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods.1 dohovoru.\nČo sa týka namietaného nesúladu napadnutých ustanovení zákona o kolektívnom\nvyjednávaní s čl. 46 ods. 2 ústavy, vzhľadom na „prisúdenie“ všeobecnej záväznosti\nrozšírenia kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa normatívnym právnym aktom uverejneným\nv zbierke zákonov nad rámec okruhu subjektov, na ktoré sa vzťahuje kolektívna zmluva\nvyššieho stupňa uzavretá štandardným spôsobom, ústavný súd konštatuje, že tieto sú\nv zásade svojou povahou individuálnymi rozhodnutiami orgánu verejnej moci sui generis,\nale ak sú realizované normatívnym právnym aktom a v súlade so štandardne ponímanými\nformálno-právnymi znakmi, majú charakter právneho predpisu, t. j. nie sú individuálnymi\nsprávnymi aktmi. Z tohto dôvodu sú teda „mimo hry“ možného individuálneho súdneho\nprieskumu v rámci správneho súdnictva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, a preto ústavný súd tejto\nčasti návrhu navrhovateľov nevyhovel.\n\n76\n\nJednou z podstatných námietok navrhovateľov spojených s namietaným nesúladom\nnapadnutých ustanovení zákona o kolektívnom vyjednávaní s čl. 1 ods. 1 ústavy bolo\nzákonodarcom zvolené kritérium reprezentatívnosti pri extenzii kolektívnych zmlúv\nvyššieho stupňa.\n\nVo\n\nvzťahu\n\nk\n\nnamietanej\n\nneústavnosti\n\nzákonodarcom\n\nzvoleného\n\nkritéria\n\nreprezentatívnosti ústavný súd pripúšťa, že námietky navrhovateľov majú svoju logiku\na za určitých podmienok by mohlo byť predmetom vecného posúdenia. Ďalej tiež pripúšťa,\nže zvolené kritérium nemusí byť po vecnej stránke optimálne a že by mohlo byť založené\naj na iných definičných parametroch. Relevantným kritériom v konaní o súlade právnych\npredpisov však musí byť jeho ústavnoprávna akceptovateľnosť.\nV dôvodovej správe k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon\nč. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov (parlamentná tlač\nč. 416), ktorý bol schválený 29. októbra 2013, sa ku kritériu reprezentatívnosti uvádza:\n«Oproti doterajšiemu právnemu stavu, keď označením odvetvia kolektívnej zmluvy vyššieho\nstupňa (ďalej len „KZVS“) je kód štatistickej klasifikácie ekonomických činností podľa nariadenia\nEurópskeho parlamentu a Rady ES č. 1893/2006, ktorým sa zavádza štatistická klasifikácia\nekonomických činností NACE Revision 2 a ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie Rady (EHS) č.\n3037/90 a niektoré nariadenia ES o osobitných oblastiach štatistiky, na úrovni skupiny, navrhuje sa\nustanoviť, že označením odvetvia KZVS je úroveň divízie podľa vyššie uvedeného nariadenia\na označením časti odvetvia je úroveň skupiny podľa vyššie uvedeného nariadenia. KZVS sa\nuzatvára na úrovni odvetvia (divízie). Na úrovni časti odvetvia (skupiny) sa uzatvára, ak sa na tom\nzmluvné strany dohodli.\nJedným z východísk tohto návrhu bolo odporúčanie Medzinárodnej organizácie práce č. 91,\nz ktorého vyplýva, že vnútroštátne predpisy môžu rozšíriť KZVS za týchto podmienok:\n- kolektívna zmluva už pokrýva istý počet príslušných zamestnávateľov a zamestnancov,\nktorý je dostatočne reprezentatívny,\n- žiadosť na rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy predloží jedna alebo viacero\norganizácii zamestnancov alebo zamestnávateľov, ktoré sú zmluvnými stranami,\n\n77\n\n- pred rozšírením záväznosti kolektívnej zmluvy zamestnávatelia, na ktorých by sa mala\nkolektívna zmluva vzťahovať dostanú príležitosť, aby predložili pripomienky.\nNavrhuje sa preto pre rozšírenie záväznosti KZVS ustanoviť podmienku reprezentatívnosti,\npodľa ktorej možno KZVS rozšíriť len ak zamestnávatelia pre ktorých je záväzná KZVS, ktorá sa\nnavrhuje rozšíriť, zamestnávajú v odvetví alebo v časti odvetvia väčší počet zamestnancov ako\nzamestnávatelia združení v inej organizácii zamestnávateľov, ktorá v tom istom odvetví alebo časti\nodvetvia (skupine) uzatvorila inú KZVS.»\nToto vecné riešenie si na „obhajobu“ zvoleného kritéria ústavnosti extenzie osvojili\nvo svojich vyjadreniach v zásade aj národná rada a vláda.\n\nÚstavný súd ad informandum uvádza, že prezident Slovenskej republiky svojím\nrozhodnutím zo 14. novembra 2013 podľa čl. 102 ods. 1 písm. o) ústavy vrátil Národnej\nrade Slovenskej republiky zákon z 29. októbra 2013, ktorým sa mení a dopĺňa zákon\nč. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov, na opätovné\nprerokovanie, v ktorom okrem iného uviedol:\n«V schválenom zákone nie sú ustanovené ďalšie kritériá (podmienky) na rozšírenie\nzáväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, ako aj všetky prijateľné kritériá na\nustanovenie všeobecného záujmu na rozšírení jej záväznosti s cieľom vylúčiť prípadné\nekonomické dopady na niektorých zamestnávateľov. Podľa môjho názoru nie je postačujúce\nviazať rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa len na skutočnosť,\nže zamestnávatelia, pre ktorých sa má rozšíriť záväznosť tejto kolektívnej zmluvy,\nzamestnávajú väčší počet zamestnancov ako zamestnávatelia združení v inej organizácii\nzamestnávateľov, ktorá v tom istom odvetví alebo v tej istej časti odvetvia uzatvorila inú\nkolektívnu zmluvu vyššieho stupňa. Bolo by vhodné prijať aj ďalšie opatrenia v nadväznosti\nna súčasný vývoj ekonomiky a najmä v nadväznosti na zamestnanosť a rozsah miery\nnezamestnanosti a nevyhnutnosť aspoň udržať existujúce pracovné miesta.\nÚprava rozširovania záväznosti kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa v čl. I siedmom\nbode a ôsmom bode schváleného zákona tiež neguje výsledky kolektívneho vyjednávania\nna „podnikovej úrovni“, ktorého cieľom a výsledkom je uzavretie podnikovej kolektívnej\nzmluvy.\n\n78\n\n... podľa môjho názoru sa malo... zohľadniť aspoň vymedzenie malého podniku,\nako vyplýva z nariadenia Komisie (ES) č. 800/2008.»\nNárodná rada 27. novembra 2013 (tlač č. 813) schválila v pôvodnom znení zákon\nz 29. októbra 2013, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 2/1991 Zb. o kolektívnom\nvyjednávaní v znení neskorších predpisov, vrátený prezidentom Slovenskej republiky.\nV odbornej literatúre (In: Švec, M. a kol. Kolektívne pracovné právo v európskych\nsúvislostiach. Plzeň: Vydavateľstvo a nakladateľstvo Aleš Čeněk, s. r. o., 2010, s. 77 ˗ 87)\nJUDr. Marek Švec „mapuje“ prístupy pri určovaní kritéria reprezentatívnosti vo vybraných\nštátoch nasledovne:\n«Základným a ústredným pojmom francúzskej teórie pracovného práva pre oblasť\nkolektívneho vyjednávania je reprezentatívnosť odborovej organizácie, ktorá diferencuje\nodborové organizácie na dve základné skupiny. Výlučne reprezentatívne odborové\norganizácie sa vo Francúzsku môžu podieľať na kolektívnom vyjednávaní a uzatvárať\nkolektívne zmluvy, využívať nátlakové prostriedky k dosiahnutiu vlastných cieľov alebo\npodieľať sa na navrhovaní členov pri voľbách zamestnaneckých rád (comité d'entreprise).\nVo Francúzsku sa reprezentatívnosť posudzuje osobitne na národnej, regionálnej\ni podnikovej\n\núrovni.\n\nDosiahnutie\n\nreprezentatívnosti\n\nodborovou\n\norganizáciou\n\nje\n\nvo Francúzsku viazané na splnenie zákonne stanovených predpokladov:\n- dosiahnutie požadovaného počtu odborových členov (pri posudzovaní početnosti\nčlenskej základne sa zohľadňuje doba existencie odborovej organizácie),\n- nezávislosť od protistrany s rozdielnymi záujmami (spravidla organizácia\nzamestnávateľov),\n- preukázanie dostatočnej finančnej rezervy (často viazaná na výšku členských\npríspevkov),\n- praktická činnosť, história a doba existencie odborovej organizácie (znevýhodnené\nsú najmä novozaložené odborové organizácie, ktoré nemajú možnosť v dohľadnej dobe\ndosiahnuť status reprezentatívnosti),\n- volebný predpoklad (odborová organizácia musí dosiahnuť stanovenú volebnú\núspešnosť vo voľbách zástupcov zamestnancov, reprezentatívne odbory na úrovni podnikov\n\n79\n\nmusia získať aspoň 10 % hlasov, na odvetvovej úrovni 8 % a 8 % hlasov na celoštátnej\núrovni).\nNa rozdiel od Francúzska právna úprava Veľkej Británie pokladá všetky odborové\norganizácie formálne za spôsobilé ku kolektívnemu vyjednávaniu. Pred uskutočnením\nkolektívneho vyjednávania však musí byť odborová organizácia uznaná zo strany\nzamestnávateľa ako zástupca zamestnancov na pracovisku (récognition). Proces uznania\npredpokladá formálnu registráciu odborovej organizácie na príslušnom úrade a preverenie\ntzv. nezávislosti. Významným prvkom britského posudzovania reprezentatívnosti odborov\nje požiadavka dosiahnutia potrebného stupňa organizovanosti. Judikatúra súdov stanovila\nniekoľko zásadných podmienok (tzv. minimálny rozsah organizačnej štruktúry), ktorých\nnaplnenie má zásadný vplyv na posúdenie spôsobilosti ku kolektívnemu vyjednávaniu.\nOdborová organizácia v pracovnoprávnych vzťahoch používa jednotné označenie\na zastupuje ju predsedníctvo ako vrcholný riadiaci orgán. K ďalším identifikačným prvkom\nstupňa organizačnej štruktúry patrí sídlo, pravidelné stretnutia členov, majetok a trvalo\nzriadená administratívna kancelária. Odborové organizácie sú s ohľadom na kritérium\nreprezentatívnosti zaradené do troch základných kategórií − registrované a neregistrované\n(registrácia nie je obligatórna, prináša ale rozhodujúce výhody voči konkurenčným\nodborovým organizáciám), nezávislé a závislé (nezávislé odbory sa prednostne podrobujú\nprocesu preverovania, ktorého pozitívny výsledok následne vedie k možnosti platne\nuzatvoriť kolektívnu zmluvu) a uznané a neuznané (vzťahuje sa len na konkrétneho\nzamestnávateľa). V procese uznávania (recognitiorí) prichádza tiež k formálnemu\nrozhodnutiu\n\nzamestnávateľa\n\no\n\nakceptácii\n\npríslušnej\n\nodborovej\n\norganizácie\n\nako\n\nreprezentatívneho zástupcu zamestnancov (následne sa potom môže zúčastniť kolektívneho\nvyjednávania o mzdových či pracovných podmienkach).\nPodmienka formálneho uznania zástupcu zamestnancov zamestnávateľom bola\nzo strany Európskeho súdneho dvora odmietnutá v rozhodnutí Komisia proti Spojenému\nkráľovstvu. Súdny dvor namietal britským právom povolený potencionálny zásah\ndo ochrannej funkcie pracovného práva. Zamestnávateľ sa mohol vyhnúť realizácii\nsociálneho dialógu a účinného zastupovania zamestnancov na pracovisku v dôsledku\nodmietnutia akceptácie zástupcu zamestnancov.\n\n80\n\nNemecká pracovnoprávna úprava posudzovanie reprezentatívnosti odborových\norganizácií odvádza od existujúceho systému koalícií. Rozhodujúcimi kritériami\nodsudzovania je striktné dodržanie nezávislosti odborovej organizácie od štátnych\nči zamestnávateľských\n\norganizácií,\n\nexistencia\n\nprimeranej\n\norganizačnej\n\nštruktúry\n\nk zaručeniu ochrany práv zamestnancov na pracovisku alebo vznik na základe slobodnej\nvoľby zamestnancov pri uplatnení slobody združovania sa, resp. koaličnej slobody. Okrem\nspôsobilosti na kolektívne vyjednávanie (Tariffähigkeit) musí odborová organizácia\ndisponovať\n\naj\n\ntzv.\n\nprocesnou\n\npríslušnosťou\n\nku\n\nkolektívnemu\n\nvyjednávaniu\n\n(TarifZuständigkeit). Spôsobilosť ku kolektívnemu vyjednávaniu zaručuje odborovej\norganizácii možnosť platne uzatvoriť kolektívnu zmluvu vo vlastnej vecnej kompetencii,\npríslušnosť ku kolektívnemu vyjednávaniu jej naopak umožňuje využívať právne prostriedky\na inštitúty k jej efektívnemu plneniu (právo na štrajk). Príslušnosť ku kolektívnemu\nvyjednávaniu sa pokladá za jednu z rozhodujúcich podmienok nadobudnutia účinnosti\nuzatvorenej kolektívnej zmluvy. Jej nadobudnutie vychádza z ustanovení stanov určených\npre konkrétnu oblasť činnosti odborov a nie z obsahu uzatvorenej kolektívnej zmluvy.\nŠpanielska pracovnoprávna úprava sa na rozdiel od francúzskej alebo britskej\núpravy zameriava na stanovenie reprezentatívnosti odborovej organizácie prostredníctvom\nurčenia konkrétneho percentuálneho podielu. Španielsko vyžaduje dosiahnutie určitého\npercentuálneho podielu v orgánoch zastupujúcich zamestnancov na národnej (minimálne\n10 %) i regionálnej (minimálne 15 %) úrovni.\nPoľská právna úprava kombinuje rôzne kritériá posudzovania reprezentatívnej\nodborovej organizácie. Podľa poľského Zákonníku práce (Kodeks pracy) prichádzajú\ndo úvahy tri možnosti dosiahnutia reprezentatívnosti odborovou organizáciou:\n- reprezentatívne postavenie vyplýva odborovej organizácii priamo zo zákona (zákon\no Trojstrannej komisii pre sociálno-ekonomické otázky a Vojvodstve výboru pre sociálny\ndialóg),\n- odborová\n\norganizácia\n\nzastupuje\n\naspoň\n\n10 %\n\nvšetkých\n\nzamestnancov\n\nvykonávajúcich závislú prácu u zamestnávateľa (minimálny počet zamestnancov musí\ndosiahnuť 10 000),\n- odborová organizácia zastupuje najvyšší počet zamestnancov, na ktorých sa bude\nprípadná kolektívna zmluva vzťahovať.\n\n81\n\nÍrsky právny poriadok vyžaduje od odborovej organizácie získanie tzv. licencie pre\nkolektívne vyjednávanie, pre ktorú stanovuje striktné podmienky. Odborová organizácia sa\nmusí najprv zaregistrovať na príslušnom odbore Ministerstva práce, vďaka čomu získava\nšpecifické postavenie, tzv. kváziorganizačný štatút. Kváziorganizačný štatút ju oprávňuje\noficiálne vystupovať pod svojím menom a súčasne disponuje aktívnou i pasívnou procesnou\nspôsobilosťou. Po priznaní licencie pre kolektívne vyjednávanie môže odborová organizácia\nkolektívne vyjednávať i uplatňovať prostriedky kolektívnej pracovnoprávnej úpravy\nk presadzovaniu a ochrane vlastných záujmov. Reprezentatívny status odborovej\norganizácie predpokladá dosiahnutie početnosti členskej základne minimálne 1 000\nzamestnancov vykonávajúcich prácu u konkrétneho zamestnávateľa po dobu 18 mesiacov\na zloženie príslušného finančného obnosu vypočítaného podľa počtu členov na účet\nurčeného štátneho orgánu. Taliansky model statusu reprezentatívnosti je založený na\nzákonných ustanoveniach a praktických skúsenostiach, pričom súčasne podlieha súdnemu\nvýkladu. K základným podmienkam dosiahnutia reprezentatívnosti odborovou organizáciou\npatrí:\n- počet členov odborovej organizácie je odvodený zo všeobecného poznania (nie je\nzákonom striktne stanovený, závisí od konkrétnej hospodárskej oblasti),\n- vyvážená prítomnosť v rôznych hospodárskych odvetviach v prípade konfederácie\nodborových zväzov,\n- pôsobenie odborovej organizácie na celom území štátu,\n- aktívna účasť v kolektívnom vyjednávaní a pri riešení pracovnoprávnych sporoch.\nLuxemburský právny poriadok viaže reprezentatívnosť odborovej organizácie\nstriktne na predchádzajúci volebný výsledok odborovej organizácie v podniku.“.\nZ uvedeného vyplýva, že „naplnenie“ kritéria reprezentatívnosti v jednotlivých štátoch je\ndiferencované aj v rámci Európskej únie.»\nK zákonodarcom zvolenému kritériu reprezentatívnosti JUDr. Marek Švec uvádza,\nže «... Nezohľadňuje... situáciu, keď u zamestnávateľa súčasne pôsobia ďalšie odborové\norganizácie, ktorých členská základňa je širšia ako počet členov „najsilnejšej“ odborovej\norganizácie», čím „Reprezentatívnosť najpočetnejšej odborovej organizácie je následne do\nznačnej miery relatívna...“. Za „najperspektívnejšiu a najvhodnejšiu možnosť“ považuje\n\n82\n\n„využitie možnosti posudzovať reprezentatívnosť nielen odborových organizácií navzájom,\nale i jednotlivých foriem zastúpenia zamestnancov na pracovisku podľa percentuálneho\npodielu členov vzhľadom na počet všetkých zamestnancov pracujúcich u konkrétneho\nzamestnávateľa“.\nÚstavný súd, zohľadňujúc argumentáciu národnej rady a vlády obsiahnutej v ich\nvyjadreniach, ako aj možné spôsoby zvolenia parametrov na určenie kritéria\nreprezentatívnosti, dospel k záveru, že zvolené parametre nevykazujú znaky svojvoľnosti,\nsú založené na štatistických ukazovateľoch pre určenie odvetvia, časti odvetvia (divízie)\nekonomických činností štandardne uplatňovaných aj v členských štátoch Európskej únie.\nZ uvedených dôvodov považuje zákonodarcom zvolené kritérium reprezentatívnosti\nvychádzajúce zo „štatistickej klasifikácie ekonomických činností SK NACE“ za ústavne\nudržateľné, a preto tejto časti návrhu navrhovateľov nevyhovel.\n2. K namietanému nesúladu § 7 ods. 1, 2 a 11 zákona o kolektívnom vyjednávaní\ns čl. 13 ods. 2 a 4 v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy\nNavrhovatelia uvádzajú, že „v kontexte napadnutých ustanovení je ako o dotknutých\nmateriálnych právach možné uvažovať o práve vlastniť majetok a o práve na podnikanie...“,\nako aj to, že „zachovanie princípu proporcionality predpokladá, že k zásahu do základného\npráva alebo slobody príde iba (i) na účel realizácie niektorého z legitímnych cieľov, a (ii)\nv miere, ktorá je pre takúto realizáciu nevyhnutná... Bez podmienky skutočnej\nreprezentatívnosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa nie je možné o jej extenzii uvažovať\nako o ústavne prípustnom prostriedku obmedzenia vlastníckeho práva, resp. práva\nna podnikanie, keďže v takom prípade je otáznou sama existencia verejného záujmu...“.\n2.1 Navrhovatelia tvrdia, že „spôsobilosť extenzie zasiahnuť do výkonu vlastníckeho\npráva spočíva v skutočnosti v tom, že extenzia znamená prelomenie princípu zmluvnej\nslobody, keďže jej podstatou a bezprostredným normatívnym dôsledkom je rozšírenie\nzáväznosti obligačného právneho úkonu na subjekty, ktoré nie sú jeho zmluvnými\nstranami“. Zastávajú pritom názor, že „extenzia predstavuje špecifikáciu zákonného obsahu\n\n83\n\nvlastníckeho práva v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy“. Podľa ich názoru sa „na extenziu\nnevzťahujú podmienky, uvedené v čl. 20 ods. 4 ústavy, ale podmienky, obsiahnuté jednak\nv čl. 20 ods. 1 ústavy (rovnaký zákonný obsah a ochrana vlastníckeho práva) a jednak\nvyplývajúce z ustanovenia čl. 13 ods. 4 ústavy ako explicitného vyjadrenia princípu\nproporcionality...“.\nZákladné právo vlastniť majetok nie je právom absolútne neobmedziteľným.\nUž samotná ústava v čl. 20 počíta s obmedzeniami vlastníckeho práva. Zákonodarca môže\nvlastnícke právo zákonom obmedziť z dôvodov ochrany práv druhých a ochrany\nvšeobecných záujmov, predovšetkým ľudského zdravia, prírody a životného prostredia.\nS ohľadom na povinnosť dbať na podstatu a zmysel vlastníckeho práva (čl. 13 ods. 4\nústavy) pritom nesmie byť vlastnícke právo takto obmedzené vo väčšej než primeranej\nmiere (m. m. napr. uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 482/02).\nÚstavný súd už vyslovil, že prípadná nerovnosť v zákonnom obsahu vlastníckeho\npráva by mohla byť ústavne akceptovateľná, avšak iba vtedy, keby bola objektívne\na rozumne zdôvodnená, to znamená, keby sledovala legitímny cieľ a keby medzi týmto\ncieľom a prostriedkami prijatými na jeho dosiahnutie existoval vzťah proporcionality\n(napr. PL. ÚS 38/03). Rovnaký postoj možno zaujať aj k takým prípadom obmedzenia\nvlastníckeho práva, keď dôležitým kritériom na určenie primeranosti obmedzenia každého\nzákladného práva alebo slobody je rovnováha verejného a súkromného záujmu\n(PL. ÚS 7/96, II. ÚS 59/97, III. ÚS 169/03 a PL. ÚS 15/06). Úlohou ústavného súdu\nje v daných prípadoch posúdenie, či legálna konštrukcia tvorená namietanými zákonnými\nprávnymi normami v ich súhrne legitímne obmedzuje základné právo zaručené čl. 20 ods. 1\nústavy. Ak výsledok tohto skúmania je kladný, potom ústavný súd musí dospieť\nk jednoznačnému záveru, že zásah zákonodarcu do základného práva vlastniť majetok\na do práva na pokojné užívanie majetku je primeraný.\nLegitimitu\n\nobmedzenia\n\nvlastníckeho\n\npráva\n\nnapadnutými\n\nustanoveniami\n\nzákona\n\no kolektívnom vyjednávaní založili národná rada i vláda na tvrdení o verejnom záujme na extenzii\nkolektívnych zmlúv vyššieho stupňa (porovnaj aj PL. ÚS 30/95).\n\n84\n\nÚstavný súd sa ku vzťahu verejného záujmu a obmedzenia základných práv\na slobôd už vyjadril vo veci sp. zn. PL. ÚS 11/96, keď zaujal doktrinálny postoj,\npodľa ktorého využívanie majetku pre potreby verejného záujmu môže byť dôvodom\nna obmedzenie nielen vlastníckeho práva, ale aj ďalších základných práv alebo slobôd,\nuplatňovaním ktorých by tento majetok prestal slúžiť potrebám verejného záujmu.\nAk je totiž verejný záujem ústavným dôvodom na obmedzenie jedného zo základných práv\n(t. j. základné právo ako právo individuálneho subjektu sa „podrobilo“ celospoločenskému\nzáujmu) v situácii, keď sa celospoločenský záujem uplatnil, nemožno už, aby nad ním\n„prevládol“ individuálny záujem predstavovaný uplatnením niektorého z ďalších\nzákladných práv alebo slobôd.\nV súvislosti s ochranou vlastníctva ústavný súd vo svojej rozhodovacej poukázal\naj na právny názor vyjadrený Spolkovým ústavným súdom Nemecka, ktorý uviedol,\nže pri určovaní obsahu a hraníc vlastníckeho práva má zákonodarca uskutočňovať sociálny\nmodel vyplývajúci jednak z garancie súkromného vlastníctva, no aj z jeho sociálnej väzby.\nSociálna väzba zahŕňa príkaz brať ohľad na význam jednotlivého právneho úžitku, ktorý\nje spojený s využitím predmetu vlastníctva (uznesenie I. senátu z 23. 4. 1974 vo veciach\nč. 1 BvR6/74 a č. 2270/73). Zákonodarca pritom musí rovnocenne vziať do úvahy oba\nprvky dialektického vzťahu ústavnoprávne chránenej slobody (nález I. senátu z 18. 12. 1968\nvo veciach č. 1 BvR 638, 673/64 a č. 200, 238, 249/65) a príkazu sociálne spravodlivého\nvlastníckeho poriadku, a takto nastoliť spravodlivú rovnováhu a vyrovnaný vzťah\nchránených záujmov všetkých zúčastnených (uznesenie I. senátu z 15. 1. 1969 vo veci\nč. 1 BvL 3/66). Sociálny prvok v základnom práve vlastniť majetok podčiarkuje,\nže garancia vlastníctva má prispievať k dosiahnutiu rovnako reálnej slobody všetkých\na nemá chrániť hoci aj sociálne zdôvodňované mocenské pozície založené na nerovnom\nrozdelení majetku (Stern, E. Staatsrecht. 13. neubearbeitete Auflage. Tübingen: Mohr 1991,\ns. 257, 258).\nÚstavný súd v doterajšej judikatúre už viackrát zdôraznil, že obmedzenie\nakéhokoľvek základného práva alebo slobody, teda aj základného práva podľa čl. 20 ods. 1\n\n85\n\nústavy, je ústavné akceptovateľné len vtedy, ak rešpektuje zásady vyvoditeľné z čl. 13\nods. 4 ústavy, v zmysle ktorých akékoľvek obmedzenie základných práv a slobôd musia\nsledovať dosiahnutie legitímne ustanoveného cieľa (cieľov), ktorý je charakteristický pre\nslobodnú a demokratickú spoločnosť a je spôsobilý ospravedlniť tieto obmedzujúce zásahy\nexistenciou spoločenskej potreby pri zachovaní primerane (spravodlivo) vyváženého vzťahu\nmedzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. vtedy, ak obstoja v teste\nproporcionality.\nPrvým krokom testu proporcionality je jednak test ústavou nevylúčeného\na dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimate aim/effect) a tiež test racionálnej\nväzby medzi\n\nnapadnutou\n\nprávnou\n\núpravou\n\na ňou\n\nsledovaným\n\ncieľom\n\n[účelom\n\n(conduciveness), teda hľadisko vhodnosti (Geeignetheit)].\nDruhým krokom je zisťovanie kritéria nevyhnutnosti, resp. potrebnosti, či použitia\nnajmenej drastických, resp. šetrnejších prostriedkov (Erforderlichkeit, test of necessity, test\nof subsidiarity, least intrusiveness) na dosiahnutie cieľa sledovaného napadnutou právnou\núpravou.\nNapokon tretím krokom je hľadisko proporcionality v užšom zmysle slova\n(Angemessenheit, test of proportionality in the strict sense, proporcionate effect; not overly\nonerous), ktorého obsah tvorí porovnanie miery zásahov do ústavou chránených hodnôt\nvyvolaných uplatnením napadnutej právnej úpravy.\nPri prvom kroku testu proporcionality bolo úlohou ústavného súdu v prvom rade\nposúdiť, či sa napadnutou právnou úpravou sleduje legitímny a pritom ústavne\nakceptovateľný cieľ, a následne zaujať postoj aj k tomu, či možno prostredníctvom tejto\nprávnej úpravy dosiahnuť sledovaný cieľ, t. j. či je napadnutá právna úprava vhodná\nna dosiahnutie ňou sledovaného cieľa. Týmto cieľom je vytvorenie porovnateľných\npracovných podmienok zamestnancov garantovaných v čl. 36 ústavy pri výkone\nporovnateľnej práce aj s cieľom zachovania sociálneho zmieru. Z hľadiska posúdenia\nracionality a vhodnosti považuje ústavný súd tieto ciele za ústavne akceptovateľné a právnu\n\n86\n\núpravu extenzie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa za spôsobilý nástroj na dosiahnutie\nlegitímneho a ústavne akceptovateľného cieľa. V prvom kroku testu proporcionality\nextenzia kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa ako taká teda obstojí.\nV rámci druhého kroku, a to testu nevyhnutnosti, bolo úlohou ústavného súdu\nformulovať záver k otázke, či napadnutá právna úprava je z hľadiska dosiahnutia\n(legitímneho) cieľa nevyhnutná, teda či na jeho dosiahnutie nie sú k dispozícii menej\nobmedzujúce, resp. menej invazívne prostriedky. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje,\nže ide o nástroj štandardne uplatňovaný aj v celom rade ďalších štátov a korešpondujúci\naj s medzinárodnými normami MOP, poukazujúc pritom aj na stanoviská národnej rady\na vlády, ktoré sú v tomto smere identické.\nV rámci tretieho kroku ústavný súd posudzoval, či napadnutá právna úprava rieši\nkolíziu verejného a súkromného záujmu vyvolanú jej uplatnením ústavne akceptovateľným\nspôsobom.\nNárodná rada a vláda k extenzii kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa identicky\nargumentovali tým, že „všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere\na rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému\nobmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného\na súkromného záujmu je dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti obmedzenia\nkaždého základného práva a slobody“ (PL. ÚS 7/96).\nCieľom analýzy tejto časti napadnutej zákonnej právnej úpravy bolo preto posúdiť,\nči zákonodarca ústavne akceptovateľným spôsobom dodržal, resp. zabezpečil rovnováhu\nmedzi právami zamestnávateľa ako vlastníka a právami zamestnancov na také pracovné\npodmienky, ktoré sú porovnateľné s podmienkami zamestnancov, ktorí vykonávajú prácu\nrovnakej hodnoty za rovnakých pracovných podmienok.\nPrávna reglementácia kolektívnych pracovných vzťahov prostredníctvom inštitútu\nextenzie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa predstavuje tradičný prostriedok regulácie\n\n87\n\npracovnoprávnych podmienok tak v rámci spoločnej, ako aj samostatnej českej a slovenskej\nnormatívnej tradícii a tiež je štandardným nástrojom uplatňovaným v európskom\ndemokratickom priestore, korešpondujúcim aj s medzinárodnými normami MOP, ktorý je\nspôsobilý zabezpečiť zákonodarcom sledovaný cieľ sociálneho mieru a spravodlivých\npracovných\n\npodmienok\n\nnadmerným/extrémne\n\nbez\n\ntoho,\n\nneprimeraným\n\naby\n\nbez\n\nspôsobom\n\nďalšieho\n\nv rámci\n\nzaťažoval\n\njeho\n\naplikácie\n\nmajetkovú\n\npozíciu\n\nzamestnávateľov, ktorých sa jeho rozšírenie dotýka.\nJe však nesporné, že extenzia kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa zasahuje\ndo zmluvnej voľnosti, a teda aj do majetkového substrátu zamestnávateľov, na ktorých bola\nich záväznosť rozšírená.\nZákonodarcom sledovaný účel právnej úpravy v sebe kombinuje verejnoprávny aspekt,\nktorého cieľom je vytvorenie rovnakých pracovných podmienok zamestnancov spravidla\nv príslušnom odvetví ekonomických činností alebo v jeho časti so súkromnoprávnou perspektívou\nzamestnávateľov spočívajúcou v obmedzení ich zmluvnej slobody a subsidiárne aj vlastníckeho\npráva.\nZ podstaty skúmanej problematiky vzhľadom na to vyplýva širšia miera uváženia\nzákonodarcu pri riešení týchto otázok (usporiadania kolízie medzi verejným a súkromným\nzáujmom), čo následne determinuje aj rozdielny prístup ústavného súdu pri posudzovaní miery\nintenzity navrhovateľmi namietaného zásahu do základného práva (vlastníckeho práva).\n\nÚstavný súd už vyslovil svoj právny názor, že vlastnícke právo možno obmedziť\nv tej miere, v akej rozumnú úvahu o všeobecnom prospechu pripúšťa zákonodarca\nza účelnú. Ochrana základných práv sa preto môže obmedziť len na odmietnutie\nprotiústavných, nadmerne zaťažujúcich úprav (porovnaj napr. PL. ÚS 37/99).\nPodľa názoru ústavného súdu hranica ústavnoprávneho prieskumu v súlade s už\nvyslovenými právnymi názormi je teda v okolnostiach danej veci obmedzená len\nna posúdenie, či riešenie kolízie označeného verejnoprávneho záujmu na jednej strane\na súkromnoprávneho záujmu na strane druhej, nie je nadmerne zaťažujúcou úpravou pre\n88\n\nzamestnávateľov a či sa excesívnym spôsobom prekračujúcim rozumnú mieru nedotýka\nzmluvnej slobody, a tým aj majetkového postavenia zamestnávateľov, na ktorých bola\nrozšírená v porovnaní s mierou naplnenia zákonodarcom sledovaného cieľa. Ústavný súd\ntakúto diskrepanciu v rámci svojho ústavnoprávneho prieskumu aplikujúceho tretie\nkritérium testu proporcionality (proporcionality v užšom slova zmysle) nezistil.\nÚstavný súd považuje preto vyhodnotenie napadnutých ustanovení zákona\nna základe ním aplikovaného testu proporcionality podľa už uvedených troch kritérií\nza ústavne udržateľné, a preto návrhu navrhovateľov na vyslovenie nesúladu napadnutých\nustanovení zákona o kolektívnom vyjednávaní s čl. 13 ods. 2 a 4 v spojení s čl. 20 ods. 1\nústavy nevyhovel.\n2.2 Podľa navrhovateľov „Spôsobilosť extenzie zasiahnuť do práva na podnikanie\nje prinajmenšom rovnako zrejmá, ako to platí vo vzťahu k vlastníckemu právu a nevyžaduje\npreto podrobný rozbor.“.\nÚstavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už uviedol, že hospodárske, sociálne\na kultúrne práva a slobody, kam právo na podnikanie patrí, „sú právami druhej generácie,\nktorých podoba a obsah v podstatnej miere závisí od ekonomických a hospodárskych\nmožností štátu“ (PL. ÚS 19/08), a je pre ne podstatné to, že sa ich podľa čl. 51 ods. 1 ústavy\nmožno „domáhať... len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú“, teda len\nv rozsahu vyvoditeľnom z citovanej ústavnej výhrady, prostredníctvom ktorej ústava\nposkytuje zákonodarcovi nepochybne väčší priestor (v porovnaní s inými skupinami\nzákladných práv a slobôd) pre voľnú úvahu (uváženie) na účely určenia, v akom rozsahu,\nkvalite a za akých podmienok ich bude garantovať. V tejto súvislosti však ústavný súd\nuž vyslovil právny názor, že priestor na voľnú úvahu poskytnutý ústavou zákonodarcovi pri\nprijímaní týchto zákonov nemožno chápať absolútne; jej limity treba hľadať predovšetkým\nv ústavných princípoch a v požiadavke ochrany ďalších hodnôt, na ktorých je ústava\nzaložená a ktoré chráni.\n\n89\n\nTieto základné práva už svojou povahou síce nabádajú k právnej úprave zo strany\nštátu (ktorá naplní jeho obsah), ten však nesmie zasiahnuť samotnú podstatu týchto práv\na ani sa dotknúť iných práv zakotvených ústavou a dohovorom. Ústavný súd môže v rámci\nabstraktnej kontroly ústavnosti vysloviť nesúlad len v prípadoch, ak právna norma\nnerešpektuje konkrétne ústavné garancie niektorého zo základných práv, na ktoré odkazuje\nčl. 51 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 11/2013).\nÚstavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už tiež vyslovil, že ani právo\ngarantované v čl. 35 ods. 1 ústavy nie je absolútne, čo vyplýva nielen zo skutočnosti,\nže sa ho možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy vykonávajú\n(čl. 51 ods. 1 ústavy), ale aj priamo z nadväzujúceho ustanovenia ústavy, t. j. z čl. 35 ods. 2\nústavy, podľa ktorého zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých\npovolaní alebo činností (PL. ÚS 1/2012). Navyše, právo podnikať a uskutočňovať inú\nzárobkovú činnosť podlieha aj všeobecným obmedzeniam ustanoveným pre všetky základné\npráva a slobody v čl. 13 ods. 2 až 4 ústavy (m. m. PL. ÚS 22/06).\nÚstavný súd sa vo svojej judikatúre vyjadril aj k ústavným limitom, ktoré obmedzujú\nmožnosti zásahov do ústavou garantovaných práv a slobôd všeobecne vrátane zásahov\ndo práv garantovaných čl. 35 ods. 1 ústavy. Pri obmedzovaní, ako aj ustanovovaní\npodmienok podnikania a uskutočňovania inej zárobkovej činnosti musí zákonodarca\nrešpektovať ústavné limity, ktoré okrem iného spočívajú v rešpektovaní ústavných\nprincípov. Obmedzujúci zásah do základných práv a slobôd musí rešpektovať princíp\nproporcionality, pričom obmedzenie, resp. zasahovanie do ústavou chránených práv\na slobôd, a teda aj do základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť\npodľa čl. 35 ods. 1 ústavy, je ústavne akceptovateľné len vtedy, ak je ustanovené zákonom,\nzodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej\nspoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej\nspoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými\nprostriedkami a sledovaným cieľom (PL. ÚS 67/07).\n\n90\n\nK prípadnému použitiu testu proporcionality v posudzovanom prípade ústavný súd\npovažuje za potrebné poukázať na právny názor Ústavného súdu Českej republiky\nvyjadrený v náleze sp. zn. Pl. ÚS 83/06, podľa ktorého pri úvahe o použiteľnosti princípu\nprimeranosti (proporcionality) nemožno nevidieť, že nemusí byť vždy tento princíp\nhlavným kritériom úvahy o ústavnosti posudzovaného zákonného ustanovenia. To preto,\nže princíp proporcionality sa uplatňuje predovšetkým v oblasti ľudských práv a základných\nslobôd [druhá hlava Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)]; zodpovedá\ndruhému a tretiemu oddielu druhej hlavy ústavy, pozn.); v oblasti práv hospodárskych,\nsociálnych a kultúrnych je však potrebné prihliadnuť na čl. 41 ods. 1 listiny\n(zodpovedá čl. 51 ods. 1 ústavy, pozn.) otvárajúci široký priestor pre zákonodarcu pri voľbe\nnajrôznejších riešení. Vzhľadom na čl. 41 ods. 1 listiny nemusí byť zákonná úprava\nv prísnom vzťahu proporcionality k cieľu, ktorý regulácia sleduje, t. j. nemusí ísť\no opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, ako to je napríklad u iných práv,\nktorých sa možno dovolávať priamo z listiny. V teste ústavnosti v tomto zmysle obstojí taká\nzákonná úprava, u ktorej možno zistiť sledovanie nejakého legitímneho cieľa a ktorá tak\nčiní spôsobom, ktorý si možno predstaviť ako rozumný prostriedok na jeho dosiahnutie,\nhoci nemusí ísť o prostriedok najlepší, najvhodnejší, najúčinnejší či najmúdrejší (porovnaj\naj PL. ÚS 11/2013, PL. ÚS 1/2012, PL. ÚS 98/2011).\nMožno\n\nteda\n\nkonštatovať,\n\nže\n\npožiadavka\n\nprimeranosti\n\n(proporcionality)\n\npri obmedzovaní hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv nekladie na zákonodarcu\nnároky porovnateľné s obmedzovaním základných ľudských práv a politických práv.\nPre zákonodarcu to prináša zväčšenie manévrovacieho priestoru pri právnej úprave\ninštitútov, ktorými udeľuje hospodárskym, sociálnym a kultúrnym právam konkrétny obsah.\nÚstavný súd, súc viazaný ústavou (vzťah čl. 35 ods. 1 a 3 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1\nústavy), je povinný definované postavenie zákonodarcu rešpektovať (PL. ÚS 111/2011).\nPodľa názoru ústavného súdu zákonodarca z týchto ústavných princípov nevybočil.\nVychádzajúc z uvedeného, ústavný súd ani návrhu na vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení\nzákona o kolektívnom vyjednávaní s čl. 13 ods. 2 a 4 v spojení s čl. 35 ods. 1 ústavy nevyhovel.\n\nX.\n\n91\n\nPodľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi\nprávnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti,\nprípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali,\nsú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich\ndo súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými\nspôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo\nustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.\nPodľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov\n1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné\nrozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.\nVychádzajúc z uvedených ustanovení ústavy, bude úlohou národnej rady do šiestich\nmesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov uviesť § 7 ods. 1, 2 a 11 zákona\no kolektívnom vyjednávaní do súladu s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 6\nods. 1 dohovoru. Ak tak národná rada v tejto lehote neurobí, stratia označené ustanovenia\nzákona o kolektívnom vyjednávaní po uplynutí tejto lehoty platnosť.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 16. marca 2016\n\n92", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "konanie-splnenie podmienok konania", "právny predpis-účinnosť", "test proporcionality", "právna istota", "súlad-súlad právnych predpisov", "akt, právny akt-normatívny", "legitimita", "zmluva-kolektívna", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:feda3677-927d-4f72-8bf1-bc772e5875c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2013 z 3. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-03", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:feda3677-927d-4f72-8bf1-bc772e5875c0"}, {"guid": "ussr:24ff99c8-435a-4907-9549-494d5fec0791", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/05 z 28. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-28", "citacie_n": 156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:24ff99c8-435a-4907-9549-494d5fec0791"}, {"guid": "ussr:98e28a22-3247-4ad7-a741-8f24e6d932e1", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 129/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 129/07 z 14. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-14", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:98e28a22-3247-4ad7-a741-8f24e6d932e1"}, {"guid": "ussr:5625812a-8817-4d61-9fb9-b337843ccbb3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 156/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 156/03 z 29. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-29", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5625812a-8817-4d61-9fb9-b337843ccbb3"}, {"guid": "ussr:30a74e1b-61c5-4874-afca-07bfd07356cc", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 95/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 95/03 z 7. 7. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-07-07", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30a74e1b-61c5-4874-afca-07bfd07356cc"}, {"guid": "ussr:bb965722-8cce-418a-89fa-72a3f7f11f7b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/04 z 21. 2. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-02-21", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb965722-8cce-418a-89fa-72a3f7f11f7b"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/04 z 24. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-24", "citacie_n": 337, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f"}, {"guid": "ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 49/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 49/03 z 10. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-10", "citacie_n": 200, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e"}, {"guid": "ussr:f5d66570-b5d6-4022-83c9-1d5e6df57b94", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/03 z 17. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-17", "citacie_n": 109, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f5d66570-b5d6-4022-83c9-1d5e6df57b94"}, {"guid": "ussr:f54483cf-cee9-4183-a9b8-4841e8bf4722", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 169/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 169/03 z 19. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-19", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f54483cf-cee9-4183-a9b8-4841e8bf4722"}, {"guid": "ussr:d615585b-7471-4fbe-8119-3123775adc08", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 28/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 28/03 z 5. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-05", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d615585b-7471-4fbe-8119-3123775adc08"}, {"guid": "ussr:d353f739-7b83-46dd-95da-d0fc526cf2e6", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/01 z 7. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-07", "citacie_n": 215, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d353f739-7b83-46dd-95da-d0fc526cf2e6"}, {"guid": "ussr:e7ae744e-35b7-49d7-87f6-21965973a0c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/00 z 10. 1. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-01-10", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7ae744e-35b7-49d7-87f6-21965973a0c0"}, {"guid": "ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-24", "citacie_n": 227, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4"}, {"guid": "ussr:4b6a777e-4fa3-4549-959e-29432d6fb220", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.37.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 37/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 37/99 z 25. 5. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-05-25", "citacie_n": 161, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.37.1999.1"}, {"guid": "ussr:523549d3-269d-426a-97f3-3816dcf845f2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.11.1996.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/96 z 4. 3. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-03-04", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.11.1996.1"}, {"guid": "ussr:42f775dc-57fc-483b-8d22-361dee83b5d3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 59/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 59/97 z 28. 10. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-10-28", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:42f775dc-57fc-483b-8d22-361dee83b5d3"}, {"guid": "ussr:824628d7-b062-47db-b7db-586a68bb28b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/96 z 27. 2. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-02-27", "citacie_n": 271, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1"}, {"guid": "ussr:54e5f9cc-9efa-4740-ba31-e2a44b894fa1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.30.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 30/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 30/95 z 2. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-02", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.30.1995.1"}, {"guid": "ussr:8589295e-a31f-44f2-bb50-e43b52c665d5", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/94 z 6. 10. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-10-06", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8589295e-a31f-44f2-bb50-e43b52c665d5"}], "citovane_v": []}